Zásada trikrát a dosť a trest zákazu činnosti

 

     Zá­sa­da trik­rát a dosť a trest zá­ka­zu čin­nos­ti

Zá­sa­da trik­rát a dosť je tak v od­bor­nej ako aj laic­kej ve­rej­nos­ti spá­ja­ná hlav­ne s jej práv­nou úp­ra­vou pri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie v zmys­le § 47 ods. 2 Tr. zák.

Cie­ľom toh­to prís­pev­ku je pri­po­me­núť, že zá­sa­da trik­rát a dosť naš­la svo­je up­lat­ne­nie v Tres­tnom zá­ko­ne nie­len tri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy, ale aj v rám­ci práv­nej úp­ra­vy tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti.

Zá­sa­da trik­rát a dosť pri tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti bo­la do Tres­tné­ho zá­ko­na za­ve­de­ná zá­ko­nom č. 313/2011 Z. z. s účin­nos­ťou od 01.11.2011. Za­ve­de­nie po­vin­nos­ti sú­du ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 5 Tr. zák.[1] a vzťa­hu­je sa špe­ci­fic­ky na vo­di­čov dop­rav­ných pros­tried­kov a na trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť dop­rav­né pros­tried­ky, ty­pic­ky na zá­kaz ve­de­nia mo­to­ro­vých vo­zi­diel. Zá­ko­no­dar­ca v rám­ci práv­nej úp­ra­vy zá­sa­dy trik­rát a dosť pri tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti išiel do­kon­ca eš­te „ďa­lej“ než je­ho ek­vi­va­lent pri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy, keď v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 5 písm. b) Tr. zák. za­vie­dol zá­sa­du je­den­krát a dosť, kto­rá sa tý­ka spá­chania tres­tné­ho či­nu usmr­te­nia pod­ľa § 149 ods. 4, ods. 5 Tr. zák.zo stra­ny vo­di­ča dop­rav­né­ho pros­tried­ku.

Trest­ný zá­kon ne­zos­tal v rám­ci tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie iba pri vo­di­čoch dop­rav­ných pros­tried­kov, na­koľ­ko zá­ko­nom č. 204/2013 Z. z. s účin­nos­ťou od 01.08.2013 roz­ší­ril pri tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti zá­sa­du „je­den­krát a dosť“ a to v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 4 Tr. zák. Na roz­diel od us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 5 Tr. zák., kto­ré sa vy­slo­ve­ne tý­ka vo­di­čov dop­rav­ných pros­tried­kov, však uk­la­da­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 4 Tr. zák. nie je ob­li­ga­tór­ne, t. j. súd ne­mu­sí ulo­žiť ten­to druh tres­tu, res­pek­tí­ve mô­že ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­bu ur­či­tú (t.j. nie na do­ži­vo­tie) a to aj v prí­pa­de, ak sú spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 4 Tr. zák.

1/ Trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie pod­ľa § 61 ods. 5 Tr. zák.

Pod­ľa § 61 ods. 5 Tr. zák. súd ulo­ží trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie, ak od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin

a) oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289, kto­ré­ho sa do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku, ho­ci už bol za ta­ký trest­ný čin, kto­ré­ho sa do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku dvak­rát od­sú­de­ný, ale­bo

b) usmr­te­nia pod­ľa § 149 ods. 4, ods. 5, kto­ré­ho sa do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku.

K pís­me­nu a)

V pr­vom prí­pa­de (uve­de­nom v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák.) sa pá­cha­teľ opa­ko­va­ne do­púš­ťa to­tož­nej úmy­sel­nej tres­tnej čin­nos­ti. Ide tu o pos­tih tzv. špe­ciál­nej re­ci­dí­vy, t. j. o pos­tih opä­tov­né­ho spá­chania tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky v zmys­le § 289 Tr. zák.

 Na ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. te­da pos­ta­ču­je po­kiaľ súd zis­tí, že od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa, kto­rý už bol v mi­nu­los­ti mi­ni­mál­ne dvak­rát prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák.[2] V tom­to sme­re te­da pos­ta­čí sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ bol v mi­nu­los­ti mi­ni­mál­ne už dvak­rát prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za spá­chanie ob­sa­ho­vo zhod­né­ho tres­tné­ho či­nu, av­šak sa ne­vy­ža­du­je, aby v ča­se tre­tie­ho od­sú­de­nia bo­li pred­chá­dza­jú­ce prí­pad­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti už pá­cha­te­ľom vy­ko­na­né ce­lé ale­bo as­poň z čas­ti, t. j. pri uk­la­da­ní tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie, kto­rý sa uk­la­dá vo­di­čom dop­rav­ných pros­tried­kov ne­mu­sí ísť o pot­res­ta­né­ho pá­cha­te­ľa v zmys­le § 128 ods. 7 Tr. zák.[3]

 Po­kiaľ te­da súd uk­la­dá pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu na do­ži­vo­tie, pri­čom to­mu­to pá­cha­te­ľo­vi už bo­li v mi­nu­los­ti prá­vop­lat­ne ulo­že­né pos­tup­ne via­ce­ré tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá za rôz­nu inú je­ho tres­tnú čin­nosť (nap­rík­lad za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia pod­ľa § 348 Tr. zák., nás­led­ne za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. a po­dob­ne), kto­ré v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du ne­bo­li eš­te v ce­los­ti vy­ko­na­né, neb­rá­ni to sú­du, aby pos­tu­pom pod­ľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. ulo­žil pá­cha­te­ľo­vi trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu na do­ži­vo­tie. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie je tu v po­me­re špe­cia­li­ty k us­ta­no­ve­niu § 43 Tr. zák. a pos­tu­pu­je sa tu ob­dob­ne ako v prí­pa­doch, v kto­rých pá­cha­teľ eš­te ne­vy­ko­nal via­ce­ré po se­be ulo­že­né tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy a nás­led­ne sa mu ulo­ží trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. Aj pri tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti je to­tiž naj­vyš­šou vý­me­rou tres­tu zá­kaz čin­nos­ti na do­ži­vo­tie.[4]

Pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že na ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. sa ne­vy­ža­du­je, aby pá­cha­te­ľo­vi bol pri pred­chá­dza­jú­cich od­sú­de­niach uk­la­da­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti (nap­rík­lad za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky bo­li pá­cha­te­ľo­vi uk­la­da­né len al­ter­na­tív­ne, či ne­pod­mie­neč­né tres­ty bez uk­la­da­nia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, res­pek­tí­ve bo­lo nap­rík­lad upus­te­né od ulo­že­nia ďal­šie­ho, či súhr­nné­ho tres­tu), pre­to­že pod­stat­ným tu je len zis­te­nie, že v oso­be pá­cha­te­ľa ide o špe­ciál­ne­ho re­ci­di­vis­tu, kto­rý už bol v mi­nu­los­ti dvak­rát prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. Je pre­to bez vý­za­mu, aké tres­ty bo­li pá­cha­te­ľo­vi uk­la­da­né pri pred­chá­dza­jú­cich od­súd­niach, na­koľ­ko pod­stat­ným tu je len prá­vop­lat­ný vý­rok o vi­ne za spá­chania tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. a fakt, že sa ho pá­cha­teľ do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku.

Z hľa­dis­ka pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du je ne­vyh­nut­ným, aby si súd za­bez­pe­čil kom­plet­né spi­sy, kto­ré sa tý­ka­jú pred­chá­dza­jú­cich od­sú­de­ní pá­cha­te­ľa a tie­to oboz­ná­mil na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v rám­ci vy­ko­ná­va­nia do­ka­zo­va­nia. Vhod­ným je, aby tie­to spi­sy za­bez­pe­čil už pro­ku­rá­tor v príp­rav­nom ko­na­ní, ak je z vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní zjav­né, že pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie. Nes­ta­čí len oboz­ná­me­nie od­pi­sov z re­gis­tra tres­tov, na­koľ­ko z nich nie je čas­to zrej­mé, či pri pos­tup­ne uk­la­da­ných tres­toch iš­lo o sú­beh, res­pek­tí­ve o re­ci­dí­vu, pri­čom sa v praxi vy­skyt­li aj chyb­né zá­pi­sy v re­gis­tri tres­tov.

Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že zá­klad­nou pod­mien­kou na ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. je zis­te­nie, že pá­cha­teľ je tzv. špe­ciál­ny re­ci­div­ista, t.j. že sa do­púš­ťal tres­tnej čin­nos­ti na­priek to­mu, že už bol za spá­chanie zhod­né­ho tres­tné­ho či­nu v mi­nu­los­ti sú­dom prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný. Ak sa pá­cha­teľ do­pus­til tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. sí­ce via­ce­rý­mi skut­ka­mi, av­šak iš­lo o for­mu pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti (je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin po­zos­tá­va­jú­ci z via­ce­rých čias­tko­vých úto­kov), res­pek­tí­ve iš­lo o viac­čin­ný sú­beh (via­ce­ro sa­mos­tat­ných tres­tných či­nov oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. spá­cha­ných dvo­mi ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi), nep­ri­chá­dza ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. do úva­hy, pre­to­že pred­met­né us­ta­no­ve­nie vy­ža­du­je mno­hosť od­sú­de­ní a nie mno­hosť skut­kov, či tres­tných či­nov spá­cha­ných zo stra­ny pá­cha­te­ľa.

Ďal­šou zá­kon­nou pod­mien­kou, kto­rá mu­sí byť vždy spl­ne­ná, aby bo­lo mož­né ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. je to, že sa pá­cha­teľ mu­sí do­pus­tiť pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. ako „vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku“. Nes­ta­čí pre­to len zis­te­nie, že pá­cha­teľ spá­chal pre­čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák., ale zá­ro­veň mu­sí byť pá­cha­teľ pri pá­cha­ní toh­to tres­tné­ho či­nu v pos­ta­ve­ní vo­di­ča dop­rav­né­ho pros­tried­ku. Tá­to pod­mien­ka pri­tom mu­sí byť spl­ne­ná pri všet­kých troch od­sú­de­niach.

V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. sa ne­mu­sí do­pus­tiť iba oso­ba, kto­rá ve­die dop­rav­ný pros­trie­dok ako je­ho vo­dič, ale aj iná oso­ba, kto­rá vy­ko­ná­va v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť, kto­rý si pri­vo­di­la pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky za­mes­tna­nie ale­bo inú čin­nosť, pri kto­rých by moh­la oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie ľu­dí ale­bo spô­so­biť znač­nú ško­du na ma­jet­ku. Ta­kou­to čin­nos­ťou mô­že byť nap­rík­lad aj pre­vádz­ka vle­kov, ly­žiarskej la­nov­ky, sta­veb­ných stro­jov v rám­ci reali­zá­cie sta­veb­nej čin­nos­ti (nap­rík­lad pre­vádz­ka že­ria­vov) a po­dob­ne, kde sí­ce ide o dop­rav­né pros­tried­ky (v šir­šom zmys­le slo­va), ale ich ob­slu­ha (pre­vádz­ka) sa ne­dá pod­ra­diť pod po­jem „vo­dič“ (sem mož­no za­hr­núť nap­rík­lad aj pre­vádz­ku vý­ťa­hov, es­ka­lá­to­rov, či zdviž­ných za­ria­de­ní). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu by pri spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. ne­bo­la spl­ne­ná pod­mien­ka uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák., že pá­cha­teľ spá­chal pred­met­ný trest­ný čin ako „vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku“. V ta­kých­to prí­pa­doch by sí­ce ne­bo­lo vy­lú­če­né uk­la­da­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, av­šak nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák.

Po­kiaľ ide o de­fi­no­va­nie „dop­rav­né­ho pros­tried­ku“ v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák., tak za dop­rav­ný pros­trie­dok tu bu­de nut­né po­va­žo­vať hlav­ne a ty­pic­ky:

- mo­to­ro­vé vo­zid­lá, t. j. pôj­de o ces­tné mo­to­ro­vé vo­zid­lá pod­ľa zá­ko­na č. 8/2009 Z. z. o ces­tnej pre­máv­ke a vo­zid­lá drá­hy pod­ľa zá­ko­na č. 513/2009 Z. z. o drá­hach, t. j. nap­rík­lad osob­né a nák­lad­né au­tá, mo­to­cyk­le, vla­ky, elek­trič­ky, tro­lej­bu­sy, auto­bu­sy a po­dob­ne,

- mo­to­ro­vé a ne­mo­to­ro­vé pla­vid­lá, t. j. pla­vid­lá v zmys­le zá­ko­na č. 338/2000 Z. z. o vnút­ro­zem­skej plav­be a zá­ko­na č. 435/2000 Z. z. o ná­mor­nej plav­be,

- mo­to­ro­vé a ne­mo­to­ro­vé lie­tad­lá, t. j. dop­rav­né pros­tried­ky (lie­tad­lá) v zmys­le zá­ko­na č. 143/1998 Z. z. o ci­vil­nom le­tec­tve (le­tec­ký zá­kon).

Pri de­fi­no­va­ní poj­mu „dop­rav­né­ho pros­tried­ku“ je nut­né zoh­ľad­niť aj to, že pod­ľa § 61 ods. 1 Tr. zák. trest zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va v tom, že sa od­sú­de­né­mu za­ka­zu­je vý­kon ur­či­té­ho za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia ale­bo fun­kcie ale­bo ta­kej čin­nos­ti, na kto­rú tre­ba oso­bit­né po­vo­le­nie ale­bo kto­rej pod­mien­ky vý­ko­nu up­ra­vu­je oso­bit­ný pred­pis. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že trest zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý sa tý­ka vo­di­čov dop­rav­ných pros­tried­kov, mô­že byť uk­la­da­ný iba vte­dy ak ide o ve­de­nie ta­ké­ho dop­rav­né­ho pros­tried­ku, na kto­ré je nut­né oso­bit­né po­vo­le­nie. V prí­pa­doch, v kto­rých ve­de­nie dop­rav­né­ho pros­tried­ku ne­vy­ža­du­je žiad­ne oso­bit­né po­vo­le­nie, nie je mož­né uk­la­dať trest zá­ka­zu čin­nos­ti a to do­kon­ca ani v prí­pa­doch, v kto­rých by pri­chá­dza­lo do úva­hy napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák.

Ale­bo po­ve­da­né inak, čin­nosť inej po­va­hy než je uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 1 Tr. zák. nie je mož­né za­ká­zať a to aj na­priek to­mu, že moh­la mať vplyv na spá­chanie tres­tné­ho či­nu ale­bo byť s ním v sú­vis­los­ti[5]. Tak nap­rík­lad dop­rav­ným pros­tried­kom je aj bi­cy­kel, av­šak na je­ho ve­de­nie (jaz­de­nie na ňom) sa ne­vy­ža­du­je žiad­ne oso­bit­né po­vo­le­nie a pre­to ta­kú­to čin­nosť nie je mož­né za­ká­zať v rám­ci tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. To na­po­kon vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry (R 25/1965), kto­rá skon­šta­to­va­la, že zá­kaz čin­nos­ti ne­mô­že spo­čí­vať v zá­ka­ze jaz­dy na bi­cyk­li. Le pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že ne­mož­nosť ulo­žiť „vo­di­čo­vi bi­cyk­la“ trest zá­ka­zu čin­nos­ti ne­vy­lu­ču­je, aby ta­ká­to oso­ba bo­la tres­tne stí­ha­ná za proti­práv­nu čin­nosť, kto­rej sa do­pus­ti­la po­čas jaz­dy na bi­cyk­li a kto­rá ma­la ale­bo moh­la mať zá­važ­né nás­led­ky na ži­vo­te, či zdra­ví iných účas­tní­kov ces­tnej pre­máv­ky[6].

Z hľa­dis­ka ne­mož­nos­ti uk­la­dať trest zá­ka­zu čin­nos­ti ako „vo­di­čo­vi dop­rav­né­ho pros­tried­ku“ je nut­né spo­me­núť aj ra­rit­né prí­pa­dy, v kto­rých je ok­rem tres­tné­ho stí­ha­nia vo­di­ča dop­rav­né­ho pros­tried­ku za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. tres­tne stí­ha­ná aj nap­rík­lad oso­ba (naj­čas­tej­šie ako po­moc­ník na spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu), kto­rá úmy­sel­ne pos­kyt­la opi­té­mu vo­di­čo­vi na jaz­du svo­je mo­to­ro­vé vo­zid­lo, prí­pad­ne, kto­rá mu ako vo­di­čo­vi mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la úmy­sel­ne pos­ky­to­va­la al­ko­ho­lic­ké ná­po­je bez­pros­tred­ne pred je­ho jaz­dou. Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry je sí­ce mož­ný v ta­kých­to prí­pa­doch trest­ný pos­tih ta­kých­to osôb (naj­čas­tej­šie vo for­me ná­va­du, či po­mo­ci, t. j. ako účas­tní­ka), av­šak ne­pi­chá­dza do úva­hy uk­la­da­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá, pre­to­že tu pri ta­kých­to oso­bách nej­de o vo­di­čov mo­to­ro­vých vo­zi­diel[7].

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je pot­reb­né dos­pieť k zá­ve­ru, že pri de­fi­no­va­ní poj­mu „dop­rav­né­ho pros­tried­ku“ v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. je nut­né brať do úva­hy po­va­hu dop­rav­né­ho pros­tried­ku, kto­rý oso­ba ve­die (v tom sme­re či sa na ve­de­nie ta­ké­ho­to dop­rav­né­ho pros­tried­ku vy­ža­du­je ale­bo ne­vy­ža­du­je oso­bit­né po­vo­le­nie) ako aj to, či v ča­se pá­chania tres­tné­ho či­nu má kon­krét­ne za­ria­de­nie vô­bec po­va­hu dop­rav­né­ho pros­tried­ku, pre­to­že je mož­né pri­pus­tiť, že po­va­ha (účel) jed­not­li­vých za­ria­de­ní sa mô­že me­niť[8], res­pek­tí­ve to, či vzhľa­dom na po­va­hu účas­ti pá­cha­te­ľa na tres­tnej čin­nos­ti inej oso­by, ho mož­no ozna­čiť za vo­di­ča dop­rav­né­ho pros­tried­ku v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci (to sa tý­ka osôb, kto­rí sa mô­žu do­púš­tať tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky v pos­ta­ve­ní ná­vod­cu, či po­moc­ní­ka).

Po­kiaľ ide o po­jem  „vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku“ v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. tak ten­to po­jem nie je to­tož­ný s oso­bou, kto­rá dis­po­nu­je plat­ným op­ráv­ne­ním na ve­de­nie dop­rav­né­ho pros­tried­ku (nap­rík­lad vo­dič­ské op­ráv­ne­nie oh­ľad­ne mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la). Vo­di­čom dop­rav­né­ho pros­tried­ku tu bu­de aká­koľ­vek fy­zic­ká oso­ba, kto­rá fak­tic­ky (reál­ne) ve­die dop­rav­ný pros­trie­dok v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť a je bez vý­zna­mu, čí dis­po­nu­je ale­bo ne­dis­po­nu­je prís­luš­ným op­ráv­ne­ním na ve­de­nie ta­ké­ho­to dop­rav­né­ho pros­tried­ku.

Pod­mien­ka, že sa pá­cha­teľ do­pus­til tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku (t. j. nie ako oso­ba op­ráv­ne­ná na ve­de­nie dop­rav­né­ho po­ros­tied­ku)  mu­sí byť spl­ne­ná pri všet­kých troch od­sú­de­niach pá­cha­te­ľa za spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu. Ak by bol sí­ce pá­cha­teľ opa­ko­va­ne od­sú­de­ný za opä­tov­né spá­chanie tres­tných či­nov oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák., av­šak čo i len v jed­nom z tých­to prí­pa­dov by sa toh­to tres­tné­ho či­nu ne­do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku, ne­bo­lo by mu mož­né ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák.

K pís­me­nu b)

Po­kiaľ ide o uk­la­da­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie pod­ľa § 61 ods. 5 písm. b) Tr. zák. tak v tom­to us­ta­no­ve­ní zá­ko­no­dar­ca za­vie­dol fak­tic­ky zá­sa­du je­den­krát a dosť, na­koľ­ko ten­to druh tres­tu mu­sí súd po­vin­ne (ob­li­ga­tór­ne) ulo­žiť v prí­pa­de, po­kiaľ od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin usmr­te­nia pod­ľa § 149 ods. 4, ods. 5 Tr. zák., kto­ré­ho sa do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku.

Na ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá na do­ži­vo­tie tu pre­to pos­ta­čí len vý­rok o vi­ne zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 149 ods. 4 ale­bo ods. 5 Tr. zák. a zá­ro­veň skut­ko­vé zis­te­nie, že sa pá­cha­teľ toh­to tres­tné­ho či­nu do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku. Ne­vy­ža­du­je sa te­da už pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa za uve­de­ný, či iný trest­ný čin, t. j. je bez vý­zna­mu aj prí­pad­ná bez­úhon­ná pred­chá­dza­jú­ca mi­nu­losť pá­cha­te­ľa[9].

K pre­chod­né­mu us­ta­no­ve­niu v zmys­le § 438d Tr. zák.

V sú­vis­los­ti so za­ve­de­ním zá­sa­dy trik­rát a dosť pri tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti za­vie­dol zá­ko­no­dar­ca aj pre­chod­né us­ta­no­ve­nie k úp­ra­vám účin­ným od 01.11.2011. Ide o us­ta­no­ve­nie § 438d Tr. zák. v zmys­le kto­ré­ho sa us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 3 a 5 vzťa­hu­jú aj na oso­bu, kto­rá bo­la od­sú­de­ná za niek­to­rý z tres­tných či­nov uve­de­ných v § 61 ods. 3 ale­bo 5 pred 01.11.2011, ak tá­to oso­ba spá­cha­la ďal­ší trest­ný čin uve­de­ný v § 61 ods. 3 ale­bo 5 po 01.11.2011. Súd však pod­ľa § 438d Tr. zák. ne­mu­sí vziať od­sú­de­nie ulo­že­né pred 01.11.2011 do úva­hy, ak by vzhľa­dom na mi­mo­riad­ne okol­nos­ti pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­dov bo­lo pre pá­cha­te­ľa pou­ži­tie tres­tnej sadz­by tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti us­ta­no­ve­nej v § 61 ods. 3 ale­bo 5 nep­ri­me­ra­ne prís­ne.

Uve­de­né pre­chod­né us­ta­no­ve­nie te­da vý­slov­ne sta­no­vu­je, že trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. je nut­né ulo­žiť aj v prí­pa­doch, v kto­rých nap­rík­lad pred­chá­dza­jú­ce dve od­sú­de­nia pá­cha­te­ľa za trest­ný čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. na­do­bud­li prá­vop­lat­nosť pred 01.11.2011, t. j. pred dá­tu­mom, ke­dy bo­la zá­sa­da trik­rát a dosť za­ve­de­ná do tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. Nej­de tu o ret­roak­tív­ne us­ta­no­ve­nie sta­no­ve­né v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, na­koľ­ko na pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia pá­cha­te­ľa spred 01.11.2011 sa pri­hliad­ne len vte­dy, ak sa pá­cha­teľ opä­tov­ne do­pus­tí (tre­tie­ho) tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. až po tom­to dá­tu­me (t. j. po 01.11.2011). Pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia pá­cha­te­ľa sa pre­to „ak­ti­vu­jú“ len v prí­pa­de ďal­šie­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa, t. j. či sa tak sta­ne ale­bo nes­ta­ne zá­vi­sí len a vý­hra­de na vô­li sa­mot­né­ho pá­cha­te­ľa. Po­kiaľ sa tak sta­ne, po­tom pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie pod­ľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. a to aj na­priek to­mu, že pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia pá­cha­te­ľa bo­li spred dá­tu­mu 01.11.2011, res­pek­tí­ve bo­li už v po­mer­ne vzdia­le­nej mi­nu­los­ti. Z hľa­dis­ka ply­nu­tia ča­su to­tiž Trest­ný zá­kon neob­sa­hu­je žiad­ne vý­slov­né ob­me­dzu­jú­ce us­ta­no­ve­nie, nap­rík­lad v tom sme­re, že sa be­rú do úva­hy len pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia kto­ré na­do­bud­li prá­vop­lat­nosť v pos­led­ných de­sia­tich ro­koch pred dá­tu­mom 01.11.2011. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sa v ap­li­kač­nej praxi vy­sky­tu­jú aj prí­pa­dy v kto­rých sa ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. vy­vo­dzu­je z od­sú­de­ní, kto­ré sa sta­li aj pred viac ako trid­sia­ti­mi rok­mi pred  „tre­tím“ od­sú­de­ním.

Vzhľa­dom k zne­niu pre­chod­né­ho us­ta­no­ve­nia § 438d Tr. zák. je zrej­mé, že pred­chá­dza­jú­ci­mi od­sú­de­nia­mi, kto­ré sa sta­li pred 01.11.2011 bu­dú nie­len od­sú­de­nia za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák., ale aj od­sú­de­nia za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 201 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 a to aj tu za pod­mien­ky, že sa ich pá­cha­teľ do­pus­til ako vo­dič dop­rav­né­ho pros­tried­ku.

Pre­chod­né us­ta­no­ve­nie § 438d Tr. zák. ob­sa­hu­je aj „zmier­ňo­va­ciu časť“, pre­to­že umož­ňu­je sú­dom, aby od­sú­de­nia spred 01.11.2011 neb­ra­li do úva­hy, ak by vzhľa­dom na mi­mo­riad­ne okol­nos­ti pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­dov bo­lo pre pá­cha­te­ľa ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti v zmys­le § 61 ods. 3, ods. 5 nep­ri­me­ra­ne prís­ne. Zá­ko­no­dar­ca tu pou­žil slo­vo „ne­mu­sí“, z čo­ho mož­no vy­vo­dzo­vať, že ak by aj súd zis­til mi­mo­riad­ne okol­nos­ti pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­dov, ne­mu­sí na ne ob­li­ga­tór­ne pri­hlia­dať a mô­že trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie ulo­žiť (aj na­priek ich exis­ten­cii). Zá­ko­no­dar­ca tu te­da dá­va sú­dom voľ­nosť pri roz­ho­do­va­ní oh­ľad­ne uk­la­da­nia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti a je­ho vý­me­ry[10]. Sa­moz­rej­me ne­mô­že ísť o svoj­vô­ľu v roz­ho­do­va­ní sú­du, pri­čom súd mu­sí svo­je roz­hod­nu­tie, či už po­zi­tív­ne ale­bo ne­ga­tív­ne v tom­to sme­re, ná­le­ži­te od­ôvod­niť.

V kaž­dom prí­pa­de by si však mal súd za­bez­pe­čiť spi­sy o pred­chá­dza­jú­cich od­sú­de­niach pá­cha­te­ľa, na­koľ­ko len z ich ob­sa­hu mô­že zis­tiť prí­pad­né mi­mo­riad­ne okol­nos­ti pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­dov. Tie­to spi­sy by ma­li byť oboz­ná­me­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a stra­ny by ma­li dos­tať mož­nosť sa k nim vy­jad­riť.

Trest­ný zá­kon nik­de bliž­šie neš­pe­ci­fi­ku­je čo sa má ro­zu­mieť „mi­mo­riad­ny­mi okol­nos­ťa­mi pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­dov“ v zmys­le § 438d Tr. zák. a pre­to je nut­né, aby „mi­mo­riad­ne okol­nos­ti“ bo­li de­fi­no­va­né súd­nom praxou. Za „mi­mo­riad­ne okol­nos­ti“ je mož­né po­va­žo­vať len vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du, kto­ré sa svo­jim vý­zna­mom, či ob­sa­hom prib­li­žu­jú okol­nos­tiam uve­de­ným v us­ta­no­ve­ní § 39 Tr. zák. Za „mi­mo­riad­ne okol­nos­ti“ pre­to nie je mož­né po­va­žo­vať len bež­ne sa vy­sky­tu­jú­ce okol­nos­ti, kto­ré sa spra­vid­la ob­sa­ho­vo spá­ja­jú s po­ľah­ču­jú­ci­mi okol­nos­ťa­mi, ako je nap­rík­lad priz­na­nie sa pá­cha­te­ľa k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, pre­ja­ve­nie ľú­tos­ti, náh­ra­da spô­so­be­nej ško­dy a po­dob­ne. Po­kiaľ te­da ta­ké­to okol­nos­ti nas­ta­li v pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­doch (ty­pic­ky nap­rík­lad priz­na­nie sa k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu) cel­kom ur­či­te ich ne­mož­no po­va­žo­vať za okol­nos­ti „mi­mo­riad­ne“ v zmys­le § 438d Tr. zák.

Ta­ko­to „mi­mo­riad­nou okol­nos­ťou (pred­chá­dza­jú­ce­ho) prí­pa­du“ by moh­lo byť nap­rík­lad zis­te­nie, že ob­ža­lo­va­ný ko­nal za okol­nos­tí blí­žia­cich sa pod­mien­kam kraj­nej nú­dze a pre­to nap­rík­lad súd ani neuk­la­dal trest zá­ka­zu čin­nos­ti (pri­me­ra­ne R 17/1991).

Pri zis­ťo­va­ní mi­mo­riad­nych okol­nos­tí pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­dov však súd ne­mô­že vy­tvá­rať no­vé skut­ko­vé zá­ve­ry tých­to už prá­vop­lat­ne skon­če­ných ve­cí. Uve­de­né zna­me­ná, že súd pres­kú­ma­va­jú­ci pred­chá­dza­jú­ce prí­pa­dy pá­cha­te­ľa ne­mô­že viesť oh­ľad­ne tých­to prí­pa­dov no­vé do­ka­zo­va­nie a tak zis­ťo­vať, či v da­nom prí­pa­de tie­to okol­nos­ti prí­pa­du bo­li ale­bo ne­bo­li da­né. Nap­rík­lad súd zis­tí z pri­po­je­ných spi­sov, že sa ob­ža­lo­va­ný k ich spá­chaniu priz­nal. Ob­ža­lo­va­ný však v ko­na­ní o „tre­ťom tres­tnom či­ne“ na­mie­ta, že vte­dy šo­fé­ro­val len z to­ho dô­vo­du, na­koľ­ko je­ho par­tner­ke bo­lo zle a chcel ju od­viesť do ne­moc­ni­ce. Súd však zis­tí, že nič ta­ké v spi­se z pred­chá­dza­jú­ce­ho prí­pa­du nie je uve­de­né, t. j. ide o no­vé skut­ko­vé okol­nos­ti kto­ré ob­ža­lo­va­ný uvá­dza až po prá­vop­lat­nom skon­če­ní tres­tnej ve­ci. Súd roz­ho­du­jú­ci o „tre­ťom“ od­sú­de­ní pá­cha­te­ľa te­da ne­mô­že nap­rík­lad pred­vo­lá­vať sved­kov (pria­teľ­ku ob­ža­lo­va­né­ho, po­li­caj­tov, kto­rí ob­ža­lo­va­né­ho za­sta­vi­li) a zis­ťo­vať, či sku­toč­ne iš­lo o ta­kú si­tuáciu ako to uvá­dza v ak­tuál­nej tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­ný. Súd ne­mô­že me­niť, dopĺňať, či ako­koľ­vek ďa­lej do­ka­zo­vať skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du, kto­rý už bol prá­vop­lat­ne skon­če­ný, ale mu­sí pri zis­ťo­va­ní mi­mo­riad­nych okol­nos­tí vy­chá­dzať strik­tne len z ob­sa­hu pri­po­je­né­ho spi­su.

Tak nap­rík­lad, Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. 4To/21/2017 po­su­dzo­val od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra po­da­né v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré sme­ro­va­lo iba do vý­ro­ku o tres­te a to kon­krét­ne do vý­ro­ku o ulo­že­ní tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá. V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci súd pr­vé­ho stup­ňa ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu vo vý­me­re 10 ro­kov s tým, že pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289, kto­ré bo­li z ro­ku 2010 a 2011 (pred 01.11.2011) nev­zal do úva­hy a to vzhľa­dom na pred­chá­dza­jú­ce priz­na­nia sa ob­ža­lo­va­né­ho a ne­priaz­ni­vý zdra­vot­ný stav ob­ža­lo­va­né­ho v pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci (ob­ža­lo­va­ný dek­la­ro­val pre­ko­na­nie in­far­ktu a vy­so­ký krv­ný tlak). Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve sa však sto­tož­nil s od­vo­la­ním pro­ku­rá­to­ra a ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu na do­ži­vo­tie. Od­vo­la­cí súd to­tiž z pri­po­je­ných spi­sov o pred­chá­dza­jú­cich od­sú­de­niach ob­ža­lo­va­né­ho ne­zis­til nič, čo by ma­lo mi­mo­riad­nu po­va­hu v zmys­le § 438d Tr. zák. (nap­rík­lad ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré sa blí­ži­lo ko­na­niu v kraj­nej nú­dzi, prí­pad­ne ko­na­nie, kto­ré by pod­stat­ným spô­so­bom os­pra­vedl­ňo­va­lo jaz­du mo­to­ro­vým vo­zid­lom pod vply­vom al­ko­ho­lu a po­dob­ne). Priz­na­nie, či oľu­to­va­nie spá­chania tres­tné­ho či­nu ta­kou­to mi­mo­riad­nou okol­nos­ťou nie je. Po­kiaľ iš­lo o tre­tie od­sú­de­nie (t. j. ko­na­nie v kto­rom sa uk­la­dal trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie) tak kraj­ský súd zdô­raz­nil, že v tom­to pos­led­nom prí­pa­de doš­lo k spá­chaniu skut­ku po 01.11.2011, te­da na ten­to sku­tok sa už nev­zťa­hu­je us­ta­no­ve­nie § 438d Tr. zák. dru­há ve­ta, t. j. v čas­ti, že by sa súd mal za­obe­rať tým, či okol­nos­ti toh­to prí­pa­du bo­li mi­mo­riad­ne. Up­lat­ní sa tu len pr­vá ve­ta us­ta­no­ve­nia § 438d Tr. zák., pod­ľa kto­rej sa us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 3 a 5 vzťa­hu­je aj na oso­bu, kto­rá bo­la od­sú­de­ná za niek­to­rý z tres­tných či­nov uve­de­ných v § 61 ods. 3 ale­bo 5 po 01.11.2011.

Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť aj to, že zis­ťo­va­nie mi­mo­riad­nych okol­nos­tí prí­pa­du pod­ľa § 438d Tr. zák. pri­chá­dza do úva­hy len pri pred­chá­dza­jú­cich od­sú­de­niach pá­cha­te­ľa ak sa sta­li pred 01.11.2011. Po­kiaľ sa pá­cha­teľ do­púš­ťal tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. po tom­to dá­tu­me, nep­ri­chá­dza ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 438d ve­ta dru­há Tr. zák. vô­bec do úva­hy.

Po­kiaľ ide o ply­nu­tie ča­su me­dzi jed­not­li­vý­mi od­sú­de­nia­mi tak ani vý­raz­né ča­so­vé ob­do­bie me­dzi jed­not­li­vý­mi od­sú­de­nia­mi pá­cha­te­ľa (nap­rík­lad do­ba 15 ro­kov me­dzi dru­hým a tre­tím od­sú­de­ním) nie je mož­né po­va­žo­vať za mi­mo­riad­ne okol­nos­ti prí­pa­du v zmys­le § 438d Tr. zák., na­koľ­ko mi­mo­riad­ne okol­nos­ti sa mu­sia vzťa­ho­vať na kon­krét­ny prí­pad, kto­rý bol pre­jed­ná­va­ný sú­dom, t. j. na kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti (sku­tok) a nie na sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ nás­led­ne dlh­šie ča­so­vé ob­do­bie zhod­nú tres­tnú čin­nosť ne­pá­chal.

Teo­re­tic­ky však nie je mož­né vy­lú­čiť, že ta­ké­to mi­mo­riad­ne okol­nos­ti prí­pa­du nas­ta­nú až pri tre­ťom (či pos­led­nom) od­sú­de­ní pá­cha­te­ľa za spá­chanie tres­tné­ho či­nu oh­ro­zo­va­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák. Ta­ké­to prí­pad­né vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du, či po­me­ry pá­cha­te­ľa by bo­lo mož­né hod­no­tiť v rám­ci us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 1 Tr. zák., kto­ré sa tý­ka mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu pod dol­nú hra­ni­cu tres­tu us­ta­no­ve­nú Tres­tným zá­ko­nom. Vzhľa­dom k to­mu, že us­ta­no­ve­nie o mi­mo­riad­nom zní­že­ní tres­tu sa ne­tý­ka iba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ale v zmys­le § 39 ods. 3 písm. f) Tr. zák. je mož­né mi­mo­riad­ne zní­žiť aj trest zá­ka­zu čin­nos­ti, je otáz­kou, či súd mô­že za pou­ži­tia § 39 ods. 1 Tr. zák. neu­lo­žiť pá­cha­te­ľo­vi trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie, ale, na­mies­to ne­ho ulo­ží trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­bu ur­či­tú. Zrej­me by sa tu moh­lo vy­chá­dzať z ana­ló­gie, kto­rá je v tres­tnom prá­ve hmo­tom prí­pus­tná ak je v pros­pech pá­cha­te­ľa a to z ana­ló­gie us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 3 písm. a) Tr. zák., kto­rý umož­ňu­je ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nie krat­šie­ho ako 20 ro­kov na­mies­to inak po­vin­né­ho uk­la­da­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. V ta­kom­to prí­pa­de by te­da súd mo­hol ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti nie krat­ší ako 20 ro­kov na­mies­to tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie, pri­čom ta­ký­to pos­tup by vzhľa­dom na zne­nie us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 4 Tr. zák. pri­chá­dzal do úva­hy aj v rám­ci ko­na­nia do­ho­dy o vi­ne a tres­te.

Z hľa­dis­ka pro­ces­né­ho je po­mer­ne za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­ka vy­me­dzenia (opi­su) skut­ku (tzv. skut­ko­vá ve­ta v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ob­ža­lo­be, či roz­sud­ku) v prí­pa­doch, v kto­rých pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie prís­nej­šie­ho tres­tu pá­cha­te­ľo­vi a to vzhľa­dom na je­ho re­ci­dí­vu. Pôj­de tu naj­mä o prí­pa­dy zvy­šo­va­nia zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by pod­ľa § 38 ods. 5 Tr. zák., ale aj o prí­pa­dy, ke­dy pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. V ap­li­kač­nej praxi sa spra­vid­la vy­chá­dza­lo z to­ho, že sú­čas­ťou opi­su skut­ku má byť vý­hrad­ne len to, čo má od­raz v tzv. práv­nej ve­te, t. j. iba to, čo to­vo­rí zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu, t. j. re­ci­dí­va je sú­čas­ťou opi­su skut­ku iba v prí­pa­de, po­kiaľ je aj zna­kom zá­klad­nej, či kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu. Všet­ko os­tat­né, čo ne­má od­raz v zna­koch skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a čo by prí­pad­ne moh­lo mať vplyv nap­rík­lad len na vý­rok o tres­te ne­má byť sú­ča­ťou po­pi­su skut­ko­vých okol­nos­tí, pre­to­že ta­ké­to okol­nos­ti sa nev­zťa­hu­jú k vý­ro­ku o vi­ne, ale len k vý­ro­ku o tres­te.

Z hľa­dis­ka uk­la­da­nia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie pod­ľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. to te­da zne­me­ná, že sú­čas­ťou po­pi­su skut­ku ne­ma­jú byť aj pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 289 Tr. zák., pre­to­že tie ne­ma­jú žiad­ny sú­vis s vý­ro­kom o vi­ne a ne­ma­jú žiad­ny od­raz v tzv. práv­nej ve­te (s tým, že doš­lo k nap­la­ne­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák., po­kiaľ nej­de o trest­ný čin v zmys­le § 289 ods. 3 písm. a) Tr. zák., kde je re­ci­dí­va sú­čas­ťou skut­ko­vej pod­sta­ty a pre­to ta­ké­to od­sú­de­nie mu­sí mať svoj od­raz aj v tzv. skut­ko­vej ve­te), ale tý­ka­jú sa vý­hrad­ne len vý­ro­ku o tres­te.

Ten­to zá­ver spo­chyb­nil Naj­vyš­ší súd SR uz­ne­se­ním sp. zn. 3T­do/59/2016 zo dňa 09.05.2017, v kto­rom, vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 38 ods. 5 Tr. zák., dos­pel k zá­ve­ru, že ak pri­chá­dza do úva­hy ap­li­ká­cia § 38 ods. 5 Tr. zák. vzhľa­dom k to­mu, že pá­cha­teľ opä­tov­ne spá­chal zlo­čin, je ne­vyh­nut­né, aby vý­rok o vi­ne v tzv. skut­ko­vej ve­te ob­sa­ho­val pres­nú ci­tá­ciu pred­chá­dza­jú­ce­ho od­sú­de­nia. Naj­vyš­ší súd SR te­da v pod­sta­te dos­pel k zá­ve­ru, že ta­ké­to zis­te­nie o re­ci­dí­ve pá­cha­te­ľa je zá­ve­rom skut­ko­vým a pre­to sa mu­sí na­chá­dzať v opi­se skut­ku. Vzhľa­dom k rie­še­nej prob­le­ma­ti­ke by sa ma­li zá­ve­ry naj­vyš­šie­ho sú­du vzťa­ho­vať aj na prí­pa­dy uk­la­da­nia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie pod­ľa § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák.

S tým­to roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du sa ne­mož­no sto­tož­niť, na­koľ­ko, tak ako to už bo­lo uve­de­né vy­ššie, po­kiaľ re­ci­dí­va pá­cha­te­ľa nie je zna­kom zá­klad­nej ale­bo kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu, po­tom ne­má od­raz v tzv. práv­nej ve­te, t. j. ne­má od­raz v zna­koch skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu a pre­to ne­má byť ani sú­čas­ťou tzv. skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ob­ža­lo­by, či roz­sud­ku sú­du. Po­kiaľ by sme pred­met­né roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du vza­li do dôs­led­kov, po­tom by sme mu­se­li dos­pieť k zá­ve­ru, že skut­ko­vým zis­te­ním v zmys­le § 163 ods. 3 Tr. por. je aj nap­rík­lad sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­né­mu je nut­né uk­la­dať trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa § 38 ods. 3 Tr. zák., pre­to­že pre­va­žu­jú po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti vzhľa­dom na priz­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho. Po­tom by mu­sel byť údaj o priz­na­ní sa ob­ža­lo­va­né­ho (prí­pad­ne aj o ve­de­ní riad­ne­ho ži­vo­ta pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu, či na­po­má­ha­ní pri ob­jas­ňo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti) tak­tiež sú­čas­ťou po­pi­su tzv. skut­ko­vej ve­ty, čo mož­no po­va­žo­vať za ab­sur­dné.

2/ Trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie pod­ľa § 61 ods. 4 Tr. zák.

Us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 4 Tr. zák. je vy­jad­re­ním „zá­sa­dy je­den­krát a dosť“ a fa­kul­ta­tív­nej mož­nos­ti súd uk­la­dať trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie pá­cha­te­ľo­vi, kto­ré­ho od­su­dzu­je za spá­chanie tres­tné­ho či­nu

- ob­cho­do­va­nia s ľuď­mi pod­ľa § 179 Tr. zák.

- zná­sil­ne­nia pod­ľa § 199 Tr. zák.

- sexuál­ne­ho ná­si­lia pod­ľa § 201 a § 202 Tr. zák.

- vý­ro­by det­skej por­nog­ra­fie pod­ľa § 368 Tr. zák.

- roz­ši­ro­va­nia det­skej por­nog­ra­fie pod­ľa § 369 Tr. zák.

- pre­cho­vá­va­nia det­skej por­nog­ra­fie a účas­ti na det­skom por­nog­ra­fic­kom pred­sta­ve­ní pod­ľa § 370 Tr. zák.

a to za pod­mien­ky, že vy­ššie uve­de­ný trest­ný čin bol spá­cha­ný na di­eťa­ti.

Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že je­ho ap­li­ká­cia pri­chá­dza do úva­hy iba v prí­pa­de, ak je obe­ťou (poš­ko­de­nou oso­bou) pri taxatív­ne vy­me­no­va­ných tres­tných či­noch di­eťa, t. j. v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 127 ods. 1 Tr. zák. oso­ba mlad­šia ako osem­násť ro­kov. Pôj­de te­da o oso­bu, kto­rá v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu eš­te ne­dovŕši­la osem­násť. V prí­pa­de ak sa tak už sta­lo a v ča­se spá­chania vy­ššie uve­de­ných tres­tných či­nov má poš­ko­de­ná oso­ba osem­násť ro­kov nie je mož­né ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 4 Tr. zák., na­koľ­ko tu už nej­de o oso­bu mlad­šiu ako osem­násť ro­kov a te­da ani o di­eťa.

Pod­ľa dô­vo­do­vej sprá­vy k zá­ko­nu č. 204/2013 Z. z., kto­rým bo­lo us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 4 Tr. zák. za­ve­de­né do Tres­tné­ho zá­ko­na bo­lo po­vin­nos­ťou Slo­ven­skej re­pub­li­ky tran­spo­no­vať do Tres­tné­ho zá­ko­na člá­nok 10 ods. 1 smer­ni­ce 2011/93/EÚ v zmys­le kto­rej sú člen­ské štá­ty Európ­skej únie po­vin­né pri­jať vhod­né opat­re­nia s cie­ľom mi­ni­ma­li­zá­cie ri­zi­ka re­ci­dí­vy u osôb, kto­ré spá­cha­li niek­to­rí z tres­tných či­nov pro­ti ľud­skej dôs­toj­nos­ti na di­eťa­ti. Cie­ľom tých­to opat­re­ní má byť do­čas­né ale­bo tr­va­lé za­brá­ne­nie pro­fe­sio­nál­nych ak­ti­vít za­hŕňa­jú­cich pria­my a pra­vi­del­ný kon­takt s deť­mi. Uve­de­né sa dá do­siah­nuť pros­tred­níc­tvom za­ve­de­nia mož­nos­ti ulo­že­nia tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti tým pá­cha­te­ľom, kto­rí spá­cha­jú je­den z ozna­če­ných tres­tných či­nov na di­eťa­ti a u kto­rých súd vzhľa­dom na okol­nos­ti da­nej ve­ci bu­de ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti po­va­žo­vať za pot­reb­né.

Zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 4 Tr. zák. ako aj z ci­to­va­nej dô­vo­do­vej sprá­vy mož­no vy­vo­diť, že cie­ľom pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia je rea­go­vať na tres­tné ve­ci, v kto­rých do­chá­dza k pá­chaniu taxatív­ne vy­me­no­va­ných tres­tných či­nov v špe­ci­fic­kom pros­tre­dí (nap­rík­lad det­ský do­mov, ree­du­kač­né cen­trum, ško­la, dru­ži­na a po­dob­ne) a to zo stra­ny oso­bit­ných pá­cha­te­ľov, kto­rí vy­ko­ná­va­jú čin­nosť za­me­ra­nú na sta­ros­tli­vosť o de­ti, kto­rá je spra­vid­la spo­je­ná aj s ur­či­tou po­dria­de­nos­ťou, či skôr od­ká­za­nos­ťou (zá­vis­los­ťou) di­eťa­ťa na ta­kej­to oso­be (nap­rík­lad vy­cho­vá­va­te­lia na inter­nát­nych ško­lách, či v det­ských do­mo­voch, uči­te­lia, tré­ne­ri mlá­de­že, oso­by ve­dú­ce rôz­ne ume­lec­ké sú­bo­ry, mo­de­lin­go­vé agen­tú­ry, kňa­zi vy­uču­jú­ci na ško­lách a po­dob­ne). Ale­bo po­ve­da­né inak, pod us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 4 Tr. zák. mož­no za­hr­núť aké­ho­koľ­vek pá­cha­te­ľa, kto­rý vy­ko­ná­va kon­krét­nu čin­nosť za­me­ra­nú na prá­cu s deť­mi, pri­čom tá­to je­ho čin­nosť má po­va­hu ur­či­té­ho za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia ale­bo fun­kcie ale­bo ta­kej čin­nos­ti, na kto­rú tre­ba oso­bit­né po­vo­le­nie ale­bo kto­rej pod­mien­ky vý­ko­nu up­ra­vu­je oso­bit­ný pred­pis. Aj tu te­da pla­tí, že ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie mož­no iba v prí­pa­doch, po­kiaľ sa pá­cha­teľ do­pus­til stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom čin­nos­ti vy­me­dze­nej v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 1 Tr. zák.

Pá­cha­te­ľom v zmys­le § 61 ods. 4 Tr. zák., kto­ré­mu je mož­né ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie ne­mu­sí byť iba fy­zic­ká oso­ba, ale mô­že ním byť aj oso­ba práv­nic­ká. Na tom­to zá­ve­re ne­me­ní nič ani sku­toč­nosť, že sa inak slo­vo „do­ži­vo­tie“ ob­sa­ho­vo via­že na smrť fy­zic­kej oso­by. V sú­vis­los­ti s práv­nic­kou oso­bou by bo­lo mož­né ten­to vý­raz chá­pať ako zru­še­nie, či zá­nik práv­nic­kej oso­by, t. j. vy­me­dzenie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti až do práv­nej „smr­ti“ práv­nic­kej oso­by.

Pod­ľa zá­ko­na č. 91/2016 Z. z. o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb sa práv­nic­ká oso­ba, s vý­nim­kou tres­tné­ho či­nu zná­sil­ne­nia pod­ľa § 199 Tr. zák., mô­že do­pus­tiť všet­kých zvyš­ných tres­tných či­nov taxatív­ne vy­me­no­va­ných v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 4 Tr. zák. V zmys­le § 10 písm. e) zá­ko­na o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb je pri­tom mož­né ulo­žiť trest zá­ka­zu čin­nos­ti aj práv­nic­kej oso­be. Us­ta­no­ve­nie § 16 ods. 1 zá­ko­na o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb sí­ce sta­no­vu­je, že trest zá­ka­zu čin­nos­ti mô­že súd ulo­žiť práv­nic­kej oso­be na je­den až de­sať ro­kov, ak práv­nic­kú oso­bu od­su­dzu­je za trest­ný čin spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s tou­to čin­nos­ťou, av­šak ide tu len o rám­co­vé vy­me­dzenie zá­klad­ných pod­mie­nok pre uk­la­da­nie toh­to tres­tu práv­nic­kej oso­be. Inak to­tiž pod­ľa § 1 ods. 2 zá­ko­na o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb pla­tí, že ak zá­kon o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti nes­ta­no­vu­je inak a ak to po­va­ha ve­ci ne­vy­lu­ču­je, na tres­tnú zod­po­ved­nosť a tres­ty uk­la­da­né práv­nic­kej oso­be sa vzťa­hu­je Trest­ný zá­kon. Vzhľa­dom k to­mu­to us­ta­no­ve­niu nie je vy­lú­če­né ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie práv­nic­kej oso­be, na­koľ­ko to ne­vy­lu­ču­je zá­kon o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb a ne­vy­lu­ču­je to ani po­va­ha ve­ci. Prá­ve nao­pak, uk­la­da­nie toh­to dru­hu tres­tu práv­nic­kej oso­be, po­kiaľ práv­nic­kej oso­be ne­bu­de ulo­že­ný trest zru­še­nia práv­nic­kej oso­by, bu­de vhod­né, ak k pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 4 Tr. zák. bu­de do­chá­dzať prá­ve v sú­vis­los­ti s čin­nos­ťou práv­nic­kej oso­by.

Práv­nic­ké oso­by tu mô­žu mať rôz­ne for­my. Tres­tnej čin­nos­ti sa mô­žu do­púš­ťať nap­rík­lad ako ob­chod­né spo­loč­nos­ti, ob­čian­ske zdru­že­nia, či ne­zis­ko­vé na­dá­cie s tým, že pred­me­tom čin­nos­ti ta­kých­to práv­nic­kých osôb, vo vzťa­hu k de­ťom, mô­že byť nap­rík­lad vy­ko­ná­va­nie opat­re­ní so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny a so­ciál­nej ku­ra­te­ly v za­ria­de­ní (re­so­cia­li­zač­né cen­trum a po­dob­ne). Ak by sa pri vy­ko­ná­va­ní tak­to vy­me­dze­né­ho pred­me­tu čin­nos­ti pá­cha­la tres­tná čin­nosť (nap­rík­lad vý­ro­ba det­skej por­nog­ra­fie) bo­lo by mož­né ul­žiť práv­nic­kej oso­be trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­ná­va­nia opat­re­ní so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny a so­ciál­nej ku­ra­te­ly na do­ži­vo­tie. Po­kiaľ by práv­nic­ká oso­ba vy­ka­zo­va­la len ta­ký­to pred­met čin­nos­ti, prí­pa­de bo­la za­lo­že­ná len na vý­kon ta­kej­to čin­nos­ti (nap­rík­lad by iš­lo o ne­zis­ko­vú or­ga­ni­zá­ciu, kto­rej je­di­ným pred­me­tom čin­nos­ti by bo­la pre­vádz­ka re­so­cia­li­zač­né­ho za­ria­de­nia) po­tom by bo­lo vhod­né pris­tú­piť skôr k ulo­že­niu tres­tu zru­še­nia ne­zis­ko­vej or­ga­ni­zá­cie[11], než k uk­la­da­niu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti.

 

Pod­mie­neč­né upus­te­nie od vý­ko­nu zvyš­ku zá­ka­zu čin­nos­ti (§ 69 ods. 5 Tr. zák.):

V sú­vis­los­ti s uk­la­da­ním tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 4, či ods. 5 Tr. zák. sto­jí za pov­šim­nu­tie us­ta­no­ve­nie § 69 ods. 5 Tr. zák., kto­ré za­ka­zu­je sú­du pod­mie­neč­ne upus­tiť od vý­ko­nu zvyš­ku tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý bol ulo­že­ný pod­ľa § 61 ods. 4, či ods. 5 Tr. zák. V tom­to sme­re ide te­da o prís­nej­šiu práv­nu úp­ra­vu, než je pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pri zá­sa­de trik­rát a dosť, na­koľ­ko Trest­ný zá­kon neu­mož­ňu­je za žiad­nych okol­nos­tí „vrá­tiť“ mož­nosť pá­cha­te­ľo­vi opä­tov­ne vy­ko­ná­vať čin­nosť, kto­rá mu bo­la za­ká­za­ná (a to nap­rík­lad ani po vý­ko­ne tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti v dĺžke 25 a viac ro­kov). V pod­sta­te je­di­nou mož­nos­ťou pre pá­cha­te­ľa je tu ude­le­nie mi­los­ti Pre­zi­den­tom SR, kto­rý by mo­hol pá­cha­te­ľo­vi opus­tiť ce­lý trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie, res­pek­tí­ve je­ho časť (zvy­šok) po dl­ho­do­bom vý­ko­ne toh­to tres­tu zo stra­ny pá­cha­te­ľa.

Za­hla­de­nie od­sú­de­nia (§ 61 ods. 7 Tr. zák.):

Pri ap­li­ko­va­ní zá­sa­dy trik­rát a dosť v rám­ci tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (§ 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák.) bo­lo zá­ko­no­dar­com po­mer­ne spor­ným spô­so­bom za­siah­nu­té do in­šti­tú­tu za­hla­de­nia od­sú­de­nia. Zá­ko­no­dar­ca to­tiž v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 7 Tr. zák. sta­no­vil, že na uk­la­da­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti pod­ľa § 61 ods. 3 až 5 Tr. zák. ne­má vplyv za­hla­de­nie od­sú­de­nia.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 7 Tr. zák., kto­ré zru­ší už raz v mi­nu­los­ti vznik­nu­té za­hla­de­nie od­sú­de­nia je v „na­pä­tí“ s us­ta­no­ve­ním § 93 ods. 1 Tr. zák., kto­ré vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že ak bo­lo od­sú­de­nie za­hla­de­né, hľa­dí sa na pá­cha­te­ľa, ako ke­by ne­bol od­sú­de­ný. Prís­tup zá­ko­no­dar­cu k za­hla­de­niu od­sú­de­nia je tu tro­chu schi­zof­re­nic­ký, na­koľ­ko naj­skôr sta­no­vu­je práv­nu fik­ciu neod­sú­de­nia, kto­rá vzni­ká za­hla­de­ním od­sú­de­nia a nás­led­ne tú­to práv­nu fik­ciu neod­sú­de­nia ru­ší po jej vzni­ku us­ta­no­ve­ním § 61 ods. 7 Tr. zák. tak, že súd mu­sí po­vin­ne pri­hliad­nuť aj na od­sú­de­nia, kto­ré už bo­li za­hla­de­né. Na pá­cha­te­ľa sa sí­ce hľa­dí ako­by súd­ne tres­ta­ný ne­bol, ale súd na ne­ho hľa­dí ako­by súd­ne tres­ta­ný bol a uk­la­dá mu aj s pou­ka­zom na už za­hla­de­né od­sú­de­nia trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. Som ná­zo­ru, že ide o chaotic­kú práv­nu úp­ra­vu a z hľa­dis­ka in­šti­tú­tu za­hla­de­nia od­sú­de­nia je nep­ri­ja­teľ­né, aby kon­krét­ne od­sú­de­nie bo­lo za­hla­de­né a na­priek to­mu na to­to od­sú­de­nie mu­sel súd po­vin­ne pri­hlia­dať. Zá­ko­no­dar­ca mal reš­pek­to­vať in­šti­tút za­hla­de­nia od­sú­de­nia, t. j. sku­toč­nosť, že ak je raz od­sú­de­nie za­hla­de­né, po­tom je práv­ne „mŕtve“ raz a nav­ždy a prí­pad­ne mo­hol za­siah­nuť do toh­to in­šti­tú­tu za­hla­de­nia od­sú­de­nia tak, že by pri tres­tných či­noch uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 3 a 5 Tr. zák. sta­no­vil v us­ta­no­ve­ní § 92 ods. 1 Tr. zák. dlh­šiu do­bu po­čas kto­rej by mu­sel od­sú­de­ný po vý­ko­ne tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti viesť riad­ny ži­vot, aby moh­lo dôjsť k za­hla­de­niu od­sú­de­nia.

Prá­ve z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov sa v praxi mož­no stret­núť aj s po­da­nia­mi ob­haj­cov ob­ža­lo­va­ných osôb, kto­rým hro­zí ulo­že­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie v zmys­le § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. s pou­ka­zom na už za­hla­de­né od­sú­de­nia, kto­ré sme­ru­jú sú­du a kto­rý­mi sa ob­ža­lo­va­ní do­má­ha­jú to­ho, aby súd tres­tné ko­na­nie pre­ru­šil a po­dal návrh na Ústav­ný súd SR oh­ľad­ne vy­slo­ve­nia neús­tav­nos­ti us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 7 Tr. zák., kto­ré vy­slo­ve­ne ne­gu­je účin­ky už vznik­nu­té­ho za­hla­de­nia od­sú­de­nia, čo sa po­va­žu­je za roz­por­né s prin­cíp­mi práv­ne­ho štá­tu za­kot­ve­ný­mi v člán­ku 1 ods. 1 Ústa­vy SR. Po­kiaľ viem, do­po­siaľ žiad­ne ta­ké­to po­da­nie ne­bo­lo Ústav­né­mu sú­du SR po­da­né.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať na za­ují­ma­vé roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, kto­rý v ná­le­ze zo dňa 13.10.1998 pod sp. zn. I. ÚS 119/1998 po­su­dzo­val práv­nu úp­ra­vu zá­ko­na o strel­ných zbra­niach, kto­rá vy­chá­dza­la z to­ho, že pri po­su­dzo­va­ní bez­úhon­nos­ti v zmys­le toh­to zá­ko­na je bez práv­ne­ho vý­zna­mu, že sa na žia­da­te­ľa o vy­da­nie zbroj­né­ho preu­ka­zu hľa­dí ako ke­by ne­bol od­sú­de­ný (t. j. je bez vý­zna­mu, že je­ho od­sú­de­nie bol pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na už za­hla­de­né). Ústav­ný súd ČR skon­šta­to­val, že zá­kon o strel­ných zrbra­niach vy­me­dzu­je kto sa za bez­úhon­né­ho ne­po­va­žu­je a to spô­so­bom po­mer­ne prís­nym, av­šak cel­kom jas­ným. Zá­kon te­da sta­no­vu­je pre dr­ža­nie strel­nej zbra­ne kri­té­riá prís­nej­šie, než aké poz­ná Trest­ný zá­kon pre za­hla­de­nie od­sú­de­nia, čo však, sa­mo ose­be, nie je v roz­po­re s ús­ta­vou.

Pred­met­ný ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR nie je cel­kom ap­li­ko­va­teľ­ný na us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 7 Tr. zák., av­šak mož­no z ne­ho vy­vo­diť, že v špe­ci­fic­kých prí­pa­doch mô­že zá­kon pres­ným a pred­ví­da­teľ­ným spô­so­bom sta­no­viť vý­nim­ku, ke­dy sa ne­bu­de brať do úva­hy za­hla­de­nie od­sú­de­nia. Som ná­zo­ru, že us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 7 Tr. zák. tie­to kri­té­riá spĺňa Sa­mot­ná prís­nosť ta­kej­to zá­kon­nej práv­nej úp­ra­vy pri­tom, sa­ma ose­be, nes­pô­so­bue jej roz­por s ús­ta­vou. V ko­neč­nom dôs­led­ku zá­vi­sí len od pá­cha­te­ľa, či je­ho pred­chá­dza­jú­ce od­sú­de­nia zos­ta­nú za­hla­de­né natr­va­lo, res­pek­tí­ve, či prí­de k ap­li­ká­cii us­ta­no­ve­nia § 61 ods. 7 Tr. zák., na­koľ­ko ak­ti­vo­vať us­ta­no­ve­nie § 61 ods. 7 Tr. zák. mô­že iba pá­cha­teľ tým, že spá­cha tre­tí trest­ný čin uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 61 ods. 5 písm. a) Tr. zák. To však ne­me­ní nič na tom, že v le­gis­la­tív­nej čin­nos­ti by mal zá­ko­no­dar­ca reš­pek­to­vať in­šti­tút za­hla­de­nia od­sú­de­nia a ne­nak­la­dať s ním v roz­po­re s je­ho úče­lom a správ­ny­mi účin­ka­mi, kto­ré vy­vo­lá­va.

 

 

 

Diskusia