Súdny dvor Európskej únie k zásade ne bis in idem po rozhodnutí ESĽP vo veci A a B proti Nórsku

 

Autor:

Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá, vy­ššia súd­na úrad­níč­ka Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du

ESD k zá­sa­de ne bis in idem po roz­hod­nu­tí ESĽP vo ve­ci A a B pro­ti Nór­sku

Úvo­dom

Zá­sa­da ne bis in idem sa opä­tov­ne sta­la pred­me­tom roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESD pri­čom v prie­be­hu ko­na­nia o pre­ju­di­ciál­nej otáz­ke ESĽP v roz­sud­ku zo dňa 15. 11. 2016 vo ve­ci A a B pro­ti Nór­sku[1], pod­stat­ne zme­nil svo­ju ju­di­ka­tú­ru tý­ka­jú­cu sa zá­sa­dy ne bis in idem. Súd­ny dvor sa ta mu­sel roz­hod­núť, či si os­vo­jí ten­to no­vý, reš­trik­tív­nej­ší prís­tup k zá­sa­de ne bis in idem, ale­bo či za­cho­vá vy­ššiu úro­veň ochra­ny a rov­na­ko sa mu­sel vy­jad­riť k roz­sud­ku Åker­berg Fran­sson[2] a roz­hod­núť, či v prá­ve Únie pla­tí ob­me­dzenie zá­sa­dy ne bis in idem, kto­ré ne­dáv­no od­ob­ril ESĽP. V tom­to prí­pa­de sa ESD (naš­ťas­tie) nep­rik­lo­nil k návr­hu ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta Ma­nue­la Cam­pos Sán­chez-Bor­do­nu[3] aby ESD za­ru­čil vy­ššiu úro­veň ochra­ny v rám­ci člán­ku 50 Char­ty a aby bez vý­hrad za­cho­val svo­ju do­te­raj­šiu ju­di­ka­tú­ru za­lo­že­nú na roz­sud­ku Åker­berg Fran­sson a prik­lo­nil sa (opä­tov­ne) k roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP. Roz­hod­ne však sto­jí za pre­čí­ta­nie aj návrh ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta, v kto­rom veľ­mi preh­ľad­ne zhŕňa ju­di­ka­tú­ru ESĽP aj ESD k prob­le­ma­ti­ke ne bis in idem.

Práv­na ve­ta:

Člá­nok 50 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­ve, pod­ľa kto­rej mož­no vo­či ur­či­tej oso­be za­čať tres­tné stí­ha­nie za ne­zap­la­te­nie splat­nej da­ne z pri­da­nej hod­no­ty v zá­kon­ných le­ho­tách, ho­ci tej­to oso­be už bo­la za rov­na­ké skut­ky prá­vop­lat­ne ulo­že­ná správ­na san­kcia tres­tnej po­va­hy v zmys­le toh­to člán­ku 50, za pod­mien­ky, že tá­to práv­na úp­ra­va:

-     sle­du­je cieľ všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, kto­rý mô­že od­ôvod­ňo­vať ta­kú­to ku­mu­lá­ciu stí­ha­ní a san­kcií, a to boj pro­ti po­ru­še­niam v ob­las­ti da­ne z pri­da­nej hod­no­ty, pri­čom tie­to stí­ha­nia a tie­to san­kcie mu­sia mať kom­ple­men­tár­ne cie­le,

-     ob­sa­hu­je pra­vid­lá za­bez­pe­ču­jú­ce koor­di­ná­ciu ob­me­dzu­jú­cu na to, čo je prís­ne ne­vyh­nut­né, do­da­toč­né bre­me­no, kto­ré pre dot­knu­té oso­by vy­plý­va zo sú­be­hu tých­to ko­na­ní a

-     sta­no­vu­je pra­vid­lá, kto­ré umož­ňu­jú za­bez­pe­čiť, aby prís­nosť všet­kých ulo­že­ných san­kcií bo­la ob­me­dze­ná na to, čo je prís­ne ne­vyh­nut­né, vo vzťa­hu k zá­važ­nos­ti pred­met­né­ho po­ru­še­nia.

Vnút­roš­tát­ne­mu sú­du pris­lú­cha za­bez­pe­čiť, vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti ko­na­nia vo ve­ci sa­mej, aby bre­me­no vy­plý­va­jú­ce kon­krét­ne pre dot­knu­tú oso­bu z up­lat­ňo­va­nia vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rej sa tý­ka ko­na­nie vo ve­ci sa­mej, a z ku­mu­lá­cie stí­ha­ní a san­kcií, kto­rú tá­to vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va umož­ňu­je, ne­bo­lo nep­ri­me­ra­né zá­važ­nos­ti spá­cha­né­ho po­ru­še­nia.

 

ROZ­SU­DOK SÚDNE­HO DVO­RA (veľ­ká ko­mo­ra)[4]

z 20. mar­ca 2018 (*)

„Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia – Daň z pri­da­nej hod­no­ty (DPH) – Smer­ni­ca 2006/112/ES – Ne­zap­la­te­nie splat­nej DPH – San­kcie – Vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, kto­rá sta­no­vu­je správ­nu san­kciu a tres­tnú san­kciu za ten is­tý sku­tok – Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie – Člá­nok 50 – Zá­sa­da ne bis in idem – Tres­tná po­va­ha správ­nej san­kcie – Exis­ten­cia rov­na­ké­ho po­ru­še­nia – Člá­nok 52 ods. 1 – Ob­me­dzenia zá­sa­dy ne bis in idem – Pod­mien­ky“

Vo ve­ci C‑524/15,

kto­rej pred­me­tom je návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia pod­ľa člán­ku 267 ZFEÚ, po­da­ný roz­hod­nu­tím Tri­bu­na­le di Ber­ga­mo (Súd pr­vé­ho stup­ňa v Ber­ga­me, Ta­lian­sko) zo 16. sep­tem­bra 2015 a do­ru­če­ný Súd­ne­mu dvo­ru 1. ok­tób­ra 2015, kto­rý sú­vi­sí s tres­tným ko­na­ním pro­ti:

Lu­co­vi Men­ci­mu,

za účas­ti:

Pro­cu­ra del­la Re­pub­bli­ca,

SÚD­NY DVOR (veľ­ká ko­mo­ra),

v zlo­že­ní: pred­se­da Súd­ne­ho dvo­ra K. Le­naerts, pod­pred­se­da Súd­ne­ho dvo­ra A. Tiz­za­no, pred­se­do­via ko­môr R. Sil­va de La­puer­ta, M. Ile­šič, T. von Danwitz (spra­vo­daj­ca), A. Ro­sas a E. Le­vits, sud­co­via E. Ju­hász, J.‑C. Bo­ni­chot, A. Ara­ba­džiev, S. Ro­din, F. Bil­tgen, K. Jüri­mäe, C. Ly­cour­gos a E. Re­gan,

ge­ne­rál­ny ad­vo­kát: M. Cam­pos Sán­chez‑Bor­do­na,

ta­jom­ník: V. Gia­cob­blo‑Pey­ron­nel, nes­kôr R. Schiano, re­fe­rent,

so zre­te­ľom na pí­som­nú časť ko­na­nia a po po­jed­ná­va­ní z 8. sep­tem­bra 2016,

so zre­te­ľom na uz­ne­se­nie o opä­tov­nom ot­vo­re­ní ús­tnej čas­ti ko­na­nia z 25. ja­nuá­ra 2017 a po po­jed­ná­va­ní z 30. má­ja 2017,

so zre­te­ľom na pri­po­mien­ky, kto­ré pred­lo­ži­li:

-        L. Men­ci, v za­stú­pe­ní: G. Bro­glio, V. Mean­ti a I. Di­oli, av­vo­ca­ti,

-        ta­lian­ska vlá­da, v za­stú­pe­ní: G. Pal­mie­ri, spl­no­moc­ne­ná zá­stup­ky­ňa, za práv­nej po­mo­ci G. Galluz­zo, av­vo­ca­to dello Sta­to,

-        čes­ká vlá­da, v za­stú­pe­ní: M. Smo­lek a J. Vlá­čil, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

-        ne­mec­ká vlá­da, v za­stú­pe­ní: T. Hen­ze a D. Klebs, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

-        Írsko, v za­stú­pe­ní: naj­prv E. Cree­don, nes­kôr M. Browne, G. Hod­ge a A. Joy­ce, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via, za práv­nej po­mo­ci M. Gray, barris­ter,

-        fran­cúz­ska vlá­da, v za­stú­pe­ní: D. Co­las, G. de Ber­gues, F.‑X. Bré­chot, S. Ghian­do­ni a E. Mous­tier, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

-        ho­lan­dská vlá­da, v za­stú­pe­ní: M. K. Bul­ter­man a J. Lan­ger, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

-        poľ­ská vlá­da, v za­stú­pe­ní: B. Maj­czy­na, spl­no­moc­ne­ný zá­stup­ca,

-        Európ­ska ko­mi­sia, v za­stú­pe­ní: H. Krä­mer, M. Owsia­ny‑Hor­nung a F. To­mat, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

po vy­po­ču­tí návr­hov ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta na po­jed­ná­va­ní 12. sep­tem­bra 2017,

vy­hlá­sil ten­to

Roz­su­dok

1        Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia sa tý­ka vý­kla­du člán­ku 50 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len „Char­ta“) v sú­vis­los­ti s člán­kom 4 Pro­to­ko­lu č. 7 k Európ­ske­mu do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, pod­pí­sa­né­mu 4. no­vem­bra 1950 v Rí­me (ďa­lej len „EDĽP“).

2        Ten­to návrh bol po­da­ný v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti Lu­co­vi Men­ci­mu tý­ka­jú­ce­ho sa tres­tných či­nov v ob­las­ti da­ne z pri­da­nej hod­no­ty (DPH).

 Práv­ny rá­mec

 EDĽP

3        Člá­nok 4 Pro­to­ko­lu č. 7 k EDĽP s náz­vom „Prá­vo ne­byť opa­ko­va­ne sú­de­ný ale­bo tres­ta­ný“ sta­no­vu­je:

„1.      Ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo pot­res­tať v tres­tnom ko­na­ní po­dlie­ha­jú­com prá­vo­mo­ci to­ho is­té­ho štá­tu za trest­ný čin, za kto­rý už bol os­lo­bo­de­ný ale­bo od­sú­de­ný ko­neč­ným roz­sud­kom pod­ľa zá­ko­na a tres­tné­ho po­riad­ku toh­to štá­tu.

2.      Us­ta­no­ve­nia pred­chá­dza­jú­ce­ho od­se­ku nie sú na pre­káž­ku ob­no­ve ko­na­nia pod­ľa zá­ko­na a tres­tné­ho po­riad­ku prís­luš­né­ho štá­tu, ak no­vé ale­bo no­vo od­ha­le­né sku­toč­nos­ti ale­bo pod­stat­ná chy­ba v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní moh­li ov­plyv­niť roz­ho­do­va­nie vo ve­ci.

3.      Od toh­to člán­ku ne­mož­no od­stú­piť pod­ľa člán­ku 15 Do­ho­vo­ru.“

 Prá­vo Únie

4        Člá­nok 2 ods. 1 smer­ni­ce Ra­dy 2006/112/ES z 28. no­vem­bra 2006 o spo­loč­nom sys­té­me da­ne z pri­da­nej hod­no­ty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) vy­me­dzu­je tran­sak­cie po­dlie­ha­jú­ce DPH.

5        Pod­ľa zne­nia člán­ku 273 tej­to smer­ni­ce:

„Člen­ské štá­ty mô­žu ulo­žiť iné po­vin­nos­ti, kto­ré po­va­žu­jú za pot­reb­né na riad­ny vý­ber DPH a na pred­chá­dzanie da­ňo­vým pod­vo­dom, pod pod­mien­kou, že spl­nia po­žia­dav­ku rov­na­ké­ho za­ob­chá­dzania s tran­sak­cia­mi us­ku­toč­ňo­va­ný­mi na vnút­roš­tát­nej úrov­ni a s tran­sak­cia­mi us­ku­toč­ňo­va­ný­mi me­dzi člen­ský­mi štát­mi zda­ni­teľ­ný­mi oso­ba­mi, a pod pod­mien­kou, že tie­to po­vin­nos­ti ne­po­ve­dú pri ob­cho­de me­dzi člen­ský­mi štát­mi k for­ma­li­tám spo­je­ným s pre­cho­dom hra­níc.“

 Ta­lian­ske prá­vo

6        Člá­nok 13 ods. 1 dec­re­to le­gis­la­ti­vo n. 471 – Ri­for­ma del­le san­zio­ni tri­bu­ta­rie non pe­na­li in ma­te­ria di im­pos­te di­ret­te, di im­pos­ta sul va­lo­re ag­giun­to e di ris­cos­sio­ne dei tri­bu­ti, a nor­ma dell’ar­ti­co­lo 3, com­ma 133, let­te­ra q), del­la leg­ge 23 di­cem­bre 1996, n. 662 [le­gis­la­tív­ny dek­rét č. 471 o re­for­me da­ňo­vých san­kcií net­res­tnej po­va­hy v ob­las­ti pria­mych da­ní, da­ne z pri­da­nej hod­no­ty a vý­be­ru da­ní v sú­la­de s člán­kom 3 ods. 133 písm. q) zá­ko­na č. 662 z 23. de­cem­bra 1996], z 18. de­cem­bra 1997 (riad­na príl­oha GU­RI č. 5 z 8. ja­nuá­ra 1998), vo svo­jom zne­ní účin­nom v ča­se vzni­ku skut­ko­vých okol­nos­tí ko­na­nia vo ve­ci sa­mej (ďa­lej len „le­gis­la­tív­ny dek­rét č. 471/97“) znel:

„Sub­jek­tu, kto­rý k sta­no­ve­né­mu ter­mí­nu splat­nos­ti úpl­ne ale­bo čias­toč­ne neod­ve­die plat­bu pred­dav­ku, pra­vi­del­nú plat­bu, plat­bu vy­plý­va­jú­cu zo zúč­to­va­nia pred­bež­ne za­pla­te­nej da­ne ale­bo plat­bu ne­dop­lat­ku vy­plý­va­jú­ce­ho z da­ňo­vé­ho priz­na­nia, pri­čom v tých­to prí­pa­doch sa od­po­čí­ta su­ma ho­ci aj neus­ku­toč­ne­ných pra­vi­del­ných pla­tieb a pred­dav­kov, sa ulo­ží v správ­nom ko­na­ní po­ku­ta vo vý­ške 30 % kaž­dej neuh­ra­de­nej su­my, a to aj v prí­pa­de, ak je vý­sled­kom od­strá­ne­nia vec­ných chýb ale­bo chýb pri vý­poč­te zis­te­ných v rám­ci kon­tro­ly roč­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia vy­ššia daň ale­bo niž­ší nad­mer­ný od­po­čet. …“

7        Člá­nok 10a ods. 1 dec­re­to le­gis­la­ti­vo n. 74 – Nuo­va dis­cip­li­na dei rea­ti in ma­te­ria di im­pos­te sui red­di­ti e sul va­lo­re ag­giun­to, a nor­ma dell’ar­ti­co­lo 9 del­la leg­ge 25 giug­no 1999, n. 205 (le­gis­la­tív­ny dek­rét č. 74, kto­rým sa sta­no­vu­je no­vá práv­na úp­ra­va da­ňo­vých tres­tných či­nov v ob­las­ti da­ne z príj­mov a da­ne z pri­da­nej hod­no­ty na zá­kla­de člán­ku 9 zá­ko­na č. 205 z 25. jú­na 1999), z 10. mar­ca 2000 (GU­RI č. 76 z 31. mar­ca 2000, s. 4), vo svo­jom zne­ní účin­nom v ča­se vzni­ku skut­ko­vých okol­nos­tí ko­na­nia vo ve­ci sa­mej (ďa­lej len „le­gis­la­tív­ny dek­rét č. 74/2000“) sta­no­vo­val:

„Kto v le­ho­te na po­da­nie roč­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia, sta­no­ve­nej pre da­ňo­vých zá­stup­cov, ne­zap­la­tí zráž­ko­vú daň vy­plý­va­jú­cu z potvr­de­nia vy­sta­ve­né­ho plat­com da­ne, a to v prí­pa­de, ak da­ná čias­tka pre­vy­šu­je 50 000 eur za kaž­dé zda­ňo­va­cie ob­do­bie, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na šesť me­sia­cov až dva ro­ky.“

8        Člá­nok 10b ods. 1 toh­to le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu, naz­va­ný „Ne­zap­la­te­nie DPH“ v je­ho zne­ní účin­nom v ča­se vzni­ku skut­ko­vých okol­nos­tí ko­na­nia vo ve­ci sa­mej uvá­dzal:

„Us­ta­no­ve­nie člán­ku 10a sa v sta­no­ve­nom roz­sa­hu vzťa­hu­je aj na kaž­dé­ho, kto v le­ho­te na za­pla­te­nie pred­dav­ku tý­ka­jú­ce­ho sa nas­le­du­jú­ce­ho zda­ňo­va­cie­ho ob­do­bia ne­zap­la­tí daň z pri­da­nej hod­no­ty vy­plý­va­jú­cu z roč­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia.“

9        Člá­nok 20 uve­de­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu naz­va­ný „Vzťa­hy me­dzi tres­tným ko­na­ním a da­ňo­vým ko­na­ním“ vo svo­jom od­se­ku 1 uvá­dza:

„Správ­ne ko­na­nie tý­ka­jú­ce sa pres­kú­ma­nia da­ne na úče­ly sta­no­ve­nia vý­šky da­ne, kto­rú tre­ba vy­má­hať, a ko­na­nie pred da­ňo­vým sú­dom ne­mož­no pre­ru­šiť z dô­vo­du pre­bie­ha­jú­ce­ho tres­tné­ho ko­na­nia tý­ka­jú­ce­ho sa tých is­tých skut­kov ale­bo skut­kov, od kto­rých zá­vi­sí vý­sle­dok pred­met­né­ho ko­na­nia.“

10      Člá­nok 21 to­ho is­té­ho le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu naz­va­ný „Správ­ne san­kcie za po­ru­še­nia, kto­ré pa­tria do ob­las­ti tres­tné­ho prá­va“ vo svo­jich od­se­koch 1 a 2 uvá­dza:

„1.      Prís­luš­ný or­gán ulo­ží správ­ne san­kcie tý­ka­jú­ce sa po­ru­še­nia da­ňo­vých pred­pi­sov, kto­ré sú pred­me­tom zá­pi­su do tres­tné­ho re­gis­tra.

2.      Tie­to san­kcie však nie sú vy­ko­na­teľ­né vo­či iným oso­bám, než oso­by uve­de­né v člán­ku 19 ods. 2, ok­rem prí­pa­du, ak sa tres­tné ko­na­nie ukon­čí roz­hod­nu­tím o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, ale­bo prá­vop­lat­ným os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­hod­nu­tím, ale­bo roz­hod­nu­tím o ukon­če­ní stí­ha­nia vy­lu­ču­jú­cim proti­práv­nosť skut­ku. Le­ho­ta na vy­má­ha­nie poh­ľa­dáv­ky v tom­to pos­led­nom uve­de­nom prí­pa­de ply­nie odo dňa ozná­me­nia roz­hod­nu­tia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, o os­lo­bo­de­ní ale­bo o ukon­če­ní stí­ha­nia prís­luš­ným or­gá­nom; ozná­me­nie vy­ko­ná kan­ce­lá­ria súd­ne­ho or­gá­nu, kto­rý tie­to roz­hod­nu­tia vy­dal.“

 Ko­na­nie vo ve­ci sa­mej a pre­ju­di­ciál­na otáz­ka

11      Pán Men­ci sa pod­ro­bil správ­ne­mu ko­na­niu, v prie­be­hu kto­ré­ho mu bo­lo vy­tý­ka­né, že vo svo­jom pos­ta­ve­ní ma­ji­te­ľa rov­no­men­nej ob­chod­nej spo­loč­nos­ti ne­zap­la­til v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te DPH vy­plý­va­jú­cu z roč­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia za zda­ňo­va­cie ob­do­bie ro­ku 2011 v cel­ko­vej vý­ške 282 495,76 eura.

12      To­to ko­na­nie vie­dlo k roz­hod­nu­tiu Am­mi­nis­tra­zio­ne Fi­nan­zia­ria (da­ňo­vá sprá­va, Ta­lian­sko), kto­rým ten­to or­gán roz­ho­dol, že pán Men­ci je po­vin­ný za­pla­tiť su­mu dl­žnej DPH a na zá­kla­de člán­ku 13 ods. 1 le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 471/97 mu bo­la ulo­že­ná správ­na san­kcia do­sa­hu­jú­ca 84 748,74 eura, pred­sta­vu­jú­ca 30 % da­ňo­vé­ho dl­hu. To­to roz­hod­nu­tie sa sta­lo prá­vop­lat­ným. Žia­dos­ti o plat­by v splát­kach, kto­rú po­dal pán Men­ci, bo­lo vy­ho­ve­né, a tak pán Men­ci za­čal so splá­ca­ním pr­vých splá­tok.

13      Po prá­vop­lat­nom skon­če­ní toh­to správ­ne­ho ko­na­nia sa za­ča­lo pre rov­na­ké skut­ky vo­či pá­no­vi Men­ci­mu tres­tné ko­na­nie pred Tri­bu­na­le di Ber­ga­mo (Súd pr­vé­ho stup­ňa v Ber­ga­me, Ta­lian­sko) na zá­kla­de po­da­nia ža­lo­by zo stra­ny Pro­cu­ra del­la Re­pub­bli­ca (štát­na pro­ku­ra­tú­ra, Ta­lian­sko) z dô­vo­du, že uve­de­né ne­zap­la­te­nie DPH pred­sta­vo­va­lo proti­práv­ne ko­na­nie uvá­dza­né a pos­ti­ho­va­né pod­ľa člán­ku 10a ods. 1 a člán­ku 10b ods. 1 le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 74/2000.

14      Vnút­roš­tát­ny súd spres­ňu­je, že pod­ľa us­ta­no­ve­ní le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 74/2000 tres­tné ko­na­nie a správ­ne ko­na­nie sa ve­dú ne­zá­vis­le a pa­tria do prís­luš­nej prá­vo­mo­ci súd­nych, resp. správ­nych or­gá­nov. Žiad­ne z tých­to dvoch ko­na­ní ne­moh­lo byť pre­ru­še­né v oča­ká­va­ní vý­sled­ku dru­hé­ho z ko­na­ní.

15      Ten­to súd do­dá­va, že člá­nok 21 ods. 2 uve­de­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu, pod­ľa kto­ré­ho správ­ne san­kcie tý­ka­jú­ce sa po­ru­še­ní da­ňo­vých pred­pi­sov ulo­že­né prís­luš­ným správ­nym or­gá­nom nie sú vy­ko­na­teľ­né, po­kiaľ nie je tres­tné ko­na­nie prá­vop­lat­ne ukon­če­né roz­hod­nu­tím o za­sta­ve­ní, roz­hod­nu­tím o os­lo­bo­de­ní ale­bo roz­hod­nu­tím o ukon­če­ní stí­ha­nia vy­lu­ču­jú­cim proti­práv­nosť skut­ku, nie je pre­káž­kou to­ho, aby vo­či oso­be, ako je pán Men­ci, bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie po tom, čo jej prá­vop­lat­ne bo­la ulo­že­ná správ­na san­kcia.

16      Za tých­to pod­mie­nok Tri­bu­na­le di Ber­ga­mo (Súd pr­vé­ho stup­ňa v Ber­ga­me) roz­ho­dol pre­ru­šiť ko­na­nie a po­lo­žiť Súd­ne­mu dvo­ru tú­to pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku:

„Brá­ni us­ta­no­ve­nie člán­ku 50 [Char­ty], vy­kla­da­né s oh­ľa­dom na člá­nok 4 Pro­to­ko­lu č. 7 k [EDĽP] a na prís­luš­nú ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, mož­nos­ti pre­jed­nať v tres­tnom ko­na­ní sku­tok (ne­zap­la­te­nie DPH), za kto­rý bo­la oso­be, kto­rej je pri­pi­so­va­ný, prá­vop­lat­ne ulo­že­ná san­kcia v správ­nom ko­na­ní?“

 O pre­ju­di­ciál­nej otáz­ke

17      Svo­jou otáz­kou sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 50 Char­ty, s oh­ľa­dom na člá­nok 4 Pro­to­ko­lu č. 7 k EDĽP, má vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­ni vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­ve, pod­ľa kto­rej mož­no vo­či ur­či­tej oso­be za­čať tres­tné stí­ha­nie za ne­zap­la­te­nie splat­nej DPH v zá­kon­ných le­ho­tách, ho­ci tej­to oso­be už bo­la za rov­na­ké skut­ky prá­vop­lat­ne ulo­že­ná správ­na san­kcia.

18      Na úvod tre­ba pri­po­me­núť, že v ob­las­ti DPH naj­mä z člán­kov 2 a 273 smer­ni­ce 2006/112 v spo­je­ní s člán­kom 4 ods. 3 ZEÚ vy­plý­va, že člen­ské štá­ty ma­jú po­vin­nosť pri­jať všet­ky le­gis­la­tív­ne a správ­ne opat­re­nia, aby za­bez­pe­či­li, že splat­ná DPH bu­de na ich prís­luš­ných úze­miach vy­be­ra­ná v pl­nej vý­ške, a bo­jo­vať pro­ti pod­vo­dom (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 26. feb­ruára 2013, Åker­berg Fran­sson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 25 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru).

19      Ok­rem to­ho člá­nok 325 ZFEÚ uk­la­dá člen­ským štá­tom po­vin­nosť bo­jo­vať pro­ti proti­práv­nym ko­na­niam poš­ko­dzu­jú­cim fi­nan­čné zá­uj­my Európ­skej únie pros­tred­níc­tvom od­stra­šu­jú­cich a účin­ných opat­re­ní a oso­bit­ne im uk­la­dá po­vin­nosť pri­jať rov­na­ké opat­re­nia na za­me­dzenie pod­vo­dov poš­ko­dzu­jú­cich fi­nan­čné zá­uj­my Únie, aké pri­jí­ma­jú na za­me­dzenie pod­vo­dov poš­ko­dzu­jú­cich ich vlas­tné fi­nan­čné zá­uj­my. Fi­nan­čné zá­uj­my Únie za­hŕňa­jú naj­mä príj­my po­chá­dza­jú­ce z DPH (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. de­cem­bra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, bo­dy 30 a 31, ako aj ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru).

20      Na úče­ly za­bez­pe­če­nia vý­be­ru uve­de­ných príj­mov v pl­nom roz­sa­hu, a tým za­bez­pe­če­nia ochra­ny fi­nan­čných zá­uj­mov Únie, ma­jú člen­ské štá­ty voľ­nosť pri vý­be­re up­lat­ni­teľ­ných san­kcií, kto­ré mô­žu mať for­mu správ­nych san­kcií, tres­tných san­kcií ale­bo mô­že ísť o kom­bi­ná­ciu oboch san­kcií. Tres­tné san­kcie mô­žu byť ne­vyh­nut­né na účin­ný a od­stra­šu­jú­ci boj pro­ti niek­to­rým zá­važ­ným prí­pa­dom pod­vo­dov v ob­las­ti DPH (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. de­cem­bra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, bo­dy 33 a 34).

21      Správ­ne san­kcie ulo­že­né vnút­roš­tát­ny­mi da­ňo­vý­mi or­gán­mi a tres­tné ko­na­nia pre po­ru­še­nia v ob­las­ti DPH, kto­rých cie­ľom je za­ru­čiť riad­ny vý­ber DPH a pred­chá­dzať úni­kom, ako sú san­kcie a ko­na­nia vo ve­ci sa­mej, pred­sta­vu­jú up­lat­ne­nie člán­kov 2 a 273 smer­ni­ce 2006/112, ako aj člán­ku 325 ZFEÚ, a te­da prá­va Únie v zmys­le člán­ku 51 ods. 1 Char­ty (poz­ri v tom­to zmys­le roz­sud­ky z 26. feb­ruára 2013, Åker­berg Fran­sson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 27, ako aj z 5. ap­rí­la 2017, Or­si a Bal­det­ti, C‑217/15 a C‑350/15, EU:C:2017:264, bod 16). Pre­to mu­sia reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­vo za­ru­če­né v člán­ku 50 Char­ty.

22      Ok­rem to­ho, ako to potvr­dzu­je člá­nok 6 ods. 3 ZEÚ, zá­klad­né prá­va uz­na­né EDĽP sú ako všeo­bec­né zá­sa­dy sú­čas­ťou prá­va Únie, a ho­ci člá­nok 52 ods. 3 Char­ty sta­no­vu­je, že prá­va ob­siah­nu­té v Char­te, kto­ré zod­po­ve­da­jú prá­vam za­ru­če­ným EDĽP, ma­jú rov­na­ký zmy­sel a roz­sah, ako ma­jú prá­va priz­na­né uve­de­ným do­ho­vo­rom, ten­to do­ho­vor nep­red­sta­vu­je, kým k ne­mu Európ­ska únia nep­ris­tú­pi­la, práv­ny nás­troj for­mál­ne za­čle­ne­ný do práv­ne­ho po­riad­ku Únie (roz­sud­ky z 26. feb­ruára 2013, Åker­berg Fran­sson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 44, ako aj z 15. feb­ruára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 45 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

23      Pod­ľa vy­svet­li­viek k člán­ku 52 Char­ty, cie­ľom od­se­ku 3 toh­to člán­ku je za­bez­pe­čiť pot­reb­nú súdr­žnosť me­dzi Char­tou a EDĽP „bez to­ho, aby tým bo­la na­ru­še­ná auto­nó­mia prá­va Únie a Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie“ (roz­sud­ky z 15. feb­ruára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 47, ako aj zo 14. sep­tem­bra 2017, K., C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 50 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

24      Pres­kú­ma­nie po­lo­že­nej otáz­ky sa pre­to mu­sí us­ku­toč­niť vý­luč­ne vzhľa­dom na zá­klad­né prá­va za­ru­če­né Char­tou a naj­mä na jej člá­nok 50 (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. ap­rí­la 2017, Or­si a Bal­det­ti, C‑217/15 a C‑350/15, EU:C:2017:264, bod 15, ako aj ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru).

25      Člá­nok 50 Char­ty sta­no­vu­je, že „ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo pot­res­tať v tres­tnom ko­na­ní za trest­ný čin, za kto­rý už bol v rám­ci Únie os­lo­bo­de­ný ale­bo od­sú­de­ný ko­neč­ným roz­sud­kom v sú­la­de so zá­ko­nom“. Zá­sa­da ne bis in idem tak za­ka­zu­je ku­mu­lá­ciu stí­ha­ní, ako aj san­kcií tres­tnop­ráv­nej po­va­hy v zmys­le toh­to člán­ku, za rov­na­ké skut­ky a pro­ti tej is­tej oso­be (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 26. feb­ruára 2013, Åker­berg Fran­sson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 34).

 O tres­tnop­ráv­nej po­va­he stí­ha­ní a san­kcií

26      Po­kiaľ ide o po­sú­de­nie tres­tnop­ráv­nej po­va­hy stí­ha­nia a san­kcií, ako sú stí­ha­nie a san­kcie vo ve­ci sa­mej, je pot­reb­né pri­po­me­núť, že pod­ľa ju­di­ka­tú­ry Súd­ne­ho dvo­ra sú re­le­van­tné tri kri­té­riá. Pr­vým kri­té­riom je práv­na kva­li­fi­ká­cia po­ru­še­nia vo vnút­roš­tát­nom prá­ve, dru­hým je sa­mot­ná po­va­ha po­ru­še­nia a tre­tím stu­peň prís­nos­ti san­kcie, kto­rá hro­zí dot­knu­tej oso­be (poz­ri v tom­to zmys­le roz­sud­ky z 5. jú­na 2012, Bon­da, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 37, a z 26. feb­ruára 2013, Åker­berg Fran­sson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 35).

27      Ho­ci pris­lú­cha vnút­roš­tát­ne­mu sú­du, aby vo svet­le tých­to kri­té­rií po­sú­dil, či stí­ha­nie a tres­tné, ako aj správ­ne san­kcie, kto­rých sa tý­ka ko­na­nie vo ve­ci sa­mej, ma­jú tres­tnop­ráv­nu po­va­hu v zmys­le člán­ku 50 Char­ty, Súd­ny dvor roz­ho­du­jú­ci o návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia mô­že pos­kyt­núť vnút­roš­tát­ne­mu sú­du spres­ne­nia vo svo­jom vý­kla­de (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. jú­na 2014, Mah­di, C‑146/14 PPU, EU:C:2014:1320, bod 79 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru).

28      V pre­jed­ná­va­nej ve­ci tre­ba na úvod spres­niť, že tres­tnop­ráv­na kva­li­fi­ká­cia tres­tných stí­ha­ní v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej a san­kcií, ku kto­rým tie­to mô­žu viesť, pod­ľa kri­té­rií pri­po­me­nu­tých v bo­de 26 toh­to roz­sud­ku, nie je spo­chyb­ňo­va­ná. Nao­pak, vzni­ká otáz­ka, či správ­ne ko­na­nie, kto­ré sa vie­dlo vo­či pá­no­vi Men­ci­mu a ko­neč­ná správ­na san­kcia, kto­rá mu bo­la na kon­ci toh­to ko­na­nia ulo­že­ná, sú ale­bo nie sú tres­tnej po­va­hy v zmys­le člán­ku 50 Char­ty.

29      V tej­to sú­vis­los­ti, po­kiaľ ide o pr­vé kri­té­rium pri­po­me­nu­té v bo­de 26 toh­to roz­sud­ku, zo spi­su, kto­rý má Súd­ny dvor k dis­po­zí­cii vy­plý­va, že vnút­roš­tát­ne prá­vo kva­li­fi­ku­je ko­na­nie, kto­ré vie­dlo k ulo­že­niu uve­de­nej san­kcie, ako správ­ne ko­na­nie.

30      Na­priek to­mu up­lat­ne­nie člán­ku 50 Char­ty sa neob­me­dzu­je len na stí­ha­nia a san­kcie, kto­ré sú kva­li­fi­ko­va­né ako „tres­tné“ vnút­roš­tát­nym prá­vom, ale vzťa­hu­je sa – bez oh­ľa­du na ta­kú­to kva­li­fi­ká­ciu vo vnút­roš­tát­nom prá­ve – na stí­ha­nia a san­kcie, kto­ré tre­ba po­va­žo­vať za stí­ha­nia a san­kcie tres­tnej po­va­hy na zá­kla­de dvoch ďal­ších kri­té­rií uve­de­ných v pred­met­nom bo­de 26.

31      Po­kiaľ ide o dru­hé kri­té­rium, tý­ka­jú­ce sa sa­mot­nej po­va­hy po­ru­še­nia, to za­hŕňa ove­re­nie to­ho, či pred­met­ná san­kcia má naj­mä rep­re­sív­ny účel (poz­ri roz­su­dok z 5. jú­na 2012, Bon­da, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 39). Vy­plý­va z to­ho, že san­kcia, kto­rá má rep­re­sív­ny účel, má tres­tnop­ráv­nu po­va­hu v zmys­le člán­ku 50 Char­ty a že sa­mot­ná okol­nosť, že pl­ní tiež pre­ven­tív­ny cieľ, nie je ta­kej po­va­hy, aby ju zba­vo­va­la jej kva­li­fi­ká­cie tres­tnop­ráv­nej san­kcie. Ako to poz­na­me­nal ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­de 113 svo­jich návr­hov, zo sa­mot­nej po­va­hy tres­tných san­kcií vy­plý­va, že sme­ru­jú k rep­re­sii, ako aj k pre­ven­cii ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia. Nao­pak, opat­re­nie, kto­ré sa ob­me­dzu­je na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej dot­knu­tým po­ru­še­ním, ne­má tres­tnop­ráv­nu po­va­hu.

32      V pre­jed­ná­va­nej ve­ci člá­nok 13 ods. 1 le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 471/97 v prí­pa­de ne­zap­la­te­nia splat­nej DPH sta­no­vu­je san­kciu, kto­rá sa pri­dá­va k su­mám DPH, kto­ré má za­pla­tiť pla­ti­teľ da­ne. Ho­ci tá­to san­kcia je, ako to uvá­dza ta­lian­ska vlá­da vo svo­jich pí­som­ných pri­po­mien­kach, zní­že­ná, ak je daň sku­toč­ne za­pla­te­ná v ur­či­tej le­ho­te od omeš­ka­nia so za­pla­te­ním, sku­toč­nos­ťou zos­tá­va, že ones­ko­re­ná plat­ba DPH sa pot­res­ce uve­de­nou san­kciou. Zdá sa te­da, čo je však ve­cou po­sú­de­nia vnút­roš­tát­ne­ho sú­du, že tá is­tá san­kcia sle­du­je rep­re­sív­ny úči­nok, kto­rý je vlast­ný san­kcii tres­tnej po­va­hy v zmys­le člán­ku 50 Char­ty.

33      Po­kiaľ ide o tre­tie kri­té­rium, tre­ba poz­na­me­nať, že správ­na san­kcia v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej má pod­ľa člán­ku 13 ods. 1 le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 471/97 for­mu po­ku­ty vo vý­ške 30 % splat­nej DPH, kto­rá sa pri­dá­va k za­pla­te­niu tej­to da­ne, a má, bez to­ho, aby to bo­lo spo­chyb­ňo­va­né účas­tník­mi ko­na­nia vo ve­ci sa­mej, vy­so­ký stu­peň prís­nos­ti, kto­rý mô­že nas­ved­čo­vať ana­lý­ze, pod­ľa kto­rej má tá­to san­kcia tres­tnú po­va­hu v zmys­le člán­ku 50 Char­ty, čo však pris­lú­cha ove­riť vnút­roš­tát­ne­mu sú­du.

 O exis­ten­cii to­ho is­té­ho po­ru­še­nia

34      Zo sa­mot­né­ho zne­nia člán­ku 50 Char­ty vy­plý­va, že za­ka­zu­je tres­tne stí­hať ale­bo san­kcio­no­vať tú is­tú oso­bu viac ako je­den­krát za to is­té po­ru­še­nie (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. ap­rí­la 2017, Or­si a Bal­det­ti, C‑217/15 a C‑350/15, EU:C:2017:264, bod 18). Ako to uvá­dza vnút­roš­tát­ny súd vo svo­jom návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, rôz­ne stí­ha­nia a san­kcie tres­tnej po­va­hy sa v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej tý­ka­jú tej is­tej oso­by, a to pá­na Men­ci­ho.

35      Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry Súd­ne­ho dvo­ra kri­té­rium re­le­van­tné na po­sú­de­nie exis­ten­cie to­ho is­té­ho po­ru­še­nia je kri­té­rium to­tož­nos­ti skut­ko­vé­ho sta­vu, chá­pa­né ako exis­ten­cia sú­bo­ru kon­krét­nych okol­nos­tí, kto­ré sú nav­zá­jom ne­roz­lu­či­teľ­ne spo­je­né, kto­ré vied­li ku ko­neč­né­mu os­lo­bo­de­niu ale­bo od­sú­de­niu dot­knu­tej oso­by (poz­ri ana­lo­gic­ky roz­sud­ky z 18. jú­la 2007, Kraaijen­brink, C‑367/05, EU:C:2007:444, bod 26 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru, ako aj zo 16. no­vem­bra 2010, Man­tello, C‑261/09, EU:C:2010:683, bo­dy 39 a 40). Člá­nok 50 Char­ty tak za­ka­zu­je ulo­žiť za rov­na­ké skut­ky via­ce­ro san­kcií tres­tnej po­va­hy na zá­kla­de rôz­nych na ten účel ve­de­ných ko­na­ní.

36      Ok­rem to­ho práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ko­vé­ho sta­vu a chrá­ne­ný práv­ny zá­ujem z hľa­dis­ka vnút­roš­tát­ne­ho prá­va nie sú re­le­van­tné na úče­ly kon­šta­to­va­nia exis­ten­cie to­ho is­té­ho po­ru­še­nia, keď­že roz­sah ochra­ny ude­ľo­va­nej v člán­ku 50 Char­ty sa ne­mô­že me­niť v zá­vis­los­ti od člen­ské­ho štá­tu.

37      V pre­jed­ná­va­nej ve­ci z úda­jov uve­de­ných v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že pá­no­vi Men­ci­mu bo­la prá­vop­lat­ne ulo­že­ná správ­na san­kcia tres­tnej po­va­hy za ne­zap­la­te­nie DPH vy­plý­va­jú­cej z roč­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia za zda­ňo­va­cie ob­do­bie ro­ku 2011 v le­ho­tách sta­no­ve­ných zá­ko­nom, a že tres­tné stí­ha­nie v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej sa tý­ka­lo toh­to opo­me­nu­tia.

38      Ho­ci, ako to uvá­dza ta­lian­ska vlá­da vo svo­jich pí­som­ných pri­po­mien­kach, ulo­že­nie tres­tnop­ráv­nej san­kcie na kon­ci tres­tné­ho stí­ha­nia, o aké ide vo ve­ci sa­mej, vy­ža­du­je na roz­diel od uve­de­nej správ­nej san­kcie tres­tnej po­va­hy sub­jek­tív­ny pr­vok, tre­ba uviesť, že okol­nosť, pod­ľa kto­rej ulo­že­nie uve­de­nej tres­tnop­ráv­nej san­kcie zá­vi­sí od pr­vku, kto­rý je do­da­toč­ný v po­rov­na­ní so správ­nou san­kciou tres­tnej po­va­hy, ne­mô­že sa­ma ose­be spo­chyb­niť to­tož­nosť pred­met­ných skut­ko­vých okol­nos­tí. S vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roš­tát­nym sú­dom sa pred­me­tom správ­nej san­kcie tres­tnej po­va­hy a tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré­ho sa tý­ka ko­na­nie vo ve­ci sa­mej, zdá byť to is­té proti­práv­ne ko­na­nie.

39      Za tých­to okol­nos­tí sa zdá, že vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, spor­ná v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, umož­ňu­je viesť tres­tné stí­ha­nie pro­ti oso­be, ako je pán Men­ci, za proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré pred­sta­vu­je ne­zap­la­te­nie DPH splat­nej na zá­kla­de priz­na­nia tý­ka­jú­ce­ho sa da­ňo­vé­ho ro­ka, po tom, čo tej is­tej oso­be bo­la za rov­na­ké skut­ky ulo­že­ná prá­vop­lat­ná správ­na san­kcia tres­tnej po­va­hy v zmys­le člán­ku 50 Char­ty. Ta­ká­to ku­mu­lá­cia stí­ha­ní a san­kcií ale pred­sta­vu­je ob­me­dzenie prá­va za­ru­če­né­ho v tom­to člán­ku.

 O od­ôvod­ne­ní ob­me­dzenia prá­va za­ru­če­né­ho člán­kom 50 Char­ty

40      Tre­ba pri­po­me­núť, že vo svo­jom roz­sud­ku z 27. má­ja 2014, Spa­sic (C‑129/14 PPU, EU:C:2014:586, bo­dy 55 a 56), Súd­ny dvor roz­ho­dol, že ob­me­dzenie zá­sa­dy ne bis in idem za­ru­če­nej člán­kom 50 Char­ty mô­že byť od­ôvod­ne­né na zá­kla­de jej člán­ku 52 ods. 1.

41      Pod­ľa člán­ku 52 ods. 1 pr­vej ve­ty Char­ty, aké­koľ­vek ob­me­dzenie vý­ko­nu práv a slo­bôd uz­na­ných v tej­to char­te mu­sí byť us­ta­no­ve­né zá­ko­nom a reš­pek­to­vať pod­sta­tu tých­to práv a slo­bôd. Pod­ľa dru­hej ve­ty uve­de­né­ho od­se­ku, za pred­pok­la­du dodr­žia­va­nia zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty mož­no tie­to prá­va a slo­bo­dy ob­me­dziť len vte­dy, ak je to ne­vyh­nut­né a sku­toč­ne to zod­po­ve­dá cie­ľom všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, kto­ré sú uz­na­né Úniou, ale­bo ak je to pot­reb­né na ochra­nu práv a slo­bôd iných.

42      V pre­jed­ná­va­nej ve­ci je nes­por­né, že mož­nosť ku­mu­lo­vať tres­tné stí­ha­nia a san­kcie, ako aj správ­ne stí­ha­nia a san­kcie tres­tnej po­va­hy je sta­no­ve­ná zá­ko­nom.

43      Ok­rem to­ho vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, ako je práv­na úp­ra­va v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, reš­pek­tu­je pod­sta­tu člán­ku 50 Char­ty, keď­že pod­ľa úda­jov uve­de­ných v spi­se, kto­rým dis­po­nu­je Súd­ny dvor, umož­ňu­je ku­mu­lá­ciu stí­ha­ní a san­kcií iba za taxatív­ne sta­no­ve­ných pod­mie­nok, čím za­bez­pe­ču­je, že prá­vo za­ru­če­né v tom­to člán­ku 50 ne­bu­de ako ta­ké spo­chyb­ne­né.

44      Po­kiaľ ide o otáz­ku, či ob­me­dzenie zá­sa­dy ne bis in idem vy­plý­va­jú­ce z vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy, o akú ide vo ve­ci sa­mej, zod­po­ve­dá cie­ľu všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, zo spi­su, kto­rý má Súd­ny dvor k dis­po­zí­cii, vy­plý­va, že cie­ľom tej­to práv­nej úp­ra­vy je za­bez­pe­čiť vy­bra­tie ce­lej splat­nej DPH. Vzhľa­dom na dô­le­ži­tosť, akú ju­di­ka­tú­ra Súd­ne­ho dvo­ra ude­ľu­je na úče­ly do­siah­nu­tia toh­to cie­ľa bo­ju s proti­práv­ny­mi ko­na­nia­mi v ob­las­ti DPH (poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. de­cem­bra 2017, M.A.S. a M.B., C‑42/17, EU:C:2017:936, bod 34 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru), ku­mu­lá­ciu stí­ha­ní a san­kcií tres­tnop­ráv­nej po­va­hy mož­no od­ôvod­niť, ak dopl­nko­vým úče­lom tých­to stí­ha­ní a san­kcii vzhľa­dom na do­siah­nu­tie ta­ké­ho cie­ľa sú prí­pad­ne iné as­pek­ty to­ho is­té­ho spor­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia, čo pri­ná­le­ží ove­riť vnút­roš­tát­ne­mu sú­du.

45      V tej­to sú­vis­los­ti v ob­las­ti proti­práv­nych ko­na­ní tý­ka­jú­cich sa DPH sa zdá byť le­gi­tím­ne, že člen­ský štát chce na jed­nej stra­ne od­rá­dzať od pá­chania a tres­tať aké­koľ­vek po­ru­še­nie, či už úmy­sel­né ale­bo nie, pred­pi­sov o po­dá­va­ní priz­na­ní a vý­be­re DPH ulo­že­ním správ­nych san­kcií sta­no­ve­ných prí­pad­ne pau­šál­nym spô­so­bom a na dru­hej stra­ne od­rá­dzať od pá­chania a tres­tať zá­važ­né po­ru­še­nia tých­to pred­pi­sov, kto­ré sú obzvlášť škod­li­vé pre spo­loč­nosť a kto­ré od­ôvod­ňu­jú pri­ja­tie prís­nej­ších tres­tnop­ráv­nych san­kcií.

46      Po­kiaľ ide o dodr­žia­va­nie zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty, to si vy­ža­du­je, aby ku­mu­lá­cia stí­ha­ní a san­kcií sta­no­ve­ných vnút­roš­tát­nou práv­nou úp­ra­vou, ako je práv­na úp­ra­va v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, neš­la nad rá­mec to­ho, čo je pri­me­ra­né a pot­reb­né na us­ku­toč­ne­nie le­gi­tím­nych cie­ľov sle­do­va­ných tou­to práv­nou úp­ra­vou, pri­čom ak exis­tu­je mož­nosť roz­hod­núť sa me­dzi via­ce­rý­mi pri­me­ra­ný­mi opat­re­nia­mi, je pot­reb­né sa prik­lo­niť k naj­me­nej ob­me­dzu­jú­ce­mu a spô­so­be­né ne­vý­ho­dy nes­mú byť nep­ri­me­ra­né sle­do­va­ným cie­ľom (poz­ri v tom­to zmys­le roz­sud­ky z 25. feb­ruára 2010, Müller Fleisch, C‑562/08, EU:C:2010:93, bod 43; z 9. mar­ca 2010, ERG a i., C‑379/08 a C‑380/08, EU:C:2010:127, bod 86, ako aj z 19. ok­tób­ra 2016, EL‑EM‑2001, C‑501/14, EU:C:2016:777, bo­dy 37 a 39 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru).

47      V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba pri­po­me­núť, že pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ci­to­va­nej v bo­de 20 toh­to roz­sud­ku člen­ské štá­ty dis­po­nu­jú slo­bod­ným vý­be­rom san­kcií up­lat­ni­teľ­ných s cie­ľom za­ru­čiť úpl­né vy­bra­tie príj­mov po­chá­dza­jú­cich z DPH. Za neexis­ten­cie har­mo­ni­zá­cie prá­va Únie v tej­to ob­las­ti sú člen­ské štá­ty op­ráv­ne­né sta­no­viť re­žim, v kto­rom po­ru­še­nia v ob­las­ti DPH mô­žu byť pred­me­tom stí­ha­nia a san­kcií iba raz, ako aj re­žim umož­ňu­jú­ci ku­mu­lá­ciu stí­ha­ní a san­kcií. Za tých­to okol­nos­tí pro­por­cio­na­li­ta vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy, ako je práv­na úp­ra­va v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, ne­mô­že byť spo­chyb­ne­ná len tou sku­toč­nos­ťou, že dot­knu­tý člen­ský štát sa roz­ho­dol sta­no­viť mož­nosť ta­kej­to ku­mu­lá­cie, a to pre­to, že ten­to člen­ský štát by tak bol zba­ve­ný slo­bo­dy tej­to voľ­by.

48      Po tom­to spres­ne­ní tre­ba poz­na­me­nať, že vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, ako je práv­na úp­ra­va v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, kto­rá sta­no­vu­je ta­kú­to mož­nosť ku­mu­lá­cie, je vhod­ná na do­siah­nu­tie cie­ľa uve­de­né­ho v bo­de 44 toh­to roz­sud­ku.

49      Po­kiaľ ide o jej strik­tne ne­vyh­nut­nú po­va­hu, vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, o akú ide v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, mu­sí v pr­vom ra­de sta­no­viť jas­né a pres­né pra­vid­lá umož­ňu­jú­ce oso­be po­dlie­ha­jú­cej súd­nej prá­vo­mo­ci pred­ví­dať, kto­ré úko­ny a opo­me­nu­tia mô­žu byť pred­me­tom ta­kej­to ku­mu­lá­cie stí­ha­ní a san­kcií.

50      V pre­jed­ná­va­nej ve­ci, ako vy­plý­va zo sku­toč­nos­tí uve­de­ných v spi­se, kto­rý má k dis­po­zí­cii Súd­ny dvor, vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, o kto­rú ide vo ve­ci sa­mej, naj­mä člá­nok 13 ods. 1 le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 471/97 sta­no­vu­je pod­mien­ky, za kto­rých je ne­zap­la­te­nie splat­nej DPH v zá­kon­ných le­ho­tách dô­vo­dom na ulo­že­nie správ­nej san­kcie tres­tnej po­va­hy. V sú­la­de s tým­to člán­kom 13 ods. 1 a za pod­mie­nok uve­de­ných v člán­ku 10a ods. 1 a 10b ods. 1 le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 74/2000, ta­ké opo­me­nu­tie, po­kiaľ sú­vi­sí s roč­ným da­ňo­vým priz­na­ním tý­ka­jú­cim sa su­my DPH vy­ššej než 50 000 eur, je pred­me­tom tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na šesť me­sia­cov až dva ro­ky.

51      S vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roš­tát­nym sú­dom sa tak zdá, že vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, kto­rej sa tý­ka ko­na­nie vo ve­ci sa­mej, jas­ne a pres­ne sta­no­vu­je, za akých okol­nos­tí mô­že ne­zap­la­te­nie splat­nej DPH byť pred­me­tom ku­mu­lá­cie stí­ha­ní a san­kcií tres­tnop­ráv­nej po­va­hy.

52      V nad­väz­nos­ti na to, ta­ká vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, o akú ide v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, mu­sí za­bez­pe­čiť, že za­ťa­že­nie vy­plý­va­jú­ce pre dot­knu­té oso­by z ta­kej­to ku­mu­lá­cie bu­de ob­me­dze­né na to, čo je prís­ne ne­vyh­nut­né na do­siah­nu­tie cie­ľa uve­de­né­ho v bo­de 44 toh­to roz­sud­ku.

53      Po­kiaľ ide na jed­nej stra­ne o sú­beh ko­na­ní tres­tnop­ráv­nej po­va­hy, kto­ré, ako to vy­plý­va zo sku­toč­nos­tí uve­de­ných v spi­se, sa ve­dú ne­zá­vis­le, po­žia­dav­ka pri­po­me­nu­tá v pred­chá­dza­jú­com bo­de pred­ví­da exis­ten­ciu pra­vi­diel za­bez­pe­ču­jú­cich koor­di­ná­ciu s cie­ľom zní­žiť na prís­ne ne­vyh­nut­né mi­ni­mum do­da­toč­né bre­me­no, kto­ré ta­ká­to ku­mu­lá­cia pre dot­knu­té oso­by pri­ná­ša.

54      V pre­jed­ná­va­nej ve­ci, ho­ci vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va spor­ná v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej umož­ňu­je za­čať tres­tné stí­ha­nie aj po ulo­že­ní správ­nej san­kcie tres­tnej po­va­hy, kto­rou sa prá­vop­lat­ne kon­čí správ­ne ko­na­nie, z úda­jov uvá­dza­ných v spi­se a zhr­nu­tých v bo­de 50 toh­to roz­sud­ku vy­plý­va, že tá­to práv­na úp­ra­va zdá sa ob­me­dzu­je tres­tné stí­ha­nia na po­ru­še­nia ur­či­tej zá­važ­nos­ti, a to tie, kto­ré sa tý­ka­jú su­my ne­zap­la­te­nej DPH pre­vy­šu­jú­cej 50 000 eur, za kto­ré vnút­roš­tát­ny zá­ko­no­dar­ca sta­no­vil trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho prís­nosť zdá sa od­ôvod­ňu­je pot­re­bu za­čať na úče­ly ulo­že­nia ta­ké­ho tres­tu tres­tné stí­ha­nie ne­zá­vis­lé od správ­ne­ho ko­na­nia tres­tnej po­va­hy.

55      Na dru­hej stra­ne ku­mu­lá­cia san­kcií tres­tnop­ráv­nej po­va­hy mu­sí byť spo­je­ná s pra­vid­la­mi umož­ňu­jú­ci­mi za­bez­pe­čiť, že prís­nosť všet­kých ulo­že­ných san­kcií zod­po­ve­dá zá­važ­nos­ti dot­knu­té­ho po­ru­še­nia, keď­že ta­ká­to po­žia­dav­ka vy­plý­va nie­len z člán­ku 52 ods. 1 Char­ty, ale aj zo zá­sa­dy pri­me­ra­nos­ti tres­tov za­kot­ve­nej v jej člán­ku 49 ods. 3. Tie­to pra­vid­lá mu­sia sta­no­viť po­vin­nosť prís­luš­ných or­gá­nov v prí­pa­de ulo­že­nia dru­hej san­kcie dbať o to, aby prís­nosť všet­kých ulo­že­ných san­kcií nep­rek­ra­čo­va­la zá­važ­nosť kon­šta­to­va­né­ho po­ru­še­nia.

56      V pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de sa zdá, že z člán­ku 21 le­gis­la­tív­ne­ho dek­ré­tu č. 74/2000 vy­plý­va, že ten sa neob­me­dzu­je na od­klad nú­te­né­ho vý­ko­nu správ­nych san­kcií tres­tnej po­va­hy v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia, ale že s ko­neč­nou plat­nos­ťou brá­ni to­mu­to vý­ko­nu po od­sú­de­ní dot­knu­tej oso­by v tres­tnom ko­na­ní. Ok­rem to­ho, pod­ľa úda­jov uvá­dza­ných v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, dob­ro­voľ­né za­pla­te­nie da­ňo­vé­ho dl­hu, po­kiaľ sa tý­ka tiež správ­nej san­kcie ulo­že­nej dot­knu­tej oso­be, pred­sta­vu­je oso­bit­nú po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť, kto­rú tre­ba zoh­ľad­niť v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia. Zdá sa te­da, že vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej sta­no­vu­je pod­mien­ky vhod­né na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby prís­luš­né or­gá­ny ob­me­dzi­li prís­nosť všet­kých ulo­že­ných san­kcií na to, čo je ne­vyh­nut­ne pot­reb­né vzhľa­dom na zá­važ­nosť spá­cha­né­ho po­ru­še­nia.

57      Pre­to sa s vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roš­tát­nym sú­dom zdá, že vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va, ako je práv­na úp­ra­va v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, umož­ňu­je za­bez­pe­čiť, aby ku­mu­lá­cia stí­ha­ní a san­kcií, kto­rú po­vo­ľu­je, neš­la nad rá­mec to­ho, čo je ne­vyh­nut­ne pot­reb­né na do­siah­nu­tie cie­ľa uve­de­né­ho v bo­de 44 toh­to roz­sud­ku.

58      Tre­ba eš­te poz­na­me­nať, že ho­ci vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va spĺňa­jú­ca v zá­sa­de po­žia­dav­ky sta­no­ve­né v bo­doch 44, 49, 53 a 55 toh­to roz­sud­ku sa v zá­sa­de zdá byť schop­ná za­bez­pe­čiť pot­reb­ný sú­lad me­dzi rôz­ny­mi zá­uj­ma­mi prí­tom­ný­mi vo ve­ci, mu­sí sa tiež vnút­roš­tát­ny­mi or­gán­mi a súd­mi up­lat­ňo­vať tak, aby bre­me­no vy­plý­va­jú­ce v da­nom prí­pa­de pre dot­knu­tú oso­bu z ku­mu­lá­cie stí­ha­ní a san­kcií ne­bo­lo nep­ri­me­ra­né zá­važ­nos­ti spá­cha­né­ho po­ru­še­nia.

59      V ko­neč­nom dôs­led­ku pris­lú­cha vnút­roš­tát­ne­mu sú­du, aby po­sú­dil pri­me­ra­nosť kon­krét­ne­ho up­lat­ne­nia uve­de­nej práv­nej úp­ra­vy v rám­ci ko­na­nia vo ve­ci sa­mej, zvá­že­ním, na jed­nej stra­ne zá­važ­nos­ti pred­met­né­ho da­ňo­vé­ho po­ru­še­nia a na dru­hej stra­ne bre­me­na vy­plý­va­jú­ce­ho kon­krét­ne pre dot­knu­tú oso­bu z ku­mu­lá­cie stí­ha­ní a san­kcií v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej.

60      Na­po­kon v roz­sa­hu, v akom Char­ta ob­sa­hu­je prá­va, kto­ré zod­po­ve­da­jú prá­vam za­ru­če­ným v EDĽP, člá­nok 52 ods. 3 Char­ty sta­no­vu­je, že zmy­sel a roz­sah tých­to práv je rov­na­ký ako zmy­sel a roz­sah práv us­ta­no­ve­ných v uve­de­nom do­ho­vo­re. Pri vý­kla­de člán­ku 50 Char­ty te­da tre­ba zoh­ľad­niť člá­nok 4 Pro­to­ko­lu č. 7 EDĽP (poz­ri v tom­to zmys­le roz­sud­ky z 15. feb­ruára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 77, a z 5. ap­rí­la 2017, Or­si a Bal­det­ti, C‑217/15 a C‑350/15, EU:C:2017:264, bod 24).

61      V tej­to sú­vis­los­ti Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va roz­ho­dol, že ku­mu­lá­cia stí­ha­ní a da­ňo­vých a tres­tných san­kcií, kto­rý­mi sa tres­tá to is­té po­ru­še­nie da­ňo­vé­ho zá­ko­na, v zá­sa­de ne­po­ru­šu­je zá­sa­du ne bis in idem za­kot­ve­nú v člán­ku 4 Pro­to­ko­lu č. 7 ESĽP, ak pred­met­né da­ňo­vé a tres­tné ko­na­nia ma­jú dos­ta­toč­ne úz­ku ma­te­riál­nu a ča­so­vú sú­vis­losť (ESĽP, 15. no­vem­bra 2016, A a B v. Nór­sko, CE:ECHR:2016:1115JUD002413011, § 132).

62      Po­žia­dav­ky, kto­rým člá­nok 50 Char­ty v spo­je­ní s jej člán­kom 52 ods. 1 po­dria­ďu­je prí­pad­nú ku­mu­lá­ciu tres­tných stí­ha­ní a san­kcií a správ­nych stí­ha­ní a správ­nych san­kcií tres­tnej po­va­hy, ako vy­plý­va z bo­dov 44, 49, 53, 55 a 58 toh­to roz­sud­ku, za­bez­pe­ču­jú ta­kú úro­veň ochra­ny zá­sa­dy ne bis in idem, kto­rá ne­po­ru­šu­je úro­veň, kto­rá je za­ru­če­ná člán­kom 4 Pro­to­ko­lu č. 7 EDĽP, tak ako ho vy­kla­dá Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.

63      Vzhľa­dom na všet­ky pred­chá­dza­jú­ce úva­hy tre­ba na po­lo­že­nú otáz­ku od­po­ve­dať tak, že člá­nok 50 Char­ty sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­ve, pod­ľa kto­rej mož­no vo­či ur­či­tej oso­be za­čať tres­tné stí­ha­nie za ne­zap­la­te­nie splat­nej DPH v zá­kon­ných le­ho­tách, ho­ci tej­to oso­be už bo­la za rov­na­ké skut­ky prá­vop­lat­ne ulo­že­ná správ­na san­kcia tres­tnej po­va­hy v zmys­le toh­to člán­ku 50, za pod­mien­ky, že tá­to práv­na úp­ra­va:

-        sle­du­je cieľ všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, kto­rý mô­že od­ôvod­ňo­vať ta­kú­to ku­mu­lá­ciu stí­ha­ní a san­kcií, a to boj pro­ti po­ru­še­niam v ob­las­ti DPH, pri­čom tie­to stí­ha­nia a tie­to san­kcie mu­sia mať kom­ple­men­tár­ne cie­le,

-        ob­sa­hu­je pra­vid­lá za­bez­pe­ču­jú­ce koor­di­ná­ciu ob­me­dzu­jú­cu na to, čo je prís­ne ne­vyh­nut­né, do­da­toč­né bre­me­no, kto­ré pre dot­knu­té oso­by vy­plý­va zo sú­be­hu tých­to ko­na­ní a

-        sta­no­vu­je pra­vid­lá, kto­ré umož­ňu­jú za­bez­pe­čiť, aby prís­nosť všet­kých ulo­že­ných san­kcií bo­la ob­me­dze­ná na to, čo je prís­ne ne­vyh­nut­né, vo vzťa­hu k zá­važ­nos­ti pred­met­né­ho po­ru­še­nia.

64      Vnút­roš­tát­ne­mu sú­du pris­lú­cha za­bez­pe­čiť, vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti ko­na­nia vo ve­ci sa­mej, aby bre­me­no vy­plý­va­jú­ce kon­krét­ne pre dot­knu­tú oso­bu z up­lat­ňo­va­nia vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rej sa tý­ka ko­na­nie vo ve­ci sa­mej, a z ku­mu­lá­cie stí­ha­ní a san­kcií, kto­rú tá­to vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va umož­ňu­je, ne­bo­lo nep­ri­me­ra­né zá­važ­nos­ti spá­cha­né­ho po­ru­še­nia.

 

Diskusia