Právo svedka odmietnuť vypovedať v drogových trestných veciach
JUDr. Namir Alyasry, PhD., advokát
Právo každého na neusvedčovanie samého seba, napr. odmietnutím vypovedať v procesnom postavení svedka, patrí medzi stabilné práva, ktoré sú jedincom priznávané na národnej úrovni – čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na nadnárodnej úrovni - ustanovenie § 37 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V súčasnosti tvorí tzv. drogová trestná činnosť relatívne vysoké percento obzvlášť závažných zločinov, ktoré sú prejednávanými súdmi v SR. Je to z toho dôvodu, že na naplnenie znakov obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona „postačuje“ získať dôkaz o tom, že páchateľ daroval, alebo predal drogu (omamnú alebo psychotropnú látku) aspoň trom osobám. Z mojej vlastnej činnosti ako obhajcu môžem potvrdiť, že drogové trestné činy podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona t.j. v sadzbe 10-15 rokov, sú takto kvalifikované čo do kvantity najčastejšie práve podľa § 172 ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138 písm. j) Trestného zákona – t. j. slovne: páchateľ spáchal trestný čin závažnejším spôsobom konania a to konkrétne s odkazom na spáchanie trestného činu na viacerých osobách (t.j. aspoň 3 osoby).
Pomerne časté je aj obvinenie z ďalšej formy závažnejšieho konania a to z páchania trestného činu po dlhšiu dobu podľa § 138 písm. b) Trestného zákona - toto však závisí od posúdenia stavu závislosti obvineného od drog znalcom psychiatrom, keďže v zmysle konštantnej súdnej praxe –rozhodnutie č. 13 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 1/2012 doba páchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. obžalovaným, ktorý je sám závislým užívateľom drogy, nepresahujúca jeden rok, spravidla nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b/ Tr. zák., pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou. Ak by teda obvinený drogy predával a nebol by sám závislým, už páchanie trestného činu v rozmedzí 4-6 mesiacov by postačovalo na kvalifikáciu do § 172 ods. 2 TZ, avšak ak by obvinený závislým bol, vyžadovala by sa spravidla doba páchania trestného činu aspoň 1 rok.
Pri objasňovaní drogovej trestnej činnosti, ktorá je založená na distribúcii drog viacerým osobám, t.j. slovami zákona na páchaní trestnej činnosti na viacerých osobách býva spravidla preukazovanie tejto trestnej činnosti spojené s nasadením informačno-technických prostriedkov (ITP) a to najmä odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Páchateľom drogovej činnosti pritom spravidla nepomôže ani časté menenie SIM kariet, keďže policajné orgány za pomoci operatívneho aparátu sú už na takéto zmeny zvyknuté a vedia naň promptne reagovať zmenou odpočúvaného čísla.
Samotný záznam z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky však spravidla sám o sebe nemá veľkú výpovednú dôkaznú hodnotu, nakoľko pri distribúcii drog používajú účastníci hovoru rôzne inotaje a prezývky drog, ako predmetu hovoru (klobásy, zmrzlina, vápno, dobroty, veci a pod. ). Preto sú následne osoby, o ktorých sa orgány činné v trestnom konaní (t.j. policajt a prokurátor - ďalej aj ako „OČTK“) domnievajú že od páchateľa drogy kupovali, alebo dostávali, predvolávané k výsluchu v procesnom postavení svedkov.
Tu práve nastáva moment, ktorý ma motivoval k spísaniu tohto článku. Ako obhajca obvineného, alebo právny zástupca svedka, ktorý bol predvolaný k výsluchu v drogovej trestnej veci sa totiž opätovne stretávam s tým, že vyšetrovatelia v prípade, ak svedok u ktorého je predpoklad, že od obvineného drogu kúpil, alebo dostal odmietne vypovedať s odôvodnením, že by si mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania, svedka následne zavádzajú a uvádzajú mu, že spotrebná kúpa drogy nie je v SR trestná. Vo všeobecnosti platí, že každá osoba je povinná v trestnom konaní vypovedať pravdu, teda svedčiť o trestnom čine, páchateľovi, alebo o okolnostiach trestného činu. Aj z tohto príkazu však existujú výnimky. Okrem zákazu svedčiť napr. vo veciach chránených tajomstvom resp. povinnosťou mlčanlivosti (napr. advokát, kňaz, pracovník banky a pod.) zákon umožňuje odmietnuť vypovedať svedkovi, ktorý je s obvineným v príbuzenskom alebo obdobnom pomere, ako aj svedkovi, ktorý by si spôsobil čo i len nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo ďalším, v zákone uvedeným osobám.
Pri analýze tejto právnej situácie sa nemôžeme vyhnúť citácii konkrétnych ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku:
Podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu.
Na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia je následne potrebné vedieť to, či je v SR spotrebná držba trestná alebo nie a teda či sa svedok prevzatím drogy trestného činu dopustil, alebo nie.
Do rekodifikácie Trestného zákona v roku 2005 bolo aplikovateľné stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR Tpj 1/1998, publikované v zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod číslom 24/1998, v zmysle ktorého:„za prechovávanie omamnej, alebo psychotropnej látky v zmysle § 187 ods. 1 Trestného zákona nemožno považovať držbu takejto látky pred jej osobným fyzickým použitím tým, kto si ju na tento účel zadovážil, pokiaľ toto použitie nadväzuje na jej zadováženie (spotrebná držba)“.
Toto stanovisko vyplynulo z toho, že v predchádzajúcom Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov neexistovala definícia prechovávania drogy. Preto, nakoľko samotná konzumácia drog trestnou nie je, bolo prijaté vyššie uvedené stanovisko, podľa ktorého krátkodobá spotrebná držba drogy bola označená za beztrestnú (keďže bez krátkodobého prechovania nemožno žiadnu drogu ani užiť a samotné užívanie drog nebolo a nie je trestné).
Táto zákonná konštrukcia bola však prekonaná v roku 2006, kedy vstúpil do účinnosti nový Trestný zákon č. 300/2005 Z.z., ktorý už prechovávanie drogy jasne definoval a definuje.
Podľa § 135 ods. 1 Trestného zákona prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu sa rozumie mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac trojnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú spotrebu.
Nakoľko má zákon prednosť pred stanoviskom Najvyššieho súdu, stalo sa vyššie citované stanovisko neaplikovateľné a teda od roku 2006 až do súčasnosti platí právna úprava, podľa ktorej síce konzumácia drogy trestnou nie je, avšak akékoľvek prechovávanie drogy po akúkoľvek dobu, t.j. aj spotrebné prechovávanie drogy už trestné je. Vzhľadom na uvedené, každá osoba, ktorá kedykoľvek po roku 2006 drogu užila, sa jej predchádzajúcou, čo i len krátkou držbou dopustila trestného činu. Ide tak o nelogický, avšak zákonný výklad práva, ktorý absolútne neguje premisu, že konzumácia drogy by mala byť netrestná, nakoľko konzument poškodzuje samého seba (obdobne tak, ako nie je trestná samovražda).
Po tejto právnej analýze sa teda vráťme k pôvodnému účelu článku a to k výsluchu svedka, ktorý by mal vypovedať o tom, že v minulosti kúpil, alebo dostal od páchateľa drogu a to čo i len na vlastnú spotrebu. V zmysle vyššie uvedeného, keďže sa takýto svedok už prevzatím drogy do vlastnej držby a to na akúkoľvek dobu dopustil trestného činu, má v každom prípade právo neprispieť k usvedčeniu samého seba a teda má právo odmietnuť vypovedať v trestnom konaní,i keď je v ňom vyšetrovaná iná osoba – teda dealer.
V zmysle konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je však svedok povinný vypočúvajúcemu (spravidla policajtovi) vysvetliť - ozrejmiť to, či mu reálne hrozí nebezpečenstvo trestného stíhania, alebo ide o dôvod vymyslený, čo možno následne sankcionovať poriadkovou pokutou do výšky 1.650 € a to aj opakovane.
Podľa uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23To 106/2011: svedok musí uviesť dôvod pre ktorý sa rozhodol odoprieť vypovedať (§ 130 ods. 2 TP ). Súčasne však od svedka nemožno vyžadovať také podrobné vysvetlenie odmietnutia, že by toto vysvetlenie vlastne potvrdilo eventuálnu dôvodnosť trestného stíhania.
Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 1 Tošs 9/2008 : právo odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 2 TP sa však nemôže vzťahovať na výpoveď ako celok, nemôže byť absolútne, najmä z dôvodov poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní a súdom možnosť získať dostatočne potrebné podklady k zisteniu, či je hrozba nebezpečenstva trestného stíhania svedka reálna alebo nie.
Je teda povinnosťou vypočúvajúceho (spravidla vyšetrovateľa alebo sudcu) zistiť, či svedkovi eventuálne naozaj hrozí nebezpečenstvo trestného stíhania v prípade, ak by ako svedok vypovedal. Svedok by pritom v prípade uvádzania nepravdy mohol čeliť trestnému stíhaniu za trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona.
Svedok sa tak dostáva medzi tzv. mlynské kolesá, nakoľko ak by vypovedal, tak musí vypovedať pravdu a teda vypovedať, že od obvineného drogu kúpil, alebo dostal, čím by sa sám priznal k svojej trestnej činnosti, na strane druhej však musí prípadné odmietnutie vypovedať vypočúvajúcej osobe ozrejmiť natoľko dostatočne, aby to vypočúvajúci mohol posúdiť ako odmietnutie oprávnené, alebo neoprávnené.
Takýto svedok by mohol pri výpovedi u vyšetrovateľa použiť - nadiktovať do zápisnice nasledovnú formulku : „nakoľko som sám v minulosti drogy užil a aj spotrebná držba je v SR trestná a mnou vykonané zaobstaranie drogy môže súvisieť s tu vyšetrovanou trestnou vecou, odmietam ako svedok vypovedať, nakoľko by som svojou výpoveďou mohol spôsobiť trestné stíhanie sebe za neoprávnené prechovávanie drogy podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona “. Následne má svedok právo odmietnuť čokoľvek ďalej povedať.
Mám za to, že takéto vyjadrenie svedka je pre vypočúvajúceho dostatočne ozrejmujúce a na druhej strane zase nie je až také podrobné, aby potvrdilo eventuálnu dôvodnosť trestného stíhania svedka. Samozrejme, že vždy o dôvodnosti odmietnutia rozhoduje vyšetrovateľ, alebo sudca, ktorý môže rozhodnúť, že odmietnutie svedka vypovedať dôvodné nebolo a preto uloží svedkovi pokutu až do výšky 1650 €. Proti takémuto uzneseniu je však prípustný riadny opravný prostriedok - sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený orgán. V prípade neúspechu môže ďalej svedok využiť aj ústavnú sťažnosť pred Ústavným súdom SR. V mojej praxi som sa stretol s prípadmi, kedy okresné súdy ako aj krajské súdy takéto odmietnutie vypovedať rešpektovali. Len v prípade výpovede pred policajtom sa zopár krát stalo, že právo na odmietnutie vypovedať svedkovi uznané nebolo a svedok dostal pokutu. Následne však proti uzneseniu podal opravný prostriedok a uznesenie o pokute bolo zrušené.
Vzhľadom
na všetky vyššie uvedené okolnosti teda zastávam názor, že každá osoba, ktorá
od iného kúpila, alebo dostala drogu má právo o týchto okolnostiach
odmietnuť vypovedať ako svedok v trestnom konaní. Dôvod odmietnutia je
však svedok vypočúvajúcemu povinný ozrejmiť dostatočne tak, aby bol tento dôvod
preskúmateľný.
Na záver len zdôrazňujem, že každý svedok má právo na sprievod advokáta pri výsluchu (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 248/2007). Ak sa teda svedok obáva toho, že by mohol byť orgánmi činnými v trestnom konaní nejakým spôsobom vydieraný, alebo že by mohol byť na neho vytváraný legálny či nelegálny nátlak, môže pred samotným výsluchom požiadať advokáta, aby ho na výsluchu sprevádzal. V takom prípade je jediným právom advokáta iba vysvetliť svedkovi jeho práva a povinnosti a prípadne mu na základe objasnenia k čomu má byť svedok vypočutý, odporučiť mu, aby odmietol vypovedať.Advokát môže svedkovi pomôcť i pri správnom formulovaní dôvodu na odmietnutie výpovede (ak by si mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania) tak, aby mal vypočúvajúci preukázané všetky okolnosti na preskúmanie toho, či dôvod na odmietnutie výpovede daný je, alebo nie je. Ak sa však svedok rozhodne vypovedať, advokát nesmie do výsluchu žiadnym spôsobom zasahovať, ako napr. upravovať/opravovať vyjadrenia svedka, či sa sním počas výsluchu radiť (a to ani v monologickej časti svedeckej výpovede). Opätovne, jeho jediným právom je odporučiť svedkovi, aby už ďalej, alebo na konkrétnu otázku vypočúvajúceho neodpovedal.
Zdôrazňujem však to, že nie je povinnosťou vypočúvajúceho zabezpečiť svedkovi advokáta ako právneho zástupcu pri výsluchu a práve svedok je povinný s dostatočným časovým predstihom si zvoliť advokáta za právneho zástupcu. Tu však v drogových trestných veciach narážame na problém, že svedkovia sú spravidla predvolávaní telefonicky, alebo osobne s určením termínu výsluchu „IHNEĎ“, keďže policajtom „beží “ 48-hodinová lehota zadržania obvineného a pracujú v časovom tlaku (nakoľko by bolo v rozpore s taktikou vyšetrovania, aby policajti vypočúvali klientov dealera v čase keď ešte nie je zadržaný, aby nebol vopred informovaný o tom, že je policajne „rozpracovaný“ ).
Ani časová tieseň na strane polície však nedovoľuje OČTK ignorovať práva svedka na neusvedčovanie samého seba a ak by svedok žiadal oddialiť jeho výpoveď napr. o niekoľko hodín neskôr, alebo na ďalší deň, kým si zabezpečí advokáta, nemožno ho nijakým spôsobom nútiť, aby vypovedal ihneď a bez advokáta najmä v prípade, ak bol predvolaný k výsluchu s určením termínu „ihneď“.
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.