Prečin hanobenia mŕtveho podľa § 366 Trestného zákona - nedostatky právnej úpravy

 

Pre­čin „Ha­no­be­nie mŕtve­ho“ pod­ľa § 366 Tres­tné­ho zá­ko­na – ne­dos­tat­ky práv­nej úp­ra­vy.

 

Autor: ppor. Mgr. Eugen Tom­ko – po­ve­re­ný prís­luš­ník PZ

 

Autor člán­ku sa po­kú­si pou­ká­zať na ne­dos­tat­ky práv­nej úp­ra­vy pre­či­nu ha­no­be­nia mŕtve­ho  v sú­vis­los­ti s ne­dos­tat­ka­mi zá­ko­na o poh­reb­níc­tve a tiež pou­ká­že na mož­nú si­tuáciu v prí­pa­de, ak nie je schvá­le­ný pre­vádz­ko­vý po­ria­dok pre poh­re­bis­ká ale­bo pre­vádz­ko­vý po­ria­dok pre poh­re­bis­ká sí­ce schvá­le­ný je, ale nes­ta­no­vu­je po­vin­nos­ti náv­štev­ní­ka poh­re­bis­ka.

 

Pre­či­nu „Ha­no­be­nie mŕtve­ho“ sa pod­ľa § 366 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, do­pus­tí ten kto zneu­ži­je ale­bo zneuc­tí mŕtve­ho, ale­bo neop­ráv­ne­ne vy­ko­ná exhu­má­ciu ľud­ských os­tat­kov ale­bo svoj­voľ­ne od­ní­me z poh­re­bis­ka ľud­ské os­tat­ky, ale­bo nak­la­dá s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som.

To­to us­ta­no­ve­nie pos­ti­hu­je ko­na­nia, kto­ré sú špe­ci­fic­kým dru­hom vý­tr­žníc­tva. Ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je spo­lo­čen­ský zá­ujem na in­di­vi­duál­nom ob­jek­te, t. j. na mŕtvom, kto­ré­ho chrá­ni pred zneuc­te­ním ale­bo neop­ráv­ne­ním nak­la­da­ním s je­ho os­tat­ka­mi. Ob­jek­tív­na strán­ka toh­to tres­tné­ho či­nu spo­čí­va v šty­roch rôz­nych ko­na­niach a to: 

a.) zneu­ži­tí ale­bo zneuc­te­ní mŕtve­ho ale­bo

b.) v neop­ráv­ne­nom vy­ko­na­ní exhu­má­cie ľud­ských os­tat­kov ale­bo

c.) svoj­voľ­nom od­ňa­tí ľud­ských os­tat­kov z poh­re­bis­ka ale­bo

d.) nak­la­da­ní s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.

 

Za dô­le­ži­té pre pot­re­by toh­to člán­ku po­va­žu­je­me prá­ve štvr­tú časť toh­to us­ta­no­ve­nia a te­da nak­la­da­nie s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi. V da­nom prí­pa­de by bo­la ob­jek­tív­nou strán­kou uve­de­né­ho pre­či­nu tá časť us­ta­no­ve­nia § 366 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá po­jed­ná­va o nak­la­da­ní s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným pred­pi­som, pri­čom ta­kým­to pred­pi­som je aj zák. č. 131/2010 Z. z. o poh­reb­níc­tve v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. Ten­to zá­kon up­ra­vu­je pô­sob­nosť or­gá­nov štát­nej sprá­vy a ob­cí, prá­va a po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb, fy­zic­kých osôb – pod­ni­ka­te­ľov a práv­nic­kých osôb v sú­vis­los­ti so za­ob­chá­dza­ním s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi a s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi, s pre­vádz­ko­va­ním poh­reb­nej služ­by, kre­ma­tó­ria, poh­re­bis­ka, s pre­vádz­ko­va­ním bal­za­mo­va­nia a kon­zer­vá­cie ľud­ských po­zos­tat­kov. Sub­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu mô­že byť kto­koľ­vek za pred­pok­la­du, že je tres­tne zod­po­ved­ný a sub­jek­tív­na strán­ka za­hŕňa za­vi­ne­nie vo for­me úmys­lu.

Zá­ko­no­dar­ca v zák. č. 131/2010 Z. z. o poh­reb­níc­tve roz­li­šu­je poj­my ľud­ské po­zos­tat­ky a ľud­ské os­tat­ky  pri­čom § 2 písm. a/ zá­ko­na o poh­reb­níc­tve de­fi­nu­je ľud­ské po­zos­tat­ky ako mŕtve ľud­ské te­lo a pod­ľa § 2 písm. b/ cit. zá­ko­na, sú ľud­ský­mi os­tat­ka­mi ľud­ské po­zos­tat­ky po po­cho­va­ní. Dô­le­ži­tý je tu te­da mo­ment po­cho­va­nia. To­to roz­lí­še­nie sa­moz­rej­me má svoj vý­znam a ob­dob­ne je to aj v čes­kej práv­nej úp­ra­ve, kto­rá tak­tiež roz­li­šu­je poj­my ľud­ské os­tat­ky a ľud­ské po­zos­tat­ky to­tož­ne s na­šou práv­nou úp­ra­vou.

Po­jem mŕtve ľud­ské te­lo (mŕtvo­la) pou­ží­va aj an­glic­ký ja­zyk a pou­ží­va via­ce­ro ozna­če­ní, z kto­rých naj­bež­nej­ším sa ja­ví „dead bo­dy“, „cor­pse“ ale­bo „ca­da­ver“, kto­rý sa však naj­čas­tej­šie pou­ží­va v me­di­cín­skom ža­rgó­ne (ozna­ču­je mŕtvo­lu pred pit­vou). Tie­to slo­vá zna­me­na­jú te­da ek­vi­va­lent po­me­no­va­nia ľud­ské po­zos­tat­ky ale­bo mŕtve ľud­ské te­lo. Na po­me­no­va­nie ľud­ských os­tat­kov pou­ží­va an­glič­ti­na po­jem „hu­man re­mains“ a de­fi­nu­je ich ako te­lo mŕtvej oso­by v cel­ku ale­bo je­ho čas­ti, bez­oh­ľa­du na ich štá­dium roz­kla­du. (ne­rie­ši či bo­lo te­lo pred­tým po­cho­va­né) Špe­ci­fic­kej­ším je po­jem „hu­man re­lics“, kto­ré ozna­ču­je ar­cheolo­gic­ké os­tat­ky ľu­dí. Na tom­to autor chcel pou­ká­zať, že roz­lí­še­nie ľud­ských po­zos­tat­kov a ľud­ských os­tat­kov má svoj vý­znam a roz­lí­še­nie sa vo sve­te bež­ne pou­ží­va.

Vráť­me sa te­da k to­mu čo ho­vo­rí pos­led­ná časť  tres­tné­ho či­nu ha­no­be­nie mŕtve­ho. Ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty v tom­to prí­pa­de po­jed­ná­va o nak­la­da­ní s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným pred­pi­som, pri­čom nak­la­da­nie s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi zá­ko­no­dar­ca (prav­de­po­dob­ne zá­mer­ne) opo­mí­na. Dá sa te­da pred­pok­la­dať, že nak­la­da­nie s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi pred po­cho­va­ním, zá­ko­no­dar­ca ne­po­va­žu­je za tak zá­važ­né ko­na­nie, kto­ré by bo­lo mož­né pos­tih­núť v tres­tnom ko­na­ní. Nas­ved­čo­va­lo by to­mu aj to, že až na pr­vú časť toh­to tres­tné­ho či­nu, kto­rá pos­ti­hu­je zneuc­te­nie ale­bo zneu­ži­tie mŕtve­ho po­jed­ná­va­jú ďal­šie dve čas­ti o ta­kom ko­na­ní, kto­ré je mož­né spá­chať len s po­cho­va­ný­mi ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi ro­zu­mej os­tat­ka­mi (exhu­má­cia a od­ňa­tie z poh­re­bis­ka).

Da­lo by sa po­va­žo­vať prez­re­tie vre­ciek mŕtvo­ly v do­me smút­ku ko­na­ním, kto­ré by napl­ni­lo skut­ko­vú pod­sta­tu pre­či­nu ha­no­be­nie mŕtve­ho? Autor je to­ho ná­zo­ru, že nie, na­koľ­ko mŕtve ľud­ské te­lo pred po­cho­va­ním sa po­va­žu­je za ľud­ské po­zos­tat­ky a nie ľud­ské os­tat­ky. Trest­ný zá­kon, ako autor vy­ššie už po­pí­sal, však pos­ti­hu­je len nak­la­da­nie s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som. Dom­nie­va­me sa, že zá­ko­no­dar­ca, za­hr­nul nak­la­da­nie s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som do tres­tné­ho či­nu hlav­ne pre­to aby re­gu­lo­val pod­mien­ky a sta­no­vil pra­vid­lá sub­jek­tom vy­ko­ná­va­jú­cim pre­vádz­ko­va­nie poh­reb­ných slu­žieb. Aby ta­kú­to čin­nosť ne­mo­hol vy­ko­ná­vať kto­koľ­vek a akým­koľ­vek spô­so­bom. Autor však po­va­žu­je za chy­bu, že v ob­jek­tív­nej strán­ke toh­to pre­či­nu, nie je za­hr­nu­té aj nak­la­da­nie s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným pred­pi­som. Naj­lep­ším rie­še­ním pod­ľa auto­ra by bo­lo ak by zá­ko­no­dar­ca zme­nil text a pos­led­ná časť pre­či­nu ha­no­be­nia mŕtve­ho by zne­la „...nak­la­dá s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi ale­bo s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som.“

Bliž­šie vy­svet­liť by sa žia­da­lo aj to čo po­va­žu­je Trest­ný zá­kon za „nak­la­da­nie“. Zá­kon o poh­reb­níc­tve pou­ží­va po­jem „za­ob­chá­dzanie“ a v § 2 písm. b/ cit. Zá­ko­na, sa za­ob­chá­dza­ním s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi mys­lí ma­ni­pu­lá­cia, prep­ra­va, pre­nos, úp­ra­va od mo­men­tu smr­ti po po­cho­va­nie a v § 2 písm. c/ sa za­ob­chá­dza­ním s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi po­va­žu­je exhu­má­cia, ma­ni­pu­lá­cia, prep­ra­va a opä­tov­né po­cho­va­nie.

Da­lo by sa po­le­mi­zo­vať či by sa prez­re­tie vre­ciek ne­bož­tí­ka, moh­lo po­va­žo­vať za zneuc­te­nie mŕtve­ho ako to vy­ža­du­je pr­vá časť us­ta­no­ve­nia pre­či­nu ha­no­be­nia mŕtve­ho, ale je otáz­ne či by bo­la spl­ne­ná pod­mien­ka ha­no­be­nia mŕtve­ho. Autor sa dom­nie­va, že v da­nom prí­pa­de by ne­bol napl­ne­ný znak ha­no­be­nia. Ko­na­nie pá­cha­te­ľa nes­me­ro­va­lo k to­mu aby mŕtvo­lu zneuc­til, ale iš­lo mu o ma­jet­ko­vý pros­pech, myl­ne sa dom­nie­val, že ne­bož­tík bu­de mať pri se­be ale­bo na se­be nie­čo cen­né. Neu­lo­žil mŕtve te­lo do de­ho­nes­tu­jú­cej po­lo­hy ani na ňu nič ne­nak­res­lil, ne­na­far­bil, ne­roztŕhal na ňom od­ev ani ne­poš­ko­dil rak­vu. Aj na­priek to­mu je­ho ko­na­nie a prez­re­tie vre­ciek, mô­že vy­vo­lať sub­jek­tív­ny po­cit, kto­rý sa do­tý­ka dôs­toj­nos­ti mŕtve­ho, etic­ké­ho cí­te­nia po­zos­ta­lých ale­bo ve­rej­nos­ti ako to vy­ža­du­je zá­kon o poh­reb­níc­tve. Ta­ké­to ko­na­nie však pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, nie je mož­né pos­tih­núť v tres­tnom ko­na­ní, ale je mož­né ta­ké­to ko­na­nie po­va­žo­vať za pries­tu­pok.

Nas­tá­va te­da dom­ne­lá si­tuácia, že sa mŕtve te­lo na­chá­dza v do­me smút­ku eš­te pred po­cho­va­ním a pá­cha­teľ sa k to­mu­to te­lu ne­ja­kým spô­so­bom dos­ta­ne a ma­ni­pu­lu­je s tým­to mŕtvym te­lom, nap­rík­lad ho pre­zrie ale­bo truh­lu po­vy­tiah­ne z mra­zia­ce­ho boxu, pri­čom je­ho ko­na­nie nes­me­ru­je ani k zneu­ži­tiu ani zneuc­te­niu. Jed­ná sa o pries­tu­pok na úse­ku poh­reb­níc­tva?

O pries­tup­koch na úse­ku poh­reb­níc­tva po­jed­ná­va zák. č. 131/2010 Z. z. o poh­reb­níc­tve, kon­krét­ne v § 32. Pod­ľa § 4 ods. 1 písm. f/ ci­to­va­né­ho zá­ko­na vy­plý­va, že je za­ká­za­né za­ob­chá­dzať s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi ale­bo s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi spô­so­bom, kto­rý sa do­tý­ka dôs­toj­nos­ti mŕtve­ho, etic­ké­ho cí­te­nia po­zos­ta­lých ale­bo ve­rej­nos­ti. V tom­to prí­pa­de zá­ko­no­dar­ca mys­lel na nak­la­da­nie už aj s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi, nie len s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi ako je to uve­de­né v Tres­tnom zá­ko­ne. Av­šak v us­ta­no­ve­niach tý­ka­jú­cich sa spá­chania pries­tup­kov na úse­ku poh­reb­níc­tva pod­ľa § 32 ods. 1 písm. a/ až i/ chý­ba v tom­to zá­ko­ne skut­ko­vá pod­sta­ta pries­tup­ku, kto­rá by pos­ti­ho­va­la po­ru­še­nie pod­ľa § 4 ods. 1 písm. f/ zá­ko­na o poh­reb­níc­tve a te­da, že je za­ká­za­né za­ob­chá­dzať s ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi ale­bo s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi spô­so­bom, kto­rý sa do­tý­ka dôs­toj­nos­ti mŕtve­ho, etic­ké­ho cí­te­nia po­zos­ta­lých ale­bo ve­rej­nos­ti.

Ne­dos­ta­toč­ným sa ja­ví aj us­ta­no­ve­nie § 32 ods. 1 písm. i/, kto­rý sta­no­vu­je, že pries­tup­ku na úse­ku poh­reb­níc­tva sa do­pus­tí ten, kto ne­dodr­žia­va dôs­toj­nosť poh­re­bis­ka a od­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nie § 25 písm. b/ zá­ko­na o poh­reb­níc­tve, kto­ré up­ra­vu­je po­vin­nos­ti náv­štev­ní­kov poh­re­bis­ka a sta­no­vu­je, že náv­štev­ník poh­re­bis­ka je po­vin­ný za­cho­vá­vať dôs­toj­nosť poh­re­bis­ka, pri­čom bliž­šie ne­de­fi­nu­je aké ko­na­nie by sa po­va­žo­va­lo za ne­dôs­toj­né.

Prob­le­ma­tic­kým sa stá­va aj to, že nie kaž­dá obec má schvá­le­ný pre­vádz­ko­vý po­ria­dok pre poh­re­bis­ká ale­bo ak má, tak sú prí­pa­dy, v kto­rých sa v tom­to pre­vádz­ko­vom po­riad­ku nes­ta­no­vu­jú po­vin­nos­ti náv­štev­ní­kov poh­re­bis­ka a mô­že nas­tať si­tuácia, že náv­štev­ník poh­re­bis­ka ne­mô­že byť pos­tih­nu­tý za pries­tu­pok na úse­ku poh­reb­níc­tva pod­ľa § 32 ods. 1 písm. h/, na­koľ­ko ne­má sta­no­ve­né po­vin­nos­ti, kto­ré by mu vy­plý­va­li, ak by bo­li za­kot­ve­né v pre­vádz­ko­vom po­riad­ku poh­re­bis­ka, inak po­ve­da­né, ne­mô­že od ne­ho zá­ko­no­dar­ca chcieť aby dodr­žia­val po­vin­nos­ti náv­štev­ní­ka poh­re­bis­ka pod­ľa § 25 ods. 1 písm. a/ zá­ko­na o poh­reb­níc­tve, ak tie­to po­vin­nos­ti pre­vádz­ko­vý po­ria­dok schvá­le­ný ob­cou vý­slov­ne neu­vá­dza. Dos­ta­li sme sa do pa­ra­doxnej si­tuácie, v kto­rej je ur­či­té ko­na­nie pá­cha­te­ľa ne­mož­né pos­tih­núť v me­dziach tres­tné­ho prá­va, ale pod­ľa auto­ra, nie je ho mož­né pos­tih­núť ani v pries­tup­ko­vom ko­na­ní.

Pre po­rov­na­nie autor uvá­dza čes­kú práv­nu úp­ra­vu, kto­rá v zák. č. 256/2001 Sb. o pohřeb­níc­tví v § 4 ods. 1 písm. f/ uvá­dza (po­dob­ne ako slo­ven­ský práv­ny po­ria­dok), že je za­ká­za­né za­ob­chá­dzať s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi ale­bo ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi spô­so­bom, kto­rý sa do­tý­ka dôs­toj­nos­ti mŕtve­ho ale­bo mrav­né­ho cí­te­nia ve­rej­nos­ti (pozn. auto­ra: neu­vá­dza po­zos­ta­lých na roz­diel od slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy), pri­čom v tom is­tom zá­ko­ne je na roz­diel od náš­ho zá­ko­na aj pos­tih ta­ké­ho­to ko­na­nia a to ako pries­tup­ku na úse­ku poh­reb­níc­tva pod­ľa § 26 ods. 1 písm. e/, kto­ré­ho sa do­pus­tí fy­zic­ká oso­ba tým, že v roz­po­re s § 4 ods. 1 písm. f/ nak­la­dá s ľud­ský­mi os­tat­ka­mi ale­bo ľud­ský­mi po­zos­tat­ka­mi spô­so­bom, kto­rý sa do­tý­ka dôs­toj­nos­ti mŕtve­ho ale­bo mrav­né­ho cí­te­nia ve­rej­nos­ti.

Ten­to pries­tu­pok však v zá­ko­ne č. 131/2010 Z. z. o poh­reb­níc­tve chý­ba a je pot­reb­né ho na prík­la­de čes­kej práv­nej úp­ra­vy, čo naj­skôr do zá­ko­na dopl­niť.

Na zá­ver je pot­reb­né uviesť, že je ne­po­chyb­né, že aká­koľ­vek svoj­voľ­ná ma­ni­pu­lá­cia s mŕtvym te­lom pred po­cho­va­ním sa bu­de do­tý­kať mrav­né­ho cí­te­nia ve­rej­nos­ti ale­bo po­zos­ta­lých a ta­ké­to ko­na­nie ve­rej­nosť od­sú­di a bu­de sa nad ta­kým­to ko­na­ním aj po­hor­šo­vať. Veď tak­to by aj ma­la roz­vi­nu­tá spo­loč­nosť rea­go­vať. Je ne­mys­li­teľ­né, že ta­ké­to ko­na­nie os­ta­ne bez san­kcie zo stra­ny štát­nych or­gá­nov.

Otáz­ne je len to, že ako sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s ta­kým­to ko­na­ním vy­spo­ria­da­jú. Je mož­né ta­ké­to ko­na­nie po­va­žo­vať pod­ľa sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy za trest­ný čin? Ale­bo len pries­tu­pok? Ak áno, umož­ňu­je sú­čas­ná práv­na úp­ra­va zá­ko­na o poh­reb­níc­tve ta­ký­to sku­tok pre­jed­nať ako pries­tu­pok? Autor pri­púš­ťa, že tie­to práv­ne úva­hy ne­mu­sia byť je­di­né, ale mô­žu na­po­môcť pri dôs­led­nej­šej práv­nej úp­ra­ve tej­to prob­le­ma­ti­ky.

 

Pou­ži­tá li­te­ra­tú­ra:

 

1. § 366 Tres­tné­ho zá­ko­na a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov

2. zák. č. 131/2010 Z. z. o poh­reb­níc­tve a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov

3. zák. č. 256/2001 Sb. o pohřeb­níc­tví

4. Hu­man re­mains - Du­heim´s law di­ctio­na­ry [cit. 2017-12-20]. Dos­tup­né z http://www.du­hai­me.org/Le­gal­Dic­tio­na­ry/H/Hu­man­Re­mains.aspx

5. Hu­man re­mains – Ore­gon Le­gal Glos­sa­ry  [cit. 2017-12-20]. Dos­tup­né  z https://www.ore­gon­laws.org/glos­sa­ry/de­fi­ni­tion/hu­man_re­mains

6. § 43 zá­ko­na č. 576/2004 Z. z. o zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti, služ­bách sú­vi­sia­cich s pos­ky­to­va­ním zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

 

 

Diskusia