Ústavný súd SR dňa 03.07.2024 informoval na tlačovej besede o svojom rozhodnutí ohľadne preskúmavania tzv. trestnej novely (vec vedená na Ústavnom súde SR pod sp. zn. PL. ÚS 3/2024), pričom za protiústavné označil päť ustanovení a to:
- § 438k ods. 1 Tr. zák. a totožné ustanovenie § 36a zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb; ide o prechodné ustanovenia, ktoré sa týkajú trestu prepadnutia majetku,
- § 438k ods. 5 Tr. zák. – prechodné ustanovenie k prerušeniu premlčania trestného stíhania,
- § 567t ods. 4 Tr. por. - prechodné ustanovenie ohľadne preskúmavania právoplatne súdom schválených dohôd o vine a treste a to aj do minulosti (možnosť podať dovolanie v takýchto veciach však zostala zachovaná v prípadoch, ak rozsudok o schválení dohody nadobudol právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona),
- § 119 ods. 6 Tr. por. - použitie nezákonného dôkazu v trestnom konaní.
Okrem týchto ustanovení teda zvyšok trestnej novely nadobudne účinnosť dňom, keď bude v Zbierke zákonov publikovaný nález ÚS SR.
Z tlačovej správny Ústavného súdu SR zo dňa 03.07.2024:
„Namietané zmeny trestných sadzieb, zmeny v spôsobe určenia hraníc výšky škody, zmeny v možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a zmeny v premlčaní ústavný súd posudzoval v plnej miere s rešpektom k predchádzajúcej judikatúre o deľbe moci v oblasti trestného zákonodarstva a nezistil, že by napadnutý zákon bol celkom zjavne excesívny alebo produktom svojvôle zákonodarcu vo vzťahu k zmenám v právnej úprave týkajúcej sa majetkovej, hospodárskej a korupčnej trestnej činnosti.
Ústavný súd vyslovil nesúlad prechodných ustanovení týkajúcich sa trestu prepadnutia majetku, ktoré prikazujú po obnove konania vyvolanej skorším zrušujúcim nálezom ústavného súdu použiť novoúčinné znenie napadnutého zákona vo vzťahu k tejto otázke, aj keď priaznivejšie pre páchateľa môže byť aktuálne účinné znenie trestného zákona generované práve týmto skorším nálezom. Z rovnakých dôvodov za nesúladné s ústavou považoval ústavný súd aj prechodné ustanovenie napadnutého zákona, ktoré umožňuje považovať pri spätnom použití nových, pre páchateľa priaznivejších pravidiel týkajúcich sa trestnosti činu trestné stíhanie za premlčané len v prípade, ak dôvody skoršieho prerušenia premlčania nastali po márnom uplynutí novoustanovenej premlčacej doby len prvýkrát. Ústavný súd tiež vyslovil nesúlad prechodného ustanovenia, ktoré ministrovi spravodlivosti umožňuje podať dovolanie v neprospech obvineného spätne do troch rokov pri dohodách o vine a treste schválených pred 15. marcom 2024.
Súčasťou odôvodnenia nálezu je právny názor na ústavnokonformný výklad napadnutého zákona, podľa ktorého ustanovenia o predĺžení lehoty na podanie dovolania v neprospech obvineného na tri roky a o rozšírení oprávnenia ministra spravodlivosti podať dovolanie aj proti rozsudkom súdu o schválení dohody o vine a treste možno použiť len pri rozhodnutiach, ktoré nadobudli právoplatnosť najskôr 15. marca 2024. Napokon ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovení upravujúcich možnosť použiť nezákonne získaný dôkaz v trestnom konaní, aj keď výlučne len v prospech obvineného.
V ostatných častiach návrhom navrhovateľov nevyhovel. To sa týka aj častí napadnutého zákona súvisiacich so zrušením úradu špeciálnej prokuratúry. Ústavný súd pritom vychádzal z vlastnej judikatúry, podľa ktorej vznik a existencia úradu špeciálnej prokuratúry ako súčasti generálnej prokuratúry nepredstavovali zásah do čl. 150 ústavy práve preto, lebo právomoc generálneho prokurátora vo vzťahu k činnosti úradu špeciálnej prokuratúry bola obmedzená len čiastočne a nebola obmedzená v rozsahu, ktorý by popieral postavenie generálneho prokurátora podľa čl. 150 ústavy. O to menej môže predstavovať neústavný zásah zákonodarcu do organizácie a štruktúry prokuratúry zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry. Zrušením úradu špeciálnej prokuratúry nedochádza k narušeniu systému slovenskej prokuratúry ani medzinárodných záväzkov, keď agendu úradu špeciálnej prokuratúry preberajú iné útvary v rámci prokuratúry podriadené generálnemu prokurátorovi“.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.