Slúžia orgány činné v trestnom konaní iba na hromadenie spisu pre súd?

Cie­ľom to­ho prís­pev­ku je rea­go­vať na niek­to­ré ar­gu­men­ty uve­de­né v člán­ku npor. JUDr. Mi­ros­la­va Sr­hol­ca (ďa­lej len autor) s náz­vom Tres­tnop­ráv­ny for­mal­izmus náš kaž­do­den­ný, no. 6. Kom­plet­né zne­nie toh­to člán­ku mož­no náj­sť tu 

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a665-tres­tnop­rav­ny-for­mal­izmus-nas-kaz­do­den­ny-no-6

Po pre­čí­ta­ní pred­met­né­ho člán­ku sa ne­mô­žem zba­viť doj­mu, že autor nes­práv­ne po­cho­pil úlo­hu sú­du v tres­tnom ko­na­ní, ako aj pod­sta­tu príp­rav­né­ho ko­na­nia a čin­nosť po­li­caj­ta a pro­ku­rá­to­ra v ňom z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia zá­kon­nos­ti za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov.

 Člá­nok auto­ra v pod­sta­te na­bá­da or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, aby sa pri po­su­dzo­va­ní zá­kon­nos­ti zís­ka­ných dô­ka­zov sta­li len or­gán­mi for­mál­ne čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré me­cha­nic­ky (či skôr auto­ma­tic­ky) ak­cep­tu­jú aké­koľ­vek dô­ka­zy (zá­kon­né, ne­zá­kon­né, pro­ces­ne pou­ži­teľ­né, pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né, us­ved­ču­jú­ce, neus­ved­ču­jú­ce, vô­bec sa nev­zťa­hu­jú­ce na pre­jed­ná­va­nú vec a po­dob­ne, t. j. všet­ko čo im kto pred­lo­ží, či za­šle do spi­su), kto­ré za­bez­pe­či­li buď sa­mi (a to prí­pad­ne aj zjav­ne ne­zá­kon­ne), res­pek­tí­ve, kto­ré im bo­li pred­lo­že­né ob­vi­ne­ným ale­bo poš­ko­de­ným v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia (a ma­lo by byť pre nich bez vý­zna­mu aj to ako sa tie­to oso­by k pred­kla­da­ným dô­ka­zom dos­ta­li, t. j. či sa tak sta­lo v sú­la­de ale­bo v roz­po­re so zá­ko­nom) a tie­to nás­led­ne len zvia­žu do spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a pred­lo­žia na súd spo­lu s ob­ža­lo­bou a s ali­bis­tic­kým zá­ve­rom „nech roz­hod­ne súd“ čo je a čo nie je zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz a či to sta­čí na vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho.

 Som ná­zo­ru, že úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní nie je len bez­du­ché hro­ma­de­nie spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a skon­če­nie príp­rav­né­ho ko­na­nia po­da­ním ob­ža­lo­by „za kaž­dú ce­nu“. Rov­na­ko tak úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní nie je pre­ná­šať svo­ju zod­po­ved­nosť za vý­sled­ky príp­rav­né­ho ko­na­nia (a to aj z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti zís­ka­ných dô­ka­zov) na súd s tým, že ak súd roz­hod­ne os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom bu­dem môcť vždy tvr­diť, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pred­sa zhro­maž­di­li dos­ta­toč­né množ­stvo dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu a je chy­bou sú­du, že mu nes­ta­či­li, res­pek­tí­ve, že ich ozna­čil za ne­zá­kon­né.

 Súd je v pod­sta­te aká­si tr­pe­ná pre­káž­ka, kto­rá ma­rí prá­cu po­lí­cie, nes­po­lup­ra­cu­je s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní pri us­ved­čo­va­ní ob­ža­lo­va­né­ho a zby­toč­ne be­rie do úva­hy prí­pad­né ne­zá­kon­nos­ti, kto­ré sa vy­skyt­li zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ako­by súd mal byť len v po­zí­cii pa­sív­ne­ho di­vá­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kto­rý or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní má „od­klep­núť“ všet­ko čo mu pred­lo­žia).

 Od­kaz auto­ra člán­ku na to, že po­su­dzo­va­nie ab­so­lút­nej ne­zá­kon­nos­ti kon­krét­ne­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku pat­rí len do kom­pe­ten­cie sú­du je pre­ja­vom práv­ne­ho for­ma­liz­mu (len pri­po­mí­nam, že práv­ny po­zi­tiv­izmus nie je mož­né sto­tož­ňo­vať s práv­nym for­ma­liz­mom), kto­rý ne­má opo­ru v Tres­tnom po­riad­ku a je­ho úče­lom je len zba­vo­va­nie sa zod­po­ved­nos­ti za prie­beh a zá­kon­nosť do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní. To pla­tí aj oh­ľad­ne ar­gu­men­tu, že or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní má do spi­su zvia­zať všet­ko „čo ide oko­lo“ a čo mož­no ozna­čiť za dô­kaz a ne­mu­sí sa  vô­bec za­ují­mať kto, ke­dy a akým spô­so­bom ten­to dô­kaz zís­kal.

 Po­kiaľ te­da autor v člán­ku naz­na­ču­je, že „or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va po­sú­de­nie zá­kon­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku a to len v „re­la­tív­nej“ ro­vi­ne, pri­čom len súd mô­že ur­čiť, kto­rý dô­kaz­ný pros­trie­dok je z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti „ab­so­lút­ne“ nep­lat­ný“, tak tre­ba uviesť, že nič ta­ké v Tres­tnom po­riad­ku neexis­tu­je. Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná se­lek­tív­ne po­su­dzo­va­nie zá­kon­nos­ti zís­ka­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa to­ho aký sub­jekt zá­kon­nosť po­su­dzu­je a ani nek­la­die niž­šie ná­ro­ky na zá­kon­nosť do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní ako v ko­na­ní pred sú­dom.

 Uve­de­né na­po­kon vy­plý­va naj­mä z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 Tr. por. v zmys­le kto­ré­ho or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd (t. j. nie­len súd, ale­bo len súd z hľa­dis­ka auto­rom uvá­dza­nej mož­nos­ti po­su­dzo­va­nia ab­so­lút­nej ne­zá­kon­nos­ti) hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom. Z uve­de­nej zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia je zjav­né, že aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia, v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia, po­su­dzo­vať zá­kon­nosť, či ne­zá­kon­nosť zís­ka­né­ho dô­ka­zu, na­koľ­ko len v prí­pa­de, ak prí­du k zá­ve­ru, že dô­kaz bol zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom mô­žu ho hod­no­tiť, t. j. pou­žiť na us­ta­ľo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, či mož­né­ho pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie te­da neu­mož­ňu­je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­po­vať tak, že „be­riem všet­ko čo sa zhro­maž­di­lo le­bo ne­mô­žem inak“ a nech si z to­ho po­tom súd vy­be­rie to, čo bu­de po­va­žo­vať za zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz.

 Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (a v ko­neč­nom dôs­led­ku naj­mä pro­ku­rá­tor ako pán príp­rav­né­ho ko­na­nia) mu­sia pre­to dbať, aby pri za­bez­pe­čo­va­ní, či vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov bo­li dodr­ža­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky vy­ža­do­va­né nie­len nor­ma­mi tres­tné­ho prá­va, ale prí­pad­ne aj mi­mot­res­tný­mi pred­pis­mi s tým, že svo­je me­ro­tór­ne roz­hod­nu­tia (naj­mä po­kiaľ ide o ob­ža­lo­bu) mô­žu za­lo­žiť len na dô­ka­zoch, kto­ré bo­li v príp­rav­nom ko­na­ní zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom.

 Môž­me uviesť prí­pad, v kto­rom doš­lo k vy­ko­na­niu do­mo­vej pre­hliad­ky zo stra­ny po­li­caj­ta bez prí­ka­zu sú­du s tým, že pri do­mo­vej pre­hliad­ke bo­li náj­de­né dro­gy. Dro­gy bo­li za­is­te­né, oso­ba náj­de­ná v by­te bo­la za­dr­ža­ná, ob­vi­ne­ná, nás­led­ne sa vo vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho priz­na­la k pre­cho­vá­va­niu drog v by­te s tým, že množ­stvo a druh za­is­te­nej dro­gy bol zjav­ný zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku KEÚ PZ.

 Ak by sme vy­chá­dza­li z ar­gu­men­tov auto­ra člán­ku, mal by pro­ku­rá­tor v ta­kom­to prí­pa­de po­dať ob­ža­lo­bu na súd, na­koľ­ko len súd mô­že roz­hod­núť, že dô­kaz (dro­gy) bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ným spô­so­bom. Ta­ký­to pos­tup pro­ku­rá­to­ra by bol cel­kom ur­či­te nes­práv­ny, pre­to­že je nep­ri­ja­teľ­né za­lo­žiť ob­ža­lo­bu na ab­so­lút­ne ne­zá­kon­nom dô­ka­ze (v zmys­le § 234 ods. 1 Tr. por. by pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd ne­bo­lo dô­vod­né a bol by tu aj dô­vod na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by v zmys­le § 241 ods. 1 písm. f), či § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por.).

 V naz­na­če­nom prí­pa­de mu­sí pro­ku­rá­tor ako or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a pán príp­rav­né­ho ko­na­nia po­sú­diť zá­kon­nosť pr­vot­ne zís­ka­né­ho dô­ka­zu (drog), v prí­pa­de ak dôj­de k ná­zo­ru, že ide o ne­zá­kon­ne zís­ka­ný pr­vot­ný dô­kaz mu­sí tak­tiež po­sú­diť, či tá­to ne­zá­kon­nosť je re­la­tív­na (od­strá­ni­teľ­ná), prí­pad­ne ab­so­lút­na (neodstrá­ni­teľ­ná) a ak dos­pe­je k zá­ve­ru, že ide o ab­so­lút­nu ne­zá­kon­nosť zís­ka­né­ho pr­vot­né­ho dô­ka­zu na kto­rý len nad­vä­zo­va­li os­tat­né dô­ka­zy vy­ko­na­né v príp­rav­nom ko­na­ní, mu­sí pos­tu­po­vať pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por., pre­to­že pri vy­slo­ve­ní ab­so­lút­nej ne­zá­kon­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu sa na ta­ký­to dô­kaz hľa­dí ako­by nik­dy zís­ka­ný ne­bol.

 Je zrej­mé, že vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky bez prí­ka­zu sú­du je ne­zá­kon­ný pos­tup po­lí­cie, pri­čom tu ide o neodstrá­ni­teľ­nú va­du v pos­tu­pe or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, t. j. ta­ký­to pos­tup po­lí­cie spô­so­bil ab­so­lút­nu ne­zá­kon­nosť zís­ka­né­ho dô­ka­zu (drog) a nie je mož­né na ne­ho pri­hlia­dať. To pla­tí aj oh­ľad­ne ob­sa­hu vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho, či za­bez­pe­če­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku, na­koľ­ko obid­va tie­to dô­ka­zy bo­li zís­ka­né v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ná­le­zom drog, kto­rý bol poz­na­če­ný ab­so­lút­nou ne­zá­kon­nos­ťou. Nie je mož­né pre­to vziať do úva­hy ani priz­ná­va­jú­ci sa ob­sah vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho a ani ob­sah zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Ab­so­lút­na ne­zá­kon­nosť pr­vot­ne zís­ka­né­ho dô­ka­zu sa te­da pre­nies­la aj na os­tat­né dô­ka­zy. Teória plo­dov ot­rá­ve­né­ho stro­mu pre­to ne­nah­rá­va for­ma­liz­mu v tres­tnom ko­na­ní ako sa nes­práv­ne dom­nie­va autor člán­ku, ale nah­rá­va to­mu, aby do­ka­zo­va­nie v tres­tnom ko­na­ní ne­bo­lo kon­ta­mi­no­va­né ne­zá­kon­nos­ťou zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, prí­pad­ne aj iných sub­jek­tov.[1]

 Teória plo­dov ot­rá­ve­né­ho stro­mu (tzv. vy­lu­čo­va­cie pra­vid­lo tý­ka­jú­ce sa vy­lú­če­nia dô­ka­zov „na­ka­ze­ných“ ne­zá­kon­nos­ťou) nie je te­da len ne­ja­ký pre­jav ne­žia­du­ce­ho súd­ne­ho ak­ti­viz­mu (či vý­ra­zom „súd­ne vý­kla­do­vej zá­sa­dy“), ako sa dom­nie­va autor člán­ku, res­pek­tí­ve práv­na úva­ha sú­dov ur­če­ná na ma­re­nie prá­ce po­lí­cie, ale ide o lo­gic­ký pre­jav od­vo­di­teľ­nos­ti jed­né­ho dô­ka­zu z dô­ka­zu iné­ho (t. j. ak by ne­bo­li náj­de­né dro­gy, ne­bol by ani ich dr­ži­teľ ob­vi­ne­ný, ne­bol by ani vy­po­ču­tý, te­da neexis­to­va­lo by priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho a ne­bol by ani vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok).

 Po­su­dzo­va­nie ab­so­lút­nej ne­zá­kon­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu (a nap­rík­lad aj mož­né­ho up­lat­ne­nia teórie plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu ako tzv. vy­lu­čo­va­cie­ho pra­vid­la) je pre­to v pr­vom ra­de vždy do­mé­nou (po­vin­nos­ťou) or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní s tým, že ak prí­du k zá­ve­ru o ab­so­lút­nej ne­zá­kon­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu (a nap­rík­lad aj na ne­ho na­via­za­ných dô­ka­zov, či z ne­ho od­vo­de­ných dô­ka­zov) mu­sia vy­dať uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a nie po­dať ob­ža­lo­bu. Na­po­kon, na Kraj­skej pro­ku­ra­tú­re v Bra­tis­la­ve, kde som v mi­nu­los­ti pô­so­bil ako pro­ku­rá­tor, sme bež­ne pos­tu­po­va­li vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom ak sme dos­pe­li k zá­ve­ru o neodstrá­ni­teľ­nej ne­zá­kon­nos­ti pos­tu­pu po­lí­cie pri za­bez­pe­čo­va­ní dô­ka­zov (a to sa tý­ka­lo aj dô­ka­zov, kto­ré za­bez­pe­či­li nap­rík­lad ob­vi­ne­ný, či poš­ko­de­ný a bo­li vy­hod­no­te­né ako ne­zá­kon­né). Iš­lo naj­mä o čas­té pre­hliad­ky mo­to­ro­vých vo­zi­diel zo stra­ny po­lí­cie, pri kto­rých sa hľa­da­li dor­gy a to bez prí­ka­zu v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré sa vy­dá­va­li za bez­peč­nos­tné pre­hliad­ky pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Bo­la to naj­skôr pro­ku­ra­tú­ra (ako or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní), a nie súd, kto­rá dos­pe­la k zá­ve­ru, že pri po­doz­re­ní zo spá­chania kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu mu­sí po­lí­cia pos­tu­po­vať pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a nie pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re (res­pek­tí­ve, že si po­lí­cia nes­mie zľah­čo­vať prá­cu a úče­lo­vo ob­chá­dzať us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku za po­mo­ci zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re). Všet­ky tres­tné ve­ci, v kto­rých bo­li pre­hliad­ky mo­to­ro­vých vo­zi­diel vy­hod­no­te­né ako ne­zá­kon­né bo­li nás­led­ne pro­ku­rá­to­rom za­sta­ve­né.

 Po­su­dzo­va­nie zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v príp­rav­nom ko­na­ní nie je te­da len mož­né, ale ide tu aj o ich po­vin­nosť pos­tu­po­vať tak, aby v prí­pa­de po­da­nia ob­ža­lo­by moh­la byť vi­na ob­ža­lo­va­né­ho do­ka­zo­va­ná iba na pod­kla­de zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov. To sa tý­ka nie­len dô­ka­zov, kto­ré or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní za­bez­pe­či­li svo­jou pro­ces­nou čin­nos­ťou, ale aj dô­ka­zov, kto­ré bo­li do spi­su do­lo­že­né ob­vi­ne­ným, či poš­ko­de­ným. Ak nap­rík­lad pro­ku­rá­tor zis­tí, že je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania poš­ko­de­ným tvr­de­nej tres­tnej čin­nos­ti je náh­ráv­ka ich roz­ho­vo­ru zís­ka­ná uta­jo­va­ným spô­so­bom bez ve­do­mia ob­vi­ne­né­ho a ta­ký­to dô­kaz v kon­krét­nej ve­ci vy­hod­no­tí ako ne­zá­kon­ný, ne­mô­že tak­tiež po­dať ob­ža­lo­bu, ale mu­sí tres­tné stí­ha­nie za­sta­viť. Ob­ža­lo­ba to­tiž mô­že byť za­lo­že­ná len na zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zoch, pre­to­že len tie mô­žu byť pod­kla­dom pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du.

 Sku­toč­nosť, že sú to prá­ve or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré mu­sia pri­már­ne skú­mať zá­kon­nosť, či ne­zá­kon­nosť dô­ka­zov zís­ka­ných v príp­rav­nom ko­na­ní a vô­bec zis­ťo­vať a vy­hod­no­co­vať mož­né zá­važ­né pro­ces­né po­chy­be­nia, kto­ré sa v príp­rav­nom ko­na­ní vy­skyt­li, vy­plý­va cel­kom jed­noz­nač­ne aj z us­ta­no­ve­ní § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por., či us­ta­no­ve­nia § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por., kto­ré umož­ňu­jú sú­du od­miet­nuť ob­ža­lo­bu a vrá­tiť vec pro­ku­rá­to­ro­vi pre zá­važ­né pro­ces­né chy­by.

 Zá­važ­ný­mi pro­ces­ný­mi po­chy­be­nia­mi sa ro­zu­me­jú ta­ké po­chy­be­nia, kto­ré neu­mož­ňu­jú sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie vo ve­ci (§ 2 ods. 10 Tr. por.) a ich prí­pad­ne od­stra­ňo­va­nie v ko­na­ní pred sú­dom by zna­me­na­lo nep­rí­pus­tné sup­lo­va­nie čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní zo stra­ny sú­du.

 Z konštruk­cie vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní a z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du v nich pou­ži­té­ho slo­va „naj­mä“, mož­no vy­vo­diť, že zá­važ­né pro­ces­né chy­by, kto­ré bu­dú dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by, mô­žu spo­čí­vať aj v iných pro­ces­ných chy­bách, než v po­ru­še­ní prá­va na ob­ha­jo­bu a to hlav­ne v po­ru­še­ní ta­kých pro­ces­ných práv a po­vin­nos­tí, kto­ré sú (zhod­ne ako prá­vo na ob­ha­jo­bu) za­kot­ve­né pria­mo v zá­klad­ných zá­sa­dách tres­tné­ho ko­na­nia (§ 2 Tr. por.) a kto­ré sa tý­ka­jú nie­len ko­na­nia pred sú­dom, ale aj príp­rav­né­ho ko­na­nia.

 V Tres­tnom po­riad­ku účin­nom od 1.1.2006 sí­ce zú­žil zá­ko­no­dar­ca mož­nos­ti sú­du na vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi po po­da­ní ob­ža­lo­by, av­šak zá­ko­no­dar­ca aj na­ďa­lej vy­ža­du­je, aby v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li za­cho­va­né as­poň mi­ni­mál­ne pro­ces­né pra­vid­lá, čo vy­jad­ril us­ta­no­ve­ním § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. (a us­ta­no­ve­ním § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por.), a pre­to za zá­važ­né pro­ces­né chy­by, kto­ré bu­dú dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by, je pot­reb­né po­va­žo­vať aj zrej­mé po­ru­še­nie pro­ces­ných pra­vi­diel, kto­ré vy­plý­va­jú zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia a to kon­krét­ne z

 - us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. por. (zá­sa­da stí­ha­nia len zo zá­kon­ných dô­vo­dov, kto­rá umož­ňu­je pos­ta­viť ob­vi­ne­né­ho pred súd len v prí­pa­doch, keď z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia mož­no vy­vo­diť po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu),

 - us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 7 Tr. por. (prá­vo na zá­kon­ný pro­ces, t.j. na pro­ces vy­ko­na­ný ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom, kto­rý reš­pek­tu­je rov­nosť strán a nes­ta­via sa ani za jed­nu stra­nu súd­ne­ho ko­na­nia),

 - us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 10 (zá­sa­da zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, kto­rá sa vy­slo­ve­ne tý­ka len pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nie aj sú­du s tým, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia dô­ka­zy ob­sta­rá­vať z úrad­nej po­vin­nos­ti a to tak sved­čia­ce v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho ako aj kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech)

 - us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 Tr. por., kto­ré umož­ňu­je us­tá­liť skut­ko­vý stav ve­ci a pá­cha­te­ľa skut­ku len na pod­kla­de zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov (nap­rík­lad, ak by pro­ku­rá­tor za­lo­žil ob­ža­lo­bu len na osa­mo­te­nom ne­zá­kon­ne zís­ka­nom dô­ka­ze, bol by to dô­vod na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by),

 - a v ne­pos­led­nom ra­de z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 14 (zá­sa­da rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom, kto­rú mu­sí súd vždy dodr­žia­vať a reš­pek­to­vať a pre­to ne­mô­že vy­stu­po­vať tak ako­by nie­sol dô­kaz­né bre­me­no na­mies­to pro­ku­rá­to­ra, pre­to­že tým by nah­rá­dzal čin­nosť pro­ku­rá­to­ra).

 Zá­ko­no­dar­ca zria­de­ním us­ta­no­ve­nia § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. (a us­ta­no­ve­nia § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por.) dal ne­po­chyb­ne naj­avo, že súd je ar­bit­rom, kto­rý by ne­mal reš­pek­to­vať po­ru­šo­va­nie zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a už vô­bec by ne­mal „pok­ra­čo­vať“ v ich po­ru­šo­va­ní tak, že bu­de ig­no­ro­vať zá­sa­du rov­nos­ti strán, kto­rá sa up­lat­ňu­je v ko­na­ní pred sú­dom. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že súd ne­mô­že „vstu­po­vať“ do sfé­ry pro­ku­rá­to­ra, brať na se­ba dô­kaz­né bre­me­no, nah­rá­dzať čin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nap­ra­vo­vať ich pro­ces­né po­chy­be­nia spo­čí­va­jú­ce v tom, že v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bo­li za­bez­pe­če­né nap­rík­lad žiad­ne dô­ka­zy v sú­la­de so zá­ko­nom. Sfé­rou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia te­da aj nut­nosť dôs­led­ne po­su­dzo­vať zá­kon­nosť, či ne­zá­kon­nosť zís­ka­ných dôs­led­kov a zo svo­jich zá­ve­rov vy­vo­dzo­vať nás­led­ne aj dôs­led­ky (nap­rík­lad aj v po­do­be za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia s tým, že prí­pad­né nes­práv­ne po­sú­de­nie zá­ko­nos­ti zís­ka­ných dô­ka­zov je mož­né v príp­rav­nom ko­na­ní ko­ri­go­vať pos­tu­pom pod­ľa § 363 Tr. por.).

 K uve­de­né­mu je nut­né do­dať a zo­pa­ko­vať, že úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a hlav­ne pro­ku­rá­to­ra, je oprieť ob­ža­lo­bu o dos­ta­toč­né množ­stvo zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov, na zá­kla­de kto­rých je mož­né kva­li­fi­ko­vať ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ako trest­ný čin pod­ľa oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, pre­to­že len v ta­kom prí­pa­de mož­no ho­vo­riť o tom, že pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd je dô­vod­né (§ 234 ods. 1 Tr. por.).  Úče­lom príp­rav­né­ho ko­na­nia pre­to ne­mô­že byť po­da­nie ob­ža­lo­by „za kaž­dú ce­nu“ a to aj v prí­pa­doch zjav­ných ne­zá­kon­ných pos­tu­pov or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri za­bez­pe­čo­va­ní dô­ka­zov s tým, aby „ne­ja­ko“ roz­ho­dol súd. Ta­ký­to pos­tup ne­mož­no vy­vo­diť zo žiad­ne­ho ús­tav­né­ho prin­cí­pu, nao­pak uve­de­ný for­ma­lis­tic­ký prís­tup od­po­ru­je zá­sa­dám vý­ko­nu štát­nej mo­ci a prí­pus­tnos­ti jej pou­ži­tia len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu s maximál­nym šet­re­ním zá­klad­ných práv a slo­bôd a pri reš­pek­to­va­ní zá­sa­dy zdr­žan­li­vos­ti (§ 2 ods. 2 Tr. por.). V tom­to sme­re je pot­reb­né pri­po­me­núť, že už star­šia tres­tnop­ráv­na li­te­ra­tú­ra klád­la ob­ža­lo­be veľ­ký dô­raz keď uvá­dza­la, že ne­pod­lo­že­ná, preh­na­ná, nes­ve­do­mi­tá a ne­dô­vod­ná ob­ža­lo­ba je vždy ne­bez­pe­čen­stvom pre správ­ne a spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du, nech je súd ako­koľ­vek ob­jek­tív­ny a nes­tran­ný (Rá­liš, A., Tres­tní říze­ní. Pra­ha, 1947).

 Zne­nie us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku te­da ne­nas­ved­ču­jú tvr­de­niu auto­ra, že „or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va po­sú­de­nie zá­kon­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku a to len v „re­la­tív­nej“ ro­vi­ne, pri­čom len súd mô­že ur­čiť, kto­rý dô­kaz­ný pros­trie­dok je z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti „ab­so­lút­ne“ nep­lat­ný“.

 Žiad­ne „re­la­tív­ne po­su­dzo­va­nie or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní“ a „ab­so­lút­ne po­su­dzo­va­nie sú­dom“ zá­ko­nos­ti dô­ka­zov neexis­tu­je. Prá­ve nao­pak, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia v príp­rav­nom ko­na­ní dôs­led­ne dbať na zá­kon­nosť zís­ka­ných dô­ka­zov a ne­mô­žu za­lo­žiť po­da­nie ob­ža­lo­by len na dô­ka­zoch (či v roz­ho­du­jú­cej mie­re na dô­ka­zoch), kto­ré bo­li zís­ka­né v roz­po­re so zá­ko­nom (to pla­tí o to viac, ak ide o tzv. ab­so­lút­nu ne­zá­kon­nosť a je bez vý­zna­mu, či prí­pad­nú ne­zá­kon­nosť spô­so­bi­li sa­mi, res­pek­tí­ve ju spô­so­bil ten, kto dô­kaz pred­lo­žil – nap­rík­lad poš­ko­de­ný).

 Pr­vé hod­no­te­nie zá­kon­nos­ti za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov te­da mu­sia vy­ko­nať už or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a len v prí­pa­de, že sú ná­zo­ru, že ide o dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom mô­žu po­dať ob­ža­lo­bu na súd. V prí­pa­doch, v kto­rých sú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ná­zo­ru, že ide o zá­kon­ne zís­ka­né dô­ka­zy, av­šak ob­vi­ne­ný je opač­né­ho ná­zo­ru, nič neb­rá­ni po­da­niu ob­ža­lo­by, pre­to­že ten­to spor (tak ako kaž­dý pod­stat­ný spor me­dzi pro­ku­rá­to­rom a ob­vi­ne­ným) roz­hod­ne súd. Ak sú však or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ná­zo­ru, že doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na pri zís­ka­ní kon­krét­ne­ho dô­ka­zu a ten­to je je­di­ným, či v roz­ho­du­jú­cej mie­re us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom a zis­te­nú ne­zá­ko­nosť nie je mož­né od­strá­niť, po­tom mu­sia me­ri­tór­ne ukon­čiť tres­tné stí­ha­nie za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia a nie po­da­ním ob­ža­lo­by s od­ka­zom na po­chyb­né ar­gu­men­ty o tom, že „ab­so­lút­nu nep­lat­nosť dô­ka­zu mô­že vy­slo­viť iba súd“. Po­kiaľ by v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci exis­to­va­li aj iné dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom, po­tom by pro­ku­rá­to­ro­vi nič neb­rá­ni­lo v tom, aby po­dal ob­ža­lo­bu a rov­na­ko mu nič neb­rá­ni v tom, aby ne­chal pred po­da­ním ob­ža­lo­by vy­ňať zo spi­su všet­ky dô­ka­zy, kto­ré bo­li pod­ľa ne­ho zís­ka­né ne­zá­kon­ným spô­so­bom. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že v ko­na­ní pred sú­dom mož­no vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho do­ka­zo­vať len na pod­kla­de zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov a pre­to nie je žiad­ny dô­vod, aby spis ob­sa­ho­val aj ta­ké­to dô­ka­zy, ak je pro­ku­rá­tor ná­zo­ru, že sú ne­zá­kon­né (po­kiaľ by bol pro­ku­rá­tor ná­zo­ru, že sú všet­ky za­bez­pe­če­né dô­ka­zy zá­kon­né, po­tom mu­sia byť všet­ky sú­čas­ťou spi­su a prí­pad­né spo­ry strán oh­ľad­ne zá­kon­nos­ti kon­krét­ne­ho dô­ka­zu roz­hod­ne súd). Ak by iš­lo o dô­kaz pred­lo­že­ný stra­nou (nap­rík­lad poš­ko­de­ným pred­lo­že­ná nah­ráv­ka vy­ho­to­ve­ná uta­jo­va­ným spô­so­bom bez ve­do­mia ob­vi­ne­né­ho) a pro­ku­rá­tor by dos­pel k zá­ve­ru, že ide o ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz, nič mu neb­rá­ni v tom, aby ju ne­chal vy­ňať zo spi­su, na­koľ­ko je len a vý­hrad­ne v kom­pe­ten­cii pro­ku­rá­to­ra (ako no­si­te­ľa dô­kaz­né­ho bre­me­na) na pod­kla­de akých dô­ka­zov chce a bu­de us­ved­čo­vať ob­ža­lo­va­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom (a sa­moz­rej­me nič neb­rá­ni poš­ko­de­né­mu, aby ju v prí­pa­de ta­ké­ho­to pos­tu­pu pro­ku­rá­to­ra sám pred­lo­žil sú­du pria­mo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní).

 Z člán­ku auto­ra cí­tiť aj ur­či­té de­ho­nes­to­va­nie roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov, kto­ré ma­jú pod­ľa ne­ho čas­to vy­ko­ná­vať po­mer­ne „ne­mo­tor­né“ (?) ko­rek­čné zá­sa­hy oh­ľad­ne prá­ce or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (či do­kon­ca jed­nos­tran­ne my­slieť na op­ráv­ne­nia ob­vi­ne­ných), prí­pad­ne ma­jú vo svo­jich roz­hod­nu­tiach kri­ti­zo­vať pos­tu­py or­gá­nov či­ných v tres­tnom ko­na­ní pri za­bez­pe­čo­va­ní dô­ka­zov, res­pek­tí­ve sa autor člán­ku pri­ho­vá­ra za ur­či­tú for­mu ig­no­ro­va­nia súd­nych roz­hod­nu­tí (ju­di­ka­tú­ry) a to s pou­ka­zom na to, že „kaž­dý prí­pad je iný“, prí­pad­ne, že ju­di­kaú­ra nie je pra­meň prá­va a tým pá­dom ani zá­väz­ná.

 K úlo­he sú­du v tres­tnom ko­na­ní je nut­né auto­ro­vi pri­po­me­núť, že súd nie je ur­če­ný na boj s kri­mi­na­li­tou (tak ako sa nes­práv­ne pre­zen­tu­je v me­diách), t. j. úlo­hou sú­du nie je ob­jas­ňo­vať mož­nú tres­tnú čin­nosť, pre kto­rú bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a nás­led­ne po­da­ná ob­ža­lo­ba a ani do­ka­zo­vať vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho. Súd te­da nes­to­jí na stra­ne or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ako sa zrej­me nes­práv­ne dom­nie­va autor člán­ku) a ani na stra­ne ob­vi­ne­né­ho. Úče­lom ko­na­nia pred sú­dom je dať pries­tor pro­ku­rá­to­ro­vi (ako zjav­né­mu a je­di­né­mu no­si­te­ľo­vi dô­kaz­né­ho bre­me­na v ko­na­ní pred sú­dom oh­ľad­ne otáz­ky vi­ny ob­ža­lo­va­nej oso­by), aby pre­zen­to­val na hlav­nom po­jed­ná­va­ní us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy a na stra­ne dru­hej umož­niť ob­vi­ne­né­mu ob­ha­jo­bu (a to prí­pad­ne aj ak­tív­nu). Sa­moz­rej­me, úlo­hou sú­du je aj po­su­dzo­va­nie zá­kon­nos­ti pred­kla­da­ných dô­ka­zov s tým, že dô­kaz, kto­rý je pod­ľa ná­zo­ru sú­du ne­zá­kon­ný nie je mož­né v ko­na­ní pred sú­dom vy­ko­nať. Súd pri­tom mu­sí svoj ná­zor o ne­zá­kon­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu vo svo­jom roz­hod­nu­tí vy­svet­liť a to prí­pad­ne aj za pou­ži­tia kri­ti­ky pos­tu­pu or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní a uviesť v čom bol ne­zá­kon­ný a ako mal or­gán či­ný v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­po­vať, aby bol dodr­ža­ný trest­ný, či mi­mot­rest­ný zá­kon (to sa rov­na­ko tý­ka aj prí­pa­dov, ak bol po­ru­še­ný zá­kon pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu zo stra­ny fy­zic­kej, či práv­nic­kej oso­by).

 Súd te­da nie je po­moc­ní­kom pro­ku­rá­to­ra, kto­rý mu sám dot­vo­rí ale­bo dopl­ní do­ka­zo­va­nie tak, aby mu mo­hol vy­ho­vieť. Rov­na­ko tak súd nie je predĺže­nou ru­kou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý by mal mož­né ne­zá­kon­nos­ti or­gá­nov či­ných v tres­tnom ko­na­ní pre­hlia­dať, mar­gi­na­li­zo­vať, či nap­rá­vať, aby tak moh­lo dôjsť k od­sú­de­niu ob­ža­lo­va­nej oso­by a tým k „ús­pe­chu“ ob­ža­lo­by. Prá­ve pre­to mu­sí súd, ak je to ne­vyh­nut­né, po­su­dzo­vať a prí­pad­ne aj kri­ti­zo­vať ne­zá­kon­né pos­tu­py or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a mu­sí vy­kla­dať prá­vo nie tak, ako by si že­la­la po­lí­cia (pro­ku­ra­tú­ra, me­diá, či po­li­ti­ci), ale tak, aby bol vý­klad v sú­la­de so zá­ko­nom, či nap­rík­lad v sú­la­de s ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du, naj­vyš­šie­ho sú­du, res­pek­tí­ve ESLP.

 Po­kiaľ us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 10 Tr. por. sta­no­vu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú vy­ko­ná­vať dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, tak je nut­né do­dať, že spra­vod­li­vým roz­hod­nu­tím je aj roz­hod­nu­tie os­lo­bo­dzu­jú­ce po­kiaľ pro­ku­rá­tor neudr­ží dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom.

 Ak autor člán­ku ho­vo­rí o ne­zá­väz­nos­ti ju­di­ka­tú­ry, tak je pot­reb­né pri­po­me­núť, že in­šti­tút ofi­ciál­nej ju­di­ka­tú­ry (Zbier­ka sta­no­vísk a roz­hod­nu­tí sú­dov SR), kto­rá je tvo­re­ná ju­di­ka­tú­rou Naj­vyš­šie­ho sú­du SR fun­gu­je na prin­cí­pe tzv. ar­gu­men­tač­nej zá­väz­nos­ti (tak ako je to aj v iných kra­ji­nách s kon­ti­nen­tál­nym sys­té­mom prá­va, t. j. ide o roz­hod­nu­tia, kto­ré je nut­né nas­le­do­vať, na­koľ­ko sú vy­ar­gu­men­to­va­né a to vr­cho­lo­vých or­gá­nom súd­nej mo­ci a je tu vy­tvo­re­ná tzv. pre­zum­pcia správ­nos­ti pou­ži­tých ar­gu­men­tov). Prin­cíp tzv. ar­gu­men­tač­nej zá­väz­nos­ti ju­di­ka­tú­ry je pri­tom spo­je­ný aj s prin­cí­pom pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va, pri kto­rom tak ús­tav­ný súd ako aj ESLP ju­di­ku­jú, že rov­na­ké, či ob­dob­né prí­pa­dy by ma­li byť roz­ho­do­va­né rov­na­ko s tým, že ak je sfor­mo­va­ná us­tá­le­ná ju­di­ka­tú­ra ma­la by byť pri vý­kla­de prá­va reš­pek­to­va­ná a od­klon od nej by mal byť skôr vý­ni­moč­ným po­či­nom a riad­ne od­ôvod­ne­ný. Inak je mož­né skon­šta­to­vať po­ru­še­nie prin­cí­pu pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va a tým pá­dom aj prin­cí­pu práv­nej is­to­ty.

 Oso­bit­né pos­ta­ve­nie tu ma­jú sta­no­vis­ká Naj­vyš­šie­ho sú­du SR. K sa­mot­né­mu cha­rak­te­ru sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du SR je mož­né uviesť, že zá­kon č. 757/2004 Z. z. spl­no­moc­ňu­je Naj­vyš­ší súd SR k vy­dá­va­niu zjed­no­cu­jú­cich sta­no­vísk, te­da tie­to zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ká pred­sta­vu­jú ur­či­tý abstrakt­ný vý­klad zá­ko­na, kto­rý mu­sia sú­dy niž­ších stup­ňov reš­pek­to­vať a pos­tu­po­vať pod­ľa ne­ho a to tak­tiež hlav­ne v zá­uj­me pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va a prin­cí­pu práv­nej is­to­ty. Sám zá­ko­no­dar­ca te­da po­ve­ril Naj­vyš­ší súd SR, aby v zá­uj­me jed­not­né­ho vý­kla­du a jed­not­né­ho pou­ží­va­nia zá­ko­nov vy­dá­val zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ká (poz­ri § 22 a § 23 zá­ko­na č. 757/2004 Z. z.) a to prá­ve v zá­uj­me za­cho­va­nia prin­cí­pu pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va a prin­cí­pu práv­nej is­to­ty, te­da v zá­uj­me to­ho, aby sa v rov­na­kých ve­ciach roz­ho­do­va­lo rov­na­ko. Ak zá­ko­no­dar­ca po­ve­ril Naj­vyš­ší súd SR zjed­no­co­va­ním roz­diel­nej práv­nej praxe, tak cel­kom ur­či­te za­mýš­ľal, aby všeo­bec­né sú­dy (ako aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní) zjed­no­co­va­cie sta­no­vis­ká reš­pek­to­va­li a pos­tu­po­va­li v sú­la­de s ich ob­sa­hom (to však nez­na­me­ná, že ich nie je mož­né kri­ti­zo­vať nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom od­bor­ných člán­kov).

 Z toh­to poh­ľa­du je nep­ri­ja­teľ­né, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ig­no­ro­va­li zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ká Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, či ju­di­ka­tú­ru naj­vyš­šie­ho sú­du, res­pek­tí­ve, aby ich úče­lo­vo neb­ra­li do úva­hy len pre­to, že im ne­se­dia do ich kon­cep­cie us­ved­čo­va­nia ob­vi­ne­né­ho.

 Ak zo­be­rie­me vy­ššie uve­de­né prí­pa­dy, v kto­rých doš­lo k vy­slo­ve­niu ne­zá­kon­nos­ti pos­tu­pu or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní pri pre­hliad­kach mo­to­ro­vých vo­zi­diel za úče­lom hľa­da­nia drog tak zis­tí­me, že tu exis­to­val ce­lý rad roz­hod­nu­tí sú­dov (ok­res­ných, kraj­ských ako aj naj­vyš­šie­ho sú­du) ako aj pro­ku­ra­tú­ry (nap­rík­lad ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vy­da­né­ho pri pos­tu­pe pod­ľa § 363 Tr. por.), kto­ré vy­slo­ve­ne kon­šta­to­va­li, že po­li­cajt pri pre­hliad­ke pos­tu­po­val nes­práv­ne (pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re), pri­čom uvá­dza­li aj ako mal pos­tu­po­vať správ­ne (pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a pre­čo). Exis­to­va­lo te­da nap­rík­lad de­sať ta­kých­to roz­hod­nu­tí a pre­to vy­vstá­va otáz­ka ako by mal po­li­cajt pos­tu­po­vať v ob­dob­nej je­de­nás­tej ve­ci, aby pos­tu­po­val v sú­la­de so zá­ko­nom. Kaž­dý ra­cio­nál­ne (ro­zum­ne) uva­žu­jú­ci po­li­cajt, kto­rý má ve­do­mosť o ta­kej­to roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov, či pro­ku­ra­tú­ry by ich pri je­de­nás­tej tres­tnej ve­ci reš­pek­to­val a pos­tu­po­val by v sú­la­de s ich zá­ver­mi. Neš­lo by tu te­da o net­vo­ri­vý pos­tup zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či ali­bis­tic­ké spra­co­va­nie roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov ako sa nes­práv­ne dom­nie­va autor člán­ku, ale iš­lo by o lo­gic­ký pos­tup po­li­caj­ta, kto­rý má zá­ujem na zá­kon­nom vy­ko­na­ní pro­ces­né­ho úko­nu a nás­led­nom riad­nom us­ved­če­ní pá­cha­te­ľa.

 Prá­ve nao­pak, ak by po­li­cajt ne­poz­nal us­tá­le­nú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov, či pro­ku­ra­tú­ry a bol by zby­toč­ne, či preh­na­ne „tvo­ri­vý“ mo­hol by opä­tov­ne opa­ko­vať chy­bu pred­chá­dza­jú­cich de­sia­tich prí­pa­dov a tak „zni­čiť“ ce­lé do­ka­zo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti. Je pre­to po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní poz­nať aj re­le­van­tnú ju­di­ka­tú­ru sú­dov a prí­pad­ne pod­ľa nej aj pos­tu­po­vať. Zá­sa­da, že súd poz­ná prá­vo sa pri­me­ra­ne vzťa­hu­je aj na or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom po­jem „prá­vo“ tu za­hŕňa aj zna­losť us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry vr­cho­lo­vých súd­nych or­gá­nov, či ich zov­šeo­bec­ňu­jú­cich sta­no­vísk.

 Po­li­cajt ne­vy­ko­ná­va v tres­tnom ko­na­ní svo­ju čin­nosť izo­lo­va­ne a sám pre se­ba, pre­to­že je­ho čin­nosť je po­su­dzo­va­ná pri­már­ne pro­ku­rá­to­rom a ak bo­lo po­da­ná ob­ža­lo­ba tak s ko­neč­nou plat­nos­ťou sú­dom. Prá­ve pre­to je zna­losť roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní nie­len vhod­ná, ale do­kon­ca aj pot­reb­ná a cel­kom ur­či­te im ne­mô­že byť na ško­du.

 Autor člán­ku kri­ti­zu­je sú­dy, že na­priek svo­jej eru­do­va­nos­ti ve­dia dos­pieť k rôz­nym ab­sur­dnos­tiam. Ide tu o zby­toč­né zov­šeo­bec­ňo­va­nie (pau­ša­li­zo­va­nie) roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov, keď je zrej­mé, že rôz­nym ab­sur­dnos­tiam v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sa ne­vyh­nú nie­len sú­dy, ale ani or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní. Po­kiaľ autor v tom­to sme­re pou­ka­zu­je aj na prí­pad os­lo­bo­de­nia pos­lan­ca Mi­zí­ka, tak na stra­ne dru­hej (aby sme zos­ta­li na po­li extré­miz­mu) mož­no pou­ká­zať aj na prí­pad pos­lan­ca M.K., na kto­ré­ho bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba za sku­tok tý­ka­jú­ci sa še­ku zne­jú­ce­ho na fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 1488 euro, kto­rá bo­la ob­vi­ne­ným da­ro­va­ná iným oso­bám.

 Ide o sku­toč­ne ba­nál­ny prí­pad, kto­rý sved­čí o preh­na­nej ak­ti­vi­te (tvo­ri­vos­ti) or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré ve­nu­jú svo­ju po­zor­nosť aj ta­kým prí­pa­dom, kto­ré ne­do­sa­hu­jú ani pa­ra­met­re pries­tup­ku. Nie je cel­kom jas­né, pre­čo nie sú tres­tne stí­ha­né aj ob­da­ro­va­né oso­by, kto­ré sa pri­ja­tím da­ru moh­li tak­tiež po­die­lať na pre­ja­vo­va­ní sym­pa­tií k ra­sis­tic­kej, či na­cis­tic­kej ideo­ló­gii, po­kiaľ o sym­bo­li­ke čí­siel ma­li ve­do­mosť a dar neod­miet­li. Ak ta­kú ve­do­mosť ne­ma­li (a zrej­me ta­kú ved­mosť ne­ma­la väč­ši­na osôb v Slo­ven­skej re­pub­li­ke), po­tom nie je jas­né v čom by mal byť ten­to čin spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­ný (zá­važ­ný v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zák.), keď bo­la väč­ši­na osôb v tom­to sme­re v „ne­ve­do­mos­ti o sym­bo­li­ke pou­ži­tých čí­siel“ a žiad­ny ďal­ší na­cis­tic­ký, či fa­šis­tic­ký kon­text tu ne­bol (ok­rem pou­ži­tej sym­bo­li­ky čí­siel na še­ku). Ako (v čom) je tu po­tom oh­ro­ze­ný ve­rej­ný zá­ujem, ak by aj iš­lo o cie­le­né sym­bo­lic­ké uži­tie tej­to čís­li­ce na še­ku, tak ako to pre­zen­tu­je ob­ža­lo­ba?

 Nej­de tu o boj pro­ti kri­mi­na­li­te zo stra­ny or­gá­nov či­ných v tres­tnom ko­na­ní, ale ide o vy­tvá­ra­nie (vy­mýš­ľa­nie) kri­mi­na­li­ty aj zo skut­kov, kto­rým tres­tné prá­vo ne­má vô­bec ve­no­vať po­zor­nosť. Čo by uro­bi­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ak by sud­ca špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du vy­dal vo ve­ci trest­ný roz­kaz a ulo­žil by ob­vi­ne­né­mu pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 1488 euro? Bol by tiež tres­tne stí­ha­ný? Za­ká­žu te­raz or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pou­ží­va­nie čí­siel 1488, 14, či 88? Ale­bo ich po­vo­lia iba vy­bra­ným je­din­com, u kto­rých si bu­de­me is­tí, že ich pou­ži­tie ne­bu­de hra­ni­čiť s pou­ží­va­ním na­cis­tic­kej sym­bo­li­ky? A čo bu­de pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia ďa­lej? Aké ďal­šie ve­ci bu­dú po ta­kej­to ba­na­li­te vy­dá­va­né za po­tie­ra­nie extré­miz­mu? Bu­de pos­la­nec K., či kto­koľ­vek iný tres­tne stí­ha­ný aj vte­dy, ak si za­bez­pe­čí ne­mec­ké­ho ov­čia­ka, dá mu me­no Blon­di a bu­de ho ven­čiť na ve­rej­nos­ti a to len pre­to, že ta­ké­ho­to psa s ta­kým­to me­nom mal Adolf Hit­ler? Po­li­tic­ké stra­ny je nut­né po­rá­žať vo voľ­bách a nie na sú­doch. Nie­ke­dy je me­nej tvo­ri­vos­ti viac a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní by ma­li vr­hnúť svo­ju ak­ti­vi­tu na sku­toč­nú kri­mi­na­li­tu.

         Uve­de­ná vsuv­ka má de­monštro­vať, že vždy sa náj­du ar­gu­men­ty na kri­ti­zo­va­nie roz­hod­nu­tí a pos­tu­pov nie­len sú­dov, ale aj or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Kri­ti­ka by tu však ma­la byť iba ad­res­ná (kon­krét­na) a nie len pau­šál­na (všeo­bec­ná).

Diskusia