Súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom nadriadeného súdu, ak tento porušuje prezumpciu neviny

Mgr. Martin POHOVEJ, advokát

JUDr. Pavel PECHANEC, Ph.D., advokát

JUDr. Michal MANDZÁK, advokát

Aktuálne rozhodnutie SDEÚ: Súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom nadriadeného súdu, ak tento porušuje prezumpciu neviny

Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj ako „SDEÚ“ alebo „Súdny dvor“) dňa 30.04.2026 vyhlásil rozsudok v rámci prejudiciálneho konania, ktorý predložil Mestský súd Bratislava I. Podanie tohto návrhu iniciovala obhajoba obvineného AC z dôvodu, že podľa jej názoru sťažnostný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia porušil prezumpciu neviny.

Vznikla teda legitímna otázka, či súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom nadriadeného súdu, ak tento (podľa presvedčenia súdu nižšieho stupňa) porušuje prezumpciu neviny.

Súdny dvor judikoval, že ak súd prvého stupňa dospeje k názoru, že nadriadený súd porušil prezumpciu neviny obvineného, tak v tejto časti nie je viazaný právnym názorom nadriadeného súdu, a to aj za situácie, ak mu to vnútroštátna úprava výslovne ukladá. Ide o aplikáciu zásady prednosti práva Únie, ktorá ukladá súdom prednostne aplikovať právo Únie, a to aj za cenu „prelomenia“ právneho názoru nadriadeného súdu.

Z uvedeného teda možno ďalej dovodiť, že súd nižšieho stupňa je oprávnený (ale aj povinný) posudzovať právny názor nadriadeného súdu z pohľadu toho, či rešpektuje prezumpciu neviny.

SDEÚ súčasne prijal usmernenia pre predkladajúci súd, ktoré by mal zohľadniť pri posudzovaní toho, či nadriadený súd (v odôvodnení svojho rozhodnutia) porušil prezumpciu neviny. Za najdôležitejšie považujeme to, že vnútroštátne súdy by sa v odôvodnení svojich rozhodnutí mali vyvarovať použitia formulácií, ktoré navodzujú dojem, že obvinený je vinný pred právoplatným rozhodnutím o vine. V tomto smere si dovolíme poukázať aj na vyčerpávajúce úvahy generálneho advokáta Deana SPIELMANN v návrhu, ktorý v tejto veci predniesol dňa 15.01.2026 (návrh dostupný na stránkach SDEÚ).

Veríme, že tento rozsudok bude užitočnou pomôckou (nielen) pre súdy nižšieho stupňa, ktoré nebudú mechanicky aplikovať právne závery nadriadeného súdu a budú dôsledne posudzovať právne názory súdov vyšších inštancií z pohľadu toho, či nebránia účinnosti práva Únie, a to nielen v otázke prezumpcie neviny.

Významnosť rozsudku SDEÚ je daná i z pohľadu procesných nemeritórnych rozhodnutí, (ako sú väzobné rozhodnutia, príkazy na odpočúvanie, príkazy na sledovanie a pod.), keďže naše praktické skúsenosti (hlavne v Českej republike) nás vedú k záveru, že orgány činné v trestnom konaní a súdy v týchto procesných rozhodnutiach porušujú prezumpciu neviny.

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora) z 30. apríla 2026(*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica (EÚ) 2016/343 – Články 3 a 4 – Prezumpcia neviny – Článok 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie – Uznesenie o zastavení trestného stíhania – Súdne rozhodnutie, ktorým sa nerozhoduje o vine – Zrušenie a vrátenie veci súdu nižšieho stupňa –

Konštatovania súdu vyššieho stupňa, týkajúce sa naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu – Povinnosť súdu nižšieho stupňa riadiť sa posúdeniami súdu vyššieho stupňa – Vhodné opatrenia v prípade porušenia prezumpcie neviny “

Vo veci C‑748/24 [Kotaňák](i),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Mestského súdu Bratislava I (Slovensko) z 25. apríla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 29. októbra 2024, ktorý súvisí s konaním proti:

AC,

za účasti:

Okresnej prokuratúry Bratislava III, LZ,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos (spravodajca), sudcovia O. Spineanu‑Matei, S. Rodin, N. Fenger a A. Kornezov, generálny advokát: D. Spielmann,

tajomník: I. Illéssy, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. októbra 2025, so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– AC, v zastúpení: M. Mandzák, P. Pechanec a M. Pohovej, advokáti,

– slovenská vláda, zastúpená svojimi splnomocnenými zástupcami,

– maďarská vláda, v zastúpení: Zs. Biró‑Tóth a M. Z. Fehér, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: R. Lindenthal a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia, po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. januára 2026,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 4 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1), článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásad efektivity a prednosti práva Únie.

2 Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti AC pre ohováranie.

Právny rámec

3 Odôvodnenia 16 a 48 smernice 2016/343 znejú takto:

„(16) Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako

napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch [dôkazoch svedčiacich v neprospech obvineného – neoficiálny preklad], ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osoba za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky [dostatočné dôkazy svedčiace – neoficiálny preklad] v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky [dôkazy – neoficiálny preklad].

…

(48) Vzhľadom na to, že v tejto smernici sa ustanovujú minimálne pravidlá, členské štáty by mali môcť rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v [Charte] alebo [Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme

4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘)], ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva [ďalej len ‚ESĽP‘].“

4 Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.“

5 Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.“

6 Článok 4 tej istej smernice, nazvaný „Verejné vyhlásenia o vine“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry [úkony v rámci trestného stíhania – neoficiálny preklad], ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch [dôkazoch svedčiacich v neprospech obvineného – neoficiálny preklad].

2. Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä článkom 10.“

7 Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2016/343:

„Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní [preukazovaní – neoficiálny preklad] viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy [dôkazy svedčiace v neprospech aj v prospech obvineného – neoficiálny preklad] ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.“

8 Článok 10 ods. 1 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali účinné opravné prostriedky v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.“

9 Ustanovenie § 373 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktoré definuje trestný čin ohovárania, stanovuje:

„(1) Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1:

…

c) verejne…“.

10 Ustanovenie § 327 ods. 1 Trestného poriadku stanovuje:

„Súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.“

Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

11 Dňa 18. novembra 2020 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III (Slovensko) na Okresný súd Bratislava III (Slovensko) obžalobu proti AC pre prečin ohovárania v zmysle § 373 ods. 1 a § 373 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktorý mal obvinený spáchať tým, že zverejnil na internete viacero videí obsahujúcich rad nepravdivých tvrdení.

12 Uznesením z 8. novembra 2021 Okresný súd Bratislava III zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že konanie uvedené v tejto obžalobe nebolo trestným činom.

13 Okresná prokuratúra Bratislava III podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Uznesením z 8. februára 2022 Krajský súd v Bratislave (Slovensko) zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec tomuto súdu, aby opäť vyhodnotil všetky dôkazy a vydal vo veci nové rozhodnutie.

14 Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho uznesenia okrem iného konštatoval, že „nepravdivé informácie výlučne intímneho charakteru, ktoré obvinený prostredníctvom svojho príspevku sprístupnil veľkému množstvu sledovateľov, sú vzhľadom na ich obsah spôsobilé vážne zasiahnuť do partnerských, rodinných a priateľských vzťahov a narušiť dôveru v osobu poškodenej“.

15 Uznesením z 3. októbra 2022 Okresný súd Bratislava III opäť zastavil trestné stíhanie proti AC.

16 Okresná prokuratúra Bratislava III podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Uznesením z 18. apríla 2023 Krajský súd v Bratislave zrušil uznesenie súdu prvého stupňa z 3. októbra 2022 a vrátil vec tomuto súdu, aby vydal vo veci nové rozhodnutie.

17 V odôvodnení svojho uznesenia Krajský súd v Bratislave zopakoval posúdenia uvedené v jeho uznesení z 8. februára 2022 a navyše uviedol okrem iného:

„Z dôkazov, ktoré boli v prípravnom konaní vykonané a z ktorých vychádzal aj [súd prvého stupňa], nepochybne vyplýva, že obvinený vo vzťahu [k poškodenej] používa klamstvá, útočí na ňu, v dôsledku čoho sa v okruhu svojej rodiny a ľudí v jej okolí dostala do veľmi nepríjemných situácií. Intímny pomer medzi ňou a [SB] je výmyslom obvineného a nikdy sa nestalo to, čo obvinený vo svojich vystúpeniach uvádzal… Čo sa týka vymedzenia, ktorý zo zverejnených údajov mal byť nepravdivý, nepochybne ide o údaj, ktorého pravdivosť bola v prípravnom konaní vykonanými dôkazmi preverovaná a týkala sa intímneho vzťahu medzi poškodenou a svedkom SB a sexuálnych praktík, ktorých vykonávanie obvinený jednoznačne v príspevku opísal.“

18 Po reorganizácii slovenského súdneho systému prešla 1. júna 2023 príslušnosť rozhodnúť vo veci samej na Mestský súd Bratislava I (Slovensko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19 Pred týmto súdom AC tvrdí, že niektoré posúdenia odvolacieho súdu porušujú prezumpciu neviny, keďže nenechávajú priestor pre akúkoľvek pochybnosť o jeho vine, hoci tento súd nemusel posudzovať dôvodnosť obvinení vznesených proti nemu. AC sa preto domnieva, že predkladajúci vnútroštátny súd by mal rozhodnúť bez toho, aby zohľadnil posúdenia odvolacieho súdu.

20 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podľa slovenských procesných predpisov je viazaný posúdeniami odvolacieho súdu. Domnieva sa však, že tieto posúdenia porušujú prezumpciu neviny, ktorá sa vzťahuje na AC, aj jeho právo na obhajobu.

21 Tento súd má v tejto súvislosti pochybnosti najmä o primeranosti uvedených posúdení, keďže podľa slovenskej právnej úpravy sa súd vyššieho stupňa mohol obmedziť na konštatovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo nesprávne, a nariadiť súdu prvého stupňa, aby vykonal dokazovanie. Okrem toho sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na relevantnosť okolnosti, že súd vyššieho stupňa rozhodol výlučne na základe dôkazov zhromaždených v rámci prípravného konania a bez toho, aby sa k týmto dôkazom mohol vyjadriť obvinený.

22 Okrem toho sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, aké vhodné opatrenia v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2016/343 by sa mali prípadne prijať na účely nápravy porušenia prezumpcie neviny. Konkrétne sa tento súd pýta na potrebu neuplatniť právne záväzné posúdenia súdu vyššieho stupňa, či dokonca rozhodnúť o vylúčení sudcov tohto súdu z konania.

23 Za týchto okolností Mestský súd Bratislava I rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

„1. Bráni právo na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa článku 48 ods. 1 [Charty] v spojení s článkom 4 ods. 1, článkom 6 ods. 1 [smernice 2016/343], ako i zásada proporcionality ako i právo na obhajobu podľa článku 48 ods. 2 [Charty], takému postupu nadriadeného súdu, ktorý v konaní o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu súdu prvého stupňa o zastavení trestného stíhania, v odôvodnení rozhodnutia uvedie [nasledujúce] právne a skutkové závery, a to pred rozhodnutím vo veci samej a bez toho, aby sa vo veci vykonalo dokazovanie pred súdom:

‚Nepravdivé informácie výlučne intímneho charakteru, ktoré obvinený prostredníctvom svojho príspevku sprístupnil veľkému množstvu sledovateľov, sú vzhľadom na ich obsah, spôsobilé vážne zasiahnuť do partnerských, rodinných a priateľských vzťahov a narušiť dôveru v osobu poškodenej… Z dôkazov, ktoré boli v prípravnom konaní vykonané a z ktorých vychádzal aj okresný súd, nepochybne vyplýva, že obvinený vo vzťahu ku nej používa klamstvá, útočí na ňu, v dôsledku čoho sa v okruhu svojej rodiny a ľudí v jej okolí dostala do veľmi nepríjemných situácií. Intímny pomer medzi ňou a [SB] je výmyslom obvineného a nikdy sa nestalo to, čo obvinený vo svojich vystúpeniach uvádzal… Čo sa týka vymedzenia, ktorý zo zverejnených údajov mal byť nepravdivý, nepochybne ide o údaj, ktorého pravdivosť bola v prípravnom konaní vykonanými dôkazmi preverovaná a týkala sa intímneho vzťahu medzi poškodenou a svedkom [SB] a sexuálnych praktík, ktorých vykonávanie obvinený jednoznačne v príspevku popísal‘?

2. Má vplyv na odpoveď na prvú otázku tá skutočnosť, že vnútroštátna úprava ako i vnútroštátna prax neprikazovala nadriadenému súdu vykonať skutkové a právne hodnotenie v odôvodnení zrušujúceho uznesenia a toto sa mohlo obmedziť len na to, že rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je nesprávne, pretože súd prvého stupňa je povinný vykonať dokazovanie na hlavnom pojednávaní a v nadväznosti na výsledky dokazovania vo veci rozhodnúť?

3. Má vplyv na odpoveď na prvú otázku tá skutočnosť, že tak nadriadený súd pri rozhodovaní [o] sťažnosti prokurátora rozhodol len na základe dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, ktoré neboli doposiaľ vykonané ani pred súdom prvého stupňa?

4. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku sú vhodnými opatreniami na zabezpečenie prezumpcie neviny v zmysle [článku] 4 ods. 2 [smernice 2016/343 nasledujúce] postupy a rozhodnutia:

– (i) postup vnútroštátneho súdu prvého stupňa, ktorý s poukazom na zásadu prednosti a účinnosti práva Únie nebude rešpektovať právne a skutkové závery vyslovené nadriadeným súdom v odôvodnení rozhodnutia v častiach, ktoré bránia právu Únie, hoci inak podľa vnútroštátnej úpravy by boli tieto právne záväzné[,] a vo veci sám rozhodne po vykonaní riadneho dokazovania; alebo

– postup vnútroštátneho súdu prvého stupňa, ktorý s poukazom na zásadu prednosti a účinnosti práva Únie nebude rešpektovať právne a skutkové závery vyslovene nadriadeným súdom v odôvodnení rozhodnutia v častiach, ktoré bránia právu Únie, hoci inak podľa vnútroštátnej úpravy by boli tieto právne záväzné, a vo veci sám opätovne rozhodne takým istým rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, ktoré už raz bolo nadriadeným súdom zrušené; alebo

– (ii) vylúčenie sudcov nadriadeného súdu z konania pre zaujatosť z dôvodu porušenia prezumpcie neviny na základe námietky zaujatosti obvineného?“

O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

24 Slovenská vláda spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

25 Na jednej strane táto vláda tvrdí, že predkladajúci vnútroštátny súd nespresnil dôvody, prečo sa rozhodol podať tento návrh, a Súdny dvor teda nemá k dispozícii dostatočné informácie o skutkovom a právnom rámci, do ktorého patria položené otázky.

26 Na druhej strane uvedená vláda tvrdí, že výklad práva Únie, o ktorý predkladajúci vnútroštátny súd žiada, nie je nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej. Konanie vo veci samej totiž nezodpovedá konaniu o prostriedku nápravy smerujúcom k prijatiu vhodných opatrení v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2016/343. Slovenská vláda v tejto súvislosti uvádza, že aj keby sa konštatovalo, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je v rozpore s prezumpciou neviny, takéto konštatovanie by nemalo vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia, ktorého posúdenia navyše nebránia tomu, aby predkladajúci vnútroštátny súd po vykonaní dôkazov kontradiktórnym spôsobom mohol rozhodnúť o vine alebo nevine obvineného. Predkladajúci vnútroštátny súd okrem toho podľa slovenskej vlády nie je oprávnený rozhodnúť o vylúčení sudcov odvolacieho súdu z konania.

27 Treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou platí, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri rozsudky z 21. apríla 1988, Pardini, 338/85, EU:C:1988:194, bod 8, a z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 61).

28 Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri rozsudky z 13. júla 2000, Idéal tourisme, C‑36/99, EU:C:2000:405, bod 20, a z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 62).

29 V tejto súvislosti treba na jednej strane zdôrazniť, pokiaľ ide o tvrdenia založené na údajnej neúplnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa teraz odráža v článku 94 písm. a) a b) jeho rokovacieho poriadku, si potreba získať výklad práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, z ktorého ním položené otázky vychádzajú, alebo aby aspoň vysvetlil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. Okrem toho je nevyhnutné, ako je stanovené v uvedenom článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku, aby návrh na začatie prejudiciálneho konania uvádzal dôvody, ktoré viedli predkladajúci vnútroštátny súd k položeniu otázky týkajúcej sa výkladu alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spor vo veci samej [pozri rozsudok z 26. januára 1993, Telemarsicabruzzo a i., C‑320/90 až C‑322/90, EU:C:1993:26, bod 6; uznesenie z 28. júna 2000, Laguillaumie, C‑116/00, EU:C:2000:350, bod 16, ako aj rozsudok zo 4. októbra 2024, Bezirkshauptmannschaft Landeck (Pokus o prístup k osobným údajom uloženým v mobilnom telefóne), C‑548/21, EU:C:2024:830, bod 48].

30 V prejednávanej veci treba konštatovať, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je uvedený skutkový a právny rámec, z ktorého položené otázky vychádzajú. Okrem toho sú v tomto návrhu – ako vyplýva z bodov 20 až 22 vyššie – uvedené dôvody, ktoré viedli

predkladajúci vnútroštátny súd k položeniu otázok týkajúcich sa výkladu určitých ustanovení práva Únie.

31 Z toho vyplýva, že uvedený návrh na začatie prejudiciálneho konania zodpovedá požiadavkám stanoveným v článku 94 rokovacieho poriadku, a teda že obsahuje dostatočné informácie na to, aby umožnil Súdnemu dvoru odpovedať na tieto otázky.

32 V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa toho, že odpoveď Súdneho dvora na predložené otázky nie je nevyhnutná na rozhodnutie vo veci samej, je potrebné poznamenať, že predkladajúci vnútroštátny súd uviedol, že podľa slovenského práva je pri preskúmavaní veci samej povinný riadiť sa posúdeniami odvolacieho súdu.

33 V tejto súvislosti položené otázky majú predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu umožniť určiť, či sú tieto posúdenia zlučiteľné s požiadavkou dodržiavania prezumpcie neviny vyplývajúcou zo smernice 2016/343 a článku 48 ods. 1 Charty, a prípadne vyvodiť dôsledky z nezlučiteľnosti uvedených posúdení s touto požiadavkou.

34 Preto nie je zjavné, že by požadovaný výklad práva Únie nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom konania vo veci samej.

35 Na druhej strane, pokiaľ ide konkrétne o tretiu časť štvrtej otázky, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by Mestský súd Bratislava I, ktorý je súdom prvého stupňa, mal byť oprávnený rozhodnúť o prípadnom vylúčení sudcov odvolacieho súdu z konania, alebo že by z prípadnej povinnosti dosiahnuť vylúčenie takýchto sudcov z konania, ak by takáto povinnosť vyplývala z práva Únie, mohol akýmkoľvek spôsobom vyvodiť dôsledky.

36 V dôsledku toho je zjavné, že výklad pravidiel Únie zameraný na posúdenie toho, či tieto predpisy ukladajú takúto povinnosť, nijako nesúvisí s predmetom konania vo veci samej.

37 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že štvrtá otázka je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka vylúčenia sudcov odvolacieho súdu z konania, a že položené otázky sú v zostávajúcej časti prípustné.

O prejudiciálnych otázkach

38 Vo svojich prvých troch otázkach, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 48 Charty, týkajúcim sa prezumpcie neviny, majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby trestný súd, ktorý rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým sa zastavuje trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, zaujal podrobné stanovisko k dôkazom svedčiacim v neprospech obvineného tým, že zo skutkového aj právneho hľadiska posúdi naplnenie znakov skutkovej podstaty dotknutého trestného činu, hoci tento súd podľa vnútroštátnej právnej úpravy nie je povinný tak urobiť na to, aby mohol o sťažnosti rozhodnúť, a hoci sa toto posúdenie zakladá len na dôkazoch zhromaždených v rámci prípravného konania, ku ktorým sa obvinená osoba nemohla vyjadriť.

39 Článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 stanovuje, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Toto ustanovenie spresňuje, že tým nie sú dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo dôkazoch svedčiacich v neprospech obvineného.

40 Z článku 6 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri preukazovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Toto ustanovenie spresňuje, že tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať dôkazy svedčiace v neprospech aj v prospech obvineného, ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.

41 Na účely určenia rozsahu týchto ustanovení, pokiaľ ide o preskúmanie, ktoré môže vykonať trestný súd v takej situácii, akej sa týkajú prvé tri otázky, treba na úvod pripomenúť, že smernicou 2016/343 sa zavádza len minimálna harmonizácia určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2018, Milev, C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732, body 45 a 46).

42 V rámci tejto minimálnej harmonizácie táto smernica odlišuje súdne rozhodnutia o vine, ktoré sa nevyhnutne prijímajú na konci trestného konania, od ostatných procesných aktov, akými sú úkony v rámci trestného stíhania a predbežné rozhodnutia procesnej povahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2019, Specializirana prokuratura, C‑653/19 PPU, EU:C:2019:1024, bod 32).

43 V prejednávanej veci sa prvá až tretia otázka týkajú predbežnej fázy trestného konania, v priebehu ktorej má odvolací súd rozhodnúť o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, ktorým sa určuje, či obžaloba predstavuje dostatočný základ na vedenie súdneho konania.

44 Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu treba vzhľadom na jeho predmet považovať za iné súdne rozhodnutie, než je rozhodnutie o vine v zmysle článku 4 ods. 1 uvedenej smernice.

45 Tá istá smernica pritom neobsahuje pravidlá spresňujúce hmotnoprávne a procesné podmienky vzťahujúce sa na prijímanie takéhoto rozhodnutia.

46 Konkrétne nevymedzuje ani povahu podmienok, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné toto rozhodnutie prijať, ani spôsob posudzovania dôkazov, ktoré sa môžu prípadne vykonať na účely jeho prijatia.

47 V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že hoci článok 6 smernice 2016/343 stanovuje určité pravidlá týkajúce sa rozdelenia dôkazného bremena v trestných konaniach, tieto pravidlá sa týkajú preukazovania viny podozrivých a obvinených osôb, a ich cieľom teda nie je upraviť vykonávanie dôkazov pri prijímaní predbežného rozhodnutia, o aké ide vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2019, Specializirana prokuratura, C‑653/19 PPU, EU:C:2019:1024, bod 33).

48 Okrem toho vzhľadom na to, že hmotnoprávne a procesné podmienky prijatia rozhodnutia, o aké ide vo veci samej, upravuje výlučne vnútroštátne právo (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2019, Specializirana prokuratura, C‑653/19 PPU, EU:C:2019:1024, bod 38), všeobecné procesné pravidlá upravujúce predbežnú fázu trestného konania, ktorá vedie k prijatiu takéhoto rozhodnutia, nemožno považovať za pravidlá patriace do rámca vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Článok 48 ods. 2 Charty, ktorý stanovuje rešpektovanie práva na obhajobu, sa preto na túto predbežnú fázu trestného konania neuplatňuje.

49 Naopak, vzhľadom na vymedzenie rozsahu pôsobnosti smernice 2016/343, uvedené v jej článku 2, a všeobecnú povahu zásady zakotvenej v jej článku 3 treba konštatovať, že tento posledný uvedený článok, ktorý stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina, sa uplatňuje vo všetkých štádiách trestného konania vedeného proti fyzickým osobám, a to aj v predbežnej fáze trestného konania, o akú ide vo veci samej, pokiaľ nie je jeho uplatňovanie osobitne obmedzené.

50 Rovnako zo znenia článku 4 ods. 1 smernice 2016/343, ktorý zakazuje, aby bola podozrivá alebo obvinená osoba označovaná za vinnú, pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže jej vina, vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje okrem iného na iné súdne rozhodnutia, než sú rozhodnutia o vine.

51 Pokiaľ ide o pôsobnosť článku 3 a článku 4 ods. 1 tejto smernice v konaní, o aké ide vo veci samej, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tieto ustanovenia v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice nebránia prijatiu predbežných rozhodnutí procesnej povahy, ktoré sú založené na podozrení alebo dôkazných prostriedkoch svedčiacich v neprospech obvineného, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú obvinenú osobu za vinnú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2018, Milev, C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732, body 44 a 48).

52 Z vyššie uvedeného predovšetkým vyplýva, že smernica 2016/343 nebráni tomu, aby trestný súd na účely prijatia predbežného rozhodnutia procesnej povahy vykonal posúdenie dôkazov svedčiacich v neprospech obvineného s cieľom vyhodnotiť, či v danej veci možno uvažovať o tom, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu.

53 Ďalej táto smernica nevylučuje ani to, že sa takéto predbežné rozhodnutie môže prijať bez toho, aby boli dôkazy vykonané v plnom rozsahu a bez toho, aby sa obvinený mohol v tejto súvislosti vyjadriť.

54 Napokon, ako zdôraznil generálny advokát v bode 80 svojich návrhov, žiadne ustanovenie uvedenej smernice nebráni tomu, aby sa takéto predbežné rozhodnutie opieralo o podrobné odôvodnenie.

55 Toto odôvodnenie však v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 2016/343 musí byť formulované tak, že sa pri tom dodrží povinnosť neoznačiť podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú.

56 Hoci článok 4 ods. 1 ponecháva členským štátom voľnú úvahu pri prijímaní opatrení potrebných na účely tohto ustanovenia, nemení to nič na tom, ako vyplýva z odôvodnenia 48 tejto smernice, že úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy stanovené Chartou a EDĽP, najmä tie, ktoré sa týkajú prezumpcie neviny [rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 40].

57 V tejto súvislosti treba uviesť, že prezumpcia neviny je zakotvená v článku 48 ods. 1 Charty, ktorý zodpovedá článku 6 ods. 2 EDĽP, ako to vyplýva z vysvetliviek k Charte. Z toho v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty vyplýva, že na účely výkladu článku 48 ods. 1 Charty treba ako úroveň minimálnej ochrany vziať do úvahy článok 6 ods. 2 EDĽP [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 41, ako aj citovanú judikatúru].

58 Za týchto podmienok sa treba na účely výkladu tohto článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 48 ods. 1 Charty inšpirovať judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 6 ods. 2 EDĽP [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 42].

59 Z tejto judikatúry vyplýva, že zásada prezumpcie neviny je porušená, ak súdne rozhodnutie alebo oficiálne vyhlásenie týkajúce sa obvineného pri neexistencii konečného odsúdenia obsahuje jasné vyhlásenie, podľa ktorého sa dotknutá osoba dopustila daného trestného činu [pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:20140227JUD001710310, bod 63, ako aj rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 43].

60 V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi takýmito rozhodnutiami alebo vyhláseniami, ktoré vzbudzujú dojem, že dotknutá osoba je vinná, ktoré porušujú prezumpciu neviny, a rozhodnutiami alebo vyhláseniami, ktoré sa obmedzujú na opis stavu podozrenia (rozsudky ESĽP,

28. novembra 2002, Marziano v. Taliansko, CE:ECHR:2002:1128JUD004531399, bod 31, a 15. októbra 2013, Gutsanovi v. Bulharsko, CE:ECHR:2013:1015JUD003452910, bod 192). K takémuto porušeniu prezumpcie neviny však môže dôjsť aj v prípade neexistencie formálneho konštatovania viny, keďže odôvodnenie, na základe ktorého sa možno domnievať, že sudca považuje dotknutú osobu za

vinnú, postačuje na to, aby došlo k porušeniu prezumpcie neviny (rozsudok ESĽP, 19. septembra 2006, Matijasevic v. Srbsko, CE:ECHR:2006:0919JUD002303704, bod 45, a 9. marca 2023, Rigolio v. Taliansko, CE:ECHR:2023:0309JUD002014809, bod 94).

61 Na účely posúdenia, či došlo k takémuto porušeniu prezumpcie neviny, je potrebné venovať pozornosť tak výberu výrazov použitých súdnymi orgánmi, ako aj konkrétnym okolnostiam, za ktorých boli formulované, a povahe a kontextu predmetného konania [pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:20140227JUD001710310, bod 63, ako aj rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 43].

62 Ako zdôraznil generálny advokát v bode 53 svojich návrhov, Európsky súd pre ľudské práva teda mohol dospieť k záveru, že na základe kontextu, v ktorom došlo k „nešťastnému“ použitiu pojmov, z ktorých zdanlivo vyplývalo, že vina dotknutej osoby bola preukázaná, bolo možné dospieť k záveru, že nedošlo k porušeniu prezumpcie neviny (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 10. októbra 2000, Daktaras v. Litva, CE:ECHR:2000:1010JUD004209598, body 44 a 45).

63 Európsky súd pre ľudské práva však tiež spresnil, že zohľadnenie konania, v rámci ktorého bolo formulované takéto vyhlásenie, si vyžaduje, aby sa vyhlásenia sudcov preskúmavali dôkladnejšie (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 21. septembra 2006, Pandy v. Belgicko, CE:ECHR:2006:0921JUD001358302, body 43 a 45).

64 Z judikatúry Súdneho dvora okrem toho vyplýva, že na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny treba vždy analyzovať súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok, keďže akýkoľvek výslovný odkaz na neexistenciu viny osoby v určitej časti súdneho rozhodnutia by bol zbavený svojho zmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia dali chápať ako predčasné vyjadrenie o tom, že je vinná [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 46].

65 Okrem toho určité konštatovania týkajúce sa účasti osoby na trestnom čine alebo naplnenia znakov skutkovej podstaty takéhoto trestného činu možno uviesť bez toho, aby došlo k porušeniu prezumpcie neviny, ak sú tieto konštatovania potrebné na účely vydania rozhodnutia, ktoré má prijať dotknutý súd, a za predpokladu, že je jasne uvedená skutočnosť, že vina tejto osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná [pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP, 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:20140227JUD001710310, body 64 a 65, a 9. marca 2023, Rigolio v. Taliansko, CE:ECHR:2023:0309JUD002014809, body 97,

125 a 126, ako aj rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 45].

66 Hoci v konečnom dôsledku prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby určil, či bol v priebehu konania pred odvolacím súdom dodržaný článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 48 ods. 1 Charty, Súdny dvor môže v rámci súdnej spolupráce stanovenej v článku 267 ZFEÚ na základe spisu, ktorý má k dispozícii, poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu výkladové prvky práva Únie, ktoré môžu byť pre tento súd užitočné pri posudzovaní účinkov týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2024, Vivacom Bulgaria, C‑369/23, EU:C:2024:1043, bod 41).

67 Na tento účel treba zdôrazniť, že z vyššie uvedeného vyplýva, že na účely rozhodnutia o tom, či bola dodržaná prezumpcia neviny, sa predkladajúci vnútroštátny súd bude musieť zamerať tak na voľbu výrazov, ktoré použil Krajský súd v Bratislave, ako aj na konkrétne okolnosti, za ktorých boli použité, a na povahu a kontext konania vo veci samej, s cieľom určiť, či napadnuté posúdenia tohto súdu vzbudzujú dojem, že AC je vinný z trestného činu, ktorý sa mu vytýka.

68 V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že použitie výrazov, ktoré naznačujú, že odvolací súd je presvedčený, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu, by v prípade, že predkladajúci vnútroštátny súd by takéto použitie výrazov zo strany odvolacieho súdu preukázal, jasne naznačovalo skutočnosť, že odvolací súd vyjadril dojem, že obvinený je vinný z tohto trestného činu.

69 V tejto súvislosti sa zdá, že výber takých výrazov, aké uviedol generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, naznačuje, že odvolací súd išiel nad rámec vyjadrenia podozrení voči obvinenému, čo však prináleží overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu.

70 Pokiaľ ide v druhom rade o konkrétne okolnosti, za ktorých boli použité pojmy dotknuté vo veci samej, ako aj o povahu a kontext konania vo veci samej, treba po prvé zdôrazniť, že – ako vyplýva z bodu 63 vyššie –, vzhľadom na to, že Krajský súd v Bratislave je súdom, odôvodnenie jeho rozhodnutia má byť predmetom dôkladnejšieho preskúmania.

71 Po druhé prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby zohľadnil skutočnosť, že ako bolo pripomenuté v bode 43 vyššie, rozhodnutie odvolacieho súdu sa týka predbežnej fázy trestného konania, v priebehu ktorej musí odvolací súd rozhodnúť o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, ktorým sa určuje, či obžaloba predstavuje dostatočný základ na vedenie súdneho konania.

72 V tomto rámci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že odvolací súd sa vo výroku svojho rozhodnutia obmedzil na to, že nariadil vrátenie veci súdu prvého stupňa, aby tento súd opäť posúdil dôkazy a vydal vo veci nové rozhodnutie. Táto skutočnosť môže byť relevantná na účely určenia dosahu pojmov použitých v odôvodnení tohto rozhodnutia, najmä ak by sa malo dospieť k záveru, že tieto pojmy sú do určitej miery nejednoznačné.

73 Formulácia výroku uvedeného rozhodnutia však sama osebe nemôže stačiť na to, aby bolo vylúčené, že došlo k akémukoľvek porušeniu prezumpcie neviny.

74 Na jednej strane je totiž, ako bolo pripomenuté v bode 64 vyššie, potrebné zohľadniť odôvodnenie predmetného rozhodnutia ako celku bez toho, aby bolo možné vychádzať len zo skutočnosti, že z určitých častí tohto rozhodnutia vyplýva, že vina obvineného nebola preukázaná.

75 Na druhej strane, ako uviedol generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, záver, že skutočnosť, že rozhodnutie bolo prijaté v predbežnom štádiu trestného konania, ktorého cieľom nie je rozhodnúť o vine obvineného, postačuje na vylúčenie akéhokoľvek porušenia prezumpcie neviny, by bol v priamom rozpore so zásadou, podľa ktorej sa prezumpcia neviny uplatňuje počas celého trestného konania. Takýto prístup by navyše do veľkej miery zbavil článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 jeho účelu.

76 Po tretie treba zdôrazniť, že vzhľadom na to, že predkladajúci vnútroštátny súd spresnil, že prijatie rozhodnutia, o aké ide vo veci samej, nie je podľa vnútroštátnej právnej úpravy nijako podmienené konštatovaním, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu, takéto konštatovanie nemožno považovať za nevyhnutné na to, aby odvolací súd mohol rozhodnúť.

77 Z toho vyplýva, že situáciu, o ktorú ide vo veci samej, nemožno porovnávať so situáciami uvedenými v judikatúre uvedenej v bode 65 vyššie.

78 Po štvrté, ako zdôrazňujú slovenská vláda a Európska komisia, výrazy zvolené odvolacím súdom sa budú musieť vykladať s prihliadnutím na okolnosť, že tento súd, ktorý má na základe vnútroštátnej právnej úpravy povinnosť odôvodnenia, zrušil uznesenia súdu prvého stupňa o zastavení trestného stíhania dvakrát, a teda mohol dospieť k záveru, že bolo potrebné vyjadriť svoje stanovisko rozhodnejším a vyčerpávajúcejším spôsobom.

79 Táto okolnosť však v žiadnom prípade nemôže odôvodniť použitie výrazov vzbudzujúcich dojem, že obvinený je vinný z trestného činu, ktorý sa mu vytýka, keďže ako zdôraznil generálny advokát v bode 66 svojich návrhov, v predbežnom štádiu trestného konania možno ľahko použiť formulácie, ktorými sa rešpektuje prezumpcia neviny a sú zároveň dostatočne presvedčivé na to, aby odôvodnili vrátenie veci obvineného pred súd rozhodujúci vo veci.

80 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že článok 3, článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 48 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby trestný súd, ktorý rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým sa zastavuje trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, zaujal podrobné stanovisko k dôkazom svedčiacim v neprospech obvineného tým, že zo skutkového aj právneho hľadiska posúdi naplnenie znakov skutkovej podstaty dotknutého trestného činu, hoci tento súd podľa vnútroštátnej právnej úpravy nie je povinný tak urobiť na to, aby mohol o sťažnosti rozhodnúť, a hoci sa toto posúdenie zakladá len na dôkazoch zhromaždených v rámci prípravného konania, ku ktorým sa obvinená osoba nemohla vyjadriť, a to za predpokladu, že uvedené posúdenie nevzbudzuje dojem, že táto osoba je vinná zo spáchania tohto trestného činu.

81 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 v spojení so zásadou efektivity a zásadou prednosti práva Únie vykladať v tom zmysle, že súd prvého stupňa je povinný jednak neuplatniť posúdenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil uznesenie o zastavení trestného stíhania a nariadil vrátenie veci tomuto súdu prvého stupňa, ak sú tieto posúdenia nezlučiteľné s prezumpciou neviny, aj keď vnútroštátna právna úprava ukladá uvedenému súdu prvého stupňa povinnosť riadiť sa uvedenými posúdeniami, a jednak nevykonať procesné opatrenia, ktoré nariadil tento odvolací súd.

82 Článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti, stanovenej v článku 4 ods. 1 tejto smernice, neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä jej článkom 10.

83 Tento článok 10 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť podozrivým a obvineným osobám účinný opravný prostriedok v prípade porušenia práv stanovených v tej istej smernici.

84 Hoci článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 vyžaduje, aby boli stanovené „vhodné opatrenia“, treba konštatovať, že nespresňuje povahu týchto opatrení. Pri neexistencii harmonizácie v tejto súvislosti podľa zásady procesnej autonómie prináleží členským štátom, aby tieto opatrenia vymedzili. Uvedené opatrenia však musia vyhovovať dvojitej podmienke spočívajúcej v tom, že nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve (zásada ekvivalencie), a nesmú v praxi znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv poskytnutých právom Únie (zásada efektivity) (pozri analogicky rozsudok z 24. júna 2025, GR REAL, C‑351/23, EU:C:2025:474, bod 56).

85 V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd neposkytol žiadne informácie, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré možno podľa slovenskej právnej úpravy prijať v prípade porušenia prezumpcie neviny.

86 Navyše, hoci slovenská vláda poukázala na určité opatrenia, ktoré na tento účel stanovuje vnútroštátna právna úprava, treba konštatovať – bez toho, aby bolo potrebné zaujať stanovisko k tomu, či sú takéto opatrenia primerané na splnenie požiadaviek článku 4 ods. 2 smernice 2016/343, alebo k dodržiavaniu zásad ekvivalencie a efektivity –, že tieto opatrenia v každom prípade nemajú za cieľ ani následok obmedzenie dosahu posúdení vykonaných odvolacím súdom v rámci konania, o aké ide vo veci samej, vo vzťahu k súdu prvého stupňa.

87 Ako pritom uviedol generálny advokát v bode 99 svojich návrhov, bez ohľadu na primerané opatrenia, ktoré musí členský štát prijať na nápravu porušenia prezumpcie neviny v súlade s týmto článkom 4 ods. 2, môže sa stať, že súd prvého stupňa, nachádzajúci sa v situácii, o akú ide vo veci samej, bude povinný prijať opatrenia na zabezpečenie dodržiavania prezumpcie neviny.

88 Takýto súd totiž musí vo všeobecnosti dodržiavať článok 3 smernice 2016/343, ktorý vyžaduje, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.

89 Súd prvého stupňa pritom nemôže bez toho, aby porušil tento článok 3, pri prijímaní predbežného rozhodnutia procesnej povahy postupovať v súlade s posúdením odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že obvinená osoba sa považuje za vinnú predtým, ako sa zákonným spôsobom preukáže jej vina, keďže tento súd prvého stupňa by v takom prípade bol sám nútený predčasne považovať túto osobu za vinnú.

90 Vzhľadom na to, že uvedený článok 3 je dostatočne jasný, presný a bezpodmienečný na to, aby sa mu priznal priamy účinok, podľa zásady prednosti práva Únie prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby prípadne neuplatnil vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá by vo veci, ktorú prejednáva, znemožňovala uplatnenie tohto ustanovenia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 53 a citovanú judikatúru].

91 V tejto súvislosti treba navyše pripomenúť, že právo Únie bráni tomu, aby právne posúdenie súdu vyššieho stupňa bolo pre vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť vo veci po tom, čo mu súd vyššieho stupňa, na ktorý bol podaný opravný prostriedok, vrátil vec na ďalšie konanie, v súlade s vnútroštátnym procesným právom záväzné, ak sa tento vnútroštátny súd v súvislosti s výkladom, o ktorý požiadal Súdny dvor, domnieva, že uvedené posúdenie nie je v súlade s právom Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2010, Elčinov, C‑173/09, EU:C:2010:581, bod 32, a z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 75].

92 Z toho vyplýva, že ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že vzhľadom na odpoveď na prvé tri otázky sú niektoré posúdenia odvolacieho súdu nezlučiteľné s prezumpciou neviny zakotvenou v článku 3 a článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 v spojení s článkom 48 ods. 1 Charty, bol by povinný rozhodnúť v konaní vo veci samej bez uplatnenia týchto posúdení, pričom by mu v tom nemohlo brániť žiadne vnútroštátne pravidlo, ktoré by mu ukladalo povinnosť riadiť sa uvedenými posúdeniami.

93 Z toho však nemožno vyvodiť, že súd nachádzajúci sa v situácii, o akú ide vo veci samej, by sa mal vyhnúť uplatneniu rozhodnutia odvolacieho súdu v celom rozsahu.

94 Okolnosť, že niektoré posúdenia odvolacieho súdu porušujú prezumpciu neviny, totiž nevyhnutne neznamená, že rozhodnutie, v ktorom sa tieto posúdenia nachádzajú, je s prezumpciou neviny nezlučiteľné ako celok.

95 Konkrétne nemožno dospieť k záveru, že procesné opatrenia nariadené odvolacím súdom v rozhodnutí, ktoré je čiastočne odôvodnené takýmito posúdeniami, treba samé osebe považovať za opatrenia, ktoré sú v rozpore s prezumpciou neviny.

96 V situácii, o akú ide vo veci samej, teda opatrenie spočívajúce vo vrátení veci súdu prvého stupňa po zrušení uznesenia tohto súdu o zastavení trestného stíhania, aby tento súd opätovne preskúmal túto vec, neobsahuje ako také žiadne stanovisko týkajúce sa viny dotknutej osoby.

97 Preto nemožno dospieť k záveru, že povinnosť neuplatniť posúdenia nezlučiteľné s prezumpciou neviny, ktorá vyplýva z článku 3 smernice 2016/343, znemožňuje to, aby bol súd prvého stupňa podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinný vykonať procesné opatrenia, ktoré nariadil odvolací súd, a to aj vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu čiastočne odôvodnené takýmito posúdeniami.

98 V dôsledku toho treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 smernice 2016/343 v spojení so zásadou prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že súd prvého stupňa je povinný neuplatniť posúdenia odvolacieho súdu, ktorý zrušil uznesenie o zastavení trestného stíhania a nariadil vrátenie veci tomuto súdu prvého stupňa, ak sú tieto posúdenia nezlučiteľné s prezumpciou neviny, aj keď vnútroštátna právna úprava ukladá uvedenému súdu prvého stupňa povinnosť riadiť sa uvedenými posúdeniami, pričom však tento článok 3 nebráni tomu, aby bol ten istý súd prvého stupňa povinný vykonať procesné opatrenia, ktoré nariadil tento odvolací súd.

O trovách

99 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1. Článok 3, článok 4 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní v spojení s článkom 48 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia tomu, aby trestný súd, ktorý rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým sa zastavuje trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nie je trestným činom, zaujal podrobné stanovisko k dôkazom svedčiacim v neprospech obvineného tým, že zo skutkového aj právneho hľadiska posúdi naplnenie znakov skutkovej podstaty dotknutého trestného činu, hoci tento súd podľa vnútroštátnej právnej úpravy nie je povinný tak urobiť na to, aby mohol