Páchateľ trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák.

 

Ras­tis­lav Bub­lák,

štu­dent 1. roč­ní­ka Mgr. stup­ňa

Tr­nav­ská uni­ver­zi­ta v Tr­na­ve, Práv­nic­ká fa­kul­ta 

Pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zák.

Ro­di­na, ako zá­klad­ná bun­ka spo­loč­nos­ti, tvo­rí ok­rem iné­ho aj eko­no­mic­ké spo­lo­čen­stvo. Jed­nou z dô­le­ži­tých fun­kcií ro­di­ny je vy­tvá­ra­nie eko­no­mic­kých pod­mie­nok na vý­ži­vu a sta­ros­tli­vosť o de­ti a os­tat­ných čle­nov ro­di­ny. Vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť je za­lo­že­ná na prin­cí­pe, že žiad­na oso­ba v rám­ci blíz­kych prí­bu­zen­ských vzťa­hov by ne­ma­la os­tať bez pros­tried­kov na vý­ži­vu, po­kiaľ je v schop­nos­tiach a mož­nos­tiach blíz­kych prí­buz­ných tú­to oso­bu ži­viť.[1] Štát po­va­žu­je pl­ne­nie vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti za ima­nen­tnú sú­časť ro­din­né­ho ži­vo­ta bez oh­ľa­du na to, či je ro­di­na za­lo­že­ná man­žel­stvom ale­bo nie. Vzhľa­dom k to­mu, že zá­kon č. 36/2005 Z. z. o ro­di­ne o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len ´´ZR´´) poz­ná via­ce­ro dru­hov vy­ži­vo­va­cích po­vin­nos­tí, bu­de v tom­to člán­ku ve­no­va­ná po­zor­nosť len z hľa­dis­ka jej pl­ne­nia vo vzťa­hu k de­ťom. Dô­le­ži­tosť, kto­rú štát prik­la­dá  vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti, mož­no vy­abstra­ho­vať z via­ce­rých sku­toč­nos­tí. Pr­vou sku­toč­nos­ťou je fakt, že kaž­dý ro­dič bez oh­ľa­du na svo­je schop­nos­ti, mož­nos­ti a ma­jet­ko­vé po­me­ry je po­vin­ný pl­niť svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť v mi­ni­mál­nom roz­sa­hu vo vý­ške 30 % zo su­my ži­vot­né­ho mi­ni­ma na ne­zao­pat­re­né nepl­no­le­té di­eťa ale­bo na ne­zao­pat­re­né di­eťa. Dru­há sku­toč­nosť vy­plý­va z to­ho, že z hľa­dis­ka zá­ni­ku zá­väz­ku nie je mož­né pro­ti poh­ľa­dáv­ke na vý­živ­né jed­nos­tran­ne za­po­čí­tať vzá­jom­nú poh­ľa­dáv­ku. Za­po­čí­ta­nie je mož­né iba na zá­kla­de dvojstran­né­ho práv­ne­ho úko­nu - do­ho­dy (com­pen­sa­tio vo­lun­ta­ria); to však ale nep­la­tí, ak ide o vý­živ­né pre ma­lo­le­té di­eťa. Tre­ťou (pre ten­to člá­nok snáď naj­dô­le­ži­tej­šou) sku­toč­nos­ťou je to, že nepl­ne­nie vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti riad­ne a včas mô­že mať za spl­ne­nia ur­či­tých zna­kov tres­tno-práv­ne kon­zek­ven­cie. Člá­nok má za cieľ dopl­niť práv­nu teóriu v ob­las­ti vý­poč­tu pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207, kto­rá pod­ľa nás ne­po­pi­su­je všet­ky mož­né al­ter­na­tí­vy.

Tre­tia hla­va oso­bit­nej čas­ti zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­ko­na (ďa­lej len ´´TZ´´) up­ra­vu­je tres­tné či­ny, kto­rých spá­chanie sú­vi­sí s ro­di­nou a mlá­de­žou. V sú­vis­los­ti s nepl­ne­ním vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti je re­le­vant­ný § 207 up­ra­vu­jú­ci trest­ný čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy.[2]

To­to us­ta­no­ve­nie sa vzťa­hu­je iba na ta­kú vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť, kto­rá vy­chá­dza z exis­ten­cie ro­din­nop­ráv­ne­ho ale­bo ob­dob­né­ho po­me­ru a ply­nie pria­mo zo ZR. Ochra­nu ne­po­ží­va­jú ta­ké vy­ži­vo­va­cie ná­ro­ky, kto­ré ne­vyp­lý­va­jú zo zá­ko­na, ale sú za­lo­že­né na zmlu­ve ale­bo ma­jú svoj pô­vod v náh­ra­de ško­dy, v de­dič­stve... V ča­se pá­chania tres­tné­ho či­nu pre­to mu­sí exis­to­vať ro­din­nop­ráv­ny vzťah me­dzi ro­di­čom a di­eťa­ťom. V rám­ci ur­čo­va­nia ro­di­čov­stva ZR us­ta­no­vu­je ur­či­té prin­cí­py a dom­nien­ky, na zá­kla­de kto­rých do­chá­dza k vzni­ku ro­din­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu ro­dič-di­eťa. Pri mat­ke je si­tuácia jed­noz­nač­ná. ZR vy­chá­dza zo sta­rej rím­skej zá­sa­dy ma­ter sem­per cer­ta est, te­da mat­ka je vždy is­tá; je ňou že­na, kto­rá di­eťa po­ro­di­la. Ot­cov­stvo sa ur­ču­je na zá­kla­de dom­nie­nok ot­cov­stva us­ta­no­ve­ných v ZR súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov ale­bo roz­hod­nu­tím sú­du. Po­kiaľ na sú­de pre­bie­ha ko­na­nie o ur­če­nie ot­cov­stva, muž, kto­ré­ho ot­cov­stvo je po­ten­cio­nál­ne, a kto­ré­mu súd ulo­žil v rám­ci neod­klad­né­ho opat­re­nia v tom­to ko­na­ní po­vin­nosť pla­tiť vý­živ­né, ne­mô­že byť pá­cha­te­ľom to­ho­to tres­tné­ho či­nu.[3] Tres­tná zod­po­ved­nosť v tom­to prí­pa­de mô­že nas­tú­piť naj­skôr od mo­men­tu, ke­dy roz­hod­nu­tie, kto­rým sa ur­či­lo ot­cov­stvo, na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť.        

Vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť vzni­ká v rám­ci vy­ži­vo­va­cie­ho vzťa­hu, kto­rý exis­tu­je pod­ľa zá­ko­na me­dzi ur­či­tý­mi sub­jek­tmi ro­din­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu. Vy­ži­vo­va­cie vzťa­hy sú svo­jou po­va­hou vzťah­mi ma­jet­ko­vý­mi, ale zá­vis­los­ťou na osob­ných vzťa­hoch v ro­di­ne sú vzťah­mi ro­din­nop­ráv­ny­mi. Prá­va a po­vin­nos­ti z nich vy­plý­va­jú­ce ma­jú cha­rak­ter osob­ných práv a po­vin­nos­tí, kto­ré pris­lú­cha­jú len sub­jek­tom ro­din­nop­ráv­nych vzťa­hov. Nie sú pre­to zmluv­ne pre­vo­di­teľ­né na iné oso­by. Vy­ži­vo­va­cie vzťa­hy vzni­ka­jú pria­mo zo zá­ko­na a vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť a jej zod­po­ve­da­jú­ce prá­vo na pos­ky­to­va­nie vý­živ­né­ho sú prá­va­mi a po­vin­nos­ťa­mi zá­kon­ný­mi, ne­ma­jú te­da svoj práv­ny pod­klad v zmlu­ve ale­bo v roz­hod­nu­tí sú­du. Vzni­ka­jú zo zá­ko­na ako­náh­le sú spl­ne­né zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­mien­ky ich vzni­ku.[4] To zna­me­ná, že prí­pad­né roz­hod­nu­tie sú­du o úp­ra­ve vý­živ­né­ho na di­eťa ne­má kon­šti­tu­tív­ne účin­ky, neus­ta­no­vu­je no­vú po­vin­nosť, na­koľ­ko po­vin­nosť ro­di­ča vy­ži­vo­vať svo­je di­eťa, po­kiaľ nie je schop­né sa­mo sa ži­viť, je da­ná pria­mo zá­ko­nom. V zmys­le § 7 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej len ´´OČTK´´) a súd op­ráv­ne­ní sa­mos­tat­ne po­su­dzo­vať pred­bež­nú otáz­ku oh­ľa­dom za­vi­ne­né­ho nepl­ne­nia vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti k de­ťom a nie sú via­za­ní prí­pad­ným roz­hod­nu­tím ci­vil­né­ho sú­du.[5] Pla­tí to aj v prí­pa­de, ak súd v ci­vil­nom mi­mos­po­ro­vom ko­na­ní zru­šil roz­hod­nu­tie, kto­rým sa ur­či­la vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť k di­eťa­ťu (napr. z dô­vo­du, že by prí­pad­ne pl­ne­nie zo stra­ny po­vin­né­ho bo­lo v roz­po­re s dob­rý­mi mrav­mi ale­bo di­eťa na­do­bud­lo schop­nosť ži­viť sa sa­mé). Av­šak k od­chý­le­niu sa od roz­sa­hu vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti sta­no­ve­nom v ci­vil­nom mi­mos­po­ro­vom ko­na­ní by ma­lo dôjsť len v prí­pa­doch, v kto­rých dô­ka­zy jed­noz­nač­ne od­ôvod­ňu­jú od­liš­né sta­no­vis­ko OČTK ale­bo sú­du. Re­le­van­tným fak­to­rom  je čas, ke­dy je­ho ply­nu­tím mô­že dôjsť k pod­stat­ným zme­nám tak na stra­ne po­vin­né­ho (ro­di­ča) ako aj na stra­ne op­ráv­ne­né­ho (di­eťa­ťa). Mô­že ísť napr. o si­tuáciu, ke­dy by exis­to­va­lo prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie ci­vil­né­ho sú­du sta­ré 5 ro­kov, pri­čom op­ráv­ne­ný me­dzi­tým na­do­bu­dol pl­nú spô­so­bi­losť na práv­ne úko­ny a za­mes­tnal sa, na­do­bu­dol te­da schop­nosť ži­viť sa sám. Ak by bo­li OČTK a súd via­za­ný ta­kým­to roz­hod­nu­tím ci­vil­né­ho sú­du, mu­se­lo by v zá­sa­de dôjsť k od­sú­de­niu po­vin­né­ho (ro­di­ča), ho­ci je­ho po­vin­nosť vy­ži­vo­vať op­ráv­ne­né­ho už pod­ľa ZR za­nik­la. Via­za­nos­ťou ta­kým­to roz­hod­nu­tím ci­vil­né­ho sú­du by doš­lo k sta­vu, ke­dy by bol práv­ny po­ria­dok vnú­tor­ne ne­kom­pa­ti­bil­ný, pri­čom po­žia­dav­ka bez­roz­por­nos­ti práv­ne­ho po­riad­ku je jed­ným z at­ri­bú­tov práv­ne­ho štá­tu, kto­rým Slo­ven­ská re­pub­li­ka má v zmys­le čl. 1 ods. 1 Ústa­vy SR byť. Na­ru­šil by sa tým zá­ro­veň aj prin­cíp nullum cri­men si­ne le­ge a pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ako ta­ké­ho, pre­to­že po­kiaľ by zo ZR ne­vyp­lý­va­la po­vin­nosť vy­ži­vo­vať, ne­bo­lo by mož­né ta­kú po­vin­nosť ani po­ru­šiť a tým sa do­pus­tiť proti­práv­ne­ho ko­na­nia, bez kto­ré­ho niet žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Mô­že ísť tak­tiež o pod­stat­nú zme­nu na stra­ne ro­di­ča, ke­dy sí­ce exis­tu­je vy­ko­na­teľ­né roz­hod­nu­tie ci­vil­né­ho sú­du, av­šak ro­dič dos­tal od za­mes­tná­va­te­ľa vý­po­veď z dô­vo­du je­ho zru­še­nia, má byd­lis­ko v ob­las­ti s vy­so­kou ne­za­mes­tna­nos­ťou pod­po­re­nou sú­čas­nou epi­de­mio­lo­gic­kou si­tuáciou a ob­jek­tív­ne nie je v je­ho si­lách pl­niť vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť riad­ne a včas. Na tom­to mies­te je ne­vyh­nut­né pri­po­me­núť, že z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va nes­ta­čí, aby nas­tal zá­ko­nom pred­pok­la­da­ný nás­le­dok v po­do­be nepl­ne­nia si vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti. Je kľú­čo­vé, aby pá­cha­teľ ta­ký­to nás­le­dok aj za­vi­nil, ho­ci len z ned­ban­li­vos­ti. Sub­jek­tív­nej strán­ke ale v tom­to člán­ku ne­bu­de ve­no­va­ná ďal­šia po­zor­nosť.

Vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť ale nes­po­čí­va vý­luč­ne len v pos­ky­to­va­ní fi­nan­čných pros­tried­kov. ZR sta­via fi­nan­čné za­bez­pe­če­nie di­eťa resp. ro­di­ny na rov­na­kú úro­veň ako  osob­nú sta­ros­tli­vosť o di­eťa a do­mác­nosť.[6] Te­da prá­ca a osob­ná sta­ros­tli­vosť, kto­rú je­den z ro­di­čov pos­ky­tu­je di­eťa­ťu, tvo­ria ma­te­riál­ne hod­no­ty, kto­ré ma­jú rov­na­kú vá­hu ako fi­nan­čné prís­pev­ky. Nie je pre­to pot­reb­né, aby kaž­dý z ro­di­čov pris­pie­val na di­eťa fi­nan­čne. Pre­to­že po­vin­nosť vy­ži­vo­vať nes­po­čí­va iba v pos­ky­to­va­ní pe­ňaž­ných pl­ne­ní, spo­čí­va tiež v po­vin­nos­ti vy­ži­vo­vať v na­tu­rál­nej for­me, te­da vo fak­tic­kej sta­ros­tli­vos­ti o di­eťa pos­ky­to­va­ním mu po­mo­ci a pod­po­ry v ob­las­ti fy­zic­kej, du­šev­nej, so­ciál­nej, a to for­mou pos­ky­to­va­nia mu stra­vy, oša­te­nia, hy­gie­ny, bý­va­nia a iných pros­tried­kov pot­reb­ných na je­ho všes­tran­ný vý­vin.[7] Pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy (v obid­voch zá­klad­ných skut­ko­vých pod­sta­tách v ods. 1 a 2) te­da nie je len ten ro­dič, kto­rý riad­ne a včas nepl­ní vo for­me fi­nan­čných pros­tried­kov, ale aj ten, kto­rý má di­eťa v osob­nej sta­ros­tli­vos­ti a ne­pos­ky­tu­je mu vý­živ­né v na­tu­rál­nej for­me. V tej­to sú­vis­los­ti je veľ­mi pod­stat­ným me­men­tom pre OČTK sku­toč­nosť, že di­eťa bo­lo zve­re­né do náh­rad­nej osob­nej sta­ros­tli­vos­ti, pes­tún­skej sta­ros­tli­vos­ti ale­bo ús­tav­nej sta­ros­tli­vos­ti. Tie­to for­my náh­rad­nej sta­ros­tli­vos­ti súd na­ria­ďu­je, ok­rem iné­ho, prá­ve z dô­vo­du, že ro­di­čia za­ned­bá­va­jú sta­ros­tli­vosť o svo­je de­ti (napr. z dô­vo­du zá­vis­los­ti na ná­vy­ko­vých lát­kach), v dôs­led­ku čo­ho je oh­ro­ze­ná ich vý­cho­va a vý­vin. Zve­re­ním di­eťa­ťa do náh­rad­nej sta­ros­tli­vos­ti zá­ro­veň ro­di­čia nes­trá­ca­jú svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť (§ 81 ods. 1 ZR). Po­kiaľ ju za­vi­ne­ne nepl­nia naj­me­nej dva me­sia­ce v ob­do­bí dvoch ro­kov, do­púš­ťa­jú sa tres­tné­ho či­nu za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 TZ. Ho­ci oso­by, kto­ré ma­jú di­eťa v náh­rad­nej sta­ros­tli­vos­ti ne­ma­jú vo­či ne­mu vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť (v eko­no­mic­kom zmys­le), ma­jú po­vin­nosť sa o di­eťa osob­ne sta­rať, te­da pos­ky­to­vať mu bý­va­nie, stra­vu, za­bez­pe­čo­vať hy­gie­nu, le­kár­sku sta­ros­tli­vosť, škol­ské pot­re­by, škol­skú do­chádz­ku atď.. V tom­to sme­re mô­že byť pá­cha­te­ľom aj ten, ko­mu bo­lo di­eťa zve­re­né do náh­rad­nej sta­ros­tli­vos­ti[8] a kto­rý za­vi­ne­ne ne­pos­ky­tu­je di­eťa­ťu vý­ži­vu v na­tu­rál­nej po­do­be. Vzhľa­dom k to­mu, že ma­lo­le­té di­eťa mô­že byť v rám­ci osob­nej náh­rad­nej ale­bo pes­tún­skej sta­ros­tli­vos­ti zve­re­né aj man­že­lom, nie je vy­lú­če­né spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 207 for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva. Zá­kon­nú po­vin­nosť pris­pie­vať na vý­ži­vu di­eťa ne­mu­sí mať ne­vyh­nut­ne iba ro­dič toh­to di­eťa­ťa. Mô­že nas­tať si­tuácia, ke­dy obid­va­ja ro­di­čia za­hy­nú pri dop­rav­nej ne­ho­de ale­bo ro­dič je sám eš­te ma­lo­le­tý a od­ká­za­ný na vý­ži­vu od svo­jich ro­di­čov, v dôs­led­ku čo­ho ne­mô­že pl­niť svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť k svoj­mu di­eťa­ťu prí­pad­ne de­ťom. ZR po­čí­ta aj s ta­kou­to even­tua­li­tou a v zmys­le so­li­da­ri­ty v ro­din­nop­ráv­nych vzťa­hoch za­kot­vil v § 68 a nasl. vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť me­dzi prí­buz­ný­mi v pria­mom ra­de (po­tom­ko­via – pred­ko­via), kto­rá má k vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti ro­di­čov k de­ťom sub­si­diár­nu po­va­hu. Ak po­tom­ko­via ne­mô­žu pl­niť svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť (zom­re­li pri auto­ne­ho­de), pre­chá­dza tá­to po­vin­nosť na pred­kov (pra­ro­di­čov op­ráv­ne­né­ho). Po­kiaľ niek­to­rí z pra­ro­di­čov resp. všet­ci pra­ro­di­čia ne­ži­jú ale­bo ne­mô­žu pl­niť z dô­vo­du, že to nie je v ich schop­nos­tiach ale­bo mož­nos­tiach, pre­chá­dza tá­to po­vin­nosť na pred­kov pra­ro­di­čov – vzdia­le­nej­ší prí­buz­ní (sa­moz­rej­me, ak eš­te ži­jú). Vzdia­le­nej­ší prí­buz­ní ma­jú zá­ro­veň vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť v zmys­le § 69 ZR aj vte­dy, ak od bliž­ších prí­buz­ných nie je vy­má­ha­nie pl­ne­nia vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti mož­né.[9]  Ak si pra­ro­di­čia resp. ich pred­ko­via za­vi­ne­ne nepl­nia svo­ju vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť k (pra)vnu­ko­vi – (pra)vnuč­ke, mô­že byť vo­či ním vy­vo­de­ná tres­tnop­ráv­na zod­po­ved­nosť.

Pod­ľa ZR za­ni­ká vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť ro­di­čov k de­ťom (ak ne­be­rie­me do úva­hy ab­so­lút­ny zá­nik z dô­vo­du smr­ti po­vin­né­ho ale­bo op­ráv­ne­né­ho prí­pad­ne os­vo­je­nie) od mo­men­tu, od­ke­dy je di­eťa schop­né sa­mé sa ži­viť[10] ale­bo tiež uzav­re­tím man­žel­stva a to aj vte­dy, ak di­eťa eš­te ne­na­do­bud­lo schop­nosť sa­mé sa ži­viť[11]. Vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť ro­di­čov k de­ťom te­da sub­si­diár­ne tr­vá v prí­pa­de, ak man­žel ich di­eťa­ťa nie je schop­ný za­bez­pe­čiť mu vý­živ­né v ta­kom roz­sa­hu, kto­rý za­bez­pe­čí ich rov­na­kú ži­vot­nú úro­veň. Iné sku­toč­nos­ti ako napr. vek di­eťa­ťa, či ´´po­byt´´ ro­di­ča v ús­ta­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy sú z hľa­dis­ka vy­ži­vo­va­cej po­vin­nos­ti bez práv­ne­ho vý­zna­mu. Pá­cha­te­ľom mô­že byť aj ten ro­dič, kto­ré­ho ro­di­čov­ské prá­va a po­vin­nos­ti bo­li ob­me­dze­né ale­bo bol ta­kých­to práv a po­vin­nos­tí poz­ba­ve­ný.[12] Pá­cha­te­ľom ne­mu­sí byť ne­vyh­nut­ne iba bio­lo­gic­ký ro­dič. Os­vo­je­ním to­tiž­to za­ni­ka­jú do­te­raj­šie ro­din­nop­ráv­ne väz­by s bio­lo­gic­kou ro­di­nou a vy­tvá­ra­jú sa no­vé ro­din­nop­ráv­ne väz­by s ro­di­nou os­vo­ji­te­ľa. Os­vo­ji­teľ sa na­do­bud­nu­tím prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia o os­vo­je­ní stá­va de iure ro­di­čom ma­lo­le­té­ho, na­do­bú­da ro­di­čov­ské prá­va a po­vin­nos­ti, te­da aj vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť. Tak­tiež nie je vy­lú­če­né, aby pá­cha­te­ľom bol aj muž, kto­rý nie je bio­lo­gic­kým ot­com di­eťa­ťa a ani je­ho os­vo­ji­te­ľom. Pôj­de o si­tuáciu, ke­dy je ot­cov­stvo k di­eťa­ťu ur­če­né súh­las­ným vy­hlá­se­ním mat­ky a ta­ké­ho­to mu­ža. Aj ke­by sa nes­kôr v ko­na­ní uká­za­lo, že muž, kto­ré­ho ot­cov­stvo bo­lo ur­če­né súh­las­ným vy­hlá­se­ním, nie je bio­lo­gic­kým ot­com di­eťa­ťa, pod­stat­né je z hľa­dis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho to, či bol v ča­se pá­chania skut­ku ot­com mi­ni­mál­ne z hľa­dis­ka de iure a te­da mal zá­kon­nú vy­ži­vo­va­ciu po­vin­nosť. Nes­kor­šie zis­te­nie, že pá­cha­teľ nie je bio­lo­gic­kým ot­com di­eťa­ťa je z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va bez práv­ne­ho vý­zna­mu. Na­vy­še, otáz­ka ot­cov­stva je otáz­kou sta­tu­so­vou, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd nie sú op­ráv­ne­ne sa­mos­tat­ne rie­šiť pred­bež­nú otáz­ku oh­ľad­ne bio­lo­gic­ké­ho ot­cov­stva k di­eťa­ťu. Pre­to ak exis­tu­je ur­či­té roz­hod­nu­tie preu­ka­zu­jú­ce ot­cov­stvo k di­eťa­ťu, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd sú tým­to roz­hod­nu­tím via­za­né, ne­ma­jú prá­vo­moc skú­mať správ­nosť ob­sa­hu ani je­ho sú­lad s reali­tou. Roz­ho­du­jú­cim je práv­ny nie sku­toč­ný stav.

Zá­ve­rom pou­ka­zu­je­me na to, že trest­ný čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke po­mer­ne frek­ven­to­va­ným trest­ný či­nom, o čom sved­čia aj šta­tis­tic­ké úda­je kri­mi­na­li­ty na Slo­ven­sku za rok 2019. V pre­doš­lom ro­ku bo­lo ob­jas­ne­ných 3766 prí­pa­dov z cel­ko­vo zis­te­ných 4126.[13]

 

 

 

Diskusia