Trestnoprávny formalizmus náš každodenný no. 9

 

Tres­tnop­ráv­ny for­mal­izmus náš kaž­do­den­ný no. 9

npor. JUDr. Mi­ros­lav Sr­ho­lec – vy­šet­ro­va­teľ PZ

Kto vlas­tne v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va sub­sum­ciu skut­ku?

V pred­pos­led­nom člán­ku sé­rie tý­ka­jú­cej sa mož­nos­tí ze­fek­tív­ne­nia tres­tné­ho ko­na­nia v rám­ci sú­čas­nej le­gis­la­tí­vy sa autor zdr­ží v ob­las­ti tres­tnop­ráv­nych pod­ne­tov a nad­via­že na pre­doš­lé člán­ky[1]. Ob­sa­hom pred­kla­da­né­ho prís­pev­ku je za­mys­le­nie sa nad ob­sa­hom tres­tných ozná­me­ní po­dá­va­ných ozna­mo­va­teľ­mi a tiež k pred­me­tu ich po­sú­de­nia zo stra­ny OČTK.

Pod­net k pred­met­né­mu člán­ku po­chá­dza z čo­raz čas­tej­šej praxe, keď ozna­mo­va­teľ v tres­tnom pod­ne­te ok­rem skut­ku resp. sku­toč­nos­tí, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ním po­da­né ozná­me­nie, uvá­dza aj vlas­tnú ana­lý­zu skut­ku a pred­kla­dá ju ako skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu s nu­me­ric­kým ozna­če­ním resp. náz­vom tres­tné­ho či­nu, kto­ré je čas­to vzhľa­dom k po­pí­sa­né­mu skut­ku „na mí­le ďa­le­ko“. Nás­led­ne sa už ako sťa­žo­va­teľ do­má­ha nes­práv­nos­ti pos­tu­pu OČTK, ak tí­to roz­ho­du­jú o skut­ku a nie o ozna­mo­va­te­ľo­vej práv­nej kva­li­fi­ká­cií.

Skús­me te­da prí­pad: „dňa XX.XX.XXXX som sa doz­ve­del že XY je ko­na­te­ľom spo­loč­nos­ti Z, ja mám s XY v ob­las­ti ob­chod­né­ho sty­ku veľ­mi zlé skú­se­nos­ti. Sám mi sľú­bil, že dos­ta­nem zá­kaz­ku na vý­stav­bu do­mu v F, ja som sa na tú­to zá­kaz­ku prip­ra­vo­val, od­vo­lá­val som aj iné zá­kaz­ky, kto­ré by som bol inak pri­jal a nes­kôr mi XY ani ne­za­vo­lal, zá­kaz­ku som ani ne­dos­tal a ja som do­šiel k uj­me, kto­rú vy­čís­lu­jem na A19A. Mys­lím si že rov­na­ko ako mňa pod­vie­dol aj iných ob­chod­ných par­tne­rov. Moh­lo by sa te­da jed­nať o pod­vod pod­ľa § 221, o krá­dež pod­ľa § 212, o spre­ne­ve­ru pod­ľa § 213 ale­bo aj iný trest­ný čin  ako neop­ráv­ne­né obo­ha­te­nie pod­ľa § 226, pod­vod­ný úpa­dok pod­ľa § 227, po­ru­šo­va­nie zá­ka­zu kon­ku­ren­cie pod­ľa § 244, za­vi­ne­ný úpa­dok pod­ľa § 228, neop­ráv­ne­né pod­ni­ka­nie pod­ľa § 251,  ma­ni­pu­lá­cia s tr­hom pod­ľa § 265a,[2] pre­to žia­dam aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní riad­ne, ná­le­ži­te a zá­kon­ne pre­ve­ri­li všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré uvá­dzam.“

V sú­čas­nos­ti čo­raz vy­ža­do­va­nej­ší št­ýl vy­ba­vo­va­nia ob­dob­ných pod­ne­tov tkvie v sna­he, aby sa OČTK vždy po­kú­sil vtes­nať sku­tok pod ozna­mo­va­te­ľom uvá­dza­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu a to aj keď to jed­no­du­cho z lo­gic­kých dô­vo­dov nej­de. Nás­led­ne sa sťa­žo­va­te­lia do­má­ha­jú, že OČTK ne­dos­ta­toč­ne ap­li­ku­jú us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 10 TP a sub­sum­ciu reali­zo­va­li len „na oko“, bez jej re­le­van­tné­ho preu­ká­za­nia a zdô­vod­ne­nia. Zá­sad­ná lo­gi­ka uve­de­né­ho prís­tu­pu sa opie­ra o po­vin­nosť (či skôr sa­mop­res­ved­če­nie zá­stan­cov) OČTKpre­ve­ro­vať pod­ne­ty v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom ob­sa­hom toh­to pre­ve­ro­va­nia je sa­mot­ný pod­net ako ta­ký, te­da vo svo­jej ce­los­ti a te­da aj so zá­ver­mi ozna­mo­va­te­ľa. Zá­stan­co­via uve­de­né­ho nás­to­je­nia sú tiež pres­ved­če­ní, že ak ozna­mo­va­teľ uve­die nu­me­ric­ké ozna­če­nie ale­bo ná­zov tres­tné­ho či­nu, za­vä­zu­jú tak OČTK az­da až k zá­kon­nej po­vin­nos­ti, po­su­dzo­vať pred­kla­da­né sku­toč­nos­ti z poh­ľa­du dek­la­ro­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. V prí­pa­de, ak by sa OČTK za­me­ral len na sku­tok sa­mot­ný, a do­vo­lí si vy­ko­nať vlas­tnú sub­sum­ciu skut­ku, bol by z poh­ľa­du zá­stan­cov toh­to prís­tu­pu, ta­ký­to pos­tup OČTK ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko ob­čan má ús­tav­né prá­vo aby sa o je­ho pod­ne­te roz­hod­lo ako o cel­ku a aby ho pre­jed­nal prís­luš­ný or­gán a riad­ne sa ním za­po­die­val v in­ten­ciách § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku tj. zá­sa­dy ex of­fo, resp. ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu. Uve­de­ný prís­tup má údaj­ne zá­ro­veň zvy­šo­vať kva­li­tu a rých­losť tres­tné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko ozna­mo­va­teľ (čas­tok­rát za­stú­pe­ný práv­nym zá­stup­com) má prá­vo „správ­ne nas­me­ro­vať“ OČTK na „pod­stat­né okol­nos­ti, kto­ré preu­ka­zu­jú pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti“.To, že uve­de­né ar­gu­men­ty „sem-tam)“ dob­re zne­jú je jed­na vec;v nas­le­du­jú­cich riad­koch sa autor po­kú­si o spo­chyb­ne­nie uve­de­né­ho prís­tu­pu pri­čom či­ta­te­ľo­vi pred­lo­ží vlas­tné sta­no­vis­ko k da­né­mu prob­lé­mu.

Tres­tnop­ráv­ne pod­ne­ty mož­no po­va­žo­vať za sku­pi­nu ozná­me­ní špe­ci­fic­ké­mu štát­ne­mu or­gá­nu, kto­ré­mu zá­kon ur­čil kom­pe­ten­ciu na pre­ve­ro­va­nie ob­sa­hu tých­to pod­ne­tov z hľa­dis­ka ur­či­té­ho práv­ne­ho od­vet­via. Otáz­ka však znie: aký­mi in­for­má­cia­mi je, v na­šom prí­pa­de OČTK pri po­su­dzo­va­ní pod­ne­tu po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu via­za­ný? Ak by sme súh­la­si­li s tvr­de­ním, že OČTK je za­via­za­né všet­ký­mi in­for­má­cia­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z tres­tnop­ráv­ne­ho pod­ne­tu, moh­li by sme súh­la­siť s té­zou, že ak ozna­mo­va­teľ proti­práv­ne­ho ko­na­nia uve­die ur­či­tý sku­tok, kto­rý nás­led­ne po­me­nu­je nu­me­ric­kým ozna­če­ním tres­tné­ho či­nu ale­bo je­ho náz­vu za­via­že OČTK po­vin­nos­ťou o tom­to roz­hod­núť. Veľ­ké množ­stvo ad­vo­ká­tov by s uve­de­ným tvr­de­ním sa­moz­rej­me súh­la­si­lo, potvr­dzo­va­lo by dek­la­ro­va­nú po­vin­nosť  OČTK riad­ne sa za­obe­rať ob­sa­hom tres­tnop­ráv­ne­ho pod­ne­tu a vy­spo­ria­da­nia sa aj s ar­gu­men­tom práv­nej kva­li­fi­ká­cie zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa.

Skús­me sa však za­my­slieť, kam by nás ak­cep­tá­cia uve­de­né­ho prís­tu­pu vied­la? Pred­stav­me si prí­pad, keď ozna­mo­va­teľ jed­noz­nač­ne po­pí­še sku­tok, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním. Omy­lom však v tres­tnom ozná­me­ní uvie­dol na­mies­to us­ta­no­ve­nie § 212 (krá­dež), us­ta­no­ve­nie § 221(pod­vod). Bo­lo by správ­ne po­ža­do­vať aby OČTK po­su­dzo­val prí­pad vy­ka­zu­jú­ci zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­dež z poh­ľa­du skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod? A ak nie, tak z aké­ho dô­vo­du, ak sme ochot­ní ak­cep­to­vať je­di­ne prís­tup, že OČTK sú po­vin­né sa za­obe­rať ce­lým ob­sa­hom pod­ne­tu a vy­spo­ria­dať sa aj s „návr­hmi“ ozna­mo­va­te­ľa?

Ako reak­cia na uve­de­ný prob­lém by nám moh­lo na­pad­núť nie­čo v po­do­be folklór­ne­ho: „veď keď sa ob­čan po­mý­li, nič hroz­né sa nes­ta­lo, ob­čan nie je práv­nik a aj ke­by, aj tí sa čas­to mý­lia. Na to je pred­sa po­lí­cia aby vy­šet­ro­va­la a po­ve­da­la aký je to trest­ný čin.“ Uve­de­ný prís­tup by nám te­da im­pli­ko­val­ko­rek­ciu pre­doš­lé­ho prís­tu­pu v po­do­be: OČTK je po­vin­ný sa vy­spo­ria­dať so všet­ký­mi „navr­ho­va­ný­mi“ tres­tný­mi čin­mi + je­ho vlas­tná práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku[3].

Aj s uve­de­ným zá­ve­rom sa nám však op­la­tí ísť o krok ďa­lej. Iný ob­čan v inej tres­tnej ve­ci uve­die ob­dob­ný sku­tok, kto­rý mož­no pred­bež­ne kva­li­fi­ko­vať ako po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním. Ozna­mo­va­teľ však v du­chu „čím viac tým lep­šie“ resp. „aj mo­ty­ka vy­stre­lí“ uve­die vo svo­jom tres­tnom ozná­me­ní, že má po­doz­re­nie, že ním ozna­mo­va­ným skut­kom moh­lo dôjsť ku: a vy­me­nu­je všet­ky náz­vy tres­tných či­nov + všet­ky nu­me­ric­ké ozna­če­nia pa­rag­ra­fov jed­not­li­vých tres­tných či­nov. Skús­me si uká­zať, kam by nás tá­to sple­ti­tá ces­ta moh­la do­viesť. OČTK by ale v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia zis­til, že sku­tok pre ur­či­tú pod­stat­nú okol­nosť ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ako po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním a ani iné­ho, ku skut­ku naj­prav­de­po­dob­nej­šie­ho tres­tné­ho či­nu. Vy­dal by uz­ne­se­nie o od­miet­nu­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. Vo svo­jom roz­hod­nu­tí by však v od­ôvod­ne­ní od­miet­nu­tia tres­tné­ho stí­ha­nia uvie­dol len okol­nos­ti, kto­ré sú roz­hod­né pre po­sú­de­nie naj­prav­de­po­dob­nej­ších tres­tných či­nov. Ozna­mo­va­teľ, te­raz však už sťa­žo­va­teľ by sa nás­led­ne do­má­hal nes­práv­ne­ho pro­ces­né­ho pos­tu­pu, na­koľ­ko sa OČTK ako prís­luš­ný or­gán ne­dos­ta­toč­ne za­obe­ral ni­mi navr­ho­va­ný­mi tres­tný­mi čin­mi a to s kaž­dým zvlášť. Z poh­ľa­du zá­stan­cov toh­to prís­tu­pu by sa jed­na­lo o roz­hod­nu­tie v roz­po­re so zá­ko­nom (!?).

Čo nám však ho­vo­rí na­ša ces­ta s ar­gu­men­tom ad ab­sur­dum[4]a aké zá­ve­ry z nej mož­no vy­vo­diť? Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra by sme moh­li jed­noz­nač­ne uviesť, že ob­dob­ná ar­gu­men­tá­cia ve­die je­di­ne k nez­my­sel­né­mu vý­kla­du prá­va. Tak­tiež mož­no uviesť, že ho­ci by bol ozna­mo­va­teľ, za­stú­pe­ný aj tým naj­lep­ším práv­nym zá­stup­com, či bol by ním sám, v zá­sa­de ne­má prá­vo­moc na ur­čo­va­nie práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku. Tú­to prá­vo­moc a po­vin­nosť ma­jú je­di­ne OČTK resp. sú­dy, kto­ré sú sku­tok po­vin­né sub­su­mo­vať pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu a to na zá­kla­de zá­ko­na. Tres­tnop­ráv­ne pod­ne­ty ne­mož­no chá­pať ako prí­ka­zy pre OČTK resp. sú­dy, ak im tie­to nás­led­ky nep­ri­ra­dí zá­kon, nap­rík­lad v prí­pa­doch súh­la­su s tres­tným stí­ha­ním, návr­hu poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy a pod. Mi­mo tých­to, zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných ob­las­tí, sú tres­tné pod­ne­ty „len“ zdro­jom in­for­má­cií pre OČTK a sú­dy, kto­ré sú ich po­vin­né hod­no­tiť z ich kom­pe­ten­čné­ho hľa­dis­ka a to z poh­ľa­du tres­tné­ho prá­va, bez oh­ľa­du na for­mu ich ob­sa­hu, štruk­tú­ru či po­do­bu (sa­moz­rej­me za pred­pok­la­du re­le­van­cie tých­to in­for­má­cií). Sku­tok ale­bo ur­či­té okol­nos­ti sa nes­tá­va­jú tres­tným či­nom na zá­kla­de ozna­če­nia ozna­mo­va­te­ľa a ani OČTK ne­mô­žu for­mu­lo­vať sku­tok či viesť do­ka­zo­va­nie aby vy­ho­ve­li po­žia­dav­kám ozna­mo­va­te­ľa. Autor má za to, že kým zá­ko­no­dar­ca nes­ta­no­ví, napr.: „ozna­mo­va­teľ ma naj­nes­kôr na za­čiat­ku pr­vé­ho vý­slu­chu uviesť zá­kon­né po­me­no­va­nie tres­tné­ho či­nu, o kto­rý v to­to skut­ku ide a to aj s uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na“; ma­jú všet­ky sna­hy ozna­mo­va­te­ľov resp. ich práv­nych zá­stup­cov maximál­ne od­po­rú­ča­cí cha­rak­ter! Bo­lo by to­tiž vô­bec zvláš­tne, aby OČTK ne­bo­li schop­né vy­ko­nať sub­sum­ciu skut­ku pod (naj­prav­de­po­dob­nej­šiu) skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. OČTK to­tiž roz­ho­du­je o po­doz­re­ní zo spá­chania tres­tné­ho či­nu(!)[5] a nep­red­sta­vu­je kon­tról­ny or­gán, kto­rý je po­vin­ný po­su­dzo­vať správ­nosť sub­sum­cie skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa. Mož­no eš­te zvláš­tnej­ší by bol prís­tup, keď by sa OČTK nek­ri­tic­kým pre­be­ra­ním ob­dob­ných téz pre­hup­li do po­lo­hy pa­sív­ne­ho chro­bá­ka a sa­mi by za­ča­li vy­ža­do­vať od ozna­mo­va­te­ľov uvá­dzanie skut­ko­vých pod­stát s od­ôvod­ne­ním, že do­ka­zo­va­nie (roz­sah, mie­ra, štruk­tú­ra atď.) sa od­ví­ja prá­ve od práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku a tá­to je pre to ne­vyh­nut­ná k roz­hod­nu­tiu o tres­tnom pod­ne­te. Uvá­dzanie skut­ko­vých pod­stát v tres­tných pod­ne­toch by sa tak sta­lo akou­si li­cen­ciou, na kto­rú by ma­li OČTK vy­čká­vať či kto­rú by si ma­li vy­ža­do­vať v tres­tom ko­na­ní pre reali­zá­ciu svo­jich prá­vo­mo­cí.

Naš­ťas­tie zá­ko­no­dar­ca a) po­mer­ne zro­zu­mi­teľ­ne (nie však asi pre všet­kých) sta­no­vil, kto je op­ráv­ne­ný vy­ko­ná­vať sub­sum­ciu skut­ku b) za­vie­dol me­chan­izmus od­ha­ľo­va­nia vád v práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku a tak­tiež c) za­vie­dol me­cha­niz­my na od­stra­ňo­va­nie vád v práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku. Pre­to nep­rek­va­pí, keď z nas­le­dov­ných dô­vo­dov zá­ko­no­dar­ca upus­til od po­vin­nos­ti OČTK byť via­za­ný práv­nym ná­zo­rom ozna­mo­va­te­ľov.

Len v príp­rav­nom ko­na­ní mož­no uviesť as­poň niek­to­ré z nich:

Pod­ľa § 62 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku „...vy­po­čuť o okol­nos­tiach, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, o osob­ných o po­me­roch to­ho, na ko­ho sa ozná­me­nie po­dá­va, o dô­ka­zoch, vý­ške ško­dy a iných nás­led­kov, kto­ré bo­li spô­so­be­né tres­tným či­nom...Vý­sluch oso­by, kto­rá po­dá­va ozná­me­nie, sa má vy­ko­nať tak, aby sa zís­ka­li pod­kla­dy pre ďal­šie ko­na­nie....“ – všim­ni­te si, že us­ta­no­ve­nie o pod­ne­toch nik­de neuk­la­dá po­vin­nosť vy­po­čú­vať ozna­mo­va­te­ľa k práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku.

Pod­ľa § 119 ods. 1 TP „V tres­tnom ko­na­ní tre­ba do­ka­zo­vať naj­mä (písm. a) či sa stal sku­tok a či má zna­ky tres­tné­ho či­nu“

Pod­ľa § 176 ods. 1 písm. c) TP Uz­ne­se­nie mu­sí ob­sa­ho­vať „vý­rok uz­ne­se­nia s uve­de­ním zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, kto­ré bo­li pou­ži­té a ak ide o roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej, aj sku­tok a je­ho práv­na kva­li­fi­ká­cia“

Pod­ľa § 176 ods. 1 písm. d) TP Uz­ne­se­nie mu­sí ob­sa­ho­vať „od­ôvod­ne­nie, ak zá­kon neus­ta­no­vu­je nie­čo iné.“

Pod­ľa § 185 ods. 1 TP „Op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti uz­ne­se­niu je sťaž­nosť.“

Pod­ľa § 189 ods. 1 písm. a) TP Uz­ne­se­nie mož­no na­pad­núť pre „nes­práv­nosť niek­to­ré­ho je­ho vý­ro­ku“

            Pod­ľa § 198 ods. 2 TP „Pro­ku­rá­tor pres­kú­ma pos­tup po­li­caj­ta pod­ľa § 197, ak ho o to po­žia­da ozna­mo­va­teľ ale­bo poš­ko­de­ný naj­nes­kôr do 30 dní a vý­sle­dok pres­kú­ma­nia im ozná­mi bez meš­ka­nia.“

Pod­ľa § 199 ods. 1 TP „...Po­li­cajt do­ru­čí ta­ké uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ro­vi naj­nes­kôr do 48 ho­dín“-za­ča­tie TS

Pod­ľa § 199 ods. 3 TP „Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho ozná­me­nia mu­sí ob­sa­ho­vať opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí, za akých k ne­mu doš­lo, o aký trest­ný čin v tom­to skut­ku ide, a to je­ho zá­kon­ným po­me­no­va­ním a uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na...“

Pod­ľa § 197 ods. 3 TP „...Po­li­cajt do­ru­čí ta­ké uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ro­vi naj­nes­kôr do 48 ho­dín“-od­ov­zda­nie, od­lo­že­nie, od­miet­nu­tie TS

Pod­ľa § 206 ods. 2 TP „...O za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mož­no roz­hod­núť jed­ným uz­ne­se­ním kto­ré po­li­cajt ozná­mi bez meš­ka­nia ob­vi­ne­né­mu a do­ru­čí ho naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi...“ – za­ča­tie TS a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia

Pod­ľa § 206 ods. 3 TP „...Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia  mu­sí ob­sa­ho­vať....opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí , za kto­rých k ne­mu doš­lo, tak aby sku­tok ne­mo­hol byť za­me­ne­ný s iným skut­kom, zá­kon­né­ho po­me­no­va­nia tres­tné­ho či­nu o kto­rý v to­to skut­ku ide a to aj s uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na a sku­toč­nos­tí kto­ré od­ôvod­ňu­jú vzne­se­nia ob­vi­ne­nia.“

Pod­ľa § 228 ods. 1 TP„...Uz­ne­se­nie po­li­caj­ta sa do­ru­ču­je  naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi.“- pre­ru­še­nie TS

Pod­ľa § 220 ods. 1 TP „Do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­ná­va pro­ku­rá­to­ra.“

Pod­ľa § 220 ods. 1  písm. e) Pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný „zru­šiť ne­zá­kon­né ale­bo neo­pod­stat­ne­né roz­hod­nu­tia po­li­caj­ta, kto­ré mô­že nah­ra­diť vlas­tným roz­hod­nu­tím....“

 

            Z de­fi­lé práv­nych no­riem je zjav­né, že sú to prá­ve OČTK, kto­ré vy­ko­ná­va­jú sub­sum­ciu skut­ku. Kon­tro­la tej­to správ­nos­ti je v príp­rav­nom ko­na­ní naj­me­nej dvoj­ko­lo­vá. Pr­vá sa tý­ka sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia – uz­ne­se­nia, kto­ré po­li­cajt v zná­mej le­ho­te, do 48 ho­dín, do­ru­ču­je do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý má prá­vo roz­hod­núť o zru­še­ní ne­zá­kon­né­ho ale­bo neo­pod­stat­ne­né­ho roz­hod­nu­tia a to aj v bo­de práv­nej sub­sum­cie skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. Dru­hé ko­lo sa tý­ka prí­pad­nej sťaž­nos­ti, kde sa sťa­žo­va­teľ mô­že do­vo­lá­vať na nes­práv­nu sub­sum­ciu zo stra­ny po­li­caj­ta, kto­ré mô­že viesť buď k auto­re­me­dú­re, op­ra­ve ale­bo k zru­še­niu toh­to roz­hod­nu­tia zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra. Tre­tie ko­lo sa mô­že tý­ka žia­dos­ti ozna­mo­va­te­ľa/poš­ko­de­né­ho  o pre­ve­re­nie pos­tu­pu po­li­caj­ta. Autor pre­to ne­vi­dí dô­vod na to, aby bo­lo vý­kla­dom nut­né do­chá­dzať k „po­vin­nos­ti“ roz­hod­núť o práv­nej kva­li­fi­ká­cií ozna­mo­va­te­ľa, ako zá­kon­nej ná­le­ži­tos­ti prís­luš­né­ho uz­ne­se­nia či ne­bo­daj dô­vo­du na zru­še­nia ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia. Autor má za to, že uve­de­ný prís­tup by sme­ro­val k ďal­šej po­lož­ke pre­pä­té­ho for­ma­liz­mu v tres­tnop­ráv­nej praxi a to zvlášť, keď ta­ký­to pos­tup nep­red­sta­vu­je žiad­nu bez­pros­tred­nú a ani dom­ne­lú uj­mu pre ozna­mo­va­te­ľa resp. zní­že­nie kva­li­ty sa­mot­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia. Uve­de­né pla­tí o to viac, ak si uve­do­mí­me, že práv­na kva­li­fi­ká­cia nie je ne­men­ná ve­li­či­na v tres­tnom ko­na­ní.Aký vý­znam by ma­lo od­ôvod­ňo­va­nie roz­hod­nu­tia napr. o od­miet­nu­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, ak by sme sku­tok krá­de­že vlá­ma­ním ma­li po­su­dzo­vať aj z poh­ľa­du tres­tné­ho či­nu vraž­dy či zná­sil­ne­nia len pre to, že to vo svo­jom ozná­me­ní uvie­dol ozna­mo­va­teľ?

            OČTK resp. po­li­cajt je zo zá­ko­na po­vin­ný vy­ko­ná­vať sub­sum­ciu skut­ku sám, ne­zá­vis­le, nes­tran­ne to na zá­kla­de po­sú­de­nia v ča­se re­le­van­tných sku­toč­nos­tí(viď roz­diel me­dzi zis­te­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi a ozná­me­ním), kto­ré po práv­nej úva­he, kto­rá je od­ôvod­ni­teľ­ná, mož­no pri­ra­diť pod ur­či­tú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu.Ak by sme pris­tú­pi­li k expre­sív­nej­šie­mu zhod­no­te­niu, pri sub­sum­pcii skut­ku sa OČTK ne­mô­žu a ani nes­mú opie­rať o vô­ľu, sna­hu či ná­zor ozna­mo­va­te­ľa. Nao­pak mož­no uviesť, že ozna­mo­va­teľ má prá­vo, aby o je­ho pod­ne­te roz­ho­dol prís­luš­ný OČTK na zá­kla­de je­ho od­bor­nej a práv­nej úva­hy, kto­rú mož­no chá­pať ako po­sú­de­nie zá­kon­ne zís­ka­ných dô­kaz­ných pros­tried­koch na zá­kla­de vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne.Autor má ďa­lej za to, že OČTK resp. sú­dy ma­jú zá­kon­nú po­vin­nosť vy­ko­nať sub­sum­ciu skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu; z tej­to po­vin­nos­ti však ne­mož­no ni­ja­kým spô­so­bom vy­tvá­rať no­vý vzťah, v kto­rom má ozna­mo­va­teľ prá­vo na po­su­dzo­va­nie skut­ko­vých okol­nos­tí z ním po­ža­do­va­né­ho uh­lu a zá­ro­veň, že OČTK a sú­dy ma­jú na zá­kla­de toh­to ozna­mo­va­te­ľov­ho „prá­va“ zá­ro­veň po­vin­nosť, vy­ko­ná­vať po­sú­de­nie skut­ku z ním po­ža­do­va­né­ho uh­lu.  OČTK resp. súd nie je bez­peč­nos­tná a ani de­tek­tív­na služ­ba, kto­rá pri sub­sum­cií skut­ku pos­tu­pu­je pod­ľa pria­ní, do­ha­dov, fa­bu­lá­cií či ob­jed­ná­vok ozna­mo­va­te­ľa (ob­dob­ne aj do­ka­zo­va­nie). Nao­pak, OČTK a sú­dy sú štát­ne or­gá­ny, kto­ré pos­tu­pu­jú a svo­ju čin­nosť od­ví­ja­jú zo zá­ko­na (resp. čl. 2 ods. 2 Ústa­vy). Autor má za to, že ten­to roz­diel v po­ní­ma­ní je zá­sad­ný a roz­ho­du­jú­ci pre správ­ne po­cho­pe­nie prob­le­ma­ti­ky.

 

 

Diskusia