Najvyšší súd SR: Stanovisko Generálneho prokurátora SR z 23.04.2007 č. 1/2007 o úverovom podvode je nesprávne.

 

Práv­ne ve­ty:

Pod­ľa  ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho  sú­du, je pri tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. nut­né po­va­žo­vať za ško­du už sa­mot­né  pod­vod­né  vy­lá­ka­nie úve­ru,  a to  bez oh­ľa­du  na  to,  či  ob­vi­ne­ný  má  ale­bo  ne­má  zá­ujem   tak­to  (pod­vod­ne) vy­lá­ka­ný  úver  spla­tiť. K napl­ne­niu  všet­kých  zna­kov  skut­ko­vej  pod­sta­ty  tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 222 ods. l Tr. zák. dôj­de ih­neď ako úve­ro­vá in­šti­tú­cia, ko­na­jú­ca v omy­le na zá­kla­de žia­da­te­ľom  ve­do­me  uvá­dza­ných  nep­rav­di­vých  úda­jov  o  svo­jej   bo­ni­te,  resp.  o bo­ni­te ob­chod­nej  spo­loč­nos­ti  v me­ne  kto­rej  ko­ná,  ten­to  úver  (as­poň)  vo  vý­ške  ma­lej  ško­dy (§ 125 ods. l Tr. zák.) pos­kyt­ne.

Vy­pla­te­nie fi­nan­čných pros­tried­kov zo stra­ny ban­ky je te­da prá­ve tým mo­men­tom, ke­dy dôj­de k reál­ne­mu úbyt­ku na jej ma­jet­ku. To, že žia­da­teľ  o  úver  má  úmy­sel ten­to neop­ráv­ne­ne  zís­ka­ný  úver  splá­cať, na  tom  ne­mô­že  nič zme­niť,   pre­to­že  trest­ný  čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du  pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. bol už do­ko­na­ný  a ta­ký­to úmy­sel mož­no ozna­čiť len za úmy­sel nah­ra­diť spô­so­be­nú ško­du.

Vo    vzťa­hu    k    sta­no­vis­ku    ge­ne­rál­ne­ho    pro­ku­rá­to­ra    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky z 23. ap­rí­la 2007, por. č. 1/2007 naj­vyš­ší súd uvá­dza, že tam pre­zen­to­va­né práv­ne zá­ve­ry sú v praxi neudr­ža­teľ­né.  Od   or­gá­nov   čin­ných   v tres­tnom   ko­na­ní   vy­ža­du­jú,   aby žia­da­tel'ovi   (pop­ri   úmys­le   uviesť   ban­ku   do   omy­lu   v otáz­ke   spl­ne­nia   pod­mie­nok pre pos­kyt­nu­tie úve­ru) preu­ká­za­li  aj ďal­ší úmy­sel exis­tu­jú­ci už v ča­se vzni­ku úve­ro­vé­ho vzťa­hu,  a sí­ce  tak­to  pod­vod­ne  vy­lá­ka­ný  úver  nes­pla­tiť  riad­ne  a včas.  Pod­ľa mien­ky do­vo­la­cie­ho sú­du je ta­ký­to zá­ver (aj) s oh­ľa­dom na štan­dar­dnú dĺžku úve­ro­vých vzťa­hov, kto­ré ne­zried­ka pre­sa­hu­jú 15, príp. 20 ro­kov, znač­ne prob­le­ma­tic­ký. Na­vy­še, prak­tic­ky nes­tí­ha­teľ­ní by sa sta­li žia­da­te­lia, kto­rí od ban­ky pod­vod­ne vy­lá­ka­jú úver s úmys­lom ten­to riad­ne a včas spla­tiť, av­šak v dôs­led­ku ich ne­priaz­ni­vej fi­nan­čnej si­tuácie (kto­rú pred ban­kou za­ml­ča­li, resp. o nej kla­ma­li) to­ho nie sú schop­ní.

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky

5 Tdo 18/2016

                                                                 UZ­NE­SE­NIE

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  v se­ná­te zlo­že­nom  z pred­se­du JUDr.  Pet­ra Ha­ta­lu a  sud­cov  JUDr.  Ju­ra­ja  Kli­men­ta  a JUDr.   Pet­ra  Sza­ba,  v tres­tnej  ve­ci  pro­ti  ob­vi­ne­né­mu M  B    pre obzvlášť  zá­važ­ný  zlo­čin  úve­ro­vé­ho  pod­vo­du  v štá­diu po­ku­su  pod­ľa  §  14  ods.  l  Tr.  zák.,  §  222  ods.  l, ods.  5  písm.  alTr.  zák.,  pre­ro­ko­val na ne­ve­rej­nom  za­sad­nu­tí  ko­na­nom  dňa  26.  má­ja  2016  v Bra­tis­la­ve  do­vo­la­nie  ob­vi­ne­né­ho M B po­da­né  pros­tred­níc­tvom  je­ho ob­haj­cu Mgr. Pet­ra Ze­le­naya  B. S. B. A., pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 3. ap­rí­la 2014, sp. zn. 4 To 92/2013 a tak­to

                                                                 roz­ho­dol:

Pod­ľa   §   382   písm.   clTr.   por.   do­vo­la­nie   ob­vi­ne­né­ho    M    B sa  od­mie­ta.

                                                     Od­ôvod­ne­nie

Ok­res­ný  súd  Bra­tis­la­va  I  (ďa­lej  len "ok­res­ný  súd")  roz­sud­kom  z  10.  ap­rí­la  2013, sp. zn.  4 T 51/2012  uz­nal  ob­vi­ne­né­ho  M  B  vin­ným  z obzvlášť  zá­važ­né­ho zlo­či­nu pod­vo­du v štá­diu po­ku­su pod­ľa§ 14 ods. l Tr. zák., § 222 ods. l a 5 písm. alTr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že:

"ako ko­na­teľ ob­chod­nej spo­loč­nos­ti  M s.r.o. so síd­lom ....  s cie­ľom   zís­kať  fi­nan­čnú   su­mu  úve­ro­vých   pros­tried­kov,   po­žia­dal o úve­ro­vý pro­dukt "pro­fiú­ver" v po­boč­ke  Všeo­bec­nej úve­ro­vej ban­ky, a. s. na Poš­to­vej uli­ci č.  l  v Bra­tis­la­ve, kde pred­lo­žil dňa  7.  ap­rí­la  2009 žia­dosť o pos­kyt­nu­tie  úve­ru  pre ma­lých pod­ni­ka­te­ľov   v po­ža­do­va­nej   vý­ške   166.000   eur,   ku  kto­rej   na   zá­kla­de   žia­dos­ti   ban­ky ako pod­klad pre po­sú­de­nie žia­dos­ti o úver, pred­lo­žil nep­rav­di­vé potvr­de­nie o vý­ške priz­na­nej da­ňo­vej po­vin­nos­ti spo­loč­nos­ti M s.r.o., kto­ré Da­ňo­vý úrad Bra­tis­la­va V, ob­chod­nej spo­loč­nos­ti M s.r.o.  ne­potvr­dzo­val a v kto­rom v roz­po­re so sku­toč­nos­ťou uvie­dol vý­no­sy ob­chod­nej  spo­loč­nos­ti  M  s.r.o.  za rok  2008  vo  vý­ške  1.567.866,39 eur a sú­čas­ne pred­lo­žil aj da­ňo­vé priz­na­nie k da­ni z príj­mov práv­nic­kej oso­by za rok 2007 a 2008 da­ňov­ní­ka,  ob­chod­nej  spo­loč­nos­ti  M s.r.o.,  av­šak  da­ňo­vé  priz­na­nie  pred­lo­že­né ako pod­klad k žia­dos­ti o pos­kyt­nu­tie úve­ru na roz­diel od da­ňo­vé­ho priz­na­nia za rok 2008 pred­lo­že­né­ho Da­ňo­vé­mu     úra­du   Bra­tis­la­va  V,   v roz­po­re  so   sku­toč­nos­ťou   ob­sa­ho­va­lo pod­stat­ne od­liš­né  úda­je o vý­sled­ku  hos­po­dá­re­nia,  do­sa­ho­va­ných vý­no­soch  a vy­na­lo­že­ných nák­la­doch  ako  i da­ňo­vej  po­vin­nos­ti,  keď­že  za  zda­ňo­va­cie  ob­do­bie  ro­ka  2008  do­siah­la ob­chod­ná spo­loč­nosť M s.r.o. pod­ľa da­ňo­vé­ho priz­na­nia pred­lo­že­né­ho Da­ňo­vé­mu úra­du  Bra­tis­la­va V,  zá­por­ný  vý­sle­dok   hos­po­dá­re­nia  - stra­tu   vo  vý­ške  -361.755  Sk (-12.008,07 eur), na roz­diel od pred­lo­že­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia za rok 2008, dek­la­ru­jú­ce­ho klad­ný  vý­sle­dok  hos­po­dá­re­nia,  t.  j.  zisk  vo  vý­ške  2 388 388  Sk  (79 279,96  eur),  čím by v prí­pa­de schvá­le­nia pred­met­nej žia­dos­ti o úver a pos­kyt­nu­tia úve­ru v po­ža­do­va­nej vý­ške spô­so­bil Všeo­bec­nej úve­ro­vej ban­ke, a. s. so síd­lom Mlyn­ské Ni­vy čís­lo l, Bra­tis­la­va, ško­du vo vý­ške 166. 000 eur. "

Za pred­met­ný  sku­tok  ok­res­ný  súd  ob­vi­ne­né­ho  od­sú­dil  pod­ľa  § 222 ods. 5 Tr. zák., s pou­ži­tím § 39 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a § 38 ods. 2 Tr. zák. k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy   vo  vý­me­re   5  (päť)   ro­kov.  Pod­ľa   §   48  ods.  2  písm.  alTr.  zák.  s pou­ka­zom na  §   48  ods.  4 Tr.  zák.  ho  ok­res­ný  súd  za­ra­dil  do  ús­ta­vu  na vý­kon  tres­tu  s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.  Pod­ľa § 76 ods.  l  Tr. zák. a § 78 ods. l  Tr. zák. súd ob­vi­ne­né­mu  ulo­žil ochran­ný doh­ľad v tr­va­ní l (je­den) rok.

Pro­ti  to­mu­to  roz­sud­ku   po­dal  ob­vi­ne­ný   ih­neď  po  je­ho  vy­hlá­se­ní  od­vo­la­nie,  kto­ré nás­led­ne oso­bit­ným pí­som­ným  po­da­ním od­ôvod­nil.

Kraj­ský  súd  v Bra­tis­la­ve  (ďa­lej  len  "kraj­ský  súd")  pos­tu­pom  pod­ľa  §  317  ods.  l Tr.  por.  pres­kú­mal   zá­kon­nosť   a  od­ôvod­ne­nosť   vý­ro­kov  na­pad­nu­té­ho   roz­sud­ku,  ako  aj správ­nosť  pos­tu­pu  ko­na­nia,  kto­ré  mu  pred­chá­dza­lo  a to­to  pod­ľa  § 319  Tr.  por.  uz­ne­se­ním z 3. ap­rí­la 2014, sp. zn. 4 To 92/2013 ako ne­dô­vod­né za­mie­tol.

V od­ôvod­ne­ní kraj­ský súd kon­šta­to­val, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia bo­lo ne­po­chyb­ne zis­te­né, že ob­vi­ne­ný M B v pos­ta­ve­ní ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti  M s.r.o.,    za    úče­lom    po­sú­de­nia   žia­dos­ti    o pos­kyt­nu­tie   úve­ru    pre    ma­lých pod­ni­ka­te­ľov, úmy­sel­ne pred­lo­žil pra­cov­níč­ke ban­ky  sfal­šo­va­né potvr­de­nie Da­ňo­vé­ho  úra­du Bra­tis­la­va  V, ako aj da­ňo­vé priz­na­nie k da­ni z príj­mov  práv­nic­kých osôb,  kto­rý­mi  dek­la­ro­val klad­ný hos­po­dár­sky vý­sle­dok, ho­ci v sku­toč­nos­ti je­ho ob­chod­ná spo­loč­nosť do­siah­la  stra­tu.

V ďal­šej  čas­ti  od­ôvod­ne­nia sa kraj­ský  súd  ve­no­val  pre­dov­šet­kým práv­nej  kva­li­fi­ká­cii skut­ku.  Z gra­ma­tic­ké­ho a lo­gic­ké­ho vý­kla­du  vy­plý­va, že tres­tné­ho či­nu  úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.  l  Tr. zák.  sa žia­da­teľ o úver do­pus­tí, ak uve­die ban­ke nep­rav­di­vé úda­je o svo­jej bo­ni­te, resp. o bo­ni­te  ob­chod­nej  spo­loč­nos­ti  v me­ne kto­rej  ko­ná ako šta­tu­tár­ny or­gán s cie­ľom zís­kať fi­nan­čné  pros­tried­ky z úve­ru.

Ako  to­tiž  kraj­ský   súd  vy­svet­lil, pre  ban­ky  je  tak­mer   vždy  pod­stat­nou  pod­mien­kou pre pos­kyt­nu­tie úve­ru prav­di­vé zis­te­nie sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa  bo­ni­ty  žia­da­te­ľa,  t. j. zod­po­ve­da­jú­ce­ho príj­mu,  z kto­ré­ho mož­no  vy­vo­diť  pred­bež­ný zá­ver  o mož­nos­ti  (schop­nos­ti) žia­da­te­ľa  do­hod­nu­té splát­ky uh­rá­dzať. Zá­ro­veň  pri po­su­dzo­va­ní "otáz­ky spl­ne­nia  pod­mie­nok na  pos­kyt­nu­tie úve­ru"  mô­že   ban­ka  (cel­kom   lo­gic­ky) vy­chá­dzať  len  z dok­la­dov, kto­ré  má k dis­po­zí­cii  pred uzat­vo­re­ním úve­ro­vej zmlu­vy,  pre­to­že  len  v tom­to  štá­diu  mô­že  po­su­dzo­vať úve­ro­vé ri­zi­ko oh­ľad­ne  náv­rat­nos­ti fi­nan­čných pros­tried­kov zo stra­ny  žia­da­te­ľa o úver. Ban­ka po­su­dzu­je   "spl­ne­nie  pod­mie­nok  na  pos­kyt­nu­tie  úve­ru"   spra­vid­la  z dl­ho­do­bé­ho  hľa­dis­ka, t.  j.  z hľa­dis­ka  nie­koľ­ko­roč­nej  náv­rat­nos­ti,  a to  bez  oh­ľa­du   na  to,  či  žia­da­teľ   o úver  - nap­rík­lad   v ča­se   roz­ho­do­va­nia  o úve­re,   má  nas­po­re­nú  znač­nú   fi­nan­čnú  čias­tku,   z kto­rej by teo­re­tic­ky  mo­hol spla­tiť, a to príp. aj ih­neď väč­šiu  časť pos­kyt­nu­té­ho úve­ru.

Pá­cha­teľ  úve­ro­vé­ho pod­vo­du pri­tom  vie, že pred­kla­dá ban­ke  fa­loš­né  dok­la­dy  o svo­jej bo­ni­te,  resp.  o bo­ni­te  ob­chod­nej spo­loč­nos­ti v me­ne  kto­rej  ko­ná  a že  ak  by  ban­ka  poz­na­la všet­ky  roz­hod­né  okol­nos­ti, cel­kom  ur­či­te  by mu  úver  ne­pos­kyt­la. Vý­ška  žia­da­né­ho  úve­ru by   tak   v prí­pa­de   je­ho    pos­kyt­nu­tia    pred­sta­vo­va­la    vý­šku    ško­dy    ban­ky,   pre­to­že vy­pla­te­ním úve­ru by sku­toč­ne  (reál­ne) doš­lo k zmen­še­niu  ma­jet­ku  ban­ky, pri­čom ten­to úby­tok  chcel  vy­vo­lať  svo­jím  ko­na­ním  prá­ve  žia­da­teľ  o úver.  Tak­to   spô­so­be­ná   ško­da, či  mož­nosť   jej  vzni­ku   je  pre­to  pok­ry­tá   úmy­sel­ným za­vi­ne­ním  žia­da­te­ľa  o úver  a  nas­ta­la v sú­vis­los­ti   s pod­vod­ným  ko­na­ním  žia­da­te­ľa   pri   pres­kú­ma­va­ní  je­ho   bo­ni­ty.   V ta­kých­to prí­pa­doch  žia­da­teľ   o úver  nás­le­dok   spo­čí­va­jú­ci  v pos­kyt­nu­tí  úve­ru  na  pod­kla­de  fa­loš­ných dok­la­dov  preu­ka­zu­jú­cich je­ho  bo­ni­tu  chce  spô­so­biť, te­da  ho aj chce  za­vi­niť  (§ 15 písm.  a/Tr. zák.).

            Mož­no pre­to uza­vrieť, že ne/prav­di­vé in­for­mo­va­nie ban­ky zo stra­ny žia­da­te­ľa o úver, kto­ré sa tý­ka je­ho bo­ni­ty je ta­kou pod­stat­nou sku­toč­nos­ťou, kto­rá má v ko­neč­nom dôs­led­ku vý­raz­ný (ak nie roz­ho­du­jú­ci) vplyv na ko­neč­né sta­no­vis­ko ban­ky v tom sme­re, či ne/pos­kyt­ne žia­da­te­ľo­vi úver. Ve­do­me  nep­rav­di­vé  in­for­mo­va­nie  ban­ky  žia­da­te­ľom  o svo­jej  bo­ni­te, v dôs­led­ku  kto­ré­ho  je s ním  uzat­vo­re­ná  úve­ro­vá  zmlu­va  a sú mu  nás­led­ne  pos­kyt­nu­té fi­nan­čné   pros­tried­ky,  napĺňa   zna­ky   skut­ko­vej   pod­sta­ty   tres­tné­ho   či­nu  úve­ro­vé­ho pod­vo­du  pod­ľa  §  222  ods.  l Tr.  zák.  (uve­de­nie  ban­ky  do  omy­lu  "v  otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru"), a pre­to su­ma zís­ka­né­ho úve­ru pred­sta­vu­je pre úve­ro­vé­ho  dl­žní­ka neop­ráv­ne­ne  zís­ka­ný  pros­pech  (pros­pech zís­ka­ný tres­tným či­nom je vždy neop­ráv­ne­ný,  na­koľ­ko  ide  o neop­ráv­ne­nú  ma­jet­ko­vú  vý­ho­du  žia­da­te­ľa na  kto­rú by inak ne­mal ná­rok).

V prí­pa­de,   ak   k vy­pla­te­niu    (pos­kyt­nu­tiu)    úve­ru   zo   stra­ny   ban­ky   nep­rí­de, napr.  z dô­vo­du,   že  si  ban­ka  dôs­led­ne  pre­ve­ri­la  všet­ky  re­le­van­tné  pod­kla­dy  pot­reb­né na jej roz­hod­nu­tie o pos­kyt­nu­tí úve­ru, mô­že ísť o trest­ný čin úve­ro­vé­ho  pod­vo­du v štá­diu po­ku­su pod­ľa§ 14 ods. l Tr. zák. k § 222 ods. l Tr. zák., pre­to­že žia­da­teľ o úver už za­čal napĺňať zna­ky zá­klad­nej  skut­ko­vej  pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu (t.j. pred­kla­dal ban­ke ako prí­pad­né­mu  úve­ro­vé­mu  ve­ri­te­ľo­vi, nep­rav­di­vé pod­kla­dy oh­ľad­ne svo­jej bo­ni­ty a tým ju uvá­dzal do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru).

Vo     vzťa­hu     k sta­no­vis­ku     ge­ne­rál­ne­ho     pro­ku­rá­to­ra     Slo­ven­skej     re­pub­li­ky z 23. ap­rí­la 2007,  por.  č. 1/2007, pod­ľa kto­ré­ho nej­de o trest­ný čin  úve­ro­vé­ho pod­vo­du, ak mal žia­da­teľ dos­ta­tok  fi­nan­čných  pros­tried­kov na je­ho spla­te­nie,  kraj­ský súd uvie­dol, že to­to nie je pre súd zá­väz­né a ani pro­ku­rá­tor pod­ľa toh­to sta­no­vis­ka v ko­neč­nom dôs­led­ku ne­pos­tu­po­val, keď­že vo ve­ci po­dal ob­ža­lo­bu.

Pre  úpl­nosť  kraj­ský  súd  vy­svet­lil,  že  v prí­pa­doch,  keď  žia­da­teľ  o úver  uvá­dzal nep­rav­di­vé úda­je o svo­jej bo­ni­te a tak vy­lá­kal od ban­ky úver, av­šak zá­ro­veň v ča­se pod­pi­su úve­ro­vej zmlu­vy,  ko­nal  v pres­ved­če­ní (v  úmys­le), že úver splá­cať bu­de, tak je tu  nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že pri­már­nym  úmys­lom (cie­ľom) úve­ro­vé­ho dl­žní­ka (žia­da­te­ľa o úver) je vy­lá­kať od ban­ky  úver, a to pred­stie­ra­ním  svo­jej bo­ni­ty. Úve­ro­vý dl­žník sa pre­to chce obo­ha­tiť na úkor ban­ky, te­da je­ho ko­na­nie je za­me­ra­né na vy­vo­la­nie neop­ráv­ne­né­ho pre­su­nu mož­no  ozna­čiť  za  ško­du   a tá­to  ško­da   je  pok­ry­tá   úmy­sel­ným  za­vi­ne­ním   úve­ro­vé­ho dl­žní­ka  a vzni­ká  mo­men­tom  vy­pla­te­nia  fi­nan­čnej   čias­tky.  To,  že  úve­ro­vý  dl­žník  má zá­ro­veň  aj  se­kun­dár­ny úmy­sel (cieľ), t. j. neop­ráv­ne­ne zís­ka­ný úver splá­cať,  na tom ne­mô­že nič zme­niť, pre­to­že trest­ný  čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa§  222 ods. l Tr. zák. bol už  do­ko­na­ný   a ten­to   se­kun­dár­ny  úmy­sel  mož­no  ozna­čiť   len  za  úmy­sel  nah­ra­diť spô­so­be­nú  ško­du.  Ban­ka sí­ce ne­bo­la uve­de­ná do omy­lu v otáz­ke, že fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré pos­kyt­la jej bu­dú vrá­te­né v ur­či­tej do­be, ale ban­ka pos­kyt­la úver za ta­kých okol­nos­tí, za akých by ich ob­jek­tív­ne ne­bo­la pos­kyt­la, ak by bo­la prav­di­vo in­for­mo­va­ná.

Pre napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. l Tr. zák. je te­da  bez vý­zna­mu, či mal žia­da­teľ o úver v ča­se, keď pred­kla­dal nep­rav­di­vé dok­la­dy ban­ke s úmys­lom zís­kať úver fi­nan­čné  pros­tried­ky, či iný  ma­je­tok  v ta­kom  roz­sa­hu,  že  by  bol schop­ný  pos­kyt­nu­tý   úver  splá­cať.  Ale­bo po­ve­da­né inak, ak  po obdr­ža­ní fi­nan­čných  pros­tried­kov z úve­ru,  poj­me úve­ro­vý dl­žník úmy­sel úver splá­cať (napr. z dô­vo­du neod­ha­le­nia je­ho pod­vod­né­ho ko­na­nia pri pres­kú­ma­va­ní je­ho bo­ni­ty), prí­pad­ne nás­led­ne za­čne úver splá­cať, na­koľ­ko sa mu po­da­ri­lo zís­kať le­gál­nou či ne­le­gál­nou čin­nos­ťou fi­nan­čné pros­tried­ky na je­ho spla­te­nie (nap­rík­lad z ďal­ších pod­vod­ne vy­lá­ka­ných úve­rov) ale­bo úver za­čne splá­cať  len pre­to, že si "vstú­pil do se­ba", ne­ma­jú tie­to okol­nos­ti na napl­ne­nie for­mál­nych  zna­kov skut­ko­vej  pod­sta­ty tres­tné­ho  či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du  pod­ľa  §  222  ods. l Tr.  zák.  žiad­ny  vplyv,  pre­to­že  nas­ta­li  až  po do­ko­na­ní tres­tné­ho  či­nu.  Ide  tu  v pod­sta­te len o náh­ra­du spô­so­be­nej ško­dy  zo stra­ny úve­ro­vé­ho dl­žní­ka.

Po­kiaľ ide o ná­miet­ku ob­vi­ne­né­ho M B, kto­rý ar­gu­men­to­val, že o úver vo vý­ške 166.000  € nik­dy ne­žia­dal, keď­že v sku­toč­nos­ti mal zá­ujem len o úver vo vý­ške 126.000 €, kraj­ský súd uvie­dol, že zo žia­dos­ti o úver vy­plý­va, že ju vy­pĺňal za­mes­tna­nec ban­ky. Úda­je, kto­ré  do nej za­mes­tna­nec  vy­pĺňal (ob­chod­né me­no, síd­lo, IČO, me­no, priez­vis­ko a rod­né čís­lo ob­vi­ne­né­ho ako oso­by, kto­rá bo­la op­ráv­ne­ná v me­ne tej­to spo­loč­nos­ti ko­nať), však mu­sel mať  od žia­da­te­ľa,  keď­že z iné­ho zdro­ja  sa  k nim ne­mo­hol dos­tať. V tom­to kon­texte nie je jas­né, pre­čo by prá­ve údaj o vý­ške žia­da­né­ho úve­ru (166.000 €) mal do žia­dos­ti svoj­voľ­ne a bez ve­do­mia ob­vi­ne­né­ho vpí­sať za­mes­tna­nec ban­ky - L L. Na­po­kon od­vo­la­cí súd  pou­ká­zal na tzv. sco­re ra­ting klien­ta vo vý­ške 188.1OO  €, kto­rý

 Po­kiaľ šlo o ná­miet­ky tý­ka­jú­ce sa teórie tzv. ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti, od­vo­la­cí súd skon­šta­to­val, že po­su­dzo­va­ný prí­pad je prá­ve ta­kým prí­pa­dom, v kto­rom poš­ko­de­ný cel­kom zjav­ne  dodr­žal   po­vin­nú  (ob­vyk­lú,  či  bež­nú)  mie­ru  opatr­nos­ti  pri  pos­ky­to­va­ní  úve­rov a po­su­dzo­va­ní  ich  ri­zi­ka.  Ako  súd  vy­svet­lil,  prá­ve  v dôs­led­ku  jej  oboz­ret­né­ho  ko­na­nia ne­doš­lo k ško­de na jej ma­jet­ku.

Ob­dob­né pla­tí aj oh­ľad­ne prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, pri kto­rom ob­vi­ne­ný sí­ce ci­tu­je ju­di­ka­tú­ru sú­dov,  av­šak - pod­ľa kraj­ské­ho sú­du - nie je úpl­ne zrej­mé, aký má uve­de­ný prin­cíp s po­su­dzo­va­ným prí­pa­dom sú­vis. V tej­to ve­ci to­tiž nej­de o prí­pad, pri kto­rom ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho len zdan­li­vo napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, resp. pri kto­rom ide hlav­ne o spo­ry pra­me­nia­ce zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, pri kto­rých ná­le­ží naj­mä stra­nám, aby dôs­led­ne strá­ži­li svo­je prá­va.

Dňa   8.   feb­ruára  2016   bo­lo  ok­res­né­mu   sú­du   do­ru­če­né   do­vo­la­nie  ob­vi­ne­né­ho z 3.  feb­ruára  2016   po­da­né   pros­tred­níc­tvom  zvo­le­né­ho   ob­haj­cu  Mgr.  Pet­ra  Ze­le­naya B. S. B. A., ad­vo­ká­ta so síd­lom 29. Augus­ta č. 19, 811 09 Bra­tis­la­va.

Ob­vi­ne­ný  v do­vo­la­ní up­lat­nil do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods.  l  písm. i/ Tr. por., t.  j.  roz­hod­nu­tia oboch  sú­dov  bo­li za­lo­že­né na  nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia.

Ob­vi­ne­ný uvie­dol, že od ban­ky úver ani je­ho za­bez­pe­če­nie ne­vy­lá­kal, pri­čom je­ho ko­na­ním  ne­bo­la  spô­so­be­ná  žiad­na  ško­da.  Je­ho  cie­ľom  ne­bo­lo  pod­vod­né  ko­na­nie  vo­či ban­ke,  pre­to­že   ak  by  mu  bol  úver  schvá­le­ný  a úve­ro­vá  zmlu­va  by  bo­la  pod­pí­sa­ná, ob­vi­ne­ný  by  ju  riad­ne  a včas  pl­nil,  čo v súd­nom  ko­na­ní do­lo­žil  potvr­de­nia­mi o svo­jich príj­moch.

Z us­tá­le­nej  súd­nej  praxe  vy­plý­va  (ale  aj  zo  sta­no­vis­ka  ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky  z 23.  ap­rí­la  2007,  por.  č.  1/2007),  že  ak  žia­da­teľ   o úver  uve­die sub­jekt,  pos­ky­tu­jú­ci úver  do omy­lu  v otáz­ke  svo­jej  bo­ni­ty  pred­lo­že­ním  nep­rav­di­vých či fa­loš­ných potvr­de­ní o svo­jom  príj­me  ale­bo za­mes­tna­ní, v dôs­led­ku  čo­ho k vy­pla­te­niu toh­to úve­ru ne­dôj­de,  ta­ké­to  je­ho ko­na­nie ne­mož­no bez preu­ká­za­nia ďal­ších okol­nos­tí po­su­dzo­vať  ako  trest­ný   čin  úve­ro­vé­ho  pod­vo­du   v štá­diu   po­ku­su.  V ta­kom­to prí­pa­de je pot­reb­né skú­mať cel­ko­vé ma­jet­ko­vé po­me­ry žia­da­te­ľa o úver a zis­ťo­vať, či v ča­se po­da­nia žia­dos­ti       mal            dos­ta­tok      fi­nan­čných pros­tried­kov na   je­ho      riad­ne           a včas­né      splá­ca­nie, príp. či sa mo­hol dom­nie­vať,  že svoj zá­vä­zok spl­ní.

Ob­vi­ne­ný ďa­lej  na­mie­tal, že k pod­pi­su  zmlu­vy o úve­re ne­doš­lo a bol uz­na­ný vin­ným len  na  zá­kla­de  in­for­ma­tív­nej  žia­dos­ti  o úver,  kto­rú  ani  sám  ne­vy­pi­so­val,  keď­že ju spí­sa­la pra­cov­níč­ka  ban­ky. Na  ban­ku  sa  ob­rá­til  v sú­vis­los­ti  s teo­re­tic­kou   mož­nos­ťou pos­kyt­nu­tia  úve­ru,  pri­čom  na žia­dosť  pra­cov­níč­ky  jej  do­lo­žil  nes­práv­ne  dok­la­dy  o svo­jej bo­ni­te. Ob­vi­ne­ný dos­pel  k zá­ve­ru, že ne­napl­ne­nie  zna­kov  uve­de­nej skut­ko­vej  pod­sta­ty sú­dy nah­rá­dza­li  vý­vi­no­vým  štá­diom  tres­tné­ho  či­nu  (po­ku­su).  K to­mu­to  by ale  moh­lo  dôjsť  len vte­dy, ak by je­ho ko­na­nie bez­pros­tred­ne sme­ro­va­lo  k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu, čo sa nes­ta­lo. Uve­de­nie  ban­ky  do  omy­lu  v otáz­ke  spl­ne­nia  pod­mie­nok  pre  priz­na­nie  úve­ru ale­bo na  je­ho splá­ca­nie je mož­né až  pri  pod­pi­se  úve­ro­vej zmlu­vy,  ke­dy  je mož­né tvr­diť, že pá­cha­teľ ko­ná v úmys­le pos­kyt­nu­té úve­ro­vé pros­tried­ky riad­ne a včas nev­rá­tiť.

Ok­rem  to­ho,  aj  vo  vzťa­hu  k vý­ške  po­ža­do­va­né­ho   úve­ru  ob­vi­ne­ný  M  B uvie­dol,  že o su­mu 166.000  € nik­dy nep­re­ja­vil zá­ujem, keď­že len zis­ťo­val  in­for­má­cie oh­ľad­ne  pod­mie­nok úve­ru vo vý­ške  126.000  €.  V zá­ve­reč­nej  čas­ti  do­vo­la­nia  ob­vi­ne­ný pou­ká­zal   na  po­chy­be­nie   v skut­ko­vej   ve­te  oh­ľad­ne   dá­tu­mu  spá­chania   skut­ku   (na­mies­to l. ok­tób­ra 2009 je v ňom uve­de­ný 7. ap­ríl 2009).

Na  zá­kla­de   vy­ššie   uve­de­né­ho   ob­vi­ne­ný   M  B  do­vo­la­cí   súd  po­žia­dal, aby vy­slo­vil,  že na­pad­nu­tým  uz­ne­se­ním  kraj­ské­ho  sú­du, ako aj roz­sud­kom  ok­res­né­ho  sú­du bol   po­ru­še­ný   zá­kon   v je­ho   nep­ros­pech   a aby   obe  roz­hod­nu­tia,   ako   aj   všet­ky  ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo  nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo   zru­še­ním,   stra­ti­li   svoj  pod­klad,   zru­šil   a pri­ká­zal  sú­du   vec  v pot­reb­nom   roz­sa­hu pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť.

K do­vo­la­niu  ob­vi­ne­né­ho  sa  dňa  19.  feb­ruára  2016  vy­jad­ri­la  pro­ku­rá­tor­ka  Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry   Bra­tis­la­va   tak,   že   ho   po­va­žu­je   za   neo­pod­stat­ne­né.    Po­kiaľ   ide   o práv­nu kva­li­fi­ká­ciu  skut­ku,  uvied­la,  že  pre­dov­šet­kým  od­vo­la­cí  súd  sa  s  ňou  vy­spo­ria­dal  veľ­mi pod­rob­ne, pri­čom pl­ne sa s ňou sto­tož­ňu­je.

            Vy­jad­re­nie pro­ku­rá­tor­ky bo­lo dňa 10. mar­ca 2016 do­ru­če­né ob­vi­ne­né­mu a je­ho ob­haj­co­vi, pri­čom spi­so­vý ma­te­riál bol spo­lu s do­vo­la­ním Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len "naj­vyš­ší  súd") riad­ne pred­lo­že­ný na roz­hod­nu­tie  21. mar­ca 2016.

Naj­vyš­ší  súd  ako  súd  do­vo­la­cí  (§  377  Tr.  por.)  pred­bež­ne  pres­kú­mal   do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho  i pred­lo­že­ný  spi­so­vý  ma­te­riál  a zis­til,  že do­vo­la­nie  je prí­pus­tné  (§ 368 ods.  l, ods. 2 písm.  h/ Tr.  por.),  bo­lo  po­da­né  op­ráv­ne­nou  oso­bou  (§ 369 ods. 2 písm.  b/ Tr. por.), pros­tred­níc­tvom  us­ta­no­ve­né­ho  ob­haj­cu  (§ 373 ods. l Tr. por.),  v zá­ko­nom  sta­no­ve­nej  le­ho­te (§  370  ods.   l  Tr.  por.)  a  na  mies­te,  kde  mož­no  ten­to  mi­mo­riad­ny  op­rav­ný  pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 3 Tr.por.).  Zá­ro­veň ale  zis­til  aj to,  že  po­da­né do­vo­la­nie je  pot­reb­né na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­miet­nuť, le­bo  je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy  do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por.

Po­kiaľ ide o do­vo­la­cí  dô­vod up­lat­ne­ný ob­vi­ne­ným,  v rám­ci ne­ho súd skú­ma, či sku­tok us­tá­le­ný  súd­mi  v  pô­vod­nom   ko­na­ní  bol  správ­ne  pod­ra­de­ný  (sub­su­mo­va­ný)   pod  prís­luš­nú skut­ko­vú   pod­sta­tu   tres­tné­ho   či­nu   up­ra­ve­nú   v   Tres­tnom   zá­ko­ne.   Len   opač­ný   prí­pad od­ôvod­ňu­je   napl­ne­nie   toh­to   do­vo­la­cie­ho   dô­vo­du.   Do  úva­hy   pri­chá­dza­jú  al­ter­na­tí­vy, že sku­tok mal  byť  práv­ne  kva­li­fi­ko­va­ný ako  iný  trest­ný čin  ale­bo,  že  sku­tok nie  je tres­tným či­nom.

K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du  pod­ľa§ 371 ods.  l písm. i/ Tr. por. je  pot­reb­né ďa­lej uviesť, že pri po­su­dzo­va­ní  op­ráv­ne­nos­ti  tvr­de­nia  o exis­ten­cii  toh­to do­vo­la­cie­ho  dô­vo­du  je do­vo­la­cí sud  vždy  via­za­ný ko­neč­ným skut­ko­vým zis­te­ním, kto­ré  vo  ve­ci  uro­bi­li sú­dy   pr­vé­ho a  dru­hé­ho stup­ňa, te­da  dô­vo­dom do­vo­la­nia ne­mô­žu  byť  nes­práv­ne skut­ko­vé zis­te­nia, čo je zrej­mé z di­kcie  § 371 ods. lpísm. i/Tr. por. Do­vo­la­cí súd skut­ko­vé zis­te­nia uro­be­né súd­mi pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa ne­mô­že ani me­niť, ani dopĺňať.

Inak po­ve­da­né, vo vzťa­hu ku skut­ko­vé­mu sta­vu zis­te­né­mu súd­mi pr­vé­ho prí­pad­ne dru­hé­ho stup­ňa, vy­jad­re­né­mu v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku, mô­že ob­vi­ne­ný v do­vo­la­ní up­lat­ňo­vať   len    ná­miet­ky   práv­ne­ho   cha­rak­te­ru,   nik­dy    nie   ná­miet­ky   skut­ko­vé. Za skut­ko­vé  sa  pri­tom  po­va­žu­jú  tie  ná­miet­ky,  kto­ré  sme­ru­jú  pro­ti  skut­ko­vým  zis­te­niam sú­dov,  pro­ti  roz­sa­hu  vy­ko­na­né­ho  do­ka­zo­va­nia   prí­pad­ne  pro­ti  hod­no­te­niu  dô­ka­zov  súd­mi oboch stup­ňov.  Do­vo­la­cí  súd  ne­mô­že  po­su­dzo­vať  správ­nosť  a  úpl­nosť  skut­ko­vých  zis­te­ní aj  pre­to,  že  nie  je  op­ráv­ne­ný   bez  ďal­šie­ho   pre­hod­no­co­vať   vy­ko­na­né  dô­ka­zy   bez  to­ho, aby ich mo­hol  v ko­na­ní  o do­vo­la­ní  sám  vy­ko­ná­vať.  Ťažis­ko do­ka­zo­va­nia  je v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa  a je­ho skut­ko­vé zá­ve­ry  mô­že dopl­ňo­vať, ale­bo ko­ri­go­vať len od­vo­la­cí súd.  Do­vo­la­cí  súd   nie  je  mož­né  chá­pať  ako  tre­tiu  "od­vo­la­ciu"   in­štan­ciu  za­me­ra­nú k pres­kú­ma­niu roz­hod­nu­tí sú­du dru­hé­ho stup­ňa.

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že ná­miet­ky  ob­vi­ne­né­ho  M  B tý­ka­jú­ce  sa vý­šky po­ža­do­va­né­ho  úve­ru (126.000 € na­mies­to us­tá­le­ných 166.000 €), resp. nes­práv­ne­ho vy­me­dzenia dá­tu­mu  spá­chania skut­ku  (7. ap­ríl 2009 na­mies­to us­tá­le­né­ho l. ok­tób­ra 2009), ma­jú rý­dzo skut­ko­vý  cha­rak­ter, a pre­to sa ni­mi do­vo­la­cí súd za­obe­rať ne­mo­hol.

Po­kiaľ ide o je­ho tvr­de­nie, že sku­tok, kto­rý sa mu kla­die za vi­nu, nie je tres­tným či­nom,  keď­že  žiad­nu  ško­du  ban­ke  reál­ne  nes­pô­so­bil  a ani  spô­so­biť  nech­cel,  na­koľ­ko v  prí­pa­de že  by  k  je­ho  pos­kyt­nu­tiu doš­lo,  úver by splá­cal  riad­ne  a  včas,  naj­vyš­ší súd sa s ta­kým­to zá­ve­rom nes­to­tož­nil.

Aj  pod­ľa  mien­ky  naj­vyš­šie­ho  sú­du,  je  za  ško­du   pri  tres­tnom   či­ne  úve­ro­vé­ho pod­vo­du  pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. nut­né  po­va­žo­vať  už sa­mot­né  pod­vod­né  vy­lá­ka­nie úve­ru,  a to  bez oh­ľa­du  na  to,  či  ob­vi­ne­ný  má  ale­bo  ne­má  zá­ujem   tak­to  (pod­vod­ne) vy­lá­ka­ný  úver  spla­tiť. K napl­ne­niu  všet­kých  zna­kov  skut­ko­vej  pod­sta­ty  tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 222 ods. l Tr. zák. dôj­de ih­neď ako úve­ro­vá in­šti­tú­cia, ko­na­jú­ca v omy­le na zá­kla­de žia­da­te­ľom  ve­do­me  uvá­dza­ných  nep­rav­di­vých  úda­jov  o  svo­jej   bo­ni­te,  resp.  o bo­ni­te ob­chod­nej  spo­loč­nos­ti  v me­ne  kto­rej  ko­ná,  ten­to  úver  (as­poň)  vo  vý­ške  ma­lej  ško­dy (§ 125 ods. l Tr. zák.) pos­kyt­ne.

Vy­pla­te­nie fi­nan­čných pros­tried­kov zo stra­ny ban­ky je te­da prá­ve tým mo­men­tom, ke­dy dôj­de k reál­ne­mu úbyt­ku na jej ma­jet­ku. To, že žia­da­teľ  o  úver  má  úmy­sel ten­to neop­ráv­ne­ne  zís­ka­ný  úver  splá­cať, na  tom  ne­mô­že  nič zme­niť,   pre­to­že  trest­ný  čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du  pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. bol už do­ko­na­ný  a ta­ký­to úmy­sel mož­no ozna­čiť len za úmy­sel nah­ra­diť spô­so­be­nú ško­du.

Uve­de­né zá­ve­ry  sa  vzťa­hu­jú  aj  na  ob­vi­ne­né­ho  M  B.  Z hľa­dis­ka napl­ne­nia  všet­kých  zna­kov  skut­ko­vej  pod­sta­ty  toh­to  tres­tné­ho  či­nu  nie  je  re­le­van­tné, či  a príp. v akom  roz­sa­hu  chcel  pod­vod­ne  vy­lá­ka­ný úver  spla­tiť,  keď­že  všet­ky  zna­ky skut­ko­vej  pod­sta­ty  toh­to  tres­tné­ho  či­nu  bo­li napl­ne­né  už tým, že v sna­he  zís­kať  úver (fi­nan­čné  pros­tried­ky)  pre spo­loč­nosť,  kto­rú  za­stu­po­val,  pra­cov­níč­ke ban­ky  úmy­sel­ne

            Po­kiaľ ide o ju­di­ka­tú­ru, na kto­rú v tom­to sme­re ob­vi­ne­ný M B pou­ká­zal (R 5411967, R 15/1969 aR  57/1978), naj­vyš­ší súd poz­na­me­ná­va, že ide o roz­hod­nu­tia vy­da­né v ča­se,  keď  skut­ko­vá  pod­sta­ta  tres­tné­ho  či­nu  úve­ro­vé­ho  pod­vo­du  neexis­to­va­la a tres­tná čin­nosť toh­to dru­hu bo­la stí­ha­ná pod­ľa všeo­bec­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du - § 250 Tr. zák. (s účin­nos­ťou do 31. de­cem­bra 2005).

Vo    vzťa­hu    k    sta­no­vis­ku    ge­ne­rál­ne­ho    pro­ku­rá­to­ra    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky z 23. ap­rí­la 2007, por. č. 112007 naj­vyš­ší súd uvá­dza, že tam pre­zen­to­va­né práv­ne zá­ve­ry sú v praxi   neudr­ža­teľ­né.   Od   or­gá­nov   čin­ných   v tres­tnom   ko­na­ní   vy­ža­du­jú,   aby žia­da­tel'ovi   (pop­ri   úmys­le   uviesť   ban­ku   do   omy­lu   v otáz­ke   spl­ne­nia   pod­mie­nok pre pos­kyt­nu­tie úve­ru) preu­ká­za­li  aj ďal­ší úmy­sel exis­tu­jú­ci už v ča­se vzni­ku úve­ro­vé­ho vzťa­hu,  a sí­ce  tak­to  pod­vod­ne  vy­lá­ka­ný  úver  nes­pla­tiť  riad­ne  a včas.  Pod­ľa mien­ky do­vo­la­cie­ho sú­du je ta­ký­to zá­ver (aj) s oh­ľa­dom na štan­dar­dnú dĺžku úve­ro­vých vzťa­hov, kto­ré ne­zried­ka pre­sa­hu­jú 15, príp. 20 ro­kov, znač­ne prob­le­ma­tic­ký. Na­vy­še, prak­tic­ky nes­tí­ha­teľ­ní by sa sta­li žia­da­te­lia, kto­rí od ban­ky pod­vod­ne vy­lá­ka­jú úver s úmys­lom ten­to riad­ne a včas spla­tiť, av­šak v dôs­led­ku ich ne­priaz­ni­vej fi­nan­čnej si­tuácie (kto­rú pred ban­kou za­ml­ča­li, resp. o nej kla­ma­li) to­ho nie sú schop­ní.

Po­kiaľ   ide   o ďal­šie   dô­vo­dy,   kto­ré   naj­vyš­ší   súd   vied­li   k vy­ššie   uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu,  v tom­to  sme­re  naj­vyš­ší  súd  od­ka­zu­je  na  od­ôvod­ne­nie   kraj­ské­ho  sú­du, s kto­rým sa v ce­lom roz­sa­hu sto­tož­nil, a pre­to ho zá­mer­ne (v pod­stat­nej čas­ti) pre­mie­tol do svoj­ho roz­hod­nu­tia.

Az­da vo vzťa­hu k ob­ra­ne ob­vi­ne­né­ho M B spo­čí­va­jú­cej v tom, že bol od­sú­de­ný za po­da­nie "in­for­ma­tív­nej žia­dos­ti o úver", keď­že vô­bec ne­bo­lo is­té, či by úve­ro­vú zmlu­vu na­po­kon pod­pí­sal, naj­vyš­ší súd je to­ho ná­zo­ru, že ta­ká­to konštruk­cia je ab­sur­dná. Ne­dá sa inak vy­hod­no­tiť tvr­de­nie ob­vi­ne­né­ho, že sa len "in­for­ma­tív­ne" - bez to­ho, aby bol vop­red roz­hod­nu­tý prí­pad­ne schvá­le­ný úver čer­pať, za­ují­mal o kon­krét­ne úve­ro­vé pod­mien­ky a za tým úče­lom sfal­šo­val da­ňo­vé priz­na­nie, resp. potvr­de­nie o vý­ške da­ňo­vej po­vin­nos­ti. Ak  by sa  ob­vi­ne­ný  sku­toč­ne  len "in­for­ma­tív­ne"  za­ují­mal  o úve­ro­vé  mož­nos­ti,  ur­či­te by ne­fin­go­val  neexis­tu­jú­ce  sku­toč­nos­ti  oh­ľad­ne  je­ho bo­ni­ty,  resp.  bo­ni­ty  spo­loč­nos­ti, v me­ne kto­rej ko­nal.

Aj   pod­ľa   mien­ky   naj­vyš­šie­ho           sú­du   ko­na­nie  ob­vi­ne­né­ho   M   B bez­pros­tred­ne  sme­ro­va­lo  k do­ko­na­niu  tres­tné­ho  či­nu  (§  14 ods.  l  Tr.  zák.),  keď­že ne­byť oboz­ret­né­ho pos­tu­pu ban­ky, kto­rá si hod­no­ver­nosť  pos­kyt­nu­tých dok­la­dov  ove­ri­la, k pod­pi­su úve­ro­vej  zmlu­vy  a nás­led­ne  k čer­pa­niu  úve­ru  (a te­da  aj  ku vzni­ku  ško­dy)  by  bez­po­chy­by doš­lo.

Vy­chá­dza­júc    z vy­ššie    uve­de­ných    sku­toč­nos­tí,    naj­vyš­ší    súd    dos­pel   k zá­ve­ru, že  v po­su­dzo­va­nej   tres­tnej  ve­ci  dô­vo­dy  do­vo­la­nia  pod­ľa  §  371  ods.   l písm.  ilTr.  por. nie sú da­né, a tak do­vo­la­nie  ob­vi­ne­né­ho  M B  pod­ľa  § 382  písm. c/ Tr. por. uz­ne­se­ním na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­mie­tol.

To­to uz­ne­se­nie bo­lo pri­ja­té jed­no­my­seľ­ne.

 

Diskusia