Zákonné rozhodnutie nezákonného sudcu

 

Prís­pe­vok voľ­ne nad­vä­zu­je na člá­nok uve­rej­ne­ný na tej­to strán­ke s náz­vom „Bez­ve­do­mie za­dr­ža­né­ho ob­vi­ne­né­ho“ a opä­tov­ne sa za­obe­rá prob­le­ma­ti­kou roz­ho­do­va­nia o väz­be, ten­to­raz otáz­kou ako má pos­tu­po­vať sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, keď sa cí­ti mies­tne nep­rís­luš­ným na roz­ho­do­va­nie o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, kto­rý po­dal pro­ku­rá­tor v zá­kon­nej le­ho­te za­dr­ža­nia.

V tom­to sme­re je ap­li­kač­ným prob­lé­mom to,

- či, nep­rís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie mô­že ale­bo mu­sí ana­lo­gic­ky pos­tu­po­vať pod­ľa § 241 ods. 1 písm. a) Tr. por. a pos­tú­piť návrh pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by prís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie,

- či, nep­rís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý dos­pe­je k zá­ve­ru, že pos­tú­pe­nie ve­ci prís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie nie je mož­né, mô­že me­ri­tór­ne pres­kú­ma­vať dô­vod­nosť po­da­né­ho návr­hu, t. j. dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia ako aj exis­ten­ciu, či neexis­ten­ciu vä­zob­ných dô­vo­dov,

- a či, v prí­pa­de pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia z dô­vo­du nep­rís­luš­nos­ti sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, mô­žu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní opä­tov­ne (t. j. ih­neď po pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia) za­dr­žať ob­vi­ne­né­ho a v no­vej le­ho­te za­dr­ža­nia po­dať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by prís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie.

Od­po­ve­de na naz­na­če­né prob­lé­my mož­no de­monštro­vať na tres­tnej ve­ci, v kto­rej bol Ok­res­né­mu sú­du v Pe­zin­ku do­ru­če­ný návrh pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por..

 Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pres­kú­ma­ním spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že ob­vi­ne­nie bo­lo vzne­se­né pre zlo­čin vy­die­ra­nia v štá­diu príp­ra­vy pod­ľa § 13 ods. 1 k § 189 ods. 1 Tr. zák. s tým, že ob­vi­ne­ný sa mal stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti do­pus­tiť tak, že sa dňa ... v Bra­tis­la­ve na K. uli­ci v reš­tau­rá­cii W. stre­tol a do­ho­dol s oso­bou L.B., že tá­to, za od­me­nu, zbi­je poš­ko­de­né­ho X.Y., do­lá­me mu no­hy s tým, že sa tak sta­ne aj v bu­dúc­nos­ti, ak ne­zap­la­tí fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré sku­toč­ne dl­žil iným oso­bám, pri­čom za tým­to úče­lom ob­vi­ne­ný pred­lo­žil oso­be L.B. aj fo­tog­ra­fie poš­ko­de­né­ho X.Y. ako aj lís­tok s je­ho ad­re­sou, pri­čom v ďal­šie dni sa opä­tov­ne stret­li v Bra­tis­la­ve na K. uli­ci v reš­tau­rá­cii W., kde ob­vi­ne­ný opä­tov­ne žia­dal od oso­by L.B. zbi­tie poš­ko­de­né­ho za úče­lom úh­ra­dy je­ho dl­hov (len pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že na­vá­dza­ná oso­ba L.B. si zbi­tie poš­ko­de­né­ho nás­led­ne roz­mys­le­la, vec ozná­mi­la po­lí­cii a ďal­ší prie­beh už mo­ni­to­ro­va­la po­lí­cia).

 Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­chá­dzal pri­már­ne zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 24 ods. 1 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho úko­ny pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­ná­va súd, kto­rý by bol prís­luš­ný na ko­na­nie o ob­ža­lo­be. Slov­né spo­je­nie „kto­rý by bol prís­luš­ný na ko­na­nie o ob­ža­lo­be“ zna­me­ná, že vec­ne a mies­tne prís­luš­ným na roz­ho­do­va­nie o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by bu­de sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ur­če­ný pod­ľa hľa­dísk uve­de­ných v us­ta­no­ve­niach § 15 až § 17 Tr. por. (oso­bit­ne je up­ra­ve­ná prís­luš­nosť ok­res­né­ho sú­du v síd­le kraj­ské­ho sú­du a Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du pod­ľa § 24 ods. ods. 2, ods. 3 Tr. por.). Tak­tiež oso­bit­ne je na úko­ny pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní up­ra­ve­ná aj prís­luš­nosť via­ce­rých sú­dov, t. j. us­ta­no­ve­nie § 24 ods. 1 Tr. por., ve­ta za bod­ko­čiar­kou, špe­ciál­ne sta­no­vu­je aj prís­luš­nosť sú­du v prí­pa­doch, ak je na ko­na­nie v príp­rav­nom ko­na­ní prís­luš­ných vec­ne a mies­te via­ce­ro sú­dov.

 Us­ta­no­ve­nie § 24 Tr. por. je te­da špe­ciál­nym us­ta­no­ve­ním vo vzťa­hu k všeo­bec­ným us­ta­no­ve­niam o vec­nej a mies­tnej prís­luš­nos­ti, pri­čom v prí­pa­de návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie tak­tiež pos­tu­pu­je pod­ľa oso­bit­ných us­ta­no­ve­ní (§ 72, § 87 ods. 2 Tr. por.), kto­ré sú za­se, v po­me­re špe­cia­li­ty, k us­ta­no­ve­niam oh­ľad­ne ko­na­nia na sú­de po po­da­ní ob­ža­lo­by (t. j. sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­du­je for­mou vý­slu­chu nie ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia, či hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia).

 Pod­ľa § 17 ods. 1 Tr. por. (mies­tna prís­luš­nosť), ko­na­nie vy­ko­ná­va súd, v kto­ré­ho ob­vo­de bol trest­ný čin spá­cha­ný. Mies­tom spá­chania tres­tné­ho či­nu je mies­to, kde doš­lo k napĺňa­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu, t. j. ide naj­mä o mies­to, kde doš­lo k tres­tnop­ráv­ne re­le­van­tné­mu ko­na­niu ob­vi­ne­né­ho a ak mal stí­ha­ný trest­ný čin aj nás­le­dok, tak sa za mies­to spá­chania tres­tné­ho či­nu po­va­žu­je aj mies­to, kde nas­tal nás­le­dok tres­tné­ho či­nu.

 V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de bo­lo pot­reb­né vy­chá­dzať z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, z kto­ré­ho je zrej­mé, že sa ob­vi­ne­ný mal do­pus­tiť príp­rav­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 13 ods. 1 Tr. por. s tým, že pri príp­ra­ve na zlo­čin je mies­tom spá­chania či­nu mies­to, kde doš­lo k príp­rav­né­mu ko­na­niu uve­de­né­mu v § 13 ods. 1 Tr. zák., t. j. v da­nom prí­pa­de mies­to, kde doš­lo or­ga­ni­zo­va­niu zlo­či­nu vy­die­ra­nia for­mou ob­jed­na­nia si zlo­či­nu u inej oso­by.

 Z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vy­ply­nu­lo, že ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, kto­ré moh­lo reál­ne napĺňať zna­ky príp­ra­vy pod­ľa § 13 ods. 1 Tr. por. ma­lo byť spá­cha­né v Bra­tis­la­ve na K. uli­ci v reš­tau­rá­cii W. Prá­ve na tom­to mies­te ma­lo prísť k to­mu, že si mal ob­vi­ne­ný, za úp­la­tu, ob­jed­nať sved­ka k to­mu, aby za pou­ži­tia ná­si­lia, či hroz­by ná­si­lia, vy­mo­hol od tre­tej oso­by fi­nan­čné pros­tried­ky za dl­hy, kto­ré ma­la tá­to oso­ba spô­so­biť. Na tých­to mies­tach doš­lo aj k pre­dá­va­niu lis­tin­ných dô­ka­zov (nap­rík­lad fo­tog­ra­fie, lís­tok s ad­re­sou poš­ko­de­né­ho), kto­ré bo­li ne­vyh­nu­té na reali­zá­ciu ob­jed­náv­ky. To­to mies­to vy­plý­va nie­len z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale aj z pred­lo­že­né­ho spi­su (vý­po­veď ob­jed­na­né­ho sved­ka, zá­znam ob­ra­zo­vo – zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu a po­dob­ne). Z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a ani zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vô­bec ne­vyp­lý­va­lo, že by sa stí­ha­né ko­na­nie ma­lo ale­bo moh­lo od­oh­rať aj v ok­re­soch Pe­zi­nok, či Se­nec, kto­ré spa­da­jú pod prís­luš­nosť Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku (po­li­cajt a pro­ku­rá­tor zrej­me nes­práv­ne vy­chá­dza­li pri ur­čo­va­ní mies­tnej prís­luš­nos­ti z to­ho, že ob­vi­ne­ný bý­va v Pe­zin­ku. To­to hľa­dis­ko sa však pou­ži­je len v prí­pa­doch, ak ne­mož­no ur­čiť prís­luš­nosť pod­ľa § 17 ods. 1 Tr. por.).

 Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré­mu bol návrh pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by do­ru­če­ný, bol te­da nep­rís­luš­ný v zmys­le § 24 ods. 1 Tr. por. s tým, že nás­led­ne sa za­obe­ral tým, či je mož­né, v rám­ci ply­nu­tia 48 ho­di­no­vej le­ho­ty za­dr­ža­nia na roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, pos­tú­piť vec mies­tne prís­luš­né­mu sú­du za pou­ži­tia ana­ló­gie (t. j. za ana­lo­gic­ké­ho pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 241 ods. 1 písm. a) Tr. por., kto­ré sa tý­ka ko­na­nia pred sa­mo­sud­com po po­da­ní ob­ža­lo­by).

 V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né skon­šta­to­vať, že us­ta­no­ve­nie § 24 Tr. por., ako špe­ciál­ne us­ta­no­ve­nie oh­ľad­ne prís­luš­nos­ti sú­dov aj na roz­ho­do­va­nie návr­hov na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, vô­bec neob­sa­hu­je us­ta­no­ve­nie, kto­ré by sa za­obe­ra­lo mož­nos­ťou pos­tú­pe­nia návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by iné­mu prís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie, res­pek­tí­ve po­vin­nos­ťou nep­rís­luš­né­ho sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie tak uro­biť.

 Po­kiaľ ide o roz­ho­do­va­nie o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, tak Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 87 ods. 2 Tr. por. vy­slo­ve­ne up­ra­vu­je pro­ces­ný pos­tup sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie po po­da­ní návr­hu na vza­tie do väz­by a to tak, že „sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie je po­vin­ný do 48 ho­dín od prev­za­tia za­dr­ža­nej oso­by a do­ru­če­nia návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, tú­to oso­bu vy­po­čuť a roz­hod­núť o jej vza­tí do väz­by ale­bo ju pre­pus­tiť na slo­bo­du, ak roz­hod­ne uz­ne­se­ním o nev­za­tí do väz­by“.

 Z us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 Tr. por., kto­ré sa špe­ciál­ne tý­ka roz­ho­do­va­nia o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, vy­plý­va, že mu­sí roz­ho­do­vať sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré­mu bo­la pro­ku­rá­to­rom od­ov­zda­ná za­dr­ža­ná ob­vi­ne­ná oso­ba a kto­ré­mu bol po­da­ný návrh na vza­tie do väz­by (to vy­plý­va zo slov „je po­vin­ný do 48 ho­dín od prev­za­tia za­dr­ža­nej oso­by a do­ru­če­nia návr­hu pro­ku­rá­to­ra“). Tak­tiež z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré­mu bol po­da­ný návrh na vza­tie do väz­by mu­sí ob­vi­ne­né­ho vy­po­čuť a mu­sí roz­hod­núť, pri­čom mô­že roz­hod­núť len tak, že

 - ob­vi­ne­né­ho uz­ne­se­ním vez­me do väz­by,

- ob­vi­ne­né­ho uz­ne­se­ním ne­vez­me do väz­by a pre­pus­tí ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du,

- uz­ne­se­ním vez­me na ve­do­mie späť­vza­tie návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by (§ 72 ods. 3 Tr. por.)

- ob­vi­ne­né­ho prí­ka­zom s od­ôvod­ne­ním pre­pus­tí zo za­dr­ža­nia ak už up­ly­nu­la maximál­na le­ho­ta za­dr­ža­nia na roz­hod­nu­tie o návr­hu.

 Us­ta­no­ve­nie § 87 ods. 2 Tr. por., a ani iné us­ta­no­ve­nie, nep­red­pok­la­dá, že by sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie mo­hol v 48 ho­di­no­vej le­ho­te za­dr­ža­nia roz­hod­núť aj iným spô­so­bom, (nap­rík­lad pos­tú­pe­ním ve­ci prís­luš­né­mu sú­du) než niek­to­rým zo spô­so­bov, kto­ré sú uve­de­né vy­ššie. Tak­tiež us­ta­no­ve­nie § 87 ods. 2 Tr. por. nep­red­pok­la­dá de­le­nie 48 ho­di­no­vej le­ho­ty za­dr­ža­nia me­dzi dvoch sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nie na dvoch sú­doch, res­pek­tí­ve aj pre tre­tí súd, kto­rý by roz­ho­do­val prí­pad­ný spor o prís­luš­nosť.

 K uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť aj to, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­má rov­na­ké pro­ces­né pos­ta­ve­nie ako sa­mo­sud­ca a pre­to ani ne­mô­že roz­ho­do­vať pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 241 Tr. por. (t. j. nap­rík­lad o pos­tú­pe­ní ve­ci prís­luš­né­mu sú­du) a to ani per ana­lo­giam. To v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 348 ods. 2 Tr. por., z kto­ré­ho je úpl­ne zrej­mé, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie má rov­na­ké pos­ta­ve­nie ako sa­mo­sud­ca len ak pro­ku­rá­tor pos­tu­po­val pod­ľa § 204 ods. 1 Tr. por. a po­dal v tzv. zrý­chle­nom ko­na­ní ob­ža­lo­bu (to je v ko­neč­nom dôs­led­ku aj po­cho­pi­teľ­né, na­koľ­ko v ta­kých­to prí­pa­doch je po­da­ná aj ob­ža­lo­ba a pre­to sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie mu­sí roz­ho­do­vať ako sa­mo­sud­ca - § 348 ods. 1 písm. a) Tr. por.). Z us­ta­no­ve­nia § 348 ods. 2 Tr. por., za pou­ži­tia lo­gic­ké­ho vý­kla­du (ar­gu­men­tum a con­trá­rio), mož­no vy­vo­diť, že ak pro­ku­rá­tor ne­pos­tu­po­val v zmys­le § 204 Tr. por. ne­má sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pro­ces­né pos­ta­ve­nie sa­mo­sud­cu a pre­to ani ne­mô­že roz­ho­do­vať pod­ľa § 241 Tr. por. Na­po­kon, us­ta­no­ve­nie § 241 Tr. por. sa tý­ka len roz­ho­do­va­nia o po­da­nej ob­ža­lo­be a to aj v prí­pa­de pos­tu­pu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, ak bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba v tzv. zrý­chle­nom ko­na­ní. V otáz­ke roz­ho­do­va­nia o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by sa pos­tu­pu­je rov­na­ko ako v prí­pa­doch, v kto­rých pro­ku­rá­tor ne­pos­tu­po­val v zmys­le § 204 Tr. por.

 Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní je zrej­mé, že ak sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, po po­da­ní návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, zis­tí, že nie je prís­luš­ný v zmys­le § 24 ods. 1 Tr. por., mu­sí aj na­priek to­mu pos­tu­po­vať pod­ľa § 87 ods. 2 Tr. por. (ar­gu­men­tum slov „je po­vin­ný“) a roz­ho­do­vať o návr­hu. To zna­me­ná, že aj nep­rís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie je po­vin­ný ob­vi­ne­né­ho vy­po­čuť v zá­kon­nej le­ho­te za­dr­ža­nia a roz­hod­núť o návr­hu pro­ku­rá­to­ra (nep­rís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie te­da mu­sí pro­ces­ne pos­tu­po­vať rov­na­ko ako prís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie). Pro­ces­ným vý­sled­kom ta­ké­ho­to pos­tu­pu mô­že byť len uz­ne­se­nie, na­koľ roz­ho­do­va­nie prí­ka­zom pri­pa­dá do úva­hy len v prí­pa­doch up­ly­nu­tia zá­kon­nej le­ho­ty za­dr­ža­nia bez roz­hod­nu­tia o návr­hu.

 Nep­rís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie mô­že zá­kon­ne o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by roz­hod­núť len tak, že sa pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho ob­me­dzí na for­mál­ne skon­šta­to­va­nie svo­jej nep­rís­luš­nos­ti, umož­ní stra­nám vy­jad­riť sa aj k tej­to otáz­ke, prí­pad­ne ob­vi­ne­né­mu (ak neod­miet­ne vy­po­ve­dať) aj k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu a k návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by a nás­led­ne, bez oso­bit­né­ho skú­ma­nia vä­zob­ných dô­vo­dov, ne­vy­ho­vie návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by a pre­pus­tí ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

 Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že nep­rís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie roz­ho­du­je uz­ne­se­ním pod­ľa § 72 ods. 3 Tr. por. s tým, že pro­ku­rá­tor má za­cho­va­né prá­vo sťaž­nos­ti. Po­da­ním sťaž­nos­ti mô­že pro­ku­rá­tor „vy­vo­lať“ roz­ho­do­va­nie na od­vo­la­com sú­de, kde mô­že na­mie­tať nes­práv­ne po­sú­de­nie prís­luš­nos­ti sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie. Ak sa od­vo­la­cí súd sto­tož­ní s ná­zo­rom pro­ku­rá­to­ra, zru­ší roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a sám me­ri­tór­ne po­sú­di dô­vod­nosť, či ne­dô­vod­nosť návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by (§ 194 Tr. por.).

 Po­kiaľ ide o mož­nos­ti pro­ku­rá­to­ra za­brá­niť roz­ho­do­va­niu nep­rís­luš­né­ho sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by s mož­nos­ťou po­dať návrh na vza­tie do väz­by prís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie, tak, čis­to teo­re­tic­ky, pri­chá­dza do úva­hy len späť­vza­tie návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by a to eš­te v 48 ho­di­no­vej le­ho­te za­dr­ža­nia, kto­rú má spo­loč­nú pro­ku­rá­tor s po­li­caj­tom. Nap­rík­lad, pro­ku­rá­tor v 30. ho­di­ne za­dr­ža­nia po­dá návrh na vza­tie do väz­by ob­vi­ne­né­ho, nás­led­ne o päť ho­dín zis­tí, že ho po­dal na nep­rís­luš­ný súd a pre­to vez­me späť návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by (t. j. v 35 ho­di­ne za­dr­ža­nia) s tým, že nás­led­ne sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vez­me na ve­do­mie späť­vza­tie návr­hu a vrá­ti spis pro­ku­rá­to­ro­vi (sud­ca v ta­kom­to prí­pa­de ne­ro­bí o ob­vi­ne­nom žiad­ne roz­hod­nu­tie, t. j. ani ho nep­re­púš­ťa zo za­dr­ža­nia), pri­čom pro­ku­rá­tor po­dá no­vý návrh na vza­tie do väz­by ob­vi­ne­né­ho na prís­luš­ný súd. Sa­moz­rej­me, všet­ko to­to by sa mu­se­lo zreali­zo­vať eš­te v „zá­klad­nej“ 48 ho­di­no­vej le­ho­te za­dr­ža­nia, kto­rá ply­nie od za­dr­ža­nia oso­by a kto­rú má spo­loč­nú pro­ku­rá­tor s po­li­caj­tom, pre­to­že 48 ho­di­no­vá le­ho­ta za­dr­ža­nia ne­za­čí­na, pre pro­ku­rá­to­ra, ply­núť zno­va späť­vza­tím návr­hu.

 Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup pr­ku­rá­to­ra je však vy­slo­ve­ne spor­ný a tre­ba priz­nať, že je „na hra­ne“ zá­ko­na, na­koľ­ko je vy­slo­ve­ne po­chyb­ným, či je mož­né pri­pus­tiť pok­ra­čo­va­nie 48 ho­di­no­vej le­ho­ty za­dr­ža­nia po tom, čo už raz pro­ku­rá­tor po­dal návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by a na­vy­še, či do­bu za­dr­ža­nia, v kto­rej už bol ob­vi­ne­ný k dis­po­zí­cii nep­rís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie (v uve­de­nom prí­pa­de tých päť ho­dín) je nut­né pri­rá­tať k no­vej do­be za­dr­ža­nia, kto­rá bu­de ply­núť ten­to­raz prís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie po po­da­ní no­vé­ho návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, res­pek­tí­ve, či sa tá­to do­ba po­čí­ta do le­ho­ty za­dr­ža­nia, kto­rú mal k dis­po­zí­cii pro­ku­rá­tor, keď­že doš­lo k späť­vza­tiu návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by.

 V ne­pos­led­nom ra­de je pot­reb­né spo­me­núť aj ap­li­kač­né prob­lé­my v sú­vis­los­ti s opä­tov­ným za­dr­ža­ním ob­vi­ne­né­ho po je­ho pre­pus­te­ní na slo­bo­du zo za­dr­ža­nia. Tak nap­rík­lad, pro­ku­rá­tor sa sto­tož­ní s práv­nym ná­zo­rom sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie je nep­rís­luš­ný v zmys­le § 24 ods. 1 Tr. por. a po roz­hod­nu­tí sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o nev­za­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by sa vzdá prá­va po­dať sťaž­nosť, uz­ne­se­nie o nev­za­tí ob­vi­ne­né­ho je tak ih­neď prá­vop­lat­né, ob­vi­ne­ný je pre­pus­te­ný zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du s tým, že ho už ča­ká po­lí­cia, kto­rá ho opä­tov­ne za­dr­ží a v no­vej le­ho­te za­dr­ža­nia po­dá pro­ku­rá­tor návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by ten­to­raz už prís­luš­né­mu sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie.

 Ak sa tak sta­ne za nez­me­ne­né­ho sta­vu, t. j. za sta­vu, keď ide o to is­té ob­vi­ne­nie a za dô­kaz­né­ho sta­vu, kto­rý tu bol už pri pr­vom návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, tak ide cel­kom jed­noz­nač­ne o proti­zá­kon­ný pos­tup po­lí­cie a pro­ku­rá­to­ra, na­koľ­ko sa tak­to ob­chá­dza­jú us­ta­no­ve­nia o za­dr­ža­ní, pre­to­že zá­kon­ná, maximál­na 48 ho­di­no­vá le­ho­ta za­dr­ža­nia ur­če­ná pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní už up­ly­nu­la pri pr­vom návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by a opä­tov­né za­dr­ža­nie, za nez­me­ne­né­ho dô­kaz­né­ho sta­vu, v pod­sta­te zna­me­ná ne­zá­kon­né predl­žo­va­nie maximál­nej le­ho­ty za­dr­ža­nia a to len z dô­vo­du, že pro­ku­rá­tor nes­práv­ne vy­hod­no­til prís­luš­nosť sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie. Na­po­kon, pri ta­kom­to za­dr­ža­ní sa ne­dá ani ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie § 86 ods. 1 Tr. por. a to nie­len kvô­li ne­mož­nos­ti dodr­žať zá­kon­nú le­ho­tu za­dr­ža­nia, kto­rá už up­ly­nu­la pri pr­vom za­dr­ža­ní, ale ani pre­to, že nie je mož­né ob­vi­ne­né­mu ozná­miť ob­vi­ne­nie a vy­po­čuť ho k ne­mu, pre­to­že ta­ký­to pos­tup bol už reali­zo­va­ný pri pr­vom za­dr­ža­ní. V ta­kých­to prí­pa­doch by mal už prís­luš­ný sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­ziať ob­vi­ne­né­ho do väz­by z dô­vo­dov po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní o za­dr­ža­ní a z dô­vo­dov úče­lo­vé­ho ob­chá­dzania us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je mož­né reali­zo­vať opä­tov­né za­dr­ža­nie ob­vi­ne­né­ho v tej is­tej ve­ci, za nez­me­ne­ných pô­vod­ných pod­mie­niok, len za rov­na­kých okol­nos­tí ako je to pri opä­tov­nej väz­be v tej is­tej ve­ci (§ 71 ods. 2 Tr. por.), t. j. len vte­dy, ak ob­vi­ne­ný po pre­pus­te­ní zo za­dr­ža­nia nap­rík­lad pô­so­bí na sved­kov, skrý­va sa, spá­cha ďal­ší úmy­sel­ný trest­ný čin a po­dob­ne (te­da ak sa ob­vi­ne­ný ur­či­té­ho ko­na­nia do­pus­tí až po­tom, ako bol pre­pus­te­ný zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du).

 Oso­bit­nú ka­te­gó­riu tvo­ria prí­pa­dy, keď sa zme­ní stvav op­ro­ti pô­vod­né­mu tak, že sa ob­vi­ne­né­mu vzne­se­nie ďal­šie ob­vi­ne­nie a to pre po­doz­re­nie zo spá­chania ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho sa sí­ce mal do­pus­tiť pred pr­vým za­dr­ža­ním, av­šak pri pr­vom za­dr­ža­ní a po­da­ní návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mu eš­te ob­vi­ne­nie za ten­to trest­ný čin vzne­se­né ne­bo­lo, t. j. k ne­mu ani ne­vy­po­ve­dal a ne­bo­lo ani za­hr­nu­té v pô­vod­nom návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Sa­moz­rej­me, od­ov­zda­nie ob­vi­ne­né­ho sú­du s návr­hom na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by neb­rá­ni to­mu, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va­li do­ka­zo­va­nie vo ve­ci aj na­ďa­lej (to vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 4 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho pred­lo­že­nie spi­su prís­luš­né­mu or­gá­nu nes­mie byť pre­káž­kou na ply­nu­lé ko­na­nie vo ve­ci) a pre­to je mož­né pri­pus­tiť, že sa, po pr­vom po­da­ní návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, vy­ko­ná­va ďa­lej do­ka­zo­va­nie, z kto­ré­ho vzí­de vy­da­nie ďal­šie­ho uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia s tým, že po pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie, je ob­vi­ne­ný opä­tov­ne za­dr­ža­ný a to už v sú­vis­los­ti s tým­to no­vým ob­vi­ne­ním a po­tom ply­nie aj no­vá le­ho­ta za­dr­ža­nia. Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup by bol v sú­la­de so zá­ko­nom, av­šak má ur­či­té ri­zi­ká, na­koľ­ko je v praxi čas­to zneu­ží­va­ný po­lí­ciou, kto­rá si „pre is­to­tu ne­chá­va do zá­lo­hy“ sved­kov (čas­to uta­je­ných z kri­mi­nál­ne­ho pros­tre­dia), kto­rých „vy­tiah­ne“ až v prí­pa­de, keď hro­zí pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du a to buď zo za­dr­ža­nia, res­pek­tí­ve z väz­by (ta­ký­to sve­dok sa náh­le ob­ja­ví tes­ne pred pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho a vy­po­ve­dá o ne­ja­kom ďal­šom skut­ku ob­vi­ne­né­ho na zá­kla­de čo­ho je ob­vi­ne­né­mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie a je po pre­pus­te­ní na slo­bo­du ih­neď za­dr­ža­ný pre to­to ďal­šie ob­vi­ne­nie).

 Ta­ký­to úče­lo­vý pro­ces­ný pos­tup je pot­reb­né od­miet­nuť, na­koľ­ko ide zjav­ne o ob­chá­dzanie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a to kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia § 206 Tr. por., zo zne­nia kto­ré­ho vy­plý­va, že v prí­pa­doch dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu je po­vin­nos­ťou po­lí­cie vzniesť ob­vi­ne­nie a nie vy­čká­vať. Po­lí­cia te­da ne­mô­že cie­ľe­ne vy­čká­vať so vzne­se­ním ob­vi­ne­nia a za­ta­jo­vať dô­ka­zy o prí­pad­nej ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho (t. j. neo­boz­ná­miť ob­vi­ne­né­ho s tý­mi­to dô­kaz­mi a úče­lo­vo ich uta­jo­vať až do me­mon­tu, keď sa to ho­dí po­lí­cii). Tu však tre­ba ot­vo­re­ne priz­nať, že pro­ku­rá­tor a ani sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v praxi spra­vid­la ne­do­ká­žu po­sú­diť (zis­tiť z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su), či pri vznen­se­ní ob­vi­ne­nia zo spá­chania ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu iš­lo o nep­rí­pus­tné za­ta­jo­va­nie dô­ka­zov zo stra­ny po­lí­cie, res­pek­tí­ve, či vzne­se­nie ob­vi­ne­nia je len vý­sled­kom ďal­šie­ho zá­kon­né­ho do­ka­zo­va­nia a pos­tu­pu zo stra­ny po­lí­cie (zrej­me je­di­ným prí­pa­dom ke­dy to bu­de mož­né zis­tiť bu­de si­tuácia, v kto­rej sa op­ro­ti pô­vod­né­mu sta­vu ne­vy­ko­ná žiad­ne do­ka­zo­va­nie a za dô­kaz­ne rov­na­ké­ho sta­vu sa „zra­zu“ vzne­se­nie ob­vi­ne­nie za spá­chanie ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom to­to po­doz­re­nie už vy­plý­va­lo z pô­vod­né­ho vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. Nap­rík­lad, ob­vi­ne­ný je pre­pus­te­ný zo za­dr­ža­nia, ih­neď je opä­tov­ne za­dr­ža­ný a je mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie bez to­ho, aby bol vo ve­ci vy­ko­na­ný aký­koľ­vek ďal­ší dô­kaz, t. j. ďal­šie ob­vi­ne­nie je vzne­se­né na pod­kla­de pô­vod­né­ho do­ka­zo­va­nia. V ta­kých­to prí­pa­doch pôj­de tak­mer ur­či­te o úče­lo­vosť pos­tu­pu a ne­zá­kon­ný pos­tup po­lí­cie).

 

 

 

 

 

Diskusia