Doktrína zosilnených dôvodov väzby - uznesenie Krajského súdu v Bratislave o prepustení obžalovaného advokáta z väzby

Publikované: 26. 01. 2024, čítané: 1369 krát
 

 

Vzhľadom k pomerne veľkému mediálnemu ohlasu, ktorý vyvolalo rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o prepustení obžalovaného advokáta stíhaného pre trestný čin vraždy poškodeného D.T., zverejňujeme nižšie kompletné rozhodnutie krajského súdu o prepustení obžalovaného na slobodu s nahradením jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a peňažnej záruky.

 

1Tos/95/2023

 

U z n e s e n i e

 

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šamka a sudcov Mgr. Marcely Kosovej a Mgr. Petra Lizúcha, v trestnej veci obžalovaného X.. U. V., stíhaného pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom ku dňu 04.11.2005, o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 52T/20/2023 zo dňa 13.12.2023, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 10.januára 2024, takto

 

 

r o z h o d o l :

 

 

          Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora   z a m i e t a .

 

 

O d ô v o d n e n i e :

 

Mestský súd Bratislava I napadnutým uznesením sp. zn. 52T/20/2023 zo dňa 13.12.2023 rozhodol tak, že:

 

I.

Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. prepustil obžalovaného X.. U. V., nar. XX.XX.XXXX, z väzby na slobodu,

 

II.

            Podľa § 81 ods. 1 Tr. por. prijal peňažnú záruku v sume 50.000,- € ako náhradu väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., ktorú dňa 07.12.2023 zložil na účet súdu prvého stupňa H.. G. B.,

 

III.

            Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. nahradil väzbu obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.,

 

IV.

            Podľa § 80 ods. 2 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu,

 

V.

            Podľa § 80 ods. 2 Tr. por., § 82 ods. 1 písm. a), písm. f) Tr. por. uložil obžalovanému obmedzenie spočívajúce v zákaze vycestovania do zahraničia a povinnosť spočívajúcu dostaviť sa v lehotách stanovených príslušným probačným a mediačným úradníkom najmenej jeden krát za mesiac k probačnému a mediačnému úradníkovi a dodržiavať jeho pokyny.

 

            Zároveň súd prvého stupňa podľa § 82 ods. 4 Tr. por. nariadil kontrolu uložených obmedzení a povinností technickými prostriedkami podľa zák. č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to osobným identifikačným zariadením a zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby a povinnosť podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami.

 

            Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal ihneď, po jeho vyhlásení, sťažnosť prokurátor. Obžalovaný X.. U. V. sa po vyhlásení uznesenia výslovne vzdal práva podať sťažnosť.

 

Prokurátor v podanej sťažnosti odôvodnenej priamo do zápisnice o výsluchu obžalovaného navrhol zrušiť napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietnuť a väzbu obžalovaného nenahradiť ani jedeným z inštitútov podľa § 80, resp. § 81 Tr. por.

 

Uviedol, že súd prvého stupňa konštatoval zákonnosť a dôvodnosť trestného stíhania obžalovaného a tým, že rozhodol o nahradení väzby prijatím peňažnej záruky, dohľadom probačného a mediačného úradníka a využitím kontroly technickými prostriedkami, potvrdil nielen dôvodnosť obžaloby, ale aj aj pretrvávanie dôvodov tzv. útekovej väzby. Prokurátor uviedol, že tak súd prvého stupňa ako aj sťažnostný súd pri svojom rozhodovaní v tejto trestnej veci už viac razy konštatovali dôvodnosť trestného stíhania a v súčasnom štádiu trestného stíhania podľa prokurátora postačuje v tomto smere určitý stupeň pravdepodobnosti, ktorý naďalej pretrváva. Svedok Q.. B. Q. v podstatných okolnostiach priebehu skutku, o tom čo videl, vypovedal prakticky zhodne. Je pritom podľa prokurátora pochopiteľné, že s odstupom času 18 rokov odo dňa skutku si na niektoré detaily nepamätá a tomuto sa niet čo čudovať. Svedok Q.. B. Q. na hlavnom pojednávaní potvrdil, že videl ako obžalovaný X.. U. V. v stoji v polohe nad telom nebohého ležiace v tom čase na zemi do tohto zrejme dlaňou zovretou v päsť opakovane udieral do oblasti hrudníka. Za situácie, kedy neboli vypočutí žiadni ďalší svedkovia, je preto podľa prokurátora možné konštatovať pretrvávajúcu dôvodnosť trestného stíhania. Prokurátor zároveň vyslovil záver o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. s poukazom na konanie, ktorého sa obžalovaný JUDr. U. V. dopustil v priebehu dvoch dní dňa 21.03.2023 a 22.03.2023, čiže v období kedy sa minimálne cez médiá dozvedel o zadržaní ostatných osôb mužského pohlavia účastných v inkriminovanú nočnú dobu na fyzickom napadnutí skupinky osôb okolo poškodeného P. I. do momentu jeho zadržania. Tieto skutočnosti odôvodňujú obavu z vyhýbania sa úkonom trestného konania či obavu zo zdržiavania sa na mieste neznámom či nezastihnuteľnom mieste. V priebehu dní                  21.-22.03.2023 si bol obžalovaný X.. U. V. vedomý, že sa má dostaviť pred vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry a pred týmto sa zatajoval, predvolanie si neprevzal a do zavádzania orgánov činných v trestnom konaní zaúkoloval aj svoju manželku ako aj svoju advokátsku koncipientku v advokátskej kancelárii, o čom svedčia viaceré úradné záznamy tvoriace súčasť vyšetrovacieho spisu. Spisový materiál, s ktorým sa doposiaľ pri väzobnom rozhodovaní viac razy oboznámili súdy oboch stupňov, zároveň podľa prokurátora potvrdzuje, že väzbu obžalovaného nie je možné nahradiť žiadnym z inštitútov podľa Tr. por., pretože ide o trestné stíhanie pre trestný čin vraždy, ktorý patrí medzi najzávažnejšie a najbrutálnejšie z trestných činov obsiahnutých v osobitnej časti Trestného zákona.

 

Obžalovaný X.. U. V. prostredníctvom obhajcu JUDr. Y. O. vo svojom písomnom vyjadrení k sťažnosti prokurátora navrhol sťažnosť prokurátora zamietnuť. Uviedol, že uznesenie súdu prvého stupňa akceptuje ako parciálne rozhodnutie s tým, že s vidinou ďalšieho priebehu hlavného pojednávania a tam vykonaných dôkazov, je schopný dokázať svoju nevinu. K výpovedi tzv. kľúčového svedka Q.. B. Q. uviedol, že súd prvého stupňa rozhoduje výlučne na podklade dôkazov na hlavnom pojednávaní, kde výpoveď svedka Q.. B. Q. sa doslova “rozsypala“ a nevedel vôbec uviesť, či osoba ležiaca na zemi, ktorú on následne fyzicky atakoval, bol vôbec poškodený P. I.. Svedok Q.. B. Q. nevedel uviesť, či poškodený P. I. ležal na chrbte, či ležal na pravom alebo ľavom boku, keď mal vykonávať isté pohyby rukou vertikálne zhora nadol. V konaní pred súdom sa možno opierať len o jednoznačné, bezpochybné a nepriestrelné dôkazy a rozhodne nejde podľa obžalovaného o situáciu ako na nejakej spomienkovej seanse, kde si nejaké osoby po 18 rokoch spomínajú na to, čo si pamätajú. Podľa obžalovaného znalecký posudok, vypracovaný znalcami MUDr. Daliborom Hojsíkom, PhD. a JUDr. MUDr. Anežkou Zummerovou, PhD., nemá absolútne žiadny vzťah vo vzťahu ku skutku tak ako je vyprofilovaný v skutkovej vete obžaloby.

 

Obžalovaný X.. U. V. vo svojom ďalšom vyjadrení k sťažnosti prokurátora prostredníctvom obhajkyne X.. Q. Q. uviedol, že nahradenie väzby zabezpečí účel väzby. K dôvodnosti trestného stíhania vedeného proti jeho osobe sa podľa jeho názoru súd prvého stupňa vyjadril celkom jasne, keď uviedol, že o existencii materiálnych podmienok väzby by sa dalo polemizovať, ale z dôvodu, že konanie je na začiatku, nebude súd prvého stupňa nateraz jednotlivo hodnotiť vykonané dôkazy skôr ako budú všetky na hlavnom pojednávaní vykonané. Podľa obžalovaného tak súd prvého stupňa jasne naznačil, že po výpovedi svedka Q.. B. Q. začal mať pochybnosti o dôvodnosti trestného stíhania. Tvrdenie prokurátora o dôveryhodnosti svedka Q.. B. Q. je podľa obžalovaného zavádzajúce. Ak by svedok Q.. B. Q. stál pri tomto údajnom skutku tak ako to ukazoval na hlavnom pojednávaní dňa 15.11.2023 iba vo vzdialenosti cca 2,5 m až 3 m, potom je skutočne len ťažko predstaviteľné, že by si nepamätal, či poškodený bol k nemu otočený tvárou alebo chrbtom alebo či jeho tvár nevidel preto, že ležal ma chrbte alebo bruchu. Výpoveď svedka Q.. B. Q. na hlavnom pojednávaní bola neurčitá a vypovedal tak, že to vlastne mohlo byť aj celkom inak a že si nič nepamätá. Svedok Q.. B. Q. vypovedal, že pozná fotku poškodeného P. I. z médií a nedá sa vylúčiť, že tú svoju výpoveď upravil práve v tejto nadväznosti. Ako nepravdepodobné sa zároveň podľa obžalovaného javí, že by obeť nevydávala žiadne zvuky pri tom ako ju niekto bodá, pričom svedok Q.. B. Q. vypovedal tak, že nepočul ani krik, ani iný zvuk, teda že nepočul nič. K dôvodom útekovej väzby uviedol, že nie je zrejmé, z čoho vyplýva údajná obava, že by sa mal zdržiavať na neznámom alebo nezastihnuteľnom mieste, pretože vo všetkých okamihoch bol na známom mieste, a to v mieste bydliska, v advokátskej kancelárii a v sídle súdu, kde ho mohli orgány činné v trestnom konaní aj zadržať. Nezatajoval sa, neodmietol prevziať predvolanie a nezapájal iné osoby. Dňa 21.03.2023 sa mu snažili neoznačené osoby v skorých ranných hodinách doručiť predvolanie, pričom im oznámil, aby mu bolo doručované v súlade s § 65 Tr. por., poťažmo vhodením do poštovej schránky, čo však neurobili. Nie je pravdivý obsah úradného záznamu zo dňa 21.03.2023, že zložil telefón. Dňa 21.03.2023 prijal e-mail od vyšetrovateľa s predvolaním na výsluch, ktorému v ten istý deň odpovedal e-mailom, že sa vyšetrovateľovi ozve dňa 22.03.2023 za účelom dojednania termínu. Z analýzy dát mobilného telefónu vyplýva, že dňa 22.03.2023 v čase o cca 08:20 hod. volal vyšetrovateľovi, ktorý nezdvihol telefón a následne ho už vyšetrovateľ nekontaktoval. Dňa 22.03.2023 išiel po pojednávaní v Trnave do svojej advokátskej kancelárie, kde vykonával neodkladné úkony z dôvodu plynutia lehôt. Nepravdivý je aj úradný záznam zo dňa 22.03.2023, ktorý tvrdí, že jeho manželka mala klamať príslušníkom Policajného zboru, že už mal byť zadržaný. Z analýzy dát vyplýva, že kontaktoval manželku prostredníctvom aplikácie Whatsapp, kde jej dňa 22.03.2023 v čase o 14:44 hod. písal, že už nepríde domov, pretože sa už ide prihlásiť na políciu a následne v čase o 15:03 hod. jej napísal správu, že príslušníci Policajného zboru sa nachádzajú pred kanceláriou, preto sa s ňou rozlúčil a práve preto jeho manželka informovala policajtov v čase o 16:19 hod. a 16:32 hod., že ho pred hodinou zadržali. Obžalovaný zároveň uviedol, že úradný záznam môže byť použitý pri rozhodovaní o väzbe ako forma dôkazu, avšak len obmedzene v čase bezprostredne po ich vyhotovení z dôvodu potreby urýchleného konania. Ak však orgány činné v trestnom konaní chcú informácie z úradného záznamu použiť ako dôkaz aj vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu väzby, majú povinnosť vypočuť autorov úradných záznamov. Autori úradných záznamov neboli do dnešného dňa vypočutí k ich obsahu, a preto sú už len z tohto dôvodu nepoužiteľné. Uviedol, že väzba zásadným spôsobom zasiahla do jeho rodinného a súkromného života, pretože obmedzením osobnej slobody sa mu automaticky pozastavila činnosť advokáta. Poukázal na nepriaznivý zdravotný stav jeho matky, značne obmedzenou mobilitou, ktorá je odkázaná len na starostlivosť jeho brata. Z uvedeného dôvodu by chcel odbremeniť brata a pomôcť tak so starostlivosťou o svoju matku. Pobytom na slobode pri nahradení väzby by všetky uložené povinnosti a obmedzenia dodržiaval. V závere podaného vyjadrenia konštatoval, že jeho primárnym cieľom je preukázať svoju nevinu, čo nemôže urobiť inak, ako aktívnou účasťou na hlavnom pojednávaní.

 

            Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,sťažnostný súd“) ako nadriadený orgán v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. na základe sťažnosti prokurátora preskúmal napadnuté výroky uznesenia a správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia a zistil, že sťažnosť prokurátora je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste v súlade s § 187 Tr. por. a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.

 

            Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že na obvineného X.. U. V. bola dňa 18.09.2023 prokurátorkou Krajskej prokuratúry Bratislava pod číslom 2Kv 20/22/1100 podaná obžaloba pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k  § 219 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona účinného v čase skutku na skutkovom základe uvedenom v obžalobnom návrhu.

 

            Z hľadiska väzobného rozhodovania ďalej z obsahu spisu vyplýva, že

-obžalovaný X.. U. V. bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 8Tp/13/2023 zo dňa 26.03.2023, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tpo/22/2023 zo dňa 11.04.2023 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., pričom lehota väzby začala plynúť dňom 22.03.2023 o 17:55 hod. s miestom výkonu väzby v Ústave na výkon väzby Bratislava; väzbu obžalovaného nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka,

 

-Mestský súd Bratislava I uznesením sp. zn. 10Tp/1/2023 zo dňa 09.06.2023 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tpo/45/2023 zo dňa 22.06.2023 postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného X.. U. V. o prepustenie z väzby zamietol a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. a) Tr. por. záruku dôveryhodnej osoby P. V., záruku záujmového združenia osôb OZ Dom nádeje, P. hasičského zboru W. a o. z. Dobrý pastier - Kláštor pod Znievom, ako náhradu väzby neprijal, ďalej podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. písomný sľub obžalovaného neprijal, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. väzbu obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a podľa § 81 ods. 1 Tr. por. peňažnú záruku ponúknutú E. A. neprijal,

 

-naposledy vo veci konajúci Mestský súd Bratislava I sp. zn. 52T/20/2023 zo dňa 02.10.2023 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tos/118/2023 zo dňa 20.10.2023 postupom podľa § 238 ods. 4 Tr. por. z dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. ponechal obžalovaného vo väzbe, podľa § 80 ods. 1 písm. a) Tr. por. neprijal ponúknutú záruku za ďalšie správanie obžalovaného od dôveryhodnej osoby P. V., podľa § 80 ods. 1 písm. a) Tr. por. neprijal ponúknuté záruky za ďalšie správanie obžalovaného od záujmových združení občanov (Dobrovoľný hasičský zbor Stupava, OZ Dom nádeje, OZ Dobrý pastier), podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. neprijal písomný sľub obžalovaného, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. nenahradil väzbu obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 Tr. por. neprijal ponuku peňažnej záruky E. A..

 

            Z uvedeného väzobného prehľadu vyplýva, že o väzbe obžalovaného X.. U. V. bolo doposiaľ rozhodované priebežne, plynulo a urýchlene v súlade s § 2 ods. 6 druhá veta Tr. por., čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 

 

            V čase rozhodovania krajského súdu o sťažnosti prokurátora už súd prvého stupňa vykonáva dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ktoré doposiaľ skončené nebolo, avšak súd rozhodujúci o väzbe musí pri svojom rozhodovaní predbežne posúdiť doposiaľ vykonané dôkazy a to nielen dôkazy vykonané v prípravnom konaní, ale aj dôkazy, ktoré boli už vykonané v konaní pred súdom. To platí o to viac, keď na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa už vypovedal svedok Q.. B. Q., ktorého výpoveď považuje prokuratúra za rozhodujúci usvedčujúci dôkaz proti obžalovanému. K uvedenému je potrebné doplniť, že na hlavnom pojednávaní už vypovedal aj svedok Q. I. a V.. Q.. A. E., V.., znalkyňa z odboru zdravotníctvo, odvetvie klinická psychológia dospelých.

 

Na tomto mieste je nevyhnutné uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o vine, respektíve nevine obžalovaného, ale posudzujú „len“, či v danom štádiu trestného konania, aktuálne už súdneho konania, zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, ktorý vykazuje znaky trestného činu. Existencia dôvodného podozrenia predpokladá danosť skutočností a informácií, ktorými možno nezávislého a objektívneho pozorovateľa presvedčiť o tom, že dotyčná osoba sa mohla dopustiť trestného činu. Skutočnosti zakladajúce podozrenie však nemusia byť na úrovni dôkazov potrebných k odôvodneniu odsúdenia (primerane napríklad rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci S. proti Českej republike zo dňa 26.03.2009, Erdagöz proti Turecku zo dňa 22.10.1997). K uvedenému je nutné dodať, že vyslovenie konečného záveru o tom, či konkrétna osoba je páchateľom skutku kvalifikovaného ako trestný čin neprináleží súdu rozhodujúcemu o väzbe, ale súdu prvého stupňa po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní. Preto aj nižšie uvedené závery sťažnostného súdu je potrebné vzťahovať iba na väzbu obžalovaného a nie je možné ich chápať ako pokyn mestskému súdu ako má vo veci meritórne rozhodnúť. Predbežné hodnotenie dôkazov slúži len na účely väzobného rozhodovania a nie je prejudikovaním rozhodnutia o vine, či nevine (obdobne III.ÚS 520/2021).

 

Na základe doteraz zabezpečených dôkazov možno urobiť záver o tom, že z nich plynúce skutočnosti aj naďalej nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, pričom je nepochybné, že má znaky trestného činu uvedeného v obžalobe a s vyššou mierou pravdepodobnosti možno vysloviť aj dôvodné podozrenie, že sa stíhaného skutku dopustila niektorá z osôb, prípadne niektoré z osôb spoločne, ktoré sú vymenované v obžalobnom návrhu (celkovo 12 osôb vrátane obžalovaného, ktoré dňa 04.11.2005 vykonali útok na poškodeného a aj na iné osoby).

 

Pokiaľ ide o podozrenie, či smrteľné zranenia poškodenému mohol spôsobiť obžalovaný alebo aj obžalovaný, tak toto podozrenie naďalej, do určitej miery, vyplýva z toho, že aj obžalovaný sa mal zúčastniť útoku na skupinu osôb, výsledkom ktorého bola smrť poškodeného (obžalovaný bol dobrovoľne súčasťou organizovanej skupiny osôb, ktorá si krátila svoj voľný čas tak, že chodila doslova mlátiť náhodne vybrané iné osoby a výsledkom tejto nezmyselnej „zábavy“, ktorú praktikoval aj obžalovaný, bola vražda poškodeného). Podozrenie, že obžalovaný alebo aj obžalovaný mohol spôsobiť smrteľné zranenia poškodenému teda nie je úplne vymiznuté, nakoľko dokazovanie na hlavnom pojednávaní nebolo doposiaľ skončené, avšak podľa názoru krajského súdu sa po vypočutí svedka Q.. B. Q. na hlavnom pojednávaní výrazne oslabilo a to až do takej miery, že umožňuje prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu za využitia inštitútov umožňujúcich nahradenie väzby.

 

Krajský súd pripomína, že pri posudzovaní dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, ktorá trvá už dlhšiu dobu (obžalovaný bol vo väzbe v čase rozhodovania sťažnostného súdu už takmer desať mesiacov) je nevyhnutné brať do úvahy tzv. doktrínu zosilnených dôvodov väzby. Z uvedenej doktríny vyplýva, že pri dlhšie trvajúcej väzbe musia súdy rešpektovať požiadavku nevyhnutnosti existencie zosilneného dôvodu väzby, inak nie je možné pokračujúce obmedzenie osobnej slobody aprobovať. Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnosť väzby v počiatočnej fáze trestného stíhania môžu behom trvania väzby strácať na význame, či presvedčivosti a pre ospravedlnenie ďalšieho trvania zbavenia osobnej slobody obžalovaného vo väzbe už nemusia postačovať. Alebo povedané inak, po uplynutí dlhšieho času trvania väzby je nutné zvažovať, či okolnosti z doby vzatia obžalovaného do väzby sú stále dostatočné pre to, aby ospravedlnili pokračujúci zásah do práva obžalovaného na osobnú slobodu. Doktrína zosilnených dôvodov väzby pri dlhšiu dobu trvajúcej väzby vyžaduje aj to, aby súdy dôsledne vyhodnocovali priebežne vykonané dôkazy v trestnom konaní a reagovali na vývoj dokazovania, ktoré môže dôvodnosť vedeného trestného stíhania voči obžalovanému zosilňovať, respektíve zoslabovať. Inými slovami, ak je obžalovaný v tzv. útekovej väzbe, tak zoslabovanie dôvodnosti vedeného trestného stíhania voči obžalovanému zoslabuje aj útekový dôvod väzby a to platí aj naopak. Zoslabenie dôvodnosti vedeného trestného stíhania môže byť až tak výrazné, že môže znamenať prepustenie obžalovaného z väzby na slobody, respektíve nahradenie väzby obžalovaného (k doktríne zosilnených dôvodov väzby pozri bližšie napríklad nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS/2987/2022 zo dňa 08.12.2022, prípadne nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS/2652/2016).

 

Doktrínu zosilnených dôvodov väzby mal na pamäti aj krajský súd, keď pristúpil s predbežnému hodnoteniu dôvodnosti vedeného trestného stíhania voči obžalovanému, t. j. k tomu, či sa obvinenie voči obžalovanému od vznesenia obvinenia vývojom dokazovania posilňovalo, respektíve zoslabovalo. V tomto smere poukazuje krajský súd na nasledovné skutočnosti:

 

- X.. U. V. bolo vznesené obvinenie dňa 23.03.2023 pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Podľa popisu skutku uvedeného v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia ako aj podľa právnej kvalifikácie mal byť jediným páchateľom trestného činu vraždy len obvinený X.. U. V. s tým, že len on mal poškodenému spôsobiť viacnásobné bodné a bodnorezné zranenia v dôsledku ktorých poškodený zomrel. Predmetné obvinenie bolo založené na výpovedi svedka B. Q., ktorý sa taktiež zúčastnil útoku na osoby nachádzajúce sa na mieste činu a ktorý vypovedal, že počas bitky videl obvineného útočiť na muža, ktorý ležal na zemi a to tak, že videl ako obvinený kľačí alebo drepí nad osobou ležiacou a vykonával pohyb rukou zovretou v päsť, nevidel vtedy nejaký predmet. Z kontextu jeho výpovedí v prípravnom konaní, v ktorých svedok uvádzal napríklad, že „som označil miesto, kde U. bodal poškodeného“ bolo vyvodzované, že svedok popisuje útok obvineného na poškodeného a to tak, že obvinený bodal poškodeného ostrým predmetom, pravdepodobne nožom. To, že svedok hovorí o bodaní a to bodaní poškodeného vyplýva aj z otázok vyšetrovateľky, ktorá kládla otázky svedkovi ako napríklad „viete popísať osobu, ktorú mal podľa vášho vyjadrenia obvinený bodať nožom?“, či „viete uviesť, kde konkrétne, do ktorej časti tela, obvinený bodal poškodeného?“ a podobne. Celkovo výpovede svedka B. Q. z prípravného konania navodzujú dojem, že obžalovaný bodal nožom a že bodal nožom poškodeného P. I. (z previerky výpovede predmetného svedka na mieste činu však možno vyvodiť, že si svedok nepamätá tvár poškodeného, pamätá si len, že poškodený mal dlhšie vlasy). Na tejto svedeckej výpovedi je založená následne aj podaná obžaloba na obvineného, kde sa v skutkovej vete obžalobného návrhu uvádza, že (aj) obžalovaný fyzicky napadol opakovane poškodeného bodajúc ho do rôznych častí jeho tela.

 

- dňa 18.09.2023 po vykonaní dokazovania v prípravnom konaní bola na obvineného podaná obžaloba, pričom už z obžalobného návrhu možno zistiť, že prichádza k určitému zoslabovaniu dôvodnosti vedeného trestného stíhania voči obžalovanému, na rozdiel od uznesenia o vznesení obvinenia, nakoľko obžaloba už netvrdí, že trestný čin vraždy spáchal obžalovaný sám (tak ako to bolo uvedené v uznesení o vznesení obvinenia), ale mal tak už urobiť v spolupáchateľstve, t. j. spoločne s minimálne aj ďalšou doposiaľ neustálenou osobou, teda na smrteľnom následku voči poškodenému sa mal síce obžalovaný aj naďalej podieľať, avšak už nie sám (tento ďalší možný páchateľ zostal políciou neodhalený a nevypovedá o ňom ani svedok B. Q.). K tomuto záveru dospela prokuratúra z výsledkov znaleckého dokazovania vykonaného znalcami z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo, ktorí síce pripustili, že charakter zistených zranení poškodeného koreluje s výpoveďou svedka B. Q., avšak zároveň pripustili, že zranenia poškodeného mohli vzniknúť aj v inej polohe poškodeného, než ako popisuje predmetný svedok, pričom znalci uviedli aj to, že nie je možné stanoviť, či pri vzniku zranení poškodeného bol použitý iba jeden alebo viac bodných, respektíve bodnorezných nástrojov. Znalci taktiež konštatovali, že poranenia poškodeného, najmä čo sa týka bodných poranení hrudníka a pľúc, vznikli najpravdepodobnejšie pri napadnutí poškodeného P. I. jedným, prípadne viacerými útočníkmi.

 

- k ďalšiemu, a podľa názoru krajského súdu už pomerne významnému zoslabeniu dôvodnosti vedenia trestného stíhania voči obžalovanému, došlo výsluchom jediného usvedčujúceho svedka B. Q. na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého stupňa. Predmetný svedok vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní nespomínal žiadne bodanie poškodeného zo strany obžalovaného, ale uvádzal len, že videl intenzívnejší pohyb obžalovaného rukou zhora nadol, nevie koľkokrát opakovane (toto zopakoval vo výpovedi viackrát). Svedok ďalej vypovedal, že nakoľko bola tma, nevidel, či mal obžalovaný niečo v ruke, pripustil však, že nôž v ruke mal vtedy on alebo aj on (t. j. svedok). Na otázky, či zaznamenal nejaké znaky toho, že malo ísť o bodanie, napríklad striekanie krvi, svedok uviedol, že bola tma, zlé viditeľnostné podmienky, nevidel, nezaznamenal žiadne striekanie krvi alebo niečo také. Na otázky sudcu svedok odpovedal, že „v danom momente, v tú chvíľu ja som ani nevedel, že sa jedná o bodanie, že sa niečo vôbec takéto realizuje. Ako som sa už vyjadril, ja som vlastne sa dozvedel o tom, že tam bol použitý nožík a niekto bol dobodaný na druhý deň z médií, z novín“. Na otázku obhajkyne, či svedok vie s istotou uviesť, že tá osoba, na ktorú mal obžalovaný útočiť je P. I., svedok odpovedal „s určitosťou to povedať neviem“.

 

Z uvedenej výpovede svedka B. Q. podľa názoru krajského súdu vyplýva, že obžalovaného nevidel bodať inú osobu, nevidel, že by mal obžalovaný v ruke nejaký predmet a dokonca, nevie ani uviesť, či tá osoba, o ktorej hovorí, že ju napadol obžalovaný ako aj on je vôbec poškodený P. I.. V tomto smere krajský súd pripomína, že útoku na poškodené osoby sa zúčastnilo celkovo 12 osôb (útočníkov), pričom aj poškodených osôb (napadnutých) bolo viacero. Za takýchto skutkových okolností rozhodujúci svedok obžaloby na hlavnom pojednávaní vypovedá tak, že fakticky čiastočne nepreukazuje skutkové okolnosti uvedené v obžalobnom návrhu, t. j., že videl bodanie zo strany obžalovaného a že napadnutým mal byť poškodený P. I..

 

Ako predbežne neuchopiteľná sa javí aj priestorová vzdialenosť, z ktorej mal svedok B. Q. priebeh skutkového deja pozorovať. Hoci pri výpovedi v prípravnom konaní zo dňa 24.03.2023 uvádzal ako vzdialenosť cca  15 metrov, na hlavnom pojednávaní vypovedal, že išlo o vzdialenosť cca 2,5 až 3 metre. Ak by zároveň predbežne aj sťažnostný súd hoci len z pohľadu rozhodovania súdu o väzbe, akceptoval vzdialenosť medzi svedkom a obžalovaným do 3 metrov, nie je nateraz zrejmé, prečo svedok B. Q. napriek tomu, že vypovedal, že sa mal obžalovaný X.. U. V. v danom čase navyše za nočných hodín pozrieť na svedka, tento videl ruku obžalovaného, avšak nevzhliadol predmet, ktorý by bolo možné chápať ako nástroj na spáchanie trestného činu. Nie je totiž bezvýznamné, že vzhľadom na charakter bodných, resp. bodno-rezných rán, bodných kanálov podľa znaleckých záverov bolo možné predpokladať, že len dĺžka čepele bodného nástroja, ktorým bolo spôsobené bodné poranenie pravého prsného svalu (dĺžka bodného kanála bola cca 12,5 cm) a bodné poranenie hrudníka a pľúc, bola minimálne 10 až 12 cm.  

 

Pokiaľ ide o polohu poškodeného vo vzťahu ku ktorému mal obžalovaný vykonávať pohyb rukou zhora nadol, tak svedok B. Q. nevedel túto definitívne ustáliť. Jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní o tom, že obeť ležala na zemi, konkretizujúc jeho polohu na boku, sa v priebehu hlavného pojednávania rozvinula až do tej miery, že nevedel polohu osoby, voči ktorej mal obžalovaný tieto pohyby vykonávať, identifikovať. Vyslovene pritom na doplňujúce otázky obhajoby svedok B. Q. uviedol, že nevie či osoba, nad ktorou bol situovaný obžalovaný, ležala na pravom boku, respektíve ľavom boku, nevedel v akej priamej pozícii sa osoba nachádzala s odôvodnením, že to bola z hľadiska času len „chvíľa“. Dodával pritom, že to mohlo byť na chrbte, ale aj na bruchu a mohlo ísť o rôzne polohové umiestnenie osoby. Podstatným pritom zostáva, že previerkou výpovede na mieste činu zo dňa 19.04.2023 svedok Q.. B. Q. polohovú orientáciu osoby za pomoci figurantov ustálil staticky ležiac na pravom boku, ktorá sa otáčala, resp. hýbala, pri ktorej malo dôjsť k ním ustálenému pohybu rukou obžalovaným do hornej časti ležiacej obete. V tomto smere práve ustálenie polohy obete v rozhodnom čase konania obžalovaného je určujúcim pre záver o tom, či mechanizmus vzniku zranení by uvedenému zodpovedal. Nateraz však možno konštatovať, že poloha osoby, nad ktorou mal byť obžalovaný, nie je jednoznačne vykreovaná.

           

K uvedenému krajský súd dodáva, že doposiaľ vykonané dokazovanie teda nevylučuje ani takú skutkovú verziu, že páchateľom trestného činu vraždy mohol byť svedok B. Q., nakoľko taktiež patril medzi útočiace osoby na poškodených a podľa vlastnej výpovede mal v čase útoku v ruke aj nôž, respektíve nevylučuje ani takú skutkovú verziu, že tento svedok mohol byť spolupáchateľom obžalovaného pri trestnom čine vraždy, respektíve nevylučuje ani takú skutkovú verziu, že svedok opisuje útok obžalovaného na inú osobu, než na poškodeného P. I.. Tu si treba uvedomiť, že svedok B. Q. nie je tzv. náhodný, nezaujatý svedok, t. j. osoba, ktorá sa iba zhodnou okolností stane svedkom spáchania trestného činu o ktorom následne vypovedá, ale išlo o jedného z páchateľov útoku na poškodené osoby výsledkom ktorého bolo smrteľné zranenie P. I..  Krajský súd si nemohol nevšimnúť, že polícia určila osobu obvineného prostredníctvom problematickej tzv. vylučovacej metódy, keď z okruhu podozrivých osôb vzniesla obvinenie fakticky tej podozrivej osobe „ktorá zostala“, t. j. na ktorú iná podozrivá osoba ako prvá vypovedala, že je páchateľom. Využitie tzv. vylučovacej metódy pri zisťovaní páchateľa z okruhu podozrivých osôb je postup, ktorý vyžaduje zvýšené nároky na dokazovanie, pretože musí presvedčivo vylúčiť iné možné varianty skutkového deja, teda polícia sa nesmie zamerať len na overovanie jednej jedinej alternatívy skutkového deja (tej ktorú popisuje podozrivá osoba, ktorá ako prvá prehovorila, že páchateľom skutku je iná podozrivá osoba), ale musí preveriť aj ďalšie alternatívne varianty a nesmie ich nechať bez preverenia „ležať stranou“ (k tzv. vylučovacej metóde pozri bližšie napríklad nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS/2929/2018 zo dňa 06.03.2020).

 

Všetky vyššie popísané okolnosti, ktoré nastali vo vývoji dokazovania nasvedčujú tomu, že v zmysle doktríny zosilnených dôvodov väzby pri dlhšie trvajúcej väzbe sa dôvodnosť podozrenia vo vzťahu k obžalovanému nezosilňuje, ale naopak zoslabuje a tým sa zoslabuje aj ustálený dôvod väzby a to až do takej miery, že vytvára výnimočné okolnosti prípadu, ktoré umožňujú nahradiť väzbu obžalovaného za využitia peňažnej záruky a dohľadu probačného a mediačného úradníka.

 

Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. (tzv. úteková väzba), tak sťažnostný súd sa v tomto smere stotožnil už s viac razy konštatovanými závermi prijatými predchádzajúcimi vo veci konajúcimi súdmi ohľadom pozitívnej existencie dotknutého dôvodu väzby. Vzhľadom k tomu, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu podal iba prokurátor a ten ustálený dôvod väzby nenamietal, krajský súd len v stručnosti poukazuje na presvedčivé odôvodnenie tzv. útekového dôvodu väzby vo vzťahu k obžalovanému, ktoré sa nachádza v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach krajského súdu, s ktorým sa sťažnostný súd plne stotožňuje, bez nutnosti ho na tomto mieste znovu opakovať. U obžalovaného teda naďalej pretrváva reálna obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohol byť pre orgány činné v trestnom konaní nedosiahnuteľný v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu, avšak táto obava sa vývojom dokazovania zoslabila, tak ako to už bolo konštatované vyššie, nakoľko realita uloženia vysokého trestu obžalovanému, ktorá je zohľadňovaná taktiež pri útekovej väzbe, je z pohľadu vývoja dôvodnosti vedenia trestného stíhania voči obžalovanému menej intenzívna.

Krajský súd pri posudzovaní otázky, či je možné ustálený dôvod väzby nahradiť niektorým z inštitútov uvedených v ustanovení § 80 a § 81 Tr. por. upozorňuje, že zistenie väzobného dôvodu nebráni nahradeniu väzby, ale práve naopak, je základným predpokladom k tomu, aby súd vôbec mohol uvažovať o využití inštitútov nahradzujúcich väzbu, pretože v opačnom prípade (pri neexistencii dôvodov väzby) by musel prepustiť obvineného na slobodu postupom podľa § 79 ods. 3 Tr. por. (primerane uznesenie  Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 NTv 73/1992 zo dňa 30.04.1992),

 

Sťažnostný súd poukazuje na to, že v súlade s princípom zdržanlivosti a primeranosti, ktorý je vyjadrený v základnej zásade trestného konania v ustanovení § 2 ods. 2 Tr. por. musí súd skúmať aj to, či v prípadoch zistenia niektorého z väzobných dôvodov je väzba, t. j. obmedzenie osobnej slobody obvineného, skutočne nevyhnutná a či ju nie je možné nahradiť niektorým z inštitútov uvedených v ustanoveniach § 80 a § 81 Tr. por. Vyplýva to aj z toho, že väzba je vždy fakultatívna a svojím charakterom ide o výnimočné opatrenie a taktiež ide vždy o ultima ratio (poslednú možnosť). Z uvedeného preto plynie, že ak súd zistí splnenie zákonných podmienok uvedených v ustanoveniach § 80 alebo § 81 Tr. por. musí obvineného prepustiť z väzby na slobodu.

 

K uvedenému sťažnostný súd pripomína aj druhú vetu ustanovenia článku 5 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorá umožňuje prepustiť osobu pod podmienkou, že bude k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a ktorej obsah vyložil Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre tak, že prepustenie z väzby na základe záruky (v podstate inštitútov nahradzujúcich väzbu) je síce len možnosťou a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody, avšak pri posudzovaní jej opodstatnenosti má v prípade možnosti voľby prednosť pred pokračovaním väzby. Európsky súd pre ľudské práva uvádza, že hoci môže existovať potenciálne nebezpečenstvo, ak je osoba obvinená zo závažného trestného činu a ak čelí možnému trestu odňatia slobody na dlhší čas, stupeň tohto rizika však nemožno merať len na základe prísnosti trestného činu a predpokladaného trestu. Štátne orgány majú zvážiť možnosť zabezpečiť obvineného aj inými opatreniami, napríklad kauciou alebo dohľadom (napríklad rozhodnutie vo veci J.G. v Poľsko). Zárukou Európsky súd pre ľudské práva nemyslí len peňažnú záruku, ale napríklad aj povinnosť hlásiť sa na súde v pravidelných intervaloch a neuplatňuje ju len pri tzv. útekovej väzbe, ale aj na väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. Obdobný záver vyslovil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 100/2004 zo dňa 08.10.2004.

 

Zistenia ohľadne okolností posudzovaného prípadu a osoby obžalovaného (trestný čin vraždy a účasť obžalovaného na mieste činu v čase spáchania činu a to v pozícii útočníka) teda považuje sťažnostný súd stále za podstatné, avšak, na strane druhej ich sťažnostný súd, vo svetle vývoja v dokazovaní, nepovažuje za až tak významné, aby v tejto fáze už prebiehajúceho súdneho konania znemožňovali využitie inštitútov nahradzujúcich väzbu a prepustenie obžalovaného z väzby na slobodu a to konkrétne za využitia dohľadu probačného a mediačného úradníka a prijatia peňažnej záruky.

 

Sťažnostný súd poukazuje na § 437 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. účinného odo dňa 01.01.2006, podľa ktorého ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Tr. zák. v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a 11 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v Tr. zák. č. 140/1961 Zb.  Je nutné uviesť fakt, že obžalovaný je naďalej trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, pretože dolná hranica trestnej sadzby je najmenej 10 rokov,  a preto možnosť pristúpenia k nahradeniu väzby bolo možné len z pohľadu existencie výnimočných okolností prípadu (§ 80 ods. 2 Tr. por.). Zákon nevymedzuje kritériá, ktoré by stanovovali, čo možno považovať za výnimočné okolnosti a je zrejmé, že tieto je nutné posudzovať individuálne pre každý prípad. Ako výnimočnú okolnosť prípadu vyhodnotil sťažnostný súd, vo svetle doktríny zosilnených dôvodov väzby, naznačené oslabenie dôvodnosti vedenia trestného stíhania voči obžalovanému po výpovedi korunného svedka na hlavnom pojednávaní, čo zároveň zoslabuje aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Tieto skutočnosti vo svojom súhrne preto vytvárajú výnimočné okolnosti prípadu, ktoré umožňujú nahradiť väzbu obžalovaného. Väzbu obžalovaného bolo preto možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka s uložením väčšieho počtu primeraných obmedzení a povinností ako aj s nariadením ich kontroly technickými prostriedkami, tak aby toto nahradenie väzby plnilo svoj účel. Uvedenými povinnosťami a obmedzeniami bude podľa sťažnostného súdu dostatočným spôsobom eliminovaná možnosť potenciálneho vyhýbania sa obžalovaného úkonom trestného konania. Zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby umožňuje kontrolu pohybu a pobytu kontrolovanej osoby na základe určenia jej aktuálnej geografickej polohy, pričom kontrolovaná osoba je povinná mať pri sebe zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby počas celého trvania kontroly technickými prostriedkami. Posilnenie záruk pre záver, že nie je nevyhnutný priamy výkon väzby obžalovaného, zároveň podporuje peňažná záruka v sume 50.000 euro, ktorá bola zložená na účet súdu prvého stupňa.

 

Krajský súd uzatvára, že v predmetnej trestnej veci sú dané dôvody väzby, avšak  účel väzby je možné dosiahnuť aj iným opatrením (zásada subsidiarity). Nebezpečenstvo vyhýbania sa úkonom trestného konania zo strany obžalovaného a to útekom, prípade skrývaním sa nehrozí akútne, teda bezprostredne a účinnú ochranu spoločnosti možno zabezpečiť aj dohľadom probačného a mediačného úradníka v kombinácii s peňažnou zárukou.

 

Pre úplnosť je potrebné dodať, že s výhradami obžalovaného, ktoré vyslovil k dôvodnosti trvania ustáleného dôvodu väzby vo svojom vyjadrení k sťažnosti prokurátora, sa krajský súd nezaoberal, nakoľko obžalovaný nepodal proti napadnutému uzneseniu sťažnosť a preto bolo úlohou krajského súdu posúdiť len sťažnostné námietky prokurátora. Pokiaľ bol obžalovaný názoru, že útekový dôvod väzby už nie je daný, mohol proti uzneseniu súdu prvého stupňa podať sťažnosť, čo však neurobil s tým, že nevyužitie práva na podanie sťažnosti nie je možné obchádzať prostredníctvom vyjadrenia k sťažnosti prokurátora.

 

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol krajský súd tak, že sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

 

 

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

 

 

Krajský súd v Bratislave, dňa 10.1.2024

 

:


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia