Skutočne možno výpoveď podozrivého považovať za výpoveď obvineného?

Sku­toč­ne mož­no vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho po­va­žo­vať za vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho?

 V Jus­tič­nej re­vue č. 6-7/2017 bol uve­rej­ne­ný člá­nok s náz­vom „Zá­pis­ni­ca z vý­slu­chu (za­dr­ža­né­ho) po­doz­ri­vé­ho, ako dô­kaz v kon­texte tres­tnop­ráv­nej pro­ce­sua­lis­ti­ky – zá­kon­né mož­nos­ti a li­mi­ty“, v kto­rom je­ho autor JUDr. On­drej Prikr­yl, PhD. (pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Pieš­ťa­ny) vy­slo­vu­je ná­zor, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho ale­bo v ko­na­ní pred sú­dom ob­ža­lo­va­né­ho mož­no kon­fron­to­vať so skor­šou vý­po­ve­ďou tej­to oso­by, ako po­doz­ri­vej oso­by, za pred­pok­la­du, že tá­to vý­po­veď bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní reali­zo­va­ná zá­kon­ným spô­so­bom. Z us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por.  ne­vyp­lý­va žiad­na pre­káž­ka čí­ta­nia skor­šej vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vé­ho, keď­že zá­kon sta­no­vu­je pod­mien­ku len vo vzťa­hu k le­ga­li­te vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu. Vý­po­veď oso­by nes­kôr ob­ža­lo­va­nej tvo­rí po­čas jed­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia jed­nu kon­ti­nuál­nu a stá­le pok­ra­ču­jú­cu vý­po­veď, kto­rá po­chá­dza od to­tož­né­ho osob­né­ho zdro­ja a to v rôz­nych pro­ces­ných pos­ta­ve­niach stá­le však od tej is­tej oso­by (nap­rík­lad sved­ka, po­doz­ri­vé­ho, ob­vi­ne­né­ho, ob­ža­lo­va­né­ho). Nej­de o via­ce­ro dô­ka­zov, ale iba o je­den dô­kaz. Na­po­kon, aj v an­gloa­me­ric­kom práv­nom sys­té­me pla­tí, že v ko­na­ní pred sú­dom mož­no kon­fron­to­vať ob­ža­lo­va­né­ho s kaž­dou vý­po­ve­ďou, kto­rú pos­ky­tol aj po­tom, ako bol za­dr­ža­ný a pou­če­ný po­li­caj­tom o svo­jich pro­ces­ných prá­vach.

 S uve­de­ným ná­zo­rom si do­vo­lím ne­súh­la­siť. Som ná­zo­ru, že vý­po­veď za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho ne­mô­že byť vô­bec vy­ko­na­ná na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ako dô­kaz a ani na nej ne­mô­že byť za­lo­že­né súd­ne roz­hod­nu­tie.

 Pod­ľa § 33 Tr. por. to­ho, kto je po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, mož­no po­va­žo­vať za ob­vi­ne­né­ho a pou­žiť pro­ti ne­mu pros­tried­ky ur­če­né Tres­tným po­riad­kom pro­ti ob­vi­ne­né­mu až vte­dy, ak bo­lo pro­ti ne­mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

 Z pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no vy­vo­diť, že Trest­ný po­ria­dok dôs­led­ne roz­li­šu­je me­dzi po­doz­ri­vou oso­bou a oso­bou ob­vi­ne­nou s tým, že za ob­vi­ne­nú oso­bu je mož­né po­va­žo­vať len tú po­doz­ri­vú oso­bu, kto­rej bo­lo nás­led­ne vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Od toh­to mo­men­tu (od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia) už Trest­ný po­ria­dok pra­cu­je len s poj­mom ob­vi­ne­nej oso­by a v žiad­nom prí­pa­de ju ne­po­va­žu­je aj za po­doz­ri­vé­ho v zmys­le § 85 Tr. por.

 Uve­de­né kon­šta­to­va­nie zvý­raz­ňu­je aj us­ta­no­ve­nie § 10 ods. 12 Tr. por. z kto­ré­ho vy­plý­va, že ob­vi­ne­ným sa ro­zu­mie aj ob­ža­lo­va­ný a od­sú­de­ný, ale nie aj nap­rík­lad po­doz­ri­vý. Rov­na­ko tak z us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por. je zrej­mé, že Trest­ný po­ria­dok po­va­žu­je za dô­kaz­ný pros­trie­dok vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho a nie aj vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho. Ta­ké­to le­gis­la­tív­ne od­lí­še­nie vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho od vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho je lo­gic­ké, na­koľ­ko z po­doz­ri­vej oso­by v zmys­le § 85 Tr. por. sa ne­mu­sí stať len oso­ba ob­vi­ne­ná, ale v praxi sa z nej po­mer­ne čas­to stá­va sve­dok.

 Tak ako mu­sí byť ob­vi­ne­ná oso­ba, po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, vy­po­ču­tá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho a to bez oh­ľa­du na to, že pred­tým vy­po­ve­da­la v pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vej oso­by, tak bý­va v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka vy­po­ču­tá tá po­doz­ri­vá oso­ba, pri kto­rej sa po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu roz­ptý­li­lo. Ne­mož­no pre­to sto­tož­ňo­vať nie­len oso­bu ob­vi­ne­né­ho so sved­kom, ale ani ne­mož­no sto­tož­ňo­vať oso­bu po­doz­ri­vú s oso­bou ob­vi­ne­nou. Vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho te­da nie je vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho a to ani vte­dy nie, ak tie­to vý­po­ve­de uro­bi­la jed­na a tá is­tá oso­ba, na­koľ­ko tie­to vý­po­ve­de bo­li uro­be­né v od­liš­ných pro­ces­ných pos­ta­ve­niach. Rov­na­ko tak vý­po­veď sved­ka nie je vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho v si­tuá­cii, keď oso­be, kto­rá naj­skôr vy­po­ve­da­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, bo­la nás­led­ne v tej is­tej ve­ci vzne­se­né ob­vi­ne­nie (a to na­priek to­mu, že iš­lo o jed­nu a tú is­tú oso­bu).

 Sku­toč­nosť, že v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia vy­po­ve­dá jed­na a tá is­tá oso­ba v roz­lič­ných pro­ces­ných pos­ta­ve­niach zvá­dza nes­práv­ne k to­mu, že sa tie­to jej vý­po­ve­de po­va­žu­jú prak­tic­ky za vý­po­veď jed­nu. Roz­li­šo­va­nie rôz­nych pro­ces­ných pos­ta­ve­ní v tres­tnom ko­na­ní (nap­rík­lad ozna­mo­va­teľ, sve­dok, po­doz­ri­vý, ob­vi­ne­ný) však nie je sa­moú­čel­né a nie je mož­né tie­to roz­die­ly v pro­ces­ných pos­ta­ve­niach zo­tie­rať pod­ľa mo­men­tál­nej dô­kaz­nej pot­re­by (nap­rík­lad pre­to, že ob­vi­ne­ný sa eš­te ako po­doz­ri­vý priz­nal k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, av­šak už ako ob­vi­ne­ný ne­vy­po­ve­dal a zvyš­né dô­ka­zy nie je mož­né ozna­čiť za ne­po­chyb­ne us­ved­ču­jú­ce).

 Pod­ľa § 258 ods. 4 Tr. por. na návrh pro­ku­rá­to­ra ale­bo ob­haj­cu sa zá­pis­ni­ca o skor­šej vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo jej časť pre­čí­ta, ak sa ko­ná v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, ob­ža­lo­va­ný vy­uži­je svo­je prá­vo ne­vy­po­ve­dať ale­bo sa ob­ja­via pod­stat­né roz­po­ry me­dzi je­ho skor­šou vý­po­ve­ďou a údaj­mi na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a ak bol skor­ší vý­sluch vy­ko­na­ný spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Zo zne­nia uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia v spo­ji­tos­ti s us­ta­no­ve­ním § 33, § 10 ods. 12 a § 119 ods. 2 Tr. por. je zrej­mé, že pod vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho, kto­rú mož­no pre­čí­tať pod­ľa § 258 ods. 4 Tr. por. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, je nut­né po­va­žo­vať len ta­kú pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď, kto­rú vy­ko­na­la ob­ža­lo­va­ná oso­ba v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, t. j. po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Pôj­de tu te­da o čí­ta­nie vý­po­ve­de oso­by, kto­rú uro­bi­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho a v ko­na­ní pred sú­dom má na­ďa­lej pos­ta­ve­nie oso­by, pro­ti kto­rej sa tres­tné stí­ha­nie ve­die. Nie je te­da mož­né pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ako vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia vý­po­veď ob­vi­ne­nej oso­by, kto­rú uro­bi­la eš­te nap­rík­lad  v pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vé­ho v zmys­le § 85 Tr. por., sved­ka, či do­kon­ca oso­by po­doz­ri­vej v zmys­le pos­tu­pu pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por.

 To­to kon­šta­to­va­nie vy­plý­va aj z to­ho, že us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. vy­slo­ve­ne ho­vo­rí o „zá­pis­ni­ci o skor­šej vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho“, kto­rá by sa ma­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať, t. j. ho­vo­rí len a vy­slo­ve­ne o vý­slu­chu oso­by, kto­rá v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ve­da­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho (v zmys­le § 10 ods. 12 Tr. por. sa to­tiž pod poj­mom ob­ža­lo­va­ný ro­zu­mie aj ob­vi­ne­ný, ale už nie aj po­doz­ri­vý, či sve­dok).

 Us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. nie je mož­né ap­li­ko­vať na vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho ani ana­lo­gic­ky (tak ako to naz­na­ču­je autor v člán­ku pou­ka­zom na roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne), pre­to­že pou­ži­tie ana­ló­gie tu nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy. Pou­ži­tím ana­ló­gie sa ro­zu­mie pod­ra­de­nie prí­pa­du pod zá­kon­né us­ta­no­ve­nie, kto­ré up­ra­vu­je prí­pad iný, pod­ra­de­né­mu prí­pa­du po­dob­ný. Ana­ló­giou sa pre­to vy­pĺňa­jú me­dze­ry zá­ko­na, t. j. rie­šia sa ňou prí­pa­dy, na kto­ré zá­ko­no­dar­ca pri tvor­be zá­ko­na ne­pa­mä­tal a pre­to ich neup­ra­vil. Ana­ló­gia te­da pred­sta­vu­je na­chá­dzanie prá­va (dot­vá­ra­nie prá­va, či vy­pĺňa­nie me­dzier v prá­ve) a to v ob­las­ti mi­mo roz­sah poj­mu a to tak, že spá­ja práv­ne nás­led­ky kon­krét­nych v zá­ko­ne uvá­dza­ných no­riem s prí­pad­mi, kto­ré nie sú za­hr­nu­té do ich ja­zy­ko­vé­ho vy­jad­re­nia. Od ana­ló­gie je však nut­né od­lí­šiť ar­gu­men­tum a con­tra­rio (dô­kaz opa­ku) s tým, že ar­gu­men­tum a con­tra­rio od­mie­ta spo­jiť práv­ne nás­led­ky s ur­či­tým skut­ko­vým sta­vom a to prá­ve pre­to, že nie sú pred­me­tom vý­slov­nej práv­nej úp­ra­vy. Pou­ži­tie ana­ló­gie te­da vy­lu­ču­je ar­gu­men­tum a con­tra­rio. Je­ho mož­né pou­ži­tie te­da v kon­krét­nom prí­pa­de vy­po­ve­dá o tom, že ana­ló­gia nie je prí­pus­tná.

 Nie­len z ja­zy­ko­vé­ho vy­jad­re­nia, ale aj z úče­lu us­ta­no­ve­nia § 258 ods.4  Tr. por. je zrej­mé, že sa vzťa­hu­je len a vý­slov­ne na prí­pa­dy, v kto­rých oso­ba na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ve­da­la tak­tiež v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, ide o vý­po­ve­de tej is­tej oso­by, kto­ré bo­li v tom is­tom tres­tnom ko­na­ní uro­be­né v tom is­tom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní. Z us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por. (slov­né spo­je­nie „skor­šia vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho“) za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­tra­rio mož­no vy­vo­diť, že nep­ri­chá­dza do úva­hy čí­ta­nie tých vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré v príp­rav­nom ko­na­ní neu­ro­bil v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, t. j., že nie je mož­né pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nap­rík­lad pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho eš­te v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, či po­doz­ri­vé­ho v zmys­le § 85 Tr. por., res­pek­tí­ve pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por.

 Ana­ló­gia tu pre­to nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy, na­koľ­ko tu zjav­ne nej­de o me­dze­ru v zá­ko­ne, či ml­ča­nie zá­ko­no­dar­cu, ale ide o evi­den­tné od­miet­nu­tie zá­ko­no­dar­cu spo­jiť práv­ne nás­led­ky pred­pok­la­da­né v us­ta­no­ve­ní § 258 ods. 4 Tr. zák. aj s čí­ta­ním vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­nej oso­by, kto­ré v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bo­li vy­ko­na­né v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. Prá­ve nao­pak, us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. má zá­ko­no­dar­com pred­pok­la­da­né nás­led­ky v tom, že ak ne­bu­dú spl­ne­né pod­mien­ky v ňom uve­de­né, po­tom sa pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­vy­ko­na­jú a súd bu­de mu­sieť roz­hod­núť len na pok­la­de dô­ka­zov, kto­ré bo­li vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. je tu zá­ko­no­dar­com uce­le­né, jas­ne for­mu­lo­va­né a za pou­ži­tia aru­gu­men­tu a con­trá­rio je mož­né aj zis­tiť, ke­dy sa pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia nes­mie pos­tu­po­vať. Ab­sen­ciu vý­slov­nej zá­kon­nej mož­nos­ti pou­ži­tia zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu po­doz­ri­vej oso­by ako dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, či ab­sen­ciu zá­kon­nej mož­nos­ti po­va­žo­vať po­doz­ri­vé­ho za ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né za­mie­ňať, či sto­tož­ňo­vať s ml­ča­ním zá­ko­no­dar­cu, či s me­dze­rou v zá­ko­ne.

 Zá­kon­ná úp­ra­va us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por. te­da ne­pos­ky­tu­je žiad­ny iný mož­ný vý­klad a nie je ju mož­né ani pou­žiť ana­lo­gic­ky aj na čí­ta­nie vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, na­koľ­ko pro­ces­né pos­ta­ve­nie po­doz­ri­vé­ho nie je to­tož­né s pro­ces­ným pos­ta­ve­ním ob­vi­ne­né­ho.

 Vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho te­da nie je skor­šia vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že ten „stra­til“ pro­ces­né pos­ta­ve­nie po­doz­ri­vé­ho vzne­se­ním ob­vi­ne­nia. Na­vy­še, zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu po­doz­ri­vé­ho nie je ani dô­kaz­ným pros­tried­kom v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pou­ži­tie ana­ló­gie tu ne­má mies­to.

 Sku­toč­nosť, že Trest­ný po­ria­dok vy­slo­ve­ne ne­rea­gu­je na prí­pad­né zme­ny pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia z ob­vi­ne­né­ho na sved­ka, či po­doz­ri­vé­ho na ob­vi­ne­né­ho v jed­nom a tom is­tom tres­tnom ko­na­ní nie je mož­né „prek­le­núť“ vý­kla­dom, kto­rý je v pros­pech ob­ža­lo­by. Úče­lo­vý vý­klad v pros­pech ob­ža­lo­by by to­tiž ne­bol prí­pus­tnou ana­ló­giu, ale nep­rí­pus­tným exten­zív­nym vý­kla­dom us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por.

 V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né opä­tov­ne zdô­raz­niť, že us­ta­no­ve­nie § 258 Tr. por. sa tý­ka vy­slo­ve­ne len do­ka­zo­va­nia vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho, čo mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že je za­ra­de­né pod sa­mos­tat­nú ka­pi­to­lu do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní s náz­vom „Vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho“. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie sa te­da tý­ka nie­len sa­mot­nej vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ale sta­no­vu­je aj jas­né pod­mien­ky na zá­kon­né čí­ta­nie vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Keď­že ide o vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zu vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho je lo­gic­kým, že aj skor­šou vý­po­ve­ďou, kto­rá by sa prí­pad­ne moh­la čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, mu­sí byť pred­chá­dza­jú­ca vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho (ob­vi­ne­né­ho) vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní a to v tej is­tej tres­tnej ve­ci. 

 Ak te­da us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. sta­no­vu­je ke­dy sa mô­že pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní „skor­šia vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho“, mys­lí sa tým len skor­šia vý­po­veď tej is­tej oso­by vy­ko­na­ná v príp­rav­nom ko­na­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, t. j. vý­po­veď, kto­rú ob­vi­ne­ný vy­ko­nal po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (nie te­da v inom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, nap­rík­lad v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, či v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vé­ho pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia). Ale­bo po­ve­da­né inak, ob­ža­lo­va­ný, kto­rý vy­po­ve­dá na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mô­že byť, v zmys­le § 258 ods. 4 Tr. por., kon­fron­to­va­ný len s ta­kou svo­jou pred­chá­dza­jú­cou vý­po­ve­ďou, kto­rú uro­bil v príp­rav­nom ko­na­ní, v tej is­tej tres­tnej ve­ci a to v rov­na­kom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, t. j. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho.

 Po­kiaľ autor vy­ššie uve­de­né­ho člán­ku vy­chá­dzal z to­ho, že us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. ne­ho­vo­rí nič o tom, v akom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní mu­sí byť uro­be­ná skor­šia vý­po­veď, tak je nut­né upo­zor­niť, že us­ta­no­ve­nie § 258 ods.4 Tr. por. ne­ho­vo­rí vy­slo­ve­ne nič ani o tom v akom ko­na­ní ma­la byť us­ku­toč­ne­ná „skor­šia vý­po­veď“, kto­rá sa pred­kla­dá ob­ža­lo­va­né­mu na od­strá­ne­nie roz­po­rov. To­to us­ta­no­ve­nie te­da vy­slo­ve­ne ne­ho­vo­rí ani o tom, že „skor­šou vý­po­ve­ďou“ je len vý­po­veď, kto­rá ma­la byť us­ku­toč­ne­ná v príp­rav­nom ko­na­ní a ani to, že mu­sí ísť o „skor­šiu vý­po­veď“ us­ku­toč­ne­nú v tej is­tej tres­tnej ve­ci. Ak by sme te­da pri­pus­ti­li vý­klad auto­ra člán­ku, že us­ta­no­ve­nie § 258 ods. 4 Tr. por. vy­slo­ve­ne ho­vo­rí len o „skor­šej vý­po­ve­di“ bez to­ho, aby to­to us­ta­no­ve­nie kon­kre­ti­zo­va­lo aké mu­sí byť pro­ces­né pos­ta­ve­nie vy­po­čú­va­nej oso­by pri skor­šej vý­po­ve­di, mu­se­li by sme pri­pus­tiť aj to, že ta­kou­to „skor­šou vý­po­ve­ďou“ mô­že byť aká­koľ­vek vý­po­veď us­ku­toč­ne­ná v akom­koľ­vek ko­na­ní o tom is­tom skut­ku, kto­ré pred­chá­dza­lo hlav­né­mu po­jed­ná­va­niu, te­da nap­rík­lad aj vý­po­veď nes­kor­šie­ho ob­ža­lo­va­né­ho us­ku­toč­ne­ná v príp­rav­nom ko­na­ní v úpl­ne inej tres­tnej ve­ci o tom is­tom skut­ku (nap­rík­lad v prí­pa­doch, ak sa ve­dú pa­ra­lel­né tres­tné stí­ha­nia o tom is­tom skut­ku), res­pek­tí­ve vý­po­veď nes­kor­šie­ho ob­ža­lo­va­né­ho us­ku­toč­ne­ná nap­rík­lad v da­ňo­vom, pries­tup­ko­vom, či ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní v prí­pa­doch, ak sa pred tres­tným stí­ha­ním vied­li ta­ké­to ko­na­nia aj oh­ľad­ne skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré sú pred­me­tom nás­led­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia. Za „skor­šiu vý­po­veď“ ob­ža­lo­va­né­ho by po­tom bo­lo mož­né po­va­žo­vať aj nap­rík­lad vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rú uro­bil v rôz­nych tres­tných ve­ciach eš­te v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, či oso­by v zmys­le § 196 ods. 2 Tr. por. Prí­pad­ne aj nao­pak, za pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď sved­ka by sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní moh­la po­va­žo­vať aj vý­po­veď toh­to sved­ka eš­te v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho (s tým, že ob­vi­ne­nie bo­lo nes­kôr zru­še­né), res­pek­tí­ve je­ho sve­dec­ké vý­po­ve­de us­ku­toč­ne­né aj v iných tres­tných ve­ciach. Ta­ký­to vý­klad je nep­ri­ja­teľ­ný a je­ho dôs­led­ná ap­li­ká­cia by vied­la k ab­sur­dným zá­ve­rom.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né, pri vý­kla­de us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por., vy­chá­dzať z lo­gic­ké­ho ako aj sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du toh­to us­ta­no­ve­nia (te­da z to­ho, kde je pred­met­né us­ta­no­ve­nie za­ra­de­né a k čo­mu má slú­žiť), z kto­rých vy­plý­va, že „skor­šou vý­po­ve­ďou“, kto­rú je mož­né pred­lo­žiť ob­ža­lo­va­né­mu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, mož­no ro­zu­mieť len je­ho pred­chá­dza­jú­cu vý­po­veď, kto­rú uro­bil v tom is­tom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní v akom vy­po­ve­dá na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, t. j. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia s tým, že mu­sí ísť o vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho us­ku­toč­ne­nú v príp­rav­nom ko­na­ní v tej is­tej tres­tnej ve­ci, v kto­rej sa nás­led­ne ko­ná hlav­né po­jed­ná­va­nie.

 Kon­fron­to­vať roz­diel­ne vý­po­ve­de na hlav­nom po­jed­ná­va­ní te­da mož­no len vte­dy, ak tie­to vý­po­ve­de bo­li uro­be­né v rov­na­kom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní. Tak ako ne­mož­no pred­lo­žiť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ob­ža­lo­va­né­mu je­ho skor­šiu vý­po­veď vy­ko­na­nú v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, tak mu ne­mož­no ani pred­lo­žiť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní je­ho skor­šiu vý­po­veď, kto­rú us­ku­toč­nil v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vé­ho.

 Len pre úpl­nosť mož­no uviesť, že zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di po­doz­ri­vé­ho ne­mož­no na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať ani ako lis­tin­ný dô­kaz

 Pod­ľa § 269 Tr. por., pí­som­né vy­jad­re­nia, po­sud­ky, sprá­vy štát­nych or­gá­nov a ďal­šie lis­ti­ny (tu má zá­kon na mys­li ob­dob­né lis­ti­ny ako sú sprá­vy a vy­jad­re­nia, nap­rík­lad rôz­ne zmlu­vy a po­dob­ne), kto­rý­mi sa vy­ko­ná­va dô­kaz na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa pre­čí­ta­jú ce­lé ale­bo ich časť, kto­ré sa tý­ka­jú do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti a umož­ní sa do nich na­zrieť stra­nám a ak je to pot­reb­né aj sved­kom a znal­com. Zo slov „kto­rý­mi sa vy­ko­ná­va dô­kaz“ mož­no vy­vo­diť, že sa­mot­ná lis­ti­na je po­va­žo­va­ná za dô­kaz (pre­meň, či pred­met do­ka­zo­va­nia).

 Lis­tin­ný dô­kaz je te­da v pod­sta­te oso­bit­ným dru­hom vec­né­ho dô­ka­zu, kto­rý sa tý­ka skut­ko­vé­ho de­ja, prí­pad­ne oso­by ob­vi­ne­né­ho (nap­rík­lad re­gis­ter tres­tov) či aj iných osôb (nap­rík­lad oso­by poš­ko­de­né­ho a po­dob­ne). Po­kiaľ ide o zá­pis­ni­ce o jed­not­li­vých pro­ces­ných úko­noch, kto­ré sa vy­ho­to­vu­jú v tres­tnom ko­na­ní, tak sa­mot­ná zá­pis­ni­ca o pro­ces­ných úko­noch je lis­tin­ným dô­ka­zom len vte­dy ak ide o pra­meň dô­ka­zov (nap­rík­lad zá­pis­ni­ca o ohliad­ke mies­ta či­nu, o do­mo­vej pre­hliad­ke, o vy­da­ní ve­ci), te­da ide o zá­pis­ni­ce, kto­ré ob­sa­hu­jú fak­tic­ké úda­je o okol­nos­tiach prí­pa­du, kto­ré spi­su­je or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní na pod­kla­de svoj­ho pria­me­ho po­zo­ro­va­nia.

 Zá­pis­ni­ca o pro­ces­ných úko­noch, kto­rá ob­sa­hu­je len zá­pis o spl­ne­ní zá­kon­ných po­žia­da­viek, nap­rík­lad zá­pis­ni­ca o oboz­ná­me­ní sa s vý­sled­ka­mi vy­šet­ro­va­nia, nie je lis­tin­ným dô­ka­zom v zmys­le § 269 Tr. por., pre­to­že oh­ľad­ne stí­ha­né­ho skut­ku nič ne­do­ka­zu­je, te­da ne­mož­no ju po­va­žo­vať za pra­meň dô­ka­zu[1]. Rov­na­ko tak nie sú lis­tin­ným dô­ka­zom v zmys­le § 269 Tr. por. ani zá­pis­ni­ce o vý­slu­choch ob­vi­ne­né­ho, sved­ka, či znal­ca, pre­to­že tu ide o iné, oso­bit­né dô­kaz­né pros­tried­ky (pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. tu pôj­de o dô­kaz­né pros­tried­ky „vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, sved­ka, znal­ca“, kto­ré ma­jú oso­bit­nú práv­nu úp­ra­vu ako lis­tin­né dô­ka­zy a oso­bit­né pra­vid­lá na ich prí­pad­né čí­ta­nie v ko­na­ní pred sú­dom. Ak nap­rík­lad sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­oprie vý­po­veď, nie je mož­né je­ho skor­šiu vý­po­veď pre­čí­tať ako lis­tin­ný dô­kaz a to ani ta­kú sve­dec­kú vý­po­veď, kto­rú prí­pad­ne uro­bil v inom tres­tnom ko­na­ní). Ob­dob­ný zá­ver pla­tí aj oh­ľad­ne zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu po­doz­ri­vé­ho, kto­rá je svo­jou po­va­hou vý­po­ve­ďou a nie lis­ti­nou.

 Lis­tin­ný dô­kaz sa te­da od vý­po­ve­dí, kto­ré sú za­chy­te­né v zá­pis­ni­ci od­li­šu­je v tom, že ob­sah lis­ti­ny je sám o se­be nie­len dô­ka­zom, ale zá­ro­veň pred­me­tom dô­ka­zu, kým zá­pis­ni­ca nap­rík­lad o vý­po­ve­di po­doz­ri­vé­ho je len no­si­čom tej­to vý­po­ve­de. Zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di oso­by, z hľa­dis­ka skut­ko­vé­ho, v tres­tnom ko­na­ní nič ne­do­ka­zu­jú, na­koľ­ko pod­sta­tou tu je ob­sah zá­pis­ni­ce a nie zá­pis­ni­ca sa­ma o se­be (t. j. jej lis­tin­ná po­do­ba). Zá­pis­ni­ca o vý­po­ve­di po­doz­ri­vé­ho, sa­ma o se­be, (ako „čistá“ lis­ti­na) do­ka­zu­je len to, kto tú­to zá­pis­ni­cu spí­sal, ke­dy ju spí­sal, kde ju spí­sal a kto vy­po­ve­dal (za­chy­te­ná vý­po­veď v zá­pis­ni­ci, t. j. ob­sah vý­po­ve­de, už však nie je lis­ti­na, ale vý­po­veď, či správ­nej­šie po­ve­da­né vý­sluch, te­da nie­čo úpl­ne iné ako lis­tin­ný dô­kaz).

 Za lis­tin­né dô­ka­zy sa te­da ne­mô­žu po­va­žo­vať zá­pis­ni­ce o vý­slu­choch osôb, na­koľ­ko pri spi­so­va­ní ta­kých­to zá­pis­níc or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ne­po­zo­ru­je osob­ne fak­ty spo­je­né so skut­ko­vým de­jom, ale len spi­su­je fak­tic­ké úda­je, kto­ré uvá­dza iná oso­ba, kto­rá ich pria­mo ale­bo ne­pria­mo po­zo­ro­va­la (nap­rík­lad sve­dok, po­doz­ri­vý). Aj tie­to okol­nos­ti evi­den­tne od­li­šu­jú vý­po­veď osôb od lis­tin­ných dô­ka­zov.

 Po­kiaľ vy­ššie uve­de­ný autor pod­por­ne pou­ka­zo­val aj na an­gloa­me­ric­ký práv­ny sys­tém, tak nie je cel­kom zrej­mé, aký má pou­kaz na ten­to práv­ny sys­tém sú­vis s da­nou prob­le­ma­ti­kou. Ak tu ma­lo ísť o kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va, tak je nut­né uviesť, že kom­pa­ra­tív­ny (po­rov­ná­va­cí) vý­klad prá­va, t. j. vý­klad prá­va s oh­ľa­dom na práv­nu úp­ra­vu ob­siah­nu­tú v iných štá­toch je mož­né ra­cio­nál­ne pou­žiť ako rie­še­nie ur­či­té­ho prob­lé­mu len v prí­pa­doch, keď sú práv­ne úp­ra­vy v po­rov­ná­va­ných štá­toch rov­na­ké (ale­bo veľ­mi po­dob­né). Cu­dzie prá­vo, či vý­sled­ky cu­dzej práv­nej ve­dy (vrá­ta­ne cu­dzej ju­di­ka­tú­ry) mož­no te­da pou­žiť len v prí­pa­doch ak sú v sú­la­de s práv­nym po­riad­kom SR. Ale­bo po­ve­da­né inak, vy­chá­dza sa z to­ho, že ak rov­na­ký prob­lém, pri rov­na­kej práv­ne úp­ra­ve aj v po­rov­ná­va­nom práv­nom po­riad­ku bol už vy­rie­še­ný (nap­rík­lad ju­di­ka­tú­rou) ide o rie­še­nie, kto­ré je mož­né pou­žiť pri inter­pre­tá­cii prá­va aj v pod­mien­kach SR (prá­ve pre­to je kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va čas­to pou­ží­va­ný pri po­rov­ná­va­ní s práv­nou úp­ra­vou v ČR, na­koľ­ko tá je v mno­hých sme­roch rov­na­ká ako v SR a vý­sled­ky ju­di­ka­tú­ry sú­dov ČR sa pre­to bež­ne vy­uží­va­jú pri rie­še­ní práv­nych prob­lé­mov, kto­ré pri zhod­nej práv­nej úp­ra­ve už bo­li vy­rie­še­né tou­to čes­kou ju­di­ka­tú­rou, či bo­li vy­rie­še­né čes­kou práv­nou ve­dou, kto­rej vý­sled­ky rie­še­ní sú ob­siah­nu­té naj­mä v ko­men­tá­roch).

Ak sa však za­me­ria­me na práv­nu úp­ra­vu (či ju­di­ka­tú­ru) nap­rík­lad v USA, zis­tí­me, že tá je úpl­ne od­liš­ná od práv­nej úp­ra­vy v SR. V ko­na­ní pred sú­dom v USA (ale nap­rík­lad aj v Ka­na­de) to­tiž všet­ky oso­by vy­po­ve­da­jú vždy len v pos­ta­ve­ní sved­ka. Práv­ny po­ria­dok USA ne­poz­ná, v ko­na­ní pred sú­dom, vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho, či nap­rík­lad znal­ca, ale poz­ná len vý­sluch sved­ka. Pre­to aj keď sa ob­ža­lo­va­ný roz­hod­ne vy­po­ve­dať v ko­na­ní pred sú­dom, vy­po­ve­dá ako sve­dok. Všet­ky oso­by, kto­ré vy­po­ve­da­jú v ko­na­ní pred sú­dom ma­jú te­da pos­ta­ve­nia sved­kov. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va pri USA nie je mož­né pou­žiť pri inter­pre­tá­cii prá­va v SR, na­koľ­ko ide o di­amet­rál­ne od­liš­nú prá­vu úp­ra­vu (práv­na úp­ra­va v USA tak mô­že slú­žiť len ako prí­pad­ná in­špi­rá­cia pre zá­ko­no­dar­cu v SR, či nie je pot­reb­né zme­niť práv­nu úp­ra­vu v SR, av­šak nie ako inter­pre­tač­ná po­môc­ka pri rie­še­ní spor­ných si­tuá­cií).

Od­bor­ná li­te­ra­tú­ra pri­tom správ­ne va­ru­je pred sle­pým pre­be­ra­ním rie­še­ní z cu­dzieho práv­ne­ho po­riad­ku a to len na pod­kla­de ob­ľú­be­nos­ti ur­či­tej cu­dzej práv­nej úp­ra­vy (na­priek to­mu, že úpl­ne od­liš­nej). To pla­tí hlav­ne po­kiaľ ide o práv­ne po­riad­ky štá­tov com­mon law, kde sa čas­to a me­cha­nic­ky pre­be­ra­jú, s veľ­kou ob­ľu­bou, ich práv­ne rie­še­nia a to aj keď sú ne­kon­zis­ten­tné s práv­nym po­riad­kom ČR (ale­bo SR) (k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Mel­zer, F.: Me­to­do­lo­gie na­lé­za­ní prá­va, Úvod do práv­ní ar­gu­men­ta­ce, C.H.Beck 2010, kde autor, s pou­ka­zom na ra­kús­ku od­bor­nú li­te­ra­tú­ru, do­kon­ca ozna­ču­je bez­du­ché pre­be­ra­nie rie­še­ní z práv­nych po­riad­kov štá­tov com­mon law a to aj za si­tuácie, keď ide o úpl­ne od­liš­né práv­ne po­riad­ky, za práv­ny im­pe­rial­izmus. K práv­nej ar­gu­men­tá­cii poz­ri nap­rík­lad aj Tryz­na, J.: Práv­ní prin­ci­py a práv­ní ar­gu­men­ta­ce, Audi­to­rium, Pra­ha 2010).

Diskusia