Quo vadis "Špecial" II...alebo ako ďalej s vecnou príslušnosťou?

Publikované: 03. 02. 2023, čítané: 3443 krát
 

 

Mgr. Erika Krutková, vyšší súdny úradník, Špecializovaný trestný súd

 

Quo vadis „Špeciál“ II ...alebo ako ďalej s vecnou príslušnosťou ?[1]

 

I.                   Prijatím „nového“ Trestného zákona Špecializovaný trestný súd nestratil svoju pôsobnosť prejednávať a rozhodovať trestné činy, na prejednanie ktorých bol príslušný podľa dovtedajšej právnej úpravy, preto analogické použitie ustanovenia § 562 ods. 2[2] Trestného poriadku, keďže iné prechodné ustanovenie Trestný poriadok v tomto smere neobsahuje, je na mieste.

II.                Trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. je nepochybne úmyselným trestným činom a s ohľadom na zákonom stanovenú trestnú sadzbu naň sa vzťahujúcu v súlade s ustanovením § 437 ods. 1 Trestného zákona[3] (zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) v spojení s § 11 ods. 3 Trestného zákona znaky obzvlášť závažného zločinu.

III.             Pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu určovaná nielen vymedzením konkrétneho trestného činu, respektíve konkrétnej právnej kvalifikácie stíhaného skutku ale aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami pričom napr. ani dvadsaťpäť tisícnásobok malej škody podľa Trestného zákona [§ 14 písm. 1) Trestného poriadku (zákona číslo 301/2005 Z. z.)], nie je kvalifikačným momentom, ale vyplýva z popisu skutkových okolností.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2021 sp. zn. 4Ndt/13/2021)

x xx

Sú to už takmer tri roky, čo bol na tejto stránke zverejnený príspevok s názvom Quo vadis „Špeciál“ alebo pár úvah k vecnej príslušnosti súdu, cieľom ktorého bolo poukázať na legislatívnu medzeru v právnej úprave vecnej príslušnosti Špecializovaného trestného súdu, jej možné riešenie, ale najmä otvoriť diskusiu o rovnovážnejšom nastavení vzájomných vzťahov medzi Špecializovaným trestným súdom a okresnými súdmi v sídle krajského súdu, ktoré, a to si povedzme otvorene, viac na jeho existenciu doplácajú než by mal byť pre nich prínosom a odbremeniť ich. Za vzniknutý stav nemožno viniť len súdy. Bolo primárne úlohou zákonodarcu nastaviť vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu spôsobom, ktorý bude dostatočne reflektovať prijatie nových kódexov trestného práva s tým, že prípadné spory o príslušnosť by boli výnimkou, a nie pravidlom, ako je tomu v súčasnosti. Na druhej strane, v nijakom prípade to neospravedlňuje samotný Špecializovaný trestný súd v zlyhaní v komunikácii vo vzťahu k okresným súdom v sídle krajského súdu, keď sa jeho zástupcovia namiesto toho pravidelne zúčastňovali skôr porád krajských súdov, ktorých primárnou agendou je však v súčasnosti odvolacie konanie.

Vzhľadom na systematické zaradenie v stupňoch súdov a kauzálnu príslušnosť je potrebné postavenie Špecializovaného trestného súdu v zásade posudzovať obdobne ako postavenie okresného súdu v sídle krajského súdu. Na tom nič nemení ani znenie § 10 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého krajským súdom sa na účely trestného konania rozumie aj Špecializovaný trestný súd. Na pomer medzi Špecializovaným trestným súdom a inými okresnými súdmi je potom možné hľadieť obdobne ako na pomer medzi okresným súdom v sídle kraja a ostatnými okresnými súdmi. Tak okresný súd v sídle kraja ako aj Špecializovaný trestný súd možno vo vzťahu k ostatným okresným súdom považovať za súdy vyššej kompetenčnej úrovne, t. j. súdy s vyššou pôsobnosťou, resp. vecnou príslušnosťou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2018 sp. zn. 4Ndt/29/2018).

Paradoxne potom vyznievajú reakcie niektorých sudcov Špecializovaného trestného súdu v otázke jeho možného zrušenia a ich ďalšieho pôsobenia v justícii, ktoré si predstavujú na niektorom z krajských súdov. Vzhľadom na závery najvyššieho súdu by s najväčšou pravdepodobnosťou mali v prípade jeho zrušenia vo svojej kariére pokračovať na niektorom prvostupňovom súde tak, ako sa to stalo sudcom Špecializovaného trestného súdu v Bulharsku. Možno by to mali mať na pamäti, keď budú najbližšie zvažovať postúpenie ďalšej trestnej veci na definícii zločineckej skupiny.

Ale vráťme sa k podstate. Aj na tomto príklade možno demonštrovať nespochybniteľný význam prechodných ustanovení každého právneho predpisu, ktorých podcenenie dokáže poprieť celý jeho zmysel a účel a namiesto toho, aby nová právna úprava priniesla riešenia,vnáša do systému nové problémy. V stručnosti povedané, pri dobre nastavenom systéme sa problémy vyskytnú, avšak pri zle nastavenom systéme sú problémy zákonité a podľa mojich skúseností sa situácia vyhrotí vždy v tom najnevhodnejšom čase a aj tým najhorším možným spôsobom.

Pri nedávnom výberovom konaní na funkciu predsedu súdu mal len jeden z kandidátov vo svojom motivačnom liste návrh na rozšírenie vecnej príslušnosti Špecializovaného trestného súdu, resp. legislatívne riešenie problematiky tzv. „starých vrážd“ v súčinnosti s okresnými súdmi v sídle krajského súdu, či zrušenie pracoviska Banská Bystrica a ďalšie opatrenia smerujúce k zefektívneniu činnosti nielen samotného súdu, ale aj systému všeobecného trestného súdnictva ako celku. So svojim programom však narazil na tvrdý odpor práve tých, ktorým pri ich „reformných“ snahách vlastne najviac vyhovovalo zachovanie statusquo.

Medzičasom však došlo k zaujímavému vývoju rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ktorý až v nedávnej dobe dostal prvýkrát možnosť zaujať stanovisko k problematike príslušnosti Špecializovaného trestného súdu pre trestné činy spáchané za účinnosti „starého“ Trestného zákona, a ktorá si určite zaslúži väčšiu pozornosť a rozbor.

„Sátorovci“

V súvislosti s postupným objasňovaním trestných činov pripisovaných zločineckej skupine „Sátorovci“ boli Špecializovanému trestnému súdu postúpené Okresným súdom Trnava celkom tri trestné veci.

Prvou z nich, a z procesného hľadiska asi najzaujímavejšou, bola trestná vec obžalovaných E. K., P. V. a A. M, v ktorej bola podaná obžaloba na okresnom súde dňa 17.06.2019 pre trestný čin vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 30.11.2000.

Predmetom obžaloby jeneúspešný pokus olikvidáciu poškodeného N. K., ku ktorému malo dôjsť dňa 20.11.1999 v obci Trstice ako žijúceho člena konkurenčnej skupiny „Pápayovci“, ktorý spolu s ďalšími zabezpečenými osobami vystupovali v prípade vyšetrovania 10 násobnej vraždy v bare Fontána v Dunajskej Strede, ako utajení svedkovia v neprospech členov skupiny „SÁTOROVCI“ a následný pokus o jeho likvidáciu dňa 05.10.2000 vo Veľkom Mederi, keď spustili streľbu z automatických zbraní na skupinu najmenej piatich osôb a osoby sediace v tam zaparkovaných motorových vozidlách, v dôsledku ktorej dve osoby podľahli zraneniam na mieste a tri osoby utrpeli zranenia.

Uznesením zo dňa 01.07.2019 sp. zn. 4Tk/3/2019 okresný súd postúpil trestnú vec Špecializovanému trestnému súdu s poukazom na § 14 písm. j) Trestného poriadkus tým odôvodnením, že v predmetnej veci sú splnené pojmové znaky zločineckej skupiny, keďže malo ísť o konanie smerujúce k zakrytiu trestnej činnosti, resp. sekundárne k umožneniu jej ďalšieho trvania, prioritne za účelom dosiahnutia zisku a toto konanie sa malo vyznačovať vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania. Bez takejto definície a bez splnenia takto formulovaných podmienok by podľa názoru okresného súdu bolo nielen vylúčené spáchanie skutku, keďže práve koordinácia správania viacerých osôb je imanentnou súčasťou skutkovej vety obžaloby. Trestná vec bola následne postúpená Špecializovanému trestnému súdu dňa 10.09.2019.

Špecializovaný trestný súd uznesením zo dňa 19.09.2019 sp. zn. PK-1T/26/2019 vyslovil nesúhlas s postúpením a vec predložil najvyššiemu súdu. Svoj nesúhlas Špecializovaný trestný súd odôvodnil tým, že v zmysle obžalovacej zásady návetie skutkovej vety v zmysle obžaloby, a to, že na likvidácii sa mali dohodnúť nebohý Ľ. S. ako šéf zločineckej skupiny, ktorý sa spolčil s ďalšími členmi zločineckej skupiny vystupujúcej pod názvom „SÁTOROVCI“, a to s E. M., obvinenými spolu s t. č. nebohými A. R., A. N., S. K., ako aj s ďalšími doposiaľ nezistenými osobami, nepostačuje na záver o tom, že je vedené konanie aj pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, či už podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., alebo podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., hoci skutková veta vychádza zo skutkovej vety uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia. Právna kvalifikácia skutku podľa § 219 Trestného zákona musí byť aplikovaná v znení účinnom v čase spáchania skutku. Kvalifikovaná skutková podstata trestného činu vraždy v zmysle § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i) Trestného zákona (spáchanie trestného činu vraždy ako člen organizovanej skupiny) bola zavedená do Trestného zákona až zákonom č. 253/2001 Z. z. s účinnosťou od 01.08.2001.

Najvyšší súd uznesením zo dňa 09.10.2019 sp. zn. 3Ndt/24/2019 rozhodol, že príslušným na vykonanie konania proti obvineným je Okresný súd Trnava a vo svojej podstate sa stotožnil s argumentáciou Špecializovaného trestného súdu. V rámci odôvodnenia dodal, že v popise predmetnej skutkovej vety absentujú, okrem označenia „hlavy“ zločineckej skupiny, všetky ostatné Trestným zákonom zároveň obligatórne požadované právne – kvalifikačné charakteristiky zločineckej skupiny a rovnako nemožno nijako zistiť ostatné charakteristické znaky skutku, aby tento mohol byť spáchaný zločineckou skupinou. Označenie zločineckej skupiny je výlučne verbálne pomenovanie skupiny. Istú formu spolupráce, resp. deľbu úloh medzi obvinenými nemožno stotožňovať s organizáciou v rámci zločineckej skupiny.

Trestná vec sa tak vrátila na okresný súd, ktorý následne na základe výsledkov dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní opätovne uznesením zo dňa 14.12.2021 sp. zn. 4Tk/5/2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.01.2022 sp. zn. 6To/5/2022 postúpil trestnú vec obžalovaných Špecializovanému trestnému súdu ako súdu vecne príslušnému podľa § 14 písm. a) a písm. j) Trestného poriadku, a to aj s poukazom na závery uznesenia najvyššieho súdu zo dňa 29.04.2021 sp. zn. 4Ndt/13/2021. V odôvodnení súd bližšie uviedol, že dospel k záveru o preukázaní štruktúrovanosti zločineckej skupiny „Sátorovci“ a existencii podskupiny okolo obvineného P. V. aj s ohľadom na závery už právoplatného rozsudku Špecializovaného trestného súdu zo dňa 25.03.2019 sp. zn. BB-3T/2/2018 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 08.10.2019 sp. zn. 4To/5/2019, týkajúceho sa zločineckej skupiny „Sátorovci“ a že skutok vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy. Trestná vec bola následne opätovne postúpená Špecializovanému trestnému súdu dňa 01.03.2022.

Ako to už býva zvykom, Špecializovaný trestný súd uznesením zo dňa 21.03.2022sp. zn. 10T/1/2022 opätovne vyslovil svoj nesúhlas s postúpením, v podstatnej miere len opakujúc závery vylovené v predchádzajúcich rozhodnutiach s tým, že ani kompletne vykonaným rozsiahlym dokazovaním na hlavnom pojednávaní sa na záveroch s prípravného konania nič nezmenilo. K argumentácii okresného súdu o postúpení z dôvodu podľa § 14 písm. a) Trestného poriadku, a teda v analógii trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 účinného do 30.11.2000 a úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 300/2005 uviedol, že právna kvalifikácia skutku v čase jeho spáchania nikdy neobsahovala v kvalifikovanej skutkovej podstate spáchanie vraždy zločineckou skupinou, iba organizovanou skupinou. S argumentáciou obsiahnutou v uznesení najvyššieho súdu zo dňa 29.04.2021 sp. zn. 4Ndt/13/2021, na ktorú okresný súd odkazoval, sa nevysporiadal vôbec.Na záver súd prekvapivo a pomerne nelogicky argumentoval zásadami hospodárnosti konania a primeranosti, keď okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie (celkom 12 pojednávacích dní) a trestnú vec postúpil v štádiu pred vyhlásením dokazovania za skončené, pričom Špecializovaný trestný súd by musel celé dokazovanie zopakovať od začiatku.

Asi na veľké a nemilé prekvapenie všetkých,najvyšší súd tentokrát uznesením zo dňa 14.06.2022 sp. zn. 4Ndt/6/2022 rozhodol, že na vykonanie konania vo veci je príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 14 písm. j) Trestného poriadku účinného od 01.01.2006, nakoľko aj keď v prejednávanej veci ide o trestný čin, ktorý sa posudzuje podľa skôr účinného zákona (Trestného zákona účinného do 30.11.2000), svojou povahou a závažnosťou zodpovedá trestným činom uvedeným v § 14 písm. j) Trestného poriadku.

V odôvodnení uznesenia senát 4 T nadviazal na predchádzajúce závery najvyššieho súdu a konštatoval podstatnú zmenu skutkového podkladu pre posúdenie príslušnosti na základe vykonaného dokazovania tak, že je možné vysoko pravdepodobne predpokladať, že predmetný skutok bol spáchaný zločineckou skupinou. Trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného do 30.11.2000 je úmyselným trestným činom a s ohľadom na naň sa vzťahujúcu, zákonom stanovenú trestnú sadzbu, v súlade s ustanovením § 437 ods. 1 Trestného zákona účinného od 01.01.2006 v spojení § 11 ods. 3 Trestného zákona účinného od 01.01.2006, vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu.

Celkom tak od podania obžaloby do rozhodnutia o príslušnosti súdu, ktorý má trestnú vec prejednať, uplynuli tri roky, počas ktorých bol jeden z obžalovaných vo väzbe.

Opätovne sa k otázke príslušnosti Špecializovaného trestného súdu vyjadril najvyšší súd v uznesení zo dňa 10.11.2022 sp. zn. 5Tostš 16/2022, ktorým bol jeden z obžalovaných prepustený z väzby na slobodu a jej nahradenie kontrolou technickými prostriedkami a dohľadom probačného a mediačného úradníka z dôvodu neprimerane dlhého väzobného stíhania obžalovaného a prieťahy v konaní zavinené práve sporom o príslušnosť medzi okresným súdom a Špecializovaným trestným súdom. Senát najvyššieho súdu v závere rozhodnutia ako obiter dictum vyjadril nesúhlas s rozhodnutím senátu 4T a v celom rozsahu si osvojil argumentáciu senátu 3T v predchádzajúcom rozhodnutí, keď zopakoval, že skutočnosť, že v čase spáchania určitého skutku jestvovala nejaká zločinecká skupina, a ani to, že obžalovaný mal byť jej členom, bez riadneho ukotvenia v obžalobe nezakladá pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu, pričom obyčajný slovný odkaz na existenciu takejto skupiny ešte nemožno považovať za dostatočný skutkový základ na rozhodovanie súdu o tejto skutočnosti ani pre určenie pôsobnosti.

Druhým prípadom, výsledkom ktorého je aj právna veta uvedená v úvode, bola trestná vec vedená na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 6Tk/1/2019na podklade obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave, podanej dňa 15.04.2019 proti obvineným P. V., J. B. R. Sz. a A. M. pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona účinného do 31.07.2001, na tom skutkovom základe, že obvinení spolu s t. č. nebohými Ľ. S., A. Sz., S. K. a A. N., ako členovia zločineckej skupiny pôsobiacej od roku 1999 minimálne v Dunajskej Strede a okolí pod názvom "SÁTOROVCI", sa spolčili, spolu s rozdelením si úloh naplánovali a vykonali vraždu poškodeného R. S. tak, že Ľ. S. po predchádzajúcej dohode s A. Sz. nariadil jeho fyzickú likvidáciu, pričom vylákaním poškodeného poveril P. V., ktorý za týmto účelom oslovil T. O., ktorý pod zámienkou dohodnutia bližšie nešpecifikovaného obchodu vylákal poškodeného na stretnutie, a to dňa 03.05.2001 v Dunajskej Strede, kde nastúpil poškodený do osobného motorového vozidla a následne všetci traja spolu odišli smerom na obec Trstice, kde zastavili za obcou za tam stojacim osobným motorovým vozidlom, z ktorého vystúpili Ľ. S., obvinený R. Sz. a S. K., vytiahli poškodeného z auta, na ruky mu založili kovové putá a následne ho naložili do pristaveného vozidla, kde po pokyne od Ľ. S. odišli po presne nezistenej trase na hrádzu, kde vozidlo zastalo, doniesli poškodeného k miestu, na ktorom už boli A. N., obvinený J. B. a obvinený A. M., ktorí chystali hrob, následne Ľ. S. z miesta odišiel, obvinený R. Sz. za pomoci S. K. začal škrtiť poškodeného a ktorého následne neznáma osoba udrela krompáčom do oblasti hlavy a telo poškodeného pochovali do vopred vykopaného hrobu, pričom motívom vraždy bola skutočnosť, že tento bol spoluobvinený s A. Sz., ktorý bol v tom čase vo výkone väzby, a zo strany A. Sz., ako člena skupiny Sátorovcov bola obava, že ak by vypovedal v spoločnej trestnej veci, resp. boli by za túto odsúdení, zmarilo by to prepustenie A. Sz. z výkonu väzby, v ktorej sa v tom čase nachádzal.

Okresný súd uznesením zo dňa 06.02.2020 sp. zn. 6Tk/1/2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.11.2020 sp. zn. 3To/125/2020 postúpil trestnú vec Špecializovanému trestnému súdu s tým odôvodnením, že dokazovanie vykonané v prípravnom konaní bez rozumných pochybností nasvedčuje tomu, že skutok bol vykonaný naplánovaným spôsobom a tento by bol právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 Trestného zákona účinného od 01.06.2006, na prejednanie ktorého je príslušný Špecializovaný trestný súd, a to s odkazom na § 14 písm. a) Trestného poriadku v spojení s § 562 ods. 2 Trestného poriadku[4].

Trestná vec bola následne postúpená Špecializovanému trestnému súdu dňa 28.01.2021 a je vedená pod sp. zn. 4T/1/2021, pričom súd uznesením zo dňa 23.03.2021 sp. zn. 4T/1/2021 vyslovil svoju nepríslušnosť s  odôvodnením, že na jednej strane síce uznal, že pri úvahe o použití nového zákona nie je rozhodujúce pomenovanie trestného činu, ale materiálny obsah konania páchateľa a použitie nového zákona sa posudzuje vcelku, no na druhej strane v rozpore s týmto tvrdením v závere konštatoval, že vecná pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu sa podľa § 14 písm. a) Trestného poriadku kategoricky určuje na trestný čin úkladnej vraždy, teda nie na skutok právne posúdený ako trestný čin vraždy podľa § 219 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., či trestný čin vraždy podľa § 145 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. a poukázal aj na zákaz retroaktivity v neprospech obvineného vyjadrený v článku 50 Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší súd uznesením zo dňa29.04.2021 sp. zn. 4Ndt/13/2021rozhodol, že v predmetnej trestnej veci je na vykonanie konania príslušný Špecializovaný trestný súd a vôbec po prvýkrát vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil vo vzťahu k vecnej príslušnosti Špecializovaného trestného súdu pre skutky kvalifikované podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005 záver, že:

       I.                        Prijatím „nového“ Trestného zákona Špecializovaný trestný súd nestratil svoju pôsobnosť prejednávať a rozhodovať trestné činy, na prejednanie ktorých bol príslušný podľa dovtedajšej právnej úpravy, preto analogické použitie ustanovenia § 562 ods. 2 Trestného poriadku, keďže iné prechodné ustanovenie Trestný poriadok v tomto smere neobsahuje, je na mieste.

    II.                        Trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona číslo 140/1961 Zb. je nepochybne úmyselným trestným činom a s ohľadom na zákonom stanovenú trestnú sadzbu naň sa vzťahujúcu v súlade s ustanovením § 437 ods. 1 Trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) v spojení s § 11 ods. 3 Trestného zákona znaky obzvlášť závažného zločinu.

 III.                        Pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu určovaná nielen vymedzením konkrétneho trestného činu, respektíve konkrétnej právnej kvalifikácie stíhaného skutku ale aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami pričom napr. ani dvadsaťpät tisícnásobok malej škody podľa Trestného zákona [§ 14 písm. 1) Trestného poriadku (zákona číslo 301/2005 Z. z.)], nie je kvalifikačným momentom, ale vyplýva z popisu skutkových okolností.

 

V poradí treťou, a zatiaľ aj poslednou trestnou vecou týkajúcou sa skutkov pripisovaných zločineckej skupine tzv. „Sátorovcom“a jej členom,je trestná vec vedená na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 28T/31/2021 na podklade obžaloby podanej prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trnave dňa 08.04.2021 proti obvinenému K. K. pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona účinného do 27.01.1999 na tom skutkovom základe, že dňa 29.11.1998 po predchádzajúcej vzájomnej dohode s nebohým C. R., vykonali fyzickú likvidáciu osoby T. N., tým spôsobom, že v rodinnom dome, pristúpil K. K. k poškodenému a bližšie nezistenou zbraňou ho strelil do hlavy za prítomnosti C. R. a Z. N., čím ho na mieste usmrtil, následne telo naložili do batožinového priestoru motorového vozidla a prikázali Z. N., aby zaviezol telo na chatu, ktorá v tom čase patrila matke K. K., po tom, ako Z. N. prišiel na uvedenú chatu, počkal na príchod K. K. a C. R., ktorí na predmetnú chatu prišli a telo hodili do odpadovej šachty a zasypali ho vopred pripraveným štrkom, aby tak znemožnili jeho nález, pričom motívom zavraždenia bola skutočnosť, že sa s týmto nechceli deliť o finančný podiel pochádzajúci z činnosti spojenej s obchodovaním s autami.

Okresný súd uznesením zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 28T/31/2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.09.2022 sp. zn. 3To/69/2022 trestnú vec postúpil Špecializovanému trestnému súdu z dôvodu vecnej príslušnosti, použijúc analogicky ustanovenie § 562 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa okresného súdu žalovaný trestný čin svojou povahou a závažnosťou zodpovedá obzvlášť závažnému zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 Trestného zákona účinného od 01.06.2006.

Trestná vec bola Špecializovanému trestnému súdu postúpená dňa 14.11.2022 a je vedená pod sp. zn. 6T/13/2022. Následne súd tak, ako tomu bolo v predchádzajúcich prípadoch, uznesením zo dňa 20.12.2022 sp. zn. 6T/13/2022 vyslovil svoju nepríslušnosť, pretože dospel k záveru, že použitie analógie podľa § 562 ods. 2 Trestného poriadku nie je na mieste, keďže vecná príslušnosť Špecializovaného trestného súdu podľa § 14 písm. a) Trestného poriadku je explicitne daná. Ďalej uviedol, že pri porovnaní trestných sadzieb trestu odňatia slobody je pre obvineného priaznivejšie použitie trestného zákona č. 140/1961 Zb., pričom vecná pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu je podľa § 14 písm. a) Trestného poriadku kategoricky určená pre trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., a nie na skutok právne posúdený ako trestný čin vraždy podľa § 219 Trestného zákona č. 140/1961. Navyše zdôraznil, že Trestný zákon v znení účinnom do 27.01.1999 neobsahoval ako kvalifikačný moment spáchanie trestného činu vraždy zločineckou skupinou. Rovnako tak, z popisu skutku podanej obžaloby a jej odôvodnenia a ani z obsahu predloženého spisu nemožno vôbec vyvodiť, že trestný čin mal byť spáchaný obvineným ako členom nejakej zločineckej skupiny. Už vyšetrovateľ v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia dňa 03.09.2018 uviedol, žeskutok nebol spáchaný v rámci zločineckej skupiny tzv. Sátorovcov, pretože vykonaným vyšetrovaním sa nepodarilo preukázať, že vražda by bola spáchaná v rámci organizovanej, resp. zločineckej skupiny, resp. že obvinený by bol spolu so Z. N. v rozhodnom čase členom nejakej organizovanej skupiny, a teda nejde o obdobný prípad ako v rozhodnutiach najvyššieho súdu, na ktoré vo svojom odôvodnení poukazoval okresný súd (sp. zn. 4Ndt/13/2021 a 4Ndt/6/2022).

Vzhľadom na rozsah trestnej činnosti a počet obetí, ktorý sa aktuálne pripisuje zločineckej skupine „Sátorovci“ alebo jej jednotlivým členom, je len ťažké si predstaviť, že Okresný súd Trnava ako súd, ktorý by mal byť vecne a miestne príslušný, by bol pri zachovaní doterajšej praxe schopný primerane sa vysporiadať s tak enormným nárastom agendy najzávažnejšej skupinovej trestnej činnosti.

„Adamčo“

V poradí poslednou trestnou vecou, ktorá bola zatiaľ postúpená Špecializovanému trestnému súdu ako súdu vecne príslušnému na vykonanie konania, bola trestná vec pôvodne vedená pod sp. zn. 3T/28/2013 na Okresnom súde Košice I proti obvineným B. A., E. A. a Š. F pre skutokkvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona účinného do 31.07.2001,na tom skutkovom základe, že dňa 02.02.2001 potom ako obvinený E. A v snahe uniknúť trestnej zodpovednosti pre iný trestný čin vraždy prejednávanej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 1T/14/2000 nahovoril svojho brata obvineného B. A. na fyzickú likvidáciu J. B, ktorý podpísal písomné priznanie k trestnému činu, z ktorého bol vtedy obvinený E. A, pričom obvinený B. A spoločne s obvineným Š. F. a ďalšími osobami vylákali, zviazali a previezli J. B do rodinného domu v obci Čicarovce, kde ho donútili podpísať väčšie množstvo čistých listov papiera a následne obvinený B. A. a Š. F. s pomocou ďalšej soby úmyselne usmrtili J. B. tak, že ho uškrtili ťahaním koncov povrazu otočeného okolo krku a jeho nahé telo v noci B. A. s ďalšími osobami zakopali a list s podpisom J. B, v ktorom sa tento priznáva k trestnému činu, z ktorého bol obvinený E. A., bol dňa 19.02.2001 doručený odvolaciemu súdu.

Predmetom obžaloby bol pôvodne aj ďalší skutok kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pre ktorý bol stíhaný len obvinený Š. F., a ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že v mesiaci február 2003 vylákal osobu I. S. do baru s názvom „Admirál“, kde mu pridal do nápoja neznámu uspávaciu látku, po užití ktorej I. S. zaspal, následne menovanému spútal ruky kovovými putami, za pomoci ďalších osôb ho previezol do rodinného domu v obci Drahoňov, kde ho usmrtil tak, že ho oboma rukami zahrdúsil, pričom jeho telo s pomocou ďalších osôb zakopal.

Špecifikom predmetnej trestnej veci je, že Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31.01.2018 sp. zn. 6To/110/2016 zrušil rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 22.06.2016 sp. zn. 3Tk/2/2015 (pôvodne 3T/28/2013), v trestnej veci obvineného B. A. a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal s tým odôvodnením, že senát prvostupňového súdu v rovnakom zložení rozhodol rozsudkom zo dňa 18.12.2015 sp. zn. 3T/28/2013 o vine a treste vo vzťahu k spoluobžalovaným E. A a Š. F. o totožnom skutku, v rámci ktorého pri odôvodňovaní neakceptácie návrhov na doplnenie dokazovania došlo k hodnoteniu dôkazov i z pohľadu viny, či neviny B. A. s odkazom na judikatúru ESĽP, a to rozsudky Ferrantelli a Santangelo proti Taliansku a RojasMorales proti Taliansku. Ak niekomu príde táto argumentácia známa, určite je vhodné spomenúť stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu zo dňa 05.04.2017 sp. zn. Tpj 11/2017 publikované v zbierke pod č. 5/2017 ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mucha proti Slovenskej republike zo dňa 25.11.2021 č. 63703/19.

Uznesením zo dňa 03.11.2022 sp. 3Tk/2/2015 Okresný súd Košice I postúpil trestnú vec Špecializovanému trestnému súdu s poukazom na § 14 písm. a) Trestného poriadku a s poukazom na závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu zo dňa 29.04.2021 sp. zn. 4Ndt/16/2021, nakoľko skutok vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu, ktorý mal byť spáchaný obvineným ako členom zločineckej skupiny. Obvinený B. A. bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu zo dňa 24.02.2009 sp. zn. BB-3T/3/2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 13.09.2010 sp. zn. 2Toš 5/2009 uznaný vinným aj pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné. Súčasne už zo samotného popisu skutku vyplýva, že by bol pri aplikácii Trestného zákona účinného od 01.01.2006 kvalifikovaný ako trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, na prejednanie ktorého je príslušný Špecializovaný trestný súd. Trestná vec bola dňa 07.12.2022 postúpená na Špecializovaný trestný súd, kde je vedená pod sp. zn. 1T/11/2022.

Ešte viac neslávne známym je prípad tzv. vraždy z Mosta pri Bratislave, pri ktorej sa obeťami stali mladá žena a iba desaťročný nevinný chlapec, vedený na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4T/88/2008 proti obžalovaným K. M., N. P., J. B. a B. A., ktorého skutkové okolnosti sú verejnosti viac než známe. Samotný tento skutok je kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. d), písm. i) Trestného zákona, pričom aktuálne je trestná vec spojená aj s inou trestnou vecou obvinených, vedenou na Okresnom súde Bratislava I pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i) Trestného zákona pôvodne pod sp. zn. 5T/29/2013.

Tragédiu celého prípadu zavŕšil a popísal Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 16.06.2020 sp. zn. II. ÚS 451/2018, keď obžalovaným priznal finančné zadosťučinenie v sume 4.000eur za porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a pomyselným klincom do rakvy celej trestnej veci bol rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 18.11.2021 č. 37974/20 a 55887/20, ktorý priznal obvineným nemajetkovú ujmu za neprimeranú dĺžku trestného konania vo výške 9.000eur.

Aktuálnepo opakovaných zmenách v zložení senátu predseda senátu určil v predmetnej trestnej veci termín hlavného pojednávania na deň 25.04.2023.

„Sýkorovci“

Na Okresnom súde Bratislava I je na podklade obžaloby prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry zo dňa 30.10.2017 vedená trestná vec proti obvineným R. L. a I. C pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), f) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že obvinený I. C., po tom ako bol dňa 14.01.1999 prepustený z väzby, navádzal obvineného R. L., ktorý bol najvyššie postaveným členom skupiny ľudí označovanej ako tzv. „Sýkorovci“, ktorej členovia sa zaoberali páchaním trestnej činnosti k tomu, aby spolu s ďalšími členmi tejto skupiny usmrtili poškodeného V. C. prezývaného „C.“, a to z dôvodu, že poškodený, ako im podriadený člen tejto skupiny neuposlúchol niektoré ich príkazy, a taktiež aby zabránili jeho odchodu z tejto skupiny a najmä, aby tak zakryli iné trestné činy, ktoré spáchali spolu s poškodeným alebo o ktorých sa poškodený ako člen tejto skupiny dozvedel, a ktoré by mohol po odchode zo skupiny vyzradiť, a jeho vykonaním poveril M. B., obvineného I. C. a M. K., J. B. a P. H., ktorí ako členovia tejto skupiny vylákali poškodeného prostredníctvom obvineného pod zámienkou ich ďalšej spolupráce na osobné stretnutie, ku ktorému došlo dňa 10.07.1999 pričom v zmysle dopredu rozdelených úloh začal J. B. na tomto stretnutí pri rozhovore s poškodeným úmyselne odpútavať jeho pozornosť, čo využil M. B. a z bezprostrednej blízkosti strelil poškodenému jeden krát do oblasti zadnej časti hlavy, v dôsledku čoho poškodený prestal javiť známky života, na čo M. K. vybral zo svojho vozidla igelitové vrece čiernej farby, ktoré spolu s J. B. navliekli na hlavu a hruď tela poškodeného, ktoré potom povalili na zadné sedadlá vozidla poškodeného, ktorým následne J. B. a M. B. začali prevážať telo poškodeného na vopred dohodnuté miesto jeho ukrytia, pričom počas tohto prevozu začal poškodený javiť známky života, na čo M. B. na naliehanie J. B. vystrelil z rovnakej strelnej zbrane ešte dva krát do nezistenej časti tela poškodeného a po príchode na vopred dohodnuté miesto ukryli obvinený I. C. spolu s ďalšou doposiaľ nezistenou osobou telo poškodeného do zeme na doposiaľ nezistenom mieste lesného pozemku.

Je potrebné uviesť, že obvinení R. L. a I. C boli rozsudkom Špecializovaného trestného súdu zo dňa 30.11.2017 sp. zn. 3T/32/2014 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 13.06.2018 sp. zn. 4To/1/2018 uznaní vinnými aj zo zločinu založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,vystupujúcej pod názvom „Sýkorovci“.

Aktuálne po viacerých zmenách v zložení senátu trestná vec stále čaká na termín hlavného pojednávania, ktorý je vzhľadom na dlhodobo pretrvávajúcu personálnu situáciu na Okresnom súde Bratislava I  v nedohľadne. Trochu zveličene by sa dalo povedať, že ešte ani nie ste menovaný za sudcu a už vám hrozí disciplinárne stíhanie. Aj tento dlhodobo pretrvávajúci stav je príčinou nezáujmu o pôsobenie na tomto súde, keď ani v prípade podania nadľudského výkonu nemáte objektívne šancu plynule vybavovať agendu a ani po rokoch tvrdej práce často nevidíte ani to pomyselné svetielko na konci tunela.

Za pozornosť stojí aj trestná vec prejednávaná na Okresnom súde Bratislava I a známa ako „vražda Miroslava Sýkoru“, považovaného za zakladateľa zločineckej skupiny aj v súčasnosti známej ako „SÝKOROVCI“, ktorú mal založiť v polovici 90-tych rokov a ktorá sa mala zaoberať vyberaním výpalného, vydieraním, obchodom s drogami, krádežami, vraždami na objednávku, vraždami konkurentov a ďalšou rozsiahlou trestnou činnosťou a spoluprácou s ďalšími zločineckými skupinami. M. Sýkoru sa mali neúspešne pokúsiť zastreliť aj pred jeho domom v Senci, avšak vtedy si ho pomýlili so susedom. Nakoniec ho zastrelili na parkovisku bratislavského hotela dňa 06.02.1997 spolu s jeho ochrankárom. Po vystúpení z auta na nich spustili streľbu maskovaní útočníci. Sýkora sa ešte pokúsil brániť streľbou z vlastnej zbrane. Po zasiahnutí viacerých častí tela, najmä hlavy a hrudníka, zraneniam na mieste podľahol. Z jeho vraždy sú obvinení Ľ. F., M. Ľ., R. B. a M. M. V predmetnej trestnej veci, v ktorej bola podaná obžaloba dňa 16.07.2014, do dnešného dňa nebol vyhlásený ani prvostupňový rozsudok.

Uvedené trestné veci nie sú jedinými, ktoré doplatili na enormnú zaťaženosť Okresného súdu Bratislava I a zmeny v zložení senátu (len z posledného obdobia možno vybrať napr. nález ústavného súdu zo dňa 20.01.2022 sp. zn. II. ÚS 501/2021 či nález zo dňa 20.09.2022 sp. zn. IV ÚS 342/2022).

Ak by sudcovia Okresného súdu Bratislava I mali aspoň z polovice vytvorené také podmienky na prácu, aké majú vytvorené sudcovia Špecializovaného trestného súdu, nepochybujem o tom, že obe predmetné trestné veci by boli už dávno právoplatne skončené. Napriek permanentnému upozorňovaniu zo strany predsedov súdu na stav trestnej agendy a trestného oddelenia, tento súd a jeho existenčné problémy akoby boli vždy na periférii záujmu ministerstva.

Za riadne prejednanie týchto trestných vecí pripomínajúcich skôr dávnych duchov minulosti a dobu, na ktorú už každý okrem pozostalých zabudol, sa sudca neocitne na predných stránkach mienkotvorných, či bulvárnych denníkov a ani sa jeho meno nespomenie v  „minúte po minúte“, či na tlačovej konferencii politickej strany. Nikto mu nebude verejne ďakovať a ani ho volať do diskusie. Kvalitného sudcu totiž spoznáte tak, že nikto vám nepovie jeho meno, avšak vďaka jeho rozhodnutiam v srdciach ľudí ešte dlho zostáva zvláštne vzácny pocit nádeje do budúcna. Skutočná elita v talári sa tak často skrýva na súdoch, o ktorých by to len málokto povedal.

Na druhej strane,akosi sa zabúda, že aj pri nadštandardných pracovných podmienkach sú výsledkom činnosti Špecializovaného trestného súdu trestné veci ako R. O. a spol. (obžaloba podaná dňa 27.04.2007 – právoplatne skončená dňa 11.04.2018), JUDr. E. Č. a spol. (obžaloba podaná dňa 15.12.2005 – právoplatne skončená dňa 24.01.2019) a JUDr. Ing. J. M. a spol. (obžaloba podaná dňa 20.07.2005 – právoplatne skončená dňa 29.07.2020), či trestná vec I. Š. (obžaloba podaná dňa 19.11.2007 – právoplatne skončená dňa 22.08.2016) a žiaľ aj mnohé ďalšie, ktoré neboli v centre mediálnej pozornosti.

I napriek všetkému, boli sudcovia Okresného súdu Bratislava I schopní právoplatne skončiť viaceré závažné a rozsiahle trestné veci, medzi mnohými napr. prípravu vraždy a vraždu Petra Čongrádyho, považovaného za jedného z údajných nástupcov zakladateľa skupiny tzv. „Sýkorovcov“, konkrétne za šéfa bratislavskej vetvy, a to bez príplatku, bez ochranky a bez auta.

Samotné zriadenie okresných súdov v sídle krajského súdu so špeciálnou vecnou príslušnosťou na prejednanie závažných trestných vecí je plne legitímna, avšak právnou úpravou v Trestnom poriadku účinnom od 01.01.2006 to, žiaľ, začalo aj skončilo. Pre pridelenie sudcu na trestné oddelenie okresného súdu v sídle krajského súdu sa vyžadovalo splnenie tých istých podmienok ako na ktorýkoľvek iný súd. Často sa tak stávalo, že na miesto sudcu bol pridelený úspešný kandidát z výberového konania, ktorý nemal žiadnu alebo len minimálnu skúsenosť z oblasti trestného práva a prevažnú časť svojej doterajšej kariéry strávil na civilnom, obchodnom alebo exekučnom oddelení, čo sa pochopiteľne odzrkadlilo na jeho rozhodovacej činnosti. Rovnako tak sudcovi okresného súdu v sídle krajského súdu nepatrí osobitný funkčný príplatok za prejednávanie agendy nad rámec agendy oproti ostatným okresným súdom.

Len pre porovnanie, na Špecializovaný trestný súd možno prideliť len sudcu, ktorý vykonával právnickú prax najmenej desať rokov a súčasne mu patrí základný plat vo výške 1,3 násobku platu poslanca národnej rady[5] a funkčný príplatok v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, funkčný príplatok za vyššiu sudcovskú funkciu a ďalšie, pričom v predchádzajúcom období patril sudcom prideleným na výkon funkcie sudcu na vtedy Špeciálny súd funkčný príplatok vo výške až šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a iných ďalších príplatkov a benefitov.[6]Súčasne sú sudcovia Špecializovaného trestného súdu odbremenení od agendy prejednávanej štandardne okresnými súdmi a byrokracie s tým spojenej.Základným platom okresného sudcu je priemerný plat vo výške platu poslancaupravený postupom podľa § 67 zákona č. 385/2000 o sudcoch a prísediacich, čo vo výsledku znamená, žesudca okresného súdu vrátane sudcu okresného súdu v sídle krajského súdu tak dosiahne plat vo výške platu poslanca až od začiatku 8. roku praxe. Prílišnou motiváciou jedných dochádza k demotiváciitých druhých.

Osobitnú kapitolu pri vymenovávaní benefitov výkonu funkcie sudcu na Špecializovanom trestnom súde oproti sudcom okresných súdov v sídle krajského súdu je nesporne obligatórne poskytnutie ochrany jeho osoby, čo v praxi znamená, že aktuálne len pre potreby sudcov Špecializovaného trestného súdu je v rámci Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií – odbor špeciálnej ochrany vyčlenených približne (vzhľadom na aktuálny počet sudcov pôsobiacich na súde) 50 príslušníkov a nie najlacnejšie motorové vozidlá pre každého sudcu.[7] Tento benefit požíva dokonca aj sudca, ktorý je toho času dlhodobo práceneschopný a v prípade ktorého bol podaný návrh na jeho odvolanie z funkcie. Ak si však vezmeme do úvahy štruktúru trestných vecí prejednávaných na Špecializovanom trestnom súde a ktoromkoľvek okresnom súde v sídle krajského súdu, je len ťažké uveriť tomu, že by práve sudca Špecializovaného trestného súdu mal byť nepretržite vystavený takému vysokému riziku, ktoré by odôvodňovalo jeho 24-hodinovú ochranu bez nutnosti prehodnocovania opodstatnenosti jej trvania, a to od počiatku jeho pridelenia na Špecializovaný trestný súd. Dokonca, v súvislosti s odchodom jednej nemenovanej sudkyne Špecializovaného trestného súdu do dôchodku, padla z jej strany požiadavka na ponechanie ochrany sudcovi aj po zániku funkcie sudcu s tým odôvodnením, že si na tých „chlapcov“ zvykla. To, že niekto trpí bludnou predstavou o vlastnej výnimočnosti a nenahraditeľnosti, určite nie je dôvodom na poskytnutie obligatórnej ochrany, dokonca po zániku funkcie.

Ešte paradoxnejšie je, že takáto ochrana za rovnakých podmienok nepatrí sudcovi najvyššieho súdu, od rozhodnutia ktorého závisí právoplatnosť trestnej veci, či prokurátorom ÚŠP, od ktorých závisí samotné podanie obžaloby alebo dokonca vyšetrovateľom NAKA, od ktorých závisí riadne objasnenie trestnej veci a ktorých bežne stretnete aj v električke. V tomto kontexte sa osoba prvostupňového sudcu javí ako najmenej dôležitá v celom kolotoči trestného konania. V podmienkach Slovenskej republiky takáto ochrana vyvoláva skôr dojemštátom dotovanej taxislužby s bezodnou nádržou, ktorá je viac zneužívaná ako využívaná na účel, ktorý má spĺňať. O to smutnejšie je zistenie, ak sa niektorí sudcovia nechajú bez hanby počuť, že jediným dôvodom, prečo sa uchádzali o funkciu sudcu na Špecializovanom trestnom súde, bolo práve motorové vozidlo. V aktuálnej situácii, keď sa všetky zložky štátu snažia šetriť (nie že by v minulosti štát trpel enormným prebytkom)je na zváženie, či skutočne ide o efektívne využitie finančných prostriedkov a dlhodobo poddimenzovaných personálnych stavov policajného zboru.

Zaujímavé je, že zákonom č. 423/2020 Z. z. došlo dokonca k rozšíreniu ustanovenia o obligatórnej ochrane sudcov podľa § 34 ods. 8 aj na sudcov, ktorí vybavujú agendu registra partnerov verejného sektora podľa zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora. Nikde v dôvodovej správe sa bližšie nedočítate, čo konkrétne viedlo zákonodarcu k prijatia takejto právnej úpravy, ktorá má nemalý vplyv na rozpočet štátu.

O čo viac, či menej je ohrozený sudca, ktorý rozhoduje o žalobe obchodnej spoločnosti voči štátu o náhradu škodu vo výške niekoľko stoviek miliónov eur, či konkurzný sudca, ktorý rozhoduje o povolení reštrukturalizácie a schválení reštrukturalizačného plánu obchodnej spoločnosti s prepojením na najvyššie politické kruhy, či sudca rozhodujúci o neodkladnom opatrení spočívajúcom v zákaze publikovania knihy opisujúcej podozrenia z korupcie na najvyšších miestach oproti sudcovi Špecializovaného trestného súdu alebo sudcovi vybavujúcemu agendu registra partnerov verejného sektora?

Obligatórne poskytnutie nepretržitej ochrany osoby má zmysel v tých prípadoch, keď sústavné prehodnocovanie miery rizika spojeného s výkonom funkcie a dôvodnosti jej ďalšieho trvania a opätovného poskytnutia, vzhľadom na okolnosti, vyžaduje vynaloženie nepomerne vyšších nákladov a úsilia pre dosiahnutie požadovaného výsledku a účinnej ochrany života a zdravia osoby a jej rodinných príslušníkov.

Človek sa až nemôže ubrániť pocitu, že štát si poskytnutím nadštandardných podmienok a výhod určitému okruhu sudcov prejednávajúcich záujmovú agendu akoby „kupoval“ ich lojalitu a ten, ktorý ochranu svojej osoby skutočne potreboval, sa jej nikdy nedočkal.

Ako to už v Slovenskej republike býva zvykom, za zlým riešením prichádza ešte horšie, keď po veľmi zvláštnej diskusii ohľadom výkladu pojmu„sídlo krajského súdu“, niekto dospel k záveru, že sídlom Krajského súdu v Bratislave je vlastne celá Bratislava. Snaha o zmiernenie zaťaženia Okresného súdu Bratislava I viedla k prijatiu zákonom č. 316/2016 Z. z. Trestného poriadku s účinnosťou od 01.01.2017, podľa ktorého sa okresným súdom v sídle Krajského súdu v Bratislave podľa § 16 ods. 1 rozumie Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Bratislava II, Okresný súd Bratislava III, Okresný súd Bratislava IV, Okresný súd Bratislava V, teda každý okresný súd so sídlom v Bratislave, čím sa ani nevyriešila zaťaženosť Okresného súdu Bratislava I a úplne sa poprel pôvodný zámer špecializácie sudcov z hľadiska závažnosti trestnej činnosti. Či stabilizáciu situácie prinesie nový Mestský trestný súd, ukáže až čas. Minimálne však možno očakávať väčšiu odolnosť pri personálnych zmenách. Bez prijatia ďalších opatrení na stabilizáciu personálneho aparátu súdu, nevyhnutne spočívajúcej aj vo finančnom ohodnotení, a celkovú technickú obnovu vybavenia súdu, sa však pozitívna stránka zmeny prejaví len minimálne a podstatu problému to nerieši.

Len na okraj, sídlom Krajského súdu v Bratislave je v zmysle zákona č. 377/1990 Z. z. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v spojení so zákonom č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky, Mestská časť Staré mesto, resp. okres Bratislava I a nie Hlavné mesto Bratislava.

Problém starý ako „Špeciál“ samotný....

Načrtnutý „problém“ vecnej príslušnosti nie je ani zďaleka nový a napísaním jedného článku by som si pripisovala zásluhy, ktoré mi rozhodne nepatria, ak by som opomenula opakovanú snahu prokurátorov ÚŠP o jej zmenu a poukazovanie na problémy v činnosti úradu, ktoré takto vymedzená vecná príslušnosť, navyše striktne formalisticky interpretovaná, dlhodobo spôsobuje, keďže príslušnosť ÚŠP sa odvíja od príslušnosti Špecializovaného trestného súdu.

Prvý problém podľa správy ÚŠP predstavuje znenie § 14 písm. j) Trestného poriadku, ktorý vymedzuje príslušnosť Špecializovaného trestného súdu len pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažné zločiny spáchané zločineckou skupinou, znenie ktorého navrhovali rozšíriť aj na všetky trestné činy (zločiny a prečiny) spáchané zločineckými skupinami.

V rozpore s uvedeným som v minulosti zaznamenala skôr snahy zo strany niektorých sudcov o zúženie vecnej príslušnosti Špecializovaného trestného súdu len na trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny § 296 Trestného zákona.

Konkrétne, ide najčastejšie o prípady poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (podpálenia vozidiel, či stavieb alebo iné poškodenie majetku) alebo nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami § 294 Trestného zákona a § 295 Trestného zákona, okrem ich kvalifikovaných podstát v odseku 5, resp. 4, falšovanie dokladov ak ide o trestný čin podľa § 352 Trestného zákona. Ide o prípady, kedy už páchatelia boli právoplatne odsúdení za členstvo v zločineckej skupine a následne sú stíhaní „len za zločin, či prečin“, pričom ide o členov zločineckej skupiny alebo osoby činné pre zločineckú skupinu.

Druhý problém podľa správy ÚŠP predstavujú tzv. „staré mafiánske vraždy“, právne kvalifikované podľa § 219 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a vprípade, že páchatelia už boli odsúdení za členstvo v zločineckej skupine podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 alebo podľa § 296 Trestného zákona účinného od 01.01.2006,obžalobu podávajú na príslušný okresný súd v sídle kraja.V praxi ide o viacero vrážd spáchaných členmi zločineckej skupiny tzv. „Sýkorovcov“ ako aj zločineckej skupiny tzv. „Sátorovcov“.

Okresné súdy sú tak zaťažované náročnými kauzami z prostredia organizovaného zločinu, čo je v úplnom rozpore s pôvodným legislatívnym zámerom, aby bola uvedená trestná činnosť vyčlenená pre Špecializovaný trestný súd, pričom takto je rozhodujúce to, či bol skutok spáchaný do 31.12.2005 alebo po 01.01.2006.

Predmetné trestné veci prokurátori ÚŠP môžu dozorovaťlen na základe udelenia výnimky z vecnej príslušnosti podľa § 51 zákona o prokuratúre. V dôsledku toho dochádza k rozdrobeniu dozoru nad najzávažnejšou násilnou trestnou činnosťou zločineckých skupín, čo sťažuje vykonávanie dozoru a vyšetrovanie (prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR nemajú právomoc ukladať pokyny prokurátorom okresných, či krajských prokuratúr).

Takéto vykonávanie vyšetrovania je náročné na logistiku ako aj taktiku vedenia vyšetrovania, najmä pri uplatňovaní benefitov pre spolupracujúce osoby, ktorých spolupráca je kľúčová pre odhaľovanie a usvedčovanie páchateľov uvedenej trestnej činnosti, pričom spolupracujúce osoby sú niekedy postihované mimo Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR tak, akoby nespolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Na tomto mieste je asi vhodné pripomenúť závery Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovené v rozsudku zo dňa 12.11.2019 vo veci Adamčo proti Slovenskej republike č. 45084/14, intenzita kontroly, ktorá sa vyžaduje v súvislosti s výpoveďou spolupáchateľa priamo súvisí s významom výhody, ktorú spolupáchateľ získa výmenou za dôkazy, ktoré poskytne. Prospech, ktorý v čase konania súdneho procesu spolupáchateľ získal, nemožno oddeliť od celkového prospechu, ktorý získal v súvislosti vlastným trestným stíhaním v inej veci výmenou za usvedčujúce svedectvo. I keď ESĽP poukázal na hierarchické usporiadanie prokuratúry, v rámci ktorého sa predpokladá určitá miera koordinácie, buďme k sebe úprimní, skôr to niekedy vyzerá, že „pravá nevie, čo robí ľavá“.

Prokurátori ÚŠP tak namiesto trávenia času nad trestnou vecou trávia tisíce hodín cestovaním nielen medzi sídlom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku a pracoviskom Banská Bystrica (spôsob fungovania pracoviska Banská Bystrica je kapitolou samou o sebe),ale aj cestovaním po celom Slovensku práve v súvislosti s trestnými vecami prejednávanými na okresných súdoch, čo z nich robí asi najdrahších profesionálnych šoférov v Európe.

Možno ak by poslanci národnej rady venovali v novembri 2020 viac pozornosti obsahu samotnej správy než vlastnej sebaprezentácii jej prvoplánovým odmietnutím a jej závery zohľadnili pri príprave reformy tzv. súdnej mapy, ktorá sa z nepochopiteľných dôvodov Špecializovaného trestného súdu vôbec nedotkla, bol by postoj aspoň časti justície k samotnej reforme a jej príprave iný.

Zločinecké skupiny „de facto“ či „de iure“... ?

Danišovcov, Diničovcov, P.Steinhübela, R. Holuba, M. Sýkoru, Papayovcov, J. Takáča, M. Černáka, J. Surovčíka, M. Holáňa, F. Salingera, A.Kromku, J. Svobodu a mnohých ďalších, ktorých aktivity a činnosť aj vzhľadom na skutky, ktoré sú im pripisovanéa pre ktoré mnohým z nich nebolo ani len vznesené obvinenie (keďže boli zavraždení), by sme dnešnou právnou optikou pravdepodobne opísali ako zločineckú skupinu.

Samotná skutočnosť, že skutková podstata trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a definícia zločineckej skupiny boli zavedené do Trestného zákona až zákonom č. 183/1999 Z. z. Trestného zákona účinným od 01.09.1999, neznamená, že takéto skupiny na území Slovenskej republiky fakticky neexistovali alebo nepôsobili. Bolo by to ako tvrdiť, že neexistovala Amerika predtým, než ju objavil Krištof Kolumbus.

Prvá definícia zločineckej skupiny zakotvená zákonom číslo 183/1999 Z. z. (§ 89 ods. 27 Trestného zákona číslo 140/1961 Zb.), ktorá definovala zločineckú skupinu, zjednodušene povedané ako dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s tam uvedeným cieľom (dosiahnuť zisk, preniknúť do orgánov verejnej moci, podnikateľských subjektov a podobne), ktoré sa vyznačovalo vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania, vznikla ešte pred prijatím Dohovoru Organizácie spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu z 15.11.2000, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 02.01.2004 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky číslo 621/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov – ďalej tiež „Dohovor“).

Podľa § 89 ods. 26 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom od 01.09.1999, zločineckou skupinou sa rozumie dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom

a) dosiahnuť zisk, alebo

b) preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť, alebo

c) preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej,

ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania.

Podľa § 185a zák. č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom od 01.09.1999, kto založí alebo zosnuje zločineckú skupinu, je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje, potresce sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov alebo prepadnutím majetku.

Ďalšou novelou vtedy platného a účinného Trestného zákona (číslo 140/1961 Zb.),  teda zákonom číslo 421/2002 Z. z., prijatou taktiež pred platnosťou vyššie uvedeného Dohovoru pre Slovenskú republiku, došlo „len“ k spresneniu trestnej činnosti, ktorá mala byť cieľom páchania zločineckej skupiny.

Následnými zmenami Trestného zákona [novelou – zákonom číslo 403/2004 Z. z. a „novým“ Trestným zákonom (zákonom číslo 300/2005 Z. z.)] došlo podľa dôvodových správ k týmto právnym predpisom k zosúladeniu definície zločineckej skupiny práve s vyššie spomínaným Dohovorom (podľa dôvodovej správy k Trestnému zákonu číslo 300/2005 Z. z. zákonodarca považoval doterajšiu definíciu za rozpornú s dotknutým Dohovorom). Zákonom číslo 403/2004 Z. z. došlo v podstate k vypusteniu znaku „vysoký stupeň deľby práce v rámci vnútorného organizačného usporiadania medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny“,  ktorý bol nahradený požiadavkou „štruktúrovanosti skupiny najmenej troch osôb existujúcej počas určitého časového obdobia a konajúcej koordinovane“ s tým, že k takejto úprave definície zločineckej skupiny došlo aj z dôvodu, že monitoringvykonanýorgánomBezpečnostnejradyOSNv októbri2003 zistil,žezužujúcepodmienky doterajšieho ustanovenia (doterajšej definície zločineckej skupiny) sú prekážkou medzinárodnej spolupráce s tým, že „nový“ Trestný zákon zadefinoval zločineckú skupinu v podstate v podobe,v akej existuje dodnes (okrem zmeny pomenovania trestného činu podľa § 233 Trestného zákona)[8].

Vo svojej podstate zločinecká skupina predstavuje len najvyššiu formu trestnej súčinnosti, ktorej nebezpečnosť pre spoločnosť, spočívajúcej najmä vo vysokej miere organizovanosti a vzájomnom úzkom vnútornom prepojení jej členov danom nielen na úrovni samotnej páchanej trestnej činnosti ale aj v personálnej rovine a tak zvyšujúcej mieru úspešnosti dokonania závažnej trestnej činnosti a sťaženia jej následného objasnenia, vyjadril zákonodarca prijatím samostatnej skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona účinného do 31.12.2005 resp. § 269 Trestného zákona účinného od 01.01.2006.

Nič však nebráni prokurátorovi, aby v prípade stíhania osoby pre trestný čin, k spáchaniu ktorého došlo pred 01.09.1999, nad rámec vyjadrenia účastníctva na samotnej trestnej činnosti (spolupáchateľstvo alebo účastníctvo – pomocník, návodca a organizátor), ktorá je predmetom obžaloby, popísal štruktúru skupiny, v rámci ktorej alebo v prospech ktorej mal byť tento konkrétny trestný čin spáchaný, a to na účely vyjadrenia nebezpečnosti samotného konania páchateľov. V prípade preukázania jej existencie a štruktúry sudca na túto skutočnosť len prihliadne pri rozhodovaní o výmere trestu v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby (§ 3 ods. 4[9]  a § 31 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona)[10].

Ako už bolo uvedené vyššie, bolo by popretím samotného primárneho účelu Špecializovaného trestného súdu, resp. Špeciálneho súdu na podklade zákona č. 458/2003 Z. z.,zriadením ktorého zákonodarca reagoval práve na potrebu účinného stíhania skupinovej trestnej činnosti, ktorej počiatky siahajú dávno pred rok 1999, ak by o vecnej príslušnosti mala rozhodovať len odlišná právna terminológia a systematika trestných kódexov. V praxi tak dochádza k duálnemu spôsobu stíhania závažnej trestnej činnosti totožného charakteru za diametrálne odlišných podmienok, vytvorených jednotlivým súdom pre ich fungovanie.

To je vražda napísala....

Zriadenie Špecializovaného trestného súdu bolo jedným z mnohých možných a legitímnych riešení, ktorými zákonodarca reagoval na potrebu vytvorenia osobitných podmienok pre prejednávanie najzávažnejšej trestnej činnosti, skupinových trestných vecí a trestných činov korupcie. Základným problémom však je, že súčasne so zriadením súdu nedošlo k automatickému presunu trestných vecí, v ktorých už bola podaná obžaloba, z okresných súdov na takto novozriadený súd.

Skúsme si predstaviť, že by obdobná situácia nastala v prípade zriadenia správnych súdov a Najvyššieho správneho súdu. Sudcovia, ktorí by neboli preložení na novozriadené správne súdy a boli pôvodne zaradení do správnych kolégií, by museli rozhodnúť všetky právne veci, ktoré im dovtedy boli pridelené z oblasti správneho práva a súčasne by museli riešiť aj právne veci, ktoré by im už ako sudcom zaradeným do iného kolégia následne napadli, zatiaľ čo by sudcovia správnych súdov len čakali na prvé prípady. Znie to už na prvý pohľad absurdne, ale presne k takej situácii došlo pri zriadení Špeciálneho, resp. Špecializovaného trestného súdu. Hlavnou náplňou práce sudcu Špeciálneho súdu s funkčným príplatkom k základnému platu vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, prideleným motorovým vozidlo a ochrankou,počas obdobia prvých rokov, bolo čakať !

Ústavné právo na zákonného sudcu[11] nie je možné vnímať tak rigidne, že by neumožňovalo odňatie veci sudcovi a jej opätovné prerozdelenie v prípadoch zmeny systému sústavy súdov, akou je zriadenie nového súdu so špeciálnou vecnou príslušnosťou, ak samotný spôsob výberu, vymenovania a pridelenia sudcu na novovzniknutý súd spĺňa rovnaké záruky nezávislosti a práva na spravodlivý proces. Štát tak vynakladal enormné finančné prostriedky na činnosť súdu, ktorý pre absenciu agendy reálne nefungoval.

K samotnej opakujúcej sa argumentácii Špecializovaného trestného súdu o nemožnosti založenia príslušnosti súdu podľa § 14 písm. a) Trestného poriadku je už v úvode nutné poznamenať, že súd nesprávne a nelogicky zmiešava hmotnoprávnu stránku trestnej veci s procesnou. Zákaz retroaktivity v neprospech páchateľa sa vzťahuje výlučne na rozhodovanie súdu o vine a treste podľa Trestného zákona a nemá nič spoločné s otázkou určenia vecnej príslušnosti súdu. Môžem len opätovne zdôrazniť, že zásada retroaktivity sa nevzťahuje na procesné pravidlá, pre ktoré platí zásada tempusregitactum.

Ani pri prísne formalistickom výklade § 14 Trestného poriadku upravujúceho vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu tento argument neobstojí. Ustanovenie § 14 písm. a) Trestného poriadku síce určuje príslušnosť Špecializovaného trestného súdu na trestný čin úkladnej vraždy, avšak výslovne neodkazuje na § 144 Trestného zákona rovnako ako je tomu v prípade príslušnosti Špecializovaného trestného súdu pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, či už podľa § 296 Trestného zákona účinného od 01.01.2006 alebo podľa § 185a Trestného zákona účinného do 31.12.2005, trestných činov terorizmu, či trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskej únie (predtým trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev). Je zaujímavé, že v tomto prípade Špecializovanému trestnému súd už neprekáža zmena názvu trestného činu. Trestný čin vraždy podľa § 219 Trestného zákona č. 140/1961 Z. z. účinného do 31.12.2005 v sebe zahŕňal jednak „úkladnú“ vraždu podľa § 144 ako aj vraždu „v afekte“ podľa § 145 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.

Rovnako je potrebné si uvedomiť, že ani súčasný Trestný zákon výslovne nepozná kvalifikačný znak spáchania obzvlášť závažného zločinu zločineckou skupinu. V jednotlivých kvalifikovaných skutkových podstatách je možné sa stretnúť iba s kvalifikačným znakom spáchania trestného činu v nebezpečnom zoskupení (obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 3 písm. b/ a obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona účinného od 01.01.2006) alebo ako člen nebezpečného zoskupenia (napr. obzvlášť závažný zločin zabitia podľa § 147 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 01.01.2006). Definícia nebezpečného zoskupenia je uvedená až následne v § 141 Trestného zákona účinného od 01.01.2006, podľa ktorého sa nebezpečným zoskupením rozumie zločinecká skupina alebo teroristická skupina, ďalej odkazujúc na definíciu zločineckej skupiny uvedenú v § 129 ods. 4, ods. 6 a ods. 7 Trestného zákona účinného od 01.01.2006.

Uvedené len potvrdzuje správnosť úvah najvyššieho súdu uvedených v citovanom uznesení zo dňa 29.04.2021 sp. zn. 4Ndt/13/2021, podľa ktorého pôsobnosť Špecializovaného trestného súdu je určovaná nielen vymedzením konkrétneho trestného činu, respektíve konkrétnej právnej kvalifikácie stíhaného skutku, ale aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami. Stručnejšie povedané, trestné konanie sa vedie pre skutok, a nie pre jeho právnu kvalifikáciu.

Súčasne nechápem kritiku vyslovenú postupu Okresného súdu Trnavaa jeho obviňovanie z prieťahov, či už zo strany Špecializovaného trestného súdu alebo následne aj zo strany najvyššieho súdu, a už vôbec nie poukazovanie na zásadu hospodárnosti a primeranosti. Okresný súd v druhom prípade postúpil trestnú vec z iných dôvodov ako tomu bolo v prvom prípade, o ktorom rozhodoval senát najvyššieho súdu 3T, a to podľa § 14 písm. j) Trestného poriadku v časti spáchania obzvlášť závažného zločinu zločineckou skupinou a podľa § 14 písm. a) Trestného poriadku skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu úkladnej vraždy, a nie z dôvodu, že predmetné návetie skutku je potrebné považovať za samostatný skutok kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pre popis ktorého sa vyžadujú všetky náležitosti uvedené v § 235 písm. c) Trestného poriadku s poukazom na § 129 ods. 4, ods. 6 a ods. 7 Trestného zákona v spojení s ustálenou judikatúrou, týkajúcou sa popisu štruktúry zločineckej skupiny.

Návetie skutku okresný súd považoval za skutkovú okolnosť a kvalifikačný znak skutku (obdobne ako je tomu v prípade kvalifikačných znakov spáchania trestného činu v nebezpečnom zoskupení, ako člen nebezpečného zoskupenia, prípadne závažnejším spôsobom konania – organizovanou skupinou a pod.), pre ktorý sa nevyžadujú tak prísne kritéria na jeho popis už v samotnej obžalobe, osobitne v situácii, ak stíhané osoby už boli právoplatne uznané vinnými z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona v inom konaní, ktorý nie je predmetom dokazovania. Rovnako tak skutková okolnosť ako kvalifikačný znak skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, môže vyplynúť až z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní alebo naopak,v konaní pred súdom sa nepreukáže, pričom súd v takom prípade len upraví skutkovú vetu tak, aby zodpovedala vykonanému dokazovaniu.

Ustanovenie § 280 ods. 1 Trestného poriadku, veta za bodkočiarkou, je nutné interpretovať extenzívnym spôsobom tak, že súd na vyššej kompetenčnej úrovni po prerokovaní veci na hlavnom pojednávaní nepostupuje vec súdu na nižšej kompetenčnej úrovni, ale rozhodne vo veci sám. Takéto postúpenie je povinné len v opačnom prípade, teda ak napríklad okresný súd po prerokovaní veci zistí, že nie je príslušný vo veci rozhodnúť, postúpi vec súdu na vyššej kompetenčnej úrovni – teda okresnému súdu v sídle krajského súdu, resp. Špecializovanému trestnému súdu, pretože inak by došlo k prekročeniu vecnej príslušnosti (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2018 sp. zn. 4Ndt/29/2018).

Ak došlo v súvislosti s postúpením trestnej veci inému súdu z hlavného pojednávania po vykonaní rozsiahleho dokazovania k subjektívne zavineným prieťahom, tak jednoznačne išlo o prípad trestnej veci prejednávanej na Špecializovanom trestnom súde pôvodne pod sp. zn. PK-2T/26/2015 na podklade obžaloby prokurátora ÚŠP podanej na súd dňa 28.07.2015. Súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania uznesením zo dňa 22.11.2017 postúpil trestnú vec podľa obžaloby právne kvalifikovanú ako obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 20 Trestného zákona, § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona Okresnému súdu Košice-okolie s tým odôvodnením, že v priebehu konania zistil, že v konaní obžalovaných absentuje pojmový znak „zverenej veci“ ako súčasti skutkovej podstaty trestného činu sprenevery a nie je daná potrebná výška škody (6.650.000 eur). V odôvodnení súd navyše zjavne nezmyselne argumentoval tým, že vo vzťahu k Špecializovanému trestnému súdu neexistuje súd toho istého druhu a ani súd nižšieho stupňa. Pravdou však je, že nesprávnosť právnej kvalifikácie skutku bola zjavná už v čase podania obžaloby. K postúpeniu trestnej veci došlo až potom, čo bolo Špecializovanému trestnému súdu dňa 24.10.2017 doručené uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 17.10.2017 sp. zn. 6Tost/21/2017v inej trestnej veci, predmetom ktorého bola obdobná právna otázka, keď skutok bol zjavne nesprávne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a pri správnej právnej kvalifikácii ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona nebola daná príslušnosť Špecializovaného trestného súdu vzhľadom na výšku škody trestným činom spôsobenej. Nebolo potom prekvapením, že okresný súd vyslovil nesúhlas s postúpením a najvyšší súd následne uznesením zo dňa 12.12.2018 sp. zn. 4Ndt/29/2018 rozhodol, že príslušným na vykonanie trestného konania je Špecializovaný trestný súd a trestná vec bola dňa 01.02.2019 vrátená Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie.

Tvrdiť, že tzv. „staré vraždy“ nie sú úkladnými vraždami, na prejednanie ktorých je príslušný Špecializovaný trestný súd, má pre mňa osobne asi takú logiku ako snažiť sa presvedčiť osobu s histamínovou intoleranciou, že rajčina nie je paradajka. Podstata skutku spočívajúca v úmyselnom usmrtení s vopred uváženou pohnútkou zostáva rovnaká bez ohľadu na to, či trestný čin nazvete vražda, úkladná vražda alebo fašírka s tekvicovým prívarkom. Rovnako na podstate skutku nič nemení ani fakt, či k jeho spáchaniu došlo dňa 31.12.2005 o 23:59 hodine alebo dňa 01.01.2006 o 00:01 hodine. Pokiaľ však okresné súdy zostanú aj naďalej ticho,nič sa nezmení !

 


[1]predmetný príspevok vyjadruje výlučne a len názory jeho autora a nie inštitúcie, v ktorej autor pôsobí

[2]Okresný súd podľa § 16 ods. 1 je príslušný vykonať v prvom stupni konanie aj o trestných činoch podľa skôr účinných predpisov, ktoré svojou povahou a závažnosťou zodpovedajú trestným činom uvedeným v § 16 ods. 1.

[3]Ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia§ 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

[4]Okresný súd podľa § 16 ods. 1 je príslušný vykonať v prvom stupni konanie aj o trestných činoch podľa skôr účinných predpisov, ktoré svojou povahou a závažnosťou zodpovedajú trestným činom uvedeným v § 16 ods. 1.

[5] § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky, poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „poslanec“) patrí plat vo výške trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok

[6]Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.05.2009

[7]Podľa § 34 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch, sudca má v odôvodnených prípadoch právo na zabezpečenie ochrany svojej osoby, svojich rodinných príslušníkov a svojho obydlia, ak o to správu súdu požiada; takisto má právo na bezplatné poskytnutie primeraných prostriedkov na zabezpečenie ochrany alebo náhrady nákladov takej ochrany.

Podľa § 34 ods. 8, právo uvedené v odseku 6 prislúcha sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi, ktorý koná a rozhoduje v agende registra partnerov verejného sektora obligatórne. Sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu, právo uvedené v odsekuprislúcha v prípade, ak o to sudca najvyššieho súdu požiada.

[8]uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.01.2023 sp. zn. 4Tostš 1/2023 a

[9]Podľa § 3 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou.

[10]Podľa §31 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4), na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Ak súd prijme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť.

[11]čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia