Hlasovanie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky

Hen­rich In­sti­to­ris

               Hla­so­va­nie plé­na Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
V pos­led­nom ob­do­bí sa ve­ľa ho­vo­rí o ne­fun­kčnos­ti Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z dô­vo­du ne­mož­nos­ti roz­ho­do­vať v plé­ne. V mé­diách (al­ter­na­tív­nych aj hlav­nop­rú­do­vých) nie je spo­ru o uve­de­nom kon­šta­to­va­ní. Skús­me te­da v krát­kos­ti načr­tnúť je­den net­ra­dič­ný poh­ľad vy­chá­dza­jú­ci z práv­nych no­riem :
- č. 460/1992 Zb. Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej tiež „Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky“),
- zá­ko­na č. 314/2018 Z.z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej tiež „ZoUS“),
- roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky 8. ap­rí­la 1993 č. 114/1993 Z. z. Spra­vo­va­cí a ro­ko­va­cí po­ria­dok Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej tiež „SaRP“) a
- zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov (ďa­lej tiež „z. č. 38/1993 Z. z.“), kto­rý však bol plat­ný a účin­ný do 28.02.2019.
 
Kom­pe­ten­cie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sú uve­de­né v čl. 125 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (čl. 125 až 129a Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky), kto­ré sú­čas­ne ob­sa­hu­je aj pro­ces­né práv­ne nor­my (čl. 130 až 133 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky) vrá­ta­ne ob­sa­de­nia sú­du pri roz­ho­do­va­ní (čl. 131 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky). Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky ob­sa­hu­je aj práv­ne nor­my tý­ka­jú­ce sa or­ga­ni­zá­cie ús­tav­né­ho sú­du ako aj práv­ne nor­my up­ra­vu­jú­ce vznik a zá­nik fun­kcie sud­cov ús­tav­né­ho sú­du (čl. 134 až 140 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky).
 
Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­ho­du­je buď v se­ná­te ale­bo v plé­ne, pri­čom v sa­mot­nej Ústa­ve Slo­ven­skej re­pub­li­ky je sta­no­ve­né, ke­dy roz­ho­du­je v akom ob­sa­de­ní. Taxatív­ne sa uvá­dza­jú prí­pa­dy roz­ho­do­va­nia v plé­ne (čl. 131 ods. 1 ve­ta pr­vá Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky) a ne­ga­tív­nym vy­me­dze­ním („O os­tat­ných ve­ciach“) sú uve­de­né prí­pa­dy, ke­dy roz­ho­du­je v se­ná­te (čl. 131 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky).
 
Po­kiaľ ide o od­bor­nú li­te­ra­tú­ru z krát­ke­ho preh­ľa­du vy­plý­va, že spô­sob hla­so­va­nia v plé­ne je pri­jí­ma­ný jed­noz­nač­ne bez po­chyb­nos­tí tak, že väč­ši­nou plé­na sa ro­zu­mie väč­ši­na sud­cov z maximál­ne­ho mož­né­ho poč­tu sud­cov. Pod­ľa Ogur­čá­ka (in M. Čič a kol. : Ko­men­tár k Ústa­ve slo­ven­skej re­pub­li­ky, Ma­ti­ca Slo­ven­ská 1997, str. 484) „plé­num ús­tav­né­ho sú­du tvo­ria všet­ci de­sia­ti (eš­te pô­vod­ná úp­ra­va – pozn. auto­ra) sud­co­via ús­tav­né­ho sú­du. Plé­num ús­tav­né­ho sú­du je uz­ná­ša­nias­chop­né, ak je na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov (§ 4 ods. 2). Uz­ná­ša sa nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku zna­me­ná, že na pri­ja­tie roz­hod­nu­tia je pot­reb­ných mi­ni­mál­ne šesť hla­sov.“. Ogur­čák te­da pri vý­kla­de ús­ta­vy vy­chá­dza zo zá­ko­na, nes­kú­ma­júc je­ho prí­pad­nú proti­ús­tav­nosť, sa­mot­né­mu spô­so­bu ur­če­nia kto tvo­rí plé­num a ako sa ur­čí väč­ši­na sa ne­ve­nu­je. Dr­go­nec ob­dob­ne kon­šta­tu­je, že „plé­num ús­tav­né­ho sú­du práv­ne vý­znam­ným spô­so­bom roz­ho­du­je nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov. To zna­me­ná, že za návrh mu­sí byť as­poň se­dem sud­cov z tri­nás­tich.“ (J. Dr­go­nec : Ko­na­nie pred Ústav­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, 2. vy­da­nie, Šamo­rín : Heu­ré­ka, 2012, 67 s.) a v pod­sta­te rov­na­ko kon­šta­tu­je, že „plé­num ús­tav­né­ho sú­du práv­ne vý­znam­ne roz­ho­du­je nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov. To zna­me­ná, že za návrh mu­sí byť as­poň se­dem sud­cov z tri­nás­tich.“ (J. Dr­go­nec : Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Ko­men­tár, 2. vy­da­nie, Heu­ré­ka, 2007, str. 1011). Nes­kôr  Dr­go­nec zhod­ne uvá­dza, že „plé­num ús­tav­né­ho sú­du práv­ne vý­znam­ne roz­ho­du­je nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov. To zna­me­ná, že za návrh mu­sí byť as­poň se­dem sud­cov z tri­nás­tich.“ (Dr­go­nec, J.: Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Teória a prax, Bra­tis­la­va : C. H. Beck, 2015, str. 1453), pri­čom nás­led­ne ci­tu­je § 4 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. („Ústav­ný súd je spô­so­bi­lý v plé­ne ko­nať a uz­ná­šať sa, ak je na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov“). Sú­čas­ne tiež pou­ka­zu­je na dve roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ke­dy pr­výk­rát nas­ta­lo, že sa ne­do­siah­la zho­da a te­da bol návrh za­miet­nu­tý z dô­vo­du ne­dos­tat­ku hla­sov a to uz­ne­se­nie PL. ÚS 41/95 zo dňa 07.11.1996 a uz­ne­se­nie PL. ÚS 11/2012 zo dňa 17.09.2014.
 
Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v uz­ne­se­ní sp. zn. PL. ÚS 41/95 zo dňa 07.11.1996 uvie­dol, že „Pod­ľa § 4 ods. 2 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. ús­tav­ný súd je spô­so­bi­lý v plé­ne ko­nať a uz­ná­šať sa, ak je na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov. V ko­na­ní o ve­ci PL. ÚS 41/95 bo­li prí­tom­ní všet­ci de­sia­ti sud­co­via. Pod­ľa ods. 3 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. sa plé­num Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov. Keď­že sa pri hla­so­va­ní o pred­lo­že­nom návr­hu pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo ve­ci sú­la­du čl. I, § 3 ods. 2 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 72/1995 Z. z., kto­rým sa me­ní zá­kon Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 46/1993 Z. z. o Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­do­siah­la nad­po­lo­vič­ná väč­ši­na hla­sov všet­kých sud­cov, ús­tav­ný súd pod­ľa ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia návrh za­mie­tol.“ Spô­so­bom vý­poč­tu väč­ši­ny pri schop­nos­ti uz­ná­šať sa ús­tav­ný súd bliž­šie neuvie­dol.
 
Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v uz­ne­se­ní sp. zn. PL. ÚS 11/2012 zo dňa 17.09.2014 uvie­dol že „V ko­na­ní pod­ľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ús­ta­vy roz­ho­du­je ús­tav­ný súd v zmys­le čl. 131 ús­ta­vy v plé­ne, kto­ré sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov. Ak sa tá­to väč­ši­na ne­do­siah­ne, návrh sa za­miet­ne. Pod­ľa čl. 134 ods. 1 ús­ta­vy sa ús­tav­ný súd skla­dá z tri­nás­tich sud­cov. V zmys­le čl. 140 ús­ta­vy v spo­je­ní s us­ta­no­ve­ním § 4 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de je ús­tav­ný súd spô­so­bi­lý v plé­ne ko­nať a uz­ná­šať sa, ak je na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov. Pod­ľa § 4 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de plé­num ús­tav­né­ho sú­du sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov. Ak sa tá­to väč­ši­na ne­do­siah­ne, návrh sa za­miet­ne. Na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní plé­na ús­tav­né­ho sú­du ko­na­né­ho 17. sep­tem­bra 2014 bo­li prí­tom­ní je­de­nás­ti sud­co­via. Za návrh sud­cu spra­vo­daj­cu ale­bo za niek­to­rý z dvoch proti­návr­hov sud­cu La­jo­sa Més­zá­ro­sa ma­lo hla­so­vať mi­ni­mál­ne 7 sud­cov, inak je pot­reb­né po­va­žo­vať návrh za za­miet­nu­tý. Na tom­to ro­ko­va­ní plé­na sud­ca spra­vo­daj­ca oboz­ná­mil prí­tom­ných s ob­sa­hom návr­hu a s okol­nos­ťa­mi pod­stat­ný­mi pre roz­hod­nu­tie plé­na ús­tav­né­ho sú­du. Pri hla­so­va­ní o návr­hu sud­cu spra­vo­daj­cu, ako ani pri hla­so­va­ní o proti­návr­hoch sud­cu La­jo­sa Més­zá­ro­sa ne­bo­la do­siah­nu­tá nad­po­lo­vič­ná väč­ši­na hla­sov všet­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du.“
 
Z uz­ne­se­nia sp. zn. PL. ÚS 41/95 zo dňa 07.11.1996 ne­vyp­lý­va aké bo­li úva­hy pri po­čí­ta­ní väč­ši­ny v plé­ne, po od­ci­to­va­ní zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní sa len ar­bit­rár­ne kon­šta­tu­je, že sa väč­ši­na ne­do­siah­la, pri­čom nie je ani zrej­mé, koľ­ko sud­cov bo­lo za schvá­le­nie návr­hu a koľ­ko pro­ti. Z nie cel­kom jas­ných dô­vo­dov sa uvá­dza, koľ­ko sud­cov bo­lo prí­tom­ných na plé­ne, čo mô­že na­vá­dzať k to­mu, ako­by bo­la väč­ši­na po­čí­ta­ná z prí­tom­ných sud­cov, ta­ké­to po­čí­ta­nie však ne­má nor­ma­tív­ny zá­klad ani v ús­ta­ve ani v zá­ko­ne ani v spra­vo­va­com a ro­ko­va­com po­riad­ku. Uz­ne­se­nie sp. zn. PL. ÚS 11/2012 zo dňa 17.09.2014 je pod­ľa všet­ké­ho v čas­ti zdô­vod­ne­nia sil­ne in­špi­ro­va­né uz­ne­se­ním sp. zn. PL. ÚS 41/95 keď ob­sa­hu­je ci­tá­cie zá­ko­na a po­čet sud­cov prí­tom­ných na plé­ne. Ani tu však nie je uve­de­né, z koľ­ko sud­cov sa väč­ši­na po­čí­ta a koľ­ko sud­cov bo­lo za kto­rý návrh. Uve­de­né však je, že na pri­ja­tie je pot­reb­ných se­dem sud­cov, cel­kom zrej­me tak ús­tav­ný súd tak vy­chá­dza z § 4 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z.. Uz­ne­se­nie sa ani ne­zao­be­rá tým, akým poč­tom sa uz­ná­ša ús­tav­ný súd v plé­ne pod­ľa sa­mot­nej Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, aj keď ob­sa­hu­je „vy­lep­še­nie“ a to ci­tá­ciu us­ta­no­ve­ní ús­ta­vy up­ra­vu­jú­cich uz­ná­ša­nie sa v plé­ne a po­čet sud­cov tvo­ria­cich Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Uve­de­ná ci­tá­cia ús­ta­vy up­ra­vu­jú­ca maximál­ny po­čet sud­cov tvo­ria­cich ús­tav­ný súd naz­na­ču­je, sú­lad­ne s uve­de­ným mi­ni­mál­nym poč­tom hla­sov (se­dem), že plé­num sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou as­poň se­dem hla­sov. Uve­de­né je však roz­por­né s naz­na­če­ním re­le­van­tnos­ti poč­tu prí­tom­ných sud­cov. Mož­no po­tom zhr­núť, že ús­tav­ný súd expli­cit­ne neuvie­dol ako po­čí­ta väč­ši­nu v plé­ne. Tre­ba len dú­fať, že v bu­dúc­nos­ti ús­tav­ný súd uve­die as­poň koľ­ko sud­cov bo­lo za jed­not­li­vé návr­hy a z koľ­ko sud­cov si väč­ši­nu pri hla­so­va­ní po­čí­tal.
 
Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky sta­no­vu­je ako roz­ho­du­je plé­num tak, že „Plé­num ús­tav­né­ho sú­du sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov.“ (čl. 131 ods. 1 ve­ta dru­há Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky). Zá­kon č. 314/2018 Z.z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov uve­de­né pra­vid­lo len bliž­šie up­ra­vu­je v us­ta­no­ve­ní § 8 ods. 5 („Plé­num ús­tav­né­ho sú­du sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou hla­sov všet­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du.“), keď sa­moz­rej­me ne­mô­že me­niť pod­mien­ky uve­de­né v Ústa­ve Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Sú­čas­ne však us­ta­no­ve­nie § 8 ods. 4 ZoUS sta­no­vu­je, že „Ústav­ný súd je spô­so­bi­lý v plé­ne ko­nať a uz­ná­šať sa, ak je na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní plé­na ús­tav­né­ho sú­du prí­tom­ná as­poň nad­po­lo­vič­ná väč­ši­na všet­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du.“. Úpra­vu v Ústa­ve Slo­ven­skej re­pub­li­ky sle­du­je aj us­ta­no­ve­nie § 14 ods. 2 ve­ta pr­vá SaRP („Plé­num Ústav­né­ho sú­du sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov.“), pri­čom Spra­vo­va­cí a ro­ko­va­cí po­ria­dok Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky stra­til zru­še­ním § 79 z. č. 38/1993 Z. z. blan­ke­to­vú nor­mu. Po­rov­na­ním us­ta­no­ve­ní § 8 ods. 5 ZoUS a § 8 ods. 4 ZoUS zis­ťu­je­me, ako­by zá­ko­no­dar­ca roz­li­šo­val me­dzi „uz­ná­ša­ním sa“ a „spô­so­bi­los­ťou sa uz­ná­šať“. V obid­voch prí­pa­doch však zá­kon vy­ža­du­je nad­po­lo­vič­nú väč­ši­nu hla­sov všet­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du na­vy­še zhod­ne s ús­ta­vou, tak­že aj prí­pad­né roz­li­šo­va­nie me­dzi „uz­ná­ša­ním sa“ a „spô­so­bi­los­ťou sa uz­ná­šať“ bu­de bez nás­led­kov v ap­li­kač­nej praxi.
 
Zá­kon­né us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú pod­mien­ky uz­ná­ša­nias­chop­nos­ti zhod­ne s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, na roz­diel od pred­chá­dza­jú­cej úp­ra­vy v us­ta­no­ve­ní § 4 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z., pod­ľa kto­ré­ho „Ústav­ný súd je spô­so­bi­lý v plé­ne ko­nať a uz­ná­šať sa, ak je na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov“ a kto­ré bo­lo pod­ľa ná­zo­ru auto­ra v čas­ti spô­so­bi­los­ti sa uz­ná­šať proti­ús­tav­né pre roz­por s us­ta­no­ve­ním čl. 131 ods. 1 ve­ta dru­há Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ani dô­vo­do­vá sprá­va k ZoUS žiaľ (štan­dar­dne) neu­vá­dza v Oso­bit­nej čas­ti (§ 7 až 9 od­sek se­dem) neu­vá­dza dô­vo­dy zme­ny zne­nia spô­so­bi­los­ti ko­nať ús­tav­né­ho sú­du v plé­ne („Plé­num ús­tav­né­ho sú­du je schop­né uz­ná­šať sa, ak je prí­tom­ná as­poň nad­po­lo­vič­ná väč­ši­na všet­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du. Hla­so­vať mu­sí kaž­dý sud­ca ús­tav­né­ho sú­du, kto­rý je prí­tom­ný na za­sad­nu­tí plé­na. Na pri­ja­tie plat­né­ho roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du je pot­reb­né, aby zaň hla­so­va­la nad­po­lo­vič­ná väč­ši­na všet­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du. Ak sa tá­to väč­ši­na ne­do­siah­ne, návrh sa za­miet­ne. Ak sa ús­tav­ný súd vo ve­ci pod­ľa čl. 129a ús­ta­vy neuz­ne­sie nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, ko­na­nie sa za­sta­ví. Ide o práv­nu úp­ra­vu, pod­sta­ta kto­rej vy­plý­va z čl. 131 ods. 1 dru­hej až štvr­tej ve­ty ús­ta­vy.“). Od­hliad­nuc od prav­de­po­dob­ne ne­ve­do­mé­ho od­strá­ne­nia proti­ús­tav­né­ho us­ta­no­ve­nia oh­ľad­ne uz­ná­ša­nia sa v plé­ne, doš­lo aj k zme­ne zá­kon­ných pod­mie­nok spô­so­bi­los­ti ko­nať v plé­ne, kto­rá up­ra­ve­ná v ús­ta­ve nie je a ne­bo­la (je up­ra­ve­ná len spô­so­bi­losť uz­ná­šať sa). V dôs­led­ku uve­de­nej zme­ny po­tom už nič neb­rá­ni to­mu, aby sa nie­len uz­ná­ša­nias­chop­nosť po­čí­ta­la ús­tav­ne kon­for­mným spô­so­bom t.j. bez proti­ús­tav­né­ho ob­me­dzenia mi­ni­mál­nym poč­tom sud­cov v plé­ne, ale aby sa po­su­dzo­va­la spô­so­bi­losť Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky ko­nať v plé­ne tak, že sa väč­ši­na bu­de po­čí­tať zo všet­kých sud­cov, ak­tuál­ne zo sied­mych sud­cov a v bu­dúc­nos­ti pri pl­nom ob­sa­de­ní z tri­nás­tich sud­cov.
 
Je pot­reb­né si pri­po­me­núť úp­ra­vu pod­ľa z. č. 38/1993 Z. z., pod­ľa kto­rej § 4 ods. 2 „Ústav­ný súd je spô­so­bi­lý v plé­ne ko­nať a uz­ná­šať sa, ak je na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov“ a pod­ľa § 4 ods. 3 „Plé­num Ústav­né­ho sú­du sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov“. Pod­ľa tej­to star­šej úp­ra­vy plé­num Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa „uz­ná­ša­lo“ nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov, av­šak ús­tav­ný súd bol „spô­so­bi­lý“ ko­nať len ak bo­lo prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov. Ta­ký­to gra­ma­tic­ký vý­klad však je ne­lo­gic­ký a to naj­mä v kon­texte to­ho, že sa­mot­ná ús­ta­va v čl. 131 ods. 2 ve­ta dru­há sta­no­vu­je, že plé­num sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov. Ne­ma­lo by po­tom lo­gi­ku tvr­diť, že ús­tav­ný súd sa sí­ce mô­že uz­ná­šať nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov, av­šak ne­mu­sí byť uz­ná­ša­nias­chop­ný. Vý­klad us­ta­no­ve­ní z. č. 38/1993 Z. z. a to vzá­jom­ný roz­por us­ta­no­ve­ní § 4 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. a § 4 ods. 3 z. č. 38/1993 Z. z. by sa dal sa­moz­rej­me prek­le­núť tým, že ich tre­ba vy­kla­dať vo vzá­jom­nej sú­vis­los­ti (ako práv­ne nor­my aj tre­ba vy­kla­dať) a te­da keď na spô­so­bi­losť v plé­ne ko­nať a uz­ná­šať sa je pot­reb­ných na ro­ko­va­ní a roz­ho­do­va­ní prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov, mô­že sa ús­tav­ný súd aj uz­ná­šať len ak je prí­tom­ných as­poň se­dem sud­cov. Ta­ká­to úva­ha však nie je mož­ná, keď­že sa­mot­ná ús­ta­va sta­no­vu­je, že plé­num „sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov“ (čl. 131 ods. 1 ve­ta dru­há), te­da po­kiaľ Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky sta­no­vu­je, že plé­num ús­tav­né­ho sú­du sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov, ne­mô­že zá­kon zme­niť pod­mien­ky na uz­ná­ša­nie sa tak, že je pot­reb­ný mi­ni­mál­ny po­čet sud­cov se­dem ako po­čet prí­pad­ne od­liš­ný od nad­po­lo­vič­nej väč­ši­ny všet­kých sud­cov. Neob­sto­jí pop­ri se­be, že by sa ús­tav­ný súd uz­ná­šal sú­lad­ne s ús­ta­vou a sú­čas­ne by v zmys­le zá­ko­na ne­bol uz­ná­ša­nias­chop­ný.
 
Pri po­čí­ta­ní väč­ši­ny hla­sov pri hla­so­va­ní ús­tav­né­ho sú­du v plé­ne je pot­reb­né skú­mať nas­le­du­jú­ce okol­nos­ti :
 
Čo je nad­po­lo­vič­ná väč­ši­na v zá­sa­de v kla­sic­kej ma­te­ma­ti­ke ne­bu­de spor­né, v praxi sa zis­tí po­čet pr­vkov v mno­ži­ne a väč­ši­nou z tej­to mno­ži­ny je po­tom pod­mno­ži­na, kto­rá ob­sa­hu­je viac pr­vkov ako sú­čet os­tat­ných pr­vkov pa­tria­cich do mno­ži­ny, av­šak ne­pa­tria­cich do uve­de­nej pod­mno­ži­ny.
 
Slo­vo všet­kých vy­me­dzu­je po­čet sud­cov (pr­vkov) mno­ži­ny. Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky de­fi­nu­je, že pri ur­čo­va­ní nad­po­lo­vič­nej väč­ši­ny je roz­ho­du­jú­ce skú­ma­nie hla­sov všet­kých sud­cov. Tak­že na jed­nej stra­ne žia­den sud­ca, pod­ľa aké­ho­koľ­vek kri­té­ria, ne­mô­že os­tať mi­mo skú­ma­nia je­ho hla­su pri hla­so­va­ní. Sú­čas­ne však na dru­hej stra­ne sa skú­ma a za­po­čí­ta­va len hlas sa­mot­né­ho sud­cu a ni­ko­ho iné­ho a to ani je­ho asis­ten­ta, ne­daj­bo­že zá­stup­cu na zá­kla­de (ab­sur­dné­ho) po­ve­re­nia/spl­no­moc­ne­nia. Nie je roz­ho­du­jú­ci ani hlas kan­di­dá­tov na sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, ten­to nie je skú­ma­ný ani ke­by bol vy­be­ra­ný je­den sud­ca a oba­ja kan­di­dá­ti na sud­cu ús­tav­né­ho sú­du schvá­le­ní Ná­rod­nou ra­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky by ma­li ten is­tý ná­zor a „hla­so­va­li by“ rov­na­ko. Sa­mot­né skú­ma­nie hla­su by ne­mal byť prob­lém, keď­že sa hla­su­je vý­slov­ným vy­jad­re­ním vô­le.
 
Naos­ta­tok je dô­le­ži­té skú­mať, kto je to sud­ca v práv­nej nor­me z Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ur­ču­jú­cej roz­ho­do­va­nie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky v plé­ne. Tým­to sa vlas­tne de­fi­nu­je, kto je pr­vkom mno­ži­ny všet­kých sud­cov, aby sa moh­la skú­mať vô­ľa pr­vkov pod­mno­ži­ny (sud­cov) pri hla­so­va­ní. Pod­ľa čl. 134 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky „sud­cov ús­tav­né­ho sú­du vy­me­nú­va na návrh Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky na dva­násť ro­kov pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky“, tá­to oso­ba mu­sí spĺňať pod­mien­ky (mô­že vznik­núť otáz­ka a v bu­dúc­nos­ti asi aj vznik­ne, či pre­zi­dent/ka mô­že vy­me­no­vať sud­cov ak mu Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky nep­red­lo­ží kan­di­dá­tov spĺňa­jú­cich pod­mien­ky pod­ľa čl. 134 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, prí­pad­ne mi­ni­mál­ne pre­zi­dent/ka mô­že tvr­diť, že tie­to pod­mien­ky nie sú spl­ne­né, uve­de­né však nie je pod­stat­né pre tú­to úva­hu). Naj­pod­stat­nej­šie však je, že „zlo­že­ním sľu­bu (pozn. auto­ra - do rúk pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky) sa sud­ca ús­tav­né­ho sú­du ují­ma svo­jej fun­kcie“ (čl. 134 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky). Te­da kto nez­lo­ží pred­pí­sa­ný sľub do rúk pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky nie je sud­com Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Tak­že pr­vka­mi mno­ži­ny sú len pre­zi­den­tom riad­ne vy­me­no­va­ní sud­co­via Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky a nik­to iný.
 
Mož­no te­da zhr­núť, že po­kiaľ Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky sta­no­vu­je roz­ho­do­va­nie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky tak, že „plé­num ús­tav­né­ho sú­du sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou všet­kých sud­cov“, skú­ma sa väč­ši­na z vy­me­no­va­ných sud­cov Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Te­da nie väč­ši­na z poč­tu miest sud­cov Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky a ani nie väč­ši­na zo súč­tu sud­cov a kan­di­dá­tov na sud­cov a ani nie väč­ši­na z inak vy­tvo­re­nej mno­ži­ny. Skú­ma­jú sa len hla­sy sud­cov Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, te­da pre­miet­nuc uve­de­né do ma­te­ma­ti­ky, mno­ži­nu tvo­ria všet­ci sud­co­via Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (kto­rí bo­li riad­ne vy­me­no­va­ní a ich fun­kcia im ne­za­nik­la) a skú­ma­jú sa hla­sy pr­vkov pod­mno­ži­ny (sud­cov) z tej­to mno­ži­ny vy­tvo­re­nej pri hla­so­va­ní. Pod­mno­ži­na po­tom mu­sí mať väč­ší po­čet pr­vkov ako zos­ta­tok pr­vkov v mno­ži­ne, aby sa ús­tav­ný súd uz­nie­sol na roz­hod­nu­tí. Ak­tuál­ne je po­čet sud­cov Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky se­dem, po­tom väč­ši­na zo sied­mych sú šty­ria. Plé­num sud­cov Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky je tak v sú­čas­nos­ti tvo­re­né sied­mi­mi sud­ca­mi, te­da pri hla­so­va­ní v plé­ne sú pot­reb­né šty­ri hla­sy.
 
Zá­ve­rom mož­no uviesť, že ne­mož­nosť ús­tav­né­ho sú­du roz­ho­do­vať v plé­ne tak ako bo­lo do­te­raz pre­zen­to­va­né v mé­diách a aká aj bo­la prax ne­bo­la da­ná aj keď le­gi­ti­mi­ta roz­hod­nu­tí, ak by bo­li roz­hod­nu­té v plé­ne šty­roch sud­cov by bo­la ne­po­chyb­ne niž­šia ako v plé­ne tri­nás­tich sud­cov. Sú­čas­ne tiež mož­no vy­jad­riť zá­ver, že aj ús­tav­ný súd bu­de vo svo­jich roz­hod­nu­tiach aj riad­ne uvá­dzať po­mer pri hla­so­va­ní, aby bo­lo zrej­mé a pres­kú­ma­teľ­né aký bol vý­sle­dok hla­so­va­nia a či nas­ta­lo ale­bo ne­nas­ta­lo za­miet­nu­tie návr­hu ex con­sti­tu­tio­ne.

Diskusia