Adolf Hitler sa stal ríšskym kancelárom - uplynulo 85 rokov od uchopenia moci

 

Dňa 30.01.1933 bol Adolf Hit­ler me­no­va­ný do fun­kcie ríš­ské­ho kan­ce­lá­ra pre­zi­den­tom vte­daj­šie­ho Ne­mec­ka Pau­lom von Hin­den­burg. Pre­zi­dent zá­ro­veň me­no­val aj no­vú vlá­du, v kto­rej ok­rem ríš­ske­ho kan­ce­lá­ra se­de­li len dva­ja na­cis­ti a to Wil­helm Frick ako mnis­ter vnút­ra a Her­mann Go­ring ako mi­nis­ter bez kres­la v za­stú­pe­ní mi­nis­tra vnút­ra pre Prus­ko. Hit­le­ro­va vlá­da bo­la tzv. pre­zi­den­tským ka­bi­ne­tom, kto­rý ne­mal väč­ši­no­vú pod­po­ru v ríš­skom sne­me. Tá­to uda­losť, kto­rá sa od­oh­ra­la pred 85. rok­mi, voš­la do de­jín ako ucho­pe­nie mo­ci a ok­rem iné­ho vý­raz­ne za­siah­la aj do prá­va (tvor­by prá­va, vý­kla­du prá­va, či do práv­nej ve­dy).

 Po struč­nom mo­jom prís­pev­ku nas­le­du­je za­ují­ma­vý člá­nok Alexan­dra Bröst­la s náz­vom „Hit­ler a práv­ny štát“, kto­rý bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný na webe ul­pia­nus.sk.  

 Uve­de­né vý­ro­čie mô­že slú­žiť na pri­po­me­nu­tie to­ho, že aj na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­ká ju­ris­pru­den­cia bo­la hod­no­to­vou práv­nou ve­dou. Sa­moz­rej­me, uz­ná­va­né hod­no­ty vte­daj­šie a sú­čas­né sú roz­diel­ne, av­šak za­me­niť jed­nu hod­no­tu dru­hou nie je až ta­ké ťaž­ké a mô­že sa tak stať ke­dy­koľ­vek a kým­koľ­vek.

 Ako pri­po­mí­na To­máš So­bek v jed­nom zo svo­jich blo­gov, bo­lo by veľ­kým omy­lom po­va­žo­vať hod­no­to­vú ju­ris­pru­den­ciu za po­voj­no­vú re­ne­san­ciu pri­ro­dze­né­ho prá­va v reak­cii na hrô­zy, kto­ré spô­so­bil nac­izmus. Väč­ši­na na­cis­tic­kých práv­ni­kov to­tiž pre­fe­ro­va­la tzv. na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­kú hod­no­to­vú práv­nu ve­du, kto­rú chá­pa­li tak, že zá­ko­ny sú elas­tic­ké, tak­že čo naj­me­nej spú­ta­va­jú ži­vé ná­rod­né prá­vo, kto­ré sa ria­di prin­cíp­mi na­cio­nál­ne­ho so­cia­liz­mu. Pri­tom sa klá­dol dô­raz na zá­klad­né hod­no­ty na­cis­tic­kej spo­loč­nos­ti a to na zdra­vé ná­rod­né cí­te­nie, na sluš­nosť, mrav­nosť, čes­tnosť, av­šak to všet­ko len vo vzťa­hu k ná­rod­ným súk­me­ňov­com. Tie­to hod­no­ty sa na­vy­še vhod­ne pre­mie­ša­va­li s prog­ra­mom NSDAP a vô­lou Vod­cu. Po sú­doch sa žia­da­lo, aby sa nedr­ža­li strik­tne slov zá­ko­na, ale aby bra­li oh­ľad na zá­klad­né prin­cí­py a hod­no­ty na­cio­nál­ne­ho so­cia­liz­mu. Carl Schmitt (práv­ny fi­lo­zof a zá­sad­ný kri­tik parla­men­tnej de­mok­ra­cie o kto­rom bu­de eš­te reč niž­šie) to hlá­sal tak­to: „Kaž­dá inter­pre­tá­cia mu­sí byť inter­pre­tá­ciou v du­chu na­cio­nál­ne­ho so­cia­liz­mu“. Údaj­ná re­ne­san­cia pri­ro­dze­né­ho prá­va po dru­hej sve­to­vej voj­ne ne­bo­la ni­čím iným než pok­ra­čo­va­ním hod­no­to­vej ju­ris­pru­den­cie, av­šak s tým pod­stat­ným roz­die­lom, že na­cis­tic­ké hod­no­ty sa opä­tov­ne nah­ra­di­li tra­dič­ný­mi hod­no­ta­mi zá­pad­nej ci­vi­li­zá­cie. Zá­kla­dom na­cis­tic­kej teórie prá­va ne­bo­la pri­ro­dze­ná rov­nosť, ale nao­pak pri­ro­dze­ná ne­rov­nosť me­dzi ľud­mi.

 Prog­ram NSDAP ve­no­val otáz­ke prá­va po­zor­nosť, pri­čom po­ža­do­val ob­no­vu prá­va, vy­tvo­re­nie no­vé­ho prá­va, či no­vé­ho na­ze­ra­nia na prá­vo. No­vé prá­vo je nut­né čer­pať z hl­bín ne­mec­ké­ho ľu­du s tým, že prá­vo je v tom­to zmys­le us­po­ria­da­ním ži­vo­ta, kto­ré je ľu­du vro­de­né. Vy­chá­dza sa tu z mý­tu o kr­vi a pô­de. Prá­vo je pros­te to, čo pros­pie­va ne­mec­ké­mu ná­ro­du. Bod 19 ofi­ciál­ne­ho prog­ra­mu NSDAP uvá­dza „po­ža­du­je­me vý­me­nu rím­ske­ho prá­va slú­žia­ce­ho ma­te­ria­lis­tic­ké­mu sve­to­vé­mu po­riad­ku za ne­mec­ké všeo­bec­né prá­vo“.

 Po­kiaľ ide o práv­ny zá­klad sud­cov­skej čin­nos­ti po ucho­pe­ní mo­ci, tak sud­ca bol stá­le via­za­ný a po­dria­de­ný zá­ko­nom. K zme­ne doš­lo v po­ja­tí inter­pre­tá­cie práv­nych pred­pi­sov sud­com. Vý­klad prá­va bol po­dria­de­ný na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­kej ideo­ló­gii a pre­to­že tá­to ideo­ló­gia bo­la ur­čo­va­ná Vod­com, bol sud­ca prak­tic­ky via­za­ný vô­ľou Vod­cu, kto­rá bo­la spra­vid­la vy­jad­re­ná v zá­ko­noch. V prí­pa­de, ak bo­la vy­jad­re­ná vô­ľa Vod­cu iným spô­so­bom, nap­rík­lad na­ria­de­ním, vy­hláš­kou, prog­ra­mo­vým vy­jad­re­ním, bol sud­ca po­vin­ný v kon­krét­nom prí­pa­de roz­hod­núť tak, ako by ten­to prí­pad roz­ho­dol sám Vod­ca. Vy­da­né zá­ko­ny, či ďal­šie práv­ne pred­pi­sy ne­po­dlie­ha­li kon­krét­nej a ani abstrak­tnej kon­tro­le pros­tred­níc­tvom súd­nej mo­ci a sud­co­vi tak nep­ri­ná­le­ža­lo kon­krét­nu nor­mu ako­koľ­vek pres­kú­ma­vať. Nap­rík­lad prog­ram NSDAP bol vy­hlá­se­ný za zá­väz­ný pre práv­ne mys­le­nie v Tre­tej rí­ši, ale nie ako for­mál­ny zá­kon, ale ako pre­jav vô­ľe Vod­cu. Po­kiaľ to na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­ká ideo­ló­gia vy­ža­do­va­la, mu­sel sud­ca v kon­krét­nom prí­pa­de roz­hod­núť aj pro­ti zne­niu zá­ko­na. Sud­ca tak bol nás­tro­jom v ru­kách po­li­ti­ky, pri­čom for­mál­ne sí­ce ne­mo­hol byť via­za­ný žiad­ny­mi prí­kaz­mi, av­šak prak­tic­ky na ne­ho bol vy­ví­ja­ný neus­tá­ly tlak a bol ov­plyv­ňo­va­ný na sud­cov­ských po­ra­dách, ško­le­niach, či pros­tred­níc­tvom naj­rôz­nej­ších do­po­ru­če­ní za­sie­la­ných mi­nis­ter­stvom spra­vod­li­vos­ti jed­not­li­vým sú­dom. Naj­vyš­ším no­si­te­ľom súd­nej prá­vo­mo­ci ná­ro­da bol Adolf Hit­ler, kto­ré­mu sud­co­via pri­sa­ha­li osob­nú ver­nosť.

 Súd­ne roz­hod­nu­tie ma­lo zod­po­ve­dať zdra­vé­mu cí­te­niu ná­ro­da tak, aby kaž­dý člen ná­rod­né­ho spo­lo­čen­stva mal dô­ve­ru k práv­ne­mu sys­té­mu. Prá­vo za­kot­ve­né v práv­nych pred­pi­soch bo­lo iba vo­dít­kom pre sku­toč­né roz­ho­do­va­nie a pre­to ťa­žis­ko vzde­la­nia nes­po­čí­va­lo len v od­bor­ných zna­los­tiach. V na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­kom po­ňa­tí prá­va ne­bol pod­stat­ný for­mál­ny vý­znam pí­sa­né­ho prá­va, ale ob­sah slov zá­ko­na, t. j. inter­pre­tá­cia prá­va za pou­ži­tia na­cis­tic­kej ideo­ló­gie. Vô­ľa Vod­cu, je­ho my­šlien­ky, prog­ram NSDAP a po­dob­ne bo­li vlas­tne me­tó­dou vý­kla­du prá­va.

 Po­kiaľ ide o tres­tné prá­vo tak aj pri tres­tnom prá­ve sa vy­chá­dza­lo z té­zy o kr­vi a pô­de. Pod­stat­ným tu je pros­pech ne­mec­ké­ho ná­rod­né­ho spo­lo­čen­stva s tým, že bez­prá­vie je všet­ko, čo ško­dí ne­mec­ké­mu ná­ro­du. Do­kon­ca aj v tres­tnom prá­ve je vi­di­teľ­ná ten­den­cia k od­pú­ta­niu sa od pí­sa­né­ho prá­va, k sta­no­ve­niu skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov z pr­vot­né­ho pra­me­ňa, t. j.  z práv­ne­ho ci­tu. Tres­tné prá­vo s po­mer­ne voľ­ný­mi (ne­kon­krét­ny­mi) skut­ko­vý­mi pod­sta­ta­mi (ob­sa­hu­jú­ci­mi množ­stvo neur­či­tých práv­nych poj­mov) tak umož­ňo­va­lo tres­tať aj bez vý­slov­né­ho pí­sa­né­ho prá­va s tým, že sa net­res­tal ani tak spá­cha­ný sku­tok, ale skôr je­ho pá­cha­teľ (sud­ca neh­ľa­dal de­fi­ní­ciu nap­rík­lad vraž­dy, ale hľa­dal de­fi­no­va­nie vra­ha). Na­cio­nál­ny so­cial­izmus nah­ra­dil po­jem for­mál­nej proti­práv­nos­ti, t. j. po­ru­še­nie zá­ko­na (napl­ne­nie zna­kov kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu), poj­mom ma­te­riál­nej proti­práv­nos­ti (ne­bez­peč­nos­ťou ko­na­nia pre na­cio­nál­ne so­cia­lis­tic­kú spo­loč­nosť) s tým, že prí­pad­né me­dze­ry v tres­tnom prá­ve hmot­nom mal vy­pl­niť sud­ca dot­vo­re­ním prá­va. Sud­ca mo­hol čer­pať prá­vo pria­mo zo svoj­ho sve­do­mia, na zá­kla­de práv­ne­ho ci­tu. No­ve­la tres­tné­ho zá­ko­na z ro­ku 1935 už vy­slo­ve­ne (zá­ko­nom) pri­pus­ti­la trest­ný pos­tih pod­ľa zdra­vé­ho ná­rod­né­ho ci­tu, kto­rý po­ža­du­je od­sú­de­nie, ho­ci by ne­bo­lo zá­ko­na (t. j. aj v prí­pa­de ak pá­cha­teľ ne­napl­ní skut­ko­vú pod­sta­tu žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu) a ino­ke­dy za­se os­lo­bo­de­nie, na­priek to­mu, že pod­ľa zá­ko­na by ma­lo ísť o čin trest­ný. Trest mal po­ci­ťo­vať pá­cha­teľ ako zlo, pre­to mal byť trest ci­teľ­ný, te­da tvr­dý a bez­oh­ľad­ný.

 Ob­ža­lo­va­cia zá­sa­da (prin­cíp le­ga­li­ty) bo­la po ucho­pe­ní mo­ci do ur­či­tej mie­ry mo­di­fi­ko­va­ná, keď v niek­to­rých prí­pa­doch ne­moh­la pro­ku­ra­tú­ra (štát­ne za­stu­pi­teľ­stvo) po­dať ob­ža­lo­bu bez súh­la­su kon­krét­ne­ho úra­du. Nap­rík­lad úra­dy Ges­ta­pa mu­se­li dať súh­las s tres­tným stí­ha­ním ko­na­nia, kto­ré po­ru­šo­va­lo na­ria­de­nie o mi­mo­riad­nych roz­hla­so­vých opat­re­niach, zá­stup­ca Vod­cu mu­sel súh­la­siť so stí­ha­ním osôb pod­ľa zá­ko­na o úk­lad­ných oho­vá­ra­niach, ríš­sky mi­mis­ter pre zbro­je­nie vy­dá­val súh­las na stí­ha­nie osôb pod­ľa na­ria­de­nia o ochra­ne zbroj­né­ho hos­po­dár­stva. Ok­rem to­ho moh­lo Ges­ta­po bez súh­la­su sud­cu, či pro­ku­rá­to­ra sa­mo roz­hod­núť o uva­le­ní neob­me­dze­nej väz­by v kon­cen­trač­nom tá­bo­re a za­me­dziť vy­ko­na­niu riad­ne­ho súd­ne­ho ko­na­nia. Prá­vo ude­liť mi­losť, či am­nes­tiu pri­ná­le­ža­lo Vod­co­vi.

 Ty­pic­kým pre or­ga­ni­zá­ciu súd­nic­tva po ucho­pe­ní mo­ci bo­lo to, že bo­lo zria­de­né veľ­ké množ­stvo mi­mo­riad­nych sú­dov, kto­ré prev­za­li kom­pe­ten­cie riad­nej jus­tí­cie. Čas­tým dô­vo­dom na zria­de­nie mi­mo­riad­ne­ho sú­du bo­la aj nes­po­koj­nosť pred­sta­vi­te­ľov NSDAP s príl­iš mier­ny­mi roz­sud­ka­mi sú­dov v tres­tných ve­ciach. Pri sta­no­ve­ní ich prís­luš­nos­ti sa pre­sa­dzo­val prin­cíp per­so­na­li­ty, keď pre sta­no­ve­nie kon­krét­ne­ho sú­du, kto­rý mal o prí­pa­de roz­ho­do­vať, bo­la ur­ču­jú­ca or­ga­ni­zá­cia, stra­na, či po­vo­la­nie, ku kto­rej ob­ža­lo­va­ný pat­ril. Tres­tné ko­na­nie spo­čí­va­lo v príp­rav­nom ko­na­ní a hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Vy­šet­ro­va­nie vy­ko­ná­va­li or­gá­ny po­lí­cie, bez­peč­nos­tné služ­by a Ges­ta­po. Po do­ru­če­ní ob­ža­lo­by sa ko­na­lo hlav­né po­jed­ná­va­nie s tým, že ob­ža­lo­va­ný pred mi­mo­riad­nym sú­dom mal prá­vo na ob­haj­cu a mal ná­rok byť prí­tom­ný pri pre­jed­ná­va­ní ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kde sa reali­zo­va­lo do­ka­zo­va­nie. Nap­rík­lad, ta­kým­to mi­mo­riad­nym sú­dom bol Ľudo­vý súd­ny dvor, kto­ré­ho vy­tvo­re­nie po­ža­do­val Adolf Hit­ler už v kni­he Mein Kampf. Bol zria­de­ný ako vý­sle­dok pro­ce­su s údaj­ný­mi pá­cha­teľ­mi po­žia­ru ríš­ske­ho sne­mu (zjav­ná nes­po­koj­nosť Vod­cu s roz­sud­kom riad­ne­ho sú­du) a za­čal svo­ju čin­nosť v ro­ku 1934.

 Vzhľa­dom k to­mu, že na­cio­nál­ny so­cial­izmus ne­mo­hol pre­for­mu­lo­vať všet­ky do­po­siaľ plat­né zá­ko­ny, vy­užil práv­nych teo­re­ti­kov na zme­nu vý­kla­du práv­nych no­riem. Naj­zná­mej­ším z nich bol ne­po­chyb­ne Carl Schmitt, pri­čom pod je­ho ve­de­ním vy­stu­po­va­li práv­ni teo­re­ti­ci v tres­tnom prá­ve pro­ti hu­ma­ni­zá­cii tres­tné­ho prá­va, ako aj pro­ti zá­klad­ným zá­sa­dám tres­tné­ho prá­va, pre­dov­šet­kým pro­ti zá­sa­de žiad­ny trest bez zá­ko­na, zá­ka­zu spät­né­ho pô­so­be­nia zá­ko­na, zá­ka­zu pou­ži­tia ana­ló­gie a pro­ti po­žia­dav­ke ur­či­tos­ti zá­ko­nov. V tom­to sme­re mož­no opäť pri­po­me­núť vý­rok Car­la Schmit­ta: „Dnes kaž­dý po­ci­ťu­je, že ve­ta žiad­ny zlo­čin bez tres­tu je vy­ššia a sil­nej­šia práv­na prav­da než ve­ta žiad­ny trest bez zá­ko­na“[1].

 Na­priek an­ga­žo­va­niu sa Car­la Schmit­ta v na­cis­tic­kej ju­ris­pru­den­cii (bol aj čle­nom NSDAP) je nut­né skon­šta­to­vať, že tvor­ba pro­fe­so­ra Car­la Schmit­ta je veľ­mi za­ují­ma­vá, pri­čom ja osob­ne po­va­žu­jem Car­la Schmit­ta za jed­né­ho z naj­ori­gi­nál­nej­ších mys­li­te­ľov 20. sto­ro­čia. Že ten­to môj ná­zor nie je oje­di­ne­lý mož­no vy­vo­diť z to­ho, že je­ho di­ela (nap­rík­lad kni­hy „Po­jem po­li­tič­na“, či „Rím­sky ka­to­lic­izmus a po­li­tic­ká for­ma“ ale­bo „Po­li­tic­ká teo­ló­gia“) sú opa­ko­va­ne vy­dá­va­né, čí­ta­né a ro­zo­be­ra­né v mno­hých člán­koch, kto­ré vy­chá­dza­jú kaž­do­roč­ne. Ide o tak vý­raz­nú osob­nosť, že je­ho di­elo nie je mož­né me­cha­nic­ky (či skôr auto­ma­tic­ky) a v ce­los­ti ozna­čiť za na­cis­tic­ké a od­miet­nuť. Som ná­zo­ru, že di­elo Car­la Schmit­ta sto­jí za pre­čí­ta­nie, za­mys­le­nie a prí­pad­ne aj po­le­mi­zo­va­nie s ním. Car­la Schmit­ta tre­ba pros­te čí­tať a to bez oh­ľa­du na to, že bol nac­ista. Po­zo­ru­hod­né je pri­tom nie­len je­ho di­elo ale aj kni­hy o di­ele Car­la Schmit­ta. V tom­to sme­re mož­no uviesť nap­rík­lad kni­hu Jea­na – Fran­coi­sa Ker­vé­ga­na, kto­rá bo­la pub­li­ko­va­ná v čes­kom ja­zy­ku v ro­ku 2015 (vy­da­va­teľ­stvo Oikoy­menh) pod náz­vom „Co s Carlem Schmit­tem“ a kto­rá si kla­die otáz­ky, či mož­no v sú­čas­nos­ti vy­užiť úva­hy, či ar­gu­men­ty Car­la Schmit­ta.

 Vý­ro­čie ucho­pe­nia mo­ci by pre­to moh­lo slú­žiť aj na pri­po­me­nu­tie to­ho, že vy­dá­va­nie od­bor­ných, či his­to­ric­kých textov sa ne­má za­ka­zo­vať a už vô­bec nie kri­mi­na­li­zo­vať, nech už je ich auto­rom kto­koľ­vek a ob­sa­hom čo­koľ­vek. To pla­tí nie­len pre práv­nu (práv­no­fi­lo­zo­fic­kú) li­te­ra­tú­ru (nap­rík­lad Carl Schmitt), či fi­lo­zo­fic­kú li­te­ra­tú­ru (nap­rík­lad Mar­tin Hei­deg­ger, kto­rý tak­tiež ab­sol­vo­val „flirt“ s na­cis­ta­mi, av­šak je­ho di­elo je po­zo­ru­hod­né a hod­né ob­di­vu), ale aj pre kla­sic­ké na­cis­tic­ké tex­ty (nap­rík­lad vy­da­nie kni­hy Mien Kampf od Adol­fa Hit­le­ra, kni­hy Pre­ja­vy Adol­fa Hit­le­ra, kto­ré bo­lo spre­vá­dza­né tres­tným stí­ha­ním, prí­pad­ne kni­hy Mý­tus 20. sto­ro­čia od Alfre­da Ro­sen­ber­ga ale­bo vy­da­nie den­ní­kov Jo­se­fa Goeb­bel­sa, či prog­ra­mu NSDAP s ko­men­tá­rom Gottfrie­da Fe­de­ra exper­ta NSDAP na hos­po­dár­ske otáz­ky). Vy­dá­va­niu kníh net­re­ba brá­niť, obá­vať sa ho a ani ta­ké­to ko­na­nie kri­mi­na­li­zo­vať. Aby niek­to mo­hol ob­sah kni­hy, či niek­to­ré my­šlien­ky ale­bo ideo­ló­gie prev­ziať, od­miet­nuť, či spo­chyb­niť, mu­sí ich naj­skôr poz­nať, „oh­ma­tať“ vlas­tným na­ze­ra­ním na svet a kon­fron­to­vať s opač­ný­mi ná­zor­mi.

 

Nas­le­du­je člá­nok Alexan­dra Bröst­la (www.ul­pia­nus.sk)

                       Hit­ler a práv­ny štát

Ten­to­raz o práv­nom od­ôvod­ne­ní No­ci dl­hých no­žov. Ale pek­ne po po­riad­ku, pre­to­že po­ria­dok mu­sí byť.

Me­dzi prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu nes­por­ne pat­rí aj práv­na is­to­ta. Z práv­nej is­to­ty ok­rem iné­ho vy­plý­va zá­kaz spät­nej účin­nos­ti zá­ko­nov (ret­roak­ti­vi­ty). Prob­lém ret­roak­tív­nych zá­ko­nov a ich zá­ka­zu Ústa­va Spo­je­ných štá­tov ame­ric­kých (1787) v člán­ku 1 od­sek 9 rie­ši tak­to: „Nes­mie byť vy­da­ný žiad­ny trest­ný zá­kon so spät­nou pô­sob­nos­ťou (ex post fac­to law) ale­bo zá­kon, kto­ré­ho ob­sa­hom by bol súd­ny roz­su­dok.“ La­tin­ské „ex post fac­to“ je pres­né: po či­ne, do­da­toč­ne.

A ako to vy­ze­rá v „práv­nom štá­te Adol­fa Hit­le­ra?“ Áno, aj Hit­ler na­po­kon po­va­žu­je za pot­reb­né ozna­čo­vať svoj štát za práv­ny štát, o čo sa sta­ra­jú ne­mec­kí práv­ni­ci, ba pria­mo aj via­ce­rí ini­cia­tív­ni pro­fe­so­ri prá­va. Na jar ro­ku 1934, po pre­ja­ve 20. mar­ca, Hans Frank uve­rej­ňu­je v ča­so­pi­se Ne­mec­ké prá­vo (Deutsches Recht) člá­nok, kto­ré­ho pr­vá ve­ta znie tak­to: „Štát Adol­fa Hit­le­ra, zjed­no­te­ná ne­mec­ká rí­ša ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu, je práv­nym štá­tom. Moc sa (v ňom) us­ku­toč­ňu­je vý­hrad­ne vo for­mách prá­va.“

O nie­čo nes­kôr, kon­com jú­na 1934, Hit­ler chys­tá lik­vi­dá­ciu ve­li­te­ľa útoč­ných od­die­lov SA (Stur­mab­tei­lung) Erns­ta Röhma ako ne­bez­peč­né­ho ri­va­la, kto­rý vo feb­ruári 1934 sti­hol vy­hlá­siť, že re­vo­lú­cia eš­te nie je skon­če­ná a kto­rý chce prá­ve SA pre­me­niť na pra­vi­del­nú ar­má­du. Di­kta­tú­ra po­nú­ka vo vzťa­hu k ne­pria­te­ľom ako ob­vyk­lé rie­še­nie súd­ne fraš­ky s vy­ne­se­ním roz­sud­kov a s pop­ra­va­mi. Hit­ler sa po­náh­ľa, pre­to sa ne­za­ťa­žu­je prá­vom, či zá­ko­nom. Sám roz­hod­ne, že niek­to­rí jed­not­liv­ci v ná­rod­no-so­cia­lis­tic­kej stra­ne sú na prí­ťaž a mô­žu byť ne­bez­peč­ní. Is­te­že, ne­bez­peč­ní pre ná­rod.

Noc dl­hých no­žov sa blí­ži. Hit­ler osob­ne ria­di ce­lú ope­rá­ciu nad­rá­nom 30. jú­na 1934. V jej prie­be­hu za­dr­žia a nes­kôr za­stre­lia Erns­ta Röhma, ďal­ších fun­kcio­ná­rov SA, ale aj mno­hé oso­by po­va­žo­va­né za ne­pria­te­ľov (spo­čiat­ku asi 85-90 osôb). Je to kr­va­vý kú­peľ so za­čiat­kom v kú­pe­ľoch Bad Wies­see, ale s pok­ra­čo­va­ním streľ­by a za­tý­ka­nia aj na iných mies­tach Ne­mec­ka. Po náv­ra­te do Berlí­na Hit­ler za­ria­ďu­je, aby bol vy­da­ný ret­roak­tív­ny práv­ny pred­pis, kto­rý z tých­to vrážd uro­bí zá­kon­né pop­ra­vy. Zda­nie le­ga­li­ty im do­dá­va pro­fe­sor štát­ne­ho prá­va Carl Schmitt, kto­rý pre ne vy­mys­lí aj prís­luš­nú práv­nu for­mu: Zá­kon o nut­nej ob­ra­ne štá­tu (Staat­snotwehr­ge­setz) z 3. jú­la 1934 ob­sa­hu­jú­ci je­di­ný člá­nok:

„Ríš­ska vlá­da sa uz­nies­la na tom­to zá­ko­ne, kto­rý sa tým vy­hla­su­je:

Opat­re­nia us­ku­toč­ne­né na pot­la­če­nie ve­lez­rad­ných a vlas­tiz­rad­ných úto­kov 30. jú­na, 1. a 2. jú­la 1934 sú prá­vom nut­nou ob­ra­nou štá­tu.“

Až 13. jú­la 1934 sa Hit­ler zno­vu ob­ja­vu­je na ve­rej­nos­ti a vo svo­jom pre­ja­ve v Ríš­skom sne­me zdô­raz­ňu­je: „Ak mi niek­to vy­čí­ta, pre­čo sme na od­sú­de­nie ne­pou­ži­li riad­ne sú­dy, mô­žem mu po­ve­dať len toľ­ko, že v tej­to ho­di­ne som bol zod­po­ved­ný za osud ne­mec­ké­ho ná­ro­da a tým som pred­sta­vo­val je­ho Naj­vyš­ší súd. Vzbú­re­nec­ké di­ví­zie sa za kaž­dých čias pri­vá­dza­li k po­riad­ku de­ci­mo­va­ním. Dal som roz­kaz za­stre­liť hlav­ných vin­ní­kov tej­to zra­dy a ďa­lej som dal roz­kaz vy­pá­liť vre­dy náš­ho vnú­tor­né­ho ot­rá­ve­nia stud­ní a ot­ra­vy za­hra­ni­čia až po mä­so. Ná­rod mu­sí ve­dieť, že nik­to ne­mô­že bez­tres­tne oh­ro­zo­vať je­ho exis­ten­ciu. A pre bu­dúc­nosť kaž­dý má ve­dieť, že ak vztiah­ne ru­ku na úder pro­ti štá­tu, je­ho úde­lom bu­de is­tá smrť.“ Vy­jad­ru­je tým ná­zor, že streľ­ba viac-me­nej tr­pe­la iba ne­dos­tat­kom for­my, spra­vod­li­vosť na­mies­to me­ča dr­ža­la v ru­kách piš­toľ.

Carl Schmitt pod­po­rí uve­de­ný pre­jav člán­kom Vod­ca chrá­ni prá­vo (Der Führer schützt das Recht) v Ne­mec­kých práv­nic­kých no­vi­nách (Deutsche Ju­ris­ten-Zei­tung) z 1. augus­ta 1934 jas­ne na­mie­re­ným i pro­ti práv­ne­mu zmýš­ľa­niu v li­be­rál­nom práv­nom štá­te (ro­zu­mej: li­be­rál­ny práv­ny štát je v po­rov­na­ní ná­rod­no­so­cia­lis­tic­kým práv­nym štá­tom tým „zlým“ práv­nym štá­tom): „Vod­ca chrá­ni prá­vo pred naj­hor­ším zneu­ži­tím, keď v oka­mi­hu ne­bez­pe­čen­stva si­lou svoj­ho vod­cov­stva ako naj­vyš­ší sud­ca bez­pros­tred­ne vy­tvá­ra prá­vo. V tej­to ho­di­ne bol zod­po­ved­ný za osud ne­mec­ké­ho ná­ro­da aj ako naj­vyš­ší sud­ca ne­mec­ké­ho ľu­du. Pra­vý vod­ca je vždy aj sud­com. Z vod­cov­stva vy­plý­va vždy aj sud­cov­stvo.“ Pro­fe­sor ob­čian­ske­ho prá­va Hein­rich Lan­ge sa v ro­ku 1934 vy­slo­vu­je za ná­rod­no­so­cia­lis­tic­ký práv­ny štát a bez roz­pa­kov vy­hla­su­je za­vraž­de­nie Erns­ta Röhma a je­ho dru­ži­ny za zá­kon­né: „Pre­to no­vé prá­vo prá­vom vy­da­lo vy­so­ko­pos­ta­ve­ných ve­li­te­ľov na smrť už za príp­ra­vu ve­lez­ra­dy (...). Ak by bol re­bel zví­ťa­zil, ru­ka vztiah­nu­tá na vod­cu by sa sa­ma poz­dvih­la na vod­cu, to­to ko­na­nie by sa nik­dy nes­ta­lo prá­vom, ani vte­dy, ak by sa moc zís­ka­la a udr­ža­la. Zá­kon z 3. jú­la 1934 pre­to us­ta­no­vu­je, čo je prá­vo, ne­vyt­vá­ra však prá­vo, je ude­le­ním dô­ve­ry (Vertrauen­sge­bung), nie tvor­bou prá­va.“

A to je vlas­tne všet­ko – aký už mô­že mať akč­ný vod­ca štá­tu prob­lém s ret­roak­ti­vi­tou, či s práv­nym štá­tom, ak aj pred­sta­vi­te­lia práv­nej ve­dy ma­jú o nich len tie správ­ne pred­sta­vy?

Ret­roak­tív­ne ti­tul­ky:

Hans Frank (1900 – 1946) – po­li­tik a práv­nik, ob­ha­ju­je Hit­le­ra vo viac ako 40 pro­ce­soch, od ap­rí­la 1933 ríš­sky ko­mi­sár pre pre­for­mo­va­nie (no­vo­za­ve­de­ný ter­mín znie: Gleich­schal­tung) súd­nic­tva a ob­no­vu práv­ne­ho po­riad­ku, v jú­ni 1933 za­kla­dá Aka­dé­miu pre ne­mec­ké prá­vo a stá­va sa jej pred­se­dom. Frank vy­hla­su­je 16. má­ja 1936, že v Ne­mec­ku je deľ­ba mo­ci zru­še­ná a moc pat­rí vý­luč­ne Hit­le­ro­vi. No­rim­ber­ský tri­bu­nál ho uz­ná vin­ným zo spá­chania voj­no­vých zlo­či­nov a zlo­či­nov pro­ti ľud­skos­ti a od­sú­di ho na trest smr­ti (16. ok­tó­ber 1946).

Hein­rich Lan­ge (1900 – 1977) – štu­du­je prá­vo v Lip­sku a v Mní­cho­ve, od ro­ku 1934 je pro­fe­so­rom vo Vra­tis­la­vi a v Mní­cho­ve. Usi­lu­je o ko­di­fi­ká­ciu ná­rod­no­so­cia­lis­tic­ké­ho ob­čian­ske­ho prá­va. Od po­čiat­ku dis­ku­tu­je  o ná­rod­no­so­cia­lis­tic­kom štá­te ako o „ne­mec­kom  práv­nom štá­te“ (Deutscher Rechtsstaat), pat­rí ku Kielskej ško­le ná­rod­no­so­cia­lis­tic­kej práv­nej ve­dy (pro­fe­sor Karl La­renz a ďal­ší horli­ví stú­pen­ci). Po dru­hej sve­to­vej voj­ne pos­tup­ne pô­so­bí na uni­ver­zi­tách v Saarbrücke­ne a vo Würzbur­gu.

Ernst Röhm (1887 – 1934) – ve­li­teľ a za­kla­da­teľ útoč­ných od­die­lov SA (Stur­mab­tei­lung), „hne­dých ko­šieľ“, kto­ré po­má­ha­jú Hit­le­ro­vi zís­kať moc. Po ro­ku 1933 moc SA ras­tie. V ti­chos­ti sa chys­tá roz­ho­du­jú­ci úder pro­ti tej­to or­ga­ni­zá­cii, plá­ny sa spria­da­jú už od os­láv Hit­le­ro­vých   45. na­ro­de­nín v ap­rí­li 1934. Nie­ke­dy oko­lo 25. jú­na 1934 ríš­sky ve­li­teľ ochran­né­ho od­die­lu SS (Schut­zstaf­fel) Hein­rich Him­mler a šéf bez­peč­nos­tnej služ­by SD (Si­cher­heit­sdienst) Rein­hard Heyd­rich vy­fab­ri­ku­jú dô­ka­zy o tom, že Fran­cúz­sko za­pla­ti­lo Röhmo­vi 12 mi­lió­nov ma­riek za to, aby zvr­hol Hit­le­ra. Hit­ler 28. jú­na za­te­le­fo­nu­je Röhmo­vi, aby zhro­maž­dil všet­kých svo­jich ve­li­te­ľov v kú­pe­ľoch Bad Wies­see. Tam sa v pen­zió­ne Han­sel­bauer od­oh­rá ma­sa­ker v ré­žii ko­man­da SS pod­po­ro­va­né­ho taj­nou po­lí­ciou (Ges­ta­po) a ar­má­dou (Reichswehr), zná­my ako Noc dl­hých no­žov (Nacht der lan­gen Mes­ser). Rá­no 30. jú­na Hit­ler osob­ne zo­bu­dí Röhma a ozná­mi mu, že je za­tknu­tý. Po pre­vo­ze do mní­chov­skej väz­ni­ce Sta­del­heim za­stre­lí Röhma (keď od­miet­ne lás­ka­vú po­nu­ku, aby sa za­stre­lil sám) v ne­de­ľu ve­čer 1. jú­la 1934 v je­ho ce­le vte­daj­ší ve­li­teľ kon­cen­trač­né­ho tá­bo­ra Da­chau (zria­de­né­ho eš­te v mar­ci 1933), prís­luš­ník SS Theo­dor Eic­ke.    

Carl Schmitt (1888 – 1985) – po­li­tic­ký fi­lo­zof a pro­fe­sor štát­ne­ho prá­va, „ko­run­ný práv­nik Tre­tej rí­še“, kto­rý sa po­die­ľa na tvor­be a ve­le­be­ní no­vé­ho prá­va, pô­so­bí  na uni­ver­zi­tách v Mní­cho­ve, Ko­lí­ne (1933) a v Berlí­ne (1934-1945), v Berlí­ne aj ako prus­ký štát­ny rad­ca. Len toľ­ko, že je­ho ci­to­va­ný člá­nok Vod­ca chrá­ni prá­vo je apo­teó­zou ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu a oso­bit­ným prík­la­dom per­ver­znos­ti práv­ne­ho mys­le­nia. Od­sú­de­ný bol i ne­bol.

Zá­ve­rom – pro­fe­sor­ským pe­rom na­pí­sa­ný zoz­nam pro­fe­so­rov prá­va, kto­rí spo­lu s Carlom Schmit­tom ako ve­dú­cim tvo­ria re­dak­ciu Deutsche Ju­ris­ten-Zei­tung, or­gá­nu Ríš­skej od­bor­nej sku­pi­ny vy­so­koš­kol­ských uči­te­ľov Spol­ku ná­rod­no­so­cia­lis­tic­kých ne­mec­kých práv­ni­kov v ča­se vy­da­nia je­ho člán­ku, t. j. 1. augus­ta 1934, bez ďal­šie­ho ko­men­tá­ra: Vik­tor Bruns, Berlín, Georg Dahm, Kiel, Carl August Em­ge, Je­na, Wen­zes­laus Graf Gleis­pach, Berlín, Jo­han­nes Hec­kel, Bonn, Ernst Ru­dolf Hu­ber, Kiel, Wil­helm Kisch, Mní­chov, Frie­drich Klau­sing, Fran­kfurt nad Mo­ha­nom, Hein­rich Lan­ge, Vra­tis­lav, Jo­han­nes Po­pitz, Berlín, Paul Rit­ter­busch, Krá­ľo­vec. 

 

 

 

Diskusia