Komu zvonia do väzby

Publikované: 05. 02. 2022, čítané: 11809 krát
 

 

JUDr. Va­le­ria Haš­čá­ko­vá

JUDr. Mi­ros­la­va Pet­ro­vi­čo­vá LL.M

Mgr. Mar­tin Škub­la 


                                                 Ko­mu zvo­nia do väz­by

 

„Na ve­rej­nosť pre­ni­ka­li in­for­má­cie, že (...) or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ča­ka­li na sud­cu, kto­rý sa v té­me vy­zná, pre­to­že už rie­šil X po­dob­ných prí­pa­dov a net­re­ba mu té­mu vy­svet­ľo­vať. (...)  ak je o nie­kom zná­me, že in­kli­nu­je k ne­ja­ké­mu ty­pu roz­hod­nu­tia, a pre­to sa ča­ka­lo prá­ve na ne­ho, to je pre mňa me­nej po­cho­pi­teľ­né a dob­ré. Prin­cíp by pod­ľa mňa mal byť ta­ký, že by ma­lo ísť o ná­hod­ný vý­ber, ne­ma­lo by sa tam ni­ja­ko špe­ku­lo­vať ani kal­ku­lo­vať.“(Exčlen Súd­nej ra­dy SR Pa­vol Ži­lin­čík po­čas pa­ne­lo­vej dis­ku­sie na Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­re dňa 26. 10. 2021)[i]

Aj ja som v mi­nu­los­ti za­chy­til šu­my, že si vy­šet­ro­va­te­lia vy­be­ra­jú svo­jich sud­cov.„Ne­dá­vam si ra­diť od po­li­caj­tov.“(pred­se­da ŠTS Ján Hru­ba­la k tvr­de­nia­mi sved­ka, že on mal byť tým „správ­nym sud­com,“ na kto­ré­ho sa ča­ka­lo s návr­hmi v príp­rav­nom ko­na­ní)[ii]

***

(1) Úvod

Pred ro­kom sme moh­li byť sved­ka­mi to­ho, ako de­siat­ky elit­ných po­li­caj­tov ob­kľú­či­li a nás­led­ne ob­sa­di­li bu­do­vu is­tej spo­loč­nos­ti. A do bu­do­vy nás­led­ne pred ob­jek­tív­mi ka­mier es­kor­to­va­li jej kľú­čo­vé­ho náj­om­ní­ka.

Kuk­lá­či mie­ria sa­mo­pal­mi na neoz­bro­je­ných za­mes­tnan­cov náj­om­ní­ko­vej fir­my, zha­dzu­jú na zem vrát­ni­ka. Ka­me­ra v server­ovn­i do­kon­ca za­zna­me­ná jed­né­ho z čle­nov Lynx Com­man­da mie­ria­ce­ho zbra­ňou eš­te aj na server v ľu­dop­ráz­dnej mies­tnos­ti.

Mé­diá ve­le­bia od­váž­nych vy­šet­ro­va­te­ľov a pri­ná­ša­jú on­li­ne fot­ky a vi­deá z veľ­ko­le­pej ak­cie pro­ti náj­om­ní­ko­vi. Ve­rej­nosť tlies­ka. Po­li­ti­ci pí­šu re­zo­lút­ne fa­ce­boo­ko­vé sta­tu­sy. Re­dak­tor te­le­ví­zie spred bu­do­vy sú­du re­fe­ru­je o pre­cíz­nom roz­ho­do­va­ní sud­ky­ne vo vä­zob­nej ve­ci náj­om­ní­ka, ho­ci sa od­oh­rá­va za za­tvo­re­ný­mi dve­ra­mi. Sud­ky­ňa do­kon­ca pod­ľa ne­ho „eš­te pre­cíz­nej­šie vy­pra­co­vá­va od­ôvod­ne­nie svoj­ho roz­hod­nu­tia“; to od­ôvod­ne­nie, kto­ré v sku­toč­nos­ti stra­ny dos­ta­nú až o týž­deň.[iii] No a keď vza­tie do väz­by ozná­mia, no­vi­nár­ske „bie­le vra­ny“ bás­nia o zlo­me­ní vä­zu jed­né­mu z naj­vplyv­nej­ších ľu­dí na Slo­ven­sku, kto­ré­ho prí­pad pri­rov­ná­va­jú k Al Ca­po­ne­mu. A pre­ží­va­jú pri tom pred­čas­né Via­no­ce.[iv]

Nie, ne­ho­vo­rí­me o ak­čných scé­nach z ame­ric­ké­ho fil­mu, ani o so­cia­lis­tic­kom fil­mo­vom žur­ná­le ma­pu­jú­com mon­ster pro­ce­sy. Ho­vo­rí­me o slo­ven­skej reali­te a o tres­tnej ve­ci Ja­ros­la­va Haš­čá­ka me­diál­ne zná­mej ako kau­za „Ar­páš“ (kau­za údaj­né­ho ku­po­va­nia nah­ráv­ky Go­ri­la od ex-ria­di­te­ľa SIS Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša).

Kok­tail oča­ká­va­ní a dom­nie­nok ve­rej­nos­ti aj mé­dií, po­sil­ne­ných ra­zan­tnos­ťou po­lí­cie, ré­to­ri­kou po­li­ti­kov aj pr­vot­ným roz­hod­nu­tím sú­du, po­mo­hol Haš­čá­ko­vej vä­zob­nej kau­ze v rám­ci tzv. „proti­ko­rup­čnej“ je­se­ne 2020 vy­špl­hať sa na je­den z jej - na­po­kon len - zdan­li­vých vr­cho­lov. Vhod­ne pri­tom ilus­tru­júc ako sil­no je v slo­ven­skom spo­lo­čen­skom ve­do­mí, aj vďa­ka „tvor­com ve­rej­nej mien­ky“,vpe­ča­te­ná pred­sta­va, že up­lat­ne­ním väz­by sa spra­vod­li­vosť pre­sa­dzu­je pri­naj­men­šom z po­lo­vi­ce a po­tom to už pôj­de ako­si sa­mo, sme­rom k do­siah­nu­tiu vop­red ur­če­né­ho vý­sled­ku.

(2) O rok a nie­koľ­ko op­rav­ných pros­tried­kov nes­kôr

Emó­cie opad­li, po­cit pred­čas­né­ho „za­dos­ťu­či­ne­nia“ niek­to­rých „opi­nion-ma­ke­rov“ sa roz­ply­nul a mé­dia si naš­li iné vä­zob­né té­my. Z poh­ľa­du laic­kej ve­rej­nos­ti sa prí­pad zdan­li­vo ako­by opäť po­no­ril do še­ra. Až na jed­nu nes­po­chyb­ni­teľ­nú is­to­tu, a tou je ver­dikt sťaž­nos­tné­ho sú­du, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd zly­hal vo svo­jej kon­trol­nej fun­kcii ado väz­by bez­dô­vod­ne pos­lal dvoch ľu­dí.

Vy­vstá­va pre­to otáz­ka, kto­rá už v mé­diách ani na „fa­ce­boo­koch“ ne­re­zo­nu­je. Ako je mož­né, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd ne­vi­del to, čo nes­kôr úpl­ne jas­ne po­me­no­va­lo osem sud­cov Naj­vyš­šie­ho sú­du a ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor?[v]A naj­mä, či v prí­pa­de iš­lo o „bež­né“ ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tie ale­bo o lap­sus in­di­ku­jú­ci sys­té­mo­vú po­ru­chu. Ta­kú, kde už ne­pos­ta­čí in­di­vi­duál­na te­ra­pia (vý­rok op­rav­nej in­štan­cie), ale je pot­reb­ná sys­té­mo­vá lieč­ba.

(3) No tak si po­se­de­li pár týž­dňov vo väz­be ...

Sa­moz­rej­me, dá sa na­miet­nuť, že chy­by sa pred­sa stá­va­jú. Po­se­de­li si pár týž­dňov vo väz­be a pus­ti­li ich. Ke­by iš­lo o oby­čaj­né­ho člo­ve­ka, nik­to by to ne­rie­šil. Ak dá­me bo­kom tých „pár týž­dňov“ (kto­ré sa v inej ve­rej­ne zná­mej kau­ze na­tiah­li na viac ako je­den a pol ro­ka), ná­miet­ke sa dá sčas­ti pris­ved­čiť. Zná­me prí­pa­dy sú v hľa­dá­či­ku ve­rej­nos­ti, ve­nu­jú sa im vy­chy­te­ní ob­haj­co­via, ce­loš­tát­ne mé­diá a sú pred­me­tom roz­sia­hlej ve­rej­nej dis­ku­sie.

Len­že, ak už na sa­mom vr­cho­le ľa­dov­ca, vo svet­le ref­lek­to­rov, exis­tu­je via­ce­ro obe­tí zneu­ži­tia in­šti­tú­tu väz­by, koľ­ko je po­tom me­diál­ne nez­ná­mych prí­pa­dov zly­ha­ní súd­ne­ho kon­trol­né­ho sys­té­mu?„Oby­čaj­ní ľu­dia“, kto­rí­si svoj čas vo väz­be od­se­de­li/od­se­dia bez zá­uj­mu mé­dií, mô­žu zá­ro­veň ok­rem ab­sen­cie ve­rej­né­ho tla­ku dop­lá­cať aj na me­nej kva­lit­né práv­ne za­stú­pe­nie. Je aj pre­to prav­de­po­dob­né, že mno­hé prí­pa­dy „bež­né­ho“ zneu­ži­tia vä­zob­né­ho sys­té­mu ne­za­chy­tí fil­ter sťaž­nos­tné­ho, resp. ús­tav­né­ho sú­du.

Zly­há­va­nie kon­trol­né­ho sys­té­mu vo vä­zob­ných ve­ciach sa roz­hod­ne ne­tý­ka len pár ve­rej­ne zná­mych prí­pa­dov, a prá­ve pre­to si za­slú­ži oso­bit­nú po­zor­nosť. A tak­tiež dôk­lad­nú ana­lý­zu to­ho, akú vi­nu na zly­ha­niach ne­sie zle nas­ta­ve­ný sys­tém a akú jed­not­li­vé ľud­ské zly­ha­nie. Oba ty­py ne­dos­tat­kov sú od­strá­ni­teľ­né, kaž­dý však iným spô­so­bom.

Mi­mo­cho­dom, kto­rý z tých­to fak­to­rov vie­dol k zly­ha­niu kon­trol­nej fun­kcie sú­du vo vä­zob­nej ve­ci J. Haš­čá­ka a D. Ar­pá­šo­vej? Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru, ako ďa­lej bliž­šie vy­svet­lí­me, obid­va už spo­me­nu­té. V tom­to prí­pa­de to­tiž doš­lo k spo­je­niu

(i) sys­té­mu, kto­rý umož­ňu­je, aby sior­gá­ny čin­né v tres­tnom stí­ha­ní vop­red vy­bra­li sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a 

(ii) zá­sad­ných po­chy­be­ní v roz­ho­do­va­ní sud­ky­ne Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­ré nes­kôr, a to do­kon­ca dvak­rát, potvr­dil aj Naj­vyš­ší súd.

(4) Sud­co­via nie sú stro­je - dô­le­ži­tosť pra­vi­diel pri­de­ľo­va­nia ve­cí

Tvá­riť sa, že je jed­no, kto­ré­mu sud­co­vi vec na­pad­ne, zna­me­ná ig­no­ro­vať to, že sud­ca je v pr­vom ra­de člo­vek a až po­tom­sud­ca.[vi] Už na vy­so­kej ško­le štu­den­ti ve­dia, že ne­mu­sí byť jed­no, kto­rý uči­teľ ich skú­ša. Uni­ver­zit­né tam­ta­my ve­dia spo­ľah­li­vo spros­tred­ko­vať in­for­má­ciu, kto­rý z pe­da­gó­gov vy­ža­du­je príl­iš ve­ľa a u ko­ho „pre­le­zie kaž­dý“.

A keď sme už pri kau­ze Go­ri­la prob­lém roz­diel­ne­ho met­ra nev­do­jak ilus­tro­val hr­di­na rov­no­men­nej kni­hy To­ma Ni­chol­so­na Pe­ter tým­to vý­ro­kom: „Mu­se­li sme to ne­ja­ko za­oba­liť do to­ho lie­hu. Zdô­vod­ne­nie na­pí­sal môj šéf. Sud­ca schvá­li sko­ro všet­ko. Mu­se­la by tam byť na­pí­sa­ná ne­ja­ká úpl­ná hlú­posť, aby to sud­ca neschvá­lil.[vii]) (Iš­lo o ko­men­tár k pos­tu­pu Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by pri zís­ka­ní súh­la­su sú­du k od­po­čú­va­niu. Pred­met­ný súh­las sú­du bol nes­kôr zru­še­ný Ústav­ným sú­dom ako ne­zá­kon­ný).

Sa­moz­rej­me, po­dob­ne ako pri skú­ša­jú­cich na uni­ver­zi­te, pre väč­ši­nu  sud­cov roz­ho­du­jú­cich o od­po­čú­va­ní ur­či­te ne­mô­že pla­tiť, že u nich prej­de kaž­dá žia­dosť, kto­rá nie je prá­ve „úpl­nou hlú­pos­ťou“.Tak­že opäť tu ide len a len o prob­lém níz­ko nas­ta­ve­nej lat­ky u niek­to­rých z nich, kto­rých si tak žia­da­teľ pre vy­ba­ve­nie svo­jej ve­ci vie vy­brať napr. po­da­ním návr­hu na súd v správ­ny čas, prí­pad­ne ce­lou ba­té­riou po­da­ní, kto­ré sa v krát­kom ča­se ani riad­ne služ­bu­ko­na­jú­cim sud­com vy­ba­viť ne­da­jú.[viii]) Po­tom nao­zaj „sud­ca schvá­li všet­ko“.

Prá­ve na eli­mi­ná­ciu zly­há­va­nia ľud­ské­ho fak­to­ru pri pri­de­ľo­va­ní súd­nej agen­dy slú­ži v slo­ven­skom práv­nom po­riad­ku ná­hod­né pri­de­ľo­va­nie ve­cíp­ros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej po­da­teľ­ne. Pod­mien­ka ná­hod­né­ho vý­be­ru je spl­ne­ná, ak sa má vec pri­de­liť jed­né­mu z as­poň dvoch se­ná­tov, sa­mo­sud­cov ale­bo súd­nych úrad­ní­kov. Jej cie­ľom je prá­ve za­brá­niť to­mu, aby bo­lo mož­né v kon­krét­nej ve­ci ov­plyv­niť vý­ber zá­kon­né­ho sud­cu.

Z uve­de­né­ho pra­vid­la exis­tu­jú vý­nim­ky. Jed­nou je po­ru­cha sa­mot­nej tech­ni­ky, umož­ňu­jú­cej ná­hod­né pri­de­ľo­va­nie. Dru­hú de­fi­nu­je zá­kon ako „ne­mož­nosť pri­de­liť vec ná­hod­ným vý­be­rom, ak ide o pot­re­bu pri­de­le­nia ve­ci na roz­hod­nu­tie bez zby­toč­né­ho od­kla­du“. Prob­lém dru­hej vý­nim­ky za­čí­na vý­poč­tom prí­pa­dov, v kto­rých pod­ľa zá­ko­na mô­že ísť o prí­pa­dy bez­od­klad­né (ho­ci vždy a za kaž­dých okol­nos­tí v nich o bez­od­klad­nú pot­re­bu roz­ho­do­va­nia ísť ne­mu­sí) a pok­ra­ču­je prak­tic­kým up­lat­ňo­va­ním tej­to vý­nim­ky pri tvor­be a up­lat­ňo­va­ní rozvr­hov prá­ce jed­not­li­vých sú­dov.[ix])

Aj roz­ho­do­va­nie v tak zá­važ­nej otáz­ke, akou je vza­tie do väz­by, spa­dá do ok­ru­hu tých­to vý­ni­miek. Návr­hy pro­ku­rá­to­ra, o kto­rých má sud­ca roz­hod­núť, sa nep­ri­de­ľu­jú cez elek­tro­nic­kú po­da­teľ­ňu, ale v sú­la­de s rozvr­hom prá­ce a spô­so­bom v ňom ur­če­nom.[x]) No i na­priek upus­te­niu od elek­tro­nic­ké­ho pri­de­le­nia­ve­ci zá­kon o sú­doch po­ža­du­je, „aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí“.[xi] A tu je pes za­ko­pa­ný.

Roz­pis slu­žieb sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nia na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de sa zvy­čaj­ne vy­tvá­ra na ob­do­bie pol ro­ka, prí­pad­ne krat­šie ob­do­bie. Kon­krét­ny služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie (spo­lu s je­ho zá­stup­com) sa ur­ču­je na ob­do­bie jed­né­ho týž­dňa.[xii]) Pre ve­ci roz­ho­do­va­né v re­ži­me „slu­žieb“, te­da aj pre roz­ho­do­va­nie o návr­hov na vza­tie do väz­by, je tak vždy na da­ný týž­deň ur­če­ný iba je­den sud­ca a je­den zá­stup­ca, kto­rý pre­be­rie vý­kon služ­by v prí­pa­de náh­lej pre­káž­ky na stra­ne služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu (ta­kou je v zmys­le rozvr­hu prá­ce aj si­tuácia, ak by si služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca nes­ti­hol z ob­jek­tív­nych prí­čin prie­bež­ne vy­ba­vo­vať svo­je po­vin­nos­ti, vte­dy za­stu­pu­jú­ci sud­ca nas­tú­pi do služ­by pop­ri služ­bu­ko­na­jú­com sud­co­vi).

Vý­sled­kom tak­to nas­ta­ve­né­ho sys­té­mu je to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vop­red ve­dia, kto­rý sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie má v tom kto­rom týž­dni služ­bu.to spra­vid­la s ta­kým ča­so­vým pred­sti­hom,[xiii] že si mô­žu na­ča­so­vať vy­ko­na­nie pro­ces­ných úko­nov tak, aby bol návrh na vza­tie do väz­by pri­de­le­ný kon­krét­ne­mu sud­co­vi. Ta­ké­mu, kto­ré­ho prá­ve da­ný or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní z rôz­nych dô­vo­dov po­va­žu­je za „vhod­né­ho“.

Ro­zu­mie­me, že v si­tuá­cii náh­ly­mi okol­nos­ťa­mi de­ter­mi­no­va­nej po­li­caj­nej ak­cie, kto­rá nás­led­ne ve­die k za­dr­ža­niu oso­by pre niek­to­rý z dô­vo­dov väz­by, je prí­pad­né ma­na­žo­va­nie vý­be­ru sud­cu po­lí­ciou ob­me­dze­né; je ním skrát­ka ten, kto ak­tuál­ne slú­ži. Len­že mno­hé prí­pa­dy vä­zob­ných stí­ha­ní nie sú vy­ús­te­ním ta­ké­ho­to ty­pu po­li­caj­ných zá­sa­hov. Nao­pak, je oči­vid­né, že im zo stra­ny si­lo­vých zlo­žiek pred­chá­dza dlh­šia príp­ra­va. A v ta­kých prí­pa­doch vy­vstá­va na­lie­ha­vá otáz­ka, ako je za­bez­pe­če­ná zá­kon­ná po­žia­dav­ka (pod­ľa § 51 ods. 3 zá­ko­na o sú­doch), aby bo­la „vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí“.

A keď­že tá­to otáz­ka os­tá­va bez od­po­ve­de aj v prí­pa­doch, ke­dy sil­ne­jú in­dí­cie, že na­ča­so­va­nie ne­bo­lo ná­hod­né a ani ne­bo­lo vý­sled­kom ob­jek­tív­nych okol­nos­tí sa­mot­nej kau­zy,po­tom sa ne­mô­že­me ču­do­vať, že aj v od­bor­nej ve­rej­nos­ti sa čo­raz viac roz­ši­ru­je pres­ved­če­nie, že „pro­ces­né plá­no­va­nie“ je bež­nou sú­čas­ťou prá­ce or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.[xiv]) A že pro­ku­rá­tor v spolu­prá­ci s vy­šet­ro­va­te­ľom ter­mí­ny svo­jich zá­sa­hov a úko­nov pris­pô­so­bu­jú vop­red zná­me­mu rozvr­hu slu­žieb sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nie.

Na­viac, v sú­la­de s prin­cí­pom kon­ti­nui­ty, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý roz­ho­dol o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, zos­tá­va prís­luš­ný aj pre roz­ho­do­va­nie o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by, o návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by a o mno­hých ďal­ších úko­nochpríp­rav­nom ko­na­ní. Správ­ne zvo­le­ný sud­ca mô­že byť po­tom aj zá­ru­kou po­hodl­nej a ne­ru­še­nej spolu­prá­ce vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra so sud­com v rám­ci ce­lé­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia. Sa­mot­ná voľ­ba sud­cu a na­ča­so­va­nie úko­nov sa tak stá­va­jú dô­le­ži­tým stra­te­gic­kým kro­kom vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia.

(5) Ako to bo­lo v prí­pa­de „Ar­páš“?[xv]

V stre­du 25.11.2020, mi­mo­cho­dom deň po za­dr­ža­ní Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša v tres­tnej ve­ci „Ba­by­lon“, kon­tak­to­val ad­vo­ká­ta M. Škub­lu ko­le­ga J., kto­ré­ho pred­tým kon­tak­to­va­la vy­šet­ro­va­teľ­ka tí­mu Go­ri­la v sna­he zís­kať kon­takt na J.Haš­čá­ka. Krát­ko na to sa s M. Škub­lom spo­ji­la aj vy­šet­ro­va­teľ­ka sa­mot­ná.

Vy­šet­ro­va­teľ­ka v te­le­fo­nic­kej ko­mu­ni­ká­cii pô­so­bi­la tak, že sa ozý­va v (pre ňu) po­mer­ne na­lie­ha­vej zá­le­ži­tos­ti, keď­že dos­ta­la od ve­dú­cej tí­mu za úlo­hu, aby vec, ku kto­rej sa mal ko­nať vý­sluch J.Haš­čá­ka, bo­la vy­ba­ve­ná do Via­noc. Z ko­mu­ni­ká­cie M. Škub­la vy­ro­zu­mel, že vy­šet­ro­va­teľ­ka chce tú­to vec v tom­to ter­mí­ne aj pro­ces­ne uza­vrieť a chý­ba jej k to­mu aku­rát vý­sluch J. Haš­čá­ka.

Vy­šet­ro­va­teľ­ka vo vy­svet­ľo­va­ní svo­jej zá­le­ži­tos­ti pok­ra­čo­va­la tým, že ak­tuál­ne, keď­že nik­to z ko­le­gov zo špe­cia­li­zo­va­né­ho tí­mu nie je vraj k dis­po­zí­cii, ne­ma­la ako zís­kať kon­takt na pá­na Haš­čá­ka, a pre­to si ho mu­sí zhá­ňať ta­kým­to kom­pli­ko­va­ným spô­so­bom.

J.Haš­čák bol pri­tom pred vy­šet­ro­va­teľ­mi tí­mu Go­ri­la vy­po­ve­dať opa­ko­va­ne a tí si s ním vždy vop­red v dos­ta­toč­nom pred­sti­hu do­jed­ná­va­li ter­mí­ny vý­slu­chu, pí­som­ne, či te­le­fo­nic­ky. Aj pre­to uve­de­ný kr­ko­lom­ný spô­sob kon­tak­to­va­nia slu­žob­ne no­vej člen­ky špe­cia­li­zo­va­né­ho tí­mu M. Škub­lu pri­naj­men­šom prek­va­pil, ale pri­jal vy­šet­ro­va­teľ­ki­no vy­svet­le­nie.

Vy­šet­ro­va­teľ­kou tvr­de­ná na­lie­ha­vosť ve­ci sa ja­vi­la zvláš­tna aj v kon­texte to­ho, že ma­lo ísť o vý­sluch pod­ľa § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku oh­ľa­dom do­po­siaľ (v tom ča­se viac ako dva ro­ky) ne­vy­ba­ve­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia Na­dá­cie Za­stav­me ko­rup­ciu eš­te z ro­ku 2018 (!!!).[xvi]

J. Haš­čá­ko­vi bo­li nás­led­ne pros­tred­níc­tvom M. Škub­lu vy­šet­ro­va­teľ­kou po­núk­nu­té ter­mí­ny vý­slu­chov. Av­šak vý­luč­ne v týž­dni od 30.11.- 6.12.2020. Mož­nosť účas­ti na vý­slu­chuv ča­se pred ale­bo po tom­to ča­so­vom úse­ku vy­šet­ro­va­teľ­ka jed­noz­nač­ne od­miet­la. Vy­šet­ro­va­teľ­ka zá­ro­veň tr­va­la na tom, aby sa vý­sluch us­ku­toč­nil v do­po­lud­ňaj­ších ho­di­nách, keď­že ako uvied­la, ta­ký­to úkon bu­de ne­ja­ký čas tr­vať.

Na­po­kon však – prek­va­pi­vo - ak­cep­to­va­la skor­ší z dvoch navr­hnu­tých ter­mí­nov (1.12.2020 o 15:00 a 3.12.2020 o 8:30), kto­ré jej J.Haš­čák po­nú­kol po­čas ňou pre­fe­ro­va­né­ho týž­dňa. A to aj keď iš­lo o poo­bed­ňaj­ší ter­mín.

Ako sa nes­kôr uká­za­lo, doo­bed­ňaj­ší ter­mín by mal svo­je opod­stat­ne­nie, le­bo to, čo ma­lo v sku­toč­nos­ti „dlh­šie“ tr­vať, bol nie vý­sluch v pred­príp­rav­nom ko­na­ní, ale za­dr­ža­nie J.Haš­čá­ka, pre­hliad­ka kan­ce­lár­skych pries­to­rov v Di­gi­tal Par­ku II a je­ho vý­sluch už v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v inej tres­tnej ve­ci („Ar­páš“). Tie­to sku­toč­ne za­mýš­ľa­né a vop­red prip­ra­ve­né úko­ny (ob­vi­ne­nie a prí­kaz na vy­ko­na­nie pre­hliad­ky do­ru­če­né o 16., resp. 17. ho­di­ne J.Haš­čá­ko­vi ma­li cca 30 strán textu) na­po­kon skon­či­li až nad­rá­nom dňa 2.12.2021 zrej­me aj vďa­ka to­mu, že za­dr­ža­nie J. Haš­čá­ka sa us­ku­toč­ni­lo „až“ o 16.00 hod. 

Prie­beh vý­slu­chu J.Haš­čá­ka dňa 1.12.2020 vo ve­ci tres­tné­ho ozná­me­nia spo­me­nu­tej na­dá­cie len umoc­nil cel­ko­vý do­jem z aj inak veľ­mi neš­tan­dar­dné­ho sprá­va­nia vy­šet­ro­va­teľ­ky. Ob­sa­ho­vo pri­po­mí­nal ne­ši­kov­ný po­kus o zdr­žo­va­ciu tak­ti­ku. Vy­šet­ro­va­teľ­ka sa pý­ta­la na sku­toč­nos­ti, kto­ré jej už mu­se­li byť zná­me,[xvii] mno­ho prip­ra­ve­ných otá­zok (kto­ré ma­la na pa­pie­ri na­pí­sa­né pred se­bou) ani ne­po­lo­ži­la (sa­ma uvied­la, že sú zby­toč­né) a ce­lý vý­sluch aj s pou­če­ním a“small tal­kom” tr­val ne­ce­lú ho­di­nu. To bo­lo úpl­ne v roz­po­re s pô­vod­ne avi­zo­va­ným dl­hším ča­som tr­va­nia vý­slu­chu.

„Vý­sluch“ bol ukon­če­ný pod­pi­som zá­pis­ni­ce zo stra­ny inej vy­šet­ro­va­teľ­ky - ve­dú­cej tí­mu Go­ri­la (ako sved­ka úko­nu). Tá ih­neď po pod­pi­se zá­pis­ni­ce opus­ti­la mies­tnosť, aby sa vzá­pä­tí vrá­ti­la v sprie­vo­de oz­bro­je­ných prís­luš­ní­kov po­lí­cie, už ale za úče­lom do­ru­če­nia ob­vi­ne­nia a za­dr­ža­nia J. Haš­čá­ka, kto­ré, ako sa nes­kôr uká­za­lo, bo­lo nap­lá­no­va­né na 16.00 ho­di­nu. Na tú is­tú ho­di­nu bol nap­lá­no­va­ný aj za­čia­tok veľ­ko­le­pej pre­zen­tá­cie si­ly a me­diál­nej šou v jed­nom - tzv. “bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky” v pries­to­roch spo­loč­nos­ti Pen­ta. (Do dneš­né­ho dňa ne­bo­lo zo stra­ny zod­po­ved­ných osôb pos­kyt­nu­té vy­svet­le­nie, čo to vlas­tne tá „bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka“ je a kto­rá práv­na nor­ma ta­ký­to in­šti­tút up­ra­vu­je.) Pre úpl­nosť uvá­dza­me, že návrh na vza­tie do väz­by J.Haš­čá­ka bol po­da­ný dňa 3.12.2020 a roz­hod­nu­tie ŠTS o väz­be bo­lo vy­da­né nas­le­dov­ný deň, t.j. 4.12.2020.

Ak ce­lú zá­le­ži­tosť hod­no­tí­me s od­stu­pom ča­su a z poh­ľa­du „šir­šej spo­lo­čen­skej per­spek­tí­vy“, od­miet­nu­tie ter­mí­nu dňa 3.12.2020 vy­šet­ro­va­teľ­kou, ma­lo svo­ju, ho­ci svoj­skú, lo­gi­ku. V dňoch 5. - 6.12.2020 to­tiž roz­ho­do­va­la tá is­tá sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie vo ve­ci Mi­lan Lu­čan­ský a spol. (ak­cia Ju­dáš). Iš­lo o se­dem ob­vi­ne­ných. Z hľa­dis­ka hos­po­dár­nos­ti a za­ťa­že­nos­ti sud­ky­ne ŠTS bo­lo zrej­me pot­reb­né vec J.Haš­čá­ka a D.Ar­pá­šo­vej vy­ba­viť skôr. Čo ta­ké­to viac ako len in­dí­cie vy­po­ve­da­jú o pro­ces­nom plá­no­va­ní, ško­da do­dá­vať.

Príz­vu­ku­je­me, že Trest­ný po­ria­dok úkon si­mu­lo­va­nia vý­slu­chu oso­by, ho­ci aj v pred­príp­rav­nom ko­na­ní, za úče­lom jej po­hodl­né­ho za­dr­ža­nia a ob­vi­ne­nia v inej ve­ci, ne­poz­ná. Ak sa ta­ký­to úkon na­vy­še us­ku­toč­ní pod­ľa vop­red sta­no­ve­né­ho ča­so­vé­ho har­mo­nog­ra­mu zo­syn­chro­ni­zo­va­né­ho nie­len s iný­mi zlož­ka­mi po­lí­cie a pro­ku­ra­tú­ry, ale aj s mé­dia­mi, nas­ved­ču­je to to­mu, že vy­šet­ro­va­teľ­ky k vý­kla­du vlas­tných op­ráv­ne­ní pris­tu­pu­jú v du­chu hes­la „účel svä­tí pros­tried­ky“.[xviii] Ta­ká zá­sa­da však za­tiaľ, vďa­ka bo­hu, nie je sú­čas­ťou náš­ho tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, a as­poň na pa­pie­ri pla­tí zá­sa­da stí­ha­nia len zo zá­kon­ných dô­vo­dov (a spô­so­bom, kto­rý sta­no­ví zá­kon).

(6) Mo­lo­to­vov kok­tejl - keď sa zle nas­ta­ve­ný sys­tém spo­jí so zly­ha­ním ľud­ské­ho fak­to­ra

Aby sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie mo­hol ob­vi­ne­né­ho vziať do ko­lúz­nej väz­by, mu­sí byť pres­ved­če­ný, že tres­tné stí­ha­nie nie je (laic­ky po­ve­da­né) pos­ta­ve­né „úpl­ne na vo­de“ a že exis­tu­je reál­ne ri­zi­ko ma­re­nia vy­šet­ro­va­nia zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho. Obe tie­to pod­mien­ky mu­sia pro­ku­rá­tor a naj­mä súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be pres­ved­či­vo a kon­krét­ne zdô­vod­niť.

A tu sa dos­tá­va­me do še­dej zó­ny po­le­mík o tom, ke­dy je a ke­dy nie je roz­hod­nu­tie o väz­be kon­krét­ne a pres­ved­či­vé. Jed­no­duch­šie, než de­fi­no­vať od­po­veď na tú­to otáz­ku po­zi­tív­nym spô­so­bom, ob­vyk­le bý­va prís­tup opač­ný – de­fi­no­vať ke­dy roz­hod­nu­tie tým­to po­žia­dav­kám roz­hod­ne ne­zod­po­ve­dá.

Aj bez roz­sia­hlych práv­nych ana­lýz je zrej­mé, že pos­lať člo­ve­ka do väz­by len pre­to, že pred viac ako pät­nás­ti­mi rok­mi vy­ko­ná­val ne­ja­kú prá­cu, je ar­bit­rár­ne. Prá­ve to sa však v prí­pa­de Da­ny Ar­pá­šo­vej sta­lo. Dô­vo­dom na ko­lúz­nu väz­bu v jej prí­pa­de bo­la to­tiž sku­toč­nosť, že pred pät­nás­ti­mi rok­mi pra­co­va­la v Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be. Keď­že ma­la zna­losť me­tód vy­šet­ro­va­nia a do­ku­men­to­va­nia tres­tnej čin­nos­ti a zís­ka­la kon­tak­ty na iných prís­luš­ní­kov Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, sud­ky­ňa po­va­žo­va­la za pot­reb­né tú­to – mi­mo­cho­dom - on­ko­lo­gic­kú pa­cien­tku, stí­hať vä­zob­ne. Len pre úpl­nosť pri­po­meň­me, že pa­ni D. Ar­pá­šo­vá od­iš­la z taj­nej služ­by v augus­te 2006, t.j. uve­de­né schop­nos­ti, skú­se­nos­ti a kon­tak­ty si pod­ľa mien­ky sud­ky­ne udr­ža­la aj po 14 ro­koch, ho­ci v ko­na­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný žiad­ny dô­kaz, že by aj na­ďa­lej udr­žia­va­la kon­tak­ty s bez­peč­nos­tnou ko­mu­ni­tou.

Je zrej­mé, že tak­to všeo­bec­ne for­mu­lo­va­ný vä­zob­ný dô­vod je mož­né vztiah­nuť aj na všet­kých po­li­caj­tov, pro­ku­rá­to­rov, sud­cov, ale aj ad­vo­ká­tov. Všet­ci z nich ma­jú znač­nú zna­losť me­tód vy­šet­ro­va­nia a do­ku­men­to­va­nia tres­tnej čin­nos­ti, a zá­ro­veň pri vý­ko­ne svo­jej pro­fe­sie priš­li do kon­tak­tu s množ­stvom osôb z tej­to ob­las­ti.

Há­dam aj pre­to ne­dáv­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du vo ve­ci R. Ku­ru­ca,[xix] kto­rý ra­zan­tne od­mie­tol za­lo­že­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du len na „abstrak­tných do­ha­doch“ spo­je­ných vý­luč­ne s mi­nu­lým pra­cov­ným pô­so­be­ním ob­vi­ne­né­ho, ukon­čí po­chyb­nú prax tých špe­ciál­nej­ších zlo­žiek pro­ku­ra­tú­ry, kto­ré pre­zu­mu­jú vä­zob­né dô­vo­dy, po­kým nie sú kon­krét­ne vy­vrá­te­né, v du­chu zá­sa­dy „príl­eži­tosť ro­bí zlo­de­ja“.[xx]

A mož­no prá­ve v nad­väz­nos­ti na pred­met­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du, tá is­tá sud­ky­ňa už pri roz­ho­do­va­ní o vä­zob­nom stí­ha­ní bý­va­lých po­li­caj­tov a prís­luš­ní­kov KUF­Su (ak­cia Agen­tú­ra) ar­gu­men­tu­je úpl­ne opač­ne ako pred ro­kom ar­gu­men­to­va­la v prí­pa­de D. Ar­pá­šo­vej. A to tak, že „na po­sa­de­nie ob­vi­ne­ných do väz­by nes­ta­čí ar­gu­ment o tom, kde v mi­nu­los­ti pra­cov­ne pô­so­bi­li[xxi].

Roz­hod­nu­tie stí­hať vä­zob­ne J. Haš­čá­ka bo­lo za­se od­ôvod­ne­né ok­rem iné­ho tým, že v por­tfó­liu Pen­ty sú aj mé­diá. Z to­ho po­tom vy­ply­nul zá­ver o exis­ten­cii dô­vod­nej oba­vy, že by mo­hol „sys­te­ma­tic­ky a so­fis­ti­ko­va­ne us­mer­ňo­vať vy­da­va­teľ­skú čin­nosť tak, aby vý­sled­kom bo­lo zo­sú­la­de­nie vý­po­ve­dí sved­kov a ob­vi­ne­ných vje­ho pros­pech“. Ak by ten­to dô­vod mal vy­ho­vo­vať po­žia­dav­ke kon­krét­nos­ti a pres­ved­či­vos­ti, po­tom by na zá­kla­de ob­dob­ných dô­vo­dov bo­lo mož­né vä­zob­ne stí­hať nie­len ma­ji­te­ľov mé­dií, ale aj no­vi­ná­rov sa­mot­ných. Keď­že tí sú čas­to eš­te vplyv­nej­ší ako sa­mot­ní ma­ji­te­lia - a ver­te, či nie - po­dak­to­rí z nich sa tres­tné ve­ci ov­plyv­ňo­vať aj sna­žia.[xxii] Ten­to vä­zob­ný dô­vod by tiež mo­hol byť pou­ži­tý aj na blo­ge­rov, in­stag­ra­mo­vo-fa­ce­boo­ko­vých pris­pie­va­te­ľov a všet­kých, kto­rí sa vo ve­rej­nom pries­to­re vy­jad­ru­jú a ma­jú čas­tok­rát mno­ho­ná­sob­ne väč­ší do­sah na ve­rej­nú mien­ku než „mainstrea­mo­ví“ no­vi­ná­ri.

Veľ­mi zlým vti­pom bol však ďal­ší dô­vod vä­zob­né­ho stí­ha­nia, kto­rý chcel byť napl­ne­ním ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by v po­do­be dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia. Tres­tné stí­ha­nie v kau­ze Ar­páš to­tiž za­lo­ži­la vy­šet­ro­va­teľ­ka na neo­ve­re­nom texte ano­nym­né­ho pô­vo­du, kto­rý sa ob­ja­vil na inter­ne­te. Inak po­ve­da­né, na kle­be­te. Ale aj tá kle­be­ta ne­bo­la len ta­ká oby­čaj­ná.

Eš­te raz a po­ma­ly. Kým v iných vä­zob­ných kau­zách má pro­ku­ra­tú­ra as­poň ka­júc­ni­ka, ho­ci len je­di­né­ho, nep­re­ve­re­né­ho, sved­čia­ce­ho pri­tom o nie­čom, čo po­čul na chod­be Jus­ti­čá­ku, v tom­to (Haš­čá­ko­vom, Ar­pá­šo­vej) prí­pa­de ne­bol ani len ten­to dô­kaz­ný ka­júc­nic­ký „luxus“ s inak nep­re­ve­re­ným sve­dec­tvom z dru­hej ru­ky (kto­ré mi­mo­cho­dom sta­čí, ho­ci len do­čas­ne, aj na stí­ha­nie napr. sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du[xxiii]).

V Haš­čá­ko­vej kau­ze si OČTK to­tiž mu­se­li vy­sta­čiť len s ano­nym­nou in­for­má­ciou z mar­ca 2007 nez­ná­me­ho pô­vo­du, ob­sa­hu­jú­cou tvr­de­nie nez­ná­mej oso­by, že iná, v in­for­má­cii me­no­va­ná oso­ba ma­la tvr­diť, že má (ďal­šiu) in­for­má­ciu o tom, že is­té nah­ráv­ky bo­li vy­ne­se­né z taj­nej služ­by a „pre­da­né“ ob­vi­ne­né­mu za úp­la­tok od ďal­šie­ho ob­vi­ne­né­ho.

Po­lí­cia však ne­ma­la k dis­po­zí­cii ani len sve­dec­tvo tej­to „inej me­no­va­nej“ oso­by, kto­ré by naj­skôr uká­za­lo, že aj tá­to oso­ba – ak vô­bec – má in­for­má­cie za­se len z dru­hej ale­bo mož­no tre­tej prí­pad­ne aj štvr­tej ru­ky. Pri­naj­men­šom opak (že by ma­la o nich pria­mu ve­do­mosť) zo zis­te­ní po­lí­cie ne­vyp­lý­val.

Inak po­ve­da­né, po­lí­cii pos­ta­či­lo na inter­ne­te na­pí­sa­né, sve­dec­kou vý­po­ve­ďou ani inak ne­ve­ri­fi­ko­va­né dom­ne­lé „sve­dec­tvo“ z tre­tej (!!!) ru­ky. Na­vy­še sve­dec­tvo sta­ré údaj­ne 13 ro­kov a na inter­ne­te zve­rej­ne­né 9 ro­kov, kto­ré za to­to ča­so­vé ob­do­bie stí­ha­jú­ce štát­ne or­gá­ny nep­re­ve­ri­li. Po­lí­cia ma­la te­da tvr­de­nie nez­ná­mej oso­by, že is­tá iná, už zná­ma oso­ba ma­la nie­čo tvr­diť, čo naj­skôr ani sa­ma „ne­nav­ní­ma­la“ svo­ji­mi zmys­la­mi a ne­bo­lo ani zrej­mé, aké in­for­mač­né zdro­je k ta­kým­to tvr­de­niam vô­bec má, ak te­da tie­to tvr­de­nia vô­bec nie­ke­dy vy­slo­vi­la. A to­to „tvr­de­nie“ pou­ži­la po­lí­cia na ob­vi­ne­nie a pro­ku­ra­tú­ra so súh­la­som sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie aj na vä­zob­né stí­ha­nie. A uro­bi­li tak nie­len bez pre­ve­re­nia sve­dec­tva o ob­sa­hu ta­kej­to in­for­má­cie, ale aj bez sa­mot­né­ho zís­ka­nia ta­ké­ho­to sve­dec­tva. 

Keď­že dôs­led­né ove­re­nie uve­de­nej in­for­má­cie moh­lo viesť k zis­te­niu, že šlo o tzv. „spra­vo­daj­skú in­for­má­ciu“ (to sa v ano­nym­nej in­for­má­cií tvr­dí, ho­ci ce­lý a úpl­ný ob­sah tvr­de­nej spra­vo­daj­skej in­for­má­cie z 19.3.2007 ne­bol nik­dy pred­lo­že­ný), tre­ba si pri­po­me­núť, čo to spra­vo­daj­ská in­for­má­cia– v tom­to prí­pa­de z di­el­ne spra­vo­daj­skej služ­by - vlas­tne „dô­kaz­ne“ je. Asi naj­lep­šie je ci­to­vať náš­ho sú­čas­né­ho mi­nis­tra vnút­ra Ro­ma­na Mi­kul­ca, keď hod­no­til spra­vo­daj­skú in­for­má­ciu taj­nej služ­by o údaj­ných prak­ti­kách vy­šet­ro­va­te­ľov NA­KA: „Spra­vo­daj­ská in­for­má­cia má ďa­le­ko od dô­ka­zu, po­doz­re­nia sa mu­sia pre­ve­riť.“[xxiv] A v Haš­čá­ko­vej a Ar­pá­šo­vej kau­ze bo­lo tre­ba na­vy­še pre­ve­riť aj to, čo vô­bec tá­to spra­vo­daj­ská in­for­má­cia ho­vo­rí, keď­že jej ce­lý ob­sah ne­bol zná­my.

A ho­ci súd v ko­na­ní o väz­be dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia hod­no­tí len veľ­mi povr­chne, po­chy­be­nie, kto­ré­ho sa v tom­to sme­re do­pus­til Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, bo­lo tak zjav­né, že sťaž­nost­ný súd po­va­žo­val za pot­reb­né pri­po­me­núť Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, že dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né oprieť len o kle­be­tu, na­viac ni­ja­ko neo­ve­re­nú.

V prí­pa­de tres­tné­ho stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej bo­la ab­sen­cia dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia eš­te viac vy­puk­lej­šia. A na­priek kri­ti­ke v roz­hod­nu­tí sťaž­nos­tné­ho sú­du sa do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti po­da­né vo­či to­mu roz­hod­nu­tiu opä­tov­ne s otáz­kou dô­vod­nos­ti stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej vô­bec ne­vys­po­ria­da­lo. Ako to­tiž uvie­dol do­vo­la­cí se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du dňa 20.9.2021: „po­kiaľ ide o ob­vi­ne­nú PaedDr. Da­nu Ar­pá­šo­vú, v do­vo­la­ní ab­sen­tu­je aká­koľ­vek ar­gu­men­tá­cia sme­ru­jú­ca k dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­nej, keď­že mi­nis­ter­ka sa vý­luč­ne za­me­ra­la na oso­bu ob­vi­ne­né­ho Mgr. Ja­ros­la­va Haš­čá­ka.“ 

Aj vzhľa­dom na ten­to oči­vid­ne zneu­ží­va­jú­ci prís­tup štát­nej ma­ši­né­rie vo­či ob­vi­ne­nej D. Ar­pá­šo­vej je mož­né klásť si už ani nie otáz­ku, do akej mie­ry za­vre­tie man­žel­ky Ľ. Ar­pá­ša do väz­by a nes­kor­šie na­ťa­ho­va­nie neis­to­ty oh­ľa­dom jej väz­by po­mo­cou laj­dác­ky kon­ci­po­va­né­ho do­vo­la­nia (4.12.2020 – 20.9.2021) bo­lo for­mou nát­la­ku na skôr vä­zob­ne stí­ha­né­ho Ľ. Ar­pá­ša, le­bo ne­po­chyb­ne to­to vä­zob­né stí­ha­nie aj nes­kor­šie do­vo­la­nie ta­kým­to pros­tried­kom hru­bé­ho nát­la­ku vo­či nej (a ne­mu) bo­lo; inak sa to­tiž ne­dá lo­gic­ky vy­svet­liť. Ale otáz­ku tre­ba po­lo­žiť inak: akú mie­ru reš­pek­tu k ob­vi­ne­né­mu ako ľud­skej by­tos­ti na­da­nej ľud­ský­mi prá­va­mi a nes­po­chyb­ni­teľ­ným prá­vom na za­cho­va­nie svo­jej dôs­toj­nos­ti a osob­nej in­teg­ri­ty vô­bec po­ží­va­jú tí, kto­rí bo­li ochot­ní sa pod ta­ké­to pro­ces­né úko­ny vô­bec pod­pí­sať, keď sa neob­ťa­žo­va­li – zrej­me pre za­nep­ráz­dne­nosť iný­mi kau­za­mi - vy­svet­le­ním, v čom má spo­čí­vať dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej, kto­rej väz­bu navr­ho­va­li.

Po­kiaľ sa to­tiž sta­ne ľud­ská by­tosť, jej ele­men­tár­na dôs­toj­nosť, len pros­tried­kom pre do­sa­ho­va­nie pro­ces­ných cie­ľov, tak ta­kú­to „spra­vod­li­vosť“ si nao­zaj štát mô­že ob­raz­ne po­ve­da­né str­čiť za klo­búk.  

(7) O dva týž­dne nes­kôr - dvo­ji­tý ki­lo­me­ter

O dva týž­dne nes­kôr tá is­tá sud­ky­ňa roz­ho­do­va­la v  kau­ze „Slo­ven­ský Texas“ ale­bo „JO­PI“. S prí­pa­dom „Ar­páš“ tú­to vec spá­ja oso­ba sud­ky­ne, kto­rá ma­la po dvoch týž­dňoch už opäť na­ria­de­nú po­ho­to­vosť po kon­tro­ver­znej zme­ne roz­pi­su slu­žieb.[xxv] A zá­ro­veň ich spá­ja sku­toč­nosť, že otáz­ky, s kto­rý­mi sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a aj sud­ca mu­se­li v oboch kau­zách vy­spo­ria­dať, bo­li ob­dob­né. Tiež bo­lo za­ují­ma­vé, že v oboch prí­pa­doch vznik­lo po­doz­re­nie z pro­ces­né­ho plá­no­va­nia; v kau­ze slo­ven­ských Texasa­nov za­is­ťo­va­cie úko­ny, kto­ré pre nep­rí­tom­nosť šta­tu­tá­rov dňa 30. 11. 2020 ne­vied­li k ich za­dr­ža­niu, bo­li dovŕše­né o dva týž­dne, 14.12.2020, v pr­vý deň mi­mo­riad­ne pri­de­le­nej služ­by tej is­tej po­ho­to­vos­tnej sud­ky­ne. 

Ale to všet­ko bo­la zrej­me len ná­ho­da a zdan­li­vá po­dob­nosť (as­poň to­mu chce­me ve­riť), veď na­po­kon aj súd k tej­to dru­hej ve­ci pris­tú­pil di­amet­rál­ne od­liš­ne. Keď­že kaž­dý prí­pad má svo­je špe­ci­fi­ká.[xxvi]

V oboch prí­pa­doch sa roz­ho­do­va­lo o vä­zob­nom stí­ha­ní pre nie­koľ­ko ro­kov sta­ré skut­ky. V kau­ze Ar­páš bol od­stup od údaj­né­ho spá­chania skut­kov 15 ro­kov, v kau­ze JO­PI 2 ro­ky. Ob­ha­jo­ba v oboch prí­pa­doch ar­gu­men­to­va­la tým, že po tak dl­hom ča­se už neexis­tu­je ri­zi­ko ko­lú­zie. V prí­pa­de Ar­páš ten­to ča­so­vý as­pekt a ná­miet­ky ob­ha­jo­by súd ig­no­ro­val. V prí­pa­de JO­PI už ten­to as­pekt pri za­miet­nu­tí návr­hu na väz­bu za­vá­žil na­priek 7-krát krat­šej do­be, o kto­rú sa opie­ral.

V oboch prí­pa­doch bo­la oba­va z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia od­ôvod­ňo­va­ná aj cha­rak­te­rom tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá bo­la pred­me­tom vy­šet­ro­va­nia. V kau­ze Ar­páš pro­ku­rá­tor skut­ky, pre kto­ré bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, cha­rak­te­ri­zo­val ako ko­lúz­ne (zís­ka­va­nie spra­vo­daj­ských in­for­má­cií, ich zbie­ra­nie a vy­uží­va­nie vo vlast­ný, aj ma­jet­ko­vý pros­pech). V kau­ze JO­PI iný pro­ku­rá­tor uvá­dzal, že je dô­vod­né pred­pok­la­dať, že ob­vi­ne­ní sa ko­lúz­ne­ho ko­na­nia do­pus­ti­li už tým, že si ko­rup­čným sprá­va­ním za­bez­pe­čo­va­li pos­tu­py v tres­tnom ko­na­ní vo svoj pros­pech a sna­ži­li sa aj o za­me­dzenie ďal­ších štá­to­mo­cen­ských opat­re­ní vo­či nim, čím vzni­ká opod­stat­ne­ná oba­va, že tak­to mô­žu pos­tu­po­vať a pô­so­biť aj vo­či iným sved­kom, ale­bo iným spô­so­bom ma­riť ob­jas­ňo­va­nie ich tres­tnej čin­nos­ti.

V kau­ze Ar­páš sa sud­ky­ňa v pl­nej mie­re s ar­gu­men­tmi pro­ku­rá­to­ra sto­tož­ni­la: „z do­po­siaľ za­do­vá­že­ných dô­ka­zov vy­plý­va lo­gic­ký zá­ver, že ob­vi­ne­ní ma­li v tej­to tres­tnej ve­ci ko­nať so­fis­ti­ko­va­ným spô­so­bom, aj za po­mo­ci ďal­ších osôb a je da­ný pred­pok­lad, že s ni­mi aj na­ďa­lej spolu­pra­cu­jú“. Kto­ré ďal­šie oso­by to ma­li byť už sud­ky­ňa bliž­šie neš­pe­ci­fi­ko­va­la. Rov­na­ko ako ne­bo­lo bliž­šie zdô­vod­ne­né čo to bol za „pred­pok­lad“, kto­rý pod­po­ril neob­lom­ný zá­ver sud­ky­ne o bliž­šie neur­če­nej spolu­prá­ci.

V kau­ze JO­PI tá is­tá sud­ky­ňa uvied­la: „po­kiaľ iš­lo o tie ak­ti­vi­ty ob­vi­ne­ných, kto­ré ozna­čo­val pro­ku­rá­tor za už ko­lúz­ne a kto­ré zá­ro­veň tvo­ri­li kon­krét­ny pod­klad pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, súd sa sto­tož­nil s ná­zo­rom ob­ha­jo­by, že tie­to eš­te bu­dú pod­ľa sku­toč­nos­tí zná­mych z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pred­me­tom vy­šet­ro­va­nia“.

V oboch prí­pa­doch ne­bo­li špe­ci­fi­ko­va­né oso­by, vo­či kto­rým ma­la byť da­ná oba­va z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia. Ten­to ne­dos­ta­tok bol ob­ha­jo­bou na­mie­ta­ný v oboch kau­zách. Ako dô­vod pre nev­za­tie ob­vi­ne­ných do väz­by však bol sud­ky­ňou zoh­ľad­ne­ný len v kau­ze JO­PI. V kau­ze Ar­páš sud­ky­ňa pot­re­bu eš­te raz vy­po­čuť už vy­po­ču­tých sved­kov a vy­po­čuť aj rad (ne­kon­kre­ti­zo­va­ných) ďal­ších nao­pak po­va­žo­va­la len za ďal­ší dô­vod ko­lúz­nej väz­by.

V tom­to sme­re si ne­mož­no od­pus­tiť nas­le­dov­nú úva­hu: Asi ťaž­ko mož­no oča­ká­vať, že by sved­ko­via, kto­rí už raz bo­li v ko­na­ní vy­po­ču­tí, me­ni­li svo­je vý­po­ve­de. Iba­že by im k to­mu niek­to dal pád­ny dô­vod. J.Haš­čák ani D.Ar­pá­šo­vá tak však ne­ma­li žiad­nu mo­ti­vá­ciu ro­biť, pre­to­že do­po­siaľ vy­po­ču­tí sved­ko­via vô­bec ne­potvr­dzo­va­li po­doz­re­nia vo­či nim. Ak te­da J.Haš­čák a D.Ar­pá­šo­vá ne­ma­li mo­ti­vá­ciu sved­kov ov­plyv­ňo­vať, a na­priek to­mu bo­li vza­tí do väz­by, po­tom je na mies­te si po­lo­žiť otáz­ku, či sku­toč­ným cie­ľom toh­to pos­tu­pu ne­moh­lo byť nao­pak vy­tvo­riť pries­tor pre spolu­prá­cu zo stra­ny v tom ča­se už v inej ve­ci vä­zob­ne stí­ha­né­ho ob­vi­ne­né­ho Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša.

Ta­ký­to do­jem pod­po­ru­je aj ďal­ší pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré Ľ. Ar­pá­ša vy­po­ču­li až po tom, čo je­ho man­žel­ka, on­ko­lo­gic­ky cho­rá pa­cien­tka, bo­la se­dem­násť dní vä­zob­ne stí­ha­ná. Aký bol dô­vod ča­kať 17 dní na vý­po­veď oso­by, kto­rá bo­la pl­ne v mo­ci or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní? A keď Ľ.Ar­páš ani po­tom ako mu zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní bol do­pria­ty ten­to veľ­ký ča­so­vý pries­tor na to, aby si dob­re pre­mys­lel, ako bu­de vy­po­ve­dať, vo svo­jej vý­po­ve­di ne­potvr­dzo­val sku­toč­nos­ti uvá­dza­né v ob­vi­ne­ní, vy­šet­ro­va­teľ­ka je­ho vý­sluch pre­ru­ši­la a od­ro­či­la bez po­lo­že­nia je­di­nej otáz­ky. A do dňa zru­še­nia ob­vi­ne­nia­je­ho vý­sluch ne­do­kon­či­la.

Ta­ký­to do­jem ďa­lej pod­po­ru­je aj po­nu­ka „spolu­prá­ce“ J. Haš­čá­ko­vi, ad­re­so­va­ná už dňa 2.12.2020 oso­bou, kto­rej dneš­né pos­ta­ve­nie ta­ké­to po­nu­ky už umož­ňu­je ob­vi­ne­ným pred­kla­dať cel­kom ofi­ciál­ne, ho­ci v tom ča­se to bol náš ko­le­ga ob­haj­ca. In­for­má­cia o „po­nu­ke na spolu­prá­cu“ bo­la ob­sa­hom ob­ha­job­ných po­da­ní vo ve­ci „Ar­páš“.

(8) Ko­neč­ná za­stáv­ka – pro­sím vy­stúp­te

Jed­ným z hlav­ných prin­cí­pov prá­va pô­so­bia­cim na­prieč ce­lým spek­trom práv­nej úp­ra­vy je prin­cíp práv­nej is­to­ty. Ten sa v tres­tnom ko­na­ní pre­mie­ta naj­mä do zá­ru­ky, že v skut­ko­vo ob­dob­ných si­tuáciách sa k ich rie­še­niu bu­de pris­tu­po­vať po­dob­ne. Pre­to, ak tá is­tá sud­ky­ňa v dvoch prí­pa­doch s ča­so­vým od­stu­pom dvoch týž­dňov vy­hod­no­ti­la ob­dob­né otáz­ky roz­diel­ne, je le­gi­tím­ne sa pý­tať, pre­čo?

Ďal­ší z kľú­čo­vých prin­cí­pov je „fair trial“. Bez napl­ne­nia ga­ran­cií spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su už niet vä­zob­né­ho prá­va, exis­tu­je len vä­zob­ná svoj­vô­ľa. Pri ap­li­ká­cii pod­mie­nok vä­zob­né­ho stí­ha­nia tak zoh­rá­va kľú­čo­vú ro­lu to, či pra­cov­ník jus­tí­cie, pl­nia­ci si slu­žob­né po­vin­nos­ti v po­ho­to­vos­tnej služ­be, je aj nao­zaj zá­kon­ným a ne­zá­vis­lým SUD­COM. 

Mu­sí byť v pr­vom ra­de zá­kon­ným sud­com, vy­bra­tým v sú­la­de s rozvr­hom prá­ce, na zá­kla­de pev­ných pra­vi­diel roz­de­ľo­va­nia súd­nej agen­dy, a nie sud­com ad hoc „no­mi­no­va­ným“ vy­šet­ro­va­teľ­mi a pro­ku­rá­tor­mi, či pred­se­dom sú­du v dôs­led­ku úče­lo­vej zme­ny roz­pi­su slu­žieb. A to bez oh­ľa­du na cha­rak­ter oča­ká­va­ní, kto­ré sú s ta­kou­to „no­mi­ná­ciou“ spo­je­né. Ako uvie­dol aj P. Ži­lin­čík (vy­ššie cit.), žiad­ne ta­ké­to „vy­čká­va­nie na sud­cu“ nie je v po­riad­ku. Nao­zaj žiad­ne.

A, v dru­hom ra­de, keď sa za­vrú dve­re na „po­jed­ná­vač­ke“ (vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti), má ne­chať za ni­mi všet­ky iné mo­ti­vá­cie ako tie, kto­ré mô­že le­gi­tím­ne zoh­ľad­niť ako sud­ca. Ob­vi­ne­ný a pro­ku­rá­tor sú pre ne­ho stra­nou, sud­ca nea­sis­tu­je pri pre­sa­dzo­va­ní tres­tnej po­li­ti­ky, ani nes­tí­ha pá­cha­te­ľa. Ve­die pro­ces tak, aby vy­rov­ná­val a nie prehl­bo­val fak­tic­kú ne­rov­nosť „zbra­ní“ oboch strán, aj tej mo­cen­sky dis­po­no­va­nej, aj tej slab­šej. S po­ko­rou pri­jí­ma ši­ro­ké dis­kreč­né op­ráv­ne­nia, kto­ré mu de fac­to štát pri roz­ho­do­va­ní o väz­be zve­ru­je a pri ich up­lat­ňo­va­ní nep­re­sa­dzu­je zá­sa­du in du­bio pro väz­ba.

To, ako sa sud­ca zhos­tí uve­de­ných úloh, sčas­ti ne­má ob­vi­ne­ný ani ve­rej­nosť mož­nosť ako kon­tro­lo­vať, iba ak ne­pria­mo, na zá­kla­de sprá­va­nia sa sud­cu vo vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti a od­ôvod­ne­nia je­ho roz­hod­nu­tia. Čo je po­tom aj pre­to pot­reb­né dôs­led­nej­šie kon­tro­lo­vať, je ok­rem kva­li­ty od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tí za­cho­va­nie zá­sa­dy zá­kon­né­ho sud­cu, t.j. čis­to­ta je­ho no­mi­ná­cie.

A prá­ve jej po­ru­šo­va­nie, ale aj ob­chá­dzanie, zľah­čo­va­nie, do­kon­ca až ni­ve­li­zo­va­nie v praxi niek­to­rých pred­se­dov sú­dov (napr. nez­ve­rej­ňo­va­nie roz­pi­sov po­ho­to­vos­tných slu­žieb na ŠTS) je tým pr­vým zle za­pnu­tým gom­bí­kom na ka­bá­te spra­vod­li­vos­ti. Ťaž­ko sa bu­du­je dô­ve­ra k súd­nic­tvu tam, kde vlád­ne ka­bi­net­ná jus­tí­cia. O to viac, ak súd s jed­nou zo strán síd­li v tej is­tej bu­do­ve, do kto­rej zá­ku­tí dru­há zo strán ne­vi­dí.

Té­ma tzv. „vlá­či­kov“, te­da koor­di­no­va­né­ho pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sud­cov za úče­lom vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­ných nie je no­vá. Na­ko­niec, ako sme už ci­to­va­li, aj sám šéf Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v roz­ho­vo­re pre mé­diá priz­nal, že v mi­nu­los­ti za­chy­til šu­my, že si vy­šet­ro­va­te­lia vy­be­ra­jú svo­jich sud­cov[xxvii])a ob­dob­ne sa vy­jad­ril aj  člen Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky P. Ži­lin­čík.[xxviii] Mediál­ne vy­jad­re­nie šé­fa Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du vy­znie­va ako zle mas­ko­va­ný po­kus o ba­ga­te­li­zo­va­nie si­tuácie v reak­cii na kri­ti­ku zo stra­ny ve­rej­nos­ti. Ak by to to­tiž mal byť prob­lém, oča­ká­va­li by sme je­ho rie­še­nie. Le­bo už len sa­mot­ná exis­ten­cia ta­kých­to po­chyb­nos­tí zá­sad­ným spô­so­bom na­bú­ra­va dô­ve­ru ob­ča­nov v práv­ny štát.

Nech­ce sa nám to­tiž ve­riť, že by nas­ta­ve­nie sys­té­mu pri­de­ľo­va­nia (vä­zob­nej) agen­dy príp­rav­né­ho ko­na­nia inak ako pod­ľa zvy­ko­vé­ho pra­vid­la týž­den­ných inter­va­lov slu­žieb na­ria­de­ných vždy jed­né­mu sud­co­vi, a to­tiž tak, aby v čo naj­väč­šej mie­re eli­mi­no­va­lo ri­zi­ko ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­ľo­va­nia ve­cí, ne­bo­lo v pod­mien­kach slo­ven­skej súd­nej sprá­vy reali­zo­va­teľ­né. Mi­ni­mál­ne po­kú­siť sa o to tre­ba, zá­kon o sú­doch to v § 51 ods. 3 na­po­kon uk­la­dá, vrá­ta­ne po­vin­nos­ti pre­miet­nuť spô­sob ako za­bez­pe­čiť pri tej­to agen­de neov­plyv­ňo­va­nie ve­cí, do rozvr­hu prá­ce.

Na­vy­še, týž­den­ná ro­tá­cia slu­žieb je az­da vhod­ná pre kra­ji­ny s vy­so­kou kul­tú­rou súd­nic­tva a úra­du štát­ne­ho zá­stup­cu, nie však v kra­ji­ne, kde sa opa­ku­jú po­doz­re­nia z vy­čká­va­nia na tých správ­nych sud­cov. Veď ta­ké­to po­doz­re­nie bo­lo ofi­ciál­nym dô­vo­dom zme­ny služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu, keď ten no­vo us­ta­no­ve­ný po­tom roz­ho­do­val vy­ššie opí­sa­nú kau­zu „slo­ven­ský Texas“.

Jed­nou z mož­nos­tí ko­rek­cie ak­tuál­nej praxe po­ho­to­vos­tných slu­žieb je sú­bež­né slú­že­nie dvoch sud­cov, keď je­den z nich je bez­tak vždy us­ta­no­ve­ný ako zá­stup­ca, t.j. s nas­tú­pe­ním do služ­by mu­sí po­čí­tať. Ná­ho­di­losť vý­be­ru sud­cu by bo­la za­bez­pe­če­ná vý­be­rom me­dzi ni­mi. To­to je pre­fe­ro­va­ný va­riant, či už sa ná­hod­nosť vý­be­ru za­bez­pe­čí elek­tro­nic­kou po­da­teľ­ňou ale­bo iný­mi me­tó­da­mi ako napr. pri tech­nic­kej po­ru­che e-po­da­teľ­ne. Pri tech­nic­kej po­ru­che mi­mo­cho­dom pla­tí tá is­tá po­vin­nosť ako pri vä­zob­ných ve­ciach, ke­dy sa z dô­vo­du bez­od­klad­nos­ti mož­no e-po­da­teľ­ni vy­hnúť – zá­kon uk­la­dá rov­na­ký­mi slo­va­mi rov­na­kú po­vin­nosť (§ 51 ods. 3 a 9 zá­ko­na o sú­doch“ – „ve­ci sa pri­de­ľu­jú / bu­dú pri­de­ľo­va­né v sú­la­de s rozvr­hom prá­ce spô­so­bom ur­če­ným v rozvr­hu prá­ce tak, aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­ci“.

Ďal­šou mož­nos­ťou je skrá­te­nie inter­va­lov strie­da­nia slu­žieb a / ale­bo roz­de­le­nie služ­by me­dzi sud­cov so služ­ba­mi iba v den­nom pra­cov­nom ča­se a me­dzi sud­cov slú­žia­cich iba v re­ži­me pra­cov­nej po­ho­to­vos­ti (me­dzi pra­cov­ný­mi zme­na­mi), ako je to­mu na niek­to­rých če­ských sú­doch. Mi­mo­cho­dom, ako sa dá reál­ne a pl­no­hod­not­ne slú­žiť 7/24 ho­dín so za­bez­pe­če­ním do­sa­ži­teľ­nos­ti sud­cu, ho­ci je me­dzi pra­cov­ný­mi zme­na­mi „len“ pra­cov­ná po­ho­to­vosť? Po­čas den­né­ho pra­cov­né­ho ča­su mu­sí byť sud­ca (as­poň na ŠTS) na pra­co­vis­ku a čo po­tom uro­bí, ak kaž­dý deň  napr. od 15.00 do pol­no­ci dos­ta­ne sé­riu návr­hov pod­ľa § 5 ods. 2 zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. o ochra­ne súk­ro­mia pred od­po­čú­va­ním, o kto­rom tre­ba roz­hod­núť do 12 ho­dín? Ne­bu­de ce­lý týž­deň spať?  

Pra­vid­lá mu­sia skrát­ka za­ru­čiť - bez to­ho, aby roz­pis slu­žieb stra­til cha­rak­ter ve­rej­ne prís­tup­né­ho do­ku­men­tu - aby bo­lo kom­pli­ko­va­né a neis­té si zo stra­ny pro­ku­ra­tú­ry, SIS, či iných žia­da­te­ľov vy­be­rať vop­red služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu, keď­že nik­to ne­mô­že reál­ne slú­žiť 7/24 ho­dín nep­retr­ži­te, ale sud­co­via  po­kiaľ aj ne­bu­dú via­ce­rí slú­žiť sú­bež­ne, sa mu­sia strie­dať (a aj do to­ho strie­da­nia sa dá za­kom­po­no­vať pr­vok ná­hod­nos­ti).

Rov­na­ko aj zme­ny už vy­da­né­ho roz­pi­su slu­žieb po­čas ka­len­dár­ne­ho ro­ka by ma­li byť mož­né len z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov a vý­ni­moč­ne, nie ako vý­sle­dok dis­kré­cie pred­se­du sú­du o otáz­ke, či je ta­ký Dr. XY kom­pro­mi­to­va­ný vý­slu­chom ka­júc­ni­ka v príp­rav­nom ko­na­ní, ale­bo sud­ca Dr. QZ spo­chyb­ne­ný po­da­ným dis­cip­li­nár­nym návr­hom (kto­rý, mi­mo­cho­dom, ne­vie­dol k do­čas­né­mu po­zas­ta­ve­niu vý­ko­nu fun­kcie sud­cu). Je ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné pre­ná­šať etic­ké hod­no­tia­ce úsud­ky, aj ke­by bo­li inak opod­stat­ne­né, do tvor­by tech­nic­ké­ho pra­vid­la rozvr­hu prá­ce, akým je roz­pis slu­žieb; zme­ny rozvr­hu prá­ce ne­mô­žu pred­sa slú­žiť ako kvá­zi­dis­cip­li­nár­ne opat­re­nie, nech by ním bo­lo iba „po­zas­ta­ve­nie“ slu­žieb pre po­doz­re­nie z etic­ké­ho preh­reš­ku sud­cu! Na čo tu má­me po­tom dis­cip­li­nár­ne súd­nic­tvo?!

Zá­ro­veň po­kiaľ vznik­nú dô­vod­né po­chyb­nos­ti o vy­tvo­re­ní vlá­či­ku, o ma­ni­pu­lo­va­ní rozvr­hu kon­krét­nou prak­ti­kou bez­peč­nos­tných zlo­žiek, ma­lo by sa v sú­la­de s teóriou zda­nia vy­jsť z pred­pok­la­du, že zá­sa­da pri­de­le­nia ve­ci zá­kon­né­mu sud­co­vi bo­la po­ru­še­ná, po­kým súd/štát nep­reu­ká­že opak (ob­rá­te­né dô­kaz­né bre­me­no). Spra­vod­li­vosť mu­sí byť nie­len vy­ko­ná­va­ná, ale aj ako spra­vod­li­vosť vní­ma­ná (teória zda­nia).[xxix]

Mi­mo­cho­dom, ak je sys­tém dl­ho­do­bo nas­ta­ve­ný tak, že s prav­de­po­dob­nos­ťou hra­ni­čia­cou s is­to­tou vä­zob­ná vec na­pad­ne len jed­né­mu, vop­red zná­me­mu sud­co­vi, po­čas re­la­tív­ne dl­hé­ho inter­va­lu (7 – 8 ka­len­dár­nych dní), bu­dí to do­jem, že je tak­to asi nas­ta­ve­ný zá­mer­ne.

Le­bo ani or­ga­ni­zač­né ob­me­dzenia, či „pra­cov­nop­ráv­ne“ hľa­dis­ká strie­da­nia po­ho­to­vos­tných slu­žieb, resp. per­so­nál­ne pod­di­men­zo­va­nie na niek­to­rých sú­doch ne­mô­že os­pra­vedl­niť to „za­ba­bu­še­nie sa“ do zvy­ko­vé­ho po­ho­dlia exis­tu­jú­ce­ho sys­té­mu, keď ten tak zjav­ne a oči­vid­ne od­po­ru­je zá­ko­nu aj ju­di­ka­tú­re a ne­pos­ky­tu­je zá­ru­ky pro­ti zneu­ži­tiu.

A ani oba­va z do­pa­dov priz­na­nia, že zly­há­va­nie pri pri­de­ľo­va­ní ve­cí má sys­té­mo­vý,[xxx] nie in­di­vi­duál­ny cha­rak­ter, ne­mô­že viesť k up­red­nos­tňo­va­niu sta­tu­su quo. Pretr­vá­va­nie ne­vy­ho­vu­jú­ce­ho, ba do­kon­ca proti­ús­tav­né­ho sys­té­mu je to­tiž dl­ho­do­bo neudr­ža­teľ­né, ús­tav­ný súd už zdví­ha „va­rov­ný prst (...)sme­rom k všeo­bec­né­mu súd­nic­tvu, aby svo­jím rozvr­hom prá­ce ve­no­va­li ná­le­ži­tú po­zor­nosť. V dôs­led­ku ta­kej­to pro­ces­nej ne­do­ko­na­los­ti po­tom mô­že vy­jsť nav­ni­voč tvr­dá a ná­roč­ná prá­ca, kto­rú sud­co­via vy­ko­ná­va­jú v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

A ako ďa­lej správ­ne upo­zor­ňu­je III. se­nát ús­tav­né­ho su­du „(...) to, čo nám sta­či­lo ke­dy­si, dnes už sta­čiť ne­mu­sí. (...) Dnes už ne­mož­no to­le­ro­vať ani mi­ni­mál­nu mie­ru ľu­bo­vô­le, keď­že spo­loč­nosť sa do­vo­lá­va tran­spa­ren­tnos­ti. Tran­spa­ren­tnosť v jus­tič­nom pros­tre­dí na­do­bú­da jed­noz­nač­ne ús­tav­nop­ráv­ny roz­mer.[xxxi]

Ale to všet­ko vie­me, ju­di­ka­tú­ra vo ve­ci zá­kon­né­ho sud­cu mož­no ne­ve­die v kaž­dom prí­pa­de za ru­čič­ku, ale je vo svo­jej pod­sta­te jas­ná. Rov­na­ko aj zá­kon o sú­doch, v § 51 ods. 3 s po­žia­dav­kou aj pre vä­zob­nú agen­du,  aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí“.

Otáz­ka te­da znie - cui bo­no? Ko­mu vy­ho­vu­je pros­tre­die, v kto­rom mô­že vzni­kať nad­štan­dar­dná koo­pe­rá­cia me­dzi vy­šet­ro­va­teľ­mi, pro­ku­rá­tor­mi a sud­ca­mi – tzv. „vlá­či­ky“? A kto má zá­ujem or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pries­tor na prak­ti­ky ve­dú­ce k po­pie­ra­niuprá­va ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces aj na­ďa­lej po­ne­chať?

Naj­mä v pos­led­nej do­be je z via­ce­rých strán po­čuť hla­sy upo­zor­ňu­jú­ce na to, že vä­zob­né stí­ha­nie sa pou­ží­va aj ako nás­troj na do­nú­te­nie ob­vi­ne­né­ho k priz­na­niu ale­bo na ma­ni­pu­lá­ciu a ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Re­duk­cia už len sa­mot­nej mož­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ov­plyv­ňo­vať vý­ber sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie je jed­ným zo spô­so­bovako pri­nav­rá­tiť dô­ve­ru v nes­tran­nosť sú­dov.

Lax­ný prís­tup mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti a sú­dov k to­mu­to ne­dos­tat­ku a exis­ten­cia tých­to prak­tík v tres­tnom ko­na­ní pô­so­bia doj­mom, že sú­čas­ným mo­cen­ským špič­kám vy­ho­vu­je uve­de­ný sta­tus quo. Stav, kto­rý vy­tvá­ra pod­hu­bie pre to, aby Slo­ven­sko­bo­lo štá­tom po­li­caj­ným a nie štá­tom práv­nym.

In­šti­tút ob­haj­cu je už z pod­sta­ty ve­ci s po­li­caj­ným štá­tom nez­lu­či­teľ­ný. Ako ob­haj­co­via pre­to ne­má­me inú mož­nosť, než na tie­to ne­dos­tat­ky sys­té­mu ve­dú­ce k po­ru­šo­va­niu práv ob­vi­ne­ných pou­ka­zo­vať. A po­ža­do­vať zme­nu nas­ta­ve­nia sys­té­mu pri­de­ľo­va­nia vä­zob­ných ve­cí tak, aby čo naj­viac eli­mi­no­val zly­ha­nia, prí­pad­ne zneu­ží­va­nie ľud­ské­ho fak­to­ra. Ako uvie­dol aj Pa­vol Ži­lin­čík (vy­ššie cit.): „Prin­cíp by pod­ľa mňa mal byť ta­ký, že by ma­lo ísť o ná­hod­ný vý­ber, ne­ma­lo by sa tam ni­ja­ko špe­ku­lo­vať ani kal­ku­lo­vať.“.

Tak pro­sí­me neš­pe­ku­luj­te, ne­kal­ku­luj­te a uve­de­ný sys­tém urý­chle­ne zmeň­te!



[i])           Mgr. Pa­vol Ži­lin­čík v mo­de­ro­va­nej dis­ku­sii pub­li­ko­va­nej pod náz­vom „Eti­ka ako pred­pok­lad spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia“ v Bulle­ti­ne slo­ven­skej ad­vo­ká­cie, 11/2021, s. 8.

[ii])          Ro­man Cup­rik: Sud­ca Hru­ba­la: Ne­dá­vam si ra­diť od po­li­caj­tov, 29. 8. 2021,  https://do­mov.sme.sk/c/22729963/jan-hru­ba­la-roz­ho­vor-kud­lic­ka-ope­ra­tiv­ci.html

[iii])         Roz­ho­do­va­nie o väz­be Haš­čá­ka, No­vi­ny TV JOJ (JOJ) ● 4. 12. 2020, 19:30, Ri­chard Ne­mec, re­dak­tor.

[iv])         Uda­losť týž­dňa Ma­re­ka Va­go­vi­ča: Haš­čá­kov prí­pad pri­po­mí­na osud Al Ca­po­ne­ho. 7.12.2020, https://www.ak­tua­li­ty.sk/cla­nok/846107/uda­lost-tyz­dna-ma­re­ka-va­go­vi­ca-has­ca­kov-pri­pad-pri­po­mi­na-osud-al-ca­po­ne­ho/

(...) prá­ve som dnes rá­no nad tým roz­mýš­ľa­la, keď som sa zo­bu­di­la po tej no­ci ale­bo po tom ve­če­ri a ce­lom dni na tom sú­de, le­bo bol to pred­sa len ako his­to­ric­ký mo­ment, mys­lím si, že aj pre nás, čo sme od­iš­li zo SME kvô­li Haš­čá­ko­vi a za­lo­ži­li Den­ník N, bol to bol vý­znam­ný ve­čer a tak mož­no tro­chu ta­ké Via­no­ce už pred­čas­né.“ Mo­ni­ka Tó­do­vá, in.:  So­bot­ný Pod­cast: Haš­čák pri­šiel o ne­dot­knu­teľ­nosť, https://den­nik­npod­cast.pod­bean.com/e/so­bot­ny-pod­cast-has­cak-pri­siel-o-ne­dot­knu­tel­nost/

[v])          Dňa 7.1.2021 roz­ho­dol Naj­vyš­ší súd SR (v po­me­re 3:0) o sťaž­nos­tiach ob­vi­ne­ných v tres­tnej ve­ci „Ar­páš“ tak, že pre­pus­til J. Haš­čá­ka a D. Ar­pá­šo­vú z väz­by na slo­bo­du. V dô­vo­doch roz­hod­nu­tia ok­rem pou­ká­za­nia na ab­sen­ciu dô­vo­dov pre na­ria­de­nie ko­lúz­nej väz­by vy­svet­lil, že ich tres­tné stí­ha­nie bo­lo ne­dô­vod­né.

Ob­vi­ne­nie všet­kým trom ob­vi­ne­ným v tej is­tej tres­tnej ve­ci bo­lo zru­še­né roz­hod­nu­tím ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR zo dňa 31.8.2021. Nás­led­ne päť­člen­ný se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du SR dňa 20.9.2021 od­mie­tol aj do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti SR vo­či vy­ššie uve­de­né­mu uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo dňa 7.1.2021 z pro­ces­ných dô­vo­dov sú­vi­sia­cich so spo­me­nu­tým roz­hod­nu­tím ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Av­šak v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia pri­po­jil obi­ter di­ctum, v rám­ci kto­ré­ho vy­jad­ril ná­zor, že do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky ne­bo­lo dô­vod­né a na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo dňa 7.1.2021 bo­lo správ­ne. Roz­hod­nu­tie do­vo­la­cie­ho se­ná­tu bo­lo pri­ja­té v po­me­re 5 : 0. 

[vi])         Původ­ní smysl to­ho­to prá­va (pozn. auto­rov: na zá­kon­né­ho sud­cu), spo­čí­va­jí­cí v ochraně jus­ti­ce, ja­kož i těch, o je­jichž prá­vech a po­vin­nos­tech má být roz­ho­do­vá­no, před vli­vy exeku­ti­vy, tím spí­še po­li­ti­ky, se od 90. let po­su­nul, resp. roz­šířil. Jak připo­mí­ná H. Ba­ňouch, tkví obec­né důvo­dy té­to ga­ran­ce v tom, že při ap­li­ka­ci prá­va je vždy dá­ván pros­tor pro úva­hu, v němž se snad i podvědomě pro­je­vu­jí hod­no­ty, ji­miž je do­tyč­ný, v tom­to případě soud­ce, ov­liv­ňo­ván. Jak­ko­li jsou v sou­čas­nos­ti sna­hy o přímé ov­liv­ňo­vá­ní soudců spí­še vý­jim­kou, lze se set­kat s po­ku­sy „dis­krét­ní po­va­hy“, např. v po­době snah, aby věc by­la svěřena to­mu soud­ci, od něhož je oče­ká­vá­no ur­či­té roz­hod­nu­tí.“ In.: P. Ma­tes, K. Šemík: Za­myš­le­ní nad ga­ran­ce­mi prá­va na zá­kon­né­ho soud­ce z hle­dis­ka po­dús­tav­ní­ho, Práv­ní roz­hle­dy 21/2018, s. 746.

[vii])         Tom Ni­chol­son, Go­ri­la, Vy­da­va­teľ­stvo Di­xit, s.r.o., 2012, Bra­tis­la­va, s. 23.

[viii])        O spra­vo­daj­ských od­pos­lu­choch roz­ho­du­jú sú­dy v rov­na­kom re­ži­me ako pri roz­ho­do­va­ní o vza­tí do väz­by, t.j. na zá­kla­de rozvr­hu slu­žieb tú­to agen­du vy­ba­vu­je služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca. Ako vy­plý­va z ad­mi­nis­tra­tív­nych po­mô­cok Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve (súd­ny re­gis­ter Ntt), sud­ca, roz­ho­du­jú­ci o žia­dos­ti SIS zo dňa 23. 11. 2005 vo ve­ci „Go­ri­la“ dos­tal v ten­to deň, len od Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by 13 žia­dos­tí za­pí­sa­ných do súd­ne­ho re­gis­tra „Ntt“. Cel­ko­vo mu v ten­to deň na­pad­lo do re­gis­tra Ntt 19 ve­cí. Pi­sa­te­lia člán­ku zá­ro­veň dis­po­nu­jú kon­krét­ny­mi poz­nat­ka­mi o tom, že žia­da­te­lia do­ru­čo­va­li sud­com Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve v tej­to do­be (v do­be, ke­dy mal re­zort spra­vod­li­vos­ti prob­lé­my s cer­ti­fi­ká­ciou tech­nic­kých pros­tried­kov pod­ľa zá­ko­na o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí) pred­prip­ra­ve­né tex­ty „uta­jo­va­ných pí­som­nos­tí“ – súd­nych roz­hod­nu­tí. 

[ix])         Pri roz­hod­nu­tiach o väz­be v príp­rav­nom ko­na­ní je na pr­vos­tup­ňo­vých sú­doch štan­dar­dom, že na ta­ké­to roz­ho­do­va­nie sa up­lat­ňu­je uve­de­ná vý­nim­ka (z e-po­da­teľ­ne) „bez vý­nim­ky“, t.j. napr. o vza­tí do väz­by roz­ho­du­je služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca bez oh­ľa­du na den­ný čas, či iné okol­nos­ti ná­pa­du. Je­ho služ­ba ako sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie tr­vá nie­len po­čas do­by pra­cov­nej po­ho­to­vos­ti, ale aj po­čas den­né­ho pra­cov­né­ho ča­su a v zá­sa­de ide o služ­bu 7 krát 24 ho­dín (pon­de­lok rá­no – pon­de­lok rá­no, resp. pia­tok rá­no – pia­tok rá­no).

Na dru­hej in­štan­cii to však už pra­vid­lom nie je, aj keď ide krát­ke le­ho­ty (napr. vy­ba­ve­nie ozná­me­nia za­uja­tos­ti služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu sťaž­nos­tným sú­dom po­čas le­ho­ty 48/72 ho­dín, kto­rú má služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca na vy­ba­ve­nie vä­zob­né­ho návr­hu). Sťaž­nos­tné / od­vo­la­cie sú­dy sa lí­šia v pr­vom ra­de re­ži­mom po­ho­to­vos­ti; na niek­to­rých z nich je po­ho­to­vosť us­ta­no­vo­va­ná v týž­dňo­vých inter­va­loch ako na sú­doch pr­vé­ho stup­ňa, na iných sa za­se služ­by us­ta­no­vu­jú len po­čas do­by pra­cov­nej po­ho­to­vos­ti v sú­vis­los­ti so sviat­ka­mi a ví­ken­da­mi (NS SR, KS BA).

Lí­ši sa aj prís­tup k agen­de pri­de­ľo­va­nej cez ap­li­ká­ciu a mi­mo nej. Na Naj­vyš­šom sú­de sa mi­mo ap­li­ká­cie pri­de­ľu­jú iba ve­ci, kto­ré na­pad­nú vo vy­me­dze­ných agen­dách po­čas do­by pra­cov­nej po­ho­to­vos­ti, na niek­to­rých kraj­ských sú­doch sa mi­mo ap­li­ká­cie pri­de­ľu­je agen­da dvo­ja­kým spô­so­bom, v niek­to­rých prí­pa­doch pod­ľa ur­če­ných po­me­ro­vých čí­sel  roz­de­le­ním me­dzi se­ná­ty mi­mo ap­li­ká­cie, v iných sa ve­ci pri­de­ľu­jú služ­bu­ko­na­jú­cim sud­com. Ta­ká­to úp­ra­va je ale prob­le­ma­tic­ká, keď­že ne­zod­po­ve­dá § 51 ods. 3 zá­ko­na o sú­doch.

Rov­na­ko aj k dru­hom agen­dy je od­liš­ný prís­tup: napr. mi­mo ap­li­ká­cie sa bež­ne vy­ba­vu­je agen­da re­gis­tra Ntc, či spra­vid­la všet­ky ale­bo časť ozná­me­ní sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nie o ich za­uja­tos­ti. Na dru­hej stra­ne se­nát­na agen­da roz­ho­do­va­nia o sťaž­nos­ti pro­ti nev­za­tiu do väz­by (§ 72 ods. 4 Tr. por.) sa na niek­to­rých sú­doch vy­ba­vu­je se­nát­mi, v kto­rých slú­ži ur­če­ný služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca, na iných (NS SR) sa pri­de­ľu­je elek­tro­nic­kou po­da­teľ­ňou. Zá­kon­ný dô­vod na roz­li­šo­va­nie prís­tu­pu pred­se­dov sú­dov v rozvr­hoch prá­ce k tým­to otáz­kam pri­tom neexis­tu­je (opä­tov­ne pou­ka­zu­je­me na di­kciu § 51 ods. 3 zá­ko­na o sú­doch).

Zá­kon o sú­doch te­da ne­dá­va pre ta­ké­to roz­li­šo­va­nie iné vo­did­lo ako kri­té­rium „ne­mož­nos­ti pri­de­le­nia ve­ci ná­hod­ným vý­be­rom“ vzhľa­dom na  pot­re­bu „roz­hod­nu­tia bez zby­toč­né­ho od­kla­du“. Aj pre­to by na sťaž­nos­tných sú­doch mal byť prís­tup jed­not­ný, čo­mu však ak­tuál­na prax od­po­ru­je. Na­vy­še, ak sa na niek­to­rom zo sú­dov ur­či­tá agen­da pri­de­ľu­je me­dzi via­ce­rý­mi  se­nát­mi pod­ľa po­me­ro­vých čí­sel mi­mo ap­li­ká­cie, na iných na zá­kla­de re­ži­mu slu­žieb ur­če­né­mu se­ná­tu a na ďal­šom elek­tro­nic­kou po­da­teľ­ňou, nes­ved­čí to o ni­čom inom ako o svoj­vô­li, t.j. o ja­ve, kto­rý by ma­li pev­né a pred­ví­da­teľ­né pra­vid­lá rozvr­hu prá­ce vy­lú­čiť.

[x])          I keď ten­to sú­lad s rozvr­hom prá­ce je nie­ke­dy dis­ku­ta­bil­ný.

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd pres­tal nap­rík­lad nie­ke­dy naj­nes­kôr kon­com ro­ka 2021 zve­rej­ňo­vať roz­pi­sy po­ho­to­vos­tných slu­žieb, keď­že ten de­cem­bro­vý ob­sa­hu­je služ­bu Dr. Kle­ma­ni­ča v zá­ve­re ro­ka, ho­ci ide od 15.12.2021 o sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du. Práv­ne pred­pi­sy pri­tom uk­la­da­jú rozvrh prá­ce (vrá­ta­ne roz­pi­su slu­žieb) a je­ho zme­ny zve­rej­niť na webo­vej strán­ke mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti a Ústav­ný súd k to­mu v ná­le­ze sp.zn. III. ÚS 287/2020 z 28. 1. 2021 do­dá­va: „Za kaž­dých okol­nos­tí mu­sia pla­tiť prin­cí­py tran­spa­ren­tnos­ti, zro­zu­mi­teľ­nos­ti a ve­rej­nej prís­tup­nos­ti.“ (bod 45. ná­le­zu). 

Na­vy­še, zme­ny a dopl­nky roz­pi­su slu­žieb, kto­rý je (pod­ľa zá­ko­na o sú­doch) neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou rozvr­hu prá­ce, ne­reali­zu­je na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de je­ho pred­se­da v sú­la­de s re­ži­mom plat­ným pre zme­ny a do­dat­ky rozvr­hu prá­ce, „kto­ré sa do­tý­ka­jú sud­cov a súd­nych úrad­ní­kov po­ve­re­ných ko­na­ním a roz­ho­do­va­ním“ (§ 52 ods. 7 zá­ko­na o sú­doch), t.j. po ich pre­ro­ko­va­ní v sud­cov­skej ra­de. Ako je to­tiž zrej­mé z ko­mu­ni­ká­cie s ním (od­po­veď na in­fo­žia­dosť), pok­la­dá zme­ny roz­pi­su slu­žieb v prie­be­hu ro­ka za pred­met svoj­ho dis­kreč­né­ho op­ráv­ne­nia a ne­pok­la­dá ich za do­dat­ky rozvr­hu prá­ce.

K to­mu vy­ššie. cit. ná­lez Ústav­né­ho sú­du uvá­dza:

22. (...) príl­iš ši­ro­ká mož­nosť dis­kré­cie súd­nych fun­kcio­ná­rov pri pr­vot­nom pri­de­ľo­va­ní, ale i pri nás­led­nom pre­roz­de­ľo­va­ní ve­cí je v roz­po­re s prá­vom na ne­zá­vis­lý a nes­tran­ný súd (...)“ 

„45. (...) prá­vo na zá­kon­né­ho sud­cu je ga­ran­ciou nie­len pred svoj­vô­ľou v po­do­be úče­lo­vej ma­ni­pu­lá­cie s pri­de­ľo­va­ním sud­cov, ale aj ochra­nou pred ľu­bo­vô­ľou pri pri­de­ľo­va­ní ve­cí kon­krét­nym sud­com (...) Ani na do­pyt sťa­žo­va­te­ľov a ani v rep­li­ke v rám­ci ko­na­nia pred ús­tav­ným sú­dom sa naj­vyš­ší súd ne­po­kú­sil vy­svet­liť svoj pos­tup pri kreá­cii sťaž­nos­tné­ho se­ná­tu. Chý­bal pot­reb­ný po­pis al­go­rit­mu.“.

„46. Nie je ús­tav­nop­ráv­ne ak­cep­to­va­teľ­né, keď je ob­sa­de­nie se­ná­tu pre­ne­cha­né na roz­hod­nu­tí súd­ne­ho fun­kcio­ná­ra, kto­ré sa de­je za za­tvo­re­ný­mi dve­ra­mi. (...).“

„48. Ústav­ný súd pri­po­mí­na, že to, čo nám sta­či­lo ke­dy­si, dnes už sta­čiť ne­mu­sí. Dnes už nie je ús­tav­nop­ráv­ne ak­cep­to­va­teľ­né, ak súd v rozvr­hu prá­ce ne­vy­me­dzí kon­krét­nych sud­cov, kto­rí ma­jú roz­ho­do­vať vrá­ta­ne al­go­rit­mu ich vý­be­ru. Dnes už nes­ta­čí len ur­či­tým spô­so­bom vy­me­dziť pen­zum sud­cov, kto­rí by vec moh­li roz­ho­do­vať, s do­dat­kom, že ide o zoz­nam „zá­kon­ných sud­cov“. Dnes už ne­mož­no to­le­ro­vať ani mi­ni­mál­nu mie­ru ľu­bo­vô­le, keď­že spo­loč­nosť sa do­vo­lá­va tran­spa­ren­tnos­ti.“

Inak po­ve­da­né, ak v sep­tem­bri 2020 bo­li v rozvr­hu prá­ce Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v zne­ní plat­né­ho sep­tem­bro­vé­ho do­dat­ku ur­če­né oso­by sud­cov, kto­ré mô­žu slú­žiť po­ho­to­vos­tné služ­by, neš­lo o „zoz­nam sud­cov“ da­ný ľu­bo­voľ­ne na zvá­že­nie pred­se­do­vi sú­du, kto­rý si z ne­ho vy­be­rie tých sud­cov, u kto­rých to uz­ná za vhod­né a ur­čí ich do roz­pi­su slu­žieb. Do roz­pi­su plat­né­ho od 12.10.2020 pred­se­da sú­du ne­za­ra­dil sud­ky­ňu Dr. Sa­bo­vú a Dr. Tru­ba­na. Nes­kôr z ne­ho „vy­škr­tol“ – v no­vem­bri a de­cem­bri 2020 - sud­cu Dr. Pu­chov­ské­ho, roz­hod­nu­tia o roz­pi­se slu­žieb a zme­nách v ňom však neob­sa­hu­jú dô­vo­dy, pre kto­ré tak uro­bil. A tie, kto­ré bo­li me­diál­ne ko­mu­ni­ko­va­né, neob­sto­ja.

[xi][xi])       K prin­cí­pu vy­lú­če­nia mož­nos­ti ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí v slo­ven­skom prá­ve­nie­koľ­ko zá­sad­ných poz­ná­mok.

Pr­vá poz­nám­ka je kom­pa­ra­tív­na. V sú­vis­los­ti so slo­ven­skou práv­nou úp­ra­vou rozvr­hu prá­ce nes­lo­bod­no opo­mí­nať, že od ro­ku 2002 (e-po­da­teľ­ňa), resp. 2005 (účin­nosť zá­ko­na o sú­doch) sa slo­ven­ská úp­ra­va za­ča­la vý­znam­nej­šie od­li­šo­vať od čes­kej, za­vá­dza­ním pri­de­ľo­va­nia na zá­kla­de ge­ne­rá­to­ra, ako aj úp­ra­vou pra­vi­diel v „po­dús­tav­nej ro­vi­ne“, kto­ré sú o mno­ho prís­nej­šie ako ob­dob­né nor­my čes­ké­ho zá­ko­na o sú­doch a sud­coch. Ak by sa ma­la po­tom v struč­nos­ti vy­stih­núť jed­na zá­klad­ná od­liš­nosť prís­tu­pu k rozvr­hu prá­ce me­dzi obo­ma bý­va­lý­mi fe­de­ra­tív­ny­mi re­pub­li­ka­mi, tak prin­cí­py vy­plý­va­jú­ce z in­šti­tú­tu zá­kon­né­ho sud­cu vy­vo­dzu­je v Čes­ku skôr ús­tav­nop­ráv­na prax (napr. ná­lez I. ÚS 2769/15 z 15.6.2016, ak­cep­to­va­ný aj slo­ven­skou ús­tav­nou ju­di­ka­tú­rou) a dot­vá­ra tak po­dús­tav­né prá­vo. V Slo­ven­skej re­pub­li­ke je nao­pak úp­ra­va rozvr­hu prá­ce v zá­ko­ne o sú­doch po­mer­ne prís­na, v sku­toč­nos­ti sa však dôs­led­ne ne­dodr­žia­va, keď­že zvy­ko­vé prá­vo sú­dov je „že­lez­ná ko­še­ľa“.

             V tom kon­texte tre­ba brať uz­na­nie D. Ko­sařa, kto­rý v člán­ku „Rozvrh prá­ce: klí­čo­vý nás­troj pro boj s ko­rup­cí soudců a nez­byt­ný před­pok­lad ne­zá­vis­los­ti řado­vých soudců“, Práv­ník 12/2014, s. 1049 – 1076, navr­hu­je prev­ziať slo­ven­ské rie­še­nie do čes­ké­ho zá­ko­na tý­mi­to slo­va­mi: „Člá­nek 38 od­st. 1 Lis­ti­ny a sub­si­diárně rovněž čl. 81 Ústa­vy (ne­zá­vis­lost soudů) a čl. 82 od­st. 1 Ústa­vy (ne­zá­vis­lost a nes­tran­nost soudců) tak pod­le nás jed­noz­načně vy­ža­du­je, aby pr­vot­ní přidělo­vá­ní i nás­led­né přerozdělo­vá­ní věcí by­lo nas­ta­ve­no tak, aby by­la vy­lou­če­na mož­nost ov­liv­nit přidělo­vá­ní či přerozdělo­vá­ní věcí, a to jak zven­čí, tak ze stra­ny soud­ce či soud­ní­ho fun­kcio­náře. Ten­to prin­cip by měl být expli­citně za­kot­ven do zá­ko­na o sou­dech a soud­cích135 a měl by „pro­zařovat“ vše­mi rozvr­hy prá­ce obec­ných soudů.“ Poz­nám­ka 135 od­ka­zo­va­la prá­ve na zá­sa­du „aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí“, up­ra­ve­nú v troch od­se­koch § 51 slo­ven­ské­ho zá­ko­na o sú­doch.

             D. Ko­sař nás­led­ne ro­zo­be­rá, aké všet­ky kon­krét­ne nás­led­ky uve­de­ná zá­sa­da pre rozvr­hy prá­ce má, napr. „rozvrh prá­ce nes­mí umož­ňo­vat před­se­do­vi (...) sou­du přidělo­vat (...) jed­not­li­vé spi­sy (...) ji­ným soudcům (...) pod­le je­ho uvá­že­ní bez ap­li­ka­ce stan­dar­dních me­cha­nismů (tj. bez vy­uži­tí pseu­do­ná­hod­né­ho vý­běru či sys­té­mu ka­ret) (...)“. 

             Slo­ven­ská práv­na úp­ra­va v § 51 ods. 3 zá­ko­na o sú­doch v sú­vis­los­ti s vä­zob­nou agen­dou príp­rav­né­ho ko­na­nia us­ta­no­vu­je, že „Ak nie je mož­né pri­de­liť vec ná­hod­ným vý­be­rom a ide o pot­re­bu pri­de­le­nia ve­ci na roz­hod­nu­tie bez zby­toč­né­ho od­kla­du v prí­pa­doch roz­ho­do­va­nia (...) o väz­be (...), ve­ci sa pri­de­ľu­jú v sú­la­de s rozvr­hom prá­ce spô­so­bom ur­če­ným v rozvr­hu prá­ce tak, aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí.“. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že ak je spl­ne­ná hypo­té­za uve­de­nej nor­my, mal by rozvrh prá­ce pre da­nú agen­du, t.j. napr. aj pre roz­ho­do­va­nie vo väz­be, ur­čiť ta­ké pra­vid­lá pri­de­ľo­va­nia, ta­ký spô­sob, aby pri pri­de­ľo­va­ní tých­to ve­cí „bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia ve­cí“. 

             Tro­chu ne­ši­kov­nú for­mu­lá­ciu „hypo­té­zy“ tre­ba aj v kon­texte ust. § 51 ods. 1 a 2 zá­ko­na o sú­doch vy­kla­dať tak, že ne­mož­nosť ná­hod­né­ho vý­be­ru je ne­mož­nosť ná­hod­né­ho vý­be­ru po­mo­cou elek­tro­nic­kej po­da­teľ­ne, a že tá­to ne­mož­nosť je dôs­led­kom bez­od­klad­nej pot­re­by roz­hod­núť o da­nej ve­ci v krát­kom ča­so­vom inter­va­le. Vý­nim­ka z ap­li­ká­cie elek­tro­nic­kej po­da­teľ­ne by však ne­ma­la viesť k mož­nos­ti vy­be­rať si sud­cu ad hoc, či už stra­nou ko­na­nia (pro­ku­rá­tor) ale­bo fun­kcio­ná­rom sú­du (mož­nosť bez jas­ných dô­vo­dov a bez pre­ro­ko­va­nia so sud­ca­mi us­ta­no­vo­vať a me­niť roz­pis po­ho­to­vos­tných slu­žieb). Vy­lú­če­nie ta­ké­ho­to ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí má rie­šiť prá­ve spô­sob pri­de­ľo­va­nia ve­cí uve­de­ný v rozvr­hu prá­ce (§ 51 ods. 3 zá­ko­na o sú­doch). Rov­na­ké pra­vid­lá o za­is­te­ní „neov­plyv­ňo­va­nia“ (§ 51 ods. 9) po­ža­du­je zá­kon aj pre prí­pad tech­nic­kej po­ru­chy e-po­da­teľ­ne.

             Kým však v prí­pa­de ne­fun­kčnos­ti e-po­da­teľ­ne spra­vid­la rozvrh prá­ce sú­dov sta­no­vu­je v sú­la­de s § 51 ods. 9 zá­ko­na o sú­doch pre agen­du, inak pri­de­ľo­va­nú na zá­kla­de ap­li­ká­cie, náh­rad­né pra­vid­lá „pseu­do­ná­hod­né­ho“ vý­be­ru, z vý­sku­mu via­ce­rých rozvr­hov slo­ven­ských sú­dov vy­plý­va, že tie­to rozvr­hy pri roz­ho­do­va­ní o väz­be a inej agen­de sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nie oso­bit­né pra­vid­lá ako im­ple­men­to­vať po­žia­dav­ku neov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí vô­bec neob­sa­hu­jú. Ani vo for­me bliž­ších pra­vi­diel, ako tvo­riť kon­krét­ne roz­pi­sy slu­žieb, ani v po­do­be no­riem pri­jí­ma­ných za úče­lom za­brá­ne­nia rôz­nym for­mám „súd­ne­ho ma­naž­men­tu“, kto­ré vop­red zná­my roz­pis slu­žieb umož­ňu­je.

             Pri­tom tre­ba roz­li­šo­vať me­dzi

- zá­kon­ným ob­sa­hom poj­mu „ná­hod­ný vý­ber“, kto­rý nut­ne za­hr­ňu­je vý­ber spo­me­dzi dvoch roz­ho­do­va­cích te­lies na sú­de (se­nát, sa­mo­sud­ca, súd­ny úrad­ník) tak, aby ne­bo­lo ov­plyv­ne­né pri­de­le­nie ve­cí a 

- pri­de­ľo­va­ním ve­cí v re­ži­me vý­nim­ky z „ná­hod­né­ho vý­be­ru“, kto­rý však v sú­la­de so zá­sa­dou „neov­plyv­ne­nia pri­de­le­nia ve­ci“ mu­sí os­tať „ná­ho­di­lým“ (po­rov­naj bod 40.3. ná­le­zu III. ÚS 287/2020), t.j. s vy­lú­če­ním vý­be­ru ad hoc sud­cu pre da­nú vec. Prá­ve pos­tu­lát bez­od­klad­nos­ti (§ 51 ods. 3 cit. zá­ko­na) umož­ňu­je, aby sud­cu vy­bra­li „okol­nos­ti prí­pa­du“, kto­ré vied­li k po­da­niu návr­hu na vza­tie do väz­by v da­nom ča­se.

             Prí­pad­né ča­ka­nie na „vhod­né­ho sud­cu“ s vä­zob­ným návr­hom však od­po­ru­je jed­nak po­žia­dav­ke zá­ko­na, pod­ľa kto­ré­ho ná­hod­ný vý­ber sud­cu nie je mož­ný z dô­vo­du bez­od­klad­nej pot­re­by roz­hod­nu­tia (ča­ka­nie bez­od­klad­nosť vy­lu­ču­je). A zá­ro­veň ide o ko­na­nie in frau­dem le­gis, ob­chá­dza­jú­ce pro­ces­né pra­vid­lá, kto­ré by ne­ma­lo po­ží­vať práv­nu ochra­nu.

             Zá­ve­rom zdô­raz­ňu­je­me, že v in­ten­ciách III. ÚS 287/2020, ale aj čes­ké­ho I. ÚS2769/15 pla­tí, že na­koľ­ko súd­ny fun­kcio­nár ne­mô­že mať da­né dis­kreč­né op­ráv­ne­nie kon­kre­ti­zo­vať rozvrh prá­ce vý­be­rom z mno­ži­ny ur­če­ných sud­cov tak, že ur­čí, kto z nich sa bu­de na da­nej súd­nej agen­de kon­krét­ne po­die­ľať, je ús­tav­ne ne­kon­for­mným aj ta­ký pos­tup pred­se­du ŠTS Dr. Hru­ba­lu, kto­rý ne­reš­pek­tu­júc pra­vid­lá o zme­nách rozvr­hu prá­ce us­ta­no­vo­val pod­ľa nez­ná­mych kri­té­rií roz­pi­som po­ho­to­vos­tných slu­žieb a je­ho zme­na­mi (mi­mo re­žim do­dat­kov rozvr­hu prá­ce) pod­mno­ži­nu sud­cov z tých, kto­rí bo­li rozvr­hom prá­ce ur­če­ní ako sud­co­via pre príp­rav­né ko­na­nie a iba tej­to pod­mno­ži­ne (kto­rú nás­led­ne eš­te up­ra­vo­val) poč­núc 12.10.2020 ur­čil po­ho­to­vos­tné služ­by.

Tým vy­tvo­ril v pod­mien­kach ŠTS pred­pok­la­dy pre sys­té­mo­vé po­ru­šo­va­nie rozvr­hu prá­ce, na­koľ­ko ho ne­vy­ba­vil zá­kon­ný­mi ná­le­ži­tos­ťa­mi a za­ťa­žil pri­de­ľo­va­nie agen­dy príp­rav­né­ho ko­na­nia na ŠTS sys­té­mo­vou chy­bou (po­rov­naj Kou­del­ka, Z.: Zá­kon­ný soud­ce a sys­té­mo­vé po­ru­še­ní rozvr­hu prá­ce, Soud­ní roz­hle­dy 7-8/2018). Na­mies­to to­ho, aby sa ria­dil ust. § 51 ods. 3 zá­ko­na o sú­doch, čo do im­ple­men­tá­cie zá­sa­dy neov­plyv­ne­nia pri­de­le­nia ve­ci v agen­de príp­rav­né­ho ko­na­nia, pos­tu­po­val tak, že roz­hod­nu­tie o tom, kto bu­de „po no­vom“ (v Pe­zin­ku, nie v Ban­skej Bys­tri­ci) slú­žiť, si vy­hra­dil do dis­kreč­nej pô­sob­nos­ti sám, čo nie je ús­tav­nop­ráv­ne kon­for­mné ko­na­nie.

[xii])         Viď na­pos­le­dy zve­rej­ne­ný rozvrh prá­ce a roz­pis slu­žieb (5.7.2021-3.1.2022); bol zve­rej­ne­ný na: https://ob­can.jus­ti­ce.sk/in­fo­sud/-/in­fo­sud/de­tail/sud/170/rozvr­hy_pra­ce. Ide však o zvy­ko­vé pra­vid­lo, ne­ma­jú­ce zá­kon­ný pod­klad. Je­di­né pra­vid­lo, tý­ka­jú­ce sa po­ho­to­vos­ti sud­cov, je us­ta­no­ve­né v § 40 zá­ko­na č. 385/2000 Z.z. o sud­coch a prí­se­dia­cich, keď v zmys­le dru­hej ve­ty od­se­ku 3 „Po­ho­to­vosť mô­že tr­vať naj­viac se­dem po se­be nas­le­du­jú­cich ka­len­dár­nych dní.“ Po­ho­to­vosť je však na­priek to­mu na­ria­ďo­va­ná v re­ži­me pon­de­lok / pia­tok rá­no – pon­de­lok / pia­tok rá­no, t.j. pa­ra­doxne po­čas ôs­mich (viac ako sied­mych) ka­len­dár­nych dní.

[xiii])        Sa­mot­ná ve­rej­ná zna­losť roz­pi­su slu­žieb s väč­ším ča­so­vým pred­sti­hom nie je sa­ma o se­be prob­lé­mom; je­ho znep­rís­tup­ne­nie ve­rej­nos­ti by to­tiž zrej­me vie­dlo k asy­met­rii me­dzi stra­na­mi, ke­dy by si pro­ku­rá­tor ve­del na sú­de ob­sta­rať in­for­má­cie o na­ria­de­nej pra­cov­nej po­ho­to­vos­ti, stra­na ob­vi­ne­né­ho by však o tú­to mož­nosť bo­la prip­ra­ve­ná. Na­vy­še rozvrh prá­ce mu­sí byť ve­rej­ný, a to tak pod­ľa zá­ko­na o sú­doch, ako aj v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du. A pa­ra­doxne, eš­te väč­ším prob­lé­mom ako zve­rej­ne­nie roz­pi­su slu­žieb s väč­ším pred­sti­hom mô­že byť zme­na roz­pi­su slu­žieb us­ku­toč­ne­ná krát­ko pred ča­som služ­by, ak kon­krét­ne sku­toč­nos­ti dá­va­jú dô­vod po­doz­re­niam v tom sme­re, či jej úče­lom ne­bo­lo prá­ve “doin­šta­lo­va­nie” vhod­né­ho sud­cu v sú­vis­los­ti s vop­red prip­ra­ve­nou ak­ciou po­lí­cie plá­no­va­nou na čas služ­by, ke­dy však slú­ži nev­hod­ný sud­ca.

[xiv])        Ta­ké­to po­chyb­nos­ti na­po­kon od­rá­ža aj jed­no z od­po­rú­ča­ní, kto­ré ma­la pri­jať vlád­na ko­mi­sia pre ob­no­vu dô­ve­ry v práv­ny štát (k jej vy­tvo­re­niu bliž­šie: https://www.vla­da.gov.sk//pre­mier-od­bor­na-pra­cov­na-sku­pi­na-bu­de-rie­sit-ob­no­vu-do­ve­ry-v-prav­ny-stat/, kto­rej vy­tvo­re­nie bo­lo pod­ľa pre­mié­ra He­ge­ra „[re]ak­ciou na "mi­mo­riad­ne zne­po­ko­ju­jú­ci" vý­voj v or­gá­noch čin­ných v tres­tnom ko­na­ní“). Pod­ľa toh­to od­po­rú­ča­nia „[Zá­ro­veň by sa mal stať roz­pis slu­žieb sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nie ne­ve­rej­ným do­ku­men­tom, aby po­lí­cia a pro­ku­rá­to­ri ne­zais­ťo­va­li po­doz­ri­vých tak, aby vop­red ve­de­li, pred kto­ré­ho sud­cu sa dos­ta­nú.“ (https://den­nikn.sk/2558905/os­la­be­nie-sis-pre­vier­ky-sud­cov-mi­nis­trov-i-po­li­caj­tov-no­vy-od­po­cu­va­ci-sys­tem-nez­ve­rej­ne­ne-opat­re­nia-o-kto­re-sa-uz-spo­ri-koa­li­cia/).  Tu mož­no len kon­šta­to­vať, že di­ag­nó­za sta­vu zhr­nu­tá slo­va­mi „"mi­mo­riad­ne zne­po­ko­ju­jú­ci" vý­voj v OČTK“ je správ­na, je­ho te­ra­pia for­mou nez­ve­rej­ňo­va­nia roz­pi­su slu­žieb však je nie­len nes­práv­na a proti­ús­tav­ná, ale – ako uvá­dza­me v pre­doš­lej poz­nám­ke – vied­la by len k in­for­mač­nej asy­met­rii me­dzi pro­ku­ra­tú­rou a ob­vi­ne­ný­mi, na­koľ­ko pro­ku­ra­tú­ra nie je zba­ve­ná fak­tic­kých mož­nos­tí zis­tiť ne­for­mál­ne in­for­má­cie o pra­cov­nej po­ho­to­vos­ti na­ria­de­nej na sú­de.

[xv])         Ďalej opí­sa­né uda­los­ti vy­chá­dza­jú z v tom ča­se up­lat­ne­nej ná­miet­ky po­ru­še­nia zá­sa­dy zá­kon­né­ho sud­cu, kto­rá bo­la ob­sa­hom sťaž­nos­ti J. Haš­čá­ka po­da­nej pro­ti  uz­ne­se­niu ŠTS o je­ho vza­tí do väz­by zo dňa 4.12.2020, ako aj z poz­ná­mok ad­vo­ká­ta a ulo­že­nej emai­lo­vej ko­mu­ni­ká­cie.

[xvi])        Text člán­ku, kto­rý opi­su­je ob­sah toh­to tres­tné­ho ozná­me­nia, je zve­rej­ne­ný tu: https://www.ak­tua­li­ty.sk/cla­nok/650149/kau­za-go­ri­la-skan­da­loz­ne-nah­rav­ky-z-koc­ne­rov­ho-tre­zo­ru-zrej­me-nez­ni­cia/

[xvii])       In­for­má­cie, kto­ré J. Haš­čák po­čas toh­to „vý­slu­chu“ (uka­zu­je sa, že ne­bol váž­ne mie­ne­ný) pos­ky­tol, bo­li pri­tom zná­me tí­mu Go­ri­la, ako nes­kôr vy­šlo naj­avo, z tres­tnej ve­ci, kto­rá bo­la a je stá­le ve­de­ná na Úra­de in­špek­čnej služ­by (kau­za úni­kov a ma­ni­pu­lá­cie s nah­ráv­ka­mi Go­ri­la), kde J. Haš­čák ako poš­ko­de­ný po­dá­val tres­tné ozná­me­nie a aj vy­po­ve­dal. 

[xviii])       Účel tres­tní­ho prá­va pro­ces­ní­ho lze spatřovat v na­le­ze­ní ta­ko­vých práv­ních pra­vi­del, kte­rá by za­jiš­ťo­va­la, aby tres­tné či­ny by­ly ná­le­žitě zjiště­ny a je­jich pa­cha­te­lé spra­ved­livě pot­res­tá­ni a aby přitom ne­do­chá­ze­lo k bez­důvod­ným a nepřiměřeným zá­sahům do lid­ských práv. V de­mok­ra­tic­kém práv­ním státě nej­de zá­ko­no­dár­ci o pro­sa­ze­ní tres­tní­ho prá­va „za kaž­dou ce­nu“. Nel­ze připus­tit, aby se up­lat­ňo­va­la zá­sa­da „účel svě­tí prostřed­ky“, jíž by se zdůvod­ňo­va­la op­rávněnost ja­kých­ko­li me­tod po­tí­rá­ní kri­mi­na­li­ty, třeba i me­tod ne­hu­mán­ních a nepřiměřených.“ (Mu­sil, J., Kra­toch­víl, V., Šámal, P. a kol. Tres­tní prá­vo pro­ces­ní, 2. přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C. H. Beck 2003, s. 11 – 12.)

[xix])        Ná­lez ÚS SR sp.zn. III. ÚS 581/2021-54 z 21. 12. 2021. Viď aj je­ho re­dak­čné spra­co­va­nie v člán­ku „K ne­mož­nos­ti za­lo­žiť ko­lúz­ny dô­vod väz­by iba na abstrak­tných okol­nos­tiach - ná­lez ús­tav­né­ho sú­du“, Práv­ne lis­ty, 15. 1. 2022 ( http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a1044-k-ne­moz­nos­ti-za­lo­zit-ko­luz­ny-do­vod-vaz­by-iba-na-abstrak­tnych-okol­nos­tiach-na­lez-us­tav­ne­ho-su­du)

[xx])         K „zá­sa­de“ in du­bio pro väz­ba poz­ri aj člá­nok Šam­ko, P.: „V po­chyb­nos­tiach v pros­pech väz­by - od­liš­né sta­no­vis­ko sud­cu ús­tav­né­ho sú­du“, 26. 1. 2021 a dis­ent ús­tav­né­ho sud­cu P. Stra­ku k ná­le­zu sp. zn. III. ÚS/388/2020 zo dňa 08.10.2020.  

[xxi])        Text člán­ku, kto­rý po­pi­su­je dô­vo­dy za­miet­nu­tia návr­hu pro­ku­rá­to­ra zo stra­ny sud­ky­ne Mgr. P. Zá­les­kej v kau­ze Agen­tú­ra je tu: https://www.ak­tua­li­ty.sk/cla­nok/d1gcfds/kau­za-agen­tu­ra-na-vaz­bu-pod­la-su­du-nes­ta­ci-ze-bol-niek­to-po­li­caj­tom- ale­bo-da­no­vym-kri­mi­na­lis­tom/

[xxii])       Bliž­šie k „me­diál­ne­mu rau­šu“ v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci sa vy­jad­ru­je Lu­cia Ber­di­so­vá v roz­ho­vo­re pre Den­ník N:: Ve­ro­ni­ka Pru­šo­vá: Člen­ka súd­nej ra­dy Ber­di­so­vá: Ne­ga­tív­na emó­cia me­dzi sud­ca­mi, sud­ky­ňa­mi a mi­nis­ter­kou je zrej­má, 20.12.2021 ( https://den­nikn.sk/2654500/clen­ka-sud­nej-ra­dy-ber­di­so­va-ne­ga­tiv­na-emo­cia-me­dzi-sud­ca­mi-sud­ky­na­mi-a-mi­nis­ter­kou-je-zrej­ma-vi­deo/ )

[xxiii])       Prí­pad sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du Dr. Kol­cu­na opí­sa­ný nap­rík­lad v člán­ku „Ví­chri­ca vo Ví­chri­ci: Ob­vi­ne­nia stá­li na vo­de, roz­pa­dá sa kau­za po­li­caj­tom pod ru­ka­mi?“, Plus 7 dní, 16. 3. 2021, https://plus7dni.plus­ka.sk/do­mov/vi­chri­ca-vi­chri­ci-ob­vi­ne­nia-sta­li-vo­de-roz­pa­da-kau­za-po­li­caj­tom-ru­ka­mi

[xxiv])       Mi­ku­lec: Spra­vo­daj­ská in­for­má­cia má ďa­le­ko od dô­ka­zu, or­gá­ny ale ko­na­jú, TASR, te­raz.sk, 30. 5. 2021 (https://www.te­raz.sk/spra­vy/mi­ku­lecspra­vo­daj­ska-in­for­ma­cia-ma-d/552630-cla­nok.html)

[xxv])       Dňa 8. 12. 2020 doš­lo roz­hod­nu­tím pred­se­du ŠTS k zme­ne roz­pi­su slu­žieb na týž­deň 14. – 21.12.2020, ke­dy zo služ­by vy­lú­čil sud­cu Dr. Pu­chov­ské­ho sa za­ra­dil na­mies­to ne­ho Mgr. Zá­les­kú. Mé­diá „zve­rej­ni­li“ to­to roz­hod­nu­tie už deň pred­tým (https://do­mov.sme.sk/c/22550230/sud­cu-pu­chov­ske­ho-bu­de-pre-lu­can­ske­ho-rie­sit-aj-sef-sud­nej-ra­dy.html).

Dr. Hru­ba­la k to­mu v reak­cii na slo­vá re­dak­to­ra: „Po­dob­ná si­tuácia sa spo­mí­na­la v prí­pa­de sud­cu Ro­ma­na Pú­chov­ské­ho. Roz­hod­li ste sa ne­za­ra­ďo­vať ho do slu­žieb po zve­rej­ne­ní vý­po­ve­de bý­va­lé­ho čle­na SIS Fran­tiš­ka Böhma. Ten tvr­dil, že ho pred náv­ra­tom na Slo­ven­sko niek­daj­ší po­li­caj­ný pre­zi­dent Mi­lan Lu­čan­ský upo­zor­nil, aby pri­šiel až vte­dy, keď bu­de mať služ­bu Pú­chov­ský, pre­to­že u ne­ho by Lu­čan­ský mož­no ve­del vy­ba­viť stí­ha­nie na slo­bo­de. Už sa to ob­jas­ni­lo?“ uvie­dol: „Keď som o tej­to vý­po­ve­di doz­ve­del, sud­cu Pú­chov­ské­ho som nao­zaj zo slu­žieb stia­hol, kým sa ve­ci ne­vy­še­tria. Tie­to ve­ci sa vy­šet­ro­va­li, ne­potvr­di­li sa ne­ná­le­ži­té kon­tak­ty a chcem vy­hlá­siť, že vo­či ne­mu žiad­ne po­doz­re­nia ne­mám.“ (https://do­mov.sme.sk/c/22729963/jan-hru­ba­la-roz­ho­vor-kud­lic­ka-ope­ra­tiv­ci.html).

Tú­to zme­nu rozvr­hu prá­ce pred­se­da sú­du vy­ko­nal bez pre­ro­ko­va­nia v sud­cov­skej ra­de ŠTS. Zá­ro­veň ide o svoj­voľ­né roz­hod­nu­tie o zme­ne v oso­be sud­cu, keď pred­se­da sú­du vy­užil svo­je dom­ne­lé dis­kreč­né op­ráv­ne­nie. V in­ten­ciách práv­nych zá­ve­rov už ci­to­va­ných roz­hod­nu­tí ús­tav­ných sú­dov ide o po­ru­še­nie zá­sa­dy, že súd­ne prí­pa­dy ne­ma­jú roz­ho­do­vať sud­co­via ad hoc, že vý­ber sud­cov sa má aj v prí­pa­de po­ho­to­vos­tných slu­žieb ria­diť pev­ný­mi pra­vid­la­mi a má byť vy­lú­če­né ov­plyv­ne­nie pri­de­le­nia ve­ci, či už zo stra­ny účas­tní­ka ale­bo súd­ne­ho fun­kcio­ná­ra. Prí­pad­né po­chyb­nos­ti o nes­tran­nos­ti  služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu tre­ba rie­šiť ná­miet­kou za­uja­tos­ti, nie „sťa­ho­va­ním zo slu­žieb“.

Neš­tan­dar­dnosť toh­to pos­tu­pu umoc­ňu­je fakt, že roz­hod­nu­tie Dr. Hru­ba­lu o „stiah­nu­tí“ Dr. Pu­chov­ské­ho nas­le­do­va­lo krát­ko na to, ako no­vi­nár­ka M. Tó­do­vá dňa 6.12.2020 me­dia­li­zo­va­la ob­sah ne­ve­rej­né­ho návr­hu na vza­tie M. Lu­čan­ské­ho do väz­by, vrá­ta­ne in­for­má­cie o vy­ššie spo­me­nu­tom Böhmo­vom sve­dec­tve (https://den­nikn.sk/2174771/v-kau­ze-ju­das-sa-uz-ako-is­to­ta-pre-ma­fiu-spo­mi­na-aj-sud­ca-pu­chov­sky/). Jed­ným z prav­de­po­dob­ných zdro­jov úni­ku moh­la byť aj sud­ky­ňa Mgr. Zá­les­ká, ko­na­jú­ca o tom­to vä­zob­nom návr­hu, kto­rá v ko­neč­nom dôs­led­ku z úni­ku tvr­de­nia o ko­le­go­vi Pú­chov­skom zme­nou služ­by be­ne­fi­to­va­la. Sud­ky­ňa Zá­les­ká bo­la pri­tom dô­vod­ne po­doz­ri­vá z via­ce­rých úni­kov in­for­má­cií sme­rom k no­vi­nár­ke Tó­do­vej aj v kau­ze „Ar­páš“. V ná­miet­ke za­uja­tos­ti, kto­rú dos­ta­la na stôl dňa 15.12.2020, bo­lo pod­rob­ne zdô­vod­ne­né, že k M. Tó­do­vej sa dos­ta­li ne­ve­rej­né pos­tre­hy účas­tní­ka Haš­čá­kov­ho vý­slu­chu dňa 4.12.2020 o sprá­va­ní sa J. Haš­čá­ka a je­ho ob­haj­cov vo vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti, na kto­rom po­cho­pi­teľ­ne M. Tó­do­vá ne­bo­la a o kto­rých M. Tó­do­vá na­priek to­mu re­fe­ro­va­la v pod­cas­te na Den­ní­ku N už 5.12.2020 rá­no. Po­ten­ciál­nym zdro­jom tej­to in­for­má­cie, či skôr sú­bo­ru sub­jek­tív­nych pos­tre­hov moh­la byť prá­ve Mgr. Zá­les­ká (iš­lo o uš­ti­pač­né poz­nám­ky na ad­re­su ob­ha­jo­by, kto­rá vraj bo­la „ner­vóz­nej­šia“ ako jej klient). Ako ďa­lej ná­miet­ka uvá­dza­la, v ča­se, keď Mgr. Zá­les­ká dňa 3.12.2020 ob­vo­lá­va­la ob­haj­cov J. Haš­čá­ka s in­for­má­ciou o po­da­ní návr­hu na vza­tie J. Haš­čá­ka a D. Ar­pá­šo­vej do väz­by, už M. Tó­do­vá o po­da­nom návr­hu ve­de­la (t.j. ob­dob­ný únik ako v Lu­čan­ské­ho prí­pa­de).

A tak deň po do­ru­če­ní tej­to ná­miet­ky (15.12.2020), t.j. 16.12.2020 už sud­ky­ňa Zá­les­ká roz­ho­du­je v „no­vej služ­be“ o prí­pa­de „slo­ven­ských Texasa­nov úpl­ne opač­ne, ako ob­dob­nú si­tuáciu po­sú­di­la v kau­ze Haš­čák. Na­mies­to kla­de­nia si otáz­ky „pre­čo“ len kon­šta­tu­je­me, že sú­bež­ne pre­beh­nuv­šie úni­ky z vä­zob­né­ho roz­ho­do­va­nia v dňoch 3. – 6. 12. 2020 v kau­zách „Ar­pá­šo­vá/Haš­čák“ ako aj Lu­čan­ský a spol.“ svo­jim rov­na­kým ru­ko­pi­som sil­ne pod­po­ro­va­li po­doz­re­nie o stroj­co­vi všet­kých tých­to úni­kov. Na­vy­še pre to­to po­doz­re­nie za­čal v tých dňoch vzni­kať iný vý­znam­ný kon­text, na­koľ­ko od 10.12.2020 sa za­ča­li v mé­diách ob­ja­vo­vať rôz­no­ro­dé in­for­má­cie o zra­ne­ní oka M. Lu­čan­ské­ho deň pred­tým vo vä­zen­skej ce­le a tá­to té­ma sa v tých dňoch sta­la in­ten­zív­nym pred­me­tom ve­rej­né­ho zá­uj­mu vrá­ta­ne naj­vyš­ších pred­sta­vi­te­ľov jus­tí­cie, pro­ku­ra­tú­ry a vä­zen­stva (k chro­no­ló­gii zra­ne­nia a smr­ti M. Lu­čan­ské­ho napr. https://spra­vy.prav­da.sk/do­ma­ce/cla­nok/573676-kau­za-lu­can­sky-su­mar-uda­los­ti/). Aj vďa­ka nev­za­tiu sku­pi­ny „Slo­ven­ský Texas“ mo­hol po­tom pred­se­da ŠTS Hru­ba­la 17. 5. 2021 na tla­čov­ke uviesť: „Sud­ky­ňa Zá­les­ká ma­la mož­no 2x toľ­ko ná­pa­du v rám­ci slu­žieb a je ob­vi­ňo­va­ná z to­ho, že ľu­dí po­sie­la do väz­by a na­du­ží­va tú väz­bu. 23x vy­ho­ve­la návr­hu pro­ku­rá­to­ra a 9x ne­vy­ho­ve­la návr­hu pro­ku­rá­to­ra. To je ab­so­lút­ne kon­zis­ten­tné a sú­lad­né s čís­la­mi os­tat­ných ko­le­gov.“ Nuž, bi­lan­cia, ak by vec „Jo­pi“ po­sú­di­la ako vec Haš­čá­ka a Ar­pá­šo­vej, moh­la byť nie 23 : 9, ale 28 : 4.

[xxvi])       Po oboz­ná­me­ní s niek­to­rý­mi okol­nos­ťa­mi roz­ho­do­va­nia o väz­be v prí­pa­de „slo­ven­ský Texas“ ne­má­me pre od­liš­ný spô­sob roz­ho­do­va­nia sud­ky­ne v skut­ko­vo po­dob­nej ve­ci iné vy­svet­le­nie, ako sme naz­na­či­li v pre­doš­lej poz­nám­ke.  Ho­ci nie je vy­lú­če­né, že deň pred vä­zob­ným roz­ho­do­va­ním vo ve­ci JO­PI do­ru­če­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti vo­či vza­tiu J. Haš­čá­ka do väz­by moh­lo viesť u služ­bu­ko­na­jú­cej sud­ky­ne po oboz­ná­me­ní sa so sťaž­nos­tný­mi ná­miet­ka­mi, ako aj ob­sa­hom ná­miet­ky za­uja­tos­ti pod­rob­ne po­pi­su­jú­cej po­doz­re­nia z úni­kov do mé­dií k is­tej for­me se­ba­ref­lexie „vo všeo­bec­nos­ti“.

[xxvii])      CUP­RIK, R.: Sud­ca Hru­ba­la: Ne­dá­vam si ra­diť od po­li­caj­tov (op. cit.).

[xxviii])     „Eti­ka ako pred­pok­lad spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia“, Bulle­tin slo­ven­skej ad­vo­ká­cie č. 11/2021, s. 8.

[xxix])       Po­rov­naj ná­lez ÚS SR sp.zn. III. ÚS 287/2020, bod. 43: „Pla­tí zá­sa­da, kto­rú v tej­to sú­vis­los­ti ak­cen­to­val aj Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky, spo­čí­va­jú­ca v tom, že spra­vod­li­vos­ti mu­sí nie­len byť uči­ne­né za­dosť, ale rov­na­ko mu­sí byť aj vi­di­teľ­né, že jej sku­toč­ne za­dosť uči­ne­né bo­lo (ná­lez ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2769/15).“.

[xxx])       Kou­del­ka, Z.: Zá­kon­ný soud­ce a sys­té­mo­vé po­ru­še­ní rozvr­hu prá­ce, Soud­ní roz­hle­dy 7-8/2018.

[xxxi])       Nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 287/2020, bo­dy 47 a 48.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia