Je sudca limitovaný pri výbere advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní?

Mgr. Erika Krutková

              Je sudca limitovaný pri výbere advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní?

V poslednej dobe čelili disciplinárnemu konaniu viacerí sudcovia ŠTS, či sudcovia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, v prípade ktorých pozornosť pútal nielen samotný skutok, ktorý bol predmetom disciplinárneho návrhu, ale aj výber advokáta zo strany disciplinárne stíhaného sudcu. JUDr. Klimenta a Mgr. Záleskú v disciplinárnom konaní zastupoval JUDr. Harkabus, bývalý prokurátor zrušeného Úradu špeciálneho prokurátora, ktorý vykonáva advokátsku prax spoločne s JUDr. Mikulášom, rovnako bývalým prokurátorom zrušeného Úradu špeciálnej prokuratúry, pod obchodným menom Harkabus & Mikuláš so sídlom v Martine. Ide minimálne o neštandardnú situáciu, ktorá vyvoláva viaceré etické otázky a otázky možného konfliktu záujmov sudcu rozhodujúceho v trestných veciach, v ktorých boli ako prokurátori činní. Rovnako tento výber advokáta nepriamo vypovedá o niektorých vzťahoch v justícii, ktoré sa javia ako bližšie, než by bolo žiadúce a než by si vyžadoval profesionálny odstup očakávaný medzi sudcom prvej inštancie, sudcom nadriadeného súdu a prokurátorom, osobitne v prípade tak uzavretých inštitúcií akými sú ŠTS a zrušený Úrad špeciálnej prokuratúry.

Veľmi osobitným, vo všetkých smeroch, je prípad bývalého špeciálneho prokurátor JUDr. Lipšica, LL.M, ktorého v konaní o ústavnej sťažnosti vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 2/2023 proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu zo dňa 20.05.2022 sp. zn. 32D/20/2022 zastupoval JUDr. Kubina z advokátskej kancelárie Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, v ktorej sám v minulosti ako advokát pôsobil Súčasne zastupuje aj viacerých spolupracujúcich obvinených v tzv. profilových trestných veciach prejednávaných pred ŠTS, ktorých predtým ako advokát zastupoval práve JUDr. Lipšic, LL.M, či vyšetrovateľov NAKA alebo aj prof. JUDr. Mazáka, PhD. v konaní o ústavnej sťažnosti vedenom pod sp. zn. III. ÚS 298/2024 v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie člena Súdnej rady SR ako aj konaní o ústavnej sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 255/2024 v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie predsedu Súdnej rady SR. Aktuálne JUDr. Kubina zastupuje JUDr. Lipšica, LL.M v konaní o sťažnosti č. 21772/23 pred ESĽP podanej dňa 25.05.2023, tak ako ho v minulosti zastupoval aj v konaní o sťažnosti č. 33160/17 pred ESĽP podanej dňa 03.05.2017 v súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 vydaným v konaní o žalobe na ochranu osobnosti vedenou na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 16C/34/2010, predmetom ktorej bolo jeho vyjadrenie, že nepozastavenie výkonu funkcie obvinenej sudkyne považuje za „dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“.

V pozícii disciplinárneho navrhovateľa a protistrany disciplinárne stíhaného sudcu zastúpeného advokátom, ktorý súčasne zastupoval obvinených v trestnom konaní vedenom pred ŠTS, sa ocitol bývalý predseda ŠTS JUDr. Hrubala.

Mojou snahou je načrtnúť problematiku vzťahu sudca-klient a advokát a vzťahu sudca-protistrana a advokát z pohľadu vnímania objektívnej nestrannosti sudcu vo vzťahu k tomu advokátovi, a to na konkrétnych príkladoch, ktoré boli predmetom nedávnej rozhodovacej činnosti súdov.

Sudca ako klient

Pre prácu advokáta je nevyhnutné, aby sa mu klient zveril aj s tým, čo by nepovedal inej osobe. Vzťah medzi advokátom a jeho klientom je tak definovaný prostredníctvom nevyhnutnej vzájomnej dôvery.

Dôvera medzi advokátom a klientom je inštitucionalizovanou formou profesionálnej blízkosti, v ktorej klient súhlasí s odhalením súkromných, citlivých a dokonca aj usvedčujúcich informácií o sebe na základe právne a eticky chránených povinností advokáta týkajúcich sa mlčanlivosti, lojality a odbornej starostlivosti. Táto blízkosť nie je osobná, ale štruktúrovaná, t. j. vzniká preto, že profesionálne pravidlá a fiduciárne povinnosti vytvárajú bezpečný priestor, v ktorom je možná absolútna úprimnosť bez strachu zo zrady. Dôvera medzi advokátom a klientom je tak jedinečnou formou vzájomnej blízkosti, v ktorej sa klient cíti dostatočne bezpečne, aby sa podelil o svoje obavy, chyby a zraniteľnosť, vedomý si toho, že advokát ho bude počúvať bez odsudzovania, zachová mlčanlivosť a bude mu verne a čestne stáť po boku. Dôvera medzi advokátom a klientom je pre spravodlivosť rovnako nevyhnutná ako dôvera v nezávislosť a nestrannosť sudcu. Osobitná povaha vzťahu medzi advokátom a jeho klientom nadobúda nový rozmer v prípade ak klientom je sudca. Nevyhnutne dochádza k zásahu do vnímania nestrannosti sudcu, ktorý sa ocitá v zraniteľnej pozícii vo vzťahu k tomuto advokátovi.

Sudca tak ako každý iný človek nie je imúnny voči sporom a v priebehu svojho života vstupuje do rôznych záväzkových vzťahov alebo sa ocitá v rôznych životných situácií. Napriek právnickému vzdelaniu, si okolnosti môžu vyžadovať jeho zastúpenie advokátom v s tým súvisiacom konaní. Osobitným prípadom je disciplinárne konanie, keď sudca vkladá do rúk advokáta svoju kariéru a osud svojho ďalšieho pôsobenia v justícii. Otázkou, odpoveď na ktorú hľadá tento príspevok je, či je sudca svojou funkciou akokoľvek obmedzený vo výbere advokáta a či by mal prípadne zvážiť, či výberom konkrétneho advokáta, ktorý ho bude zastupovať v konaní, sa do budúcna nevystavuje riziku konfliktu záujmov v takej miere, ktorý by mohol mať zásadný vplyv na jeho ďalšie pôsobenie v justícii a samotnú rozhodovaciu činnosť v budúcnosti, osobitne v prípadoch úzkej špecializácie sudcu a advokáta.

Môj osobný názor je, že právo na zastúpenie v konaní advokátom podľa vlastného výberu zastáva tak významné miesto v rámci práva na spravodlivý proces, že nie je možné mu klásť obdobné limity a prekážky, a to ani v prípade, že ide o sudcu, či prokurátora. Je však s prihliadnutím na povahu funkcie sudcu dôvodné očakávať, že pri svojom rozhodovaní minimálne zváži možné následky takéhoto výberu v podobe jeho vylúčenia z konania a rozhodovania vo veci, v ktorých je advokát činný, keďže dôvera v nestranné rozhodovanie súdov zastáva rovnako významné miesto v systéme práva na súdnu ochranu.

Otázka vnímania nestrannosti sudcu v prípade jeho vzťahu k advokátovi, ktorý ho zastupoval v konaní už bola predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR, ktorý v tejto súvislosti prijal stanovisko č. 115/2014, podľa ktorého nestrannosť sudcu pre jeho pomer (vzťah) k obhajcovi v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku spochybňuje z hľadiska objektívneho testu nestrannosti okolnosť, že sudca a obhajca sú v inom trestnom konaní v pozícii klient – obhajca. Ak ide o už ukončenú obhajobu, môže byť nestrannosť sudcu spochybnená podľa okolností prípadu. V takom prípade sa v § 31 ods. 1 Trestného poriadku predpokladaný vzťah sudcu – obhajcu môže zisťovať nepriamo. Pri tom treba vychádzať z času, ktorý uplynul od ukončenia zastupovania, z charakteru skutku, pre ktorý bol sudca stíhaný, aktivít obhajcu, frekvenciu ich vzájomných kontaktov pracovných aj mimopracovných, dĺžky konania, početnosti a dôvodov odročovania úkonov trestného konania a pod. Možno tak dospieť k záveru, či vzťah sudcu a obhajcu je možné (aj z hľadiska objektívneho testu nestrannosti) považovať len za profesijný vzťah sudcu a advokáta (obhajcu) alebo či naďalej opodstatnene pretrvávajú možné pochybnosti o nestrannosti sudcu najmä z hľadiska objektívneho testu nestrannosti.

Sudca najvyššieho súdu JUDr. Piovartsy oznámil svoju zaujatosť v dovolacom konaní, odôvodňujúc tento návrh zistením, že obhajcom obvineného je JUDr. Mandzák, ktorý ho zastupuje na základe ním udelenej plnej moci v doposiaľ neskončenom disciplinárnom konaní začatom na návrh predsedníčky najvyššieho súdu z 31.10.2017, vedenom na tomto súde pod sp. zn. 4Ds/5/2017 pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojitosti s § 116 ods. 2 písm. b), písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. V podaní uviedol, že medzi jeho osobou a menovaným obhajcom, sa od udelenia plnej moci v disciplinárnom konaní vybudoval vzťah dôvery, vzájomného stretávania sa a priateľstva, a teda vzťah na vyššej úrovni, ako vzťah založený výlučne na báze štandardnej kolegiality medzi sudcom a obhajcom. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 20.02.2019 sp. zn. 6Ndt/3/2019 rozhodol o jeho vylúčení z konania a rozhodovania v trestnej veci, pričom dospel k záveru, že v posudzovanej veci reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, pokiaľ ide o osobný vzťah sudcu k obhajcovi, najmä od udelenia plnej moci a vytvoreného vzťahu dôvery, vzájomného stretávania sa a priateľstva, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca JUDr. Piovartsy je nezaujatý.

Uznesením zo dňa 11.07.2023 sp. zn. 2Ndt/10/2023 najvyšší súd vylúčil sudcu JUDr. Trubana z konania a rozhodovania v trestnej veci vedenej na ŠTS pod sp. zn. 13T/5/2023. Jedným z dôvodov zaujatosti oznámených sudcom bolo, že obžalovaného v uvedenom konaní zastupuje ako obhajca JUDr. Mandzák, ktorý ho v súčasnom období zastupuje v konaní pred Ústavným súdom o podanej sťažnosti dotýkajúcej sa rozhodnutia disciplinárneho súdu Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 32D/15/2021 z 08.03.2023, pričom ho zastupoval aj v samotnom disciplinárnom konaní.

Vzhľadom na povahu vzťahu klient-advokát, sudca sa nemôže javiť ako nestranný pri rozhodovaní o prípadoch, v ktorých figuruje advokát, s ktorým mal v minulosti osobný právny vzťah.

Sudca ako protistrana

Diametrálne odlišným je prípad, ak sa sudca a advokát ocitnú v konaní ako protistrany, keď nejde o špecifický vzťah dôvery ako v prípade vzťahu klient-advokát. Uvedená situácia bola predmetom námietky zaujatosti v trestnej veci vedenej na ŠTS pod sp. zn. 7T/1/2022 mediálne známej ako „Mýtnik“ a priamo súvisí s už vyššie uvedeným disciplinárnym konaním vedeným voči JUDr. Trubanovi, v ktorom ho zastupoval JUDr. Mandzák. Jedným z disciplinárnych navrhovateľov bol JUDr. Hrubala, súčasne predseda senátu v trestnej veci „Mýtnik“, pričom dvoch z obvinených zastupoval v predmetnej trestnej veci práve JUDr. Mandzák, ktorý z tohto dôvodu vzniesol námietku zaujatosti voči JUDr. Hrubalovi.

V podanej námietke zaujatosti obhajca uviedol, že: „Obhajca obvinených je totiž procesnou protistranou namietaného sudcu v disciplinárnom konaní (aktuálne vedenom na Najvyššom správnom súde, sp. zn. 32D/15/2021)....pričom namietaný sudca vystupuje v tomto konaní ako jeden z navrhovateľov a obhajca obvinených vystupuje ako obhajca disciplinárne stíhaného sudcu. Je si len ťažko predstaviť, aby namietaný sudca v súbežne vedenom disciplinárnom konaní a v trestnom konaní vystupoval vo vzťahu k obhajcovi ako jeho protistrana a súčasne i ako nestranný sudca v nastolenej trestnej veci. Nemenej dôležitou okolnosťou (preukazujúcou zaujatosť namietaného sudcu) je tiež „charakter“ disciplinárneho stíhania...“

V uznesením zo dňa 25.02.2022 senát ŠTS uviedol, že: „Disciplinárne stíhanie sudcu tunajšieho súdu s prejednávanou vecou nijak nesúvisí...Namietaný sudca obhajcu pozná len v rámci výkonu svojich pracovných povinností a nie je s ním v žiadnom osobnom spore....Disciplinárna vec sudcu je disciplinárnou vecou tohto kolegu....„prenos následkov jeho konania na jeho obhajcu“ z hľadiska eventuálnej zaujatosti „voči každému, kto sudcovi v jeho veci pomáha“ je neprofesionálny, sudcu nehodný a, samozrejme, ani subjektívne sa ma takýto stav veci nijak nedotýka.“

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 11.05.2022 sp. zn. 5Tost/6/2022 zamietol sťažnosť obvinených a len dodal, že: „Tak obhajcovia ako aj sudcovia sa musia správať v konaniach, v ktorých sú činní, predovšetkým profesionálne, teda bez ohľadu na vzájomnú sympatiu, či antipatiu, rôzne politické, spoločenské názory, prípadne vzájomné bežné spory a názorové nezhody. Dokonca ani samotné podanie trestného oznámenia, bez ďalšieho, nevylučuje dotknutého sudcu z konania.“

Napriek tomu, ako veľmi sofistikovane sa obe rozhodnutia snažia tváriť, citujúc rozsiahlo judikatúru ESĽP, obe len preukazujú ako málo sudcovia ŠTS a najvyššieho súdu vedia o rozhodovacej činnosti ESĽP a jeho rozsudku citujú spôsobom „copy-paste“ bez ich reálnej znalosti. V obdobnom prípade totiž práve ESĽP dospel k odlišným záverom v rozsudku vo veci Wettstein proti Švajčiarsku zo dňa 21.12.2000 č. 33958/96 v súvislosti s výkonom advokátskej praxe sudcami na čiastočný úväzok.

Návrh na disciplinárne stíhanie JUDr. Trubana bol podaný dňa 20.10.2020, pričom vzhľadom na špecifické okolnosti disciplinárneho konania ako aj samotného návrhu, bez relevancie nie sú ani udalosti predchádzajúce podaniu samotného návrhu a následne konanie pred ústavným súdom a v neposlednom rade závery vyslovené v náleze zo dňa 11.06.2025 sp. zn. IV. ÚS 160/2024, ktorým uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 32D/15/2021 z 08.03.2023 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu správnemu súdu SR na ďalšie konanie. Obžaloba v trestnej veci „Mýtnik“ bola podaná dňa 15.02.2022 a teda, parafrázujúc závery ESĽP vo veci Wettstein: „došlo k časovému prekrývaniu dvoch konaní, v ktorých sudca JUDr. Hrubala. vystupoval na jednej strane ako predseda senátu v trestnom konaní vedenom proti klientom JUDr. Mandzáka a na strane druhej ako disciplinárny navrhovateľ, teda protistrana, voči disciplinárne obvinenému sudcovi zastúpeného JUDr. Mandzákom v disciplinárnom konaní, v dôsledku čoho môžu mať obvinení dôvod na obavy, že sudca JUDr. Hrubala bude ich obhajcu naďalej vnímať ako protistranu.“

Rozhodovacia činnosť ŠTS ako aj Najvyššieho súdu SR v otázkach objektívnej nestrannosti sudcu dlhodobo nerešpektuje vysoký štandard vyžadovaný ESĽP a k problematike konfliktu záujmov oba súdy pristupujú nanajvýš laxne, až by sa nestrannému pozorovateľovi mohlo javiť, že je v tom úmysel.

Skutkové okolnosti prípadu Wettstein

Sťažovateľ je vlastníkom dvoch nehnuteľností o rozlohe 115 m² a 51 m² v obci Kloten. Polovica druhej nehnuteľnosti je viazaná na spoluvlastníctvo časti cesty. V 50. rokoch bol vypracovaný územný plán, hoci sa nedosiahla žiadna všeobecná dohoda týkajúca sa nehnuteľností sťažovateľa. Sťažovateľ tiež viackrát neúspešne požiadal obec Kloten, aby previedla obe nehnuteľnosti do svojho vlastníctva a poskytla mu primeranú náhradu.

Sťažovateľ bol tiež účastníkom ďalších stavebných konaní v obci Kloten, v ktorých bola protistrana, kantonálna dôchodková poisťovňa, zastúpená advokátom pánom W. Sťažovateľ bol ďalej účastníkom stavebného konania proti obci Küsnacht, v ktorom túto obec zastupovala advokátka pani R. Toto konanie prebiehalo pred správnym súdom kantónu Zürich a v poslednej inštancii pred federálnym súdom, ktorý vyniesol rozhodnutie 24. októbra 1995.

Pani R. a pán W. sú praktizujúci advokáti, ktorí v tom čase zdieľali kancelárske priestory v Zürichu spolu s pánom L. Advokáti R. a L. pôsobili aj ako sudcovia správneho súdu na čiastočný úväzok na správnom súde kantónu Zürich.Sudca R. vystupoval proti sťažovateľovi v samostatnom stavebnom konaní ako právny zástupca obce Küsnacht. Sudcovia R. a L. zdieľali kancelárske priestory s advokátom W., ktorý predtým vystupoval ako právny zástupca v inom stavebnom konaní v obci Kloten.

V konaní týkajúcom sa nehnuteľností sťažovateľa v Klotene sťažovateľ podal 15.02.1995 žalobu na správny súd kantónu Zürich, v ktorej žiadal, aby obec Kloten prevzala obe nehnuteľnosti vrátane spoločného vlastníctva za sumu 368 200 švajčiarskych frankov.

V prípade sťažovateľa bol senát správneho súdu v tom čase zložený z piatich sudcov, a to z podpredsedu, troch sudcov správneho súdu a jedného náhradného sudcu. Medzi sudcami správneho súdu boli aj sudcovia R. a L., ktorí boli sudcami na čiastočný úväzok. Dňa 15.12.1995 správny súd zamietol žalobu sťažovateľa.

Sťažovateľ podal na Federálny súd kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal sudkyňu R. krátko predtým konala v samostatnom odvolacom konaní, ktoré sťažovateľ inicioval, ako právny zástupca protistrany, konkrétne obce Küsnacht. Sudkyňa R. navyše zdieľala kancelárske priestory so sudcom L. a tiež s W., ktorý v samostatnom konaní, ktoré inicioval sťažovateľ, zastupoval protistranu. Kasačná sťažnosť bola zamietnutá Federálnym súdom. Vo svojom rozhodnutí sa súd zaoberal námietkou sťažovateľa, že niektorí sudcovia správneho súdu neboli nestranní, takto:

„Uvedené vzájomné vzťahy môžu vzbudzovať určité pochybnosti s ohľadom na článok 58 ods. 1 federálnej ústavy, ktorý vyžaduje nestrannosť sudcov. Žalobca však netvrdí, že R. alebo iný člen správneho súdu bol pri vydávaní napadnutého rozhodnutia skutočne zaujatý. Federálny súd už skôr konštatoval, že skutočnosť, že právni zástupcovia v kantóne Zürich pôsobili aj ako sudcovia správneho súdu na čiastočný úväzok, mohla za určitých okolností viesť k vzájomnému prepojeniu záujmov. Súd však konštatoval, že od sudcu na čiastočný úväzok možno očakávať, že bude schopný rozlišovať medzi svojou verejnou funkciou a súkromnými profesionálnymi aktivitami. Sudca na čiastočný úväzok preto nebol povinný vylúčiť sa z konania len preto, že zastupoval právne záujmy v iných konaniach, ktoré boli v rozpore so záujmami žalobcu... Vzhľadom na tieto zásady nemožno v danom prípade rovnako predpokladať, že správny súd bol zložený zo sudcov, ktorých by bolo možné považovať za zaujatých pri vydávaní napadnutého rozhodnutia.“

Vyjadrenia strán

Sťažovateľ uvádzal, že v niektorých oblastiach správy vo Švajčiarsku existujú mimoriadne úzke väzby medzi praktizujúcimi advokátmi a sudcami. Vzhľadom na vzniknuté problémy kantón Zürich revidoval svoju legislatívu, ktorá teraz vylučuje, aby sudcovia pracujúci na čiastočný úväzok zastupovali tretie strany. V dôsledku týchto zmien už kancelária, v ktorej pracovali advokáti R., L. a W., neexistuje.

Sťažovateľ sa odvolával na každodennú právnu prax, kde konflikt záujmov, s ktorým sa stretol jeden advokát vykonávajúci prax v združení pozostávajúcom z viacerých advokátov, znamenal, že nielen tento advokát, ale aj všetci ostatní zamestnanci boli rovnako vylúčení z vykonávania tej istej práce. Sťažovateľ poukázal na prísne normy platné pre advokátov, napríklad že advokát nesmie zastupovať dve protistrany a nesmie prijať žiadosť tretej strany, aby ju zastupoval proti svojmu bývalému klientovi. Tieto normy sa vzťahovali aj na súdy so zmiešaným zložením. V danom prípade preto nebolo dôležité, ktorý z troch advokátov bol dotknutý konfliktom záujmov.

Vláda s odvolaním sa na judikatúru Federálneho súdu tvrdila, že v danom prípade neexistovala žiadna závislosť medzi sudkyňou R. a stranou, ktorá bola protistranou sťažovateľa v konaní pred správnym súdom. Sudkyňa R. zastupovala inú obec – Küsnacht, a nie Kloten – a to v konaní, ktoré sa týkalo veci, ktorá nemala žiadnu súvislosť s daným prípadom. Zastupovanie obce Küsnacht sudkyňou R. bolo ukončené v čase, keď správny súd vyniesol svoje rozhodnutie. Preto nebolo možné tvrdiť, že sudkyňa R. akýmkoľvek spôsobom uprednostňovala obec Kloten. Advokát W. naopak konal v úplne odlišnej veci a nezastupoval Kloten. Sťažovateľ netvrdil, že traja advokáti R., L. a W. konali v súčinnosti s cieľom uprednostniť Kloten. Od sudcu na čiastočný úväzok sa skutočne dalo očakávať, že bude rozlišovať medzi svojimi rôznymi profesijnými činnosťami.

V danom prípade neboli žiadne dôvody na subjektívne pochybnosti o nestrannosti sudcov R. a L. Pokiaľ ide o objektívne dôvody, zdanie mohlo mať pre dotknutú osobu určitý význam, hoci nemohlo byť rozhodujúce. Rozhodujúce bolo, či obavy z nedostatku nestrannosti mohli byť objektívne odôvodnené. Samotné pochybnosti nestačili. Vláda poukázala na to, že sudkyňa R. nikdy nezastupovala obec Kloten ako advokátka pred správnym súdom. Jej nestrannosť nebola spochybnená ani v prípade, keby zastupovala Kloten v iných konaniach.

Vláda tvrdila, že medzi rôznymi konaniami, v ktorých R. a L. vystupovali ako sudcovia, na jednej strane, a W. ako advokát, na strane druhej, neexistovala žiadna väzba ratione loci, materiae alebo personae. V každom prípade W. nezastupoval obec Kloten.

Posúdenie ESĽP v merite veci

Táto situácia vznikla v kantóne Zürich, kde, podobne ako v mnohých iných kantónoch, správny súd tvoria sudcovia na plný úväzok aj sudcovia na čiastočný úväzok. Medzi prípadom sťažovateľa pred správnym súdom a samostatným konaním, v ktorom R. a W. pôsobili ako právni zástupcovia, neexistovala žiadna vecná súvislosť. Okrem toho R. a W. pôsobili ako advokáti, ktorí boli povolaní zastupovať záujmy neustále sa meniacich strán.

Napriek tomu súd konštatuje, že keď 15.02.1995 sťažovateľ začal pred správnym súdom konanie, v ktorom bola R. Sudkyňou, paralelné konanie, v ktorom sudkyňa R. vystupovala ako právny zástupca obce Küsnacht proti sťažovateľovi, bolo prerušené pred federálnym súdom, ktorý vyniesol rozhodnutie o osem mesiacov neskôr, 24.10.1995. Menej ako dva mesiace po ukončení tohto konania vydal správny súd rozsudok 15.12.1995. Došlo teda k časovému prekrývaniu dvoch konaní, v ktorých sudkyňa R. vystupovala na jednej strane ako sudca a na strane druhej ako právny zástupca protistrany. V dôsledku toho mohol mať sťažovateľ v konaní pred správnym súdom dôvod na obavy, že sudkyňa R. ho bude naďalej vnímať ako protistranu. Podľa názoru ESĽP táto situácia vyvolať u sťažovateľa oprávnené obavy, že sudkyňa R. nepristupuje k jeho prípadu s požadovanou nestrannosťou.

Skutočnosť, že W., kolega sudcov R. a L. z kancelárie, zastupoval v inom konaní stranu, ktorá bola protistranou sťažovateľa, hoci mala len malý význam, mohla byť vnímaná ako ďalšie potvrdenie obavy sťažovateľa, že sudkyňa R. bola v jeho právnej veci zaujatá.

Podľa názoru ESĽP tieto okolnosti objektívne odôvodňujú obavy navrhovateľa, že sudkyňa R. správneho súdu kantónu Zürich nemala potrebnú nestrannosť. V danom prípade došlo teda k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o požiadavku na nestranný súd.

 

Diskusia