Väzba nemôže byť nátlakovým prostriedkom ale ani obchodným artiklom

Publikované: 21. 11. 2020, čítané: 6109 krát
 

 

Mgr. Gá­bor Gál

ad­vo­kát, bý­va­lý Mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti SR

 

          Väz­ba ne­mô­že byť nát­la­ko­vým pros­tried­kom ale ani ob­chod­ným ar­tik­lom[1]

Čí­ta­júc ko­men­tár Pet­ra Schut­za v den­ní­ku SME v čas­ti „Jus­tič­né okien­ko" som sa roz­ho­dol vy­jad­riť k sú­čas­né­mu di­aniu, ho­ci do­te­raz som bol zdr­žan­li­vý. Väz­ba nao­zaj ne­mô­že byť ani nát­la­ko­vý a ani mu­čia­ci pros­trie­dok, le­bo ...

Kon­krét­ny ko­men­tár Pet­ra Schut­za bol zve­rej­ne­ný v den­ní­ku SME 13.11.2020 v čas­ti „Jus­tič­né okien­ko“ /viď: https://ko­men­ta­re.sme.sk/c/22533727/anti­hmo­ta-do­nald-vel­ke-bra­ny-ocis­tca-a-fa­los­ne-lau­da­tio-bru­se­lu.html /,[2] na zá­kla­de kto­ré­ho som ďa­lej ne­ve­del v se­be stop­núť, aby som sa k tej­to té­me neoz­val. 

            Dl­ho som sa zdrá­hal ko­men­to­va­nia, na­koľ­ko z ti­tu­lu môj­ho dl­hé­ho pô­so­be­nia v po­li­ti­ke som sa osob­ne poz­nal s niek­to­rý­mi oso­ba­mi, kto­ré sú te­raz ob­vi­ne­né a ďal­ších som spoz­nal cez svo­ju ad­vo­kát­sku prax, ale na­di­šiel čas, ke­dy jed­no­du­cho mu­sím...

Ne­dá sa mi te­da ne­vy­jad­riť, na­priek to­mu, že sám som spo­me­nu­tý vo vý­po­ve­di JUDr. Sklen­ku, kon­krét­ne v kon­texte, „že od tre­tej oso­by po­čul, že som vo fun­kcii mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti údaj­ne mal cez pred­sed­níč­ku Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len NS SR), JUDr. Da­nie­lu Šve­co­vú, ov­plyv­ňo­vať roz­hod­nu­tie vo ve­ci ĽSNS, aby tá­to po­li­tic­ká stra­na bo­la roz­pus­te­ná a tiež z to­ho is­té­ho zdro­ja „po­čul, že som obe­há­val sud­cov NS SR vo ve­ci mo­jich vte­dy už bý­va­lých klien­tov, aby roz­ho­do­va­li v ich pros­pech“. Tie­to kvá­zi po­doz­re­nia vo­či mo­jej oso­be nie je ťaž­ké vy­vrá­tiť, sta­čí os­lo­viť prís­luš­ných sud­cov, kto­rí roz­ho­do­va­li o ĽSNS, či som ich v tej­to ve­ci nie­ke­dy os­lo­vo­val (pri­po­mí­nam, že roz­hod­li, že stra­nu ne­roz­pus­tia). Ani dru­hú vec nie je ťaž­ké ob­jas­niť, tiež sta­čí ob­vo­lať 17 sud­cov NS SR (me­dzi ni­mi JUDr. Ru­ma­na, JUDr. Ber­tho­tyo­vá), kto­rí roz­ho­do­va­li v pred­met­ných da­ňo­vých ve­ciach.

Jus­tí­cia sa s prob­le­ma­ti­kou vä­zob­né­ho stí­ha­nia bo­rí už nie­koľ­ko ro­kov. Nie je to no­vý fe­no­mén. Aj v mi­nu­los­ti sa vy­skyt­li prí­pa­dy, že nie­ko­ho nep­rá­vom vza­li do väz­by a nao­pak niek­to vza­tý do väz­by ne­bol, pre­to­že si to ne­zá­kon­ne vy­ba­vil. Ale to, čo sa de­je v pos­led­ných ro­koch, je troš­ku „za čia­rou“. Niek­de sa nám to po­ma­ly ale is­to ka­zí, a mož­no ani nie po­ma­ly.

Ako mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti som bol skon­fron­to­va­ný na­ras­ta­jú­ci­mi čís­la­mi vä­zob­ných stí­ha­ní. Av­šak tie­to prí­pa­dy nám ne­vys­ko­či­li ako pr­vé zo šta­tis­ti­ky súd­nych roz­hod­nu­tí, ani z to­ho, že sa vy­uží­va­lo len 10% elek­tro­nic­kých ná­ram­kov, ale z ka­pa­cit­ných dô­vo­dov v ús­ta­voch na vý­kon väz­by. Keď som sa pri náv­šte­vách tých­to ús­ta­vov pý­tal ria­di­te­ľov, ve­dú­cich jed­not­li­vých od­de­le­ní, že koľ­ko z tých­to „na­šich klien­tov“ (prís­luš­ní­ci ZVJS veľ­mi hu­mán­ne čas­to na­zý­va­jú väz­ňov me­dzi re­čou klien­tmi) by moh­lo byť pod­ľa ich od­ha­du do­ma s elek­tro­nic­kým ná­ram­kom, od­po­veď bo­la pre mňa šo­ku­jú­ca. Sta­čí keď na­pí­šem, že veľ­mi ve­ľa.

Tá­to in­for­má­cia sa dos­ta­la aj do mé­dií, na­čo som sa dos­tal do spo­ru s vte­daj­ším ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom SR, JUDr. Ja­ros­la­vom Čiž­ná­rom, kto­rý sa expre­sív­ne pý­tal, „či ich do väz­by ne­ma­jú po­sie­lať“? Mo­ja od­po­veď je, že ma­jú, ale len tých, kto­rí tam pa­tria. Keď som pred sud­ca­mi ape­lo­val na mož­nosť vy­uži­tia elek­tro­nic­ké­ho ná­ram­ku, a ot­vá­ral té­mu na­ras­ta­jú­ce­ho poč­tu vä­zob­ných stí­ha­ní, ich od­po­ve­de bo­li tiež šo­ku­jú­ce. A to kon­krét­ne, „že čo ma­jú ro­biť, keď pro­ku­rá­to­ri toľ­ko ve­cí navr­hu­jú?“ Ja som ar­gu­men­to­val, že nes­tran­ne a spra­vod­li­vo pod­ľa zá­ko­na roz­hod­núť a nie vy­ho­vieť všet­ké­mu, čo pro­ku­rá­tor navr­hne. Dru­há ich od­po­veď bo­la, „že ale to by nás mé­diá ro­zob­ra­li pred­sa..“ To­to som už ani nech­cel ko­men­to­vať. Áno aj sud­ca je len člo­vek, ale ... No za kaž­dú ce­nu mu­sí mať od­va­hu zá­kon­ne roz­hod­núť.

A tu sa dos­tá­va­me k me­ri­tu ve­ci. Čo sa zme­ni­lo, že má­me o toľ­ko viac vä­zob­ne stí­ha­ných, keď­že zá­kon a ani od­bor­ný náh­ľad sa nez­me­nil? (Pri­tom sa zá­kon zme­nil prá­ve v pros­pech roz­ší­re­ných mož­nos­tí vy­uži­tia elek­tro­nic­kých ná­ram­kov.) Prax. Je­di­ne prax. Z in­šti­tú­tu väz­by sa stal ne­zá­kon­ne nát­la­ko­vý pros­trie­dok v ru­kách OČTK. Ne­zá­kon­ne, le­bo na priz­na­nie ako ani na spolu­prá­cu ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né ho vy­uží­vať. V praxi sa to ro­bí opač­ne, a už sa to stá­va pra­vid­lom. Ak sa nep­riz­náš, ak ne­bu­deš spolu­pra­co­vať, tak pôj­deš do väz­by. A tak sme sved­ka­mi to­ho, že tu má­me sku­pi­nu ob­vi­ne­ných, kto­rí nie sú vza­tí do väz­by, res­pek­tí­ve nie je po­da­ný návrh na vä­zob­né stí­ha­nie, ale­bo je ta­ký návrh stiah­nu­tý, ak ob­vi­ne­ný za­čne spolu­pra­co­vať res­pek­tí­ve si priz­ná vi­nu. Po­do­tý­kam však, že Trest­ný po­ria­dok má veľ­mi jas­ne de­fi­no­va­né pod­mien­ky, ako aj dô­vo­dy väz­by. Väz­ba je buď a) úte­ko­vá (hro­zí, že ob­vi­ne­ný uj­de ale­bo sa bu­de skrý­vať), b) ko­lúz­na (hro­zí, že ob­vi­ne­ný bu­de pô­so­biť na sved­kov) ale­bo c) pre­ven­tív­na (hro­zí, že ob­vi­ne­ný bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti). Buď sú tie­to pod­mien­ky spl­ne­né, ale­bo spl­ne­né nie sú. Žiad­na tre­tia ve­ta tu nie je. A v tom­to má Pe­ter Schutz ob­rov­skú prav­du. Ako pí­še: „Hm, tzv. „väz­ba na zmäk­nu­tie“ bo­la ob­ľú­be­ná vy­šet­ro­va­cia me­tó­da ŠtB.“

Je nám všet­kým jas­né, že ne­zá­kon­ný­mi pros­tried­ka­mi sa zá­kon­nosť nas­to­ľo­vať ne­dá, ale z lai­kov len má­lo­ko­mu na­pad­ne aj to B, čo z toh­to vy­plý­va. A to, že tá­to prax, pra­cov­ná me­tó­da OČTK mô­že byť dob­rou po­môc­kou pre ob­ha­jo­bu tých, kto­rí bu­dú ob­ža­lo­va­ní na zá­kla­de vý­po­ve­dí či priz­na­ní osôb, kto­rí do väz­by pu­to­vať ma­li, ale „zmäk­li“ pod tou­to hroz­bou a za­ča­li spolu­pra­co­vať nie z dob­ro­voľ­nos­ti, ale z pri­nú­te­nia. Keď nie na do­má­cej pô­de, tak na pô­de Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va ur­či­te. Mi­mo­cho­dom prí­pad, v kto­rom Slo­ven­ská re­pub­li­ka preh­ra­la z dô­vo­du sve­dec­tva ka­júc­ni­ka, už po ro­ku moh­li mať OČTK tiež naš­tu­do­va­ný, na­koľ­ko ani z toh­to prík­la­du nič dob­ré ne­mu­sí na kon­ci dňa vy­jsť. A tiež by bo­lo dob­ré pre­hod­no­tiť as­poň troš­ku ob­cho­dy pro­ku­ra­tú­ry s ka­júc­nik­mi, kde je v hre všet­ko od bo­ha­pus­tých klam­stiev spolu­pra­cu­jú­cich s vi­di­nou to­ho, aby sa za kaž­dú ce­nu dos­ta­li na slo­bo­du ale­bo zos­ta­li na slo­bo­de až po ich očis­te­nie.

Ale vrá­tim sa k jus­tič­nej praxi, kde sa­mot­ná pro­ku­ra­tú­ra dáv­no pres­ta­la ro­biť fil­ter pri návr­hoch na vza­tie do vy­šet­ro­va­cej väz­by z rúk vy­šet­ro­va­te­ľov. Česť vý­nim­kám! No pri­čas­to sa už stá­va, že pro­ku­rá­tor sa ja­ví už len ako for­mál­ny pr­vok v tom­to re­ťaz­ci, keď k to­mu pris­tu­pu­jú štý­lom „nech roz­hod­ne súd, keď už raz tú väz­bu vy­šet­ro­va­teľ navr­hol“. Ale keď sa po­zrie­me nap­rík­lad na prí­pad sta­ros­tu Ru­dol­fa Ku­sé­ho, v je­ho prí­pa­de sa pro­ku­rá­tor ne­se­kol len s dô­vod­mi väz­by ale­bo s dô­vod­nos­ťou väz­by, ale sa­mot­nou ma­te­riál­nou pod­mien­kou väz­by a tým je dô­vod­nosť (opod­stat­ne­nosť) tres­tné­ho stí­ha­nia. Chva­la­bo­hu v tom­to prí­pa­de as­poň ten súd­ny stu­peň sto­pol pro­ku­rá­to­rom navr­hnu­té ne­zá­kon­né vä­zob­né tres­tné stí­ha­nie. Mi­mo­cho­dom ten­to návrh by mal mať aj svo­ju dis­cip­li­nár­nu doh­ru, le­bo ta­ké­to prí­pa­dy sa nám po­tom bu­dú neus­tá­le opa­ko­vať. Ale sú mi zná­me aj prí­pa­dy, keď ob­vi­ne­ný z dô­vo­du že mu hro­zi­li väz­bou, sa v príp­rav­nom ko­na­ní ku skut­ku priz­nal a na sú­de to­to svo­je priz­na­nie od­vo­lal prá­ve s od­ôvod­ne­ním, že to­to priz­na­nie bo­lo zo stra­ny po­lí­cie vy­nú­te­né prá­ve pod hroz­bou stra­ty osob­nej slo­bo­dy. Aby sa tak po­dob­né prí­pa­dy nes­tá­va­li kaž­do­den­ným pra­vid­lom...

Ak však pro­ku­rá­tor zly­há od­bor­ne ale­bo ľud­sky,  stá­le tu má­me dvo­jin­štan­čné súd­ne ko­na­nie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Dáv­nej­šie ten­to fil­ter fun­go­val vcel­ku dob­re, nes­kôr sa už ob­ja­vi­li prí­pa­dy, ale­bo skôr sud­co­via, o kto­rých bo­lo zná­me, že sa s väz­bou „ne­bab­rú“, ne­be­rú do väz­by len to­ho, na ko­ho ne­dôj­de návrh. A to­to za­ča­li zneu­ží­vať OČTK, a to že návrh väz­by navr­ho­va­li pod­ľa to­ho (nie len väz­bu ale sa­mot­né za­dr­ža­nie po­doz­ri­vej oso­by nap­lá­no­va­li pod­ľa to­ho), že kto ke­dy mal byť zo sud­cov v služ­be, aby ich návrh nat­ra­fil na to­ho správ­ne­ho, kto­rý väz­bu uva­ľo­val hla­va, neh­la­va. To­to už s prá­vom a spra­vod­li­vos­ťou ne­má nič spo­loč­né. A v dneš­nej do­be sa žiaľ za­čí­na stá­vať pra­vid­lom, že fil­ter ne­fun­gu­je ani na sú­doch, a to ani pri tres­tných či­noch, v kto­rých ob­vi­ne­né­mu hro­zí maximál­ne pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Stá­le mu­sím príz­vu­ko­vať, že všet­ka česť vý­nim­kám!

Sta­či­lo by pri­tom, aby si do­tyč­ní, kto­rí väz­bu navr­hu­jú, ale­bo o tom roz­ho­du­jú zno­vu,  naš­tu­do­va­li prís­luš­nú li­te­ra­tú­ru, kto­rá je viac ako dob­rá. (Pl. Jo­zef Čen­téš a ko­lek­tív), ale­bo sta­čí ak si zno­va pre­čí­ta­jú Zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia § 2 Tres­tné­ho po­riad­kupl. ods. 1 „Nik­to ne­mô­že byť stí­ha­ný ako ob­vi­ne­ný inak než zo zá­kon­ných dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je ten­to zá­kon“, ods. 4 „Kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je sa za ne­vin­né­ho, kým súd ne­vys­lo­ví prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom je­ho vi­nu.„Ale hlav­ne § 2 ods. 2 „Do zá­klad­ných práv a slo­bôd osôb v prí­pa­doch do­vo­le­ných zá­ko­nom mož­no za­sa­ho­vať len v mie­re ne­vyh­nut­nej na do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať dôs­toj­nosť osôb a ich súk­ro­mie.„ Či­že zá­sa­dy pri­me­ra­nos­ti a zdr­žan­li­vos­ti by ma­li byť prá­ve tý­mi at­ri­bút­mi pri uva­ľo­va­ní väz­by, kto­rý­mi by sa ma­li sú­dy ria­diť (a nie len oni), keď už z to­ho niek­to­rí vy­šet­ro­va­te­lia a pro­ku­rá­to­ri spra­vi­li sankč­ný, ale­bo priam mu­čia­ci mo­cen­ský nás­troj v bo­ji pro­ti zlo­čin­nos­ti. Áno, pro­ti zlo­čin­nos­ti tre­ba bo­jo­vať, ale len zá­kon­ný­mi pros­tried­ka­mi, kde zá­sa­da pri­me­ra­nos­ti, zdr­žan­li­vos­ti a pro­por­cio­na­li­ty by ma­li byť vo­dít­kom k nas­to­ľo­va­niu spra­vod­li­vos­ti. Účel ne­mô­že svä­tiť pros­tried­ky a už dáv­no nep­la­tí zub za zub, no niek­to­rí na to hon­bou za ka­rié­rou, fun­kcia­mi, ale­bo stať sa ob­ľú­ben­com mé­dií,už dáv­no po­za­bud­li.

A mám eš­te je­den návrh: nech tí, kto­rí navr­hu­jú ale­bo roz­ho­du­jú o väz­be a o tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy, nav­ští­via všet­ky ús­ta­vy na vý­kon väz­by a vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ako to spra­vil autor toh­to prís­pev­ku, keď pô­so­bil vo fun­kcii mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti, ve­diac o tom, že ur­či­té per­cen­to ľu­dí tam se­dí ne­vin­ne. Po­tom by mož­no ich pe­rá ne­pí­sa­li tak hru­bo...

Eš­te dve poz­nám­ky na zá­ver:

1.      Pri jed­not­li­vých dô­vo­doch väz­by zďa­le­ka nes­ta­čí, že tu ne­ja­ká hroz­ba je, le­bo tá tu pri ob­vi­ne­ných (aj pri ne­vin­ných) vždy bu­de, že spa­ni­ká­ria a ute­čú, že bu­dú ov­plyv­ňo­vať sved­kov ale­bo že bu­dú pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti. Tá hroz­ba, opa­ku­jem, je pri kaž­dom ob­vi­ne­nom, a pred­sa ne­dá­va­me, ne­navr­hu­je­me kaž­dé­ho (as­poň za­tiaľ) do vy­šet­ro­va­cej väz­by. Pre­to tá hroz­ba mu­sí byť reál­na, mu­sí vy­plý­vať z nie­čo­ho kon­krét­ne­ho, kto­ré vie pro­ku­rá­tor sú­du aj preu­ká­zať. „Na kon­šta­to­va­nie exis­ten­cie dô­vo­du väz­by pre­to nes­ta­čí len oba­va, že by tá­to okol­nosť moh­la nas­tať, ale z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho ale­bo z kon­krét­nych sku­toč­nos­tí mu­sí reál­ne vy­plý­vať, že tá­to oba­va bu­de napl­ne­ná.“ Jo­zef Čen­téš a ko­lek­tív: Tres­tné prá­vo pro­ces­né, Heu­ré­ka 2006, stra­na 241.Ko­lúz­nu väz­bu (hroz­ba že ob­vi­ne­ný bu­de ov­plyv­ňo­vať sved­kov ale­bo že inak bu­de  ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie), kto­rá je naj­čas­tej­šia,nie je mož­né up­lat­ňo­vať ani v prí­pa­doch, že sa ob­vi­ne­ný nep­riz­ná, ne­vy­po­ve­dá, ale­bo zjav­ne kla­me, na­koľ­ko je to je­ho prá­vo. „Ani na preu­ká­za­nie exis­ten­cie toh­to dô­vo­du väz­by nes­ta­čí len oba­va, že ob­vi­ne­ný bu­de ko­nať ko­lúz­ne (za­krý­vať, za­tem­ňo­vať). Tá­to oba­va mu­sí vy­plý­vať z kon­krét­nych sku­toč­nos­tí ... „ Jo­zef Čen­téš a ko­lek­tív: Tres­tné prá­vo pro­ces­né, Heu­ré­ka 2006, stra­na 244.

 

2.      Po­jem po­li­tic­ký pro­ces, po­li­tic­ký mo­tív sa zno­va viac sklo­ňu­je. Ide o čas­tý, úče­lo­vý ko­men­tár ob­vi­ne­ných pri niek­to­rých tres­tných ko­na­niach, ale ...  Ne­vie­me sa vo­či to­mu oh­ra­diť dosť dob­re a opod­stat­ne­ne, od­ôvod­ne­ne,ak po­li­ti­ci sa­mi vstu­pu­jú do tres­tných ko­na­ní.Mož­no nie pria­mo ale si­lou svoj­ho vply­vu, nie­ke­dy ani neu­ve­do­mu­júc si tú­to sku­toč­nosť. Ak niek­to­rí čle­no­via vlá­dy, nap­rík­lad aj po­mer­ne mla­dý pod­pred­se­da parla­men­tu, nad­prá­cou ko­men­tu­jú, ví­ta­jú ba vy­svet­ľu­jú zá­sa­hy po­lí­cie a ich preš­ľa­py, pos­tu­py pro­ku­ra­tú­ry a sú­dov, vy­zý­va­jú ne­viem k čo­mu, evo­ku­je to aj vo mne ur­či­té po­chyb­nos­ti o apo­li­tic­kos­ti tých­to pro­ce­sov. Hlav­ne po tom, čo ur­či­té mé­diá ma­jú vždy dop­re­du in­for­má­cie o pos­tu­pe a úko­noch po­lí­cie, vrá­ta­ne zá­sa­hov/ra­zií, kto­ré ma­jú byť uta­jo­va­né. (Kde a ako je tu po­tom za­cho­va­ná ich ľud­ská dôs­toj­nosť pod­ľa §2 ods. 2 TP, viď aj prí­pad JUDr. Evy Ky­se­lo­vej z Kraj­ské­ho sú­du Ži­li­na). Zby­toč­né pre­zen­to­va­nie si­ly a mo­ci, aj v prí­pa­doch kde by sta­či­lo jed­no­du­ché pred­vo­la­nie a nás­led­né za­dr­ža­nie tiež nie je v kos­tol­nom po­riad­ku. Tu by som upo­zor­nil do­tyč­ných, aby sa sa­mi ne­sek­li a ne­po­cí­ti­li na vlas­tnej ko­ži tres­tné stí­ha­nie pre zneu­ží­va­nie prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 TZ čo je viac ako v hre. Le­bo ko­mu sú ur­če­né tie sen­zač­né zá­be­ry ob­vi­ne­ných v pu­tách, pri ich od­vá­dza­ní, do­mo­vých pre­hliad­kach? No sa­moz­rej­me, ve­rej­nos­ti. OČTK to ne­pot­re­bu­je k vy­šet­ro­va­niu, a ani k spra­vod­li­vé­mu od­sú­de­niu pá­cha­te­ľov to nie je pot­reb­né. Je­di­ní, ko­mu pos­lú­žia tie­to zá­be­ry zo zá­sa­hu po­li­caj­tov, sú po­li­ti­ci vlád­nej koa­lí­cie, aby sa ve­de­li pre­zen­to­vať „ako­že so svo­ji­mi vý­sled­ka­mi, že to­to len po ich nás­tu­pe do vlá­dy bo­lo mož­né, že ve­rej­nosť vlas­tne vďa­čí im za od­ha­ľo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti,“... atď. No a sa­moz­rej­me eš­te pro­ku­rá­to­rom a sud­com, kto­rí sa na tých­to prí­pa­doch chcú dos­tať vy­ššie, ale­bo si spra­viť ka­rié­ru vo fun­kciách, o kto­rých roz­ho­du­jú po­li­ti­ci, kto­rí sa im za to nás­led­ne pres­ne ta­kou­to for­mou po­ďa­ku­jú. Pa­ni pre­zi­den­tka Zu­za­na Ča­pu­to­vá ale aj úra­du­jú­ca mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Má­ria Ko­lí­ko­vá sú prík­la­dom to­ho, ako sa tie­to di­ania ko­men­tu­jú resp. ne­ko­men­tu­jú, aby o apo­li­tic­kos­ti tých­to pro­ce­sov ne­bo­lo po­chýb.



[1] člá­nok bol pub­li­ko­va­ný aj v den­ní­ku SME dňa 16.11.2020

[2] ko­men­tá­tor den­ní­ka SME Pe­ter Schutz vo svo­jom prís­pev­ku uvie­dol: „Autor ne­má nič pro­ti Očis­tcu, nao­pak, je ná­zo­ru, že Gaš­pa­ro­vi a spol. ani šty­ri očis­tce ne­po­mô­žu. Aj ten je­den, ho­ci meš­ká dl­ho, veľ­mi pros­pe­je Slo­ven­sku. Vojsť do hla­vy sa vzpie­ra len zdô­vod­ne­nie, že Bo­boc­ký a eš­te je­den do väz­by ne­pôj­du, le­bo „za­ča­li vy­po­ve­dať“, res­pek­tí­ve spolu­pra­co­vať s vy­šet­ro­va­teľ­mi. No. Je mož­né, že laic­ké­mu ro­zu­mu čo­si uchá­dza, ale vie iba o troch dô­vo­doch väz­by: hroz­ba úte­ku, pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti a ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov. Nič ďal­šie. Nuž, ani pri naj­väč­šom úsi­lí ne­vi­dieť, akú má roz­hod­nu­tie ob­vi­ne­né­ho vy­po­ve­dať re­le­van­ciu vo vzťa­hu ku kto­ré­mu­koľ­vek z me­no­va­ných troch dô­vo­dov. Na ná­miet­ku, že si tre­ba naš­tu­do­vať Trest­ný po­ria­dok, a špe­ciál­ne in­šti­tút !spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho“, s kto­rým sa mô­že pro­ku­rá­tor vo všet­kých fá­zach tres­tné­ho stí­ha­nia na vi­ne a tres­te ako­si do­hod­núť, je od­po­veď v tom is­tom Tres­tnom po­riad­ku, že do do­ho­dy o spolu­prá­ci nes­mie byť ta­ká oso­ba nia­ko nú­te­ná. Jed­no­du­cho, buď exis­tu­je je­den z troch dô­vo­dov na väz­bu, a vte­dy sa má uva­liť ne­zá­vis­le od to­ho, či za­čal spie­vať ale­bo ne­za­čal, ale­bo dô­vod neexis­tu­je, a vte­dy sa má stí­hať na slo­bo­de. V práv­nom štá­te by aj brá­ny do očis­tca ma­li byť tran­spa­ren­tné. Ale­bo nie? Hm, tzv. „väz­ba na zmäk­nu­tie“ bo­la ob­ľú­be­ná vy­šet­ro­va­cia me­tó­da ŠtB“.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia