Výklad znakov sexuálneho zneužívania podľa § 201 Tr. zák.

Práv­na ve­ta:

 Pri zlo­či­ne sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 ods. 1 Tr. zák., v je­ho kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te pod­ľa ods. 2 písm. a/, je kva­li­fi­kač­ným zna­kom, v zmys­le § 138 písm. d/ Tr. zák., ná­si­lie, je­ho bez­pros­tred­ná hroz­ba či hroz­ba inej ťaž­kej uj­my. Tie­to is­té okol­nos­ti sú však zá­ro­veň zá­kon­ným zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Reál­ne tu do­chá­dza k pre­lí­na­niu kva­li­fi­kač­ných zna­kov, a pre­to oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný znak – zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia – pri tres­tnom či­ne sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia nie je mož­né pou­žiť.

 N a j v y š š í    s ú d    3 Tdo 55/2013

 Slo­ven­skej re­pub­li­ky

                                        ROZ­SU­DOK

                            V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Mi­la­na Li­pov­ské­ho a sud­cov JUDr. Ja­ny Serbov­ej a JUDr. Igo­ra Bur­ge­ra na ve­rej­nom za­sad­nu­tí v Bra­tis­la­ve 22. ja­nuá­ra 2014 v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho J. C. pre zlo­čin sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iné, ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de Mi­cha­lov­ce pod sp. zn. 4T 141/2012, o do­vo­la­ní, kto­ré po­dal ob­vi­ne­ný J. C., za­stú­pe­ný ob­haj­com JUDr. M. K., ad­vo­ká­tom vo V., pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach z 29. má­ja 2013, sp. zn. 6To 29/2013, pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por., z dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. a pod­ľa § 385 ods. 2 a § 388 ods. 1 Tr. por. tak­to

                                           r o z h o d o l :

 I.

 Uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach z 29. má­ja 2013, sp. zn. 6To 29/2013, a v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo,

 bol po­ru­še­ný zá­kon

 v us­ta­no­ve­ní § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a v us­ta­no­ve­ní § 138 písm. d/ Tr. zák.

 Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du sa z r u š u j e .

 Z r u š u j e sa aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Mi­cha­lov­ce z 5. feb­ruára 2013, sp. zn. 4T 141/2012. Z r u š u j ú sa ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom a zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 Ok­res­né­mu sú­du Mi­cha­lov­ce sa p r i k a z u j e , aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 II.

 Pod­ľa § 380 ods. 2 Tr. por. z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ob­vi­ne­ný J. C., nar. X. v U., t. .č vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy Ko­ši­ce –Šaca, sa be­rie do väz­by.

 Väz­ba za­čí­na od 22. ja­nuá­ra 2014 a vy­ko­ná sa v ús­ta­ve na vý­kon väz­by Ko­ši­ce.

                                    O d ô v o d n e n i e

 Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Mi­cha­lov­ce z 5. feb­ruára 2013, sp. zn. 4T 141/2012, ob­vi­ne­ný J. C. bol uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania zlo­či­nu sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 138 písm. d/ Tr. zák. a zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se od jú­la 2010 v mies­te byd­lis­ka ma­lo­le­tej N.D., nar. X., v by­te v M. na M. ul. č. X. tú­to opa­ko­va­ne sexuál­ne zneu­ží­val naj­mä tým, že ju cez ob­le­če­nie chy­tal v roz­kro­ku, na pr­siach a za za­dok, oh­ma­tá­val ju aj na­hú, boz­ká­val jej pri­ro­dzenie, a keď pri tom ma­lo­le­tá vo­la­la mat­ku, dal jej ru­ku na ús­ta a pri­ka­zo­val jej, aby bo­la ti­cho, pri­čom mal ve­do­mosť o ve­ku ma­lo­le­tej; v tom is­tom ča­so­vom roz­pä­tí na tom is­tom mies­te ma­lo­le­tú N.D. naj­me­nej raz ud­rel dla­ňou po tvá­ri, pri­čom jej po­ve­dal, že ak nie­ko­mu o je­ho ko­na­ní po­vie, opäť ju zbi­je.

 Ok­res­ný súd za to ob­vi­ne­né­mu pod­ľa § 201 ods. 2 Tr. zák., s pou­ži­tím § 41 ods. 1, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ a § 38 ods. 2 Tr. zák., ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy na osem ro­kov a pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na je­ho vý­kon toh­to za­ra­dil do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia; pod­ľa § 73 ods. 2 písm. a/ a § 74 ods. 1 Tr. zák. ob­vi­ne­né­mu ulo­žil tiež ús­tav­né sexuolo­gic­ké ochran­né lie­če­nie.

 Uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach z 29. má­ja 2013, sp. zn. 6To 29/2013, od­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho pro­ti roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du bo­lo pod­ľa § 319 Tr. por. za­miet­nu­té.

 Pro­ti uve­de­né­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du ob­vi­ne­ný pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu po­dal do­vo­la­nie, kto­rým sa do­má­hal vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia zá­ko­na spo­mí­na­ný­mi od­su­dzu­jú­ci­mi roz­hod­nu­tia­mi v us­ta­no­ve­ní § 41 ods. 1 Tr. zák., zru­še­nia tých­to roz­hod­nu­tí a vy­da­nia prí­ka­zu Ok­res­né­mu sú­du Mi­cha­lov­ce na no­vé pre­ro­ko­va­nie a roz­hod­nu­tie; zá­ro­veň žia­dal, aby po roz­hod­nu­tí do­vo­la­cie­ho sú­du osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho ne­bo­la ob­me­dze­ná väz­bou.

 Ob­vi­ne­ný do­vo­la­nie od­ôvod­nil v pod­sta­te tým, že v zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty ná­si­lie, hroz­ba bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia ale­bo hroz­ba inej ťaž­kej uj­my (§ 138 písm. d/ Tr. zák.) pri zlo­či­ne sexuál­ne­ho ná­si­lia je pria­mo ob­siah­nu­tý aj rov­na­ký znak skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu vy­die­ra­nia. Do­vo­la­teľ vy­slo­vil ná­zor, že tým­to doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na v us­ta­no­ve­ní § 41 Tr. zák., le­bo s pou­ži­tím toh­to bol mu ulo­že­ný trest.

 Ob­vi­ne­ný v do­vo­la­ní uvie­dol, že tým­to roz­hod­nu­tím sú­dov bo­li napl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. zák., te­da že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia.

 Ob­vi­ne­ný v pí­som­nom do­dat­ku k do­vo­la­niu pou­ká­zal na to, že aj po­kiaľ bol vo väz­be, z tej­to bol pre­pus­te­ný už 19. jú­la 2012 a v do­be roz­ho­do­va­nia sú­dov bol na slo­bo­de; z to­ho vy­vo­dil, že ak je­ho do­vo­la­niu bu­de vy­ho­ve­né, v ďal­šom ko­na­ní ob­me­dzenie je­ho osob­nej slo­bo­dy by ne­bo­lo re­le­van­tné.

 Pro­ku­rá­tor po­va­žu­júc pred­chá­dza­jú­ce súd­ne roz­hod­nu­tia za správ­ne a le­gál­ne, navr­hol do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 392 ods. 1 Tr. por. za­miet­nuť.

 Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) pri­már­ne kon­šta­to­val, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v le­ho­te a pred­pí­sa­ným pos­tu­pom (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), že sú spl­ne­né pod­mien­ky do­vo­la­nia (§ 372, § 373 Tr. por.) a že je­ho ob­sah na­priek nie cel­kom jas­nej práv­nej ar­gu­men­tá­cii do­vo­la­te­ľa je v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 374 Tr. por.

 Naj­vyš­ší súd tiež dos­pel k zá­ve­ru, že sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia v zmys­le § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., le­bo roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní skut­ku; je pot­reb­né zdô­raz­niť, že správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku do­vo­la­cí súd nes­kú­ma a ne­me­ní. Do­vo­la­cí súd zá­ro­veň kon­šta­tu­je, že v rám­ci ďal­šie­ho ko­na­nia bu­de pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho zme­ne­né v je­ho pros­pech, a pre­to nep­ri­chá­dza do úva­hy ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 371 ods. 5 Tr. por.

 Ako vy­plý­va z roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du v po­su­dzo­va­nej ve­ci, ne­bo­lo kon­šta­to­va­né pri sexuál­nom zneu­ží­va­ní ma­lo­le­tej ob­vi­ne­ným pou­ži­tie ná­si­lia, resp. je­ho bez­pros­tred­ná hroz­ba či hroz­ba inej ťaž­kej uj­my. Ná­si­lie či spo­mí­na­né hroz­by mu­sia do­siah­nuť ur­či­tú in­ten­zi­tu; mu­sí ísť o ko­na­nie či hroz­by, kto­ré eli­mi­nu­jú naj­mä od­por obe­te. Ta­kú­to in­ten­zi­tu ne­do­sa­hu­je za­kry­tie úst ma­lo­le­tej poš­ko­de­nej ru­kou ob­vi­ne­né­ho; len to­to je ko­na­nie, kto­ré by sa moh­lo vziať do úva­hy, ako to vy­plý­va zo skut­ko­vej ve­ty roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa.

 Reál­ne ná­si­lie či re­le­van­tná hroz­ba (zbi­tie) sa v zis­te­nom skut­ku kon­šta­tu­je až po­kiaľ ide o ďal­šie ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho. Ten­to dla­ňou ud­rel ma­lo­le­tú poš­ko­de­nú po tvá­ri a zá­ro­veň sa jej vy­hrá­žal ďal­ším zbi­tím, čím chcel do­siah­nuť, aby ma­lo­le­tá inej oso­be nep­rez­ra­di­la je­ho in­kri­mi­no­va­né ko­na­nie sexuál­ne­ho cha­rak­te­ru.

 Súd pr­vé­ho aj dru­hé­ho stup­ňa dos­pe­li k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ný sa tres­tných či­nov do­pus­til v jed­no­čin­nom sú­be­hu, te­da že spá­chal je­den sku­tok, kto­rým napl­nil viac skut­ko­vých pod­stát de­lik­tov. Zá­klad­ným zmys­lom jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov je čo naj­ob­jek­tív­nej­šie vy­stih­núť po­va­hu a stu­peň ne­bez­peč­nos­ti ko­na­nia pá­cha­te­ľa, čo bu­de naj­is­tej­šie po­sú­de­né vte­dy, ak bu­de práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný pod­ľa všet­kých zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, kto­ré pri­chá­dza­jú do úva­hy. Zá­sa­da jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov by sa ne­moh­la ap­li­ko­vať len v prí­pa­de, ak by iš­lo o tzv. zdan­li­vý sú­beh, te­da ak by de­lik­ty (o kto­ré ide) bo­li nav­zá­jom v po­me­re špe­cia­li­ty či sub­si­dia­ri­ty, resp. ak by iš­lo o ich fak­tic­kú kon­zum­pciu ale­bo o pok­ra­čo­va­cí, tr­vá­ci či hro­mad­ný trest­ný čin.

 Sú­dy ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho J. C. práv­ne kva­li­fi­ko­va­li ako zlo­čin sexuál­ne­ho ná­si­lia pod­ľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 138 písm. d/ Tr. zák. (te­da že oso­bu mlad­šiu ako pät­násť ro­kov iným spô­so­bom sexuál­ne zneu­žil a ta­ký čin spá­chal zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia – ná­si­lím, hroz­bou bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia ale­bo inej ťaž­kej uj­my) spá­cha­ný v jed­no­čin­nom sú­be­hu so zlo­či­nom vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. (te­da že iné­ho ná­si­lím ale­bo hroz­bou ná­si­lia či inej ťaž­kej uj­my nú­til, aby nie­čo ko­nal, opo­me­nul ale­bo tr­pel, pri­čom čin spá­chal na chrá­ne­nej oso­be – di­eťa­ti).

 Pod­ľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okol­nosť, kto­rá je zá­kon­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu ne­mož­no pri­hliad­nuť – ok­rem iné­ho – ako na okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

 To­to pra­vid­lo up­ra­vu­je kon­ku­ren­ciu okol­nos­tí, kto­ré mô­žu byť sú­čas­ne zá­kon­ný­mi znak­mi zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty a aj kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Pri ta­kej kon­ku­ren­cii pla­tí zá­sa­da, pod­ľa kto­rej má pred­nosť pou­ži­tie ur­či­tej okol­nos­ti len ako kva­li­fi­kač­né­ho zna­ku zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pred jej iným pou­ži­tím. Na tom­to zá­kla­de je mož­né re­zul­to­vať, že ur­či­tú okol­nosť ako prís­nej­ší kva­li­fi­kač­ný znak je mož­né pou­žiť len vte­dy, ak nie je ob­siah­nu­tá v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te.

 V po­su­dzo­va­nej ve­ci pri zlo­či­ne sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 ods. 1 Tr. zák. v je­ho kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te pod­ľa ods. 2 písm. a/ spo­me­nu­té­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia je kva­li­fi­kač­ným zna­kom v zmys­le § 138 písm. d/ Tr. zák. ná­si­lie, je­ho bez­pros­tred­ná hroz­ba či hroz­ba inej ťaž­kej uj­my. Tie­to is­té okol­nos­ti sú však zá­ro­veň zá­kon­ným zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Reál­ne tu do­chá­dza k pre­lí­na­niu kva­li­fi­kač­ných zna­kov, a pre­to oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný znak – zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia – pri tres­tnom či­ne sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia nie je mož­né pou­žiť.

 Naj­vyš­ší súd na uve­de­ných zá­kla­doch te­da re­zul­tu­je, že v po­su­dzo­va­nej ve­ci exis­tu­je zá­klad­ný prob­lém pri práv­nom kva­li­fi­ko­va­ní ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho J. C. ako tres­tné­ho či­nu sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia, a to v dvoch ro­vi­nách.

 Pod­ľa skut­ko­vých zis­te­ní sú­dov ob­vi­ne­ný v rám­ci in­kri­mi­no­va­né­ho sexuál­ne­ho ko­na­nia buď ne­pou­žil ná­si­lie, ale­bo sú­dy za ná­si­lie po­va­žo­va­li tl­me­nie hla­su ma­lo­le­tej poš­ko­de­nej pril­ože­ním je­ho ru­ky na jej ús­ta. Reál­ne ná­si­lie či je­ho hroz­bu ob­vi­ne­ný J. C. pod­ľa do­te­raj­ších skut­ko­vých zis­te­ní pou­žil nie na pre­ko­na­nie od­po­ru ma­lo­le­tej (kto­ré­ho tá­to vzhľa­dom na jej vte­daj­ší vek ani prak­tic­ky ne­bo­la re­le­van­tne schop­ná), ale aby ju do­nú­til k ml­čan­li­vos­ti.

 Sú­dy sa k tej­to otáz­ke ne­vy­jad­ri­li, a pre­to nie zrej­mý dô­vod práv­ne­ho kva­li­fi­ko­va­nia ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho ako zlo­či­nu sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa od­se­ku 2 písm. a/ us­ta­no­ve­nia § 201 Tr. zák. (s pou­ka­zom na § 138 písm. d/ Tr. zák.).

 Ten­to zá­ver bu­de pot­reb­né re­vi­do­vať a pri ne­zis­te­ní ná­si­lia či je­ho hroz­by pri sexuál­nom de­lik­te pri­chá­dza do úva­hy po­sú­de­nie ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia pod­ľa § 201 ods. 1 Tr. zák.

 Rov­na­ká práv­na kva­li­fi­ká­cia pri­chá­dza do úva­hy aj v prí­pa­de, ak by súd pr­vé­ho stup­ňa dos­pel k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ný pred­sa len pou­žil ná­si­lie či hroz­by pri sexuál­nom zneu­ží­va­ní ma­lo­le­tej.

 Dô­vo­dom toh­to by bo­la ap­li­ká­cia už spo­mí­na­ných prin­cí­pov, že to­tiž ur­či­tú okol­nosť ako prís­nej­ší kva­li­fi­kač­ný znak je pri jed­no­čin­nom sú­be­hu via­ce­rých tres­tných či­nov mož­né pou­žiť len vte­dy, ak nie je ob­siah­nu­tá v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te (te­da pri po­sú­de­ní skut­ku aj ako tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia).

 Naj­vyš­ší súd na tom­to zá­kla­de zis­tiac spl­ne­nie dô­vo­dov do­vo­la­nia v zmys­le § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pod­ľa § 386 ods. 1 Tr. por. vy­slo­vil, že na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du (kto­rý v ko­na­ní o od­vo­la­ní mal mož­nosť pro­ces­ne zod­po­ve­da­jú­co po­chy­be­nie nap­ra­viť, čo sa však nes­ta­lo), ale aj v je­mu pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a v us­ta­no­ve­ní § 138 písm. d/ Tr. zák., a to v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. Ide o zá­klad­né po­chy­be­nie, kto­ré­ho náp­ra­vou dôj­de aj k zme­ne roz­hod­nu­tia o tres­te, a pre­to ne­bo­lo vy­slo­ve­né po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­ní navr­ho­va­nom v do­vo­la­ní; zá­ro­veň tým­to je od­ôvod­ne­né aj ne­pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 371 ods. 5 Tr. por.

 Naj­vyš­ší súd v dôs­led­ku zis­te­né­ho po­ru­še­nia zá­ko­na zru­šil pod­ľa § 385 ods. 2 Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du, je­mu pred­chá­dza­jú­ci roz­su­dok sú­du ok­res­né­ho, ako aj roz­hod­nu­tia nad­vä­zu­jú­ce. Pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. do­vo­la­cí súd po­tom pri­ká­zal Ok­res­né­mu sú­du Mi­cha­lov­ce vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť.

 Keď­že ob­vi­ne­ný J. C. v sú­čas­nos­ti vy­ko­ná­va trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­že­ný mu roz­sud­kom ok­res­né­ho sú­du (v spo­je­ní s uz­ne­se­ním sú­du kraj­ské­ho) a do­vo­la­cí súd v ko­na­ní o do­vo­la­ní spo­mí­na­né od­su­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tia zru­šil, pod­ľa § 380 ods. 2 Tr. por. bo­lo pot­reb­né roz­hod­núť sú­čas­ne o väz­be.

 Na zá­kla­de do­žia­da­nia do­vo­la­cie­ho sú­du bol k otáz­ke väz­by ob­vi­ne­ný J. C. vy­po­ču­tý v ús­ta­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, av­šak k tej­to ve­ci nič me­ri­tór­ne neuvie­dol.

 Ob­vi­ne­ný v do­te­raj­šom ko­na­ní zväč­ša v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia bol vo väz­be z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por., z kto­rej však bol pre­pus­te­ný 19. jú­la 2012; od 29. má­ja 2013 vy­ko­ná­va ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy.

 Naj­vyš­ší súd dos­pel k zá­ve­ru, že v sú­čas­nos­ti je pot­reb­né ob­me­dziť osob­nú slo­bo­du ob­vi­ne­né­ho J. C.. Ten­to sa do­pus­til zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom aj te­raz hro­zí jej re­ci­dí­va. Kon­krét­ne okol­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce tú­to oba­vu vy­plý­va­jú naj­mä zo zá­ve­rov zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru sexuoló­gia, že to­tiž u ob­vi­ne­né­ho bo­li zis­te­né pe­do­fil­né sklo­ny a hro­zí re­ci­dí­va, naj­mä keď sa ten­to zod­po­ve­da­jú­cim spô­so­bom ne­pod­ro­bu­je lieč­be; tá­to ne­bo­la do­te­raz vy­ko­ná­va­ná.

 Naj­vyš­ší súd z to­ho vy­vo­dil, že u ob­vi­ne­né­ho J. C. exis­tu­jú dô­vo­dy pre­ven­tív­nej väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.; nás­led­ne ur­čil do­bu ukon­če­nia te­raz vy­ko­ná­va­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy a za­čia­tok väz­by ako aj mies­to jej vý­ko­nu.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 V Bra­tis­la­ve 22. ja­nuá­ra 2014

 JUDr. Mi­lan L i p o v s k ý , v. r.

 pred­se­da se­ná­tu

Diskusia