K problematike parlamentnej rozpravy o prijímaní ústavného zákona o zrušení "Mečiarových amnestií"
Autori článku:
JUDr. Marián Ševčík, CSc., t.č. advokát na starobnom dôchodku, bývalý vedúci Služobného úradu Ministerstva spravodlivosti SR a bývalý vysokoškolský učiteľ na Právnickej fakulte Trnavskej Univerzity v Trnave.
JUDr. Slavomír Hrapko advokátsky koncipient
K problematike parlamentnej rozpravy o prijímaní ústavného zákona o zrušení „Mečiarových amnestií“ v Národnej rade Slovenskej republiky v rokoch 2016-2017
Zrejme nebyť úmrtia a pohrebu prvého slovenského povojnového prezidenta Slovenskej republiky, ktorému predchádzal list súčasného prezidenta adresovaný všetkým v súčasnosti v Národnej rade Slovenskej republiky sediacim poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a následného zdanlivo smútočného prejavu, ktorý odznel[1] na tomto pohrebe súčasnej hlavy štátu, asi by nebol dôvod zaoberať sa už v poradí siedmou parlamentnou rozpravou k problematike tzv. Mečiarových amnestií.
Úvodom sa žiada pripomenúť si niekoľko základných východiskových poznámok:
1. tzv. zrušenie Mečiarových amnestií[2] je do pléna Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len NR SR) zaradená na základe právnej analýzy, ktorú slovenskej verejnosti predložil t.č. bývalý predseda Kresťansko-demokratického hnutia (ďalej len KDH), bývalý v podarí druhý ponovembrový predseda Vlády Slovenskej republiky p. JUDr. Ján Čarnogurský[3],
2. keď porovnáme prvé predloženie Návrhu na zrušenie tzv. Mečiarových amnestií, tak z hľadiska právneho pri porovnaní všetkých postupne vzišlých návrhov nie je možné zaregistrovať skutočnosť, že tu nie je žiaden argumentačný posun v hľadaní právnych východísk, ktoré vyústili do podania takéhoto návrhu, ak nenecháme bokom osobitný poznatok, že ostatný parlamentný subjekt len nadviazal na neparlamentné KDH, ktoré slovami politických analytikov to malo v NR SR len ako politickú agendu,
3. ani v jednom predloženom Návrhu na zrušenie týchto amnestií nie je uvedená právna analýza, ktorá by právne akceptovateľným spôsobom spochybňovala rozhodnutie vtedajšieho tzv. pol-prezidenta[4] JUDr. Vladimíra Mečiara, ktorý vykonal vydanie rozhodnutí o amnestii[5] až po príslušnom uznesení Vlády Slovenskej republiky, na základe ktorého prešli niektoré právomoci prezidenta republiky na predsedu Vlády Slovenskej republiky. Je možné teda poznamenať, že rozhodnutie vtedajšieho pol-prezidenta nevykazuje žiaden neústavný postup a jeho rozhodnutie o vyhlásení amnestie nevykazuje ani po formálnej stránke nezákonná postup.
4. vydanie tzv. Dzurindovej anti-amnestie[6], ktorej právnu stránku náležite vyhodnotil vtedajší Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR)[7]
5. Deklarácia k Mečiarovým amnestiám navrhnutá súčasnou tzv. treťou Ficovou vládou nerieši právnu stránku týchto amnestií, ale len jej morálnu stránku veci a preto je možné konštatovať nepriamo z nej vyplývajúci záver, že tieto amnestie netrpia v procese ich prijatia, vyhlásenia žiadnymi právnymi vadami, a preto niet dôvodu, aby si Vláda Slovenskej republiky osvojila právnu argumentáciu jej ostatného poslaneckého predkladateľa p. J. Budaja[8].
6. ani v jednom z predložených návrhov neuvádza a ani nepredkladá čo bude nasledovať, keď takýto ústavný zákon bude prijatý (ak za tekéto nebudeme považovať mediálne vyhlásenie – vyšetrí sa - ). Mám na zreteli zásadné právne otázky napr. akými sú na základe vydanej amnestie vydané rozhodnutia postupne príslušných justičných orgánov, ako vnímať plynutie času a najmä s akými právnymi účinkami, aká bude profuturo právna istota osôb, voči ktorým smeruje rozhodnutie z amnestie, problematika premlčania a pod. Zdá sa, že tu máme dočinenia len s politickým gestom a nie s problematikou účinkov právnej istoty, ktorú amnestia prirodzene vyvoláva,
7. vôbec nie je venovaná pozornosť tomu, že vyhlasovateľ amnestie konkretizoval určité skutky, ktoré právnemu režimu amnestie podliehajú – výberové kritérium – pričom je to absolútne výlučné právo vyhlasovateľa amnestie, aké skutky bude pod tento právny inštitút subsumovať.
8. zo znenia slovenskej ústavy vyplýva, že tu máme dočinenia so zásadnou zmenou právneho prostredia v čase vyhlásenia amnestie v porovnaní s časom zásadnej novely slovenskej ústavy v roku 2001 (táto novela ústavy zásadným spôsobom reagovala na poznatky z konania t.č. zomrelého prezidenta), pričom ostatné vyhlásenie poslanca J. Budaja o tom, že prednesie pozmeňovací návrh len svedčí o nekoncepčnosti prístupu k tejto problematike. Otvorenou otázkou zostáva, či po prijatí Deklarácie a prípadnom prijatí ústavného zákona o zrušení amnestie súčasná Vláda Slovenskej republiky pripojí pod tento ústavný zákon svoje kladné rozhodnutie – podpis predsedu Vlády Slovenskej republiky.
Právny inštitút amnestie nemá v súčasnom znení Ústavy Slovenskej republiky osobitnú právnu úpravu, je tu len znenie čl. 102 ods. 1, písm. j) vo veľmi strohom vyjadrení.
Teória práva inštitút amnestie vo všeobecnosti vykladá ako generálny pardon voči osobám, ku ktorým smeruje amnestia s právnymi účinkami, ktoré pre jej adresátov znamená konkrétnu právnu istotu, ktorú nie je možné žiadnym právnym postupom spochybniť, teda ani tie amnestie, ktoré sú vyhodnotené ako amorálne, či inak vyhodnotená, ako sa s tým stretávame v médiách, keď tu používajú pojmové vyjadrenie právny suterén.
Je možné vysloviť už na tomto mieste názor, že amnestia svojimi právnymi účinkami je nielen právnym rozhodnutím vydaným oprávnenou sobou (v našom prípade prezidentom republiky, pol-prezidentom republiky, t.č. osobou s príslušnou kontrasignáciou predsedu vlády alebo povereným členom vlády[9]), ktorá je napriek akýmkoľvek neprávnym hodnoteniam:
1) rozhodnutím nadčasovým,
2) má právne účinky do budúcnosti,
3) pôsobí časovo okamžite, momentom jej publikovania v Zbierke zákonov Slovenskej republiky,
4) je právne záväzná pre všetky subjekty práva a tretie osoby.
V súčasnosti v odbornej literatúre objektívne vyvoláva pozornosť právna analýza, ktorú ponúkol právnej i laickej verejnosti trestný sudca Krajského súdu Bratislava JUDr. Peter Šamko[10].
Právnu analýzu, ktorú verejnosti ponúkol s osobitným akcentom, aby sa k tejto problematike vyjadrila predovšetkým právnická komunita je možné len vyjadriť súhlas (tiež pri vnímaní diskusie na sociálnych sieťach, ktorá nevykazuje atribúty slušnosti a právneho vedomia) je možné vnímať ako:
a) analýzu právneho stavu slovenského právneho poriadku v časti právneho inštitútu amnestie, s nespochybniteľným právnym záverom, že amnestia v tvare v akom je vydaná je normatívny právny akt, ktorý vydal prezident republiky,
b) tento normatívny akt (a žiaden iný vydaný prezidentom republiky) právne relevantným spôsobom zasahuje svojimi právnymi účinkami do rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní,
c) zrušenie amnestie tak, ako to navrhujú predkladatelia Návrhu ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií neprípustným spôsobom zasahuje do autonómnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní,
d) pokus o riešenie situácie spôsobom, ktorý je uvedený v predloženom Návrhu tohto ústavného zákona neberie zreteľ na vyvolané otázky, skôr nastoľuje riziko vyvolania bludného kruhu a nastolenie právnej neistoty, nakoľko sa pripustí právne riziko, že akákoľvek v budúcnosti vyhlásená amnestia by bola právne spochybniteľná a príslušné justičné orgány by sa dostali do polohy slúžky politických hier.
Skôr ako bude predložený názor na návrh dr.Šamka – vo veci by mal rozhodnúť nie parlament, ale Ústavný súd Slovenskej republiky – je vhodné poznamenať:
1. pred zákonom sú si všetky osoby rovné,
2. rovnosť pred zákonom je daná aj prezidentovi republiky i poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktorých k tomuto postaveniu navyše viaže aj znenie Ústavy Slovenskej republiky (ústavný sľub),
3. prezidentovi republiky je stanovená ústavná povinnosť svojimi úkonmi vytvárať právne podmienky pre riadny chod všetkých ústavných orgánov, teda aj Vlády SR, NR SR, Ústavného súdu Slovenskej republiky a túto ústavnú kvalitu nie je možné priznať ani listu prezidenta republiky adresovaného poslancom NR SR a ani prejavu nad rakvou svojho predchodcu, ktorý odznel v Dóme svätého Martina.
4. všetky osoby, ktoré sa obrátia na Ústavný súd Slovenskej republiky musia preukázať svoju aktívnu legitimáciu po právnej i formálnej stránke s riadnou vecnou argumentáciou a súbežne preukázať, teda v jednom návrhu adresovanom na Ústavný súd Slovenskej republiky, že je tu konkrétny nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky.
Podľa ustáleného právneho názoru právnej teórie i právnej praxe k prameňom práva patria:
1) Ústava Slovenskej republiky,
2) ústavné zákony Slovenskej republiky,
3) zákony Národnej rady Slovenskej republiky,
4) nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky,
5) všeobecne záväzné predpisy ústredných orgánov a iných ústredných orgánov zriadených na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky,
6) všeobecne záväzné nariadenia orgánov územnej samosprávy (obcí a miest, vyšších územných celkov),
7) právne predpisy Európskej únie aplikované v rámci negociačného procesu,
8) medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republiky viazaná podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.[11]
Polemiku môže vyvolať len otázka, či je možné do prameňov práva zaradiť Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky, ktorým sa vyhlasuje amnestia.
Zo znenia platného slovenského právneho poriadku je možné vyvodiť záver, že z hľadiska obsahu rozhodnutie o amnestii, že napriek tomu, že je publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a že je ústavná funkcia Prezident republiky zaradená do VI. Hlavy Ústavy Slovenskej republiky nazvanej Výkonná moc, že amnestiu napriek tomu, že je to normatívny právny akt vzhľadom na jej obsah nie je možné charakterizovať ako prameň práva, z ktorého by sa následne dala odvodzovať možnosť naplnenia čl. 125 spolu s čl. 130 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že je na prezidenta republiky, aj na poslancov NR SR (samozrejme aj na ďalšie ústavné osoby uvedené v Ústave Slovenskej republiky) sa vzťahujú ustanovenia článku 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že:
· prezident republiky vzhľadom na to, že táto ústavná funkcia je zaradená ako sme už vyššie spomenuli do VI. Hlavy Ústavy Slovenskej republiky – výkonná moc, sa aj na túto ústavnú osobu vzťahuje ústavou stanovená povinnosť konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
· že nie je možné ho nútiť, aby konal niečo, čo mu zákon neukladá.
Rovnaký právny úzus sa vzťahuje aj na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Ak vychádzame z toho, že všetci účastníci právneho konania sú si pred zákonom rovní, v tomto prípade podľa predloženého diskusného návrhu dr.Šamka pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, máme potom dočinenia so základnou právnou otázkou procesného charakteru, či aj prezidentov návrh, návrh skupiny poslancov (kvórum 15 poslancov NR SR) spĺňa podmienky § 24a zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení.
Ústavný súd Slovenskej republiky je teda podľa týchto procesných pravidiel povinný najprv rozhodnúť o tom, či aj takéto podanie o platnosti, či neplatnosti, či o zrušení Mečiarových amnestií je prípustné na ďalšie konanie pred ústavným súdom.
V diskusii sa vyslovili názory o tom, že je tu už konkrétny príklad o zrušení amnestie, konkrétne v Argentíne. Nie je známy konkrétny právny titul, ktorý by dovoľoval prikloniť sa k takémuto záveru, skôr je možné vysloviť domnienku, že je to informácia , ktorá nepochádza z relevantnej právnickej obce.
Zaslúženú pozornosť si, ale zaslúži rozhodovanie Ústavného súdu Českej republiky. Konkrétne sa jedná o zrušenie prijatého ústavného zákona o skrátení funkčného obdobia poslaneckej snemovne a návrh na zrušenie tzv. Klausovej amnestie.
K uvedenému sa žiada uviesť, že nie je možné brať ako samozrejmé možnosť porovnania českého a slovenského ústavného rámca a to z týchto dôvodov:
a. česká právny úprava konania pred Ústavným súdom Českej republiky pripúšťa konanie o súlade ústavného zákona s Ústavou Českej republiky.[12] V Slovenskej právnej úprave takúto porovnateľnú právnu úpravu nemáme.
b. pravidlá procesného charakteru v konaní pred oboma ústavnými súdmi sú síce porovnateľné, ale ich aplikácia vychádza z rozličnej hmotnoprávnej úpravy.
c. Ústavný súd Českej republiky vo svojej histórii nezaznamenal situáciu, že nebol kompletne kreovaný (v slovenských podmienkach takýto stav nastal dvakrát, pričom súčasný stav je dlhodobo neudržateľný).
Druhá právna situácia – podanie vo veci zrušenia tzv. Klausovej amnestie má svoje osobitosti, pričom sa z opatrnosti opomína pripomenúť, že vtedajší český prezident Václav Klaus vyhlásil rovnako širokú amnestiu ako jeho predchodca nielen v úrade prezidenta Českej republiky, ale tiež v úrade Československého prezidenta. Václav Havel vyhlásil rovnako širokú amnestiu a nikoho nenapadlo ísť s takýmto podaním na Ústavný súd Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Nepochybne zaujímavo pôsobia právne úvahy ústavných sudcov českého ústavného súdu (dr. Ivana Janu a dr.Richetského), ktoré je publikované v Zbierke zákonov Českej republiky ako osobitný právny názor v porovnaní s právnym názorom väčšiny pléna českého ústavného súdu. Nakoľko tieto ich stanoviská sú verejne dostupné jednak v spomenutej Zbierke zákonov Českej republiky[13] a tiež v článku dr.Šamka v doslovnom znení v českom jazyku, je možné vnímať tieto stanoviská nielen za zaujímavé, ale aj inšpirujúce, ale v konečnom dôsledku pre aplikačnú prax ústavného súdnictva len za vyjadrenie osobitnej právnej úvahy.[14]
V nadväznosti na vyššie uvedené – neúplnosť personálneho obsadenia Ústavného súdu Slovenskej republiky – a ústavnou normou zakotvenou procesnou povinnosťou prejednať nesúlad v pléne Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak v prípade, že by ústavný súd prišiel na základe vlastnej právne zdôvodnenej úvahy k záveru, že takýto návrh je postúpený na ďalšie konanie, tak je tu prekážka, ktorá bráni jeho prejednaniu – plénum nemá právnou normou naplnené kvórum ústavných sudcov.
Záver
Keď vychádzame z platného znenia Ústavy Slovenskej republiky, tak ako je to v súčasnosti uvedené v jej úplnom znení, je možné vysloviť stanovisko, že za súčasného stavu znenia Ústavy Slovenskej republiky a ustálenej praxe ústavných sudcov v európskom kontinentálnom práve, že tu nie je procesný dôvod, aby takéto podanie bolo pripustené na ďalšie konanie z týchto dôvodov:
1. amnestia prezidenta republiky napriek tomu, že je publikovaná v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nemá povahu zákona a ani povahu všeobecne záväzného predpisu a preto nie je možné konať v merite veci o nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky,
2. v tomto kontexte je možné vysloviť stanovisko, že Ústavný súd Slovenskej republiky nemá kompetenciu k tomu, ako to vyplýva zo znenia Ústavy Slovenskej republiky k prejednaniu veci, ktorou je návrh na zrušenie Mečiarových amnestií, nakoľko amnestia ako normatívny právny akt nespĺňa kvalitatívne parametre uvedené vo vyššie cit. ústavnom článku (čl. 125, čl. 130) a preto niet právneho dôvodu, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto veci rozhodol v zhode s podaným návrhom na zrušenie amnestie.
3. z vyššie uvedeného dôvodu je na mieste skôr procesné rozhodnutie, ktorým sa Návrh na zrušenie Mečiarových amnestií zamietne.
[1]https://www.prezident.sk/article/prezident-poziadal-poslancov-aby-zvazili-napravenie-meciarovych-amnestii/
zo dňa 21.11.2016
[2]Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republikyz 3. marca 1998č. 55/1998 Z.z. o amnestii
[4]článok 105 ods. 1 Ústavy SR v znení účinnom do 04.08.1998
[5]Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998č. 55/1998 Z.z. o amnestii
[6]Rozhodnutie o amnestii č. 375/1998 Z. z. zo dňa 8. decembra 1998
[7]Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 28. júna 1999, sp. zn. I. ÚS 30/99
[8]Parlamentná tlač, číslo 37, Návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Jána BUDAJA na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii, dátum doručenia 4. 4. 2016.
[9]ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. , ktorým bola novelizovaná zásadným spôsobom ústava SR vyhlásená pod č. 460/1992 Zb. je zavedený model, keď prezident republiky na vyhlásenie amnestie potrebuje povinnú právnu kontrasignáciu predsedu vlády, respektíve vládou SR poverený člen vlády SR.
[10]http://www.pravnelisty.sk/clanky/a519-skutocne-mozno-zrusit-cast-tzv-meciarovych-amnestii-ustavnym-zakonom
[11]LAZAR, J. a kol., Občianske právo hmotné 1.1. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2010. 715 s. ISBN
978-808078-346-4. str. 93 a nasl.
Prusák, J., Teória práva vyd. Bratislava: Právnická fakulta UK, 1999. 331 s. ISBN 80-7160-113-6.
Čič M., Komentár k Ústave Slovenskej Republiky, vyd. Matica Slovenská, 1997, ISBN: 8070904445, 598 str.
[12]MlsnaPetr: Ústava ČR - vznik, vývoj a perspektivy. Počet strán: 384. Väzba: mäkká, brožovaná. EAN: 9788087212639. Jazyk: český. ISBN: 978-80-87212-63-9
[13]Odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu Českej republiky vo veciPl. ÚS 4/2013
Diskusia
Najčítanejšie články
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.