PL. ÚS 10/2014-78
r o z h o d o l :
1. Ustanovenia § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a § 76a ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov n i e sú v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
Výňatok z odôvodnenia:
IV.2 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore s právom na ochranu súkromia
127. Napadnuté ustanovenia Trestného poriadku zakladajú orgánom činným v trestnom konaní oprávnenie, aby na účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie získali od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov. Napadnuté ustanovenia zákona o Policajnom zbore zakladajú pre Policajný zbor pre účely odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti oprávnenie v rozsahu potrebnom na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný na splnenie tejto úlohy požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej komunikačnej prevádzke podľa zákona o elektronických komunikáciách spôsobom, ktorý umožňuje diaľkový, nepretržitý a priamy prístup.
128. Prístup orgánov verejnej moci k týmto údajom bez súhlasu užívateľov týchto služieb sa vzhľadom na možnosť odvodiť z týchto údajov informácie o mieste, čase, a účastníkoch komunikácie, ako aj o spôsobe ich komunikácie bezprostredne a citeľne dotýka ich práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, pretože ich v tomto rozsahu zbavuje možnosti, aby sami rozhodli, či tieto informácie sprístupnia iným osobám. Podľa judikatúry Súdneho dvora (rozsudok Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources a iní a Kärntner Landesregierung a iní, C-293/12 a C-594/12, EU:C:2014:238, bod 35) a judikatúry ESĽP [rozsudky ESĽP vo veci Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, séria A 116, bod 48; Rotaru v. Rumunsko [GC], č. 28341/95, bod 46, ESĽP 2000 V, ako aj Weber a Saravia v. Nemecko (rozh.), č. 54934/00, bod 79, ESĽP 2006 XI] prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k údajom týkajúcim sa súkromného života osôb a ich komunikácie predstavuje zásah do základného práva na rešpektovanie súkromného života.
129. Pre prípustnosť takéhoto zásahu sa vyžaduje splnenie podmienok vyplývajúcich z ústavného poriadku. Ide predovšetkým o to, aby predmetné obmedzenie bolo stanovené na základe zákona a aby jeho právna úprava spĺňala požiadavku určitosti vyplývajúcu zo zásady právneho štátu, teda aby bola presná a jasná vo svojej formulácii a súčasne predvídateľná v zmysle, aby potencionálne dotknutým jednotlivcom poskytovala dostatočnú informáciu o podmienkach, za ktorých môže dôjsť k obmedzeniu ich základného práva (pozri rozhodnutie ESĽP z 27. decembra 2005 vo veci Sallinen v. Fínsko; obdobne III. ÚS 172/2010). Zároveň musí obmedzenie práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie sledovať ústavne aprobovaný účel, ktorým je ochrana iného základného práva alebo verejného statku, pričom pri posúdení vzájomnej kolízie týchto hodnôt je potrebné dodržať imperatív minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd, berúc pritom ohľad na ich podstatu a zmysel. Zásah do základného práva tak musí obstáť z hľadiska proporcionality, ktorej posúdenie pozostáva podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu z troch krokov. Prvý krok pozostáva z posúdenia spôsobilosti (alebo vhodnosti) konkrétneho opatrenia dosiahnuť sledovaný cieľ, čím sa rozumie, či posudzované opatrenie je vôbec schopné dosiahnuť sledovaný legitímny cieľ, ktorým je ochrana iného základného práva alebo verejného statku. Druhým krokom je posúdenie potrebnosti (nevyhnutnosti) z hľadiska, či pri výbere prostriedku bol použitý ten z nich, ktorý je k základnému právu najšetrnejší. V poslednom treťom kroku je predmetom posúdenia proporcionalita v užšom zmysle, teda či ujma na základnom práve nie je neprimeraná vo vzťahu k sledovanému cieľu, t. j. že opatrenie obmedzujúce základné právo alebo slobodu nesmie svojimi negatívnymi dôsledkami prevyšovať pozitíva, ktoré predstavuje verejný záujem na uplatňovaní týchto opatrení z dôvodu dosiahnutia sledovaných cieľov.
130. Z hľadiska uvedených kritérií je potrebné konštatovať, že opatrenie spočívajúce v oprávnení orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, má zákonný základ v napadnutých ustanoveniach Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore. Zákonný základ prípustného zásahu do práva na súkromie však musí spĺňať podmienku istého stupňa materiálnej kvality. Z doktríny ESĽP, ktorú si ústavný súd osvojil, vyplýva, že aj zásah, ktorý má svoj právny základ v zákonnej norme, môže v konkrétnom prípade znamenať zásah do práv garantovaných ústavou, resp. dohovorom. (I. ÚS 117/07). Oprávnené zásahy do práva na súkromie možno uskutočniť zákonom len v súlade so všeobecnými princípmi, za ktorých možno obmedziť ústavné právo alebo slobodu jednotlivca (PL. ÚS 43/95).
131. Účelom oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú inak predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, je najmä nutnosť zistenia či preverenia skutočností dôležitých pre trestné konanie v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin. Je potrebné konštatovať, že takéto opatrenie sleduje ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorým je boj proti trestnej činnosti, čo má význam pre zabezpečenie verejnej bezpečnosti. Takýto účel odôvodňuje zásah do základného práva. Predmetný verejný záujem obstojí aj ako legitímny cieľ odôvodňujúci zásah do základného práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru. Článok 8 ods. 2 dohovoru umožňuje, ak to je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, zasiahnuť do práva na rešpektovanie súkromného života v záujme ochrany práv a slobôd iných, národnej a verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu štátu, predchádzania nepokojom a zločinnosti či ochrany zdravia a morálky. Účel, ktorý sledujú napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore, obstojí aj ako účel aprobovaný právom Európskej únie. Podľa čl. 15 smernice 2002/58/ES členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia, ktoré obmedzujú základné práva a slobody a najmä právo na súkromie a dôvernosť z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávneného používania elektronického komunikačného systému podľa čl. 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel podľa toho istého ustanovenia smernice 2002/58/ES členské štáty môžu okrem iného prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie za splnenia ďalších podmienok.
132. Rovnako je možné konštatovať, že opatrenie spočívajúce v oprávnení orgánov činných v trestnom konaní požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ. Obstojí teda aj v prvom kroku testu proporcionality. Ústavný súd preto pristúpil k posúdeniu splnenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného opatrenia.
133. V úvode posúdenia potrebnosti, resp. nevyhnutnosti predmetného opatrenia je potrebné uviesť, že napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore vymedzujú nielen to, čo je predmetom platnej právnej úpravy oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní, a to požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácii zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ale aj to, čo predmetom takejto právnej úpravy nie je. Predmetné opatrenie predstavuje negatívny zásah do práva na rešpektovanie súkromného života v podobe práva na informačné sebaurčenie užívateľov elektronických komunikácií nielen kvôli samotnému oznámeniu údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii orgánom činným v trestnom konaní, ale rovnako aj kvôli ďalšej dispozícii s nimi, napríklad ich sprístupnením ďalším osobám alebo zneužitím na iné účely. Je preto potrebné preskúmať, či napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore poskytujú z hľadiska základného práva na rešpektovanie súkromného života v podobe práva na informačné sebaurčenie, resp. práva na ochranu osobných údajov, dostatočné garancie proti zneužitiu predmetných údajov počas celého trvania trestného konania. Týmito garanciami je potrebné rozumieť stanovenie podmienok, za ktorých majú mať príslušné orgány prístup k údajom o uskutočnenej elektronickej prevádzke, ako aj účinnej kontroly ich dodržiavania (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 42/11, bod 23). K obmedzeniu osobnej integrity a súkromia osôb zo strany verejnej moci môže dôjsť iba veľmi výnimočne, ak je to akceptované z pohľadu zákonnej existencie a dodržania účinných a konkrétnych záruk proti ľubovôli (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod 36; rovnako tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 631/05, bod 26). Nevyhnutnosť, aby prijaté opatrenia zasahujúce do práva na súkromie obsahovali takéto záruky, sa pre jednotlivcov stáva naliehavejšou práve v dnešnej dobe, kedy vďaka enormnému rozvoju a výskytu nových informačných technológií a elektronickej komunikácie (v tzv. kyberpriestore) je predovšetkým vďaka rozvoju internetu a mobilnej komunikácie každú minútu zaznamenávané, zhromažďované a fakticky sprístupňované enormné množstvo dát, údajov a informácií, ktoré zasahujú aj do súkromnej sféry každého jednotlivca, a to aj napriek tomu, že on sám do nej vedome nikoho pustiť nechcel (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 24/11, bod 50).
134. Zo znenia napadnutých ustanovení Trestného poriadku
vyplýva, že oprávnenie orgánov
činných v trestnom
konaní požadovať od
poskytovateľov elektronických komunikácii
zistenie a oznámenie
údajov o uskutočnenej
elektronickej komunikácii je podmienené iba tým, že takéto opatrenie musí
smerovať k objasneniu skutočností dôležitých pre trestné konanie v trestnom konaní pre
úmyselný trestný čin. Zo znenia napadnutých ustanovení zákona o Policajnom zbore vyplýva,
že oprávnenie Policajného zboru požadovať od poskytovateľov elektronických komunikácií zistenie a oznámenie údajov o
uskutočnenej elektronickej
komunikácii spôsobom umožňujúcim diaľkový, nepretržitý a priamy prístup je podmienené iba tým, že takéto opatrenie musí
smerovať k odhaleniu a dokumentovaniu trestnej činnosti a môže byť uskutočnené len v rozsahu potrebnom
na plnenie konkrétnej úlohy Policajného zboru a na čas nevyhnutný
na splnenie tejto úlohy. Oprávnenie orgánov činných v trestnom
konaní požadovať zistenie
a oznámenie údajov
o elektronickej komunikácii sa teda netýka len určitej
kategórie úmyselných trestných činov, a to tak, ako to
ustanovuje § 58 ods.
7 zákona o
elektronických komunikáciách, t.
j. trestných činov súvisiacich s terorizmom,
nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností
a trestných činov spáchaných nebezpečným
zoskupením, ale
akýchkoľvek úmyselných trestných činov (v
prípade napadnutého ustanovenia Trestného poriadku), resp. trestných činov
(v prípade napadnutého ustanovenia zákona o Policajnom zbore). Podľa ústavného súdu takto vymedzený okruh
trestných činov, pre účely vyšetrovania, odhaľovania a
stíhania ktorých možno zasiahnuť do základného práva na informačné sebaurčenie, upravuje medze tohto základného práva veľmi široko
a neurčito. Umožňuje
požiadať a použiť
predmetné údaje zo
strany orgánov činných v trestnom konaní stále,
ak je možné
nájsť určitú súvislosť
s prebiehajúcim konaním o úmyselnom trestnom čine,
resp. trestnom čine.
Miera intenzity zásahu
do práva na súkromie spôsobená uchovávaním
a následným sprístupnením
údajov o uskutočnenej elektronickej komunikácii
orgánom činným v
trestnom konaní však
požaduje, aby oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie
údajov potrebných na objasnenie skutočností
dôležitých pre trestné konanie sa vzťahovalo len na najzávažnejšie trestné činy. Je síce pravda, že príkaz na zistenie a
oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej
prevádzke vydáva podľa § 116 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu, pred
začatím trestného stíhania
alebo v prípravnom konaní
sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, a
teda ochrana základných práv a slobôd podlieha v prípade sprístupnenia údajov o elektronickej komunikácii orgánom činným
v trestnom konaní kontrole zo
strany nezávislého a
nestranného súdu, ktorý
by mal v každom
jednotlivom prípade posúdiť, či zistenie
predmetných údajov nie je vzhľadom na závažnosť
trestného činu, možnosť
dosiahnuť účel trestného
konania inak alebo
z iného dôvodu neprimeraným zásahom do práva
na súkromie, napríklad
tým, ako na
to poukázala aj skupina poslancov vo svojom návrhu, že by predmetné ustanovenie § 116 ods. 1
Trestného poriadku
vykladal v spojitosti s § 58 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách, a
teda za úmyselné trestné činy,
vo vzťahu ku ktorým by bolo možné požadovať oznámenie predmetných údajov, by príslušný súd považoval
len trestné činy taxatívne vymenované v § 58 ods. 7 zákona
o elektronických komunikáciách. Takáto
garancia umožňujúca poskytnúť ochranu pred
neprimeraným zásahom do
práva na súkromie
s ohľadom na skutkové
okolnosti konkrétneho prípadu
nemôže preklenúť nedostatok
spočívajúci
v neurčitosti a
prílišnej všeobecnosti napadnutej
právnej úpravy tým, že požaduje od konajúceho súdu, aby nahradil
úvahu zákonodarcu o intenzite určitého verejného záujmu na obmedzení základného práva alebo slobody v prípade jednotlivých
trestných činov. Takýto postup súdov by nezodpovedal
ani čl. 13 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje upraviť medze základných práv a slobôd, resp.
obmedzenie výkonu práva a slobôd, jedine zákonom. Len
zákonodarca je ústavne
legitimovaný na to,
aby na základe
svojho uváženia pri
rešpektovaní princípu proporcionality priznal
stanoveniu určitej povinnosti
prednosť aprobovaného verejného
záujmu pred základným
právom. Ponechanie určenia
ústavne súladného obmedzenia základných práv a slobôd iba na rozhodovaciu prax súdov by
nebolo zlučiteľné ani s požiadavkou právnej
istoty, lebo prípadný zásah do práva na súkromie nie je z dôvodu neurčitosti súčasnej
právnej úpravy pre jednotlivca predvídateľný v takej miere, ktorá by zodpovedala závažnosti
prípadných negatívnych dôsledkov pre právo na súkromie. Ak zákonodarca ustanovil ako
podmienku pre zistenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke, že
musí viesť k
objasneniu skutočností dôležitých
pre trestné konanie
pre úmyselný trestný
čin (resp. trestný čin),
vytvoril tým základ
pre obmedzenie práva na
súkromie v podobe
práva na informačné
sebaurčenie v takej
miere, ktorá opomína požiadavku
nevyhnutnosti takéhoto zásahu s ohľadom na ním sledovaný cieľ (porovnaj nález sp. zn. Pl. ÚS. 42/11,
body 24, 25; nález sp. zn. II. ÚS 789/06, bod 16). Oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať
zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke nemôže byť vzhľadom na intenzitu, ktorou zasahuje
do tohto základného práva, považované
za obvyklý alebo
rutinný prostriedok prevencie a
odhaľovania trestnej činnosti. K použitiu tohto prostriedku boja proti trestnej
činnosti môže dôjsť jedine
vtedy, ak na
dosiahnutie tohto cieľa
neexistuje iný a
vo vzťahu k základnému právu šetrnejší prostriedok.
135. O riziku užívania oprávnenia orgánov činných v trestnom konaní požadovať
136. V záujme rešpektovania požiadavky potrebnosti, resp.
nevyhnutnosti, napadnutá právna úprava by mala obsahovať aj úpravu
nakladania s týmito údajmi zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Jej súčasťou by mali byť jasné a
detailné pravidlá obsahujúce
minimálne
požiadavky na zabezpečenie
uchovávaných údajov, ktoré
by zaručovali, že nedôjde k využitiu uchovávaných údajov na iné ako zákonom ustanovené
legitímne ciele. Ide
predovšetkým o zamedzenie
prístupu tretích osôb
a stanovenie procedúry
vedúcej
k ochrane celistvosti a
dôvernosti uchovávaných údajov,
ako aj ich
zničenia (nález sp. zn. Pl. ÚS 24/10, bod
50). Účinná ochrana pred neprípustným zásahom do práva na súkromie dotknutých osôb by mala byť zaručená
prostredníctvom povinnosti dodatočne informovať osobu
užívateľa služieb elektronickej
komunikácie o tom, že prevádzkové a lokalizačné údaje
a údaje komunikujúcich strán,
ktoré sa jej
týkajú, boli oznámené orgánom činným v trestnom konaní.
Zároveň by dotknuté osoby mali mať k dispozícii právny prostriedok, na základe ktorého
by sa bolo možné domáhať súdneho prieskumu postupu orgánov
činných v trestnom
konaní pri získavaní
a nakladaní s
predmetnými údajmi. Výnimku z
tejto povinnosti by
pritom bolo možné
pripustiť len zo
zákonom ustanovených dôvodov,
u ktorých by
prevážil záujem na
zachovaní utajenia tejto informácie. Aj
v týchto prípadoch
však musí zákonodarca
garantovať, že posúdenie príslušných orgánov, či sú dané dôvody na utajenie tejto informácie, nebolo
svojvoľné, ale
podliehalo
povinne súdnej kontrole (porovnaj nález
sp. zn. Pl. ÚS 42/11,
bod 27; rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 256/08, 1 BvR 263/08, 1 BvR 586/08, body 281 až 282). Napokon je potrebné uviesť, že nie je daný žiaden
dôvod,
pre ktorý by sa rozsah zákonom ustanovených
garancií vo vzťahu k nariadeniu oznámiť údaje o uskutočnenej telekomunikačnej
prevádzke mal z hľadiska svojho obsahu odlišovať, pokiaľ takéto odlíšenie nevyplýva z povahy
veci, od garancií ustanovených vo vzťahu
k nariadeniu odpočúvania a
záznamu telekomunikačnej prevádzky,
pretože v oboch prípadoch je intenzita zásahu do práva na
súkromie porovnateľná. Na rozdiel od zákonnej úpravy nariadenia
odpočúvania a záznamu
telekomunikačnej prevádzky podľa §
115 Trestného
poriadku, ktorá obsahuje garancie ochrany pred neprípustným zásahom do práva na súkromie, zákonnej
úprave nariadenia zistenia
a oznámenia údajov
o uskutočnenej telekomunikačnej
prevádzke podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom
zbore uvedené garancie
chýbajú, resp. neobsahuje
garancie porovnateľné s tými, ktoré sú obsiahnuté v § 115 Trestného
poriadku.
137. Zákonodarca by mal napokon rovnako zvážiť aj účelnosť ustanovenia podrobnejších pravidiel pre obsah príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke, prípadne ustanoviť určité formálne náležitosti samotnej žiadosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní o takéto opatrenie. Zmyslom vymedzenia nevyhnutných obsahových náležitostí priamo na úrovni zákona je zabezpečiť, aby súd pri svojom rozhodovaní disponoval všetkými potrebnými informáciami, ktoré sú pre orgány činné v trestnom konaní bez väčších ťažkostí dostupné, napr. informáciami o užívateľovi alebo majiteľovi užívateľskej adresy či zariadenia, pokiaľ je takéto údaje možné získať od príslušného poskytovateľa komunikačných služieb bez toho, aby tým došlo k ohrozeniu účelu trestného konania. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje požiadavku dôslednosti a efektivity súdnej kontroly, a to s ohľadom na povahu daného konania, ktoré nepredpokladá účasť protistrany pred rozhodnutím súdu. Úloha súdu tak spočíva i vo „vyvažovaní“ procesnej situácie, pričom je neprípustné, aby sa súd dostal do pozície „pomocníka“ verejnej žaloby, pretože musí byť vždy nestranný (nález sp. zn. Pl. ÚS 789/06, bod 17).
138. Z uvedených
skutočností je potrebné
dospieť k záveru,
že napadnuté ustanovenia neobstoja v druhom kroku testu
proporcionality, lebo nepodmieňujú zisťovanie údajov o uskutočnenej komunikačnej
prevádzke zo strany orgánov činných v
trestnom konaní požiadavkou nevyhnutnosti a pre ich aplikáciu neustanovujú účinné prostriedky kontroly, ktoré by umožňovali účinnú
ochranu základného práva na informačné sebaurčenie dotknutých osôb v
priebehu celého obdobia,
počas ktorého tieto
orgány disponujú
predmetnými údajmi. Pre úplnosť posúdenia
ústavnosti napadnutých ustanovení je potrebné uviesť, že by
neprešli ani cez
tretí krok testu
proporcionality, ktorého podstatou
je posúdenie
proporcionality v užšom
zmysle. Napadnuté ustanovenia
totiž neprikladajú žiaden význam povahe a závažnosti
trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, a to i napriek tomu, že tieto skutočnosti
sú už vo všeobecnej rovine významné pre výsledok pomeriavania v kolízii stojaceho
základného práva na informačné sebaurčenie a verejného záujmu na predchádzaní a postihovaní
trestných činov. Je úlohou zákonodarcu, aby presne určil, v prípade ktorých trestných činov tento verejný záujem prevažuje, pričom
vo svojom rozhodnutí musí zohľadniť ich závažnosť.
Z rovnakých zásad vychádza aj obmedzenie možnosti vydať príkaz na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného poriadku
iba pre trestné
konanie o zločine,
korupcii, trestných činoch extrémizmu, trestnom čine
zneužívania právomoci verejného
činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z
trestnej činnosti alebo
pre iný úmyselný
trestný čin, o
ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva.
139. Vzhľadom na záver, že napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nie je potrebné preskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov so zreteľom na čl. 25 ústavy a čl. 10 dohovoru, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu.
V.
140. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
141. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. Dňom uverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zároveň zaniká platnosť uznesenia ústavného súdu č. k. PL. ÚS 10/2014-29 z 23. apríla 2014 v časti týkajúcej sa pozastavenia účinnosti § 58 ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 128/2014 Z. z. Vzhľadom na účinky ustanovenia čl. 125 ods. 3 ústavy (pozri predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu) sa však účinnosť ustanovení § 58 ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách neobnovuje.
142. Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy bude úlohou národnej rady do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť § 58 ods. 5, 6 a 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona o Policajnom zbore do súladu s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru.
143. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore nie sú v súlade so základným právom na súkromie, nebolo potrebné preskúmať súlad napadnutých ustanovení príslušných zákonov s čl. 26 ústavy, čl. 10 dohovoru a čl. 11 charty, ktoré zaručujú právo na slobodu prejavu, a preto tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel.
144. Ústavný súd vychádzajúc z čl. 125 ods. 1 ústavy a svojej doterajšej judikatúry (PL. ÚS 3/09) nevyhovel návrhu poslancov ani v časti namietajúcej nesúlad napadnutých
ustanovení príslušných zákonov s čl. 7, čl. 8, čl. 11 a čl. 52 ods. 1 charty, pretože vyslovením ich nesúladu s ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru uvedenými vo výroku tohto nálezu sa z hľadiska právnych dôsledkov vyplývajúcich z čl. 125 ods. 3 ústavy (strata účinnosti napadnutej právnej úpravy a po márnom uplynutí šiestich mesiacov aj prípadná strata ich platnosti) naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov, čím sa zároveň odstraňuje aj ich možný nesúlad s označenými ustanoveniami charty.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.