Najvyšší súd SR k (ne)prerušeniu trestného stíhania z dôvodu pozastavenia účinnosti novely Trestného zákona Ústavným súdom SR

Práve vety:

Obligatórne dôvody prerušenia trestného stíhania, vymenované v § 228 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, sú tvorené či už faktickými alebo právnymi prekážkami, ktoré ak nastanú, objektívne súdu znemožňujú na určitý čas vo veci konať a rozhodnúť. Takouto právnou prekážkou by nepochybne bolo, ak by ústavný súd pozastavil účinnosť niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti aktuálne platného a účinného Trestného zákona, teda súdu by absentovalo zákonné ustanovenie, podľa ktorého by mohol posúdiť trestnosť skutku popísaného v obžalobe.

O takýto prípad však v predmetnej veci nejde, nakoľko ústavný súd svojim uznesením pozastavil účinnosť novely Trestného zákona, a to ešte pred tým, ako predmetná novela účinnosť skutočne nadobudla. Podľa schváleného znenia zákona mala novela Trestného zákona nadobudnúť účinnosť 15. marca 2024, pričom uznesenie ústavného súdu, ktorým bola jej účinnosť pozastavená, bolo v Zbierke zákonov vyhlásené 11. marca 2024. Je tak zrejmé, že novela Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. doposiaľ nenadobudla účinnosť (z dôvodu pozastavenia jej účinnosti) a teda na predmetnú trestnú vec sa doposiaľ reálne nemohla vzťahovať. Z tohto dôvodu je jej použitie v predmetnej veci stále len v hypotetickej rovine, a prichádza do úvahy len v prípade, ak ústavný súd vysloví súlad v novele uvádzaných ustanovení aplikovateľných na predmetnú vec, s ústavou.

Najvyšší súd SR sp. zn. 2Tost/24/2024

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudkýň JUDr. Dany Wänkeovej a JUDr. Jany Kostolanskej, v trestnej veci obžalovaných Ľ M a spol. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. b) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 28. mája 2024 v Bratislave, o sťažnosti prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu zo 7. mája 2024, sp. zn. 8T/7/2022, takto

rozhodol:

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie sa zrušuje.

Odôvodnenie

Špecializovaný trestný súd uznesením zo 7. mája 2024, sp. zn. 8T/7/2022, podľa § 283 ods. 1, § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku prerušil trestné stíhanie obžalovaných Ľ M a spol. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") pozastavil účinnosť právneho predpisu, ktorého použitie je rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Zároveň podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku prepustil obžalovaných Ľ M, M S, L S, L Ž, M N a Ľ K z väzby na slobodu.

V  odôvodnení    predmetného    uznesenia    Špecializovaný    trestný    súd    uviedol,
že je nesporné, že výrazné zníženie trestných sadzieb vo vzťahu ku právnej kvalifikácii konania obžalovaných   ako   zločinu,   resp.   obzvlášť   závažného   zločinu   neoprávnenej    výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 Trestného zákona (vo všetkých jeho  odsekoch prihliadajúcich  na kvalifikačné  znaky),  ktoré  kvalifikačné zodpovedá zločinu, resp.  obzvlášť závažnému zločinu podľa §   172 Trestného  zákona (vo všetkých jeho odsekoch prihliadajúcich na kvalifikačné znaky, u každého z obžalovaných zvlášť),  predstavuje  takú časť právneho  predpisu  (ktorého  účinnosť  bola  pozastavená rozhodnutím ústavného súdu), ktorého použitie je rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej.

V  prípade, ak ústavný súd návrhom dotknutých subjektov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu zákona č. 40/2024 Z. z. z 8. februára 2024 minimálne v rozsahu týkajúcom sa výšky trestných sadzieb ustanovenia § 173 Trestného zákona (pôvodne § 172 Trestného zákona) nevyhovie, súd pri svojom rozhodovaní v merite veci, v prípade uznania viny, bude povinný pri ukladaní trestu aplikovať znenie § 173 Trestného zákona, ktoré, vzhľadom na svoj  charakter,  predstavuje takú časť právneho predpisu, ktorého použitie je nesporne rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej.

Pozastavenie účinnosti právneho predpisu, resp. jeho časti ústavným súdom má dočasný charakter, až do rozhodnutia o podanom návrhu dotknutých subjektov vo veci samej, pričom Špecializovaný trestný súd má za to, že pokiaľ ústavný súd nerozhodne v merite veci, je potrebné vychádzať z čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Pri posudzovaní otázky, či došlo k naplneniu pojmových znakov § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku v časti „ústavný súd...pozastaví účinnosť právneho predpisu alebo jeho časti...", vo vzťahu k tomu, či došlo k nadobudnutiu účinnosti zákona č. 40/2024 Z. z. z 8. februára 2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a v závislosti od toho k naplneniu pojmu pozastaveniu účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti, vychádzal Špecializovaný trestný súd z nálezu ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 28. februára 2024, v ktorom ústavný súd sám prejudikoval, že je možné pozastaviť aj účinnosť zákona, ktorý ešte nebol publikovaný v Zbierke zákonov a preto túto skutočnosť považoval za zodpovedanú práve týmto rozhodnutím, tak ako to vyplýva z odôvodnenia uvedeného nálezu, na ktorý v podrobnostiach odkázal.

Zákon č. 40/2024 Z. z. bol publikovaný v Zbierke zákonov, teda ide podľa Špecializovaného trestného súdu o zákon platný a účinný, ktorého platnosť rozhodnutím ústavného súdu zostala nedotknutá, na rozdiel od účinnosti, ktorá bola citovaným nálezom ústavného súdu pozastavená. Táto skutočnosť má zásadný význam pre prijatie záveru, či ide o pozastavenie účinnosti právneho predpisu, ktorý už nadobudol platnosť a účinnosť, a teda pri rozhodovaní o tom, či použije tento platný a účinný právny predpis alebo jeho časť, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie a rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom na nález ústavného súdu, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 41/2024 Z. z., podľa ktorého bola pozastavená účinnosť čl. I. (zákon č. 40/2024 Z. z.), Špecializovaný trestný súd dospel k záveru, že nie je možné prehliadať existenciu platného a účinného zákona č. 40/2024 Z. z., ktorého použitie je pre páchateľa priaznivejšie a len z dôvodu pozastavenia jeho účinnosti ukladať trest podľa zákona platného a účinného v čase pred prijatím zákona č. 40/2024 Z. z., pretože podľa názoru Špecializovaného trestného súdu práve takýto postup by bol v rozpore s § 283 ods. 1 a § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ktoré ustanovenia boli do Trestného poriadku implantované, podľa Špecializovaného trestného súdu, v úmysle zákonodarcu pre prípad, že dôjde k pozastaveniu účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodovanie vo veci samej, trestné stíhanie prerušiť, a to až do momentu, kým ústavný súd nerozhodne v merite veci, teda o tom, či právny predpis alebo jeho časť, ktorého účinnosť bola pozastavená, je alebo nieje súladný s Ústavou Slovenskej republiky.

Vzhľadom na súčasný stav, keď ešte platí Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. a zároveň je platný a účinný novelizovaný Trestný zákon č. 40/2024 Z. z., ktorého účinnosť však bola pozastavená, zaoberal sa Špecializovaný trestný súd tým, či má za takéhoto stavu rozhodovať podľa zákona č. 300/2005 Z. z. alebo podľa zákona č. 40/2024 Z. z. Nenastala pritom situácia že by „starý zákon" zostal bez ustanovenia, podľa ktorého by mohol súd rozhodnúť vo veci samej, avšak pokiaľ by zákonodarca pre prípad, že by ústavný súd prijal podnet na vyslovenie nesúladu novelizovaného ustanovenia s ústavou, považoval pôvodnú právnu úpravu, ktorá je stále platná, za takú, ktorá nebráni rozhodnutiu (prípadne aj konaniu) vo veci samej, neimplantoval by do Trestného poriadku § 283 ods. 1 a § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ktoré upravujú postup súdu v trestnom konaní súdnom, ako povinnosť (nie právo) konajúceho   súdu   prerušiť  trestné   stíhanie  pre  prípad,   že  použitie  právneho  predpisu, ktorého účinnosť bola pozastavená, je rozhodujúce pre konanie alebo pre rozhodnutie vo veci samej. Rovnako tak gramatický výklad § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku zakotvuje povinnosť a nie právo súdu trestné stíhanie prerušiť, pričom podľa Špecializovaného trestného súdu ak by bolo úmyslom zákonodarcu bližšie špecifikovať konkrétne podmienky, za ktorých by súd bol povinný trestné stíhanie prerušiť, tieto ďalšie podmienky na prerušenie trestného stíhania by do zákona explicitne uviedol. Pokiaľ tak neurobil, je potrebné vždy vychádzať z konkrétneho ustanovenia zákona tak, ako je formulované. Akákoľvek iná argumentácia podmieňujúca prerušenie trestného stíhania, okrem dvoch základných podmienok uvedených v § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, tak nemá oporu v tomto zákonnom ustanovení.

Totožné to podľa Špecializovaného trestného súdu platí aj vo vzťahu k argumentácii, ktorá zaznieva v neprospech prerušenia trestného stíhania a ktorá spochybňuje prerušenie trestného stíhania z dôvodu, že účinnosť „nového zákona" bola pozastavená ešte predtým, ako nadobudol účinnosť a zároveň stále existujú ustanovenia „starého zákona", podľa ktorých musí súd postupovať a nemá možnosť inej voľby. Ak by ústavný súd v merite veci rozhodol o tom, že novelizované ustanovenia Trestného zákona sú súladné s ústavou a v čase po pozastavení účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti, do momentu rozhodnutia ústavného súdu v merite veci, by došlo k postupu súdu podľa „starých" ustanovení Trestného zákona, strácalo by pozastavenie účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti za účelom posúdenia jeho súladnosti s ústavou ústavným súdom svoj význam a zmysel, pretože konajúci súd by tak mohol aj bez pozastavenia účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti rozhodovať podľa „starého" zákona. Takýto postup by podľa Špecializovaného trestného súdu poprel úmysel zákonodarcu prerušiť v prípade pozastavenia účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti trestné stíhanie až do rozhodnutia v merite veci.

Vzhľadom na to, že dôvody na prerušenie trestného stíhania vo vzťahu k obžalovanému L Ž sa nedotýkajú len jeho samotného, ale všetkých obžalovaných, na ktorých prokurátor podal obžalobu za trestný čin podľa § 172 Trestného zákona a zníženie trestnej sadzby sa dotýka ich všetkých, v súlade s § 283 Trestného poriadku Špecializovaný trestný súd prerušil trestné stíhanie vo vzťahu ku všetkým obžalovaným. Prerušenie trestného stíhania je dôvodné až do momentu, kým ústavný súd nerozhodne v merite veci v prípade podaných sťažností dotknutých subjektov, o ktorých koná podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, od ktorého rozhodnutia závisí, či sa v kontexte prejednávanej veci neskorší zákon (zákon č. 40/2024 Z. z.), resp. jeho časť vo vyššie uvedenom ustanovení § 173 Trestného zákona použije.

S poukazom na rozhodnutie o prerušení trestného stíhania Špecializovaný trestný súd zároveň podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku prepustil všetkých obžalovaných z väzby na slobodu, pretože mal za to, že prerušením trestného stíhania pominul dôvod na ďalšie trvanie väzby. Navyše, po prerušení trestného stíhania, kedy súd nemôže vykonávať úkony trestného konania, by išlo v predmetnej veci o faktickú nemožnosť konať vo veci nielen prednostne a urýchlene, ale vôbec.

Vzhľadom na rozhodnutie o prepustení obžalovaných z väzby na slobodu v súvislosti s prerušením trestného stíhania Špecializovaný trestný súd už osobitne nerozhodoval o podanej žiadosti obžalovaného L Z o prepustenie z väzby na slobodu.

K uzneseniu pripojil odlišné stanovisko člen senátu, ktorý v ňom uviedol, že sa prikláňa k argumentácii JUDr. Petra Šamka, uverejnenej na portáli Právne listy v marci 2024, z ktorej odcitoval nasledovné:

„ V prvom rade je nutné dať do pozornosti, že novelizácia právneho predpisu (tzv. novela) mení, dopĺňa, či ruší určitú časť skoršieho právneho predpisu. Novela je síce obsahovo viazaná na novelizovaný právny predpis, avšak je právnym predpisom samostatným. Má preto vlastnú platnosť a aj svoju vlastnú účinnosť. Až odo dňa svojej účinnosti sa jej obsah stáva obsahom právneho predpisu novelizovaného a musí byť použitý v aplikačnej praxi. Až dňom účinnosti novely je novela inkorporovaná do skoršieho právneho predpisu a je pripravená na použitie a až po nadobudnutí účinnosti novely je skorší právny predpis účinný vo svojej zmenenej podobe (Knapp, V.: Teórie práva. Plzeň: Aleš Čenék, 2024 s. 173 a nasl.).

Z ustanovenia 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku je pritom zjavné, že sa týka iba prípadov, v ktorých ústavný súd pozastavil účinnosť už účinného právneho predpisu alebo jeho časti. Tento záver nepochybne vyplýva z toho, že musí ísť o pozastavenie právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého ,,použitie " je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej, t. j. musí ísť o takú právnu normu, ktorá je už na právne vzťahy aplikovateľná, nakoľko len účinná právna norma môže byť orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdmi „použitá ", teda aplikovaná. Slovo „použitie", uvedené v ustanovení 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku sa teda vzťahuje k aplikácii právnej normy v praxi, ktorá je možná len vtedy, ak ide o právnu normu účinnú. Toto slovo, podľa môjho názoru, použil zákonodarca zámerne, nakoľko tak chcel jednoznačne vyjadriť, že pre trestné stíhanie, či rozhodnutie vo veci samej sú relevantné iba tie právne normy, ktoré sú už účinné, nakoľko len tie stí použiteľné a preto je nutné prerušiť trestné stíhanie, ak ústavný súd takúto už účinnú a použiteľnú právnu normu pozastaví (dočasne „zmrazí" jej účinnosť).

Alebo povedané inak, pokiaľ ešte konkrétna právna norma účinná nie je, nakoľko ešte neubehla legisvakačná lehota, respektíve jej účinnosť nenastane v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti, potom nejde o právnu normu, ktorá by bola v praxi použiteľná (ktorá by mohla byť použitá na úpravu právnych vzťahov) a teda ani nemožno hovoriť, že ide oprávnu normu, ktorej použitie by mohlo byť rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej (nedá sa logicky hovoriť o právnej norme, ktorá zatiaľ nebola účinná vôbec, že ide o právnu normu, ktorej použitie je rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, nakoľko sa aplikuje stále stará právna norma, pretože jej obsah nebol zatiaľ účinne zmenený, kedze nová právna norma účinnosť zatiaľ nenadobudla). "

Člen senátu k tomu doplnil, že novela Trestného zákona v rovine možnosti jej použitia ako účinný právny predpis neexistovala, neexistuje, hoci možno existovať bude. Ak niečo v čase rozhodovania neexistuje, nemožno ani uvažovať o situácii, že by prichádzalo do úvahy prerušenie trestného stíhania kvôli pozastaveniu účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci. Nejde a nemôže totiž ísť o účinnosť právneho predpisu, ktorého použitie je rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Z tohto dôvodu je potom aj postup podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku irelevantný, respektíve nemožný.

V súlade s tým je aj vyjadrenie prokurátora k danej problematike, s ktorým sa člen senátu stotožnil a jeho argumentáciu si osvojil. Prokurátor uvádza, že § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku vyžaduje, okrem podmienky pozastavenia účinnosti právneho predpisu, aj nevyhnutnosť, aby dotknutý právny predpis bol použiteľný ako rozhodujúci v prejednávanej trestnej veci. Ústavný súd pozastavil účinnosť celej novely Trestného zákona, ktorá je osobitným právnym predpisom, neinkorporovaným do Trestného zákona, pokiaľ nenadobudne účinnosť. Aj kliknutím do informačného systému ASPI je možné zistiť, že osobitným  zákonom  vykonaná novelizácia  Trestného  zákona nie je jeho  súčasťou, na základe čoho by z povahy veci nikdy nemohla byť použitá. Z tohto dôvodu je člen senátu toho názoru, že jednoznačný gramatický výklad neumožňuje prerušiť trestné stíhanie. Vo vzťahu k alternatívnej verzii prerušenia trestného stíhania, teda verzii, že obžalovaní majú akési legitímne očakávanie spojené s možným nadobudnutím účinnosti priaznivejšej právnej úpravy, člen senátu uviedol, že aj túto teóriu považuje za nepresvedčivú. V prípade, ak by sa zákonodarca rozhodol rekodifikovať Trestný zákon, znížiť trestné sadzby na polovicu, ale stanovil by trojročnú legisvakačnú lehotu, v zmysle tejto teórie by bolo nutné prerušiť na dobu troch rokov všetky prebiehajúce trestné stíhania. Z hľadiska právneho princípu pritom podľa člena senátu nie je rozdiel, či ide o lehotu niekoľkých mesiacov, v ktorej je možné očakávať zrejme rozhodnutie ústavného súdu, alebo by išlo o obdobie počítajúce sa na roky.

V závere svojho odlišného stanoviska člen senátu uviedol, že toto sa vzťahuje výhradne na časť uznesenia týkajúcu sa prerušenia trestného stíhania, pretože ak by v rámci sťažnostného súdu obstál väčšinový právny názor, dôvody na prepustenie z väzby pre pominutie dôvodov ďalšieho trvania väzby podľa názoru člena senátu jednoznačne existujú, pretože nikoho nemožno držať vo väzbe vo veci, v ktorej sa kvôli jej prerušeniu nekoná.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil sťažnosť prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor") ihneď po jeho vyhlásení, proti všetkým výrokom uznesenia. Zahlásenú sťažnosť dodatočne odôvodnil písomným podaním z 13. mája 2024, v ktorom uviedol, že Špecializovaný trestný súd vychádza podľa jeho názoru z nesprávneho predpokladu, že zákon č. 40/2024 Z. z. je platným a účinným právnym predpisom. Tento zákon, schválený Národnou radou Slovenskej republiky 8. februára 2024, sa stal publikáciou v Zbierke zákonov 11. marca 2024 platným právnym predpisom, avšak v článku I., ktorým bol novelizovaný Trestný zákon, účinnosť nikdy nenadobudol, pretože jeho účinnosť bola pozastavená ešte pred uplynutím legisvakačnej lehoty uznesením ústavného súdu z 28. februára 2023, sp. zn. PL. ÚS 3/2024.

Navyše, v predmetnej veci bolo 27. marca 2024, teda po pozastavení účinnosti relevantnej časti zákona č. 40/2024 Z. z., konané hlavné pojednávanie, na ktorom však prvostupňový súd nerozhodol o prerušení trestného stíhania. Na tento termín bolo pritom hlavné pojednávanie odročené 20. februára 2024, teda po schválení novely Trestného zákona v Národnej rade Slovenskej republiky, a potom ako bol aktívne legitimovanými subjektmi napadnutý jej  súlad s Ústavou Slovenskej republiky a navrhnuté pozastavenie účinnosti tohto právneho predpisu. Je tak podľa prokurátora možné predpokladať, že k odročeniu hlavného pojednávania na 27. marca 2024 došlo so zámerom počkať na rozhodnutie ústavného súdu o návrhu na dočasné pozastavenie účinnosti zákona č. 40/2024 Z. z., ktorý mal nadobudnúť účinnosť 15. marca 2024, keďže dokazovanie v danej veci bolo 20. februára 2024 skončené a rovnako boli prednesené záverečné reči.

Ťažiskovým sťažnostným argumentom je však podľa prokurátora skutočnosť, že za danej situácie nie je § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku aplikovateľnou právnou normou, pretože hoci je nesporné, že má kogentnú povahu, rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia je závislé na kumulatívnom splnení dvoch podmienok. Prvou podmienkou je rozhodnutie ústavného súdu postupom podľa čl. 125 ods. 2 ústavy o pozastavení účinnosti právneho predpisu, čo je formálne naplnené vyššie uvedeným uznesením ústavného súdu z 28. februára 2024. Z materiálneho hľadiska k tomu však prokurátor doplnil, že pozastaviť účinnosť v užšom zmysle tohto pojmu je možné až vtedy, keď je právny predpis účinný, v opačnom prípade ide skôr o odloženie účinnosti právneho predpisu. Poukázal pritom analogicky na odloženie vznesenia obvinenia podľa § 205 Trestného poriadku (osobe, ktorá ešte nebola obvinená) a prerušenie trestného stíhania obvineného podľa § 228 ods. 3 Trestného poriadku (osobe, ktorá už bola obvinená). Rovnako tak aj z jazykového významu slova „pozastaviť" je zrejmé, že sa vzťahuje na určitý dejový priebeh alebo určitú vec až v okamihu, keď je „v pohybe", nie v situácii, keď „pohyb" ešte nezačal.

Z uvedených dôvodov je prokurátor toho názoru, že z materiálneho hľadiska je potrebné rozlišovať medzi pozastavením účinnosti už účinného právneho predpisu a pozastavením účinnosti predpisu, ktorý nikdy účinný nebol.

Vo vzťahu k druhej podmienke prerušenia trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku prokurátor uviedol, že použitie právneho predpisu, ktorého účinnosť bola pozastavená, je (v prítomnom čase) rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej. Inými slovami - bez právneho predpisu, ktorého účinnosť je pozastavená, nieje možné konať alebo meritórne rozhodnúť. Ako príklad prokurátor uviedol rozhodnutie ústavného súdu z 10. januára 2002, sp. zn. PL. ÚS 1/02, ktorým bola pozastavená účinnosť § 102 a § 103 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktoré zakotvovali skutkové podstaty trestného činu hanobenia republiky a jej predstaviteľa. Pokiaľ teda bolo vedené trestné stíhanie pre skutok právne kvalifikovaný podľa § 102 alebo § 103 starého Trestného zákona, pozastavením účinnosti týchto ustanovení nebolo možné meritórne vo veci rozhodnúť. Práve na tieto prípady je podľa prokurátora aplikovateľný § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku a z tohto dôvodu má kogentný charakter, pretože v takom prípade absentuje účinná právna norma, podľa ktorej by sa mohlo konať a rozhodovať. Prerušenie trestného stíhania je preto v takých prípadoch jedinou racionálnou alternatívou. V predmetnej veci však existuje účinný právny predpis, a to Trestný zákon pred jeho novelizáciou zákonom č. 40/2024 Z. z.

Ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku teda podľa prokurátora vyžaduje reálnu použiteľnosť právneho predpisu, ktorého účinnosť je pozastavená, nie hypotetickú použiteľnosť právneho predpisu s pozastavenou účinnosťou ako eventuality v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti.

V súvislosti so znížením trestných sadzieb pre vybrané kategórie trestných činov v zákone č. 40/2024 Z. z. sa podľa prokurátora vyskytuje aj obhajobná argumentácia, ktorá neviaže požiadavku prerušenia trestného stíhania na § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ale na doktrínu legitímneho očakávania" obvinených mať uložený výrazne nižší trest, ak by novela Trestného zákona nadobudla účinnosť. Uvedenú argumentáciu pritom prokurátor považuje za nepresvedčivú, pretože v prípade jej aplikácie by to znamenalo, že ak by napríklad zákonodarca chcel rekodifíkovať trestné právo hmotné a všetky trestné sadzby by znížil na polovicu, ale stanovil by trojročnú legisvakančnú lehotu, tak by sa všetky trestné stíhania museli prerušiť na dobu troch rokoch, čo by bolo prejavom absolútnej rezignácie štátu na vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti.

Vo vzťahu k výroku pod bodom II. napadnutého uznesenia prokurátor uviedol, že podľa jeho názoru na dôvodoch väzby jednotlivých obžalovaných sa nič nezmenilo od posledných väzobných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2023, sp. zn. 3 To 2/2023 a z 21. novembra 2023, sp. zn. 1 Tost-š 17/2023. Vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania prokurátor uviedol, že kľúčovou otázkou pre opätovné rozhodnutie súdu v danej trestnej veci je najmä skutok pod bodom 1) obžaloby, právne kvalifikovaný ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, teda či jednotliví obžalovaní, tak ako sú uvedení v skutku pod bodom 1) obžaloby, sa podieľali na drogovej trestnej činnosti v zoskupení, ktoré napĺňa všetky zákonné znaky zločineckej skupiny. Po zrekapitulovaní časti rozhodnutí najvyššieho súdu prokurátor uviedol, že podľa jeho názoru sa tieto priklonili k záveru, že obžaloba správne ustálila právnu formu organizovanosti skupiny páchajúcej drogovú trestnú činnosť.

Trestná vec sa v súčasnosti nachádza v štádiu záverečných rečí a prípadné prepustenie obžalovaných z väzby na slobodu by podľa prokurátora výrazným spôsobom ohrozilo skončenie hlavného pojednávania v rozumnom čase. Poukázal pritom na posledný termín hlavného pojednávania 7. mája 2024, ktorý bol zmarený neúčasťou jedného z obžalovaných, ktorý je trestne stíhaný na slobode, pretože absentoval jeho výslovný prejav vôle nezúčastniť sa hlavného pojednávania.

S poukazom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd sťažnostný napadnuté uznesenie postupom podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil.

K sťažnosti prokurátora sa vyjadril obžalovaný Ľ M prostredníctvom obhajcu JUDr. ... písomným podaním z 21. mája 2024, v ktorom uviedol, že sťažnosť prokurátora navrhuje ako nedôvodnú zamietnuť.

Spis spolu s podanou sťažnosťou bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený 20. mája 2024.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") na podklade riadne a včas podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako i konanie týmto výrokom predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku policajt preruší trestné stíhanie, ak ústavný súd alebo Súdny dvor Európskej únie pozastaví účinnosť právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 283 ods. 1 Trestného poriadku súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 2, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4, alebo môže prerušiť trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.

Prerušenie trestného stíhania je predbežné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, ktorého podkladom sú najmä faktické, avšak aj právne (§ 228 ods. 2 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku) prekážky vedenia trestného stíhania (Čentéš, J., Kurilovská, L., Burda, E., a kol. Trestný poriadok II. § 196 - 569. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 250).

V predmetnej veci Špecializovaný trestný súd prerušenie trestného stíhania odôvodnil tým, že ústavný súd uznesením z 28. februára 2024, vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 11. marca 2024 pod č. 41/2024 Z. z., pozastavil účinnosť novely Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z., pričom v prípade, ak by ústavný súd rozhodol o súlade predmetnej novely s ústavou, v zmysle tejto novely by bolo možné skutky uvedené v obžalobe kvalifikovať miernejšie a v rámci nižšej trestnej sadzby než podľa aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy.

K tomu sa žiada v prvom rade uviesť, že v § 228 ods. 2 Trestného poriadku nie je uvedený taký dôvod prerušenia trestného stíhania, ktorý by odôvodňoval výrok rozhodnutia, ktorý v napadnutom rozhodnutí použil Špecializovaný trestný súd. V zhode s odôvodnením sťažnosti prokurátora možno poukázať na to, že obligatórne dôvody prerušenia trestného stíhania, vymenované v § 228 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, sú tvorené či už faktickými alebo právnymi prekážkami, ktoré ak nastanú, objektívne súdu znemožňujú na určitý čas vo veci konať a rozhodnúť. Takouto právnou prekážkou by nepochybne bolo, ak by ústavný súd pozastavil účinnosť niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti aktuálne platného a účinného Trestného zákona, teda súdu by absentovalo zákonné ustanovenie, podľa ktorého by mohol posúdiť trestnosť skutku popísaného v obžalobe.

O takýto prípad však v predmetnej veci nejde, nakoľko ústavný súd svojim uznesením pozastavil účinnosť novely Trestného zákona, a to ešte pred tým, ako predmetná novela účinnosť skutočne nadobudla. Podľa schváleného znenia zákona mala novela Trestného zákona nadobudnúť účinnosť 15. marca 2024, pričom uznesenie ústavného súdu, ktorým bola jej účinnosť pozastavená, bolo v Zbierke zákonov vyhlásené 11. marca 2024. Je tak zrejmé, že novela Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. doposiaľ nenadobudla účinnosť (z dôvodu pozastavenia jej účinnosti) a teda na predmetnú trestnú vec sa doposiaľ reálne nemohla vzťahovať. Z tohto dôvodu je jej použitie v predmetnej veci stále len v hypotetickej rovine, a prichádza do úvahy len v prípade, ak ústavný súd vysloví súlad v novele uvádzaných ustanovení aplikovateľných na predmetnú vec, s ústavou.

Jednotlivé dôvody prerušenia trestného stíhania, uvedené v § 228 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, sú konštruované tým spôsobom, že sa vzťahujú na situácie, ktoré keď nastanú, objektívne či už orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu na určitý čas bránia vo veci konať alebo o nej rozhodnúť (napr. nemožnosť náležíte objasniť vec pre neprítomnosť obvineného alebo svedka, nemožnosť postaviť obvineného pred súd pre ťažkú chorobu a ďalšie), a to až do odpadnutia danej prekážky. Ide teda o situácie, v ktorých sa „na ceste k rozhodnutiu" objaví prekážka, ktorú je potrebné najskôr odstrániť a až potom je možné „po ceste k rozhodnutiu" pokračovať a vo veci ďalej konať a rozhodnúť. V predmetnej veci však takáto prekážka nenastala, teda Špecializovanému trestnému súdu pozastavenie účinnosti novely Trestného zákona, ktorá z dôvodu nenadobudnutia účinnosti na predmetnú trestnú vec doposiaľ nikdy nebola aplikovateľná, reálne vo veci nebráni rozhodnúť, nakoľko na vec je aj v súčasnosti, bez akejkoľvek zmeny zákonom č. 40/2024 Z. z., aplikovateľný platný a účinný Trestný zákon, a to vrátane jednotlivých skutkových podstát trestných činov, pre ktoré bola na obžalovaných podaná obžaloba. Špecializovaný trestný súd preto nemá „na ceste k rozhodnutiu" žiadnu reálnu prekážku, na ktorej odstránenie by musel čakať a z tohto dôvodu prerušovať trestné stíhanie.

Inými slovami povedané, s prihliadnutím na konkrétnosti predmetnej veci, ak by ústavný súd pozastavil účinnosť aktuálne platného a účinného znenia § 172 Trestného zákona, vznikla by reálna objektívna právna prekážka, pre ktorú by Špecializovaný trestný súd vo veci nemohol rozhodnúť, pretože by mu chýbalo účinné ustanovenie Trestného zákona, podľa ktorého by mal posudzovať trestnú zodpovednosť obžalovaných. Na strane druhej, pokiaľ ústavný súd pozastavil účinnosť okrem iného aj novely § 172 Trestného zákona pred tým, ako účinnosť tohto právneho predpisu nastala, doposiaľ nedošlo k žiadnej zmene platného a účinného znenia (okrem iných aj) § 172 Trestného zákona, a súdu nevznikla žiadna právna prekážka, pre ktorú by vo veci nemohol konať alebo rozhodnúť.

Nemožno preto v tomto prípade súhlasiť s názorom Špecializovaného trestného súdu o tom, že novela Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. je právnym predpisom, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej a že pozastavenie jej účinnosti je dôvodom na prerušenie trestného stíhania tak, ako to predpokladá § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Pozastavenie účinnosti doposiaľ nikdy neúčinného právneho predpisu totiž nepredstavuje reálnu, ale iba hypotetickú právnu prekážku, ktorá súdu nebráni v rozhodnutí vo veci, a preto vo vzťahu k nej nieje možné aplikovať postup podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku s poukazom na § 283 ods. 1 Trestného poriadku.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 28. mája 2024

JUDr. Peter P a l u d a, v. r. predseda senátu