Vyhlásenia verejných činiteľov v kontexte práva na nezávislý a nestranný súd

Mgr. Erika Krutková

Vyhlásenia verejných činiteľov v kontexte práva na nezávislý a nestranný súd

(rozsudok ESĽP vo veci Tsatani proti Grécku z 14.10.2025 č. 42514/16)

Verejné vyhlásenia vysokopostavených verejných činiteľov môžu byť vzhľadom na ich obsah a spôsob, akým boli urobené, nezlučiteľné s pojmom „nezávislý a nestranný súd“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom nie je rozhodujúci skutočný dôkaz vplyvu alebo o tom, že by mohli samy osebe vyvolať latentný tlak vedúci k podriadenosti sudcov a mať „odstrašujúci“ účinok na ich vnútornú nezávislosť, ale o dôležitosť zdania nestrannosti.

Skutkové okolnosti

Dňa 23.03.2016 V.T., v tom čase predsedníčka najvyššieho súdu, informovala sťažovateľku, v tom čase prokurátorku aténskeho odvolacieho súdu, že proti nej začala viesť predbežné disciplinárne vyšetrovanie. V.T. konala na základe listov cyperského ministra spravodlivosti a generálneho advokáta, oboch z 24.02.2016, v ktorých títo verejní činitelia vyjadrili obavy v súvislosti s rozhodnutím sťažovateľky ukončiť trestné vyšetrovanie v prípade trestného činu podvodu, o ktorom informovali médiá a ktorý sa týkal gréckych a cyperských občanov. V.T. zaslala sťažovateľke dôkazy, ktoré zhromaždila v rámci vyšetrovania (svedecké výpovede a dokumenty), a správy cyperských úradníkov a vyzvala sťažovateľku, aby do desiatich dní predložila svoje písomné vyjadrenie.

Dňa 30.03.2016 sťažovateľka predložila správu prokurátorovi najvyššieho súdu. S poukazom na to, že bola predmetom predbežného vyšetrovania V.T., argumentovala, že prokurátor najvyššieho súdu má v tejto veci výlučnú právomoc, a požiadala ho, aby začal predbežné vyšetrovanie. Sťažovateľka sa tiež sťažovala, že D.P., štátny tajomník ministra spravodlivosti, sa vo svojom prejave pred parlamentom 29.03.2016 zmienil o prebiehajúcom disciplinárnom konaní proti sťažovateľke, hoci toto konanie bolo neverejné. Sťažovateľka vyzvala prokurátora najvyššieho súdu, aby vec prešetril.

Dňa 01.04.2016 sťažovateľka odpovedala V.T. Namietala, že nebola vyzvaná, aby sa ústne bránila, a že V.T. jasne nešpecifikovala činy, ktoré sťažovateľka údajne spáchala a ktoré predstavovali disciplinárne previnenie.

Dňa 04.04.2016 V.T. odpovedala sťažovateľke, že s cieľom vyhnúť sa napätiu a urýchliť konanie priložila podrobné vyhlásenie, v ktorom špecifikovala dané činy, a vyzvala sťažovateľku, aby predložila svoju písomnú a ústnu obhajobu v novej desaťdňovej lehote.

Dňa 04.04.2016 sťažovateľka predložila V.T. svoju písomnú obhajobu. Predložila tiež žiadosť o vylúčenie V.T. s odôvodnením, že táto osoba sa už predtým podieľala na tomto prípade, a preto nemôže byť nestranná. Konkrétne, vzhľadom na skutočnosť, že V.T. predtým v septembri 2015 vykonával funkciu dočasného predsedu vlády, mala osobitný vzťah (vo svojej funkcii nadriadeného) s D.P., vtedajším štátnym tajomníkom ministra spravodlivosti, ktorý trval aj naďalej. Sťažovateľka poznamenala, že D.P. vo svojom prejave pred parlamentom 29.03.2016 zrejme vedel o prebiehajúcom disciplinárnom konaní proti nej. Tvrdila, že V.T. poskytla túto informáciu D.P., hoci konanie bolo neverejné. Sťažovateľka tvrdila, že V.T. nadviazala osobitné vzťahy (vo svojej funkcii dočasnej premiérky) aj s cyperskými úradníkmi, ktorí V.T. písali o konaní sťažovateľky. Napokon sťažovateľka tvrdila, že V.T. nebola nestranná, pretože kládla sťažovateľke a svedkom otázky tendenčným spôsobom a poskytla sťažovateľke neúplnú kópiu spisu.

Dňa 12.04.2016 V.T. postúpila vec podpredsedovi najvyššieho súdu, aby mohol pokračovať v predbežnom vyšetrovaní. V rozhodnutí o postúpení V.T. uviedla, že žiadosť sťažovateľky o jej vylúčenie predstavuje zneužitie konania, že dôvody, na ktoré sa odvolávala, boli neopodstatnené a že cieľom sťažovateľky bolo oddialiť konanie. V.T. najmä uviedla, že jej vzťahy s príslušnými cyperskými úradníkmi sa striktne obmedzovali na jej úradné funkcie dočasnej premiérky. Predbežné vyšetrovanie nezahájila pod tlakom cyperských orgánov. V.T. sa rozhodla vyšetrovanie viesť sama z dôvodu veľkého sociálno-ekonomického záujmu o prípady, ktoré sťažovateľka riešila. Opätovne zdôraznila, že mala právomoc poveriť vyšetrovaním iného sudcu. Okrem toho podľa judikatúry najvyššieho súdu spôsob, akým sudca formuloval otázky svedkom, nemohol predstavovať zákonný dôvod na vylúčenie. V.T. dodala, že tvrdenie sťažovateľky, že jej poskytla neúplnú kópiu spisu, predstavovalo zneužitie konania, keďže dokument, ktorý údajne chýbal, bol sťažovateľke už známy.

V.T. dospela k záveru, že hoci žiadosť sťažovateľky bola neopodstatnená, bolo potrebné postúpiť vec podpredsedovi najvyššieho súdu „... s cieľom zachovať autoritu a dôveryhodnosť mojej inštitúciálnej pozície, ako aj súdnictva vo všeobecnosti ...“.

Dňa 21.04.2016 podala sťažovateľka podnet podpredsedovi najvyššieho súdu, že V.T. vydala tlačovú správu týkajúcu sa jej žiadosti o vylúčenie, a ako podporný dokument predložila tlačovú správu, v ktorej bola citovaná V.T., ktorá vyhlásila, že žiadosť sťažovateľky o vylúčenie bola neopodstatnená a predstavovala zneužitie konania. Sťažovateľka požiadala podpredsedu najvyššieho súdu, aby nepokračoval v predbežnom vyšetrovaní, kým príslušný súdny orgán nerozhodne o žiadosti o vylúčenie V.T. z konania.

Dňa 05.05.2016 podpredseda najvyššieho súdu ukončíl predbežné vyšetrovanie a na základe dôkazov zhromaždených V.T. a písomnej obhajoby, ktorú sťažovateľka predložila V.T., navrhol,abyV.T. podala disciplinárny návrh proti sťažovateľke. Podpredseda najvyššieho súdu uviedol, že sťažovateľka pred ním zopakovala žiadosť o vylúčenie, ktorú podala proti V.T., a vzhľadom na to, že V.T. ju 12.04.2016 zamietla ako zneužitie konania, vyhlásil ju za neprípustnú z dôvodu nedostatku právomoci.

Dňa 24.06.2016 V.T. iniciovala disciplinárne konanie proti sťažovateľke a predložila jej prípad sedemčlennej disciplinárnej rade najvyššieho súdu. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľky o vylúčenie, V.T. uviedla, že je neprípustná, pretože nebola podaná prokurátorovi najvyššieho súdu, preto ju bolo možné považovať iba za výzvu V.T., aby sa vylúčila, čo pre ňu nevytváralo žiadnu povinnosť. V.T. ďalej konštatovala, že rozhodnutím o postúpení z 12.04.2016 nezamietla žiadnu „žiadosť o vylúčenie“, ale skôr uplatnila svoje právo poveriť predbežným vyšetrovaním iného sudcu a uviedla dôvody na to. V každom prípade V.T. poznamenala, že sťažovateľka mohla pred sedemčlennou disciplinárnou komisiou vyjadriť svoje obavy týkajúce sa údajnej zaujatosti V.T.

Rada rozhodnutím č. 22/2016 z 10.10.2016 konštatovala, že sťažovateľka sa dopustila konania, ktoré predstavovalo hrubú nedbanlivosť a ktorým poškodila dobré meno justície. Zistila, že sťažovateľka ukončila trestné vyšetrovanie, ktoré patrilo do výlučnej právomoci protikorupčného prokurátora, a porušila dohodu medzi gréckymi a cyperskými orgánmi, uzavretej v kontexte Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti trestného súdnictva (EUROJUST), podľa ktorej niektoré aspekty prípadu mali vyšetrovať cyperské orgány. Sťažovateľku odsúdila na šesťdesiat dní pozbavenia platu.

Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľky o vylúčenie V. T., rada konštatovala, že je neprípustná, pretože sťažovateľka ju nepredložila prokurátorovi najvyššieho súdu. Správa sťažovateľky prokurátorovi najvyššieho súdu nepredstavovala žiadosť o vylúčenie, pretože sťažovateľka v nej inter alia neuviedla konkrétnu sťažnosť týkajúcu sanestrannosti V.T. a ani netvrdila, že V.T. vyniesla informácie týkajúce sa disciplinárneho vyšetrovania. Rada ďalej konštatovala, že keďže žiadosť sťažovateľky o vylúčenie bola neprípustná, V.T. nebola ňou nijakým spôsobom viazaná. V.T. „žiadosť o vylúčenie“ nezamietla, ale uplatnila svoje právo a poverila predbežným vyšetrovaním iného sudcu. Rada preto konštatovala, že poverenie vyšetrovaním podpredsedu najvyššieho súdu zo strany V.T. bolo zákonné, a zamietla písomné a ústne námietky sťažovateľky, v ktorých tvrdila, že to odôvodňuje zastavenie disciplinárneho konania z dôvodu nezákonnosti disciplinárneho vyšetrovania. Sťažovateľka podala odvolanie.

Dňa 09. a 10.01.2017 bol prípad sťažovateľky prerokovaný deväťčlennou disciplinárnou radou najvyššieho súdu. Počas pojednávania sťažovateľka namietala, že bola nespravodlivo vystavená negatívnej publicite. Dňa 16.03.2017 zamietla odvolanie sťažovateľky rozhodnutím č. 7/2017.

Pokiaľ ide o žiadosť o vylúčenie, rada konštatovala, že sťažovateľka vedela, že takéto žiadosti sa majú podávať prokurátorovi najvyššieho súdu podľa príslušných ustanovení trestného poriadku, ktoré sa uplatňujú mutatis mutandis, ale z vlastného popudu sa rozhodla, že žiadosť nepredloží príslušnému orgánu. Žiadosť sťažovateľky podaná prokurátorovi najvyššieho súdu nebola žiadosťou o vylúčenie, pretože inter‑alia advokát, ktorý ju podpísal, nepredložil splnomocnenie, v ktorom by boli uvedené konkrétne dôvody vylúčenia, na ktoré sa odvolávala. Okrem toho prokurátor najvyššieho súdu na základe tejto žiadosti neprijal žiadne opatrenia.

Rada konštatovala, že V.T. žiadosť sťažovateľky o vylúčenie neodmietla. V.T. iba postúpila vec podpredsedovi najvyššieho súdu a uviedla dôvody, najmä vysvetlila, prečo bola žiadosť sťažovateľky o vylúčenie neprípustná a pre ňu nezáväzná, a že jej konanie bolo zamerané na zachovanie dobrej povesti súdnictva. Okrem toho V.T. vysvetlila, že aj keby sa žiadosť sťažovateľky o vylúčenie považovala za výzvu na vylúčenie, neexistoval žiadny platný dôvod, aby tak urobila.

Rada tiež zistila, že žiadosť sťažovateľky o vylúčenie bola v každom prípade neopodstatnená. Okrem iného konštatovala, že tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa predchádzajúcich funkcií V.T. ako dočasnej premiérky nepredstavovali platný dôvod na vylúčenie: pokiaľ ide o vzťahy V.T. s D.P., štátnym tajomníkom ministra spravodlivosti, boli formálne a v každom prípade V.T. nebola vo vzťahu k D.P. v pozícii závislosti, ale bola skôr jeho nadriadenou. Pokiaľ ide o vzťahy V.T. s príslušnými cyperskými úradníkmi, tie boli takisto striktne formál. Navyše, náhodné opomenutie V.T. zahrnúť jeden dokument zo spisu do kópie spisu sťažovateľkz nevyvolalo pochybnosti o nestrannosti V.T., keďže sťažovateľka mohla na požiadanie získať kópiu dokumentu. Nakoniec, tvrdenie sťažovateľky, že V.T. vyniesla informácie týkajúce sa konania, bolo nepodložené. Rada preto dospela k záveru, že námietka sťažovateľky týkajúca sa dôvodov na vyhlásenie nezákonnosti konania pred V.T. bola neopodstatnená a sedemčlenná disciplinárna rada ju správne zamietla.

Dňa 22.03.2021 deväťčlenná disciplinárna rada rozhodnutím č. 5/2021 zamietla žiadosť sťažovateľky o obnovenie konania.

Tlačová správa V.T. týkajúca sa disciplinárneho vyšetrovania

Dňa 18.04.2016 V.T. vydala tlačovú správu vo svojej funkcii predsedníčky najvyššieho súdu. V.T. vysvetlila, že tlačovú správu vydáva, pretože niektoré osoby sa pokúsili dezinformovať verejnosť tým, že podkopali dôveru verejnosti v ňu a v inštitúciu predsedu najvyššieho súdu, pretože boli znepokojení skutočnosťou, že V.T. „bojuje proti veľkým, navzájom prepojeným záujmom“. Pokiaľ ide o disciplinárne konanie proti sťažovateľke, V.T. v tlačovej správe uviedla nasledujúce:

„A. Pokiaľ ide o právomoc [vykonávať] disciplinárne vyšetrovanie (v súvislosti s ktorou sa kritizuje, že bol prijatý zákon, ktorý udeľuje predsedníčke najvyššieho súdu právomoc vykonávať disciplinárnu previerku sama):

Právomoc vykonávať disciplinárne konanie má prokurátor najvyššieho súdu a hlavný vyšetrovateľ vo vzťahu ku všetkým členom justície(sudcom a prokurátorom), predsedovia odvolacích súdov, ktorí riadia odvolací súd, vo vzťahu k sudcom vo svojej oblasti, a prokurátori odvolacích súdov, ktorí majú na starosti prokuratúru, vo vzťahu k prokurátorom vo svojej oblasti. Podľa článku 46 ods. 3 zákona č. 4356/2015 bola doplnená právomoc predsedu najvyššieho súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že túto právomoc okrem prokurátora najvyššieho súdu a hlavného vzšetrovateľa získal aj predseda najvyššieho súdu, vzniká otázka, koho to trápi a prečo. Z textu zákona je tiež jasné, že všetky orgány s právomocou vykonávať disciplinárne konanie sú jednočlenné a je úplne nesprávne, že doteraz mali právo vykonávať disciplinárnu kontrolu len kolektívne orgány, ako niektorí ľudia tvrdia v snahe dezinformovať.

Je tiež úplne nepresné, že predseda, ktorý vedie disciplinárne konanie, posudzuje osobu, ktorá je predmetom konania, prostredníctvom účasti v disciplinárnej rade, vzhľadom na to, že „osoby, ktoré podali disciplinárny návrh alebo vykonali vyšetrovanie v tej istej disciplinárnej veci, sa nemôžu zúčastniť na disciplinárnej rade alebo súde na účely prerokovania konkrétnej disciplinárnej veci“.

Β. Pokiaľ ide o moje vykonávanie disciplinárneho vyšetrovania nad prokurátorkou odvolacieho súdu Georgiou Tsatani (v súvislosti s ... prípadom proti V.):

Osoba oprávnená začať disciplinárne konanie má právo začať predbežné vyšetrovanie, ktoré sa vykonáva na jej príkaz, alebo iným členom súdnictva, ktorý zastáva vyššiu funkciu ako vyšetrovaná osoba, alebo osobne, ako som to urobila v tomto prípade, vzhľadom na širokú publicitu, ktorú táto vec vzbudila, a veľký spoločenský a ekonomický záujem o veci, ktoré vyšetrovaná osoba rieši.

Dôvody na vylúčenie, na ktoré sa odvolávali, týkajúce sa podozrení o mojej nestrannosti, a to, že som disciplinárne vyšetrovanie údajne začala „na základe odporúčania“ cyperských predstaviteľov, alebo že s nimi údajne mám styky vďaka svojmu postaveniu bývalej dočasnej premiérky, alebo že údajne udržiavam oficiálne styky so štátnym tajomníkom ministra spravodlivosti, pánom D. P., ani nevyžadujú odpoveď, pretože ak by sa formálne úradné vzťahy alebo jednoduché známosti mali posudzovať ako dôvody na vylúčenie, potom by bolo potrebné vylúčiť každého člena súdnictva. Ostatné dôvody na vylúčenie boli v judikatúre považované za neopodstatnené, okrem toho, že sú úplne nepodložené a nepresné, ako napríklad dôvod, že som údajne priznala, že výzva na písomné vyjadrenie, ktorá jej bola doručená, bola nejasná.

Napriek neopodstatnenosti danej žiadosti o vylúčenie, skutočnosti, že išlo o zneužitie konania, a skutočnosti, že som nikdy nepociťovala žiadnu nevraživosť ani antipatiu voči vyšetrovanej osobe, s ktorou som naopak vždy udržiavala veľmi dobré formálne vzťahy, a napriek skutočnosti, že nemám žiadny osobitný vzťah s cyperskými úradníkmi, ktorí podali správy, poverila som podpredsedu najvyššieho súdu ďalším vedením disciplinárneho konania a vypracovaním príslušnej správy s cieľom chrániť autoritu a dôveryhodnosť mojej inštitucionálnej funkcie, ako aj súdnictva vo všeobecnosti ...“

Dňa 18. a 19.04.2016 bola uvedená tlačová správa V. T. spomenutá v článkoch v tlači. Takýto článok bol uverejnený 19.04.2016 v novinách Efymerida ton Sintakton pod názvom „[V.] T.: Bojujem proti veľkým, prepojeným záujmom“, v ktorom sa uvádzalo, že V.T. vydala bezprecedentnú tlačovú správu. V.T. bola citovaná, ako sa odvolávala na prebiehajúce disciplinárne konanie a spomínala meno sťažovateľky, pričom uviedla, že nemá žiadny osobitný vzťah s cyperskými úradníkmi, ktorí jej písali o tomto prípade, a zopakovala, že žiadosť sťažovateľky o vylúčenie bola „neopodstatnená“ a predstavovala „zneužitie konania“.

Vyhlásenia štátneho tajomníka ministra spravodlivosti pred parlamentom

Dňa 29.03.2016 parlament viedol rozpravu o vývoji v justícii. V tejto súvislosti sa zapojil D.P., štátneho tajomníka ministra spravodlivosti, ktorý tvrdil, že existuje sprisahanie, ktorého cieľom je obviniť ho z údajného zasahovania do justície.

V tejto súvislosti D. P. poznamenal, že sťažovateľka tiež tvrdila, že sa pokúsil ovplyvniť jej konanie v jednotlivých vyšetrovaných prípadoch. Dodal, že proti sťažovateľke prebieha disciplinárne konanie, ktoré bolo iniciované na základe listu cyperského ministra spravodlivosti predsedníčke najvyššieho súdu. Uviedol, že túto informáciu spomenul „s cieľom zabrániť sprisahancom, aby urobili ďalšie chyby vo svojom úsilí opäť prekrútiť skutočnosť“, a že je lepšie „počkať na ukončenie disciplinárneho konania a na to, čo sa po ňom zistí“.

Argumenty strán konania pred ESĽP

Sťažovateľka tvrdila, že konanie V.T. nenávratne ohrozilo nezávislosť a nestrannosť disciplinárneho konania. Sťažovateľka podala žiadosť na vylúčenie V.T., ktorá bola prípustná, keďže ju podala ako V.T., tak aj prokurátorovi najvyššieho súdu. Keď bola V.T. konfrontovaná so žiadosťou sťažovateľky na vylúčenie, mala sa zdržať akéhokoľvek ďalšieho konania v disciplinárnom konaní, kým o jej návrhu na vylúčenie nerozhodnú iní sudcovia. Namiesto toho V.T. v podstate zamietla žiadosť o vylúčenie prostredníctvom procesného postupu a tiež verejne prostredníctvom oficiálnej tlačovej správy, v ktorej V.T. identifikovala sťažovateľku menom a uviedla, že žiadosť sťažovateľky o vylúčenie bola „neopodstatnená“ a predstavovala „zneužitie konania“ . Okrem toho V.T. pokračovala v disciplinárnom konaní proti sťažovateľke. Sťažovateľka tvrdila, že požiadavka objektívnej nestrannosti podľa čl. 6 vyžaduje, aby ten istý sudca nebol zapojený do jednej veci v niekoľkých procesných fázach, t. j. na jednej strane vykonával predbežné vyšetrovanie a podal disciplinárny návrh a na druhej strane preskúmal žiadosť o vylúčenie. Sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie V.T. podať návrh na disciplinárne konanie proti nej bolo politicky motivované a požadované vládou. V tejto súvislosti sťažovateľka poznamenala, že predsedníčke najvyššieho súdu bolo právo začať disciplinárne konanie udelené po prvýkrát až v decembri 2015, niekoľko mesiacov predtým, ako V.T. začala predbežné vyšetrovanie v danej veci. Sťažovateľka dospela k záveru, že štát zlyhal v zabezpečení nestranného sudcu v jej prípade.

Vláda argumentovala, že V.T. nezamietla žiadosť sťažovateľky o vylúčenie, ale iba nariadila podpredsedovi najvyššieho súdu, aby dokončil predbežné vyšetrovanie a uviedla dôvody na to. O žiadosti o vylúčenie rozhodla sedemčlenná disciplinárna rada a o odvolaní deväťčlenná disciplinárna rada. V každom prípade bola žiadosť sťažovateľky neprípustná, ako konštatovali disciplinárne rady, vzhľadom na to, že správa sťažovateľky predložená prokurátorovi najvyššieho súdu nebola žiadosťou o vylúčenie. Vláda ďalej poznamenala, že úlohou súdu nie je zaoberať sa údajnými právnymi alebo skutkovými chybami, ktorých sa dopustili vnútroštátne súdy, pokiaľ sa nedá povedať, že ide o „nespravodlivosť“ v rozpore s čl. 6 dohovoru. V danom prípade sa nedá povedať, že preskúmanie disciplinárnymi radami (ktoré patrili k súdnej – nie správnej – organizácii štátu a boli zložené zo sudcov) predstavovalo takúto „nespravodlivosť“ . Pokiaľ ide o podstatu žiadosti sťažovateľky o vylúčenie sudcu, vláda poukázala na zistenia deväťčlennej disciplinárnej rady, ktorá odpovedala na všetky námietky sťažovateľky a konštatovala najmä, že V.T. nevyniesla informácie na verejnosť v rozpore s neverejnosťou predbežného vyšetrovania. Nakoniec vláda argumentovala, že novinový článok, na ktorý sa odvolávala sťažovateľka, s názvom „Bojujem proti veľkým, prepojeným záujmom“, odrážal subjektívne názory jeho autora a nie názory uvedené v oficiálnej tlačovej správe V.T.

Posúdenie ESĽP vo veci samej

ESĽP opätovne zdôrazňuje, že v praxi je veľmi ťažké preukázať existenciu osobnej zaujatosti sudcu na základe subjektívneho testu, a ESĽP zvyčajne uprednostňuje posúdenie situácie z objektívneho hľadiska. V súlade s tým sa domnieva, že je vhodné preskúmať predmetný prípad z objektívneho hľadiska.

ESĽP na úvod konštatuje, že vnútroštátne právo platné v danom čase stanovovalo, že predseda najvyššieho súdu môže proti sudcom a prokurátorom viesť disciplinárne konanie prostredníctvom predbežného vyšetrovania a podania disciplinárneho návrhu. ESĽP konštatuje, že táto právomoc predsedu najvyššieho súdu bola zavedená 24.12.2015 po prvýkrát od nadobudnutia platnosti súčasnej ústavy v roku 1975; bola zrušená 23.03.2021 a doteraz nebula obnovená.

V danom prípade úlohou V. T. v napadnutom disciplinárnom konaní bolo viesť predsúdnu fázu, t. j. viesť predbežné vyšetrovanie a v prípade potreby podať disciplinárny návrh. Po podaní disciplinárneho opatrenia konanie pokračovalo pred disciplinárnymi radami, v ktorých V. T. nezasedala. Pred radami sťažovateľka vzniesla námietky týkajúce sa vedenia predsúdnej fázy, vrátane námietky proti V.T. Sťažovateľka namietala, že V.T. preskúmala žiadosť o vylúčenie, ktorú proti nej podala, čím nezvratne ovplyvnila konanie, pokiaľ ide o požiadavku nestrannosti podľa čl. 6 dohovoru. Ďalej namietala, že V.T. zamietla žiadosť proti nej prostredníctvom tlačového vyhlásenia.

ESĽP ďalej konštatuje, že, ako uviedla vláda, žiadosť sťažovateľky o vylúčenie a námietky týkajúce sa nestrannosti V.T. preskúmali disciplinárne rady najvyššieho súdu a nakoniec ich deväťčlenná disciplinárna rada zamietla v merite veci.

ESĽP konštatoval, že disciplinárne rady najvyššieho súdu predstavovali „súd“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru a že mali v tejto veci plnú právomoc. Za týchto okolností ESĽP obmedzil svoje preskúmanie na otázky spravodlivosti konania pred disciplinárnymi radami najvyššieho súdu.

ESĽP už skôr v prípadoch týkajúcich sa spravodlivosti občianskoprávnych konaní uznal, že verejné vyhlásenia vysokopostavených verejných činiteľov môžu vzhľadom na ich obsah a spôsob, akým boli urobené, byť nezlučiteľné s pojmom „nezávislý a nestranný súd“ v zmysle článku 6 ods. 1 dohovoru. ESĽP tiež konštatoval, že v danom prípade nešlo o skutočný dôkaz ovplyvňovania alebo vyvíjania tlaku na sudcov, ale o dôležitosť zdania nestrannosti.

ESĽP preto zastáva názor, že námietky sťažovateľky by mali byť preskúmané z hľadiska vplyvu vyhlásenia V. T. na nezávislosť a nestrannosť konania pred disciplinárnymi radami najvyššieho súdu. Vo svojej analýze ESĽP posúdi obsah vyhlásenia V.T. a kontext, v ktorom bolo urobené, so zameraním na inštitucionálne postavenie V.T., postavenie sťažovateľky ako členky súdnictva a preskúmanie disciplinárnymi radami najvyššieho súdu.

ESĽP najskôr konštatuje, že V.T. vydala ako predsedníčka najvyššieho súdu oficiálnu tlačovú správu, v ktorej uviedla, že „bojuje proti veľkým, prepojeným záujmom“, spomenula meno sťažovateľky, poukázala na prebiehajúce disciplinárne konanie proti nej, analyzovala opodstatnenosť žiadosti o vylúčenie na základe judikatúry najvyššieho súdu a konštatovala, že žiadosť sťažovateľky o vylúčenie bola neopodstatnená a predstavovala „zneužitie konania“ Táto tlačová správa bola čiastočne uverejnená v novinovom článku, v ktorom bola V.T. citovaná.

ESĽP ďalej konštatuje, že z príslušných ustanovení vyplýva, že predbežné vyšetrovanie je podľa vnútroštátneho práva neverejné. Preto so znepokojením konštatuje, že V.T. vydala oficiálnu tlačovú správu, hoci predbežné vyšetrovanie ešte nebolo ukončené.

ESĽP konštatuje, že v čase vydania uvedenej tlačovej správy bola V.T. nielen predsedníčkou súdu, ktorý prerokúval disciplinárne konanie proti sťažovateľke. Predseda najvyššieho súdu zaujíma v gréckom právnom poriadku jedinečné inštitucionálne postavenie, keďže je najvyšším sudcom v oblasti civilnej a trestnej jurisdikcie. Ako sa uvádza vo vysvetľujúcej správe k ustanoveniu, ktorým sa predsedovi najvyššieho súdu zveruje disciplinárna právomoc, „predseda ... mal všeobecný dohľad a kontrolu nad všetkými sudcami“. Z príslušných všeobecných ustanovení vyplýva, že predseda najvyššieho súdu zohráva ústrednú úlohu v kariére civilných a trestných sudcov, keďže je predsedom najvyššej súdnej rady, orgánu, ktorý rozhoduje o povýšení, pridelení, preložení a vyslaní sudcov a prokurátorov. Na rozdiel od bežných sudcov je predseda najvyššieho súdu vyberaný rozhodnutím Rady ministrov spomedzi sudcov najvyššieho súdu vo funkcii a je oprávnený zastávať funkciu dočasného predsedu vlády v kontexte dočasnej vlády podľa Ústavy.

ESĽP upozorňuje na vtedajšiu funkciu V.T., aby zdôraznil, že ako predsedníčka najvyššieho súdu bola par excellence najvyššou autoritou v rámci civilných a trestných súdov, ktorá mala v tejto oblasti všeobecný dohľad a kontrolu. Okrem toho bola verejnosti dobre známa, najmä vďaka svojim predchádzajúcim funkciám dočasnej premiérky. Vzhľadom na svoju pozíciu by preto V.T. mala byť obzvlášť opatrná, aby nevytvárala dojem, že chce ovplyvniť výsledok konania.

ESĽP nepovažuje za potrebné skúmať, či právomoci udelené predsedovi najvyššieho súdu boli samy osebe schopné vytvoriť latentný tlak, ktorý by viedol k podriadeniu sudcov alebo mal „odstrašujúci“ účinok na ich vnútornú nezávislosť. Kľúčovou otázkou v tomto prípade je vplyv celkového správania V.T. na objektívnu nestrannosť konania pred uvedenými radami za týchto veľmi špecifických okolností, v ktorých má zdanie osobitný význam.

ESĽP ďalej nemôže prehliadnuť skutočnosť, že sťažovateľka bola prokurátorkou, proti ktorej bolo vedené disciplinárne konanie. V.T. po vydaní oficiálnej tlačovej správy, v ktorej vyjadrila svoj názor na opodstatnenosť žiadosti sťažovateľky o vylúčenie, podala proti sťažovateľke návrh na disciplinárne konanie, ktoré nakoniec viedlo k uloženiu disciplinárneho opatrenia sťažovateľke.

ESĽP opätovne zdôrazňuje, že strana konania, ako sú prokurátori, nemôže byť viazaná rovnakými povinnosťami nezávislosti a nestrannosti, ktoré čl. 6 ukladá „súdu“.

ESĽP ďalej nemôže prehliadnuť skutočnosť, že sťažovateľka bola prokurátorkou, proti ktorej bolo vedené disciplinárne konanie. V.T. po vydaní oficiálnej tlačovej správy, v ktorej vyjadrila svoj názor na opodstatnenosť žiadosti sťažovateľky o vylúčenie, podala proti sťažovateľke návrh na disciplinárne konanie, ktoré nakoniec viedlo k uloženiu disciplinárneho opatrenia voči sťažovateľke.

ESĽP opätovne zdôrazňuje, že strana konania, ako sú prokurátori, nemôže byť viazaná rovnakými povinnosťami nezávislosti a nestrannosti, ktoré čl. 6 ukladá „súdu“ .

Uvedený prístup by sa však mal v tomto prípade, keď bolo disciplinárne konanie začaté proti členovi súdnictva, zmierniť. V tejto súvislosti ESĽP konštatuje, že v rozsudku Inspektorat kam Visshia sadeben savet Súdny dvor Európskej únie zopakoval, že disciplinárny režim vo vzťahu k sudcom musí poskytovať potrebné záruky, aby sa predišlo akémukoľvek riziku, že bude používaný ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí. Keďže výhliadka na začatie disciplinárneho vyšetrovania proti členom súdnictva môže na nich vyvíjať tlak, je nevyhnutné, aby osoby poverené vykonávaním disciplinárnych vyšetrovaní a vedením disciplinárnych konaní proti členom súdnictva konali pri plnení týchto povinností objektívne a nestranne. To platí najmä pre súdny orgán, ktorý má právomoc navrhnúť inému súdnemu orgánu začatie disciplinárneho konania s cieľom uložiť disciplinárne opatrenia členom súdnictva. V tom istom duchu, vzhľadom na významné postavenie, ktoré súdnictvo zaujíma medzi orgánmi verejnej moci v demokratickej spoločnosti, a vzhľadom na rastúci význam, ktorý sa prikladá deľbe moci a nutnosti chrániť nezávislosť súdnictva, sa musí venovať osobitná pozornosť ochrane členov súdnictva pred opatreniami, ktoré ovplyvňujú ich postavenie alebo kariéru a ktoré môžu ohroziť ich súdnu nezávislosť a autonómiu.

Z rovnakých dôvodov ESĽP v danom prípade zastáva názor, že V.T. mala povinnosť konať objektívne a nestranne pri vykonávaní predbežného vyšetrovania a vedení disciplinárneho konania proti sťažovateľke, ktorá bola podľa vnútroštátneho práva členkou súdnictva a požívala záruky nezávislosti. Táto povinnosť bola o to dôležitejšia, že sťažovateľka vo svojej žiadosti o vylúčenie argumentovala, že V.T. mala kontakty s členom výkonnej moci v súvislosti so svojou predchádzajúcou funkciou dočasnej premiérky.

ESĽP konštatuje, že sťažovateľka sa výslovne sťažovala na predmetné tlačové vyhlásenie vo fáze vyšetrovania a počas pojednávania vyjadrila obavy týkajúce sa neodôvodnenej negatívnej publicity. Deväťčlenná disciplinárna rada však toto tlačové vyhlásenie nespomenula a zamietla ako nepodložené tvrdenie sťažovateľky, že V.T. vyniesla informácie o neverejnom disciplinárnom vyšetrovaní. Deväťčlenná disciplinárna komisia zamietla žiadosť sťažovateľky o vylúčenie V. T. z konania s odôvodnením podobným odôvodneniu v tlačovej správe, najmä pokiaľ ide o vzťahy V. T. s cyperskými úradníkmi a štátneho tajomníka ministra spravodlivosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa ESĽP domnieva, že deväťčlenná disciplinárna komisia najvyššieho súdu nezohľadnila vplyv oficiálnej tlačovej správy, ktorú V.T. vydala vo svojej funkcii predsedníčky najvyššieho súdu priamo v kontexte disciplinárneho konania, na spravodlivosť napadnutého konania.

ESĽP opätovne zdôrazňuje, že čl. 6 dohovoru sa netýka výsledku konania, ale zaručuje spravodlivosť samotného konania, vrátane záruky nestrannosti. Preto nevidí dôvod špekulovať o tom, aký vplyv mali vyhlásenia V.T. na priebeh disciplinárneho konania, vrátane preskúmania žiadosti sťažovateľky o vylúčenie disciplinárnymi radami najvyššieho súdu. Stačí konštatovať, že žiadosť sťažovateľky o vylúčenie bola zamietnutá a že vzhľadom na jej obsah a spôsob, akým bola podaná, bolo vyhlásenie V.T. ipso facto nezlučiteľné s pojmom „nezávislý a nestranný súd“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom sa rozumie, že tu nejde o skutočný dôkaz vplyvu alebo nátlaku na sudcov, ale o dôležitosť zdania nestrannosti.

Na záver ESĽP upozorňuje na osobitný kontext tohto prípadu. Súd, ktoré prejednali disciplinárne konanie proti členovi súdnictva, sa nezaoberali vplyvom oficiálnej tlačovej správy vydanej v súvislosti s týmto konaním predsedníčkou najvyššieho súdu, ktorej nestrannosť bola spochybnená sťažovateľkou a ktorá bol predsedníčkou toho istého súdu. ESĽP ďalej konštatuje, že predsedníčka najvyššieho súdu predtým pôsobila ako dočasná premiérka a bola výnimočne poverená príslušnou disciplinárnou právomocou po prvýkrát od nadobudnutia platnosti súčasnej ústavy v roku 1975, niekoľko mesiacov predtým, ako začala disciplinárne konanie. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniam, ktorými bola predsedníčka najvyššieho súdu poverená takouto právomocou, „vykonávala všeobecný dohľad a kontrolu nad všetkými sudcami“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ESĽP konštatuje, že obavy sťažovateľky týkajúce sa nestrannosti súdov, ktoré jej prípad prejednávali, neboli neopodstatnené, subjektívne ani neoprávnené. ESĽP dospel k záveru, že osobitosti napadnutého konania preto nespĺňali požadovaný štandard dohovoru podľa objektívneho testu nestrannosti.

Z odlišného stanoviska

Väčšina založila svoje zistenie porušenia na viacerých prvkoch, z ktorých podľa môjho názoru žiaden neopodstatňuje dosiahnutý záver. Budem sa nimi zaoberať postupne. Predtým by som však chcel zdôrazniť oblasť, v ktorej sa zhodujem s väčšinou: plne sa stotožňujem s názorom, že strana konania, ako je prokurátor, nemôže byť viazaná rovnakými povinnosťami nezávislosti a nestrannosti, ktoré čl. 6 dohovoru ukladá „súdu“. V danom prípade V.T., predsedníčka najvyššieho súdu, konala v rámci svojich právomocí, keď podala disciplinárny návrh proti sťažovateľke, a preto ju možno považovať za protistranu sťažovateľky v disciplinárnom konaní, a nie za „súd“.

Podľa väčšiny bola kľúčovou otázkou v tomto prípade vplyv celkového správania V.T. na objektívnu nestrannosť konania pred disciplinárnymi radami najvyššieho súdu. Okrem toho väčšina pripisovala význam aj širšiemu kontextu prípadu, ktorý sa nezdal byť v moci V.T.

Skutočnosť, že voči sťažovateľke prebiehalo disciplinárne vyšetrovanie, bola v čase vydania tlačovej správy verejne známa.

Nie je nezvyčajné, že predsedovia vyšších súdov majú určité administratívne a disciplinárne právomoci. Vyhlásenie v dôvodovej správe, že predseda najvyššieho súdu vykonával všeobecný dohľad a kontrolu nad všetkými sudcami, sa javí ako nič viac než deklarácia; keby tomu bolo inak, mohlo by skutočne existovať štrukturálny problém nezávislosti všetkých gréckych sudcov. Bez ďalšieho zdôvodnenia a príkladov z reálneho života stráca toto vyhlásenie veľkú časť svojej desivej povahy. Je ťažké posúdiť úlohu Najvyššej súdnej rady v kariére sudcov – a úlohu predsedu najvyššieho súdu v praktickej činnosti tejto rady –, ale zdá sa spravodlivé predpokladať, že má väčší vplyv na kariéru sudcov na nižších súdoch, zatiaľ čo povýšenia, pridelenia, preložení a vyslania sudcov najvyššieho súdu nezaberajú také významné miesto, aby členovia disciplinárnych rád pri rozhodovaní o konkrétnych disciplinárnych prípadoch boli pod tlakom predsedu najvyššieho súdu, a to ani v praxi, ani zdanlivo. Pokiaľ ide o predchádzajúcu funkciu V. T. ako dočasnej premiérky, táto dočasná funkcia bola stanovená ústavou a V. T. ju vykonávala menej ako jeden mesiac – a to nie z vlastnej vôle. Nakoniec, tvrdenie, že V.T. mala zabrániť tomu, aby vyvolávala dojem, že chce ovplyvniť výsledok disciplinárneho konania, je prinajmenšom sporné. Ako funkcionár poverený disciplinárnou právomocu mala samozrejme profesionálny záujem – rovnako ako ktorákoľvek strana konania – na výsledku. Podobne sa zdá neprimerané vyčítať prokurátorovi takýto záujem v trestnej veci.

Podľa rozsudku SDEÚ orgán oprávnený viesť vyšetrovanie a disciplinárne konanie by mal byť oslobodený od akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu. Ešte dôležitejšie je poznamenať, že prípad Inspektorat bol z faktického a právneho hľadiska veľmi odlišný od tohto prípadu. Konkrétne, v tomto prípade uplynulo funkčné obdobie generálneho inšpektora a inšpektorov inšpektorátu najvyššej súdnej rady menovaných parlamentom a oni zostali vo funkcii bez akéhokoľvek výslovného právneho základu vo vnútroštátnom práve; navyše nebolo vylúčené, že takáto situácia by mohla trvať donekonečna. Okrem toho sa prípad, o ktorom rozhodol tento súd, Pająk a ďalší proti Poľsku, na ktorý sa väčšina v tejto súvislosti odvoláva, týkal vonkajšieho – výkonného – zasahovania do ukončenia funkčného obdobia sudcov. Aby bolo jasné, v zásade nepodceňujem význam vonkajšej ani vnútornej nezávislosti súdnictva. Považujem však za veľmi problematické uplatňovať argumentáciu vyvinutú v odlišných a veľmi špecifických okolnostiach na súčasný prípad, ktorý sa týka skôr bežného fungovania mechanizmu disciplinárnej zodpovednosti prokurátora.

Väčšina sa odvolávala aj na niekoľko ďalších prvkov, ako napríklad vzťahy V. T. so štátnzým tajomníkom ministra spravodlivosti a cyperskými úradníkmi. Hoci presná povaha týchto vzťahov nebola podrobne opísaná, nebolo tvrdené, že išlo o niečo iné ako formálne vzťahy, a už vôbec nie, že V. T. bola v akejkoľvek podriadenosti alebo závislosti. Skutočnosť, že disciplinárne právomoci predsedu najvyššieho súdu boli zavedené krátko pred skutkami, ktoré viedli k tomuto prípadu, a zrušené niekoľko rokov po nich, môže mať všeobecný historický význam, ale nemá žiadny vplyv na tento prípad.

Deväťčlenná disciplinárna rada síce posúdila otázku, či žiadosť o vylúčenie V.T. bola opodstatnená, a vydala odôvodnené rozhodnutie, že nebola, ale neposúdila, či sedemčlenná disciplinárna komisia alebo ona sama mohla byť ovplyvnená tlačovou správou. Bez ohľadu na užitočnosť takejto sebareflexie nie som presvedčený, že jej absencia bola tak závažným opomenutím, aby disciplinárne konanie voči sťažovateľke bolo nespravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to ani v kombinácii s ostatnými prvkami zhrnutými v rozsudku.

Na záver som toho názoru, že väčšina definovala hlavnú otázku prípadu ako niečo, na čo sa sťažovateľka nikdy nesťažovala a čo ďaleko presahovalo rámec prípadu. Pokiaľ ide o vec samu, disciplinárne konanie proti prokurátorovi, ktoré inicioval nezávislý sudca – predseda najvyššieho súdu – a o ktorom rozhodli v dvoch inštanciach disciplinárne rady zložené z členov najvyššieho súdu v súlade s platnými pravidlami, väčšina prirovnala k prípadom, v ktorých bolo disciplinárne konanie použité ako prostriedok vonkajšieho (politického) zasahovania alebo v ktorých aspoň existovalo reálne riziko takéhoto zasahovania. Z uvedených dôvodov som nemohol súhlasiť s ich prístupom.

 

Diskusia