Skutok a jeho nesprávny opis pri chránenej osobe podľa § 139 Tr. zák. - rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

Úvodná poznámka - JUDr. Peter Šamko

Nižšie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nasleduje doterajšiu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu ohľadne vymedzenia skutkových okolností v prípadoch, v ktorých sa obžalovanému kladie za vinu spáchanie trestného činu na chránenej osobe podľa § 139 Tr. zák.

V tomto smere je nutné uviesť, že na správne vymedzenie skutku v obžalobe, či odsudzujúcom rozsudku nie je postačujúce ak je v skutku označená poškodená osoba len ako chránená osoba v zmysle § 139 ods. 1 Tr. zák. (napríklad, že je dieťa, blízka osoba, chorá osoba), ale je nutné brať do úvahy aj ustanovenie § 139 ods. 2 Tr. zák. a súvislosť spáchania trestného činu práve s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Aj táto súvislosť musí mať odraz v opise skutku, nakoľko v opačnom prípade skutok nenapĺňa znaky tejto kvalifikovanej skutkovej podstaty a obžalovaný z jej spáchania nemôže byť uznaný za vinného.

Na to, aby bolo možné pri právnej kvalifikácii použiť aj ustanovenie § 139 ods. 1 (napríklad písm. c) – blízka osoba) Tr. zák. teda nestačí len formálne zistenie, že poškodený a obžalovaný sú napríklad súrodenci a preto je nutné skutok právne posúdiť aj podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Len takéto zistenie, samé osobe, totiž celkom opomína znenie ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. sa ustanovenie odseku 1 nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že podstatným pre posúdenie postavenia chránenej osoby ako znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty je nielen zistenie, že niekto má postavenie chránenej osoby (v danom prípade blízkej osoby), ale aj skutočnosť, že trestný čin, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu bol spáchaný v súvislosti s postavením chránenej osoby. Pokiaľ trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením chránenej osoby, nie je ani možné použiť tento znak (chránenej osoby) ako kvalifikačný moment pri právnej kvalifikácii stíhaného skutku.

Ustanovením § 139 ods. 2 Tr. zák. vyžadovaná súvislosť spáchaného trestného činu s postavením chránenej osoby je skutkovým zistením, t. j. musí byť súčasťou popisu skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu. To napokon vyplýva aj z ustanovenia § 163 ods. 3 Tr. por., z ktorého je zrejmé, že súčasťou tzv. skutkovej vety vo výroku meritórneho rozhodnutia musí byť aj opis skutočností, ktoré odôvodňujú všetky zákonné znaky trestného činu vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

Pokiaľ teda prokurátor a následne aj súd prvého stupňa chcú klásť obžalovanému za vinu aj spáchanie kvalifikovanej skutkovej podstaty vychádzajúcej z ustanovenia o chránenej osobe podľa § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., potom musia v skutkovej vete vymedziť opis skutku tak, aby pokrýval nielen skutočnosť že poškodený bol blízkou osobou obžalovaného (čo je vyjadrené v skutkovej vete napríklad slovom „brat“), ale aj skutočnosť, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením poškodenej osoby. Táto súvislosť spáchaného trestného činu s postavením poškodenej ako blízkej osoby musí vyplývať z tzv. skutkovej vety (z popisu ktorej by malo vyplývať napríklad, že obžalovaný zaútočil na svojho brata práve preto, že to bol jeho brat a preto očakával slabší odpor pri získaní jeho peňazí a podobne a nie z iného dôvodu, napríklad zo žiarlivosti).

Uvedené závery vyplývajú nielen z výkladu ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák. v spojení s ustanovením § 163 ods. 3 Tr. por., ale aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/65/2013 zo dňa 03.12.2013), z ktorej celkom jednoznačne vyplýva, že vek, postavenie, či stav poškodeného musí byť v určitej vecnej súvislosti so spáchaným trestným činom, t. j. musí byť motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku, teda rozhodnutie páchateľa smerujúce k spáchaniu trestného činu. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, že v zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči osobe uvedenej v § 139 ods. 1 Tr. zák. považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby len pri úmyselnom trestnom čine, pričom sa zároveň vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je chránenou osobou a navyše (otázka súvislosti so spáchaným trestným činom) aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. V tejto súvislosti najvyšší súd skonštatoval aj to, že táto subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby sa vyžaduje pri kvalifikačnom použití pri všetkých písmenách ustanovenia § 139 ods. 1 Tr. zák. Dôvodom zrušenia rozsudku v dovolacom konaní zo strany najvyššieho súdu bola skutočnosť, že z formulácie skutkovej vety rozsudku nijako nevyplývalo, že by spáchanie trestného činu bolo z hľadiska obžalovaného subjektívne ovplyvnené súvislosťou s vekom poškodeného a napriek tomu bol uznaný vinným aj zo spáchania kvalifikovanej skutkovej podstaty v rozpore s ustanovením § 139 ods. 2 Tr. zák.

Skutkové zistenie, že poškodený bol v čase spáchania skutku voči obžalovanému v pomere blízkej osoby je teda len základný predpoklad pre použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu (na chránenej osobe). Aby súd prvého stupňa mohol obžalovaného uznať vinným aj zo spáchania tejto kvalifikovanej skutkovej podstaty musí byť v opise skutkovej veci vyjadrená súvislosť medzi spáchaným trestným činom a skutočnosťou, že poškodený bol blízkou osobou obžalovaného (t. j., tak ako to uvádza najvyšší súd v citovanom rozhodnutí, musí byť do skutkovej vety zahrnutý aj motivačný faktor, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku, teda rozhodnutie obžalovaného smerujúce k spáchaniu trestného činu). Alebo povedané inak, každý použitý znak uvedený v tzv. právnej vete musí mať svoj odraz v tzv. skutkovej vete a pokiaľ sa tak nestane nie je možné uznať obžalovaného za vinného aj za spáchanie znaku, ktorý nie je pokrytý skutkovými okolnosťami.

K uvedenému je potrebné dodať, že starostlivosť o dokonalosť popisu skutku, teda aj to, aby skutok vyjadroval všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, je výhradne doménou aktivity obžaloby a nie súdu, nakoľko v konaní pred súdom ťaží, ohľadne otázky viny, dôkazné bremeno len prokurátora. Úlohou súdu teda nie je, aby vlastnou aktivitou odstraňoval prípadne vady v popise skutku a tak sa podieľal na preukazovaní viny obžalovaného (v tomto smere možno za použitia komparatívneho výkladu poukázať aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 670/2005 zo dňa 24.04.2006, ktorý skonštatoval, že aktívne zásahy súdu do skutkovej vety bez aktivity obžaloby nie je možné chápať ako nestranné rozhodovanie súdu). Súd nie je pomocník prokurátora, ktorý mu dotvorí, doplní, či opraví skutok tak, aby zodpovedal právnej kvalifikácii uvedenej v obžalobe.

Právne vety:

I. podľa § 139 ods. 1 písm. f), ods. 2 Trestného zákona (a contrario) možno spáchanie činu voči (na) chorej osobe ako chránenej osobe považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len vtedy, ak bol trestný čin spáchaný v súvislosti so stavom takejto osoby. Táto súvislosť pritom musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne, čo nevyhnutne predpokladá, že páchateľ jednak vie, že poškodený je chorou osobou a súčasne túto okolnosť subjektívne spája s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá, alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Uvedené musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené v skutkových záveroch, t. j. v skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku. Samotné odôvodnenie rozhodnutia, akokoľvek podrobné a presvedčivé, však nepostačuje. Z toho zároveň vyplýva, že skutok (čin) možno právne posúdiť ako spáchaný voči (na) chorej osobe, iba ak je z jeho popisu zrejmé, že jeho spáchanie bolo u obvineného ovplyvnené (podmienené) stavom poškodeného (v tejto súvislosti pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 117/2014).

ii. Vychádzajúc z uvedeného je nutné vo vzťahu k preskúmavanej vec i konštatovať, že z formulácie skutkovej vety rozsudku okresného súdu vôbec nevyplýva, že by obvinený vedel, že poškodený je chorou osobou, a ani to, že stav poškodeného bol motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil jeho rozhodnutie spáchať predmetný trestný čin. Inými slovami, zo skutkovej vety explicitne nevyplýva, že by obvinený mal vedomosť o zdravotnom stave poškodeného a že by tento faktor chcel využiť pri páchaní trestnej činnosti, teda že by pri zámere spáchať trestný čin počítal s týmto faktorom ako okolnosťou, v dôsledku ktorej by mohlo byť spáchanie trestnej činnosti uľahčené. V skutkovej vete sa síce nachádza strohé konštatovanie, že obvinený sa konania dopustil na chorej osobe, avšak len táto skutočnosť, s ohľadom na vyššie uvedené (pozri aj R 117/2014), sama o sebe nie je dostatočná na subsumovanie konania obvineného pod kvalifikovanú skutkovú podstatu zločinu porušovania domovej slobody podľa ods. 3 písm. a) § 194 Trestného zákona.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/44/2024 zo dňa 09.07.2025

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudc ov JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemanič a na neverejnom zasadnutí konanom 9. júla 2025 v Bratislave s následným verejným vyhlásením rozsudku, v trestnej veci obvineného Y. K. pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní menovaného podanom proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp. zn. 2T/84/2019, z 24. novembra 2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/27/2023, z 22. júna 2023

rozhodol:

I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 2T/84/2019, z 24. novembra 2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/27/2023, z 22. júna 2023 bol porušený zákon

v ustanoveniach § 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona a § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného Y. K..

II. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/27/2023, z 22. júna 2023 a rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 2T/84/2019, z 24. novembra 2022.

Zrušuje aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

III. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikazuje Okresnému súdu Martin, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 2T/84/2019, z 24. novembra 2022 bol obvinený Y. K.

uznaný za vinného zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na skutkovom základe, že:

„dňa 04.03.2018 asi o 11:00 hod. neoprávnene vošiel do chodby rodinného dumu na ul. T. Č.. XX, ktorého vlastníkom je R. R., nar. XX.XX.XXXX, a to tak, že najprv zvonil na zvonček, potom búchal na vchodové dvere, keď R. R. otvoril vchodové dvere, zaprel sa do jeho hrude rukami, odtlačil ho do stredu chodby a udrel ho do oblasti ľavého oka, čím mu spôsobil zranenie, a to zmliaždenie mäkkých tkanív tváre pod ľavou očnicou ľahkého stupňa a rozsahu, s dobou liečenia menej ako 7 dní, pričom konania sa dopustil na chorej osobe.“

Za to bol obvinenému Y. K. podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, pričom výkon tohto trestu mu bol podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky a zároveň mu bol podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. f) uložený probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe s povinnosťou spočívajúcou v príkaze písomne sa ospravedlniť poškodenému R. R..

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na podklade odvolania obvineného rozhodol uznesením, sp. zn. 3To/27/2023, z 22. júna 2023 tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený Y. K. prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Milana Kuzmu dovolanie s poukazom na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c ) Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu] a § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolac í súd nemôže skúmať a meniť].

Obvinený v dovolaní v podstate namietal:

,,[§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] Dokazovanie sa v trestnom konaní zameriavalo skoro výlučne na zranenia, ktoré mali byť v priebehu inc identu poškodenému spôsobené. Poškodený tvrdil, že v dôsledku útoku obžalovaného u neho došlo k podvrtnutiu členka s následnou trombózou, k poraneniu mäkkých tkanív tváre pod ľavou oč nic ou a k odlupovaniu sklovc a. Znaleckým dokazovaním boli tvrdenia poškodeného jednoznačne vyvrátené, bolo teda preukázané, že poškodený klamal keď tvrdil, že mu mal obžalovaný kopnúť do nohy. Čo sa týka tvrdenia poškodeného, že mu mal obžalovaný päsťou udrieť do tváre, toto tvrdenie nebolo znalec kým skúmaním jednoznačne preukázané. Zo znalec kého posudku vypracovaného znalkyňou MUDr. Martinou Molitorovou, PhD. č. 17/2020 vyplýva, že k vzniku poranenia u poškodeného mohlo dôjsť úderom päsťou (priamym pôsobením tupého násilia na oblasť okolia ľavého oka) ako aj pôsobením obranného paprikového spreja, ktorý pri lokálnom pôsobení na kožu vyvoláva okamžitú reakc iu a podráždenie v postihnutej oblasti, výsledkom č oho je opuc h a zač ervenanie kože. Následkom môže byť aj dlhšie trvajúce slzenie zasiahnutého oka. Postihnutý udával ešte 10 dní po popísanom incidente bolestivosť ľavej strany tváre a slzenie ľavého oka. S poukazom na uvedené, fyzic ké napadnutie poškodeného obžalovaným nebolo v konaní jednoznač ne preukázané.

V konaní boli teda dôsledne dokazované zdravotné ťažkosti udávané poškodeným, súd však opomenul skúmať, č i došlo k naplneniu žalovaného trestného č inu. Vo vzťahu k naplneniu objektívnej stránky a v koneč nom dôsledku aj vo vzťahu k naplneniu subjektívnej stránky trestného č inu porušovania domovej slobody bolo preto nevyhnutné okrem iného skúmať, č i vstup do obydlia poškodeného (čo obžalovaný zásadne popiera a tvrdí, že do obydlia poškodeného nevstúpil) mohlo dôjsť s predchádzajúc im súhlasom poškodeného. Obžalovaný vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní vypovedal, že poškodený mu výslovne uviedol, že keď sa c hce s nim rozprávať, tak má za ním prísť. Uvedenú rozhodnú skutoč nosť

potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa R.. R. L., ktorá na hlavnom pojednávaní na otázky uviedla, že

sa jej zdá, že počula 'Poď ku mne!'.

Okresný súd na túto zásadnú výpoveď pri rozhodovaní o vine neprihliadol s odôvodnením, že výpoveď sa týka skutočností, ktoré predchádzali skutku, avšak svedkyňa nevidela, čo sa odohralo v dome a pred dverami do domu poškodeného (str. 24 rozsudku Okresného súdu). Preukázaná skutočnosť, že poškodený vyzval obžalovaného, aby k nemu prišiel, jednoznač ne vyluč uje naplnenie objektívnej ako aj subjektívnej stránky trestného činu porušovania domovej slobody. Okresný súd použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty (§ 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona - spác hanie trestného činu voč i chorej osobe odôvodnil (na odôvodnenie ktoré Krajský súd poukázal) tým, že obžalovaný konal aktívnym konaním použitím fyzic kého násilia voč i osobe, ktorá je c hránenou osobou - osobou chorou, o ktorej skutoč nosti mal obžalovaný vedomosť.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že ustanovenie § 18 Trestného zákona a ustanovenie § 139 ods. 2 Trestného zákona upravuje spôsob riešenia dvoch odlišných právnych otázok, a to jednak otázku zavinenia vo vzťahu ku okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, a jednak ďalšiu podmienku použitia osobitného kvalifikačného pojmu c hránenej osoby, spočívajúc u v súvislosti spáchania č inu s postavením, stavom alebo vekom c hránenej osoby. Taká súvislosť musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska pác hateľa aj subjektívne. Obžalovaný svoju vedomosť o tom, že poškodený je osobou c horou, v konaní nespoc hybňoval. Pokiaľ by teda obžalovaný vstúpil do obydlia poškodeného (č o obžalovaný popiera), bola by splnená podmienka subjektívnej stránky vo vzťahu k dotknutej okolnosti ako okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Inak je tomu vo vzťahu k súvislosti medzi zdravotným stavom poškodeného a spác haním trestného činu, ktorá okolnosť sa vyžaduje v zmysle § 139 ods. 2 Trestného zákona. Tu je potrebné, aby bol zdravotný stav poškodeného (v urč itej vec nej súvislosti) zároveň aj motivač ným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku (rozhodnutie pác hateľa, smerujúc e k spác haniu trestného činu). Skutok (č in) možno právne posúdiť ako spác haný voč i (na) c horej osobe iba ak je z jeho popisu zrejmé, že jeho spáchanie bolo u obvineného ovplyvnené (podmienené) c horobou poškodeného (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tdo/65/2013).

Z formulácie skutkovej vety napadnutého rozsudku, ako ani z jeho odôvodnenia však nijako nevyplýva,

že by spáchanie tohto č inu bolo z hľadiska obvineného subjektívne ovplyvnené súvislosťou so

zdravotným stavom poškodeného. Je zrejmé, že 'pozvanie' poškodeného bolo dôvodom, prečo obžalovaný šiel k poškodenému, zdravotný stav poškodeného nebol motivačným faktorom ani v minimálnej miere. Krajský súd teda pochybil v tom, že stotožnil otázku posudzovania v zmysle § 18 Trestného zákona, teda zavinenie, respektíve jeho vedomostnú zložku vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (spáchanie trestného činu voči chorej osobe) a otázku posudzovanú v zmysle § 139 ods. 2 Trestného zákona, teda spáchanie trestného činu v súvislosti so zdravotným stavom poškodeného (ako ďalšiu podmienku použitia dotknutej okolnosti ako okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby), napriek tomu, že ide o dve rozdielne otázky.

[§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] Bolo porušené právo obžalovaného na obhajobu tým, že súdy nehodnotili dôkazy vo vzájomnej súvislosti a ignorovali dôkazy v prospech obvineného (viď. odôvodnenie vyššie). K porušeniu práva na obhajobu došlo aj arbitrárnym konaním (dokazovanie vo vzťahu k trestnému činu ublíženia na zdraví) a nevykonaným navrhnutých dôkazov, ktoré mali súvis s dokazovaním vo vzťahu k spáchaniu trestného činu porušenia domovej slobody. Napriek tomu, že súd vykonal rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k zdravotnému stavu obžalovaného, ktoré so žalovaným skutkom nesúviseli, odmietol vykonať obhajobou navrhnutý dôkaz a to napriek tomu, že vyšetrovací pokus by jednoznačným spôsobom potvrdil alebo vyvrátil, či bol použitý paprikový sprej v interiéri vstupnej chodby do domu poškodeného (ako to tvrdil poškodený), alebo v exteriéri (ako to tvrdil obžalovaný) a teda tú rozhodnú skutočnosť, či obžalovaný vstúpil do obydlia poškodeného alebo nie. Vykonanie predmetného vyšetrovacieho pokusu bolo opodstatnené o to viac, že v konaní okrem výpovede poškodeného (u ktorého bolo znaleckým skúmaním preukázané, že súd zásadným spôsobom zavádzal) a jeho manželky neboli zabezpečené žiadne iné dôkazy, ktoré by spáchanie žalovaného skutku preukazovali.“

Obvinený Y. K. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona v jeho neprospech, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu v celom rozsahu, ako aj rozsudok okresného súdu a prikázal, aby súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor, ktorý uviedol:

„K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu je potrebné uviesť, že okresný súd v rozsudku konštatoval, že v predmetnej veci stáli proti sebe dve skupiny dôkazov. Na jednej strane to bola výpoveď obžalovaného.

Na strane druhej to bola výpovede svedka - poškodeného, svedkyne R. R., ako aj odborné vyjadrenia, výpoveď znalkyne, lekárske správy, úradné záznamy zasahujúc ic h príslušníkov PZ V.. R.. R. B. a Y.. B. P. a ic h výpoveď na hlavnom pojednávaní, záznam hovoru RED AT a ďalšie listinné dôkazy. Svedkovia - E.. R.. Ľ. K. A.., E. P., R.. R. L. a S.. J. J., Y.., títo neboli prítomní a účastný konfliktu a nevedeli sa vyjadriť k skutoč nostiam pre trestné konania významným, títo sa vyjadrili len k napätým vzťahom, ktoré panujú medzi obžalovaným a poškodeným, ako aj k skutočnostiam, ktoré predc hádzali skutku a skutoč nostiam, ktoré videli po skutku, teda ako obžalovaný vyc hádza od poškodeného, nevedeli však č o sa odohralo v dome a pred dverami do domu poškodeného. Krajský súd, rozhodnutie okresného súdu potvrdil a konštatoval, že súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúc e pre uloženie druhu a výmery trestu, vrátane správneho zistenia absenc ie poľahčujúc ic h a priťažujúc ic h okolností, správnej aplikác ie ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona, teda sa plne stotožnil s otázkou uznania viny a uloženia primeraného trestu.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i), Trestného poriadku, odsúdený vo svojom dovolaní poukazuje na to, že nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, spoč íva v nesprávnej právnej kvalifikác ii, pretože poškodený nemá byť kvalifikovaný ako c hránená osoba s poukazom na c horú osobu, ako osobu so zmenenou pracovnou sc hopnosťou, resp. ako invalidnú osobu. Toto ustanovenie c hráni zraniteľnejšie osoby, tieto taxatívne vymenúva, a to z dôvodu, že spoloč nosť ma eminentný záujem na ich zvýšenej oc hrany zo strany štátu. Odsúdený mal informác ie o zdravotnom stave poškodeného, sú dlhoroč ní susedia, a pre právnu kvalifikác iu konanie odsúdeného je nepodstatné, či takto konal, vediac o zdravotnom stave poškodeného. Odsúdený nepoukazuje ani na žiadne dôkazy, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Poukazuje iba na to, že súd nevykonal vyšetrovací pokus, teda v rámc i obhajoby presadzuje vlastný právny názor, ktorým sa domáha opačného posúdenia vec i, pri opretí sa o vykonané dôkazy, ktoré vinu odsúdeného zoslabujú, avšak nevyvrac ajú. Je na zvážení súdu, ktoré navrhované úkony sa rozhodne vykonať, pri dostatoč nom zistení stavu veci, nadbytoč né úkony, najmä tie, ktoré idú na rámec patrič ného dokazovania, alebo nemôžu zvrátiť otázku viny a primeraného trestu, zamietne.“

Prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného Y. K. podľa § 382 písm. c ) Trestného poriadku odmietol.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril aj poškodený, ktorý uviedol:

„Poškodený konštatuje, že takto vymedzené dôvody dovolania nie sú spôsobilé na zmenu právnyc h záverov súdov, že tieto závery sú plne relevantné pokiaľ zoberieme na vedomie, č o c hráni trestný č in porušovania domovej slobody. Niet žiadnyc h pochyb o tom, že susedské vzťahy boli vážne narušené a tieto vyústili do nekontrolovateľného správania sa odsúdeného, ktorý prekroč il svojím konaním všetky

medze akc eptovania domovej slobody a medze dané v znení Trestného zákona. Tak ako je vymedzená

skutková podstata 'kto neoprávnene vnikne do obydlia iného...' tak je potrebné hodnotiť i tento prípad, čo súdy svojimi rozhodnutiami správne vyhodnotili a správne zobrali na vedomie pri rozhodovaní aký bol stav spolužitia susedov. Tento logický postup bol správnym záverom súdov a iný výklad by odporoval obvyklému správaniu sa ľudí v takto vypätej situácií. V týchto súvislostiach treba hodnotiť aj jednotlivé vyjadrenia účastníkov incidentu, čo súd taktiež správne vyložil, že pozvanie (ktoré poškodený popiera) o ktorom sa svedkyni L. 'zdá' nemohlo byť hodnotené inak a nikdy ho nemožno vykladať ako sa to snaží vyložiť odsúdený, že mal oprávnenie na vstup do obydlia poškodeného.

I keď sa odsúdený v bode II. podaného dovolania rozsiahlo venuje otázke ublíženia na zdraví, tak skutková podstata porušovania domovej slobody v tomto prípade je nie je umocnená spôsobeným útokom na zdravie poškodeného, ale kvalifikovanú skutkovú podstatu spôsobuje to, že poškodený jednoznačne vedel, že sused je chorou osobou. Toto nepoprel počas celého konania a práve táto skutočnosť bola pre odsúdeného rozhodná pre jeho konanie, napadnutie poškodeného v jeho dome. Isto by takto nekonal, ak by vedel, že poškodený je zdravou osobou a má výšku 2 m a váhu viac ako 110 kg.

Ak odsúdený poukazuje vo svojom dovolaní na to, že súd opomenul skúmať, či došlo k naplneniu žalovaného trestného činu, tak ani s touto argumentáciou odsúdeného sa nie je možné stotožniť, lebo táto otázka naplnenia skutkovej podstaty bola dôsledne analyzovaná ako zo strany okresného súdu, tak i odvolacieho súdu, kedy podklady pre ustálenie záverov vyplývajú zo spisového materiálu. Prvostupňový súd tak aj odvolací súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutia a jasne a presvedčivo uviedol logické súvislosti podporené dôkazným stavom, na základe ktorého rozhodol.

Podstatné pre rozhodnutie v tejto veci je to, či došlo k porušeniu domovej slobody, kedy spác hanie tohto skutku malo byť vo vzťahu k chránenej osobe. Súd sa podrobne zaoberal tým, ako ku skutku došlo, aký bol jeho priebeh a dôsledne skúmal, č i išlo o vniknutie oprávnené alebo neoprávnené. Za uvedeného skutkového stavu niet žiadnych pochýb pri agresivite, ktorú presadzoval odsúdený a jeho vulgárnom správaní, že vojdenie do obydlia nemalo žiadnu pozývac iu č asť, že okolnosti daného prípadu vyluč ovali dobromyseľnosť sprístupnenia svojej nehnuteľnosti poškodeným a ani vedomie odsúdeného, že by mal oprávnenie alebo pozvanie do nehnuteľnosti vstúpiť. Za tohto stavu bolo opodstatnené potom prijať záver, že vniknutie do obydlia poškodeného bolo nežiadúc e a v rozpore s Trestným zákonom. Uvedené

hodnotenie vzhliadol ako prvostupňový súd, tak i odvolací súd, č o je v rozpore s tvrdením odsúdeného

uvedeným na strane 4., kde tvrdí, že bola 'preukázaná skutočnosť', že poškodený vyzval obžalovaného k tomu, aby k nemu prišiel. Odsúdený týmto argumentuje a odvoláva sa na záver, že nedošlo k naplneniu objektívnej ako aj subjektívnej stránky trestného činu porušovania domovej slobody. Tento odsúdeným prijatý záver nepreukázania skutočností sa vymyká z logického a právneho záveru hodnotenia okolností prípadu, skutočnej návštevy odsúdeného na a v nehnuteľnostiach poškodeného a v konečnom dôsledku aj v následkoch tejto návštevy, ktoré pozostávali z fyzického útoku a zranení, ktoré boli zachytené na následnom ošetrení poškodeného.

Ak svoju argumentáciu o tom, že odsúdený nebol v nehnuteľnosti poškodeného, odsúdený postavil na tom, že z dôvodu, že nebol vykonaný vyšetrovací pokus použitia paprikového spreja KO-JET vnútri nehnuteľností poškodeného došlo k porušeniu práva na jeho obhajobu poškodený uvádza, že rozptyl tohto obsahu paprikového spreja s odstupom niekoľkých minút je taký, že jeho zistenie daným vyšetrovacím pokusom nie je možné. Časový interval určenia tohto rozptylu by ani daným vyšetrovacím pokusom nebolo možné zistiť, pretože čas, ktorý by mal byť skúmaný na rozptyl nie je dostatočne identifikovaný. Taktiež je potrebné uviesť, že aplikácia tohto spreja bola vo vzťahu k útočníkovi do jeho tváre z krátkej vzdialenosti, čo eliminovalo jeho útok a okamžité opustenie jeho nehnuteľnosti. I toto je skutočnosť, ktorá ovplyvňuje výsledok vyšetrovacieho pokusu negatívnym spôsobom t. j., že nie je možné pri otvorených dverách do nehnuteľností a pri odídení osoby vo vzťahu ku ktorej bol sprej aplikovaný zistiť výsledok takéhoto vyšetrovacieho pokusu na takej úrovni, aby sa od toho mohol odvíjať záver o vstúpení alebo nevstúpení odsúdeného do nehnuteľnosti poškodeného. Vstup odsúdeného bol od začiatku identifikovanú jasne, nemenne, ako zo strany poškodeného, tak i zo strany jeho manželky. Dovolací súd musí zobrať pri rozhodovaní o otázke porušenia práva na obhajobu na zreteľ aj tú skutočnosť, či navrhovaný smer dokazovania prispeje alebo neprispeje k objasneniu priebehu skutku. Vyhodnotením vyššie uvedených skutočností poškodený nesúhlasí s tým, že by vyšetrovací pokus priniesol zistenia na základe ktorých by bolo možné ustáliť aplikáciu spreja vo vnútri nehnuteľnosti. To s prihliadnutím na to, že zotrvanie útočníka v danej miestnosti bolo minimálne, jeho pohyb po aplikovaní spreja bol v nehnuteľnosti maximálne 1m pri otvorených dverách, z čoho teda nie je možné vyvodiť záver, že vyšetrovací pokus by bol opodstatnený. Obdobne poškodený vyjadruje svoje presvedčenie, že návrh obhajoby vyšetrovacieho pokusu nie je opodstatnený, neprinesie zodpovedanie rozhodnej skutočnosti, ktorá by svedčila jednak, o priebehu skutku a jednak o tom, že boli porušené práva na obhajobu na strane odsúdeného. V súvislosti s konštatovaním odsúdeného v bode II. 2 považuje poškodený za potrebné vyjadriť sa k tomu, že niet žiadnych pochybností o tom, že je opodstatnené použiť osobitný kvalifikačný pojem - chránenú osobu v rámci ustanovenia § 194 Trestného zákona, pretože odsúdený o zdravotnom stave poškodeného dlhodobo vedel, vedel o jeho významnej imobilite, čo teda opodstatnene smerovalo k použitiu kvalifikovanej skutkovej podstaty porušovania domovej slobody, tak ako je to uvedené v napadnutých rozsudkoch. Niet žiadnych pochybností o tom, že zavinenie odsúdeného je dané, jeho konanie bolo ovplyvnené poznatkom odsúdeného o zdravotnom stave a nemožnosti sa adekvátne brániť, kedy aj zo správania sa poškodeného, je možné dedukovať agresivitu odsúdeného v čase incidentu cez okno nehnuteľnosti poškodeného, cez správanie sa odsúdeného, čo viedlo k zabezpečeniu si obranného prostriedky proti predpokladanému konaniu odsúdeného. Toto je možné vidieť z toho, že pri otvorení dverí poškodený disponoval obranným prostriedkom, ktorý použil až v čase jeho fyzického napadnutia vo svojom dome. To znamená, že tvrdenie odsúdeného o tom, že nijako nevyplýva zo skutkovej vety napadnutého rozsudku, ako i z jeho odôvodnenia, že by bolo spáchanie tohto činu subjektívne ovplyvnené súvislosťou zdravotným stavom poškodeného nie je pravda. Pri plnom uvedomovaní si tohto stavu, odsúdený konal, zobral spravodlivosť do svojich rúk, emocionálne nezvládol danú situáciu a porušil zákon. Takýto postup je neprípustný, trestný a dôvodne potom postupovali súdy, keď danú trestnú vec posúdili ako trestný čin - porušovania domovej slobody.“

Obvinený a poškodený v priebehu konania opakovane reagovali na vzájomné vyjadrenia. Obvinený vo svojom podaní z 9. mája 2024 spoc hybnil vierohodnosť výpovede poškodeného, prič om zdôraznil, že „on prah dverí neprekročil, a keby tak aj bol urobil, preukázaná skutočnosť, že poškodený vyzval obžalovaného aby k nemu prišiel, jednoznač ne vyluč uje naplnenie objektívnej ako aj subjektívnej stránky č inu porušovania domovej slobody.“ Na to reagoval poškodený podaním z 3. júna 2024, v ktorom uviedol, že c elková dôkazná situácia potvrdzuje prítomnosť obvineného v jeho obydlí, č o má vyplývať z výpovedí viac erýc h svedkov z ulic e. Zdôraznil, že neexistuje žiaden dôkaz, ktorým by obvinený mohol svoju prítomnosť v jeho byte č i následné útoky vierohodne vyvrátiť. Obvinený následne reagoval podaním zo 14. júna 2024, v ktorom stručne uviedol, že správanie poškodeného vyplývalo z jeho vlastnej agresivity a zákernosti, a to v kontexte dlhodobo narušených susedských vzťahov. Poškodený napokon vo svojom podaní zo 4. septembra 2024 zotrval na predc hádzajúc ic h tvrdeniach a priložil vyrozumenie o priestupku proti obč ianskemu spolunažívaniu, podľa ktorého sa mal obvinený 27. novembra 2023 a pravdepodobne aj v nasledujúcich dňoch dopustiť voči poškodenému priestupku úmyselným narušením obč ianskeho spolunažívania.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku) prostredníc tvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a zistil, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, je preukázaný a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1 Trestného poriadku.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolac í súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolac í súd vždy viazaný koneč ným skutkovým zistením, ktoré vo vec i urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, č o vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Ako z c itovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštanč né. Inak povedané, dovolac í súd je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolac í súd nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov súdmi nižšíc h stupňov a závery, ktoré z dokazovania tieto súdy vyvodili a ktoré boli podkladom pre ustálenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku o vine môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho c harakteru, no nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi nižšíc h stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkovýc h zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnoc ovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len c elkom výnimoč ne a v znač ne obmedzenom rozsahu, keď môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné c hápať ako druhú, „odvolaciu“ inštanc iu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný č in, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného č inu alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného č inu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného č inu upravenú v Trestnom zákone, prič om len opač ný prípad (nesprávna subsumpc ia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatoč né posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlč anie trestného stíhania), resp. c hybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoloč ného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod..

Dovolac í súd poznamenáva, že právomoc dovolac ieho súdu je v prípade dovolania podaného oprávnenou osobou uvedenom v § 369 ods. 2 Trestného poriadku striktne ohranič ená dôvodmi dovolania len podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku). Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ako je tomu v kontexte trestnej vec i obvineného), naviac vetou za bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolac í súd nemôže skúmať a meniť“.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonc a dospieť k iným, nepoc hybne skutkovým záverom, spoč ívajúc im v tom č i boli, resp. neboli konaním uvedeným v skutkovej vete rozsudku naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného č inu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych záverov je kategóriou proc esného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Je potom bez významu, či dospeli skôr konajúc e súdy pri použití ic h zákonom zverenej povinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záverom odlišným od tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie.

Ustálenie záveru o naplnení, č i nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu vždy podlieha rozboru dôkaznej situác ie a okolností prípadu, prič om postup podľa § 119 ods. 1 Trestného poriadku (č o je tak isto kategória proc esného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä:

a) č i sa stal skutok a č i má znaky trestného činu,

b) kto tento skutok spác hal a z akých pohnútok,

c ) závažnosť č inu vrátane príč in a podmienok jeho spáchania,

d) osobné pomery pác hateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie

oc hranného opatrenia a iné rozhodnutia,

e) následok a výšku škody spôsobenú trestným č inom,

f) výnosy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spác hanie, ich umiestnenie, povahu, stav a c enu,

g) majetkové pomery na účely odňatia výnosov z trestnej č innosti.

Najvyšší súd preto poznamenáva, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolac ím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkoč iarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pre dovolac í súd je však v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie ustálené v skutkovej vete výroku o vine, podľa ktorej obvinený Y. K. síc e spác hal trestný č in ale zo skutkovej vety nevyplýva naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty v zmysle ods. 3 písm. a) § 194 Trestného zákona v spojení s § 139 ods. 2 Trestného zákona.

V právnej kvalifikácii podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona najvyšší súd nezistil pochybenie. Na druhej strane však právna kvalifikácia podľa § 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona sa odvíja od skutoč nosti, že čin bol spáchaný na chránenej osobe. Podľa § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona chránenou osobou sa rozumie c horá osoba.

Použitú právnu kvalifikác iu podľa naposledy citovaného ustanovenia neodôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označ eného trestného č inu. To sa týka spáchania zloč inu porušovania domovej slobody na c hránenej osobe - chorej osobe.

Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že v posudzovanej veci bolo pre dovolac í súd podstatné, že obvinený v zásade namieta to, že jeho konanie nemalo byť posúdené ako zloč in porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona, pretože č in nespáchal v súvislosti so zlým zdravotným stavom poškodeného. Takáto námietka (v prípade jej preukázania) vec ne zodpovedá iba dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý je daný vtedy, keď rozhodnutie súdu spoč íva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom dovolac í súd nemôže správnosť a úplnosť zisteného skutku skúmať ani meniť.

Pri rozhodovaní, ktoré sa opiera o tento dôvod dovolania, preto dovolac í súd hodnotí skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu potom hodnotí aj to, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol skutkovej vete výroku o vine rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu [viď rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č . 47/2008].

So zreteľom na dovolateľom uplatnenú námietku treba k veci uviesť, že podľa § 139 ods. 1 písm. f), ods. 2 Trestného zákona (a contrario) možno spáchanie činu voči (na) chorej osobe ako chránenej osobe považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len vtedy, ak bol trestný č in spáchaný v súvislosti so stavom takejto osoby. Táto súvislosť pritom musí byť daná nielen objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne, čo nevyhnutne predpokladá, že páchateľ jednak vie, že poškodený je chorou osobou a súčasne túto okolnosť subjektívne spája s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá, alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Uvedené musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené v skutkových záveroch, t. j. v skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho rozsudku. Samotné odôvodnenie rozhodnutia, akokoľvek podrobné a presvedčivé, však nepostačuje. Z toho zároveň vyplýva, že skutok (čin) možno právne posúdiť ako spáchaný voči (na) chorej osobe, iba ak je z jeho popisu zrejmé, že jeho spáchanie bolo u obvineného ovplyvnené (podmienené) stavom poškodeného (v tejto súvislosti pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 117/2014).

Vychádzajúc z uvedeného je nutné vo vzťahu k preskúmavanej vec i konštatovať, že z formulácie skutkovej vety rozsudku okresného súdu vôbec nevyplýva, že by obvinený vedel, že poškodený je chorou osobou, a ani to, že stav poškodeného bol motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil jeho rozhodnutie spáchať predmetný trestný čin. Inými slovami, zo skutkovej vety explicitne nevyplýva, že by obvinený mal vedomosť o zdravotnom stave poškodeného a že by tento faktor chcel využiť pri páchaní trestnej činnosti, teda že by pri zámere spáchať trestný čin počítal s týmto faktorom ako okolnosťou, v dôsledku ktorej by mohlo byť spáchanie trestnej činnosti uľahčené. V skutkovej vete sa síce nachádza strohé konštatovanie, že obvinený sa konania dopustil na chorej osobe, avšak len táto skutočnosť, s ohľadom na vyššie uvedené (pozri aj R 117/2014), sama o sebe nie je dostatočná na subsumovanie konania obvineného pod kvalifikovanú skutkovú podstatu zločinu porušovania domovej slobody podľa ods. 3 písm. a) § 194 Trestného zákona.

Dovolací súd pritom neposudzoval správnosť úvah krajského súdu, ktoré ho viedli k záveru, že trestný čin porušovania domovej slobody bol spáchaný voči chránenej osobe podľa § 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, keďže toto sa dostatočne neodrazilo v popise skutku. Treba pritom zdôrazniť, že z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je rozhodujúce vymedzenie skutku v skutkovej vete výroku o vine rozhodnutia.

Na základe uvedeného najvyšší súd uzatvára, že napadnutým uznesením krajského súdu bol porušený zákon v neprospech obvineného Y. K., keďže je založený na nesprávnom právnom posúdení skutku, v ktorého popise nie sú dostatočne uvedené skutočnosti odôvodňujúc e, že trestný č in porušovania domovej slobody bol spáchaný v súvislosti so zdravotným stavom poškodeného, a teda jeho právne posúdenie ako zločinu porušovania domovej slobody v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate podľa § 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona.

Najvyšší súd preto zrušil rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a prvostupňovému súdu, ktorý je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku, prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Treba pritom dodať, že podľa § 391 ods. 2 Trestného poriadku nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v neprospec h obvineného, a to ani pokiaľ ide o ustálené skutkové zistenia (v smere ic h prípadného doplnenia v neprospech obvineného).

Vo vzťahu k ďalším dovolacím námietkam obvineného najvyšší súd uvádza, že v dôsledku zrušenia napadnutého uznesenia i rozsudku nastal vo vzťahu k obvinenému Y. K. stav neprávoplatne skončenej veci, a preto bude v rámc i ďalšieho konania úlohou prvostupňového súdu sa s týmito vysporiadať a reagovať na všetky argumenty obvineného prednesené aj v dovolaní, ku ktorým sa najvyšší súd z dôvodu zdržanlivosti a sebaobmedzenia v právoplatne neskonč enej vec i nevyjadroval.

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej č asti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

 

Diskusia