Kde začínajú a končia oprávnenia prokurátora ako pána prípravného konania?

 

Adam Liška

           Kde začínajú a končia oprávnenia prokurátora ako pána prípravného konania?

Cieľom tohto príspevku je prispieť do odbornej diskusie k téme ohľadom oprávnenia prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku zrušiť rozhodnutie o (ne)vylúčení policajta v trestnom konaní, pričom snahou tohto článku je predostrieť čitateľovi iný právny názor, ako prezentovali vo svojich odborných príspevkoch JUDr. Peter Šamko na webe pravnelisty.sk a JUDr. Ondrej Repa, PhD. na webe Učená právnická spoločnosť.

            Odkaz na článok JUDr. Petra Šamka tu: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1359-skutocne-mozno-podla-230-ods-2-pism-e-tr-por-zrusit-rozhodnutie-o-ne-vyluceni-policajta-v-trestnom-konani

            Odkaz na článok JUDr. Ondreja Repu, PhD. tu: https://beta.ucps.sk/k-problematike-procesnych-ucinkov-rozhodnutia-o-vyluceni-policajta-a-k-otazke-dozorovych-opravneni-prokuratora-v-tejto-zalezitosti

Obaja autori založili svoj právny názor (primárne) na tom argumentačnom základe, že v prípade využitia oprávnenia prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku vo vzťahu k rozhodnutiu bezprostredne nadriadeného policajta, ktorý rozhodoval o sťažnosti proti rozhodnutiu policajta o (ne)nevylúčení, si prokurátor týmto de facto uzurpuje právomoc rozhodovať už v poradí treťom stupni, nakoľko ide o právoplatne rozhodnutú vec, pričom takého oprávnenie môže využívať iba v prípade, ak vystupuje ako procesne nadriadený druhostupňový orgán voči rozhodnutiu policajta. Ďalšia línia argumentácie je vedená s poukazom na rozsah dozoru, kedy citujúc JUDr. Repu, „Prokurátor nevykonáva dozor v zmysle § 230 Tr. por. nad všetkými príslušníkmi PZ, ale len nad procesným policajtom, ktorý vo veci vedie trestné konanie. Povedané inak, prokurátor nevykonáva dozor podľa § 230 Tr. por. nad operatívnou zložkou polície a ani nad nadriadenými policajta. Tomuto okruhu subjektov preto ani prokurátor nemôže smerovať pokyny podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por., ale ani rušiť ich rozhodnutia, alebo opatrenia. Nie je síce vylúčené, že prokurátor môže adresovať určité písomnosti aj nadriadeným policajta (napr. urgencie, alebo signalizácie poukazujúce na nečinnosť policajta), ale v tomto smere už nejde o „dozor prokurátora“ v pravom zmysle slova.“    

V prvom rade je potrebné dať opätovne do pozornosti ustanovenie § 230 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní zveruje výlučne prokurátorovi. Následne odsek 2 tohto ustanovenia vymedzuje jednotlivé právne prostriedky, ktorými prokurátor takýto dozor vykonáva.

Vznesenie námietky zaujatosti, rozhodnutie o nej a prípadné rozhodovanie o podanej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu sú súčasťou konkrétneho trestného konania, pričom pokiaľ ide o rozhodovanie o námietke zaujatosti voči policajtovi, vec sa nachádza v predsúdnom konaní, ktorého pánom je prokurátor. 

V tejto súvislosti sa žiada rovnako uviesť, že rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu policajta je zverené bezprostredne nadriadenému policajtovi v rámci Trestného poriadku výlučne a jedine v rámci tretieho dielu, druhej hlavy, prvej časti Trestného poriadku, teda v konaní o vylúčenie orgánov činných v trestnom konaní. Trestný poriadok na žiadnom inom mieste nezveruje rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu policajta inému subjektu ako prokurátorovi. Takýmto určením druhostupňového orgánu zákonodarca s najväčšou pravdepodobnosťou sledoval to, aby o tejto špecifickej otázke rozhodoval orgán, ktorý má k policajtovi „bližšie“ a vie lepšie posúdiť jeho prípadnú zaujatosť, nakoľko je s ním v každodennom pracovnom kontakte a má určite väčšie poznatky o prípadných stykoch alebo skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť policajt vylúčený. Prokurátor nebol zákonodarcom obmedzený v rozhodovaní z toho dôvodu, že by išlo o taký zásah, kde vyvstala potreba rozhodnutia iného orgánu (napr. sudcu pre prípravné konanie).

Možno súhlasiť s oponentami, že takáto úprava nie je žiadnou legislatívnou medzerou, nakoľko zákonodarca jednoznačne stanovil, kto má rozhodnúť o podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, kedy si prokurátor nemôže atrahovať právomoc rozhodnúť o takejto sťažnosti, avšak stále ide o rozhodnutie, hoci bezprostredne nadriadeného policajta, vydané v konkrétnej trestnej veci, ktorá v danom štádiu podlieha dozoru prokurátora.

            Rovnako možno súhlasiť, že prokurátor nevykonáva dozor nad všetkými príslušníkmi PZ, ale len nad procesnými policajtami, ktorí vo veci vedú trestné konanie, avšak aj bezprostredne nadriadený policajt je pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu policajta o (ne)vylúčení tiež policajtom a subjektom trestného konania, nakoľko mu zákon priznáva konkrétne práva a povinnosti a má vplyv na prebiehajúce trestné konanie, nakoľko svojim rozhodnutím rozhoduje o policajtovi ako o orgáne činnom v trestnom konaní. Nejde preto o rozhodnutie nadriadeného policajta v rámci interných záležitostí polície, ktoré nemajú žiaden súvis s trestným konaním. Je preto potrebné zohľadniť aj toto špecifické postavenie, ktoré v tomto prípade bezprostredne nadriadený policajt má. V tejto súvislosti nemožno vylúčiť oprávnenie prokurátora ani s poukazom na § 10 ods. 7 Trestného poriadku, tak ako to odôvodňuje JUDr. Repa vo svojom článku, ktorý uvádza, že bezprostredne nadriadený policajta nie je policajtom v zmysle uvedeného ustanovenia a preto je vylúčené uplatňovanie § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, nakoľko toto oprávnenie je možné iba vo vzťahu k policajtovi uvedenému v § 10 ods. 7 Trestného poriadku. Uvedenému svedčí aj záverečný odsek príspevku JUDr. Šamka, ktorý považuje zrušenie takéhoto rozhodnutia postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku za možné, pričom aj § 363 ods. 1 Trestného poriadku pracuje s pojmom policajt.

            Práve táto jedna výnimka má následne dopad aj na oprávnenie prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, kedy nemôže rozhodnutie bezprostredne nadriadeného policajta podľa § 32 ods. 5 písm. a) Trestného poriadku zrušiť a nahradiť vlastným rozhodnutím, nakoľko v takejto dozorovej činnosti mu bráni práve zákonom  exaktne určený nadriadený orgán, ktorý má o sťažnosti voči rozhodnutiu policajta v tomto prípade rozhodnúť, avšak týmto nie je obmedzená prokurátorova dozorová právomoc v tom smere, aby takéto rozhodnutie nemohol zrušiť a prikázať bezprostredne nadriadenému policajtovi vo veci znovu konať a rozhodnúť, ak považuje rozhodnutie bezprostredne nadriadeného policajta za nezákonné alebo neopodstatnené. Prokurátor teda posudzuje rozhodnutie z procesného hľadiska (náležitosti uznesenia, či rozhodoval oprávnený subjekt, atď.), bez posudzovania dôvodov, pre ktoré bezprostredne nadriadený policajt rozhodol o vylúčení alebo nevylúčení policajta z úkonov trestného konania.

            Takáto limitácia nie je daná ani ustanovením §  230 ods. 2 písm. e), ktoré autori vykladajú tak, že prokurátor môže zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím, s poukazom na slovné spojenie „ktoré môže nahradiť“, čo má vyjadrovať podmieňovací spôsob, teda že môže dôjsť k zrušeniu iba tých rozhodnutí, ktoré zároveň aj môže nahradiť svojim rozhodnutím. Toto slovné spojenie teleologickým a logickým výkladom vyjadruje nie podmieňovací spôsob, ale možnosť prokurátora (limitovanú § 32 ods. 5 písm. a) Trestného poriadku) z titulu svojej pozície takéto rozhodnutie nahradiť vlastným rozhodnutím namiesto toho, aby prikázal policajtovi vo veci znovu konať a rozhodnúť. Takémuto výkladu nasvedčuje aj znenie § 230 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku. 

            Čo sa týka námietky ohľadom zasahovania do právoplatne rozhodnutej veci, ktorá prešla sťažnostným konaním, ide skutočne o určitú anomáliu v rámci prípravného konania, avšak s ohľadom na predmet konania a zúčastnené subjekty nemožno takýmto spôsobom obmedzovať prokurátorský dozor a vyňať z neho takéto rozhodnutie, pričom záujem na zákonnosti procesu rozhodovania o námietke zaujatosti musí prevýšiť nad záujmom nezasiahnuť do hoc právoplatného druhostupňového rozhodnutia, avšak takého, ktoré sa týka procesnej otázky a je rozhodované na úrovni policajt – bezprostredne nadriadený policajt.  Takýto výklad by bol v zjavnom rozpore s účelom právnej normy.

            Poukazujúc na vyššie uvedené, podľa nášho názoru je možné rozhodnutie bezprostredne nadriadeného policajta, ktorý rozhodoval ako druhostupňový orgán v zmysle § 32 ods. 5 písm. a) Trestného poriadku, zrušiť  prokurátorom cez § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku.

Záverom sa žiada uviesť, že príspevok má snahu prispieť výlučne do odbornej diskusie, bez ambície legitimizovať alebo rozporovať postup v konkrétnej trestnej veci.

 

 

 

Diskusia