Hodnotenie súladu a dôvodov trvania väzby s Dohovorom z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

 

Hod­no­te­nie sú­la­du dô­vo­dov a tr­va­nia väz­by s Do­ho­vo­rom z poh­ľa­du ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va

 

mjr. Mgr. Ing. Fran­ti­šek Voj­tuš

vy­šet­ro­va­teľ PZ, ná­rod­ná proti­zlo­či­nec­ká jed­not­ka, NA­KA P PZ

exter­ný dok­to­rand Práv­nic­ká fa­kul­ta Uni­ver­zi­ty Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve

 

Prís­pe­vok sa za­obe­rá roz­bo­rom a poh­ľa­dom na hod­no­te­nie sú­la­du dô­vo­dov a tr­va­nia väz­by s us­ta­no­ve­nia­mi Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, a to naj­mä na pod­kla­de roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va v prí­pa­de Bu­zad­ji pro­ti Mol­dav­skej re­pub­li­ke z 26.07.2016. Na zá­kla­de uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia je na zá­ver hod­no­te­ný sú­lad us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku s Do­ho­vo­rom.

 

Väz­ba je práv­nou teóriou, ako aj ju­di­ka­tú­rou, zrej­me naj­ro­zo­be­ra­nej­ším, naj­roz­pra­co­vá­va­nej­ším a naj­dis­ku­to­va­nej­ším za­is­ťo­va­cím in­šti­tú­tom, resp. tres­tnop­ro­ces­ným in­šti­tú­tom vô­bec. In­šti­tút väz­by pred­sta­vu­je po tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy zrej­me naj­zá­važ­nej­ší zá­sah do zá­klad­ných práv a slo­bôd, pri­čom do­chá­dza k ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy eš­te v ča­se keď nie je o sa­mot­nej vi­ne roz­hod­nu­té. K ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy te­da do­chá­dza v ča­se, ke­dy sa v ko­na­ní vo­či po­ten­ciál­ne­mu pá­cha­te­ľo­vi up­lat­ňu­je pre­zum­pcia ne­vi­ny. Tá­to sku­toč­nosť má za nás­le­dok to, že väz­ba ako je­den z má­la tres­tnop­ro­ces­ných in­šti­tú­tov je up­ra­ve­ný, resp. jej li­mi­ty sú da­né Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky^[1], ako aj me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná. Z hľa­dis­ka me­dzi­ná­rod­né­ho má na slo­ven­ský práv­ny po­ria­dok zrej­me naj­väč­ší vplyv roz­ho­do­va­nie Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) o in­di­vi­duál­nych sťaž­nos­tiach tý­ka­jú­cich sa roz­hod­nu­tí o väz­be (prí­pad­ne za­dr­ža­ní) a o sú­la­de ni­mi vy­ko­na­ných zá­sa­hov do osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­cov vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niam Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd^[2] (ďa­lej len „Do­ho­vor“). Pred­met­ným Do­ho­vo­rom ako aj sa­mot­ný­mi roz­hod­nu­tia­mi ESĽP vo vzťa­hu k po­da­ným sťaž­nos­tiam je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná. Pred­pok­la­dom po­da­nia sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní Do­ho­vo­ru je však vy­čer­pa­nie všet­kých vnút­roš­tát­nych op­rav­ných pros­tried­kov zo stra­ny sťa­žo­va­te­ľa.

Znač­ná časť časť roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP sa tý­ka prá­ve in­di­vi­duál­nych sťaž­nos­tí na ne­zá­kon­né ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pri za­dr­ža­ní, resp. nás­led­nom na­ria­de­ní väz­by, prí­pad­ne na nep­ri­me­ra­ne dl­hé a neo­dô­vod­ne­né tr­va­nie väz­by. Z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­ní Do­ho­vo­ru ta­ké­to sťaž­nos­ti ESĽP po­su­dzu­je naj­mä z hľa­dis­ka čl. 5 Do­ho­vo­ru kon­krét­nej­šie ods. 1 písm. c) a ods. 3, prí­pad­ne ods. 4 pred­met­né­ho člán­ku. Pri ich po­su­dzo­va­ní be­rie ESĽP do úva­hy ale aj čl. 6 Do­ho­vo­ru ako aj us­ta­no­ve­nia čl. 2, 3 a 4 Do­ho­vo­ru[3].

Do­ho­vor v čl. 5 ods. 1 písm. c) us­ta­no­vu­je, že „Kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du a osob­nú bez­pečnosť. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy ok­rem nas­le­du­jú­cich prí­pa­dov, po­kiaľ sa tak sta­ne v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom: ... zá­kon­né za­tknu­tie ale­bo iné poz­ba­ve­nie slo­bo­dy oso­by za účelom pred­ve­de­nia pred prís­luš­ný súd­ny or­gán pre dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho činu, ale­bo ak sú op­ráv­ne­né dô­vo­dy dom­nie­vať sa, že je pot­reb­né za­brá­niť jej v spá­cha­ní tres­tné­ho činu ale­bo v úte­ku po je­ho spá­cha­ní“ Sú­čas­ne v čl. 5 ods. 3 Do­ho­vor uvá­dza, že „Kaž­dý, kto je za­tknu­tý ale­bo inak poz­ba­ve­ný slo­bo­dy v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi od­se­ku 1 písm. c) toh­to člán­ku mu­sí byť ih­neď pred­ve­de­ný pred sud­cu ale­bo inú úrad­nú oso­bu spl­no­moc­ne­nú zá­ko­nom na vý­kon súd­nej prá­vo­mo­ci a má prá­vo byť sú­de­ný v pri­me­ra­nej le­ho­te ale­bo pre­pus­te­ný počas ko­na­nia. Pre­pus­te­nie sa mô­že pod­mie­niť zá­ru­kou, že sa dot­knu­tá oso­ba us­ta­no­ví na po­jed­ná­va­nie.“ Pod­ľa čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru „Kaž­dý, kto je za­tknu­tý ale­bo inak poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, má prá­vo po­dať návrh na za­ča­tie ko­na­nia, v kto­rom súd urý­chle­ne roz­hod­ne o zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia je­ho slo­bo­dy a na­ria­di pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.“

Preh­ľad ju­di­ka­tú­ry vo vzťa­hu k po­su­dzo­va­niu sú­la­du roz­hod­nu­tí vnút­roš­tát­nych or­gá­nov o ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy a väz­be s us­ta­no­ve­nia­mi čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Do­ho­vo­ru uro­bil ESĽP v roz­sud­ku Veľ­kej ko­mo­ry vo ve­ci Bu­zad­ji pro­ti Mol­dav­skej re­pub­li­ke z 26.07.2016 (ďa­lej len „roz­hod­nu­tie“). Ťažis­ko­vé práv­ne úva­hy ESĽP a  ju­di­ka­tú­ra sú uve­de­né naj­mä v bo­doch 84. až 102. pred­met­né­ho roz­hod­nu­tia. Pred sa­mot­ným od­vo­de­ním všeo­bec­ných prin­cí­pov, kto­ré ESĽP ap­li­ku­je vo vzťa­hu k roz­ho­do­va­niu o sú­la­de väz­by s us­ta­no­ve­nia­mi Do­ho­vo­ru, vy­ko­nal ESĽP roz­bor úp­ra­vy väz­by a ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy v 31 štá­toch, kto­ré sú člen­mi Ra­dy Euró­py. Z kom­pa­rá­cie práv­nych úp­rav vy­ko­na­nej ESĽP vy­ply­nu­lo nap­rík­lad, že za­dr­ža­nie a pr­vot­né ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy bez súd­nej kon­tro­ly (pr­vot­ná väz­ba) je vý­slov­ne a strik­tne ča­so­vo li­mi­to­va­né le­gis­la­tí­vou vo všet­kých po­rov­ná­va­ných štá­toch. V ča­se pries­ku­mu práv­na úp­ra­va iba 5 z 31 po­rov­ná­va­ných štá­tov[4] umož­ňo­va­la ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy iba na zá­kla­de dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. V tých­to kra­ji­nách však po up­ly­nu­tí sta­no­ve­né­ho ča­su (24 h až 96 h), mu­sia prís­luš­né práv­ne auto­ri­ty zdô­vod­niť prí­pad­ne predl­že­nie pr­vot­nej väz­by aj iným dô­vo­dom, ako iba dô­vod­ným po­doz­re­ním. V os­tat­ných štá­toch bo­la práv­nou úp­ra­vou da­ná po­žia­dav­ka up­lat­ne­nia eš­te as­poň jed­né­ho ďal­šie­ho re­le­van­tné­ho a adek­vát­ne­ho dô­vo­du. Maximál­na dĺžka ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy bez súd­nej kon­tro­ly va­rí­ro­va­la me­dzi 24 ho­di­na­mi (8 štá­tov) až 96 ho­di­na­mi (3 štá­ty), pri­čom naj­čas­tej­šia maximál­na dĺžka bo­la 48 ho­dín. Vo vzťa­hu k roz­ho­do­va­niu o vy­šet­ro­va­cej väz­be zo stra­ny sú­dov na zá­kla­de vy­ko­na­nej kom­pa­rá­cie je pod­ľa ESĽP zrej­mé, že pod­mien­kou si­ne qua non pre zá­kon­nosť vy­šet­ro­va­cej väz­by je vo všet­kých skú­ma­ných štá­toch dô­vod­ne po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa ESĽP všet­ky štá­ty v rám­ci pries­ku­mu sa zhod­li, že vo všeo­bec­nos­ti dô­vod­ne po­doz­re­nie sa­mo o se­be nie je dos­ta­toč­ným (adek­vát­nym) dô­vo­dom pre od­ôvod­ne­nie vy­šet­ro­va­cej väz­by. V prí­pa­de 6 štá­toch[5] však exis­tu­je ob­me­dze­ná vý­nim­ka, ke­dy dô­vod­ne po­doz­re­nie vý­ni­moč­ne sa­mo o se­be je dos­ta­toč­ným dô­vo­dom pre roz­hod­nu­tie o väz­be, a to v prí­pa­de zá­važ­ných zlo­či­nov. S vý­nim­kou tých­to 6 štá­tov sa­mot­né dô­vod­né po­doz­re­nie nie je dos­ta­toč­ným dô­vo­dom pre roz­hod­nu­tie o väz­be. Vo všet­kých skú­ma­ných štá­toch ďal­ší do­da­toč­ný dô­vod k dô­vod­né­mu po­doz­re­niu mu­sí exis­to­vať naj­nes­kôr vte­dy, keď je oso­ba pr­výk­rát pred­ve­de­ná pred sud­cu. Naj­čas­tej­ší­mi do­da­toč­ný­mi dô­vod­mi sú ri­zi­ko úte­ku (všet­ky štá­ty z kom­pa­rá­cie), ri­zi­ko zno­vu spá­chania tres­tné­ho či­nu (30 štá­tov z kom­pa­rá­cie), ri­zi­ko ma­re­nia (obštruk­cie) ko­na­nia (28 štá­tov z kom­pa­rá­cie). Všet­ky štá­ty z kom­pa­rá­cie sa súh­las­ne vy­jad­ri­li, že kom­pe­ten­tné ná­rod­né auto­ri­ty sú po­vin­né uviesť re­le­van­tné a adek­vát­ne  dô­vo­dy ako v prí­pa­de roz­hod­nu­tia o vza­tí do vy­šet­ro­va­cej väz­by, ta­kis­to ako v prí­pa­de kaž­dé­ho jej predĺže­nia. Pod­ľa ESĽP je pre­to pri­me­ra­né oča­ká­vať, že dô­vo­dy, na kto­ré sa od­vo­lá­va­jú vnút­roš­tát­ne sú­dy pri na­ria­de­ní ale­bo predĺže­ní ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy (väz­by) ne­mô­žu byť ste­reo­typ­né ale­bo abstrak­tné. Vnút­roš­tát­ne sú­dy mu­sia vy­svet­liť, ako sú (z akých dô­vo­dov) for­mál­ne dô­vo­dy väz­by vy­plý­va­jú­ce z vnút­roš­tát­ne­ho práv­nej úp­ra­vy ap­li­ko­va­teľ­né in con­cre­to na da­ný prí­pad (k to­mu poz­ri aj bod 73. roz­hod­nu­tia).   

Vo vzťa­hu k vy­ko­na­nej kom­pa­rá­cii tre­ba poz­na­me­nať, že me­dzi šes­ti­cu kra­jín tvo­ria­cich vý­nim­ku z hľa­dis­ka dos­ta­toč­nos­ti dô­vod­né­ho po­doz­re­nia pre roz­hod­nu­tie o väz­be ne­bo­la za­hr­nu­tá Slo­ven­ská re­pub­li­ka. Uve­de­né kon­šta­to­va­nie však už nep­la­tí, na­koľ­ko v dôs­led­ku zme­ny Tres­tné­ho po­riad­ku vy­ko­na­nej zá­ko­nom č. 444/2015 Z. z., ke­dy zá­ko­no­dar­ca vlo­žil do us­ta­no­ve­nia § 71 Tres­tné­ho po­riad­ku no­vý od­sek 2, z kto­ré­ho zne­nia vy­plý­va, že „obvi­ne­ný mô­že byť vza­tý do väz­by aj vte­dy, ak je tres­tne stí­ha­ný pre tres­tné či­ny te­ro­riz­mu, ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.“ Sú­čas­ne bo­lo aj no­ve­li­zo­va­né us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. V dôs­led­ku tej­to zme­ny sa Slo­ven­ská re­pub­li­ka pri­da­la ku sku­pi­ne štá­tov, kde na za­dr­ža­nie oso­by a ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy, resp. na roz­hod­nu­tie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by (vy­šet­ro­va­cej väz­by) pos­ta­ču­je dô­vod­né po­doz­re­nie, že sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu. Kon­krét­ne tres­tných či­nov te­ro­riz­mu. V tom­to prí­pa­de nie je pot­reb­né, aby bol da­ný aj iný dô­vod väz­by uve­de­ný v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Tres­tné­ho po­riad­ku. 

Všeo­bec­né prin­cí­py skú­ma­nia väz­by pod­ľa roz­hod­nu­tia

Po vy­ko­na­ní kom­pa­rá­cie práv­nych úp­rav ESĽP ro­zob­ral všeo­bec­né prin­cí­py ap­li­ko­va­né pri roz­ho­do­va­ní sťaž­nos­tí tý­ka­jú­cich sa vä­zob­ných ve­cí. Pri roz­bo­re ju­di­ka­tú­ry vy­chá­dzal naj­mä z roz­sud­kov ESĽP Stőgmüller pro­ti Ra­kús­ku z 10.11.1969, To­ma­si pro­ti Fran­cúz­sku z 27.08.1992, Le­tellier pro­ti Fran­cúz­sku z 26.06.1991, McKay pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 03.10.2006, Vem­hoff pro­ti Ne­mec­ku z 27.06.1968, La­bi­ta  pro­ti Ta­lian­sku z 06.04.2000, Kudła pro­ti Poľ­sku z 26.10.2000.[6]

Pod­ľa vy­ššie ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP je čl. 5 Do­ho­vo­ru spo­lu s člán­ka­mi 2, 3 a 4 v pr­vej ka­te­gó­rii zá­klad­ných práv, kto­ré chrá­nia fy­zic­kú bez­peč­nosť jed­not­liv­ca, a ako ta­ký je je­ho vý­znam vý­sost­ný. Je­ho hlav­ným úče­lom je za­brá­niť ar­bit­rár­nym ale­bo neop­ráv­ne­ným poz­ba­ve­niam osob­nej slo­bo­dy. Pod­ľa ESĽP v rám­ci ju­di­ka­tú­ry tý­ka­jú­cej sa čl. 5 Do­ho­vo­ru je mož­né iden­ti­fi­ko­vať z od­ôvod­ne­ní tri zá­klad­ne zá­sa­dy hod­no­te­nia, a to

1.    vý­nim­ky tý­ka­jú­ce sa čl. 5 Do­ho­vo­ru sú vy­čer­pá­va­jú­ce, mu­sia byť vy­kla­da­né strik­tne a nep­ri­púš­ťa­jú ši­ro­kú šká­lu iných os­pra­vedl­ni­teľ­ných zá­sa­hov, ako v prí­pa­de iných us­ta­no­ve­ní Do­ho­vo­ru (kon­krét­ne čl. 8 až 11)

2.    dô­raz na zá­kon­nosť ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, a to z hľa­dis­ka pro­ces­né­ho i ma­te­riál­ne­ho, vy­ža­du­jú­ci prís­ne dodr­žia­va­nie zá­sad práv­ne­ho štá­tu

3.    dô­raz na dô­le­ži­tosť ne­vyh­nut­nej bez­od­klad­nej (prom­ptnej) ale­bo čo naj­rý­chlej­šej súd­nej kon­tro­ly (pod­ľa člán­ku 5 ods. 3 a 4)

Z poh­ľa­du ESĽP je jed­ným z naj­bež­nej­ších dru­hov poz­ba­ve­nia slo­bo­dy v sú­vis­los­ti s tres­tným ko­na­ním prá­ve vy­šet­ro­va­cia väz­ba (vo vý­zna­me väz­by v do­te­raz ne­roz­hod­nu­tom ko­na­ní - de­ten­tion pen­ding trial, pre-trial de­ten­tion). Ta­ké­to ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pred­sta­vu­je jed­nu z prí­pus­tných vý­ni­miek z čl. 5 ods. 1, pod­ľa kto­ré­ho má kaž­dý prá­vo na osob­nú slo­bo­du, pri­čom tá­to vý­nim­ka spa­dá kon­krét­ne pod čl. 5 ods. 1 písm. c) Do­ho­vo­ru.

Za­tiaľ čo pod­ľa ESĽP člá­nok 5 ods. 1 písm. c) Do­ho­vo­ru us­ta­no­vu­je pre­dov­šet­kým dô­vo­dy, na zá­kla­de kto­rých mô­že byť prí­pus­tná väz­ba, od­sek 3, kto­rý tvo­rí ce­lok s pr­vým us­ta­no­ve­ním, za­kot­vu­je ur­či­té pro­ces­né zá­ru­ky, vrá­ta­ne pra­vid­la, že vy­šet­ro­va­cia väz­ba nes­mie prek­ro­čiť pri­me­ra­nú le­ho­tu a re­gu­lu­je tým tak jej tr­va­nie (poz­ri bod 86. roz­hod­nu­tia).

Vo vzťa­hu k do­be tr­va­nia väz­by be­rie ESĽP pri roz­ho­do­va­ní a skú­ma­ní väz­by spa­da­jú­cej pod pred­met­né us­ta­no­ve­nia čl. 5 Do­ho­vo­ru do úva­hy len ob­do­bie od za­dr­ža­nia ale­bo vza­tia oso­by do väz­by do jej pre­pus­te­nia z väz­by ale­bo do roz­hod­nu­tia aj keď len pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du o ob­ža­lo­be. Z hľa­dis­ka vý­kla­du ESĽP sa te­da čl. 5 ods. 1 písm. c) Do­ho­vo­ru nev­zťa­hu­je na ob­do­bie ke­dy bo­la oso­ba vo väz­be po roz­hod­nu­tí pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du o ob­ža­lo­be (poz­ri bod 85. roz­hod­nu­tia).

V zmys­le čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru pre od­ôvod­ne­né pretr­vá­va­nie väz­by je pod­mien­kou si­ne qua non pretr­vá­va­nie dô­vod­né­ho po­doz­re­nia Tá­to pod­mien­ka však po ur­či­tom up­ly­nu­tí ča­su (a cer­tain lap­se of ti­me) už nie je sa­ma o se­be dos­ta­toč­ná. Nás­led­ne mu­sí ESĽP pri pres­kú­ma­va­ní väz­by zis­tiť za pr­vé, či ďal­šie dô­vo­dy ci­to­va­né vnút­roš­tát­ny­mi jus­tič­ný­mi or­gán­mi stá­le od­ôvod­ňu­jú (op­ráv­ňu­jú) poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy a za dru­hé, ak ta­ké dô­vo­dy bo­li „re­le­van­tné“ a „adek­vát­ne“, ​​či vnút­roš­tát­ne or­gá­ny pre­ja­vo­va­li vo vzťa­hu ku ko­na­niu „oso­bit­nú sta­ros­tli­vosť“. Opod­stat­ne­nosť aké­ho­koľ­vek ob­do­bia väz­by (za­dr­ža­nia), bez oh­ľa­du na to, ako krát­ke­ho, mu­sí byť pod­ľa ESĽP pres­ved­či­vo preu­ká­za­ná jus­tič­ný­mi or­gán­mi. Pri roz­ho­do­va­ní o tom, či má byť oso­ba pre­pus­te­ná ale­bo za­dr­ža­ná, sú jus­tič­né or­gá­ny po­vin­né zvá­žiť al­ter­na­tív­ne spô­so­by za­bez­pe­če­nia účas­ti oso­by na súd­nom pro­ce­se (poz­ri bod 87. roz­hod­nu­tia).

Z poh­ľa­du ju­di­ka­tú­ry pod­ľa ESĽP mož­no po­va­žo­vať za „re­le­van­tné“ a „adek­vát­ne“ dô­vo­dy (ok­rem exis­ten­cie dô­vod­né­ho po­doz­re­nia) ta­ké dô­vo­dy, ako je ne­bez­pe­čen­stvo úte­ku, ne­bez­pe­čen­stvo ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov ale­bo ma­ni­pu­lá­cie s dô­kaz­mi, o ri­zi­ku taj­ných do­hôd v rám­ci ko­na­nia, ri­zi­ko opä­tov­né­ho pá­chania tres­tnej čin­nos­ti, ri­zi­ko spô­so­be­nia ve­rej­né­ho ne­po­ko­ja ako aj pot­re­ba chrá­niť za­dr­žia­va­nú oso­bu.

Pod­ľa ESĽP väz­ba ob­vi­ne­né­ho sa nes­mie predĺžiť za pri­me­ra­nú do­bu. Na­koľ­ko v zmys­le Do­ho­vo­ru sa mu­sí oso­ba po­va­žo­vať za ne­vin­nú je úče­lom us­ta­no­ve­nia čl. 5 ods. 3 dru­há časť (prá­vo na pre­pus­te­nie po­čas ko­na­nia) v pod­sta­te do­siah­nuť pred­bež­né pre­pus­te­nie po tom, ako pretr­vá­va­nie väz­by pres­ta­ne byť pri­me­ra­né (poz­ri bod 89. roz­hod­nu­tia).

Otáz­ka, či je do­ba strá­ve­ná vo vy­šet­ro­va­cej väz­be pri­me­ra­ná, ne­mô­že byť pod­ľa ESĽP po­su­dzo­va­ná abstrak­tne, te­da vo všeo­bec­nos­ti. Pri­me­ra­nosť to­ho, či má byť ob­vi­ne­ný na­ďa­lej vo väz­be, mu­sí byť po­su­dzo­va­ná na zá­kla­de fak­tov kaž­dé­ho prí­pa­du a vo vzťa­hu k je­ho oso­bi­tos­tiam.[7] Pok­ra­čo­va­nie väz­by mô­že byť v kon­krét­nom prí­pa­de od­ôvod­ne­né len vte­dy, ak exis­tu­je sku­toč­ná po­žia­dav­ka ve­rej­né­ho zá­uj­mu, kto­rá na­priek pre­zum­pcii ne­vi­ny, pre­va­žu­je nad zá­sa­dou reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy us­ta­no­ve­nou v čl. 5 Do­ho­vo­ru. Oso­bit­ne vzhľa­dom na ri­zi­ko úte­ku tre­ba brať do úva­hy cha­rak­ter dot­knu­tej oso­by, jej mo­rál­ku, ma­je­tok, vzťa­hy so štá­tom, v kto­rom je stí­ha­ná a me­dzi­ná­rod­né kon­tak­ty oso­by (poz­ri bod 90. roz­hod­nu­tia). ESĽP vo svo­jich roz­hod­nu­tiach nes­ta­no­vu­je maximál­nu mož­nú dĺžku väz­by a kaž­dý prí­pad hod­no­tí te­da oso­bit­ne. Pri dlh­šie tr­va­jú­cej väz­be po­su­dzu­je jej pri­me­ra­nosť naj­mä z poh­ľa­du po­me­ru re­le­van­tnos­ti a dos­ta­toč­nos­ti ve­rej­né­ho zá­uj­mu na ob­me­dze­ní osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho vo­či prá­vu na osob­nú slo­bo­du ob­vi­ne­né­ho, a to za reš­pek­to­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny. Sle­du­je pri­tom, či vnút­roš­tát­ne or­gá­ny v tres­tnom ko­na­ní a pri hod­no­te­ní väz­by ko­na­jú s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou. Inak po­ve­da­né, či v ko­na­ní ne­do­chá­dza­lo k neo­dô­vod­ne­ným prie­ťa­hom. ESĽP vo svo­jich roz­hod­nu­tiach vo vzťa­hu k tr­va­niu väz­by kon­šta­to­val (pri exis­ten­cii re­le­van­tných dô­vo­dov väz­by) pre­va­hu ve­rej­né­ho zá­uj­mu nad prá­vom na osob­nú slo­bo­du naj­mä v prí­pa­doch ob­vi­ne­ných z tres­tnej čin­nos­ti pá­cha­nej or­ga­ni­zo­va­ný­mi (zlo­či­nec­ký­mi) sku­pi­ny, v prí­pa­doch s roz­sia­hlym do­ka­zo­va­ním, veľ­kým poč­tom ob­vi­ne­ných, s me­dzi­ná­rod­ným pr­vkom a pod..^[8] V kon­krét­nom prí­pa­de súd po­va­žo­val dĺžku väz­by ob­vi­ne­né­ho v tr­va­ní päť ro­kov a osem me­sia­cov (a to bez za­po­čí­ta­nia väz­by po pr­vos­tup­ňo­vom od­sú­de­ní) za pri­me­ra­nú.^[9]

Pod­ľa ESĽP vnút­roš­tát­nym súd­nym or­gá­nom pris­lú­cha v pr­vom ra­de za­bez­pe­čiť, aby v da­nom prí­pa­de väz­ba ob­vi­ne­né­ho nep­rek­ro­či­la pri­me­ra­nú le­ho­tu. Z toh­to dô­vo­du mu­sia s oh­ľa­dom na zá­sa­du pre­zum­pcie ne­vi­ny pres­kú­mať všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré sved­čia­ce v pros­pech ale­bo spo­chyb­ňu­jú­ce exis­ten­ciu po­žia­dav­ky ve­rej­né­ho zá­uj­mu a mu­sia ich vy­svet­liť (vy­lo­žiť) v roz­hod­nu­tiach tý­ka­jú­cich sa žia­dos­ti o pre­pus­te­nie. V pod­sta­te na zá­kla­de dô­vo­dov uve­de­ných v tých­to roz­hod­nu­tiach a dob­re za­do­ku­men­to­va­ných sku­toč­nos­tí uve­de­ných ža­lob­com vo svo­jich od­vo­la­niach ESĽP roz­ho­du­je, či doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru z hľa­dis­ka pri­me­ra­nos­ti le­ho­ty tr­va­nia väz­by.

V inom zo svo­jich roz­hod­nu­tí ESĽP uvie­dol, že všeo­bec­ným pra­vid­lom je, že vnút­roš­tát­ne sú­dy ma­jú lep­šie pred­pok­la­dy na pres­kú­ma­nie všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du a pri­ja­tie všet­kých pot­reb­ných roz­hod­nu­tí vrá­ta­ne tých, kto­ré sa tý­ka­jú väz­by. Na ten­to účel mu­sia pres­kú­mať všet­ky dô­ka­zy pre ale­bo pro­ti exis­ten­cii po­žia­dav­ky ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho vý­nim­ku z prá­va na osob­nú slo­bo­du, a to s ná­le­ži­tým oh­ľa­dom na pre­zum­pciu ne­vi­ny a mu­sia ich vy­lo­žiť v roz­hod­nu­tiach o za­miet­nu­tí žia­dos­tí o pre­pus­te­nie.^[10]

Vplyv up­ly­nu­tia ur­či­té­ho ča­su na dô­vo­dy väz­by

V bo­de 92. a násl. roz­hod­nu­tia sa ESĽP nás­led­ne za­obe­ral otáz­kou vý­kla­du poj­mu up­ly­nu­tia ur­či­té­ho ča­su (cer­tain lap­se of ti­me) vo vzťa­hu k dô­vo­dom pr­vot­nej väz­by (ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy). Pod­ľa ESĽP pretr­vá­va­nie dô­vod­né­ho po­doz­re­nia je pod­mien­kou si­ne qua non pre op­ráv­ne­nosť pok­ra­čo­va­nia väz­by, ale už ne­pos­ta­ču­je na od­ôvod­ne­nie predĺže­nia väz­by po ur­či­tom up­ly­nu­tí ča­su. Ten­to zá­ver (úva­ha) sa nes­kôr sta­la zná­my ako je­den z via­ce­rých všeo­bec­ných tzv. "Le­tellie­ro­vých prin­cí­pov"[11], kto­ré bo­li potvr­de­né v nie­koľ­kých nás­led­ných roz­sud­koch Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP. Uve­de­ný prin­cíp umož­nil roz­li­šo­vať me­dzi pr­vou fá­zou, keď exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia je dos­ta­toč­ným dô­vo­dom na ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy (väz­bu) a fá­zou, kto­rá nas­ta­ne po "ur­či­tom up­ly­nu­tí ča­su", keď sa­mot­né dô­vod­né po­doz­re­nie už nie je pos­ta­ču­jú­ce a sú po­ža­do­va­né iné re­le­van­tné a adek­vát­ne dô­vo­dy na dr­ža­nie oso­by vo väz­be.

ESĽP v dov­te­daj­šej svo­jej ju­di­ka­tú­re ne­vy­me­dzil rá­mec poj­mu „up­ly­nu­tie ur­či­té­ho ča­su“, resp. v tom­to oh­ľa­de nes­ta­no­vil aké­koľ­vek všeo­bec­né kri­té­riá a ani sa ne­po­kú­sil pre­lo­žiť ten­to po­jem pev­ným poč­tom dní, týž­dňov, me­sia­cov ale­bo ro­kov ale­bo rôz­nych ob­do­bí v zá­vis­los­ti od zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu. ESĽP v roz­hod­nu­tí však poz­na­me­ná­va, že v mno­hých prí­pa­doch (nap­rík­lad Ţur­can a Ţur­can pro­ti Mol­dav­skaj re­pub­li­ke z 23.10.2007, Pat­su­ria pro­ti Gru­zín­sku z 6.11.2007, Os­ma­no­vić pro­ti Chor­vát­sku z 6.11.2012) do­šiel k zá­ve­ru, že aj po re­la­tív­ne krát­kom ob­do­bí nie­koľ­kých dní exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia ne­mô­že sa­ma ose­be od­ôvod­niť vy­šet­ro­va­ciu väz­bu a mu­sí byť pod­po­re­ná do­da­toč­ný­mi dô­vod­mi. Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti sa ESĽP dom­nie­val, že by bo­lo uži­toč­né roz­vi­núť ju­di­ka­tú­ru, po­kiaľ ide o po­žia­dav­ku, aby vnút­roš­tát­ne jus­tič­né or­gá­ny od­ôvod­ňo­va­li pok­ra­čo­va­nie väz­by v sú­la­de s čl. 5 ods. 3 dru­há časť Do­ho­vo­ru.

Pod­ľa ESĽP pres­kú­ma­nie pr­vot­né­ho za­dr­ža­nia a väz­by sa tý­ka zis­ťo­va­nia sku­toč­nos­ti, či za­dr­ža­nie spa­dá do prí­pus­tnej vý­nim­ky sta­no­ve­nej v čl. 5 ods. 1 písm. c) Do­ho­vo­ru. Av­šak na po­su­dzo­va­nie to­ho, či pú­he pretr­vá­va­nie po­doz­re­nia pos­ta­ču­je na op­ráv­ne­ne predĺže­nie zá­kon­ne na­ria­de­nej vy­šet­ro­va­cej väz­by, sa pod­ľa ESĽP nev­zťa­hu­je čl. 5 od­sek 1 písm. c) Do­ho­vo­ru ako ta­ký, ale od­sek 3 pred­met­né­ho člán­ku.

Pot­re­ba ďal­šie­ho roz­pra­co­va­nia ju­di­ka­tú­ry pod­ľa ESĽP pra­me­ní zo sku­toč­nos­ti, že le­ho­ta vy­chá­dza­jú­ca z us­ta­no­ve­nia dru­hej čas­ti čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, po­čas kto­rej pretr­vá­va­nie dô­vod­né­ho po­doz­re­nia mô­že pos­ta­čo­vať ako dô­vod na pok­ra­čo­va­nie väz­by, po­dlie­ha od­liš­nej a ove­ľa me­nej pre­cíz­ne de­fi­no­va­nej ča­so­vej po­žia­dav­ke – „up­ly­nu­tia ur­či­té­ho ča­su" (vy­chá­dza­júc z ju­di­ka­tú­ry), pri­čom pod­ľa pr­vej čas­ti čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru je le­ho­ta ur­če­ná – „ih­neď (bez­od­klad­ne)“ (vy­chá­dza­júc zo zne­nia Do­ho­vo­ru).

ESĽP v roz­hod­nu­tí poz­na­me­ná­va, že pod­ľa vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy veľ­kej väč­ši­ny 31 zmluv­ných strán Do­ho­vo­ru, na kto­ré sa vzťa­hu­je kom­pa­rá­cia prá­va, sú prís­luš­né súd­ne or­gá­ny po­vin­né pos­kyt­núť „re­le­van­tné a adek­vát­ne“ dô­vo­dy na ďal­šie tr­va­nie ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy (väz­by), ak nie okam­ži­te, po­tom len nie­koľ­ko dní po za­tknu­tí (za­dr­ža­ní), a to keď sud­ca po pr­výk­rát pres­kú­ma pot­re­bu umies­tniť po­doz­ri­vé­ho do vy­šet­ro­va­cej väz­by. Ta­ký­to prís­tup, ak je tran­spo­no­va­ný do člán­ku 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, pod­ľa ESĽP zjed­no­du­šu­je a pri­ná­ša väč­šiu jas­nosť a is­to­tu do ju­di­ka­tú­ry tý­ka­jú­cej Do­ho­vo­ru v tej­to ob­las­ti, ale tiež zlep­šu­je ochra­nu pred tr­va­ním väz­by (ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy) nad pri­me­ra­nú do­bu.

Vzhľa­dom na uve­de­né úva­hy mal ESĽP za to, že us­tá­lil pres­ved­či­vé ar­gu­men­ty ve­dú­ce k „zo­sú­la­de­niu“ dru­hej čas­ti zá­ruk pod­ľa čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru s pr­vou čas­ťou pred­met­né­ho člán­ku Do­ho­vo­ru. Pod­ľa ESĽP to zna­me­ná, že po­žia­dav­ka na jus­tič­né or­gá­ny uviesť re­le­van­tné a adek­vát­ne dô­vo­dy na ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy (väz­bu) - ok­rem pretr­vá­va­jú­ce­ho dô­vod­né­ho po­doz­re­nia – sa ap­li­ku­je už v ča­se pr­vé­ho roz­ho­do­va­nia o na­ria­de­ní vy­šet­ro­va­cej väz­by, to zna­me­ná „ih­neď“ po za­tknu­tí (za­dr­ža­ní). (bod 102. roz­hod­nu­tia).

Vy­chá­dza­júc z pred­met­né­ho zá­ve­ru ESĽP oh­ľad­ne čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, pod­ľa kto­ré­ho v ča­se pr­vé­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be mu­sí exis­to­vať ok­rem dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu aj iný, re­le­vant­ný a adek­vát­ny dô­vod väz­by, je zrej­mé, že slo­ven­ská práv­na úp­ra­va § 71 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku je v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, tak ako si ho pod­ľa roz­hod­nu­tia vy­kla­dá ESĽP. Pod­ľa slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy ob­siah­nu­tej v § 71 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku je to­tiž mož­né ob­vi­ne­né­ho vziať do väz­by len z dô­vo­du dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, že sa do­pus­til a je stí­ha­ný pre niek­to­rý z tres­tných či­nov te­ro­riz­mu. Ide te­da o prí­pa­dy stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho ako dô­vod­ne po­doz­ri­vé­ho zo spá­chania tres­tné­ho či­nu za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia te­ro­ris­tic­kej sku­pi­ny pod­ľa § 297 Tres­tné­ho zá­ko­na, tres­tné­ho či­nu te­ro­riz­mu a niek­to­rých fo­riem účas­ti na te­ro­riz­me pod­ľa § 419 Tres­tné­ho zá­ko­na, zlo­či­nu, kto­rý spá­chal ako člen te­ro­ris­tic­kej sku­pi­ny ale­bo zlo­čin spá­chal z oso­bit­né­ho mo­tí­vu pod­ľa § 140 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da v úmys­le spá­chať trest­ný čin te­ro­riz­mu a niek­to­rých fo­riem účas­ti na te­ro­riz­me pod­ľa § 419 Tres­tné­ho zá­ko­na. Iný dô­vod na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, na roz­diel v prí­pa­doch uve­de­ných v § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je pot­reb­ný.

Za úče­lom pred­chá­dzania po­ru­še­nia práv fy­zic­kých osôb (ob­vi­ne­ných) ga­ran­to­va­ných im Do­ho­vo­rom bu­de zrej­me pot­reb­né buď vy­ko­nať le­gis­la­tív­nu zme­nu pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo bu­de pot­reb­né, aby v prí­pa­de po­da­nia návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by z dô­vo­du po­doz­re­nia, že sa do­pus­til niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov te­ro­riz­mu OČTK ar­gu­men­to­va­li eš­te as­poň jed­ným ďal­ším dô­vo­dom väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. a), b) ale­bo c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Prí­pad­ne nás­led­ne roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré by sa ok­rem § 71 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku od­vo­lá­va­lo aj na niek­to­rý z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, a ta­ký­to dô­vod by bol re­le­van­tným a adek­vát­nym spô­so­bom od­ôvod­ne­ný, by zrej­me ne­bo­lo v roz­po­re s čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru, tak ako si ho mo­men­tál­ne vy­kla­dá ESĽP. V praxi by uve­de­ný pos­tup zrej­me ne­ro­bil prob­lém, le­bo je len ťaž­ko pred­sta­vi­teľ­né, že u oso­by, kto­rá by sa do­pus­ti­la ale­bo sa po­kú­si­la, prí­pad­ne by prip­ra­vo­va­la niek­to­rý z tres­tných či­nov te­ro­riz­mu, by sa ne­vys­ky­tol aj niek­to­rý z dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (te­da úte­ko­vý, ko­lúz­ny ale­bo pre­ven­tív­ny).   

                                                                                                     

 

 

Diskusia