Prípad Jesus Pinhal proti Portugalsku - rozhodnutie ESĽP o zásade ne bis in idem pri trestnom a správnom konaní
JUDr. Peter Šamko – úvodná poznámka
Rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jesus Pinhal proti Portugalsku (sťažnosti č. 48047/15 a 2276/20) z 09.07.2026 sa týka výkladu zásady ne bis in idem upravenej v čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
Prípad nadväzuje na judikatúru ESĽP vo veci Sergey Zolotukhin proti Rusku a A a B proti Nórsku. Prvý z uvedených rozsudkov zásadným spôsobom zjednotil chápanie pojmu skutok, teda otázky, kedy ide o totožný skutok a rozsudok A a B proti Nórsku zase pripustil, že ani vedenie dvoch konaní trestnej povahy týkajúcich sa toho istého skutku nemusí automaticky znamenať neprípustný zákaz konania dvakrát v tej istej veci. Podmienkou je, aby boli konania dostatočne úzko prepojené z vecného a časového hľadiska a tvorili súčasť spoločnej reakcie štátu na protiprávne konanie.
Pri posudzovaní takéhoto prepojenia ESĽP prihliada najmä na to, či jednotlivé konania sledujú vzájomne sa dopĺňajúce účely a postihujú rozdielne aspekty toho istého protiprávneho konania, či bola existencia viacerých konaní pre dotknutú osobu predvídateľná, či orgány zabránili zbytočnému opakovaniu dokazovania a či sa pri ukladaní sankcií prihliadalo na sankciu uloženú v druhom konaní tak, aby celkový postih nepredstavoval pre jednotlivca neprimerané bremeno.
Rozsudok veľkej komory Jesus Pinhal, ktorý je v kompletnom znení v texte uvedený nižšie, túto judikatúru významne dopĺňa a to pri aplikácii na prípad, ktorý sa týkal súbehu troch samostatných konaní za ten istý skutok. Veľká komora zdôraznila potrebu zachovať spravodlivú rovnováhu medzi dvoma protichodnými záujmami. Na jednej strane stojí legitímny záujem štátu vytvoriť účinný sankčný systém, v ktorom môžu rôzne orgány reagovať na rozdielne aspekty komplexného protiprávneho konania. Na druhej strane však stojí základné právo jednotlivca nebyť opakovane vystavený trestnému stíhaniu alebo trestaniu za ten istý skutok.
Zásada ne bis in idem preto podľa Dohovoru neznamená absolútny zákaz existencie viacerých sankčných mechanizmov. Rozhodujúce je, či tieto mechanizmy predstavujú vzájomne previazanú a primeranú reakciu štátu, alebo či už ide o samostatné a duplicitné trestanie tej istej osoby za ten istý skutok.
Rozsudok má význam aj pre slovenskú právnu prax. Súbeh správneho a trestného postihu sa môže objaviť najmä vo finančnom a daňovom práve, pri regulácii finančného trhu, ochrane hospodárskej súťaže či v ďalších oblastiach správneho trestania. Samotné formálne označenie jedného konania ako „správneho“ pritom nie je rozhodujúce. Pre uplatnenie čl. 4 Protokolu č. 7 je potrebné najskôr posúdiť, či má príslušná sankcia z pohľadu autonómneho výkladu Dohovoru trestnú povahu.
Jesus Pinhal proti Portugalsku tak opätovne ukazuje, že jadrom zásady ne bis in idem nie je jednoduchá otázka, či proti jednej osobe prebehlo viacero konaní, ale či tieto konania vo svojom súhrne predstavujú jeden koordinovaný systém sankcionovania, alebo už neprípustné opakovanie trestného postihu za ten istý skutok.
Prejedávaná vec sa týkala situácie, v ktorej boli proti tej istej osobe v súvislosti s jej pôsobením vo vedení banky vedené tri konania a to trestné konanie a dve správne konania pred orgánmi dohľadu nad finančným trhom.
Sťažovateľ Filipe de Jesus Pinhal pôsobil ako člen a podpredseda predstavenstva banky. V súvislosti s konaním počas jeho pôsobenia v banke proti nemu začali konania lisabonská prokuratúra, portugalská Komisia pre trh s cennými papiermi a Banco de Portugal. Pred ESĽP namietal, že v dôsledku týchto konaní bol v rozpore so zásadou ne bis in idem stíhaný trikrát za tie isté skutky. Veľká komora napokon dospela k záveru, že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
Rozsudok obsahuje aj jedno nesúhlasné stanovisko sudcu a jedno čiastočne nesúhlasné stanovisko sudcu.
PRÍPAD JESUS PINHAL proti PORTUGALSKU
(Sťažnosti č. 48047/15 a 2276/20)
ROZSUDEK
ŠTRASBURG
9. júla 2026
Vo veci Jesus Pinhal proti Portugalsku,
Európsky súd pre ľudské práva, zasadajúci vo veľkej komore v zložení:
Mattias Guyomar, predseda,
Arnfinn Bårdsen,
Lado Chanturia,
Ioannis Ktistakis,
Kateřina Šimáčková,
Georgios A. Serghides
Lətif Hüseynov,
Darian Pavli,
Erik Wennerström,
Raffaele Sabato,
Lorraine Schembri Orland,
Andreas Zünd,
Alain Chablais,
Artūrs Kučs,
András Jakab,
Anna Adamska-Gallant, sudcovia,
João Manuel da Silva Miguel, sudca ad hoc,
a Abel Campos, zástupca tajomníka,
po porade v komore dňa 17. septembra 2025 a 6. mája 2026,
vydáva tento rozsudok, prijatý v uvedený deň:
1. Vychádzajúc z dvoch sťažností (č. 48047/15 a 2276/20) podaných proti Portugalskej republike, z ktorých jedna bola podaná jej štátnym príslušníkom, pán Filipe de Jesus Pinhal („sťažovateľ“), podal na Súdny dvor 24. septembra 2015 a 3. januára 2020 na základe článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“).
2. Sťažovateľa zastupovali advokátky V. Costa Ramos a L. Prata Cordeiro z Lisabonu. Portugalskú vládu („vláda“) zastupovala jej naposledy určená splnomocnenkyňa, paniH. Carvalho Martins Leitão, zástupkyňa generálneho prokurátora.
3 V dôsledku odvolania pani Ana Maria Guerra Martins, sudkyne zvolenej za Portugalsko (článok 28 ods. 2 písm. b) rokovacieho poriadku Súdu), predseda Veľkej komory vymenoval pána João Manuela da Silva Miguela za sudcu ad hoc (článok 29 rokovacieho poriadku)
4. S odvolaním sa na článok 13 Dohovoru a článok 4 Protokolu č.o 7 k dohovoru sťažovateľ tvrdil, že bol trikrát stíhaný a súdený za tie isté skutky, a to trestnými súdmi, Komisiou pre trh s cennými papiermi (ďalej len „CMVM“) a Portugalskou centrálnou bankou (ďalej len „BdP“) (sťažnosť č. 48047/15). Sťažovateľ takisto vzniesol námietky z hľadiska článkov 6 a 7 Dohovoru (sťažnosť č. 2276/20).
5. Sťažnosti boli pridelené štvrtému senátu Súdu (článok 52 ods. 1 rokovacieho poriadku). Dňa 8. februára 2021 boli doručené vláde.
6. Rozsudkom z 8. októbra 2024 komora uvedenej sekcie, zložená zo sudcov Gabriele Kucsko-Stadlmayerovej, Farisa Vehabovića, Branka Lubardu, Anji Seibert-Fohr, Anne Louise Bormannovej, Sebastiana Răduleţu, João Manuel da Silva Miguel, sudca ad hoc, a Andrea Tamietti, tajomník sekcie, vyniesla rozsudok, v ktorom jednomyseľne rozhodla o spojení sťažností a vyhlásila za prípustnú sťažnosť podanú sťažovateľom z hľadiska článku 4 Protokolu č.o 7 k Dohovoru, vrátane sťažnosti založenej na článku 13 Dohovoru, a za neprípustné sťažnosti vznesené na základe článkov 6 ods. 1 a 7 Dohovoru. Následne jednomyseľne konštatoval, že nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. (o) 7 k Dohovoru.
7. Dňa 8. januára 2025 sťažovateľ požiadal o postúpenie veci Veľkej komore podľa článku 43 Dohovoru. Dňa 17. marca 2025 kolégium Veľkej komory tejto žiadosti vyhovelo.
8. Zloženie veľkej komory bolo stanovené v súlade s článkom 26 ods. 4 a 5 Dohovoru a článkom 24 rokovacieho poriadku.
9. Sťažovateľ aj vláda predložili písomné vyjadrenia k veci samej (článok 59 ods. 1 rokovacieho poriadku).
10. Písomné pripomienky boli doručené aj od talianskej vlády a od Európskej asociácie trestných advokátov (European Criminal Bar Association), ktorým predseda Veľkej komory na ich žiadosť povolil vystupovať ako tretie strany tak v písomnom konaní, ako aj v ústnom konaní pred Súdnym dvorom (článok 36 ods. 2 Dohovoru a články 44 ods. 3 a 71 ods. 1 rokovacieho poriadku).
11. Verejné pojednávanie sa konalo 17. septembra 2025 v Paláci ľudských práv v Štrasburgu.
Zúčastnili sa:
– za vládu
pani H. Carvalho Martins Leitão, splnomocnená zástupkyňa,
pani A. Garcia Marques, spoluzástupkyňa,
pán H. Rigor Rodrigues, poradca;
– za navrhovateľa
advokátka V. Costa Ramosová,
advokátka C. Calçada Soares, právni zástupcovia;
– v mene talianskej vlády
pán L. D’Ascia, splnomocnenec,
pán F. Montanaro,
me C. De Nicola, poradkyňa;
– v mene Európskej asociácie trestných advokátov (ECBA)
pán A. Barletta,
pán A.-A. Anagnostakis, poradcovia.
Súd vypočul paniH. Carvalho Martins Leitão, paniA. Garcia Marques, pánaV. Costa Ramos, pána L. D’Ascia, pána A. Barletta a pána A.-A. Anagnostakis pri ich vyhláseniach a odpovediach na otázky položené sudcami. Účastníci konania predložili doplňujúce písomné odpovede v lehote stanovenej predsedom pred ukončením pojednávania (články 71 ods. 1 a 38 ods. 1 rokovacieho poriadku).
12. Táto vec sa týka troch konaní, ktoré proti navrhovateľovi začali trestné súdy, Komisia pre trh s cennými papiermi (ďalej len „CMVM“) a Portugalská centrálna banka (ďalej len „BdP“) ‒ centrálnej banky Portugalska ‒ za rôzne trestné a správne delikty spáchané v čase, keď bol členom a podpredsedom predstavenstva banky Banco Comercial Português (ďalej len „BCP“). Sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práva nebyť „dvakrát súdený ani potrestaný“ za tie isté skutky, ako ho zaručuje článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, a že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho opravného prostriedku na uplatnenie tohto práva znamenala porušenie článku 13 Dohovoru.
13. Sťažovateľ sa narodil v roku 1946 a býva v Lisabone
14. Sťažovateľ, ktorý bol členom predstavenstva BCP od roku 1994, sa v januári 1998 stal jeho podpredsedom. V auguste 2007 prevzal vedenie výkonného výboru BCP.
V rokoch 1999 až 2007 zaviedla správna rada BCP v rámci stratégie zameranej na zvýšenie základného imania banky systém „cirkulárneho obchodovania“, do ktorého bolo zapojených viacero skupín spoločností, medzi nimi:
- skupina 17 offshore spoločností so sídlom na Kajmanských ostrovoch (označovaná ako „kajmanská skupina“),
- skupina štyroch offshore spoločností so sídlom na ostrove Man, na Britských Panenských ostrovoch a v Gibraltári (označovaná ako „skupina G.F.“) a
- skupina spoločností pôsobiacich v sektore nehnuteľností (označovaná ako „skupina E.A.“).
Týmto spoločnostiam poskytol významné úvery, aby im umožnil nakupovať a predávať akcie banky a ďalších spoločností patriacich do skupiny BCP, čím ovplyvňoval kurz týchto cenných papierov na trhu s cennými papiermi.
15. Napriek tejto stratégii, ktorej cieľom bolo zvýšiť hodnotu akcií BCP, táto banka utrpela straty vo výške takmer 590 miliónov eur (EUR).
16. BCP sa snažila tieto straty zakryť prostredníctvom rôznych finančných operácií, ktoré neuviedla vo svojich účtovných výkazoch.
17. Listom z 28. novembra 2007, doplneným dodatočným písomným podaním z 11. decembra 2007, J.B., akcionár spoločnosti BCP, nahlásil uvedené machinácie orgánom CMVM a BdP. Dňa 14. decembra 2007 zaslal kópiu týchto dokumentov generálnemu prokurátorovi republiky.
18. Na základe oznámenia J.B. prokuratúra pri súde v Lisabone, CMVM a BdP začali konania proti navrhovateľovi a ďalším zástupcom BCP v súvislosti s oznámenými skutočnosťami. Zo spisu vyplýva, že prokuratúra, CMVM a BdP si vymieňali informácie v priebehu prebiehajúcich konaní pred každým z týchto orgánov.
19. Dňa 26. decembra 2007 BdP začala správne konanie (processo de contraordenação) proti BCP a desiatim osobám s ňou spojeným. Žalobca bol stíhaný za predloženie nepravdivých a neúplných informácií BdP a za falšovanie účtovných záznamov (falsificação de contabilidade) podľa článku 211 písm. g) a r) Všeobecného režimu úverových inštitúcií a finančných spoločností (Regime Geral das Instituições de Crédito e Sociedades Financeiras, ďalej len „RGICSF“ “ – odseky93 a94 nižšie).
20. Listom z 26. februára 2008 predseda CMVM zaslal BdP správu týkajúcu sa vyšetrovania, ktoré CMVM vykonala vo veci BCP v súvislosti s činnosťou určitých offshore spoločností. V tomto liste poukázal na stretnutia, ktoré sa konali medzi oboma inštitúciami v súvislosti s prípadom BCP, a uviedol, že je k dispozícii BdP pre akékoľvek doplňujúce informácie a výmenu názorov s cieľom zabezpečiť koordinovaný prístup k prípadu, čo považoval za zásadné v ďalších fázach konania.
21. Dňa 16. apríla 2008 bol navrhovateľ vypočutý v rámci správneho konania pred BdP.
22. 11. decembra 2008 BdP formulovala svoje návrhy.
V prvom rade, pokiaľ išlo o navrhovateľa, obvinila ho na základe článku 211 písm. r) RGICSF (odsek94 nižšie) z troch správnych deliktov (contraordenações) spočívajúcich v predložení nepravdivých a neúplných informácií BdP v období od roku 2000 do roku 2007, v období, počas ktorého centrálna banka zaviedla proces dôkladnejšieho a špecifickejšieho monitorovania úverového portfólia BCP, ktorý zahŕňal žiadosti o presné informácie, ako aj inšpekcie a stretnutia zamerané na posúdenie skutočnej finančnej situácie danej banky. Konkrétne mu vyčítajú, že sa od roku 2002 dozvedel o existencii spoločností, ktoré boli pod skutočnou kontrolou BCP – pričom sa odvolávajú najmä na 17 spoločností skupiny Caïman, štyri spoločnosti skupiny G.F. a spoločnosti skupiny E.A. (odsek14 vyššie) – a že ju o tom neinformoval, rovnako ako o finančných úveroch vo výške niekoľkých miliónov eur, ktoré banka s jej súhlasom v rokoch 2002 až 2007 poskytla týmto spoločnostiam s cieľom umožniť im nákup a predaj cenných papierov BCP alebo iných spoločností patriacich do finančnej skupiny BCP, pričom tieto úvery viedli k značným finančným stratám. Obviňovala ho tiež z toho, že v rokoch 2002 až 2007 odpovedal vyhýbavo, neúplne a nepravdivo na rôzne otázky a žiadosti o objasnenie, ktoré mu v priebehu tohto obdobia adresovala, a že tým porušil informačnú povinnosť, ktorú mu ukladal článok 120 RGICSF (odsek94 nižšie).
Po druhé, BdP obvinila navrhovateľa zo šiestich správnych deliktov spočívajúcich v falšovaní účtovných záznamov podľa článku 211 písm. g) RGICSF (odsek94 nižšie). Obviňovala dotknutú osobu z toho, že jej zabránila zistiť skutočnú majetkovú situáciu banky a tým pádom prijať potrebné nápravné opatrenia, obvinila ho, že v účtovných správach BCP a finančnej skupiny BCP zatajil kontrolný vzťah, ktorý BCP vykonávala nad uvedenými offshore spoločnosťami, a úvery, ktoré im BCP poskytla, ako aj finančné straty, ktoré banka utrpela v dôsledku zníženia hodnoty jej cenných papierov od roku 2001.
2. Rozhodnutie BdP z 27. apríla 2010
23. Rozhodnutím z 27. apríla 2010 BdP uznala navrhovateľa za vinného z dvoch správnych deliktov spočívajúcich v predložení nepravdivých a neúplných informácií a zo štyroch správnych deliktov spočívajúcich v falšovaní účtovných záznamov.
24. Uložila mu celkovú správnu pokutu vo výške 425 000 EUR za dva správne delikty spočívajúce v predložení nepravdivých a neúplných informácií podľa článku 211 písm. r) RGICSF. V súlade s článkom 208 RGICSF (odsek94 nižšie) mu neuložila pokutu za priestupky falšovania účtovných dokladov uvedené v článku 211 písm. g) RGICSF z dôvodu, že skutky, ktoré mu boli vytýkané, už boli predmetom trestného stíhania, v rámci trestného konania za falšovanie a používanie falzifikátov (falsificação de documento) podľa článku 256 ods. 1 písm. d) a e) trestného zákonníka (odsek92 nižšie).
25. Okrem toho BdP uložila sťažovateľovi na základe článku 212 RGICSF tieto dve doplnkové sankcie:
– zverejnenie konečného rozhodnutia o sankcii a
– zákaz vykonávať spoločenské, riadiace, manažérske alebo správne funkcie v úverovej inštitúcii alebo vo finančnej spoločnosti po dobu siedmich rokov.
3. Rozsudok trestného súdu prvého stupňa v Lisabone z 29. augusta 2014
26. Dňa 16. júla 2010 navrhovateľ napadol rozhodnutie BdP pred trestným súdom prvej inštancie v Lisabone (tribunal de pequena instância criminal – ďalej len „TPIC“), pričom sa sťažoval okrem iného na porušenie zásady non bis in idem, zaručenej článkom 29 ods. 5 Ústavy a článkom 4 Protokolu č.o 7 k Dohovoru. V rámci svojej obhajoby požiadal o vypočutie seba samého, ako aj 42 svedkov, a predložil určitý počet dokumentov, medzi ktorými bola aj kópia obžaloby, ktorá bola proti nemu vznesená v rámci trestného konania (odsek38 nižšie).
27. Dňa 11. apríla 2011 sa konalo prvé pojednávanie pred TPIC. Súdne konanie potom prebiehalo v rámci takmer sto pojednávaní a bolo prerušené predbežným opravným prostriedkom sťažovateľa týkajúcim sa dôkazov, ktorý viedol k rozsudku odvolacieho súdu v Lisabone zo 4. júla 2012. Súdne konanie bolo ukončené1.augusta 2014.
28. Rozhodnutím z 26. februára 2014 lisabonský TPIC vyhlásil, že verejné stíhanie za dva trestné činy falšovania účtovných dokladov, uvedené v článku 211 písm. g) RGICSF, týkajúce sa skutkových okolností súvisiacich s 17 spoločnosťami skupiny Caïman, je premlčané.
29. Rozsudkom z 29. augusta 2014 následne zamietol námietku navrhovateľa týkajúcu sa porušenia zásady „non bis in idem“. Uznal, že táto zásada sa uplatňuje aj v správnom konaní, avšak usúdil, že v danom prípade nebola porušená, keďže trestné a správne konania, ktoré začali CMVM, resp. BdP, sa netýkali tých istých skutkov. Podľa TPIC v danom prípade došlo k súbehu trestných činov (concurso de crimes) medzi trestným činom falšovania a používania falzifikátov a správnym deliktom falšovania účtovných záznamov, čo si podľa článku 208 RGICSF vyžadovalo vedenie dvoch konaní s cieľom potrestať na jednej strane trestný čin a na druhej strane správny delikt. So zreteľom na dokumenty obsiahnuté v spise, ako aj na výpovede svedkov a obvinených, odsúdil navrhovateľa na celkovú správnu pokutu vo výške 425 000 EUR za oba správne delikty uvedené v článku 211 písm. r) RGICSF (odseky24 vyššie a94 nižšie). Potvrdil tiež obe doplnkové sankcie, ktoré dotknutému uložila BdP podľa článku 212 RGICSF.
4. Rozsudok odvolacieho súdu v Lisabone z 9. júna 2015
30. Dňa 9. októbra 2014 podal navrhovateľ odvolanie proti rozsudku TPIC na odvolacom súde v Lisabone. Pri tejto príležitosti opäť poukázal na porušenie zásady non bis in idem.
31. 9. júna 2015 vydal odvolací súd v Lisabone rozsudok. Konštatoval, že Ústavný súd, najmä vo svojich rozsudkoch č.os 102/99, 244/99 a 356/06 (odseky108 –110 nižšie), dospel k záveru, že súbeh trestného činu a správneho deliktu nie je v rozpore s článkom 29 ods. 5 Ústavy, so zreteľom na chránený právny záujem (bem jurídico protegido). Uviedol, že podmienka idem môže byť považovaná za splnenú, ak existuje historická a faktická zhoda zohľadňujúca chránený právny záujem, a že úplná zhoda skutkových okolností predpokladá zhodu chránených právnych záujmov. Z toho vyvodila, že je možné stíhať dva trestné činy v rámci skutočného súbehu (concurso efetivo) trestných činov, zatiaľ čo v rámci zdanlivého súbehu (concurso aparente) trestných činov (pozri v tejto súvislosti vnútroštátnu judikatúru citovanú v odsekoch108 a116 nižšie), stíhanie jedného z trestných činov bránilo stíhaniu ostatných trestných činov. Na základe toho dospela k záveru, že došlo k porušeniu zásady non bis in idem, ak sa príslušné trestné činy týkali toho istého páchateľa a tých istých skutkov a porušovali ten istý chránený právny záujem.
Dospela k záveru, že v danom prípade, hoci boli skutkové okolnosti vo všeobecnosti podobné, predmetné trestné činy a správne delikty, ustanovené v zákonníku o cenných papieroch (ďalej len „CVM“) a v RGICSF, boli odlišné tak z hľadiska skutkových okolností relevantných pre každý z týchto deliktov, ako aj z hľadiska právnych záujmov, ktoré chránia, a to z nasledujúcich dôvodov.
Odvolací súd najprv konštatoval, že BdP začala proti navrhovateľovi správne konanie podľa článku 211 písm. g) a r) RGICSF (odsek94 nižšie) za predloženie nepravdivých a neúplných informácií týkajúcich sa sporných offshore spoločností v období od roku 2000 do roku 2007, a za falšovanie účtovných záznamov (odsek22 vyššie). Súd dospel k záveru, že toto konanie vyplývalo z informačného vzťahu, ktorý existoval medzi BdP a BCP, a konkrétnejšie z povinnosti BCP informovať BdP o svojej finančnej situácii, aby jej umožnila plniť úlohu, ktorou je dohliadať na stabilitu bankového systému s cieľom predísť akémukoľvek systémovému riziku. Upresnila, že ochrana spotrebiteľov a bankových klientov bola tiež jedným z cieľov, na ktoré sa zameriavalo správne porušenie spočívajúce v predložení nepravdivých informácií.
Odvolací súd následne konštatoval, že trestné konanie sa týkalo poskytovania nepravdivých informácií v rokoch 2000 až 2007 do systému zverejňovania informácií CMVM (odseky38 a101 nižšie), a teda aj investorom, a to nielen o finančnej situácii spoločnosti BCP, ale aj o hodnote jej cenných papierov, čo narušilo riadne fungovanie burzového trhu. Rovnako dospela k záveru, že trestný čin podvodu sa odlišuje od trestného činu manipulácie s trhom v tom, že tieto dva trestné činy chránia dva odlišné záujmy, a to v prvom prípade majetok konkrétnej osoby a v druhom prípade trh s cennými papiermi, na ktorom prebiehajú finančné transakcie. Trestný čin manipulácie s trhom mal teda za cieľ zabezpečiť riadne formovanie cien tým, že zabraňoval ich stanovovaniu prostredníctvom podvodných alebo fiktívnych mechanizmov.
Odvolací súd napokon konštatoval, že správne konanie pred CMVM sa týkalo zverejnenia nesprávnych informácií vo správach o účtovnej závierke spoločnosti BCP za roky 2003 až 2006, za posledný štvrťrok roku 2007 a v tlačovej správe z 23. decembra 2007 (odsek62 nižšie). Podľa nej toto konanie tak zodpovedalo požiadavke transparentnosti a spoľahlivosti informácií, ktoré sú nevyhnutné pre investorov a pre riadne fungovanie trhu s cennými papiermi.
32. Odvolací súd však uznal, že správny delikt falšovania účtovných záznamov, ktorý BdP pripísala navrhovateľovi na základe článku 211 písm. g) RGICSF (odsek94 nižšie), sa prekrýval s trestným činom falšovania a používania falzifikátov, ustanoveným v článku 256 ods. 1 písm. d) a e) trestného zákonníka (odsek92 nižšie), ktoré bolo sťažovateľovi vytýkané v rámci trestného konania. Z toho vyvodila, že relevantné skutkové okolnosti sú rovnaké, avšak vzhľadom na odlišné chránené právne záujmy medzi týmito deliktmi existuje ideálna a skutočná súbežnosť (concurso efetivo e ideal) v zmysle článku 20 všeobecného režimu správnych deliktov (ďalej len „RGCO “; odsek103 nižšie) a článku 208 RGICSF (odsek94 nižšie), z čoho vyplývala povinnosť sankcionovať trestný čin bez toho, aby bola dotknutá aplikácia doplnkových sankcií stanovených pre správny delikt. Okrem toho konštatoval, že v prípade súbehu trestných a správnych deliktov tak článok 208 RGICSF, ako aj článok 420 ods. 1 CVM (odseky94 a96 nižšie) stanovovali začatie dvoch rôznych konaní, pričom článok 420 ods. 1 CVM však stanovoval systém kombinácie trestných a správnych sankcií. V tejto veci sa odvolací súd vyjadril takto:
„(...)
[Trestný] čin falšovania a používania falzifikátov má za cieľ chrániť právne záujmy týkajúce sa bezpečnosti a spoľahlivosti dôkaznej sily dokumentov v právnom obehu (tráfego jurídico), zatiaľ čo bankový trestný čin falšovania a používania falzifikátov, ako uvádza Portugalská centrálna banka, [má na druhej strane] špecifický účel (teleológia) vlastný bankovému sektoru: potrebu zabezpečiť kontrolnému orgánu prostriedky, ktoré mu umožnia plne vykonávať svoju funkciu dohľadu nad úverovými inštitúciami a bankovým systémom vo všeobecnosti a v konečnom dôsledku týmto spôsobom chrániť právny záujem na zachovaní stability bankového systému a tým aj na prevencii systémových rizík (ochrana spotrebiteľov a bankových klientov je tiež relevantným účelom z hľadiska trestného činu šírenia nepravdivých informácií).
Medzi trestným činom falšovania a používania falzifikátov, ktorý je predmetom trestného konania začatého v danej veci, a správnym deliktom falšovania účtovných záznamov, ustanoveným v RGICSF a ktorý je predmetom tejto veci, existuje súbeh trestných činov v zmysle článku 20 RGCO a článku 208 RGICSF – inými slovami ideálny a skutočný súbeh trestných činov.
Uplatnenie [ustanovení] článkov 20 RGCO a 208 RGICSF, z ktorých vyplýva trest za trestný čin bez toho, aby bolo dotknuté uplatnenie doplnkových sankcií stanovených za správny delikt, teda neporušuje zásadu non bis in idem ani žiadnu inú ústavnú zásadu.
(...)
Článok 420 CVM zase stanovuje, že „ak ten istý čin predstavuje zároveň trestný čin aj správny delikt, páchateľ nesie zodpovednosť za oba delikty a príslušné orgány vedú a rozhodujú o dvoch samostatných konaniach.
Hlavný rozdiel [medzi článkom 208 RGICSF a článkom 420 CVM] spočíva v systéme sankcií: zatiaľ čo RGICSF zachováva systém RGCO – kombinujúci sankcie založené na princípe absorpcie (uplatnenie trestnej sankcie ako najprísnejšej) a doplnkové sankcie stanovené pre správne delikty – CVM sa prikláňa k materiálnemu kumulovaniu trestných a správnych sankcií.
Napriek tomuto rozdielu však z procesného hľadiska v oboch prípadoch príslušnosť na prejednanie veci na účely uloženia trestného sankčného opatrenia prislúcha trestnému súdu (...) zatiaľ čo Portugalská centrálna banka v súlade s článkom 208 RGICSF prešetruje vec s cieľom rozhodnúť o tom, čo zostáva, (...) inými slovami, prípadné uloženie doplnkových sankcií (...)
Takýto režim sa dá vysvetliť špecifickosťou bankového a finančného sektora vo všeobecnosti, zložitosťou a náročnosťou vyšetrovania otázok, ktoré sa v tejto oblasti vyskytujú, a vysoko špecializovaným riešením týchto otázok (...).“
33. Pokiaľ ide o údajné porušenie článku 4 Protokolu č. 7, odvolací súd v Lisabone konštatoval, že judikatúra Súdneho dvora má ťažkosti s jasným vymedzením základu a rozsahu zásady „non bis in idem“, ktorú táto ustanovenie zaručuje. Poukázalo najmä na existenciu rozporov v definícii pojmu „idem“, pričom ako príklad uviedlo rozsudky vo veciach , Gradinger proti Rakúsku (23. október 1995, séria A č. 328-C), Oliveira proti Švajčiarsku (30. júl 1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-V), Franz Fischer proti Rakúsku (č. 37950/97, 29. mája 2001), Göktan proti Francúzsku (č. 33402/96, CEDH 2002-V), Gauthier proti Francúzsku (rozhodnutie) (č. 61178/00, 24. júna 2003), Garretta proti Francúzsku (rozhodnutie) (č. 2529/04, 4. marca 2008) a Hauser-Sporn proti Rakúsku (č. 37301/03, 7. decembra 2006). Poznamenala však, že od rozsudku v veci Sergej Zolotuchin proti Rusku ([GC], č. 14939/03, CEDH 2009) sa Súd pri posudzovaní idem najprv odvolával na skutkové okolnosti a až potom na podstatné prvky príslušných trestných činov. Z toho vyvodila, že Súd nemá jasné stanovisko k situácii ideálneho súbehu deliktov, a preto v prípade, ktorý jej bol predložený, dospela k záveru, že nedošlo k žiadnemu porušeniu práva zaručeného článkom 4 Protokolu č. 7 a článkom 29 ods. 5 Ústavy (odsek87 nižšie).
34. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd v Lisabone rozhodol takto. Pokiaľ ide o dva správne delikty spočívajúce v poskytnutí nepravdivých a neúplných informácií BdP podľa článku 211 písm. r) RGICSF (odsek94 nižšie), konštatoval premlčanie trestného stíhania v súvislosti so skutkami spáchanými pred 9. júnom 2007. Pokiaľ ide o zvyšok veci, ktorý sa týkal iba skupiny E.A. (odseky14 a22 uvedené vyššie), odvolací súd rozhodol o oslobodení navrhovateľa od správnych deliktov, ktoré mu boli vytýkané podľa článku 211 písm. g) a r) RGICSF, pričom zohľadnil skutočnosť, že v rámci trestného konania bolo preukázané, že neexistovala žiadna situácia, v ktorej by spoločnosť BCP vykonávala kontrolu nad spoločnosťami, ktoré boli súčasťou tejto skupiny (odsek43 nižšie).
35. Dňa 26. júna 2015 nadobudlo rozhodnutie odvolacieho súdu v Lisabone právoplatnosť.
1. Vyšetrovanie a predsúdne konanie
36. 21. decembra 2007 na základe sťažnosti J.B. prokuratúra pri súde v Lisabone začala trestné vyšetrovanie proti sťažovateľovi pre:
‒ manipuláciu s trhom podľa článku 379 ods. 1 CVM (odsek96 nižšie),
‒ falšovanie a používanie falzifikátov (falsificação de documento) na základe článku 256 ods. 1 písm. d) a e) trestného zákonníka (92 , pozri nižšie) a
‒ kvalifikované podvody (burla qualificada) podľa článkov 217 ods. 1 a 218 ods. 2 písm. a) trestného zákonníka.
37. Dňa 13. apríla 2009 bol sťažovateľ vypočutý dvoma zástupcami prokurátora za prítomnosti svojho advokáta.
38. 23. júna 2009 prokuratúra predložila svoje návrhy na rozsudok, v ktorých sťažovateľa obvinila z manipulácie s trhom, falšovania a používania falzifikátov a kvalifikovaného podvodu. Vyčítala mu, že v období od konca 90. rokov do začiatku 2000. rokov ako podpredseda predstavenstva BCP prispel k založeniu a financovaniu offshore spoločností pod kontrolou banky s cieľom, aby tieto spoločnosti nadobúdali a predávali akcie tejto banky a umelo tak zvyšovali hodnotu týchto cenných papierov na trhu s cennými papiermi. Obžaloba tiež obvinila navrhovateľa, že až do konca roka 2007 skrýval pred dozornými orgánmi a trhom s cennými papiermi skutočnú hodnotu akcií a reálne straty banky, ktoré v oboch prípadoch vyplývali z činnosti tých istých offshore spoločností, čím zvýšil podiel svojej odmeny závislý od výsledkov banky. Prokuratúra sa odvolávala najmä na komunikačné kampane zamerané na podporu predaja akcií BCP, pričom sa skrývala ich skutočná hodnota, najmä pred klientmi banky, ako aj na správy týkajúce sa individuálnych a konsolidovaných účtovných závierok BCP, ročné a štvrťročné, za obdobie od roku 1999 do roku 2007, ktoré schválilo valné zhromaždenie banky a ktoré boli následne odoslané do systému zverejňovania informácií CMVM. Okrem toho žalobcovi vyčíta, že v rokoch 2000 až 2004 ako člen predstavenstva BCP získal najmenej 2 931 448 EUR na základe nadhodnotených finančných výkazov, čím poškodil majetkové záujmy banky.
39. Na podporu svojich návrhov prokuratúra zohľadnila okrem iného výpovede navrhovateľa a jeho spoluobžalovaných, dôkazy, ktoré títo predložili, návrhy, ktoré formulovala BdP, ako aj kópie spisov zo správnych konaní pred CMVM a BdP.
40. Sťažovateľ napadol rozhodnutie prokuratúry pred lisabonským vyšetrovacím súdom a požiadal o začatie kontradiktórneho vyšetrovania (instrução).
41. Rozhodnutím z 27. júla 2010 vyšetrovací sudca pri lisabonskom súde pre trestné veci postúpil sťažovateľa na súd (pronúncia) za manipuláciu s trhom a falšovanie a používanie falzifikátov, pričom usúdil, že nie je dôvod stíhať ho (não pronúncia) za kvalifikovaný podvod.
4. Rozsudok ôsmej trestnej komory (8a Vara criminal) lisabonského súdu z 2. mája 2014
42. Súdne konanie prebiehalo v priebehu viac ako sto tridsiatich pojednávaní, počas ktorých boli vypočutí štyria obžalovaní, ako aj znalci a svedkovia, medzi ktorými boli najmä úradníci CMVM a BdP. Súdne konanie sa skončilo v novembri 2013.
43. Rozsudkom z 2. mája 2014 ôsma trestná komora lisabonského súdu (ďalej len „lisabonský súd“), rozhodujúca v zložení troch sudcov, uznala navrhovateľa za vinného z manipulácie s trhom a z falšovania a používania falzifikátov, a to najmä za to, že v období v rokoch 1998 až 2008 falošné informácie o sporných spoločnostiach (odsek14 vyššie) a ich financovaní, ako aj o finančnej situácii BCP a skutočnej hodnote jej akcií, a to tak na trhu s cennými papiermi, ako aj vo správach o konsolidovaných a štvrťročných účtovných závierkach zasielaných do systému zverejňovania informácií CMVM. Súd konštatoval, že nákup a predaj akcií BCP prostredníctvom uvedených offshore spoločností narušil ponuku a dopyt, keďže dané spoločnosti konali pod kontrolou a na účet BCP, pričom však vylúčil existenciu kontroly BCP nad spoločnosťami skupiny E.A.
Súd tiež konštatoval, že manipulácia s trhom a falšovanie a používanie falzifikátov sú dva odlišné trestné činy, ktoré chránia odlišné právne záujmy. Poznamenal, že prvý z nich má za cieľ zabezpečiť riadne fungovanie trhu s cennými papiermi, zatiaľ čo druhý má za cieľ zaručiť bezpečnosť a dôveryhodnosť právnych dokumentov. Dodal, že manipulácia s trhom môže vyplývať z rôznych konaní uvedených v článku 379 ods. 1 CVM (96 , uvedené nižšie), a to konkrétne zo zverejňovania nepravdivých, neúplných, prehnaných alebo zavádzajúcich informácií akýmkoľvek spôsobom. Vzhľadom na to dospel k záveru, že falšovanie dokumentov bolo použité ako prostriedok na zverejňovanie nepravdivých informácií a tým na manipuláciu s trhom. Z toho vyvodil, že súbeh trestných činov zistený v danom prípade treba kvalifikovať ako zdanlivý a že navrhovateľ by mal byť zodpovedný iba za trestný čin manipulácie s trhom, pričom trestný čin falšovania a používania falzifikátov predstavuje iba priťažujúcu okolnosť na účely stanovenia trestu, ktorý sa má uložiť.
44. Na tomto základe sa rozhodol oslobodiť (oslobodiť) navrhovateľa z trestného činu falšovania a používania falzifikátov a odsúdiť ho za manipuláciu s trhom v súlade s článkom 379 ods. 1 CVM (96 , uvedené nižšie) na trest odňatia slobody na dva roky s podmienečným odkladom výmeny za zaplatenie sumy 300 000 EUR charitatívnej inštitúcii. Tento trest bol v súlade s článkom 380 ods. 1 písm. a) CVM spojený so zákazom vykonávať funkcie v oblasti správy, riadenia a kontroly v úverovej inštitúcii alebo finančnej spoločnosti po dobu štyroch rokov.
5. Rozsudok odvolacieho súdu v Lisabone z 25. februára 2015
45. Prokuratúra podala odvolanie proti rozsudku lisabonského súdu. Spochybňovala okrem iného skutkový stav a analýzu, podľa ktorej skutky spadajúce pod trestný čin falšovania a používania falzifikátov boli zahrnuté do trestného činu manipulácie s trhom (odsek43 vyššie), pričom tvrdila, že tieto dva trestné činy skôr predstavovali skutočné súbežné spáchanie trestných činov (pozri v tejto súvislosti vnútroštátnu judikatúru citovanú v odsekoch108 a116 nižšie).
46. Dňa 9. júna 2014 podal navrhovateľ proti tomuto rozsudku odvolanie aj na odvolacom súde v Lisabone. Spochybňoval skutky, ktoré mu boli kladené za vinu, a okrem toho sa odvolával na článok 29 ods. 5 Ústavy (87 , uvedené nižšie) a článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, pričom argumentoval porušením zásady „non bis in idem“ vzhľadom na správne konania, ktoré proti nemu začali CMVM a BdP v súvislosti so skutkami, ktoré sú podľa neho totožné s tými, ktorých sa týkalo trestné konanie, a to konkrétne využívanie, v pozícii správcu spoločnosti BCP, súboru offshore spoločností financovaných spoločnosťou BCP na zasahovanie do trhu s cennými papiermi a utajovanie straty hodnoty týchto spoločností, najmä voči dozorným orgánom, prostredníctvom falšovania účtovných výkazov. Navrhovateľ najmä tvrdil, že článok 420 ods. 1 CVM porušuje zásadu „non bis in idem“, keďže umožňuje potrestanie tých istých skutkov správnou aj trestnou sankciou, a dodal, že proti nemu boli vedené tri konania týkajúce sa tých istých skutkov a že ustanovenia, ktoré to umožňujú, teda článok 420 ods. 1 CVM a článok 208 RGICSF (odseky96 a94 nižšie), boli v rozpore s článkom 29 ods. 5 Ústavy (odsek87 nižšie) a s článkom 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. Poukázal na to, že vzhľadom na súhrn sankcií uložených v týchto troch konaniach bol odsúdený na dva roky podmienečného trestu odňatia slobody a na zaplatenie celkovej sumy 1 450 000 EUR, čo zodpovedá sume 300 000 EUR, ktorá bola podmienkou podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody (odsek44 vyššie), ku ktorým sa pripočítali sumy 700 000 EUR a 425 000 EUR splatné z titulu sankcií uložených CMVM, resp. BdP (odseky67 nižšie a24 vyššie) a celkovo na šestnásť rokov zákazu výkonu funkcie vo finančnom sektore, čo predstavuje súčet sankcií v podobe zákazu výkonu funkcie na štyri roky, sedem rokov a dvakrát po dva roky a šesť mesiacov, ktoré mu boli uložené v rámci trestného konania, konania pred BdP a konania pred CMVM. Z toho vyvodil, že bol odsúdený neprimerane vzhľadom na sporné skutky.
47. Dňa 28. januára 2015 sa na odvolacom súde v Lisabone konalo pojednávanie, na ktorom advokáti obžalovaných predniesli svoje záverečné reči.
48. Rozsudkom z 25. februára 2015 lisabonský odvolací súd potvrdil rozsudok lisabonského súdu.
49. Po zistení, že proti navrhovateľovi prebiehali súbežne s trestným konaním dve správne konania, ktoré iniciovali CMVM, resp. BdP, súd zamietol argument týkajúci sa porušenia zásady non bis in idem, keďže sa domnieval, že skutkové okolnosti a príslušné protiprávne konania sa v jednotlivých konaniach líšili. Okrem toho konštatoval nasledovné:
– došlo k súbehu priestupkov v zmysle článku 208 RGICSF (odsek94 nižšie) týkajúcich sa správneho priestupku falšovania účtovných dokladov a trestného činu falšovania a používania falzifikátov, pričom oba mali byť stíhané v samostatných konaniach;
– článok 420 ods. 1 CVM (odsek96 nižšie) stanovoval, že ak ten istý skutok predstavuje trestný čin aj správny delikt, príslušné orgány musia viesť oddelené konania, s výnimkou porušenia pravidiel o obchodovaní na základe dôverných informácií (violação do regime da informação privilegiada), ktoré mohlo viesť iba k začatiu trestného konania.
S odvolaním sa na rozsudok Ústavného súdu č. 244/99 (odsek109 nižšie) odvolací súd konštatoval, že aj keby boli skutkové okolnosti identické, odsúdenie za ten istý čin ako trestný čin aj ako správny delikt nebolo v rozpore so zásadou non bis in idem, zaručenou článkom 29 ods. 5 Ústavy, keďže nešlo o ten istý delikt. S odvolaním sa na rozsudok Ústavného súdu č. 356/2006 (odsek110 nižšie) dodal, že zakázané je iba dvojité potrestanie za skutok, ktorý sa týka toho istého chráneného právneho záujmu.
6. Rozsudok Ústavného súdu z 12. novembra 2015
50. Dňa 13. marca 2015 podal navrhovateľ na Ústavnom súde ústavnú sťažnosť, v ktorej okrem iného namietal otázku protiústavnosti z dôvodu porušenia zásady „non bis in idem“ zakotvenej v článku 29 ods. 5 Ústavy (87 , uvedené nižšie) v súvislosti s normatívnym výkladom článku 20 RGCO a článku 208 RGICSF, podľa ktorého sa zhoda skutkových okolností posudzovala z hľadiska skutkových okolností v normatívnom zmysle, a nie v materiálnom zmysle.
51. Ústavný súd v skrátenom rozhodnutí z 12. novembra 2015, vydanom v zložení jedného sudcu, jeho sťažnosť zamietol.
52. Dňa 27. novembra 2015 sťažovateľ napadol toto skrátené rozhodnutie pred trojčlenným senátom Ústavného súdu.
53. Dňa 15. decembra 2015 informoval Ústavný súd o žiadosti, ktorú podal na odvolacom súde v Lisabone (odsek55 nižšie).
54. Rozsudkom zo 4. mája 2016 trojčlenný senát Ústavného súdu potvrdil predbežné rozhodnutie z 12. novembra 2015. Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady non bis in idem, odvolal sa na svoj rozsudok č. 356/2006 (odsek110 nižšie), v ktorom pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry považuje pojem „idem“ za čisto normatívny pojem. Otázkou teda bolo, či konkrétna situácia vedie k rôznym právnym posúdeniam (valorações jurídicas), ktoré by predstavovali skutočné a ideálne spolupáchateľstvo trestných činov odlišnej povahy, pričom v takom prípade by spolupáchateľstvo trestných činov nebolo v rozpore so zásadou non bis in idem. Ústavný súd dodal, že tento prístup je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, pričom citoval najmä rozsudky vo veciach Sergej Zolotuchin (uvedený vyššie) a Grande Stevens a ďalší proti Taliansku (č.os 18640/10 a 4 ďalšie, 4. marca 2014), ako aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“).
55. V žiadosti z 15. decembra 2015 sťažovateľ informoval odvolací súd v Lisabone, že konanie, ktoré proti nemu začala BdP, bolo ukončené oslobodiacim rozsudkom. Uviedol, že tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 26. júna 2015 (odseky34 a35 vyššie), a preto požadoval zastavenie trestného konania, inak by došlo k porušeniu zásady non bis in idem. Neuviedol však dôvody, pre ktoré ho BdP oslobodila.
56. Dňa 14. júla 2016 nadobudol trestný rozsudok voči sťažovateľovi právoplatnosť.
57. Dňa 8. septembra 2016 žiadal navrhovateľ lisabonský súd o odklad výkonu trestu do vydania rozhodnutia o jeho žiadosti o zastavenie trestného konania.
58. Dňa 14. a 21. októbra 2016 lisabonský súd zamietol žiadosti navrhovateľa z 15. decembra 2015 a 8. septembra 2016. Odmietol argumenty založené na porušení zásady non bis in idem s odkazom na rozsudky, ktoré v tejto veci vyniesol lisabonský odvolací súd a Ústavný súd (odseky49 ,51 a54 uvedené vyššie) v rámci trestného konania, pričom konštatoval, že konečné rozhodnutie vynesené na záver konania pred BdP na tom nič nemení.
59. Dňa 4. júna 2017 sťažovateľ informoval súd, že daroval šek na sumu 300 000 EUR charitatívnej organizácii. Dňa 6. novembra 2018 súd vyhlásil zánik trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi.
60. 7. decembra 2007 CMVM začala dohľadové konanie (ação de supervisão) proti spoločnosti BCP ako subjektu emitujúcemu cenné papiere prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu s cennými papiermi.
61. Dňa 16. septembra 2008 BdP na žiadosť CMVM zaslala tejto inštitúcii kópiu vyhlásení, ktoré boli podané v rámci konania vedeného pred ňou, ako aj informácie o viacerých spoločnostiach prepojených s BCP, vrátane offshore spoločností, v súlade s článkom 81 ods. 1 RGICSF (odsek94 nižšie).
62. Dňa 29. decembra 2008 CMVM začala správne konanie proti viacerým členom predstavenstva BCP, medzi ktorými bol aj navrhovateľ. Obvinila ho zo šiestich veľmi závažných správnych deliktov spočívajúcich v porušení povinnosti poskytovať kvalitné informácie v zmysle článkov 7, 388 ods. 1 písm. a) a 389 ods. 1 písm. a) CVM (odseky96 až98 nižšie). Vyčítala mu, že vo funkcii člena, neskôr podpredsedu predstavenstva a napokon predsedu výkonného výboru (odsek14 vyššie) spoločnosti BCP:
- že v rokoch 2004 až 2007 schválil predloženie správ týkajúcich sa účtovných závierok za roky 2003 až 2006 na valnom zhromaždení BCP, ktoré boli nepravdivé a neúplné;
- že 17. októbra 2007 schválil finančnú správu za tretí štvrťrok roku 2007, ktorá bola nepravdivá a neúplná;
- že 23. decembra 2007 schválila zverejnenie nepravdivého oznámenia na trhu s cennými papiermi.
V danom prípade CMVM dospela k záveru, že informácie uvedené v týchto dokumentoch, ktoré boli následne odoslané do systému zverejňovania informácií, boli nepravdivé v rozsahu, v akom sa týkali likvidity akcií ponúkaných spoločnosťou BCP na trhu s cennými papiermi, a neúplné, keďže neuvádzali ani existenciu skupiny Caïman a skupiny G.F. (odsek14 vyššie), ktoré sú pod kontrolou banky, ani finančné straty, ktoré táto banka utrpela.
b) Rozhodnutie CMVM z 9. júla 2010
63. Rozhodnutím CMVM z 9. júla 2010 bol navrhovateľ uznaný za vinného z porušenia povinnosti poskytovať kvalitné informácie, ako to stanovuje článok 7 zákona o cenných papieroch (CVM) (odsek96 nižšie), čo predstavovalo šesť veľmi závažných správnych deliktov, ktoré vyplývali zo zverejnenia nepravdivých informácií vo správach týkajúcich sa konsolidovaných účtovných závierok za roky 2003 až 2007, ktoré boli odoslané do systému zverejňovania informácií CMVM. Konkrétnejšie bol odsúdený za to, že na jednej strane v období od januára 2004 do októbra 2007 schválil päť správ týkajúcich sa účtovnej závierky a na druhej strane 23. decembra 2007 povolil zverejnenie informácií a uverejnenie oznámenia na trhu s cennými papiermi (pozri odsek62 vyššie). Spomínané informácie boli:
– nepravdivé, keďže výsledky v nich boli nadhodnotené, straty v nich neboli zohľadnené a predložená finančná bilancia BCP bola vyššia ako skutočná bilancia banky;
– neúplné, keďže sporné offshore spoločnosti v nich neboli uvedené ako subjekty patriace do finančnej skupiny BCP;
– nezákonné, vzhľadom na porušenie ustanovení, na základe ktorých mala BCP povinnosť uviesť svoju skutočnú finančnú situáciu.
V súlade s článkami 388 ods. 1 písm. a), 389 ods. 1 písm. a), 404 ods. 1 písm. b) a c) a 405 zákona o cenných papieroch (ďalej len „CVM“) (odseky96 až98 nižšie) a článku 19 zákona o organizácii a kontrole cenných papierov (ďalej len „RGCO“) (odsek103 nižšie) bol navrhovateľ odsúdený na celkovú správnu pokutu vo výške 800 000 EUR, spolu s týmito dvoma doplnkovými sankciami:
– zákaz vykonávať povolanie alebo činnosť, ktorá bola predmetom správneho deliktu, na obdobie piatich rokov;
– zákaz vykonávať administratívne, riadiace alebo kontrolné funkcie alebo, všeobecne povedané, zastupovať finančného sprostredkovateľa v rámci činnosti finančného sprostredkovania na obdobie piatich rokov.
c) Rozsudok trestného okresného súdu v Lisabone z 18. januára 2013
64. Navrhovateľ napadol rozhodnutie CMVM pred trestným súdom prvého stupňa v Lisabone. Vo svojom odvolaní uviedol viacero námietok, z ktorých jedna vychádzala z porušenia zásady non bis in idem z dôvodu trestného stíhania vedeného proti nemu za tie isté skutky, ktoré sa podľa neho týkali konania začatého CMVM. Na svoju obhajobu požiadal o vypočutie seba samého a šesťdesiatich jedného svedka; predložil tiež určitý počet dokumentov, z ktorých niektoré sa týkali trestného konania a konania BdP, ktoré v tom čase prebiehali proti nemu.
65. Rozsudkom z 18. januára 2013 lisabonský TPIC, rozhodujúci v zložení jedného sudcu, potvrdil sankcie, ktoré boli voči sťažovateľovi uložené. Na tento účel sa opieral o dokumenty obsiahnuté v spise, ako aj o výpovede obžalovaných a svedkov.
d) Rozsudok odvolacieho súdu v Lisabone zo 6. marca 2014
66. Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu v Lisabone na odvolací súd v Lisabone. Okrem iného sa dovolával premlčania niektorých správnych deliktov, ktoré mu boli vytýkané, a ďalej tvrdil, že Okresný súd v Lisabone neodpovedal na otázku týkajúcu sa porušenia zásady non bis in idem.
67. Rozsudkom zo 6. marca 2014 odvolací súd v Lisabone čiastočne vyhovel odvolaniu navrhovateľa. Rozhodol, že trestné stíhanie voči dvom zo správnych deliktov, ktoré mu boli vytýkané, a to za skutky spáchané v rokoch 2004 a 2005, sa premlčalo, a odsúdil dotknutú osobu v súlade s článkami 388 ods. 1 písm. a) a 389 ods. 1 písm. a) CVM a článku 19 RGCO (odseky62 vyššie a odseky96 až98 a103 nižšie) k celkovej pokute vo výške 700 000 EUR za zvyšné štyri veľmi závažné správne delikty, ktoré sa týkali skutkov spáchaných v rokoch 2006 a 2007 (odsek62 vyššie). Okrem toho v súlade s článkami 404 a 405 CVM skrátila obe doplnkové sankcie na obdobie dvoch rokov a šiestich mesiacov. K údajnému porušeniu zásady non bis in idem sa nevyjadrila.
68. Navrhovateľ požiadal o zrušenie tohto rozsudku. Jeho žiadosť bola zamietnutá rozsudkom odvolacieho súdu v Lisabone z 26. júna 2014.
e) Rozsudok Ústavného súdu z 27. marca 2015
69. Dňa 24. marca 2014 podal navrhovateľ tiež sťažnosť na Ústavný súd, v ktorej okrem iného tvrdil, že výklad článkov 388 ods. 1 písm. a), 389 ods. 1 písm. b) a 420 CVM (odseky96 až98 nižšie) viedol k porušeniu zásady non bis in idem, zaručenej článkom 29 ods. 5 Ústavy (odsek87 nižšie).
70. V skrátenom rozhodnutí z 8. januára 2014, potvrdenom rozsudkom trojčlenného senátu z 27. marca 2015, Ústavný súd vyhlásil ústavnú sťažnosť za neprípustnú z dôvodu, že sporná otázka sa netýkala normatívnej neústavnosti.
2. Konanie týkajúce sa stanovenia kumulatívneho trestu
a) Rozsudky trestného súdu prvého stupňa v Lisabone z 23. októbra 2015 a z 8. júna 2018
71. V neurčenom termíne pred 27. marcom 2015 (odsek70 vyššie) sa sťažovateľ pred lisabonským trestným súdom prvého stupňa dovolával premlčania trestného stíhania na základe článku 418 CVM (odsek96 nižšie) v súvislosti s dvoma správnymi deliktmi, za ktoré bol odsúdený (odsek67 vyššie). V dôsledku toho požiadal v súlade s článkom 19 RGCO (odsek103 nižšie) o prehodnotenie súhrnných správnych sankcií (cúmulo jurídico das sanções), ktoré mu uložila CMVM.
72. Rozsudkom z 23. októbra 2015 lisabonský TPIC čiastočne vyhovel vznesenej námietke a konštatoval, že verejné stíhanie v súvislosti s jedným zo štyroch správnych deliktov, za ktoré bol dotknutý odsúdený, je premlčané. Okrem toho rozhodol, že je potrebné počkať, kým rozsudok, ktorý práve vyniesol, nadobudne právoplatnosť, aby bolo možné pristúpiť k prehodnoteniu súhrnných správnych sankcií.
73. Dňa 4. apríla 2018 sa sťažovateľ pred Súdnym dvorom Spoločenia opäť dovolával porušenia zásady „non bis in idem“, zaručenej článkom 29 ods. 5 Ústavy (odsek87 nižšie), článkom 4 Protokolu č.o 7 k Dohovoru a článkom 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“, odsek126 nižšie). V tejto súvislosti poukazoval na oslobodenie, ktoré mu bolo udelené v rozhodnutí z 9. júna 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. júna 2015 (odseky31 ,34 a35 vyššie), na záver správneho konania, ktoré iniciovala BdP v súvislosti so skutkami, ktoré považoval za totožné so skutkami, ktoré mu vyčíta CMVM. Dodával, že bol tiež odsúdený v rámci trestného konania, podľa neho opäť za tie isté skutky, rozhodnutím, ktoré vyniesol odvolací súd v Lisabone 25. februára 2015 a ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. júla 2016 (odseky48 až56 uvedené vyššie). Sťažovateľ požiadal súd, aby predložil Súdnemu dvoru EÚ predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu článku 50 Charty, a v tejto súvislosti sa odvolával na judikatúru Súdneho dvora v tejto veci, ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 20. marca 2018 vo veci Garlsson Real Estate a ďalší (odsek133 nižšie).
74. V rozsudku z 8. júna 2018 Všeobecný súd v Lisabone najprv konštatoval, že rozhodnutie vo veci samej, ktoré vyniesol odvolací súd v Lisabone 6. marca 2014, nadobudlo právoplatnosť 27. marca 2015 (odseky67 a70 vyššie) a že rozsudky o odsúdení a oslobodení vynesené v rámci trestného konania, resp. správneho konania iniciovaného BdP, nadobudli právoplatnosť 14. júla 2016 v prvom prípade a 26. júna 2015 v druhom prípade. Okrem toho dospel k záveru, že zásada „non bis in idem“ sa nevzťahuje na konanie týkajúce sa výpočtu celkovej správnej pokuty.
75. V tejto súvislosti sa TPIC vyjadril takto:
„(...)
Zdá sa teda, že rozhodnutia vo veci samej, ktoré preskúmali skutky pripisované [navrhovateľovi] a [ktoré ho odsúdili] na správne pokuty [a] doplnkové sankcie, hlavné tresty a doplnkové tresty (...) v danej veci, a to tak v trestnom konaní č.o 7327/07.9TDLSB, tak aj v správnom konaní začatom BdP č. (o) 1453/10.4TFLSB, nadobudli právoplatnosť (...)
K tomu treba dodať, že [prehodnotenie] celkovej správnej pokuty a doplnkových sankcií v nadväznosti na vyhlásenie premlčania trestného stíhania, ktoré bolo uvedené v právoplatnom rozhodnutí z 23. októbra 2015, nemá vplyv na nadobudnutie právoplatnosti, ku ktorému došlo v tejto veci 27. marca 2015. Týmto rozhodnutím sa totiž stanovili skutkové okolnosti, uplatnenie práva na tieto skutkové okolnosti na účely odsúdenia alebo oslobodenia, správne pokuty, ako aj doplnkové sankcie, ktoré [boli uložené navrhovateľovi] v súvislosti s každým z priestupkov. (...) [orgány, ktoré vydali tieto rozhodnutia] tak vyčerpali svoju súdnu právomoc, pričom jedinou otázkou, o ktorej je teraz potrebné rozhodnúť, je stanovenie [celkových správnych sankcií]. Na rozdiel od toho, čo [tvrdí sťažovateľ], táto otázka sa už netýka prebiehajúceho trestného ani správneho konania, ani posúdenia či uplatnenia práva na skutkové okolnosti, ani dôkazov (...). Inými slovami, už nejde o vydanie rozhodnutia vo veci samej s cieľom potvrdiť skutkové okolnosti, odsúdiť alebo oslobodiť.
Naopak, ako sme už uviedli, ide o prehodnotenie výpočtu celkovej správnej pokuty, ako aj doplnkových sankcií.
(...)“
76. TPIC následne pripomenul, že právoplatné súdne rozhodnutie možno zmeniť iba v rámci opravného prostriedku, v súlade s článkami 79 ods. 2, 80 a 81 RGCO (odsek103 nižšie).
77. Konštatoval, že aj keby sa v súlade s článkami 2 ods. 4 trestného zákonníka (odsek92 nižšie), 3 ods. 2 RGCO (odsek103 nižšie) a 388 ods. 5 CVM (odsek96 nižšie) usúdilo, že článok 420 ods. 2 CVM v znení zákona č.o 28/2017 z 30. mája 2017 (odsek99 nižšie), patril do oblasti hmotného práva a bol priaznivejší, nebol v danom prípade uplatniteľný, keďže tri rozhodnutia vydané proti navrhovateľovi už nadobudli právoplatnosť.
78. Okrem toho zamietol žiadosť o predbežné rozhodnutie pred Súdnym dvorom EÚ týkajúcu sa údajného porušenia zásady „non bis in idem“, zaručenej článkom 50 Charty, keďže na rozdiel od rozsudku o odsúdení, ktorý v danej veci vyniesla CMVM, sa vec Garlsson Real Estate a ďalší (odsek133 nižšie) týkala rozhodnutia, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť. Okrem toho konštatoval, že v danej veci sa kumulácia sankcií týkala trestu odňatia slobody a pokuty, zatiaľ čo vec, ktorú posudzoval, sa týkala na jednej strane trestného činu, za ktorý sa ukladá výlučne trest odňatia slobody, a na druhej strane správnych deliktov, za ktoré sa ukladajú správne pokuty. Nakoniec podľa neho v danom prípade nedošlo k súhrnu pokút. Preto zamietol žiadosť sťažovateľa, aby suma 300 000 EUR, ktorú zaplatil za účelom pozastavenia trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený na konci trestného konania (odseky44 a48 vyššie), bola odpočítaná od správnej pokuty, ktorú mu uložili na konci konania pred CMVM (odsek67 vyššie).
79. TPIC následne vypočítal celkovú správnu pokutu v súlade s článkom 19 RGCO (odsek103 nižšie) a článkami 404, 405 ods. 1 a 2 písm. a), b), c), d) a 4 CVM (odsek96 nižšie) v znení platnom v čase spáchania skutku a v znení vyplývajúcom zo zákona č.o 28/2017, v súlade s článkom 3 ods. 2 RGCO (odseky99 a103 nižšie). Stanovil celkovú správnu pokutu vo výške 480 000 EUR za tri veľmi závažné porušenia spočívajúce v poskytovaní nepravdivých informácií na trhu s cennými papiermi.
80. TPIC okrem toho skrátil doplnkové sankcie na obdobie jedného roka a troch mesiacov a konštatoval, že uvedené sankcie boli vykonané v rámci výkonu rozsudkov vynesených na záver trestného konania a konania pred BdP. Preto rozhodol, že oba doplnkové tresty, ktoré boli v danej veci uložené, zanikli (extintas) podľa článku 420 ods. 3 zákona o cenných papieroch (CVM) v znení zákona č. 28/2017 z 30. mája 2017 (odsek99 nižšie), ktoré bolo v tomto bode pre navrhovateľa priaznivejšie.
b) Rozsudok odvolacieho súdu v Lisabone z 11. júla 2019
81. Dňa 23. júla 2018 podal navrhovateľ proti tomuto rozsudku odvolanie na odvolací súd v Lisabone. Vo svojom odvolacom podaní opäť poukázal na porušenie zásady non bis in idem. Namietal proti neuplatneniu článku 420 ods. 2 CVM v znení zákona č. 28/2017 z 30. mája 2017 (odsek99 nižšie), ktoré bolo podľa neho pre neho priaznivejšie. Tiež tvrdil, že podľa článku 420 ods. 3 CVM mala byť suma 300 000 EUR, ktorú zaplatil v rámci trestného konania (odseky44 a59 uvedené vyššie), odpočítaná od správnej pokuty, ktorá mu bola uložená. Žiadal, aby bola v tejto súvislosti predložená predbežná otázka Súdnemu dvoru EÚ, a napokon na základe článku 411 ods. 5 trestného poriadku (ďalej len „CPP“, odsek90 nižšie), uplatniteľného na konanie pred CMVM, konanie verejného pojednávania pred odvolacím súdom v Lisabone s cieľom prerokovať všetky otázky, ktoré táto vec vyvolávala, a najmä tie, ktoré sa týkali práva Európskej únie.
82. Rozsudkom z 11. júla 2019 lisabonský odvolací súd zamietol nároky navrhovateľa a potvrdil rozsudok, ktorý vyniesol TPIC. Zamietol žiadosť dotknutého o konanie verejného pojednávania pred ním, keďže dotknutý neuviedol body, o ktorých chcel na tomto pojednávaní diskutovať, ako to vyžadoval článok 411 ods. 5 trestného poriadku (90 , uvedené nižšie). Následne dospela k záveru, že sa nemôže vyjadriť k námietke týkajúcej sa porušenia zásady non bis in idem, keďže všetky rozsudky o odsúdení boli právoplatné a konanie pred ňou sa týkalo iba výpočtu celkovej správnej pokuty v dôsledku premlčania jedného zo správnych deliktov, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený. Dodala, že tieto skutočnosti zároveň zbavujú zmyslu predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.
83. Odvolací súd v Lisabone tiež konštatoval, že hlavný správny trest uložený v rámci konania vedeného CMVM (odsek79 vyššie) mal iný charakter ako trest uložený v rámci trestného konania (odseky44 a48 vyššie), pričom prvá bola správnou pokutou, zatiaľ čo druhá bola sumou vyplatenou charitatívnej inštitúcii na účely odkladu výkonu trestu odňatia slobody. Na základe toho dospela k záveru, že v súvislosti s daným správnym sankčným opatrením nebolo dôvodu uplatniť článok 420 ods. 3 CVM (odsek99 nižšie) ako priaznivejší zákon.
c) Ústavná sťažnosť a rozsudok Ústavného súdu z 5. novembra 2020
84. Dňa 12. decembra 2019 podal navrhovateľ na Ústavnom súde ústavnú sťažnosť, v ktorej sa odvolával najmä na neústavnosť normatívnych výkladov, ktoré boli vykonané:
– článku 420 ods. 2 CVM, a to tak v znení platnom po prijatí zákona č. 28/2017 z 30. mája 2017, ako aj v predchádzajúcom znení (odseky96 a99 nižšie);
– z článku 420 ods. 3 CVM v znení zákona č. 28/2017 z 30. mája 2017 (odsek99 nižšie);
– článku 7 CPP týkajúceho sa autonómneho charakteru trestného konania (odsek89 nižšie).
85. V skrátenom rozhodnutí z 24. apríla 2020 Ústavný súd konštatoval, že nie je potrebné vyjadriť sa k ústavnosti normatívnych výkladov článku 420 ods. 2 CVM, v oboch uvedených zneniach, ani o článku 7 CPP, keďže lisabonský súd dospel k záveru, že nemôže preskúmať otázku týkajúcu sa zásady non bis in idem z dôvodu, že rozsudok o odsúdení vynesený 6. marca 2014 (odsek67 vyššie) nadobudol právoplatnosť. Usúdil, že to isté platí aj v súvislosti s článkom 420 ods. 3 CVM, pričom v tejto súvislosti zohľadnil, že určenie povahy príslušných sankcií nepatrí do rámca jeho kontroly, keďže ide o otázku uplatnenia normy na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu.
86. Navrhovateľ podal sťažnosť pred trojčlenným senátom Ústavného súdu, ktorý rozsudkom z 5. novembra 2020 potvrdil v plnom rozsahu vydané skrátené rozhodnutie.
I. PRÍSLUŠNÉ VNÚTRONÉ PRÁVO A PRAX
87. V častiach relevantných pre túto vec znie článok 29 Ústavy takto:
„1. Nikto nesmie byť trestne odsúdený, ak to nie je na základe predchádzajúceho zákona, ktorý trestá daný čin alebo opomenutie, ani nesmie podliehať bezpečnostnému opatreniu, ktorého podmienky uplatňovania nie sú stanovené v predchádzajúcom zákone.
(...)
3. Trest alebo bezpečnostné opatrenie sa môžu uplatniť len vtedy, ak boli výslovne ustanovené v predchádzajúcom zákone.
4. Nikto nesmie podliehať trestu ani bezpečnostnému opatreniu, ktoré je prísnejšie ako to, ktoré bolo ustanovené v čase spáchania trestného činu alebo overenia jeho skutkových znakov. Trestné zákony, ktorých obsah je pre obžalovaného priaznivejší, sa uplatňujú retroaktívne.
5. Nikto nesmie byť súdený viac ako raz za ten istý trestný čin (zločin).
(...)“
88. Procesné práva v trestných veciach sú uvedené v článku 32 Ústavy. V každom trestnom konaní sú zaručené práva na obhajobu a právo na opravný prostriedok (článok 32 ods. 1). V každom konaní týkajúcim sa správneho deliktu má obvinený právo byť vypočutý a právo na obhajobu (článok 32 ods. 10).
B. Trestný poriadok (ďalej len „TP“)
89. Článok 7 ods. 1 CPP stanovuje, že každé trestné konanie sa vedie nezávisle od akéhokoľvek iného a musí rozhodnúť o všetkých otázkach rozhodujúcich pre vec.
90. Podľa článku 411 ods. 5 CPP môže odvolateľ vo svojom odvolacom podaní požiadať o konanie pojednávania, pričom uvedie body, o ktorých si želá, aby sa na ňom rokovalo.
91. Dôvody na preskúmanie právoplatného rozsudku vyneseného na záver trestného konania sú uvedené v článku 449 CPP (pozri v tejto súvislosti vec „ Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2)“ [GC], č. 19867/12, § 27, 11. júla 2017).
92. Príslušné ustanovenia trestného zákonníka v danej veci znejú takto:
Článok 1 ods. 1
[Zásada zákonnosti trestov]
„Trestne možno stíhať iba skutok, ktorý je opísaný v predchádzajúcom zákone a ktorý je v ňom označený za trestný.“
Článok 2 ods. 4
[Časová pôsobnosť]
„Ak sa trestné ustanovenia platné v čase spáchania trestného činu líšia od ustanovení stanovených v neskorších zákonoch, vždy sa uplatní režim, ktorý je pre páchateľa konkrétne najpriaznivejší; v prípade odsúdenia, aj keď nadobudlo právoplatnosť, výkon trestu a jeho trestnoprávne účinky zanikajú, keď časť trestu, ktorá bola odpykaná, dosiahne maximálnu výšku trestu stanovenú neskorším zákonom. “
Článok 30
Súbežnosť trestných činov a trvajúci trestný čin
„1. Počet trestných činov sa určuje podľa počtu rôznych skutkových znakov (tipos de crime), ktoré skutočne prichádzajú do úvahy, alebo podľa počtu prípadov, v ktorých sa konanie páchateľa vzťahuje na ten istý skutkový znak.
2. Opakované spáchanie skutkov, ktoré spadajú pod rovnakú trestnú kvalifikáciu alebo pod viaceré trestné kvalifikácie, ktoré v podstate chránia ten istý právny záujem (...), a to v podstate rovnakým spôsobom, predstavuje jediný trvajúci trestný čin.
3. Ustanovenia predchádzajúceho odseku sa nevzťahujú na trestné činy spáchané proti výlučne osobným záujmom.“
Článok 217 ods. 1
Podvod (burla)
„Kto s úmyslom získať pre seba alebo pre tretiu osobu neoprávnený prospech podvodom navedie inú osobu, aby vykonala úkony, ktoré spôsobia majetkovú ujmu tejto osobe alebo inej osobe, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky alebo pokutou.“
Článok 218
Kvalifikované podvody (burla qualificada)
„1. Každý, kto spácha činy uvedené v odseku 1 predchádzajúceho článku, bude potrestaný, ak je majetková škoda vysoká, trestom odňatia slobody až na päť rokov alebo pokutou až do výšky 600 denných pokút.
2. Trest odňatia slobody v trvaní od dvoch do ôsmich rokov [sa ukladá], ak:
a) škoda je značná.
(...)“
Článok 256 ods. 1
[Falšovanie a používanie falzifikátov] (falsificação (...) de documento)
„Každý, kto s úmyslom spôsobiť škodu inej osobe alebo štátu, získať pre seba alebo pre inú osobu neoprávnený prospech alebo pripraviť, uľahčiť, spáchať alebo zakryť iný trestný čin:
a) vyhotoví alebo vypracuje falošný dokument alebo prvok určený na jeho súčasť (akékoľvek komponenty určené na jeho vytvorenie);
b) falšuje alebo mení dokument alebo niektorú z jeho súčastí;
c) zneužije podpis inej osoby na falšovanie alebo napodobnenie dokumentu;
d) nepravdivo (falsamente) uvedie právne relevantnú skutočnosť v dokumente alebo v jednej z jeho súčastí;
e) použije dokument uvedený v predchádzajúcich odsekoch;
f) akýmkoľvek spôsobom odovzdá alebo drží falšovaný alebo napodobený dokument;
sa trestá odňatím slobody až na tri roky alebo pokutou.“
D. Všeobecný režim úverových inštitúcií a finančných spoločností (ďalej len „RGICSF“)
93. RGICSF bol schválený zákonným dekrétom č. 298/92 z 31. decembra 1992. Ustanovuje podmienky prístupu k činnosti úverových inštitúcií a finančných spoločností, výkon ich činnosti, ako aj dohľad nad týmito subjektmi (článok 1). Každá úverová inštitúcia podlieha povolenie zo strany BdP (článok 16), ktorá je portugalskou centrálnou bankou (článok 92). V tejto funkcii je jej úlohou dohliadať na činnosť uvedených úverových inštitúcií a finančných spoločností, a to najmä v spolupráci s orgánmi Európskeho systému finančného dohľadu (ESFD) alebo Európskeho výboru pre systémové riziká (ESRB) (článok 93). V rámci tohto poslania má BdP najmä za úlohu sledovať činnosť úverových inštitúcií a kontrolovať dodržiavanie noriem, ktoré túto činnosť upravujú, vydávať odporúčania na odstránenie zistených nezrovnalostí a sankcionovať spáchané porušenia (článok 116).
94. V znení platnom v čase skutkových okolností znie príslušné ustanovenie RGICSF takto:
Článok 81
Spolupráca s inými subjektmi
„1. Portugalská centrálna banka môže vymieňať informácie s nasledujúcimi orgánmi (...) :
a) (...) CMVM (...) ;
(...)“
Článok 120
Povinnosť poskytovať informácie
„1. Úverové inštitúcie sú povinné poskytovať Portugalskej banke informácie, ktoré táto považuje za potrebné na overenie:
a) ich mieru likvidity a solventnosti;
b) riziká, ktorým sú vystavené;
c) dodržiavanie zákonných a regulačných noriem, ktorými sa riadi ich činnosť;
d) ich administratívnej organizácie;
e) účinnosť ich vnútorných kontrol;
f) ich bezpečnostné a kontrolné procesy v oblasti informatiky;
(...)
2. Úverové inštitúcie umožnia Portugalskej centrálnej banke vykonávať inšpekcie v ich prevádzkach a na mieste preverovať ich záznamy, ako aj všetky ostatné prvky, ktoré banka považuje za relevantné na overenie aspektov uvedených v predchádzajúcom odseku.
3. Portugalská centrálna banka si môže vyžiadať kópie a výpisy z akejkoľvek relevantnej dokumentácie.
(...)
5. Po dobu piatich rokov sú úverové inštitúcie povinné sprístupniť Portugalskej banke príslušné údaje týkajúce sa transakcií súvisiacich s investičnými službami poskytovanými v iných členských štátoch Európskeho spoločenstva, ktoré sa týkajú nástrojov obchodovaných na regulovaných trhoch, a to aj v prípade, že tieto transakcie neboli realizované na regulovanom trhu.
6. Portugalská centrálna banka môže od úverových inštitúcií vyžadovať, aby jej predkladali správy o prácach súvisiacich s otázkami obozretného dohľadu, ktoré vypracoval subjekt riadne oprávnený a na tento účel akceptovaný bankou.“
Článok 208
Súbežné porušenia
„Ak sa osoba za ten istý skutok zodpovedá zároveň za trestný čin a za správny delikt (ilícito de mera ordenação social), uplatní sa RGCO, avšak budú začaté samostatné konania pred trestným súdom a pred Portugalskou centrálnou bankou, na ktorú bude v prípade potreby prenesená povinnosť uplatniť doplnkové sankcie ustanovené v tomto texte.“
Článok 211
Obzvlášť závažné priestupky
„Prestupky uvedené nižšie sa trestajú pokutou vo výške 500 000 až 50 000 000 portugalských escudov (PTE) alebo 200 000 až 20 000 000 PTE, podľa toho, či sa uplatňuje na právnickú alebo fyzickú osobu:
(...)
g) falšovanie účtovných záznamov (falsificação de contabilidade) a neexistencia organizovaného účtovníctva, ako aj nedodržanie iných platných účtovných pravidiel stanovených zákonom alebo Portugalskou centrálnou bankou, ak toto nedodržanie vážne narúša prehľad o majetkovej a finančnej situácii príslušného subjektu;
(...)
r) predloženie nepravdivých alebo neúplných informácií Portugalskej banke, ktoré môžu viesť k nesprávnym záverom s rovnakým alebo podobným účinkom, aký by mali nepravdivé informácie o tej istej veci;
(...)“
Článok 212
Doplnkové sankcie
„1. Okrem správnych pokút stanovených v [článku 211] môžu byť voči páchateľovi priestupku uložené tieto sankcie:
(...)
b) zverejnenie konečného rozhodnutia o sankcii Portugalskou centrálnou bankou;
c) ak je obvinený fyzická osoba, zákaz (inibição) vykonávať spoločenské funkcie a funkcie správy, vedenia, riadenia alebo dohľadu (chefia) v úverovej inštitúcii alebo finančnej spoločnosti (...) na obdobie od jedného do desiatich rokov v prípadoch uvedených v článku 211.
(...)
2. Uverejnenia uvedené v predchádzajúcom odseku sa vykonajú v Úradnom vestníku alebo v jednom z najčítanejších denníkov (...) v mieste bydliska [páchateľa, ak ide o fyzickú osobu].“
Článok 227
Vykonateľnosť (exequibilidade) rozhodnutia
„1. Bez toho, aby bolo dotknuté ustanovenie nasledujúceho odseku, konečné rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nie je podané odvolanie.
2. Rozhodnutie, ktorým sa ukladá niektorý zo sankcií uvedených v písmenách c) a d) článku 212, je bezprostredne vykonateľné, pokiaľ ho nezruší právoplatné súdne rozhodnutie.
(...)“
E. Zákon o cenných papieroch (ďalej len „CVM“)
95. CVM, ktorý bol schválený zákonným dekrétom č. 486/99 z 13. novembra 1999, prešiel viacerými postupnými zmenami a doplneniami, pričom posledná z nich bola prijatá zákonným dekrétom č. 66/2023 z 8. augusta 2023. Na základe tohto zákonníka podlieha každá činnosť v oblasti sprostredkovania cenných papierov predchádzajúcej registrácii u CMVM, aby mohla táto inštitúcia overiť dodržiavanie podmienok vykonávania danej činnosti a vykonávať nad ňou dohľad (články 295 a 296). CMVM je tiež poverená reguláciou a dohľadom nad trhmi s cennými papiermi a centralizovanými systémami cenných papierov (článok 353 ods. 1 písm. a) a b)). Cieľom výkonu jej dozorných právomocí je najmä ochrana investorov, zabezpečenie efektívnosti a riadneho fungovania finančných trhov, kontrola informácií a predchádzanie akémukoľvek systémovému riziku (článok 358). Konania vo veci správnych deliktov patria do pôsobnosti predstavenstva CMVM (článok 408).
96. V znení vyplývajúcom z nariadenia č. 357-A/2007 z 31. októbra 2007, ktoré bolo v platnosti v čase skutkových okolností, boli príslušné ustanovenia CVM formulované takto:
Článok 5
Zverejňovanie
„1. Pokiaľ zákon nestanovuje inak, povinné uverejnenia sa vykonávajú prostredníctvom komunikačného prostriedku, ktorý má v Portugalsku široký dosah a je prístupný adresátom informácií.
2. CMVM nariadením stanoví komunikačné prostriedky vhodné pre každý typ uverejnenia.“
Článok 7
Kvalita informácií
„1. Informácie týkajúce sa finančných nástrojov, organizovaných foriem obchodovania, činností finančného sprostredkovania, zúčtovania a vyrovnania transakcií, verejných ponúk cenných papierov a emitentov musia byť úplné, overené, aktuálne, jasné, objektívne a zákonné.
2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku sa uplatňujú bez ohľadu na spôsob zverejnenia (...)
(...)“
Článok 244
Všeobecné pravidlá
„1. Nasledujúce subjekty zasielajú CMVM dokumenty a informácie uvedené v nasledujúcich článkoch až do momentu ich zverejnenia, pokiaľ nie je osobitne stanovená iná lehota:
a) Emitenti podliehajúci portugalskému právu, ktorí vydávajú akcie a cenné papiere reprezentujúce dlh s nominálnou hodnotou nižšou ako 1 000 eur, prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu so sídlom alebo pôsobiacom v Portugalsku alebo v inom členskom štáte.
(...)“
Článok 245
Výročná správa a ročná účtovná závierka
„1. Subjekty uvedené v článku 244 ods. 1 sú povinné zverejniť do štyroch mesiacov od dátumu ukončenia účtovného obdobia a ponechať k dispozícii verejnosti po dobu piatich rokov:
a) správu o hospodárení, ročnú účtovnú závierku, osvedčenie o správnosti účtovnej závierky a ostatné účtovné dokumenty vyžadované zákonom alebo nariadením, aj keď neboli predložené na schválenie valnému zhromaždeniu;
b) správu vypracovanú audítorom zapísaným v CMVM;
(...)
3. Emitenti, ktorí sú povinní vypracovať konsolidovanú účtovnú závierku, zverejňujú informácie uvedené v odseku 1 v individuálnej forme vypracovanej v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a v konsolidovanej forme vypracovanej v súlade s nariadením (ES) č. 1606/2002.
4. Emitenti, ktorí nie sú povinní vypracovať konsolidovanú účtovnú závierku, zverejňujú informácie uvedené v odseku 1 v individuálnej forme vypracovanej v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
5. Ak výročná správa a ročná účtovná závierka neposkytujú presný obraz o majetku, finančnej situácii a výsledkoch spoločnosti, CMVM môže nariadiť zverejnenie doplňujúcich informácií.
6. Dokumenty tvoriace výročnú správu a ročnú účtovnú závierku sa zasielajú CMVM hneď, ako sú sprístupnené akcionárom.“
Článok 355
Výmena informácií
„1. Ak to vyžaduje výkon ich príslušných funkcií, CMVM môže vymieňať informácie o skutočnostiach a údajoch, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti, s nasledujúcimi orgánmi, ktoré sú takisto viazané povinnosťou mlčanlivosti:
a) Portugalská centrálna banka (...) ;
(...)“
Článok 367
Zverejňovanie informácií
„1. CMVM zriaďuje informatický systém na šírenie informácií prístupný verejnosti, ktorý môže okrem iného obsahovať údaje uvedené v jej registroch, rozhodnutia verejného záujmu, ako aj ďalšie informácie, ktoré jej boli oznámené alebo ktoré schválila, najmä dôverné informácie (...), kvalifikované podiely, účtovné dokumenty a prospekty.
2. Prospekty uvedené v predchádzajúcom bode musia zostať prístupné najmenej jeden rok.“
Článok 374 ods. 1
Spolupráca s inými subjektmi
„Pokiaľ ide o subjekty podliehajúce dohľadu iných orgánov, a to najmä Banky Portugalska (...), CMVM a tieto orgány medzi sebou spolupracujú s cieľom koordinovaného výkonu svojich dohľadových a regulačných právomocí.“
Článok 379 ods. 1
Manipulácia s trhom
„Každý, kto šíri nepravdivé, neúplné, prehnané, tendenčné alebo zavádzajúce informácie, vykonáva fiktívne transakcie alebo sa dopúšťa iných podvodných praktík, ktoré môžu umelo ovplyvniť fungovanie trhu s cennými papiermi alebo inými finančnými nástrojmi, podlieha trestu odňatia slobody až na tri roky alebo pokute.“
Článok 380 ods. 1
Doplnkové sankcie
„Na uvedené trestné činy sa okrem sankcií uvedených v trestnom zákonníku môžu uplatniť tieto doplnkové sankcie:
a) zákaz vykonávania povolania alebo činnosti, ktorá je predmetom trestného činu, na dobu až piatich rokov pre páchateľa [trestného činu], čo zahŕňa neschopnosť vykonávať funkcie v oblasti správy, riadenia, dohľadu alebo kontroly a vo všeobecnosti zastupovať akýkoľvek subjekt podliehajúci dohľadu CMVM;
(...)“
Článok 387
Povinnosť oznamovania
„Rozhodnutia prijaté v priebehu trestných konaní vo veci trestných činov na trhu s cennými papiermi alebo akýmikoľvek inými finančnými nástrojmi sa oznamujú predstavenstvu CMVM.“
Článok 388
Spoločné ustanovenia
„1. Na správne delikty (contraordenações) uvedené v tejto časti sa uplatňujú tieto správne pokuty (coimas):
a) od 25 000 EUR do 2 500 000 EUR, ak sú [porušenia] kvalifikované ako veľmi závažné;
(...)
5. Ak zákon alebo nariadenie CMVM mení podmienky alebo spôsob plnenia povinnosti uvedenej v predchádzajúcom zákone alebo nariadení, na skutky spáchané v čase platnosti predchádzajúceho zákona sa uplatní tento predchádzajúci zákon a na neskoršie skutky sa uplatní nový zákon, pokiaľ vzhľadom na podobnosť skutkov nie je potrebné uplatniť zákon, ktorý je v danom konkrétnom prípade najpriaznivejší.“
Článok 389 ods. 1
Informácia
„Za veľmi závažný správny delikt sa považuje:
a) poskytnutie alebo zverejnenie akýmkoľvek spôsobom informácie, ktorá nie je úplná, overená, aktuálna, jasná, objektívna alebo zákonná;
(...)“
Článok 394 ods. 1
Organizované formy obchodovania
„Za veľmi závažný správny delikt sa považuje:
(...)
i) obchodovanie na základe dôverných informácií (violação do regime da informação privilegiada), okrem prípadov, keď takýto skutok predstavuje trestný čin.
(...)“
Článok 404 ods. 1
Doplnkové sankcie
„Okrem sankcií stanovených vo všeobecnom režime správnych deliktov môžu byť voči osobám zodpovedným za akýkoľvek správny delikt k správnym sankciám kumulatívne uplatnené tieto doplnkové sankcie:
(...)
b) dočasný zákaz vykonávania povolania alebo činnosti, ktorá je predmetom správneho deliktu, pre páchateľa deliktu;
c) neschopnosť vykonávať administratívne, riadiace, vedúce, dozorné alebo kontrolné funkcie a vo všeobecnosti zastupovať akéhokoľvek finančného sprostredkovateľa v rámci jednej alebo všetkých činností sprostredkovania cenných papierov alebo iných finančných nástrojov;
(...)“
Článok 405
Určenie uplatniteľného sankčného opatrenia
„1. Správna pokuta a doplnkové sankcie sa stanovujú na základe protiprávnosti príslušných skutkov, zavinenia (culpa) páchateľa, dosiahnutých ziskov, požiadaviek súvisiacich s prevenciou, ako aj na základe toho, či je páchateľom fyzická alebo právnická osoba.
2. Pri posudzovaní protiprávnosti skutkov a zavinenia právnických osôb (...) je potrebné zohľadniť okrem iného tieto okolnosti:
a) ohrozenie (perigo) alebo škoda spôsobená investorom alebo trhu s cennými papiermi (...) ;
b) príležitostný alebo opakovaný charakter porušenia;
c) existencia konania zameraného na utajenie skutkov s cieľom sťažiť odhalenie porušenia;
d) existencia konania páchateľa, ktorého cieľom je z vlastnej iniciatívy nahradiť škodu alebo odstrániť ohrozenie spôsobené porušením.
(...)
4. Pri určovaní uplatniteľného trestu sa zohľadňuje aj ekonomická situácia páchateľa a jeho predchádzajúce správanie.“
Článok 407
Doplnkové právo
„Všeobecné ustanovenia o správnych deliktoch sa vzťahujú na správne delikty uvedené v tomto zákonníku a na príslušné konania, pokiaľ tento zákonník nestanovuje inak.“
Článok 418 ods. 1
Promlčanie
„Prešľmy sa premlčujú po piatich rokoch.“
Článok 420
Súbežné priestupky
„1. Ak ten istý čin predstavuje zároveň trestný čin aj správny delikt, páchateľ nesie zodpovednosť za oba delikty a príslušné orgány vedú a rozhodujú o dvoch samostatných konaniach (...).
2. V situáciách uvedených v článku 394 ods. 1 písm. i), ak je skutok, ktorý môže predstavovať zároveň trestný čin aj správny delikt, pripísaný tomu istému páchateľovi na základe toho istého konania (título de imputação subjetiva), je potrebné začať iba jedno trestné konanie.“
97. V pôvodnom znení zákona o cenných papieroch (CVM), ktorý vyplýva z nariadenia č. 486/99 z 13. novembra 1999, bol článok 7 ods. 1 formulovaný takto:
„Každá informácia týkajúca sa cenných papierov, verejných ponúk, trhov s cennými papiermi, činností finančného sprostredkovania alebo emitentov [cenných papierov], ktorá môže ovplyvniť rozhodnutia investorov alebo je poskytnutá dozorným orgánom alebo orgánom riadiacim trhy, zúčtovacích systémov a centralizovaných systémov cenných papierov, musí byť úplná, overená, aktuálna, jasná, objektívna a zákonná.“
98. Článok 389 ods. 1 zákona o cenných papieroch (CVM) v tej istej pôvodnej verzii znel takto:
„Za veľmi závažný správny delikt sa považuje oznámenie alebo zverejnenie akýmkoľvek spôsobom informácií týkajúcich sa cenných papierov alebo iných finančných nástrojov, ktoré nie sú úplné, overené, aktuálne, jasné, objektívne alebo zákonné.“
V znení vyplývajúcom z nariadenia č. 52/2006 z 15. marca 2006 stanovoval článok 389 ods. 1 CVM nasledovné:
„Veľmi závažným správnym deliktom je oznámenie alebo zverejnenie akýmkoľvek spôsobom informácie, ktorá nie je úplná, overená, aktuálna, jasná, objektívna alebo zákonná.“
99. CVM bol zmenený a doplnený zákonom č. 28/2017 z 30. mája 2017, ktorým sa na vnútroštátnej úrovni transponuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ zo 16. apríla 2014 a prispôsobuje sa portugalské právo nariadeniu (EÚ) č.o 596/2014 Európskeho parlamentu a Rady zo 16. apríla 2014 o zneužívaní trhu. V znení platnom po nadobudnutí účinnosti zákona obsahuje zákonník nový článok 399-A, ktorý stanovuje, že porušenie zákazu manipulácie s trhom predstavuje veľmi závažný správny delikt, pokiaľ dané konanie nespadá zároveň pod trestný čin. Okrem toho v článku 420 ods. 2 stanovuje, že ak porušenie zákazu manipulácie s trhom uvedené v článku 399-A ods. 1 písm. b) podlieha zároveň trestnému stíhaniu, začne sa iba trestné konanie. V odseku 3, ktorý bol vložený do toho istého článku 420, sa ďalej uvádza, že ak ten istý skutok viedol k viacerým priestupkom a konaniam, ktoré patria do pôsobnosti rôznych orgánov, sankcie, ktoré už boli vykonané v jednom z týchto konaní, sa môžu zohľadniť na účely stanovenia sankcií uložených v rámci následných konaní.
100. Pokiaľ ide o odsek 4 článku 405 Trestného zákonníka, v znení zákona č.o 28/2017 z 30. mája 2017, že uložený sankčný postih sa stanovuje aj s ohľadom na ekonomickú situáciu páchateľa a na jeho správanie pred a po spáchaní protiprávneho konania, ako napríklad jeho spolupráca s CMVM alebo súdom v rámci konania.
101. V čase spáchania skutku sa v súlade s článkom 5 ods. 2 CVM (odsek96 vyššie) v nariadení č. 4/2004 CMVM z 27. mája 2004 stanovovalo, že informačné povinnosti ustanovené v CVM sa musia plniť prostredníctvom systému zverejňovania informácií CMVM, prostredníctvom elektronického prostriedku na zverejňovanie informácií, ktorý je zabezpečený, pre investorov ľahko prístupný a spravovaný subjektom spravujúcim trh, a prostredníctvom celoštátneho denníka s veľkým nákladom (článok 1 ods. 1 písm. a), b) a c)). Okrem toho všetky informácie o emitentoch cenných papierov oprávnených na obchodovanie na regulovanom trhu, ktoré boli oznámené CMVM, sa museli takisto zaslať subjektu spravujúcemu trh s cennými papiermi a zverejniť na internetovej stránke emitenta (článok 1 ods. 2). Nariadenie stanovovalo, že výročná správa a účtovná závierka musia okrem informácií uvedených v článku 245 zákona o cenných papieroch (CVM) obsahovať najmä súvahu ročnej účtovnej závierky, zápisnicu z valného zhromaždenia, ktoré túto účtovnú závierku schválilo, a zoznam držiteľov kvalifikovaných podielov (článok 8).
F. Všeobecný režim správnych deliktov (ďalej len „RGCO“)
102. Zákonné nariadenie č. 433/82 z 27. októbra 1982, ktoré sa na skutkový stav v tejto veci uplatňuje na základe článku 407 CVM (96 , uvedené vyššie), upravuje RGCO. Preambula tohto zákonného nariadenia znie takto:
„1. (...) vznik práva správnych deliktov (contraordenações) vyplýva z čoraz intervencionistickejšieho smerovania súčasného štátu, ktorý postupne rozširuje svoju normotvornú činnosť na oblasti hospodárstva, zdravotníctva, školstva, kultúry, ekologickej rovnováhy atď. Táto charakteristika, spoločná pre väčšinu štátov moderných technických spoločností, nadobúda u nás osobitnú naliehavosť v dôsledku hlbokých a dobre známych premien posledných rokov, ktoré sa odrážajú v Ústave z roku 1976.
Potreba dať praktický obsah normatívnym príkazom vyplývajúcim z tohto nového, rastúceho intervencionizmu štátu tým, že sa premenia na účinné pravidlá správania, si prirodzene vyžaduje využitie špecifického rámca sankcií. To však, ako jednohlasne uznávajú najkvalifikovanejší odborníci v oblasti kriminológie a trestného práva, nemožno dosiahnuť rozšírením pôsobnosti trestného práva.
V skutočnosti by to totiž znamenalo nielen zjavné oslabenie trestného práva – čo by viedlo k nenapraviteľnej strate jeho presvedčivosti a preventívneho účinku –, ale aj nemožnosť prioritne vyčleniť dostupné zdroje na úlohy prevencie a potláčania najzávažnejšej kriminality.
Práve táto kriminalita však najvážnejšie ohrozuje bezpečnosť občanov, integritu ich života a majetku a vo všeobecnosti aj ich kvalitu života.
(...) trestné právo sa smie používať iba ako ultima ratio trestnej politiky a má slúžiť výlučne na sankcionovanie neprijateľných útokov na základné hodnoty alebo záujmy spoločenského života. Nie je legitímne využívať ho na trestanie priestupkov, ktorých trestná závažnosť nie je preukázaná.
(...) nový trestný zákonník, ktorý sa rozhodol pre vyváženú politiku dekriminalizácie, ponecháva široký priestor pre právo správnych deliktov v oblastiach, kde sa správanie, hoci je spoločensky neprijateľné, nedosahuje závažnosť vyžadujúcu trestnoprávny postih.
Sú to však predovšetkým potrebné reformy v oblastiach, ako sú praktiky obmedzujúce hospodársku súťaž, priestupky proti národnému hospodárstvu a životnému prostrediu, ako aj ochrana spotrebiteľov, ktoré robia režim správnych deliktov skutočne nevyhnutným.
(...).“
103. Ustanovenia nariadenia č. 433/82 relevantné pre tento prípad znejú takto:
Článok 1
Vymedzenie pojmov
„Správnym deliktom (contraordenação) je každý protiprávny a zakázaný čin, ktorý spĺňa znaky zákonného typu deliktu (tipo legal) a za ktorý sa ukladá správna pokuta (coima).“
Článok 3 ods. 2
[Časová pôsobnosť]
„Ak bol zákon platný v čase spáchania skutku zmenený, uplatní sa zákon, ktorý je pre obvineného najpriaznivejší, pokiaľ nebol obvinený odsúdený právoplatným rozhodnutím, ktoré nadobudlo silu veci rozsúdenej a už bolo vykonané.“
Článok 18 ods. 1
Určenie správneho sankčného opatrenia
„Správna sankcia sa stanovuje na základe závažnosti správneho deliktu, viny páchateľa, jeho ekonomickej situácie a ekonomického prospechu, ktorý z tohto správneho deliktu získal.“
Článok 19
Súhrn správnych deliktov
„1. Každý, kto spácha viacero správnych deliktov, podlieha správnej pokute [ktorá nesmie presiahnuť] maximálnu hranicu [odpovedajúcu] súčtu správnych pokút stanovených za každý zo súbežných deliktov.
2. Uložená správna pokuta nesmie presiahnuť dvojnásobok najvyššej maximálnej hranice stanovenej pre správne delikty v súbehu.
3. Uložená správna pokuta nesmie byť nižšia ako najvyššia pokuta, ktorá hrozí za súbežné priestupky.“
Článok 20
Súbežné porušenia
„Ak ten istý čin predstavuje zároveň trestný čin aj správny delikt, jeho páchateľ bude potrestaný za trestný čin bez toho, aby tým bolo dotknuté uplatnenie doplnkových sankcií stanovených pre správne delikty.“
Článok 41 ods. 1
Subsidiárne právo
„Ak tento text nestanovuje inak, uplatňujú sa ustanovenia upravujúce trestné konanie po ich riadnom prispôsobení.“
Článok 75 ods. 1
Rozsah a účinok opravného prostriedku
„Druhá inštancia môže rozhodovať iba o právnych otázkach, pokiaľ tento text nestanovuje inak. Proti jej rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.“
Článok 79
Rozsah právoplatnosti rozhodnutia a právoplatnosti veci rozsúdenej (caso julgado)
„1. Konečný charakter rozhodnutia správneho orgánu, ktorý posúdil skutkový stav ako správny delikt, alebo nadobudnutie právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktoré tento skutkový stav posúdilo ako trestný čin, bránia tomu, aby bol ten istý skutkový stav opätovne posudzovaný ako správny delikt.
2. Nadobudnutie právoplatnosti rozsudku alebo súdneho rozhodnutia (despacho judicial), v ktorom boli skutkové okolnosti posúdené ako správny delikt, takisto bráni tomu, aby boli tieto skutkové okolnosti opätovne posudzované ako trestný čin.“
Článok 80
Prípustnosť revízie
„1. Revízia právoplatných alebo konečných rozhodnutí v oblasti správnych deliktov sa riadi ustanoveniami článku 449 Trestného poriadku, pokiaľ tento text nestanovuje inak.
2. [Žiadosť o] revíziu na základe nových skutočností alebo dôkazov v konaní, ktoré bolo rozhodnuté v prospech obvineného, nie je prípustná, ak:
a) obvinený bol odsúdený na správnu pokutu nižšiu ako 37,41 eur;
b) uplynulo päť rokov od nadobudnutia právoplatnosti alebo konečnosti rozhodnutia, ktoré je predmetom revízie.
3. Revízia správneho konania, v ktorom bolo rozhodnuté v neprospech obvineného, je možná len vtedy, ak sa týka jeho odsúdenia za trestný čin.“
Článok 81
Ustanovenia o revíznom konaní
„1. Revíziu rozhodnutia správneho orgánu vykonáva súd príslušný na prejednávanie odvolaní.
2. O revíziu môže požiadať obvinený, správny orgán alebo prokuratúra.
3. Správny orgán je povinný odovzdať spis zástupcovi prokuratúry pri príslušnom súde.
4. Revízia rozsudku patrí do pôsobnosti odvolacieho súdu (...)“
G. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „CPC“)
104. Článok 677 CPC (odpovedajúci článku 628 v platnom znení CPC) v znení platnom v čase skutkových okolností znel takto:
„Rozhodnutie nadobúda právoplatnosť, keď už proti nemu nemožno podať bežný opravný prostriedok ani námietku (...)“
H. Vyhlásenie Portugalska k Protokolu č. 7 k Dohovoru
105. Uznesením č. 22/90 z 13. júla 1990 parlament schválil Protokol č.o 7 na účely jeho ratifikácie, pričom do neho vložil „výhradu“ (reserva), podľa ktorej Portugalsko pod pojmami „trestný čin“ a „prečin“ v zmysle článkov 2 a 4 protokolu rozumelo výlučne skutky, ktoré predstavujú trestný čin podľa vnútroštátneho práva. Prezident republiky prezidentským dekrétom č. 51/90 z 27. septembra 1990 ratifikoval Protokol č. 7 s odvolaním sa na tú istú „výhradu“.
106. V ratifikačnom dokumente k Protokolu č. 7 k Dohovoru, ktorý bol 20. decembra 2004 uložený u generálneho tajomníka Rady Európy, Portugalsko formulovalo nasledujúce „vyhlásenie“:
„Pod pojmami ‚trestný čin‘ a ‚prečin‘ v článkoch 2 a 4 tohto protokolu Portugalsko rozumie iba skutky, ktoré predstavujú trestný čin podľa jeho vnútroštátneho práva.“
107. V stanovisku č. 264/2005 z 12. mája 2005 Ministerstvo zahraničných vecí zverejnilo uloženie ratifikačnej listiny týkajúcej sa Protokolu č.o 7 u generálneho tajomníka Rady Európy spolu s vyššie uvedeným „vyhlásením“ (declaração) a jeho nadobudnutie platnosti 1.marca 2005.
a) Rozsudok č. 102/99 Ústavného súdu (3.senát) z 10. februára 1999
108. Vo svojom rozsudku č. 102/99 z 10. februára 1999 Ústavný súd (3e senát) konštatoval, že na zistenie prípadného porušenia článku 29 ods. 5 Ústavy bolo potrebné určiť, či skutkové okolnosti daného prípadu predstavovali „ten istý trestný čin“ alebo skutočný (real) či ideálny súbeh trestných činov, so zreteľom na právny záujem, ktorý mala norma chrániť. Dospel k záveru, že v prípade skutočného súbehu trestných činov nedošlo k porušeniu zásady non bis in idem. S odvolaním sa na iný svoj rozsudok dospel k záveru, že trestné činy obchodovania s omamnými látkami a účasti v zločineckej skupine, stíhané v rámci toho istého trestného konania, predstavovali skutočné súbežné trestné činy, pretože chránené právne záujmy boli odlišné – prvý sa zameriaval na ochranu života a verejného zdravia, zatiaľ čo druhý na ochranu verejného poriadku.
b) Rozsudok č. 244/99 Ústavného súdu (2. e) senát) z 29. apríla 1999
109. Vo svojom rozsudku č. 244/99 z 29. apríla 1999 Ústavný súd (2.e senát) uviedol, že článok 29 ods. 5 Ústavy zaručuje právo každej osoby na to, aby nebola stíhaná ani odsúdená dvakrát za tie isté skutky, avšak nebráni tomu, aby boli sankcionované rôzne aspekty toho istého protiprávneho konania. Konštatoval, že k porušeniu zásady non bis in idem dochádza vtedy, ak normy sankcionujúce to isté správanie slúžia na ochranu toho istého právneho záujmu. S poukazom na to, že táto zásada sa vzťahuje aj na správne konania, dospel k záveru, že kumulácia stíhania alebo sankcií za trestný čin a správny delikt, ktoré chránia tie isté právne záujmy, je v rozpore so zásadou non bis in idem.
c) Rozsudok č. 356/2006 Ústavného súdu (2. e)senát) z 8. júna 2006
110. Vo svojom rozsudku č. 356/2006 z 8. júna 2006 Ústavný súd (2. e) senát) pripomenul, že ak rovnaké konanie porušuje ten istý chránený právny záujem, nemôže byť sankcionované dvakrát. Následne konštatoval, že uloženie pokuty fyzickej osobe za jazdu pod vplyvom alkoholu a správnej pokuty spojené s dočasným zákazom viesť motorové vozidlo z dôvodu správneho priestupku spočívajúceho v porušení pravidla o zmene jazdného pruhu vľavo, hoci sa skutky odohrali v rovnakom skutkovom kontexte, nebolo v rozpore s článkom 29 ods. 5 Ústavy, keďže právne záujmy chránené týmito ustanoveniami boli odlišné. Dospel k záveru, že spomínaný trestný čin a správny delikt sú teda odlišné a že v dôsledku toho ide o súbeh deliktov, ktorý nie je v rozpore so zásadou non bis in idem.
d) Rozsudok č. 265/2016 Ústavného súdu (2e senát) zo 4. mája 2016
111. Vo svojom rozsudku č. 265/2016 zo 4. mája 2016 Ústavný súd (2. e) senát) odkázal na svoj rozsudok č.o 356/06 (odsek110 vyššie) a pripomenul, že pri posudzovaní dodržania zásady non bis in idem bolo potrebné zohľadniť ciele príslušných právnych noriem, aby sa určilo, či daná situácia predstavuje skutočný a ideálny súbeh rôznych trestných činov, ktorý nie je v rozpore s článkom 29 ods. 5 Ústavy.
e) Rozsudok č. 298/2021 Ústavného súdu (3. e) senát) z 13. mája 2021
112. Vo svojom rozsudku č. 298/2021 z 13. mája 2021, v ktorom odkazuje na rozsudky č. 244/99 a 356/2006 (odseky109 –110 uvedené vyššie), Ústavný súd (3e oddiel) pripomenul, že iba súbeh trestného činu a správneho deliktu na základe trestných a správnych ustanovení chrániacich tie isté právne záujmy je v rozpore so zásadou non bis in idem, ako ju zaručuje článok 29 ods. 5 Ústavy. S odvolaním sa na svoju ustálenú judikatúru v tejto veci dodal, že skutkový stav treba analyzovať nie z hmotnoprávneho hľadiska s dôrazom na zakázaný čin, ale z normatívneho hľadiska so zreteľom na právne posúdenie príslušného správania. Dospel k záveru, že podmienka „idem factum illicitum“ je splnená len vtedy, ak ide o ten istý chránený právny záujem.
113. V tomto rozsudku Ústavný súd tiež konštatoval, že aj keď by podmienka „idem“ v zmysle uvedenej judikatúry mohla byť považovaná za splnenú v situácii, keď dochádza k súbehu trestného činu a správneho deliktu, zákonodarca chcel v určitých odvetviach zachovať autonómiu správneho konania voči trestnému konaniu vzhľadom na špecifické charakteristiky a osobitný status správnych orgánov vykonávajúcich kontrolné, regulačné a dohľadové právomoci, ako sú BdP, CMVM alebo, v posudzovanej veci, národná agentúra pre civilné letectvo. Súd dospel k záveru, že ide o správne orgány so špeciálnou právomocou v rámci regulovaného odvetvia, a teda technicky oprávnené, rovnako ako akýkoľvek iný orgán, posudzovať akékoľvek porušenie správnych predpisov uplatniteľných na daný správny delikt. Z toho vyvodil, že za okolností daného prípadu začatie samostatného správneho konania súbežne s trestným stíhaním neporušuje zásadu non bis in idem, keďže akékoľvek odsúdenie za správny delikt by bolo vylúčené po vynesení trestného rozsudku za tie isté skutky v súlade s právnymi predpismi uplatniteľnými v danom prípade.
f) Rozsudok č. 816/2024 Ústavného súdu (1.senát) z 8. novembra 2024
114. Vo svojom rozsudku č. 816/2024 z 8. novembra 2024 Ústavný súd (1re sekcia) konštatoval, že normatívny výklad článku 208 RGICSF, ktorý umožňuje stíhať a odsúdiť osobu za trestný čin falšovania a používania falzifikátov podľa článku 256 trestného zákonníka (odsek92 vyššie), a za správny delikt podľa článku 211 písm. g) RGICSF (odsek94 vyššie), nebola v rozpore so zásadou „non bis in idem“ zakotvenou v článku 29 ods. 5 Ústavy. Pri tomto rozhodnutí sa súd opieral o svoj rozsudok č. 298/2021 z 13. mája 2021 (odsek112 vyššie) a upresnil, že sporné skutkové okolnosti treba chápať v právno-normatívnom, a nie v hmotnoprávnom zmysle, a rozhodol takto:
„(...)
Pri posudzovaní skutku – „toho istého skutku“ – nie z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré kladie dôraz na zakázané konanie, ale z normatívneho hľadiska, ktoré zohľadňuje právne posúdenie konania (valoração jurídica da conduta), súd dospel k záveru, že podmienka idem factum illicitum je splnená, ak príslušné trestné činy chránia ten istý „právny záujem“ alebo vyjadrujú ten istý druh „negatívnej hodnoty“ (desvalor jurídico) (rozsudok č. 244/1999). Naopak, súd usúdil, že táto podmienka nie je splnená, ak „rovnaké konanie v materiálnom zmysle (...) zodpovedá spáchaniu skutkov, ktoré si vyžadujú odlišné právne posúdenie“, a že „z hľadiska stupňa negatívnej hodnoty“ zákonodarca oprávnene usudzuje, že pri spáchaní správneho deliktu existuje dodatočná negatívna hodnota v porovnaní s tou, ktorá je základom trestného činu, pričom sa na základe tejto „dodatočnej negatívnej hodnoty“ prikláňa k riešeniu „efektívneho súbehu (concurso efetivo)“ medzi trestným činom a správnym deliktom, a nie pre „iné riešenia založené na logike ideálneho súbehu (concurso ideal)“, keďže „Ústava v tejto veci neukladá jediné právne riešenie“ (rozsudok č. 356/2006) (...)“
115. Dospel k záveru, že sporné delikty sa od seba líšili, keďže chránili odlišné právne záujmy. Okrem toho konštatoval, že konanie, ktoré tvorí trestný čin, nezahŕňa celé konanie páchateľa a že trestnoprávna sankcia nie je dostatočná na jeho úplné potrestanie, najmä pokiaľ ide o spôsobené majetkové škody. V tejto súvislosti sa vyjadril takto:
„(...)
Situácie, v ktorých dochádza k prekrývaniu trestného práva a práva v oblasti správnych deliktov, sú dnes častejšie vzhľadom na rozšírenie práva v oblasti správnych deliktov na veľmi rôznorodé oblasti, najmä ekonomické a finančné; treba poznamenať vznik viacerých legislatívnych predpisov týkajúcich sa sektorov, ktoré upravujú konkrétnu oblasť správnych deliktov – oblasti, ktoré sa vzhľadom na svoju špecifickosť odchyľujú od klasického alebo tradičného modelu správnych deliktov, čo niekedy vedie k výnimkám z všeobecného režimu správnych deliktov.
(...) špecifickosť a závažnosť niektorých správnych deliktov odôvodňujú ich autonómne posudzovanie, najmä na procesnej úrovni, z čoho vyplýva zriadenie nezávislých regulačných a dozorných orgánov, na ktoré sa zákonodarca spolieha vzhľadom na ich odbornú spôsobilosť, schopnosť rýchlo reagovať a, na inej úrovni, ich nezávislosť voči politickej moci. Na jednej strane sa táto špecifickosť prejavuje v sledovaní vlastných cieľov, v špecifickej ochrane určitého právneho statku alebo záujmu – hoci sa zdanlivo je táto hodnota alebo záujem chránená normami trestného práva –, ako aj vlastnou „negatívnou právnou hodnotou“ (desvalor jurídico), ktorú nesmieme zamieňať s negatívnou právnou hodnotou vyplývajúcou z trestnoprávnej normy stanovujúcej sankciu (norma sancionatória de direito penal). Na druhej strane všeobecnejší charakter niektorých trestných činov neumožňuje primerane sankcionovať najzávažnejšie správne delikty.
Nakoniec je potrebné zdôrazniť význam doplnkových sankcií v oblasti hospodárskych a finančných deliktov (napríklad zákaz vykonávať určité povolania alebo činnosti, alebo zastávať určité spoločenské funkcie), najmä v situáciách, ako je táto, kde sa viac ako desať rokov poskytovali nepravdivé informácie a účtovné záznamy príslušnej bankovej inštitúcie boli falšované, s negatívnymi dôsledkami, ktoré sú všetkým známe, a to tak z hľadiska stability bankového a finančného sektora (verejný záujem), ako aj z hľadiska ochrany dôvery vkladateľov, sporiteľov a individuálnych investorov.
Pokiaľ ide o posledný z uvedených aspektov, dlhotrvajúca finančná kríza, ktorá poznačila prvé desaťročia tohto storočia, jasne dokazuje dôležitosť bankovej a finančnej komunikácie medzi bankovými a finančnými inštitúciami a regulačnými orgánmi, konkrétne v prípade Portugalska medzi Bankou Portugalska a CMVM. Táto komunikácia však vyžaduje transparentnosť bankových a finančných informácií (napríklad o type ponúkaných produktov a o existencii vlastného kapitálu). Úlohou nezávislých orgánov je na základe informácií, ktoré im sú poskytnuté, posúdiť napríklad úroveň vlastného kapitálu každej bankovej inštitúcie, jej vystavenie rizikám a mechanizmy určené na hodnotenie a riadenie rizík. Nepravdivé alebo nedostatočne transparentné informácie a falšovanie účtovných záznamov, najmä ak sú rozšírené a pretrvávajú v čase, môžu viesť prinajmenšom k pádu danej bankovej a/alebo finančnej inštitúcie a v najhoršom prípade k hospodárskemu a finančnému krachu so všetkými závažnými hospodárskymi a sociálnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. (...)“
2. Judikatúra Najvyššieho súdu
116. V rozsudku z 13. októbra 2004 Najvyšší súd definoval súbeh trestných činov takto:
„(...)
5. (...) Otázka súbehu trestných činov (jednotnosť a množstvo trestných činov), ktorá patrí medzi najzložitejšie otázky všeobecnej teórie trestného práva, nachádza v článku 30 trestného zákonníka usmernenie vo forme všeobecnej zásady na jej vyriešenie: počet trestných činov sa určuje podľa počtu rôznych skutkových znakov (tipos de crime), ktoré skutočne prichádzajú do úvahy, alebo podľa počtu prípadov, v ktorých sa konanie páchateľa vzťahuje na ten istý skutkový znak.
Rozhodujúcim kritériom súbehu trestných činov je teda, ako vyplýva z uvedeného ustanovenia, kritérium vyplývajúce zo zohľadnenia príslušných trestných činov, čo ukazuje, že rozhodujúce kritérium sa vzťahuje na chránený právny záujem (o bem jurídico).
Zákon tak zohľadňuje teoretické konštrukcie a dogmatické kategórie, ktoré boli postupne vypracované a vyjadrujú sa v pojmoch skutočného súbehu trestných činov (concurso real) a ideálneho súbehu trestných činov (concurso ideal). O skutočnom súbehu trestných činov ide vtedy, keď páchateľ spácha viacero činov, ktoré spadajú pod viacero samostatných trestných činov, alebo viackrát ten istý trestný čin (množstvo činov), a o ideálnom súbehu trestných činov ide vtedy, keď jedným a tým istým činom dochádza k porušeniu viacerých trestnoprávnych noriem alebo k opakovanému porušeniu tej istej normy (jednota činu).
(...) je dôležité rozlišovať prípady skutočného súbehu trestných činov (concurso efetivo) (množstvo trestných činov spáchaných prostredníctvom jedného alebo viacerých konaní) od situácií, v ktorých aj keď ide o viacero trestných činov, nedochádza k skutočnému súbehu trestných činov (prípady zdanlivého súbehu trestných činov (concurso aparente) alebo trvajúceho trestného činu).
Okrem prípadov skutočného súbehu (ideálneho alebo reálneho) existujú totiž situácie, v ktorých sa trestné zákony zdanlivo prekrývajú, pričom jeden z nich vylučuje ostatné. Základnou myšlienkou tohto typu situácií je, že negatívny charakter konania možno vyčerpávajúco určiť na základe jedného z príslušných trestných zákonov. Ide teda o nesprávnu súbežnosť alebo o právnu jednotu.
Určenie prípadov zdanlivého súbehu sa podľa prevládajúcich definícií vykonáva na základe pravidiel špeciality, subsidiarity a absorpcie.
(...)
6. Operačné kritérium na rozlíšenie medzi kategóriami, ktoré umožňuje určiť, či v prípade viacerých činov alebo viacerých spáchaných trestných činov skutočne existuje jednota alebo množstvo trestných činov, t. j. skutočný alebo ideálny právny (alebo zdanlivý) súbeh, sa vzťahuje na chránený právny záujem a na konkrétnu definíciu, ktorá je základom každého trestného činu. (...)
(...)
7. (...) Kritérium skutočnej súbežnosti trestných činov („skutočne dotknuté rôzne trestné činy“) uvedené v článku 30 trestného zákonníka je, ako bolo uvedené vyššie, teleologické kritérium, ktoré sa v podstate odvoláva na kritérium právneho záujmu chráneného každým trestným činom, na jeho zmysel a rozsah.
Vzhľadom na to, že trestné činy, ako sú zákonne definované, chránia právne záujmy, zhoda alebo pluralita ochrany musia byť rozhodujúce pre zredukovanie (zdanlivej) plurality na jednotu (skutočnú), inak by došlo k porušeniu zásady zákazu dvojitého stíhania (dupla valoração) (...)“
II. MEDZINÁRODNÉ A EURÓPSKE PRÁVO
1. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ďalej len „MPOPP“)
117. Článok 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach znie v častiach relevantných pre tento prípad takto:
„1. Všetci sú si pred súdmi a súdnymi orgánmi rovní. Každá osoba má právo na to, aby jej vec bola spravodlivo a verejne prejednaná príslušným, nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne buď o opodstatnenosti akéhokoľvek obvinenia v trestnej veci vzneseného proti nej, alebo o sporoch týkajúcich sa jej práv a povinností v občianskoprávnych veciach. (...)
(...)
7. Nikto nesmie byť stíhaný ani potrestaný za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom danej krajiny.“
2. Viedenský dohovor o zmluvnom práve
118. Príslušné ustanovenia Viedenského dohovoru o zmluvnom práve „Viedenský dohovor“, prijatého 23. mája 1969 a ratifikovaného Portugalskom 7. augusta 2003 prezidentským dekrétom č. 46/2003, znejú takto:
Článok 2
Použité pojmy
„(...)
d) Pod pojmom „výhrada“ sa rozumie jednostranné vyhlásenie, bez ohľadu na jeho znenie alebo označenie, ktoré štát urobí pri podpise, ratifikácii, prijatí alebo schválení zmluvy alebo pri pristúpení k nej, ktorým sa snaží vylúčiť alebo zmeniť právny účinok určitých ustanovení zmluvy pri ich uplatňovaní na tento štát;
(...)“
Článok 19
Formulácia výhrad
„Štát môže pri podpise, ratifikácii, prijatí, schválení zmluvy alebo pristúpení k nej formulovať výhradu, pokiaľ:
a) ak zmluva výhradu nezakazuje;
b) zmluva nestanovuje, že možno formulovať iba určité výhrady, medzi ktorými sa daná výhrada nenachádza; alebo
c) ak v prípadoch iných ako tie, na ktoré sa vzťahujú písmená a) a b), nie je výhrada nezlučiteľná s predmetom a účelom zmluvy.“
Článok 21
Právne účinky výhrad (...)
„1. Výhrada vznesená voči inej zmluvnej strane v súlade s článkami 19, 20 a 23:
a) mení pre štát, ktorý výhradu uplatnil, vo vzťahu k tejto druhej zmluvnej strane ustanovenia zmluvy, na ktoré sa výhrada vzťahuje, v rozsahu stanovenom touto výhradou; a
b) mení tieto ustanovenia v rovnakom rozsahu pre túto druhú zmluvnú stranu vo vzťahu k štátu, ktorý výhradu uplatnil.
(...)“
Článok 22
Stiahnutie výhrad (...)
„1. Pokiaľ zmluva nestanovuje inak, výhradu možno kedykoľvek stiahnuť bez toho, aby na jej stiahnutie bol potrebný súhlas štátu, ktorý túto výhradu prijal.
(...)
3. Pokiaľ zmluva nestanovuje inak alebo pokiaľ nie je dohodnuté inak:
a) stiahnutie výhrady nadobúda účinnosť voči inému zmluvnému štátu až vtedy, keď tento štát dostane o tom oznámenie;
(...)“
Článok 31
Všeobecné pravidlo výkladu
„1. Zmluva sa musí vykladať v dobrej viere podľa bežného významu, ktorý sa pripisuje pojmom zmluvy v ich kontexte a s ohľadom na jej predmet a účel.
(...)
3. Okrem kontextu sa zohľadní:
a) akúkoľvek neskoršiu dohodu uzavretú medzi stranami týkajúcu sa výkladu zmluvy alebo uplatňovania jej ustanovení;
b) akúkoľvek neskoršiu prax pri uplatňovaní zmluvy, ktorou sa stanovuje zhoda strán v otázke výkladu zmluvy;
c) akéhokoľvek relevantného pravidla medzinárodného práva uplatniteľného vo vzťahoch medzi stranami.
4. Pojem sa bude vykladať v osobitnom zmysle, ak sa preukáže, že taký bol zámer zmluvných strán.“
119. Otázka výhrad sa riadi aj článkami 19 až 23 Viedenského dohovoru o práve zmlúv medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami alebo medzi medzinárodnými organizáciami z 21. marca 1986 a článkom 20 Viedenského dohovoru o nástupníctve štátov v oblasti zmlúv z 23. augusta 1978.
3. Praktická príručka o výhradách k zmluvám prijatá Komisiou pre medzinárodné právo
120. Komisia pre medzinárodné právo prijala na svojom šesťdesiatom treťom zasadnutí v roku 2011 Príručku o praxi týkajúcej sa výhrad k zmluvám, ktorá obsahuje súbor usmernení, príslušných komentárov, ako aj prílohu o dialógu o výhradách. Rezolúciou A/RES/68/111 na svojom 68. plenárnom zasadnutí, ktoré sa konalo 16. decembra 2013, Valné zhromaždenie vzalo tento sprievodca na vedomie a odporučilo, aby bol čo najširšie šírený.
121. Príslušné usmernenia Príručky v danom prípade znejú takto:
1.1 Vymedzenie pojmu „výhrada“
„1. Pod pojmom „výhrada“ sa rozumie jednostranné vyhlásenie, bez ohľadu na jeho znenie alebo označenie, ktoré urobí štát alebo medzinárodná organizácia pri podpise, ratifikácii, formálneho potvrdenia, prijatia alebo schválenia zmluvy alebo pristúpenia k nej, alebo keď štát podá oznámenie o nástupníctve k zmluve, ktorým tento štát alebo táto organizácia zamýšľa vylúčiť alebo zmeniť právny účinok určitých ustanovení zmluvy v ich uplatňovaní na tento štát alebo túto organizáciu.
2. Odsek 1 sa má vykladať tak, že zahŕňa výhrady, ktorých cieľom je vylúčiť alebo zmeniť právny účinok niektorých ustanovení zmluvy alebo zmluvy ako celku v určitých konkrétnych aspektoch, pokiaľ ide o ich uplatňovanie na štát alebo medzinárodnú organizáciu, ktorá výhradu formuluje.“
1.1.1 Vyhlásenia, ktorých cieľom je obmedziť záväzky ich autora
„Jednostranné vyhlásenie, ktoré formuluje štát alebo medzinárodná organizácia v okamihu, keď tento štát alebo táto organizácia vyjadruje svoj súhlas s viazanosťou zmluvou, a ktorým sa jeho autor snaží obmedziť záväzky, ktoré mu zmluva ukladá, predstavuje výhradu.“
1.2 Vymedzenie pojmu „výkladové vyhlásenie“
„Pod pojmom ‚výkladové vyhlásenie‘ sa rozumie jednostranné vyhlásenie, bez ohľadu na jeho znenie alebo označenie, ktoré urobil štát alebo medzinárodná organizácia a ktorým tento štát alebo táto organizácia sleduje presne určiť alebo objasniť význam alebo rozsah zmluvy alebo niektorých jej ustanovení.“
1.3 Rozlíšenie medzi výhradami a interpretačnými vyhláseniami
„To, či sa jednostranné vyhlásenie kvalifikuje ako výhrada alebo interpretatívne vyhlásenie, závisí od právneho účinku, ktorý ním chce jeho autor dosiahnuť.“
1.3.1 Metóda určovania rozdielu medzi výhradami
a interpretačných vyhlásení
„Na určenie, či jednostranné vyhlásenie štátu alebo medzinárodnej organizácie týkajúce sa zmluvy predstavuje výhradu alebo interpretačné vyhlásenie, je potrebné toto vyhlásenie vykladať v dobrej viere podľa bežného významu jeho slov s cieľom zistiť zámer jeho autora na základe zmluvy, ktorej sa týka.“
1.4 Podmienené interpretačné vyhlásenia
„1. Podmienené interpretačné vyhlásenie je jednostranné vyhlásenie, ktoré vydá štát alebo medzinárodná organizácia pri podpise, ratifikácii, formálneho potvrdenia, prijatia alebo schválenia zmluvy alebo pristúpenia k nej, alebo keď štát oznámi nástupníctvo k zmluve, ktorým tento štát alebo táto medzinárodná organizácia podriadi svoj súhlas s viazanosťou touto zmluvou špecifikovanému výkladu zmluvy alebo niektorých jej ustanovení.
2. Podmienené výkladové vyhlásenia podliehajú pravidlám platným pre výhrady.“
3.1 Podstatná platnosť výhrady
„Štát alebo medzinárodná organizácia môže v čase podpísania, ratifikácie, formálneho potvrdenia, prijatia, schválenia zmluvy alebo pristúpenia k nej formulovať výhradu, pokiaľ:
a) výhrada nie je zmluvou zakázaná;
b) zmluva nestanovuje, že možno formulovať iba určité výhrady, medzi ktorými sa daná výhrada nenachádza; alebo
c) v prípadoch iných ako tie, na ktoré sa vzťahujú písmená a) a b), nie je táto výhrada nezlučiteľná s predmetom a účelom zmluvy.“
3.1.5 Nezlučiteľnosť výhrady s predmetom a účelom zmluvy
„Výhrada je nezlučiteľná s predmetom a účelom zmluvy, ak narúša podstatný prvok zmluvy, ktorý je nevyhnutný pre jej celkovú štruktúru, a to takým spôsobom, že je ohrozený jej zmysel.“
4.2 Účinky uplatnenej výhrady
4.2.6 Výklad výhrad
„Výhrada sa musí vykladať v dobrej viere, pričom sa zohľadňuje zámer jej autora, ako sa odráža predovšetkým v texte výhrady, ako aj predmet a účel zmluvy a okolnosti, za ktorých bola výhrada formulovaná.“
122. Vysvetľujúca správa k Protokolu č. 7 znie v častiach relevantných pre tento prípad takto:
„27. Slová ‚súdmi toho istého štátu‘ obmedzujú uplatňovanie tohto článku na vnútroštátnu úroveň. Niekoľko ďalších dohovorov Rady Európy, ako napríklad Európsky dohovor o vydávaní (1957), Európsky dohovor o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov (1970) a Európsky dohovor o postúpení trestného konania (1972), upravujú uplatňovanie tejto zásady na medzinárodnej úrovni.
(...)
32. Článok 4 sa vzťahuje iba na rozsudok a odsúdenie osoby v rámci trestného konania. Nezabraňuje teda tomu, aby táto osoba bola za ten istý čin predmetom trestného stíhania a konania iného charakteru (napríklad disciplinárneho konania v prípade úradníka).“
123. V odporúčaní č. 1671 (2004) „Ratifikácia protokolov a zrušenie výhrad a výnimiek k Európskemu dohovoru o ľudských právach“, prijatom 7. septembra 2004, sa Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vyjadrilo takto:
„1. Parlamentné zhromaždenie zdôrazňuje jedinečnú a príkladnú úlohu Európskeho dohovoru o ľudských právach pri ochrane a rozvoji ľudských práv v Európe počas posledných päťdesiatich rokov. Vyjadruje uznanie vitalite a dynamike dohovoru, ktoré sa prejavujú v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj v prijatí trinástich protokolov, z ktorých niektoré zmenili mechanizmus kontroly, zatiaľ čo iné doplnili nové práva.
2. S cieľom reagovať na nové potreby alebo posilniť niektoré už chránené práva Valné zhromaždenie viackrát vyzvalo Výbor ministrov, aby do dohovoru prostredníctvom dodatkových protokolov doplnil nové práva. Hoci je potrebné v tejto politike pokračovať tak dlho, ako to bude potrebné, je rovnako dôležité zabezpečiť, aby celý acquis dohovoru – Dohovor a všetky dodatočné protokoly – bol ratifikovaný všetkými členskými štátmi a uplatňovaný na celom ich území bez výnimky. Zhromaždenie má v úmysle urobiť všetko pre to, aby sa to podarilo.
(...)
5. Okrem toho Zhromaždenie, ktoré sa neustále zaujíma o uplatňovanie všetkých práv zaručených Európskym dohovorom o ľudských právach a rozhodnutí Súdu vo všetkých členských štátoch Rady Európy, konštatovalo, že výhrady a odchýlky od dohovoru obmedzujú jeho dosah.
6. Niektoré členské štáty pri ratifikácii dohovoru vznesli jednu alebo viacero výhrad podľa článku 57 dohovoru a niektoré z týchto výhrad, vznesených pred viacerými rokmi, neboli zrušené.
7. Takéto výhrady sú prípustné v rozsahu, v akom zákon platný v danom čase na území zmluvného štátu nie je v súlade s konkrétnym ustanovením dohovoru. Nemali by mať trvalý charakter a mali by sa obmedziť na obdobie potrebné na zosúladenie príslušného zákona s dohovorom.
(...)
9. Je však potrebné uznať, že mnohé štáty v skutočnosti stiahli svoje výhrady, vyhlásenia alebo výnimky, ako to vyžaduje zaužívaná prax. Zhromaždenie tento postoj víta a blahoželá príslušným štátom k ich angažovanosti v prospech ochrany ľudských práv a k dodržiavaniu zásad medzinárodného práva.
10. Z tohto dôvodu zhromaždenie odporúča Výboru ministrov, aby vyzval zmluvné štáty Európskeho dohovoru o ľudských právach:
(...)
10.2 aby stiahli výhrady, ktoré uplatnili pri ratifikácii Európskeho dohovoru o ľudských právach, a to po tom, čo v prípade potreby zmenia a doplnia právne predpisy, ktoré boli dôvodom na uplatnenie výhrady, tak, aby boli v súlade s dohovorom, a to v lehote troch rokov od prijatia tohto odporúčania;
(...)“
124. Vo svojej odpovedi na odporúčanie č. 1671 (2004) Parlamentného zhromaždenia, prijaté 8. júna 2005 na 929.e zasadnutí delegátov ministrov, Výbor ministrov dospel k záveru, že je vhodné povzbudiť všetky zmluvné strany, aby stiahli výhrady k dohovoru alebo k jeho protokolom (pozri dokument CM/AS(2005)Rec1671-final, § 2). Nepovažoval však za potrebné stanoviť všeobecnú trojročnú lehotu na stiahnutie výhrad (tamže, § 8).
C. Právo Európskej únie a judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
a) Dohovor o vykonávaní Schengenskej dohody (ďalej len „CAAS“) zo 14. júna 1985
125. Príslušné ustanovenia Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody v danej veci znejú takto:
Článok 54
„Osoba, voči ktorej bola zmluvnou stranou vynesená právoplatná rozsudok, nemôže byť za tie isté skutky stíhaná inou zmluvnou stranou, za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva, alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov zmluvnej strany, ktorá vyniesla rozsudok.“
Článok 55
„1. Zmluvná strana môže v čase ratifikácie, prijatia alebo schválenia tohto dohovoru vyhlásiť, že nie je viazaná článkom 54 v jednom alebo viacerých z týchto prípadov:
a) ak sa skutky, na ktoré sa vzťahuje zahraničný rozsudok, stali buď úplne, alebo čiastočne na jej území; v tomto druhom prípade sa však táto výnimka neuplatňuje, ak sa tieto skutky stali čiastočne na území zmluvnej strany, v ktorej bol rozsudok vynesený;
b) ak skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje zahraničný rozsudok, predstavujú trestný čin proti štátnej bezpečnosti alebo iným rovnako zásadným záujmom tejto zmluvnej strany;
c) ak skutky, na ktoré sa vzťahuje zahraničný rozsudok, spáchal úradník tejto zmluvnej strany v rozpore so svojimi služobnými povinnosťami.
2. Dohovorujúca strana, ktorá urobila vyhlásenie týkajúce sa výnimky uvedenej v odseku 1 písm. b), uvedie kategórie trestných činov, na ktoré sa táto výnimka môže vzťahovať.
3. Dohovorujúca strana môže kedykoľvek odvolať takéto vyhlásenie týkajúce sa jednej alebo viacerých výnimiek uvedených v odseku 1.
4. Výnimky, ktoré boli predmetom vyhlásenia podľa odseku 1, sa neuplatňujú, ak príslušná zmluvná strana v súvislosti s tými istými skutkami požiadala druhú zmluvnú stranu o stíhanie alebo povolila vydanie dotknutej osoby.“
b) Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)
126. Článok 50 Charty stanovuje nasledovné:
„Nikto nesmie byť trestne stíhaný ani potrestaný za trestný čin, za ktorý už bol v Únii oslobodený alebo odsúdený právoplatným trestným rozsudkom v súlade so zákonom.“
127. Článok 52 Charty znie takto:
„1. Každé obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných touto Chartou musí byť ustanovené zákonom a musí rešpektovať podstatný obsah uvedených práv a slobôd. V súlade so zásadou proporcionality sa obmedzenia môžu zavádzať len vtedy, ak sú nevyhnutné a skutočne slúžia na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu uznaných Úniou alebo na ochranu práv a slobôd iných osôb.
2. Práva uznané v tejto Charte, ktoré majú svoj základ v zmluvách o Spoločenstve alebo v Zmluve o Európskej únii, sa uplatňujú za podmienok a v medziach stanovených v týchto zmluvách.
3. Pokiaľ táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ich význam a rozsah sú rovnaké ako tie, ktoré im priznáva uvedený dohovor. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie poskytovalo rozsiahlejšiu ochranu.“
c) Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch vydávania medzi členskými štátmi
128. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania medzi členskými štátmi, zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, ktorým sa menia a dopĺňajú rámcové rozhodnutia 2002/584/JAI, 2005/214/JAI, 2006/783/JAI, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV (ďalej len „rámcové rozhodnutie o európskom zatykači“), má za cieľ posilniť procesné práva osôb a podporiť uplatňovanie zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby počas súdneho konania.
129. V článku 3 stanovuje dôvody povinného nevykonania európskeho zatykača. V odseku 2 tohto článku sa stanovuje, že vykonávajúci súdny orgán odmietne vykonať európsky zatykač „ak z informácií, ktoré má vykonávajúci súdny orgán k dispozícii, vyplýva, že voči hľadanej osobe bol v členskom štáte vynesený právoplatný rozsudok za tie isté skutky, za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest vykonaný alebo sa v súčasnosti vykonáva, alebo už nemôže byť vykonaný podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom bolo odsúdenie vynesené“.
2. Príslušná judikatúra Súdneho dvora EÚ ( )
a) Rozsudok SDEÚ vo veci Van Esbroeck z 9. marca 2006 (C-436/04, EU:C:2006:165)
130. K výkladu článku 54 Dohovoru o vzájomnom uznávaní a vykonávaní trestných rozsudkov (CAAS) a k otázke, či sa týka výlučne skutkovej podstaty príslušných skutkov bez ohľadu na ich právnu kvalifikáciu, sa Súdny dvor EÚ vyjadril takto:
„30. Zásada ne bis in idem, zakotvená v tomto poslednom článku, nevyhnutne predpokladá, že medzi zmluvnými štátmi existuje vzájomná dôvera v ich príslušné systémy trestného súdnictva a že každý z týchto štátov akceptuje uplatňovanie trestného práva platného v ostatných zmluvných štátoch, aj keby uplatňovanie jeho vlastného vnútroštátneho práva viedlo k odlišnému riešeniu (rozsudok Gözütok a Brügge, citovaný vyššie, bod 33).
(...)
35. Vzhľadom na neexistenciu harmonizácie vnútroštátnych trestných právnych predpisov by však kritérium založené na právnej kvalifikácii skutkov alebo na chránenom právnom záujme mohlo vytvárať toľko prekážok voľného pohybu v schengenskom priestore, koľko je trestných systémov v zmluvných štátoch.
36. Za týchto okolností je jediným relevantným kritériom na účely uplatňovania článku 54 Dohovoru o schengenskom priestore totožnosť skutkových okolností, chápaná ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú medzi sebou neoddeliteľne prepojené.
(...)
42. Vzhľadom na tieto úvahy je teda potrebné na druhú otázku odpovedať tak, že článok 54 Dohovoru o trestnej spolupráci v Schengenskom priestore (CAAS) treba vykladať v tom zmysle, že:
– relevantným kritériom na účely uplatňovania uvedeného článku Dohovoru CAAS je kritérium totožnosti skutkových okolností, chápané ako existencia súboru neoddeliteľne prepojených skutkových okolností, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto skutkov alebo chránený právny záujem;
– trestné činy spočívajúce vo vývoze a dovoze tých istých omamných látok, ktoré sú stíhané v rôznych zmluvných štátoch CAAS, sa v zásade považujú za „tie isté skutky“ v zmysle uvedeného článku 54, pričom konečné posúdenie v tejto veci prislúcha príslušným vnútroštátnym orgánom.
(...)“
b) Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Kraaijenbrink z 18. júla 2007 (C-367/05, EU:C:2007)
131. Stále v súvislosti s výkladom článku 54 Dohovoru o vzájomnej právnej pomoci v trestných veciach (CAAS) sa Súdny dvor EÚ vyjadril takto:
„ 28 . (...) východiskom pre posúdenie pojmu „tie isté skutky“ v zmysle článku 54 Dohovoru o trestnej spolupráci je komplexné zohľadnenie konkrétnych protiprávnych konaní, ktoré viedli k trestnému stíhaniu pred súdmi oboch zmluvných štátov. Článok 54 Dohovoru CAAS sa teda môže uplatniť len vtedy, ak súd, pred ktorým prebieha druhé trestné konanie, zistí, že skutkové okolnosti svojimi väzbami v čase, priestore a svojím predmetom tvoria neoddeliteľný celok.
29 . Naopak, ak skutkové okolnosti takýto celok netvoria, samotná skutočnosť, že súd, ktorý vedie druhé trestné konanie, zistí, že údajný páchateľ týchto skutkov konal s rovnakým zločinným úmyslom, nestačí na to, aby sa potvrdila existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú medzi sebou neoddeliteľne prepojené a ktoré spadajú pod pojem „tie isté skutky“ v zmysle článku 54 Dohovoru CAAS.
(...)
36. Vzhľadom na tieto úvahy je preto potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že článok 54 Dohovoru o trestnej zodpovednosti štátov (CAAS) treba vykladať v tom zmysle, že:
– kritériom relevantným na účely uplatňovania uvedeného článku je totožnosť skutkových okolností, chápaná ako existencia súboru neoddeliteľne prepojených skutočností, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu týchto skutočností alebo chránený právny záujem;
– odlišné skutkové okolnosti spočívajúce najmä na jednej strane v držbe peňažných súm pochádzajúcich z obchodu s omamnými látkami v zmluvnom štáte a na druhej strane z predaja peňažných súm, ktoré takisto pochádzajú z takéhoto obchodovania, v zmenárňach nachádzajúcich sa v inom zmluvnom štáte, sa nesmú považovať za „tie isté skutky“ v zmysle článku 54 Dohovoru o boji proti drogám (CAAS) len na základe skutočnosti, že príslušný vnútroštátny orgán zistí, že uvedené skutky sú prepojené tým istým zločinným úmyslom;
– je na uvedenom vnútroštátnom orgáne, aby posúdil, či je miera zhodnosti a prepojenosti medzi všetkými porovnávanými skutkovými okolnosťami taká, že je možné na základe uvedeného relevantného kritéria konštatovať, že ide o „tie isté skutky“ v zmysle článku 54 Dohovoru o boji proti drogám.
(...)“
c) Rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) vo veci Menci z 20. marca 2018 (C-524/15, EU:C:2018:197)
132. V súvislosti s predložením žiadosti o predbežné rozhodnutie vo veci týkajúcej sa daňovníka, majiteľa rovnomenného živnostenského podniku, ktorému bola uložená správna sankcia za nezaplatenie DPH a proti ktorému bolo po ukončení správneho konania začaté aj trestné stíhanie za tie isté skutky, SDEÚ rozhodol takto:
„35. Podľa judikatúry Súdneho dvora je relevantným kritériom na posúdenie existencie toho istého protiprávneho konania identita skutkových okolností, chápaná ako existencia súboru konkrétnych, neoddeliteľne prepojených okolností, ktoré viedli k oslobodeniu alebo k právoplatnému odsúdeniu dotknutej osoby (pozri analogicky rozsudky z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C-367/05, EU:C:2007:444, bod 26 a citovaná judikatúra, ako aj z 16. novembra 2010, Mantello, C-261/09, EU:C:2010:683, body 39 a 40). Článok 50 Charty teda zakazuje ukladať za identické skutky viacero trestných sankcií na základe rôznych konaní vedených na tento účel.
36. Okrem toho právna kvalifikácia skutkov podľa vnútroštátneho práva a chránený právny záujem nie sú relevantné na účely zistenia existencie toho istého protiprávneho konania, nakoľko rozsah ochrany poskytovanej článkom 50 Charty sa nemôže líšiť v jednotlivých členských štátoch.
(...)
49. Pokiaľ ide o jej absolútnu nevyhnutnosť, vnútroštátna úprava, akou je tá, ktorá je predmetom hlavného konania, musí v prvom rade obsahovať jasné a presné pravidlá, ktoré umožnia účastníkovi konania predvídať, ktoré konania a opomenutia môžu byť predmetom takéhoto súhrnného stíhania a sankcií.
(...)
62. Požiadavky, ktoré článok 50 Charty v spojení s jej článkom 52 ods. 1 kladie na prípadné kumulovanie trestných stíhaní a sankcií, ako aj správnych stíhaní a sankcií trestnoprávnej povahy, ako vyplýva z bodov 44, 49, 53, 55 a 58 tohto rozsudku, zabezpečujú takú úroveň ochrany zásady ne bis in idem, ktorá nie je v rozpore s úrovňou ochrany zaručenou v článku 4 protokolu č. 7 k ECHR, ako ju vykladá Európsky súd pre ľudské práva.
63. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné na predloženú otázku odpovedať tak, že článok 50 Charty treba vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej úprave, na základe ktorej možno proti osobe začať trestné stíhanie za nezaplatenie splatnej DPH v zákonných lehotách, hoci tejto osobe už bola za tie isté skutky uložená konečná správna sankcia trestnej povahy v zmysle uvedeného článku 50, za predpokladu, že táto úprava:
– sleduje cieľ verejného záujmu, ktorý môže odôvodniť takéto kumulovanie stíhania a sankcií, a to boj proti porušeniam v oblasti DPH, pričom toto stíhanie a tieto sankcie musia mať komplementárne ciele,
– obsahuje pravidlá zabezpečujúce koordináciu, ktorá obmedzuje na absolútne nevyhnutné minimum dodatočnú záťaž, ktorá pre dotknuté osoby vyplýva z kumulácie konaní, a
– stanovuje pravidlá, ktoré zabezpečujú, že prísnosť všetkých uložených sankcií je obmedzená na to, čo je vzhľadom na závažnosť príslušného porušenia prísne nevyhnutné.
64 . Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby sa s ohľadom na všetky okolnosti hlavnej veci uistil, že záťaž, ktorá konkrétne vyplýva pre dotknutú osobu z uplatňovania vnútroštátnych predpisov, ktorých sa týka hlavná vec, a z kumulácie stíhaní a sankcií, ktoré tieto predpisy povoľujú, nie je neprimeraná vzhľadom na závažnosť spáchaného porušenia.
(...)“
d) Rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) vo veci Garlsson Real Estate a i. z 20. marca 2018 (C-537/16, EU:C:2018:193)
133. V predloženom predbežnom rozhodnutí v veci, v ktorej talianska Národná komisia pre spoločnosti a burzu (ďalej len „CONSOB “) uložila správnu pokutu dvom spoločnostiam a jednej fyzickej osobe za porušenie právnych predpisov týkajúcich sa manipulácie s trhom a v ktorej tie isté manipulačné konania viedli aj k trestnému stíhaniu tejto fyzickej osoby, ktoré vyústilo do jej odsúdenia na trest odňatia slobody, ktorý bol nakoniec zrušený amnestiou, Súdny dvor EÚ rozhodol takto:
„55. Pokiaľ ide na jednej strane o súbeh trestných konaní, ktoré, ako vyplýva z údajov uvedených v spise, prebiehajú nezávisle, požiadavka uvedená v predchádzajúcom bode predpokladá existenciu pravidiel zabezpečujúcich koordináciu s cieľom obmedziť dodatočnú záťaž, ktorú takýto súbeh pre dotknuté osoby predstavuje, na absolútne nevyhnutné minimum.
(...)
57. (...) je potrebné zdôrazniť, že v prípade, ak bol na základe článku 185 TUF po skončení trestného konania vynesený trestný rozsudok, pokračovanie v konaní o uložení správnej peňažnej sankcie trestnoprávnej povahy presahuje to, čo je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 46 tohto rozsudku, nakoľko tento trestný rozsudok je spôsobilý potrestanie spáchaného protiprávneho konania účinným, primeraným a odradzujúcim spôsobom.
(...)
60. Pokiaľ ide o kumuláciu sankcií povolenú predpismi, ktoré sú predmetom hlavného konania, je potrebné dodať, že sa zdá, že sa obmedzujú na ustanovenie v článku 187 terdecies TUF, podľa ktorého v prípade, ak boli za tie isté skutky uložené trestná pokuta a správna peňažná sankcia trestnoprávnej povahy, je vymáhanie prvej z nich obmedzené na časť presahujúcu výšku druhej. Avšak keďže sa tento článok 187 terdecies zdá zameriavať výlučne na kumuláciu peňažných trestov a nie na kumuláciu peňažného správneho sankčného opatrenia trestnoprávnej povahy a trestu odňatia slobody, zdá sa, že uvedený článok nezaručuje, že prísnosť súhrnu uložených sankcií bude obmedzená na to, čo je vzhľadom na závažnosť príslušného protiprávneho konania absolútne nevyhnutné.
(...)“
e) Rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) vo veci Di Puma a Zecca z 20. marca 2018 (C-596/16 a C-597/16, EU:C:2018:192)
134. V tejto veci CONSOB uložila dvom dotknutým osobám správne pokuty za obchodovanie na základe dôverných informácií. Proti týmto osobám bolo zároveň vedené trestné stíhanie za tie isté skutky, na základe ktorého boli definitívne oslobodené. Súdny dvor EÚ, ktorému bola predložená žiadosť o predbežné rozhodnutie, rozhodol, že cieľ ochrany integrity finančných trhov a dôvery verejnosti vo finančné nástroje môže odôvodňovať kumuláciu trestných stíhaní a sankcií iba vtedy, ak tieto stíhania a sankcie sledujú komplementárne ciele zamerané na rôzne aspekty toho istého protiprávneho konania (bod 42). Súdny dvor tiež pripomenul, že táto kumulácia podlieha prísnemu dodržiavaniu zásady proporcionality (bod 43). Dospel k záveru, že začatie konania zameraného na uloženie správnej pokuty trestnoprávnej povahy, hoci v právoplatnom trestnom rozsudku bolo konštatované, že skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať porušenie právnych predpisov o zneužívaní dôverných informácií, neboli preukázané, zjavne presahovalo to, čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa (bod 44, citovaný nižšie). Príslušné časti rozsudku v danej veci znejú takto:
„(...)
31. Okrem toho, vzhľadom na význam zásady právoplatnosti rozhodnutia tak v právnom poriadku Únie, ako aj v národných právnych poriadkoch, Súdny dvor rozhodol, že právo Únie nevyžaduje vylúčenie uplatňovania vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré priznávajú právoplatnosť súdnemu rozhodnutiu (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o zásadu účinnosti, rozsudky z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti, C-213/13, EU:C:2014:2067, body 58 a 59, ako aj rozsudok zo 6. októbra 2015, Târşia, C-69/14, EU:C:2015:662, body 28 a 29).
(...)
44. V situácii, aká je predmetom hlavného konania, by však vedenie konania o uložení peňažnej správnej sankcie trestnoprávnej povahy zjavne presahovalo to, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 42 tohto rozsudku, keďže existuje právoplatný trestný rozsudok o oslobodení, v ktorom sa konštatuje, že neexistujú skutkové znaky trestného činu, ktorých sankcionovanie sa zamýšľa v článku 14, odsek 1 smernice 2003/6.
(...)
46 . Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 smernice 2003/6, vykladaný vo svetle článku 50 Charty, treba vykladať v tom zmysle, ženebráni vnútroštátnej úprave, podľa ktorej nemožno viesť konanie o uložení peňažnej správnej sankcie trestnoprávnej povahy po právoplatnom trestnom rozsudku o oslobodení, v ktorom sa konštatovalo, že skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať porušenie právnych predpisov o obchodovaní na základe dôverných informácií a na základe ktorých bolo toto konanie tiež začaté, neboli preukázané.
(...)“
f) Rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) vo veci bpost z 22. marca 2022 (C-117/20, EU:C:2022:202)
135. Táto vec sa týkala historického poskytovateľa poštových služieb v Belgicku. Regulačný orgán v poštovom sektore mu uložil pokutu za porušenie zásady nediskriminácie v oblasti taríf z dôvodu neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania s priamymi zákazníkmi a prepravnými spoločnosťami, ktoré sú sprostredkovateľmi poskytujúcimi služby predchádzajúce poštovej distribúcii, a to prostredníctvom prípravy pošty a odovzdávania zásielok. Belgický úrad pre hospodársku súťaž mu následne uložil pokutu aj za zneužitie dominantného postavenia, pričom pri výpočte výšky tejto druhej pokuty zohľadnil pokutu, ktorú už uložil poštový regulátor. Veľká komora Súdneho dvora EÚ, ktorej bola predložená žiadosť o predbežné rozhodnutie, uviedla nasledovné:
„(...)
25. Pokiaľ ide o posúdenie trestnoprávnej povahy príslušných stíhaní a sankcií, ktoré má vykonať predkladajúci súd, je potrebné pripomenúť, že relevantné sú tri kritériá. Prvým je právna kvalifikácia protiprávneho konania podľa vnútroštátneho práva, druhým samotná povaha protiprávneho konania a tretím stupeň prísnosti sankcie, ktorú dotknutej osobe hrozí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Bonda, C-489/10, EU:C:2012:319, bod 37, ako aj rozsudky z 20. marca 2018, Menci, C-524/15, EU:C:2018:197, body 26 a 27).
26 . V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že uplatňovanie článku 50 Charty sa neobmedzuje iba na stíhania a sankcie, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva kvalifikované ako „trestné“, ale sa rozširuje – nezávisle od takejto kvalifikácie vo vnútroštátnom práve – na stíhania a sankcie, ktoré je potrebné považovať za trestnej povahy na základe dvoch ďalších kritérií uvedených v predchádzajúcom bode (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2018, Menci, C-524/15, EU:C:2018:197, bod 30).
(...)
34 . Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právna kvalifikácia skutkových okolností podľa vnútroštátneho práva a chránený právny záujem nie sú relevantné na účely konštatovania existencie toho istého porušenia, nakoľko rozsah ochrany poskytovanej podľa článku 50 Charty sa nemôže líšiť v jednotlivých členských štátoch (rozsudky z 20. marca 2018, Menci, C-524/15, EU:C:2018:197, bod 36, ako aj z 20. marca 2018, Garlsson Real Estate a. i., C-537/16, EU:C:2018:193, bod 38).
35 . To isté platí aj na účely uplatňovania zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 50 Charty v oblasti práva hospodárskej súťaže Únie, nakoľko, ako uviedol generálny advokát v bodoch 95 a 122 svojich záverov, rozsah ochrany poskytovanej týmto ustanovením sa, pokiaľ právo Únie nestanovuje inak, nemôže líšiť v jednotlivých oblastiach práva Únie.
36 . V tejto súvislosti je potrebné ešte upresniť, že vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 33 tohto rozsudku podmienka „idem“ vyžaduje, aby skutkové okolnosti boli totožné. Naopak, zásada „ne bis in idem“ sa nemá uplatňovať v prípade, ak príslušné skutkové okolnosti nie sú totožné, ale iba podobné.
37. Identita skutkových okolností sa totiž chápe ako súbor konkrétnych okolností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate rovnaké v tom, že sa týkajú toho istého páchateľa a sú neoddeliteľne prepojené v čase a priestore (pozri v tomto zmysle ESĽP, 10. februára 2009, Sergej Zolotuchin proti Rusku, CE:ECHR:2009:0210JUD001493903, § 83 a 84, ako aj ESĽP, 20. mája 2014, Pirttimäki proti Fínsku, CE:ECHR:2014:0520JUD003523211, § 49 až 52).
(...)
49 . V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že verejné orgány môžu legitímne zvoliť doplnkové právne opatrenia voči určitým správaniam, ktoré poškodzujú spoločnosť, prostredníctvom rôznych postupov tvoriacich ucelený celok, aby sa daný spoločenský problém riešil vo všetkých jeho aspektoch, za predpokladu, že tieto kombinované právne opatrenia nepredstavujú pre dotknutú osobu neprimeranú záťaž (pozri v tomto zmysle ESĽP, 15. novembra 2016, A a B proti Nórsku, CE:ECHR:2016:1115JUD002413011, § 121 a 132). Vzhľadom na to skutočnosť, že dve konania sledujú odlišné ciele verejného záujmu, ktorých súhrnná ochrana je oprávnená, možno v rámci analýzy proporcionality súhrnu stíhaní a sankcií zohľadniť ako faktor, ktorý tento súhrn odôvodňuje, za predpokladu, že tieto konania sa vzájomne dopĺňajú a že dodatočná záťaž, ktorú tento súhrn predstavuje, môže byť takto odôvodnená oboma sledovanými cieľmi.
(...)
51 . Pokiaľ ide o absolútnu nevyhnutnosť takéhoto kumulovania stíhania a sankcií, je potrebné posúdiť, či existujú jasné a presné pravidlá, na základe ktorých je možné predvídať, ktoré konania a opomenutia môžu byť predmetom kumulovania stíhania a sankcií, ako aj koordináciu medzi jednotlivými orgánmi, či boli obe konania vedené dostatočne koordinovane a v časovej blízkosti a či sankcia, ktorá bola prípadne uložená v rámci prvého konania z chronologického hľadiska, bola zohľadnená pri posudzovaní druhej sankcie, a to tak, aby zaťaženie vyplývajúce z takého kumulovania obmedzené na absolútne nevyhnutné minimum a aby súhrn uložených sankcií zodpovedal závažnosti spáchaných priestupkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2018, Menci, C-524/15, EU:C:2018:197, body 49, 52, 53, 55 a 58, ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 15. novembra 2016, A a B proti Nórsku, CE:ECHR:2016:1115JUD002413011, § 130 až 132).
(...)“
g) Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Engie România SA z 30. januára 2025 (C-205/23, EU:C:2025:43)
136. V tejto veci rumunský národný orgán na ochranu spotrebiteľov obvinil spoločnosť dodávajúcu zemný plyn z klamlivých a agresívnych obchodných praktík po tom, čo táto spoločnosť jednostranne zmenila cenu plynu tri mesiace po pôvodnej ponuke, hoci táto cena mala platiť dvanásť mesiacov. Orgán následne nariadil spoločnosti Engie, aby tieto praktiky ukončila, pozastavila svoju činnosť až do ich ukončenia a neměnila cenu zemného plynu pre domácnosti. O mesiac neskôr národný regulačný úrad pre energetiku tiež sankcionoval spoločnosť Engie România za nedostatočnú transparentnosť a uložil jej pokutu v celkovej výške 800 000 RON (približne 160 000 eur) z dôvodu nezrovnalostí v jej ponukách a nejasností týkajúcich sa možnosti zmeny cien v zmluvách. Po podaní odvolania v rámci konania iniciovaného týmto druhým orgánom sa krajský súd v Bukurešti rozhodol pozastaviť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ viacero predbežných otázok, z ktorých jedna sa týkala výkladu článku 50 Charty. V relevantných častiach znie rozsudok Súdneho dvora EÚ takto:
„55. Pokiaľ ide o podmienku bis, aby sa súdne rozhodnutie mohlo považovať za rozhodnutie, ktorým sa s konečnou platnosťou rozhodlo o skutkových okolnostiach, ktoré sú predmetom druhého konania, je potrebné nielen to, aby sa toto rozhodnutie stalo právoplatným v súlade s príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj to, aby bolo vydané na základe posúdenia veci samej (rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C-117/20, EU:C:2022:202, bod 29 a citovaná judikatúra). Ak takéto rozhodnutie existuje, článok 50 Charty vylučuje, aby bolo možné začať alebo pokračovať v trestnom stíhaní za tie isté skutky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2023, Volkswagen Group Italia a Volkswagen Aktiengesellschaft, C-27/22, EU:C:2023:663, bod 59).
(...)
58. Keďže podmienka „idem“ vyžaduje, aby boli skutkové okolnosti identické, článok 50 Charty sa neuplatňuje v prípade, ak sú príslušné skutkové okolnosti iba podobné. Identita skutkových okolností sa totiž chápe ako súbor konkrétnych okolností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate rovnaké v tom, že sa týkajú toho istého páchateľa a sú neoddeliteľne prepojené v čase a priestore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C-117/20, EU:C:2022:202, body 36 a 37).
(...)
63. Kumulácia sankcií sa však môže odôvodniť v prípade, ak stíhanie vedené dvoma rôznymi orgánmi sleduje komplementárne ciele, ktoré sa týkajú rôznych aspektov toho istého protiprávneho konania. Verejné orgány totiž verejné orgány môžu legitímne zvoliť komplementárne právne reakcie na určité správanie škodlivé pre spoločnosť prostredníctvom rôznych konaní, ktoré tvoria ucelený celok, s cieľom riešiť daný spoločenský problém vo všetkých jeho rôznych aspektoch, za predpokladu, že tieto kombinované právne reakcie nepredstavujú pre dotknutú osobu neprimeranú záťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2022, bpost, C-117/20, [...] body 49 a 50).
(...)“
h) Rozsudok SDEÚ vo veci MSIG z 11. septembra 2025 (C-802/23, EU:C:2025:688)
137. Táto vec sa týkala otázky dodržania zásady non bis in idem v súvislosti so začatím dvoch trestných konaní vo Francúzsku a následne v Španielsku proti tej istej osobe za teroristické činy. Dotknutá osoba bola vo Francúzsku odsúdená na trest odňatia slobody za účasť v zločineckej organizácii, konkrétne v ETA, s cieľom prípravy teroristického činu. Tento rozsudok sa týkal najmä prípravy teroristických útokov v Španielsku z francúzskeho územia. Po odpykaní trestu vo Francúzsku bola dotknutá osoba na základe žiadosti o vydanie odovzdaná španielskym orgánom s cieľom, aby bola v Španielsku súdená za účasť na teroristických činoch spáchaných v Španielsku, a to z francúzskeho územia ako vedúca predstaviteľka organizácie ETA. Audiencia Nacional (Ústredný súd), ktorému bola vec postúpená, rozhodol o odročení konania a predložil Súdnemu dvoru EÚ predbežnú otázku, či skutky účasti na teroristickom združení, za ktoré bola dotknutá osoba odsúdená vo Francúzsku, a skutky teroristických činov posudzované v Španielsku sú „tými istými “ v zmysle článku 54 Dohovoru o vzájomnom uznávaní a vykonávaní trestných rozsudkov (CAAS) vo svetle článku 50 Charty. V relevantných častiach znie rozsudok Súdneho dvora EÚ takto:
37 . Podľa ustálenej judikatúry podmienka „idem“ vyžaduje, aby boli skutkové okolnosti identické. Zásada „ne bis in idem“ sa preto neuplatňuje, ak príslušné skutkové okolnosti nie sú identické, ale iba podobné [rozsudky z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C-367/05, EU:C:2007:444, bod 27; z 23. marca 2023, Generalstaatsanwaltschaft Bamberg (Výnimka zo zásady ne bis in idem), C-365/21, EU:C:2023:236, bod 37, ako aj z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C-726/21, EU:C:2023:764, bod 74].
38 . Pojem „totožnosť skutkových okolností“ sa chápe ako súbor konkrétnych okolností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate rovnaké v tom, že sa týkajú toho istého páchateľa a sú neoddeliteľne prepojené v čase a priestore [pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C-367/05, EU:C:2007:444, body 26 a 27; z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C-435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 128, ako aj rozsudok z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C-726/21, EU:C:2023:764, bod 75].
39 . Ak však skutkové okolnosti netvoria takýto celok, samotná skutočnosť, že súd, pred ktorým prebieha druhé konanie, zistí, že údajný páchateľ týchto skutkov konal s rovnakým trestným úmyslom, nemôže stačiť na to, aby sa potvrdila existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú neoddeliteľne prepojené a spadajú pod pojem „tie isté skutky“, v zmysle článku 54 Dohovoru o vzájomnej právnej pomoci v trestných veciach (rozsudky z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C-367/05, EU:C:2007:444, body 29 a 30, ako aj z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C-726/21, EU:C:2023:764, bod 76).
40 . Okrem toho je podľa ustálenej judikatúry zrejmé, že tak článok 54 Dohovoru o voľnom pohybe tovaru, ako aj článok 50 Charty sa zameriavajú výlučne na skutkovú podstatu, nezávisle od právneho posúdenia týchto skutočností alebo chráneného právneho záujmu, nakoľko ochrana poskytovaná týmito ustanoveniami sa nemôže líšiť v jednotlivých členských štátoch [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. novembra 2010, Mantello, C-261/09, EU:C:2010:683, bod 39; z 22. marca 2022, Nordzucker a. i., C-151/20, EU:C:2022:203, bod 39, ako aj rozsudok z 12. októbra 2023, INTER CONSULTING, C-726/21, EU:C:2023:764, bod 73 a citovaná judikatúra].
(...)
43 . V tejto súvislosti je potrebné hneď na začiatku upresniť, že vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 40 tohto rozsudku a za predpokladu, že je preukázané, že trestné konanie vo veci samej a francúzske rozsudky, na ktoré sa odvoláva predkladajúci súd, sa týkali vecne identických skutkov, skutočnosť, že tieto rozsudky sa týkali iných trestných činov ako tých, ktoré sú predmetom hlavného konania, nemá pre posúdenie podmienky idem žiadny význam (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2024, Parchetul de pe lângă Curtea de Apel Craiova, C-58/22, EU:C:2024:70, bod 70).
44 . V tejto súvislosti totiž nie je relevantná otázka, či boli skutkové znaky trestných činov, ktorých sa týkali francúzske rozsudky, identické, ale otázka, či sa skutky, ktoré sa dotknutej osobe kladú za vinu v rámci týchto rozsudkov a trestného konania v hlavnej veci, týkajú toho istého konania. Ak ide o to isté konanie tej istej osoby, ku ktorému došlo v tom istom časovom rámci, je potrebné overiť, či skutky, za ktoré bola táto osoba pôvodne odsúdená, a skutky, na ktoré sa vzťahuje neskoršie trestné konanie, sú identické alebo v podstate rovnaké (Európsky súd pre ľudské práva, 19. decembra 2017, Ramda proti Francúzsku, CE:ECHR:2017:1219JUD007847711, § 87 a citovaná judikatúra).
(...)
54. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že článok 54 Dohovoru o boji proti terorizmu, vykladaný vo svetle článku 50 Charty, treba vykladať v tom zmysle, že pojem „tých istých skutkov“ zahŕňa skutky, ktoré sú osobe kladené za vinu v rámci trestného konania začatého v členskom štáte z dôvodu teroristických činov, ak táto osoba už bola v inom členskom štáte odsúdená za tie isté činy z dôvodu účasti na teroristickom združení s cieľom prípravy teroristického činu.
(...)“
I. O ODDELENÍ NÁROKOV A PREDMETE VECI
138. Podľa ustálenej judikatúry Súdu „vec“ postúpená veľkej komore zahŕňa všetky aspekty sťažnosti, ako ju predtým preskúmala komora vo svojom rozsudku, pričom rozsah jej právomoci vo vzťahu k „veci“ je obmedzený výlučne rozhodnutím komory o prípustnosti (pozri napríklad Fedotova a ďalší proti Rusku [GC], č. 40792/10 a 2 ďalšie, § 83, 17. január 2023 a Savran proti Dánsku [GC], č. 57467/15, § 169, 7. december 2021). V dôsledku toho je „vec“ postúpená Veľkej komore tá istá sťažnosť, ktorá bola vyhlásená za prípustnú, a zahŕňa aj námietky, ktoré neboli vyhlásené za neprípustné ( Ilias a Ahmed proti Maďarsku [GC], č. 47287/15, § 177, 21. novembra 2019, Grosam proti Českej republike [GC], č. 19750/13, § 60, 1. júna 2023, a Communauté genevoise d’action syndicale (CGAS) proti Švajčiarsku [GC], č.o 21881/20, § 78, 27. novembra 2023). Z toho vyplýva, že Veľká komora nemôže preskúmať sťažnosti, ktoré boli predtým vyhlásené za neprípustné (X. a ďalší proti Bulharsku [GC], č.o 22457/16, § 141, 2. februára 2021, a Semenya proti Švajčiarsku [GC], č. o 10934/21, § 93, 10. júla 2025).
139. V danom prípade sa komora vo svojom rozsudku z 8. októbra 2024 rozhodla spojiť sťažnosti č. 48047/15 a 2276/20 vzhľadom na podobnosť ich predmetu (pozri odsek6 vyššie, ako aj odsek 129 rozsudku komory). Všetky námietky, ktoré sťažovateľ vzniesol v rámci sťažnosti č. 2276/20,však komora vyhlásila za neprípustné (odseky 156 a 221 rozsudku komory). V súlade so svojou vyššie uvedenou judikatúrou súd preto považuje za vhodné oddeliť sťažnosť č. 2276/20 od sťažnosti č. 48047/15 a zamerať sa pri jej preskúmaní výlučne na túto druhú sťažnosť. Keďže navyše žiadny z aspektov námietok, ktoré sťažovateľ vzniesol v rámci tejto sťažnosti, nebol vopred vyhlásený za neprípustný, predmet veci zahŕňa námietky, ktoré sťažovateľ formuloval na základe článku 13 Dohovoru a článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru (odsek4 vyššie).
II. O PORUŠENÍ ČLÁNKU 4 PROTOKOLU č. 7 K DOHOVORU
140. Sťažovateľ tvrdí, že bol trikrát stíhaný za tie isté skutky, a to trestnými súdmi, BdP a CMVM, čo predstavuje porušenie článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, ktorý znie takto:
„1. Nikto nesmie byť trestne stíhaný ani potrestaný súdmi toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.
2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nebránia opätovnému začatiu konania v súlade so zákonom a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti alebo zásadná vada predchádzajúceho konania môžu ovplyvniť vynesený rozsudok.
3. Na základe článku 15 Dohovoru nie je povolená žiadna výnimka z tohto článku.“
A. K vyhláseniu Portugalska týkajúceho sa článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru
141. Vo svojich pripomienkach pred komorou vláda tvrdila, že správne konania, ktoré proti sťažovateľovi začali BdP a CMVM, nespadajú do pôsobnosti článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru vzhľadom na vyhlásenie, ktoré Portugalsko urobilo v ratifikačnom dokumente k Protokolu č.o 7, podľa ktorej sa pod pojmom „trestný čin“ v zmysle článkov 2 až 4 Protokolu č. 7 rozumie každý čin, ktorý vnútroštátne právo kvalifikuje ako trestný čin (odseky 132 a 133 rozsudku komory).
142. Vláda tieto argumenty v konaní pred veľkou komorou nezopakovala.
143. Vo svojich pripomienkach pred komorou sťažovateľ spochybnil námietku vznesenú vládou a tvrdil, že vyhlásenie Portugalska by malo byť považované za neplatné z tých istých dôvodov, ktoré viedli Súdny dvor vo veci Grande Stevens a ďalší proti Taliansku (č.os 18640/10 a 4 ďalšie, §§ 207 a 211, 4. marca 2014) zamietnuť vyhlásenie predložené Talianskom z rovnakých dôvodov (odseky 134 až 136 rozsudku komory).
144. Sťažovateľ v konaní pred veľkou komorou nepredložil žiadne pripomienky k uvedenej deklarácii.
2. Pripomienky talianskej vlády ako tretieho účastníka konania
145. Talianska vláda tvrdí, že vyhlásenie, ktoré Portugalsko urobilo v ratifikačnom dokumente k Protokolu č.o 7 k Dohovoru (105 , uvedené vyššie), podobne ako vyhlásenie, ktoré v tej istej súvislosti predložilo Taliansko, treba analyzovať nie ako „výhradu“ v prísnom zmysle článku 57 Dohovoru, ale ako „výkladové vyhlásenie“.
146. Konštatuje, že dohovor neobsahuje žiadny odkaz na „výkladové vyhlásenia“ a že článok 57 dohovoru nešpecifikuje účinnosť výhrad, a že je preto potrebné odvolať sa na medzinárodné právo, najmä na Viedenský dohovor o zmluvách, ako aj na Príručku o praxi týkajúcej sa výhrad k zmluvám, ktorú vydali Spojené národy (ďalej len „Príručka“, odseky118 a120 –121 ). Podľa neho je na určenie, či sa „vyhlásenie“ má kvalifikovať ako „interpretačné vyhlásenie“ alebo ako „výhrada“, potrebné vykladať ho v dobrej viere s cieľom zistiť skutočný zámer vyhlasujúceho štátu (usmernenie 1.3.1 Príručky), predmet a účel príslušného textu, ako aj okolnosti, ktoré existovali v čase jeho ratifikácie (usmernenie 4.2.6 Príručky). Podľa tretieho účastníka ide teda o podstatný výklad zohľadňujúci obsah vyhlásenia, nezávisle od názvu, ktorý mu bol formálne priradený. Talianska vláda v tejto súvislosti cituje rozsudok vo veci Belilos proti Švajčiarsku (29. apríla 1988, §§ 48–49, séria A č. 132). Z toho vyvodzuje, že tak vyhlásenie formulované Portugalskom, ako aj vyhlásenie formulované Talianskom predstavujú „podmienené interpretačné vyhlásenia“, ktoré vzhľadom na svoj výlučný charakter (usmernenie 1.4 Príručky) bránia uplatneniu článku 4 Protokolu č.o 7 na konania, ktoré vnútroštátne právo neoznačuje za „trestné“.
147. Dodáva, že aj keby sa interpretačné vyhlásenie Portugalska malo kvalifikovať ako výhrada, malo by sa považovať za platné z hľadiska článku 57 Dohovoru z nasledujúcich dôvodov. Po prvé, účelom tohto vyhlásenia, podobne ako v prípade vyhlásenia Talianska, by nebolo ani odchýliť sa od záväzkov štátov podľa článku 4 Protokolu č.o 7, ani vyňať určité vnútroštátne ustanovenia alebo určité správne režimy spod akejkoľvek kontroly, ale prostredníctvom svojej interpretačnej funkcie objasniť, čo sa má rozumieť pod pojmom „trestné konanie“ z hľadiska vnútroštátneho práva, s cieľom určiť rozsah pôsobnosti článku 4 Protokolu č.o 7. Po druhé, toto vyhlásenie by nemalo „všeobecný charakter“ v zmysle článku 57, keďže by nestanovovalo žiadnu neurčitú ani otvorenú výnimku. V danom prípade by sa, podobne ako vyhlásenie formulované Talianskom, opierala o predvídateľné a jasné rozlíšenie medzi trestnými činmi a správnymi deliktmi, stanovené vnútroštátnym právom.
3. Rozsudok . komora
148. Vo svojom rozsudku z 8. októbra 2024 komora jednomyseľne zamietla námietku vlády založenú na vyhlásení Portugalska uvedenom v ratifikačnom dokumente k Protokolu č. 7 k dohovoru, ktorý bol uložený 20. decembra 2004. Túto deklaráciu Portugalska označila za „výhradu“ v zmysle článku 57 Dohovoru. Na základe prístupu, ktorý bol uplatnený vo veciach Gradinger (uvedený rozsudok, bod 50) a Grande Stevens a ďalší (uvedený rozsudok, bod 211), následne dospel k záveru, že vyhlásenie nespĺňa požiadavky stanovené v článku 57 ods. 2 Dohovoru a nie je preto platné (body 143 a 144 rozsudku komory).
149. Súd konštatuje, že vláda pred Veľkou komorou, ani vo svojich písomných pripomienkach, ani v ústnych vyjadreniach, nenamietala námietku založenú na vyhlásení Portugalska týkajúcom sa článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, ktorú uplatnila pred komorou (142 , uvedené vyššie). Okrem toho sa nevyjadril k písomným a ústnym vyjadreniam, ktoré v tejto veci predložila talianska vláda (odseky145 –147 vyššie). Ani sťažovateľ sa k tejto veci nevyjadril (odsek144 vyššie).
150. Súd však zdôrazňuje, že táto otázka sa týka jeho vecných právomocí (Kozlova a Smirnova proti Lotyšsku (rozhodnutie), č. 57381/00, CEDH 2001-XI, Blečić proti Chorvátsku [GC], č.o 59532/00, § 67, ESĽP 2006-III, a Benavent Díaz proti Španielsku (rozhodnutie), č. 46479/10, § 47, 31. január 2017). Je preto potrebné túto otázku preskúmať z vlastnej iniciatívy ( pozri na porovnanie , Medvedyev a ďalší proti Francúzsku [GC], č. 3394/03, § 71, CEDH 2010, a Béláné Nagy proti Maďarsku [GC], č.o 53080/13, § 71, 13. decembra 2016) a posúdiť, či vyhlásenie Portugalska spĺňa požiadavky článku 57 Dohovoru, ktorý znie takto:
„1. Každý štát môže v čase podpísania (...) dohovoru alebo pri uložení svojej ratifikačnej listiny vznesť výhradu voči konkrétnemu ustanoveniu dohovoru, pokiaľ zákon platný v tom čase na jeho území nie je v súlade s týmto ustanovením. Výhrady všeobecného charakteru nie sú podľa tohto článku povolené.
2. Každá výhrada vznesená v súlade s týmto článkom obsahuje stručný opis príslušného zákona.“
i. K otázke, či je potrebné vyhlásenie kvalifikovať ako „výhradu“ alebo ako „výkladové vyhlásenie“
151. Na určenie právnej povahy „vyhlásenia“ je potrebné pozrieť sa za jeho samotný názov a zamerať sa na jeho vecný obsah (Belilos, citované vyššie, § 49). Na to, aby bolo vyhlásenie kvalifikované ako „výhrada“ alebo „výkladové vyhlásenie“, sú rozhodujúce zámer autora vyhlásenia a právny účinok, ktorý ním chce dosiahnuť (Temeltasch proti Švajčiarsku, č. 9116/80, správa Komisie z 5. mája 1982, Rozhodnutia a správy (DR) 31, s. 130, § 73).
152. Okrem toho Súd pripomína, že napriek svojmu osobitnému charakteru nástroja na ochranu ľudských práv je Dohovor medzinárodnou zmluvou, ktorú treba vykladať v súlade s normami a zásadami medzinárodného verejného práva, a to najmä vo svetle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (odsek118 vyššie). Súd totiž nikdy nepovažoval ustanovenia Dohovoru za jediný referenčný rámec pre výklad práv a slobôd, ktoré obsahuje. Naopak, musí zohľadňovať aj všetky pravidlá a zásady medzinárodného práva uplatniteľné na vzťahy medzi zmluvnými stranami ( , Cyprus proti Turecku (spravodlivé odškodnenie) [GC], č. 25781/94, § 23, CEDH 2014, a odkazy v ňom uvedené, a Ukrajina proti Rusku (Krym) [GC], č. 20958/14 a 38334/18, § 912, 25. júna 2024). V súlade s článkom 31 ods. 1 Viedenského dohovoru sa teda každá zmluva musí vykladať v dobrej viere a s ohľadom na jej predmet a účel. Okrem kontextu sa zohľadní aj akákoľvek neskoršia prax pri uplatňovaní zmluvy a akékoľvek relevantné pravidlá medzinárodného práva uplatniteľné vo vzťahoch medzi stranami (článok 31 ods. 3 písm. b) a c) Viedenského dohovoru).
153. Na záver, pre účely tohto prípadu, Súd konštatuje, že podľa článkov 2 písm. d) a 21 Viedenského dohovoru sa pod pojmom „výhrada“ rozumie jednostranné vyhlásenie, bez ohľadu na jeho znenie alebo označenie, ktoré urobil štát s cieľom vylúčiť alebo zmeniť právny účinok ustanovenia zmluvy (odsek118 vyššie) v tomto štáte.
ii. O platnosti výhrad alebo interpretatívnych vyhlásení
154. Súd pripomína, že v súlade s článkom 19 Dohovoru je jeho úlohou zabezpečiť dodržiavanie záväzkov, ktoré vyplývajú pre zmluvné strany Dohovoru a jeho protokolov. Podľa článku 32 ods. 1 Dohovoru sa jeho právomoc vzťahuje na všetky otázky týkajúce sa výkladu a uplatňovania Dohovoru a jeho protokolov, ktoré mu budú predložené (Ukrajina a Holandsko proti Rusku [GC], č.os 8019/16 a 3 ďalšie, § 159, 9. júla 2025), ako aj na platnosť interpretačného vyhlásenia alebo výhrady (Belilos, citované vyššie, § 50, Slivenko a ďalší proti Lotyšsku (rozh.) [GC], č. 48321/99, § 60, CEDH 2002-II (výňatky) a Bénavent Díaz, uvedené rozhodnutie, § 53).
155. V súlade s článkom 57 Dohovoru musí výhrada, aby bola platná, spĺňať nasledujúce podmienky: a) musí byť vznesená v čase podpísania alebo ratifikácie Dohovoru alebo jeho protokolov, b) musí sa týkať konkrétneho ustanovenia Dohovoru, c) musí sa týkať konkrétnych zákonov platných v čase ratifikácie, d) nesmie mať všeobecný charakter a e) musí obsahovať stručný opis príslušného zákona (Põder a ďalší proti Estónsku (rozhodnutie), č. 67723/01, CEDH 2005-VIII, Liepājnieks proti Lotyšsku (rozhodnutie), č.o 37586/06, § 45, 2. novembra 2010, Schädler-Eberle proti Lichtenštajnsku, č. 56422/09, § 60, 18. júla 2013, a Benavent Díaz, už citované rozhodnutie, § 47).
156. Pod pojmom „všeobecná výhrada“ sa v článku 57 ods. 1 Dohovoru rozumie výhrada, ktorá sa nevzťahuje na konkrétne ustanovenie Dohovoru, alebo je formulovaná príliš vágne alebo široko na to, aby bolo možné posúdiť jej presný význam a rozsah pôsobnosti. Znenie vyhlásenia musí umožňovať presné posúdenie rozsahu záväzku zmluvného štátu, najmä pokiaľ ide o kategórie príslušných sporov, a nesmie sa dať vykladať rôznymi spôsobmi (Belilos, citované vyššie, § 55, Kozlova a Smirnova, citované rozhodnutie, a Benavent Díaz, citované rozhodnutie, § 50).
157. Článok 57 ods. 1 Dohovoru vyžaduje od zmluvných štátov „presnosť a jasnosť“ a žiada od nich, aby predložili stručný výklad príslušného zákona. Toto ustanovenie nekladie „len formálnu požiadavku“, ale stanovuje „podstatnú podmienku“, ktorá predstavuje „súčasne dôkazný prvok aj faktor právnej istoty“ (Belilos, citované vyššie, §§ 55 a 59, Weber proti Švajčiarsku, 22. mája 1990, § 38, séria A č.o 177, Eisenstecken proti Rakúsku, č. (o) 29477/95, § 24, CEDH 2000-X, Grande Stevens a ďalší, citované, § 208, a Benavent Díaz, citované rozhodnutie, § 48). Jej cieľom je poskytnúť najmä zmluvným stranám a orgánom Dohovoru záruku, že výhrada neprekračuje ustanovenia, od ktorých sa príslušný štát výslovne dištancoval (Belilos, citované vyššie, § 59, a Dacosta Silva proti Španielsku , č. 69966/01, § 37, CEDH 2006-XIII).
158118. Viedenský dohovor zase stanovuje podstatnú podmienku v článku 19 písm. c), podľa ktorej štát nemôže formulovať výhradu, ktorá je „nezlučiteľná s predmetom a účelom zmluvy“ (odsek118 vyššie). Takáto podstatná požiadavka je v súlade so všeobecným pravidlom výkladu zmlúv ustanoveným v článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru, citovaného vyššie (odsek vyššie). Nachádza sa okrem toho aj v usmernení 3.1 Príručky (odsek121 vyššie).
159. Súd na záver berie na vedomie odporúčanie č. 1671 (2004), prijaté 7. septembra 2004 Parlamentným zhromaždením Rady Európy, v ktorom vyzvalo štáty, aby zrušili výhrady formulované v čase ratifikácie dohovoru po tom, čo prípadne zmenili právne predpisy, ktoré boli dôvodom výhrady, s cieľom zosúladiť ich s dohovorom; na toto odporúčanie nadviazala odpoveď prijatá 8. júna 2005 Výborom ministrov, v ktorej sa všetky zmluvné strany vyzývajú, aby stiahli výhrady k dohovoru alebo k jeho protokolom (odseky123 –124 vyššie).
b) Uplatnenie týchto zásad na predmetný prípad
160. Súd konštatuje, že v ratifikačnom liste k Protokolu č. 7 k dohovoru, uloženom 20. decembra 2004, Portugalsko formulovalo „vyhlásenie“, v ktorom upresnilo, že pod pojmami „trestný čin“ a „prečin“ v článkoch 2 a 4 uvedeného protokolu rozumie skutky, ktoré podľa jeho vnútroštátneho práva predstavujú trestný čin (odsek105 vyššie). Ide o jedno z piatich „vyhlásení“, ktoré zmluvný štát predložil v rámci protokolu č.o 7, ktoré upresňujú, že pojmy „trestný“ alebo „trestne“ v zmysle tohto protokolu treba chápať s ohľadom na vnútroštátne právo (A a B proti Nórsku, citované vyššie, § 117).
161. Súd konštatuje, že Portugalsko spočiatku uvažovalo o formulovaní „výhrady“ k Protokolu č. 7, a nie o „vyhlásení“. V skutočnosti bolo uznesenie parlamentu č. 22/90 z 13. júla 1990, ktorým sa schvaľoval Protokol č.o 7 na účely jeho ratifikácie, ako aj prezidentský dekrét č. 51/90 z 27. septembra 1990, ktorým prezident republiky ratifikoval Protokol č. 7, sa odvolávajú na „výhradu“ (odsek105 vyššie). Stanovisko ministerstva zahraničných vecí č. 264/2005 z 12. mája 2005, ktorým sa zverejňuje uloženie ratifikačnej listiny týkajúcej sa Protokolu č. 7, naopak jasne uvádza, že v tejto súvislosti bolo formulované „vyhlásenie“ (odsek107 vyššie).
162. Pri skúmaní znenia „vyhlásenia“ Portugalska Súd konštatuje, že v ňom je spresnený požadovaný výklad článkov 2 a 4 Protokolu č. 7 (odsek105 vyššie). Konkrétne toto vyhlásenie znamená, že uplatňovanie týchto ustanovení na vnútroštátnej úrovni je podmienené definíciou pojmov „trestný čin“ a „prečin“ podľa vnútroštátneho práva. Inými slovami, konania, ktoré portugalské právo nekvalifikuje ako trestné, by v prípade Portugalska nespadali do pôsobnosti článku 4 Protokolu č. 7.
163. Talianska vláda z toho vyvodzuje, že vyhlásenie Portugalska by sa malo vykladať ako „podmienené interpretačné vyhlásenie“ v zmysle usmernenia 1.4 Príručky, keďže súhlas Portugalska s tým, aby bolo viazané článkami 2 a 4 Protokolu č. 7, by bol podmienený týmto výkladom (odseky121 a146 uvedené vyššie). Súd však na základe vecného obsahu vyhlásenia konštatuje, že zámerom vyhlasujúceho štátu bolo obmedziť vo svojom prípade rozsah pôsobnosti článkov 2 a 4 Protokolu č. 7 a vylúčiť z pôsobnosti týchto ustanovení akékoľvek konanie týkajúce sa priestupkov, ktoré nie sú na vnútroštátnej úrovni kvalifikované ako trestné činy. Podmienením uplatňovania článkov 2 a 4 Protokolu č. 7 tým, že sa majú vykladať presným spôsobom, bol skutočne sledovaný cieľ vyvolať právny účinok na ich uplatňovanie na vnútroštátnej úrovni. Vyhlásenie Portugalska sa teda skutočne dá považovať za „výhradu“ v zmysle článku 57 Dohovoru a článkov 2 a 21 Viedenského dohovoru (odsek118 vyššie).
164. Pokiaľ ide o platnosť spomínaného vyhlásenia, Súd konštatuje, že v rozsudku komory bolo toto vyhlásenie považované za nevyhovujúce formálnym požiadavkám stanoveným v článku 57 ods. 2 Dohovoru (odsek148 vyššie). Vzhľadom na jej obsah Veľká komora konštatuje, že toto vyhlásenie môže spochybniť samotnú podstatu článku 4 Protokolu č. 7, keďže stačí, aby sa trestný čin podľa vnútroštátneho práva nekvalifikoval ako „trestný“, a už je vylúčený z pôsobnosti tohto ustanovenia. Z tohto dôvodu je v rozpore s predmetom a účelom článku 4 Protokolu č. 7, ktorých cieľom je práve ochrana každého jednotlivca pred dvojitým stíhaním na základe absolútneho práva, ktoré nepripúšťa žiadne výnimky (odsek200 nižšie). Z toho vyplýva, že nie je platné.
165. Okrem toho Veľká komora konštatuje, že vzhľadom na chýbajúce „stručné zhrnutie“ vtedy v Portugalsku platného zákona, ktorý v čase podpísania Protokolu č.o 7 Dohovoru ani pri uložení jeho ratifikačnej listiny, nebol v súlade s ustanovením, na ktoré sa vzťahovalo vyhlásenie, neboli splnené ani požiadavky stanovené v článku 57 ods. 2 Dohovoru. Ako totiž Súd práve pripomenul, článok 57 ods. 1 Dohovoru vyžaduje od zmluvných štátov „presnosť a jasnosť“, pričom požiadavka „stručného opisu príslušného zákona“ predstavuje „súčasne dôkazný prvok aj faktor právnej istoty “ (Belilos, citované vyššie, §§ 55 a 59, Weber, citované vyššie, § 38, Grande Stevens a ďalší, citované vyššie, § 208, a Benavent Díaz, citované rozhodnutie, § 48). Keďže portugalská výhrada nešpecifikuje, ktoré konkrétne ustanovenia portugalského práva vylučujú trestné činy alebo konania z pôsobnosti článku 4 Protokolu č.o 7, neposkytuje preto v dostatočnej miere záruku, že neprekračuje ustanovenia, ktoré zmluvný štát výslovne vylúčil (pozri pre porovnanie Eisenstecken, citované vyššie, § 29, a Grande Stevens, citované vyššie, § 210; pozri tiež, a contrario, Chorherr proti Rakúsku, 25. augusta 1993, § 20, séria A č. 266-B, Kozlova a Smirnova, už spomenuté rozhodnutie, Steck-Risch proti Lichtenštajnsku (rozhodnutie), č. 63151/00, CEDH 2004-II, a Benavent Díaz, uvedené rozhodnutie, § 62). V tejto súvislosti Súd opätovne zdôrazňuje, že ani značné praktické ťažkosti pri uvedení a opise všetkých ustanovení, ktorých sa výhrada týka, nemôžu ospravedlniť nedodržanie podmienok stanovených v článku 57 Dohovoru (Grande Stevens, citované rozhodnutie, § 210 in fine).
166. V danom prípade teda chýbajúci „stručný výklad príslušného zákona“ spochybňuje aj výhradu, ktorú Portugalsko formulovalo na základe tohto ustanovenia.
167. Súd dospel k záveru, že je vecnou príslušnosťou oprávnený preskúmať námietku sťažovateľa založenú na článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
B. K opodstatnenosti sťažnosti
i. Mali konania, ktoré sú predmetom tohto konania, trestnoprávny charakter?
168. Sťažovateľ tvrdí, že správne konania, ktoré proti nemu začali BdP a CMVM, mali trestnoprávny charakter v zmysle článku 4 Protokolu č. 7, keďže mali zároveň preventívny aj represívny cieľ.
ii. Boli porušenia rovnaké (idem)?
169. Sťažovateľ tvrdí, že konania, ktoré proti nemu začali BdP, trestné súdy a CMVM na základe rovnakého oznámenia akcionára spoločnosti BCP, sa týkali súboru skutkových okolností, ktoré boli v čase a priestore neoddeliteľne prepojené, a to zavedenia systému „cirkulárneho obchodovania“ prostredníctvom offshore spoločností pod kontrolou spoločnosti BCP, v ktorej bol podpredsedom predstavenstva. Na základe kritéria idem factum uplatneného v rozsudku vo veci Sergueï Zolotoukhine (uvedenom vyššie, bod 82) tvrdí, že všetky tri konania sa týkali tých istých skutkových okolností.
170. Poukazuje na to, že hoci vnútroštátne súdy uznali, že skutky, ktoré mu boli kladené za vinu v rámci týchto troch konaní, boli podobné, dospeli k záveru, že neboli totožné z hľadiska kritéria idem crimen, ktoré zohľadňuje právny záujem chránený príslušným trestným činom, zatiaľ čo judikatúra Európskeho súdu a Súdneho dvora EÚ sa opiera o kritérium idem factum.
iii. Došlo k opakovanému stíhaniu (bis)?
171. Sťažovateľ tvrdí, že judikatúra ustanovená v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie) obmedzila rozsah a podstatu práva zaručeného článkom 4 Protokolu č. 7, hoci ide o nedotknuteľné a neodňateľné právo. Podľa neho tento rozsudok spochybňuje právoplatnosť rozsudku a zásadu právnej istoty a dáva štátom voľnú ruku na vytváranie viacerých orgánov a konaní zameraných na stíhanie tej istej osoby za tie isté skutky.
172. Argumentuje, že na dodržanie zásady „non bis in idem“ by štáty mali zaviesť jednotné trestné konania, ktoré by umožňovali plne a primerane sankcionovať najzávažnejšie a najzložitejšie protiprávne konania, pričom by sa zaručili práva obhajoby a zabránilo by sa záťaži vyplývajúcej z viacerých konaní. Podľa neho sú kritériá stanovené v rozsudku A a B proti Nórsku na určenie, či sú konania spojené dostatočne úzkou „vecnou a časovou väzbou“, nepresné. Konkrétne spochybňuje de facto opätovné zavedenie chráneného právneho záujmu alebo právnej kvalifikácie trestného činu ako kritéria na určenie existencie opakovania konaní v tomto rozsudku, hoci toto kritérium bolo vylúčené z analýzy zásady „idem“ v rozsudku v veci Sergej Zolotuchin. Tvrdí, že prostredníctvom požiadavky proporcionality sankcií rozsudok vo veci A a B proti Nórsku pripúšťa výnimku zo zásady „non bis in idem“, ktorá je nezlučiteľná s absolútnym a neodvolateľným charakterom práva zaručeného článkom 4 Protokolu č. 7. Podľa neho by žiadna nevyhnutnosť nemala odôvodňovať obmedzenie tejto zásady. Vyzýva Súd, aby sa vrátil k judikatúre uvedenej v rozsudkoch v prípadoch Sergej Zolotuchin (uvedený vyššie) a Grande Stevens a ďalší (uvedený vyššie) s cieľom obmedziť diskrečnú právomoc štátov v oblasti trestného stíhania a lepšie chrániť jednotlivcov pred neistotou a svojvôľou.
173. Sťažovateľ tvrdí, že ak by sa Veľká komora rozhodla pri analýze tohto prípadu odvolať na kritériá stanovené v rozsudku A a B proti Nórsku, mala by uznať neexistenciu „vecných a časových súvislostí“ medzi tromi spornými konaniami a z nasledujúcich dôvodov dospieť k záveru, z nasledujúcich dôvodov, že došlo k opakovanému stíhaniu sťažovateľa za tie isté skutky, čo je v rozpore s článkom 4 Protokolu č. 7.
174. Po prvé, sporné konania podľa neho nesledovali komplementárne ciele. V tejto súvislosti tvrdí, že právny záujem, ktorý sleduje trestné konanie, a to všeobecný záujem spoločnosti na riadne fungujúcom finančnom trhu, zahŕňa záujmy, na ktoré sa zameriavajú správne konania CMVM a BdP, a to ochranu investorov a bankového systému.
Po druhé, dotknutá osoba tvrdí, že napriek tomu, že bol podpredsedom predstavenstva BCP, nemohol predvídať, že proti nemu budú začaté tri konania v súvislosti s rovnakými skutkami.
Po tretie, tvrdí, že vnútroštátne právo neobsahovalo žiadne ustanovenie, ktoré by zabránilo opakovanému zhromažďovaniu a posudzovaniu dôkazov. Pripúšťa, že orgány sa stretli a došlo medzi nimi k určitým interakciám, nevidí v tom však žiadnu koordináciu, čo podľa neho potvrdzuje aj dĺžka konaní trvajúcich dvanásť rokov. Zdôrazňuje, že v rámci troch sporných konaní bolo vypočutých 147 svedkov a desať obžalovaných, niektorí z nich viackrát. Uvádza, že on sám bol vypočutý tridsaťštyrikrát. Tiež tvrdí, že trestné odsúdenie s uložením doplnkových sankcií by bolo postačujúce na potrestanie sporných skutkov a že konanie pred CMVM malo byť prinajmenšom ukončené po tom, ako trestné odsúdenie nadobudlo právoplatnosť.
175. Po štvrté tvrdí, že ani jeho oslobodenie na konci konania iniciovaného BdP, ani jeho odsúdenie na konci trestného konania na podmienečný trest odňatia slobody výmenou za zaplatenie sumy 300 000 EUR charitatívnej inštitúcii neboli zohľadnené v rámci konania pred CMVM. Tvrdí, že vnútroštátne súdy mali zohľadniť jeho oslobodenie, pričom sa v tejto súvislosti odvoláva na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Di Puma a Zecca (uvedené v bode134 vyššie), ktoré sa, rovnako ako v tomto prípade, týkalo priestupku manipulácie s trhom. Podľa neho odmietnutie CMVM zohľadniť na účely stanovenia celkovej sankcie na konci konania vedeného pred ňou predtým uložený trest odňatia slobody z dôvodu, že sankcie mali odlišný charakter, je v rozpore s cieľmi, ktoré sleduje zásada non bis in idem. Žalobca v tejto súvislosti cituje rozsudok SDEÚ vo veci Garlsson Real Estate a i., v ktorom SDEÚ konštatoval, že článok 50 Charty bráni pokračovaniu v správnom konaní po odsúdení v trestnom konaní (bod 60 rozsudku citovaného v odseku133 vyššie). Kritizuje teda analýzu, ktorú v tejto súvislosti vykonala komora, a domnieva sa, že neuskutočnila žiadnu kontrolu proporcionality sankcií, ktoré mu boli uložené.
176. Po piate, sťažovateľ poukazuje na chýbajúcu časovú súvislosť medzi týmito tromi konaniami vzhľadom na štvorročný časový odstup, ktorý oddeľuje na jednej strane ukončenie trestného konania a konania začatého BdP a na druhej strane ukončenia konania pred CMVM, pričom v tejto súvislosti odkazuje na porovnanie s rozsudkami vo veciach „ “ Goulandris a Vardinogianni proti Grécku e (č. 1735/13, §§ 79–80, 16. júna 2022) a Nodet proti Francúzsku (č. 47342/14, §§ 52–53, 6. júna 2019).
i. Mali príslušné konania v tejto veci trestnoprávny charakter?
177. Vláda tvrdí, že správne konania vedené BdP a CMVM nemožno považovať za konania trestnej povahy z nasledujúcich dôvodov. Po prvé, uvádza, že sankcie uložené v rámci týchto konaní sú kvalifikované ako správne (a nie trestné) a v dôsledku toho sa nezapisujú do registra trestov. Po druhé, uvádza, že tieto sankcie majú čisto majetkový charakter a v prípade nezaplatenia nemôžu byť nahradené trestom odňatia slobody. Po tretie, dodáva, že tieto sankcie sa vzťahujú na obmedzenú a vopred definovanú skupinu osôb s konkrétnymi vlastnosťami. Po štvrté, tvrdí, že uložené sankcie majú za cieľ zabezpečiť riadne fungovanie príslušných správnych orgánov. Vláda vyzýva Súd, aby posúdil prísnosť sankcií nie in abstracto, ale in concreto. Na záver konštatuje, že vo veci Prina proti Rumunsku (č. 37697/13, §§ 53–54, 8. septembra 2020) Súd dospel k záveru, že sporná pokuta, ktorá mala spoločné črty – tak z hmotnoprávneho, ako aj z procesného hľadiska – so správnymi pokutami, ktoré sú predmetom tohto konania, nebola „trestným“ opatrením v zmysle jeho judikatúry, a že preto sa článok 4 Protokolu č. 7 neuplatňoval.
178. Vláda tvrdí, že kritériá na určenie, či má dané konanie „trestnoprávny charakter“ na účely článku 4 Protokolu č. 7, sa nemusia nevyhnutne zhodovať s kritériami používanými na posúdenie existencie „obvinenia v trestnej veci“ v zmysle článku 6 Dohovoru.
ii. Boli trestné činy rovnaké (idem)?
179. Vláda tvrdí, že napriek spoločnému všeobecnému kontextu všetkých troch sporných konaní boli skutky, ktoré sa sťažovateľovi kládli za vinu, odlišné. Spochybňuje tak záver, ku ktorému dospela komora vo svojom rozsudku z 8. októbra 2024, opierajúc sa o kritérium idem factum stanovené v rozsudku v prípade Sergeja Zolotuchina (uvedenom vyššie). Aby bolo možné dospieť k záveru, že skutky boli rovnaké, museli by podľa nej byť „identické“, keďže „podobný“ charakter skutkov nestačí, a už vôbec nie podobný kontext. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudky SDEÚ vo veciach Engie România (bod 58 rozsudku citovaného v odseku136 vyššie) a bpost (bod 36 rozsudku citovaného v odseku135 vyššie).
180. Vláda poukazuje na to, že hoci existuje spoločný kontext, skutky boli spáchané v priebehu viac ako desiatich rokov, v súvislosti s inými osobami, v rôznych oblastiach a na rôzne účely, pričom ako porovnanie uvádza vec Ramda proti Francúzsko (č. 78477/11, 19. decembra 2017). Tvrdí, že ich zhrnutie s cieľom zahrnúť ich do jedného skutkového idemu by bolo neprimerané. Rovnako poukazuje na to, že vnútroštátne súdy vylúčili akúkoľvek zhodu skutkových okolností a považovali trestné činy za odlišné s ohľadom na objektívne a subjektívne prvky týkajúce sa každého z nich, čím dospeli k záveru, že zásada non bis in idem nebola porušená. Z tohto dôvodu sa domnieva, že konania, o ktorých je v danej veci reč, sa netýkali súboru skutkových okolností neoddeliteľne prepojených v čase a priestore a netýkali sa toho istého konania, toho istého páchateľa a toho istého časového obdobia, pričom v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok vo veci Maresti proti Chorvátsku (č.o 55759/07, § 63, 25. júna 2009). Zdôrazňuje, že medzi skutkovými okolnosťami, ktorých sa sporné konania týkali, neexistovala žiadna zhoda, pričom poukazuje najmä na nasledujúce skutočnosti:
- konanie vedené CMVM sa týkalo nepravdivých a neúplných informácií, ktoré boli prostredníctvom systému finančného informovania poskytnuté investorom v konkrétnych termínoch, a to 31. marca 2004, 11. apríla 2005, 20. apríla 2006, 28. júna 2007, 6. novembra 2007 a 23. novembra 2007;
- konanie začaté BdP sa týkalo informácií, ktoré jej boli poskytnuté v rokoch 2002 až 2007 v rámci jej dozorných povinností, ako aj účtovných informácií poskytnutých v listoch a počas zasadnutí;
- trestné konanie sa v súvislosti s trestným činom manipulácie s trhom týkalo stratégie zavedenej s cieľom umelo ovplyvniť kurz akcií spoločnosti BCP, čo bol prvok, ktorý v konaní pred CMVM chýbal. Trestný čin falšovania a používania falzifikátov sa zase týkal informácií o likvidite akcií zverejnených v správach a v účtovníctve za roky 2000 až 2003, zatiaľ čo konanie pred CMVM sa týkalo informácií poskytnutých do systému finančného výkazníctva.
181. Vláda tvrdí, že pojem trestného činu nemôže úplne ignorovať chránený právny záujem, ktorý je základom každého trestného činu. Podľa nej by sa Súd mal zamyslieť nad tým, či je potrebné prehodnotiť kritérium „idem“, ktoré bolo prijaté v rozsudku vo veci Sergeja Zolotuchina, vzhľadom na to, že sa kontext zmenil, najmä po finančnej kríze v roku 2008. Vyzýva Súd, aby sa inšpiroval kritériom „idem factum illicitum“, ktoré sa uplatňuje v judikatúre Ústavného súdu, pričom v tejto súvislosti odkazuje na rozsudky č. 298/2021 a 816/2024 (odseky112 a114 –115 uvedené vyššie). Podľa neho by v prípade, ak sa chránené právne záujmy líšia, mali byť povolené doplňujúce konania. Naopak, ak sa chránené právne záujmy zhodujú, došlo by k opakovaniu konaní, čo by bolo v rozpore s článkom 4 Protokolu č. 7.
iii. Došlo k opakovanému stíhaniu (bis)?
182. Vláda uznáva, že článok 4 Protokolu č. 7 sa nevzťahuje na „vecnú a časovú súvislosť“ medzi rôznymi konaniami. Napriek tomu tvrdí, že zásady stanovené v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku umožňujú dosiahnuť správnu rovnováhu medzi dodržiavaním zásady non bis in idem a povinnosťou všetkých štátov potláčať protiprávne konanie, v prípade potreby prostredníctvom doplnkových konaní. Zdôrazňuje, že súbežné začatie trestných a správnych konaní je často nevyhnutné, ak sporné otázky vyžadujú vysokú úroveň odborných znalostí, najmä v odvetviach trhu s cennými papiermi, životného prostredia, energetiky a civilného letectva. Je toho názoru, že zabrániť štátom v tom, aby prostredníctvom primeraných konaní sankcionovali skutky, ktoré po celé desaťročia poškodzovali finančný sektor v Portugalsku a jeho dôveryhodnosť, by podkopalo dôveryhodnosť štátu a jeho inštitúcií a ponechalo by občanov bez ochrany.
183. Vláda argumentuje, že postihovanie tohto druhu protiprávnych konaní prostredníctvom jediného konania by viedlo k mimoriadne zložitým a zdĺhavým konaniam, a tým by bránilo rýchlemu a účinnému ukladaniu sankcií. Podľa vlády sú kritériá stanovené v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku dostatočne presné na to, aby poskytovali právnu istotu tak štátom, ako aj subjektom práva. Okrem toho by sa judikatúra Súdu zhodovala s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (odkazuje najmä na rozsudky vo veciach Menci, Garlsson Real Estates a ďalšie, Di Puma a Zecca, bpost a Engie România, citované v odsekoch132 –136 vyššie).
184. Pokiaľ ide o túto vec, vláda tvrdí, že otázka existencie „konečného“ rozhodnutia nie je relevantná, keďže konania prebiehali súbežne.
185. Následne žiada Súd, aby konštatoval, že nedošlo k opakovanému stíhaniu sťažovateľa, keďže sporné konania boli prepojené dostatočne úzkou „vecnou a časovou väzbou“, aby tvorili ucelený celok v súlade s článkom 4 Protokolu č. 7, a to z nasledujúcich dôvodov. Po prvé poukazuje na to, že vzhľadom na rôzne chránené právne záujmy mali konania za cieľ sankcionovať rôzne aspekty protiprávneho správania sťažovateľa a boli teda komplementárne. Po druhé tvrdí, že sporné konania boli nielen predvídateľné, ale aj odôvodnené. Zdôrazňuje, že sťažovateľ sa vo funkcii podpredsedu predstavenstva BCP dobrovoľne podrobil dohľadu správnych orgánov regulujúcich finančný a bankový sektor, a preto bolo prirodzené, že voči nemu prebiehali rôzne konania v súvislosti s porušením povinností, ktoré mal voči týmto orgánom. Po tretie uvádza, že vnútroštátne právo stanovuje nepretržitú spoluprácu medzi súdnymi a správnymi orgánmi, ktoré vedú paralelné konania. V tejto súvislosti konštatuje, že ak došlo k opakovanému zhromažďovaniu dôkazov, konkrétne k vypočutiu navrhovateľa a svedkov tromi stíhacími orgánmi, stalo sa tak na žiadosť navrhovateľa. Po štvrté, tvrdí, že sankcie uložené v rámci trestného konania a konania vedeného BdP boli zohľadnené na konci konania iniciovaného CMVM, keďže doba, počas ktorej boli vykonávané doplnkové sankcie, bola zohľadnená v rozsudku TPIC z 8. júna 2018, ktorý potvrdil odvolací súd v Lisabone 11. júla 2019 (odseky80 a82 uvedené vyššie). Po piate, napriek časovému odstupu medzi konaním pred CMVM a oboma ostatnými konaniami vláda tvrdí, že medzi konaniami existuje „časová súvislosť“, keďže sa väčšinu času odohrávali paralelne.
i. K pojmu „trestné konanie“ v zmysle článku 4 Protokolu č. 7
186. Talianska vláda tvrdí, že pojem „trestné konanie“ treba vykladať vo svetle výrazov „trestné obvinenie“ a „trest“, ktoré sa nachádzajú v článku 6, resp. v článku 7 dohovoru. Pripúšťa, že tieto pojmy možno vykladať autonómne za predpokladu, že sa neodchyľujú od právnych systémov, do ktorých patria. Podľa nej totiž musia hranice autonómnych pojmov vždy zohľadňovať kontext vnútroštátneho práva, pričom v tejto súvislosti odkazuje na rozsudky vo veciach Engel (8. júna 1976, § 82, séria A č. 22) a Öztürk proti Nemecku (č. 8544/79, §§ 49–53, 21. februára 1984) a na odlišný názor sudcu Matschera pripojený k rozsudku König proti Nemecku (28. júna 1978, séria A č. 27). Talianska vláda tvrdí, že porovnávacia štúdia rôznych právnych systémov členských štátov by ukázala, že správne konania a sankcie, ako sú tie v predmetnej veci, nepatria do oblasti trestných vecí v zmysle článku 4 Protokolu č. 7.
187. Pokiaľ ide o Engelove kritériá, na ktoré sa Súdna dvor opiera pri posudzovaní, či konanie patrí do oblasti trestnej veci, talianska vláda uvádza niekoľko pripomienok. V prvom rade zdôrazňuje, že pri uplatňovaní druhého kritéria, týkajúceho sa povahy priestupku a uplatneného opatrenia, je dôležité určiť, či príslušný zákon mieri na určitú skupinu osôb s osobitným postavením ( Bendenoun proti Francúzsku , 24. februára 1994, § 47, séria A č.o 284) a či sú konania súvisiace s jeho prijatím a vykonaním trestnoprávneho charakteru ( Welch proti Spojenému kráľovstvu , 9. februára 1995, § 28, séria A č. (o) 307-A). Po druhé tvrdí, že tretie kritérium, týkajúce sa prísnosti sankcie, by sa malo posudzovať nielen abstraktne, ale aj so zreteľom na konkrétnu sankciu, ktorá bola dotknutej osobe skutočne uložená, pričom sa v tejto súvislosti odvoláva na rozsudok Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu (28. jún 1984, §§ 72–73, séria A č. 80).
188. Talianska vláda uvádza, že je dôležité rozlišovať medzi rozsahom pôsobnosti článku 4 Protokolu č. 7 a rozsahom pôsobnosti článkov 6 a 7 Dohovoru, pričom trestná vec v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 by sa podľa nej mala vykladať reštriktívne. S odvolaním sa na rozsudok vo veci „ Vegotex International S.A. proti Belgicku“ ([GC], č.o 49812/09, § 76, 3. novembra 2022) tvrdí, že v prípade trestných činov, ktoré nepatria do tradičných kategórií spadajúcich do „tvrdého jadra“ trestného práva, by sa záruky poskytované článkom 4 Protokolu č. 7 nemali uplatňovať v plnom rozsahu.
ii. K pojmu „porušenie“ v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 (tamže)
189. Talianska vláda vyzýva Súdny dvor, aby prehodnotil pojem „porušenia“, ktorý používa vo svojej judikatúre, a aby do neho zahrnul ďalšie objektívne prvky, ako napríklad príčinnú súvislosť, účinok príslušného konania a totožnosť obete. Dodáva, že okrem skutkových okolností by sa mal zohľadniť aj chránený právny záujem. Podľa nej, vzhľadom na to, že pojem chráneného právneho záujmu je blízky zmluvnému pojmu „sledovaného cieľa“, existencia rôznych chránených právnych záujmov by mala vždy môcť odôvodniť dvojité sankcionovanie.
iii. K kritériám potrebným na určenie, či konania spadajú do integrovaného systému, alebo či ide o opakované stíhanie (bis)
190. Talianska vláda s odvolaním sa na rozsudky vo veciach Menci, Garlsson Real Estate a ďalší a Di Puma a Zecca (uvedené vyššie, odseky132 –134 ) poukazuje na to, že judikatúra Súdneho dvora EÚ sa zhoduje s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v tom, že kombinácia konaní s komplementárnymi cieľmi je prijateľná na potrestanie rôznych aspektov protiprávneho konania.
191. Zároveň však konštatuje, že je potrebné objasniť pojem „časovej súvislosti“ stanovený v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie). Podľa neho dĺžka konaní nemôže byť relevantným kritériom na určenie, či takáto súvislosť existuje, keďže dĺžka konaní sa môže líšiť jednak v dôsledku špecifických charakteristík každého z nich a jednak v dôsledku uplatňovania práva na obhajobu zo strany osôb, ktorých sa týkajú. Časový odstup medzi dvoma konaniami by sa teda mohol odôvodniť odlišnými a vzájomne sa dopĺňajúcimi cieľmi, ktoré sa nimi sledujú, ako aj odlišnými spôsobmi zhromažďovania a posudzovania dôkazov.
b) Európska asociácia trestných advokátov (ECBA)
192. ECBA na úvod zdôrazňuje, že zásada „non bis in idem“ je základným kameňom zásady právnej istoty a má nielen vecný rozmer (súvisiaci s racionalitou a proporcionalitou sankcií), ale aj procesný rozmer (súvisiaci s množstvom konaní), z čoho vyplýva potreba prísneho výkladu, ktorý chráni práva jednotlivca. Táto zásada by tak bola zárukou proti zneužívaniu moci zo strany štátov a poskytovala by každej osobe, ktorá bola súdená a odsúdená, právo začať nový život.
193. ECBA uznáva, že rozsudok vo veci A a B proti Nórsku znamenal zlom v porovnaní s predchádzajúcim prísnejším výkladom zásady non bis in idem zo strany Súdneho dvora a že v mnohých praktických kontextoch prispel k zabezpečeniu určitého stupňa racionality a proporcionality v konaniach s dvojitou líniou. Konštatuje, že tento rozsudok by si však zaslúžil objasnenie, aby boli zavedené prísne procesné záruky a obmedzenia.
194. ECBA tvrdí, že aj keď je medzi rôznymi konaniami preukázaná dostatočne úzka vecná a časová súvislosť, z hľadiska zlučiteľnosti s článkom 4 Protokolu č. 7 je dôležité, aby bola dodržaná zásada proporcionality, a to najmä na týchto troch úrovniach.
Po prvé, kumulácia sankcií, dopad na povesť dotknutej osoby a psychická záťaž vyplývajúca z duplicity konaní by mali byť primerané závažnosti spáchaných priestupkov a nemali by spochybňovať celkovú spravodlivosť takéhoto represívneho systému. Okrem toho by mal byť v zákone stanovený maximálny limit pre akúkoľvek kumuláciu trestných a správnych sankcií. Tento limit by mal zohľadňovať aj všetky psychické a morálne ujmy utrpené v dôsledku množstva konaní. Takýto právny rámec by mal byť vytvorený s cieľom zaručiť primeranosť akéhokoľvek kumulovania sankcií vo vzťahu k závažnosti príslušných priestupkov, ako keby išlo o jediné a integrované konanie.
Po druhé, príslušné konania by mali byť nielen koordinované na procesnej úrovni, ale aj harmonizované z hľadiska veci samej, aby sa zabránilo dvojitému potrestaniu toho istého aspektu protiprávneho konania. Koordinčné mechanizmy by preto mali zabezpečiť, aby celková výška sankcií neprekročila určité limity a aby sa akákoľvek už uložená sankcia zohľadnila v rámci následného konania.
Po tretie, s ohľadom na zásadu právnej istoty by osoby mali mať nielen možnosť predvídať, že proti nim budú začaté zmiešané konania, ale mali by sa tiež môcť spoľahnúť na dodržiavanie zásady právoplatnosti rozsudku.
195. ECBA zastáva názor, že samotná existencia viacerých, časovo zdĺhavých konaní predstavuje trest pre každú dotknutú osobu, bez ohľadu na výsledok. Takáto situácia by preto mala zostať výnimočná a mala by byť odôvodnená závažnými dôvodmi. Navyše, aj keby sme pripustili existenciu kombinovaných konaní, nemali by ohrozovať právo dotknutých osôb na obhajobu. Rozdrobenie konaní a ich pridelenie rôznym orgánom, ktoré uplatňujú odlišné procesné pravidlá v rôznych lehotách, však bráni vytvoreniu koherentných a účinných obhajobných stratégií. Podľa ECBA sa dotknuté osoby nakoniec musia brániť súčasne aj postupne v rámci paralelných konaní vedených proti nim, čo môže viesť k nekonzistentnostiam pri posudzovaní skutkového stavu, a to v rozpore s právom na spravodlivý proces. ECBA tvrdí, že najviac znepokojujúcou otázkou je povinnosť obvinených spolupracovať v rámci správnych konaní pod hrozbou sankcií, hoci ich výpovede môžu byť použité v rámci trestného konania. Vidí v tom porušenie práva obvinených mlčať a nevypovedať proti sebe. Mali by sa preto stanoviť jasné pravidlá, aby sa zabránilo prenosu a použitiu informácií získaných týmto spôsobom.
196. Vo svojom rozsudku z 8. októbra 2024 komora jednomyseľne dospela k záveru, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného článkom 4 ods. 1 Protokolu č. 7. Najskôr konštatovala, že tri sporné konania v danej veci mali trestnoprávny charakter. Následne dospela k záveru, že môže „prijmúť, že skutkové okolnosti, ktoré boli predmetom troch sporných konaní, boli v podstate rovnaké“. Nakoniec na základe zásad stanovených vo veci A a B proti Nórsku rozhodla, že tri sporné konania spája „dostatočne úzka vecná a časová súvislosť“ a že tak tvoria ucelený celok z nasledujúcich dôvodov.
197. Po prvé, tri sporné konania v danej veci sledovali komplementárne ciele a týkali sa nielen in abstracto, ale aj in concreto rôznych aspektov príslušného spoločensky odsúdeniahodného konania.
Po druhé, tieto konania boli predvídateľným dôsledkom, a to tak z právneho hľadiska, ako aj v praxi, toho istého trestného konania.
Po tretie, boli vedené koordinovane trestnými súdmi, CMVM a BdP s cieľom čo najviac zabrániť opakovanému zhromažďovaniu a posudzovaniu dôkazov.
Po štvrté, doplnkový trest uložený na záver trestného konania a vykonaný aj v rámci konania pred BdP bol zohľadnený v konaní pred CMVM.
Po piate, senát konštatoval existenciu časovej súvislosti, keďže všetky tri konania boli začaté približne v rovnakom čase (medzi koncom roka 2007 a začiatkom roka 2008) a hoci konanie pred CMVM bolo ukončené až o štyri roky neskôr, vzhľadom na potrebu prehodnotiť celkovú správnu sankciu po vyhlásení premlčania jedného zo správnych deliktov, za ktoré bol navrhovateľ odsúdený, prebiehali paralelne až do roku 2015.
198. Súd najprv zhodnotí všeobecné zásady vyplývajúce z jeho judikatúry týkajúcej sa výkladu a uplatňovania zásady „non bis in idem“ uvedenej v článku 4 Protokolu č. 7 (body a) až c) nižšie). Zamerá sa na vyvodenie potrebných záverov, pričom poskytne potrebné objasnenia a úpravy metodiky a príslušných kritérií (bod d) nižšie). Nakoniec uplatní túto zásadu v zmysle jej výkladu na skutkový stav, ktorý uviedol sťažovateľ (bod e) nižšie).
199. Článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru zakotvuje základné právo, podľa ktorého nikto nesmie byť trestne stíhaný ani potrestaný za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom (Serguej Zolotuchin, citované rozhodnutie, § 58, Velkov proti Bulharsku e, č.o 34503/10, § 44, 21. júla 2020, a Mihalache proti Rumunsku [GC], č. 54012/10, § 48, 8. júla 2019). Opakované stíhanie, súdne konanie alebo trest je kľúčovým prvkom právnej situácie, na ktorú sa vzťahuje článok 4 Protokolu č. 7 (Nikitine proti Rusku, č. 50178/99, § 35, CEDH 2004-VIII, a Mihalache, citované vyššie, § 48).
200. Podobne ako články 2, 3, 4 ods. 1 a 7 Dohovoru, ani toto ustanovenie, ako sa uvádza v jeho odseku 3, nepodlieha žiadnej výnimke podľa článku 15 (A a B proti Nórsku, citované vyššie, § 106). Právo, ktoré zakotvuje, nemôže byť ani predmetom obmedzení zo strany štátov a musí byť preto zaručené kdekoľvek, pre každú osobu a za akýchkoľvek okolností.
201. Prvý odsek článku 4 Protokolu č. 7 uvádza tri zložky zásady „non bis in idem“: rôzne konania začaté „súdmi toho istého štátu “ (pozri odsek 27 vysvetľujúcej správy k Protokolu č. 7 citovanej v odseku122 vyššie) musia mať „trestnoprávny“ charakter, musia sa týkať tých istých skutkov a musí ísť o opakované stíhanie (Mihalache, citované vyššie, § 49, a Velkov, citované vyššie, § 44).
b) Metodika a kritériá používané doteraz v súvislosti so zásadou „non bis in idem“
i. Kritériá na určenie, či má konanie trestnoprávny charakter a spadá do pôsobnosti článku 4 Protokolu č. 7
202. Článok 4 Protokolu č. 7 sa uplatňuje iba v trestných veciach. V odseku 32 vysvetľujúcej správy k Protokolu č. 7 sa totiž uvádza, že „článok 4 sa uplatňuje iba na rozsudok a odsúdenie osoby v rámci trestného konania. Neznamená to teda, že táto osoba nemôže byť za ten istý čin predmetom trestného stíhania aj konania iného charakteru (napríklad disciplinárneho konania v prípade úradníka)“ (odsek122 vyššie).
203. Na určenie, či má konanie trestnoprávny charakter a spadá do pôsobnosti článku 4 Protokolu č.o 7, Súd sa opiera o tri Engelove kritériá týkajúce sa pojmu „obvinenie v trestnej veci“ v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru (Engel a ďalší, citované vyššie, § 82), a to: 1) právna kvalifikácia trestného činu podľa vnútroštátneho práva, 2) samotná povaha trestného činu a 3) miera prísnosti sankcie, ktorej môže dotknutá osoba podliehať, pričom druhé a tretie kritérium sú alternatívne a nie nevyhnutne kumulatívne, čo však nevylučuje kumulatívny prístup (Serguej Zolotuchin, citované rozhodnutie, § 53).
ii. Kritériá na určenie, či sú trestné činy v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 rovnaké (tamže)
204. V rozsudku v veci Sergej Zolotuchin (uvedenom vyššie, § 82) Súdny dvor konštatoval, že článok 4 Protokolu č.o 7 by sa mal vykladať tak, že zakazuje stíhať alebo súdiť osobu za druhý „trestný čin“, pokiaľ tento vychádza z „identických skutkov“ alebo zo skutkov, ktoré sú „v podstate rovnaké“ ako skutky prvého trestného činu.
205. Posúdenie súdom otázky, či sú skutkové okolnosti oboch konaní identické alebo v podstate rovnaké, vychádza z porovnania opisu skutkových okolností týkajúcich sa trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ už odsúdený, s opisom skutkových okolností týkajúcich sa druhého trestného činu. Je irelevantné, ktoré časti nových obvinení budú v následnom konaní nakoniec uznané alebo zamietnuté, keďže článok 4 Protokolu č. 7 stanovuje záruku proti novému stíhaniu alebo riziku nového stíhania, a nie zákaz druhého odsúdenia alebo druhého oslobodenia (ibidem, § 83).
iii. Kritériá na určenie, či ide o spojenie konaní tvoriacich ucelený celok (bis)
206. V rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie, § 123) Súd konštatoval, že článok 4 Protokolu č.o 7 nevylučuje právne systémy, ktoré sa zaoberajú daným protispoločenským činom „integrovaným“ spôsobom, a to najmä tým, že ho trestajú v rámci paralelných fáz vedených rôznymi orgánmi na rôzne účely. Dodala, že je však potrebné nájsť správnu rovnováhu medzi nevyhnutnou ochranou záujmov jednotlivca chránených zásadou non bis in idem na jednej strane a zohľadnením osobitného záujmu spoločnosti na tom, aby mohla príslušnú oblasť regulovať primeraným spôsobom, na strane druhej (tamže, § 124).
207. Článok 4 Protokolu č. 7 nevylučuje vedenie zmiešaných konaní, a to aj až do ich ukončenia, za predpokladu, že sú splnené určité podmienky. Konkrétne, aby presvedčil Súd o tom, že nedošlo k opakovanému stíhaniu, súdnemu konaniu alebo trestu (bis), ktoré zakazuje článok 4 Protokolu č. 7, musí žalovaný štát presvedčivo preukázať, že dané zmiešané konania sú spojené „dostatočne úzkou vecnou a časovou väzbou“. Inými slovami, musí sa preukázať, že tieto konania sa spájajú tak, že tvoria ucelený celok. To znamená nielen to, že sledované ciele a prostriedky použité na ich dosiahnutie musia byť v podstate komplementárne a musia medzi nimi existovať časová súvislosť, ale aj to, že prípadné dôsledky vyplývajúce z takejto organizácie právneho posudzovania daného konania musia byť primerané a predvídateľné pre dotknutú osobu (ibidem, § 130).
α) Kritériá relevantné na určenie existencie vecnej súvislosti
208. K dnešnému dňu medzi relevantné prvky na posúdenie existencie dostatočne úzkeho vzťahu z vecného hľadiska patria najmä tieto (A a B proti Nórsku, citované vyššie, § 132):
– otázka, či sa jednotlivé konania zameriavajú na komplementárne ciele a týkajú sa tak nielen in abstracto, ale aj in concreto rôznych aspektov konania poškodzujúceho príslušnú spoločnosť;
– či je kombinácia príslušných konaní predvídateľným dôsledkom toho istého trestného konania, a to tak z právneho hľadiska, ako aj v praxi (tamže);
– či boli dané konania vedené spôsobom, ktorý v čo najväčšej miere zabraňuje akémukoľvek opakovaniu pri zhromažďovaní a posudzovaní dôkazov, najmä vďaka primeranej spolupráci medzi rôznymi príslušnými orgánmi, z čoho vyplýva, že zistenie skutkového stavu vykonané v jednom z konaní bolo prevzaté do druhého;
– a predovšetkým otázka, či sankcia uložená na záver konania, ktoré sa skončilo ako prvé, bola zohľadnená v konaní, ktoré sa skončilo ako posledné, a to tak, aby dotknutej osobe nebola nakoniec uložená neprimeraná záťaž, pričom toto riziko je menej pravdepodobné, ak existuje kompenzačný mechanizmus určený na zabezpečenie toho, aby celková výška všetkých uložených trestov bola primeraná.
209. Súd mal príležitosť zdôrazniť vo vyššie uvedenej veci A a B proti Nórsku a v niekoľkých následných veciach, že zmiešané konania budú s väčšou pravdepodobnosťou spĺňať kritériá komplementarity a súdržnosti, ak sankcie, ktoré možno uložiť v konaní, ktoré nie je formálne kvalifikované ako „trestné“, sú špecifické pre dané správanie a svojou povahou nespadajú svojou prísnosťou ani tým, či majú hanlivý charakter, do „tvrdého jadra trestného práva“ (ibidem, § 133, s odkazom na rozsudok Jussila proti Fínsku [GC], č.o 73053/01, § 33, CEDH 2006-XIV; pozri tiež, ako novší príklad, Goulandris a Vardinogianni, citované vyššie, § 74, kde ide o správnu pokutu za nelegálnu výstavbu, sankciu, ktorá bola posúdená ako špecifická pre dané konanie a bez stigmatizujúceho charakteru).
210. Súd sa v súvislosti so zmiešanými konaniami musel zaoberať aj otázkou, či pokračovanie v druhom konaní, hoci v prvom konaní bol vynesený oslobodzujúci rozsudok, predstavovalo porušenie práva zaručeného článkom 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. V rozsudku Kapetanios a ďalší proti Grécku (č. 3453/12 a ďalšie 2, § 67, 30. apríla 2015), ktorý predchádzal uvedenému rozsudku A a B proti Nórsku, Súdny dvor konštatoval, že pokračovanie konaní pred správnymi súdmi proti sťažovateľom, hoci v prvom konaní pred trestnými súdmi boli v ich prospech vynesené oslobodzujúce rozsudky, predstavovalo porušenie práva zaručeného článkom 4 Protokolu č.o 7, vzhľadom na zhodnú povahu oboch sérií príslušných konaní, sporných skutkov a skutkových znakov príslušných trestných činov (Kapetanios a ďalší, citované vyššie, § 74; pozri tiež Sismanidis a Sitaridis proti Grécku, č.os 66602/09 a 71879/12, §§ 45–46, 9. júna 2016). V novšom rozsudku vo veci C.Y. proti Belgicku (č. (o) 19961/17, 14. novembra 2023) dospel Súd k odlišnému záveru: po tom, čo konštatoval, že sťažovateľovi bolo vydané právoplatné oslobodenie na záver trestného konania týkajúceho sa skutkových okolností, ktoré boli zároveň predmetom správneho konania (ibidem, §§ 60 a 64), a zdôraznil komplementárnosť cieľov sledovaných v oboch konaniach, Súd na základe kritérií stanovených v rozsudku A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie) dospel k záveru, že trestné a správne konania boli za daných okolností tohto prípadu spojené dostatočne úzkou vecnou väzbou, a následne konštatoval, že nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č.o 7 (C.Y. proti Belgicku, citované vyššie, § 68). S poukazom na to, že dôvod oslobodenia, ktorý bol vynesený v trestnom konaní a ktorý spočíval v absencii podvodného úmyslu, bol skutočne preskúmaný súdmi rozhodujúcimi v rámci následného správneho konania (ibid., § 67), Súd dospel k záveru, že správne konanie týkajúce sa tých istých skutkových okolností mohlo pokračovať, keďže sa týkalo porušenia príslušných právnych predpisov z nedbanlivosti – a nie na základe podvodného úmyslu.
211. Všeobecnejšie povedané, Súdny dvor vo svojej judikatúre upresnil, že rozhodnutie predstavuje „oslobodenie“ alebo „odsúdenie“, ak bola na základe posúdenia okolností prípadu, inými slovami na základe posúdenia veci samej, stanovená „trestná“ zodpovednosť obžalovaného. Orgán, ktorý má rozhodnúť, musí byť teda vnútroštátnym právom poverený rozhodovacou právomocou, ktorá mu umožňuje preskúmať podstatu veci. Musí teda preskúmať alebo vyhodnotiť dôkazy obsiahnuté v spise a posúdiť účasť sťažovateľa na jednej alebo na všetkých udalostiach, ktoré viedli k podaniu podnetu vyšetrovacím orgánom, s cieľom určiť, či bola preukázaná „trestná“ zodpovednosť (Mihalache, citované vyššie, § 97; pozri tiež Smoković proti Chorvátsku, č.o 57849/12, § 45, 12. novembra 2019, v ktorom Súd dospel k záveru, že zastavenie konania na základe premlčania trestného stíhania nepredstavuje „oslobodenie“ ani „odsúdenie“ na účely článku 4 Protokolu č.o 7, ktorý sa preto v danom prípade neuplatňoval).
β) Kritériá relevantné na určenie existencie časovej súvislosti
212. Pokiaľ ide o časovú súvislosť, vo svojom rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie, § 134) Súd uviedol:
„Okrem toho, ako už bolo implicitne uvedené vyššie, aj keď je vecná súvislosť dostatočne silná, podmienka časovej súvislosti naďalej platí a musí byť splnená. Z toho však nesmie vyplývať, že obe konania musia prebiehať súbežne od začiatku do konca. Štát musí mať možnosť rozhodnúť sa pre postupné vedenie konaní, ak je tento postup odôvodnený záujmom o efektívnosť a riadne vykonávanie spravodlivosti, sleduje rôzne spoločenské ciele a nespôsobuje dotknutej osobe neprimeranú ujmu. Ako však už bolo uvedené, vždy musí existovať časová súvislosť. Táto súvislosť musí byť dostatočne úzka, aby sa dotknutá osoba nemusela potýkať s neistotou a zdĺhavosťou a aby sa konania príliš nepretiahli v čase (pozri ako príklad takejto medzery Kapetanios a iní, citované vyššie, § 67), a to aj v prípade, ak príslušný vnútroštátny systém stanovuje „integrovaný“ mechanizmus pozostávajúci z oddelených správnych a trestných zložiek. Čím je časová súvislosť slabšia, tým viac bude štát musieť vysvetliť a odôvodniť zdržania, za ktoré by mohol byť zodpovedný pri vedení konaní.“
γ) K irelevantnosti otázky týkajúcej sa existencie konečného vnútroštátneho rozhodnutia v prípade zmiešaných konaní
213. Otázka, či je vnútorné rozhodnutie „konečné“ alebo nie, sa nevyskytuje v prípade, keď nejde o opakované stíhanie v pravom zmysle slova, ale skôr o kombináciu konaní, ktoré možno považovať za ucelený celok (A a B proti Nórsku, citované vyššie, § 126; pozri tiež Mihalache, citované vyššie, § 82).
c) ké úvahy týkajúce sa súčasnej metodiky a jej dôsledkov
214. Súd konštatuje, že napriek zdanlivej jednoduchosti vyvolali výklad a uplatňovanie zásady non bis in idem vnútroštátnymi súdmi na základe vyššie uvedených kritérií ťažkosti a niekedy aj neistotu, ako poukazujú strany a tretie strany vo svojich pripomienkach pred Veľkou komorou (odseky171 ,179 ,189 ,191 a193 uvedené vyššie). O tom svedčia aj početné predbežné otázky, ktoré vnútroštátne súdy predložili Súdnemu dvoru EÚ (CJUE) týkajúce sa uplatňovania týchto kritérií na konania vedené správnymi orgánmi zriadenými na základe európskych predpisov s cieľom potláčať napríklad daňové úniky, pranie špinavých peňazí, poškodzovanie životného prostredia alebo na presadzovanie právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže (pozri príklady uvedené v odsekoch132 až136 vyššie).
215. Ako jasne ukazuje tento prípad, organizácia vnútroštátnych právnych systémov sa stala čoraz zložitejšou s cieľom účinnejšie potláčať stále sofistikovanejšie formy kriminality alebo chrániť súčasné demokratické spoločnosti pred mnohými výzvami, ktorým čelia. V dôsledku politík dekriminalizácie, ako aj s cieľom reagovať na potreby regulácie v rôznych oblastiach, ako sú bankovníctvo a finančný sektor, hospodárska súťaž, životné prostredie, energetika a civilné letectvo (pozri odsek102 vyššie a pripomienky Ústavného súdu v rozsudku citovanom v odseku115 vyššie). Tieto orgány disponujú nielen regulačnými právomocami vo vzťahu k hospodárskym, sociálnym a environmentálnym sektorom, ale aj právomocami v oblasti kontroly, dohľadu a ukladania sankcií. Vzhľadom na ich rastúci počet sa zvyšuje aj počet správnych konaní, ktoré tieto orgány zavádzajú s cieľom sankcionovať porušenia ich predpisov, pričom sa niekedy pridávajú k bežným trestným konaniam, ktoré tiež slúžia na ochranu základných záujmov spoločnosti.
216. Súd uznáva množstvo výziev, ktorým čelia súčasné demokratické spoločnosti. Povinnosť vnútroštátnych orgánov predchádzať trestnej činnosti a účinne sankcionovať jej páchateľov, v prípade potreby prostredníctvom rôznych konaní, a to pri dodržaní zásady právnej istoty a zásady právoplatnosti rozsudku, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou dodržiavania zásady „non bis in idem“ (Mihalache, citované vyššie, § 116), vedie Súd k zamysleniu sa nad relevantnosťou metodiky a kritérií, ktoré doteraz používal vo svojej judikatúre v súvislosti s článkom 4 Protokolu č. 7, keďže Dohovor je živým nástrojom, ktorý treba vykladať vo svetle súčasných životných podmienok a kontextu.
i. K pojmu „trestné konanie“ použitému v článku 4 Protokolu č. 7
217. Vo svojom rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie, § 107) sa Súd síce zamyslel nad tým, či je vhodné opierať sa o tri Engelove kritériá pri určovaní, či sa dané konanie môže na účely článku 4 Protokolu č.o 7, Súd sa rozhodol tento prístup nespochybňovať a naďalej ho dôsledne uplatňoval vo svojej neskoršej judikatúre bez toho, aby to v praxi vyvolávalo ťažkosti (pozri, okrem mnohých ďalších príkladov, Šimkus proti Litve , č. 41788/11, §§ 41–42, 13. júna 2017, Bjarni Ármannsson proti Islandu, č. 72098/14, § 40, 16. apríla 2019, Mihalache, citované vyššie, §§ 54–55, Velkov, citované vyššie, §§ 46–52, Milošević proti Chorvátsku, č. 12022/16, §§ 29–30, 31. augusta 2021, Goulandris a Vardinogianni, citované vyššie, §§ 51–52, Vasile Sorin Marin proti Rumunsku, č.o 17412/16, §§ 41–42, 3. október 2023, a C.Y. proti Belgick e, citované vyššie, §§ 36–37).
218. Súd, ktorý kladie dôraz na stabilitu a súdržnosť svojej judikatúry, nevidí žiadny dôvod na prehodnotenie definície pojmu „trestné konanie“ použitého v článku 4 Protokolu č.o 7, a to najmä preto, že táto definícia je v súlade s výkladom tohto pojmu zo strany Súdneho dvora EÚ, ktorý sa pri posudzovaní, či má konanie trestnoprávny charakter na účely akéhokoľvek preskúmania zásady non bis in idem, ako ju zaručujú rôzne právne predpisy EÚ, takisto opiera o Engelove kritériá (pozri body 25 a 26 rozsudku vo veci bpost citovaného v odseku135 vyššie, ako aj rozsudok vo veci Kapetanios a iní, citovaný vyššie, bod 73, v ktorom sa už konštatovala zhoda medzi oboma európskymi súdnymi inštanciami pri výklade pojmu „trestné“ konanie).
219. Súd navyše pripomína, že Dohovor je potrebné vnímať ako celok a vykladať tak, aby sa podporila jeho vnútorná súdržnosť a súlad medzi jeho jednotlivými ustanoveniami (pozri okrem iného Stec a ďalší proti Spojenému kráľovstvu (rozhodnutie) [GC], č.os 65731/01 a 65900/01, § 48, CEDH 2005 X, Marguš proti Chorvátsku [GC], č. 4455/10, § 128, CEDH 2014 (výňatky), Merabishvili proti Gruzínsku [GC], č.o 72508/13, § 293, 28. novembra 2017, M.A. proti Dánsku [GC], č. 6697/18, § 144, 9. júla 2021, a H.F. a ďalší proti Francúzsku [GC], č.os 24384/19 a 44234/20, § 208, 14. septembra 2022). Rovnaký termín použitý v rôznych ustanoveniach Dohovoru alebo jeho dodatkových protokolov by sa preto mal vzťahovať na rovnaký pojem (pozri v tomto zmysle Göktan proti Francúzsku, č.o 33402/96, § 48, CEDH 2002-V, a Merabishvili, citované vyššie, § 293). Podľa Súdneho dvora sa pojmy „trestné konanie“ použité v texte článku 4 Protokolu č.o 7, je preto potrebné vykladať vo svetle všeobecných zásad platných pre výrazy „obvinenie v trestnej veci“ (criminal charge) a „trest“ (penalty), ktoré sa nachádzajú v článku 6, resp. v článku 7 Dohovoru (Serguej Zolotuchin, citované vyššie, § 52, s ďalšími odkazmi).
220. V súlade s pravidlami výkladu ustanovenými v článkoch 31 až 33 Viedenského dohovoru (118 , uvedené vyššie) je úlohou Súdu zistiť bežný význam, ktorý treba pripísať týmto pojmom v ich kontexte a vo svetle predmetu a účelu ustanovenia, z ktorého pochádzajú (Magyar Helsinki Bizottság proti Maďarsku [GC], č.o 18030/11, §§ 118–119, 8. novembra 2016). Ako však bolo uvedené vyššie (odsek164 vyššie), vylúčenie konaní z pôsobnosti článku 4 Protokolu č.o 7 na základe kvalifikácie trestnej veci podľa vnútroštátneho práva alebo vyhradenie prísneho uplatňovania článku 4 Protokolu č. (o) 7 na trestné činy, za ktoré hrozia sankcie patriace do „tvrdého jadra trestného práva“, inými slovami trestných činov, za ktoré hrozia najprísnejšie sankcie s hanobiacim charakterom (odsek209 vyššie), by mohlo viesť k vyprázdneniu obsahu ustanovenia, ktorého predmetom a účelom je práve ochrana každého jednotlivca pred dvojitým stíhaním na základe absolútneho práva, ktoré nepripúšťa žiadne výnimky (odsek200 vyššie).
ii. O pojme „porušenie“ použitom v článku 4 Protokolu č. 7 (tamže)
221. Od uvedeného rozsudku vo veci Sergeja Zolotuchina je podmienka idem- založená na idem factum (odsek204 vyššie)- splnená vtedy, keď stíhanie vedené za druhý „trestný čin“ vychádza zo skutkov, ktoré sú „identické“ alebo „v podstate rovnaké“ v porovnaní so skutkami, ktoré tvorili skutkovú podstatu prvého trestného činu.
222. Tento prístup však mal za následok rozšírenie rozsahu pôsobnosti článku 4 Protokolu č.o 7, pričom niekedy viedol k ťažkostiam pri uplatňovaní tohto ustanovenia, ba dokonca k neistotám, najmä ak skutkové okolnosti týkajúce sa rôznych konaní vykazovali, ako v tomto prípade, určitý stupeň zložitosti, trvali dlhší časový úsek alebo neboli všetky zohľadnené, z vecného alebo chronologického hľadiska, v jednotlivých konaniach.
223. Súdny dvor preto súhlasí s žalovanou vládou (odsek179 vyššie), že vzhľadom na výzvy, ktorým čelia vnútroštátne orgány pri ochrane svojho obyvateľstva pred čoraz sofistikovanejšími formami kriminality a delikvencie, požiadavka „v podstate rovnakých“ skutkových okolností, ktorú súčasná judikatúra stanovuje na splnenie podmienky idem, nie je dostatočná na to, aby sa preukázalo, že ide o ten istý „trestný čin“, ktorý je stíhaný v rámci rôznych konaní. Podmienka idem bude odteraz splnená len vtedy, ak skutkové okolnosti, ktoré tvorili predmet prvého „trestného činu“, sú totožné s tými, ktoré sú základom nového stíhania, pričom samotná podobnosť nestačí.
224. Súd považuje za užitočné upresniť, že pojem totožnosti skutkových okolností sa chápe ako súbor konkrétnych okolností vyplývajúcich z udalostí, ktoré sú v podstate rovnaké v tom, že sa týkajú toho istého páchateľa a sú neoddeliteľne prepojené v čase aj v priestore. Posúdenie Súdnym dvorom otázky, či sú skutkové okolnosti oboch konaní identické, musí vychádzať z porovnania opisu skutkových okolností týkajúcich sa trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ súdený v prvom konaní, s opisom skutkových okolností týkajúcich sa trestného činu, ktorý neskôr viedol k novému stíhaniu. Na účely posúdenia podmienky „idem“ je teda relevantnou otázkou, či sa skutky, ktoré sa dotknutej osobe kladú za vinu, týkajú toho istého konania, pričom sa neberú do úvahy odlišné právne kvalifikácie, ktoré by im priradili vnútroštátne orgány.
225. Súdny dvor považuje za užitočné objasniť, že pokiaľ ide konkrétne o zmiešané alebo paralelne vedené konania, ktoré sa zhodujú len v časti skutkových okolností (vecne alebo chronologicky) alebo sa líšia v menej podstatných detailoch, takáto okolnosť nebráni splneniu podmienky „idem“. Aj keby sa súbory skutkových okolností úplne nezhodovali, táto podmienka môže byť považovaná za splnenú, ak sú skutkové okolnosti týkajúce sa podstatných prvkov príslušného trestného činu identické. Naopak, samotná podobnosť alebo kontextová súvislosť nestačí. Ak sťažovateľ nebol stíhaný za tie isté skutky v priebehu zmiešaných alebo paralelne vedených konaní, a teda za ten istý „trestný čin“, nedochádza k „opakovanému stíhaniu“ v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
226. Súdny dvor ďalej konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa zásada non bis in idem, ako ju zaručujú rôzne právne predpisy EÚ, nemá uplatňovať ani vtedy, ak sú predmetné skutky nie identické, ale iba podobné (pozri napríklad bod 36 rozsudku bpost, citovaného v odseku135 vyššie, bod 58 rozsudku Engie România, citovaného v odseku136 vyššie, a bod 37 rozsudku MSIG, citovaného v odseku137 vyššie).
iii. K kritériám stanoveným v rozsudku A a B proti Nórsku na určenie, či ide o kombináciu konaní tvoriacich ucelený celok (bis)
227. Ako už bolo spomenuté, v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie, § 132) Súd konštatoval, že článok 4 Protokolu č. 7 nevylučuje vedenie zmiešaných konaní, a to až do ich ukončenia, za predpokladu, že sú splnené určité podmienky. Konkrétne, aby presvedčil Súd o tom, že nedochádza k opakovanému trestnému stíhaniu, súdnemu konaniu alebo trestu (bis), čo zakazuje článok 4 Protokolu č. 7, musí žalovaný štát presvedčivo preukázať, že príslušné zmiešané konania spája „dostatočne úzka vecná a časová súvislosť“. Súd následne vymenoval štyri kritériá na overenie existencie vecnej súvislosti medzi rôznymi konaniami (odsek208 vyššie). K tomuto zoznamu pridal požiadavku časovej súvislosti medzi príslušnými konaniami (ibidem, § 134, odsek212 vyššie).
228. Veľká komora sa domnieva, že je potrebné potvrdiť tento „modulovaný“ prístup prijatý v rozsudku A a B proti Nórsku (uvedený vyššie, § 107), pričom objasňuje a spresňuje kritériá použité v tomto rozsudku a v následnej judikatúre Súdu na určenie, či sporné trestné konanie predstavuje svojou podstatou alebo svojimi účinkami dvojité stíhanie v rozpore s článkom 4 Protokolu č.o 7, alebo či je naopak výsledkom integrovaného systému, ktorý umožňuje stíhať protiprávne konanie vo všetkých jeho rôznych aspektoch predvídateľným a primeraným spôsobom a ktorý tvorí ucelený celok, tak aby nedošlo k žiadnej nespravodlivosti voči dotknutej osobe (tamže, § 122).
α) Kritériá na posúdenie existencie vecnej súvislosti medzi rôznymi konaniami
229. Pokiaľ ide o prvé kritérium stanovené v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie, bod 132) na posúdenie existencie dostatočne úzkeho vecného prepojenia medzi príslušnými konaniami, judikatúra Súdu po rozsudku vo veci A a B proti Nórsku ukazuje, že posúdenie rozdielov a komplementarity „sledovaných cieľov“ každého z príslušných konaní zohrávalo kľúčovú úlohu pri stanovení vecnej súvislosti medzi jednotlivými konaniami (pozri napríklad Velkov, citované vyššie, § 78, týkajúce sa správneho konania a trestného konania vo veci narušenia verejného poriadku, Tsonyo Tsonev proti Bulharsku (č. 4), č.o 35623/11, § 51, 6. apríla 2021, týkajúce sa správneho konania a trestného konania v súvislosti s hádkou, ku ktorej došlo v byte tretej osoby, Milošević, citované vyššie, §§ 39–40, týkajúce sa konania vo veci menšieho priestupku a trestného konania za používanie vykurovacieho oleja ako motorového paliva, a Vasile Sorin Marin, citované vyššie, § 58, týkajúce sa správneho konania a trestného konania za narušenie verejného poriadku v nočnom klube).
230. V tejto súvislosti Veľká komora považuje za dôležité upresniť, že v rámci posudzovania podmienky bis bude odteraz potrebné zohľadňovať rozdiel a komplementaritu chránených právnych záujmov alebo spoločenských hodnôt, na ktoré sa konania zameriavajú tým, že stíhajú páchateľa za tie isté sporné skutky. Súd totiž zastáva názor, že v represívnom systéme založenom na kombinácii konaní je zohľadňovanie chránených právnych záujmov alebo spoločenských hodnôt primeranejšie, keďže tieto pojmy odkazujú, hoci sú blízke pojmu „sledované ciele“, zároveň na individuálne alebo konkrétne záujmy aj na potreby a hodnoty spoločenstva, ktoré daný trestný čin ovplyvňuje alebo s ktorými zasahuje, čím umožňujú lepšie pochopiť, v čom dané konania reagujú na rôzne aspekty odsúdeniahodného správania (pozri, pokiaľ ide o príklady chránených právnych záujmov alebo spoločenských hodnôt, Garretta (uvedené rozhodnutie) v súvislosti s ochranou dôvery v zmluvných vzťahoch, A. Menarini Diagnostic S.R.L., citované vyššie, § 40, pokiaľ ide o ochranu voľnej hospodárskej súťaže na trhu, Grande Stevens a ďalší, citované vyššie, § 96, týkajúce sa dodržiavania integrity finančných trhov a dôvery verejnosti v bezpečnosť transakcií, a Faller a Steinmetz proti Francúzsku [výbor], č.o 59389/16, § 47, 29. septembra 2020, pokiaľ ide o ochranu dôvery verejnosti v lekárske povolania).
231. Podľa názoru Súdneho dvora zohľadnenie chráneného právneho záujmu alebo spoločenskej hodnoty v štádiu posudzovania podmienky „bis“ tiež prispeje k posilneniu požiadavky predvídateľnosti kombinácie rôznych postupov vo vnútroštátnom právnom poriadku, a to tak v právnej teórii, ako aj v praxi. Podľa Súdneho dvora si toto druhé kritérium, identifikované v rozsudku A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie), zachováva svoju plnú relevantnosť pri rozhodovaní o existencii dostatočne úzkeho vecného prepojenia medzi príslušnými konaniami. Ak represívny systém umožňuje stíhať spoločensky škodlivý čin v rámci rôznych konaní alebo paralelných fáz vedených rôznymi orgánmi na rôzne účely, takáto organizácia musí vychádzať z jasných a koherentných pravidiel, aby boli všetky ostatné stíhania alebo konania predvídateľné. Súd sa k tejto otázke vráti (odseky236 a237 nižšie).
232. Pokiaľ ide o tretie kritérium stanovené v rozsudku A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie), ktorého cieľom je určiť, či konania prebiehali tak, aby sa v čo najväčšej miere zabránilo opakovanému zhromažďovaniu a posudzovaniu dôkazov, a to najmä prostredníctvom primeranej spolupráce medzi rôznymi príslušnými orgánmi, Súd uznáva, že takáto požiadavka môže byť v rozpore s inými imperatívmi, najmä s požiadavkou zabezpečiť nezávislosť súdov pri rozhodovaní o veci, alebo môže poškodiť práva na obhajobu dotknutých osôb, najmä vzhľadom na odlišné dôkazné režimy platné v trestných a správnych konaniach, pričom v prvých z nich platia prísnejšie požiadavky na dokazovanie skutkových okolností, ktoré musia byť preukázané „nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť“, aby boli chránené práva obžalovaného, zatiaľ čo v druhých, ktorých hlavným cieľom je zistiť skutkový stav, sú požiadavky flexibilnejšie a riadia sa menej prísnym dokazovacím štandardom, ako to zdôrazňuje ECBA vo svojich pripomienkach (odsek195 vyššie). Požiadavka, aby konania prebiehali tak, aby sa v čo najväčšej miere zabránilo akémukoľvek opakovaniu pri zhromažďovaní a posudzovaní dôkazov, môže teda v niektorých prípadoch, ak sa uplatňuje prísne a automaticky, negatívne ovplyvniť dodržiavanie práv obhajoby obžalovaných; to vysvetľuje napríklad, prečo vo rozsudku Galović (uvedenom vyššie, § 120) Súd dospel k záveru, že medzi oboma príslušnými konaniami bola preukázaná vecná súvislosť napriek opakovaniu niektorých dôkazov, čo sa mu javilo ako odôvodnené z hľadiska práva obhajoby obžalovaného.
233. Súdny dvor preto zdôrazňuje, že hoci toto kritérium týkajúce sa zhromažďovania a koordinovaného posudzovania dôkazov s cieľom čo najviac zabrániť akémukoľvek opakovaniu (odsek208 vyššie) si zachováva svoju relevantnosť pri skúmaní vecnej súvislosti medzi konaniami, takáto vecná súvislosť by mohla byť medzi oboma príslušnými konaniami stanovená napriek opakovaniu dôkazov, ak je toto opakovanie odôvodnené inými legitímnymi požiadavkami, ako sú tie uvedené v odseku232 vyššie.
234. Pokiaľ ide o posledné kritérium stanovené v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie) na posúdenie existencie dostatočne úzkeho vecného prepojenia medzi príslušnými konaniami, a to kritérium týkajúce sa otázky, či sankcia uložená na záver konania, ktoré sa skončilo ako prvé, bola zohľadnená v konaní, ktoré sa skončilo ako posledné, a teda, či je celkový trest uložený páchateľovi primeraný, Veľká komora uvádza, že hoci sa toto kritérium nachádza na poslednom mieste v zozname kritérií, ktoré je potrebné dodržať, malo by mať prvoradý, ba dokonca rozhodujúci význam pri posudzovaní existencie dostatočne úzkeho vecného prepojenia medzi príslušnými konaniami.
235. Zdá sa totiž rozhodujúce, že keďže článok 4 Protokolu č.o 7 umožňuje „integrované“ riešenie protiprávneho konania voči danej spoločnosti, a to najmä jeho stíhaním v rámci paralelných fáz vedených rôznymi orgánmi na rôzne účely, aby takáto organizácia represívneho systému nekládla na dotknutú osobu neprimeranú záťaž (pozri v tomto zmysle judikatúru Súdneho dvora EÚ, a to najmä rozsudky vo veciach Menci, bod 63, Garlsson Real Estate, bod 55, a bpost, bod 51, citované v odsekoch132 ,133 a135 vyššie). Podľa Súdneho dvora je menej pravdepodobné, že k tomuto riziku dôjde, ak existujú jasné, účinné a koherentné pravidlá na zabezpečenie koordinovaného vedenia konaní pri dodržaní práva na obhajobu a uplatnenie celkovej sankcie primeranej závažnosti sporných skutkov.
236. Je preto nevyhnutné, aby vnútroštátne právo takéto pravidlá stanovovalo, napríklad prostredníctvom ustanovení, ktoré uprednostňujú jedno konanie pred druhým na základe zásady špeciality alebo absorpcie, alebo ktoré stanovujú maximálne hranice, ktoré celkové sankcie (chápané ako súhrn všetkých sankcií uložených páchateľovi v rôznych konaniach vedených proti nemu za identické skutky) nesmú prekročiť. V praxi je tiež dôležité, aby vnútroštátne orgány, ktoré posudzujú tie isté sporné skutky v rámci paralelných konaní vedených na rôzne účely, uvádzali relevantné a dostatočné odôvodnenie na podporu svojich rozhodnutí, pričom výslovne uvedú, či sankcia uložená na záver konania, ktoré sa skončilo ako prvé, alebo prípadné oslobodenie od obžaloby boli zohľadnené v konaní, ktoré sa skončilo ako posledné, a ak áno, v akom rozsahu.
237. Stručne povedané, na určenie, či medzi príslušnými zmiešanými konaniami existuje dostatočne úzka vecná súvislosť, bude potrebné posúdiť z hľadiska požiadavky predvídateľnosti a proporcionality, či vo vnútroštátnom práve existujú jasné, koherentné a účinné pravidlá, ktoré by mohli zabezpečiť koordinovaný priebeh konaní a uloženie celkového trestu úmerného závažnosti sporných skutkov. V prípade, že na konci konania, ktoré sa skončilo ako prvé, bolo vynesené oslobodenie, je tiež potrebné uistiť sa, že dôvody takéhoto rozhodnutia boli skutočne zohľadnené orgánmi rozhodujúcimi v poslednej inštancii. Následne bude potrebné zistiť, či sa jednotlivé príslušné konania skutočne viedli koordinovane, pri dodržaní práva na obhajobu, a či celkový trest uložený páchateľovi je skutočne primeraný závažnosti skutkov, ktoré mu sú kladené za vinu. Tento postup má zabrániť tomu, aby po skončení posledného príslušného konania bola dotknutej osobe uložená neprimeraná záťaž alebo aby bola spochybnená právoplatnosť predchádzajúceho konečného rozhodnutia o oslobodení.
β) Kritériá na určenie existencie časovej súvislosti medzi rôznymi konaniami
238. Pokiaľ ide o stanovenie časovej súvislosti, Súd konštatuje, že v prípadoch, ktoré nasledovali po rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedenom vyššie), sa pri overovaní, či táto súvislosť existuje, opieral o kritériá, ktoré umožňujú určiť na základe článku 6 ods. 1 Dohovoru, či je dĺžka konania primeraná alebo nie. Dospel tak k záveru, že časová súvislosť existuje v prípadoch, keď sa príslušné zmiešané konania v podstate viedli paralelne (pozri napríklad A a B proti Nórsku, citované vyššie, § 146, a C.Y. proti Belgicku, citované vyššie, § 69) a k neexistencii časovej súvislosti v prípade, ak medzi príslušnými konaniami existoval časový rozdiel (pozri napríklad Jóhannesson a ďalší, citované vyššie, § 54, Nodet, citované vyššie, §§ 52–53 a Goulandris a Vardinogianni, citované vyššie, §§ 79–80).
239. Súd však súhlasí s vládou tretej strany, ktorá sa zapojila do konania (bod191 vyššie), že preukázanie existencie časovej súvislosti na základe kritérií týkajúcich sa dĺžky konaní nie je nevyhnutne vhodné. Správne konania sa totiž spravidla vybavujú rýchlejšie ako trestné konania (pozri napríklad Bjarni Ármannsson, citované vyššie, § 56, Nodet, citované vyššie, § 52, a Vasile Sorin Marin, citované vyššie, § 55). Okrem toho je predĺženie konania často spôsobené okolnosťami, ktoré nie sú vždy pripísateľné vnútroštátnym súdom, napríklad oneskorenia spôsobené nutnosťou zabezpečiť práva obhajoby, či dokonca zdržiavacím správaním dotknutých osôb.
240. Vzhľadom na tieto úvahy Súd považuje za dôležité objasniť, že predĺženie trvania jedného konania v porovnaní s iným, ktoré by prebiehalo súbežne, nie je samo osebe problémom, ktorý by mohol narušiť časovú súvislosť medzi príslušnými konaniami a tým automaticky viesť k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7. Napriek tomu podmienka časovej súvislosti, ako je definovaná v spomínanej veci A a B proti Nórsku (§ 134), naďalej platí a musí byť splnená aj vtedy, keď je vecná súvislosť medzi zmiešanými konaniami vedenými proti tomu istému páchateľovi dostatočne pevná: v prípade, že príslušný vnútroštátny systém stanovuje „integrovaný“ mechanizmus pozostávajúci z jednej alebo viacerých samostatných správnych zložiek a samostatnej trestnej zložky, musí medzi jednotlivými konaniami vždy existovať časová súvislosť. Táto súvislosť musí byť dostatočne úzka, aby dotknutá osoba nebola vystavená neistote a zdĺhavosti konania. Čím je časová súvislosť slabšia v dôsledku príliš veľkých časových rozdielov medzi jednotlivými konaniami, tým viac bude štát musieť vysvetliť a odôvodniť zdržania, ktoré sú ich príčinou (ibidem).
γ) K irelevantnosti otázky týkajúcej sa existencie konečného vnútroštátneho rozhodnutia v prípade zmiešaných konaní
241. Súd potvrdzuje, že otázka, či je vnútroštátne rozhodnutie „konečné“, alebo nie, nevzniká v prípade, ak nejde o opakované stíhanie v pravom zmysle slova, ale skôr o kombináciu konaní, ktoré možno považovať za ucelený celok (bod213 vyššie). Táto otázka však napriek tomu zostáva relevantná pri posudzovaní dodržania požiadavky proporcionality celkového trestu uloženého tomu istému páchateľovi za identické skutky: ako Súd práve zdôraznil, sankcia uložená na záver konania, ktoré sa skončilo ako prvé, inými slovami konania, ktoré vyústilo do „právoplatného“ vnútroštátneho rozhodnutia, sa musí – s odôvodnením – zohľadniť v konaní, ktoré sa skončí ako posledné (bod236 vyššie). Súd opätovne zdôrazňuje, že nedostatočné odôvodnenie alebo medzery v odôvodnení vnútroštátnych orgánov s sankčnou právomocou môžu viesť k zisteniu porušenia článku 4 Protokolu č.o 7, ak by takéto nedostatky mali za následok, že by mu bránili vykonávať účinnú kontrolu nad dodržiavaním noriem stanovených v jeho judikatúre zo strany týchto orgánov (odsek236 in fine vyššie).
d) Nový prístup, ktorý je potrebné zaujať v súvislosti so zásadou „non bis in idem“
242. Súd opätovne zdôrazňuje, že záruka zakotvená v článku 4 Protokolu č.o 7 zaujíma v systéme ochrany Dohovoru kľúčové miesto, o čom svedčí skutočnosť, že článok 15 neumožňuje žiadnu výnimku ani v čase vojny, ani v prípade iného verejného ohrozenia (uvedená vec Mihalache, § 47; pozri tiež všeobecné zásady uvedené v odsekoch199200 vyššie).
243. Ako Súd práve zdôraznil, táto vec mu poskytla príležitosť, vzhľadom na rastúcu zložitosť organizácie vnútroštátnych právnych systémov a na početné výzvy, ktorým čelia súčasné demokratické spoločnosti (odseky215 –216 vyššie), zamyslieť sa nad relevantnosťou metodiky a kritérií, ktoré sa majú použiť pri skúmaní každej z troch zložiek zásady non bis in idem uvedených v odseku201 vyššie. Nový prístup, ktorý sa odteraz má uplatňovať, je zhrnutý nižšie.
i. K pojmu „trestné konanie“ v zmysle článku 4 Protokolu č. 7
244. Na určenie, či má konanie „trestnoprávny“ charakter, v dôsledku čoho spadá do pôsobnosti článku 4 Protokolu č. 7, je potrebné zachovať prístup založený na Engelových kritériách. Ako bolo uvedené vyššie (odsek203 ), v rámci tohto posúdenia je potrebné zohľadniť 1) kvalifikáciu trestného činu, ktorý je predmetom konania, podľa vnútroštátneho práva, 2) samotnej povahy priestupku a 3) miery závažnosti sankcie, ktorou môže byť dotknutá osoba potrestaná, pričom druhé a tretie kritérium sú alternatívne a nie nevyhnutne kumulatívne, čo však nevylučuje kumulatívny prístup (Serguej Zolotuchin, citované vyššie, § 53). Ak sa na základe tohto posúdenia ukáže, že dve alebo viac konaní vedených proti tomu istému páchateľovi majú „trestnoprávny“ charakter na účely článku 4 Protokolu č. 7, je potrebné preskúmať, či bola dotknutá osoba súdená a potrestaná viac ako raz za „ten istý priestupok“ (tamže).
ii. K pojmu „trestný čin“ v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 (tamže)
245. Aby bola splnená podmienka idem, skutkové okolnosti, ktoré sa rovnakému páchateľovi kladú za vinu v rámci dvoch alebo viacerých konaní, musia byť identické. Ak sa dva alebo viac súborov skutkových okolností nezhodujú vo všetkých bodoch (vecne alebo chronologicky) alebo sa líšia v nepodstatných detailoch, podmienka idem môže byť považovaná za splnenú, ak sa skutkové okolnosti týkajúce sa podstatných prvkov priestupku prekrývajú (odseky223 až225 vyššie). Východiskom tohto posúdenia je porovnanie opisu skutkových okolností, ktoré sa porušiteľovi kladú za vinu v rôznych konaniach, tak ako vyplývajú z obžalobných spisov alebo z príslušných vnútroštátnych rozhodnutí (odsek224 vyššie). Toto porovnanie by malo umožniť na základe konkrétnych okolností, na ktoré poukázali príslušné vnútroštátne súdne alebo správne orgány, určiť, či sa sporné konania týkajú rovnakých skutkov (odsek224 vyššie) a či sa týkajú toho istého páchateľa.
246. Ak nebol navrhovateľ v priebehu zmiešaných konaní stíhaný za tie isté skutky, a teda za ten istý „delikt“, inými slovami, ak nedochádza k dvojitej zhodnosti – páchateľa a skutkových okolností –, potom nedochádza k „opakovanému stíhaniu“, ktoré zakazuje článok 4 Protokolu č.o 7 k Dohovoru. Otázka „právoplatnosti“ rozhodnutia sa v takom prípade nevyskytne, rovnako ako otázka, či ide o kombináciu konaní v rámci integrovaného represívneho systému.
iii. K kritériám na určenie, či ide o kombináciu konaní v rámci integrovaného systému trestného stíhania (bis)
247. V prípade, že ten istý páchateľ bol skutočne stíhaný za ten istý „delikt“ v rámci zmiešaných konaní, na určenie, či sporné trestné konanie predstavuje vo svojej podstate alebo vo svojich účinkoch dvojité stíhanie v rozpore s článkom 4 Protokolu, zostáva platný „modulovaný“ prístup prijatý v rozsudku A a B proti Nórsku (uvedený vyššie, § 107) zostáva platný na určenie, či sporné trestné konanie predstavuje svojou podstatou alebo účinkami dvojité stíhanie v rozpore s článkom 4 Protokolu č.o 7, alebo či je naopak výsledkom integrovaného systému, ktorý umožňuje stíhať protiprávne konanie vo všetkých jeho rôznych aspektoch predvídateľným a primeraným spôsobom a ktorý tvorí ucelený celok, tak aby nedošlo k žiadnej nespravodlivosti voči dotknutej osobe (tamže, § 122).
248. Súd v tejto súvislosti potvrdzuje, že článok 4 Protokolu č. 7 nevylučuje vedenie zmiešaných konaní, a to aj až do ich ukončenia, za predpokladu, že sú splnené určité podmienky. Konkrétne, aby presvedčil Súd o tom, že nedošlo k opakovanému stíhaniu, súdnemu konaniu alebo trestu (bis), čo zakazuje článok 4 Protokolu č. 7, musí žalovaný štát presvedčivo preukázať, že príslušné zmiešané konania sú spojené „dostatočne úzkou vecnou a časovou väzbou“. Inými slovami, musí sa preukázať, že sa tieto konania spájajú tak, že tvoria ucelený celok. To znamená nielen to, že právne záujmy chránené v rámci každého z príslušných konaní sú odlišné, ale aj to, že prostriedky použité na ich dosiahnutie sa v podstate dopĺňajú a vykazujú určitú časovú súvislosť. Konkrétnejšie, dôsledky vyplývajúce z právneho posúdenia protiprávneho konania musia byť pre dotknutú osobu predvídateľné a primerané.
249. Podľa názoru Súdneho dvora sa totiž javí ako zásadné, aby takáto organizácia represívneho systému založená na kombinácii konaní nekladla na dotknutú osobu neprimeranú záťaž, pričom toto riziko je menej pravdepodobné, ak existujú jasné, účinné a koherentné pravidlá zabezpečujúce koordinovaný priebeh konaní a uloženie celkového trestu úmerného závažnosti sporných skutkov. Súd odkazuje na body234 –237 uvedené vyššie, ktoré sa týkajú rozhodujúceho charakteru požiadavky proporcionality celkového trestu uloženého páchateľovi vo vzťahu k závažnosti skutkov, ktoré mu sú kladené za vinu, a rôznych prostriedkov na zabezpečenie dodržiavania tejto požiadavky tak na legislatívnej úrovni, ako aj v praxi.
250. Zhrnutie: Kritériá, ktoré musia byť splnené, aby sa príslušné konania mohli považovať za konania s dostatočnou vecnou a časovou súvislosťou, a teda za konania zlučiteľné s článkom 4 Protokolu č. 7, sú nasledujúce:
‒ otázka, či sporné konania slúžia na ochranu rôznych chránených právnych záujmov;
‒ či je kombinácia konaní ustanovená vnútroštátnym právom a či bola predvídateľná;
‒ či vnútroštátne právo stanovuje jasné a účinné pravidlá na zabezpečenie koordinovaného vedenia konaní pri dodržaní práva dotknutej osoby na obhajobu a uloženie celkovej sankcie primeranej závažnosti sporných skutkov;
‒ či sa príslušné konania viedli koordinovane, pričom boli rešpektované práva dotknutej osoby na obhajobu, a predovšetkým, či uložený súhrnný trest je primeraný závažnosti sporných skutkov, a to tak, aby po skončení posledného príslušného konania nebola dotknutej osobe uložená neprimeraná záťaž ani aby nebola spochybnená právoplatnosť predchádzajúceho konečného oslobodenia;
‒ otázka, či príslušné konania vykazovali dostatočne úzku časovú súvislosť na to, aby dotknutá osoba nebola vystavená neistote a zdĺhavosti konania.
251. Ak sú splnené uvedené kritériá, zmiešané konania proti tomu istému páchateľovi za identické skutky možno považovať za súčasť integrovaného systému, ktorý umožňuje postihovať odsúdeniahodné správanie vo všetkých jeho rôznych aspektoch predvídateľným, primeraným a koherentným spôsobom, aby nedošlo k nespravodlivosti voči dotknutej osobe. Neexistuje teda žiadne „opakované konanie“, ktoré by zakazoval článok 4 Protokolu č. 7.
e) Uplatnenie tohto prístupu na predmetný prípad
i. Mali konania, o ktorých ide v tomto prípade, trestnoprávny charakter?
252. V danom prípade je trestnoprávny charakter konania, ktoré proti sťažovateľovi začala lisabonská prokuratúra, zrejmý. Otázka sa teda týka iba konaní, ktoré proti dotknutej osobe začali BdP a CMVM.
253. Pokiaľ ide o konanie pred CMVM, Súd konštatuje, že už vo veci Costa Santos ((rozhodnutie č.o 64144/14, §§ 60–62, 19. septembra 2023), že toto konanie sa týkalo „obvinenia v trestnej veci“, v dôsledku čoho sa uplatňoval článok 6 Dohovoru v jeho trestnoprávnej časti (pozri v tom istom zmysle Messier proti Francúzsku (rozhodnutie), č.o 25041/07, 19. mája 2009, Grande Stevens a ďalší, citované vyššie, §§ 95–99, a Nodet , citované vyššie, § 43, rozsudky, ktoré sa všetky týkali konaní vedených orgánmi regulujúcimi finančný trh).
254. Súd sa domnieva, že úvaha, na základe ktorej sa vtedy dospelo k tomuto záveru, je prenosná na účely posúdenia predmetného prípadu z hľadiska článku 4 Protokolu č. 7. Hoci správne delikty spočívajúce v porušení povinnosti poskytovať kvalitné informácie, za ktoré bol sťažovateľ stíhaný CMVM, nie sú vnútroštátnym právom formálne kvalifikované ako trestné činy, viacero skutočností však naznačuje, že majú trestnoprávny charakter.
255. Po prvé, príslušné sankcie ukladá CMVM vo svojej funkcii orgánu dohľadu a regulácie trhu s cennými papiermi (odsek95 vyššie), aby mohla vo verejnom záujme plniť svoju úlohu zameranú na zabezpečenie riadneho fungovania finančných trhov, ale aj na potrestanie konania, ktoré by mohlo toto fungovanie narušiť. Súd z toho vyvodzuje, že ciele, ktoré sa týmito porušeniami sledujú, sú zároveň preventívne aj represívne, podobne ako v prípade každého klasického trestného konania (Sergueï Zolotoukhine, citované vyššie, § 55; porovnaj s A. Menarini Diagnostics S.R.L., citované vyššie, § 40).
256. Po druhé, uloženie správneho sankčného opatrenia podľa článku 405 ods. 1 a 2 CVM predpokladá zistenie viny (pozri, a contrario, Produkcija Plus Storitveno podjetje d.o.o. proti Slovinsku , č.o 47072/15, § 42, 23. október 2018) a zohľadňuje ohrozenie alebo škodu spôsobenú investorom a trhu s cennými papiermi, ako aj príležitostný alebo opakovaný charakter porušenia. Sankcie ukladané CMVM sa teda netýkajú iba určitej skupiny fyzických alebo právnických osôb.
257. Po tretie, pokiaľ ide o mieru prísnosti sankcie, ktorá sa určuje na základe maximálnej možnej sankcie, a nie na základe skutočne uloženej sankcie ( Ezeh a Connors proti Spojenému kráľovstvu [GC], č.os 39665/98 a 40086/98, § 120, CEDH 2003-X, a Mihalache, citované vyššie, § 61), Súd konštatuje, že článok 388 ods. 1 písm. a) CVM, platný v čase skutkových okolností, stanovoval správnu pokutu (coima) vo výške až 2 500 000 EUR, ku ktorej sa mohlo pripočítať jedno z doplnkových sankcií uvedených v článku 404 CVM (96 , uvedené vyššie), ktorých cieľom je tiež potrestať a zabrániť recidíve. Hoci daná správna pokuta nemohla byť v prípade nezaplatenia nahradená trestom odňatia slobody, Súd sa domnieva, že prísnosť sankcií, ktoré hrozili navrhovateľovi za správne delikty, z ktorých bol obvinený, je nesporná. Okrem toho konštatuje, že na konci konania bol dotknutý odsúdený na pokutu v nezanedbateľnej výške 480 000 EUR (porovnaj s vecou „ . A. Menarini Diagnostics S.R.L.“ , citovaná vyššie, § 41).
258. Pokiaľ ide o konanie vedené BdP, Súd konštatuje, že sťažovateľ bol stíhaný za tri správne delikty spočívajúce v predložení nepravdivých a neúplných informácií BdP a za šesť správnych deliktov spočívajúcich v falšovaní účtovných dokladov (odsek22 vyššie). Z rovnakých dôvodov, ako sú uvedené v predchádzajúcej analýze týkajúcej sa konania pred CMVM, súd zastáva názor, že hoci tieto priestupky neboli podľa vnútroštátneho práva kvalifikované ako trestné činy, majú trestnoprávny charakter. Rovnako ako trestný čin totiž sledujú preventívne aj represívne ciele, a to zabrániť recidíve, s ohľadom na úlohu vo verejnom záujme, ktorú má BdP ako portugalská centrálna banka poverená zabezpečovaním stability finančného systému s cieľom predísť akýmkoľvek systémovým vplyvom (odsek93 vyššie, pozri v tejto súvislosti aj Freire Lopes proti Portugalsku (rozhodnutie), č. 58598/21, § 58, 31. január 2023). Prísnosť sankcií, ktoré hrozili sťažovateľovi v rámci konania pred BdP, je takisto nesporná, keďže mu hrozila správna pokuta vo výške až 20 000 000 PTE, čo predstavuje približne 100 000 EUR, za každý správny delikt v súlade s článkom 211 RGICSF, pričom táto pokuta mohla byť doplnená aj o doplnkové sankcie ustanovené v článku 212 RGICSF (odsek94 vyššie).
259. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Súd dospel k záveru, že priestupky, ktoré boli žalobcovi vytýkané, mali trestnoprávny charakter v autonómnom zmysle článku 4 Protokolu č. 7. Konania, ktoré proti nemu začali BdP a CMVM, teda skutočne predstavovali trestné konania na účely tohto ustanovenia.
ii. Boli tieto protiprávne konania rovnaké (idem)?
260. Súd konštatuje, že súbory skutkových okolností, ktoré sa sťažovateľovi kladú za vinu v rámci troch konaní vedených súbežne proti nemu zo strany trestných orgánov, BdP a CMVM, sa z vecného aj časového hľadiska prekrývajú len čiastočne. Ako Súd práve uviedol (odseky225 a245 vyššie), podmienka idem môže byť v takejto situácii splnená, ak sú skutkové okolnosti týkajúce sa podstatných prvkov príslušného protiprávneho konania identické.
261. Pri porovnaní opisov skutkových okolností, ktoré žalobcovi vyčítajú rôzne trestné a správne orgány v rámci zmiešaných konaní vedených proti nemu, Súd konštatuje, že dotknutá osoba bola v prvom rade stíhaná BdP za nasledujúce skutky:
‒ pokiaľ ide o správne delikty spočívajúce v predložení nepravdivých a neúplných informácií (článok 211 písm. r) RGICSF, odsek94 vyššie), za to, že v období od roku 2000 do roku 2007 neinformoval BdP o existencii offshore spoločností pod kontrolou BCP a o úveroch, ktoré im boli poskytnuté s cieľom umožniť im nadobudnúť a predať cenné papiere BCP alebo iných spoločností patriacich do finančnej skupiny BCP, a odpovedal vyhýbavo, neúplne a nepravdivo na rôzne otázky a žiadosti o objasnenie, ktoré mu BdP adresovala v rokoch 2000 až 2007 (odsek22 vyššie);
‒ pokiaľ ide o správne delikty spočívajúce v falšovaní účtovných záznamov (článok 211 g) RGICSF), za to, že v účtovných správach BCP a finančnej skupiny BCP zatajil kontrolný vzťah, ktorý BCP vykonávala nad offshore spoločnosťami, a finančné straty, ktoré banka utrpela v dôsledku zníženia hodnoty jej cenných papierov od roku 2001 (odsek22 vyššie).
262. Po druhé, proti navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie prokuratúrou pri súde v Lisabone z nasledujúcich skutkov:
‒ v súvislosti s trestným činom manipulácie s trhom (článok 379 ods. 1 CVM, odsek96 vyššie), za to, že v období od konca 90. rokov do začiatku 2000. rokov prispel k založeniu a financovaniu offshore spoločností pod kontrolou BCP s cieľom, aby tieto spoločnosti nadobúdali a predávali akcie BCP s úmyslom umelo zvýšiť hodnotu týchto cenných papierov na trhu s cennými papiermi (odsek38 vyššie);
‒ pokiaľ ide o trestný čin kvalifikovaného podvodu (články 217 ods. 1 a 218 ods. 2 písm. a) trestného zákonníka, odsek92 vyššie), za to, že ako člen predstavenstva spoločnosti BCP v rokoch 2000 až 2004 prijal prijal v rokoch 2000 až 2004 v pozícii člena predstavenstva BCP najmenej 2 931 448 EUR vo forme dividend na základe nadhodnotených súvah (odsek38 vyššie);
‒ v súvislosti s trestným činom falšovania a používania falzifikátov (článok 256 ods. 1 písm. d) a e) trestného zákonníka, odsek92 vyššie), za to, že v rokoch 1998 až 2008 poskytoval dozorným orgánom a trhu s cennými papiermi v rámci komunikačných kampaní zameraných na podporu predaja akcií spoločnosti BCP, ako aj vo výročných a štvrťročných správach týkajúcich sa individuálnych a konsolidovaných účtovných závierok, ročných a štvrťročných správ v rokoch 1999 až 2007 zaslaných do systému šírenia informácií CMVM (odsek38 vyššie).
263. Po tretie, žalobca bol stíhaný CMVM za porušenie povinnosti poskytovať jej kvalitné informácie (články 7, 388 ods. 1 písm. a) a 389 ods. 1 písm. a) zákona o cenných papieroch, pozri odseky96 –98 vyššie) v súvislosti s nasledujúcimi skutočnosťami: prispel v pozícii člena, neskôr podpredsedu predstavenstva a napokon predsedu výkonného výboru spoločnosti BCP k poskytnutiu nepravdivých a neúplných informácií do systému zverejňovania informácií vo svojich správach týkajúcich sa konsolidovaných účtovných závierok za roky 2003 až 2007, ktoré schválilo valné zhromaždenie spoločnosti BCP, ako aj v oznámení pre trh s cennými papiermi z decembra 2007 týkajúcom sa existencie offshore spoločností, likvidity akcií ponúkaných spoločnosťou BCP na predaj na trhu s cennými papiermi a utrpených finančných strát (odsek62 vyššie).
264. Každé z týchto konaní sa z vecného alebo časového hľadiska týkalo len časti skutkových okolností, ktoré boli predmetom ostatných konaní, pričom sa v niektorých aspektoch prekrývali. V danom prípade boli skutočnosti týkajúce sa založenia sporných offshore spoločností a finančných transakcií, ktoré tieto spoločnosti vykonali s cieľom manipulovať s kurzom akcií BCP, ako aj skutočnosti týkajúce sa dividend vyplatených sťažovateľovi, sťažovateľovi pripísané iba v rámci trestného konania (odsek38 vyššie).
265. Trestné súdy však žalobcu stíhali aj za poskytnutie nepravdivých informácií BdP a CMVM (odsek38 vyššie), pričom tieto orgány voči nemu takisto začali konania. Sťažovateľ bol skutočne stíhaný, a to nielen trestnými orgánmi, ale aj BdP a CMVM, za poskytnutie nepravdivých informácií týmto orgánom v tom istom období od roku 2003 do roku 2007 (odseky261 –263 vyššie). Existuje teda skutočná zhoda, pokiaľ ide o skutkové okolnosti týkajúce sa podstatných prvkov trestných činov, za ktoré bol navrhovateľ stíhaný v rámci trestného konania a konania pred BdP na jednej strane a v rámci trestného konania a konania pred CMVM na strane druhej. Podmienka idem factum je teda splnená.
266. Súd konštatuje, že v danom prípade vnútroštátne súdy, ktoré prejednávali tri konania začaté proti sťažovateľovi za trestné a správne delikty súvisiace s funkciami člena a neskôr podpredsedu predstavenstva súkromnej banky, ktoré dotknutá osoba vykonávala, dospeli k záveru, že delikty, za ktoré bol sťažovateľ stíhaný v rámci týchto paralelne prebiehajúcich konaní, neboli rovnaké, keďže chránené právne záujmy, na ktorých ochranu sa tieto delikty zameriavali, boli odlišné (odseky31 –32 ,48 a54 uvedené vyššie). Vnútroštátne súdy vo svojom odôvodnení vychádzali z ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Najvyššieho súdu (odseky108 až116 vyššie), aby vnútroštátnemu právu dali účinnosť zásade „non bis in idem“, ako ju zaručuje článok 4 Protokolu č.o 7 a článkom 29 ods. 4 portugalskej ústavy (odsek87 vyššie). Súd konštatuje, že tento prístup nie je v súlade s prístupom, ktorý presadzuje vo svojej judikatúre od rozsudku v veci Sergej Zolotuchin (uvedený vyššie, § 82), ktorý zakladá podmienku idem na idem factum a nie na chránené právne záujmy, na ktoré sa trestné činy zameriavali (odsek204 vyššie), a ktorý Veľká komora v tomto rozsudku opätovne potvrdzuje (odseky245 a246 vyššie).
267. Preto je úlohou Súdu, aby po uplatnení kritéria dvojitej identity – páchateľa a skutkových okolností – a po dosiahnutí záveru, že podmienka idem factum bola splnená, overil, či rôzne sporné konania spadajú do integrovaného represívneho systému.
iii. Sú všetky tri konania súčasťou integrovaného represívneho systému (bis)?
268. Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné preskúmať, či boli tri sporné konania prepojené vecnou a časovou súvislosťou vo svetle revidovaných kritérií (odsek250 vyššie).
α) Boli tieto konania zamerané na potrestanie sporných skutkov z dôvodu porušenia rôznych chránených právnych záujmov?
269. Súd sa stotožňuje s analýzou, ktorú vypracoval odvolací súd v Lisabone vo svojom rozsudku z 9. júna 2015, pokiaľ ide o právne záujmy chránené v každom z troch sporných konaní (odseky31 –32 uvedené vyššie).
270. Podobne ako odvolací súd, Súdny dvor konštatuje, že právny záujem chránený v rámci konania začatého trestnými orgánmi z dôvodu poskytovania nepravdivých informácií na trhu s cennými papiermi (ochrana dôvery verejnosti v pravdivosť informácií, na základe ktorých sa verejnosť rozhoduje o finančných investíciách) sa líši od právneho záujmu chráneného v rámci konania týkajúceho sa poskytovania nepravdivých informácií BdP. Vzhľadom na poslanie tohto orgánu bolo cieľom spomínaného správneho deliktu v skutočnosti chrániť bankovú stabilitu a národné hospodárstvo. Pokiaľ ide o poskytovanie nepravdivých informácií CMVM, chránený právny záujem bol aj v tomto prípade odlišný: vzhľadom na poslanie tohto orgánu išlo o riadne fungovanie a integritu trhu s cennými papiermi ako celku. Chránené právne záujmy, na ktoré sa zameriavali tieto tri konania, boli teda skutočne odlišné.
β) Bola kombinácia konaní stanovená vnútroštátnym právom a predvídateľná?
271. Súd konštatuje, že proti navrhovateľovi bolo vedené konanie zo strany BdP na základe článku 211 písm. g) a r) RGICSF (94 . odsek vyššie). V tejto súvislosti konštatuje, že ako člen, neskôr podpredseda predstavenstva a napokon predseda výkonného výboru BCP (14 . odsek vyššie), mal dotknutý povinnosť informovať BdP najmä o finančnej situácii banky a o rizikách, ktorým bola vystavená, ako to vyžadoval článok 120 RGICSF. Podľa názoru súdu bol obsah tohto ustanovenia dostatočne jasný na to, aby sťažovateľ mohol predpokladať, že mu hrozí stíhanie, ak poskytne BdP nepravdivé informácie.
272. Súd ďalej konštatuje, že v súlade s článkami 5, 244 a 245 zákona o cenných papieroch (96 , uvedené vyššie), mal navrhovateľ ako člen a neskôr ako podpredseda predstavenstva BCP, ktorá bola bankou emitujúcou akcie, povinnosť poskytovať CMVM informácie týkajúce sa výročných správ a účtovných závierok na účely ich zverejnenia CMVM prostredníctvom verejne prístupného počítačového systému na šírenie informácií zriadeného v súlade s článkom 367 CVM. Okrem toho mal dotknutý na základe článku 7 CVM povinnosť poskytovať CMVM úplné, overené, aktuálne, jasné, objektívne a zákonné informácie týkajúce sa finančných nástrojov emitovaných BCP, jej činností v oblasti finančného sprostredkovania, ako aj zúčtovania a vyrovnania transakcií, verejných ponúk cenných papierov a emitentov (odsek96 vyššie). Súd z toho vyvodil, že navrhovateľ si nemohol byť nevedomý toho, že podvodným poskytnutím uvedených informácií sa vystavil sankciám zo strany CMVM.
273. Trestné stíhanie za falšovanie a používanie falzifikátov, ktoré začali trestné orgány, bolo vedené na základe článku 256 trestného zákonníka, ktorého uplatnenie sa môže týkať akéhokoľvek občana, ktorý spácha podvodné činy tohto druhu.
274. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd konštatuje, že sťažovateľ sa nemohol vyhnúť prísloviu, podľa ktorého „nikto nemôže nepoznať zákon“, a že ako člen a podpredseda predstavenstva bankovej inštitúcie, ktorá emituje akcie, nebol oslobodený od povinnosti oboznámiť sa s povinnosťami, ktoré mu vyplývali z ustanovení RGICSF a CVM ( pozri, mutatis mutandis, K.-H.W. proti Nemecku[GC], č. 37201/97, § 73, CEDH 2001-II (výňatky)). Dotknutá osoba mohla teda predpokladať, že jej správaním si vystavuje riziko trestných a správnych sankcií.
γ) Stanovilo vnútroštátne právo jasné a účinné pravidlá na zabezpečenie koordinovaného vedenia konaní pri rešpektovaní práva dotknutej osoby na obhajobu a na uloženie celkovej sankcie primeranej závažnosti sporných skutkov?
275. Zostáva otázkou, či vnútroštátne právo stanovovalo presné a účinné pravidlá na zabezpečenie koordinovaného vedenia príslušných konaní pri rešpektovaní práva dotknutej osoby na obhajobu a na uloženie kumulatívneho trestu úmerného závažnosti sporných skutkov.
276. V tejto súvislosti Súd konštatuje, že tak článok 81 ods. 1 RGICSF, ako aj články 355 ods. 1 písm. a), 374 a 387 CVM stanovovali spoluprácu a výmenu informácií medzi trestnými súdmi, BdP a CMVM (odseky94 a96 vyššie).
277. Pokiaľ ide o dodržiavanie práva na obhajobu osôb, proti ktorým prebiehajú správne konania, Súd konštatuje, že článok 32 ods. 10 Ústavy zaručuje každej osobe, ktorá je predmetom takéhoto konania, právo byť vypočutá a brániť sa (odsek88 vyššie). Každá osoba, ktorá je predmetom správneho konania, má teda právo brániť sa voči dôkazom získaným prostredníctvom tejto výmeny informácií medzi rôznymi orgánmi. Okrem toho, hoci sa zdá, že opakované predkladanie dôkazov zhromaždených rôznymi orgánmi v rámci zmiešaných konaní je možné (odsek280 nižšie), jeho cieľom je zabezpečiť dodržiavanie práva na obhajobu dotknutej osoby, čo je legitímna požiadavka, ako sa uvádza v odseku232 vyššie.
278. Pokiaľ ide o kumuláciu sankcií, Súd konštatuje, že vo vnútroštátnom práve existuje mechanizmus presných pravidiel, ktoré účinne zaručujú uplatnenie celkovej sankcie primeranej závažnosti sporných skutkov. V skutočnosti konštatuje, že článok 20 RGCO (odsek103 vyššie), na ktorý odkazuje článok 208 RGICSF (odsek94 vyššie), stanovuje, že ak ten istý čin predstavuje zároveň trestný čin aj správny delikt, sankcia sa ukladá iba za trestný čin, bez toho, aby bolo dotknuté uplatnenie doplnkových sankcií za správny delikt. Súd konštatuje, že článok 420 CVM (odsek96 vyššie) stanovuje možnosť kumulácie trestného a správneho sankčného opatrenia za konanie, ktoré predstavuje trestný čin a správny delikt spadajúci do pôsobnosti CMVM. Článok 420 ods. 3, ktorý vyplýva zo zákona č. 28/2017 z 30. mája 2017 (odsek99 vyššie), však stanovuje, že ak ten istý čin viedol k viacerým priestupkom a konaniam, ktoré patria do pôsobnosti rôznych orgánov, sankcie, ktoré už boli vykonané v jednom z týchto konaní, sa môžu zohľadniť na účely stanovenia sankcií uložených v rámci následných konaní, ako sa to stalo v danom prípade (odsek281 nižšie).
δ) Boli konania vedené koordinovane pri dodržaní práva na obhajobu, je uložený celkový trest primeraný závažnosti sporných skutkov a boli rozhodnutia vydané ako posledné takéhoto charakteru, že spochybňovali právoplatnosť predchádzajúceho konečného oslobozujúceho rozsudku?
279. Súd hneď na úvod konštatuje, že hoci sa prvé správne konanie, ktoré proti sťažovateľovi viedla BdP, začalo len s niekoľkodňovým odstupom od trestného konania, skončilo sa oveľa skôr ako toto (pozri, a contrario, Kapetanios a iní, citované vyššie, § 65, odsek210 vyššie). Druhé správne konanie, a to pred CMVM, ktoré prebiehalo z väčšej časti súbežne s ostatnými dvoma, sa naopak skončilo oveľa neskôr (odseky19 ,36 ,35 ,56 a83 uvedené vyššie). Je potrebné konštatovať, že otázka koordinácie medzi týmito rôznymi konaniami bola neustálou starosťou vnútroštátnych súdov, ktoré sa v rôznych fázach každého konania snažili s dôkladnosťou a starostlivosťou zabezpečiť, aby neporušili právo sťažovateľa na to, aby nebol stíhaný alebo trestaný viackrát za ten istý trestný čin.
280. Súd najprv konštatuje, že trestné a správne orgány si pravidelne vymieňali informácie o priebehu svojich príslušných konaní (odseky18 ,20 a61 uvedené vyššie). Zohľadňovali požiadavky ostatných orgánov a trestné súdy vypočuli zástupcov CMVM a BdP (odseky26 ,39 a42 uvedené vyššie). Hoci je pravda, že súdy, na ktoré bola vec postúpená, zistili skutkový stav často vypočutím tých istých svedkov, Súdny dvor sa domnieva, že takéto združenie konaní zodpovedalo požiadavke sťažovateľa a bolo nevyhnutné na zabezpečenie jeho práva na obhajobu v každom z konaní (odseky26 ,64 a88 uvedené vyššie).
281. Súd ďalej konštatuje, že v rámci trestného konania a konania iniciovaného BdP sa príslušné súdy zhodli na tom, že skutky spočívajúce v poskytnutí falošných účtovných informácií BdP predstavovali zároveň trestný čin falšovania a používania falzifikátov, ako aj správny delikt falšovania účtovných záznamov. Tiež dospeli k záveru, že vzhľadom na to, že chránené právne záujmy boli odlišné, tieto trestné činy mali byť stíhané v súlade s RGICSF v rámci samostatných konaní, hoci správna sankcia uložená na záver konania BdP mala byť zahrnutá do trestnej sankcie, s výnimkou doplnkových sankcií (odseky24 ,29 a32 uvedené vyššie). Tiež konštatovali, že zákon o cenných papieroch (CVM) stanovuje kumuláciu trestných a správnych sankcií za skutky, ktoré spadajú zároveň pod trestný čin falšovania a používania falzifikátov, ako aj pod správny delikt neposkytnutia kvalitných informácií CMVM (odseky32 ,49 a77 uvedené vyššie).
282279. Zostáva preskúmať, či súhrn sankcií uložených navrhovateľovi v dôsledku tohto prístupu vnútroštátnych súdov, založeného na existencii rôznych chránených právnych záujmov na odôvodnenie stíhania proti nemu v rámci samostatných konaní, bol primeraný závažnosti identických skutkových okolností, ktoré mu boli vytýkané (odsek265 vyššie) a či dôvody uvedené na podporu rozhodnutí vnútroštátnych súdov mohli alebo nemohli spochybniť právoplatnosť konečného oslobozujúceho rozsudku vyneseného v prospech dotknutého po skončení konania, ktoré sa skončilo ako prvé (odsek vyššie).
283. V tejto súvislosti Súd najprv konštatuje, že po skončení konania iniciovaného BdP bolo konanie voči sťažovateľovi zastavené z dôvodu premlčania v súvislosti so skutkami týkajúcimi sa predloženia nepravdivých a neúplných informácií BdP, ku ktorým došlo pred rokom 2007. Súd pripomína, že zastavenie konania z dôvodu premlčania nepredstavuje „oslobodenie“ v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 (pozri odsek211 vyššie a tam citovanú judikatúru). V rámci toho istého konania bol sťažovateľ napriek tomu oslobodený z ostatných skutkov, ktoré mu BdP kládla za vinu v súvislosti so skupinou E.A., pričom odvolací súd v Lisabone vtedy zohľadnil skutočnosť, že v rámci trestného konania bolo preukázané, že neexistovala žiadna situácia, v ktorej by BCP vykonávala kontrolu nad spoločnosťami, ktoré boli súčasťou tejto skupiny (odsek43 vyššie).
284. Následne, po skončení trestného konania, bol sťažovateľ „oslobodený“ od obvinenia z trestného činu falšovania a používania falzifikátov, a to nie preto, že by neboli preukázané skutkové okolnosti, ale z toho dôvodu, že okolnosti týkajúce sa falšovania a používania falzifikátov už spadali pod trestný čin manipulácie s trhom. Nešlo teda o „oslobodenie“ v zmysle článku 4 Protokolu č.o 7 (odsek211 vyššie), keďže skutky, ktoré boli sťažovateľovi kladené za vinu v súvislosti s trestným činom falšovania a používania falzifikátov, boli zohľadnené ako priťažujúca okolnosť na účely stanovenia trestu, ktorý mali príslušné trestné súdy uložiť za trestný čin manipulácie s trhom (odsek43 vyššie). Pokiaľ ide o závažnosť trestného sankcie, ktorá bola sťažovateľovi v tejto súvislosti uložená, a to dva roky podmienečného trestu odňatia slobody výmenou za zaplatenie sumy 300 000 EUR charitatívnej inštitúcii, Súd konštatuje, že sa týkala všetkých skutkov, za ktoré bol odsúdený za trestný čin manipulácie s trhom, a nie iba skutkov súvisiacich s poskytnutím nepravdivých informácií BdP a CMVM (odseky43 ,48 a262 vyššie). Toto odsúdenie sa však netýkalo skutkových okolností súvisiacich so spoločnosťami skupiny E.A., v súvislosti s ktorými bol po skončení konania iniciovaného BdP oslobodený (odsek43 vyššie).
285. Na záver súd konštatuje, že na konci konania iniciovaného CMVM odvolací súd potvrdil uloženie celkovej správnej pokuty vo výške 480 000 EUR sťažovateľovi za tri veľmi závažné porušenia povinnosti poskytovať kvalitné informácie (odseky79 a82 uvedené vyššie), zatiaľ čo maximálna výška správnej pokuty, ktorú mohol dostať, bola oveľa vyššia, a to 2 500 000 EUR podľa článku 388 ods. 1 písm. a) zákona o cenných papieroch (odsek96 vyššie). Hoci odvolací súd zamietol žiadosť, v ktorej navrhovateľ žiadal zohľadnenie sankcie, ktorá mu bola uložená na záver trestného konania (odsek78 vyššie), s odôvodnením, že táto sankcia mala iný charakter ako správna pokuta uložená podľa CVM, považoval však doplnkové sankcie uložené dotknutej osobe za zaniknuté, keďže ich časť už vykonal (odseky80 a83 vyššie).
286. Vzhľadom na odôvodnenia, ktoré vnútroštátne súdy uviedli na podporu svojich rozhodnutí, Súdny dvor konštatuje, že oslobodenie sťažovateľa na konci konania iniciovaného BdP nebolo následne spochybnené. Hoci vnútroštátne súdy dospeli k záveru, že trestné činy, za ktoré bol sťažovateľ stíhaný v rámci paralelne vedených konaní, neboli totožné, keďže chránené právne záujmy, na ktoré sa tieto trestné činy vzťahovali, boli odlišné, vnútroštátne súdy výslovne uviedli, tam kde to považovali za potrebné, či oslobodenie sťažovateľa alebo sankcia, ktorá mu bola uložená na konci konaní, ktoré boli ukončené ako prvé, boli relevantné v následných konaniach. Okrem toho, vzhľadom na závažnosť skutkov, ktoré boli sťažovateľovi kladené za vinu v rámci týchto konaní, Súdny dvor konštatuje, že celkové sankcie uložené sťažovateľovi nie sú neprimerané vo vzťahu k škodám, ktoré mohol spôsobiť na trhu s cennými papiermi a národnému hospodárstvu. Sťažovateľ teda nebol vystavený neprimeranému, a už vôbec nie svojvoľnému postihu.
ε) Mali predmetné konania dostatočne úzku časovú súvislosť na to, aby sťažovateľ nebol vystavený neistote a zdĺhavosti konania?
287. Súd konštatuje, že všetky tri konania boli začaté v krátkom časovom odstupe (odseky18 ,19 ,36 a60 vyššie) a prebiehali v podstate paralelne (odsek279 vyššie). Súdny dvor sa domnieva, že hoci sa tieto konania neskončili v rovnakom čase, časová súvislosť medzi príslušnými konaniami bola dostatočne úzka: ako už uviedol v odseku280 vyššie, trestné a správne orgány dbali na to, aby si pravidelne vymieňali informácie o priebehu svojich príslušných konaní a zohľadňovali požiadavky ostatných orgánov. Zložitosť skutkových okolností, ktoré boli predmetom každého z konaní, a opakované predkladanie niektorých dôkazov (odseky26 ,39 a42 vyššie) s cieľom vyhovieť požiadavkám sťažovateľa mohli oprávnene odôvodniť predĺženie niektorých konaní, aby sa v každom z nich zaručili práva na obhajobu dotknutej osoby, čo predstavuje legitímnu požiadavku, ako sa uvádza v odseku232 vyššie. Celkovo súd nezistil existenciu oneskorení, ktoré by nadmerne predĺžili trvanie konaní, a nič v priebehu týchto konaní nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľ bol ponechaný v neistote. Existencia časovej súvislosti medzi týmito rôznymi konaniami je teda preukázaná.
288. Z uvedených skutočností vyplýva, že tri konania, ktoré sú predmetom tohto konania, boli súčasťou integrovaného systému konaní zameraných na sankcionovanie rôznych aspektov sporných skutkov týkajúcich sa poskytovania nepravdivých informácií BdP a CMVM. Uvedené konania umožňovali postihnúť sporné skutky v ich rôznych aspektoch predvídateľným a primeraným spôsobom a tvorili tak ucelený celok, ktorý nespôsobil sťažovateľovi žiadnu nespravodlivosť. Nepredstavovali teda opakované stíhanie.
289. Na základe toho Súd dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
III. K ÚDAJNÉMU PORUŠENIU ČLÁNKU 13 DOHOVORU
290. Sťažovateľ namieta proti zamietnutiu všetkých opravných prostriedkov, ktoré podal na vnútroštátnej úrovni s cieľom uplatniť svoju sťažnosť založenú na článku 4 Protokolu č. 7. Vidí v tom porušenie svojho práva zaručeného článkom 13 Dohovoru, ktorý znie takto:
291. Komora sa zdržala rozhodnutia o prípustnosti a merite tejto námietky. Po pripomenutí, že má právomoc posudzovať skutkový stav veci (Radomilja a ďalší proti Chorvátsku [GC], č. 37685/10 a 22768/12, §§ 114 a 126, 20. marca 2018), považovala za vhodné preskúmať sťažnosť výlučne z hľadiska článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 (odsek6 vyššie a odsek 130 rozsudku komory z 8. októbra 2024).
292. Vo svojom rozsudku Tsaava a ďalší proti Gruzínsku ([GC], č. 13186/20 a 4 ďalšie, § 225, 11. decembra 2025) Veľká komora uviedla nasledovné:
„225. Súd má právo nepreskúmať námietky, ktoré sa – vzhľadom na to, že sa týkajú rovnakých skutkových okolností a otázok, ktoré spadajú do širších otázok, ktoré už Súd preskúmal, a sú teda týmito otázkami zahrnuté – úplne alebo do určitej miery prekrývajú s námietkami, ktorými sa Súd už zaoberal. Okrem toho, ak je Súdovému dvoru predložená sťažnosť formulovaná na základe dvoch ustanovení Dohovoru, ktoré vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu upravujú tú istú otázku, ale líšia sa svojou mierou špecificity (lex generalis a lex specialis), Súdny dvor spravidla preskúma sťažnosť výlučne z hľadiska druhého ustanovenia, pričom ho niekedy vykladá vo svetle prvého ustanovenia.“
293. Vzhľadom na túto zásadu vzniká otázka, či v danom prípade sťažnosť, ktorú sťažovateľ vzniesol na základe článku 13 Dohovoru, vyžaduje samostatné posúdenie v porovnaní so sťažnosťou založenou na článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, alebo či sa naopak obe sťažnosti prekrývajú.
294. V tejto súvislosti Súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť podaná na základe článku 4 Protokolu č.o 7, ako aj námietka vznesená na základe článku 13 Dohovoru sa týkajú rovnakých skutkových okolností, a to začatia troch trestných konaní proti sťažovateľovi zo strany BdP, CMVM a trestných súdov (odseky140 a290 vyššie).
Po druhé, konštatuje, že obe sťažnosti sa rovnako týkajú tej istej otázky založenej na porušení zásady non bis in idem. Z hľadiska článku 4 Protokolu č. 7 totiž sťažovateľ tvrdí, že bol trikrát stíhaný za tie isté skutky, a na základe článku 13 Dohovoru napáda zamietnutie opravných prostriedkov, ktoré podal s cieľom sťažovať sa na porušenie zásady non bis in idem v rámci konania začatého BdP (odseky26 a30 vyššie), trestného konania (odseky46 a50 vyššie) a konania vedeného CMVM (odseky64 ,66 ,69 ,73 ,81 a84 vyššie).
295. Za týchto okolností a s ohľadom na záver, ku ktorému dospela v súvislosti s článkom 4 Protokolu č. 7 (odsek289 vyššie), Veľká komora konštatuje, že nie je potrebné skúmať prípustnosť a podstatu sťažnosti vznesenej z hľadiska článku 13 (pozri mutatis mutandis Tsaava, citované vyššie, § 450), nakoľko táto sťažnosť je zahrnutá v širšom preskúmaní, ktoré vykonala v súvislosti s článkom 4 Protokolu č.o 7, ktorý tak predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnejším požiadavkám článku 13.
1. Jednohlasne oddeľuje sťažnosť č. 2276/20 od sťažnosti č. 48047/15;
2. jednohlasne konštatuje, že je vecnou príslušnosťou na preskúmanie sťažnosti založenej na článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru;
3. pätnástimi hlasmi proti dvom konštatuje, že nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru;
4. Konštatuje pomerom šestnásť hlasov proti jednému, že nie je dôvod preskúmať prípustnosť a vec samu sťažnosti vznesenej z hľadiska článku 13 Dohovoru.
Vyhotovené vo francúzštine a angličtine a následne vyhlásené na verejnom pojednávaní v Paláci ľudských práv v Štrasburgu dňa 9. júla 2026 v súlade s článkom 77 ods. 2 a 3 rokovacieho poriadku.
Abel Campos Mattias Guyomar
Zástupca tajomníka Predseda
K tomuto rozsudku sú v súlade s článkom 45 ods. 2 Dohovoru a článkom 74 ods. 2 rokovacieho poriadku priložené nasledujúce osobitné stanoviská:
– čiastočne odlišný názor sudcu Pavliho;
– odlišné stanovisko sudcu Serghidesa.
ČIASTOČNE ODLIŠNÉ STANOVISKO SUDCU PAVLIHO
(Preklad)
1. Doktrína „integrovaného opakovania“, ako ju potvrdzuje tento rozsudok, dosahuje nový vrchol súdnej kreativity, žiaľ však nie v prospech základných práv. Táto doktrína vychádza z predpokladu, že opakované stíhanie za ten istý trestný čin nie je v skutočnosti opakovaním – „bis“ nie je „bis“ –, ak sú obe konania z vecného a časového hľadiska „dostatočne integrované“. Väčšina sa rozhodla pokračovať v ceste, ktorú si zvolila v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku ([GC], č.os 24130/11 a 29758/11, 15. novembra 2016), keď tento nový výklad článku 4 Protokolu č. 7 po prvýkrát prijala Veľká komora po niekoľkých desaťročiach ustáleného výkladu v opačnom zmysle. Navyše obe zloženia Veľkej komory tak urobili bez toho, aby sa pokúsili vysvetliť, v čom je tento výklad zásady non bis in idem v súlade so samotným znením ustanovenia Dohovoru, s jeho prípravnými prácami alebo s jeho predmetom a účelom.
2. Pokiaľ ide o rozhodnú časť rozsudku, hlasoval som proti paušálnemu konštatovaniu, že v danom prípade nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7(bod 3 rozhodnej časti) v súvislosti s tromi odlišnými konaniami vedenými proti tomu istému sťažovateľovi. Domnievam sa, že k porušeniu tohto ustanovenia došlo z dôvodu prekrývania sa trestného konania a jedného zo správnych konaní (konania začatého CMVM), avšak nie pokiaľ ide o druhé konanie (konanie začaté BdP). Okrem toho som k týmto záverom dospel na základe kritérií, ktoré sa líšia od kritérií, na ktoré sa odvolávala väčšina.
K otázke zistenia tichých výnimiek
3. Ustanovenie, ktoré je potrebné vyložiť, je pomerne jednoduché: „[n]ikto nesmie byť trestne stíhaný ani potrestaný (...) za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený“ v rámci tej istej jurisdikcie (kurzíva pridaná). Bežný význam tejto formulácie je taký, že ak prvé konanie viedlo k právoplatnému oslobodeniu alebo odsúdeniu, stíhanie alebo aspoň dokončenie druhého konania za ten istý trestný čin predstavuje porušenie Dohovoru. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie stanovuje základnú ochranu pred dvojitým stíhaním, od ktorej nie je možné urobiť výnimku, bez ďalších obmedzení alebo výhrad (okrem tých, ktoré sú uvedené v jeho druhom odseku), vyžaduje si prísny výklad bez implicitných výnimiek. V skutočnosti od momentu, keď ju začal Súdny dvor uplatňovať, toto ustanovenie v podstate vyvolávalo dilemy týkajúce sa výkladu toho, čo možno kvalifikovať ako „trestné“, a čo treba rozumieť pod pojmom „ten istý trestný čin“, inými slovami, pojmu idem, s ktorým sa historicky stretávala aj väčšina vnútroštátnych právnych systémov. Pojem „bis“ nevyvolal veľa interpretačných diskusií, pretože vzhľadom na samotné znenie ustanovenia k nemu nie je veľa čo povedať ( . Sergej Zolotuchin proti Rusku [GC], č. 14939/03, § 107, CEDH 2009). Tak tomu bolo až do rozsudku vo veci A a B proti Nórsku (uvedeného vyššie) a jeho radikálneho objavenia tichej výnimky v kontexte paralelných konaní.
4. Ak sa zameriame na zámer zákonodarcov, tak ako je vyjadrený v dôvodovej správe k Protokolu č. 7 a v ďalších relevantných prípravných dokumentoch, nenájdeme v nich nič, čo by mohlo podložiť túto výnimku „integrovaného opakovania“. A ani oba sporné rozsudky Veľkej komory nepriniesli žiadne dôkazy v tomto zmysle. Pokiaľ sa zdá, že autori zvažovali možnosť paralelných konaní – čo by sa samo osebe mohlo považovať za odporujúce duchu zásady non bis in idem, ak nie priamo za odporujúce doslovnému zneniu ustanovenia Dohovoru – urobili tak iba v prípade, ktorý nie je sporný, keď by jedno z týchto konaní nemalo „trestnú“ povahu, ako to ilustruje odkaz na disciplinárne konanie „za ten istý čin“[1] . Už táto jediná výnimka naznačuje, že autori nezvažovali žiadne iné paralelné opakované konanie za ten istý trestný čin.
5. Nakoniec, zďaleka nie je zrejmé, či pojem „integrované opakovanie“ môže zodpovedať predmetu a účelu zákazu dvojitého stíhania. Z historického hľadiska táto zásada odráža myšlienku, že je vnútorne nespravodlivé a v rozpore s právnou istotou stíhať osobu viackrát za ten istý trestný čin (Sergej Zolotuchin, citované dielo, § 110). Nejde len o to, aby sa zabránilo neprimeranému trestu; práve opakovanie samotného súdneho konania je „zlom, ktorému treba zabrániť“[2] . Ironicky, zamietnutie vyhlásenia, ktoré Portugalsko predložilo pri ratifikácii Protokolu č. 7,Veľkou komorou na základe doteraz nepoznaného dôvodu, že by bolo nezlučiteľné s predmetom a účelom ustanovenia Dohovoru (odsek 164 tohto rozsudku), podporuje tento historický výklad ochrany pred dvojitým stíhaním. Tento výklad tiež predpokladá, že štáty by nemali mať možnosť obchádzať toto „absolútne právo, ktoré nepripúšťa žiadnu výnimku“ (ibidem) tým, že manipulujú s definíciou toho, čo predstavuje „obvinenie v trestnej veci“, alebo prostredníctvom kreatívneho opakovania „dostatočne integrovaných“ konaní.
6. To, čo však väčšina dnes Portugalsku odňala z hľadiska idem, mu veľkoryso vrátila z hľadiska bis. To je totiž skutočný cieľ a účinok doktríny rozsudku A a B proti Nórsko (uvedený vyššie): umožniť právnym systémom, ktoré boli od začiatku ambivalentné voči zákazu dvojitého stíhania – bez ohľadu na to, či v tejto súvislosti vydali interpretačné vyhlásenia – slobodne viesť a dokončiť oddelené trestné a správne konania vo veci (toho, čo naša judikatúra považuje za) ten istý trestný čin. Urobilo sa tak v mene moderného administratívneho štátu a postupnej dekriminalizácie určitých činov, ktoré sa v súčasnosti čoraz častejšie stíhajú ako správne delikty (odsek215 tohto rozsudku). Z toho vyplýva, že s cieľom uľahčiť túto dekriminalizáciu bude Súd naďalej zaobchádzať s týmito porušeniami ako s „trestnými“ činmi, pričom zároveň povolí opakované stíhanie, a to za jedinej podmienky splnenia niekoľkých požiadaviek na „integráciu“.
7. Podobný prístup možno pozorovať aj v súvislosti s definíciou pojmu „idem“, keďže Veľká komora bola vyzvaná, aby prijala koncepciu trojitej identity, podľa ktorej by súbor zakázaných konaní spáchaných tou istou osobou bol považovaný za jeden a ten istý „delikt“ len vtedy, ak by príslušné zákonné zákazy slúžili aj na ochranu toho istého „chráneného záujmu“ (odsek189 tohto rozsudku). Ak by Veľká komora takýto postoj prijala, v skutočnosti by tým zvrátila výklad, ktorý poskytla v rozsudku vo veci Sergeja Zolotuchina (uvedenom vyššie), založený na pojme idem factum, a zbavila by podstaty podstatnú časť zvyšnej ochrany vyplývajúcej z článku 4 Protokolu č. 7. Väčšina odmietla plne nasledovať túto cestu a uspokojila sa s tým, že rôznorodosť chránených záujmov začlenila do kritérií „dostatočnej integrácie“ (odsek229 tohto rozsudku). Opäť platí, že to, čo bolo jednou rukou odmietnuté, je druhou rukou vrátené.
8. Na potvrdenie tohto prístupu sa Súdny dvor čoraz viac vzdialil od pôvodného zámeru článku 4 Protokolu č.o 7 do takej miery, že sa už takmer nezaujíma o dvojitú trestnosť ako takú, ale jednoducho sa snaží zabrániť „nadmernému zaťaženiu“ alebo zmierniť kombinovanú závažnosť sankcií vyplývajúcich z dvojitého (či dokonca trojitého!) stíhania. Aby sme použili slová Michala Bobeka, bývalého generálneho advokáta Súdneho dvora EÚ, už nejde o „ochranu pred dvojitým stíhaním. Ide o jednoduchú ex post ochranu pred neprimeraným charakterom kombinovaných alebo kumulovaných trestov “ (pozri jeho závery predložené 2. septembra 2021 vo veci bpost, C-117/20, EU:C:2021:680, bod 109; pozri tiež závery generálneho advokáta Sancheza-Bordonu vo veci Menci, C-524/15, EU:C:2017:667).
9. Niet divu, že toto prehodnotenie viedlo k mikromanagementu prípadov dvojitého stíhania zo strany Štrasburgu, pričom uplatniteľné kritériá sa stali čoraz zložitejšími a vnútroštátnym súdom sa čoraz ťažšie darí držať krok s neustálymi úpravami a objasneniami zo strany Súdneho dvora. Dnešný rozsudok poskytuje ďalší dôkaz o tomto vniknutí do špirály „integrovaného opakovania“ a mám podozrenie, že proces zdokonaľovania sa týmto nekončí. Podarilo sa nám tak či onak premeniť jeden zo základných a bezpodmienečných zákazov Dohovoru na jedno z najprekomplikovanejších kritérií, aké Súdny dvor kedy vymyslel.
10. Nakoniec, ďalšia výzva, na ktorú poukazuje dnešný rozsudok, sa týka práv na obhajobu v rámci zmiešaných konaní, čo však výrazne presahuje potrebu zabezpečiť koordináciu pri zhromažďovaní dôkazov (odseky232 –233 tohto rozsudku). Ako tvrdia sťažovateľ a tretie strany, ktoré sa zapojili do konania, paralelné konanie môže mať vplyv na základné záruky spravodlivého trestného konania, ako je právo nevypovedať proti sebe samému. Ťažkosti vyplývajú zo skutočnosti, že hoci sa tieto zmiešané konania (trestné a správne) dajú obe kvalifikovať ako „trestné“ v zmysle článku 6 Dohovoru, na vnútroštátnej úrovni sa na ne môžu vzťahovať pomerne odlišné požiadavky, pokiaľ ide o pravidlá dokazovania, kritériá preukazovania a procesné záruky pre osobu, ktorá je predmetom vyšetrovania. Tieto rozdiely môžu vystaviť dotknutú osobu v súvislosti s tým istým konaním v rámci paralelných konaní dilemám, ktoré je ťažké vyriešiť. Takéto napätie je, mimochodom, zakotvené v judikatúre vo veci Engel (8. júna 1976, § 82, séria A č. 22).
11. Chcel by som, hoci len ako čisto intelektuálne cvičenie, navrhnúť alternatívu k „integrovanému opakovaniu“. Podľa môjho názoru existuje zrejmá súvislosť medzi postupným zužovaním ochrany vyplývajúcej z časti bis článku 4 Protokolu č. 7 a rozšírením definície pojmu „trestný“ z hľadiska tej istej časti. Táto definícia je výsledkom neobmedzeného rozširovania tohto pojmu v rámci trestnoprávnej časti článku 6 Dohovoru v súlade s Engelovou doktrínou. To znamená, že mnohé priestupky alebo sankcie, ktoré sa v národných právnych systémoch považujú za čisto správne, vyvolávajú v Štrasburgu uplatnenie (takmer) kompletného súboru trestnoprávnych záruk. Hoci tento prístup môže byť rozumný v závislosti od povahy a závažnosti príslušných správnych sankcií, podľa môjho názoru neexistuje takmer žiadne opodstatnenie na to, aby sa 18-mesačné pozastavenie vodičského preukazu takmer automaticky považovalo za trestnú sankciu (Nilsson proti Švédsku (rozhodnutie), č.o 73661/01, 13. decembra 2005)[3] .
12. Domnievam sa preto, že je potrebné čiastočné prehodnotenie Engelovho prístupu, a to z toho dôvodu, že „séria“ vedľajších sankcií by nemala stačiť na spustenie trestnoprávnej ochrany, ak je hlavným zámerom správnej sankcie prevencia alebo náprava (a nie trest). Na jednej strane by tento prístup bol v súlade so zámerom autorov článku 4 Protokolu č. 7, ktorí stanovili možnosť samostatných disciplinárnych konaní za tie isté činy, napriek ich zjavne trestnému charakteru. Na druhej strane by bol tento prístup viac v súlade so všeobecnými trendmi dekriminalizácie v Európe v porovnaní s „nepriamym“ zmiernením pojmu „bis“. V tejto súvislosti poznamenávam, že intervenujúca talianska vláda predložila podobné argumenty v prospech zúženia Engelových kritérií (odsek187 tohto rozsudku), čo je návrh, s ktorým sa väčšina rozhodla nesúhlasiť.
13. Na záver je dôležité poznamenať, že strata plnej „trestnoprávnej“ ochrany by v prípade menej závažných sankcií nebola tragická, keďže existujú alternatívy na zaručenie spravodlivého súdneho konania. Jednou z nich by mohla byť v prípade potreby ochrana vyplývajúca z občianskoprávnej časti článku 6. Okrem toho sa v judikatúre týkajúcej sa hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru – vrátane článku 8, ktorý chráni právo na súkromie vo všetkých jeho prejavoch – v priebehu času vyvinuli pevné a autonómne procesné záruky. Toto je v súčasnosti preferovaná možnosť sťažovateľov, ktorí napríklad napádajú závažné disciplinárne sankcie alebo sankcie inak súvisiace so zamestnaním, či už vo verejnom, alebo v súkromnom sektore ( Denisov proti Ukrajine [GC], č. 76639/11, 25. septembra 2018).
14. V ďalšej časti tohto stanoviska sa pokúsim uplatniť zákaz dvojitého stíhania, založený na zjavnom význame ustanovenia Dohovoru, na okolnosti tohto zložitého prípadu. Urobím tak bez toho, aby som sa púšťal do oblasti „primeraného trestu“, čo je v konečnom dôsledku otázka, ktorú je lepšie nechať na uváženie vnútroštátnych trestných súdov.
Uplatnenie na skutkový stav tohto prípadu
15. Analýza sa musí uskutočniť v troch krokoch. Je potrebné určiť: i) či tri konania vedené proti sťažovateľovi v tomto prípade mali trestnoprávny charakter; ii) či sa týkali, celkom alebo čiastočne, stíhania za ten istý „trestný čin“, a iii) ak áno, či druhé a tretie konanie boli ukončené po tom, čo prvé konanie viedlo k definitívnemu oslobodeniu alebo odsúdeniu sťažovateľa. V chronologickom poradí označím konanie začaté BdP – ktoré bolo ukončené ako prvé – za prvé konanie, samotné trestné konanie za druhé a konanie začaté CMVM za tretie.
a) Pokiaľ ide o otázku, či mali správne konania trestnoprávny charakter
16. Je zrejmé, že konanie začaté lisabonskou prokuratúrou (odsek36 tohto rozsudku) malo trestnoprávny charakter. Zostáva určiť, či konania začaté BdP, resp. CMVM mali tiež trestnoprávny charakter.
17. Pokiaľ ide o konanie začaté BdP, väčšina považuje za postačujúce, že sledované ciele sú zároveň preventívne aj represívne (odsek255 tohto rozsudku). Pre mňa nie je nevyhnutne rozhodujúce, či prevláda preventívny cieľ a represívny účinok je len vedľajším a nevyhnutným aspektom prvého (odsek12 tohto stanoviska). Podobne ani doplnkové sankcie v podobe zákazu vykonávať určité funkcie v bankovom sektore počas určitého počtu rokov nestačili na to, aby konanie iniciované BdP, ktorého primárnou funkciou bola nepochybne prevencia a ochrana bankového systému ako celku, bolo kvalifikované ako trestné. Vzhľadom na to však boli uplatniteľné maximálne sankcie vo výške približne 100 000 eur (EUR) za každé správne porušenie dostatočne závažné na to, aby boli na účely tejto veci kvalifikované ako trestné, a to aj pri zohľadnení značných ziskov, ktoré sťažovateľ dosiahol, a súm, ktoré získal vďaka profesionálnym konaniam, za ktoré bol stíhaný.
18. Podobné úvahy platia aj pre konanie iniciované CMVM, v rámci ktorého žalobcovi hrozila pokuta vo výške maximálne 2,5 milióna EUR a bol odsúdený na skutočnú pokutu vo výške 480 000 EUR. Doplnkové sankcie však podľa môjho názoru neboli dostatočné na to, aby sa dané konanie považovalo za trestné.
b) Pokiaľ ide o otázku, či išlo o rovnaké priestupky (idem)
19. V tejto fáze je dôležité pripomenúť príslušné kritériá, ako sú definované v rozsudku vo veci Sergeja Zolotuchina (uvedenom vyššie), ktoré aj po dnešnom rozsudku naďalej tvoria judikatúru: na základe porovnania skutkových okolností, ktoré sa páchateľovi kladú za vinu v každom z konaní, musel Súd zamerať svoje posúdenie na „tie skutočnosti, ktoré tvoria súbor konkrétnych faktických okolností týkajúcich sa toho istého páchateľa a neoddeliteľne prepojených v čase a priestore, pričom existencia týchto okolností musí byť preukázaná, aby mohlo byť vynesené odsudzujúce rozhodnutie alebo aby mohlo byť začaté trestné stíhanie “ (Serguej Zolotuchin, citované rozhodnutie, § 84, kurzíva pridaná). Toto posúdenie sa teda týka podstatných prvkov trestných činov tak, ako sú definované vo vnútroštátnom práve.
20. Na úvod je potrebné poznamenať, že konanie a opomenutia sťažovateľa v danej veci prispeli k sérii operácií „cirkulárneho obchodovania“, ktorých cieľom bolo umelo ovplyvniť hodnotu akcií jeho banky. Okrem finančných machinácií bolo z hľadiska banky pre úspech celého mechanizmu rozhodujúce utajenie týchto operácií. Manipulácia s trhom prostredníctvom „cirkulárneho obchodovania“ bola preto úzko prepojená s jej utajovaním prostredníctvom poskytovania falošných informácií a sfalšovaných účtovných správ nielen bankovým a finančným regulačným orgánom, ako sú BdP a CMVM, ale aj finančnému trhu ako celku. To naznačuje, že dané konania, ktoré prebiehali počas dlhého obdobia, predstavovali jeden ucelený zločinecký čin. Nie je preto prekvapujúce, že v nadväznosti na spomínané konanie bola portugalská legislatíva týkajúca sa manipulácie s trhom zmenená tak, aby stanovovala, že tento trestný čin by mal byť predmetom iba trestného stíhania, a nie viacerých konaní (trestných aj správnych).
21. Teraz prejdem ku konkrétnym obvineniam vzneseným v jednotlivých konaniach. V konaní iniciovanom BdP boli sťažovateľovi kladené za vinu tri trestné činy spočívajúce v poskytovaní nepravdivých a neúplných informácií BdP a šesť trestných činov falšovania účtovných záznamov, spočívajúcich v utajovaní kontrolného vzťahu, ktorý BCP vykonávala nad offshore spoločnosťami, a ďalších súvisiacich aspektov. Tieto porušenia boli údajne spáchané v rokoch 2000 až 2007.
22. Druhé konanie sa zakladalo na obvineniach z manipulácie s trhom a falšovania. Pokiaľ ide o tento posledný priestupok, trestné súdy a súdy, ktoré prerokúvali konanie začaté BdP, sa zhodli na tom, že v podstate ten istý trestný čin bol predmetom trestného aj správneho stíhania na základe toho, čo lisabonský odvolací súd vo svojom rozsudku z 9. júna 2015 označil za „ideálnu a skutočnú súbežnosť trestných činov“ (odsek32 tohto rozsudku). Skutočnosť, že súdy, ktoré prejednávali konanie iniciované BdP, v tejto súvislosti neuložili žiadne sankcie, pričom sa opierali o právny režim ich absorpcie trestnými sankciami, nemení nič na existencii dvojitého stíhania za falšovanie. To isté platí aj pre skutočnosť, že trestné súdy, ktoré prerokúvali druhé konanie, nakoniec dospeli k záveru, že obvinenia z falšovania boli zahrnuté v obvineniach z manipulácie s trhom a mali sa zohľadniť iba ako poľahčujúca okolnosť pri posudzovaní tohto posledného trestného činu.
23. Pokiaľ ide o obvinenia z manipulácie s trhom v rámci druhého konania, tie sa aspoň čiastočne zakladali na tom, že navrhovateľ poskytol obom regulačným orgánom, BdP a CMVM, nepravdivé informácie. Trestný čin bol v článku 379 ods. 1 CVM definovaný ako konanie spočívajúce v „šírení nepravdivých, neúplných informácií, (...) vykonávaní fiktívnych transakcií alebo páchaní iných podvodných praktík, ktoré môžu umelo ovplyvniť fungovanie“ finančného trhu. Ani prokuratúra, ani súdy nerozlišovali medzi poskytovaním nepravdivých informácií regulačným orgánom a ostatnými podstatnými prvkami protiprávneho konania, ktorých existenciu bolo potrebné preukázať, aby mohlo byť vynesené odsudzujúce rozhodnutie (odsek20 tohto stanoviska). Zdá sa totiž, že tieto konania alebo opomenutia voči regulačným orgánom považovali za „súbor skutkových okolností, ktoré sú v čase a priestore neoddeliteľne prepojené“ v zmysle dohovoru.
24. Prokuratúra tak vedeniu banky vyčítala, že v rokoch 1998 až 2008 prijalo opatrenia zamerané na utajenie skutočnej hodnoty akcií banky a skutočného stavu jej strát, ktoré v oboch prípadoch vyplývali z činnosti offshore spoločností tajne podliehajúcich ich kontrole (odseky38 a39 tohto rozsudku). V tom istom duchu je aj záver trestného odvolacieho súdu, ktorý sa rozhodol považovať činy falšovania (najmä v dokumentoch predložených obom regulačným orgánom) za priťažujúcu okolnosť všeobecného trestného činu manipulácie s trhom.
25. Podobné úvahy platia aj pre tretie konanie iniciované CMVM, v rámci ktorého bol navrhovateľ obvinený z toho, že prispel k poskytovaniu nepravdivých a neúplných informácií v správach a iných dokumentoch predložených tomuto regulačnému orgánu v rokoch 2003 až 2007. Ako už bolo uvedené, definícia manipulácie s trhom v vnútroštátnom trestnom práve spôsobuje, že je pomerne ťažké rozlíšiť klamanie regulačných orgánov od zavádzania trhu ako celku. V tejto súvislosti sa zdá, že záver väčšiny, podľa ktorého „[k]aždé z týchto konaní sa z vecného alebo časového hľadiska týkalo len časti skutkových okolností, ktoré boli predmetom ostatných konaní, pričom sa v niektorých aspektoch prekrývali “ (odsek264 tohto rozsudku) predstavuje z hľadiska kritérií uvedených v rozsudku Zolotoukhine (uvedenom vyššie) skôr umelé alebo formálne rozlíšenie.
26. Dospel som teda k záveru, že sťažovateľ bol stíhaný za ten istý „prečin“ v prvom a druhom konaní, ako aj v druhom a treťom konaní. Tieto dve správne konania sa nemuseli nevyhnutne prekrývať, nie je však nevyhnutné dospieť v tejto otázke k definitívnemu záveru.
c) Pokiaľ ide o otázku, či došlo k opakovanému stíhaniu (bis) v rozpore s článkom 4 Protokolu č. 7
27. V tejto fáze nám ustanovenie Dohovoru ukladá povinnosť posúdiť, či bol sťažovateľ predmetom druhého alebo tretieho konania, ktoré pokračovalo aj po tom, čo bol za ten istý trestný čin alebo tie isté trestné činy „už oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom“.
28. V prvom rade sa zdá, že tak portugalská legislatíva, ako aj judikatúra vnútroštátneho ústavného súdu boli (a stále sú) založené na zásade trojitej identity, podľa ktorej problém z hľadiska zásady „bis in idem“ vzniká len vtedy, ak oba trestné činy slúžia na ochranu toho istého „právneho záujmu “ – aj keď vychádzajú z rovnakých podstatných skutkov spáchaných tou istou osobou. Takýto prístup je jednoducho nezlučiteľný s chápaním pojmu idem factum zo strany Súdneho dvora, ako bolo formulované vo veci Zolotoukhine (uvedené rozhodnutie) a vo veľkej miere potvrdené v dnešnom rozsudku. Z toho vyplýva, že vnútroštátne súdy sa od začiatku nesnažili zabrániť opakovanému stíhaniu na základe správneho výkladu Dohovoru. Väčšina veľkej komory túto skutočnosť uznáva, snaží sa však minimalizovať jej dôsledky (odsek266 tohto rozsudku).
i. Pokiaľ ide o otázku, či došlo k opakovaniu medzi prvým a druhým konaním
29. Konanie iniciované BdP sa skončilo ako prvé rozsudkom odvolacieho súdu v Lisabone vo veci samej, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. júna 2015. V tejto fáze sa už prejednávala len časť pôvodne vznesených obvinení z dôvodu uplatnenia premlčacích lehôt v predchádzajúcich fázach konania. Pokiaľ ide o zostávajúce obvinenia z poskytovania nepravdivých informácií BdP, lisabonský odvolací súd konštatoval premlčanie trestného stíhania v súvislosti so skutkami spáchanými pred 9. júnom 2007 a oslobodil navrhovateľa od zostávajúcich obvinení z poskytovania nepravdivých informácií a falšovania účtovných dokladov týkajúcich sa skupiny E.A. Potvrdil však doplnkové sankcie, ktoré predtým uložila BdP, vzhľadom na to, že odvolanie nemalo odkladný účinok (odsek34 tohto rozsudku).
30. Dňa 26. júna 2015 prebiehalo druhé konanie pred Ústavným súdom, na ktorý sa sťažovateľ obrátil s ústavnou sťažnosťou proti rozsudku odvolacieho súdu z 25. februára 2015, pričom sa v podstate odvolával na tie isté argumenty založené na Dohovore, aké neskôr predniesol pred Súdnym dvorom (odseky50 a nasl. tohto rozsudku). Dňa 15. decembra 2015 sťažovateľ okrem toho podal na odvolacom súde v Lisabone žiadosť o zastavenie trestného konania s odôvodnením, že konanie začaté BdP bolo ukončené oslobodiacim rozsudkom (odseky55 a nasl. tohto rozsudku). Keďže Ústavný súd aj odvolací súd v Lisabone zamietli tieto argumenty založené na dvojitej trestnej zodpovednosti, trestné odsúdenie nadobudlo právoplatnosť 14. júla 2016.
31. Ako je potrebné posúdiť tieto osobitné okolnosti súvisiace s povahou rozsudku vyneseného v prvom konaní? V prvom rade sa stotožňujem s názorom väčšiny, podľa ktorého zastavenie konania z dôvodu premlčania nemožno považovať za riadne oslobodenie v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 (odsek283 tohto rozsudku). Pokiaľ ide o oslobodenie sťažovateľa v prvom konaní v súvislosti s obvineniami týkajúcimi sa skupiny E.A., je dôležité poznamenať, že odvolací súd v Lisabone sa v tejto súvislosti výslovne opieral o závery lisabonského súdu v druhom konaní, podľa ktorých nebola preukázaná kontrola, ktorú BCP vykonávala nad skupinou E.A. (odsek43 tohto rozsudku). Tento posledný záver pochádzal z 2. mája 2014 a nezdá sa, že by prokuratúra v tejto súvislosti podala odvolanie. Preto nie je možné konštatovať, že sťažovateľ naďalej podliehal stíhaniu – v súvislosti so skupinou E.A. – v rámci druhého konania po tom, čo bol v rámci prvého konania definitívne oslobodený z tých istých obvinení. Z toho dôvodu musím dospieť k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7, pokiaľ ide o prvé a druhé konanie.
32. Nakoniec, z hľadiska právnej stratégie by sa dalo tvrdiť, že sťažovateľova žaloba pred Ústavným súdom bola odsúdená na neúspech, vzhľadom na jasné a ustálené stanovisko tohto súdu k zásade non bis in idem. Všeobecne možno pripustiť – bez toho, aby sa naznačovalo, že to bol zámer sťažovateľa v danom prípade –, že prostredníctvom zdržovacích procesných stratégií sa žalovaní môžu snažiť ovplyvniť to, ktoré z viacerých paralelne prebiehajúcich konaní sa skončí ako prvé. Hoci táto skutočnosť môže byť relevantná, pokus sťažovateľa zmeniť postoj vnútroštátneho ústavného súdu nemožno podľa môjho názoru považovať za neprimeraný, a to okrem iného vzhľadom na postupný vývoj judikatúry samotného Súdneho dvora smerom k koherentnejšiemu výkladu článku 4 Protokolu č. 7.
ii. K otázke, či došlo k opakovaniu medzi druhým a tretím konaním
33. Rozsudok vynesený voči sťažovateľovi v rámci druhého konania za manipuláciu s trhom nadobudol právoplatnosť a stal sa nezvratným 14. júla 2016 (odsek56 tohto rozsudku). Konanie začaté CMVM pokračovalo aj po tomto dátume a nakoniec sa skončilo (odsek86 tohto rozsudku) uložením ďalších peňažných a doplnkových sankcií sťažovateľovi. Keďže som zistil, že tieto dve konania vedené proti sťažovateľovi sa vo svojej podstate významne prekrývali, musím v tomto bode konštatovať porušenie článku 4 Protokolu č. 7.
Môžu byť zmiešané konania v súlade s Dohovorom?
34. Závažnosť konaní a opomenutí pripisovaných sťažovateľovi v danom prípade, ktoré sú súčasťou širšieho plánu manipulácie s trhom realizovaného viacerými generáciami vedúcich pracovníkov BCP, je takmer nepochybná. Tento plán spôsobil vážnu ujmu záujmom investorov banky a finančnému systému krajiny a nič v tomto osobitnom stanovisku nemá naznačovať opak. V skutočnosti je, keď to všetko zvážime, relatívna miernosť sankcií uložených trestnými súdmi na konci druhého konania do istej miery prekvapujúca.
35. Všeobecnejšie sa môže vynoriť oprávnená otázka, či štáty môžu v niektorých zložitých oblastiach moderného správneho práva viesť zmiešané konania (formálne trestné aj správne), ak by Súd prijal výklad článku 4 Protokolu č.o 7 – pričom nesmieme zabúdať, že pre tých z nás, ktorí sú naklonení brať text Dohovoru vážne, nejde o otázku voľby. Vo všeobecnosti nie je úlohou Súdneho dvora hovoriť štátom, ako majú organizovať svoj právny systém tak, aby vo všeobecnosti zostali v medziach stanovených Dohovorom. Štáty majú v tomto ohľade veľkú voľnosť, o čom svedčia rôzne právne predpisy a postupy platné v Európe v tejto a súvisiacich otázkach. Štáty sa môžu najmä rozhodnúť stanoviť pravidlá priority alebo nadradenosti medzi množstvom „chránených záujmov“, na ktoré sa vzťahujú trestné alebo správne predpisy, usilovať sa o zlúčenie viacerých obvinení do jedného konania alebo prijať iné prístupy, ktoré možno čerpať z osvedčených európskych postupov.
36. V kontexte prípadov, ako je tento, a bez akéhokoľvek zámeru poskytnúť vyčerpávajúce usmernenia, sa mi zdá, že vnútroštátnym orgánom sa ponúka viacero možností. Po prvé, malo by byť možné navrhnúť správne sankcie tak, aby zostali pod prahom stanoveným v rozsudku Engel (uvedenom vyššie). Ako som už uviedol, Súdny dvor by mohol tento proces uľahčiť revíziou kritérií stanovených v rozsudku Engel alebo aspoň prísnych podmienok, podľa ktorých sa tieto kritériá v praxi niekedy uplatňovali. Predovšetkým by sa profesijné sankcie nemali automaticky kvalifikovať ako „trestné“ a pri určovaní výšky peňažných sankcií by sa mohla zohľadňovať povaha porušení a príslušný hospodársky sektor. Určitá pokuta nespôsobuje skúsenému bankárovi toľko utrpenia ako taxikárovi.
37. Po druhé, v niektorých prípadoch je možné, ba dokonca efektívnejšie, stíhať rôzne protiprávne konania v rámci jedného trestného (alebo možno správneho) konania. Nedávne legislatívne reformy v Portugalsku, ktoré stanovujú jednotné trestné stíhanie za trestný čin manipulácie s trhom, smerujú práve týmto smerom. To sa javí ako výhodnejšie v porovnaní so situáciou, keď vnútroštátna legislatíva zakazuje kumulatívne sankcie, ale nezakazuje začatie paralelných trestných a správnych konaní za ten istý priestupok (ako tomu bolo v prípade priestupkov falšovania účtovných dokladov v konaní, ktoré BdP začala proti navrhovateľovi v tejto veci).
38. Po tretie, je možné, že rôzne konania sa zakladajú na dostatočne odlišných skutočnostiach alebo nezákonných konaniach, čím sa zabráni akémukoľvek prekrývaniu idem factum, ako to stanovujú kritériá uvedené v rozsudku Zolotoukhine (uvedenom vyššie). Národné orgány by tak mohli napríklad argumentovať, že poskytovanie nepravdivých informácií rôznym dozorným orgánom, ktoré vykonávajú odlišné regulačné funkcie na základe odlišných regulačných režimov, by sa nemalo nevyhnutne považovať za „ten istý priestupok“, aj keby sa tieto praktiky týkali vzájomne prepojených základných udalostí. Ako už bolo uvedené, kritériá stanovené v rozsudku Zolotoukhine (uvedenom vyššie) by sa nemali uplatňovať in abstracto, ale s ohľadom na podstatné prvky každého z vytýkaných trestných činov. Zároveň by takýto prístup vyžadoval určitú deľbu práce a koordináciu a priori medzi rôznymi orgánmi stíhania.
39. Nakoniec, zo strategického hľadiska by sa prokurátori mohli snažiť zabezpečiť, aby hlavné trestné konanie bolo ukončené skôr, ako sa uzavrie akékoľvek iné paralelné konanie, a tak zabrániť tomu, aby mohlo byť trestné konanie spochybnené z dôvodu dvojitého stíhania. Chápem však, že to môže závisieť od mnohých faktorov, s ktorými nie je vždy možné manipulovať.
40. Na záver je zrejmé, že možnosť „integrovaného opakovania“, ktorú uprednostnila väčšina Veľkej komory, je pre štáty najmenej nákladná. Cesta najmenšieho odporu však z hľadiska základných práv zvyčajne nie je tou najlepšou.
ODLIŠNÝ NÁZOR SUDCU SERGHIDESA
(Preklad)
1. Prípad sa týka troch konaní, ktoré proti navrhovateľovi začali trestné súdy, Komisiou pre trh s cennými papiermi (ďalej len „CMVM“) a Portugalskou centrálnou bankou (ďalej len „BdP“) za rôzne trestné a správne delikty spáchané v čase, keď bol členom a neskôr podpredsedom predstavenstva banky Banco Comercial Português (ďalej len „BCP“). Sťažovateľ vzniesol dve námietky: po prvé tvrdil, že došlo k porušeniu jeho práva nebyť súdený ani trestaný dvakrát za ten istý skutok (non bis in idem), ktoré zaručuje článok 4 Protokolu č.o 7 k Dohovoru, a po druhé, že absencia akéhokoľvek účinného opravného prostriedku na uplatnenie svojho práva na vnútroštátnej úrovni znamenala porušenie článku 13 Dohovoru.
2. So všetkou úctou k mojim kolegom nemôžem súhlasiť so zistením, že nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7, ani so záverom, že nie je dôvod preskúmať prípustnosť alebo podstatu sťažnosti vznesenej z hľadiska článku 13. Preto som hlasoval proti bodom 3 a 4 rezolúcie tohto rozsudku.
3. Nižšie vysvetlím dôvody svojho nesúhlasu s týmito dvoma bodmi, ale skôr než tak urobím, chcem zdôrazniť, že zásada „non bis in idem“ je základným kameňom právnej istoty, jednou z najzákladnejších záruk spravodlivého súdneho konania a dôležitou zárukou proti zneužitiu štátnej moci.
4. Podľa môjho skromného názoru výklad, podľa ktorého článok 4 Protokolu č.o 7 k Dohovoru povoľuje viacero konaní za podmienky, že tvoria „koherentný celok“ alebo spadajú do „integrovaného represívneho systému“, ako bolo stanovené v rozsudku vo veci A a B proti Nórsku ([GC], č.os 24130/11 a 29758/11, 15. novembra 2016) a podrobnejšie rozpracovaný v tomto rozsudku, je v zásade nezlučiteľný so zásadou non bis in idem.
5. Takýto prístup v podstate porušuje absolútny a nevyhnutný charakter daného práva (pozri v tejto súvislosti článok 4 ods. 3 Protokolu č. 7). Zásada „non bis in idem“ zakotvuje kategorické pravidlo, ktoré nepodlieha žiadnej obmedzujúcej doložke, na rozdiel od podmienených práv zaručených článkami 8 až 11 Dohovoru, ktorých druhý odsek obsahuje určité obmedzenia. Doložka o „opätovnom začatí konania“ obsiahnutá v článku 4 ods. 2 Protokolu č.o 7, týkajúca sa výskytu nových alebo novo zistených skutočností alebo zistenia zásadnej vady v konaní, nespochybňuje absolútny charakter tohto práva, nakoľko sa vzťahuje na situácie, v ktorých sa pôvodné rozhodnutie nemôže považovať za nadobudnuté požadovanú konečnosť alebo platnosť.
6. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že neabsolútny charakter požiadaviek právnej istoty sa nesmie zamieňať s absolútnym charakterom príslušného práva. V tomto kontexte by sa mala vziať do úvahy poznámka Veľkej komory uvedená v rozsudku vo veci Mihalache proti Rumunsku ([GC], č.o 54012/10, § 129, 8. júla 2019), podľa ktorej požiadavka právnej istoty nie je absolútna, by sa mala chápať tak, že sa vzťahuje na konečný charakter predchádzajúceho rozhodnutia za osobitných okolností uvedených v článku 4 ods. 2 Protokolu č. (o) 7. Nedá sa vykladať tak, že by naznačovala, že záruka proti dvojitému súdnemu stíhaniu alebo potrestaniu je sama osebe podmieneným alebo neabsolútnym právom. V dôsledku toho nemôže možnosť obnovenia konania v prípade, že sa objavia nové alebo novo zistené skutočnosti, alebo ak sa zistí zásadná vada v predchádzajúcom konaní, slúžiť ako základ na oslabenie absolútnej záruky zakotvenej v článku 4 Protokolu č. 7.
7. Z toho vyplýva, že správne interpretovaná zásada non bis in idem pôsobí ako prísna procesná prekážka: akonáhle bolo vynesené právoplatné rozhodnutie, štátu je definitívne zakázané ďalej viesť konanie vo veci tých istých skutkov. Ako poznamenáva profesor W. A. Schabas, právo vyplývajúce z článku 4 Protokolu č. 7 „sa vzťahuje nielen na druhé odsúdenie za ten istý trestný čin, ale aj na druhé konanie“[4] alebo, inými slovami, „stačí, aby sa druhé konanie len začalo“[5] . Doktrína „integrovaného systému“ však v skutočnosti narúša túto záruku tým, že mení kategorický zákaz na podmienené pravidlo, ktoré závisí od miery prepojenosti medzi konaniami. Týmto spôsobom zavádza úvahy o vyvážení záujmov, ktoré sú vo svojej podstate nezlučiteľné so samotnou povahou absolútneho práva.
8. To však neznamená, že Súd by mal druhé konanie ako celok ignorovať. Naopak, preskúmanie neskoršieho konania je nevyhnutné na to, aby sa zistilo, či je splnená podmienka „idem“. Uznanie existencie neskoršieho konania s cieľom zistiť, či ide o opakované konanie, sa však zásadne líši od posudzovania oboch konaní ako súčastí jedného integrovaného konania. Tento druhý prístup môže neutralizovať ochrannú funkciu záruky „non bis in idem“. Môže tiež narušiť integritu a konečnosť prvého konania, čím oslabí nielen vykonanú súdnu prácu, ale aj autoritu samotného rozhodnutia.
9. So všetkou úctou k mojim kolegom sa mi zdá, že uvedený prístup je zjavne nezlučiteľný so zásadou účinnosti (effet utile), ktorá je základnou zásadou Dohovoru[6] . Umožniť štátom zámerne rozdeľovať konania na dve paralelné línie – správne a trestné – a dodatočne ich prekvalifikovať na „ucelený celok“ neumožňuje zabezpečiť účinnú ochranu zásady non bis in idem. Z pohľadu jednotlivca zostáva skutočnosť jeho situácie nezmenená, s viacerými konaniami, opakovaným vystavením sankcii a pretrvávajúcou právnou neistotou. Záruka, ktorá umožňuje takýto výsledok, nie je ničím iným ako formálnou a iluzórnou konštrukciou bez akejkoľvek praktickej hodnoty.
10. Presnejšie povedané, spomínaný prístup vedie k štrukturálnej právnej neistote, keďže rozhodujúce kritérium – existencia „dostatočne úzkeho prepojenia“ medzi konaniami – je formulované vo všeobecných a neurčitých pojmoch bez jasných hraníc či presných kritérií. Pojem „dostatočne úzka súvislosť“ nie je dostatočne presný a vedie k nejednotnému a diskrečnému uplatňovaniu, čo narúša predvídateľnosť a nadradenosť práva. Zároveň hrozí, že sa tým inštitucionalizuje dvojité trestanie, keďže kumulatívne sankcie uložené v rámci rôznych konaní môžu v podstate viesť k tomu istému opakovaniu, ktoré má toto ustanovenie zakázať. Skúmaný prístup je teda nezlučiteľný so zásadou ľudskej dôstojnosti, pretože vystavuje jednotlivcov právnej neistote a potenciálne opakovaným represívnym procesom, čím narúša ich postavenie autonómnych osôb, ktoré majú právo na predvídateľnosť, právnu istotu a spravodlivé zaobchádzanie podľa zákona.
11. So všetkou úctou k mojim kolegom sa domnievam, že protiargumenty predložené na podporu tohto prístupu nie sú presvedčivé a sú z doktrinálneho hľadiska nesprávne. Nie je vhodné opierať sa o proporcionalitu celkového trestu: zásada non bis in idem zakazuje opakované stíhanie ako také, nezávisle od závažnosti sankcií, ktoré z neho vyplývajú. Ešte dôležitejšie je, že absolútny charakter práva zaručeného článkom 4 Protokolu č. 7 znamená, že proporcionalita nezohráva žiadnu úlohu: neexistuje žiadne prípustné obmedzenie, ktoré by bolo možné zohľadniť pri zvažovaní záujmov. V predmetnej veci sa ide ešte ďalej: Súdny dvor v nej skutočne vykonáva retroaktívne zvažovanie, pričom posudzuje dodržanie daného práva s ohľadom na neskoršie konania, ktoré sa posudzujú spolu s prvým. Rovnako ani predvídateľnosť viacerých konaní nemôže legitimizovať možné porušenie Dohovoru: predvídateľné porušenie zostáva porušením. Odvolanie sa na odlišné právne záujmy tiež nemôže odôvodniť viacero konaní, pretože podmienka „idem“ sa zakladá na totožnosti skutkových okolností, a nie na ich právnej kvalifikácii. Zásada „non bis in idem“, hoci nie je uvedená v článku 6 Dohovoru, zostáva zárukou spravodlivého súdneho konania a musí sa jej priznať rovnaká normatívna a doktrinálna váha ako tej, ktorá je obsiahnutá v článku 6[7] .
12. Tvrdiť opak by znamenalo otvoriť dvere umelej fragmentácii jedného konania na viacero prvkov, ktoré by mohli viesť k trestnému stíhaniu. Záverom možno konštatovať, že prístup „integrovaného represívneho systému“ zásadným spôsobom skresľuje a oslabuje podstatu zásady non bis in idem. Nahradzuje jasnú a pevnú záruku flexibilným a ľahko manipulovateľným kritériom, čím zbavuje príslušné právo jeho absolútneho a neodvolateľného charakteru, ako aj jeho praktickej účinnosti v rámci systému Dohovoru.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s ohľadom na okolnosti tohto prípadu by som dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7.
14. Nemôžem sa stotožniť ani s názorom Súdu, podľa ktorého možno jeho prístup v tejto veci považovať za uplatnenie doktríny „živého nástroja“ (odsek216 tohto rozsudku). Mal som príležitosť na iných miestach podrobne preskúmať otázku, či ústup alebo regres v ochrane niektorého z ľudských práv, ako sa to stalo v tomto prípade, možno v pravom zmysle slova považovať za uplatnenie doktríny „živého nástroja“[8] . Dospel som k záveru, že na túto otázku treba odpovedať záporne.
15. Tento záver sa mi javí ako rovnako neodvratný aj za okolností tohto prípadu. Doktrína „živého nástroja“ sa musí chápať ako špecifický výraz alebo prejav zásady účinnosti, a to jednak ako metóda výkladu, jednak ako norma medzinárodného práva. Preto ju nemožno použiť na to, aby sa odklonila od svojho samotného základu, teda od samotnej zásady účinnosti, ani na to, aby bola v rozpore s ňou. Prijatie opačného stanoviska by znamenalo zbaviť túto doktrínu jej normatívnej koherentnosti a premeniť ju na nástroj, ktorý by mohol ospravedlňovať výsledky odporujúce predmetu a účelu dohovoru. Správne pochopená doktrína „živého nástroja“ slúži na posilnenie ochrany práv zaručených Dohovorom a na zabezpečenie toho, aby zostali konkrétne, účinné a prispôsobené dnešným podmienkam. Nemôže sa na ňu odvolávať s cieľom odôvodniť oslabenie tejto ochrany.
16. V tomto zmysle je táto doktrína svojou podstatou teleologická a smerodajná: pôsobí tak, aby posilňovala, a nie oslabovala, úroveň ochrany, ktorá bola dosiahnutá v minulosti. Navyše, ustálená judikatúra Súdu vždy spájala evolutívny výklad s nutnosťou zabezpečiť, aby práva boli „konkrétne a účinné“ a nie „teoretické alebo iluzórne“.
17. Výklad, ktorý vedie k zníženiu existujúcich noriem ochrany, je ťažko zlučiteľný s touto požiadavkou, pretože hrozí, že záruky, ktoré boli predtým chránené, budú v praxi menej účinné. Z toho vyplýva, že regresívny výklad nemožno bez rozporu zahrnúť do logiky evolučného výkladu. Tento názor podporuje aj Gerards, ktorý správne uvádza nasledovné:
„(...) zásada účinnosti a preambula Dohovoru nepodporujú takúto možnosť „regresívneho vývoja“ alebo, ako to nedávno nazvali Helfer a Voeten, „kroku späť“. Preambula Dohovoru uvádza, že cieľom Rady Európy je „ochrana a rozvoj“ ľudských práv a základných slobôd, čo naznačuje jednosmernú dynamiku smerujúcu k poskytovaniu širšej, a nie užšej ochrany ľudských práv.
(...) Je zrejmé (...), že v zásade sa [dohovor] snaží postupne vyvíjať, aby umožnil „rozvoj“ práv chránených dohovorom“[9] (preložené kanceláriou)
18. Tento výklad navyše potvrdzuje interpretačný rámec stanovený v článkoch 31 a 32 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969, ktorý vyžaduje, aby sa zmluva vykladala v dobrej viere s ohľadom na jej predmet a účel. V prípade Dohovoru tento predmet a účel – tak, ako sú uvedené v preambule a neustále potvrdzované v judikatúre Súdneho dvora – spočívajú v postupnom rozvoji a účinnej ochrane základných práv.
19. Výklad, ktorý by umožňoval regres, by sa teda ťažko zosúladil s týmito všeobecnými pravidlami výkladu. Dohovor je totiž živým nástrojom nie preto, že umožňuje eróziu práv, ale preto, že sa snaží zabezpečiť, aby sa ochrana ľudských práv vyvíjala konkrétnym, účinným spôsobom a prispôsobeným podmienkam súčasných demokratických spoločností. Jej „živý“ charakter poukazuje na prispôsobivosť v záujme posilnenej ochrany, a nie na flexibilitu v zmysle obmedzenia. Vývoj práva vyplývajúceho z dohovoru musí zostať verný predmetu a účelu dohovoru, a to účinnú a postupnú ochranu ľudských práv.
20. Akákoľvek odchýlka od predmetu a účelu Dohovoru môže ohroziť legitimitu interpretačnej právomoci Súdu a súdržnosť systému Dohovoru ako celku.
21. S poľutovaním musím konštatovať, že v danom prípade Súd nielenže zaujal prístup, ktorý predstavuje krok späť v ochrane daného práva, ale zdá sa, že zároveň tvrdí, že tento prístup takýto krok späť neznamená. Ak sa absolútne právo, ako je to, ktoré sa tu posudzuje, zaobchádza ako s podmieneným právom a zároveň spôsobom, ktorý zjavne narúša jeho účinnú ochranu, ťažko si predstaviť, ako by sa to dalo vnímať inak ako ústup, ktorý hrozí, že pojem „absolútneho“ práva zbaví akéhokoľvek zmysluplného obsahu.
C. Nesúhlasím so záverom, že nie je dôvod skúmať prípustnosť a vec samu sťažnosti z hľadiska článku 13 Dohovoru
22. Sťažovateľ sa sťažoval, že všetky vnútroštátne opravné prostriedky, ktoré podal v súvislosti so svojou sťažnosťou založenou na článku 4 Protokolu č. 7, boli zamietnuté, a tvrdil, že v dôsledku toho došlo k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z článku 13 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na účinný opravný prostriedok. V tomto rozsudku však Súd konštatuje, že nie je dôvod skúmať prípustnosť a vec samu tejto sťažnosti (odsek295 tohto rozsudku a bod 4 jeho znenia).
23. Na dosiahnutie tohto záveru sa najskôr odvoláva na prístup senátu, a to na jeho rozhodnutie nerozhodovať osobitne o prípustnosti a merite sťažnosti na základe zásady, podľa ktorej je Súd „pánom právnej kvalifikácie skutkových okolností veci “ (jura novit curia) a na tomto základe považuje za vhodné posúdiť sťažnosť výlučne z hľadiska článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 (odsek 131 rozsudku komory z 8. októbra 2024). V znení rozsudku komory sa vôbec nespomína námietka sťažovateľa týkajúca sa článku 13, ktorá bola úplne zahrnutá do námietky založenej na článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7, ktorého porušenie sa nakoniec nezistilo.
24. Zdá sa však, že Veľká komora sa v tomto rozsudku nespolieha na tento princíp prekvalifikovania, aby sa vyhla preskúmaniu námietky založenej na článku 13 Dohovoru, ale na iný princíp, opierajúci sa o logiku lex specialis, podľa ktorej môže byť jedno právo vyplývajúce z Dohovoru zahrnuté do iného. V tejto súvislosti cituje nasledujúci úryvok z rozsudku vo veci Tsaava a ďalší proti Gruzínsku ([GC], č. 13186/20 a 4 ďalšie, § 225, 11. decembra 2025):
25. Na základe zásady uvedenej v spomínanom rozsudku Súd v tomto rozsudku konštatuje, že v danom prípade vzniká otázka, či námietka, ktorú sťažovateľ vzniesol na základe článku 13, vyžaduje samostatné posúdenie odlišné od posúdenia námietky založenej na článku 4 Protokolu č.o 7, alebo či sa naopak obe námietky „prekrývajú“ (odsek293 tohto rozsudku).
26. V tejto súvislosti konštatuje, že obe spomínané námietky sa týkajú rovnakých skutkových okolností, a to začatia troch trestných konaní proti sťažovateľovi zo strany BdP, CMVM a trestných súdov (odsek294 tohto rozsudku). Okrem toho konštatuje, že tieto dve sťažnosti sa týkajú aj tej istej otázky založenej na porušení zásady non bis in idem, keďže z hľadiska článku 4 protokolu č. 7 sťažovateľ tvrdí, že bol trikrát stíhaný za tie isté skutky, a na základe článku 13 Dohovoru napáda zamietnutie opravných prostriedkov, ktoré podal s cieľom sťažovať sa na porušenie zásady non bis in idem v rámci konania začatého BdP, trestného konania a konania vedeného CMVM (ibidem).
27. Vzhľadom na uvedené okolnosti Veľká komora dospela k záveru, že nie je potrebné skúmať prípustnosť a vec samu sťažnosti formulovanej z hľadiska článku 13, nakoľko táto sťažnosť je zahrnutá v širšom preskúmaní, ktoré vykonala na základe článku 4 Protokolu č.o 7, ktorý tak predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnejším požiadavkám článku 13 (odsek295 tohto rozsudku).
28. Je potrebné poznamenať, že tak komora, ako aj veľká komora v tejto veci považujú námietku založenú na článku 13 za zahrnutú v námietke založenej na článku 4 Protokolu č. 7. Avšak iba rozsudok Veľkej komory obsahuje v svojom znení bod, v ktorom sa uvádza, že nie je potrebné preskúmať sťažnosť založenú na článku 13. Nemáme možnosť zistiť, či tento výsledok vyplýva z toho, že Súdny dvor použil odlišnú metodiku, aby sa vyhol preskúmaniu sťažnosti založenej na článku 13. Presnejšie povedané, rozsudok komory sa opieral o zásadu právnej rekvalifikácie pred jej preskúmaním, zatiaľ čo Veľká komora sa nakoniec odvoláva na zásadu lex specialis. V oboch prípadoch Súdny dvor pristúpil k akejsi forme procesnej absorpcie. V prvom prípade bola táto absorpcia natoľko absolútna, že vylúčila akúkoľvek zmienku o článku 13 v znení rozsudku. V druhom prípade je však táto absorpcia menej nejasná. Ak Súdny dvor usúdi, že nie je dôvod preskúmať prípustnosť alebo podstatu sťažnosti, toto rozhodnutie napriek tomu výslovne uvedie v znení rozsudku. Táto odlišnosť vyvoláva dôležité otázky týkajúce sa transparentnosti odôvodnenia Súdneho dvora a naznačuje, že takáto „absorpcia“ v skutočnosti zakrýva jednoduché porušenie povinnosti preskúmať samostatné procesné porušenie.
29. V rozsudku vo veci Tsaava a ďalší (uvedenom vyššie), na ktorom sa zakladá sporný záver, Veľká komora konštatovala, že vzhľadom na zistenia týkajúce sa procesnej stránky článku 3 Dohovoru nebolo potrebné preskúmať prípustnosť a podstatu sťažnosti založenej na článku 13 (§ 450). K uvedenému rozsudku som pripojil čiastočne odlišný názor, v ktorom som tento prístup kritizoval, a rád by som tiež odkázal na niekoľko názorov, ktoré som napísal k identickým alebo podobným otázkam (pozri napríklad moje dva najnovšie názory: čiastočne odlišný názor pripojený k rozsudku Batou proti Švajčiarsku , č.o 30781/22, 7. mája 2026, a odlišné stanovisko pripojené k rozsudku Eisenauer a ďalší proti Francúzsku , č. (o) 47090/22 a 9 ďalších, 12. mája 2026).
30. So všetkou úctou k mojim kolegom nemôžem súhlasiť s vyššie uvedeným prístupom, ktorý vo veci prijala Veľká komora, a to z dôvodov uvedených nižšie. Absorbovanie nie je neutrálnym analytickým krokom, ale vecným rozhodnutím nerozhodovať o sťažnosti. Bez preukázania skutočnosti, že všetky podstatné prvky nepreskúmanej sťažnosti boli v plnej miere zohľadnené, tvrdenie o prekrývaní zostáva povrchné. Hrozí, že nahradí odôvodnené rozhodnutie domnelou rovnocennosťou, čím sa sťažovateľom odníme účinné súdne rozhodnutie o každej vznesenej sťažnosti. Právo na účinný opravný prostriedok je autonómne a výslovné. Nemôže ho nahradiť právo nebyť súdený ani trestaný dvakrát, ako ho zaručuje článok 4 ods. 1 Protokolu č. 7. Tieto dve práva sú koncepčne aj funkčne odlišné. Ich povaha, rozsah a účel sú odlišné. Podľa môjho skromného názoru samotná Veľká komora v bode 227 rozsudku vo veci Tsaava a ďalší (uvedeného vyššie) zdôraznila skutočnosť, ktorú zdá sa prehliadla alebo nedostatočne zohľadnila tak vo svojom vlastnom závere, ako aj v tomto rozsudku. Konkrétne konštatovala, že hoci sa môžu zakladať na rovnakých skutočnostiach, sťažnosti sa nemusí nutne prekrývať, pretože môžu existovať rozdiely v povahe záujmov chránených príslušnými ustanoveniami. Sťažnosti založené na článku 4 Protokolu č. 7 a na článku 13 síce môžu vyplývať z rovnakých skutkových okolností, avšak faktická zhoda neznamená normatívnu rovnocennosť.
31. V bode294 toho rozsudku Súd poskytuje dodatočné odôvodnenie: obe sťažnosti sa týkajú tej istej otázky založenej na porušení zásady non bis in idem. Táto úvaha však nezohľadňuje skutočnosť, že článok 13 sa svojou povahou týka porušenia práva, pre ktoré nebol stanovený žiadny účinný vnútroštátny opravný prostriedok. Spoločný prvok s hlavnou sťažnosťou (zásada „non bis in idem“) preto nevylučuje nutne samostatnú procesnú požiadavku poskytnúť funkčný opravný prostriedok na účely článku 13. Spojením možného porušenia práva zaručeného článkom 4 Protokolu č.o 7 s procesným právom na opravný prostriedok, logika Súdneho dvora nevyhnutne vedie k záveru, že sťažnosť založená na článku 13 by sa nikdy nemohla vzniesť samostatne. Takýto výsledok v skutočnosti znamená popretie samotného práva, čím sa záruka účinného opravného prostriedku stáva iluzórnou a teoretickou, namiesto toho, aby bola konkrétna a účinná
32. Článok 13 konkretizuje zásadu subsidiarity zakotvenú v preambule Dohovoru: ukladá štátom povinnosť poskytnúť opravné prostriedky na vnútroštátnej úrovni skôr, ako sa jednotlivec obráti na Súdny dvor. Ak Súd odmietne preskúmať sťažnosť založenú na článku 13 z toho dôvodu, že už preskúmal sťažnosť založenú na článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7, riskuje, že článok 13 zbaví akéhokoľvek samostatného významu a štáty tak zostanú bez usmernení o tom, čo v praxi vyžadujú účinné opravné prostriedky. V dôsledku toho Súd tým, že nepreskúmal sťažnosť založenú na článku 13, premrhal kľúčovú príležitosť poskytnúť štátom objasnenie o povahe a rozsahu „účinného opravného prostriedku“ a o tom, čo by takýto opravný prostriedok mal v praxi zahŕňať. V tejto súvislosti je obzvlášť poučné odôvodnenie Súdneho dvora v rozsudku Kudła proti Poľsku ([GC], č. 30210/96, § 152, CEDH 2000-XI):
„(...) tým, že výslovne stanovuje povinnosť štátov chrániť ľudské práva v prvom rade v rámci vlastného právneho poriadku, článok 13 poskytuje osobám, ktorých sa to týka, dodatočnú záruku skutočného uplatňovania príslušných práv. Ako vyplýva z prípravných prác (Zbierka prípravných prác k Európskemu dohovoru o ľudských právach, zväzok II, s. 485 a 490, a zväzok III, s. 651), je účelom článku 13 poskytnúť prostriedok, prostredníctvom ktorého môžu osoby s právom na súdnu ochranu dosiahnuť na vnútroštátnej úrovni nápravu porušení svojich práv zaručených Dohovorom, skôr než budú musieť využiť medzinárodný mechanizmus podania sťažnosti pred Súdnym dvorom. Z tohto hľadiska môže byť právo každého na prejednanie svojej veci v primeranej lehote len menej účinné, ak neexistuje žiadna možnosť najprv sa obrátiť na vnútroštátny orgán so sťažnosťami vyplývajúcimi z Dohovoru, a požiadavky článku 13 treba považovať za posilňujúce požiadavky článku 6 ods. 1, a nie za požiadavky zahrnuté vo všeobecnej povinnosti, ktorú tento článok ukladá, aby sa osoby podliehajúce súdnej moci nevystavovali neprimerane zdĺhavým súdnym konaniam.“
33. Uplatnenie logiky lex specialis s cieľom vyhnúť sa samostatnému posudzovaniu práva je koncepčne nesprávne, ak neexistuje skutočný normatívny konflikt. Princíp lex specialis derogat legi generali, alebo generalia specialibus non derogat, je nástrojom na riešenie konfliktov medzi právnymi normami[10] . Uplatňuje sa vtedy, keď dve pravidlá vedú k vzájomne nezlučiteľným výsledkom a jedno z nich musí mať prednosť. Práva zaručené článkom 4 Protokolu č. 7 a práva vyplývajúce z článku 13 však nie sú v rozpore. Naopak, druhý článok podporuje prvý tým, že poskytuje účinný prostriedok nápravy v prípade porušenia. Tieto dve ustanovenia sa môžu uplatňovať súčasne a vzájomne sa posilňovať.
34. V rozsudku vo veci Tsaava a ďalší (uvedenom vyššie, § 225) Veľká komora pripomenula, že ak dve ustanovenia upravujú tú istú otázku, ale líšia sa mierou špecifickosti, Súdny dvor spravidla posudzuje sťažnosť výlučne z hľadiska lex specialis. To však predpokladá existenciu hierarchie alebo kolízie noriem, čo v systéme Dohovoru neexistuje. Vzťah medzi mnohými právami zaručenými Dohovorom nie je hierarchický, ale komplementárny. Ich súbežná uplatniteľnosť odráža viacvrstvovú ochranu, ktorú Dohovor zamýšľa, a to prostredníctvom ich vzájomnej redundancie.
35. Ako už bolo spomenuté vyššie, každé právo vyplývajúce z Dohovoru má svoje vlastné znenie, svoj vlastný účel, svoj vlastný rozsah pôsobnosti, svoje vlastné pozitívne a negatívne povinnosti a svoje vlastné dôsledky v oblasti nápravy. Zlúčenie jedného práva s iným znamená stieranie týchto rozdielov. Hrozí tým, že dôjde k zmäteniu právnych kritérií, zakrytiu záväzkov, ktoré štát prijal, a k oslabeniu doktrinálnej koherentnosti Dohovoru. Dohovor nie je nerozlíšeným súborom práv, z ktorého si Súdny dvor môže vybrať jedno ustanovenie a do neho vkladať ostatné. Ide o štruktúrovanú chartu samostatných záruk. Každé ustanovenie je samostatnou nádobou obsahujúcou vlastnú právnu podstatu. Spojenie týchto podstat do jedného právneho „kokteilu“ mení tak zloženie, ako aj funkciu týchto ustanovení. Výklad a uplatňovanie práv zaručených Dohovorom tiež neumožňujú využívať akúsi „súdnu alchýmiu“, pri ktorej by sa podstata jednej záruky premenila na inú pod zámienkou interpretačnej flexibility. Takýto prístup nielenže hrozí narušením integrity individuálnych práv, ale aj subtílnou zmenou charakteru Dohovoru, čím by sa z dohovoru o ochrane ľudských práv stal menej konkrétny a štrukturálne menej koherentný nástroj.
36. Okrem toho hrozí posunutie zásadných hraníc vlastných každému ustanoveniu, vrátane špecifických podmienok, za ktorých môžu byť zásahy odôvodnené, a tým narušenie starostlivo vyváženej rovnováhy, ktorú Dohovor zachováva medzi individuálnymi právami a kolektívnymi záujmami. Okrem toho sa metodologická disciplína judikatúry Súdneho dvora – založená na odlišných kritériách, prahoch a odôvodňovacích rámcoch pre každé právo – oslabuje, keď sa záruky navzájom prelínajú, čo vedie k nepredvídateľnosti a strate normatívnej jasnosti. Takýto prístup môže tiež oslabiť procesné záruky, keďže každé z práv so sebou prináša normy kontroly, požiadavky na dôkazy a dôsledky v oblasti nápravy, ktoré sa navzájom líšia. V konečnom dôsledku integrita systému Dohovoru závisí od zachovania analytickej autonómie každého práva, pričom sa zároveň umožňuje interakcia založená na zásadách, a nie nestruktúrované splynutie.
37. Hoci Súdny dvor uvádza, že lex specialis vykladá „vo svetle“ lex generalis, takýto výklad nemôže nahradiť samostatné posúdenie. Bez samostatného posúdenia nie je špecifický normatívny prínos takzvaného „všeobecného“ ustanovenia ani jasný, ani overený.
38. Prístup založený na zásade lex specialis vyvoláva tiež vážne obavy v súvislosti s nadradenosťou práva. Sťažovatelia a štáty sú ponechaní v neistote, pokiaľ ide o prípady, v ktorých bude sťažnosť preskúmaná, a prípady, v ktorých bude považovaná za zahrnutú, nadbytočnú alebo prekrývajúcu sa s inou. Súd často neuvádza presne, ktoré prvky práva, ktoré nie sú preskúmané, majú byť pokryté tým, ktoré sú preskúmané. Bez takéhoto vysvetlenia nie je možné zistiť, či sťažnosť, ktorá nebola preskúmaná, bola skutočne zohľadnená, či len čiastočne, alebo či bola jednoducho ignorovaná. Záver, že „nevzniká žiadna samostatná otázka“, sa tak môže stať skôr prostriedkom na zamietnutie než výsledkom odôvodneného rozhodnutia.
39. Tento prístup je ešte problematickejší, ak ho posudzujeme vo svetle požiadaviek samotného Súdneho dvora v súvislosti s článkom 6 Dohovoru. Vnútroštátne súdy sú povinné uskutočniť účinné preskúmanie nárokov strán a konkrétne a výslovne reagovať na rozhodujúce argumenty. Ak chce Súdny dvor zostať dôveryhodný, nemôže klásť takéto požiadavky na vnútroštátne súdy a zároveň bez dostatočného odôvodnenia odmietať preskúmať hlavné sťažnosti, ktoré mu boli predložené v súvislosti s Dohovorom. Legitímnosť Súdneho dvora závisí nielen od výsledku vecí, ktoré mu sú predložené, ale aj od transparentnosti, úplnosti a zrozumiteľnosti jeho odôvodnenia.
40. Neprešetrenie niektorých sťažností tiež brzdí vývoj judikatúry vyplývajúcej z Dohovoru. Dohovor je živý nástroj, ktorého progresívny výklad závisí od postupného objasňovania každého práva. Keď sú sťažnosti zahrnuté do iných alebo zamietnuté, pretože sú považované za nadbytočné („nie je dôvod na preskúmanie“), strácajú sa príležitosti na vymedzenie obsahu ustanovení, ako je článok 13. V priebehu času by to mohlo viesť k stagnácii doktríny, čím by dôležité oblasti ochrany ľudských práv zostali v stave nedostatočného rozvoja.
41. Ak sťažovateľ predloží samostatnú a obhajiteľnú sťažnosť na základe osobitného ustanovenia Dohovoru, Súd by ju mal výslovne preskúmať. Aj keby sa odôvodnenie prekrývalo s analýzou z hľadiska iného ustanovenia, Súd by mal uviesť, či došlo k porušeniu tohto iného práva. Nemal by opomenúť preskúmať toto právo prostredníctvom prekvalifikácie, uplatnením formulácie z rozsudku Câmpeanu (ktorý rozlišuje medzi hlavnými a vedľajšími sťažnosťami) alebo vykonaním povrchnej analýzy lex specialis. V predmetnej veci sa súd rozhodol uplatniť tretiu metódu, aby nemusel preskúmať jednu z námietok. Tak, ako ich súd uplatňuje, sú však tieto tri metódy podľa môjho skromného názoru v rozpore so zásadou účinnosti príslušných práv. Viedli by nielen k obmedzeniu, ale aj k zbaveniu ochrany, ktorú tieto práva v praxi poskytujú, čím by sa stali skôr teoretickými a iluzórnymi než konkrétnymi a účinnými.
42. Na záver možno konštatovať, že účinnosť práv zaručených Dohovorom vyžaduje, aby si každé z nich zachovalo svoju autonómnu platnosť. Súd neplní svoju úlohu strážcu ľudských práv, ak vyberá len jednu sťažnosť a ostatné označuje za nadbytočné. Právo na individuálny opravný prostriedok zaručuje skutočné súdne preskúmanie údajných porušení, nie len prístup k rozhodnutiu o niektorých z nich. Postup, ktorý ponecháva údajné porušenia práv bez odpovede, hrozí tým, že tieto práva sa stanú teoretickými a iluzórnymi, naruší subsidiaritu, oslabí právnu istotu a podkopá dôveru v systém Dohovoru. Vhodným prístupom je teda prístup založený na zásadách úplnosti: každá samostatná a obhajiteľná sťažnosť založená na dohovore by mala byť predmetom samostatného, odôvodneného a účinného súdneho preskúmania.
43. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti by som, keby som nepatril k menšine, preskúmal predloženú sťažnosť z hľadiska článku 13. Ako bolo uvedené vyššie, všeobecná prax spočívajúca v tvrdení, že „nie je potrebné preskúmať prípustnosť a vecnú stránku sťažnosti z hľadiska článku 13 Dohovoru“, hrozí, že toto ustanovenie sa stane iluzórnym, a oslabuje samotné štandardy Súdu. Preto nemôžem túto prax schváliť.
44. Keby som nebol v menšine, konštatoval by som porušenie článku 4 Protokolu č. 7 a priznal by som sťažovateľovi spravodlivé odškodnenie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov by som tiež preskúmal sťažnosť z hľadiska článku 13.
[1] Pozri vysvetľujúcu správu k Protokolu č. 7, odsek 32: „Článok 4 sa vzťahuje iba na rozsudok a odsúdenie osoby v rámci trestného konania. Neznamená to teda, že táto osoba nemôže byť za ten istý čin predmetom trestného stíhania a konania iného charakteru (napríklad disciplinárneho konania v prípade úradníka).“ Dostupné na stránke https://rm.coe.int/16800c972b
[2] Pozri Black’s Law Dictionary, 440 (5.vyd., 1979): „Zlom, ktorému sa snažíme zabrániť, je dvojité súdne konanie a dvojité odsúdenie, nie nevyhnutne dvojitý trest.“
[3] Možno nie je čírou náhodou, že práve vo veci Nilsson Súdny dvor po prvýkrát zaviedol pojem „dostatočne úzka vecná a časová súvislosť“ a na tomto základe dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zásady non bis in idem. Urobil tak v jedinom záverečnom odseku, pričom flagrantne porušil znenie článku 4 Protokolu č. 7 a zásady výkladu zmlúv.
[4] William A. Schabas, The European Convention on Human Rights: A Commentary (Oxford Commentaries on International Law, 2015), s. 1150.
[5] Tamže, s. 1148.
[6] K tejto zásade pozri Daniel Rietiker, „Zásada ‚účinnosti‘ v najnovšej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva: jej rôzne rozmery a súlad s medzinárodným verejným právom – nie je potrebný pojem zmluvy sui generis“, Nordic Journal of International Law, 79 (2010), s. 245 a nasl.
[7] Bohužiaľ, ťažkosti vyplývajúce zo skutočnosti, že Súd vychádza z celkového posúdenia, sa neobmedzujú len na článok 4 Protokolu č. 7. Táto metodologická tendencia je pozorovateľná aj v iných oblastiach systému Dohovoru, kde zvažovanie protichodných hľadísk môže niekedy ovplyvniť úroveň ochrany poskytovanej individuálnym právam. Podobná otázka sa vynára v súvislosti s článkom 6 Dohovoru, kde Súd niekedy posudzoval nedostatky v zárukách spravodlivého súdneho konania z hľadiska „celkovej spravodlivosti“, a to napriek praktickým dôsledkom týchto nedostatkov na účinné uplatňovanie práva obžalovaného na obhajobu. Tento prístup ilustruje rozsudok vo veci Ibrahim a ďalší proti Spojenému kráľovstvu ([GC], č.o 50541/18 a 3 ďalšie, 13. septembra 2016), kde boli obmedzenia včasného prístupu k právnej pomoci posudzované z hľadiska konania ako celku, napriek obavám, že tieto obmedzenia mohli mať od začiatku významný vplyv na spravodlivosť konania. Takýto prístup môže znížiť viditeľnosť procesných nedostatkov a spôsobiť, že právo na spravodlivý proces bude skôr teoretické ako praktické. (Prístup Súdu v tejto veci som s úctou kritizoval vo svojom čiastočne odlišnom stanovisku pripojenom k rozsudku vo veci Simeonovi proti Bulharsku [GC], č.o 21980/04 z 12. mája 2017, ako aj v mojom odlišnom stanovisku pripojenom k rozsudku vo veci W.R. proti Holandsku, č. (o) 989/18 z 27. apríla 2024). Podobnú dynamiku zvažovania možno pozorovať aj v súvislosti s článkom 18 Dohovoru, kde konštatovanie porušenia vyžaduje dôkaz o „prevažujúcom“ nekonvenčnom cieli, ako je uvedené v rozsudku vo veci Merabishvili proti Gruzínsku ([GC], č.o 72598/13, 28. novembra 2017). Toto kritérium pripúšťa zmiešané motívy, ak je legitímny cieľ považovaný za celkovo prevládajúci, čím sa potenciálne obmedzuje kontrola nad zneužívaním práv zaručených Dohovorom. (Toto „kritérium prevládajúceho účelu“ som kritizoval vo svojom súhlasnom stanovisku pripojenom k uvedenému rozsudku). Hoci uvedené príklady priamo nepodporujú tézu, ktorú tu predkladám, ilustrujú však širšie metodologické ťažkosti vyplývajúce zo skutočnosti, že Súd sa opiera o celkové posúdenie.
[8] The Principle of Effectiveness and its Overarching Role in the Interpretation and Application of the ECHR – The norm of all norms and the method of all methods (Štrasburg, 2022), s. 441–446. Vo svojich osobitných stanoviskách sa zvyčajne vyhýbam citovaniu vlastnej doktrinálnej práce, avšak v tomto prípade sa mi to výnimočne javí ako vhodné.
[9] Janneke Gerards, General Principles of the European Convention on Human Rights, 2.vydanie (Cambridge University Press, 2023), § 4.3.4, s. 115–116.
[10] Jenkins, Centuries of Reports, s. 120, a Bennion on Statutory Interpretation: A Code, 5e vyd. (LexisNexis, 2008), § 88, s. 306–307.
Diskusia
Najčítanejšie články
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.