Je možné opakovane zadržať obvineného v tej istej trestnej veci za nezmenených okolností?

Publikované: 06. 06. 2018, čítané: 4874 krát
 

 

Je v sú­la­de so zá­ko­nom za­dr­žať ob­vi­ne­né­ho v tej is­tej ve­ci opa­ko­va­ne za nez­me­ne­ných okol­nos­tí?

 Cie­ľom toh­to člán­ku je vo všo­bec­nej ro­vi­ne pri­po­me­núť v mi­nu­los­ti po­mer­ne spor­nú prob­le­ma­ti­ku spo­čí­va­jú­cu v tom, či a prí­pad­ne za akých okol­nos­tí je mož­né ob­vi­ne­né­ho v tej is­tej ve­ci opä­tov­ne za­dr­žať a po­dať návrh na je­ho vza­tie do väz­by, ak už pred­tým bo­la tá is­tá oso­ba za­dr­ža­ná a vy­šet­ro­va­te­ľom ale­bo pro­ku­rá­to­rom pre­pus­te­ná na slo­bo­du, pri­čom od jej pre­pus­te­nia na slo­bo­du po jej opä­tov­né za­dr­ža­nie ne­doš­lo k žiad­nej re­le­van­tnej zme­ne pod­kla­dov pre roz­ho­do­va­nie o väz­be.

 Som ná­zo­ru, že je v roz­po­re so zá­ko­nom ako aj ju­di­ka­tú­rou Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, ak prí­de k opä­tov­né­mu (dru­hé­mu) za­dr­ža­niu ob­vi­ne­né­ho v tej is­tej ve­ci a je­ho nás­led­né­mu vza­tiu do väz­by iba z dô­vo­du, že vy­šet­ro­va­teľ, prí­pad­ne pro­ku­rá­tor mal pos­tu­po­vať pri pr­vom za­dr­ža­ní ob­vi­ne­né­ho nes­práv­ne (chyb­ne, či ne­zá­kon­ne), keď ob­vi­ne­né­ho pre­pus­til na slo­bo­du, ho­ci správ­ne mal po­dať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by.

 Len pri­po­me­niem, že po­li­cajt a pro­ku­rá­tor pos­tu­pu­jú pri za­dr­ža­ní tak, aby za­dr­ža­nú oso­bu bo­lo mož­né od­ov­zdať sú­du naj­nes­kôr do 48 ho­dín a pri tres­tných či­noch te­ro­riz­mu do 96 ho­dín od jej za­dr­ža­nia ale­bo za­is­te­nia pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na ale­bo prev­za­tia pod­ľa § 85 ods. 2 Tr. por., inak mu­sí byť za­dr­ža­ná oso­ba pre­pus­te­ná na slo­bo­du pí­som­ným prí­ka­zom pro­ku­rá­to­ra s pri­me­ra­ným od­ôvod­ne­ním (§ 85 ods. 4 Tr. por.). Rov­na­ký pos­tup pla­tí, a to vrá­ta­ne zá­kon­ných le­hôt na roz­hod­nu­tie, aj v prí­pa­de, ak prí­pa­de k za­dr­ža­niu ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 86 ods. 1 Tr. por.

 V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že ak bol ob­vi­ne­ný opä­tov­ne za­dr­ža­ný v tej is­tej ve­ci a ak sa tak sta­ne za nez­me­ne­né­ho sta­vu, t. j. za sta­vu, keď ide o to is­té ob­vi­ne­nie za spá­chanie to­ho is­té­ho skut­ku a za dô­kaz­né­ho sta­vu, kto­rý tu bol už pri pr­vom za­dr­ža­ní, kto­ré skon­či­lo pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du, tak ide o pos­tup, kto­rým sa úče­lo­vo ob­chá­dza­jú us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o za­dr­ža­ní.

 V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né skon­šta­to­vať aj to, že zá­kon­ná, t. j. maximál­na 48 ho­di­no­vá le­ho­ta za­dr­ža­nia ur­če­ná pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní už up­ly­nu­la pri pr­vom za­dr­ža­ní a opä­tov­né za­dr­ža­nie, za nez­me­ne­né­ho dô­kaz­né­ho sta­vu pri ob­vi­ne­ní z to­ho is­té­ho skut­ku, v pod­sta­te zna­me­ná ne­zá­kon­né predl­žo­va­nie maximál­nej le­ho­ty za­dr­ža­nia nad 48 ho­di­no­vú le­ho­tu tr­va­nia za­dr­ža­nia a to len z dô­vo­du, že nap­rík­lad vy­šet­ro­va­teľ ale­bo pro­ku­rá­tor mal nes­práv­ne vy­hod­no­tiť vä­zob­né dô­vo­dy pri pr­vom za­dr­ža­ní.

Za zme­nu re­le­van­tných pod­kla­dov pre roz­ho­do­va­nie o väz­be nie je mož­né po­va­žo­vať iba spres­ňo­va­nie nap­rík­lad nás­led­ku či­nu (t. j. zme­ny v skut­ko­vej ve­te) a ani zme­nu v práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku, pre­to­že na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku sa rea­gu­je pos­tu­pom pod­ľa § 206 ods. 6 Tr. por. (upo­zor­ne­nie ob­vi­ne­né­ho na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie) a nie za­dr­ža­ním ob­vi­ne­né­ho. Tres­tné ko­na­nie sa ve­die oh­ľad­ne skut­ku a nie oh­ľad­ne je­ho opi­su a pre­to opis stí­ha­né­ho skut­ku mož­no ke­dy­koľ­vek me­niť. Zá­sa­hy do skut­ko­vej ve­ty pre­to v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no po­va­žo­vať za zme­nu re­le­van­tných pod­kla­dov pre roz­ho­do­va­nie o väz­be, na­koľ­ko sa tý­ka­jú to­ho is­té­ho ko­na­nia za kto­ré bo­la kon­krét­na oso­ba ob­vi­ne­ná už pred svo­jim pr­vým za­dr­ža­ním a ku kto­ré­mu sa ma­la mož­nosť vy­jad­riť už pred svo­jím pre­pus­te­ním zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

 Prí­kaz pro­ku­rá­to­ra, či vy­šet­ro­va­te­ľa kto­rým doš­lo k pre­pus­te­niu ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia nie je mož­né zne­go­vať tým, že sa ob­vi­ne­ný opä­tov­ne za­dr­ží a že sa mož­ná chy­ba pro­ku­rá­to­ra, či vy­šet­ro­va­te­ľa pri pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho z pr­vé­ho za­dr­ža­nia nap­ra­ví no­vým za­dr­ža­ním a nás­led­ným roz­ho­do­va­ním o väz­be. Ta­ký­to pos­tup nep­ri­chá­dza do úva­hy, na­koľ­ko nie je mož­né zo­pa­ko­vať roz­ho­do­va­nie o tej is­tej otáz­ke bez zme­ny re­le­van­tných pod­kla­dov pre roz­ho­do­va­nie. Pre­káž­ka ve­ci roz­hod­nu­tej (res iudi­ca­ta) sa up­lat­ní aj v ta­kých­to prí­pa­doch.

Uve­de­né zá­ve­ry mož­no ana­lo­gic­ky vy­vo­diť aj z ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­rá sa sfor­mo­va­la v zná­mej kau­ze Ka­ro­la Mel­la a kto­rá sa tý­ka­la pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by z dô­vo­du chyb­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du a je­ho nás­led­né­ho opä­tov­né­ho za­dr­ža­nia a no­vé­ho po­su­dzo­va­nia a roz­ho­do­va­nia otáz­ky väz­by. Ide o uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 18. ok­tób­ra 2011, sp. zn. 2Tdo 42/2011, kto­ré bo­lo nás­led­ne pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk NS a roz­hod­nu­tí sú­dov SR 6/2012 č. 121.

         Naj­vyš­ší súd SR v tom­to roz­hod­nu­tí zdô­raz­nil, že zo­pa­ko­va­nie roz­ho­do­va­nia o tej is­tej otáz­ke bez zme­ny pod­kla­dov pre roz­hod­nu­tie, ok­rem zdan­li­vej „am­pu­tá­cie“ chyb­né­ho pos­tu­pu sme­ru­jú­ce­ho k pred­chá­dza­jú­ce­mu roz­hod­nu­tiu je nep­rí­pus­tné. Ďalej vy­slo­ve­ne uvie­dol, že „skor­šia ne­zá­kon­nosť však bez nas­ta­nia no­vých sku­toč­nos­tí ne­mô­že byť ig­no­ro­va­ná. Pre­káž­ka „res iudi­ca­ta“ v zmys­le § 2 ods. 8, resp. 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. sa sí­ce via­že len na me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tia v ko­na­ní, vý­kla­do­vo je však ne­vyh­nut­né dos­pieť k zá­ve­ru, že rov­na­ko ne­mož­no do­siah­nuť zme­nu prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o väz­be (ale­bo o inej ne­me­ri­tór­nej otáz­ke) len zo­pa­ko­va­ním roz­ho­do­va­nia pos­tu­pom, akým ku to­mu v pre­jed­ná­va­nej ve­ci doš­lo“.

Naj­vyš­ší súd SR v da­nej tres­tnej ve­ci upo­zor­nil, žechy­ba ko­na­nia pri roz­ho­do­va­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa o väz­be po reali­zá­cii prí­ka­zu na za­tknu­tie ale­bo európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu, kto­rá je dô­vo­dom zru­še­nia roz­hod­nu­tia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by a sú­čas­né­ho roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho sú­du o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du v zmys­le § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ne­mô­že byť re­pa­ro­va­ná nás­led­ným pred­ve­de­ním ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 120 ods. 2 Tr. por. a opä­tov­ným roz­hod­nu­tím o je­ho vza­tí do väz­by, ak v ob­do­bí od pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa o väz­be ne­nas­ta­li sku­toč­nos­ti, za­kla­da­jú­ce dô­vod väz­by pod­ľa § 71 Tr. por. Inak by bo­la san­kcia, spo­čí­va­jú­ca v nut­nos­ti roz­hod­núť o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, kto­rú zá­kon spá­ja s po­ru­še­ním us­ta­no­ve­ní o pos­tu­pe sú­du pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, zby­toč­ná a ne­ma­la by účin­ky, kto­ré ňou ma­jú byť vy­vo­la­né v pros­pech ob­vi­ne­né­ho.

         Na­po­kon, Naj­vyš­ší súd SR uzat­vo­ril, že  bo­lo by pop­re­tím zmys­lu a ob­sa­hu zá­kon­nej úp­ra­vy pos­tu­pu pri bra­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, ak by ne­dos­tat­ky toh­to pos­tu­pu, vy­vo­lá­va­jú­ce práv­nu ne­mož­nosť o väz­be po­zi­tív­ne roz­hod­núť, moh­li byť ne­go­va­né opa­ko­va­ním ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho po je­ho pre­pus­te­ní na slo­bo­du a nás­led­ným vza­tím ob­vi­ne­né­ho do väz­by bez to­ho, aby v me­dziob­do­bí nas­ta­li no­vé sku­toč­nos­tí, za­kla­da­jú­ce vä­zob­ný dô­vod. Pro­ces­ná chy­ba prís­luš­ných or­gá­nov (v tom­to prí­pa­de sú­du) je ne­ga­tí­vom, spô­so­bi­lým pri­vo­diť neop­ráv­ne­nú vý­ho­du stra­ne v ko­na­ní (v tom­to prí­pa­de ob­vi­ne­né­mu), na­vo­nok zá­ro­veň vy­vo­lať trau­mu zo zma­re­nia vý­ko­nu prá­va (v tom­to prí­pa­de zá­kon­nej za­bez­pe­čo­va­cej rep­re­sie). Op­ro­ti to­mu však sto­jí vy­šší, his­to­ric­ky ge­ne­ro­va­ný prin­cíp, brá­nia­ci ne­zá­kon­nos­ti a svoj­vô­li or­gá­nov štá­tu pri zá­sa­hoch do ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. Neos­tá­va iné, len ten­to prin­cíp reš­pek­to­vať a spo­jiť s ním nás­led­ky us­ta­no­ve­né tres­tnop­ro­ces­nou úp­ra­vou“.

         Kom­plet­né roz­hod­nu­tie ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du je mož­né náj­sť tu

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a152-roz­hod­nu­tie-naj­vys­sie­ho-su­du-sr-vo-ve­ci-ka­ro­la-mel­la

K uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu naj­vyš­šie­ho sú­du mož­no do­dať, že je ap­li­ko­va­teľ­né aj na prí­pad, v kto­rom dôj­de k pre­pus­te­niu ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du na zá­kla­de prí­ka­zu pro­ku­rá­to­ra, či vy­šet­ro­va­te­ľa (prí­kaz je zá­ko­nom pred­pok­la­da­ným spô­so­bom roz­ho­do­va­nia pro­ku­rá­to­ra, kto­rý je hneď prá­vop­lat­ný a vy­ko­na­teľ­ný, na­koľ­ko pod­ľa § 181 ods. 3 Tr. por. nie je mož­né po­dať pro­ti prí­ka­zu op­rav­ný pros­trie­dok). Tým­to prí­ka­zom pro­ku­rá­to­ra, či vy­šet­ro­va­te­ľa je už vec z hľa­dis­ka za­dr­ža­nia (väz­by) ko­neč­ným spô­so­bom vy­ba­ve­ná a k zme­ne toh­to spô­so­bu ko­neč­né­ho vy­ba­ve­nia otáz­ky za­dr­ža­nia ne­mô­že prísť len zo­pa­ko­va­ním roz­ho­do­va­nia opä­tov­ným za­dr­ža­ním ob­vi­ne­né­ho. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor, či vy­šet­ro­va­teľ pri pr­vom za­dr­ža­ní roz­ho­dol o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia nes­práv­ne (v roz­po­re so zá­ko­nom) ne­mô­že byť ten­to chyb­ný pos­tup pro­ku­rá­to­ra anu­lo­va­ný no­vým za­dr­ža­ním a no­vým ná­zo­rom no­vé­ho do­zo­ro­vé­ho pro­ku­rá­to­ra (za nez­me­ne­né­ho sta­vu, pri­čom tre­ba zdô­raz­niť, že zme­ny v skut­ko­vej ve­te, či v práv­nej kva­li­fi­ká­cii tu nie sú re­le­van­tný­mi zme­na­mi), pre­to­že inak by bo­lo sta­no­vo­va­nie maximál­nej le­ho­ty za­dr­ža­nia zá­ko­nom zby­toč­né a da­lo by sa ke­dy­koľ­vek obísť dru­hým, tre­tím, res­pek­tí­ve opa­ko­va­ným za­dr­žia­va­ním ob­vi­ne­né­ho a to až dov­te­dy po­kiaľ by sa do­sia­hlo že­la­teľ­né­ho vý­sled­ku. Nes­práv­ny pro­ces­ný pos­tup pro­ku­rá­to­ra, či vy­šet­ro­va­te­ľa v pros­pech ob­vi­ne­né­ho (je­ho pre­pus­te­nie pri pr­vom za­dr­ža­ní) sa už ne­dá nap­ra­viť opä­tov­ným za­dr­ža­ním, po­kiaľ po pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du ne­nas­ta­nú no­vé (iné) okol­nos­ti, kto­ré by za­kla­da­li vä­zob­né dô­vo­dy.

 Po­kiaľ by sme pri­pus­ti­li vý­klad, že je mož­né za­dr­žať ob­vi­ne­né­ho ke­dy­koľ­vek, opa­ko­va­ne a z aké­ho­koľ­vek dô­vo­du (nap­rík­lad aj z dô­vo­du nes­práv­ne­ho pos­tu­pu pro­ku­rá­to­ra pri pre­pus­te­ní zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du) po­tom by sme mu­se­li pri­pus­tiť aj to, že maximál­na le­ho­ta tr­va­nia za­dr­ža­nia pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (48 ho­dín) je len ilu­zór­na, pre­to­že ob­vi­ne­ný by mo­hol strá­viť v opa­ko­va­nom za­dr­ža­ní aj ce­lé týž­dne, či me­sia­ce (po pre­pus­te­ní by nas­le­do­va­lo okam­ži­té no­vé za­dr­ža­nie a tak by to moh­lo pre­bie­hať neus­tá­le doo­ko­la).

Ob­dob­né zá­ve­ry ap­li­ko­val aj Ústav­ný súd SR vo vzťa­hu k le­ho­te tr­va­nia väz­by. V ná­le­ze Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS/47/2013 zo dňa 05.06.2013 od­mie­tol tzv. re­ťa­ze­nie väz­by. V tom­to ná­le­ze iš­lo o po­su­dzo­va­nie zná­me­ho prí­pa­du ob­vi­ne­né­ho Vo­lo­dy­mi­ra Je­go­ro­va, kto­rý bol v ča­se roz­ho­do­va­nia ús­tav­né­ho sú­du prak­tic­ky nep­retr­ži­te vo väz­be 10 ro­kov a to aj na­priek to­mu, že v tom ča­se maximál­na le­ho­ta tr­va­nia väz­by bo­la 4 ro­ky. Ten­to ob­vi­ne­ný bol tres­tne stí­ha­ný v rôz­nych sa­mos­tat­ných ko­na­niach, čo ma­lo za nás­le­dok, že up­ly­nu­tie maximál­nej le­ho­ty väz­by v jed­nej ve­ci zna­me­na­lo je­ho pre­pus­te­nie na slo­bo­du a okam­ži­té vza­tie do väz­by v inej je­ho tres­tnej ve­ci. Ústav­ný súd SR od­mie­tol pred­sta­vu, že v prí­pa­de up­ly­nu­tia maximál­nej le­ho­ty väz­by by ob­vi­ne­ný mo­hol byť vza­tý do väz­by pre iný trest­ný čin, ke­dy by za­ča­la ply­núť no­vá maximál­na le­ho­ta sta­no­ve­ná pre ďal­šiu väz­bu, v dôs­led­ku čo­ho by ob­vi­ne­ný mo­hol strá­viť aj ce­lý zvy­šok ži­vo­ta vo väz­be bez to­ho, že by bo­lo vy­da­né roz­hod­nu­tie sú­du o je­ho vi­ne. Ústav­ný súd tu zdô­raz­nil, že ta­ký­to pos­tup ne­le­gi­ti­mi­zu­je žia­den ve­rej­ný zá­ujem.

Kom­plet­né zne­nie ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du je mož­né náj­sť tu

https://www.goog­le.com/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&sour­ce=web&cd=1&cad=rja&uact=8&ved=0ahU­KEwiH­laa8-7zbA­hULD8AKHRv0CNsQFggmMAA&url=https%3A%2F%2Fwww.us­tav­ny­sud.sk%2Fdoc­Download%2Fe4261bcf-d075-4816-a638-a6d1e043­fa5d%2F%25C4%258D.%252032%2520-%2520I.%2520%25C3%259AS%252047_2013.pdf&usg=AOv­Vaw1B_5FfG0VnQNR­PmyL0_tA1

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je mož­né reali­zo­vať opä­tov­né za­dr­ža­nie ob­vi­ne­né­ho v tej is­tej ve­ci len v prí­pa­de, ak po pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho z pr­vé­ho za­dr­ža­nia doš­lo k ta­kým (no­vým) okol­nos­tiam, z kto­rých hro­zí reál­na oba­va, že nap­rík­lad ob­vi­ne­ný ute­čie, ale­bo sa bu­de skrý­vať, aby sa tak vy­hol tres­tné­mu ko­na­niu, prí­pa­de, že bu­de ov­plyv­ňo­vať sved­kov, res­pek­tí­ve nas­ta­li ta­ké no­vé okol­nos­ti, z kto­rých je mož­né vy­vo­diť oba­vu z mož­né­ho pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti ako je tres­tná čin­nosť, za spá­chanie kto­rej je tres­tne stí­ha­ný. Ten­to zá­ver na­po­kon mož­no vy­vo­diť aj z ob­sa­hu roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR vo ve­ci Mello. Pri­po­mí­nam, že naj­vyš­ší súd v tej­to ve­ci sí­ce uvie­dol, že pri opä­tov­nom za­dr­ža­ní ne­mu­sia byť spl­ne­né pod­mien­ky tzv. opä­tov­nej väz­by (§ 71 ods. 3 Tr. por.), av­šak zá­ro­veň do­dal, že ta­ké­to opä­tov­né za­dr­ža­nie nie je mož­né, po­kiaľ  v me­dziob­do­bí (od pre­pus­te­nia po dru­hé za­dr­ža­nie) ne­nas­ta­li no­vé sku­toč­nos­tí, za­kla­da­jú­ce vä­zob­ný dô­vod.

K súd­nej kri­ti­ke opä­tov­né­ho za­dr­žia­va­nia to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho za nez­me­ne­ných okol­nos­tí zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní poz­ri aj to­to roz­hod­nu­tie ok­res­né­ho sú­du

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a118-ne­za­kon­ny-pos­tup-vy­set­ro­va­te­la-pri-opa­tov­nom-za­dr­za­ni-ob­vi­ne­ne­ho

Mož­no uzat­vo­riť, že aj v prí­pa­doch, v kto­rých si ob­vi­ne­ný zjav­ne „za­slú­ži“ byť vo väz­be by sa tak ma­lo stať len a vý­hrad­ne v sú­la­de so zá­ko­nom. Po­ru­še­nie zá­ko­na by sa to­le­ro­vať ne­ma­lo a to ani v prí­pa­de, ak k ne­mu ve­dú „dob­ré“ dô­vo­dy. Po­kiaľ pri­pus­tí­me po­ru­še­nie zá­ko­na pri roz­ho­do­va­ní o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by raz, po­tom sa tak bu­de mož­né stať vždy.

 Oso­bit­nú ka­te­gó­riu tvo­ria prí­pa­dy, keď sa zme­ní stav op­ro­ti pô­vod­né­mu tak, že sa ob­vi­ne­né­mu vzne­se­nie ďal­šie ob­vi­ne­nie a to pre po­doz­re­nie zo spá­chania ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho sa sí­ce mal do­pus­tiť pred pr­vým za­dr­ža­ním, av­šak pri pr­vom za­dr­ža­ní a po­da­ní návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mu eš­te ob­vi­ne­nie za ten­to trest­ný čin vzne­se­né ne­bo­lo, t. j. k ne­mu ani ne­vy­po­ve­dal a ne­bo­lo ani za­hr­nu­té v pô­vod­nom návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Od­ov­zda­nie ob­vi­ne­né­ho sú­du s návr­hom na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by neb­rá­ni to­mu, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va­li do­ka­zo­va­nie vo ve­ci aj na­ďa­lej (to vy­plý­va aj z us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 4 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho pred­lo­že­nie spi­su prís­luš­né­mu or­gá­nu nes­mie byť pre­káž­kou na ply­nu­lé ko­na­nie vo ve­ci) a pre­to je mož­né pri­pus­tiť, že sa, po pr­vom po­da­ní návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, vy­ko­ná­va ďa­lej do­ka­zo­va­nie, z kto­ré­ho vzí­de vy­da­nie ďal­šie­ho uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia s tým, že po pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho zo za­dr­ža­nia sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie (či pro­ku­rá­to­rom), je ob­vi­ne­ný opä­tov­ne za­dr­ža­ný a to už v sú­vis­los­ti s tým­to no­vým ob­vi­ne­ním a po­tom ply­nie aj no­vá le­ho­ta za­dr­ža­nia.

Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup by bol v sú­la­de so zá­ko­nom, av­šak má ur­či­té ri­zi­ká, na­koľ­ko je v praxi čas­to zneu­ží­va­ný po­lí­ciou, kto­rá si „pre is­to­tu ne­chá­va do zá­lo­hy“ sved­kov (čas­to uta­je­ných z kri­mi­nál­ne­ho pros­tre­dia), kto­rých „vy­tiah­ne“ až v prí­pa­de, keď hro­zí pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du a to buď zo za­dr­ža­nia, res­pek­tí­ve z väz­by (ta­ký­to sve­dok sa náh­le ob­ja­ví tes­ne pred pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho a vy­po­ve­dá o ne­ja­kom ďal­šom skut­ku ob­vi­ne­né­ho na zá­kla­de čo­ho je ob­vi­ne­né­mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie a je po pre­pus­te­ní na slo­bo­du ih­neď za­dr­ža­ný pre to­to ďal­šie ob­vi­ne­nie).

         Ta­ký­to úče­lo­vý pro­ces­ný pos­tup je pot­reb­né od­miet­nuť, na­koľ­ko ide zjav­ne o ob­chá­dzanie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a to kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia § 206 Tr. por., zo zne­nia kto­ré­ho vy­plý­va, že v prí­pa­doch dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu je po­vin­nos­ťou po­lí­cie vzniesť ob­vi­ne­nie a nie vy­čká­vať. Po­lí­cia te­da ne­mô­že cie­ľe­ne vy­čká­vať so vzne­se­ním ob­vi­ne­nia a za­ta­jo­vať dô­ka­zy o prí­pad­nej ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho (t. j. neo­boz­ná­miť ob­vi­ne­né­ho s tý­mi­to dô­kaz­mi a úče­lo­vo ich uta­jo­vať až do me­mon­tu, keď sa to ho­dí po­lí­cii). Tu však tre­ba ot­vo­re­ne priz­nať, že pro­ku­rá­tor a ani sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v praxi spra­vid­la ne­do­ká­žu po­sú­diť (zis­tiť z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su), či pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zo spá­chania ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu iš­lo o nep­rí­pus­tné za­ta­jo­va­nie dô­ka­zov zo stra­ny po­lí­cie, res­pek­tí­ve, či vzne­se­nie ob­vi­ne­nia je len vý­sled­kom ďal­šie­ho zá­kon­né­ho do­ka­zo­va­nia a pos­tu­pu zo stra­ny po­lí­cie.

 Zrej­me je­di­ným prí­pa­dom ke­dy to bu­de mož­né zis­tiť bu­de si­tuácia, v kto­rej sa op­ro­ti pô­vod­né­mu sta­vu ne­vy­ko­ná žiad­ne do­ka­zo­va­nie a za dô­kaz­ne rov­na­ké­ho sta­vu sa „zra­zu“ vzne­se­nie ob­vi­ne­nie za spá­chanie ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom to­to po­doz­re­nie už vy­plý­va­lo z pô­vod­né­ho vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. Nap­rík­lad, ob­vi­ne­ný je pre­pus­te­ný zo za­dr­ža­nia, ih­neď je opä­tov­ne za­dr­ža­ný a je mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie bez to­ho, aby bol vo ve­ci vy­ko­na­ný aký­koľ­vek ďal­ší dô­kaz, t. j. ďal­šie ob­vi­ne­nie je vzne­se­né na pod­kla­de pô­vod­né­ho do­ka­zo­va­nia. V ta­kých­to prí­pa­doch pôj­de tak­mer ur­či­te o úče­lo­vosť pos­tu­pu a ne­zá­kon­ný pos­tup po­lí­cie.

 

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia