Keď štát hovorí o vine skôr ako súd: prípad Marinakis proti Grécku a prezumpcia neviny

Úvodná poznámka – JUDr. Peter Šamko

Prípad Marinakis proti Grécku, sťažnosti č. 25916/18 a 37429/18, rozsudok tretej sekcie ESĽP z 23. júna 2026.

Sťažovateľom bol Evaggelos Marinakis, známy grécky podnikateľ, majiteľ lodnej spoločnosti a mediálnej skupiny a komunálny politik v Pireu. V Grécku bol veľmi známou verejnou osobou.

Podstatou prípadu bol čl. 6 ods. 2 Dohovoru, ktorý stanovuje, že každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Marinakis tvrdil, že túto prezumpciu porušili vysokí predstavitelia gréckeho štátu tým, ako o ňom verejne hovorili v čase, keď proti nemu ešte len prebiehalo trestné konanie.

V roku 2014 sa začalo trestné konanie týkajúce sa pašovania približne 2,1 tony heroínu prostredníctvom lode Noor 1. Neskôr bolo začaté nové predbežné vyšetrovanie a 23. marca 2018 bolo proti Marinakisovi začaté trestné stíhanie pre závažné drogové trestné činy – okrem iného pre vytvorenie a vedenie zločineckej organizácie a profesionálne obchodovanie s drogami. Marinakis v tom čase nebol odsúdený.

Existovalo voči nemu obvinenie a prebiehalo konanie. A práve počas neho začali predstavitelia vlády používať vyjadrenia, z ktorých sa dalo usudzovať, že Marinakis je vinný.

Išlo o vyjadrenia úradu premiéra, že Marinakis je obchodník s drogami – drogový díler (teda nie že je podozrivý z obchodovania s drogami). ESĽP skonštatoval, že použitie označenia obchodník s drogami a to bez výhrad, zodpovedalo samotnému trestnému obvineniu a bolo spôsobilé vytvoriť vo verejnosti presvedčenie, že Marinakis trestný čin skutočne spáchal. Preto išlo o porušenie čl. 6 ods. 2 Dohovoru.

Ďalšie vyjadrenia poskytol minister spravodlivosti, ktorý sa vyjadroval k prebiehajúcemu trestnému stíhaniu sťažovateľa a spomenul aj možné disciplinárne konania voči sudcom (ak by nerozhodli podľa predstáv ministra), pričom ESĽP k jeho výrokom uviedol, že „z hľadiska Súdu je ešte znepokojujúcejšia skutočnosť, že po týchto nejednoznačných komentároch k prebiehajúcemu konaniu proti sťažovateľovi minister spravodlivosti pokračoval tým, že uviedol, že justícia si splní svoju povinnosť, a varoval, že v opačnom prípade by sa mohla vystaviť disciplinárnym sankciám. Podľa názoru Súdneho dvora mohli byť tieto výroky v kontexte daného prípadu vnímané ako hrozba adresovaná sudcom povereným touto vecou, čím sa na nich vyvíjal tlak ohľadom výsledku konania, a to o to viac, že uvedený minister následne pripomenul svoje vlastné disciplinárne právomoci voči sudcom najvyššieho súdu“.

ESĽP aj tu skonštatoval porušenie článku 6 ods. 2 Dohovoru.

A nakoniec, išlo o výroky ministra obrany, ktorý sťažovateľa označil za gréckeho Escobara a verejne spájal sťažovateľa s obchodovaním s heroínom. V tomto prípade išlo podľa ESĽP o jednoznačné porušenie článku 6 ods. 2 Dohovoru, teda prezumpcie neviny.

Zaujímavé bolo aj to, že nikto (úrad premiéra, minister spravodlivosti, minister obrany) vyslovene pri vyjadrovaní sťažovateľa nemenoval, avšak podľa ESĽP to nie je rozhodujúce v situácii, keď z kontextu je možné osobu dostatočne presne identifikovať. ESĽP pripomenul, že sťažovateľ bol v Grécku veľmi známy podnikateľ a vlastník médií s tým, že výroky sa objavili krátko po začatí trestného stíhania, hovorilo sa o konkrétnom množstve heroínu zadržanom na lodi a o sťažovateľovi ako o Escobarovi, pričom medzi sťažovateľom a vládou existoval politický konflikt. Pre bežného gréckeho občana bolo jasné, že sa hovorí o Marinakisovi.

ESĽP pripomenul, že ani verejne známa osoba nestráca prezumpciu neviny. Predstavitelia štátu môžu verejnosť informovať o trestnom konaní a kto je podozrivý, nesmú však obvinených označovať za vinných, drogových dílerov a podobne. Trestné konanie proti Marinakisovi nakoniec neviedlo k jeho odsúdeniu.

Podľa ESĽP nie je podstatné či bol sťažovateľ vinný alebo nevinný, nakoľko článok 6 ods. 2 Dohovoru je aplikovateľný vždy a až dovtedy, kým vina nebola zákonom predpokladaným spôsobom skonštatovaná súdom.

Na záver možno uviesť (napríklad pre členov vlády SR, poslancov, prokurátorov, respektíve policajného prezidenta), tzv. Marinakis test, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že pri zisťovaní, či došlo verejným vyjadrením k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru, teda prezumpcie neviny, treba hodnotiť

- presne použité slová a ich význam

- kontext výroku

- postavenie osoby, ktorá výrok vyslovila

- štádium trestného konania

- a to, či výrok iba formálne informuje o podozrení alebo už prezentuje vinu ako fakt

Kompletné znenie rozsudku ESĽP vo veci Marinakis proti Grécku zo dňa 23.06.2026 spolu aj s odlišnými stanoviskami niektorých sudcov

Európsky súd pre ľudské práva (tretia sekcia), zasadajúci v senáte v zložení:

Peeter Roosma, predseda,
Lətif Hüseynov,
Darian Pavli,
Diana Kovatcheva,
Canòlic Mingorance Cairat,
Vasilka Sancinová, sudcovia,
Vasilis Hatzopoulos, sudca ad hoc,
a Milana Blaška, tajomníka senátu,

Vzhľadom na:

sťažnosti (č^. 25916/18 a 37429/18) podané proti Helénskej republike, v ktorých štátny príslušník tohto štátu, pán Evaggelos Marinakis („sťažovateľ“), podal na Súdny dvor podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“) dňa 26. mája 2018 a^1.augusta 2018,

rozhodnutie o tom, že gréckej vláde („vláda“) sa oznámi časť námietok vznesených na základe článkov 6 ods. 2 a 13 Dohovoru a že sťažnosť č^. 37429/18^sav ostatných častiach vyhlási za neprípustnú,

vylúčenie pána Ioannisa Ktistakisa, sudcu zvoleného za Grécko, ku ktorému došlo 19. marca 2021 (článok 28 rokovacieho poriadku), a vymenovanie pána Vasilisa Hatzopoulosa podpredsedom senátu za sudcu ad hoc (článok 29 ods. 1 rokovacieho poriadku),

pripomienky strán,

po porade v komore dňa 3. februára 2026 a 19. mája 2026,

vydáva tento rozsudok, prijatý v uvedený deň:

ÚVOD

1. Prípad sa týka verejných vyhlásení vysokých štátnych úradníkov o sťažovateľovi v čase, keď proti nemu prebiehalo trestné konanie. S odvolaním sa na článok 6 ods. 2 Dohovoru sa sťažovateľ domnieva, že v súvislosti s uvedenými vyhláseniami došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny. V súvislosti s článkom 13 Dohovoru tvrdí, že nemal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorým by mohol napraviť porušenie článku 6 ods. 2, na ktoré poukazuje.

STAV VECI

2. Sťažovateľ sa narodil v roku 1967 a býva v Pireu. Zastupoval ho advokát V. Dimakopoulos.

3. Vládu zastupovala splnomocnenkyňa jej zástupcu, ^pani A. Magrippi, referentka v Štátnej právnej rade.

4. Skutkový stav v tejto veci, tak ako ho opísali strany, možno zhrnúť takto.

5. Sťažovateľ je grécky lodiar a vlastník mediálnej skupiny. V roku 2014 bol zvolený za člena mestského zastupiteľstva v Pireu a v roku 2019 bol znovuzvolený.

6. Podľa vlády je sťažovateľ verejnou osobnosťou, ktorá vyvíjala rôznorodé aktivity na národnej aj medzinárodnej úrovni v oblasti námornej dopravy, médií, športu, ako aj v politike. Patrí medzi desať najznámejších gréckych podnikateľov.

7. V roku 2014 bolo začaté trestné konanie v súvislosti s prípadom pašovania 2,1 tony heroínu loďou „Noor 1“, ktorá zakotvila v prístave Eleusis. V roku 2016 toto konanie vyústilo do odsúdenia dvanástich osôb. Bolo začaté nové predbežné vyšetrovanie zamerané na ďalšie osoby.

8. 25. septembra 2017 P. K., vtedajší minister obrany, pred parlamentom vyhlásil nasledovné:

„(...) o kauze ‚NOOR 1‘ sa toho veľa povedalo, a to tak zo strany hovorcu našej poslaneckej skupiny, ako aj zo strany dvoch poslancov (...). Nie je na nás, aby sme ju prešetrovali. Urobí to nezávislá justícia (...). Nemám nič proti Marinakisovi. Vôbec nič! Ak však stojí za touto kauzou práve on, bez ohľadu na to, ako sa táto kauza nazýva, musí za to zaplatiť. Pretože táto kauza „drogovej lode“ súvisí s prebiehajúcimi trestnými konaniami, pri ktorých sa rozhodnutia [obžalobnej komory] oneskorujú už rok a pol.“

9. Dodalo:

„Vážení poslanci, Evaggelos Marinakis a jeho poskok (γιουσουφάκι) pán I.K., ktorí konajú ako zločinecká organizácia a podkopávajú povesť jednotlivcov (δολοφονώντας χαρακτήρες), si musia uvedomiť, že v tejto krajine nevládnu ani sultáni, ani Escobarovia.“

10. Počas parlamentného zasadnutia 27. novembra 2017 sa premiér, keď sa obrátil na predsedu najväčšej opozičnej strany, vyjadril takto:

„(...) dochádza k zosúladenému stupňovaniu mediálnej kampane [vlastnenej] vaším svedkom na svadbe (κουμπάρος), podľa tvrdenia pánaB. [sestra predsedu uvedenej strany]; ten v poslednej dobe častejšie prekračuje prah prokuratúry ako prah svojho domu a kúpil sedem novín (...)“

11. Dňa 23. marca 2018 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie za založenie a vedenie zločineckej organizácie a členstvo v nej, ako aj za obchodovanie s omamnými látkami, ktorého sa dopustilo viacero osôb spoločne, opakovane a profesionálne v rámci zločineckej organizácie, s očakávaným ziskom presahujúcim 75 000 EUR. Podľa sťažovateľa sa tieto obvinenia týkali prípadu lode „Noor 1“.

12. Dňa 24. marca 2018 sťažovateľ vydal verejné vyhlásenie, ktoré bolo v plnom znení uverejnené v článku v digitálnych spravodajských novinách Protothema pod názvom „Marinakis: ‚Architekti tohto ohavného sprisahania budú čoskoro odhalení‘“. Uviedol v ňom okrem iného nasledovné:

„Členovia vládnej koalície ma už dlho vytrvalo berú na mušku a neustále avizujú súdne kroky. V rámci operácie namierenej proti mne manipulujú a využívajú určité mediálne siete, ako aj novinárov s ťažkým ‚trestným registrom‘, aby vyvolali alebo vynútili súdne konania (...). Bohužiaľ, niektorí sudcovia, ktorí sa chcú zavďačiť vláde, sa tiež ukázali ako ochotní slúžiť týmto záujmom.“

13. Článok pokračoval takto:

„Skôr sa objavili informácie, že E.T., prokurátorka pri trestnom súde v Pireu, podala proti Vaggelisovi Marinakisovi a trom jeho kolegom v súvislosti s prípadom „Noor 1“ trestné oznámenie za financovanie a skladovanie omamných látok a za zločineckú organizáciu zameranú na prepravu, obchodovanie a predaj omamných látok.“

14. Dňa 2. apríla 2018 prokurátorka pri trestnom súde v Pireu uložila navrhovateľovi zákaz opustiť územie (rozhodnutie č^. 179/2018).

15. Dňa 13. apríla 2018 rozhodla obžalobná komora trestného súdu v Pireu o zrušení tohto zákazu (uznesenie č^. 201/2018). Usúdila, že rozhodnutie prokurátorky neuvádzalo žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by predstavovali presvedčivé dôkazy o vine sťažovateľa alebo o jeho úmysle ujsť do zahraničia.

16. 28. apríla 2018 denník Parapolitika uverejnil reportáž, v ktorej uviedol, že poradcovia vysokopostavených vládnych úradníkov vydierali realitného makléra, aby získali províziu.

17. Podľa sťažovateľa tlačové oddelenie predsedu vlády v ten istý deň zaslalo akreditovaným novinárom dokument, ktorý znel takto:

„Neoficiálny dokument, 28. 4. 2018

Nakoniec, drogový díler, ktorý financuje Parapolitiku, musí byť naozaj zúfalý, keď na titulnej strane uverejnil tento absurdný príbeh o úplatku (μίζα), ktorý mal byť údajne vyplatený poradcovi ministra, pričom zamlčal samotnú skutočnosť, že ministerstvo samo postúpilo túto vec justícii, ako vyplýva z príslušného oficiálneho oznámenia. Všetci sa budú smiať (θα γελάσει και το παρδαλό κατσίκι) nad prípadom, ktorý zúfalý a prenasledovaný svedok na svadbe pána M. uverejňuje v novinách. Ďalší vývoj [prípadu sa bude odohrávať] v prirodzenom prostredí pánov Marinakisa a K. [vydavateľa a riaditeľa Parapolitika], teda v súdnych sieňach.“

18. Podľa navrhovateľa bol v ten istý deň večer medzi akreditovanými novinármi distribuovaný druhý dokument, ktorého obsah bol nasledovný:

„Neoficiálny dokument, 28. 4. 2018

Pán M. meškal desať hodín s vyhlásením o ohováraniach zo strany Parapolitiky. Mal by si dávať pozor, lebo hlavný drogový díler (καθοδηγητής ναρκέμπορος) a svedok na jeho svadbe by sa mohol nahnevať.“

19. Ešte toho istého večera sťažovateľ zavolal D.T., štátnemu ministrovi a hovorcovi vlády, aby zistil, kto tieto „neoficiálne dokumenty“ napísal.

20. Na úsvite 29. apríla 2018 zverejnil D.T. v súvislosti s týmto telefonátom nasledujúci tweet:

„Pred chvíľou mi zavolal niekto z neznámeho čísla. Bol to pán, ktorý sa predstavil [ako] Vaggelis Marinakis. Takmer výhražným tónom sa spýtal, kto je autorom oznámení tlačového oddelenia premiéra. Zložil som slúchadlo. Táto vláda nie je zvyknutá viesť rozhovory v tajnosti. Nenechá sa ani zastrašovať. Dobrú noc, páni.“

21. Večer 29. apríla 2018 zverejnil minister obrany P. K. na oplátku tweet, ktorý pozostával z fotografie Pabla Escobara z televízneho seriálu a z tohto komentára (naznačujúceho, že sa vyjadruje samotný navrhovateľ):

„Títo ministri neberú úplatky, nezakladajú offshore spoločnosti ako my, nezabezpečujú zamestnanie svojich detí u kamarátov-armátorov ako niektoré [dámy] z justície, nepodliehajú hrozbám (σε απειλές δε μασάνε); dokonca nás udávajú aj za nočné telefonáty (μας καρφώνουν και για τηλεφωνήματα νυχτερινά), USPORIADAJTE VOĽBY IHNEĎ [slogan opozície] ...“

22. 30. apríla 2018 bol na internetovej stránke Protagon uverejnený článok s názvom „K., Escobar a ‚voľby hneď‘“ a s podtitulom „Minister obrany opäť stavia kolumbijského baróna kokainu do centra verejnej diskusie, čím nadväzuje na označenia použité v neoficiálnych dokumentoch [paláca] Maximou [palác predsedu vlády] týkajúcich sa ‚nepriateľa‘ vlády, Vaggelisa Marinakisa“. V tomto článku sa nachádzal nasledujúci komentár:

„Týmto gestom P.K. sa zdá, že polemika [vyvolaná palácom] Maximou proti Vaggelisovi Marinakisovi dosiahla novú úroveň: najprv neoficiálne dokumenty a úniky informácií z ‚zdrojov‘, potom ilustrované a sarkastické tweety zverejnené na oficiálnom účte ministra národnej obrany (...)“

23. V rámci denného tlačového vyhlásenia, ktoré bolo zverejnené v ten istý deň, položila novinárka hovorcovi vlády nasledujúcu otázku:

„Pán hovorca, rada by som, aby ste nám objasnili telefonický rozhovor, ktorý ste v sobotu večer viedli s pánom Vaggelisom Marinakisom. A po druhé, rada by som vám položila túto otázku: nemyslíte si, že sa tu určitým spôsobom obchádza prezumpcia neviny voči občanovi? Veď sme videli, ako tlačová služba premiéra minulú sobotu použila označenie ‚drogový díler‘, hoci aspoň doteraz nebol vynesený žiadny súdny rozsudok.“

24. Hovorca vlády odpovedal:

„Pokiaľ ide o [spomínané] označenie, súd skôr či neskôr rozhodne, či bolo pravdivé alebo nepravdivé.“

25. Následne hovorca vlády vyhlásil nasledovné:

„A chcem povedať niečo veľmi konkrétne: po prvé, že za všetky oznámenia, ktoré pochádzajú z tlačového oddelenia premiéra, nesie konečnú zodpovednosť samotný premiér.“

26. Žalobca vydal vyhlásenie, ktoré zverejnila tlačová agentúra a ktoré bolo uverejnené v článku, ktorý vyšiel 2. mája 2018 na internetovej stránke Newsbeat pod názvom „Oficiálne vyhlásenie Vaggelisa Marinakisa k najnovšiemu vývoju“. Žalobca sa v ňom vyjadril najmä takto:

„Vaša potreba skrývať sa za neoficiálne dokumenty, ktorých vytvorenie ste nevedome a cynicky priznali, odhaľuje dvojakosť vašich metód (...). Mal som teda plné právo požadovať, aby bol odhalený zbabelý a skrytý autor vašich hanobných a odporných vyhlásení, ktoré úplne porušujú prezumpciu [neviny] a moju skutočnú nevinu.“

27. 3. mája 2018 počas rozhovoru v rámci televíznej relácie „Réveillons-nous ensemble!“, vysielanej na kanáli Epsilon TV, minister spravodlivosti urobil vyhlásenia, ktoré sú uvedené nižšie.

28. Po prvé, keď novinár spomenul skutočnosť, že sťažovateľ bol v texte „nesúcom štátnu pečiatku“ označený za „drogového dílera“, minister spravodlivosti odpovedal: „[Tento text] nenesie pečiatku gréckeho štátu (...)“.

29. Po druhé, minister vyhlásil nasledovné:

„(...) celá táto záležitosť týkajúca sa pána Marinakisa sa začala v máji minulého roka, keď finančná polícia vykonala prehliadky v kanceláriách jeho spoločností. V okamihu, keď sa pán Marinakis cítil podrobený kontrole, to vyvolalo rozruch (ορυμαγδός), do ktorého bol zapojený aj minister obrany [ktorému sa vyčítajú] telefonické rozhovory s väzňom a ďalšie groteskné obvinenia (φαιδρότητες), ktoré skončili v koši. Všetky tieto podané sťažnosti boli úplne nepodložené. Prokurátor však pokračoval a uzavrel vyšetrovanie tým, že podal obžalobu v súvislosti s pašovaním viac ako dvoch ton čistého heroínu. Takéto veci nemajú v dejinách Grécka obdoby.“

30. Po tretie, keď novinár poznamenal, že osoba, ktorá je označovaná za „drogového dílera“, môže mať rozumnú reakciu, ak sa domnieva, že sa týmto spôsobom predjímajú rozhodnutia súdov, minister spravodlivosti vyhlásil nasledovné:

„Nikto nič nepredpokladá. Vo všetkých oficiálnych oznámeniach sa hovorí o obvinenom. A chcem zdôrazniť, že justícia nepotrebuje, aby ju niekto viedol, ani aby sa vyjadrovali názory na to, čo má robiť. Súdnictvo si vykoná svoju prácu a ak ju nevykoná správne, bude kontrolované príslušnými súdnymi orgánmi. Nikto iný sa do týchto vecí nemieša, s výnimkou ministra spravodlivosti, ak je voči sudcom najvyššieho súdu začaté disciplinárne konanie.“

31. Nakoniec, v reakcii na poznámku novinára, že prezumpcia neviny platí až do konečného vnútorného rozhodnutia, minister spravodlivosti odpovedal:

„Samozrejme, že platí [až do tej chvíle], a nikto to nespochybňuje.“

32. 20. júna 2018 podľa článku s názvom „Hrozby neofašistov voči poslancom ANEL, ktoré odsúdil K.“, uverejneného v digitálnych spravodajských médiách Skai, minister obrany P. K. po zasadnutí svojej parlamentnej frakcie a výkonného sekretariátu svojej strany vyhlásil okrem iného nasledovné:

„(...) Z toho vyplýva, že všetky snahy Novej demokracie v spolupráci so Zlatým úsvitom, ale aj s gréckym Escobarom, majiteľom médií, ktorý z nočných klubov (μπουζούκια) prosí, aby „padla junta“, aby bol oslobodený od súdnych vyšetrovaní [vedených] proti nemu v súvislosti s dvoma a pol tonami tureckého heroínu, narazia na múr (θα βρουν τοίχο) (...)“

33. ^1.júla 2018, podľa ďalšieho článku s názvom „K.ove výpady voči ‚gréckemu Escobarovi‘ a pasákom, ktorí skončia vo väzení“, uverejneného v digitálnom spravodajskom denníku Periodista, minister obrany na zasadnutí národnej rady svojej politickej strany vyhlásil:

„(...) slávny Escobar, ktorý vlastní 2,5 tony tureckého heroínu a proti ktorému prokurátorka začala trestné stíhanie za tento trestný čin, [prokurátorka, ktorej] nadriadený v Pireu stále skúma [spis] namiesto toho, aby ho postúpil vyšetrovaciemu sudcovi, a ktorý vlastní 80 % novín a rozhlasových staníc v krajine.“

34. K dátumu, kedy strany obdržali posledné informácie, t. j. 22. marca 2023, bolo trestné konanie proti sťažovateľovi stále prebiehajúce. Hoci strany neinformovali Súd o ďalšom vývoji veci, z verejne dostupných informácií vyplýva, že konanie proti sťažovateľovi bolo ukončené rozhodnutím o zastavení konania (απαλλακτικό βούλευμα), ktoré vydala obžalobná komora trestného súdu v Pireu v novembri 2024 a ktoré nadobudlo právoplatnosť v januári 2025.

PRÍSLUŠNÝ PRÁVNY RÁMEC

I. PRÍSLUŠNÉ VNÚTRONÉ PRÁVO

35. Príslušné ustanovenia Ústavy a rokovacieho poriadku parlamentu týkajúce sa trestnej zodpovednosti ministrov, platné v čase skutkových udalostí, boli zhrnuté v rozsudku vo veci Bakoyanni proti Grécku (^č. 31012/19, §§ 21–23, 20. decembra 2022).

36. Príslušné články občianskeho zákonníka stanovujú:

Článok 57

„Každý, kto je nezákonne poškodený vo svojej osobnosti, má právo požadovať odstránenie tohto poškodenia a zdržanie sa akéhokoľvek poškodenia v budúcnosti. Ak sa poškodenie týka osobnosti zosnulej osoby, toto právo majú jej manžel, potomkovia, predkovia, súrodenci a závetní dedičia.

Nárok na náhradu škody podľa ustanovení o protiprávnych konaniach nie je vylúčený.“

Článok 59

„V prípadoch uvedených v predchádzajúcich dvoch článkoch môže súd rozsudkom vydaným na žiadosť poškodeného a s ohľadom na povahu porušenia odsúdiť vinníka aj k náhrade nemajetkovej ujmy poškodeného. Táto náhrada spočíva vo vyplatení peňažnej sumy, v uverejnení oznámenia alebo v čomkoľvek, čo si okolnosti vyžadujú.“

37. Článok 105 doplnkového zákona k občianskemu zákonníku znie takto:

„Štát je povinný nahradiť škodu spôsobenú protiprávnymi konaniami alebo opomenutiami svojich orgánov spáchanými pri výkone verejnej funkcie, ktorá im bola zverená, pokiaľ k tomuto konaniu alebo opomenutiu nedošlo v rozpore s ustanovením slúžiacim verejnému záujmu. Osoba, ktorá sa dopustila porušenia, nesie spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť so štátom, bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia o zodpovednosti ministrov.“

38. Príslušné ustanovenia zákona č^. 4596/2019, ktorým sa do vnútroštátneho práva transponovala smernica 2016/343/EÚ (odsek41 nižšie), znejú takto:

Článok 6

Prezumpcia neviny

(článok 3 smernice 2016/343/EÚ)

„Do trestného poriadku sa vkladá článok 72A v tomto znení:

„Článok 72A

Prezumpcia neviny

Podozriví alebo obžalovaní sa považujú za nevinných, kým nebude ich vina zákonne preukázaná.“

Článok 7

Verejné odkazy na vinu osoby

(článok 4 a článok 10 ods. 1 smernice 2016/343/EÚ)

„Podozrivý alebo obžalovaný má právo podať žalobu o náhradu škody na príslušnom súde v súlade s ustanoveniami článkov 105 a 106 doplnkového zákona k Občianskemu zákonníku s cieľom dosiahnuť náhradu škody vyplývajúcej z porušenia jeho práva na prezumpciuneviny prostredníctvom vyhlásení verejných orgánov, ktoré boli urobené v akejkoľvek fáze konania pred vynesením rozsudku v prvostupňovom alebo druhostupňovom konaní a ktoré sa priamo vzťahujú na prebiehajúce trestné konanie a buď podnecujú verejnosť k presvedčeniu o vine [dotknutej osoby], alebo obsahujú hodnotenie skutkového stavu, ktoré predjímá rozsudok, ktorý bude v danej veci vynesený.“

Článok 48

Nadobudnutie účinnosti

„Tento zákon nadobúda účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku, pokiaľ nie je v jednotlivých ustanoveniach stanovené inak, a ratifikovaný protokol [nadobúda účinnosť] hneď, ako budú splnené podmienky uvedené v jeho článku 8.

Nariaďujeme uverejnenie tohto zákona v Úradnom vestníku a jeho vykonávanie ako štátneho zákona.

Atény, 26. februára 2019“

39. Články 361 až 363 trestného zákonníka sú citované v rozsudku Paraskevopoulos proti Grécku (^č. 64184/11, § 15, 28. júna 2018). Relevantný je aj nasledujúci článok trestného zákonníka v znení platnom v čase skutku:

Článok 366

Všeobecné ustanovenia

„1. Ak sa preukáže skutok uvedený v článku 362, daný čin nie je dôvodom na uloženie sankcie (...)

2. Ak v prípadoch uvedených v článkoch 362, 363 a 365 je skutok, ktorý páchateľ uviedol alebo zverejnil, trestným činom, v súvislosti s ktorým bolo začaté trestné stíhanie, konanie vo veci ohovárania sa pozastaví až do ukončenia trestného stíhania. Skutočnosť, ktorá je predmetom ohovárania, sa považuje za preukázanú v prípade odsúdenia a za nepravdivú v prípade oslobodenia založeného na tom, že nebolo preukázané, že ohováraná osoba spáchala trestný čin.

3. Dôkaz o pravdivosti skutku nevylučuje sankciu za urážku, ak spôsob, akým bola urážka spáchaná, alebo okolnosti, za ktorých bola spáchaná, svedčia o úmysle uraziť.“

40. Príslušné články trestného poriadku, platné v čase spáchania skutku, znejú takto:

Článok 15

Dôvody na vylúčenie

„Každý sudca uvedený v predchádzajúcom článku môže byť vylúčený, ak sú splnené dôvody na vylúčenie uvedené v tomto článku alebo [ak sudca] vyvolal alebo vyvoláva podozrenie z neobjektívnosti, t. j. ak existujú skutočnosti, ktoré zjavne môžu odôvodňovať pochybnosti o jeho nestrannosti (...)“

Článok 16

Kto a v akej fáze môže navrhnúť vylúčenie

„1. Právo navrhnúť vylúčenie sudcu majú: prokurátor, obžalovaný, civilná strana a strana civilne zodpovedná (...)“

Článok 63

Vstup do občianskoprávneho konania

„Občianskoprávnu žalobu o náhradu škody a odškodnenie za ujmu vyplývajúcu z trestného činu, ako aj o náhradu morálnej alebo psychickej ujmy, môžu pred trestným súdom podať osoby, ktoré na to majú právo podľa občianskeho zákonníka (...)“

Článok 171

Absolútna neplatnosť

„Nullita nastáva a súd ju z vlastnej iniciatívy zohľadňuje v každej fáze konania, vrátane konania pred Kasačným súdom, v týchto prípadoch:

1. V prípade porušenia ustanovení, ktoré upravujú: (...) d) účasť, zastúpenie a obhajobu obžalovaného a výkon práv, ktoré mu priznáva zákon, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (...)“

Článok 174

Kedy sa neplatnosť považuje za uplatnenú

„1. Neplatnosť, ktorá nebola namietaná v súlade s predchádzajúcim článkom, sa považuje za prekonanú.

2. Neplatnosť priameho predvolania alebo predvolania obžalovaného a osoby civilne zodpovednej alebo zoznamu svedkov, neplatnosť doručenia alebo oznámenia a občianskoprávnej žaloby, ako aj neplatnosť uvedená v článku 166 ods. 3, sa považujú za prekonané, ak sa osoba predvolaná na súdne konanie dostaví a nevzniesie žiadnu námietku proti jeho pokračovaniu (...)“

Článok 176

Vyhlásenie neplatnosti. Opakovanie neplatných úkonov

„1. Obžalobná komora je príslušná na vyhlásenie neplatnosti úkonov predbežného konania, zatiaľ čo súd, ktorý rozhoduje o obžalobe, [je príslušný na vyhlásenie] neplatnosti úkonov konania pred súdom, a to tak hlavného, ako aj prípravného.

2. Obžalobná komora alebo súd, ktorý vyhlási neplatnosť, nariadi opakovanie neplatných úkonov, ak to považuje za potrebné a možné (...)“

II. PRÍSLUŠNÉ PRÁVO EÚ

41. Príslušné ustanovenia práva Európskej únie, a to najmä smernice (EÚ) 2016/343 Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2016 o posilnení niektorých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní v rámci trestných konaní („smernica 2016/343/EÚ “), ktorá bola transponovaná do vnútroštátneho práva, sú citované v rozsudku vo veci Yoncheva proti Bulharsku (č^. 39127/19, §§ 22–24, 7. januára 2025).

V PRÁVNEJ ČASTI

I. SPOJENIE ŽIADOSTI

42. Vzhľadom na podobnosť oboch sťažností, pokiaľ ide o ich predmet, Súd považuje za vhodné posúdiť ich spoločne v jednom rozsudku.

II. K ÚDAJNÉMU PORUŠENIU ČLÁNKU 6 ODST. 2 DOHOVORU

43. S odvolaním sa na článok 6 ods. 2 Dohovoru sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny v dôsledku verejných vyhlásení, ktoré o ňom urobili vysokí štátni úradníci. Toto ustanovenie znie takto:

„Každá osoba obvinená z trestného činu sa považuje za nevinnú, kým jej vina nebude zákonne preukázaná.“

A. O prípustnosti

1. Argumenty strán

a) Vláda

44. Vláda vznáša dve predbežné námietky a žiada Súd, aby vyhlásil sťažnosti za neprípustné.

45. V prvom rade vláda zastáva názor, že sťažnosti sú predčasné. Tvrdí, že sťažovateľ mal počkať na výsledok trestného konania a obrátiť sa na súd až v prípade odsúdenia. Okrem toho sa domnieva, že zrušenie zákazu opustiť územie, ktorý bol sťažovateľovi uložený (odseky14 –15 vyššie), dokazuje, že sporné vyhlásenia nemali vplyv na súdne konanie.

46. Po druhé, vláda tvrdí, že sťažovateľ nevyužil žiadny z vnútroštátnych opravných prostriedkov, ktoré mal k dispozícii v rámci trestného konania vedeného proti nemu alebo mimo neho, aby namietal porušenie článku 6 ods. 2 Dohovoru.

47. Vláda v prvom rade tvrdí, že sťažovateľ mohol na základe článku 171 ods. 1 písm. d) trestného poriadku namietať neplatnosť konania vedeného proti nemu s odôvodnením, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny. S odvolaním sa na rozsudok č^. 238/2021 Kasačného súdu tvrdí, že porušenie uvedeného princípu predstavuje dôvod na neplatnosť konania, ako aj dôvod na odvolanie a kasačné konanie. Okrem toho sa vláda domnieva, že sťažovateľ mohol na základe článkov 15 a 16 ods. 1 trestného poriadku požiadať o vylúčenie sudcov z dôvodu oprávneného podozrenia, ak sa domnieval – ako vyplýva z jeho vyhlásení z 24. marca 2018 (odsek12 vyššie) –, že prejavili voči nemu zaujatosť.

48. Ďalej vláda tvrdí, že sťažovateľ mal k dispozícii účinné opravné prostriedky mimo rámca svojho súdneho konania. V prvom rade tvrdí, že sťažovateľ mohol podať trestné oznámenie za urážku na cti alebo ohováranie (články 361 a 362–363 trestného zákonníka) proti dotknutým osobám a stať sa civilnou stranou na základe článku 63 trestného poriadku s cieľom dosiahnuť náhradu utrpenej škody.

49. Vláda napokon vytýka navrhovateľovi, že nepodal žalobu o náhradu škody proti štátu na základe článku 105 doplnkového zákona k občianskemu zákonníku. Upresňuje, že článok 7 zákona č^. 4596/2019, ktorým sa transponovali ustanovenia smernice 2016/343/EÚ, poskytuje od 26. februára 2019 (dátum jeho nadobudnutia účinnosti) špecifický právny základ pre žalobu o náhradu škody uvedenú v spomínanom článku 105, založenú na porušení zásady prezumpcie neviny vyplývajúcej z vyhlásení úradníkov, ktorí vopred rozhodli o veci. Dodáva, že v každom prípade mal sťažovateľ aj pred prijatím uvedeného zákona možnosť podať žalobu na základe uvedeného článku 105 v spojení s článkami 57 a 59 občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú porušenia osobnostných práv, a to v lehote piatich rokov od príslušných vyhlásení. V tejto súvislosti odkazuje na vec Anastassakos a ďalší proti Grécku ((rozhodnutie), č^. 41380/06, 3. mája 2011).

50. Keďže vec sťažovateľa bola v čase prijatia zákona ^č. 4596/2019 stále prejednávaná a jeho právo na podanie žaloby ešte nebolo premlčané, vláda dospela k záveru, že sťažovateľ sa mohol dovolávať oboch právnych základov na podanie žaloby o náhradu škody proti štátu. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, ktoré vláda považuje za veľmi špecifické, však vláda uvádza, že nie je schopná predložiť Súdnemu dvoru príklady z judikatúry vnútroštátnych súdov týkajúce sa podobných prípadov.

b) Sťažovateľ

51. Pokiaľ ide o prvú námietku, podľa ktorej by sťažnosti boli predčasné, sťažovateľ namieta, že článok 6 ods. 2 sa neobmedzuje na hypotézu, ktorú uvádza vláda, keďže, ako tvrdí, zásada prezumpcie neviny sa vzťahuje na celé trestné konanie bez ohľadu na jeho výsledok, a že cieľom tejto zásady je zabrániť porušeniu práva na spravodlivý proces prostredníctvom poškodzujúcich vyhlásení úzko súvisiacich s daným konaním, ako aj zaručiť rešpektovanie cti a dôstojnosti obvineného ešte predtým, ako vnútroštátne súdy rozhodnú o otázke jeho viny.

52. Pokiaľ ide o druhú námietku, založenú na nevyčerpaní vnútroštátnych opravných prostriedkov, sťažovateľ namieta, že je povinnosťou vlády preukázať, že uvedené vnútroštátne opravné prostriedky boli účinné a dostupné. Podľa neho však vláda vykonáva iba teoretickú analýzu ustanovení gréckeho práva, bez toho, aby uviedla príklady z judikatúry.

53. Konkrétnejšie, navrhovateľ tvrdí, že podľa článku 171 trestného poriadku vedie k neplatnosti konania iba porušenie prezumpcie neviny v jej procesnej dimenzii. Uvádza, že vo svojom rozsudku ^č. 238/2021 Kasačný súd z princípu prezumpcie neviny, ktorého porušenie sankcionuje uvedená ustanovenie, odvodil povinnosť odôvodniť rozsudky vo vzťahu k rozhodujúcim argumentom (αυτοτελείς ισχυρισμοί) obžalovaného, ako aj zásadu in dubio pro reo. Navrhovateľ sa preto domnieva, že rozsudok, na ktorý sa odvoláva vláda, nie je relevantný.

54. Pokiaľ ide o žiadosť o vylúčenie sudcov z dôvodu oprávneného podozrenia, sťažovateľ vysvetľuje, že takýto postup sa podľa článku 15 trestného poriadku musí zakladať na „skutočnostiach, ktoré zjavne môžu odôvodniť pochybnosti o [ich] nestrannosti“, a že nie je možné preukázať, že verejné vyhlásenia vládnych predstaviteľov zjavne ovplyvnili názor príslušných sudcov.

55. Ďalej, pokiaľ ide o možnosť podať žalobu za ohováranie proti dotknutým osobám, sťažovateľ tvrdí, že účelom takéhoto konania by bolo potrestať zodpovedných, a nie napraviť porušenie zásady prezumpcie neviny.

56. Pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody proti štátu, sťažovateľ tvrdí, že až do prijatia zákona č.^o 4596/2019 nebol princíp prezumpcie neviny v gréckom právnom systéme výslovne zakotvený tak, aby jeho porušenie mohlo byť sankcionované v rámci žaloby uvedenej v článku 105 doplnkového zákona k občianskemu zákonníku. Dodáva, že článok 57 uvedeného zákonníka nestačí na nápravu namietaného porušenia, ako to konštatoval Súdny dvor v rozsudku Konstas proti Grécku (^č. 53466/07, 24. mája 2011). Na druhej strane tvrdí, že zákon ^č. 4596/2019 sa nemohol uplatňovať na skutkové stavy, ktoré predchádzali jeho nadobudnutiu účinnosti. Okrem toho zdôrazňuje, že vláda neposkytla žiadne rozhodnutie vnútroštátnych súdov, v ktorom by bol štát uznaný za zodpovedného za porušenie prezumpcie neviny v dôsledku vyhlásení svojich úradníkov. Pokiaľ ide o vec Anastassakos a ďalší (uvedené rozhodnutie), na ktorú poukázala vláda, sťažovateľ spochybňuje jej relevantnosť.

2. Posúdenie Súdu

a) K údajnej predčasnosti žiadostí

57. Pokiaľ ide o prvú predbežnú námietku vlády, založenú na tom, že podľa nej sú sťažnosti predčasné, Súd uvádza, že opakovane pripomenul, že článok 6 ods. 2 Dohovoru sa vzťahuje na celé trestné konanie, nezávisle od výsledku stíhania ( Minelli proti Švajčiarsku , 25. marca 1983, § 30, séria A č^. 62, a Kolomenskiy proti Rusku , č^. 27297/07, § 107, 13. decembra 2016). Týmto spôsobom zamietol podobné predbežné námietky s odôvodnením, že sťažovateľ nebol povinný čakať na výsledok trestného stíhania vedeného proti nemu, aby mu bola poskytnutá ochrana pred vyjadreniami porušujúcimi jeho právo na prezumpciu neviny (Allenet de Ribemont proti Francúzsku, 10. februára 1995, § 35, séria A č.^o 308, Toni Kostadinov proti Bulharsku , ^č. 37124/10, §§ 108–109, 27. január 2015, a Stoyanov a ďalší proti Bulharsku, ^č. 55388/10, §§ 96–97, 31. marec 2016). Nevidí žiadny dôvod, prečo by v danom prípade mala rozhodnúť inak.

58. Túto námietku vznesenú vládou preto zamieta.

b) K vyčerpaniu vnútroštátnych opravných prostriedkov

59. Príslušné zásady týkajúce sa vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov sú uvedené v rozsudku Communauté genevoise d’action syndicale (CGAS) proti Švajčiarsku [GC], č. 21881/20, §§ 138–145, 27. novembra 2023. Príslušné zásady týkajúce sa existencie účinných vnútroštátnych opravných prostriedkov vo vzťahu k sťažnostiam založeným na článku 6 ods. 2 a, konkrétnejšie, otázka, za akých okolností sa občianskoprávne alebo trestnoprávne opravné prostriedky, prípadne ich kombinácia, majú považovať za účinné, boli zhrnuté vo veci Rimšēvičs proti Lotyšsku ((rozhodnutie), č. 31634/18, §§ 48–49, 10. októbra 2023). Súd opätovne zdôrazňuje, že povaha a štruktúra opravných prostriedkov vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako aj povaha sťažnosti vznesenej sťažovateľom (či už vyplýva z porušenia práva na spravodlivý proces alebo z útoku na jeho „dobré meno “ v dôsledku sporných vyhlásení), sú relevantnými faktormi, ktoré Súd zohľadňuje pri posudzovaní účinnosti opravných prostriedkov dostupných v rámci trestného konania a/alebo v samostatnom občianskoprávnom konaní (Lembergs proti Lotyšsku (rozhodnutie), č.^o 3613/19, § 37, 6. mája 2025, spolu s ďalšími citovanými odkazmi).

i. K námietke neplatnosti konania

60. Pokiaľ ide o možnosť namietať neplatnosť konania z dôvodu porušenia zásady prezumpcie neviny, z článkov 174 a 176 trestného poriadku vyplýva, že tento opravný prostriedok možno uplatniť iba voči úkonom a rozhodnutiam prijatým v rámci príslušného trestného konania, a nie voči vyhláseniam štátnych úradníkov mimo tohto konania (pozri, mutatis mutandis, Peša proti Chorvátsku, č.^o 40523/08, § 132, 8. apríla 2010, a najmä Fatullayev proti Azerbajdžanu , č. ^o 40984/07, § 152, 22. apríla 2010). V každom prípade, aj keby príslušný orgán preskúmal danú sťažnosť, neumožnilo by to ani zastaviť údajné porušenie, ani poskytnúť odškodnenie za utrpenú ujmu. Povinnosť, zakotvená v článku 171 ods. 1 písm. d) trestného poriadku, dodržiavať práva obvineného zaručené Dohovorom, vrátane prezumpcie neviny, pod hrozbou neplatnosti konania, má obmedzený dosah na trestné konanie a spočíva hlavne v rozdelení dôkazného bremena medzi obžalobu a obhajobu a v poskytnutí obžalovanému výhody pochybností, ako uviedol Kasačný súd v rozsudku č.^o 238/2021, na ktorý sa odvolala vláda, pričom tento rozsudok sa mimochodom netýkal verejných vyhlásení, ktoré by poškodzovali prezumpciu neviny obžalovaného. Za týchto okolností nemá Súd žiadny dôvod usudzovať, že vnútroštátne súdy majú na základe článku 171 ods. 1 písm. d) trestného poriadku právomoc posudzovať samotnú podstatu namietanej skutočnosti z hľadiska článku 6 ods. 2 Dohovoru v jeho „rozšírenom“ význame, ktorý vyžaduje dodržiavanie prezumpcie neviny aj zo strany predstaviteľov štátu (pozri, mutatis mutandis, Lebedev proti Rusku (^č. 2) (rozhodnutie), č^. 13772/05, § 256, 27. mája 2010, a Kasatkin proti Rusku (rozhodnutie), č^. 53672/14, §§ 21–22, 22. júna 2021).

ii. K žiadosti o vylúčenie sudcov

61. Pokiaľ ide o tvrdenie vlády, že sťažovateľ mal možnosť požiadať o vylúčenie sudcov z dôvodu oprávneného podozrenia, Súd konštatuje, že tento opravný prostriedok má za cieľ napraviť prípadný nedostatok nestrannosti súdu, ktorý vec prejednáva. To však nezodpovedá hlavnej sťažnosti, ktorú dotknutá osoba predložila Súdnemu dvoru.

iii. K trestnému oznámeniu za urážku alebo ohováranie

62. Pokiaľ ide o trestné oznámenie za urážku alebo ohováranie spojené s podaním občianskoprávneho nároku, Súd už skôr rozhodol, že trestné oznámenie za ohováranie v spojení s občianskoprávnou žalobou o náhradu škody môže v zásade predstavovať účinný vnútroštátny opravný prostriedok vo vzťahu k sťažnosti týkajúcej sa porušenia prezumpcie neviny (Gutsanovi proti Bulharsku, č.^o 34529/10, § 178, CEDH 2013). Zdôraznil však, že vzhľadom na samotnú povahu práva zakotveného v článku 6 ods. 2 Dohovoru musí byť každý účinný vnútroštátny opravný prostriedok zameraný na nápravu porušenia prezumpcie neviny, ku ktorému došlo v priebehu trestného stíhania, bezodkladne k dispozícii dotknutej osobe a nesmie závisieť od výsledku jej súdneho konania. Prijatie opačného stanoviska by znamenalo zmarenie samotnej zásady dodržiavania prezumpcie neviny ( ibidem, § 176, Maslarova proti Bulharsku , ^č. 26966/10, § 37, 29. január 2019, a Kasatkin, už citované rozhodnutie, § 19).

63. Súd však konštatuje, že článok 366 ods. 2 trestného zákonníka podmieňuje pokračovanie a výsledok trestného konania vo veci ohovárania uzavretím trestného stíhania týkajúceho sa skutku, ktorý je predmetom ohovárania, ak ide o trestný čin, vo veci ktorého bolo začaté trestné stíhanie. Okrem toho Súd konštatuje, že začatie trestného stíhania proti ministrom, ako sú údajní autori sporných vyhlásení v čase skutku, patrí podľa článku 86 Ústavy do výlučnej právomoci parlamentu (pozri v tejto súvislosti Anagnostou-Dedouli proti Grécku , č^. 24779/08, §§ 51–52, 16. septembra 2010, Bakoyanni , citované vyššie, §§ 62–63, a porovnaj s Gutsanovi, citované vyššie, § 177). Trestné oznámenie za ohováranie alebo urážku s uplatnením občianskoprávneho nároku teda za týchto okolností nespĺňalo požiadavky účinnosti a dostupnosti opravného prostriedku ( Slavov a ďalší proti Bulharsku , ^č. 58500/10, §§ 105–106, 10. novembra 2015).

iv. K žalobe o náhradu škody podanej proti štátu

64. Vláda sa napokon odvoláva na žalobu o náhradu škody uvedenú v článku 105 doplnkového zákona k občianskemu zákonníku (mimozmluvná zodpovednosť štátu), buď v spojení s článkami 57 a 59 Občianskeho zákonníka (porušenie osobnostných práv), alebo od 26. februára 2019, kedy nadobudlo účinnosť nové ustanovenie, v spojení s článkom 7 zákona ^č. 4596/2019 (verejné odkazy na vinu osoby).

65. Súd konštatuje, že žiadne súdne rozhodnutie neporušilo právo sťažovateľa na prezumpciu neviny (porov. Hajnal proti Srbsku, ^č. 36937/06, § 121, 19. júna 2012). Okrem toho konštatuje, že trestné konanie vedené proti nemu nikdy nedosiahlo štádium súdneho konania, keďže bolo ukončené uznesením o zastavení konania (odsek34 vyššie). Jeho sťažnosti sa zameriavajú najmä na rôzne vyhlásenia vysokých štátnych úradníkov alebo vyhlásenia, ktoré údajne pochádzajú od niektorých z nich, ktorých cieľom malo byť prezentovať ho v očiach verejnosti ako vinného. Súd už v podobných okolnostiach uznal, že občianskoprávna žaloba môže v zásade poskytnúť sťažovateľovi primeranú a dostatočnú nápravu (porov. s Okropiridze proti Gruzínsku , č.^os 43627/16 a 71667/16, § 114, 7. septembra 2023, Narbutas proti Litve , ^č. 14139/21, §§ 213–214, 19. december 2023, a porovnaj s vyššie uvedeným rozsudkom vo veci Konstas, §§ 29 a 40, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na prezumpciu neviny ako záruky spravodlivého súdneho konania na základe vyhlásení vysokých štátnych úradníkov, ktoré boli urobené v čase odvolacieho konania proti jeho odsúdeniu).

66. Pokiaľ ide o tento opravný prostriedok v podobe, v akej existoval pred novelizáciou z roku 2019, Súd konštatuje, že článok 105 doplnkového zákona k občianskemu zákonníku je prierezovým ustanovením gréckeho práva, ktoré sa uplatňuje na široké spektrum situácií. V rámci žaloby založenej na tomto článku súdy okrajovo posudzujú, či zo strany orgánov došlo k protiprávnemu konaniu, a ak áno, priznávajú žalobcovi náhradu za nemajetkovú ujmu ( A.F. proti Grécku , č.^o 53709/11, § 55, 13. júna 2013, Housein proti Grécku , č^{. (o)} 71825/11, § 57, 24. októbra 2013, Safi a ďalší proti Grécku , č.^o 5418/15, § 103, 7. júla 2022, a O.R. proti Grécku , č^. 24650/19, § 47, 23. januára 2024). Žaloba o náhradu škody ustanovená v článku 105 je teda úzko spojená s ustanoveniami zákonného alebo podzákonného predpisu a Súdny dvor už skôr konštatoval, že je potrebné preskúmať, či ustanovenia, na ktoré sa odvoláva vláda, sú formulované dostatočne presne a zaručujú práva, ktoré sú „súdne vymáhateľné “ (Kavouris a ďalší proti Grécku, č^. 73237/12, § 29, 17. apríla 2014, De los Santos a de la Cruz proti Grécku, č.^os 2134/12 a 2161/12, § 34, 26. júna 2014, Zabelos a ďalší proti Grécku, ^č. 1167/15, § 51, 17. mája 2018, a O.R. proti Grécku, citované vyššie, § 47).

67. V danom prípade Súd konštatuje, že ustanovenia článkov 57 a 59 občianskeho zákonníka, na ktoré sa vláda odvoláva ako na relevantné pre namietanie údajného porušenia zásady prezumpcie neviny v rámci žaloby založenej na uvedenom článku 105, zaručujú právo na náhradu škody vyplývajúcej z porušenia osobnosti. Nepredstavujú teda špecifický právny základ v oblasti prezumpcie neviny.

68. Súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že ak neexistuje vnútroštátny opravný prostriedok špecificky zameraný na údajné porušenie, je úlohou vlády, aby na základe vnútroštátnej judikatúry odôvodnila vývoj, dostupnosť, dosah a rozsah pôsobnosti opravného prostriedku, na ktorý sa odvoláva ( McFarlane proti Írsku [GC], ^č. 31333/06, § 120, 10. septembra 2010, a Parrillo proti Taliansku [GC], ^č. 46470/11, § 90, CEDH 2015). Vláda sa obmedzuje na odkaz na vec Anastassakos a ďalší (uvedené rozhodnutie).

69. Vo svojom rozhodnutí vo veci Anastassakos a ďalší (uvedené vyššie) Súd priznal na základe judikatúry predloženej vládou, že žaloba opierajúca sa o uvedený článok 105 mohla predstavovať účinný vnútroštátny opravný prostriedok v situácii, keď porušenie prezumpcie neviny sťažovateľa vyplývalo zo zverejnenia dôverného správu prokurátora v rozpore s tajomstvom vyšetrovania. Prípad, ktorý je predmetom tohto konania, sa však od veci Anastassakos a ďalší (uvedené rozhodnutie) líši v tom, že sťažovateľ namieta proti vyhláseniam vysokých štátnych úradníkov, a nie proti porušeniam pripisovaným justičným orgánom. Z toho vyplýva, že tento príklad nemôže slúžiť ako odôvodnenie účinnosti tohto opravného prostriedku v prípade sťažovateľa, vzhľadom na významné rozdiely medzi skutkovými okolnosťami oboch prípadov (pozri, pokiaľ ide o rovnaký prístup, Yoncheva, citované rozhodnutie, § 32, a Chokov proti Bulharsku (rozhodnutie), č.^o 73896/16, §§ 33–39, 10. septembra 2024).

70. V danom prípade vláda nepredložila žiadny príklad z judikatúry, ktorý by preukázal, že žaloba o náhradu škody podľa článkov 57 a 59 občianskeho zákonníka v spojení s článkom 105 doplnkového zákona k tomuto zákonníku mohla predstavovať účinný opravný prostriedok vo veci sťažnosti, ktorú sťažovateľ uplatňuje na základe článku 6 ods. 2 Dohovoru (pozri, pokiaľ ide o podobný prístup, Vallianatos a ďalší proti Grécku [GC], č^. 29381/09 a 32684/09, § 57, CEDH 2013 (výňatky), Dimitras a ďalší proti Grécku , č.^č. 42837/06 a 4 ďalšie, § 68, 3. júna 2010, Safi a ďalší, citované vyššie, § 104, a O.R. proti Grécku, citované vyššie, § 48).

71. V tejto súvislosti Súd konštatuje, že osobitný nárok týkajúci sa údajného porušenia vyplývajúceho z prezumpcie neviny bol zavedený článkom 7 zákona č.^o 4596/2019 a odteraz umožňuje uplatniť mimosmluvnú zodpovednosť štátu na základe uvedeného článku 105 práve v prípade údajných porušení prezumpcie neviny vyplývajúcich z poškodzujúcich vyhlásení vysokého štátneho úradníka v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním. Súd tak už skôr mal príležitosť konštatovať, že tento opravný prostriedok, ktorý je k dispozícii dotknutým osobám, naznačuje, že pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona nemali možnosť dosiahnuť primeranú nápravu v prípade prípadného porušenia článku 6 ods. 2 Dohovoru (Savvaidou proti Grécku (rozhodnutie) [výbor], č.^o 58715/15, § 11, 31. január 2023).

72. Súd musí preto posúdiť, či vzhľadom na túto zmenu možno tento opravný prostriedok považovať za účinný za konkrétnych okolností tohto prípadu. Konštatuje, že táto zmena nadobudla účinnosť vo februári 2019, zatiaľ čo sťažovateľ podal svoje sťažnosti na Súd 26. mája 2018, resp.^1.augusta 2018. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa však účinnosť a dostupnosť vnútroštátnych opravných prostriedkov posudzujú, s výnimkou niektorých prípadov, k dátumu podania sťažnosti na Súdny dvor ( Baumann v. Francúzsko , ^č. 33592/96, § 47, CEDH 2001-V (výňatky)) . Súd sa domnieva, že v tejto veci nie je dôvod odkláňať sa od tohto pravidla, keďže príslušný zákon neobsahuje prechodné ustanovenia a vláda neuviedla žiadny príklad z judikatúry, ktorý by výslovne preukazoval, že táto nová možnosť podania opravného prostriedku sa vzťahuje na prípady, v ktorých, ako v danej veci, skutočnosti, ktoré viedli k údajným porušeniam článku 6 ods. 2, predchádzajú nadobudnutiu účinnosti tohto zákona. V dôsledku toho sa domnieva, že v súčasnosti nedisponuje dostatočnými podkladmi, na základe ktorých by mohla konštatovať účinnosť nového opravného prostriedku založeného na článku 105 doplnkového zákona k občianskemu zákonníku v spojení s článkom 7 zákona ^č. 4596/2019 (Yoncheva, citované rozhodnutie, § 34).

73. Tieto zistenia v žiadnom prípade nepredjímajú stanovisko súdu v prípade, ak by sa judikatúra vnútroštátnych súdov v oblasti uplatňovania uvedeného opravného prostriedku vyvinula tak, že by zahŕňala situácie, ako je tá, ktorá je predmetom týchto sťažností.

v. Záver

74. Z toho vyplýva, že žiadny z opravných prostriedkov, na ktoré poukázala vláda, nepredstavoval za okolností tohto prípadu účinný opravný prostriedok, pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa na základe článku 6 ods. 2 Dohovoru.

75. Keďže súd konštatoval, že sťažnosti založené na článku 6 ods. 2 Dohovoru nie sú zjavne neopodstatnené ani neprípustné z iného dôvodu uvedeného v článku 35 Dohovoru, vyhlásil ich za prípustné.

B. K veci samej

1. Argumenty strán

a) Sťažovateľ

76. Sťažovateľ tvrdí, že predseda vlády, minister spravodlivosti a minister obrany urobili vyhlásenia, ktoré porušili jeho právo na prezumpciu neviny.

77. V prvom rade navrhovateľ tvrdí, že „neoficiálne dokumenty“ z 28. apríla 2018 (odseky1718 uvedené vyššie), v ktorých bol označený za „drogového dílera“, čo zodpovedalo obvineniu vznesenému proti nemu, pochádzali z tlačového oddelenia predsedu vlády. Poukazuje na to, že vo svojom dennom komuniké z 30. apríla 2018 hovorca vlády ich pravosť nespochybnil a naopak pripustil, že ich autorom je premiér (odseky23 –25 uvedené vyššie). Na podporu tohto tvrdenia uvádza, že už v novembri 2017 premiér pred parlamentom naznačil, že sťažovateľ je predmetom vyšetrovania (odsek10 vyššie).

78. Po druhé, sťažovateľ tvrdí, že vyjadrenia ministra spravodlivosti v televíznom rozhovore z 3. mája 2018 (odseky27 –31 vyššie) a konkrétne jeho tvrdenia, že justícia vykoná svoju prácu v „bezprecedentnom“ prípade, ako aj jeho zmienka o možných disciplinárnych konaniach proti sudcom v prípade, že tak neurobia, naznačovali, že od justičných orgánov sa očakáva, že rozhodnú určitým spôsobom.

79. Nakoniec sa sťažovateľ sťažuje na tweet, ktorý minister obrany zverejnil 29. apríla 2018, a na výroky, ktoré predniesol 20. júna a^1.júla 2018, v ktorých ho vykreslil ako gréckeho „Escobara“ (odseky21 a32 –33 uvedené vyššie). Tvrdí, že spomínaný tweet a výroky ho jednoznačne identifikovali: tweet prostredníctvom odkazu na „nočné telefonáty“, ktoré mu vyčítal vládny hovorca (odsek20 vyššie); výroky prostredníctvom odkazu na skutočnosť, že vlastní médiá. Článok uverejnený 30. apríla 2018 podľa neho potvrdzuje, že verejnosť ho v tweete ministra spoznala (odsek22 vyššie). Dodáva, že vo svojom prejave z 1^.júla 2018 minister obrany vyčítal justícii, že sa zámerne snaží zdržať konanie, ktoré sa ho týkalo. Na podporu svojej tézy navrhovateľ poskytuje nielen výňatky z publikácií, v ktorých sú citované sporné výroky, ale aj odkazy na videozáznamy týchto prejavov, ktoré sú dostupné na platforme YouTube.

80. Navrhovateľ zdôrazňuje, že ide o oficiálne vyhlásenia, ktoré predniesli niektorí z najvyšších štátnych úradníkov. Domnieva sa, že vzhľadom na spôsob, akým boli formulované, a na čas, kedy k nim došlo, mali za jediný cieľ vykresliť ho v očiach verejnosti ako vinného a ovplyvniť členov súdneho zboru poverených vyšetrovaním.

b) Vláda

81. Vo svojich pripomienkach predložených v roku 2023 vláda hneď na začiatku uvádza, že nemôže poznať predmet trestného stíhania vedeného proti sťažovateľovi, keďže v spise chýba obžaloba a vzhľadom na tajomstvo vyšetrovania. Uvádza však, že prípad „Noor 1“ bol široko medializovaný, a to tak na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni, a že vyvolal v Grécku viacero politických škandálov.

82. Vláda následne spochybňuje pravosť „non-papers“, teda nepodpísaných papierových dokumentov, ktorých autor je teda neznámy, a ich pripísateľnosť akémukoľvek členovi vlády. V tejto súvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz o ich šírení alebo uverejnení. Vysvetľuje, že hovorca vlády potvrdil iba to, že tlačové správy možno pripísať premiérovi. Okrem toho argumentuje, že „non-papers“ nepredstavujú oficiálne vyhlásenia vlády, ktoré by ako také mohli ovplyvniť verejnú mienku alebo súdnictvo.

83. Pokiaľ ide o vyhlásenia ministra spravodlivosti, vláda poukazuje na to, že minister v spornom rozhovore poprel, že by označenie „drogový díler“ použité voči sťažovateľovi pochádzalo od štátu, a dospel k záveru, že nikto nepredpokladá vinu dotknutej osoby ani nespochybňuje jej právo na prezumpciu neviny. Pokiaľ ide o zmienku o prípadnom disciplinárnom konaní proti sudcom, vláda tvrdí, že aj keby sa takéto výroky mohli považovať za zasahovanie do súdnej činnosti, takéto zasahovanie by nespadalo do pôsobnosti článku 6 ods. 2, ale do pôsobnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru.

84. Pokiaľ ide o vyhlásenia ministra obrany, vláda spochybňuje presnosť prepisu jeho slov v tlači a poukazuje na to, že sťažovateľ v nich v žiadnom prípade nie je menovite uvedený.

85. Vláda tvrdí, že v každom prípade sa spomínané vyhlásenia nesmú vnímať izolovane. Podľa nej sa odohrávali v napätom politickom kontexte spôsobenom pretrvávajúcou finančnou krízou, ktorá podnecovala verejnú diskusiu o určení politickej zodpovednosti v rôznych korupčných škandáloch. Dodáva, že sťažovateľ sa ocitol v epicentre konfliktu medzi vládou a opozíciou, s ktorou bol podozrivý z udržiavania úzkych vzťahov.

86. Vláda navyše zdôrazňuje, že sťažovateľ, vydavateľ novín, majiteľ médií a mestský poslanec, mal sám k dispozícii verejnú tribúnu, v rámci ktorej sa mohol brániť, a že na sporné vyhlásenia skutočne verejne reagoval. Vláda sa opierajúc o judikatúru Súdu týkajúcu sa článku 10 Dohovoru tvrdí, že sťažovateľ ako verejná osobnosť bol v tejto súvislosti vystavený kritike. Argumentuje, že sporné výroky, hoci zasahovali do osobnej sféry a boli formulované s určitou ostrosťou, patrili do rámca politickej hry a slobodnej diskusie názorov. Nakoniec sa domnieva, že sporné vyhlásenia, ktoré pochádzali skôr od politických oponentov než od neutrálnych úradníkov v ich oblasti pôsobnosti, nemohli byť vnímané ako objektívne predpokladajúce vinu sťažovateľa. Poukazuje na to, že nemali vplyv na verejnú mienku, keďže sťažovateľ bol v roku 2019 opätovne zvolený do mestského zastupiteľstva v Pireu.

2. Posúdenie súdu

a) Úvodné poznámky

87. Súd pripomenul všeobecné zásady týkajúce sa zásady prezumpcie neviny a jej prepojenia so slobodou prejavu v rozsudku vo veci Espírito Santo Silva Salgado proti Portugalsku (^č. 30970/19, §§ 85–89, 3. decembra 2024).

88. Na úvod Súd konštatuje, že v danom prípade sú sporné vyhlásenia pripisované premiérovi a dvom ďalším ministrom, ktorí boli v čase skutkových udalostí vo funkcii. Vychádzali teda od najvyšších predstaviteľov štátu, ktorí boli povinní dodržiavať zásadu prezumpcie neviny ( Konstas, citované vyššie, § 38, a Y.B. a ďalší proti Turecku , č.^os 48173/99 a 48319/99, § 43, 28. október 2004 ).

89. Súd ďalej pripomína, že aby sa uplatnila zásada zakotvená v článku 6 ods. 2 Dohovoru, urážlivé výroky sa musia týkať práve tých trestných činov, v súvislosti s ktorými sa požaduje ochrana vyplývajúca z prezumpcie neviny ( Ravier proti Francúzsku , č.^o 32324/22, § 40, 19. júna 2025, a Larrañaga Arando a ďalší proti Španielsku (rozhodnutie), č^. 73911/16 a 3 ďalšie, §§ 47–48, 25. júna 2019). V tejto súvislosti konštatuje, že sporné vyhlásenia hovorili o „drogovom dílerovi“ (odseky17 a18 vyššie), o „Escobarovi“ (odseky21 a32 –33 vyššie) a o pašovaní „dvoch a pol tony heroínu“ (odseky29a32 33 vyššie). Hoci vláda uvádza, že nie je schopná potvrdiť skutkový základ obvinení vznesených proti sťažovateľovi, z uznesenia č.^o 201/2018 obžalobnej komory trestného súdu v Pireu (odsek15 vyššie), že 23. marca 2018 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie za obzvlášť závažný obchod s omamnými látkami (odsek11 vyššie). Konkrétnejšie, z vyhlásení, ktoré minister obrany predniesol 25. septembra 2017 pred parlamentom – o ktorých sa však Súd podľa článku 6 ods. 2 nemusí zaoberať, keďže boli prednesené viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažností – vyplýva, – vyplýva, že sťažovateľ, vtedy menovite označený a prezývaný „Escobar“, bol podozrivý z účasti na tejto veci, ktorá sa týkala pašovania približne dvoch ton heroínu, známeho pod názvom „Noor 1“ (odseky8 –9 vyššie). Okrem toho článok uverejnený v digitálnych médiách 24. marca 2018 uvádzal, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi súviselo s uvedeným prípadom (odseky12 a13 vyššie). Súd tiež berie do úvahy skutočnosť, že medzi začatím trestného stíhania proti sťažovateľovi a spornými vyhláseniami uplynulo len krátke časové obdobie; na druhej strane zohľadňuje konfliktný kontext medzi dotknutou osobou a vtedajšou vládou, v ktorom sa uvedené vyhlásenia objavili (odsek85 vyššie), najmä po uverejnení reportáže v novinách, ktoré údajne financoval sťažovateľ, v ktorej boli členovia vlády obvinení z účasti na škandále (odsek16 vyššie). Súd preto konštatuje, že sporné vyhlásenia sa týkali prebiehajúceho konania proti sťažovateľovi. Tieto skutočnosti v spojení s verejnou známosťou sťažovateľa a rozsiahlym mediálnym pokrytím danej trestnej veci stačia Súdnemu dvoru na to, aby dospel k záveru, že sporné vyhlásenia, hoci v nich nebolo uvedené meno dotknutej osoby a obmedzili sa na označenie „drogový díler“ alebo prezývku „Escobar“ a odkazovali na to, že vlastní médiá, ho charakterizovali s dostatočnou presnosťou na to, aby bol identifikovateľný (pozri, mutatis mutandis, Konstas, citované vyššie, §§ 39–40, Gutsanovi, citované vyššie, § 200, Petrov a Ivanova proti Bulharsku, č.^o 45773/10, §§ 45–46, 31. marca 2016, a Alexey Petrov proti Bulharsku, č. ^o 30336/10, § 70, 31. marca 2016).

90. Súd pripúšťa, že skutočnosť, že sťažovateľ bol v čase spáchania skutkov významnou verejnou osobnosťou, mohla odôvodňovať, aby vysokí štátni úradníci informovali verejnosť o údajnom trestnom čine a následnom trestnom konaní. Táto okolnosť však nemôže ospravedlniť používanie akýchkoľvek výrazov vo verejných vyhláseniach, ktoré sa ho týkali (Espírito Santo Silva Salgado, citované vyššie, § 89, a Butkevičius proti Litve e, ^č. 48297/99, § 50, CEDH 2002-II). Okrem toho sa Súd nemôže stotožniť s argumentom vlády, podľa ktorého prístup sťažovateľa k verejnej tribúne mu umožnil brániť sa a vyvrátiť vyhlásenia namierené proti nemu, keďže táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na zlučiteľnosť sporných výrokov so zásadou prezumpcie neviny.

91. Vzhľadom na tieto úvodné poznámky sa Súd v ďalšej časti bude zaoberať samostatným posúdením každého z vyhlásení, na ktoré sa vzťahuje sťažovateľova námietka.

b) Vyhlásenia pripisované tlačovému oddeleniu predsedu vlády („non-papers“)

92. Pokiaľ ide o vyhlásenia, ktoré mali byť obsiahnuté v dvoch „non-papers“, v ktorých bol sťažovateľ označený za „drogového dílera “ (odseky17 a18 vyššie), Súd konštatuje, že, ako uvádza vláda, uvedené „non-papers“ majú formu nepodpísaných papierových dokumentov, takže totožnosť ich autora nie je možné priamo zistiť. Ďalej konštatuje, že ich obsah nie je podložený žiadnou tlačovou publikáciou, ktorá by ho v plnom znení prevzala alebo iným spôsobom priamo citovala (Mityanin a Leonov proti Rusku, č^. 11436/06 a 22912/06, § 102, 7. mája 2019). Je síce možné, že vláda uverejnila tieto texty, tak ako ich poskytol sťažovateľ, s cieľom vyvrátiť obvinenia z pokusu o pasívnu korupciu, ktoré boli proti nemu vznesené v článku uverejnenom v novinách pripisovanom sťažovateľovi (odsek16 vyššie). V tejto súvislosti je tiež možné, že vláda použila sporné výrazy ako argument ad hominem proti sťažovateľovi. V každom prípade súd považuje za zbytočné špekulovať o presnom obsahu sporných vyhlásení, keďže prinajmenšom použitie označenia „drogový díler“ voči sťažovateľovi potvrdzujú otázky, ktoré novinári položili členom vlády počas dennej tlačovej konferencie 30. apríla 2018 a v televíznom rozhovore 3. mája 2018 (odseky23 a28 vyššie).

93. Zostáva teda preskúmať, či tieto vyhlásenia skutočne pochádzali od vlády. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že chýbajúci podpis a neuvedenie autora na dokumentoch, ktoré sťažovateľ predložil a ktoré označuje za sporné „non-papers“, je práve charakteristickým znakom „non-paperu“ ako neoficiálneho oznámenia. Z toho istého dôvodu tvrdenie ministra spravodlivosti v uvedenom rozhovore, podľa ktorého „[tento text, v ktorom novinár označil sťažovateľa za ‚drogového dílera‘] nebol opatrený pečaťou gréckeho štátu“ (odsek28 vyššie), neprináša k tomuto posúdeniu nič podstatné. Na druhej strane Súd konštatuje, že hovorca vlády, ktorý bol počas spomínanej dennej tlačovej konferencie opýtaný na označenie „drogový díler“, ktoré sťažovateľovi priradila „tlačová služba predsedu vlády“, sa obmedzil na odpoveď, že o opodstatnenosti tohto označenia rozhodne súd, čím sa vyhol otázke o autorovi (odseky2324 vyššie). Okrem toho je Súd nútený poukázať na výber pojmov, ktoré dvakrát použil vládny hovorca pri odkazovaní na to, čo sťažovateľ označuje ako „non-papers“, a to tak vo svojom tweete zverejnenom 29. apríla 2018 po sťažovateľovom odvolaní, ako aj v spomínanej dennej tlačovej správe, a to konkrétne „oznámenia tlačového oddelenia predsedu vlády “ (odseky20 a25 vyššie), čo potvrdzuje tvrdenie sťažovateľa. Podobne aj článok z 30. apríla 2018, teda dva dni po údajnom zverejnení „non-papers“, hovoril o „prívlastkoch použitých v non-papers z [paláca] Maximou“ vo vzťahu k navrhovateľovi (odsek22 vyššie), čo potvrdzuje, že tieto „non-papers“ možno pripísať tlačovému oddeleniu predsedu vlády.

94. Všetky tieto skutočnosti umožňujú Súdnemu dvoru dospieť k záveru, že označenie sťažovateľa prívlastkom „drogový díler“ pochádzalo z neoficiálnych oznámení („non-papers“), ktoré pochádzali z tlačového oddelenia predsedu vlády a verejnosť ich ako také vnímala. Súd pripomína, že obchodovanie s drogami bolo práve tým trestným činom, z ktorého bol sťažovateľ obvinený v rámci trestného konania vedeného proti nemu.

95. Súd sa domnieva, že použitie označenia „drogový díler“ vo vzťahu k sťažovateľovi bez akýchkoľvek nuáns alebo výhrad mohlo viesť verejnosť k presvedčeniu o jeho vine a predjímalo posúdenie skutkového stavu príslušnými sudcami, čím došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny (Ürfi Çetinkaya proti Turecku, č^. 19866/04, § 148, 23. júla 2013).

96. Z tohto dôvodu došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru.

c) Vyhlásenia ministra spravodlivosti

97. Pokiaľ ide o vyhlásenia ministra spravodlivosti v televíznom rozhovore z 3. mája 2018 (odseky27 –31 uvedené vyššie), Súd najprv konštatuje, že hoci sa minister v súvislosti s prebiehajúcim konaním výslovne odvolával na sťažovateľa, nepoužil výrazy, ktoré by ho výslovne označovali za vinného. Súd však konštatuje, že uvedený minister po tom, čo v súvislosti s obvineniami namierenými proti ministrovi obrany vyhlásil, že sú „úplne nepodložené“, poznamenal, že naopak „prokurátor pokračoval vo vyšetrovaní a uzavrel ho podaním obžaloby v súvislosti s pašovaním viac ako dvoch ton čistého heroínu“ (odsek29 vyššie). Hoci tieto vety môžu v dôsledku kontrastu vyvolať dojem, že minister spravodlivosti naznačoval opodstatnenosť obvinenia vzneseného proti sťažovateľovi, Súd pripúšťa, že ich možno interpretovať ako jednoduché konštatovanie existencie dostatočných indícií na odôvodnenie začatia trestného stíhania proti sťažovateľovi (Butkevičius, citované vyššie, § 52). Súd tiež konštatuje, že minister následne vyhlásil, že ide o „bezprecedentné veci“, pričom tieto výrazy možno vnímať tak, že dodávajú negatívny podtón obsahu jeho predchádzajúcej vety (Konstas, citované rozhodnutie, § 41).

98. Z hľadiska Súdu je ešte znepokojujúcejšia skutočnosť, že po týchto nejednoznačných komentároch k prebiehajúcemu konaniu proti sťažovateľovi minister spravodlivosti pokračoval tým, že uviedol, že justícia si splní svoju povinnosť, a varoval, že v opačnom prípade by sa mohla vystaviť disciplinárnym sankciám (30 . odsek vyššie). Podľa názoru Súdneho dvora mohli byť tieto výroky v kontexte daného prípadu vnímané ako hrozba adresovaná sudcom povereným touto vecou, čím sa na nich vyvíjal tlak ohľadom výsledku konania, a to o to viac, že uvedený minister následne pripomenul svoje vlastné disciplinárne právomoci voči sudcom najvyššieho súdu (porovnaj s Bavčar proti Slovinsku, č.^o 17053/20, § 122, 7. septembra 2023).

99. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť najmä špecifickú politickú funkciu, ktorú tento minister zastával v čase sporných udalostí. Ako minister spravodlivosti bol par excellence politickou autoritou zodpovednou za organizáciu a riadne fungovanie súdov. Mal by preto venovať osobitnú pozornosť tomu, aby nepoužíval výrazy, ktoré by mohli vyvolať dojem, že chce ovplyvniť výsledok konania prebiehajúceho pred príslušným súdom (Konstas, citované rozhodnutie, § 43 , a Bavčar, citované rozhodnutie, § 114). Tento doje n nemohlo zmierniť abstraktné vyhlásenie ministra, v ktorom uviedol, že nikto vopred nerozhoduje o veci a že sťažovateľ sa stále teší prezumpcii neviny (odseky30 –31 vyššie), pretože pre účely uplatnenia článku 6 ods. 2 Dohovoru je skutočný význam príslušných vyhlásení, a nie ich doslovná forma ( pozri, mutatis mutandis, Lavents proti Lotyšsku , č^. 58442/00, § 126, 28. novembra 2002 , Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu n, ^č. 15172/13, § 127, 22. mája 2014, a Bavčar, citované vyššie, § 114).

100. Vzhľadom na osobitný kontext, v ktorom boli sporné výroky ministra spravodlivosti formulované, Súdny dvor konštatuje, že ako celok presahovali rámec jednoduchého poskytovania informácií o priebehu prebiehajúcich trestných vyšetrovaní a mali takú povahu, že podnecovali verejnosť k presvedčeniu o vine sťažovateľa a predjímali posúdenie skutkového stavu príslušnými súdmi.

101. Na základe toho došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru v dôsledku spomínaných vyhlásení ministra spravodlivosti.

d) Vyhlásenia ministra obrany

102. Pokiaľ ide napokon o vyhlásenia ministra obrany, konkrétne o tweet, ktorý zverejnil 29. apríla 2018, a o vyjadrenia, ktoré predniesol na zasadnutí svojej poslaneckej skupiny 20. júna 2018 a na zasadnutí svojej politickej strany 1.^er júla 2018 (odseky21 ,32 a33 uvedené vyššie), Súd konštatuje, že strany sa nezhodujú na správnosti výrokov pripisovaných ministrovi v novinových článkoch, ktoré predložil sťažovateľ. Súd však konštatuje, že minister nepožiadal o uverejnenie popretia ( Samoilă a Cionca proti Rumunsku , č.^o 33065/03, § 96, 4. marca 2008) a že navyše prejavy, ktoré predniesol na uvedených zasadnutiach, sú zaznamenané na videách dostupných na YouTube, takže ich obsah je overiteľný.

103. Sporné výroky spočívali v prirovnávaní sťažovateľa k známemu drogovému dílerovi prostredníctvom použitia fotografie znázorňujúcej Pabla Escobara (odsek21 vyššie) alebo prezývky „Escobar“ (odseky32 a33 vyššie) v súvislosti so sťažovateľom (porovnaj s Pandy proti Belgicku , č^{. (o)} 13583/02, §§ 45–46, 21. septembra 2006, a Ürfi Çetinkaya, citované vyššie, § 148). Okrem toho minister obrany vo svojom prejave z 20. júna 2018 vyhlásil, že sťažovateľ „prosil (...) o to, aby ‚junta padla‘, aby bol oslobodený od súdnych vyšetrovaní [vedených] proti nemu v súvislosti s dvoma a pol tonami heroínu “ (odsek32 vyššie), čím naznačil, že priaznivý výsledok trestného konania vedeného proti sťažovateľovi bol za tejto vlády vylúčený ( porovnaj s Pavalache proti Rumunsku , ^č. 38746/03, § 120, 18. október 2011). Súd ďalej konštatuje, že najmä vo svojom prejave z^1.júla 2018 dotknutý minister bez akýchkoľvek nuáns či výhrad tvrdil, že sťažovateľ „vlastnil 2,5 tony heroínu“, čo zodpovedalo obvineniu vznesenému proti nemu (odsek33 vyššie). V tom istom prejave minister napokon kritizoval prokurátora, ktorý prípad prešetroval, a vyčítal mu, že mešká s jeho postúpením vyšetrovaciemu sudcovi, čím naznačil, že obvinenie je zjavne opodstatnené.

104. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu a na doslovný aj prenesený význam slov a obrázkov, ktoré použil minister obrany, Súd sa domnieva, že tento tweet a s ním súvisiace vyjadrenia mohla široká verejnosť interpretovať ako kategorické tvrdenie vysokého štátneho predstaviteľa o vine sťažovateľa v súvislosti s trestnými činmi, ktoré mu boli kladené za vinu, a to ešte skôr, ako súdy rozhodli o podstate vznesených obvinení. Súd ďalej konštatuje, že sporné vyhlásenia boli zverejnené v tlači (odseky22 a3233 uvedené vyššie), čo vzhľadom na známosť sťažovateľa znásobilo negatívne dôsledky porušenia jeho práva na prezumpciu neviny (Yoncheva, citované vyššie, § 44).

105. Z tohto dôvodu došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru.

e) Záver

106. Na záver Súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru v dôsledku neoficiálnych oznámení „non-papers“ vydaných tlačovým oddelením predsedu vlády, ako aj v dôsledku vyhlásení ministra spravodlivosti a ministra obrany.

III. K ÚDAJNÉMU PORUŠENIU ČLÁNKU 13 DOHOVORU

107. S odvolaním sa na článok 13 Dohovoru sťažovateľ tvrdí, že nemal k dispozícii účinný opravný prostriedok, aby mohol podať sťažnosť na porušenie článku 6 ods. 2. Článok 13 znie takto:

„Každá osoba, ktorej práva a slobody uznané v (...) dohovore boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom, a to aj v prípade, že k porušeniu došlo zo strany osôb konajúcich v rámci výkonu svojich úradných povinností.“

108.Vzhľadom na skutkový stav v danej veci, pripomienky strán a zistenia Súdu (pozri najmä odseky7172 a106 uvedené vyššie), Súd sa domnieva, že preskúmal hlavnú právnu otázku, ktorá bola vznesená v súvislosti so situáciou sťažovateľa, a že nie je potrebné osobitne rozhodovať o prípustnosti alebo merite ostatných námietok (pozri, pokiaľ ide o podobný prístup,Centrum právnych zdrojov v mene Valentina Câmpeanu proti Rumunsku e [GC], ^č. 47848/08, § 156, CEDH 2014).

IV. O UPLATŇOVANÍ ČLÁNKU 41 DOHOVORU

109. Podľa článku 41 Dohovoru

„Ak Súd konštatuje, že došlo k porušeniu Dohovoru alebo jeho protokolov, a ak vnútroštátne právo zmluvnej strany umožňuje len čiastočné odstránenie následkov tohto porušenia, Súd prizná poškodenému, ak je to vhodné, spravodlivé odškodnenie.“

A. Náhrada škody

110. Sťažovateľ žiada celkovú sumu 200 000 eur (EUR) za morálnu ujmu, ktorú podľa svojho názoru utrpel.

111. Vláda sa domnieva, že samotné konštatovanie porušenia by predstavovalo dostatočné spravodlivé odškodnenie za morálnu ujmu. Okrem toho sa domnieva, že požadovaná suma je neopodstatnená a neprimeraná.

112. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu a rozhodujúc podľa zásad spravodlivosti súd dospel k záveru, že sťažovateľovi je potrebné priznať sumu 6 000 EUR za nemajetkovú ujmu, plus akúkoľvek sumu, ktorá by z tejto sumy mohla byť splatná ako daň.

B. Náklady konania

113. Sťažovateľ požaduje na základe predloženej faktúry sumu 2 480 EUR na pokrytie nákladov a výdavkov vynaložených v rámci konania pred Súdnym dvorom.

114. Vláda sa domnieva, že požadovaná suma je v tomto ohľade takisto neopodstatnená a neprimeraná.

115. Vzhľadom na dokumenty, ktoré má k dispozícii, a na svoju judikatúru súd považuje za primerané priznať sťažovateľovi sumu 2 480 EUR za konanie pred ním, plus akúkoľvek sumu, ktorú by mohol z tejto sumy dlhovať na daniach.

Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD

1. jednohlasne rozhodol spojiť sťažnosti;

2. väčšinou hlasov vyhlasuje sťažnosti založené na článku 6 ods. 2 Dohovoru za prípustné;

3. jednohlasne konštatuje, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru v dôsledku „neoficiálnych dokumentov“ vydaných tlačovým oddelením predsedu vlády, ako aj v dôsledku vyhlásení ministra obrany;

4. konštatuje pomerom hlasov štyri ku trom, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru v dôsledku vyhlásení ministra spravodlivosti;

5. Jednohlasne konštatuje, že nie je dôvod preskúmať sťažnosť založenú na článku 13 v spojení s článkom 6 ods. 2 Dohovoru;

6. Jednohlasne konštatuje,

a) že žalovaný štát je povinný vyplatiť sťažovateľovi v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa rozsudok stane právoplatným v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru, nasledujúce sumy:

i. 6 000 EUR (šesť tisíc eur) plus akákoľvek suma, ktorá by z tejto sumy mohla byť splatná ako daň, za nemajetkovú ujmu;

ii. 2 480 EUR (dvetisícštyristoosemdesiat eur), plus akákoľvek suma, ktorú by sťažovateľ mohol z tejto sumy zaplatiť ako daň, za náklady a výdavky;

b) že od uplynutia uvedenej lehoty až do vyplatenia sa k týmto sumám pripočítajú jednoduché úroky v sadzbe rovnajúcej sa sadzbe marginálnej úverovej facility Európskej centrálnej banky platnej počas tohto obdobia, zvýšenej o tri percentuálne body;

7. Jednomyseľne zamieta zvyšnú časť návrhu na spravodlivé odškodnenie.

Vyhotovené vo francúzštine a následne doručené písomne 23. júna 2026 v súlade s článkom 77 ods. 2 a 3 rokovacieho poriadku.

Milan Blaško Peeter Roosma
Súdny tajomník Predseda

K tomuto rozsudku sú v súlade s článkom 45 ods. 2 Dohovoru a článkom 74 ods. 2 rokovacieho poriadku priložené nasledujúce osobitné stanoviská:

– súhlasné stanovisko sudcu Pavliho;

– čiastočne odlišné spoločné stanovisko sudcov Roosmu, Mignorance Cairatovej a Sancina;

– spoločné čiastočne odlišné stanovisko sudcov Roosmu, Hüseynova a Pavliho.