Vrátenie obžaloby v daňovej veci pre závažné pochybenia

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Sku­toč­nosť, že pod­ľa ná­zo­ru sú­du pr­vé­ho stup­ňa nie je ob­ža­lo­ba dos­ta­toč­ne pod­po­re­ná do­po­siaľ vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi nie je zá­važ­ným pro­ces­ným po­chy­be­ním v zmys­le § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. a už vô­bec nie po­ru­še­ním prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu. Prá­ve nao­pak, nú­te­nie pro­ku­rá­to­ra, aby v príp­rav­nom ko­na­ní vy­lep­šil dô­kaz­nú si­tuáciu ob­ža­lo­by, je mož­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom (§ 2 ods. 14 Tr. por.).

 

II. Ale­bo po­ve­da­né inak, vzhľa­dom na kon­tra­dik­tór­ny prie­beh ko­na­nia pred sú­dom by súd ne­mal nú­tiť pro­ku­rá­to­ra od­miet­nu­tím ob­ža­lo­by a vrá­te­ním ve­ci do príp­rav­né­ho ko­na­nia k to­mu, aby pro­ku­rá­tor eš­te pod­rob­nej­šie ob­jas­ňo­val nap­rík­lad roz­sah neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH, prí­pad­ne hos­po­dár­ske vý­sled­ky dot­knu­tých spo­loč­nos­tí v roz­hod­nom ob­do­bí a to nap­rík­lad tak, aby prib­ral do ko­na­nia aj znal­ca. Je pot­reb­né uviesť, že dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom má v zá­sa­de pro­ku­rá­tor a je len je­ho zod­po­ved­nos­ťou ako si prip­ra­ví ob­ža­lo­bu a o aké dô­ka­zy „oprie“ zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, kto­rý kla­die ob­vi­ne­né­mu za vi­nu.

 

III. Súd nie je po­moc­ní­kom pro­ku­rá­to­ra a pre­to ani nie je je­ho úlo­hou, aby pro­ku­rá­to­ra upo­zor­ňo­val na mož­né sla­bi­ny ob­ža­lo­by, či na ne­dos­ta­toč­nosť niek­to­rých dô­ka­zov a tým pro­ku­rá­to­ro­vi po­má­hal v do­ka­zo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom. Po­kiaľ súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia zvý­raz­ňo­val zá­sa­du uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por. s tým, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú vy­ko­ná­vať dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, tak je nut­né do­dať, že spra­vod­li­vým roz­hod­nu­tím je aj roz­hod­nu­tie os­lo­bo­dzu­jú­ce po­kiaľ pro­ku­rá­tor neudr­ží dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom.

 

 

sp. zn. 4To/64/2015

 

U z n e s e n i e

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ K, o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 5T/34/2015 zo dňa 09.04.2015, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 23. 06. 2015 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. z r u š u j e sa uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II sp. zn. 5T 34/2015 zo dňa 09.04.2015 a vec sa v r a c i a sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol. 

 

O d ô v o d n e n i e

 

            Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va II na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. od­mie­tol ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry No­vé Mes­to nad Vá­hom zo dňa 31.12.2014 sp. zn. Pv 1326/09 v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ľ K stí­ha­né­ho pre trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti Š s.r.o., so síd­lom .... v Bra­tis­la­ve v ro­ku 2001, za­bez­pe­čil za­úč­to­va­nie nep­rav­di­vých do­dá­va­teľ­ských fak­túr č. 112432001, 112412001, 112382001, 111982001, 112472001, 111702001, 111752001, 111802001, 111832001, 112212001, 112112001, 112342001, 112242001, 112292001, 111902001, 111972001, 112012001, 112052001, 112272001, 110992001, 111072001, 112092001, 111652001, 111242001, 113172001, 112272001, 297/2001 a 312/2001 od spo­loč­nos­ti R s.r.o., do úč­tov­nej evi­den­cie spol. Š s.r.o., kto­ré bo­li pod­kla­dom pre da­ňo­vé priz­na­nie k da­ni z pri­da­nej hod­no­ty za zda­ňo­va­cie ob­do­bie júl 2001, august 2001, sep­tem­ber 2001, ok­tó­ber 2001, no­vem­ber 2001, de­cem­ber 2001 (pos­led­né do­ru­če­né na DÚ Bra­tis­la­va V dňa 15.1.2002), v kto­rom si na zá­kla­de dek­la­ro­va­ných, ale nez­reali­zo­va­ných do­dá­vok to­va­ru a slu­žieb, v roz­po­re so Zá­ko­nom č. 289/1995 o da­ni z pri­da­nej hod­no­ty v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, neop­ráv­ne­ne up­lat­nil nad­mer­ný od­po­čet da­ne z pri­da­nej hod­no­ty v cel­ko­vej vý­ške naj­me­nej 165.885,2 EUR, ku ško­de štát­ne­ho roz­poč­tu SR s tým, že vec sa vra­cia pro­ku­rá­to­ro­vi.

 

            Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal v zá­kon­nej le­ho­te sťaž­nosť pro­ku­rá­tor, kto­rú od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním tak, že ob­ža­lo­ba bo­la po­da­ná dô­vod­ne, na­koľ­ko vy­ko­na­né dô­ka­zy od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd. Ob­ža­lo­ba je za­lo­že­ná na súhr­ne za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov a nie iba na lis­tin­ných pod­kla­doch da­ňo­vé­ho úra­du a je­ho pra­cov­ní­koch ako sa to sna­ží vy­kres­liť ok­res­ný súd. V prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia sa skú­ma­lo, či reál­ne doš­lo k zda­ni­teľ­né­mu pl­ne­niu a to jed­nak vý­slu­chom úč­tov­ní­čok spo­loč­nos­ti Š s.r.o. E E a Ing. E R a jed­nak vý­slu­chom ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti R s.r.o. sved­ka M R. Po­kiaľ ok­res­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že je­di­ným ne­vyh­nut­ným dô­ka­zom, kto­rý je pot­reb­né dopl­niť je zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie, nič mu neb­rá­ni, aby tak uro­bil v ko­na­ní pred sú­dom. Ok­res­ný súd v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia neš­pe­ci­fi­ko­val k akým kon­krét­nym sku­toč­nos­tiam by mal zna­lec z od­bo­ru eko­nó­mia a ma­naž­ment, od­vet­vie úč­tov­níc­tvo a da­ňov­níc­tvo po­dať zna­lec­ký po­su­dok. Po­da­ná ob­ža­lo­ba je dos­ta­toč­ným pod­kla­dom pre ďal­šie ko­na­nie na sú­de, na­koľ­ko k žiad­nym zá­važ­ným pro­ces­ným po­chy­be­niam ne­doš­lo. Navr­hol, aby sťaž­nost­ný súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.

 

            Kraj­ský súd ako na­dria­de­ný or­gán pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mo­hol sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť, ako i ko­na­nie, kto­ré na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu pred­chá­dza­lo a zis­til, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra je dô­vod­ná.

 

            V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sa kla­die po­da­nou ob­ža­lo­bou ob­vi­ne­né­mu Ing. Ľ K za vi­nu neop­ráv­ne­né up­lat­ňo­va­nie ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH, kto­ré­ho sa mal ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti Š s.r.o. (da­ňo­vé­ho sub­jek­tu) do­pus­tiť tak, že pri spra­co­vá­va­ní da­ňo­vých priz­na­ní ne­chal za­úč­to­vať aj fik­tív­ne fak­tú­ry od spo­loč­nos­ti R s.r.o. (t. j. fak­tú­ry, kto­ré sa ma­li tý­kať nez­reali­zo­va­ných do­dá­vok to­va­rov a slu­žieb) a na ich pod­kla­de mu vzni­kol da­ňo­vý prep­la­tok (nad­mer­ný od­po­čet), kto­rý bol da­ňo­vé­mu sub­jek­tu zo stra­ny štá­tu aj nás­led­ne vy­pla­te­ný. Vý­ška vy­pla­te­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu tvo­rí zá­ro­veň aj kva­li­fi­kač­ný mo­ment pri stí­ha­nom tres­tnom či­ne. Tie­to úda­je vy­plý­va­jú z tzv. skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by, pri­čom z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní je zrej­mé, že po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho (ali­nea dru­há tý­ka­jú­ca sa neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­kov na vrá­te­nie DPH) má opo­ru v sve­dec­kých vý­po­ve­diach a to v roz­sa­hu, kto­rý pos­ta­ču­je na po­da­nie ob­ža­lo­by.

 

            V tom­to sme­re sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je naj­mä na vý­po­veď sved­ka M R, ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti R s.r.o., z kto­rej vy­plý­va, že v me­ne pred­met­nej spo­loč­nos­ti ne­vy­ko­ná­val žiad­nu ob­chod­nú čin­nosť, spo­loč­nosť Š s.r.o. ne­poz­ná a ne­poz­ná ani jej ko­na­te­ľov. Spor­né fak­tú­ry ne­pod­pi­so­val, ob­cho­dy zreali­zo­va­né ne­bo­li a ni­ko­ho nespl­no­moc­ňo­val. Tú­to vý­po­veď pod­po­ru­je sprá­va Dňo­vé­ho úra­du Ži­li­na, po­boč­ka Ru­žom­be­rok, z kto­rej vy­plý­va, že da­ňo­vý sub­jekt R s.r.o. ne­po­dal za zda­ňo­va­cie ob­do­bie ro­ku 2001 žiad­ne da­ňo­vé priz­na­nia k DPH, k da­ni z príj­mu po­dal na­pos­le­dy da­ňo­vé priz­na­nie za rok 1996 a správ­ca da­ne ne­má žiad­ne in­for­má­cie o akej­koľ­vek čin­nos­ti toh­to da­ňo­vé­ho sub­jek­tu. Sved­ky­ňa E E vy­po­ve­da­la, že bo­la úč­tov­níč­ka spo­loč­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, fak­tú­ry za­úč­to­va­la na zá­kla­de to­ho, že jej bo­li ob­vi­ne­ným, prí­pad­ne je­ho asis­ten­tkou pred­lo­že­né.

 

            Naz­na­če­né dô­ka­zy za­bez­pe­če­né v príp­rav­nom ko­na­ní vy­tvá­ra­jú dô­vod­né po­doz­re­nie, že moh­lo prísť k tzv. da­ňo­vé­mu pod­vo­du, pri kto­rom bol správ­ca da­ne pros­tred­níc­tvom da­ňo­vých priz­na­ní uvá­dza­ný do omy­lu v otáz­ke op­ráv­ne­nos­ti vzni­ku ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH s tým, že neop­ráv­ne­nosť ko­na­nia da­ňo­vé­ho sub­jek­tu (v me­ne kto­ré­ho ko­nal ob­vi­ne­ný) sa od­vo­dzu­je od pred­stie­ra­nia zda­ni­teľ­ných pl­ne­ní, kto­ré ma­li pre­beh­núť me­dzi spo­loč­nos­ťa­mi R s.r.o. a Š s.r.o.

 

To či sa to­to po­doz­re­nie v ko­na­ní pred sú­dom potvr­dí ale­bo roz­ptý­li bu­de zá­vi­sieť od to­ho, či pro­ku­rá­tor udr­ží pri do­ka­zo­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dô­kaz­né bre­me­no, t. j. od to­ho, či sa mu po­da­rí preu­ká­zať vi­nu ob­vi­ne­né­ho bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí. Sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je, že dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom má len pro­ku­rá­tor (te­da nie aj súd) a pre­to by ma­lo byť v zá­sa­de len zod­po­ved­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra ako si vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním v príp­rav­nom ko­na­ní prip­ra­ví (pod­po­rí) ob­ža­lo­bu. Je te­da reál­ne mož­né, že sa stal sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be, av­šak mož­ným je aj ta­ká ver­zia skut­ko­vé­ho sta­vu, že spo­loč­nosť R s.r.o. vy­ko­ná­va­la pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť v roz­hod­nom ob­do­bí a do­sa­ho­va­la aj príj­my po­dlie­ha­jú­ce da­ni z príj­mov, či DPH, kto­ré nás­led­ne pred správ­com da­ne za­ta­jo­va­la (ne­po­dá­va­ním da­ňo­vých priz­na­ní), čím zo stra­ny pred­met­nej spo­loč­nos­ti (jej ko­na­te­ľa) moh­lo do­chá­dzať k tres­tné­mu či­nu skrá­te­nia da­ne. Nie je to­tiž mož­né auto­ma­tic­ky, či me­cha­nic­ky vy­chá­dzať z to­ho, že ob­vi­ne­ný kla­me a sve­dok M R ho­vo­rí ur­či­te prav­du. Ak pro­ku­rá­to­ro­vi do­ka­zo­va­nie vy­ko­na­né v príp­rav­nom ko­na­ní pos­ta­ču­je, je nut­né mu dať pries­tor v ko­na­ní pred sú­dom, aby mo­hol preu­ká­zať vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho. V tom­to sme­re je však pot­reb­né pri­po­me­núť, že na po­da­nie ob­ža­lo­by pos­ta­ču­je len dô­vod­né po­doz­re­nie, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu kon­krét­nou oso­bou, av­šak na uz­na­nie vi­ny je ne­vyh­nut­ným ne­po­chyb­ná (ro­zum­ná) is­to­ta, kto­rá vy­lu­ču­je iný zá­ver, než ten, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu zo stra­ny kon­krét­nej oso­by.

 

Sku­toč­nosť, že pod­ľa ná­zo­ru sú­du pr­vé­ho stup­ňa nie je ob­ža­lo­ba dos­ta­toč­ne pod­po­re­ná do­po­siaľ vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, nie je pre­to zá­važ­ným pro­ces­ným po­chy­be­ním v zmys­le § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. a už vô­bec nie po­ru­še­ním prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu. Prá­ve nao­pak, nú­te­nie pro­ku­rá­to­ra, aby v príp­rav­nom ko­na­ní vy­lep­šil dô­kaz­nú si­tuáciu ob­ža­lo­by, je mož­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom (§ 2 ods. 14 Tr. por.).

 

Ale­bo po­ve­da­né inak, vzhľa­dom na kon­tra­dik­tór­ny prie­beh ko­na­nia pred sú­dom by súd ne­mal nú­tiť pro­ku­rá­to­ra od­miet­nu­tím ob­ža­lo­by a vrá­te­ním ve­ci do príp­rav­né­ho ko­na­nia k to­mu, aby pro­ku­rá­tor eš­te pod­rob­nej­šie ob­jas­ňo­val nap­rík­lad roz­sah neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH, prí­pad­ne hos­po­dár­ske vý­sled­ky spo­loč­nos­tí Š s.r.o. a R s.r.o. v roz­hod­nom ob­do­bí a to nap­rík­lad tak, aby prib­ral do ko­na­nia aj znal­ca. Je pot­reb­né zo­pa­ko­vať, že dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom má v zá­sa­de pro­ku­rá­tor a je len je­ho zod­po­ved­nos­ťou ako si prip­ra­ví ob­ža­lo­bu a o aké dô­ka­zy „oprie“ zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, kto­rý kla­die ob­vi­ne­né­mu za vi­nu.

 

Tie­to zá­ve­ry vy­plý­va­jú aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (nap­rík­lad uz­ne­se­nie sp. zn. 2 Tost 4/2014 zo dňa 02.04.2014, uz­ne­se­nie sp. zn. 1 Tost 18/2014 zo dňa 28.05.2014) pod­ľa kto­rých une­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na a udr­ža­nie ob­ža­lo­by je v kaž­dom prí­pa­de úlo­hou pro­ku­rá­to­ra. Prí­pad­ná dô­kaz­ná nú­dza ve­die v ko­na­ní pred sú­dom k vy­hlá­se­niu os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku. Ak má pro­ku­rá­tor niesť zod­po­ved­nosť za do­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom a ak má súd v tom­to ko­na­ní vy­stu­po­vať ako nes­tran­ný or­gán, ne­mož­no po­ža­do­vať, aby súd vo vzťa­hu k príp­rav­né­mu ko­na­niu pl­nil úlo­hu pries­kum­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa a aby svo­jím roz­hod­nu­tím ur­čo­val, či pro­ku­rá­tor mô­že a akým spô­so­bom má uniesť dô­kaz­né bre­me­no v súd­nom ko­na­ní a ako mu­sí byť ob­ža­lo­ba od­ôvod­ne­ná, aby ob­stá­la pri uz­na­ní vi­ny.

 

Súd nie je po­moc­ní­kom pro­ku­rá­to­ra a pre­to ani nie je je­ho úlo­hou, aby pro­ku­rá­to­ra upo­zor­ňo­val na mož­né sla­bi­ny ob­ža­lo­by, či na ne­dos­ta­toč­nosť niek­to­rých dô­ka­zov a tým pro­ku­rá­to­ro­vi po­má­hal v do­ka­zo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom. Ak sa v ko­na­ní pred sú­dom uká­že, že je ne­vyh­nut­né prib­rať do ko­na­nia znal­ca, je mož­né aby sa zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie vy­ko­na­lo aj v ko­na­ní pred sú­dom. Vzhľa­dom k to­mu, že dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom ťa­ží len pro­ku­rá­to­ra, bu­de aj v ko­na­ní pred sú­dom ve­cou pro­ku­rá­to­ra, aby si prí­pa­de zna­lec­ký po­su­dok za­bez­pe­čil sám (zhod­ne ako si zna­lec­ké po­sud­ky za­bez­pe­ču­jú v ko­na­ní pred sú­dom ob­vi­ne­né oso­by), av­šak po­vin­nos­ťou sú­du nie je vy­čká­vať na vý­sled­ky zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia, kto­ré si za­bez­pe­ču­je pro­ku­rá­tor. Po­kiaľ súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia zvý­raz­ňo­val zá­sa­du uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por. s tým, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú vy­ko­ná­vať dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, tak je nut­né do­dať, že spra­vod­li­vým roz­hod­nu­tím je aj roz­hod­nu­tie os­lo­bo­dzu­jú­ce po­kiaľ pro­ku­rá­tor neudr­ží dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom.

 

Len pre úpl­nosť sťaž­nost­ný súd opa­ku­je, že v da­nej tres­tnej ve­ci ide o po­doz­re­nie z da­ňo­vé­ho pod­vo­du (práv­ne kva­li­fi­ko­va­né­ho ako trest­ný čin neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho) spá­cha­né­ho na pod­kla­de fik­tív­nych zda­ni­teľ­ných pl­ne­ní a pre­to nie je cel­kom jas­né, k čo­mu by sa mal zna­lec vy­jad­ro­vať (súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ne­dal žiad­ne vo­dít­ka, z kto­rých by sa da­lo zis­tiť aké otáz­ky by ma­li byť znal­co­vi po­lo­že­né). Zna­lec ne­bol sved­kom ob­chod­ných tran­sak­cií me­dzi spo­loč­nos­ťa­mi uve­de­ný­mi v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by a pre­to ani v zna­lec­kom po­sud­ku ne­mô­že zod­po­ve­dať otáz­ku, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nia pre­beh­li ale­bo nep­re­beh­li. Zna­lec by sa mo­hol vy­jad­riť len k to­mu, či fak­tú­ry moh­li byť pod­kla­dom na up­lat­ňo­va­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu, te­da či ma­jú ale­bo ne­ma­jú všet­ky zá­kon­né ná­le­ži­tos­ti, res­pek­tí­ve len k hos­po­dár­skym vý­sled­kom spo­loč­nos­tí Š s.r.o. a R s.r.o. v roz­hod­nom ob­do­bí a aj to len vte­dy, ak by mal k dis­po­zí­cii kom­plet­né úč­tov­níc­tvo, vý­pi­sy z ban­ko­vých úč­tov a po­dob­ne.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti bo­lo ne­vyh­nut­ným zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, pri­čom v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia bu­de po­vin­nos­ťou sú­du vo ve­ci opä­tov­ne ko­nať a roz­hod­núť.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pus­tná sťaž­nosť.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, odd. 4To

 Bra­tis­la­va,  23. 06. 2015

 

 

                                                                                   JUDr. Ti­bor K u b í k, v.r.

pred­se­da se­ná­tu

 

 

Vy­pra­co­val:

JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia