Policajný agent v cele obvineného, áno, či nie?

 

Ten­to prís­pe­vok (či skôr in­for­má­cia) sa za­obe­rá prob­le­ma­ti­kou pou­ži­tia us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov, kto­ré zís­kal agent z dô­ver­ných roz­ho­vo­rov s ob­vi­ne­ným pri je­ho vä­zob­nom tres­tnom stí­ha­ní (res­pek­tí­ve pri po­by­te ob­vi­ne­né­ho vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za inú je­ho tres­tnú čin­nosť).

Pod­kla­dom prís­pev­ku bu­de roz­hod­nu­tie Spol­ko­vé­ho súd­ne­ho dvo­ra SRN zo dňa 26.07.2007 sp. zn. 3 StR 104/07 (roz­hod­nu­tie ci­to­va­né pod­ľa prek­la­du PhDr. Jan Há­jek, Trestněpráv­ní re­vue č. 4/2008, s. 120 – 122).

Prí­pad, kto­rým sa Spol­ko­vý súd­ny dvor SRN za­obe­ral sa skut­ko­vo tý­kal tres­tnej ve­ci, v kto­rej mal ob­vi­ne­ný v ro­ku 2002 omá­miť 15 roč­né di­ev­ča, kto­ré nás­led­ne zom­re­lo. Bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu vraž­dy, pri­čom ob­vi­ne­ný, sa v tom ča­se, na­chá­dzal vo väz­be v sú­vis­los­ti s inou tres­tnou ve­cou. Ob­vi­ne­ný pop­rel spá­chanie skut­ku a ďa­lej vo ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať. Po­čia­toč­né po­doz­re­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu sa tak ne­po­da­ri­lo, na­priek pou­ži­tiu rôz­nych vy­šet­ro­va­cích me­tód, potvr­diť. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, bol, na zá­kla­de prí­ka­zu (po­vo­le­nia) sud­cu, na­sa­de­ný po­li­caj­ný agent, pri­čom po­vo­le­nie na pou­ži­tie agen­ta bo­lo nie­koľ­kok­rát predĺže­né. Po­li­caj­ný agent bol pro­ti ob­vi­ne­né­mu na­sa­de­ný po­čas ro­ku 2004, pri­čom pos­tup­ne si zís­ka­val ob­vi­ne­né­ho dô­ve­ru (k ich zoz­ná­me­niu doš­lo pri zin­sce­no­va­nom pre­vo­ze väz­ňov, nás­led­ne sa stre­tá­va­li vo väz­be a spo­loč­ne trá­vi­li čas na vy­chádz­kach mi­mo väz­ni­ce, kto­ré im bo­li po­vo­le­né na žia­dosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní). Ob­vi­ne­ný po­li­caj­né­mu agen­to­vi roz­prá­val o vy­šet­ro­va­ní a po­pie­ral spá­chanie skut­ku. Až po ro­ku od na­sa­de­nia agen­ta, na týž­dňo­vej vä­zob­nej do­vo­len­ke (poz­nám­ka auto­ra prís­pev­ku - ob­vi­ne­ný už bol v tom ča­se vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za inú tres­tnú čin­nosť a v pod­sta­te iš­lo o do­vo­le­né do­čas­né opus­te­nie ús­ta­vu), kto­rú trá­vil s po­li­caj­ným agen­tom, ho po­li­caj­ný agent zá­mer­ne za­čal do­ta­zo­vať na dô­vod, kto­rý vie­dol k to­mu, že bol po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu vraž­dy, pri­čom po­čas roz­ho­vo­ru ape­lo­val po­li­caj­ný agent na dô­ve­ru, kto­rá me­dzi ni­mi pa­nu­je a na­lie­hal na ob­vi­ne­né­ho, aby mu po­ve­dal prav­du. Ob­vi­ne­ný, kto­rý si chcel udr­žať dô­ve­ru po­li­caj­né­ho agen­ta (aj s oh­ľa­dom na plá­no­va­né spo­loč­né ob­chod­né ak­ti­vi­ty na slo­bo­de, kto­ré mu sľu­bo­val po­li­caj­ný agent), sa na­ko­niec k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu priz­nal. Od­po­ve­dal po­li­caj­né­mu agen­to­vi na veľ­ké množ­stvo otá­zok a uvá­dzal pod­rob­nos­ti nap­rík­lad ako od­strá­nil mŕtvo­lu a za­hla­dil sto­py. Nas­le­du­jú­ci deň eš­te tie­to úda­je dopl­nil. Po tých­to uda­los­tiach bol ob­vi­ne­ný po­lí­ciou in­for­mo­va­ný o na­sa­de­ní agen­ta ako aj o tom, že sa ich roz­ho­vo­ry nah­rá­va­li a že sú pou­ži­teľ­né v ko­na­ní pred sú­dom. Po­tom bol for­mál­ne vy­po­čú­va­ný, kde zo­pa­ko­val všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré uvie­dol agen­to­vi.

Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ob­ha­jo­ba na­pad­la pou­ži­teľ­nosť úda­jov pos­kyt­nu­tých ob­vi­ne­ným po­li­caj­né­mu agen­to­vi, av­šak súd tú­to ná­miet­ku za­mie­tol. Ob­vi­ne­ný bol od­sú­de­ný za ub­lí­že­nie na zdra­ví s nás­led­kom smr­ti na cel­ko­vý trest 9 ro­kov a 6 me­sia­cov.

Spol­ko­vý súd­ny dvor SRN (naj­vyš­ší súd SRN) pri­pus­til, že na­sa­de­nie po­li­caj­né­ho agen­ta bo­la le­gál­ne (v sú­la­de so zá­ko­nom po pred­chá­dza­jú­com súh­la­se sud­cu) ako aj le­gi­tím­ne (na pou­ži­tie agen­ta bo­li spl­ne­né aj ma­te­riál­ne pod­mien­ky vy­ža­do­va­né zá­ko­nom), av­šak ná­miet­ku ob­ha­jo­by, že úda­je pos­kyt­nu­té ob­vi­ne­ným po­li­caj­né­mu agen­to­vi ne­ma­li byť pou­ži­té v ko­na­ní pred sú­dom uz­nal a ro­zod­nu­tie niž­šie­ho stup­ňa zru­šil a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie. Spol­ko­vý súd­ny dvor SRN vy­chá­dzal z nas­le­du­jú­cich sku­toč­nos­tí a práv­nych úvah (krá­te­né):

- v sú­vis­los­ti s po­doz­re­ním zo spá­chania tres­tné­ho či­nu sa ob­vi­ne­ný roz­ho­dol ne­vy­po­ve­dať a tú­to sku­toč­nosť ozná­mil vy­šet­ro­va­te­ľo­vi. Z pro­ces­né­ho hľa­dis­ka bo­la te­da čin­nosť po­li­caj­né­ho agen­ta nep­rí­pus­tná v si­tuá­cii, keď vy­užil dô­ve­ru a pri­nú­til ob­vi­ne­né­ho k vý­po­ve­di spô­so­bom, kto­rý mal cha­rak­ter vý­slu­chu,

- sku­toč­nosť, ža sa po­li­caj­ný agent vy­py­to­val ob­vi­ne­né­ho na trest­ný čin, kto­rý sa mu klá­dol za vi­nu, od­po­ru­je zá­sa­de, že nik­to nes­mie byť nú­te­ný k to­mu, aby svo­jou vý­po­ve­ďou us­ved­čil sám se­ba ale­bo uvá­dzal okol­nos­ti, kto­ré by mu pri­ťa­žo­va­li,

- Spol­ko­vý súd­ny dvor od­ká­zal na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (roz­su­dok vo ve­ci Allan v. Veľ­ká Bri­tá­nia), v kto­rom bo­lo kon­šta­to­va­né, že slo­bod­né roz­hod­nu­tie ob­vi­ne­né­ho o pos­kyt­nu­tí, či ne­pos­kyt­nu­tí vý­po­ve­de je sú­čas­ťou prá­va ne­vy­po­ve­dať a slú­ži k ochra­ne pred se­baob­vi­ne­ním. Tá­to mož­nosť slo­bod­né­ho roz­hod­nu­tia je prak­tic­ky pop­re­ná v prí­pa­de, keď sa ob­vi­ne­ný pri vý­slu­chu roz­hod­ne ne­vy­po­ve­dať a úra­dy sa uchýlia k za­stie­ra­cie­mu ma­név­ru, aby od ob­ža­lo­va­né­ho vy­lá­ka­li priz­na­nie ale­bo iné us­ved­ču­jú­ce okol­nos­ti, kto­ré by inak pri vý­slu­chu ne­zís­ka­li a keď sa tak­to zís­ka­né priz­na­nie nes­kôr pou­ži­je ako dô­kaz v súd­nom ko­na­ní,

- súd kon­šta­tu­je, že po­kiaľ po­doz­ri­vým oso­bám kla­die­me otáz­ky, kto­ré ma­jú cha­rak­ter vý­slu­chu a za­ta­ju­je­me pri­tom, že v sku­toč­nos­ti ide o vy­šet­ro­va­nie, po­ru­šu­je­me zá­sa­du zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia a dos­tá­va­me sa za hra­ni­cu práv­ne­ho štá­tu. Tým, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­li k zís­ka­niu in­for­má­cií po­li­caj­né­ho agen­ta, cel­kom ig­no­ro­va­li roz­hod­nu­tie ob­ža­lo­va­né­ho vy­užiť svo­je prá­vo ne­vy­po­ve­dať. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de po­li­caj­ný agent pri kla­de­ní otá­zok ob­vi­ne­né­mu na ne­ho na­lie­hal a pod zá­mien­kou pred­stie­ra­nej dô­ve­ry sa sna­žil z ne­ho vy­lá­kať us­ved­ču­jú­cu vý­po­veď, kto­rú by inak ob­vi­ne­ný, pri for­mál­nom vý­slu­chu, ne­bol ochot­ný pos­kyt­núť. Po­li­caj­ný agent sa pri­tom vy­py­to­val tak dô­raz­ne, že je­ho roz­ho­vor s ob­vi­ne­ným v pod­sta­te pred­sta­vo­val funkč­ný ek­vi­va­lent vý­slu­chu vy­ko­ná­va­né­ho štát­ny­mi or­gán­mi. Po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho slo­bod­ne sa roz­hod­núť, či bu­de ale­bo ne­bu­de vy­po­ve­dať, je tu zá­važ­nej­šie v tom, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­uži­li k zís­ka­niu in­for­má­cií o tres­tnom či­ne psy­chic­kú zá­ťaž ob­vi­ne­né­ho vy­plý­va­jú­cu z je­ho vä­zob­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia,

-vzhľa­dom k uve­de­né­mu, súd kon­šta­to­val, že po­li­caj­ný agent zís­kal dô­ka­zy nep­rí­pus­tným spô­so­bom (t. j. za po­ru­še­nia pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho) a pre­to sa tie­to dô­ka­zy ne­mô­žu pou­žiť v ko­na­ní pred sú­dom. Rov­na­ký zá­ver vy­slo­vil aj vo vzťa­hu k nás­led­nej for­mál­nej us­ved­ču­jú­cej vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho (tzv. teória plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu). Súd kon­šta­to­val, že ob­vi­ne­ný bol sí­ce pred tou­to vý­po­ve­dou pou­če­ný o prá­ve ne­vy­po­ve­dať, av­šak v tom ča­se už or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní bo­li zná­me in­for­má­cie od po­li­caj­né­ho agen­ta, kto­ré vy­po­čú­va­jú­ci po­li­cajt ozna­čil pred ob­vi­ne­ným za pou­ži­teľ­né pred sú­dom. Aj ten­to dô­kaz bol pre­to ozna­če­ný za neú­čin­ný.

Zá­ve­ry pre ap­li­kač­nú prax v SR:

Slo­ven­ský Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je pou­ži­tie agen­ta a je­ho na­sa­de­nie do ce­ly ob­vi­ne­né­ho, kto­rý je tres­tne stí­ha­ný vä­zob­ne, res­pek­tí­ve je vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v sú­vis­los­ti s inou je­ho tres­tnou ve­cou (a v praxi sa aj ten­to spô­sob vy­uži­tia agen­ta pou­ží­va).

Uve­de­ný zá­ver vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 117 ods. 1 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mož­no agen­ta pou­žiť na od­ha­ľo­va­nie, zis­ťo­va­nie a us­ved­čo­va­nie pá­cha­te­ľov zlo­či­nov a tam uve­de­ných ďal­ších tres­tných či­nov. Agent te­da mô­že byť na­sa­de­ný do ce­ly ob­vi­ne­né­ho za úče­lom us­ved­če­nia ob­vi­ne­né­ho (zís­ka­nia us­ved­ču­jú­cich in­for­má­cií). Na­sa­de­nie agen­ta mu­sí byť le­gál­ne (pod­mien­kou le­ga­li­ty je, aby sa tak sta­lo na zá­kla­de prí­ka­zu sud­cu – tzv. for­mál­na pod­mien­ka), le­gi­tím­ne (pod­mien­kou le­gi­ti­mi­ty je, aby bol agent na­sa­de­ný len v prí­pa­doch, v kto­rých to okol­nos­ti vy­ža­du­jú – tzv. ma­te­riál­na pod­mien­ka. Ale­bo po­ve­da­né inak, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu pou­žiť agen­ta len pre­to, že im to Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je, ale mô­žu tak ko­nať len vte­dy, ak je pou­ži­tie agen­ta v da­nej kon­krét­nej ve­ci ne­vyh­nut­né a mô­že pri­niesť vý­sled­ky). Ďal­šou pod­mien­kou na­sa­de­nia agen­ta do ce­ly ob­vi­ne­né­ho je, aby iné pro­ces­né pros­tried­ky na od­ha­lo­va­nie, či us­ved­čo­va­nie pá­cha­te­ľov bo­li neú­čin­né (ne­pou­ži­teľ­né v tom kto­rom prí­pa­de), či as­poň, aby ich vy­uži­tie bo­lo pod­stat­ne sťa­že­né. Pou­ži­tie (na­sa­de­nie) agen­ta je te­da ul­ti­ma rá­tio v do­ka­zo­va­ní, t. j. pos­led­ná a kraj­ná mož­nosť (v po­chyb­nos­tiach mu­sia or­gá­ny čin­nné v tres­tnom ko­na­ní preu­ka­zo­vať ne­vyh­nut­nosť pou­ži­tia agen­ta).

Všet­ky tie­to pod­mien­ky sú le­gál­nym a le­gi­tím­nym pred­pok­la­dom na na­sa­de­nie agen­ta do ce­ly ob­vi­ne­né­ho, pri­čom dal­šie pod­mien­ky sa vzťa­hu­jú už pria­mo k na­sa­de­né­mu agen­to­vi, od kto­ré­ho ko­na­nia nás­led­ne zá­le­ží, či bu­dú ním zís­ka­né poz­nat­ky v ko­na­ní pred sú­dom vy­uži­teľ­né, res­pek­tí­ve, či bu­dú po­va­žo­va­né za ob­chá­dzanie, či pria­mo za po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať (zá­ka­zu neob­vi­ňo­vať sa­mé­ho se­ba). Tie­to po­žia­dav­ky mož­no zhr­núť nas­le­dov­ne:

- agent nes­mie ini­cia­tív­ne ne­lie­hať na ob­vi­ne­né­ho, klásť mu neus­tá­le otáz­ky oh­ľad­ne tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá sa mu kla­die za vi­nu a to za vy­uží­va­nia dô­ve­ry, kto­rú v ňom má ob­vi­ne­ný a to ta­kým ak­tív­nym spô­so­bom, kto­rý už bu­de na úrov­ni „kla­sic­ké­ho“ vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní (už vô­bec nes­mie agent vy­uží­vať vý­ho­dy, kto­ré má, nap­rík­lad mož­nosť „vy­ba­viť“ vy­chádz­ku mi­mo väz­ni­cu a pod­mie­ňo­vať jej vy­ba­ve­nie prav­di­vým „vy­roz­prá­va­ním“ okol­nos­tí tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho). Ta­ký­to spô­sob pô­so­be­nia agen­ta v ce­le ob­vi­ne­né­ho bu­de nut­né po­va­žo­vať za evi­den­tné po­ru­še­nie pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho a to prá­va ne­vy­po­ve­dať a neus­ved­čo­vať sa­mé­ho se­ba, pri­čom je bez­výz­nam­né, či ob­vi­ne­ný inak pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, v pro­ces­nej for­me ob­vi­ne­né­ho, ne­vy­po­ve­dal ale­bo vy­po­ve­dal,

- čin­nosť agen­ta v ce­le ob­vi­ne­né­ho mu­sí mať pa­sív­ny cha­rak­ter, agent mu­sí mať skôr pos­ta­ve­nie to­ho, kto­rý po­čú­va, než to­ho, kto­rý sa pý­ta. In­for­má­cie za­chy­te­né agen­tom, kto­ré mu v ce­le vy­roz­prá­val ob­vi­ne­ný a to bez zjav­né­ho nát­la­ku, sľu­bov, či zneu­ži­tia dô­ve­ry zo stra­ny aget­na, bu­dú po­tom v súd­nom ko­na­ní pou­ži­teľ­né a bu­de bez­výz­na­me­né, či ob­vi­ne­ný pred­tým vy­po­ve­dal, res­pek­tí­ve vy­užil svoj­ho prá­va a k ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať. To v ko­neč­nom dôs­led­ku mož­no vy­pov­diť aj z vy­ššie uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia Spol­ko­vé­ho súd­ne­ho dvo­ra SRN, kto­rý skon­šta­to­val, že sa­mot­né skry­té vy­šet­ro­va­nie ne­po­ru­šu­je zá­kaz neob­vi­ňo­vať sa­mé­ho se­ba a ani vy­uží­vať in­for­má­cie z ne­ho zís­ka­né, pre­to­že ta­ký­to pos­tup up­ra­vu­jú zá­kon­né pred­pi­sy. Prob­lém nas­ta­ne vte­dy, ak agent na ob­vi­ne­né­ho na­lie­ha (a to nap­rík­lad dl­ho­do­bo) a nát­lak stup­ňu­je s cie­ľom psy­chic­ky „ho zlo­miť“ a zís­kať tak us­ved­ču­jú­ce in­for­má­cie.

Môj sub­jek­tív­ny ná­zor na na­sa­de­nie agen­ta do ce­ly ob­vi­ne­né­ho je skôr ne­ga­tív­ny. Nech už je čin­nosť agen­ta v ce­le ob­vi­ne­né­ho aká­koľ­vek (pa­sív­na, či ak­tív­na) je vždy za­me­ra­ná na to, aby agent skry­tým spô­so­bom zis­til od ob­vi­ne­né­ho úda­je, kto­ré by ho moh­li us­ved­čiť, res­pek­tí­ve, kto­ré by moh­li us­ved­čiť inú oso­bu (kto­rú nap­rík­lad ob­vi­ne­ný chrá­ni), prí­pad­ne, kto­ré by moh­li viesť k zís­ka­niu iných us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov pro­ti ob­vi­ne­né­mu (nap­rík­lad k za­is­te­niu lis­tin­ných dô­ka­zov o kto­rých po­lí­cia ne­ve­de­la a po­dob­ne). Od agen­ta sa to­tiž pred­pok­la­dá (na roz­diel od tzv. pries­to­ro­vé­ho od­pos­lu­chu, kto­rý je v ce­le umies­tne­ný) vždy ur­či­té ak­tív­ne ko­na­nie (mi­ni­mál­ne zoz­ná­me­nie sa agen­ta s ob­vi­ne­ným, sna­ha nad­via­zať s ob­vi­ne­ným pria­teľ­ské vzťa­hy, dô­ve­ru a to za úče­lom zís­ka­nia in­for­má­cií o tres­tnom či­ne). Pod­sta­ta ko­na­nia štá­tu je tak v kaž­dom prí­pa­de za­me­ra­ná na to, aby skry­tým (pred­stie­ra­ným) spô­so­bom „pre­lo­mi­la“ prá­vo ob­vi­ne­né­ho nep­ris­pieť k svoj­mu vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu (res­pek­tí­ve ide o nep­ri­ja­teľ­né ob­chá­dzanie prá­va ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať) a to za si­tuácie, keď je ob­vi­ne­ný vo väz­be (t. j. v po­zí­cii, kto­rá spra­vid­la ťa­ži­vo do­lie­ha na kaž­dé­ho ob­vi­ne­né­ho).

Na­po­kon, je to prá­ve štát, kto­rý ak­cep­to­va­ním me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov a kon­ci­po­va­ním svo­jej vnút­roš­tát­nej le­gis­la­tí­vy, za­ru­čil ob­vi­ne­ným ur­či­tý ka­ta­lóg práv (me­dzi ni­mi aj zá­kaz nú­tiť, fy­zic­ky ale­bo psy­chic­ky, evi­den­tne ale­bo skry­to, ob­vi­ne­né­ho k us­ved­če­niu se­ba sa­mé­ho a to aj v prí­pa­doch zá­važ­nej kri­mi­na­li­ty) a pre­to je v práv­nom štá­te nep­ri­ja­teľ­né, aby ten is­tý štát sus­pen­do­val tie­to prá­va ob­vi­ne­né­ho v si­tuáciách, keď sú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v dô­kaz­nej nú­dzi. Prá­vo ml­čať (t. j. nep­ris­pieť žiad­nym ak­tív­nym spô­so­bom k svoj­mu us­ved­če­niu) je v tres­tnom pro­ce­se de­mok­ra­tic­ké­ho štá­tu tak dô­le­ži­té, že je pot­reb­né na ňom bez­výh­rad­ne tr­vať a to aj v si­tuáciách, keď prá­ve „bez zlo­me­nia“ ml­ča­nia ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né preu­ká­zať zá­važ­nú kri­mi­na­li­tu, či us­ved­čiť jej pá­cha­te­ľov. Zá­sa­du, že účel svä­tí pros­tried­ky, by roz­hod­ne ne­mal ap­li­ko­vať štát pros­tred­níc­tvom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de by štát skĺzol na úro­veň tých, vo­či kto­rým je tres­tné prá­vo na­mie­re­né a stra­til by tak ná­rok na pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov.

 

 

 

Diskusia