"Syndróm zavrhnutého rodiča" z pohľadu trestno-právneho posúdenia

Publikované: 19. 04. 2020, čítané: 11554 krát
 

 

JUDr. Pa­vol Grá­čik, ad­vo­kát

 

            „Syn­dróm za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča“ z poh­ľa­du tres­tno-práv­ne­ho po­sú­de­nia

 

Mo­jim úmys­lom je vy­vo­lať tým­to prís­pev­kom od­bor­nú dis­ku­siu o tzv. syn­dró­me za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča v (ďa­lej aj ako „SRZ“)[1] z poh­ľa­du tres­tno-práv­ne­ho po­sú­de­nia ta­ké­ho­to ko­na­nia ro­di­ča di­eťa­ťa, kto­rý, zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, emoč­ne zneu­ží­va di­eťa pou­ží­va­júc ho  ako „zbraň“ pro­ti dru­hé­mu ro­di­čo­vi, naj­čas­tej­šie v dôs­led­ku hne­vu (ba čas­to až ne­ná­vis­ti) spô­so­be­né­ho roz­vo­dom, resp. roz­cho­dom s ním a s tým sú­vi­sia­ci­mi spor­mi (úp­ra­va sty­ku a zve­re­nie do sta­ros­tli­vos­ti, vy­spo­ria­da­nie ma­jet­ku a pod.).

Syn­dróm za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča je ter­mín, kto­rý vy­tvo­ril ame­ric­ký psy­chiater Ri­chard A. Gar­dner na za­čiat­ku 80. ro­kov a de­fi­no­val ho ako po­ru­chu, kto­rá sa pre­ja­vu­je tým, že di­eťa sús­tav­ne a neo­dô­vod­ne­ne zľah­ču­je a urá­ža jed­né­ho z ro­di­čov. Jej prí­či­nou má byť kom­bi­ná­cia fak­to­rov, naj­mä in­dok­tri­ná­cia zo stra­ny dru­hé­ho ro­di­ča (tak­mer vý­hrad­ne ako sú­časť spo­ru o zve­re­nie di­eťa­ťa do sta­ros­tli­vos­ti po roz­vo­de ro­di­čov) a vlas­tné po­ku­sy di­eťa­ťa oho­vá­rať jed­né­ho z ro­di­čov.[2] Eš­te lep­šie ten­to fe­no­mén vy­sti­hol Jed­lič­ka, pod­ľa kto­ré­ho syn­dróm za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča je jed­na z fo­riem psy­chic­ké­ho tý­ra­nia di­eťa­ťa spa­da­jú­ce­ho pod syn­dróm zneu­ží­va­né­ho a za­ned­bá­va­né­ho di­eťa­ťa, tzv. Syn­dróm CAN ("Chil­dA­bu­se and neg­lect"), kto­rý sa vy­zna­ču­je tým, že di­eťa je pro­ti jed­né­mu ro­di­čo­vi po­pu­de­né do ta­kej mie­ry, že sa­mo ak­tív­ne za­čne vy­ví­jať ta­kú vlas­tnú dy­na­mi­ku pos­to­jov vo­či dru­hé­mu ro­di­čo­vi, že ho na­ko­niec úpl­ne od­miet­ne a za­vr­hne.[3]

Po­kiaľ te­da má ísť o ana­lý­zu ta­ké­ho­to ko­na­nia ma­ni­pu­lu­jú­ce­ho ro­di­ča, už z ci­to­va­né­ho od­bor­né­ho vý­kla­du da­nej prob­le­ma­ti­ky je zrej­mé, že z poh­ľa­du prí­pad­nej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti je na mies­te za­obe­rať sa mož­nos­ťou napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu tý­ra­nie blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by pod­ľa § 208 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, prí­pad­ne aj v rám­ci je­ho kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát (ako ro­zo­be­rám niž­šie).  Sa­moz­rej­me, že tre­ba ten­to škod­li­vý jav od­li­šo­vať pri hod­no­te­ní v rám­ci psy­cho­lo­gic­ké­ho a v rám­ci tres­tno-práv­ne­ho po­su­dzo­va­nia, keď­že s oh­ľa­dom na skut­ko­vú pod­sta­tu zlo­či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by ide o ko­na­nie, kto­ré pred­sta­vu­je hrub­ší stu­peň ne­cit­li­vos­ti a bez­oh­ľad­nos­ti[4]. Z toh­to poh­ľa­du po­tom me­nej zá­važ­né pre­ja­vy ta­ké­ho­to ko­na­nia ne­bu­de mož­né sub­su­mo­vať pod jed­nak pod ob­jek­tív­nu strán­ku ako aj pod sub­jek­tív­nu strán­ku toh­to tres­tné­ho či­nu, keď­že ma­ni­pu­lá­cia s di­eťa­ťom v tom­to sme­re ne­mu­sí byť zo stra­ny ma­ni­pu­lu­jú­ce­ho ro­di­ča ve­do­má, a te­da mô­že sa di­ať aj na neú­my­sel­nej (tres­tnop­ráv­ne vy­jad­re­né na ned­ban­li­vos­tnej) úrov­ni. Tú­to však ne­bu­de mož­né sto­tož­ňo­vať s prí­pad­mi, keď ma­ni­pu­lu­jú­ci ro­dič úče­lo­vo emoč­ne zneu­ží­va svo­je di­eťa je­ho prog­ra­mo­va­ním pro­ti dru­hé­mu ro­di­čo­vi a od­mie­ta prev­ziať zod­po­ved­nosť za ni­či­vý vplyv ta­ké­ho­to je­ho sprá­va­nia sa na di­eťa. Je úpl­ne zrej­mé, že po­kiaľ je od­cu­dzenie (za­vr­hnu­tie) ro­di­ča vý­sled­kom úče­lo­vé­ho sprá­va­nia sa dru­hé­ho ro­di­ča s ve­do­mím a jas­ným zá­me­rom spô­so­biť, aby di­eťa za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča zne­ná­vi­de­lo, je zrej­mé, že bu­de mož­né kon­šta­to­vať exis­ten­ciu vnú­tor­né­ho vzťa­hu ta­ké­ho­to ma­ni­pu­lu­jú­ce­ho ro­di­ča k spô­so­bo­va­niu s tým spo­je­né­ho psy­chic­ké­ho utr­pe­nia di­eťa­ťu z hľa­dis­ka úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia, mi­ni­mál­ne vo for­me tzv. ne­pria­me­ho úmys­lu (pre prí­pad, že sa tak sta­ne, je s tým ma­ni­pu­lu­jú­ci ro­dič uz­ro­zu­me­ný[5]). Sa­moz­rej­me, že v rám­ci do­ka­zo­va­nia by tie­to otáz­ky ma­li byť zá­sad­ne ob­jas­ňo­va­né na zá­kla­de zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia, naj­vhod­nej­šie znal­com z odb. psy­cho­ló­gia, kto­rý by mal po­sú­diť mie­ru ta­ké­ho­to emoč­né­ho zneu­ži­tia di­eťa­ťa z poh­ľa­du za­ne­cha­ných de­for­má­cii na je­ho psy­chi­ke.

Z hľa­dis­ka in­ten­zi­ty ta­kej­to ma­ni­pu­lá­cie  s di­eťa­ťom pri­chá­dza­jú sa­moz­rej­me do úva­hy rôz­ne for­my vý­sled­ných pre­ja­vov. V tom lep­šom prí­pa­de pre­bie­ha si­tuácia po­dob­ne ako u ľu­dí, kto­rí sa dlh­šiu do­bu nes­tret­li, chví­ľu spo­loč­ne za­spo­mí­na­jú na spo­loč­né oka­mi­hy, ale viac si ne­ma­jú čo po­ve­dať, pre­to­že ži­jú od­liš­né ži­vo­ty, kto­ré už nič spo­loč­né nes­pá­ja. V hor­ších prí­pa­doch nie je di­eťa vô­bec schop­né sa so za­vr­hnu­tým ro­di­čom ani po­roz­prá­vať ale­bo čo i len byť s ním osa­mo­te. V si­tuá­cii, ke­dy by ma­lo dôjsť k spo­loč­né­mu kon­tak­tu, di­eťa rea­gu­je preh­na­ne od­mie­ta­vo až ne­ná­vis­tne, mno­hok­rát sa dos­tá­va až do amo­ku a do­kon­ca mô­že mať vply­vom tak­to nap­rog­ra­mo­va­ných ne­ga­tív­nych emó­cií aj psy­cho­so­ma­tic­ké pre­ja­vy, ako napr. že mu te­čie krv z no­sa, du­sí sa, za­čne vy­vo­lá­vať dá­ve­nie. To­to všet­ko mô­že byť u di­eťa­ťa ako dôs­le­dok je­ho emoč­né­ho zneu­ží­va­nia pro­ti „za­vr­hnu­té­mu“ ro­di­čo­vi, čo pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pl­ne spa­dá pod ju­di­ka­tú­rou vy­pro­fi­lo­va­nú ka­te­gó­riu tzv. „ťaž­ké­ho prí­ko­ria“[6] spô­so­bo­va­né­ho obe­ti v rám­ci napl­ne­nia zna­kov zlo­či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je to­tiž pl­ne dô­vod­né ho­vo­riť o ťaž­kom prí­ko­rí spô­so­be­nom di­eťa­ťu, keď sa sys­te­ma­tic­kým ma­ni­pu­la­tív­nym ko­na­ním zo stra­ny inej oso­by (prog­ra­mu­jú­ce­ho ro­di­ča) ochu­dob­ní o in­ten­zív­ny ci­to­vý vzťah s blíz­kou oso­bou (a to nie­len vý­luč­ne so za­vr­hnu­tým ro­di­čom, ale aj s člen­mi je­ho pô­vod­nej ro­di­ny, ako sú je­ho ro­di­čia, te­da pre di­eťa sta­rí ro­di­čia, ujo­via te­ty, keď­že tak­to zma­ni­pu­lo­va­né di­eťa si vzťa­hu­je svo­je ne­ga­tív­ne až ne­pria­teľ­ské po­ci­ty aj na ďal­ších čle­nov ta­kej­to pô­vod­nej ro­di­ny za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča a to bez oh­ľa­du na pre­chá­dza­jú­ce lás­kypl­né vzťa­hy me­dzi ni­mi), stra­tia sa emoč­né be­ne­fi­ty, kto­ré sú pre ne­ho s ta­kým­to vzťa­hom spo­je­né, spô­so­bu­je sa di­eťa­ťu extrém­ny stres, kto­ré­mu je vy­sta­ve­né naj­mä pri stret­nu­tí sa so „za­vr­hnu­tým“ ro­di­čom, nas­ta­nú de­for­má­cie v emo­cio­nál­nom vý­vo­ji, stra­tí sa vzo­ro­vý mo­del za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča (ot­ca/mat­ky) pre di­eťa, kto­rý pot­re­bu­je pri so­ciál­nom roz­vo­ji, čo sa pre­ja­ví aj v bu­dúc­nos­ti pri bu­do­va­ní par­tner­ských vzťa­hov, ro­di­ny a vý­cho­vy de­tí  apod..

Je prav­dou, že z hľa­dis­ka práv­nej úp­ra­vy nie je skut­ko­vá pod­sta­ta ma­ni­pu­lá­cie s di­eťa­ťom pro­ti „za­vr­hnu­té­mu“ ro­di­čo­vi expli­cit­ne sta­no­ve­ná av­šak pod­ľa môj­ho ná­zo­ru naj­zá­važ­nej­šie for­my ta­ké­ho­to ko­na­nia mu­sia byť sub­su­mo­va­né pod hypo­té­zu práv­nej nor­my v ust. § 208 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na („Kto blíz­kej oso­be ale­bo oso­be, kto­rá je v je­ho sta­ros­tli­vos­ti ale­bo vý­cho­ve, spô­so­bí fy­zic­ké utr­pe­nie ale­bo psy­chic­ké utr­pe­nie bi­tím, ko­pa­ním, úder­mi, spô­so­be­ním rán a po­pá­le­nín rôz­ne­ho dru­hu, po­ni­žo­va­ním, pohŕda­vým za­ob­chá­dza­ním, neus­tá­lym sle­do­va­ním, vy­hrá­ža­ním, vy­vo­lá­va­ním stra­chu ale­bo stre­su, ná­sil­nou izo­lá­ciou, ci­to­vým vy­die­ra­ním ale­bo iným sprá­va­ním, kto­ré oh­ro­zu­je jej fy­zic­ké ale­bo psy­chic­ké zdra­vie ale­bo ob­me­dzu­je jej bez­peč­nosť,“), te­da kon­krét­ne sa jed­ná o spô­so­bo­va­nie psy­chic­ké­ho utr­pe­nia „iným sprá­va­ním“ (op­ro­ti v da­nej práv­nej nor­me uvá­dza­ných kon­krét­nych skut­ko­vých ko­na­ní), kto­ré oh­ro­zu­je psy­chic­ké zdra­vie tý­ra­nej oso­by - di­eťa­ťa.

Ako som už vy­ššie naz­na­čil, napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tý­ra­nia di­eťa­ťa je z hľa­dis­ka psy­cho­lo­gic­ké­ho po­sú­de­nia úz­ko spä­té s tzv. „syn­dró­mom CAN“ (z angl. Child Abu­se and neg­lect), kto­rý pred­sta­vu­je súhrn príz­na­kov tý­ra­né­ho, zneu­ží­va­né­ho a za­ned­bá­va­né­ho di­eťa­ťa.  Pod­ľa od­bor­ní­kov  „syn­dróm CAN“ je aká­koľ­vek ne­ná­hod­ná, ve­do­má či ne­ve­do­má ak­ti­vi­ta či neak­ti­vi­ta ro­di­ča či inej oso­by vo­či di­eťa­ťu, kto­rá je v da­nej spo­loč­nos­ti nep­ri­ja­teľ­ná ale­bo od­mie­ta­ná a kto­rá poš­ko­dzu­je te­les­ný, du­šev­ný či spo­lo­čen­ský stav a vý­voj di­eťa­ťa, prí­pad­ne spô­so­bu­je je­ho smrť. Zá­sad­ným spô­so­bom oh­ro­zu­je zdra­vý psy­chic­ký vý­voj di­eťa­ťa. Syn­dróm CAN za­hŕňa fy­zic­ké tý­ra­nie, psy­chic­ké tý­ra­nie di­eťa­ťa, sexuál­ne zneu­ží­va­nie de­tí, za­ned­bá­va­nie, psy­chic­ké pre­ťa­žo­va­nie de­tí v rám­ci vy­hro­te­ných roz­vo­do­vých spo­rov a iné for­my oh­ro­zu­jú­ce­ho pros­tre­dia (do­má­ce ná­si­lie, zá­vis­losť ro­di­čov a i.)[7]. To zna­me­ná, že pod syn­dróm CAN jed­noz­nač­ne spa­da­jú aj prí­pa­dy psy­chic­ké­ho tý­ra­nia di­eťa­ťa zo stra­ny je­ho ro­di­ča/ro­di­čov, po­kiaľ má ta­ké­to sprá­va­nie sa zá­važ­ný a veľ­mi ne­ga­tív­ny vplyv na ci­to­vý vý­voj a sprá­va­nie di­eťa­ťa. Je­ho vý­raz­ná  zá­važ­nosť je pre­dov­šet­kým v tom, že ten­to št­ýl tý­ra­nia ne­za­ne­chá­va na di­eťa­ti žiad­ne vi­di­teľ­né te­les­né po­ra­ne­nia. Je skry­té, mno­hok­rát ťaž­ko preu­ká­za­teľ­né, zle a ťaž­ko ro­zoz­na­teľ­né a sa­mo o se­be neoh­ro­zu­je ži­vot di­eťa­ťa (ak nie je v spo­je­ní s te­les­ným tý­ra­ním).[8]

V rám­ci spô­so­bo­va­nia psy­chic­ké­ho utr­pe­nia di­eťa­ťu sa ne­môž­me ba­viť len o ta­kých ty­pic­kých vzo­roch ako je napr.  po­ni­žo­va­nie ale­bo  zos­mieš­ňo­va­nie di­eťa­ťa, ale v kon­texte ro­zo­be­ra­nej té­my psy­chic­ké ale­bo du­šev­né tý­ra­nie mu mô­že byť spô­so­bo­va­né aj ma­ni­pu­la­tív­nym ko­na­ním, kto­rým sa di­eťa nap­rog­ra­mu­je pro­ti do­po­siaľ je­mu blíz­kej oso­be tak, aby ju od­mie­ta­lo a mno­hok­rát až dos­lo­va zne­ná­vi­de­lo, aby sa zra­zu stra­ti­li všet­ky dov­te­daj­šie pek­né po­ci­ty s tou­to oso­bou (za­vr­hnu­tým ro­di­čom) spo­je­né, aby doš­lo di­eťa o pre­ja­vy lás­ky a nák­lon­nos­ti tej­to oso­by, aby sa od nej ume­lo izo­lo­va­lo (o ná­sil­nej izo­lá­cii a o ob­me­dzo­va­ní di­eťa­ťa, ako o zna­koch syn­dró­mu za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča, vý­slov­ne ho­vo­rí aj MUDr. Jed­lič­ka[9], a tu dá­vam do po­zor­nos­ti, že ten­to skut­ko­vý znak je do­kon­ca aj expli­cit­ne v ust. § 208 ods. 1 písm. a/ TZ uve­de­ný ako znak ko­na­nia spô­so­bu­jú­ce­ho psy­chic­ké utr­pe­nie na účel napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by), čím sa v di­eťa­ťu nes­por­ne vy­tvá­ra veľ­mi ne­ga­tív­ne na­pä­tie. Di­eťa je to­tiž tla­če­né k to­mu, aby sa zra­zu sprá­va­lo k blíz­ke­mu člo­ve­ku (ot­co­vi/mat­ke) inak než to do­po­siaľ cí­ti­lo, a dôs­led­ky toh­to ce­lé­ho sa mô­žu pre­ja­vo­vať na di­eťa­ti po ce­lý ži­vot.

Z tých­to pod­stat­ných dô­vo­dov si do­vo­lím tvr­diť, že naj­zá­važ­nej­šie for­my sprá­va­nia sa ro­di­ča, prí­pad­ne inej blíz­kej oso­by, kto­rá má di­eťa v kaž­do­den­nej (osob­nej) sta­ros­tli­vos­ti, ve­dú­ce k vy­tvo­re­niu „syn­dró­mu za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča“, sú jed­nou z fo­riem psy­chic­ké­ho tý­ra­nia di­eťa­ťa, a to aj na­priek od­por­com vo­či us­tá­le­niu ta­kej­to zá­važ­nej so­ciál­nej po­ru­chy a up­lat­ňo­va­nia „syn­dró­mu za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča“ v súd­nej praxi, kto­rí tvr­dia, že ten­to ter­mín nie je ofi­ciál­ne sta­no­ve­ný v plat­nej 10. me­dzi­ná­rod­nej kla­si­fi­ká­cii cho­rôb (ICD – 10), že v me­di­cín­skej – psy­chia­tric­kej syn­dro­mo­ló­gii, nik­dy ne­bol ve­dec­ky preu­ká­za­ný a pod. S pri­hliad­nu­tím na všet­ko vy­ššie uve­de­né si do­vo­lím tvr­diť, že ta­ké­to ná­zo­ry sú sces­tné.

V tom­to sme­re si opäť po­mô­žem tvr­de­ním od­bor­ní­kov z ob­las­ti psy­cho­ló­gie, pod­ľa kto­rých ten­to syn­dróm sa dá kla­si­fi­ko­vať ako DRG – sku­pi­na sú­vi­sia­cich di­ag­nóz, pri­čom tre­ba ur­čiť hlav­nú di­ag­nó­zu, z kto­rej všet­ky os­tat­né vy­chá­dza­jú. Le­kár má mož­nosť iden­ti­fi­ko­vať až šesť rôz­nych di­ag­nóz, kto­ré in­di­ku­jú prob­lém emoč­né­ho zneu­ží­va­nia de­tí. Nap­rík­lad di­ag­nó­zu Z61.0 Stra­ta ob­jek­tu lás­ky v det­stve ale­bo F91.0 Po­ru­chy sprá­va­nia, via­za­né na vzťa­hy v ro­di­ne ale­bo Z63.5 Roz­pad ro­di­ny a od­cu­dzenie.[10]Po strán­ke me­di­cín­skej spa­dá Syn­dróm za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča do zá­klad­nej kla­si­fi­ká­cie T 74 "Syn­dró­my tý­ra­nia", pod­por­nej kla­si­fi­ká­cie Z 55 - 65 "Oso­by s po­ten­ciál­ne oh­ro­ze­ným zdra­vím vo vzťa­hu k so­ciál­no-eko­no­mic­kým a psy­cho­lo­gic­kým okol­nos­tiam".[11] Od­por­co­via „syn­dró­mu za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča“ sa od­vo­lá­va­jú aj na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, že naj­lep­ší zá­ujem di­eťa­ťa mô­že v zá­vis­los­ti na svo­jej po­va­he a zá­važ­nos­ti pre­vá­žiť nad zá­uj­mom ro­di­ča a že ESĽP v tom­to oh­ľa­de opa­ko­va­ne kon­šta­to­val, že člá­nok 8 v žiad­nom prí­pa­de neop­ráv­ňu­je ro­di­ča, aby žia­dal pri­ja­tie ta­kých opat­re­ní, kto­ré by poš­ko­dzo­va­li zdra­vie a roz­voj di­eťa­ťa. S tým­to všet­kým sa ale sto­tož­ňu­jem, vždy je pr­vo­ra­dý zá­ujem di­eťa­ťa a aj keď sa z po­me­no­va­nia toh­to syn­dró­mu zdá, že to je o tom od­cu­dze­nom ro­di­čo­vi, nie je to prav­da, vždy sa pri tom­to hľa­dí na škod­li­vosť ma­ni­pu­lá­cie  a du­šev­né­ho zneu­ží­va­nia di­eťa­ťa. Je sa­moz­rej­mé, že vždy bu­de pot­reb­né skú­mať dô­vo­dy ne­ga­tív­ne­ho pos­to­ju di­eťa­ťa vo­či ta­ké­mu­to ro­di­čo­vi a po­kiaľ sú opod­stat­ne­né, ur­či­te ne­bu­de­me ho­vo­riť o dru­hom ro­di­čo­vi, kto­rý si di­eťa bu­de chrá­niť, ako o ne­ja­kom ma­ni­pu­lu­jú­com trýz­ni­te­ľo­vi. Po­kiaľ však na od­vr­hnu­tie ro­di­ča a vy­pes­to­va­nie si vo­či ne­mu od­po­ru, ba až ne­ná­vis­ti, ne­bol zo stra­ny di­eťa­ťa žia­den le­gi­tím­ny dô­vod, bu­de, a to aj pl­ne v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou ESĽP, nut­né pos­ti­ho­vať ta­ké­to ko­na­nie ma­ni­pu­lu­jú­ce­ho ro­di­ča, pre­to­že prá­ve to je nut­né pre ochra­nu du­šev­né­ho zdra­via o správ­ne­ho roz­vo­ja di­eťa­ťa. Ta­ké­to prí­pa­dy sa v na­šej spo­loč­nos­ti sa vy­sky­tu­jú a ur­či­te ich nie je ako šaf­rá­nu.

Z hľa­dis­ka práv­nej kva­li­fi­ká­cie ta­ké­ho­to ko­na­nia, po­kiaľ sa sa­moz­rej­me ba­ví­me o tých naj­zá­važ­nej­ších for­mách toh­to dru­hu emoč­né­ho zneu­ží­va­nia di­eťa­ťa, je vý­znam­né pri­hlia­dať aj na mo­tív zo stra­ny prog­ra­mu­jú­ce­ho ro­di­ča.  Aj pod­ľa Gar­dne­ra, je ta­kým­to mo­tí­vom hlav­ne poms­ta, ne­ná­visť a ag­re­sia po­ci­ťo­va­ná vo­či par­tne­ro­vi a pot­re­ba tres­tať dru­hé­ho par­tne­ra (ro­di­ča)[12], keď je zrej­mé, že poms­ta „cez di­eťa“ je vždy tá naj­ni­či­vej­šia. Ap­li­ku­júc ten­to mo­tív pri tres­tnop­ráv­nom po­sú­de­ní ko­na­nia vy­vo­lá­va­jú­ce­ho „syn­dróm za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča“ sa pod­ľa môj­ho ná­zo­ru dos­tá­va­me do kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by pod­ľa § 208 ods. 3 písm. b) pri up­lat­ne­ní § 140 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na. Vy­chá­dza­júc z dok­tri­nál­ne­ho vý­kla­du kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu oso­bit­né­ho mo­tí­vu vo for­me  poms­ty pod­ľa § 140 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, mu­sí ísť o pom­stu ako ne­ga­tív­nu emó­ciu vo­či ne­ja­kej kon­krét­nej oso­be ale­bo via­ce­rým kon­krét­nym oso­bám ako reak­ciu na ne­ja­kú uda­losť ale­bo okol­nosť, pri­čom tá­to emó­cia ne­vyp­lý­va z mo­rál­ne os­pra­vedl­ni­teľ­né­ho ci­to­vé­ho roz­po­lo­že­nia, kto­ré je vo všeo­bec­nos­ti spo­loč­nos­ťou vní­ma­né ako po­cho­pi­teľ­né[13]. Ja mám za to, že pri zdra­vom ro­zu­me ur­či­te ta­ké­to emoč­né zneu­ží­va­nie di­eťa­ťa vo­či dru­hé­mu par­tne­ro­vi/ro­di­čo­vi z dô­vo­du je­ho aké­ho­si tres­ta­nia za roz­vod/roz­chod, resp. za prob­lé­my me­dzi man­žel­mi/par­tner­mi nav­zá­jom, ne­mô­že byť mo­rál­ne os­pra­vedl­ni­teľ­né, prá­ve nao­pak, aké­koľ­vek spô­so­bo­va­nie utr­pe­nia di­eťa­ťu, v rá­ta­ne je­ho emoč­né­ho zneu­ží­va­nia ma­ni­pu­lá­ciou pro­ti je­ho ot­co­vi/mat­kes mo­tí­vom tres­ta­nia a poms­ty,je za­vr­hnu­tia­hod­né. Na ten­to účel si do­vo­lím pre­po­ži­čať si je­den vý­stiž­ný ci­tát: Ma­ni­pu­lá­ciu ro­di­ča s vlas­tným di­eťa­ťom po­va­žu­jem za naj­kru­tej­šiu a naj­pre­fí­ka­nej­šiu “hru” na ze­mi."[14]

V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né po­dot­knúť, že vo všeo­bec­nos­ti je naj­čas­tej­ším ak­tom poms­ty reak­cia (od­pla­ta) pá­cha­te­ľa za ne­ja­kú uda­losť ale­bo okol­nosť sú­vi­sia­cu pria­mo s obe­ťou. V prí­pa­de emoč­né­ho zneu­ží­va­nia v rám­ci ma­ni­pu­lá­cie s di­eťa­ťom vo­či dru­hé­mu par­tne­ro­vi je však obe­ťou di­eťa a ob­jek­tom poms­ty je ten­to – za­vr­hnu­tý - dru­hý par­tner; to však nez­na­me­ná, že o napl­ne­nie poj­mu ko­na­nia v pom­ste tu ne­bu­de môcť ísť. Zá­kon to­tiž expli­cit­ne neup­ra­vu­je, že ko­na­nie mo­ti­vo­va­né pom­stou, kto­rým pá­cha­teľ napl­ní zna­ky tres­tné­ho či­nu, mu­sí v rám­ci tzv. oso­bit­né­ho mo­tí­vu sme­ro­vať vý­luč­ne len vo­či obe­ti toh­to tres­tné­ho či­nu. Čas­tok­rát sa stá­va, že sa pá­cha­teľ poms­tí nie­ko­mu prá­ve tak, že mu ub­lí­ži pros­tred­níc­tvom úto­ku na blíz­ke­ho člo­ve­ka; ur­či­te by po­tom bo­lo ne­lo­gic­ké, aby sme ta­ké­to ko­na­nie ne­ma­li za­ra­diť pod oso­bit­ný mo­tív ko­na­nia v pom­ste. V tom­to sme­re pou­ka­zu­jem aj na vý­klad k le­gál­ne­mu poj­mu „poms­ta“v čes­kej od­bor­nej li­te­ra­tú­re, pod­ľa kto­ré­ho je poms­ta od­ve­tou  za ne­ja­ké pred­chá­dza­jú­ce ko­na­nie inej oso­by, pri­čom trest­ný čin mô­že byť spá­cha­ný pro­ti tej­to oso­be, pro­ti oso­be jej blíz­kej ale­bo pro­ti inej oso­be či ve­ci tak, že aby sa to dot­klo oso­by, kto­rej sa pá­cha­teľ chcel pom­stiť.[15]

V kaž­dom prí­pa­de tým­to krát­kym exkur­zom v rám­ci ana­lý­zy oso­bit­né­ho mo­tí­vu v po­do­be ko­na­nia v pom­ste chcem pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že ap­li­ká­cia § 140 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na je pl­ne dô­vod­ná aj pri tres­tnom či­ne tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by, te­da ako kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 208 ods. 3 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom už z po­va­hy ta­ké­ho­to ko­na­nia sme­ru­jú­ce­ho k vy­vo­la­niu „syn­dró­mu za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča“ sú zjav­né mo­tí­vy, kto­ré ro­di­ča ako bý­va­lé­ho par­tne­ra ve­dú k ta­ké­mu­to sprá­va­niu sa a kto­ré sú sku­toč­ne v dr­vi­vej väč­ši­ne dôs­led­kom frus­trá­cie, hne­vu, či až ne­ná­vis­ti, vo­či par­tne­ro­vi, kla­dú­ce­mu sa za vi­nu roz­pad man­žel­stva/vzťa­hu/ro­di­ny.  

Zá­ve­rom už len uvá­dzam, že po­kiaľ je v rám­ci ob­jek­tu tres­tné­ho či­nu Tý­ra­nie blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by v prí­pa­de de­tí zá­ujem na ich ochra­ne pred zlým za­ob­chá­dza­ním v rám­ci sta­ros­tli­vos­ti o nich, ne­mô­že­me „za­tvá­rať oči“ nad ta­kou­to for­mou spô­so­bo­va­nia psy­chic­kých út­rap de­ťom zo stra­ny ro­di­ča, kto­rý chce „vy­tres­tať“ svoj­ho bý­va­lé­ho par­tne­ra ta­kým­to za­vr­hnu­tia­hod­ným spô­so­bom, te­da že na to vy­uži­je a zneu­ži­je vlas­tné di­eťa. Man­žel­stvo je (bo­hu­žiaľ) po­mi­nu­teľ­né, ale ro­di­čom je člo­vek na ce­lý ži­vot, a je sces­tné a spo­lo­čen­sky na­naj­výš nep­ri­ja­teľ­né, aby si par­tne­ri os­vo­jo­va­li ta­ké­to for­my „bo­ja“ pro­ti ex-par­tne­ro­vi a „za trest“ dru­hé­ho ro­di­ča ta­kým­to spô­so­bom dos­lo­va vy­ma­za­li zo ži­vo­ta ich di­eťa­ťa. Vy­ššie som pod­lo­že­ne po­pí­sal, čo všet­ko sa v dôs­led­ku toh­to di­eťa­ťu spô­so­bu­je (už keď ne­be­rie­me oh­ľad na spô­so­bo­va­nie psy­chic­kej trau­my „za­vr­hnu­té­mu“ ro­di­čo­vi)a aké nás­led­ky to v ňom za­ne­chá­va, a v tom­to kon­texte som pres­ved­če­ný, že zá­ujem na ochra­ne pred ta­ký­mi­to škod­li­vý­mi dôs­led­ka­mi spô­so­bo­va­ný­mi emoč­ným zneu­ží­va­ním di­eťa­ťa pl­ne spa­dá pod ob­jekt skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu Tý­ra­nie blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by.

 

 



[1]v pô­vod­nom an­glic­kom náz­ve Pa­ren­tal Alie­na­tion Syn­dro­me, nes­kôr Pa­ren­tal Alie­na­tion Dis­or­der, v skrat­ke PAS/PAD

[3] MUDr. Ja­ros­lav Jed­lič­ka Csc., Syn­drom za­vr­že­né­ho ro­di­če, zdroj: https://ius­tin.cz/art.asp?art=195

[4] Zo súd­nej praxe č. 3/2007 ju­di­kát č. 44

[5]§ 15  písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na

[6]Tam­tiež

[8]  ŠPAŇHE­LOVÁ, Ilo­na. Dí­tě a roz­vod ro­dičů. Pra­ha: Gra­da­Pub­lis­hing, 2010. ISBN 978-80-247-3181-0, s. 41

[9] MUDr. Ja­ros­lav Jed­lič­ka Csc., Syn­drom­zavr­že­né­ho­ro­di­če, zdroj: https://ius­tin.cz/art.asp?art=195

[11]MUDr. Ja­ros­lav Jed­lič­ka Csc., Syn­drom za­vr­že­né­ho ro­di­če, zdroj: https://ius­tin.cz/art.asp?art=195

[12]Sdru­že­ní lin­ka bez­pe­čí. Dě­ti a je­jich prob­lé­my II.  sbor­ník­stu­dii. Pra­ha: Sdru­že­ní Lin­ka bez­pe­čí, 2007, s.99

[13] Bur­da, E., Čen­téš,J., Ko­le­sár, J., Zá­ho­ra, J. a kol. Trest­ný zá­kon. Všeo­bec­ná časť. Ko­men­tár I. di­el. 1. vy­da­nie. Pra­ha : C.H.Beck, 2010, s 1062

[14]Zu­za­na Van Hoog, Keď ro­dič ma­ni­pu­lu­je vlas­tné di­eťa (ale­bo syn­dróm za­vr­hnu­té­ho ro­di­ča), zdroj: https://van­hoog.blog.sme.sk/c/458899/ked-ro­dic-ma­ni­pu­lu­je-vlas­tne-di­eta-ale­bo-syn­drom-za­vr­hnu­te­ho-ro­di­ca.html

[15]Šámal, P. a kol. Tres­tní zá­ko­ník I. § 1 až 139. Ko­men­tář. 2. vy­dá­ní. Pra­ha : C. H. Beck, 2012, 557 s.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia