Povesť z podsvetia na odsúdenie nestačí

Mgr. Erika Krutková

                                    „Povesť z podsvetia“ na odsúdenie nestačí

I. Ak je odsudzujúci rozsudok v trestnej veci založený prevažne na výpovediach spolupracujúcich obvinených alebo svedkov pochádzajúcich z kriminálneho prostredia, súd je povinný ich vierohodnosť podrobiť obzvlášť dôslednému hodnoteniu, odstrániť podstatné rozpory vo vykonaných dôkazoch a ich obsah podporiť ďalšími objektívnymi dôkazmi.

II. Samotné kontakty obžalovaného s členmi zločineckej skupiny alebo pohyb v kriminálnom prostredí bez spoľahlivého preukázania vedomej a konkrétnej participácie na činnosti zločineckej skupiny nepostačujú na uznanie viny za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. „Povesť z podsvetia“ na odsúdenie nestačí.

III. Neodstránené skutkové pochybnosti nemožno vykladať v neprospech obžalovaného (§ 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku)

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To/13/2025 z 15.04.2026)

Predmetom tohto článku je analýza uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025, ktorým bol zrušený v poradí druhý odsudzujúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu („ŠTS“) v trestnej veci vedenej proti M. Š. a ďalším obžalovaným, označovanej aj ako kauza Ladislav Bališ („Dlhý Laco“) a spol. Podľa obžaloby išlo o trestnú činnosť spájanú s pôsobením bratislavskej vetvy zločineckej skupiny „sýkorovcov“.

Obžaloba bola podaná Úradom špeciálnej prokuratúry 21.05.2012 pod č. VII/2 GV 11/11-440. Rozsudkom ŠTS sp. zn. PK-1T/10/2012 z 28.05.2013 bol M. Š. uznaný vinným z viacerých obzvlášť závažných trestných činov vrátane zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Tento rozsudok bol v podstatnej časti potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4To/7/2013 z 13.05.2014.

Jednou z nosných dovolacích námietok obvineného bolo porušenie práva na zákonného a nestranného sudcu. Namietal, že o jeho vine rozhodoval senát ŠTS, ktorý predtým schválil dohody o vine a treste spoluobvinených obsahujúce skutkové závery o jeho účasti na trestnej činnosti. Najvyšší súd túto námietku nepovažoval za dôvodnú a dovolanie uznesením sp. zn. 2TdoV/11/2017 z 17.05.2021 odmietol.

Takýto právny názor však neobstál v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky („ústavný súd“). Nálezom sp. zn. I. ÚS 72/2023 z 07.09.2023 ústavný súd zrušil dovolací rozsudok najvyššieho súdu, keď dospel k záveru, že tento sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s námietkou objektívnej nestrannosti rozhodujúceho senátu, a nerešpektoval štandardy vyplývajúce z judikatúry ESĽP.

Napriek vedomosti o záväzných kritériách nestrannosti ich najvyšší súd bez riadneho odôvodnenia považoval za nadbytočné. Ústavný súd rovnako odmietol aj kľúčovú tézu, že „jedno konanie“ vylučuje aplikáciu týchto kritérií – práve naopak, podľa ústavného súdu zvyšuje nároky na objektívnu nestrannosť. Záver najvyššieho súdu tak považoval za odklon od judikatúry bez presvedčivého vysvetlenia a bez zohľadnenia konkrétnych okolností veci.

V nadväznosti na tento nález najvyšší súd uznesením sp. zn. 2TdoV/15/2023 z 23.05.2024 vyhovel dovolaniu obvineného, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4To/7/2013 z 13.05.2014, ako aj rozsudok ŠTS sp. zn. PK-1T/10/2012 z 28.05.2013 a vec vrátil ŠTS na nové prejednanie a rozhodnutie.

Po opätovnom prejednaní veci ŠTS znovu rozhodol odsudzujúcim rozsudkom sp. zn. 17T/5/2024 z 21.10.2025. Ani tento rozsudok však neobstál v odvolacom konaní. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025 z 15.04.2026 bol zrušený a vec bola opätovne vrátená súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Procesná história tejto trestnej veci je preto výnimočná. V priebehu viac ako dvanástich rokov bola opakovane predmetom rozhodovania ŠTS, najvyššieho súdu aj ústavného súdu. Predmetom ich rozhodnutí nebola len otázka viny obvineného, ale aj základné procesné garancie spravodlivého procesu, najmä právo na zákonného a nestranného sudcu, právo na osobnú slobodu a ústavné limity hodnotenia dôkazov.

Práve uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025 predstavuje ďalší významný míľnik tejto kauzy. Najvyšší súd v ňom totiž nekritizuje iba jednotlivé procesné pochybenia, ale podrobuje detailnej revízii samotný spôsob hodnotenia dôkazov, rozsah dokazovania a metodiku, ktorou ŠTS dospel k skutkovým a právnym záverom.

Rozhodnutie tak presahuje rámec konkrétnej trestnej veci a otvára širšiu odbornú diskusiu o štandardoch dokazovania, objektívnej nestrannosti a kvalite rozhodovacej činnosti ŠTS. Ak totiž súd určený na rozhodovanie najzávažnejších trestných vecí opakovane vykazuje nedostatky v samotných základoch dokazovania a odôvodňovania, diskusia sa prirodzene neposúva iba k otázke nestrannosti konkrétneho senátu, ale aj k otázke, či špecializácia automaticky znamená aj zodpovedajúcu úroveň odbornej kompetencie.

Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025 – kritika metodiky hodnotenia dôkazov

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025 predstavuje jedno z najvýznamnejších odvolacích rozhodnutí posledných rokov vo vzťahu k dokazovaniu trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Najvyšší súd totiž nekritizoval jednotlivé čiastkové pochybenia, ale samotnú metodiku hodnotenia dôkazov, na ktorej bol odsudzujúci rozsudok vystavaný.

Najvyšší súd konštatoval, že ŠTS rozhodol „predčasne“, pretože sa „nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie“, pričom jeho skutkové závery „nemajú spoľahlivú oporu vo vykonanom dokazovaní“ a rozsudok v rozhodujúcich častiach „vyznieva nepresvedčivo“. Takto formulovaná kritika nepredstavuje polemiku o hodnotení jednotlivých dôkazov. Predstavuje konštatovanie, že proces, ktorým súd dospel k uznaniu viny, nezodpovedal základným požiadavkám dokazovania vtrestnom konaní.

Najzásadnejšou výhradou najvyššieho súdu bolo selektívne hodnotenie vykonaných dôkazov. ŠTS prevzal predovšetkým tie časti výpovedí, ktoré podporovali obžalobu, zatiaľ čo okolnosti svedčiace v prospech obžalovaného alebo spochybňujúce dôveryhodnosť usvedčujúcich dôkazov zostali bez primeraného vyhodnotenia. Rozpory vo vykonanom dokazovaní neboli odstránené, ale preklenuté priklonením sa k verzii nepriaznivej pre obžalovaného bez presvedčivého vysvetlenia, prečo práve táto verzia obstojí pri konfrontácii s ostatnými dôkazmi. Takýto postup je nezlučiteľný so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorá neumožňuje selektívny výber usvedčujúcich skutočností, ale vyžaduje komplexné a logické posúdenie všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomných súvislostiach.

Rovnako zásadnú kritiku smeroval najvyšší súd voči spôsobu hodnotenia výpovedí spolupracujúcich obvinených. ŠTS vystaval rozhodujúcu časť skutkových záverov na výpovediach osôb pochádzajúcich z kriminálneho prostredia, avšak bez toho, aby ich vierohodnosť podrobil dôslednej kritickej analýze. Rozsudok sa nevysporiadal s ich motiváciou vypovedať, nevysvetlil význam možných procesných benefitov vyplývajúcich zo spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní, dostatočne neanalyzoval vnútorné rozpory ich výpovedí a ich tvrdenia nekonfrontoval s objektívnymi dôkazmi v rozsahu, ktorý by zodpovedal ich rozhodujúcemu významu pre uznanie viny. Práve v konaniach založených prevažne na výpovediach spolupracujúcich obvinených je pritom požiadavka mimoriadne obozretného hodnotenia ich vierohodnosti jednou zo základných záruk spravodlivého procesu.

Osobitný význam má časť uznesenia venovaná samotnému dokazovaniu členstva v zločineckej skupine. Najvyšší súd jednoznačne odmietol prístup, podľa ktorého možno členstvo v zločineckej skupine vyvodzovať zo samotných kontaktov obžalovaného s jej členmi alebo z jeho pohybu v kriminálnom prostredí. Takéto okolnosti môžu vytvárať podozrenie, nikdy však nemôžu nahradiť spoľahlivé preukázanie vedomej a konkrétnej participácie na činnosti zločineckej skupiny. Inými slovami, kriminálna reputácia nie je dôkazom členstva v zločineckej skupine.

V tomto kontexte je mimoriadne významná aj kritika skutkového záveru, podľa ktorého mal obžalovaný pôsobiť „na strednom organizačnom článku“ zločineckej skupiny. Najvyšší súd oprávnene poukázal na to, že takýto záver nebol podložený konkrétnymi skutkovými zisteniami. Rozsudok nevysvetľoval, akú riadiacu alebo organizačnú činnosť mal obžalovaný vykonávať, komu podliehal, komu vydával pokyny, akým spôsobom sa podieľal na fungovaní hierarchie skupiny ani aký konkrétny ekonomický alebo mocenský cieľ svojím konaním sledoval. Skutkové závery tak boli vystavané skôr na reputačných a domnienkových úvahách než na priamych alebo spoľahlivo overených nepriamych dôkazoch. Najvyšší súd nepriamo odmietol koncept faktickej „kolektívnej viny“, podľa ktorého možno členstvo v zločineckej skupine odvodiť zo spoločenských väzieb, kontaktov alebo reputácie osoby bez spoľahlivého preukázania jej individuálnej trestnej zodpovednosti. Takýto prístup by bol nezlučiteľný s princípom individuálnej viny, ktorý tvorí jeden zo základných pilierov moderného trestného práva.

Uznesenie zároveň predstavuje dôležité pripomenutie, že ani mimoriadna závažnosť organizovanej kriminality nemôže viesť k oslabeniu základných procesných garancií. Naopak, čím závažnejší je posudzovaný trestný čin a čím prísnejší trest obžalovanému hrozí, tým vyššie nároky musia byť kladené na kvalitu dokazovania. Prezumpcia neviny, zásada voľného hodnotenia dôkazov, povinnosť odstrániť všetky rozumné pochybnosti a požiadavka presvedčivého odôvodnenia rozsudku nie sú formálnymi pravidlami, ale základnými zárukami spravodlivého trestného procesu.

Ani dlhodobá rozhodovacia prax ESĽP v prípadoch týkajúcich sa hodnotenia výpovedí spolupracujúcich obvinených nedokázala v plnom rozsahu zabezpečiť jednotnú aplikačnú prax všeobecných súdov v Slovenskej republike. Táto pretrvávajúca aplikačná nejednotnosť, potvrdená aj odbornou diskusiou, ktorá dlhodobo upozorňuje na riziká tzv. „deal-based“ svedectiev, vedie k záveru, že samotná judikatúra bez explicitnej a systematickej legislatívnej úpravy nedokáže zabezpečiť dostatočne predvídateľné a jednotné štandardy hodnotenia tohto typu dôkazov. O to naliehavejšia sa preto javí potreba pripravovanej detailnej právnej regulácie inštitútu spolupracujúceho obvineného.

Väzba po zrušení právoplatného odsúdenia

Zrušením právoplatných odsudzujúcich rozsudkov uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2TdoV/15/2023 z 23.05.2024 sa procesné postavenie obvineného zásadne zmenilo. Dovtedy právoplatne odsúdený obvinený sa opätovne stal osobou, voči ktorej prebieha trestné stíhanie a na ktorú sa v plnom rozsahu vzťahuje prezumpcia neviny.

Najvyšší súd však súčasne so zrušením dosudzujúceho rozsudku rozhodol o jeho vzatí do väzby. Práve toto rozhodnutie vyvolalo ďalšiu sériu konaní pred ústavným súdom, ktoré poskytujú zaujímavý pohľad na vývoj ústavnoprávneho hodnotenia tejto procesnej situácie a ďalší vývoj trestnej veci obvineného

Najvyšší súd pri rozhodovaní o väzbe vychádzal z premisy, že napriek zrušeniu odsudzujúcich rozsudkov zostáva dôkazná situácia v podstate nezmenená a že dôvodnosť trestného stíhania naďalej pretrváva. Najvyšší súd argumentoval, že dovolaniu bolo vyhovené „iba“ z dôvodu nezákonného zloženia senátu a že dôvody zrušenia rozsudkov sa netýkali samotnej dôvodnosti obžaloby ani dôkaznej situácie.

V náleze sp. zn. II. ÚS 491/2024 ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu. Podľa jeho názoru najvyšší súd pri rozhodovaní o väzbe nedostatočne reflektoval skutočnosť, že zrušením právoplatných odsudzujúcich rozsudkov došlo k zásadnej zmene procesnej situácie.Ústavný súd zdôraznil, že po zrušení odsudzujúceho rozsudku nemožno automaticky vychádzať z dovtedajších skutkových a právnych záverov. Rozhodovanie o väzbe musí reagovať na aktuálny procesný stav a presvedčivo vysvetliť, prečo aj po odstránení právoplatného odsúdenia naďalej existuje zákonný základ pre obmedzenie osobnej slobody. Ústavný súd veľmi citlivo reagoval na situáciu, keď po zrušení odsudzujúcich rozsudkov súdy naďalej vychádzali z premisy prakticky nezmenenej dôkaznej situácie, pričom ide o prístup, ktorý zodpovedá ustálenej judikatúre ESĽP, podľa ktorej musia byť dôvody väzby priebežne preskúmavané a nesmú predstavovať iba mechanické opakovanie skorších rozhodnutí.

Neskoršie rozhodnutia ústavného súdu však predstavujú určitý posun. V uznesení sp. zn. III. ÚS 372/2025-22, ako aj v uznesení sp. zn. IV. ÚS 443/2025, ústavný súd už nezasiahol do rozhodnutí najvyššieho súdu. Naopak, zdôraznil limity svojej právomoci a opakovane uviedol, že nie je ďalšou odvolacou inštanciou oprávnenou nahrádzať skutkové a právne úvahy všeobecných súdov. Predmetom jeho prieskumu bola výlučne otázka ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia väzobných rozhodnutí. Ústavný súd pritom akceptoval záver najvyššieho súdu, že napriek zrušeniu odsudzujúcich rozsudkov naďalej existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania skutkov a boli splnené zákonné podmienky väzby.

Význam celej línie väzobných rozhodnutí sa však podstatne mení vo svetle neskoršieho uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí identifikoval závažné nedostatky v spôsobe hodnotenia dôkazov ŠTS, poukázal na arbitrárnosť niektorých skutkových záverov, selektívne hodnotenie vykonaných dôkazov a nedostatočné rešpektovanie zásady in dubio pro reo.

Tieto závery síce automaticky nespochybňujú zákonnosť predchádzajúcich väzobných rozhodnutí, no spätne významne menia optiku, ktorou možno hodnotiť nález II. ÚS 491/2024. Ten totiž upozorňoval na riziko, že po zrušení právoplatného odsúdenia nemožno bez ďalšieho vychádzať z dovtedajších skutkových záverov. Neskoršie uznesenie najvyššieho súdu ukázalo, že spôsob hodnotenia dôkazov, na ktorom boli tieto závery založené, skutočne vykazoval závažné nedostatky.

V tomto svetle sa javí, že materiálny prístup zvolený v náleze II. ÚS 491/2024 je bližší judikatúre ESĽP, ktorá pri ochrane osobnej slobody dôsledne vyžaduje individuálne a aktuálne posúdenie dôvodov väzby. Naopak, neskoršie uznesenia III. ÚS 372/2025 a IV. ÚS 443/2025 predstavujú skôr prejav zvýšenej procesnej zdržanlivosti ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

Môže neskoršie zrušenie odsudzujúceho rozsudku ovplyvniť hodnotenie predchádzajúcich väzobných rozhodnutí?

Otázka vzťahu medzi neskorším meritórnym vývojom trestnej veci a zákonnosťou predchádzajúcich väzobných rozhodnutí patrí medzi najcitlivejšie problémy trestného procesu. Vychádza z kolízie dvoch princípov. Na jednej strane platí, že zákonnosť väzby sa posudzuje ex ante, teda podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase rozhodovania o väzbe. Na druhej strane však nemožno úplne abstrahovať od neskorších zistení, pokiaľ tie odhaľujú zásadné nedostatky v skutkových alebo právnych východiskách, z ktorých väzobné rozhodnutie vychádzalo.

Judikatúra ESĽP dlhodobo zdôrazňuje, že existencia „dôvodného podozrenia“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru nevyžaduje rovnaký stupeň presvedčivosti ako odsudzujúci rozsudok. Ide o podstatne nižší dôkazný štandard. Súčasne však ESĽP opakovane konštatuje, že s pribúdajúcim časom už samotná existencia dôvodného podozrenia nepostačuje a vnútroštátne súdy musia svoje závery priebežne opierať o konkrétne, aktuálne a presvedčivé dôvody. Mechanické odkazovanie na skoršie rozhodnutia alebo všeobecné konštatovania o závažnosti trestnej činnosti nezodpovedá požiadavkám čl. 5 Dohovoru.

Práve v tomto kontexte treba čítať nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 491/2024. Ústavný súd nepoprel existenciu dôvodného podozrenia voči obvinenému, ale vytkol najvyššiemu súdu, že po zrušení právoplatného odsudzujúceho rozsudku nedostatočne reflektoval zásadnú zmenu procesnej situácie. Zrušením právoplatného odsúdenia totiž odpadol jeden z rozhodujúcich pilierov, na ktorom bola dovtedajšia procesná situácia postavená, a preto bolo potrebné nanovo a presvedčivo odôvodniť, prečo sú aj naďalej splnené podmienky na tak závažný zásah do osobnej slobody.

Neskoršie uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 372/2025-22 a IV. ÚS 443/2025 predstavujú odlišný prístup. Ústavný súd v nich akcentoval princíp subsidiarity ústavného prieskumu a rešpekt k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu. Zdôraznil, že jeho úlohou nie je prehodnocovať skutkové závery všeobecných súdov ani nahrádzať ich úvahy vlastným hodnotením dôkazov. Predmetom jeho prieskumu bola výlučne ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia väzobných rozhodnutí. Z pohľadu systematiky ústavného súdnictva je takýto prístup pochopiteľný. Otázkou však zostáva, či je dostatočne presvedčivý vo svetle neskoršieho vývoja samotnej trestnej veci.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025 totiž významne mení kontext celej diskusie. Najvyšší súd v ňom nevytkol ŠTS iba jednotlivé procesné pochybenia. Kritika smerovala proti samotnej metodike hodnotenia dôkazov. Najvyšší súd identifikoval arbitrárnosť skutkových záverov, selektívny prístup k vykonaným dôkazom, nedostatočné vysporiadanie sa s rozpormi vo výpovediach svedkov a porušenie zásady in dubio pro reo. Nešlo teda o odstránenie formálnych nedostatkov odôvodnenia, ale o spochybnenie spôsobu, akým súd prvého stupňa dospel k záveru o vine obžalovaného.

Práve v tomto smere sa javí, že materiálny prístup zvolený v náleze II. ÚS 491/2024 bol z pohľadu ochrany základných práv obozretnejší. Ústavný súd už v tom čase upozorňoval, že po zrušení právoplatného odsúdenia nemožno automaticky vychádzať z dovtedajších skutkových záverov a že rozhodovanie o väzbe si vyžaduje nové, dôsledné a individuálne posúdenie dôkaznej situácie. Neskoršie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025 ukázalo, že spôsob hodnotenia dôkazov, z ktorého tieto skoršie závery vychádzali, skutočne vykazoval závažné nedostatky.

Neznamená to, že väzba bola automaticky nezákonná. Znamená to však, že pochybnosti formulované v náleze II. ÚS 491/2024 nemožno spätne považovať za formalistické alebo hypotetické. Naopak, ďalší procesný vývoj potvrdil, že opatrnosť pri posudzovaní dôvodnosti zásahu do osobnej slobody bola namieste.

Aj z pohľadu judikatúry ESĽP preto možno konštatovať, že prístup zvolený v náleze II. ÚS 491/2024 je bližší ochrannému štandardu vyplývajúcemu z čl. 5 Dohovoru. ESĽP totiž dlhodobo zdôrazňuje, že v prípade pochybností musí vnútroštátny súd venovať osobitnú pozornosť kvalite a aktuálnosti dôvodov odôvodňujúcich pokračujúce obmedzenie osobnej slobody. Ústavný súd nevychádzal z predpokladu, že zrušenie právoplatného odsúdenia automaticky vylučuje ďalšie trvanie väzby. Zdôraznil však, že takáto zásadná procesná zmena vyžaduje nové a presvedčivé odôvodnenie ďalšieho obmedzenia osobnej slobody. Práve tento prístup korešponduje s požiadavkou ESĽP, aby vnútroštátne súdy priebežne a individuálne preverovali dôvody väzby a nereprodukovali mechanicky skoršie skutkové závery. Neskoršie rozhodnutia III. ÚS 372/2025 a IV. ÚS 443/2025 naopak predstavujú skôr prejav zvýšenej procesnej zdržanlivosti voči rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a podstatne deferentnejší model ústavného prieskumu. Ich argumentácia je z ústavnoprávneho hľadiska konzistentná so zásadou subsidiarity, avšak z pohľadu ochranného štandardu Dohovoru poskytuje jednotlivcovi užší rozsah ochrany než prístup zvolený v náleze II. ÚS 491/2024

Význam tejto otázky navyše podstatne zosilnelo neskoršie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025. Najvyšší súd v ňom identifikoval závažné nedostatky v samotnom hodnotení dôkazov, z ktorých dovtedajšie rozhodnutia vychádzali. Hoci tieto zistenia nemožno spätne prenášať na posúdenie zákonnosti väzby, významne oslabujú argument, že skutkové východiská predchádzajúcich rozhodnutí boli natoľko stabilné, aby nevyžadovali intenzívnejší ústavný prieskum.

Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4To/13/2025 totiž prvýkrát autoritatívne konštatovalo, že spôsob hodnotenia dôkazov ŠTS vykazoval závažné metodologické nedostatky. Kritika nesmerovala iba proti jednotlivým skutkovým záverom, ale proti samotnému procesu dokazovania – selektívnemu hodnoteniu dôkazov, nedostatočnému vysporiadaniu sa s rozpormi vo výpovediach, preferovaniu usvedčujúcich dôkazov a nerešpektovaniu zásady in dubio pro reo.

Práve tieto závery spätne osvetľujú význam nálezu II. ÚS 491/2024. Ústavný súd v tom čase nemohol vedieť, že najvyšší súd o niekoľko mesiacov neskôr identifikuje takéto zásadné nedostatky v rozhodovaní ŠTS. V tomto smere sa javí, že nález II. ÚS 491/2024 prejavil vyššiu mieru procesnej opatrnosti, než akú neskôr zaujali senáty Ústavného súdu v rozhodnutiach III. ÚS 372/2025 a IV. ÚS 443/2025.

Z dnešného pohľadu preto nemožno tvrdiť, že nález II. ÚS 491/2024 bol prehnane formalistický alebo že kládol na všeobecné súdy neprimerané požiadavky. Naopak, následný procesný vývoj ukázal, že jeho dôraz na potrebu nanovo preskúmať dôkaznú situáciu po zrušení právoplatného odsúdenia nebol iba teoretickou požiadavkou, ale reflektoval reálne riziko, že skutkové závery, z ktorých rozhodnutie o väzbe vychádzalo, nemusia obstáť pri meritórnom preskúmaní. Ide o konštatovanie, že vývoj trestnej veci potvrdil opodstatnenosť zvýšenej procesnej obozretnosti, ktorú ústavný súd formuloval už v náleze II. ÚS 491/2024. Práve v tomto spočíva jeho najväčší význam – nie v tom, že predvídal výsledok odvolacieho konania, ale v tom, že dôsledne aplikoval ochranný štandard vyplývajúci z čl. 5 Dohovoru v situácii, keď procesná istota bola objektívne oslabená zrušením právoplatného odsudzujúceho rozsudku.

 

Diskusia