Autor poznámky k rozhodnutiu JUDr. Peter Šamko.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Urto 5/2015 zo dňa 08.09.2015 (v úplnom znení je naskenované nižšie) dospelo, okrem iného, aj k nasledujúcemu právnemu názoru:
Z ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. vyplýva, že za pokračovací trestný čin môže byť posúdené len také konanie páchateľa, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Ustanovenie § 122 ods. 10 Tr. zák. nemožno pri trestnom čine krádeže vykladať tak, že za pokračovací trestný čin krádeže by bolo možné posúdiť aj také viaceré čiastkové útoky, ktorými si páchateľ prisvojil cudziu vec jej zmocnením, ale hodnota tejto veci nedosiahla aspoň škodu malú (266 euro). Spočítaním škôd spôsobených páchateľom prisvojením si cudzej veci jej zmocnením nepresahujúcich škodu malú, ktorými útokmi sa páchateľ dopustil viacerých priestupkov proti majetku nemožno vyvodiť voči nemu trestnú zodpovednosť za pokračovací trestný čin krádeže, pretože jednotlivými čiastkovými útokmi neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže (absentuje objektívna stránka a jej súčasť následok) tak ako to predpokladá § 122 ods. 10 Tr. zák.. Iný, rozširujúci výklad označeného ustanovenia by znamenal výrazné zhoršenie postavenia páchateľa viacerých priestupkov a jeho kriminalizáciu bez zákonného podkladu.
Záver Najvyššieho súdu SR ohľadne nemožnosti sčítavania škôd pri jednotlivých čiastkových útokoch pokračovacieho trestného činu krádeže, ktorý vychádza len striktne z jazykového výkladu, je pozoruhodný a zároveň prekvapivý, nakoľko je v rozpore s doterajšou súdnou praxou, ktorá pomerne dlhé obdobie vychádzala (a vychádza) z judikatúry R 22/1991 a na ňu nadväzujúcej odbornej literatúry, ktorá závery tejto judikatúry preberá. Je samozrejme prípustné, aby sa Najvyšší súd SR odchýlil od doterajšej aplikačnej praxe, ktorá vychádza z judikatúry, avšak malo by sa tak stať s náležitým odôvodnením, v ktorom by sa mal Najvyšší súd SR vysporiadať aj s doterajšou judikatúrou (napríklad aj v tom smere prečo je neaplikovateľná, respektíve, prečo už nemožno jej závery považovať za správne) ako aj s iným než jazykovým výkladom určitej právnej normy (napríklad výklad historický, či teleologický celkom určite umožňujú prechylovanie priestupku do trestného činu pri pokračovacom trestnom čine).
Možno pripomenúť, že R 22/1991 (publikované vo federálnej Zbierke trestných rozhodnutí v období existencie ČSFR) vychádzalo z rozsudku obvodného súdu Praha 5 zo dňa 27.08.1990 sp. zn. 3T 62/1990. Skutkovo išlo o prípad, v ktorom páchateľ odcudzoval z balkónov domov časti oblečenia, pričom tak urobil na viacerých miestach Prahy.
Súd posúdil konanie páchateľa ako jeden trestný čin krádeže, pri ktorom všetky žalované útoky páchateľa, hoci pri štyroch z nich, pokiaľ by boli hodnotené jednotlivo, páchateľ nespôsobil škodu dosahujúcu hranicu škody nie nepatrnej, ktorá je znakom skutkovej podstaty tohto trestného činu (v podmienkach SR v súčasnosti ide o obdobu malej škody). Všetky žalované útoky proti cudziemu majetku boli spáchané formou pokračovania v trestnom čine. Páchateľ mal už v čase prvého z nich zámer odcudzovať oblečenie aj z ďalších balkónov, pričom išlo o rovnaký spôsob spáchania činu a blízku súvislosť časovú. Pritom páchateľ každým čiastkovým útokom naplňoval tie znaky skutkovej podstaty trestného činu krádeže, ktoré sú pre krádež ako určité protiprávne konanie vo všeobecnosti podstatné. Úmyselne sa protiprávne zmocňoval cudzej veci. Znak spôsobenia škody nie nepatrnej odlišuje len pomocou kvantitatívneho hľadiska krádež, ktorú je možné posúdiť ešte ako priestupok, od jej závažnejšej formy, od trestného činu. Tento znak preto nemusí byť splnený každým úmyselným útokom, ktorým sa páchateľ zmocňuje cudzej veci.
Z uvedeného vyplynula právna veta, že za trestný čin krádeže je nutné považovať aj jednotlivé útoky, ktorými páchateľ spôsobil škodu nižšiu, než je škoda nie nepatrná, ak ide o útoky spáchané spolu s ďalšími formou pokračovania v trestnom čine a celková škoda túto hranicu dosiahne. V takom prípade ide o jeden pokračovací trestný čin.
Pokiaľ ide o judikatúru R 22/1991 tak treba pripomenúť, že nejde "len o rozhodnutie Obvodného súdu v Prahe", ale ide o oficiálnu federálnu judikatúru vtedajšej ČSFR. Oficiálnou judikatúrou je pritom taká judikatúra, ktorá bola zverejnená v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Pre oficiálnu judikatúru teda nie je podstatné ktorý súd rozhodnutie vydal, ale to či bolo takéto rozhodnutie ako judikát schválené kolégiom Najvyššieho súdu a následne publikované. Vzhľadom k uvedenému je R 22/1991 oficiálna judikatúra, ktorá vznikla ešte za trvania spoločného štátu (nejde teda o judikatúru českú). Judikatúra ktorá bola koncipovaná za trvania spoločného štátu sa pritom považuje za judikatúru slovenskú, ak nebola neskôr prekonaná judikatúrou Najvyššieho súdu SR, či zmenou právneho predpisu (je to podobné ako to bolo s federálnymi zákonmi ČSFR, tie sa tiež prebrali na území SR bez ďalšieho a neprestali platiť len preto, že spoločný štát zanikol). S poukazom na uvedené som názoru, že bolo povinnosťou Najvyššieho súdu SR vysporiadať sa s touto judikatúrou, ak chcel Najvyšší súd SR túto judikatúru zmeniť (prelomiť) a tým zmeniť aj doterajšiu aplikačnú prax.
Môj právny názor je taký, že judikatúra R 22/1991 predstavuje prípustný rozširujúci výklad právnej normy (ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák.), nakoľko (napríklad pri trestnom čine krádeže) jednotlivé čiastkové útoky už napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu krádeže ohľadne protiprávneho konania páchateľa (páchateľ odcudzuje cudzie veci – nie je preto možné sa stotožniť s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 08.09.2015, že by pri čiastkových útokoch, pri ktorých páchateľ nespôsobí škodu malú úplne absentovala objektívna stránka, nakoľko protiprávne konanie páchateľa tu naplnené nepochybne je, pričom len následok nedosahuje výšku malej škody), s tým, že zákonom predpokladaný následok je daný až súhrnom spôsobených škôd. Uvedené vyplýva z povahy pokračovacieho trestného činu, ktorý sa hmotnoprávne považuje za jeden skutok, ktorý má len jeden následok (ide v podstate o obdobu jednorazového konania páchateľa, pri ktorom platí právna konštrukcia, že jednotiaci zámer páchateľa spája všetky čiastkové útoky v jeden celok, do jedného skutku, teda aj do jedného následku. Preto je možné sčítavať škody pri jednotlivých čiastkových útokoch a to aj také, ktoré nedosahujú výšku škody malej, pretože až ich súčet je vyjadrením jednotiaceho zámeru páchateľa, ktorý už naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu ohľadne protiprávneho konania, ktoré je podstatou trestného činu krádeže). Ak ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08.09.2015 uvádza, že pri pokračovacom trestnom čine musia byť pri každom čiastkovom útoku naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, tak tento záver nie je celkom presný, nakoľko Trestný zákon pozná aj vývojové štádia trestného činu, pričom je v praxi pomerne bežné, že napríklad pokračovací trestný čin krádeže je čiastočne dokonaný (ohľadne niektorých čiastkových útokoch, ktoré napĺňajú všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu krádeže) a čiastočne v štádiu pokusu (t. j. niektoré čiastkové útoky nenapĺňajú všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu krádeže – t. j. absentuje následok tohto trestného činu).
Netvrdím, že uvedený stručný právny názor, či judikatúra R 22/1991 je zaručene správna a že je potrebné kriminalizovať majetkové priestupky (ustanovenie § 122 ods. 10 Tr. zák. by malo byť novelizované, aby sa sporné výklady tohto ustanovenia jednoznačne odstránili), avšak opakujem, že doposiaľ bola takmer bez výhrad akceptovaná vyššie uvedená judikatúra R 22/1991 a to nielen na súdoch, ale aj v praxi orgánov činných v trestnom konaní, pričom záverom tejto judikatúry neodporuje ani súčasné znenie ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. Prelomenie tejto zaužívanej právnej praxe by sa preto malo realizovať na podklade podrobného zdôvodnenia odchýlenia sa od doterajšej judikatúry a nie len stručným odkazom na jazykový výklad ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák.
Ohľadne uvedenej problematiky bol publikovaný pomerne zaujímavý článok, ktorý sa podrobne zaoberal možnosťou, či nemožnosťou sčítavania škôd pri pokračovacom trestnom čine (pozri bližšie Petr Kučera: Sčítání škod v souvislosti s kvalifikací pokračování v trestném činu, časopis Trestněprávní revue 6/2007) a to za právnej úpravy pokračovacieho trestného činu, ktorá bola v čase publikovania článku zhodná v ČR ako aj v SR.
Nasleduje úplné znenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Urto 5/2015 zo dňa 08.09.2015.
Najvyšší súd 2Urto/5/2015
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Martina Bargela v konaní o uznaní a výkone rozhodnutia, ktorým bola uložená trestná sankcia spojená s trestom odňatia slobody odsúdenému M. D., na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015 v Bratislave o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. júla 2015, sp. zn. 4Ntc/2/2015, takto
r o z h o d o l :
I. Podľa § 518 ods. 4 Tr. por. zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. júla 2015, sp. zn. 4Ntc/2/2015.
II. Podľa § 16 ods. 1 písm. b/ zák. č. 549/2011 Z.z.
uznanie rozsudku Mestského súdu
v Brne z 2. októbra 2014, sp. zn.
2T/117/2014, v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne
z 2. decembra 2014, sp. zn. 8To/477/2014, a vykonanie trestu odňatia trestu
odňatia slobody
vo výmere 4 a pol roka uloženého označenými
rozsudkami občanovi Slovenskej republiky M.
D., nar. X. v K., Slovenská republika, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Českej republike sa odmieta.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom (č.l. 91 až 97) rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici tak,
že
podľa § 7b ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z.z. o
uznávaní a výkone
rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím
slobody v Európskej únii
uznal vo výroku o uloženom treste odňatia
slobody na území Slovenskej republiky rozsudok
Mestského súdu v
Brne z 2. októbra
2014, sp. zn. 2T/117/2014, v spojení
s uznesením
Krajského súdu v Brne z 2. decembra 2014, sp. zn. 8To/477/2014, ktorým bol občan
Slovenskej
republiky M. D., nar. X., trvale bytom S. (okres K.), t.č. vo výkone trestu
odňatia
slobody v Českej republike uznaný vinným z
prečinu podvodu podľa § 209 ods. l, 2, 3 českého
Trestného zákona, prečinu krádeže podľa § 205 ods. l, 2, 3 českého
Trestného zákona, prečinu
neoprávneného zaobstarania, falšovania a
pozmenenia platobného prostriedku podľa § 234 ods.1
českého Trestného zákona, prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia a vykázania podľa §
337 ods.1 písm. b) českého Trestného
zákona, ktorých sa dopustil na tom skutkovom základe, že:
1. v období od 10.0l.2014 do 19.02.2014 v B., na ul. O., ľsťou získal od poškodenej K.
R.
(R.. D.), nar. X., PIN k jej platobnej karte Českej sporiteľne č. X. na jej
meno k účtu číslo X. a
taktiež SIM kartu,
na ktorú mala
poškodená napojené svoje
internetové bankovníctvo, dňa
31.1.2014 potom pod zámienkou zariadenia zmeny PIN kódu k tejto platobnej karte získal ako nový PIN, tak samotnú platobnú kartu poškodenej,
a)
následne v tom istom období od 10.01.2014 do 31.01.2014 v B., čo si bez vedomia
poškodenej K. R. opatril počas svojho
spolužitia s poškodenou v spoločnej domácnosti jej vyššie
uvedenú platobnú kartu, manipuloval pomocou tejto platobnej karty s finančnými
prostriedkami
na jej účte č. X., a to tým spôsobom,
že dňa 10.01.2014 vybral z účtu
poškodenej finančnú
hotovosť vo výške 8.000,- Kč (ČS
Albert, ul. D. B.), rovnakú sumu toho dňa na účet opäť vrátil, a
to prostredníctvom ČS Tesco D. B.,
ďalej 13.01.2014 vybral finančnú hotovosť vo výške 500,- Kč
(ČS, Pozemstav), dňa 16.01.2014 vybral finančnú hotovosť vo výške 20.000,- Kč
(u Č., U., B.) a
poškodenej bol za túto kartovú
operáciu u inej banky odčítaný poplatok
40,-Kč, kedy opäť
rovnakého dňa
vrátil na účet
poškodenej sumu 20.000,-
Kč, 22.01.2014 uskutočnil výber
finančnej hotovosti vo výške 25.000,- Kč (u bankomatu ČS, Tesco D., B.) a v rovnaký deň, teda
22.0l.2014 uskutočnil na rovnakom bankomate (ČS, Tesco D., B.) výber sumy 3.000,- Kč, dňa
31.01.2014 potom
vložil na účet poškodenej sumu 15.000,-
Kč, kde týmto svojím konaním -
nevrátením všetkých finančných prostriedkov
spôsobil K. R. škodu vo výške 13.540,- Kč,
b) v
období od 01.02.2014 do 19.02.2014 v B., vybral bez jej vedomia a súhlasu z jej
účtu Č., a.s., č. X., dňa 04.02.2014
sumu 10.000,- Kč (bankomat ČS, Pozemstav, B.), dňa
06.02.2014 sumu 2.200,- Kč (bankomat ČS, Pozemstav, B.), dňa 09.02.2014 uskutočnil platbu
touto kartou, kedy uhradil sumu 200- Kč v prospech Tipsport.net Beroun, dňa 14.02.2014
uskutočnil
platbu kartou, kedy uhradil sumu 600,-
Kč v prospech Tipsport.net Beroun, a v
rovnaký deň opäť uskutočnil platbu uvedenou kartou, kedy uhradil
sumu 300,- Kč v prospech
Tipsport.net Beroun, dňa 15.02.2014 vybral sumu 14.500,- Kč (Bankomat Č., U.,
B.) a za túto
transakciu bol poškodenej účtovaný poplatok vo výške 40,- Kč za platbu do inej banky, dňa
16.02.2014 uskutočnil
platbu kartou, kedy uhradil sumu 300,- Kč opäť v prospech Tipsport.net
Beroun, a dňa
19.02.2014 uskutočnil platbu kartou, kedy uhradil sumu 250,-Kč v prospech
Vodafone Czech Republic, a týmto
svojím konaním spôsobil K. R. škodu vo výške 28.390,-Kč,
celkom tak odcudzil poškodenej K. R., nar. X., sumu 84.930,- Kč, pričom na účet
poškodenej v rôznych splátkach v období od 01.0l.2014 do
3l.01.2014 postupné vrátil sumu vo
výške 43.000,- Kč, škoda vzniknutá
odcudzením finančnej hotovosti teda celkovo predstavuje
41.850,-Kč, a škoda spôsobená za úhradu kartových operácií z inej banky do inej vo výške 2 x 40,- Kč, celkom teda 80,- Kč,
2. v období od 18.02.2014 bližšie neurčenej hodiny do
19.02.2014 do 09:45 hod v B. v byte na adrese O., odcudzil poškodenej K. R.
(R.. D.), nar. X., notebook zn. TOSHIBA C85013-
2350M v hodnote 4.200,- Kč, optickú myš Logitech m90 v hodnote 60,
- Kč, textilnú tašku na notebook v hodnote
380,- Kč a prepájací kábel, čím spôsobil poškodenej K. R. škodu v celkovej výške 4.640,-Kč,
3. dňa 15.01.2014 v 11:00 hod. v B. na ulici V. v OD V., prijal od poškodenej N. G., nar. X., po predchádzajúcej dohode sumu 40.000,-Kč, tieto peniaze mal podľa vzájomnej dohody použiť na uhradenie zálohy na kúpu vozidla zn. Honda CRV, určeného pre poškodenú, kde toto neuskutočnil, žiadne vozidlo nezakúpil a zverené peniaze nevrátil, čím spôsobil poškodenej N. G. škodu vo výške 40.000,- Kč,
4. období od 18.30 hod. dňa 12.12.2013 do 19:00 hod. dňa 14.12.2013 v obci J., okres
U. H., vo vnútorných priestoroch rodinného domu J. č.p. 192, kde bol v tej dobe na návšteve u J.
B.,
nar. X., odcudzil v nestrážený okamih z jej taštičky na zips červenej farby,
ktorá sa nachádzala
v dámskej kabelke zn. PUMA, odloženej v spálni pri nočnom stolíku, finančnú
hotovosť vo výške
87.000,- Kč v papierových bankovkách, prevažne v nominálnej hodnote 2.000,- Kč, čím spôsobil
J. B., nar. X., trvale bytom J. - J. 192, škodu vo výške 30.000,- Kč a jej dcére M. B., nar. X., ktorej patrila časť takto odcudzených finančných prostriedkov, škodu vo výške 57.000,- Kč,
5. v období od 17:00 hod. dňa 02.01.2014 do 07:00 hod. dňa 04.01.2014,
v
O., na ulici L., kde bol v tom čase na návšteve u P. N., nar. X., odcudzil z
jej kabelky
odloženej v obývačke jej bytu platobnú kartu
spol. G. č. X., vystavenú na meno P. N., k
bankovému účtu č. X., následne pomocou takto
odcudzenej platobnej karty v bankomate
spoločnosti K., a.s., č. S1AS1008, ktorý sa
nachádza v O., na ulici D., vybral dňa 04.01.2014
v čase o 07:14 hod. finančnú hotovosť vo výške 15.000,- Kč a toho istého dňa v
čase o 10:45
hod. v B. na ulici Č. vybral finančnú hotovosť vo výške 2.000,- Kč, čím
spôsobil poškodenej
P. N., nar. X., trvale bytom: O., L., škodu vo výške 17. 000,- Kč,
6. v priebehu mesiaca novembra a decembra 2013 na bližšie nezistenom mieste
v Českej republike prijal od poškodenej P.
Z., nar. X., sumu 11 000,- Kč na zaobstaranie 3 ks
mobilných telefónov telefónu Samsung Galaxy a
l ks notebooku bližšie neurčenej značky, a to
vo dvoch splátkach, kedy dňa 26.1l.20 13
vložila poškodená na jeho účet č. X. sumu 6.000,-
Kč a dne 10.12.2013 v Z. pri obchodnom dome
Prior mu osobne odovzdala finančnú hotovosť
vo výške
5.000,- Kč, žiadny tovar však poškodenej následne nedodal, zverenú
finančnú
hotovosť nevrátil a vzniknutú škodu poškodenej
inak nenahradil, peniaze si ponechal pre
svoju osobnú potrebu,
pričom celého vyššie uvedeného konania sa dopustil napriek tomu, že bol dňa
18.04.2012
odsúdený rozsudkom Obvodního soudu Praha 6 pod. sp. zn. 2T/161/2011, ktorý
nadobudol
právoplatnosť dňa 30.05.2012 po uznesení
Mestského súdu v
Prahe sp. zn.
9To/224/2012, odsúdený
mj. za prečin
krádeže podľa §
205 ods. l a ods.
3 trestného
zákonníka, sprenevery podľa § 206 odst. 1 a 2 trestného zákonníka
a podvodu podľa § 209
ods. l, ods. 2 a ods. 3 trestného zákonníka
na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov,
so zaradením do väznice s dozorom, kde časť trestu vykonal, uznesením
Obvodního soudu
Praha 4 zo dňa 03.01.2013, sp.zn
1PP/633/2012, bol podmienečne prepustený z výkonu trestu
odňatia slobody so stanovením skúšobnej doby v trvaní troch rokov do
03.01.2016,
7. v období od 07.1l.2013 do 25.02.2014, kedy bol zadržaný Políciou ČR,
sa
zdržoval na území Českej republiky, a to napriek tomu, že bol dňa 18.04.2012
rozsudkom
Obvodního soudu pro Prahu 6 pod. sp. zn. 2T/161/2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa
30.5.2012, odsúdený okrem iného na trest vyhostenia z Českej republiky podľa § 80 ods. 1 a ods. 2 trestného zákonníka na dobu 5 (piatich) rokov,
a bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 4 a pol roka,
a rozhodol, že odsúdený M. D. bude vo výkone trestu
odňatia slobody pokračovať
v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm.
b/ Tr. zák.
Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil v podstate tak, že „z predloženého
osvedčenia
vyplýva, že predmetné trestné činy neboli označené justičným orgánom štátu
pôvodu priradením ku niektorej kategórii trestných činov, uvedených v § 4 ods.
3 zákona
č. 549/2011 Z.z., resp. uvedených v čl. 7 ods. 1 Rámcového rozhodnutia Rady č.
2008/909/SVV
z 27. novembra 2008. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné
skúmať,
či predmetné skutky, pre ktoré bol M. D. v Českej
republike odsúdený rozsudkom Mestského
súdu v Brne sp. zn. 2T/117/2014 z 02.10.2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne
sp. zn. 8To/477/2014 z 02.12.2014 vykazujú
znaky trestného činu aj podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky. Po preskúmaní
spisového materiálu krajský súd konštatuje, že skutky
uvedené v bodoch 1 a 5
osvedčenia (ako aj rozsudku) možno
právne kvalifikovať ako
pokračovací prečin neoprávneného
vyrobenia a používania
platobného prostriedku,
elektronických peňazí alebo
inej platobnej karty
podľa § 219 ods.1
Tr. zákona
v
súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. l Tr. zákona. Skutky uvedené v
bodoch 2 a 4
osvedčenia (ako aj rozsudku) možno právne
kvalifikovať ako pokračovací prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona. Skutky uvedené v
bodoch 3 a 6 osvedčenia
(ako aj rozsudku) možno právne kvalifikovať
ako pokračovací prečin sprenevery podľa § 213
ods. l Tr. zákona. Skutok uvedený v
bode 7 osvedčenia (ako aj rozsudku) možno právne
kvalifikovať ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods.1 písm. c)
Tr. zákona. Pri kvalifikácii vyššie
uvedených skutkov ako pokračovacieho trestného činu je
potrebné prihliadať nielen na § 122
ods. 10 Tr. zákona, ale aj na § 125 ods. 1 Tr. zákona
(predpoklad spôsobenia
malej škody - teda
najmenej vo výške 266,-Eur). V
prípade
pokračovacieho
trestného činu sa všetky útoky posudzujú ako jeden trestný čin, pričom pri
majetkových trestných činoch sa škody
spôsobené jednotlivými útokmi spočítavajú. Krajský
súd v danej veci sa plne stotožňuje s právnym názorom vysloveným v uznesení
Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Urto/6/2014 z 01.10.2014, a to že ustanovenie § 122 ods.
10 Tr. zák. (časť
vety za bodkočiarkou) nie je možné aplikovať
v situácii, keď všetky čiastkové útoky boli
spáchané mimo územia Slovenskej
republiky a na tomto území sú považované za jeden delikt.
V takom prípade potom logicky prichádza aj použitie princípu spočítania
jednotlivých škôd.
Skutok v bode
2) osvedčenia (ako aj
rozsudku), pri ktorom
výška spôsobenej škody
predstavuje
4640,-Kč (171,15-Eur), a teda nedosahuje výšku malej škody (najmenej 266 Eur)
v zmysle § 125 ods.1 Tr. zákona, je možné aj napriek tomu s poukazom na uvedené
považovať za ďalší čiastkový útok pokračovacieho majetkového trestného činu, pri ktorom sa škody spôsobené jednotlivými útokmi spočítavajú.“
Proti tomuto
rozsudku podala riadne
a včas odvolanie prokurátorka
Krajskej
prokuratúry v Banskej Bystrici (č.l. 100 -
101). V odvolaní uviedla: „S postupom krajského
súdu ako aj s následným rozhodnutím
sa nestotožňujem. Vyššie citovaný rozsudok krajského
súdu nie je v súlade so zákonom a to
z nasledovných dôvodov: Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák.
za
pokračovací trestný čin
sa považuje, ak
páchateľ pokračoval v
páchaní toho istého
trestného činu. Trestnosť všetkých
čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak
všetky čiastkové útoky toho istého
páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich
páchania a v predmete útoku, ako aj
subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa
spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom
spáchaným
mimo územia Slovenskej republiky. Z
uvedeného znenia je zrejmé, že čiastkové útoky
spáchané mimo územia Slovenskej
republiky nemožno považovať za pokračovací trestný čin
a treba ich posudzovať samostatne. Ak je potrebné posudzovať obojstrannú
trestnosť v rámci
uznávacieho konania so
zreteľom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu,
nijakým
spôsobom
nie je možné
niektoré zákonne uvedené
podmienky posudzovať a
niektoré
nezahrnúť do posudzovania, obzvlášť,
ak sa viažu celkom konkrétne na konanie mimo územia
Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu zastávam názor, že skutok
identifikovaný v bode
2 osvedčenia, ako aj rozsudku, pri ktorom výška spôsobenej škody predstavuje
sumu 4.640,-
Kč (171,15 €) a teda nedosahuje výšku malej škody v zmysle §
125 ods. 1 Tr. zákona, nie je
možné s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti považovať za skutok,
ktorý je trestným
činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky. Krajský súd v Banskej Bystrici,
v nadväznosti na písomné vyjadrenie
prokurátorky z 11.03.2015 požiadal justičný orgán štátu
pôvodu o vyjadrenie súhlasu s prípadným čiastočným uznaním rozsudku,
pričom písomné
vyjadrenie Mestského súdu v Brne z
25.05.2015 nemožno považovať za pozitívne vyjadrenie
vo vzťahu k
súhlasu s čiastočným
uznaním rozsudku. Vzhľadom
na vyššie uvedené
skutočnosti navrhujem, aby
Najvyšší súd Slovenskej
republiky odvolaním napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Banskej (Bystrici
sp. zn. 4Ntc/2/2015 z 08.07.2015 zrušil a podľa
§
16 ods. 1
písm. m) zák.
č. 549/2011 Z.z.
rozhodol o odmietnutí
uznania a výkone
právoplatného rozsudku Mestského súdu v Brne sp. zn. 2T/117/2014 z 02.10.2014 v
spojení
s uznesením Krajského súdu v Brne
sp.zn. 8To/477/2014 z 02.12.2014.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie prokurátorky je dôvodné.
Ak sa nejedná o trestné činy spadajúce do niektorej z
kategórií trestných činov
vymedzených v ustanoveniach § 4
ods. 2, ods. 3 zák. č. 549/2011
Z.z., čo je i prípad
predmetnej veci, možno podľa § 4 ods. 1 označeného zákona cudzie rozhodnutie uznať a vykonať v Slovenskej republike len ak skutok (skutky), pre ktoré bolo rozhodnutie vydané je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Ak niektorý zo skutkov rozhodnutia krajiny pôvodu nie je na území Slovenskej republiky trestným činom, nie je možné uznať a vykonať rozsudok ako celok na území Slovenskej republiky. Za splnenia zákonných podmienok však možno podľa § 17 ods. 1 druhá veta zákona č. 549/2011 Z.z. po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu rozhodnúť o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia.
V
podanom odvolaní prokurátorka správne poukázala na to, že skutok pod bodom
2 rozsudku Mestského súdu v Brne nie je podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky
trestným činom. Najvyšší súd si v tomto smere neosvojil úvahy Krajského
súdu v Banskej
Bystrici vyslovené v napadnutom rozsudku,
že: „skutky uvedené v bodoch 2/ až 4/ osvedčenia
(ako aj rozsudku) možno právne kvalifikovať ako pokračovací prečin
krádeže podľa § 212
ods.
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., pretože
ustanovenie § 122 ods.
10 Tr. zák. časť vety
za bodkočiarkou nie je možné
aplikovať v situácií, keď všetky čiastkové útoky boli spáchané
mimo územia Slovenskej republiky a na tomto území sú považované za jeden
delikt. V takom
prípade potom logicky prichádza aj použitie princípu spočítania jednotlivých
škôd“.
K uvedenému najvyšší súd poznamenáva nasledovné:
Pokiaľ české súdy posúdili konanie odsúdeného M. D. v
bodoch 2/, 4/, 5/ ako prečin
krádeže podľa § 205 ods. 1, ods. 2, ods. 3 českého Trestného
zákonníka s odôvodnením, že
ide o pokračovaciu trestnú činnosť, kedy sa škody v prípade jednotlivých
trestných činov,
resp.
ich útokov spočítajú,
postupovali v súlade so
znením ustanovenia § 116 českého
Trestného
zákonníka. Podľa § 116 českého Trestného zákonníka sa pokračovaním v trestnom
čine rozumie také konanie, ktorého jednotlivé čiastkové útoky
vedené jednotným zámerom
napĺňajú hoci aj v súhrne skutkovú
podstatu rovnakého trestného činu sú
spojené rovnakým
alebo podobným spôsobom
vykonania a blízkou časovou
súvislosťou a súvislosťou
v predmete útoku.
„Slovným spojením hoci aj v súhrne sa zdôrazňuje, že pokračovanie možno naplniť ako tými čiastkovými útokmi, ktorými je skutková podstata určitého trestného činu naplnená vo všetkých znakoch tak aj tými čiastkovými útokmi, pri ktorých až ich súhrn túto skutkovú podstatu napĺňa vo všetkých znakoch. Preto podľa § 116 českého Trestného zákonníka je nutné za trestný čin krádeže považovať i čiastkové útoky, ktorými páchateľ spôsobil škodu nižšiu než je škoda nie nepatrná, ak ide o útoky spáchané s ďalšími formami pokračovania v trestnom čine a celková škoda túto hranicu dosiahne“. (Veľké komentáre Trestní zákonník I - komentár Šámal a kol.)
Slovenský Trestný zákon však nekopíruje českú právnu úpravu pokračovania v trestnom čine, pretože zákonodarca nevložil (tak ako v Českej republike) do ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák. slovné spojenie „hoci aj v súhrne“.
Podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. sa za pokračovací trestný čin považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 122 ods.
10 Tr. zák. označuje za pokračovací trestný čin len také
konanie páchateľa, ktorým pokračoval v páchaní toho istého trestného činu a
zároveň sú
splnené ďalšie formy pokračovania v trestnom
čine. Z uvedeného vyplýva, že za pokračovací
trestný čin môže
byť posúdené len
také konanie páchateľa,
pri ktorom boli
každým
čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Ustanovenie
§ 122 ods. 10 Tr. zák. nemožno pri trestnom čine krádeže vykladať tak, že za
pokračovací
trestný čin krádeže by bolo možné posúdiť aj také viaceré čiastkové útoky,
ktorými si síce
páchateľ prisvojil cudziu vec jej
zmocnením, ale hodnota tejto veci (vecí) nedosiahla aspoň
škodu malú (266 eur - § 125 ods. 1 Tr.
zák.). Spočítaním škôd spôsobených páchateľom
prisvojením si cudzej veci jej
zmocnením nepresahujúcich škodu malú, ktorými útokmi
sa
páchateľ dopustil viacerých
priestupkov proti majetku (§ 50 zákona 372/1990 Zb.
o priestupkoch) nemožno vyvodiť voči nemu trestnú zodpovednosť za pokračovací trestný čin
krádeže, pretože
jednotlivými čiastkovými útokmi neboli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty prečinu krádeže (absentuje objektívna stránka a jej súčasť -
následok), tak ako to
predpokladá
ustanovenie § 122 ods. 10
Tr. zák. Iný
rozširujúci výklad označeného
zákonného ustanovenia by znamenal výrazné zhoršenie postavenia páchateľa viacerých priestupkov a jeho kriminalizáciu bez zákonného podkladu.
Princíp spočítania jednotlivých škôd tak, ako to vyslovil
Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí 3Urto/6/2014 z 1. októbra 2014 je možný, ak každá z týchto škôd
dosiahne aspoň škodu malú, a teda každým
čiastkovým útokom boli naplnené všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu
krádeže. Spočítanie škôd potom môže mať dopad na právnu
kvalifikáciu trestného činu v zmysle
prípadného použitia kvalifikovanej skutkovej podstaty
trestného činu. Vetu za
bodkočiarkou v ustanovení § 122 ods.
10 Tr. zák.: „to neplatí
vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky“ je potrebné vykladať tak, že takýto čiastkový útok nemôže tvoriť súčasť pokračovacieho trestného činu ak ostatné čiastkové útoky boli spáchané na území Slovenskej republiky. Pričom v súlade so zásadou personality slovenského Trestného zákona vyjadrenej v ustanovení § 4 Tr. zák. by takýto čiastkový útok tvoril samostatný trestný čin.
S ohľadom na uvedené potom nemožno považovať za správne a
zákonné, keď Krajský
súd v Banskej Bystrici
v napadnutom rozsudku posúdil
skutok bod bodom 2 rozsudku
Mestského súdu v Brne spolu so skutkom pod bodom 2 označeného rozsudku za pokračovací prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Odsúdený M. D. konaním pod bodom 2 označeného rozsudku totižto podľa právneho poriadku Slovenskej republiky spáchal „len“ priestupok proti majetku podľa § 50 zákona o priestupkoch, nakoľko škoda, ktorú spôsobil „krádežou“ nedosiahla škodu malú, a teda tam uvedeným konaním nenaplnil objektívnu stránku skutkovej podstaty prečinu krádeže.
Bol
správny postup Krajského súdu v Banskej Bystrici keď v súlade s ustanovením
§ 17 druhá veta zákona č. 549/2011 Z.z. vyvinul iniciatívu smerujúcej k dohode
s českým
súdom o čiastočnom uznaní jeho rozhodnutia
(č.l. 63 - 64). Z vyjadrenia Mestského súdu
v Brne (č.l. 68 - 69) však vyplýva,
že nesúhlasí s čiastočným uznaním jeho rozsudku pokiaľ
ide o „vypustenie“ skutku pod bodom
2, a preto najvyšší súd konštatuje, že za takejto situácie
neboli splnené podmienky na uznanie a
vykonanie rozsudku Mestského súdu v Brne, sp. zn.
2
T/117/2014, z 2. októbra 2014 v spojení
s uznesením Krajského súdu
v Brne
z 2. decembra 2014, sp. zn. 8To/477/2014.
Podľa § 16 ods. 1 písm. b/ zákona č. 549/2011 Z.z. súd rozhodne o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia, ak skutok pre ktorý bolo vydané rozhodnutie nie je trestným činom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a nejde o konanie podľa § 4 ods. 2, ods. 3; vo vzťahu k daniam, poplatkom, clám alebo k mene nemožno odmietnuť výkon rozhodnutia iba preto, že právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje rovnaký druh daní alebo ciel alebo neobsahuje rovnaké ustanovenia týkajúce sa daní, poplatkov alebo meny ako právny poriadok štátu pôvodu.
Najvyšší súd uzatvára, že skutok pod bodom 2 rozsudku Mestského súdu v Brne
pre absenciu naplnenia objektívnej stránky
skutkovej podstaty prečinu krádeže a nemožnosť
posúdiť tento skutok ako čiastkový útok
pokračovacieho prečinu krádeže nespĺňa podmienku
obojstrannej trestnosti podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky a Českej republiky,
a preto neboli splnené podmienky na pozitívne rozhodnutie o uznaní a výkone
rozhodnutí
českých súdov.
Okrem vyššie uvedeného najvyšší súd dopĺňa, že výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. júla 2015, sp. zn. 4Ntc/2/2015, ktorým „uznal rozsudok Mestského súdu v Brne... na území Slovenskej republiky vo výroku o uloženom treste odňatia slobody nemožno považovať za správny a kompletný.
Je pravdou, že podľa ustanovenia § 515
ods. 2 písm. b/ Tr. por. možno cudzie
rozhodnutie
uznať aj vo
výroku, ktorým „bol uložený
trest odňatia slobody
alebo
podmienečný trest odňatia slobody“ čo ale neznamená, že uznávajúce rozhodnutie bude obmedzené len na výrok o treste bez uznania výroku o vine. Výrok o treste nemôže existovať bez výroku o vine, pretože výrok o treste má podklad práve vo výroku o vine, bez ktorého nemožno nikomu uložiť trest a ani rozhodnúť o jeho výkone. Aj uznávajúce rozhodnutie musí byť kompletné a tvoriť logický celok tak, aby zodpovedalo všetkým kritériám zákonností, medzi ktoré nepochybne patrí i existencia zákonu zodpovedajúceho rozsudku pozostávajúceho minimálne z výroku o vine a výroku o treste.
Preto aj z dôvodu nesprávnej procesnoprávnej formulácii výroku o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia „len vo výroku o treste“ považoval najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici za nesprávny.
S ohľadom na vyššie uvedené považoval najvyšší súd všetky odvolacie argumenty prokurátorky Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici za správne, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 8. septembra 2015
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v. r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Martin Bargel
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.