Deformovanie dokazovania alebo ako dôkazne podporiť osamotenú výpoveď kajúcnika

Publikované: 23. 10. 2022, čítané: 2025 krát
 

 

Deformovanie dokazovania alebo ako dôkazne podporiť osamotenú výpoveď kajúcnika

Priznanie je v súčasnom trestnom práve chápané ako „superdôkaz“ a následné vypovedanie na inú osobu môže priniesť benefity. Tak prečo to neskúsiť... Vzhľadom k uvedenému si „vstupujú do seba“ nielen obvinené osoby, ale „prebudenie svedomia“ zažívajú už aj osoby odsúdené.

Toto je obraz dnešného trestného práva a niečo z toho, bolo aj súčasťou rozhodovania Krajského súdu v Bratislave v konkrétnom trestnom prípade. V prípade uvedenom nižšie, išlo o precitnutie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody s motívom zníženia trestu odňatia slobody za poskytnutú výpoveď s tým, že prokurátor ako podporný dôkaz takejto výpovede odsúdeného použil znalecké psychologické dokazovanie v rámci vypracovania  ktorého znalec psychológ dokonca využil aj tzv. detektor lži (?!).

Úvodom

Za posledné roky zažíva trestné právo masívny „návrat spomienok“ obvinených ako aj odsúdených osôb. Je zjavné, že medzi obvinenými ako aj odsúdenými sa už rozšírilo povedomie o súčasnej praxi niektorých orgánov činných v trestnom konaní, ktoré považujú priznanie za kľúčový (často jediný) dôkaz o trestnej činnosti a za priznanie a vypovedanie voči iných osobám (nezriedka ale len tým správnym osobám) dokážu nasľubovať rôzne benefity (a fakticky stotožniť skutkový stav veci s výpoveďou takejto osoby, ktorá sa následne „rozstrihá“ na skutky do uznesenia o vznesení obvinenia).

Nemožno sa preto diviť, že obvinené ako aj odsúdené osoby si až zázračne podrobne začnú spomínať na to, že aj iné osoby páchali trestnú činnosť a začnú vypovedať o skutkoch, ktoré sa mali odohrať pred viacerými rokmi s cieľom získania benefitu za takúto ich výpoveď. Takáto výpoveď obvineného, či odsúdeného, ktorý si po rokoch „vstúpil do seba“ je však často osamotená a žiadne iné dôkazy ju nepodporujú. Aby však nezostala úplne osamotená, je nutné aspoň vytvoriť dojem, že ju predsa len nejaké tie dôkazy podporujú. A takto začína tzv. deformovanie dokazovania, keď sa určité dôkazy začnú prezentovať ako dôkazy podporujúce usvedčujúcu výpoveď, hoci tomu tak zjavne nie je. Toto „krivenie využitia dôkazov“ je taktiež výraznou súčasťou aplikačnej praxe a možno ho celkom určite označiť za manipulovanie dokazovania a len vytváranie zdania, že výpoveď nezostala osamotená.

Už bolo spomenuté v inom článku na tomto webe[1], že súčasným módnym hitom deformovania dokazovania je vypracovanie znaleckého psychologického posudku napríklad na kajúcnika (usvedčujúceho svedka, či priznávajúceho sa obvineného) so znaleckým záverom, že špecifická, či všeobecná vierohodnosť výpovede kajúcnika nie je znížená a neboli zistené žiadne konfabulačné tendencie. Znalecký psychologický posudok sa však využíva aj opačne, teda je vypracovaný na obvineného, ktorý popiera spáchanie vzneseného skutku s opačným znaleckým záverom. Následne sa takýto znalecký posudok hodnotí tak, že podporuje výpoveď kajúcnika, respektíve, že kajúcnik vypovedá pravdu, nakoľko to vyplýva aj zo znaleckého psychologického dokazovania (alebo, že obvinený nehovorí pravdu, nakoľko jeho špecifická vierohodnosť je podľa znaleckého posudku znížená).

Netreba hádam ani veľmi dodávať, že takéto hodnotenie dôkazov je absolútne „mimo“, nakoľko znalec psychológ nebol svedkom páchania trestnej činnosti o ktorej kajúcnik vypovedá (inak by vypovedal ako svedok), t. j. nemôže ani potvrdiť a ani vyvrátiť výpoveď kajúcnika a samotná vierohodnosť, či nevierohodnosť výpovede kajúcnika sa nehodnotí podľa psychologických kritérií znalcom psychológom, ale v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov orgánom činným v trestnom konaní, či súdom a to v spojení aj s inými vykonanými dôkazmi (o vine, či nevine v trestnom konaní nerozhoduje znalec a ani o tom nie, či niekto hovorí alebo nehovorí pravdu).

Ďalším dôkazom, ktorý okrem znaleckého psychologického dokazovania, má potvrdzovať výpoveď kajúcnika, je rekognícia a previerka výpovede na mieste činu (vyšším levelom tu môže byť aj rekonštrukcia). Pri rekognícii kajúcnik opoznáva osobu o ktorej vypovedá že páchala trestnú činnosť (t. j. konkrétnu osobu, ktorú roky pozná) a to medzi inými osobami. Samozrejme, že ju opozná, keďže s ňou napríklad roky pracoval a podobne. Ak sa následne namieta, že ide o „nezmyslený“ dôkaz, nakoľko bolo dopredu jasné, že kajúcnik túto osobu, o ktorej vypovedá opozná, pretože ju roky pozná, orgány činné v trestnom konaní  dospejú k záveru, že páchateľa kajúcnik opoznal nie ako osobu, ktorú roky pozná, ale ako osobu, ktorá mala páchať trestnú činnosť. K rovnakému účelu slúži aj previerka výpovede na mieste činu, pri ktorej kajúcnik napríklad ukazuje priestory, kde malo dochádzať k páchaniu trestnej činnosti, pričom ide o priestory, v ktorých sa roky pohyboval, dôverne ich poznal a to aj priestory, ktoré užívali osoby, voči ktorým teraz vypovedá.

Následne sa už orgánmi činnými v trestnom konaní uvádza (napríklad v obžalobe, záverečnej reči, či v rozhovoroch pre médiá), že výpoveď kajúcnika vôbec nie je osamotená, nakoľko ju potvrdzuje okrem znaleckého psychologického dokazovania dokonca aj výsledok rekognície, či previerka výpovede na mieste činu.

Ide zjavne o účelové deformovanie dokazovania, pretože všetky uvedené dôkazy sú stále fakticky len jednou osamotenou výpoveďou kajúcnika, ktorú nikto iný a nič iné (žiadny iný dôkaz) nepotvrdzuje. Rekogníciou a previerkou na mieste činu len potvrdil kajúcnik sám seba (svoju výpoveď) a to v situácii, keď vzhľadom na charakter výpovede kajúcnika je využitie týchto dôkazných prostriedkov úplne irelevantné, pretože kajúcnik vypovedá o miestach a osobách, ktorá dôverne pozná.

Kauzistika

Predmetom rozhodovania Krajského súdu v Bratislave bol prípad (založený prokurátorom fakticky na výpovedi jednej odsúdenej osoby), v ktorom prokurátor podal obžalobu na obvineného M.J. pre obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť ako organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a to na tom skutkovom základe (skutok je krátený), že

ako pracovník SBS do času 11,30 hod. dňa 22.04.2014 opakovane na viacerých nezistených miestach zorganizoval spáchanie trestného činu tak, že oslovil M K, ktorému poskytol podrobné informácie o tom kedy a akým spôsobom sa vykonáva prevzatie a zvoz peňazí z predajne potravín a na základe prvotných informácií obžalovaný s M K vykonali obhliadku miesta skutku, počas ktorej obžalovaný podrobne vysvetlil M K ako prebieha prevzatie peňazí z predajne, aký je postup, aké motorové vozidlá sa používajú a na základe týchto informácií M K oslovil P D a M V, s ktorými M K vykonal lúpežné prepadnutie dňa 22.04.2014, pri ktorom odcudzili hotovosť 122 435 euro, z ktorých P D a M V vyplatil každému 12000 euro, jemu obžalovaný vyplatil sumu 20000 euro a zvyšok si ponechal obžalovaný M J.

            V pôvodnom konaní, ktoré prebehlo ešte v roku 2015, boli za spáchanie trestného činu lúpeže právoplatne odsúdení na nepodmienečné tresty odňatia slobody spolupáchatelia M.K., P.D. a M.V.

            V pôvodnom konaní o obžalovanom M.J. nebola žiadna zmienka. Odsúdený M.K. po výkone viac ako piatich rokov nepodmienečného trestu odňatia slobody, si podal návrh na povolenie obnovy konania, v ktorom ako novú skutočnosť uvádzal to, že štvrtým páchateľom trestného činu lúpeže bol M.J., ktorý mal celý tento trestný čin zorganizovať. Návrh na povolenie obnovy konania bol zamietnutý, avšak osobe M.J. bolo vznesené obvinenie na podklade výpovede M.K.

            M.K. (ako pohnútku, či motív svojej výpovede) uvádzal, že informácie usvedčujúce štvrtého páchateľa lúpeže (t.j. kto dal tip a zostala mu väčšia časť peňazí), poskytol z dôvodu, aby mu bol trest, ktorý momentálne vykonáva, zmiernený. Nechce byť toľko vo väzení, hoci je vinný z toho skutku. Fakticky malo ísť u tohto odsúdeného (teraz svedka) o „pohnutie svedomia“ po výkone piatich rokov nepodmienečného trestu odňatia slobody.

            Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 2T/37/2020 zo dňa 27.09.2021 podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil obžalovaného M.J. spod obžaloby, nakoľko bol názoru, že nebolo preukázané, že sa stal skutok spočívajúci v tom, že obžalovaný M.J. trestný čin lúpeže zorganizoval.

            Okresný súd svoje rozhodnutie fakticky odôvodnil tak, že výpoveď svedka M.K. zostala ako usvedčujúci dôkaz osamotená. Pokiaľ išlo o výpovede svedkov P.D. a M.V., t.j. ďalších dvoch páchateľov trestného činu lúpeže, ktorí boli v roku 2015 odsúdení a vykonávali svoje tresty, tak tí vypovedali, že obžalovaný M.J. sa osobne nezúčastnil na trestnom čine lúpeže. Informácie o M.J. mali iba sprostredkovane od svedka M.K. (ktoré im boli M.K. povedané až počas výkonu trestu). Okresný súd neakceptoval ani „pohnutie svedomia“ svedka M.K., t. j. bol tu daný jeho zjavný motív touto výpoveďou získať zmiernenie trestu.

Okresný súd preto uzatvoril, že vinu obžalovaného M.J. sa nepodarilo preukázať, na jednej strane bola konzistentná výpoveď obžalovaného, nemeniaca sa a na druhej strane výpoveď svedka M K, ktorá bola z časti aj rozporná a výpovede prečítaných svedkov – osôb zúčastnených na trestnej činnosti P D a M V, ktoré boli na hlavnom pojednávaní oboznámené prečítaním, pretože v danom prípade išlo o sprostredkované osoby, ktoré osobu obžalovaného vôbec nepoznali. Prečítané tiež boli výpovede svedkov pracovníkov SBS, ktoré do predmetnej veci nevzniesli dôkazy v neprospech obžalovaného. Súd ďalej skonštatoval, že ani v rámci dokazovania na súde nebol predložený žiadny verifikovaný dôkaz o tom, že na trestnej činnosti mal participovať ako organizátor obžalovaný M.J. Vo vzťahu k obžalovanému M.J. nebol zistený ani motív konania, nebol preukázaný dôkazmi (len prokurátor uvádzal svoju domnienku, že to bol zištný motív). V predmetnej veci neboli zabezpečené ani nepriame dôkazy, ktoré by vytvorili súhrnne logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu, z ktorej by bolo možné vyvodiť jediný jeden záver a ktorý zároveň by vylúčil možnosť, že sa celý predmetný prípad mohol stať aj inak. Súd preto musel v danom prípade aplikovať zásadu in dubio pro reo.


Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, v ktorom argumentoval tak, že okresný súd nesprávne aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov, čo vyústilo do nesprávne zisteného skutkového stavu. Z výsluchu svedka M K vyplýva najmä, že skutok, z ktorého bol odsúdený sa stal tak, ako to bolo zadokumentované. Svedok obžalovaného poznal už dlhšie, z čoho možno usudzovať, že mali voči sebe dôveru. Svedok podrobne opísal mieru a spôsob účasti obžalovaného na organizovaní predmetnej lúpeže, nakoľko obžalovaný pracoval v danej súkromnej bezpečnostnej službe, poznal podrobne procesy pri zvoze peňazí, z tohto dôvodu preto mohol organizovať predmetnú trestnú činnosť. K prvostupňovým súdom zisteným vnútorným rozporom vo výpovedi svedka M.K. prokurátor uviedol, že tieto nie sú takej kvality a intenzity, aby výpoveď svedka M.K. bolo možné vyhodnotiť ako nedôveryhodnú. Zmenené detaily v jeho výpovediach je možné pričítať plynutiu času a „blednutiu“ pamäťovej stopy svedka, pričom však prokurátor poukázal na skutočnosť, že v časti výpovede, ktorá práve zakladá trestnú zodpovednosť obžalovaného, bol svedok po celý čas konzistentný. Prokurátor poukázal aj na výpovede odsúdených  M V a P D, ktoré podporujú výpoveď svedka M.K. a dotvárajú tak celkový obraz priebehu skutku, ako i okolnosti, za akých sa dozvedeli o účasti obžalovaného M.J. na predmetnej lúpeži.


Prokurátor poukázal aj na závery znaleckého posudku z odboru psychológia týkajúce sa obžalovaného M J, z ktorého vyplýva, že obžalovaný má disimulačné tendencie, sklon zatajovať, zapierať, pretvarovať, je mocenský zameraný. Obžalovaný je schopný správne vnímať a reprodukovať udalosti a okolnosti prípadu, pre ktorý je vedené trestné stíhanie. Všeobecná vierohodnosť obžalovaného nie je narušená, špecifická vierohodnosť výpovede obžalovaného, t.j. vierohodnosť vo vzťahu k vyšetrovanej trestnej veci je po posúdení výsledkov vyplývajúcich z komplexnej psychodiagnostiky, považovaná za zníženú.


Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4To/2/2022 zo dňa 21.04.2022 sa nestotožnil s odvolaním prokurátora, pričom k výpovedi svedka M.K. uviedol, že

- svedok si spomenul, a to až po päť a pol roku vo výkone trestu odňatia slobody, že organizátorom bol vlastne obžalovaný M J. Nemožno ignorovať fakt, že M K podal návrh na povolenie obnovy konania, pričom potvrdil, že informácie usvedčujúce štvrtého páchateľa lúpeže (tj. kto dal tip a zostala mu väčšia časť peňazí), poskytol z dôvodu, aby mu bol trest, ktorý momentálne vykonáva, zmiernený. Teda minimálne zvláštne vyznieva pohnútka menovaného svedka (pôvodne odsúdeného) M K, po päť a pol roku výkonu trestu odňatia slobody označiť a usvedčiť skutočného organizátora lúpežného prepadnutia, za ktorého označil M J.


            - ak prokurátor konštatuje, že výpoveď svedka M K je podporovaná výpoveďami svedkov P D a M V tak je nutné uviesť, že títo v pôvodnom konaní od M K žiadnu informáciu o možnom štvrtom páchateľovi nemali a obaja zhodne potvrdili, že až počas stretnutia s M K vo výkone trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici (kde boli všetci traja spolu vo výkone trestu odňatia slobody asi jeden týždeň) im M K oznámil, že mieni podať návrh na povolenie obnovy konania a chce udať, resp. označiť štvrtého páchateľa, ktorý mu dal tip na lúpež a svedok M V tiež potvrdil, že M K im oznámil, že dostal tip od ďalšej osoby. Vo výpovediach oboch možno pozorovať odlišnosti, keď P D uviedol, že M K toho človeka (ktorý mal dať tip), prezýval „K“, ktorú skutočnosť však M K vo výpovedi neuvádzal a ani M V nehovoril o ďalšej osobe s prezývkou „K“.

            - čo sa týka svedkov P D a M V ohľadne štvrtého páchateľa, ktorý mal dať na lúpežné prepadnutie tip, prokurátor opomína a preceňuje okolnosti, za ktorých danú informáciu získali, pretože obaja zhodne uviedli, že o existencii možného štvrtého páchateľa sa dozvedeli od M K v Ústave na výkon trestu v Banskej Bystrici, kde sa v istom okamihu, na dobu asi jedného týždňa, stretli všetci traja. Informácie, ktoré v preskúmavanom konaní poskytli P D a M V, boli získané z počutia od M K, ktorý im tieto poskytol, pričom zároveň uviedol, že požiada o povolenie obnovy konania a usvedčí a označí ďalšieho páchateľa. V konaní o povolení obnovy konania upozornil, že bol odsúdený ako organizátor a dostal najvyšší trest vo výmere 10 rokov. Teda svedectvo poskytnuté P D a M V možno označiť za svedectvo z počutia „z druhej ruky“ a na takomto svedectve nemožno založiť odsúdenie, pretože obaja svedkovia poskytli informácie, ktoré získali sprostredkovane z počutia.

            - pokiaľ ide o závery znaleckého psychologického dokazovania, tak krajský súd, okrem iného, uviedol aj to, že k záveru znalkyňa dospela po tom ako pri posúdení špecifickej vierohodnosti výpovede obžalovaného zrealizovala psychofyziologické overenie pravdovravnosti prostredníctvom polygrafu (ako pomocnú doplnkovú metódu – tzv. detektor lži), pričom sama zostavila otázky, ktoré obžalovanému položila a výsledok uzatvorila ako „neuzatvoriteľný.“ Takýto postup znalkyne odvolací súd považuje za rozporný s úlohou znalca a jeho postavením, ktorú mu určuje zákon. Totiž znalec má samostatné procesné postavenie v trestnom konaní, je osobou odlišnou od orgánov činných v trestnom konaní a súdu a jeho úlohou nie je vykonávať dokazovanie (ani vyšetrovanie), hodnotiť dôkazy a riešiť právne otázky. Jeho úlohou je vyjadrovať sa k otázkam, ktoré spadajú do jeho kompetencie.

        -    V nadväznosti na uvedené je nutné zdôrazniť, že znalec psychológ pri hodnotení výpovedí obžalovaného je povolaný vyjadriť sa k tým vplyvom osobnosti obžalovaného, ktoré môžu maž vplyv na jeho vierohodnosť, nie je však oprávnený vyjadrovať sa k otázke, či výpoveď obžalovaného je vierohodná, alebo nie je, prípadne ktorá z jeho výpovedí je vierohodnejšia. Takéto hodnotenie patrí výlučne do kompetencii súdu (judikát č. 12/1987). Výsledky vyšetrenia obžalovaného na polygrafe, tzv. detektore lži, nemožno v trestnom konaní použiť ako dôkaz, pretože podstatou takéhoto vyšetrenia je výsluch obžalovaného ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú trestného činu. V trestnom konaní možno použiť len tie poznatky, ktoré obžalovaný poskytol v súlade s ustanovením § 121 a nasl. Trestného poriadku, čo v prípade jeho vyšetrenia (výsluchu) na detektore lži, nie je splnené (uznesenie NS SR sp. zn. 6Tz/13/2002).

            Krajský súd v Bratislave teda v plnom rozsahu akceptoval rozsudok okresného súdu, ktorým bol obžalovaný oslobodený pod obžaloby za využitia zásady in dubio pro reo a odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné.

 



 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia