O "kajúcnikovi" bez emócií

 

kpt. JUDr. Mi­ros­lav Sr­ho­lec - vy­šet­ro­va­teľ

                                             O „ka­júc­ni­ko­vi“ bez emó­cií

            Pred­lo­že­ný člá­nok má za cieľ ar­gu­men­tač­ne pod­po­riť ná­zo­ro­vú rôz­no­ro­dosť v sú­čas­nos­ti veľ­mi pertrak­to­va­nej té­my, tý­ka­jú­cu sa ap­li­ká­cie in­šti­tú­tu ka­júc­nik v sú­čas­nej tres­tnop­ráv­nej praxi. Autor člá­nok pred­kla­dá z dô­vo­du, že spo­loč­ne s kri­ti­kou ap­li­ká­cie pred­met­né­ho in­šti­tú­tu sa v dis­ku­siách vy­ná­ra­jú aj ďal­šie ar­gu­men­ty, kto­ré sí­ce dok­res­ľu­jú sú­čas­ný stav ap­li­ká­cie, av­šak ne­ma­jú so sa­mot­ným in­šti­tú­tom ve­ľa spo­loč­né­ho. Ak by to mo­hol autor zhr­núť,in­šti­tút ka­júc­ni­ka sa stal vlaj­ko­vou lo­ďou kri­ti­kov sú­čas­né­ho sta­vu ap­li­kač­nej praxe. Ho­ci sa autor pok­la­dá za kri­ti­ka po­me­rov tres­tné­ho úse­ku, je zá­ro­veň priaz­niv­com od­bor­nej a konštruk­tív­nej de­ba­ty, pre­to sa­vy­nas­na­ží os­trý­mi ar­gu­men­tač­ný­mi rez­mi ochrá­niť od­bor­nú dis­ku­siu pred emó­cia­mi a skres­ľu­jú­ci­mi pos­treh­mi. Autor dô­raz­ne pou­ka­zu­je, že si mi­mo­riad­ne vá­ži všet­kých auto­rov, kto­rí sa od­hod­la­li k da­nej té­me vy­jad­riť. Fak­tic­ké ne­súh­las­né sta­no­vis­ko, te­da nie je ve­de­né vo­či jed­not­li­vým auto­rom.

            Autor by v pr­vom ra­de rád pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že sa­mot­ný kri­ti­zo­va­ný in­šti­tút tj. §218 TP[1] v sku­toč­nos­ti nep­red­sta­vu­je „ob­ľú­be­ný nás­troj OČKT“. Nao­pak jed­ná sa o mar­gi­nál­ny, ak nie ok­ra­jo­vý pos­tup OČTK. Zo šta­tis­tic­kých uka­zo­va­te­ľov, jed­nak z ro­čen­ky GP ako aj PZ vy­plý­va, že za ob­do­bie 2020-2010 bol uve­de­ný in­šti­tút v ce­lom ob­do­bí ap­li­ko­va­ný 19 krát pod­ľa šta­tis­ti­ky GP a 13 krát pod­ľa šta­tis­ti­ky PZ[2]. Autor si do­vo­lí pri­po­me­núť, že aj po­čet, „me­diál­ne zná­mych“ ka­júc­ni­kov z hľa­dis­ka ap­li­kač­nej praxe nep­red­sta­vu­je zá­sad­nú zme­nu v prís­tu­pe OČTK k vy­ba­ve­niu tres­tnej agen­dy.Nej­de te­da o ti­sí­ce prí­pa­dov v kto­rých si OČTK uľah­ču­jú svo­ju prá­cu. Sa­moz­rej­me, mož­no na­mie­tať, že ka­júc­nik je vlas­tne kvá­zi in­šti­tút tres­tné­ho ko­na­nia a je pok­ry­tý aj iný­mi od­klon­mi v tres­tnom ko­na­ní[3], čo však ve­die k zá­sad­né­mu za­stie­ra­niu ob­sa­hu prob­le­ma­ti­ky na aký­si neur­či­tý kon­glo­me­rát tres­tných ko­na­ní, kto­ré je sí­ce nut­ne kri­ti­zo­vať, av­šak kri­ti­ka strá­ca vlas­tnú vý­po­ved­nú hod­no­tu[4].

            K sa­mot­nej kri­ti­ke in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka v sú­čas­nom diš­kur­ze je pre­to ne­vyh­nut­né po­cho­pe­nie, že tá­to kri­ti­ka sa tý­ka ur­či­tých ko­na­ní, kto­ré pod­ľa kri­ti­kov ob­sa­hu­jú aj ďal­šie pro­ces­né pos­tu­py, kto­ré vo svo­jich vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach vy­tvá­ra­jú nes­pra­vod­li­vé a ne­zá­kon­né ko­na­nie. Ako naj­čas­tej­šie sa uvá­dza­jú nad­väz­né pro­ces­nop­ráv­ne in­šti­tú­ty ako napr. väz­ba, vzne­se­nie ob­vi­ne­nia na zá­kla­de dô­kaz­ných vý­ťaž­kov od ka­júc­ni­kov a pod.Spo­mí­na­jú sa kru­té pod­mien­ky väz­by, vy­ba­ve­nia ús­ta­vov na vý­kon väz­by, stra­vo­va­nia či den­né­ho re­ži­mu a pod.Tak­to vzne­se­né ná­miet­ky si za­slu­hu­jú ná­le­ži­tú po­zor­nosť.

Autor sa však pris­ta­ví pri kri­ti­zo­va­nom in­šti­tú­te a je­ho ob­sah prib­lí­ži na zá­kla­de dô­vo­do­vej sprá­vy. „V sú­vis­los­ti s pos­ti­hom naj­zá­važ­nej­šej tres­tnej čin­nos­ti spá­cha­nej naj­mä or­ga­ni­zo­va­ným zlo­či­nom a dô­kaz­nou nú­dzou, v kto­rej sa v tých­to prí­pa­doch or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd na­chá­dza­jú, je ob­tiaž­ne pre­ko­nať dos­tup­ný­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi. Z tých­to dô­vo­dov bol v no­ve­le Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­kon č. 457/2003 Z.z.) up­ra­ve­ný pos­tup v prí­pa­de spolu­pra­cu­jú­cej oso­by, kto­rá sa po­die­ľa na pá­cha­ní tres­tných či­nov, av­šak dob­ro­voľ­ne sa roz­hod­la pre spolu­prá­cu s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom. V us­ta­no­ve­ní § 218 je up­ra­ve­ný pos­tup pro­ku­rá­to­ra v prí­pa­de oso­by, kto­rá sa po­die­ľa­la na pá­cha­ní ta­kej­to tres­tnej čin­nos­ti a dob­ro­voľ­ne je ochot­ná spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a sú­du. Na­viac vý­po­veď ta­kej­to oso­by bu­de vý­ni­moč­ne spô­so­bi­lá pris­pieť k ob­jas­ne­niu uve­de­ných zlo­či­nov, zis­ťo­va­ní ich pá­cha­te­ľov. Pri roz­ho­do­va­ní o ap­li­ká­cii toh­to in­šti­tú­tu pro­ku­rá­tor zvá­ži naj­mä po­mer me­dzi zá­važ­nos­ťou tres­tné­ho či­nu a zá­uj­mom štá­tu na stí­ha­ní pá­cha­te­ľa, oso­bu pá­cha­te­ľa, okol­nos­ti prí­pa­du, po­diel pá­cha­te­ľa na spá­cha­nom tres­tnom či­ne a na je­ho nás­led­koch. Ta­ký­to pos­tup ne­bu­de mož­ný vo­či or­ga­ni­zá­to­ro­vi, ná­vod­co­vi ale­bo ob­jed­ná­va­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, o ob­jas­ne­nie kto­ré­ho ide.“ Pok­ra­čuj­me­ko­men­tá­rom: „Pod­sta­tou toh­to in­šti­tú­tu je do­ho­da me­dzi ob­vi­ne­ným a štá­tom, na zá­kla­de kto­rej za pos­kyt­nu­tie dô­kaz­ne vý­znam­ných in­for­má­cií, vý­ni­moč­ne spô­so­bi­lých pris­pieť k ob­jas­ne­niu uve­de­ných tres­tných či­nov a ich pá­cha­te­ľov, je spolu­pra­cu­jú­ce­mu ob­vi­ne­né­mu pos­kyt­nu­tá vý­ho­da v po­do­be ne­pok­ra­čo­va­nia v je­ho tres­tnom stí­ha­ní, na kto­rú by inak ne­mal ná­rok. Vý­znam­nou mie­rou – vy­ža­du­je sa vy­ššia kva­li­ta (re­le­van­cia) in­for­má­cií pos­kyt­nu­tých ob­vi­ne­ným, kto­ré bez­pros­tred­ne a pria­mo sme­ru­jú a pris­pie­va­jú k ob­jas­ne­niu uve­de­ných tres­tných či­nov a zis­te­niu ale­bo us­ved­če­niu ich pá­cha­te­ľov. Zá­ujem spo­loč­nos­ti na ob­jas­ne­ní ta­kých tres­tných či­nov mu­sí pre­vy­šo­vať nad zá­uj­mom na tres­tnom stí­ha­ní ob­vi­ne­né­ho. Po­sú­de­nie tej­to pod­mien­ky pred­pok­la­dá dôs­led­né vy­hod­no­te­nie zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu, oso­by ob­vi­ne­né­ho (poz­ri vy­svet­liv­ky k § 119 ods. 1 písm. d) a pri­me­ra­ne aj § 34 ods. 4 a § 49 ods. 1 písm. a) TZ), okol­nos­ti prí­pa­du (poz­ri pri­me­ra­ne aj § 49 ods. 1 písm. a) TZ), po­die­lu ob­vi­ne­né­ho na spá­cha­nom tres­tnom či­ne a na je­ho nás­led­koch.[5]“

Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, opo­nen­ti v zá­sa­de veľ­mi správ­ne kon­šta­tu­jú ob­rov­ský ap­li­kač­ný a te­da v ur­či­tom poh­ľa­de aj ma­ni­pu­lač­ný pries­tor OČTK, kto­rý je s pri­hliad­nu­tím na vskut­ku vág­nu práv­nu úp­ra­vu a jej reál­ny do­sah na vý­sled­ky tres­tné­ho ko­na­nia za prob­le­ma­tic­ký. Maj­me na mys­li, že ap­li­ká­cia uve­de­né­ho in­šti­tú­tu sa ne­de­je vo ve­ciach pries­tup­kov či pre­či­nov, alev zlo­či­noch či obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­noch s dl­ho­roč­ný­mi tres­ta­mi od­ňa­tia slo­bo­dy. Z poh­ľa­du práv­ne­ho štá­tu je pre­to ne­vyh­nut­né, aby bol in­šti­tút ka­júc­ni­ka jed­nak spo­ľah­li­vým ako aj práv­ne kon­for­mným in­šti­tú­tom, kto­rý prá­ve po­sil­ňu­je prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu. Pri svia­toč­nej ap­li­ká­cií uve­de­né­ho in­šti­tú­tu zo stra­ny OČTK[6], však vy­stu­pu­jú via­ce­ré ne­dos­tat­ky. Aj na­priek frek­ven­cií ap­li­ká­cie toh­to in­šti­tú­tu sa sú­dy, pros­tred­níc­tvom ju­di­ka­tú­ry ma­li mož­nosť vy­jad­riť  k „správ­ne­mu“ ap­li­kač­né­mu rám­cu a z poh­ľa­du auto­ra vhod­ne vy­zna­či­li to, čo zá­ko­no­dar­ca opo­me­nul po­ve­dať. Ako (nie je­di­ný) prí­pad mô­že­me uviesť aj uz­ne­se­nie III. ÚS/758/2016, kde ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že: „Ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) v otáz­ke tzv. ko­run­ných sved­kov pos­ky­tu­jú­cich po­moc pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti vý­me­nou za bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy upo­zor­ni­la na pot­re­bu oso­bit­nej oboz­ret­nos­ti pri pou­ži­tí ta­kých­to vý­po­ve­dí, sú­čas­ne však ESĽP v tom­to kon­texte kon­šta­to­val, že sku­toč­nosť pou­ži­tia vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho, kto­rý bol zba­ve­ný ob­vi­ne­nia, nie je eš­te sa­ma ose­be dô­vo­dom na vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie (poz­ri roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Ata­na­sov pro­ti Bul­har­sku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to do­kon­ca ani v ta­kých prí­pa­doch, keď je od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa za­lo­že­né v ur­ču­jú­cej mie­re prá­ve na vý­po­ve­di ta­ké­ho­to sved­ka (poz­ri napr. roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ciach Cor­ne­lis pro­ti Ho­lan­dsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lor­sé pro­ti Ho­lan­dsku, z 27.1.2004, č. 44484/98; Ver­hoek pro­ti Ho­lan­dsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V zá­uj­me za­is­te­nia spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia je však pri­ro­dze­nou po­žia­dav­kou ad­re­so­va­nou ko­na­jú­ce­mu sú­du dôk­lad­ná ana­lý­za vie­ro­hod­nos­ti tých­to vý­po­ve­dí. Je te­da zrej­mé, že pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne ko­na­jú­cich sú­dov, kto­ré vy­uži­li zá­ko­no­dar­com ukot­ve­ný, a te­da úpl­ne le­gál­ny in­šti­tút spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka, ne­mož­no po­va­žo­vať a prio­ri za de­fekt­ný pr­vok os­la­bu­jú­ci hod­no­tu dô­kaz­nej si­tuácie, ku kto­rej sa sú­dy s po­mo­cou ta­kých­to vý­po­ve­dí dop­ra­co­va­li. Tak, ako to vy­plý­va z ju­di­ka­tú­ry ESĽP, ale na­po­kon aj z re­le­van­tných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­sa­da ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu a zá­sa­da voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov) v zá­uj­me vy­lú­če­nia po­ten­ciál­ne­ho ne­bez­pe­čen­stva úče­lo­vých, nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí je po­vin­nos­ťou sú­du vy­ko­nať dôs­led­nú pre­vier­ku hod­no­ver­nos­ti, a te­da kva­li­ty tak­to po­da­ných sve­dec­tiev, kto­rej prí­pad­né za­ned­ba­nie by moh­lo sig­na­li­zo­vať po­ru­še­nie ga­ran­cií spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su.“ Cie­ľom auto­ra nie je pos­kyt­núť vy­čer­pá­va­jú­cu ju­di­ka­tú­ru k prob­le­ma­ti­ke ka­júc­ni­ka, av­šak s pou­ka­zom na ho­reu­ve­de­ný zá­ver ÚS SR, mož­no kon­šta­to­vať: a) in­šti­tút ka­júc­ni­ka je le­gál­nym a ús­tav­ne kon­for­mným in­šti­tú­tom b) je­ho ap­li­ká­cií mu­sí pred­chá­dzať dôs­led­né po­sú­de­nie cel­ko­vej si­tuácie c) ta­ký­to pos­tup nie je v roz­po­re s práv­nym po­riad­kom, ak je vhod­ne pou­ži­tý.

V textoch opo­nen­tov sa spo­mí­na aj in­di­vi­duál­ny prí­pad p. Mam­rá­ka. Uve­de­ný prí­pad, mož­no po­va­žo­vať za jus­tič­ný om­yl a za prík­lad­né ne­po­cho­pe­nie a nes­práv­nu ap­li­ká­ciu sa­mot­né­ho in­šti­tú­tu. Na dru­hej stra­ne, ak by sme ma­li hod­no­tiť le­gi­ti­mi­tu jed­not­li­vých in­šti­tú­tov na zá­kla­de pre­doš­lých in­di­vi­duál­nych vád, z tres­tné­ho ko­na­nia by pop­rá­ve ma­li vy­pad­núť ta­ké in­šti­tú­ty ako „ka­júc­nik“, agent,  uta­je­ný sve­dok, ale aj kon­fron­tá­cia, re­kog­ní­cia, sve­dec­ká vý­po­ve­de či väz­ba,na­koľ­ko aj uve­de­né pro­ces­né in­šti­tú­ty už v tres­tnom ko­na­ní vied­li k ne­zá­kon­né­mu roz­hod­nu­tiu.

Po­mer­ne čas­tým ar­gu­men­tom opo­nen­tov je roz­hod­nu­tie Adam­čo pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke. V tom­to roz­hod­nu­tí, kto­ré je inak mi­mo­riad­nym prí­no­som pre ap­li­kač­nú praxdo bu­dúc­na, ESĽP ju­di­ko­val, že ap­li­ká­cia in­šti­tú­tu „ka­júc­ni­ka“ je nep­rí­pus­tná v prí­pa­doch, keď je je­di­ným pria­mym dô­ka­zom je­di­ne vý­po­veď ka­júc­ni­ka (ho­ci dopl­ne­ná ra­dom ne­pria­mych dô­ka­zov), kto­rý v tres­tnom ko­na­ní nep­re­šiel súd­nou kon­tro­lou dô­ve­ry­hod­nos­ťou vý­po­ve­de z poh­ľa­du pre­doš­lých zmien vý­po­ve­dí da­né­ho „ka­júc­ni­ka“ a je­ho prí­pad­ných be­ne­fi­tov v iných tres­tných ko­na­nia. Autor má však za to, že roz­su­dok Adam­čo pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke nep­red­sta­vu­je ani zá­sad­nú a ani pod­ruž­nú pre­káž­ku ap­li­ká­cie uve­de­né­ho in­šti­tú­tu v práv­nych pod­mien­kach SR zo stra­ny OČTK. Autor ďa­lej pri­po­mí­na, že ESĽP v roz­hod­nu­tí pri­már­ne nek­ri­ti­zo­val pos­tup OČTK, ne­dô­vod­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia či iné­ho pos­tu­pu OČTK, ale pre­jed­ná­val, v sú­la­de so sťaž­nos­ťou, pos­tup a roz­hod­nu­tie sú­dov.

Sú­čas­né ata­ky na dô­vod­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia len z dô­vo­du pre­doš­lej prob­le­ma­tic­kej ap­li­ká­cie toh­to in­šti­tú­tu nep­red­sta­vu­jú zá­kon­nú pre­káž­ku. Autor už na inom mies­te po­pí­sal, že vzne­se­nie ob­vi­ne­nia nep­red­sta­vu­je kon­šta­tá­ciu o vi­ne či ne­vi­ne po­doz­ri­vej oso­by, ale o ak­ti­vá­cií špe­ci­fic­kých pro­ces­ných pro­ce­dúr[7].

Autor za zmien­ku spo­me­nie ar­gu­men­tač­nú kri­ti­ku auto­ma­tic­kej fa­vo­ri­zá­cie vý­slu­chov ka­júc­ni­kov v pos­tu­pe OČTK pri vzná­ša­ní ob­vi­ne­ní na jed­nej stra­ne a na dru­hej stra­ne sú­dov v ko­na­nia o väz­be, te­da nie v ko­neč­ných me­ri­tór­nych roz­hod­nu­tiach. Autor pred­lo­že­né­ho člán­ku ne­dis­po­nu­je kom­plet­ným spi­so­vým ma­te­riá­lom v poz­na­me­na­ných prí­pa­doch a pub­li­ko­va­né roz­hod­nu­tia ne­po­va­žu­je za sme­ro­daj­né pre ná­le­ži­té po­sú­de­nie ve­ci. Za prob­le­ma­tic­kú autor po­va­žu­je sa­mot­nú pod­sta­tu pou­ži­té­ho ar­gu­men­tu, na­koľ­ko uve­de­ná kri­ti­ka nez­ne­sie vlas­tné kri­té­ria hod­no­te­nia. Ak to­tiž mož­no kon­šta­to­vať, že nek­ri­tic­ké pre­be­ra­nie vý­ťaž­kov dô­kaz­ných pros­tried­kov od ka­júc­ni­kov je chy­bou zo stra­ny OČTK/sú­du, tak mož­no kon­šta­to­vať, že chy­bou je aj  kri­tic­ké od­su­dzo­va­nie ta­kých­to dô­kaz­ných vý­ťaž­kov, le­bo tak ako ne­mož­no kon­šta­to­vať úpl­nú prav­dov­rav­nosť ka­júc­ni­kov, ne­mož­no kon­šta­to­vať ani ich úpl­nú lži­vosť. Bez oh­ľa­du na uve­de­ný pos­toj však z prí­tom­nos­ti ka­júc­ni­ka v tres­tnom ko­na­ní ne­mož­no pre­di­ko­vať ne­čin­nosť OČTK/sú­du, kto­ré ko­na­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti resp. na zá­kla­de návr­hu.

Z ob­sa­hu sa­mot­nej kri­ti­ky, naj­viac re­zo­nu­je tan­dem ap­li­ká­cie in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka a vä­zob­né­ho stí­ha­nia. Opo­nen­ti pou­ka­zu­jú na nev­hod­nosť ap­li­ká­cie väz­by, ab­sen­cie dô­vo­dov väz­by, ča­so­vo prie­bež­né od­pa­dá­va­nie dô­vo­dov väz­by, ako aj zjav­né zneu­ží­va­nie vä­zob­né­ho stí­ha­nia v po­do­be „vä­zob­né­ho vy­mäk­nu­tia“, „pre­pus­te­nie za od­me­nu“ a pod. Uve­de­ný tan­dem je dot­vá­ra­ný ar­gu­men­tmi o kri­tic­ky níz­kej úrov­ni vý­ro­kov uz­ne­se­ní OČTK; pa­ra­lel­nom „vy­šet­ro­va­ním“ zo stra­ny mé­dií, po­ru­šo­va­ním zá­sa­dy ne­ve­rej­nos­tip­ríp­rav­nej fá­zy tres­tné­ho ko­na­nia, či ne­reš­pek­to­va­ním ús­tav­né­ho prá­va na pre­zum­pciu ne­vi­ny, tak­tiež zo stra­ny mé­dií[8], resp. ne­ľud­skou úrov­ňou vý­ko­nu väz­by a pod.

Autor poz­na­me­ná­va, že via­ce­ré ar­gu­men­ty opo­nen­tov, ma­jú jed­nak ra­cio­nál­ny ako aj reál­ny zá­klad a nie je mož­né ich brať na ľah­kú vá­hu, nie však všet­ky. Autor chá­pe aj mi­mo­riad­ne cit­li­vú reak­ciu práv­nej ob­ce na via­ce­ré „neob­vyk­lé“ pro­ces­né pos­tu­py, kto­ré sú z hľa­dis­ka dl­ho­do­bej čin­nos­ti dot­knu­tých štát­nych or­gá­nov „ne­nor­mál­ne“[9]. Tu zá­ro­veň vy­vstá­va se­kun­dár­na po­vin­nosť dot­knu­tých štát­nych or­gá­nov z hľa­dis­ka dô­ve­ry v práv­ny štát, pos­tu­po­vať nie len práv­ne per­fek­tne, pre­cíz­ne a zro­zu­mi­teľ­ne, ale aj tak­tic­ky a stra­te­gic­ky bez­chyb­ne. Prá­ve ich pos­tup dá­va resp. be­rie vie­tor z pla­chiet opo­nen­tom.

Reak­cie ty­pu „le­bo ka­júc­nik“ sú z poh­ľa­du auto­ra rov­na­ko nep­ri­me­ra­né ako  ar­gu­men­ty ty­pu: „pre­to­že ka­júc­nik“.

Autor by vzhľa­dom k uve­de­né­mu prís­tu­pu rád dal do po­zor­nos­ti sku­toč­nosť, ako zá­sad­ne dô­ve­ry­hod­nosť prá­ce OČTK ov­plyv­ňu­je vlast­ný ap­li­kač­ný rá­mec. Cel­ko­vo jed­nak ju­di­ka­tú­ra, tres­tnop­ráv­na le­gis­la­tí­va ako aj práv­na obec ra­zí trend nut­nos­ti ta­kej či ona­kej špe­cia­li­zá­cie pro­ces­nop­ráv­nych in­šti­tú­tov či nut­nej pre­ci­zá­cie práv­nej nor­my tak, aby sa v ur­či­tom me­rad­le ob­me­dzo­val „ne­bez­peč­ne veľ­ký ma­név­ro­va­cí pries­tor OČTK“ a to s pri­hliad­nu­tím na pro­ces­né prá­va po­doz­ri­vých osôb[10]. Bez oh­ľa­du na ná­zo­ry dis­ku­té­rov je ne­vyh­nut­né, aby naj­mä práv­na obec ako aj ap­li­kač­ná prax nes­trá­ca­li zo zre­te­ľa sku­toč­nosť, že prá­va po­doz­ri­vých osôb nie sú to je­di­né o čo ide v tres­tnom ko­na­ní. Funkč­ný sys­tém ochra­ny proti­chod­ných práv, kto­rý tres­tné ko­na­nie ob­sa­hu­je si vy­ža­du­je vy­vá­že­nosť a sluš­nosť v zmys­le správ­nej ap­li­ká­cie prá­va.

Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, aj vzhľa­dom k to­mu, že in­šti­tút „ka­júc­ni­ka“ je na­priek sú­čas­nej kri­ti­ke, štan­dar­dným hoc ne­ty­pic­kým­tres­tnop­ro­ce­ným in­šti­tú­tom a to nie len v európ­skom me­rad­le, viac ako is­té, že ten­to in­šti­tút sú­čas­né kru­po­bi­tie us­to­jí. Či už to­to us­tá­tie bu­de for­mou lo­gic­ké­ho roz­vo­ja ju­di­ka­tú­ry[11] či vy­brú­se­ním ap­li­kač­nej praxe ale­bo špe­ci­fic­kým le­gis­la­tív­nym zá­sa­hom[12], tak ako sa o to dnes sna­ží v prí­pa­de väz­by SAK[13], nie je roz­ho­du­jú­ce. Net­re­ba za­bú­dať, že ne­byť kri­ti­zo­va­né­ho in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka, dod­nes by v spo­loč­nos­ti pô­so­bi­li oso­by z „ma­fián­skej éry“, kto­ré sú v sú­čas­nos­ti po prá­ve od­sú­de­né za naj­zá­važ­nej­šiu kri­mi­na­li­tu k dl­ho­roč­ným tres­tom.

Autor uve­de­ným textom upria­mo­val naj­mä na od­bor­nú ve­rej­nosť, na za­cho­va­nie ra­cio­nál­ne­ho prís­tu­pu k prob­le­ma­ti­ke a zod­po­ved­nos­ti za kva­li­tu tres­tné­ho ko­na­nia.

 

Diskusia