Keď problémom rozsudku nie je právny názor, ale zvládnutie základov sudcovského remesla

Publikované: 22. 11. 2026, čítané: 131 krát
 

 

Mgr. Erika Krutková

Keď problémom rozsudku nie je právny názor, ale zvládnutie základov sudcovského remesla

I. Ak je vina založená prevažne alebo rozhodujúcou mierou na výpovediach spolupracujúcich obvinených alebo svedkov zainteresovaných na výsledku trestného konania, súd je povinný podrobiť ich dôveryhodnosť zvýšenej a konkrétnej kontrole. Musí preskúmať nielen vnútornú konzistentnosť výpovede a jej súlad s ostatnými dôkazmi, ale aj povahu a rozsah poskytnutých alebo očakávaných výhod, motiváciu vypovedajúcej osoby, vývoj jej výpovedí, zdroj jednotlivých informácií a všetky podstatné rozpory. Všeobecné konštatovanie, že výpovede sú konzistentné a vzájomne sa dopĺňajú, túto povinnosť nenahrádza.

II. Zásada voľného hodnotenia dôkazov neoprávňuje súd selektívne prevziať iba tie časti výpovede spolupracujúcej osoby, ktoré podporujú obžalobnú verziu skutku, a bez presvedčivého vysvetlenia odmietnuť alebo obísť jej rozpory, neurčitosť či tvrdenia svedčiace v prospech obžalovaného. Ak odsudzujúci rozsudok nerozlišuje medzi tým, čo svedok priamo vnímal, čo sa dozvedel sprostredkovane a čo predstavuje iba jeho domnienku alebo následnú dedukciu, vnútorné presvedčenie súdu prestáva byť výsledkom logického hodnotenia dôkazov a nadobúda znaky svojvôle.

III. Rozhodovacia prax, ktorá nedokáže transparentne pracovať s motiváciou spolupracujúcej osoby, benefitmi, vývojom jej výpovedí a potrebou ich objektívneho potvrdenia, nemôže presvedčivo tvrdiť, že legislatívne ani metodické zmeny nie sú potrebné. Opakovane konštatované vady rozsudkov nepreukazujú spoľahlivosť existujúceho systému, ale jeho závislosť od individuálnej (ne)schopnosti sudcu uplatniť záruky, ktoré zákon explicitne neupravuje.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. júla 2026 sp. zn. 1To/3/2026)

 

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Emila Klemaniča a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA., na neverejnom zasadnutí konanom 15. júla 2026 v Bratislave, v trestnej veci obžalovaných A.. V. F., J.., A.. Z. Ď.K. a obžalovanej právnickej osoby Z. J., s.r.o., o odvolaniach obžalovaných proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. 2T/10/2023, zo 17. novembra 2025

rozhodol:

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. 2T/10/2023, zo 17. novembra 2025.

II. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vracia Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora zamieta .

Odôvodnenie

Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 2T/10/2023, zo 17. novembra 2025 boli uznaní za vinných obžalovaní A.. V. F., J.. v bodoch 1/ a 2/ zo spáchania prečinu prijímania úplatku spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 329 ods. 1 Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 a A.. Z. Ď. v bodoch 1/ a 2/ zo spáchania prečinu prijímania úplatku spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 329 ods. 1 Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024 a v bode 3/ Z. J., s. r. o. zo spáchania prečinu legalizácie výnosu z trestnej činnosti § 233 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť na skutkovom základe, že:...

x x x

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prioritne posudzoval, či nie sú splnené podmienky pre zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, pričom skutočnosti pre také rozhodnutie nezistil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že záver Špecializovaného trestného súdu o vine obžalovaných A.. V. F., J.., A.. Z. Ď. a Z. J., s. r. o. v rozsahu ako ho ustálil, je nezákonný pre prítomné chyby rozsudku v dôsledku toho, že Špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a existujú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy [§321 ods.1 písm. c) Trestného poriadku].

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne pri hodnotení dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom Špecializovaný trestný súd jednak nevyhodnotil všetky doposiaľ známe okolnosti prípadu a jednak neurobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia.

Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada voľného hodnotenia dôkazov ustanovená vo vyššie citovanom § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej má súd hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarala strana alebo súd.

Táto základná zásada trestného konania musí byť realizovaná v obsahu vyhotovenia konkrétneho meritórneho rozhodnutia, z ktorého musí byť zrozumiteľne a preskúmateľne zistiteľné, akým spôsobom súd vyhodnotil v trestnom konaní získané a vykonané dôkazy a ako dospel k svojmu rozhodnutiu, pričom podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení rozsudku musí súd uviesť:

-       ktoré skutočnosti vzal za dokázané,

-       o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera,

-       akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,

-       ako sa súd vyrovnal s obhajobou,

-       prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov,

-       akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu, pričom ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Z ustálenej súdnej praxe vyplýva požiadavka, aby každé rozhodnutie bolo dostatočne a presvedčivo odôvodnené, keďže rozhodnutie by malo byť zákonné a spravodlivé (z pohľadu výroku) a presvedčivé (z pohľadu odôvodnenia). Odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť o opodstatnenosti výrokov rozhodnutia z hľadiska vecnej správnosti, zákonnosti a spravodlivosti. Riadne odôvodnenie rozhodnutia má vplyv jednak na možnosť uvádzať návrhy a argumenty procesnými stranami s tým, aby bolo k nim zaujaté stanovisko v odôvodnení rozhodnutia, resp. na možnosť účinne napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom, jednak na zabránenie tomu, aby bolo rozhodnutie arbitrárne, resp. naopak, aby bolo rozhodnutie preskúmateľné. V tejto súvislosti netreba opomenúť na tú skutočnosť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Odvolací súd ďalej uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe zo zásady spravodlivého súdneho konania, ktorú treba odvodiť z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyplýva nutnosť, aby v súdnom rozhodnutí odôvodnenie výroku o vine zo spáchania skutku napĺňajúceho trestný čin, zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov trestného činu mimo rozumných pochybností a ak je odôvodnenie výroku o vine vo vzťahu k niektorému zo zákonných znakov trestného činu nepreskúmateľné, takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého súdneho konania ústavne neudržateľné.

Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov ustanovenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. je nutné, aby súd dôsledne a objektívne vyhodnotil dôkazné prostriedky vykonané zákonným spôsobom a dôkazy z nich získané, t. j. podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré však musí byť založené na logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne.

Len správna a dôsledná aplikácia tejto zásady je nevyhnutným prostriedkom pre náležité zistenie skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku) tak, aby sa v danej prejednávanej veci vzali do úvahy jej osobitosti a zabránilo sa šablónovitému, mechanickému postupu pri hodnotení dôkazov.

Skutočnosti, o ktoré súd opiera svoj rozsudok, resp. jeho jednotlivé výroky, musia byť založené na dôkazoch, ktoré sám vykonal a musia z nich logicky a jednoznačne vyplývať a vnútorné presvedčenie sudcu sa viaže na zhodnotenie dôkazov a z nich vyplývajúce skutočnosti („okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne“), a teda neznamená ľubovôľu, najmä ním nemožno nahradiť medzeru vo vykonaných dôkazoch (rozhodnutie uverejnené vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 28/1971).

Podľa ustálenej súdnej praxe k správnym a úplným skutkovým zisteniam dôjde súd len vtedy, keď vykoná nielen všetky dosiahnuteľné relevantné dôkazy, ale ich tiež tak v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne správne zhodnotí (primerane R 14/1964), pričom ak prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom a v takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (primerane R 53/1992).

Odvolací súd však zistil, že napadnutý rozsudok obsahuje nasledujúce podstatné nedostatky, ktoré bude musieť prvostupňový súd pri novom prejednaní veci odstrániť.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa príliš nekriticky prevzal obžalobnú argumentáciu prokurátora, pričom sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s argumentmi obhajoby, ako aj s jednotlivými výpoveďami svedkov a rozpormi v ich výpovediach, ktoré vyplynuli z ich výpovedí na hlavných pojednávaniach, oproti skutočnostiam tvrdených s prípravnom konaní.

Súd prvého stupňa vybudoval rozhodujúcu časť skutkových záverov najmä na výpovediach C. E. a E. S.. Z obsahu hlavných pojednávaní však súčasne vyplýva, že C. E. uviedol, že A.. V. F. od neho osobne úplatok nežiadal a jemu osobne ani žiadne peniaze neodovzdal a E. S. uviedol, že A.. V. F. Osobne neodovzdal ani cent a že od neho osobne žiadny nežiadal. Takéto tvrdenia samy osebe nevylučujú možnosť právneho záveru o konaní cez sprostredkovateľa podľa § 329 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. ani možnosť spolupáchateľstva podľa § 20 zákona č. 300/2005 Z. z., avšak iba za predpokladu, že súd presne vysvetlí, ktoré konkrétne dôkazy nahrádzajú absenciu priameho vnímania a na základe akého logického reťazca uzatvára existenciu dohody, spoločného postupu a určenia peňazí aj pre A.. V. F..

V danom prípade súd prvého stupňa pochybil, keď sa so vzniknutými rozpormi nevysporiadal, respektíve použil v rozsudku len všeobecnú a vyhýbavú frázu, keď napísal, že výpovede svedkov boli „konzistentné a vzájomne sa dopĺňali“.

Predmetné navodzuje dojem, že súd z výpovede vybral len tie časti, ktoré korešpondovali s výrokovou časťou jeho rozhodnutia, avšak nevysvetlil prečo rozpory vo výpovediach ignoruje, a to najmä v častiach v ktorých spolupracujúci svedkovia vypovedali o absencii bezprostredného žiadania alebo prevzatia peňazí A.. V. F..

V prípade svedeckej výpovede C. E. prvostupňový súd pochybil, keď uviedol, že svedok podrobne opísal všetky relevantné okolnosti korupčného konania, čo sa však javí ako rozporné, keď svedok na hlavnom pojednávaní uviedol, že si s odstupom času nepamätá či provízia z fakturovaných súm predstavovala 10 alebo 13 %. Zároveň uviedol len všeobecné vyjadrenie, že on ako úspešný účastník výberového konania bol oslovený na zaplatenie provízií z objemu prác, pričom však nešpecifikoval miesto a spôsob odovzdania peňazí, len uviedol druhú obžalovanú ako osobu s ktorou spolupracoval. K týmto rozporom prvostupňový súd len uviedol, že jeho výpoveď síce nebola úplne konzistentná, ale mal za to, že preukazovala nie len platenie za fiktívne poradenské služby, ale aj platenie provízie asi vo výške 79.593 €, pričom však táto suma nekorešponduje s celkovým peňažným úplatkom vo výške 78.500 €, tak ako bol skutok 1 žalovaný. Zároveň sa prvostupňový súd ani nevysporiadal so skutočnosťou, že v jeho prípade bola zmluva riadne a včas podpísaná a zároveň aj zverejnená a z jeho strany sa jednalo o platenie provízií z fakturovaných prác bez vzťahu k platnosti a účinnosti rámcovej dohody číslo 1607/2019 a číslo 1608/2019.

Prvostupňový súd preto nedostatočne odstránil rozpory týkajúce sa skutkových zistení vo vzťahu k bodu 1 obžaloby, keď oprel výrok o vine týkajúcej sa oboch fyzických obžalovaných bez priameho rozlíšenia čo bolo priamym zmyslovým vnímaním svedkov, čo bolo sprostredkovanou informáciou, čo bolo len logickou dedukciou. Zároveň prvostupňový súd opomenul vyhodnotiť ďalšie dôkazy, ktoré by podporovali respektíve verifikovali jednotlivé tvrdenia svedka E.. A to najmä vo vzťahu ku skutku 1 obžaloby kde je potrebné vysporiadať sa s výškou provízie ktorá mala predstavovať 13 % respektíve 10 % z fakturácie medzi Z. R. K. a spoločnosťou E., s. r. o. a skutočnosti, že obžalovaným je podľa obžaloby kladený skutok vo väčšom rozsahu.

Zároveň prvostupňový súd venoval na strane 20 rozsudku rozsiahlu úvahu týkajúcu sa bezhotovostných platieb s tým, že tieto vyplývali najmä zo svedeckých výpovedí E. a S., avšak časti týkajúcej sa hotovostných platieb nevenoval adekvátnu pozornosť, čím porušil § 168 ods. 1 Trestného poriadku, a preto v tejto časti možno považovať rozhodnutie prvostupňového súdu za nepreskúmateľné.

Zároveň prvostupňový súd na strane 18 svojho rozhodnutia dospel k záverom, že z výpovede svedka E. vyplynulo, že spolu so spoločnosťou E., s. r. o. zaplatil dokopy okolo 108.000 €, kedy vychádzal z fakturácie pre Z. R., pričom on zaplatil celkovo asi 79.593 € aj E., s. r. o. asi 21.485 €, ktorú mu určil z faktúr, ktoré vystavoval. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé akým spôsobom prvostupňový súd ustálil predmetné výšky tvrdených úplatkov, aj vzhľadom na to, že tak ako vyplýva z obžaloby, ako aj z prvostupňového rozsudku v prvom skutku sa malo jednať o sumu 78.500 € v druhom skutku o peňažný úplatok vo výške 25.782,96 €, čo nekorešponduje so skutkovými zisteniami prvostupňového súdu.

Zároveň odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplýva v časti svedeckej výpovede E. S., že si bol vedomý, že po vrátení kaucie už bola predmetná rámcová zmluva podpísaná, a že problémom bolo jej nezverejnenie v centrálnom registri zmlúv, pričom o tejto skutočnosti sa mal informovať u pani Č. s ktorou si rozhovor aj nahral. Prvostupňový súd však nezdôvodnil tento rozpor a jeho vyhodnotenie vzhľadom na formuláciu skutku v bode 2 obžaloby, najmä keď sám argumentuje, že svedok S. nepovažoval nezverejnenie zmluvy v CRZ za technickú chybu. S týmto skutkovým záverom sa stotožnil prvostupňový súd bez toho, aby sa vysporiadal s tým, že svedok A. H. R. uviedol, že zverejnenie zmluvy po podpise zvyčajne trvá 1 až 7 dní a svedkyňa H. P. Uviedla štandardný rozsah 2 až 14 dní. Tieto údaje samy osebe nevylučujú záver súdu o nátlakovom mechanizme, ale vyžadujú, aby súd presne vysvetlil, prečo v konkrétnej veci nepovažuje osem pracovných dní za bežný interval.

Zároveň prvostupňový súd neuviedol, prečo nevykonal dôkaz nachádzajúci sa v spisovom materiály, a to zvukové záznamy, ktoré boli vyhotovené E.S. S., a ktoré dobrovoľne predložil do trestného konania a zároveň prvostupňový súd neuviedol, prečo tieto neverifikoval vypočutím H.. U. Č., a to aj napriek tomu, že tento dôkaz bol navrhnutý zo strany obhajoby a následne bol návrh vzatý späť, čo však nebránilo prvostupňovému súdu v jeho vykonaní, vzhľadom na potrebu overenia pravdivosti výpovede spolupracujúcej osoby.

Rovnako tak je nepreskúmateľná úvaha súdu v súvislosti s výpoveďou svedka L.U., ktorý uviedol, že osobne bol za obžalovaným F. vo veci zastavenia platieb, pričom výsledkom stretnutia malo byť zaslanie mailu, v ktorom mal svedok uviesť tieto skutočnosti a ktorý mail sa nachádza na čísle listu 504 spisového materiálu, avšak k tomuto dôkazu sa prvostupňový súd nevyjadril.

V ďalšom konaní bude preto úlohou prvostupňového súdu sa nielen vysporiadať s vyššie uvedeným dôkazmi, ktorých hodnotenie opomenul, ale bude potrebné opätovne vyhodnotiť aj výpovede spolupracujúcich osôb vo svetle zistení plynúcich z týchto dôkazov, a to tak vo vzťahu k žalovaným skutkom, ako aj vine obžalovaných.

Napokon je potrebné Špecializovanému trestnému súdu vytknúť, že z odôvodnenia rozsudku neplynie ani akými úvahami sa spravoval pri hodnotení výpovedí a jednotlivých dôkazov pričom všeobecné vyjadrenie, že obžalované osoby sú usvedčované tak priamymi, ako aj nepriamymi dôkazmi nepostačuje a bude potrebné zrozumiteľne a prehľadne uviesť osobitne ku každému jednému obžalovanému, ktoré priame dôkazy dokazujú jeho konanie, a ktoré nepriame dôkazy podporne podporujú jeho vinu respektíve jeho nevinu.

V novom konaní súd prvého stupňa teda v zmysle § 327 ods. 1 Trestného poriadku nanovo posúdi konanie obžalovaných nielen v kontexte odvolacím súdom vytýkaných pochybení, ale aj v kontexte dôkazov, na ktoré vo svojom odvolaní poukázali obžalovaní prostredníctvom svojich obhajcov. Najmä sa súd prvého stupňa musí vysporiadať s výpoveďou svedka E. a svedka E. S., pričom zohľadní všetk relevantné dôkazy preukazujúce hodnovernosť ich výpovedí a tak v prípade C. E. v časti týkajúcej sa poskytnutej provízie a dôvodu jej poskytnutia, a to komparáciou s faktúrami spoločnosti E., s. r. o. Voči Z. R. K. a výpoveď E. S. vzhľadom na dôkaz vyplývajúci z výsluchov svedkov H. P., H. R. a U. Č. a po vykonaní dôkazu prehratím zvukových záznamov, ktoré vyhotovil svedok S. aj s komparovaním s ich obsahom.

Predmetné dôkazy bude potrebné následne vyhodnotiť v kontexte a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia