Prečo vládny návrh zákona o elektronických komunikáciách zasahoval do práva na súkromie?

Publikované: 27. 03. 2020, čítané: 1530 krát
 

 

Mgr. Pe­ter Kos­ka

Práv­nic­ká fa­kul­ta

Uni­ver­si­té de Stras­bourg

 

Pre­čo no­vý vlád­ny návrh na schvá­le­nie no­ve­ly zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciach pred­sta­vu­je hru­bý zá­sah do prá­va jed­not­liv­ca na ochra­nu súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta?

No­vý návrh z di­el­ne vlád­ne­ho ka­bi­ne­tu o no­ve­le Zá­ko­na č. 351/2011 Z.z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách, ako reak­cia na mo­men­tál­nu krí­zu spô­so­be­nú ší­re­ním  ví­ru­su ti­pu Co­vid-19, zná­mym hlav­ne pod náz­vom „ko­ro­na­ví­rus“, po­va­žu­jem za neš­ťas­tné rie­še­nie. Do­kon­ca si do­vo­lím tvr­diť, že pri­ja­tá no­ve­la by zna­me­na­la po­ru­še­nie prá­va na ochra­nu súk­ro­mia de­fi­no­va­né­ho v člán­ku č.8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach (ďa­lej ako EDĽP ale­bo Európ­sky súd). V tom­to prís­pev­ku sa bu­dem, a to na zá­kla­de vlas­tné­ho práv­ne­ho ná­zo­ru,sna­žiť zjed­no­du­še­ne a zro­zu­mi­teľ­ne vy­svet­liť dô­vo­dy, kto­ré opod­stat­ňu­jú to­to mo­je tvr­de­nie mi­ni­mál­ne v teo­re­tic­kej ro­vi­ne.

1.Európ­ska práv­na úp­ra­va a pos­tup ESĽP v prí­pa­de po­ru­še­nia práv pod­ľa čl.8 EDĽP

Čl. 8 EDĽP de­fi­nu­je prá­vo jed­not­liv­ca na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va sí­dlia­ci v Štras­bur­gu, vo svo­jej ju­di­ka­tú­re opa­ko­va­ne pri­po­mí­na, že ob­sa­hom toh­to člán­ku je ochra­na jed­nych z naj­dô­le­ži­tej­šich hod­nôt všeo­bec­ne chrá­ne­ných tým­to Do­ho­vo­rom, a to ľud­skej in­teg­ri­ty a ľud­skej dôs­toj­nos­ti. Do­vo­lím si te­da tvr­diť, že V prí­pa­de schvá­le­nia no­ve­ly mô­že dôjsť k nep­ri­me­ra­né­mu zá­sa­hu vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky do ochra­ny vnút­ro­per­so­nál­nej sfé­ry práv jed­not­liv­ca.

§1 člán­ku 8 to­tiž us­ta­no­vu­je:

"Kaž­dý má právo na rešpek­to­va­nie svoj­ho súkrom­ného a ro­din­ného živo­ta, oby­dlia a ko­rešpon­den­cie.“ Ide o ab­so­lút­ne prá­vo člo­ve­ka  na ochra­nu svo­jích vlas­tných naj­zák­lad­nej­ších hod­nôt. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, z ob­sa­hu toh­to od­stav­ca vy­plý­va, že je vy­lú­če­ný zá­sah ve­rej­nej mo­ci do vý­ko­nu tých­to práv.

Av­šak, v §2 toh­to člán­ku­sú zá­ro­veň uve­de­né is­té li­mi­ty, v rám­ci kto­rých mož­no to­to zá­klad­né prá­vo jed­not­liv­ca ob­me­dziť j:

„Štát­ny or­gán ne­mô­že do výko­nu toh­to práva za­sa­ho­vať s výnim­kou prípa­dov, keď je to v súla­de so záko­nom a ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­ločnos­ti v záuj­me národ­nej bez­pečnos­ti, ve­rej­nej bez­pečnos­ti, hos­po­dárske­ho bla­ho­by­tu kra­ji­ny, pred­chádzania ne­po­ko­jom ale­bo zločin­nos­ti, ochra­ny zdra­via ale­bo mo­rálky ale­bo na ochra­nu práv a slo­bôd iných.“

Európ­sky súd v rám­ci svo­jej inter­pre­tač­nej prá­vo­mo­ci de­fi­no­val, napr. v prí­pa­de „Od­iévre pro­ti FR z ro­ku 2003“, že §2 pred­pi­su­je 3 zá­klad­né pod­mien­ky, za kto­rých spl­ne­nia mô­že člen­ský štát li­mi­to­vať vý­kon prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot:

1.pod­mien­ka: Zá­sah mô­že byť vy­ko­na­ný len na zá­kla­de vop­red pri­ja­té­ho vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na. To zna­me­ná, že po­kiaľ by kon­krét­ny štát ne­mal reál­nu prá­vo­moc k ta­ké­mu­to zá­sa­hu pris­tú­piť, je­ho in­ge­ren­cia by bo­la po­va­žo­va­ná za práv­ne po­ru­šu­jú­cu z poh­ľa­du európ­ske­ho, a te­da zá­ro­veň aj slo­ven­ské­ho prá­va.

2.pod­mien­ka: prin­cíp ne­vyh­nut­nos­ti. Vrám­ci toh­to prin­cí­pu, štát mô­že ob­me­dziť prá­vo jed­not­liv­ca len v ne­vyh­nut­nom prí­pa­de. Inak po­ve­da­né, dô­le­ži­tosť zá­sa­hu je ne­vyh­nut­ne pot­reb­ná pre opod­stat­ne­nie zá­sa­hu vvzhľa­dom na vop­red sta­no­ve­ný účel, kto­rý tým­to zá­sa­hom štát sle­du­je.

3.pod­mien­ka: exis­ten­cia le­gi­tím­ne­ho úče­lu. Nes­ta­čí len, že štát len zhod­no­tí svoj vlast­ný zá­sah ako ne­vyh­nut­ný, ale tá­to ne­vyh­nut­nosť mu­sí sle­do­vať aj is­tý vop­red ur­če­ný cieľ, kto­rý mu­sí byť zá­ro­veň dos­ta­toč­ne opod­stat­ne­ný. Tie­to cie­le sú taxatív­ne spo­me­nu­té v EDĽP. Štát mô­že te­da ob­me­dziť súk­rom­né prá­vo len v zá­uj­me: ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, ve­rej­nej bez­peč­nos­ti,hos­po­dár­ske­ho bla­ho­by­tu kra­ji­ny,pred­chá­dzania ne­po­ko­jom ale­bo zlo­čin­nos­ti, ochra­ny zdra­via ale­bo mo­rál­ky ale­bo ochra­ny práv a slo­bôd iných.

Zá­ro­veň je nut­né po­ve­dať, že poj­my ako ne­vyh­nut­nosť, kto­ré sú vy­me­no­va­né ako le­gi­tím­ne cie­le v §3 pô­so­bia dosť vág­ne a európ­ske prá­vo tak ne­chá­va veľ­ký pries­tor pre zmluv­né stra­ny (štá­ty, kto­ré pod­pí­sa­li Do­ho­vor), up­ra­viť si svo­ju le­gis­la­tí­vu pod­ľa vlas­tnej vô­le ( vnút­roš­tát­ny zá­kon­ný rá­mec) , a nás­led­ne pos­tu­po­vať v ich me­dziach, čas­tok­rát te­da aj ob­me­dzu­jú­co, vo vzťa­hu k oso­bám, kto­ré­ho po­dlie­ha­jú je­ho ju­ris­dik­cii, v spo­ji­tos­ti s ochra­nou prá­va na reš­pek­to­va­nie osob­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta. Tá­to men­šia mie­ra po­vin­nos­tí, po­kiaľ ide o po­dria­de­nie vnút­roš­tát­nych po­riad­kov európ­ske­mu prá­vu, je od­ôvod­ne­ná tým, že čl. 8 EDĽP ob­sa­ho­vo po­ní­ma po­mer­ne veľ­ké množ­stvo so­ciál­nych ja­vov, kto­ré si vy­ža­du­jú zvý­še­nú mie­ru ich reš­pek­to­va­nia, a to z dô­vo­du  exis­ten­cie rôz­no­ro­dých pos­to­jov jed­not­li­vých štá­tov vo vzťa­hu k ich vlas­tnej práv­nej úp­ra­ve. Ide nap­rík­lad o prí­pa­dy re­gis­tro­va­ných par­tnerstiev me­dzi oso­ba­mi rov­na­ké­ho poh­la­via, tran­sexuali­ty, adop­cie di­eťa­ťa ho­mo­sexuál­ny­mi pár­mi a pod. V tých­to otáz­kach te­da štát mô­že pri­jať vlas­tnú le­gis­la­tí­vu, do kto­rej európ­ske prá­vo za­sa­hu­je len mi­ni­mál­ne.

Av­šak ok­rem otá­zok ,tý­ka­jú­cich sa poh­la­via  Európ­sky súd čas­tok­rát rie­ši aj si­tuácie spo­je­né s ano­nym­ný­mi pô­rod­mi ( Od­iévre pro­ti Fran­cúz­sku 2003), ur­če­niu ot­cov­stva ( Jag­gi pro­ti Švaj­čiarsku 2006), slo­bo­dy ná­zo­ru ( Goodwin pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu 1996-slo­bo­da tla­če), prá­va na ochra­nu súk­ro­mia ve­rej­ne zná­mych osôb, u kto­rých sa pred­pok­la­dá zvý­še­ná mie­ra zná­šan­li­vos­ti vo­či zá­sa­hom do ich súk­ro­mia, a to pri­már­ne zo stra­ny mé­dií ( Von Han­no­ver pro­ti Ne­mec­ku z r. 2004 a 2012, Axel Sprin­ger pro­ti Ne­mec­ku 2012) atď. V tých­to té­mach už európ­ska práv­na ochra­na va­riu­je v sú­vis­los­ti s pred­me­tom tvo­ria­cim kon­krét­nu práv­nu sku­toč­nosť. V úva­hu sa mu­sí brať aj exis­ten­cia tzv. zá­klad­né­ho štát­ne­ho prin­cí­pu, te­da akej­si us­tá­le­nej mo­rál­nej nor­my ref­lek­tu­jú­cej his­to­ric­ko-spo­lo­čen­ský vý­voj a tra­dí­cie da­né­ho štá­tu. Nap­rík­lad v prí­pa­de Fran­cúz­sko pro­ti Od­iévre 2003,sa dos­pe­lá že­na do­má­ha­la zis­te­nia, kto je jej bio­lo­gic­kou mat­kou. Za nor­mál­nych okol­nos­ti, by súd mo­hol ur­čiť, že sa jed­ná o zá­klad­né prá­vo oso­by, kto­ré­ho efek­tív­na ochra­na mô­že mať reál­ny do­pad pre jej osob­nost­ný vý­voj a iden­ti­tu.Av­šak, prob­lém prí­pa­du spo­čí­va v tom, že vo Fran­cúz­sku od ro­ku 1941 pla­tí zá­kon  o tzv. „ac­couche­ment sous X“, kto­rý op­ráv­ňu­je bu­dú­cu mat­ku po­žia­dať o uta­je­nie jej vlas­tnej iden­ti­ty, a zá­ro­veň sa zriecť svoj­ho ma­ter­stva vo vzťa­hu k no­vo­na­ro­de­né­mu di­eťa­ťu. Ten­to vy­ššie spo­me­nu­tý prí­pad sa tý­ka prá­ve otáz­ky ano­nym­né­ho pô­ro­du, a Európ­sky súd bol te­da po­vin­ný zob­rať na zre­teľ kon­krét­ne sku­toč­nos­ti prí­pa­du, a te­da me­ri­tór­ne roz­hod­núť, že i keď prá­vo poz­nať svo­jich ro­di­čov je zá­klad­ným prá­vom oso­by na ochra­nu jej súk­rom­né­ho ži­vo­ta, mu­sí ta­kis­to reš­ke­to­vať aj exis­ten­ciu  prá­va mat­ky na ochra­nu jej iden­ti­ty. Súd nás­led­ne roz­ho­dol, že Fran­zús­ko ne­po­ru­ši­lo čl.8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru z dô­vo­du, že je­ho úra­dy od­miet­li sťa­žo­va­teľ­ke sprís­tup­niť in­for­má­cie o jej mat­ke. To­to od­op­re­tie bo­lo le­gi­tím­ne aj z dô­vo­du dl­ho­do­bej účin­nos­ti  zá­ko­na pri­ja­té­ho v ro­ku 1946,kto­rý ikeď oje­di­ne­lý v po­rov­na­ní s le­gis­la­tí­vou os­tat­ných člen­ských štá­tov, ref­lek­tu­je is­té, vo Fran­cúz­sku dl­ho­do­bo za­uží­va­né op­rá­ve­nie ma­tiek vzdať sa ano­nym­ne svoj­ho di­eťa­ťa.

Súd te­da pos­tu­pu­je v kaž­dom prí­pa­de oso­bit­ne, čím zá­ro­veň for­mu­je európ­ske prá­vo v sú­vis­los­ti s ochra­nou práv a slo­bôd jed­not­liv­ca. Vo ve­ľa prí­pa­doch, ke­dy by bež­ný laik v ob­las­ti prá­va ľud­sky zhod­no­til, že ide o jas­né po­ru­še­nie prá­va oso­by, si mu­sí uve­do­miť, že úlo­hou sú­du je roz­hod­nuť ta­kým spô­so­bom, aby zá­ro­veň za­cho­val rela­tív­nu rov­no­vá­hu me­dzi dvo­mi vzá­jom­ne kon­fron­to­va­ný­mi zá­uj­ma­mi- štát­no spo­lo­čen­ským a in­di­vi­duál­no-osob­ným.

Te­da, v sú­vis­los­ti so spo­mí­na­nou no­ve­lou, kto­rú pre­dos­tre­la Vlá­da SR v  sú­vis­los­ti s mo­ni­to­ro­va­ním súk­rom­ných te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov osôb, sa vy­tvá­ra pries­tor pre po­dob­nú kon­fron­tá­ciu. Na jed­nej stra­ne sto­jí štát a je­ho zá­ujem pri­jať, na zá­kla­de poz­me­ne­né­ho zá­ko­na, opat­re­nie, od­po­čú­vať a sle­do­vať  všet­ky oso­by na­chá­dza­jú­ce sa na úze­mí SR, a tým pá­dom evi­den­tne za­sa­ho­vať do ich súk­rom­nej sfé­ry. Na dru­hej stra­ne exis­tu­je prá­vo tých­to osôb na reš­pek­to­va­nie ich súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta ( čl.8 EDĽP a člán­ky 16 ods.1 a 19 ods.2 Ústa­vy SR).

2.Ju­ris­dik­cia ESĽP v otáz­ke te­le­fo­nic­kých od­po­čú­va­ní

V otáz­ke od­po­čú­va­nia te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov a mo­ni­to­ro­va­nia po­hy­bu exis­tu­je nie­koľ­ko pre­doš­lých roz­hod­nu­tí ESĽP:

V ro­ku 2015, ESĽP roz­ho­do­val prí­pad, v kto­rom bol ad­vo­kát (sťa­žo­va­teľ)  za­stu­pu­jú­ci is­tú ob­chod­nú spo­loč­nosť po­doz­ri­vú z ne­le­gál­nej eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti, na zá­kla­de zá­ko­na pri­ja­té­ho ru­mun­skou vlá­dou s ča­so­vým ob­me­dze­ní na do­bu 30 dní, od­po­čú­va­ný v roz­ho­vo­roch so svo­jim klien­tom. Súd v tom­to roz­hod­nu­tí potvr­dil, že nah­rá­va­nie osob­ných te­le­fón­nych kon­ver­zá­cii spa­dá pod práv­nu úp­ra­vu člán­ku 8 EDĽP, pre­to­že pred­sta­vu­je zá­sah do ob­las­ti súk­ro­mia oso­by, a to kon­krét­ne do je­ho prá­va na uta­je­nú osob­nú ko­reš­pon­den­ciu.Z dô­vo­du,že pri­ja­té zá­kon­né opat­re­nie bo­lo vop­red ur­če­né len pre od­po­čú­va­nie spolu­ma­ji­te­ľov a za­mes­tnan­cov spo­loč­nos­ti, súd roz­ho­dol o ne­zá­kon­nos­ti za­sa­ho­va­nia do taj­nos­ti tých roz­ho­vo­rov, kto­ré bo­li ve­de­né aj s oso­bou sťa­žo­va­te­ľa.

Tre­ba do­dať, že vo všeo­bec­nos­ti európ­sky súd roz­ho­du­je o po­ru­še­ní práv v dvoch vzťa­ho­vo-práv­nych ro­vi­nách. Pr­vú ro­vi­nu tvo­rí tzv. ho­ri­zon­tál­ny vzťah, kto­rý pred­sta­vu­je vzá­jom­nú inter­ak­ciu me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi (ale­bo aj práv­nic­ký­mi).Ten­to vzťah je cha­rak­te­ris­tic­ký tým, že za nor­mál­nych okol­nos­tí je z ne­ho vy­lú­če­ný do­sah štá­tu a sub­jek­ty toh­to vzťa­hu vy­ko­ná­va­jú svo­je prá­va sa­mos­tat­ne.Úlo­hou štá­tu je len vy­tvo­riť ta­ké pod­mien­ky, aby súk­rom­nop­ráv­ne sub­jek­ty ma­li za­bez­pe­če­nú dos­ta­toč­nú ochra­nu svo­jich práv. Štát za­sa­hu­je len v ne­vyh­nut­ných prí­pa­doch zväč­ša po­kiaľ dôj­de k po­ru­še­niu práv su­bej­ktum kto­ry sa nás­led­ne do­vo­lá­va ochra­ny svoj­ho prá­va nap­rík­lad po­da­ním ža­lo­by na sú­de. Dru­hú ro­vi­nu pred­sta­vu­je ver­ti­kál­ny vzťah me­dzi štá­tom a fy­zic­kou oso­bou, (po­dob­ne ako vo vy­ššie spo­me­nu­tom prí­pa­de.) Je pot­reb­né si uve­do­miť,že štát zod­po­ve­dá za po­ru­še­nie práv zo stra­ny je­ho ve­rej­ných či­ni­te­ľov. Mô­že ísť o po­li­ti­kov (napr. pri­ja­tím nor­ma­tív­ne­ho práv­ne­ho ak­tu, kto­rý po­ru­šu­je prá­va fy­zic­kých osôb.Štát­na zod­po­ved­nosť mô­že  vznik­núť aj na zá­kla­de proti­práv­ne­ho roz­hod­nu­tia sú­du či správ­ne­ho or­gá­nu, ale rov­na­ko aj neop­ráv­ne­ným zá­sa­hom prís­luš­ní­ka po­li­caj­né­ho zbo­ru a pod.)To, či sa súd prik­lo­ní k ochra­ne práv jed­not­liv­ca ale­bo up­red­nos­tní zá­ujem štá­tu, zá­le­ží od kon­kré­tej ka­te­gó­rie práv a od po­va­hy vznik­nu­tej práv­nej sku­toč­nos­ti.Nap­rík­lad v prí­pa­de prá­va na prís­tup k slo­bod­ným voľ­bám  je európ­sky sud­ca po­mer­ne dosť opatr­ný v spo­ji­tos­ti s roz­ho­do­va­ním v nep­ros­pech štá­tu, na­koľ­ko ob­lasť úp­ra­vy vo­leb­né­ho sys­té­mu či pod­mie­nok tý­ka­jú­cich sa ak­tív­ne­ho ale­bo vo­leb­né­ho prá­va je v pre­važ­nej čas­ti po­ne­cha­ná pre in­di­vi­duál­ne roz­hod­nu­tie kaž­dé­ho štá­tu sa­mos­tat­ne. Súd za­sa­hu­je len v prí­pa­de, keď zis­tí, že štát­na úp­ra­va po­li­tic­kých práv ne­ko­reš­pon­du­je so zá­klad­ný­mi prin­cíp­mi de­mok­ra­cie ,čím nás­led­ne  do­chá­dza po­ru­še­niu v ich sa­mot­nom zá­kla­de.

V prí­pa­de ochra­ny prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot je mie­ra štát­nej svoj­vô­le de­fi­no­va­ná v kaž­dej vzťa­ho­vej pod­ka­té­go­rí od­liš­ne. Ako som už spo­mí­nal v prí­pa­de otáz­ky poh­la­via súd ne­mô­že roz­ho­do­vať sche­ma­tic­ky, ale je po­vin­ný sle­do­vať, či na me­dziš­tát­nej úrov­ni exis­tu­je as­poň väč­ši­no­vý kon­sen­zus. Na­vy­še v kaž­dej z tých­to ka­té­go­rii práv­nych vzťa­hov exis­tu­je množ­stvo  čo i len mi­ni­mál­ne od­liš­ných sku­toč­nos­tí, kto­ré mô­žu mať roz­ho­du­jú­ci do­pad pre ko­neč­né zne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. Nap­rík­lad v po­rov­na­ní s roz­hod­nu­tím v prí­pa­de Od­iévre ( ano­nym­ný pô­rod), v kau­ze Gas­kin pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z r. 1989, súd roz­ho­dol, že ža­lob­ca má prá­vo poz­nať svoj­ho bio­lo­gic­ké­ho ot­ca. Pri­tom vo svo­jej pod­sta­te sa jed­na­lo o dva to­tož­né prí­pa­dy, ke­dy sa sťa­žo­va­te­lia do­má­ha­li ochra­ny rov­na­ké­ho zá­uj­mu, a to poz­nať svo­ju vlas­tnú osob­nú iden­ti­tu, kto­rá spa­dá pod ochran­ný rá­mec čl. 8. Od­liš­né sku­toč­nos­ti sa v prí­pa­de Gas­kin tý­ka­li to­ho,že otec, kto­rý po­čas ži­vo­ta od­mie­tal pod­stú­pe­nie bio­lo­gic­ké­ho tes­tu, po ča­se zom­rel, a sťa­žo­va­teľ mal už vy­še 60 ro­kov, ke­dy súd skon­šta­to­val, že vzhľa­dom na no­vé okol­nos­ti  má sťa­žo­va­teľ prá­vo na vy­ko­na­nie exhu­má­ciue oso­by, u kto­rej exis­to­va­la dos­ta­toč­ne veľ­ká prav­de­po­dob­nosť, že sa bio­lo­gic­ké tes­ty pre ur­če­nie ot­cov­stva na­ko­niec potvr­dia.

Po­kiaľ ide o práv­nu úp­ra­vu ochran­ny ko­reš­pon­den­cie, pod kto­rú spa­dá aj ochra­na súk­ro­mia v rám­ci te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru, súd roz­ho­du­je pre­važ­ne v pros­pech fy­zic­kých osôb. Vzhľa­dom na súk­rom­ný cha­rak­ter vzťa­hov, ide o vý­me­nu cit­li­vých in­for­má­cií,kto­ré je štát po­vin­ný chrá­niť nie­len z po­zí­cie pl­ne­nia ne­ga­tív­nych po­vin­nos­tí (pa­sív­ny ele­ment-zdr­žať sa,ne­za­sa­ho­vať do ho­ri­zon­tál­nych vzťa­hov me­dzi jed­not­liv­ca­mi), ale ta­kis­to aj po­vin­nos­tí po­zi­tív­nych (ak­tív­ny ele­ment- pri­jí­mať pred­pi­sy a vy­ko­ná­vať opat­re­nia na pred­chá­dzanie, za­sta­ve­nie ale­bo od­strá­ne­nie ne­ga­tív­nych zá­sa­hov do tej­to súk­rom­nej sfé­ry).

Za po­zor­nosť sto­jí struč­ná pre­zen­tá­cia niek­to­rých roz­hod­nu­tí Európ­ske­ho sú­du v tej­to prob­le­ma­ti­ke.

Prin­ci­piál­nym prí­pa­dom je Klass pro­ti Ne­mec­ku z 1978, v kto­rom európ­sky súd pres­kú­ma­val  zá­sah štát­nej mo­ci na zá­kla­de pri­ja­té­ho zá­ko­na, kto­rý op­ráv­ňo­val od­po­čú­vať te­le­fo­nic­ké roz­ho­vo­ry me­dzi súk­rom­ný­mi oso­ba­mi. Iš­lo o reak­ciu na te­daj­šie zvý­še­né ri­zi­ko hro­zia­ce­ho te­ro­riz­mu.Sťa­žo­va­te­lia sa nás­led­ne ob­rá­ti­li na ESĽP z dô­vo­du po­ru­še­nia ich prá­va na súk­ro­mie. Dô­le­ži­té je poz­na­me­nať, že zá­kon ne­bol v tej do­be eš­te uve­de­ný do účin­nos­ti. V tom­to prí­pa­de súd skon­šta­to­val, že exis­ten­cia  kon­krét­nej pri­ja­tej práv­nej nor­my, kto­rá eš­te ne­na­do­bud­la účin­nosť, nep­red­sta­vo­va­la nep­ri­me­ra­ný zá­sah do práv navr­ho­va­te­ľov. Na­vy­še, ne­mec­ký zá­ko­no­dar­ca sle­do­val  jej pri­ja­tím le­gi­tím­ny účel ochra­ny ná­rod­nej bez­peč­nos­ti a ve­rej­né­ho po­riad­ku pod­ľa §2 čl. 8 EDĽP. Súd na­vy­še pou­ká­zal na fakt,že aj ke­by neb­ral v úva­hu le­gi­tím­nosť cie­ľa, zá­kon z dô­vo­du je­ho neú­čin­nos­ti pria­mo ne­za­sa­ho­val do súk­rom­nej sfé­ry sťa­žo­va­te­ľov. Roz­ho­dol te­da, že v da­nom prí­pa­de neš­lo o po­ru­še­nie čl.8 zo stra­ny ne­mec­ké­ho štá­tu.

V prí­pa­de Ma­lo­ne pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 1984, doš­lo k od­po­čú­va­niu te­le­fo­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie, kto­ré ESĽP kla­si­fi­ko­val ako po­ru­šu­jú­ce čl.8, z dô­vo­du, že bo­lo vy­ko­na­né na­priek neexis­ten­cii vop­red pri­ja­té­ho zá­ko­na. Nao­pak v prí­pa­de Krus­lin pro­ti Fran­cúz­sku z r.1990 bo­lo od­po­čú­va­nie vy­ko­na­né sí­ce vy­ko­na­né zá­kon­nym spô­so­bom, av­šak v sú­vis­los­ti s ne­dos­ta­toč­ným de­fi­no­va­ním op­ráv­ne­ných zá­sa­ho­vých pos­tu­pov roz­ho­dol súd v pros­pech navr­ho­va­te­ľa.

V ro­ku 2005 ESĽP roz­ho­do­val o op­ráv­nos­ti od­po­čú­va­nia te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov väz­ňov v te­le­fo­nic­kej mies­tnos­ti vä­zen­ské­ho za­ria­de­nia v prí­pa­de Wise pro­ti Fran­cúz­sku. Ta­kis­to sa prik­lo­nil k ochra­ne súk­rom­né­ho zá­uj­mu, pre­to­že od­po­čú­va­nie väz­ňov bo­lo ner­pi­me­ra­né sle­do­va­né­mu cie­ľu.Kon­krét­ne zá­ujem štát­nych zlo­žiek pre­sa­ho­val hra­ni­cu ochra­ny ve­rej­né­ho zá­uj­mu, na­koľ­ko bo­lo preu­ká­za­né, že hlav­ným cie­ľom ve­rej­ných či­ni­te­ľov bo­lo sle­do­vať osob­ný ro­din­ný ži­vot tých­to väz­ňov, kto­rý pred­sta­vu­je vý­luč­ne in­tím­nu zlož­ku súk­rom­né­ho ži­vo­ta člo­ve­ka.

Mož­ný do­pad pri­ja­tia no­ve­ly zo stra­ny SR vo vzťa­hu k európ­ske­mu prá­vu

Po­kiaľ ide o si­tuáciu sú­vi­sia­cu s plá­no­va­nou no­ve­lou zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách na Slo­ven­sku, v skrat­ke pred­sta­vím vlast­ný sub­jek­tív­ny práv­ny ná­zor v tej­to otáz­ke, a to s tým, že sa bu­dem zá­ro­veň opie­rať o pre­doš­lé pos­tu­py ESĽP v po­dob­ných prí­pa­doch, a sa­moz­rej­me o zá­klad­né prin­cí­py, na kto­rých je pos­ta­ve­ná všeo­bec­ná úp­ra­va ľud­ských práv. Ta­kis­to mu­sím po­dot­knúť, že tou­to ana­lý­zou nie som ov­plyv­ne­ný žiad­ný­mi po­li­tic­ký­mi ná­zor­mi, ale vy­chá­dzam čis­to z fak­tov da­nej si­tuácie. Mož­no skon­šta­to­vať, že tá­to časť je akou­si si­mu­lá­ciou roz­ho­do­va­nia Európ­ske­ho sú­du, po­kiaľ by bol kon­fron­to­va­ný s po­dob­nou otáz­koum, čím však v źiad­nom prí­pa­de ne­vyv­ra­ciam,že by nez­vo­lil iný druh práv­nej inter­pre­tá­cie.

V prí­pa­de, ak by Európ­sky súd roz­ho­do­val o po­ten­cio­nál­nom zá­sa­hu Slo­ven­skej re­pub­li­ky do prá­va na súk­ro­mie z dô­vo­du pri­ja­tia tej­to no­ve­ly zá­ko­na,je zrej­jmé, že by pos­tu­po­val kla­sic­ky, t.j. na zá­kla­de ove­re­nia troch pod­mie­nok, kto­rých spl­ne­nie je ne­vyh­nut­né pre ur­če­nie po­ru­še­nia čl.8 zo stra­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Pr­vou pod­mien­kou, kto­rú by bol súd po­vin­ný ove­riť, je sa­moz­rej­me exis­ten­cia le­gál­nej bá­zy, kto­rá by opod­stat­ňo­va­la zá­sah štá­tu do súk­rom­nej sfé­ry. V tom­to prí­pa­de by te­da pod­mien­ka bo­la spl­ne­ná, pre­to­že to­to ob­me­dzu­jú­ce opat­re­nie má vznik­núť prá­ve na zá­kla­de chys­ta­nej no­ve­ly zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách. Súd zvyk­ne ta­kis­to ove­ro­vať, či kon­krét­ny zá­kon je dos­ta­toč­ne prís­tup­ný pre ve­rej­nosť. Inak po­ve­da­né skú­ma,či sa ne­jed­ná o pred­pis, o kto­ré­ho pri­ja­ti a účin­nos­ti ne­moh­la ve­rej­nosť ve­dieť, a to z dô­vo­du ne­dos­ta­toč­né­ho in­for­mo­va­nia spo­loč­nos­ti zo stra­ny pred­sta­vi­te­ľov štá­tu. Tá­to pod­mien­ka tzv. ak­ce­si­bi­li­ty by bo­la spl­ne­ná te­da tak­tiež.Ta­kis­to zne­nie zá­ko­na mu­sí byť dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né, aby ne­doš­lo k svoj­vol­né­mu pou­ží­va­niu štát­nej mo­ci.

Po­kiaľ ide o dru­hú pod­mien­ku, súd mu­sí ove­riť, či by po­dob­ný zá­sah bol v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ne­vyh­nut­ný vhľa­dom na účel, kto­rý štát tou­to in­ge­ren­ciou sle­do­val. Op­ro­ti pod­mien­ke č.1, tre­ba poz­na­me­nať, že zvyš­né dve pred­sta­vu­jú pre Európ­sky súd ove­ľa väč­šie kom­pli­ká­cie, a to z dô­vo­du vág­nos­ti pou­ži­tých ter­mí­nov. Vzni­ká tak veľ­ký pries­tor pre sub­jek­tív­ny ná­zor sú­du.Je dô­le­ži­té spo­me­núť,že ve­ľak­rát sa jed­ná o prí­pa­dy, ke­dy je zá­ro­veň me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie spô­so­bi­lé vy­tvá­rať is­té po­chyb­nos­ti u znač­nej čas­ti ve­rej­nos­ti. Naj­väž­šie ri­zi­ko pre vy­da­nie po­chyb­né­ho roz­hod­nu­tia vzni­ká hlav­ne v otáz­kach, ke­dy je pre súd oso­bit­ne ťaž­ké roz­hod­núť, kto­rý z dvoch op­ro­ti se­be sto­ja­cich zá­uj­mov up­red­nos­tní. Vo všeo­bec­nos­ti, ne­vyh­nut­nosť vstu­pu štá­tu do ob­las­ti in­teg­ri­ty oso­by mu­sí byť dos­ta­toč­ne veľ­ká na to, aby jej od­ôvod­ne­nosť ne­vyt­vá­ra­la znač­nú mie­ru po­chyb­nos­tí. Z iných roz­hod­nu­tí ESĽP, sa dá tá­to ne­vyh­nut­nosť de­duk­tív­ne inter­pre­to­vať ako tzv. „ul­ti­ma ra­tio“. Ide te­da o pos­led­nú kraj­nú mož­nosť, ako za­me­dziť oh­ro­ze­niu spo­lo­čen­sko-štát­ne­ho zá­uj­mu. V prí­pa­de mož­né­ho pri­ja­tia toh­to ob­me­dzu­jú­ce­ho opat­re­nia zo stra­ny vlá­dy SR, je pot­reb­né aby sa súd pod­rob­ne oboz­ná­mil so skut­ko­vým sta­vom, te­da pod­rob­ný­mi de­tail­mi, kto­rých exis­ten­cia pri­nú­ti­la vlá­du na pri­ja­tie ta­kej­to no­ve­ly. Vie­me, že ko­ro­na­ví­rus v sku­toč­nos­ti pred­sta­vu­je váž­nu hroz­bu na­ka­ze­nia u veľ­kej čas­ti po­pu­lá­cie, a že  všet­ky štá­ty na­pad­nu­té tým­to ví­ru­som pos­tup­ne pri­jí­ma­jú rad reš­trik­tív­nych opat­re­ní, kto­rý­mi mu­sia ne­vyh­nut­ne pris­tú­piť ku li­mi­tá­cii niek­to­rých zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd. Ob­me­dzu­je sa nap­rík­lad voľ­nosť po­hy­bu, zdru­žo­va­cie a zlu­čo­va­cie prá­vo ale­bo do­chá­dza k od­lo­že­niu ko­na­nia vo­lieb. Ta­kis­to, tá­to ší­ria­ca sa ná­ka­za má do­pad na rad vý­znam­ných so­ciál­nych práv, a to hlav­ne v eko­no­mic­kej ob­las­ti. Na tom, že tie­to opat­re­nia sú,aj za ce­nu ne­ga­tív­ne­ho do­pa­du na vý­kon zá­klad­ných práv člo­ve­ka, sa zhod­ne­me všet­ci. Ale aký do­pad na spo­loč­nosť mô­že pred­sta­vo­vať zá­ko­nom schvá­le­né sle­do­va­nie a nah­rá­va­nie te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov na sa­mot­nú ochra­nu in­teg­ri­ty jed­not­liv­ca? V tom­to prí­pa­de by sa už evi­den­tne jed­na­lo o in­ge­ren­ciu do toh­to ľud­ské­ho prá­va v sa­mot­nej je­ho pod­sta­te. Te­le­fo­nic­ké roz­ho­vo­ry me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi, ako sú­časť prá­va na súk­rom­nú ko­reš­pon­dciu, to­tiž pred­sta­vu­jú ab­so­lút­nu in­tím­nu zlož­ku súk­ro­mia ľud­skej oso­by. Ta­ký­to zá­sah sú vo vy­ššej mie­re po­vin­né zná­šať oso­by vy­ko­ná­va­jú­ce is­tý druh po­vo­la­nií v rám­ci ob­chod­nej ale­bo inej ve­rej­nej čin­nos­ti, kto­ré nep­red­sta­vu­jú cha­rak­ter osob­nej po­va­hy ( potvr­de­né napr. ná­le­zom ÚS ČR 2299/17).

Pod­ľa môj­ho osob­né­ho ná­zo­ru, by tá­to mie­ra ne­vyh­nut­nos­ti zá­sa­hu ne­ma­la byť iden­ti­fi­ko­va­ná ako pri­me­ra­ne dos­ta­toč­ná na to, aby štát mo­hol po­dob­ným ra­di­kál­nym spô­so­bom vstú­piť do osob­ných práv jed­not­liv­cov. V pr­vom ra­de tre­ba zob­rať na zre­teľ množ­stvo zis­te­ných na­ka­ze­ní ľu­dí na úze­mi SR,kto­ré je v po­rov­na­ní s iný­mi štát­mi ako nap­rík­lad Ta­lian­sko,ale­bo Fran­cúz­sko ( kto­ré k ta­ké­mu­to zá­sa­hu do­po­siaľ nep­ris­tú­pi­li) stá­le ne­patr­né. Iš­lo by te­da o po­ru­še­nie prin­cí­pu pro­po­cio­na­li­ty me­dzi mie­rou ne­vyh­nu­teľ­nos­ti zá­sa­hu a reál­ne exis­tu­jú­cim spo­lo­čen­ským sta­vom. Je prav­dou, že v Se­ver­nej Kó­rei doš­lo k schvá­le­niu po­dob­né­ho mo­ni­to­ro­va­nia osôb v rám­ci ich osob­ných te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov ale­bo vy­uží­va­nia pla­tob­ných ka­riet, av­šak ide o kra­ji­nu, v kto­rej je si­tuácia znač­ne váž­nej­šia ako v prí­pa­de SR. Na­vy­še v Se­ver­nej Kó­reiy je up­lat­ňo­va­ný re­žim, kto­rým vlád­na moc bež­ne pris­tu­pu­je k  ra­di­kál­ne­mu ob­me­dzeniu vý­kon zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­ré ma­jú v zá­pad­ných de­mok­ra­tic­kých kra­ji­nách hlav­né pos­ta­ve­nie, kto­ré pod­mie­ňu­je exis­ten­ciu sa­mot­nej de­mok­ra­cie. Ta­kis­to dô­le­ži­ty je fakt, že tr­va­nie účin­nosť­ti prip­ra­vo­va­nej no­ve­ly by ma­lo byť ob­me­dze­né iba dov­te­dy, po­kým ne­bu­de od­strá­ne­né extrém­ne ri­zi­ko ná­ka­zy (v prí­pa­de,že by exis­to­va­lo). Po­kiaľ by to­to poz­me­ne­nie bo­lo plat­né až do kon­ca de­cem­bra (tak ako to plá­nu­je sú­čas­ná vlá­da), tak vzhľa­dom na po­čet  mo­men­tál­ne na­ka­ze­ných osôb v SR by sa jed­na­lo o exten­zív­ne predĺže­nie je­ho plat­nos­ti a účin­nos­ti.

Tre­tia pod­mien­ka: Vo svo­jom roz­hod­nu­ti v sú­vis­los­ti s prí­pa­dom Klass pro­ti Ne­mec­ku 1978, Európ­sky súd skon­šta­to­val, že je po­vin­ný, aby v po­dob­ných prí­pa­doch ove­ril, či  pri svo­jom  za­sa­ho­va­ní do zá­klad­ných práv štát zá­ro­veň dbal na to, že svoj zá­sah ob­me­dzí len na účel ne­vyh­nut­nej ochra­ny spo­loč­nos­ti, a te­da neoh­ro­zí exis­ten­ciu prá­va na ochra­nu súk­ro­mia v je­ho sa­mot­nej pod­sta­te. Vzhľa­dom na fakt, že pod­mien­ka 2 a 3 sú, a to vo veľ­mi znač­nej mie­re, vzá­jom­ne pod­mie­ne­né, je dô­le­ži­té si uve­do­miť, že mie­ra ne­vyh­nut­nos­ti bu­de vždy zá­vi­sieť od mie­ry opod­stat­ne­nos­ti ur­če­nia le­gi­tím­ne­ho cie­ľa zo stra­ny vlá­dy. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né po­lo­žiť si otáz­ku: „Sú štát­na bez­peč­nosť a ve­rej­ný po­ria­dok SR oh­ro­ze­né v ta­kej mie­re, že je pot­reb­né pri­jať opat­re­nie, kto­ré umož­ní vlá­de vstu­po­vať do naj­in­tím­nej­ších sfér ochra­ny ich vlas­tné­ho súk­ro­mia?“

Dô­le­ži­té je, aby ESĽP v da­nej si­tuá­cii ve­ri­fi­ko­val kon­krét­ny ob­sah navr­ho­va­nej zá­kon­nej no­ve­ly. Tá­to no­ve­la to­tiž vy­tvá­ra pries­tor pre vznik­nu­tie ra­dy kon­krét­nych práv­nych prob­lé­mov v súk­rom­nop­ráv­nych či ve­rej­nop­ráv­nych vzťa­hoch (pro­ces­né úko­ny,po­jed­ná­va­nie na sú­doch,vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, ob­me­dzenie zá­lož­né­ho prá­va a draž­by, ov­me­dzenie zá­ka­zu uzat­vá­ra­nia zmlúv pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní na úče­ly za­bez­pe­čo­va­nia ochra­ny ve­rej­né­ho ži­vo­ta a zdra­via).[1]

V prí­pa­de ob­me­dzenia zá­ka­zu uzat­vá­ra­nia zmlúv v rám­ci ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia s oso­ba­mi ne­za­pí­sa­ný­mi v re­gis­tri par­tne­rov ve­rej­né­ho sek­to­ra v sú­vis­los­ti so za­bez­pe­če­ním ochra­ny ži­vo­ta a zdra­via zá­kon us­ta­no­vu­je, že to­to ob­me­dzenie ne­má v sú­vis­los­ti s ob­me­dze­ním je­ho účin­nos­ti len na do­bu tr­va­nia mo­men­tál­nej krí­zo­vej si­tuácie len pre­chod­ný cha­rak­ter, ale uvá­dza, že k po­dob­né­mu ob­me­dzeniu mô­že vlá­da pris­tú­piť aj po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu či mi­mo­riad­nej si­tuá­cii v bu­dúc­nos­ti.

Zá­ver:

Zhr­núc v zá­ve­re všet­ky fak­ty v ich in­di­vi­duál­nej aj spo­loč­nej sú­vis­los­ti si do­vo­lím skon­šta­to­vať, že po­kiaľ by sa poš­ko­de­né oso­by roz­hod­li po­dať in­di­vi­duál­nu sťaž­nosť na ESĽP (po vy­čer­pa­ní všet­kých dos­tup­ných op­rav­ných pros­tried­kov na vnút­roš­tát­nej úrov­ni), a to z dô­vo­du nep­ri­me­ra­né­ho zá­sa­hu do ich prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot pod­ľa čl. 8 EDĽP, ale ta­kis­to nap­rík­lad aj pod­ľa čl.6 (v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním ich prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie v sú­vis­los­ti s ob­me­dze­ním ich prá­va na vy­uži­tie dos­tup­ných pro­ces­nop­ráv­nych úko­nov, súd by roz­ho­dol v pros­pech tých­to sťa­žo­va­te­ľov, na­koľ­ko mie­ra ne­vyh­nut­nos­ti a ne­dos­ta­toč­né­ho od­ôvod­ne­nia exis­ten­cie reál­ne­ho cie­ľa, by ho op­ráv­ňo­va­la  prik­lo­niť sa k ochra­ne ich osob­né­ho súk­rom­né­ho zá­uj­mu, a te­da by od­sú­dil Slo­ven­skú re­pub­li­ku za po­ru­še­nie prá­va na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta pod­ľa čl.8, prí­pad­ne prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl.6 EDĽP (za po­ru­še­nie jed­né­ho z nich, kaž­dé­ho zvlášť, ale­bo v kom­bi­ná­cii).



[1] https://www.hlav­ny­den­nik.sk/2020/03/26/da­niel-fu­tej-no­ve-opat­re­nia-v-su­vis­los­ti-s-co­vid-19-oca­mi-prav­ni­ka/


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia