Povinnosť sudcovskej zdržanlivosti nie je povinnosťou mlčanlivosti

 

Mgr. Erika Krutková

Povinnosť sudcovskej zdržanlivosti nie je povinnosťou mlčanlivosti

I. Povinnosť sudcovskej zdržanlivosti nemožno stotožňovať s povinnosťou mlčanlivosti ani s požiadavkou používania výlučne umierneného či nekonfrontačného až sterilného jazyka. Sudcovská zdržanlivosť chráni autoritu súdnictva. Nemôže sa však zmeniť na jednostrannú povinnosť znášať zásahy do vlastnej profesionálnej povesti bez možnosti účinnej, aj dôraznej obrany. Sudca má právo brániť svoju profesionálnu česť, povesť a integritu aj proti tvrdeniam iných sudcov vysloveným pri výkone ich úradných právomocí.

II. Primeranosť kritického prejavu sudcu nemožno posudzovať izolovane od okolností, ktoré ho vyvolali, najmä od povahy a závažnosti predchádzajúcich tvrdení, ich dôsledkov pre profesionálne postavenie sudcu, skutkového základu jeho reakcie a rozsahu jej publicity. Samotná ostrosť, expresívnosť či konfrontačný charakter prejavu, ani upozornenie na možnosť využitia zákonných prostriedkov právnej ochrany, bez ďalšieho neodôvodňujú disciplinárny postih sudcu. Takýto zásah musí byť založený na relevantných a dostatočných dôvodoch, akceptovateľnom hodnotení skutkových okolností a spravodlivej rovnováhe medzi ochranou autority súdnictva, právami dotknutých osôb a slobodou prejavu sudcu podľa čl. 10 Dohovoru.

(rozsudok ESĽP vo veci Alexandros Savvas proti Grécku z 08.09.2026 č. 27153/20)

Skutkové okolnosti a disciplinárne konanie (zhrnutie)

Sťažovateľ Alexandros Savvas, dlhoročný sudca a predseda odvolacieho súdu, sa v roku 2018 uchádzal o povýšenie na grécky kasačný súd. Najvyššia súdna rada však rozhodla o jeho nepovýšení. Hoci nespochybnila jeho odbornú spôsobilosť ani pracovnú výkonnosť, za prekážku povýšenia považovala jeho údajne nevhodné správanie voči kolegom a súdnym zamestnancom.

Sťažovateľ toto rozhodnutie napadol opravným prostriedkom, o ktorom rozhodovalo plénum kasačného súdu. Počas jeho prerokovania sa viacerí sudcovia kriticky vyjadrili k jeho profesionálnemu pôsobeniu. Jedna zo sudkýň uviedla, že ju rozsudky sťažovateľa pri ich odvolacom preskúmavaní rozčuľovali. Ďalšia sudkyňa poukázala na údajne neštandardnú prax sťažovateľa pri vypracúvaní väčšinových a odlišných stanovísk, ktorá mala viesť k rušeniu rozsudkov alebo prieťahom pri ich vydávaní.

Osobitne závažné boli tvrdenia podpredsedníčky kasačného súdu o incidente z júna 2017. Podľa jej vyjadrenia mal sťažovateľ počas pojednávania hrubo uraziť súdnu úradníčku, ktorá ho požiadala o prerušenie pojednávania, aby umožnil pokračovanie iného súdneho konania. Sťažovateľ sa mal rozčúliť, použiť voči úradníčke urážlivé výrazy a rozplakať ju, čím mal vyvolať vážne napätie v pojednávacej miestnosti.

Sťažovateľ tieto tvrdenia odmietol. Vysvetlil, že pojednávanie neprerušil okamžite preto, že obžalovaný práve prednášal svoju obhajobu a náhle prerušenie by bolo procesne nevhodné. Poukázal tiež na svoje dlhodobo priaznivé služobné hodnotenia, vysokú pracovnú výkonnosť a skutočnosť, že počas svojej viac ako tridsaťročnej sudcovskej kariéry nebol disciplinárne postihnutý. Plénum kasačného súdu napriek tomu jeho opravný prostriedok zamietlo.

Sťažovateľ následne pristúpil k aktívnej obrane svojej profesionálnej povesti. Trom sudcom, ktorých vyjadrenia považoval za nepravdivé a poškodzujúce, adresoval prostredníctvom súdneho exekútora mimosúdne vyhlásenia, svojím obsahom porovnateľné s predžalobnými výzvami. O ich obsahu informoval aj ministra spravodlivosti.

V týchto vyhláseniach označil tvrdenia svojich kolegov za „neurčité“, „nepravdivé“ a „ohováračské“. Tvrdil, že boli prednesené vedome, prípadne z hrubej nedbanlivosti, s cieľom dosiahnuť zamietnutie jeho opravného prostriedku a zabrániť jeho povýšeniu. Zároveň podrobne vysvetlil, prečo jednotlivé tvrdenia považuje za nepravdivé.

Dotknutých sudcov vyzval, aby svoje vyjadrenia do desiatich dní odvolali. Súčasne ich upozornil, že v opačnom prípade si vyhradzuje právo obrátiť sa na civilné a trestné súdy, prípadne ďalšie príslušné orgány, na ochranu svojho dobrého mena a profesionálneho postavenia.

Sťažovateľ teda nielen spochybnil pravdivosť výrokov svojich kolegov, ale zároveň im pripísal úmyselné konanie smerujúce k poškodeniu jeho kariéry. Práve ostrosť použitých formulácií, obvinenia z vedomého šírenia nepravdivých informácií a upozornenie na možnosť trestnoprávnych následkov sa následne stali predmetom disciplinárneho konania.

Podnet na jeho začatie podala jedna z dotknutých sudkýň, ktorá považovala takýto postup za nezlučiteľný s dôstojnosťou sudcovskej funkcie. Následne bolo vykonané predbežné disciplinárne vyšetrovanie.

Výsledky vyšetrovania však v podstatných častiach podporovali skutkovú verziu sťažovateľa. Osoby prítomné pri údajnom incidente so súdnou úradníčkou prevažne potvrdili, že sťažovateľ síce reagoval prísne, ale nie urážlivo. Nepotvrdilo sa ani tvrdenie, že by úradníčku rozplakal. Sťažovateľ zároveň poukazoval na ďalšie nepresnosti vo vyjadreniach svojich kolegov, najmä na skutočnosť, že nikdy nepôsobil na pracovnoprávnom oddelení, hoci jedna zo sudkýň kritizovala práve jeho rozhodnutia v pracovnoprávnych veciach.

Napriek týmto zisteniam bolo proti sťažovateľovi začaté disciplinárne konanie pre nevhodné správanie pri výkone sudcovskej funkcie aj mimo neho.

Disciplinárna rada kasačného súdu dospela k záveru, že sťažovateľ svojimi vyhláseniami prekročil hranice prípustného správania sudcu. Za osobitne problematické považovala obvinenia kolegov z vedomého uvádzania nepravdivých skutočností a upozornenie na možnosť začatia trestného konania. Takéto upozornenie nevyhodnotila ako legitímne oznámenie zámeru využiť dostupné právne prostriedky, ale ako neprípustnú hrozbu.

Disciplinárna rada zároveň prihliadla na skutočnosť, že vyhlásenia boli doručené prostredníctvom súdneho exekútora, ktorý sa tak oboznámil s ich obsahom. Konanie sťažovateľa považovala za nezlučiteľné s jeho postavením a za spôsobilé poškodiť nielen jeho vlastnú povesť, ale aj autoritu súdnictva.

Rozhodnutím zo 17.04.2019 mu uložila disciplinárnu sankciu spočívajúcu v trojmesačnom pozastavení výkonu sudcovskej funkcie.

Jeden z členov disciplinárnej rady s uloženou sankciou nesúhlasil. Vo svojom odlišnom stanovisku zdôraznil, že dokazovanie nepotvrdilo tvrdenia o nevhodnom správaní sťažovateľa pri pôvodnom incidente. Poukázal tiež na jeho dlhoročnú bezproblémovú sudcovskú kariéru, priaznivé profesionálne hodnotenia a absenciu predchádzajúcich disciplinárnych postihov. Hoci aj podľa neho sťažovateľ prekročil hranice primeraného prejavu, vzhľadom na okolnosti prípadu považoval za dostatočnú peňažnú pokutu.

Sťažovateľ proti disciplinárnemu rozhodnutiu podal odvolanie. Namietal predovšetkým, že disciplinárne orgány nezohľadnili výsledky predbežného vyšetrovania, ktoré podporovali jeho tvrdenia, a že bol v skutočnosti potrestaný za výkon práva na slobodu prejavu a ochranu vlastnej profesionálnej integrity. Zdôraznil, že jeho vyjadrenia predstavovali reakciu na závažné obvinenia, ktoré poškodili jeho povesť a profesionálne postavenie, pričom použitý jazyk bol primeraný povahe zásahu, proti ktorému sa bránil.

Deväťčlenná disciplinárna rada kasačného súdu však 26.05.2020 jeho odvolanie zamietla a uloženú sankciu potvrdila. Rozhodnutie odôvodnila tým, že sťažovateľ nebol potrestaný za samotné uplatnenie práva adresovať mimosúdne vyhlásenia, ale za ich obsah.

Práve toto rozlíšenie sa následne stalo jednou z ústredných otázok konania pred ESĽP: či možno sudcu disciplinárne sankcionovať za dôraznú, konfrontačnú a právnymi krokmi podloženú obranu vlastnej profesionálnej povesti, ak jeho vyjadrenia reagujú na tvrdenia iných sudcov prednesené pri výkone ich úradných právomocí.

Vyjadrenia strán (zhrnutie)

Sťažovateľ namietal, že disciplinárna sankcia, ktorá mu bola uložená za obsah mimosúdnych vyhlásení adresovaných trom sudcom, predstavovala neprimeraný zásah do jeho práva na slobodu prejavu. Zdôraznil, že jeho vyjadrenia neboli samoúčelným útokom na kolegov, ale reakciou na závažné tvrdenia, ktoré odzneli počas konania o jeho povýšení a negatívne ovplyvnili jeho profesionálne postavenie.

Podľa sťažovateľa mal právo brániť svoju česť a profesionálnu povesť pred nepodloženými obvineniami. Hoci uznával oprávnenie ostatných sudcov hodnotiť jeho odbornú spôsobilosť, takéto hodnotenia museli byť vecne podložené a nemohli spočívať v neurčitých alebo nepravdivých tvrdeniach. Svoje vyhlásenia preto považoval za legitímny prostriedok ochrany vlastných práv, nie za disciplinárne previnenie.

Namietal tiež, že vnútroštátne orgány nerozlišovali medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami a nezohľadnili dôkazy, ktoré podporovali jeho verziu udalostí. Samotné upozornenie na možnosť uplatnenia právnych prostriedkov ochrany podľa neho nesprávne vyhodnotili ako vyhrážku.

Osobitne poukázal na neprimeranosť uloženej sankcie. Trojmesačné pozastavenie výkonu sudcovskej funkcie bolo spojené so stratou platu a trvalým záznamom v osobnom spise. Zasiahlo tak nielen do jeho majetkových pomerov, ale aj do profesionálnej povesti a ďalších kariérnych vyhliadok. Podľa sťažovateľa sankcia navyše vyvolala obavu, že ak bude v budúcnosti otvorene brániť svoju povesť alebo vyjadrovať kritické názory, vystaví sa ďalšiemu disciplinárnemu postihu.

Grécka vláda naopak tvrdila, že sudcovia sú pri výkone slobody prejavu viazaní osobitnými povinnosťami vyplývajúcimi z ich postavenia. Musia rešpektovať dôstojnosť kolegov, zachovávať zdržanlivosť a svojimi vyjadreniami nepoškodzovať autoritu súdnictva.

Podľa vlády sťažovateľ prekročil hranice prípustnej kritiky tým, že svojich kolegov obvinil z vedomého šírenia nepravdivých informácií a zo spáchania trestnej činnosti. Jeho vyhlásenia mali výhražný charakter, pričom na ochranu svojich záujmov mohol využiť miernejšie prostriedky, napríklad predložiť písomné stanovisko príslušným súdnym orgánom alebo podať disciplinárny podnet.

Vláda zároveň zdôraznila, že sťažovateľ nebol potrestaný za samotné adresovanie mimosúdnych vyhlásení, ale výlučne za ich obsah a spôsob formulácie. Uloženú sankciu preto považovala za zákonnú, primeranú a nevyhnutnú na ochranu integrity súdnictva.

Posúdenie ESĽP vo veci samej (zhrnutie)

I. Disciplinárny postih sudcu ako zásah do slobody prejavu

ESĽP sa najskôr zaoberal otázkou, či disciplinárna sankcia predstavovala zásah do slobody prejavu podľa článku 10 Dohovoru.

Pripomenul, že v disciplinárnych veciach týkajúcich sa sudcov je potrebné rozlišovať medzi opatreniami súvisiacimi s plnením ich služobných povinností a opatreniami, ktorých skutočným dôvodom je vyjadrenie názoru. Nie každé disciplinárne opatrenie proti sudcovi totiž automaticky predstavuje zásah do slobody prejavu.

V tejto súvislosti ESĽP odlíšil prejednávaný prípad od viacerých predchádzajúcich rozhodnutí vrátane dvoch vecí Harabin proti Slovensku. V uvedených prípadoch boli predmetom posúdenia konkrétne postupy súvisiace s výkonom funkcie a plnením povinností, nie samotný obsah kritických vyjadrení sudcu.

V prípade Savvasa však bolo zrejmé, že disciplinárny postih vychádzal priamo z obsahu a formy jeho mimosúdnych vyhlásení. Vnútroštátne orgány považovali za disciplinárne previnenie spôsob, akým sťažovateľ formuloval svoje názory, a skutočnosť, že ich doručil prostredníctvom súdneho exekútora. Rozhodujúcim dôvodom sankcie teda nebolo porušenie povinností pri rozhodovacej činnosti, ale samotný výkon slobody prejavu.

ESĽP zároveň zdôraznil, že ochrana podľa článku 10 Dohovoru sa neobmedzuje na verejné vystúpenia, mediálne vyjadrenia alebo publikované texty. Vzťahuje sa aj na komunikáciu vo vnútri súdnictva a na vyjadrenia obsiahnuté v súkromnej korešpondencii. Skutočnosť, že sťažovateľ svoje vyhlásenia nezverejnil, preto nevylučovala uplatniteľnosť článku 10 Dohovoru.

ESĽP dospel k záveru, že uložená disciplinárna sankcia predstavovala zásah do práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

II. Kontext kritického prejavu a právo sudcu brániť vlastnú profesionálnu povesť

Pri skúmaní nevyhnutnosti zásahu ESĽP prikladal zásadný význam okolnostiam, za ktorých boli sporné vyjadrenia urobené.

Sťažovateľ svoje mimosúdne vyhlásenia neformuloval bez predchádzajúceho podnetu. Reagoval na negatívne tvrdenia iných sudcov vyslovené v rámci oficiálneho konania o jeho povýšení na kasačný súd. Tieto tvrdenia sa týkali jeho odborných schopností, profesionálneho správania a osobnej integrity a boli spôsobilé ovplyvniť jeho ďalšiu sudcovskú kariéru. Sťažovateľ sa preto svojimi vyhláseniami usiloval spochybniť tvrdenia, ktoré považoval za nepravdivé, a brániť svoje profesionálne postavenie.

ESĽP považoval tento kontext za podstatný. Vyjadrenia sťažovateľa nebolo možné hodnotiť izolovane od tvrdení jeho kolegov, na ktoré reagoval. Významné bolo aj to, že kritizovaní sudcovia vystupovali v rámci výkonu svojich úradných právomocí. Ich vyjadrenia preto mohli byť predmetom kritiky v prípustných medziach.

ESĽP tým rozlíšil medzi prejavom sudcu pri výkone jeho rozhodovacej funkcie a prejavom, ktorým sudca reaguje na zásah do svojej profesionálnej povesti. Sťažovateľ nevystupoval ako sudca rozhodujúci konkrétnu vec, ale ako osoba brániaca sa proti tvrdeniam, ktoré sa jej bezprostredne dotýkali.

Z rozsudku tak vyplýva, že osobitné postavenie sudcu neodníma právo účinne reagovať na kritiku alebo obvinenia zo strany iných predstaviteľov súdnictva. Požiadavka sudcovskej zdržanlivosti musí byť posudzovaná aj vzhľadom na povahu a závažnosť predchádzajúceho zásahu.

III. Rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami

Osobitnú pozornosť ESĽP venoval povahe výrazov použitých sťažovateľom.

Vnútroštátne disciplinárne orgány považovali jeho označenia výpovedí kolegov za „neurčité“, „nepravdivé“ a „ohováračské“ za nepravdivé skutkové tvrdenia. Nezaoberali sa však otázkou, či išlo o tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach alebo o hodnotiace úsudky. ESĽP tento prístup odmietol.

Po preskúmaní obsahu mimosúdnych vyhlásení a vysvetlení sťažovateľa dospel k záveru, že sporné formulácie a hodnotenia správania jeho kolegov mali povahu blízku hodnotiacim úsudkom, ktoré disponovali dostatočným skutkovým základom. Sťažovateľ totiž predložil konkrétne dôvody na spochybnenie pravdivosti tvrdení, ktoré o ňom odzneli. Dokazovanie podporovalo jeho námietky, že nikdy nerozhodoval pracovnoprávne spory, nespôsoboval prieťahy pri vydávaní rozhodnutí a že vypracúvanie odlišných stanovísk v určitých prípadoch zodpovedalo akceptovanej praxi uplatňovanej aj inými sudcami.

Významné bolo tiež to, že vnútroštátne orgány sa náležite nevysporiadali so svedeckými výpoveďami a ďalšími argumentmi podporujúcimi obhajobu sťažovateľa. Podľa ESĽP preto nebolo možné označiť jeho kritické hodnotenia za nepodložené len preto, že boli formulované ostro a obsahovali závažné výhrady voči konaniu iných sudcov. Rozhodujúce bolo, či mali dostatočný skutkový základ. V prejednávanej veci bola táto požiadavka splnená.

IV. Povinnosť sudcovskej zdržanlivosti a hranice prípustného jazyka

ESĽP následne posudzoval spôsob, akým sťažovateľ svoje názory vyjadril. Vychádzal pritom aj z rozsudku veľkej komory vo veci Danileţ proti Rumunsku, v ktorom boli formulované všeobecné zásady slobody prejavu sudcov.

Pripomenul, že sudcovia a prokurátori sú viazaní povinnosťou zdržanlivosti. Pri formulovaní svojich vyjadrení musia postupovať obozretne, používať primeraný tón a zohľadňovať možné dôsledky svojich slov pre dôstojnosť súdnictva a dôveru verejnosti v jeho fungovanie. Od sudcov sa vzhľadom na ich funkciu oprávnene očakáva osobitná presnosť, vecnosť a zrozumiteľnosť prejavu. Tieto požiadavky však neznamenajú, že akékoľvek ostré alebo nepríjemné vyjadrenie automaticky prekračuje hranice slobody prejavu.

Posúdenie prípustnosti prejavu sudcu nemožno obmedziť na konštatovanie, že použitý jazyk bol silný, konfrontačný alebo spôsobilý vyvolať nevôľu dotknutých osôb. ESĽP zdôraznil, že sťažovateľ reagoval na tvrdenia iných sudcov vyslovené v rámci ich úradného pôsobenia. Hoci jeho reakcia bola miestami prehnaná a formulovaná ostrým jazykom, neprekročila prípustné hranice kritiky.

Rovnako neprijal záver vnútroštátnych orgánov, že upozornenie na možnosť začatia súdneho konania predstavovalo neprípustnú vyhrážku. Podľa ESĽP išlo o oznámenie možnosti využitia právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľovi poskytoval vnútroštátny právny poriadok. Samotné upozornenie na zámer domáhať sa ochrany svojich práv pred príslušnými orgánmi preto nemohlo za okolností prejednávanej veci odôvodňovať disciplinárny postih.

V. Neverejná povaha vyjadrení a ich skutočný dosah

Ďalším významným kritériom bola forma a rozsah šírenia sporných vyhlásení. ESĽP poukázal na to, že sťažovateľ svoje vyjadrenia nezverejnil v médiách ani ich nesprístupnil verejnosti. Boli adresované konkrétnym sudcom, ktorých tvrdenia spochybňoval. Skutočnosť, že ich doručil prostredníctvom súdneho exekútora a oznámil ministrovi spravodlivosti, nemenila ich neverejnú povahu. Vnútroštátne orgány pritom práve doručeniu prostredníctvom exekútora pripisovali osobitný význam, keďže sa tým s obsahom vyhlásení oboznámila ďalšia osoba. ESĽP však nepovažoval túto okolnosť za dostatočnú na záver, že išlo o verejný prejav.

Vnútroštátne orgány mali skúmať skutočný rozsah zásahu do povesti dotknutých sudcov a do autority súdnictva, nie iba formálny spôsob doručenia vyhlásení. Takéto posúdenie však nevykonali. Nevyhodnotili, aký reálny dosah mohli mať neverejné vyhlásenia sťažovateľa na profesionálnu povesť jeho kolegov alebo na dôveru verejnosti v súdnictvo. Tento nedostatok bol ďalším dôvodom, pre ktorý ich rozhodnutia nezodpovedali požiadavkám článku 10 Dohovoru.

VI. Primeranosť disciplinárnej sankcie a jej odradzujúci účinok

ESĽP sa napokon zaoberal povahou a závažnosťou disciplinárnej sankcie.

Sťažovateľovi bolo uložené trojmesačné pozastavenie výkonu sudcovskej funkcie, ktoré patrilo medzi závažnejšie disciplinárne opatrenia podľa gréckeho práva. Sankcia bola spojená so stratou platu a záznamom v osobnom spise, ktorý mohol nepriaznivo ovplyvniť jeho ďalší profesionálny postup.

ESĽP konštatoval, že disciplinárne orgány síce formálne odkázali na hodnosť, skúsenosti a osobné pomery sťažovateľa, tieto okolnosti však podrobnejšie nevyhodnotili. Z ich rozhodnutí nebolo zrejmé, či skutočne zohľadnili jeho dlhoročné pozitívne profesionálne hodnotenia, absenciu predchádzajúcich disciplinárnych previnení a okolnosti, za ktorých sa rozhodol brániť svoju povesť. Neuskutočnili preto presvedčivé vyváženie medzi záujmom na ochrane autority súdnictva a právom sťažovateľa kriticky reagovať na tvrdenia poškodzujúce jeho profesionálnu integritu.

ESĽP pripomenul aj tzv. chilling effect, teda odradzujúci účinok disciplinárnych sankcií na výkon slobody prejavu. Hoci trojmesačné pozastavenie výkonu funkcie nepredstavovalo najprísnejší možný postih, svojou závažnosťou mohlo negatívne ovplyvniť budúcu kariéru sťažovateľa a odradiť ho od ďalšej kritiky tvrdení zasahujúcich do jeho profesionálnej povesti. Disciplinárny postih tak nemal význam iba pre konkrétneho sťažovateľa. Bol spôsobilý vytvoriť odradzujúci účinok aj vo vzťahu k budúcemu výkonu jeho práva na slobodu prejavu.

ESĽP v tejto súvislosti prihliadol aj na odlišné stanovisko člena disciplinárnej rady, ktorý upozorňoval na neprimeranú prísnosť uloženej sankcie.

VII. Záver ESĽP – porušenie článku 10 Dohovoru

ESĽP dospel k záveru, že grécke orgány neposkytli relevantné a dostatočné dôvody na disciplinárny zásah do slobody prejavu sťažovateľa. Ich rozhodnutia nevychádzali z náležitého posúdenia všetkých relevantných skutkových okolností, najmä kontextu vyjadrení, ich skutkového základu, neverejnej povahy, skutočného dosahu na povesť dotknutých sudcov a závažnosti uloženej sankcie.

Vnútroštátne orgány preto nedosiahli spravodlivú rovnováhu medzi ochranou autority súdnictva a práv ostatných sudcov na jednej strane a právom sťažovateľa na slobodu prejavu na strane druhej.

Zásah do jeho slobody prejavu nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, a preto ESĽP konštatoval porušenie článku 10 Dohovoru.

 

 

Diskusia