K nadužívaniu trvania kolúznej väzby v trestnom konaní
Je nespochybniteľné, že kolúzny dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. je klasickým, štandardným dôvodom väzby a v počiatočných štádiách trestného stíhania (pri vzatí obvineného do väzby) je často opodstatnený.
Problematickým sa však tento väzobný dôvod stáva v ďalších štádiách prípravného konania, keď väzba obvineného z tohto dôvodu trvá pomerne dlhé časové obdobie (nezriadka v slovenských právnych pomeroch aj viac ako 12 mesiacov) a keď je odôvodňovaná už nie potrebou vypočuť svedkov, na ktorých by mohol obvinený kolúzne pôsobiť (pretože tí sú napríklad už vypočutí), ale skutočnosťou, že títo už vypočutí svedkovia budú vypovedať aj v konaní pred súdom a preto by mal kolúzny dôvod väzby trvať aj naďalej.
Som
názoru, že takéto odôvodnenie trvania kolúzneho dôvodu väzby (čakanie na
dokazovanie v konaní pred súdom) je v rozpore s Trestným
poriadkom, nakoľko zavádza tzv. obligatórnu kolúznu väzbu, ktorý trvá neustále
a bez ohľadu na to, v akom štádiu sa nachádza dokazovanie
v prípravnom konaní.
Tento nežiadúci jav, keď sa z kolúznej väzby stáva v prípravnom konaní obligatórna kolúzna väzba možno pozorovať vo viacerých rozhodnutiach rôznych súdov, pričom spravidla ide o rozhodnutia, ktorými sú zamietané žiadosti obvinených o prepustenie z väzby na slobodu, respektíve, v ktorých je obvineným predĺžená lehota trvania väzby v prípravnom konaní s tým, že neustále trvanie kolúzneho dôvodu väzby je odôvodňované opakovane najmä tak, že vo veci ide stále o prípravné konanie a najdôležitejším štádiom trestného konania je hlavné pojednávanie v konaní pred súdom a preto by v prípravnom konaní ustálený kolúzny dôvod väzby mal trvať (minimálne) až do vypočutia svedkov, či spoluobvinených v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní.
Návrat niektorých slovenských súdov k zavádzaniu obligatórnej kolúznej väzby v prípravnom konaní s lakonickým odôvodnením, že „treba vyčkať na dokazovanie na hlavnom pojednávaní“ nie je možné akceptovať.
Ústavný súd Českej republiky odmietol takýto spôsob náhľadu na trvanie kolúznej väzby už v roku 1998 a to v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 240/1997 zo dňa 09.04.1998. V tomto svojom rozhodnutí ústavný súd skonštatoval, že „znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vedie časť orgánov činných v trestnom konaní (ale aj súdy) k výkladu, že ak je obvinený v kolúznej väzbe a je obava, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, nie je možné (za takejto situácie) prepustiť obvineného z väzby skôr, než bude vec prejednaná pred súdom, nie teda skôr, napríklad v priebehu prípravného konania. Takýto postup však podľa presvedčenia ústavného súdu je nesprávny. Väzba je v každom trestnom konaní skutočne a len výnimočným opatrením a to iba vtedy, pokiaľ rovnakého účelu nemožno dosiahnuť inak. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je možné chápať ako mechanický pokyn pre obligatórne trvanie kolúznej väzby, do ktorej bol obvinený vzatý v prípravnom konaní a to až do doby, než budú súdom vypočutí všetci svedkovia, prípadne spoluobvinení. Kolúzna väzba tak smie trvať aj v prípravnom konaní iba nevyhnutnú dobu. Preto tiež dôvody väzby vo vzťahu k výpovediam svedkov alebo spoluobvinených môžu skončiť už v prípravnom konaní“.
Je s podivom, že v roku 2020 je nutné poukazovať na judikatúru z roku 1998 v otázke, ktorá sa zdala byť aj v právnych pomeroch SR dávno vyriešená a nesporná.
V tomto smere je nutné poukázať aj na iné úskalia trvania kolúzneho dôvodu väzby, keď sa v prípravnom konaní niekedy aj taktizuje s plánovaním výsluchov jednotlivých svedkov s tým, že sa vypočúvajú menej podstatní svedkovia (t. j. vo veci nie sú prieťahy, nakoľko sa koná), avšak podstatní svedkovia, vo vzťahu ku ktorým bola konštatovaná kolúzna obava, vypočúvaní nie sú. V takýchto prípadoch sa trvanie kolúznej väzby v prípravnom konaní „naťahuje“ a odôvodňuje sa tak, že vyšetrovanie ešte nebolo skončené, vec je dôkazne náročná, vyšetrovateľ priebežne koná, avšak ešte bude nutné vypočuť svedkov, na ktorých by obvinený mohol kolúzne vplývať.
Ako teda zabrániť tomu, aby trvanie kolúznej väzby na území Slovenskej republiky nebolo nadužívané a kolúzna väzba netrvala neuveriteľných 12, 15, či dokonca 18 mesiacov, respektíve, aby sa kolúzna väzba nemenila na obligatórnu kolúznu väzbu v prípravnom konaní, prípadne, aby orgány činné v trestnom konaní nemohli taktizovať s kolúznou väzbou pri vedení dokazovania v prípravnom konaní a umelo ju „naťahovať“?
Zrejme na zabránenie týchto nežiadúcich javov nebude stačiť len aplikačná prax, ale bude nutné zmeniť ustanovenia Trestného poriadku. Príklad hodný nasledovania by sme mohli nájsť v Českej republike.
Pre objektivitu je nutné uviesť, že ani orgány aplikačnej praxe v Českej republike sa nevyhli vyššie popísaným situáciám nežiadúceho predlžovania trvania kolúznej väzby v prípravnom konaní, či závádzania obligatórnej kolúznej väzby v prípravnom konaní, čoho dôkazom je nielen vyššie uvedená judikatúra českého ústavného súdu, ale aj následná zmena relevantných ustanovení českého Trestného poriadku.
Zákonodarca v Českej republike teda reagoval na neadekvátnu aplikačnú prax pri kolúznej väzbe (na neúmerné dlhé trvanie kolúznej väzby) tak, že trvanie kolúznej väzby časovo obmedzil.
Podľa § 72a ods. 3 Trestného poriadku Českej republiky väzba z dôvodu uvedeného v § 67 písm. b) (v podmienkach SR ide o kolúznu väzbu v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) môže trvať najdlhšie tri mesiace. Pokiaľ nebol obvinený, ktorý nie je vo väzbe súčasne aj z iného dôvodu, prepustený z väzby pred uplynutím tejto lehoty, musí byť prepustený najneskôr posledný deň tejto lehoty (treba doplniť, že ak už obvinený pôsobil na svedkov, či spoluobvinených alebo inak maril vyšetrovanie, môže sa rozhodnúť o ponechaní obvineného vo väzbe nad uvedenú trojmesačnú lehotu – v právnych podmienkach SR by teda bolo možné dlhšie trvanie kolúznej väzby než tri mesiace iba za predpokladu splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 71 ods. 3 Tr. por.).
Zaujímavosťou je, že časové obmedzenie kolúznej väzby maximálne na 2 až 3 mesiace od zatknutia upravoval aj Trestný poriadok č. 119/1873, ktorý bol účinný na území tzv. prvej Československej republiky ako aj Trestný poriadok z roku 1956 (zákon č. 64/1956), ktorý obmedzoval trvanie kolúznej väzby v prípravnom konaní na 2 mesiace.
Zastávam názor, že väzba, či jej ďalšie trvanie by skutočne mala byť výnimočným a vždy iba fakultatívnym opatrením (tak ako nás to učili na právnickej fakulte a ako sa to zvykne povinne uvádzať aj v odborných komentároch), teda malo by sa aj k ďalšiemu trvaniu väzby pristupovať obozretne a nie mechanicky (automaticky, často len s povrchným odôvodnením). To platí o to viac v prípade kolúzneho dôvodu väzby, keď lehota 3 až 5 mesiacov v prípravnom konaní musí orgánom činným v trestnom konaní stačiť na to, aby dokazovaním eliminovali tento dôvod väzby (ak v Českej republike postačujú zákonom stanovené 3 mesiace a to už od roku 2001, prečo by nemali stačiť aj na území SR?). Zákonodarca by sa mal preto celkom určite zamyslieť nad možnosťou zavedenia jednoznačného časového obmedzenia a stanoviť priamo v zákone lehotu trvania kolúznej väzby na úrovni 3, prípadne maximálne 6 mesiacov.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.