Nárok na náhradu škody a premlčanie

 

Práv­ne ve­ty:

 I. V ad­héz­nom ko­na­ní mô­že súd roz­ho­do­vať o náh­ra­du ško­dy len vte­dy, ak bol ná­rok na náh­ra­du ško­dy up­lat­ne­ný riad­ne a včas. To pla­tí tak v prí­pa­de, ak je ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, ako aj vte­dy ak je spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­de­ný. Ak ná­rok na náh­ra­du ško­dy nie je riad­ne a včas up­lat­ne­ný, súd o náh­ra­de ško­dy vô­bec ne­roz­hod­nu­je, t. j. v od­su­dzu­jú­com, prí­pad­ne v os­lo­bo­dzu­jú­com roz­sud­ku neu­ve­die žiad­ny vý­rok oh­ľad­ne náh­ra­dy ško­dy a to ani ta­ký, kto­rým by poš­ko­de­né­ho od­ká­zal s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 II. Po­kiaľ by súd chyb­ne „uro­bil“ vý­rok v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. a to aj za si­tuácie, že ná­rok na náh­ra­du ško­dy ne­bol riad­ne a včas up­lat­ne­ný, spô­so­bil by tak v prí­pa­doch ná­ro­kov up­ra­ve­ných Ob­čian­skym zá­kon­ní­kom stav, ako­by poš­ko­de­ný (ve­ri­teľ) up­lat­nil svo­je prá­vo na sú­de a v za­ča­tom ko­na­ní riad­ne pok­ra­čo­val v zmys­le pod­mie­nok tzv. spo­čí­va­nia be­hu preml­ča­cej le­ho­ty pod­ľa § 112 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. V dôs­led­ku ta­ké­ho­to chyb­né­ho vý­ro­ku v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. by mo­hol súd prak­tic­ky zma­riť ob­ža­lo­va­né­mu (dl­žní­ko­vi) mož­nosť, aby prí­pad­ne v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní na­mie­tal preml­ča­nie.

 III. Chyb­ným vý­ro­kom v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. súd dek­la­ru­je, že ná­rok na náh­ra­du ško­dy bol up­lat­ne­ný riad­ne a včas a preml­ča­cia le­ho­ta v zmys­le Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka by za­ča­la opä­tov­ne ply­núť až po prá­vop­lat­nos­ti ta­ké­ho­to vý­ro­ku. Ak vý­rok v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. ne­bol v roz­sud­ku vy­slo­ve­ný, na­koľ­ko ná­rok na náh­ra­du ško­dy ne­bol up­lat­ne­ný riad­ne a včas, súd tým dá­va naj­avo aj to, že prá­vo ne­bo­lo up­lat­ne­né riad­ne a po­čas tres­tné­ho ko­na­nia bež­ala preml­ča­cia le­ho­ta a ne­doš­lo k jej spo­čí­va­niu.

 

 Z roz­sud­ku sú­du (krá­te­né)

 

                                                            3T 133/2009

Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu J. S. pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1 Tr. zá­ko­na, v ko­na­ní pred sa­mo­sud­com JUDr. Pet­rom Šam­kom, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 08.10.2010 tak­to

                                                           r o z h o d o l

Ob­ža­lo­va­ný:

J. S. –  

                              sa pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. os­lo­bo­dzu­je

 spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­rá­tú­ry Pe­zi­nok zo dňa 17.08.2009, sp. zn. 1Pv 561/08, kto­rý mu klá­dol za vi­nu spá­chanie pre­či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1 Tr. zák., a to na skut­ko­vom zá­kla­de, že

 v ča­se asi o 19.30 hod dňa 29.07.2007 v P. na C. uli­ci pred ro­din­ným do­mom č. ..., po slov­nej roztr­žke fy­zic­ky na­pa­dol poš­ko­de­né­ho Š. H. ta­kým spô­so­bom, že ho udie­ral päs­ťa­mi do ob­las­ti hla­vy a tvá­re, čím poš­ko­de­né­mu spô­so­bil tu­pé po­ra­ne­nia hla­vy a tvá­re s povr­cho­vý­mi od­er­ka­mi, kr­vný­mi po­dlia­ti­na­mi a povr­cho­vou tr­žnou ra­nou a poh­mož­de­nie hrud­nej ste­ny, kto­rých lie­če­nie tr­vá ob­vyk­le 14 dní,

 pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný.     

 Z od­ôvod­ne­nia sú­du (krá­te­né)               

 K vý­ro­ku o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by a ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy:

 Vzhľa­dom na vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie, mu­sel súd, ako zá­klad­nú otáz­ku, po­sú­diť to, či bo­lo mi­mo ro­zum­né po­chyb­nos­ti preu­ká­za­né, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa stal ta­kým spô­so­bom ako je tam po­pí­sa­né, te­da, či pro­ku­rá­tor unie­sol dô­kaz­né bre­me­no v tom sme­re, že prá­ve ob­ža­lo­va­ný bol ten, kto­rý za­úto­čil na poš­ko­de­né­ho.

 Súd vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dos­pel k ne­ga­tív­ne­mu zá­ve­ru o skut­ko­vom sta­ve, t. j. k to­mu, že ob­ža­lo­be sa ne­po­da­ri­lo preu­ká­zať, mi­mo dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti, že ob­ža­lo­va­ný za­úto­čil fy­zic­ky ako pr­vý na poš­ko­de­né­ho a že poš­ko­de­ný sa len brá­nil úto­ku ob­ža­lo­va­né­ho.

 Súd k uve­de­né­mu zá­ve­ru vied­li nas­le­dov­né kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, ar­gu­men­ty a úva­hy:

 - v pr­vom ra­de súd kon­šta­tu­je, že je ne­po­chyb­né, a to ne­bo­lo ani me­dzi stra­na­mi spor­né, že dňa 29.07.2007 vo ve­čer­ných hod­ni­nách v P. na C. uli­ci pred ro­din­ným do­mom č. ... ma­li poš­ko­de­ný Š. H. (ďa­lej len poš­ko­de­ný) s ob­ža­lo­va­ným J. S. (ďa­lej len ob­ža­lo­va­ný) vzá­jom­ný kon­flikt, kto­rý pre­šiel od slov­nej roztr­žky až po vzá­jom­né fy­zic­ké na­pad­nu­tie, pri kto­rom sa ob­ža­lo­va­ný s poš­ko­de­ným bi­li, vzá­jom­ne sa udie­ra­li a pri bit­ke pad­li aj na zem. Rov­na­ko je ne­po­chyb­né a nes­por­né, že tak ob­ža­lo­va­ný ako aj poš­ko­de­ný utr­pe­li pri vzá­jom­nej bit­ke zra­ne­nia s tým, že zra­ne­nia ob­ža­lo­va­né­ho spo­čí­va­li naj­mä v kú­san­coch v ob­las­tiach hrud­ní­ka a no­hy a zra­ne­nia poš­ko­de­né­ho spo­čí­va­li naj­mä v povr­cho­vých po­ra­ne­niach hla­vy a hrud­nej ste­ny (uve­de­né vy­plý­va naj­mä z le­kár­skych ná­le­zov). Nes­por­ným (z hľa­dis­ka vý­po­ve­dí tak poš­ko­de­né­ho ako aj ob­ža­lo­va­né­ho) je aj to, že pri vzá­jom­nom kon­flik­te me­dzi ob­ža­lo­va­ným a poš­ko­de­ným bo­la od sa­mé­ho za­čiat­ku prí­tom­ná, ok­rem účas­tní­kov bit­ky, len vte­daj­šia prie­teľ­ka ob­ža­lo­va­né­ho sve­dok Z. B. a z ok­na in­ci­dent sle­do­va­la mat­ka ob­ža­lo­va­né­ho Z. S. Man­žel­ka poš­ko­de­né­ho sve­dok Ľ. H. ako aj sve­dok T. W., ne­bo­li prí­tom­ní od za­čiat­ku pri in­ci­den­te me­dzi poš­ko­de­ným a ob­ža­lo­va­ným a je­ho prie­beh sle­do­va­li až v ča­se je­ho tr­va­nia. Spor­ným me­dzi stra­na­mi bo­lo naj­mä to, kto na ko­ho ako pr­vý za­úto­čil, kto sa len úto­kom brá­nil a akým spô­so­bom.

 - poš­ko­de­ný vy­po­ve­dal, že ako pr­vý ho na­pa­dol ob­ža­lo­va­ný tak, že ho ud­rel päs­ťou do tvá­re s tým, že pa­dol na zem, kde ho ob­ža­lo­va­ný ko­pal, pri­čom za­vo­lal fra­jer­ku a tá ho za­ča­la biť po hla­ve. Pop­rel, že by ako pr­vý na­pa­dol on ob­ža­lo­va­né­ho. Vý­po­veď poš­ko­de­né­ho, v tom­to sme­re, zos­ta­la úpl­ne osa­mo­te­ná, pri­čom ju ne­pod­po­ru­je žiad­ny prie­my a ani ne­pria­my dô­kaz. Na­viac, aj sa­mot­ná vý­po­veď poš­ko­de­né­ho vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti, na­koľ­ko ob­sa­hu­je pod­stat­né roz­po­ry. Poš­ko­de­ný v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ve­dal, že ho ob­ža­lo­va­ný naj­skôr ko­pol, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní však uvá­dzal, že ho ob­ža­lo­va­ný naj­skôr ud­rel päs­ťou, v príp­rav­nom ko­na­ní poš­ko­de­ný neu­vá­dzal nič o tom, že by mal ob­ža­lo­va­né­ho po­kú­sať a ani o tom, že by ho mal ob­ža­lo­va­ný pri bit­ke škr­tiť, av­šak na hlav­nom po­jed­ná­va­ní už pri­pus­til, že ob­ža­lo­va­né­ho po­kú­sal, naj­skôr len v tom sme­re, že ho po­kú­sal do no­hy a in­de nie, nes­kôr vo vý­slu­chu pri­pus­til, že ne­vie koľ­kok­rát ho po­kú­sal, pri­čom už vy­po­ve­dal aj o škr­te­ní zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho.

 - sved­ko­via Ľ. H. a sve­dok T. W., potvr­di­li len to, že priš­li po­čas kon­flik­tu, pri­čom sve­dok Ľ. H. vi­de­la ako ob­ža­lo­va­ný udie­ral päs­ťou poš­ko­de­né­ho a ako ho ko­pal do tvá­re, za­čia­tok kon­flik­tu ne­vi­de­la, vi­de­la mat­ku ob­ža­lo­va­né­ho ako kri­čí z ok­na. Sku­toč­nosť, že man­žel­ka poš­ko­de­né­ho ne­bo­la pri in­ci­den­te od sa­mé­ho za­čiat­ku vy­plý­va aj z vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho, kto­rý vy­po­ve­dal, že je­ho man­žel­ka priš­la až po­tom ako ho bi­la pria­teľ­ka ob­ža­lo­va­né­ho, čo pri­pus­ti­la aj je­ho man­žel­ka, keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (na roz­diel od jej vý­po­ve­de v príp­rav­nom ko­na­ní) pri­pus­ti­la, že ne­vi­de­la ako pria­teľ­ka ob­ža­lo­va­né­ho ma­la biť poš­ko­de­né­ho a že to s prie­teľ­kou jej po­ve­dal poš­ko­de­ný. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že man­žel­ka poš­ko­de­né­ho vi­de­la in­ci­dent zrej­me až ku je­ho kon­cu, te­da až po­tom ako do ne­ho za­siah­la prie­teľ­ka ob­ža­lo­va­né­ho.

 - po­kiaľ ide o zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie tak zna­lec na jed­nej stra­ne sí­ce pri­pus­til, že prav­de­po­dob­ne bol poš­ko­de­ný do hrud­ní­ka ko­pa­ný (zna­lec však zá­ro­veň pri­pus­til, že ko­pa­nec a úder sa dá veľ­mi ťaž­ko roz­lí­šiť), av­šak na stra­ne dru­hej uvie­dol, že poš­ko­de­ný ne­mal žiad­ne zra­ne­nia po škr­te­ní (ne­bo­li do­ku­men­to­va­né) a ne­bo­li zis­te­né ani žiad­ne ob­ran­né zra­ne­nia.

 - na roz­diel od vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho, dru­há sku­pi­na dô­ka­zov, vy­chá­dza z vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý vy­po­ve­dal, že ho ako pr­vý na­pa­dol poš­ko­de­ný tak, že ho ud­rel päs­ťou, pri­čom sa za­čal brá­niť a ru­kou od­vra­cal útok, nás­led­ne za­čal poš­ko­de­né­ho udie­rať päs­ťou do tvá­re a pri­pus­til aj úde­ry ru­kou na hrud­ník poš­ko­de­né­ho, nie však ko­pan­ce. Bi­li sa nav­zá­jom, poš­ko­de­ný ho po­kú­sal na bra­dav­ku, do steh­na a je­ho pria­teľ­ka udie­ra­la poš­ko­de­né­ho po chr­bte a kri­ča­la, aby pres­tal.

 - vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho, na roz­diel od vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho, ne­zos­ta­la osa­mo­te­ná, na­koľ­ko ju pria­mo pod­po­ru­je vý­po­veď sved­ka Z. B. (pria­teľ­ky ob­ža­lo­va­né­ho), kto­rá vy­po­ve­da­la, že ce­lý in­ci­dent vi­de­la od sa­mé­ho za­čiat­ku a pr­vý úder bol ta­ký, že poš­ko­de­ný ud­rel ob­ža­lo­va­né­ho, poš­ko­de­ný na­pa­dol ob­ža­lo­va­né­ho päs­ťou, nás­led­ne bo­la bit­ka, stá­li na no­hách a po­tom pad­li na zem, vi­de­la, že poš­ko­de­ný sa za­hry­zol do te­la ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to ho chce­la brá­niť, iš­la po na­bí­jač­ku do au­ta a nás­led­ne bi­la poš­ko­de­né­ho na­bí­jač­kou do chrb­ta. Súd po­chy­bu­je, že by pria­teľ­ka ob­ža­lo­va­né­ho za­sa­ho­va­la do bik­ty, ak by poš­ko­de­ný neú­to­čil na ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že ak by nap­rík­lad poš­ko­de­ný le­žal na ze­mi a ob­ža­lo­va­ný by ho ko­pal, zjav­ne by pria­teľ­ka ob­ža­lo­va­né­ho ne­ma­la žiad­ny dô­vod za­sa­ho­vať do prie­be­hu bit­ky. Vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho potvr­dzu­je aj je­ho mat­ka, kto­rá v ča­se in­ci­den­tu bo­la v ok­ne a kto­rá vy­po­ve­da­la, že poš­ko­de­ný ud­rel ob­ža­lo­va­né­ho do tvá­re, ob­ža­lo­va­ný sa brá­nil, úder opä­to­val, vi­de­la poš­ko­de­né­ho ako ob­ža­lo­va­né­ho kú­sal, vi­de­la sved­ka Bu­čá­ko­vú ako nie­čím bi­la poš­ko­de­né­ho do chrb­ta.

 - súd uzat­vá­ra, že žiad­ny iný sve­dok, či dô­kaz, kto­rý by mo­hol byť vo ve­ci eš­te vy­ko­na­ný a kto­rý by mo­hol pris­pieť k zis­ťo­va­niu skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, ne­bol zis­te­ný a pre­to súd mu­sí kon­šta­to­vať, že reál­ny a ob­jek­tív­ny prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja mo­hol byť aj iný, než je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, te­da mo­hol byť aj ta­ký, že prá­ve poš­ko­de­ný na­pa­dol ob­ža­lo­va­né­ho a že zra­ne­nia, kto­ré ob­ža­lo­va­ný spô­so­bil poš­ko­de­né­mu bo­li spô­so­be­né v nut­nej ob­ra­ne, čo by zna­me­na­lo, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho by bo­lo bez­tres­tné. Reál­ne te­da exis­tu­jú dve ver­zie skut­ko­vé­ho de­ja a pre­to súd ne­mô­že, bez ro­zum­nej po­chyb­nos­ti, skon­šta­to­vať, že prá­ve prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja po­pí­sa­ný v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by je prav­di­vý.

 Súd v tom­to sme­re pri­po­mí­na už us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du (nap­rík­lad 2 Tz 22/1967 a 7 Tz 61/1967), pod­ľa kto­rej, ak zos­ta­nú vy­čer­pa­né všet­ky dos­tup­né mož­nos­ti sme­ru­jú­ce k spo­lah­li­vé­mu zis­te­niu skut­ko­vé­ho de­ja, je nut­né vy­kla­dať prie­beh toh­to skut­ko­vé­ho de­ja v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak reál­ne pri­chá­dza­jú do úva­hy dve ale­bo via­ce­ré ver­zie skut­ko­vé­ho de­ja, je pot­reb­né s pou­ži­tým zá­sa­dy in du­bio pro reo neuz­nať ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, prá­ve ta­ká­to si­tuácia nas­ta­la v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, pri­čom súd ne­kon­šta­tu­je, že ob­ža­lo­va­ný ne­ko­nal tak ako je uve­de­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, t. j., že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa nes­tal tak ako je tam uve­de­né, ale súd kon­šta­tu­je, že ne­bo­lo, mi­mo ro­zum­né po­chyb­nos­ti, preu­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ný ko­nal tak ako je uve­de­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, te­da, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa stal tak ako je tam uve­de­né. Ne­do­ká­za­ná vi­na má však pre ob­ža­lo­va­né­ho rov­na­ké dôs­led­ky ako do­ká­za­ná ne­vi­na a tým je os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by.

 Po­kiaľ ide o náh­ra­du ško­dy, tak súd kon­šta­tu­je, že v tzv. ad­héz­nom ko­na­ní, mô­že súd roz­ho­do­vať len vte­dy, ak bol ná­rok na náh­ra­du ško­dy up­lat­ne­ný riad­ne a včas (§ 46 ods. 3, § 164 písm. a), § 287 ods. 1 Tr. por.). Uve­de­né kon­šta­to­va­nie pla­tí tak v prí­pa­de, ak je ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, ako aj vte­dy ak je spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­de­ný. Ak ná­rok na náh­ra­du ško­dy nie je riad­ne a včas up­lat­ne­ný, súd o náh­ra­de ško­dy vô­bec ne­roz­hod­nu­je, t. j. v od­su­dzu­jú­com, prí­pad­ne v os­lo­bo­dzu­jú­com roz­sud­ku neu­ve­die žid­ny vý­rok oh­ľad­ne náh­ra­dy ško­dy a to ani ta­ký, kto­rým by poš­ko­de­né­ho od­ká­zal s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie (ale­bo po­ve­da­né inak, ak nie je ná­rok na náh­ra­du ško­dy up­lat­ne­ný riad­ne a včas, nep­ri­chá­dza tzv. ad­héz­ne ko­na­nie vô­bec do úva­hy a te­da ani roz­hod­nu­tie v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. v prí­pa­de os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku).

 Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup sú­du a roz­li­šo­va­nie me­dzi od­ka­zom poš­ko­de­né­ho s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie, ak ná­rok na náh­ra­du ško­dy up­lat­nil riad­ne a včas (§ 288 Tr. por.) a neu­ro­be­ním žiad­ne­ho vý­ro­ku oh­ľad­ne ško­dy, ak ná­rok na náh­ra­du ško­dy ne­bol up­lat­ne­ný riad­ne a včas, nie je sa­moú­čel­ný. Roz­lí­še­nie obid­voch prí­pa­dov má váž­ne hmot­nop­ráv­ne dôs­led­ky. Po­kiaľ by súd chyb­ne „uro­bil“ vý­rok v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. a to aj za si­tuácie, že ná­rok na náh­ra­du ško­dy ne­bol riad­ne a včas up­lat­ne­ný, spô­so­bil by tak v prí­pa­doch ná­ro­kov up­ra­ve­ných Ob­čian­skym zá­kon­ní­kom stav, ako­by poš­ko­de­ný (ve­ri­teľ) up­lat­nil svo­je prá­vo na sú­de a v za­ča­tom ko­na­ní riad­ne pok­ra­čo­val v zmys­le pod­mie­nok tzv. spo­čí­va­nia be­hu preml­ča­cej le­ho­ty pod­ľa § 112 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. V dôs­led­ku ta­ké­ho­to chyb­né­ho vý­ro­ku v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. by mo­hol súd prak­tic­ky zma­riť ob­ža­lo­va­né­mu (dl­žní­ko­vi) mož­nosť, aby prí­pad­ne v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní na­mie­tal preml­ča­nie, na­koľ­ko chyb­ným vý­ro­kom v zmys­le § 288 ods. 3 TR. por. by súd „dek­la­ro­val“, že ná­rok na náh­ra­du ško­dy bol up­lat­ne­ný riad­ne a včas a preml­ča­cia le­ho­ta by za­ča­la opä­tov­ne ply­núť až po prá­vop­lat­nos­ti ta­ké­ho­to vý­ro­ku. Ak vý­rok v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por. ne­bol v roz­sud­ku vy­slo­ve­ný, na­koľ­ko ná­rok na náh­ra­du ško­dy ne­bol up­lat­ne­ný riad­ne a včas, súd tým dá­va naj­avo aj to, že prá­vo ne­bo­lo up­lat­ne­né riad­ne a po­čas tres­tné­ho ko­na­nia bež­ala preml­ča­cia le­ho­ta a ne­doš­lo k jej spo­čí­va­niu.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, súd po os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, neu­ro­bil vý­rok v zmys­le § 288 ods. 3 Tr. por., na­koľ­ko tzv. ad­héz­ne ko­na­nie nep­ri­chá­dza­lo vô­bec do uvá­hy, pre­to­že poš­ko­de­ný neup­lat­nil ná­rok na náh­ra­du ško­dy riad­ne a včas (§ 164 písm. a) Tr. por.).

 V prí­pa­de poš­ko­de­né­ho ne­doš­lo naj­nes­kôr do skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia (§ 208 Tr. por.) vô­bec k up­lat­ne­niu ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy. Poš­ko­de­ný v príp­rav­nom ko­na­ní riad­ne k ve­ci vy­po­ve­dal, pri­čom bol, pria­mo v zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu, po­če­ný aj o tom, akým spô­so­bom a do ke­dy mož­no up­lat­niť ná­rok na náh­ra­du ško­dy. Poš­ko­de­ný žiad­ny ta­ký­to návrh neu­ro­bil, pri­čom vo svo­jich dvoch vý­po­ve­diach len kon­šta­to­val, že „sa pri­pá­ja k tres­tné­mu ko­na­niu“. Je úpl­ne evi­den­tné, že ta­ké­to vy­jad­re­nie nie je mož­né po­va­žo­vať za up­lat­ne­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, na­koľ­ko riad­ne up­lat­ne­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy vy­ža­du­je (v zmys­le § 46 ods. 3 Tr. por.), aby poš­ko­de­ný uvie­dol, že up­lat­ňu­je ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo­či kon­krét­nej oso­be, mu­sí uviesť aj z akých dô­vo­dov (nap­rík­lad ško­da na zdra­ví, na ma­jet­ku a po­dob­ne) a v akej (as­poň mi­ni­mál­nej) vý­ške (kto­rú sa­moz­rej­me mož­no up­ra­vo­vať aj v ko­na­ní pred sú­dom). Nič ta­ké poš­ko­de­ný do preš­tu­do­va­nia vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su neu­ro­bil. K uve­de­né­mu súd do­dá­va, že vy­jad­re­nie poš­ko­de­né­ho, že sa pri­pá­ja k tres­tné­mu ko­na­niu je bez­pred­met­né (pro­ces­ne bez­výz­nam­né) a nie je vô­bec zrej­mé pre­čo bo­lo uro­be­né, na­koľ­ko príp­rav­né ko­na­nie je ov­lá­da­né zá­sa­dou le­ga­li­ty, z kto­rej vy­plý­va, že pro­ku­rá­tor je po­vin­ný stí­hať všet­ky tres­tné či­ny o kto­rých sa doz­vie. Na ve­de­ní tres­tné­ho stí­ha­nia by pre­to nič nez­me­ni­lo ani to, ak by sa poš­ko­de­ný nep­ri­po­jil k tres­tné­mu ko­na­niu.

 Na rá­mec uve­de­né­ho súd do­dá­va, že ak poš­ko­de­ný neup­lat­ní ná­rok na náh­ra­du ško­dy riad­ne a včas, nez­na­me­ná to, že ta­ký­to poš­ko­de­ný strá­ca pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 46 ods. 1 Tr. por. a pre­to, pred za­ča­tím do­ka­zo­va­nia, nep­rí­cha­dzal do úva­hy pos­tup sú­du v zmys­le § 256 ods. 3 Tr. por. (uve­de­né us­ta­no­ve­nie sa tý­ka prí­pa­dov, keď prá­va poš­ko­de­né­ho up­lat­ňu­je oso­ba, kto­rá vô­bec poš­ko­de­ným nie je v zmys­le § 46 ods. 1 Tr. por.) a ani pos­tup pod­ľa § 256 ods. 4 Tr. por., kto­rý sa up­lat­ní v prí­pa­doch, ak sa ako ško­da up­lat­ňu­je ná­rok, kto­rý ško­dou v zmys­le § 46 ods. 1 Tr. por. nie je (nap­rík­lad vy­da­nie bez­dô­vod­né­ho obo­ha­te­nia, tro­vy poš­ko­de­né­ho a po­dob­ne), res­pek­tí­ve, ak ide o prí­pa­dy uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 46 ods. 4 Tr. por., či v us­ta­no­ve­ní § 47 ods. 5 Tr. por.. V prí­pa­doch, keď poš­ko­de­ný vô­bec neup­lat­nil do skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia ná­rok na náh­ra­du ško­dy, je mož­né ana­lo­gic­ky roz­hod­núť v zmys­le § 256 ods. 4 Tr. por., ide však len o ana­lo­gic­kú mož­nosť, av­šak nie aj o po­vin­nosť sú­du.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti roz­ho­dol súd tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 P o u č e n i e:  Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie do 15 dní odo dňa je­ho ozná­me­nia ces­tou Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve. Od­vo­la­nie má od­klad­ný úči­nok.

 V pí­som­ne po­da­nom od­vo­la­ní je pot­reb­né uviesť vo­či kto­rým vý­ro­kom roz­sud­ku od­vo­la­nie sme­ru­je a či sme­ru­je aj pro­ti ko­na­niu, kto­ré roz­sud­ku pred­chá­dza­lo.

 Ok­res­ný súd Pe­zi­nok

V Pe­zin­ku, dňa 08.10.2010

 

 

 

 

 

 

     JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                   
 

Diskusia