Falošné doznania ako príčina justičných omylov - 1. časť

 

Bar­bo­ra F.

     Fa­loš­né doz­na­nia ako prí­či­na jus­tič­ných omy­lov – 1. časť

Vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com člán­ku som sa ve­no­va­la nes­práv­ne­mu ko­na­niu po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov vo vzťa­hu k jus­tič­ným omy­lom v USA. Vy­chá­dza­la som pri­tom zo zve­rej­ne­nej ame­ric­kej sprá­vy z ro­ku 2020, kto­rá ne­sie ná­zov Go­ver­nment Mis­con­duct and Con­vic­ting the In­no­cent: The Ro­le of Pro­se­cu­tors, Po­li­ce and Ot­her Law En­for­ce­ment, kde auto­ri po­pi­su­jú to­to ko­na­nie na pod­kla­de ana­lý­zy 2 400 prí­pa­dov re­ha­bi­li­tá­cií z USA, uve­de­ných v The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions. V člán­ku som tiež upo­zor­ni­la na to, že pod­ľa tej­to sprá­vy, me­dzi naj­čas­tej­šie ka­te­gó­rie nes­práv­ne­ho ko­na­nia pat­rí aj nes­práv­ne ko­na­nie v rám­ci vý­slu­chov po­doz­ri­vých, kde auto­ri uvied­li, že aj niek­to­ré po­vo­le­né vý­slu­cho­vé prak­ti­ky mô­žu viesť k fa­loš­ným doz­na­niam. Na s. 64 sprá­va kon­šta­tu­je, že „12 % per­cent re­ha­bi­li­to­va­ných osôb sa fa­loš­ne doz­na­lo k zlo­či­nom, za kto­ré bo­li od­sú­de­né (292 z 2 400), zvy­čaj­ne pod nát­la­kom po­lí­cie.“. Na s. 14 sa pí­še, že„všet­ky fa­loš­né doz­na­nia – zo stra­ny spolu­ob­ža­lo­va­ných, ako aj zo stra­ny re­ha­bi­li­to­va­ných osôb – pris­pe­li k od­sú­de­niam v 21 % re­ha­bi­li­tá­cií.“.Fa­loš­né doz­na­nia sa však de­jú v kaž­dom štá­te, ni­čia pri­tom ži­vo­ty aj prí­pa­dy. Vzhľa­dom k to­mu ako aj vzhľa­dom na fakt, že fa­loš­né doz­na­nia pa­tria pod­ľa šta­tis­tík me­dzi hlav­né fak­to­ry, kto­ré ve­dú k nes­pra­vod­li­vým od­sú­de­niam v USA, kde sú tie­to prí­pa­dy naj­lep­šie za­do­ku­men­to­va­né, som sa roz­hod­la v tom­to člán­ku sús­tre­diť po­zor­nosť na ten­to fak­tor. Za­čnem tým, že si v úvo­de pred­sta­ví­me šta­tis­ti­ky a po­tom prej­dem k ana­lý­ze toh­to fe­no­mé­nu, pri­čom bu­dem vy­chá­dzať zo zve­rej­ne­né­ho od­bor­né­ho člán­ku exper­tov, pre­važ­ne z USA, kto­rí sa ve­nu­jú vý­sku­mu fa­loš­ných doz­na­ní-  Sau­la M. Kas­si­na, Ste­ve­na A. Dri­zi­na, Tho­ma­sa Gris­sa, Gis­li H. Gud­jon­sso­na, Ri­char­da A. Lea a Alli­son D. Red­li­cho­vej, kto­rý­má ná­zov Po­li­ce-In­du­ced Con­fes­sions: Risk Fac­tors and Re­com­men­da­tions (pub­li­ko­va­ný on­li­ne: 15. 07. 2009,Ame­ri­can Psy­cho­lo­gy-Law So­cie­ty/Di­vi­sion 41 of th eAme­ri­can Psy­cho­lo­gi­cal As­so­cia­tion 2009).Ten­to člá­nok od­po­rú­ča aj vy­ššie spo­mí­na­ná ame­ric­ká sprá­va, na­koľ­ko pat­rí me­dzi to naj­lep­šie, čo bo­lo na­pí­sa­né v sú­vis­los­ti s prob­le­ma­ti­kou fa­loš­ných doz­na­ní.

Auto­ri v tom­to člán­ku pub­li­ku­jú vý­sled­ky vý­sku­mov v ob­las­ti fa­loš­ných doz­na­ní.Upo­zor­ňu­jú tu na to, že väč­ši­na ľu­dí ve­rí, že by sa nik­dy ne­doz­na­la k zlo­či­nu, kto­rý nes­pá­cha­li, na­koľ­ko má len zá­klad­né poz­nat­ky o dis­po­zič­ných a si­tuač­ných fak­to­roch, kto­ré mô­žu nie­ko­ho viesť k to­mu, aby sa doz­nal k zlo­či­nu, kto­rý nes­pá­chal a tiež na to,že sa uká­za­lo, že ľu­dia nie sú schop­ní iden­ti­fi­ko­vať fa­loš­né doz­na­nia ne­vin­ných po­doz­ri­vých. Pod­ľa ich zis­te­ní, ani lai­ci,  ani pro­fe­sio­ná­li nie sú schop­ní pres­ne od­lí­šiť prav­du od lží, čo sa vzťa­hu­je aj na úsud­ky v sú­vis­los­ti s prav­di­vý­mi a fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi. Zdô­raz­ňu­jú pri­tom, že od­ha­le­né prí­pa­dy fa­loš­ných doz­na­ní pred­sta­vu­jú špič­ku ľa­dov­ca. Vy­chá­dza­júc z toh­to od­bor­né­ho člán­ku si v tej­to sú­vis­los­ti pos­tup­ne pred­sta­ví­me zá­klad­né šta­tis­ti­ky vy­plý­va­jú­ce z vý­sku­mov, si­tuač­né – vý­slu­cho­vé fak­to­ry (napr. dl­há de­ten­cia a izo­lá­cia, vý­slu­cho­vé tech­ni­ky - kon­fron­tá­cia, pre­zen­tá­cia fa­loš­ných dô­ka­zov, mi­ni­ma­li­zá­cia a maxima­li­zá­cia),ty­py fa­loš­ných doz­na­ní, dis­po­zič­né fak­to­ry (napr. ado­les­cen­cia, pod­ro­be­nie sa, su­ges­ti­bi­li­ta, zní­že­ný in­te­lekt, du­šev­né po­ru­chy), fe­no­mén ne­vi­ny, nás­led­ky doz­na­ní a efekt doz­na­ní na sud­cov a po­ro­ty. V zá­ve­re si uká­že­me návr­hy auto­rov na re­for­my v tej­to ob­las­ti.

Čo ho­vo­ria šta­tis­ti­ky z USA

Pod­ľa zve­rej­ne­né­ho The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions, pre­beh­lo v USA (od ro­ku 1989) ku dňu2. 7. 2021, 2 809 re­ha­bi­li­tá­cií, pri­čom me­dzi hlav­né prí­či­ny ve­dú­ce k jus­tič­ným omy­lom pa­tria aj fa­loš­né doz­na­nia. Re­gis­ter tu uvá­dza, že v 12 % sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia re­ha­bi­li­to­va­ných osôb. Tie sa kon­krét­ne v prí­pa­doch sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia de­tí ob­ja­vi­li v 7 %, v prí­pa­doch sexuál­nych úto­kov v 9 %, v  prí­pa­doch vrážd v 22 %, v prí­pa­doch dr­žby a pre­da­ja drog v 2 % a v prí­pa­doch os­tat­ných zlo­či­nov v 6%. Ďalej na strán­kach re­gis­tra mô­že­me v rám­ci de­tail­nej šta­tis­ti­ky vi­dieť, že: v 383 prí­pa­doch, spolu­ob­ža­lo­va­ný re­ha­bi­li­to­va­nej oso­by ozna­čil v doz­na­ní aj re­ha­bi­li­to­va­nú oso­bu (v rám­ci Tags sú tie­to prí­pa­dy uve­de­né pod skrat­kou CDC) a v 583 prí­pa­doch (t. j. v 21 %) re­ha­bi­li­to­va­né oso­by uro­bi­li do­ho­du o vi­ne a tres­te (v rám­ci Tags sú tie­to prí­pa­dy uve­de­né pod skrat­kou P). Ame­ric­ká ad­vo­kát­ka Ma­ris­sa Boyers Blues­ti­ne vo svo­jom ne­dáv­no zve­rej­ne­nom člán­ku zo dňa 7. 6. 2021, s náz­vom Fal­se Con­fes­sions, Explai­ned tiež ho­vo­rí, že „Od­ke­dy The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions za­čal sle­do­vať re­ha­bi­li­tá­cie, kon­zis­ten­tne 20 % všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií za­hŕňa nie­ko­ho kto “sa doz­nal“ k zlo­či­nu, kto­rý nes­pá­chal.“.

Ame­ric­ká or­ga­ni­zá­cia In­no­cen­ce Pro­ject, kto­rá sa ve­nu­je re­ha­bi­li­tá­ciám na zá­kla­de tes­tov DNA a re­for­mám v ob­las­ti jus­tí­cie, na svo­jej strán­ke pí­še, že v USA pre­beh­lo (od ro­ku 1989) 375 re­ha­bi­li­tá­cií na zá­kla­de tes­tov DNA, pri­čom v 29 % sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia. Ďalej tu kon­šta­tu­je, že: 44 z 375 re­ha­bi­li­to­va­ných osôb uro­bi­lo do­ho­du o vi­ne a tres­te; v 17 % sa ob­ja­vi­li vý­po­ve­de in­for­má­to­rov, kto­rí tvr­di­li, že sa im ob­ža­lo­va­ní doz­na­li; pri­naj­men­šom v 43 prí­pa­doch z 83 DNA re­ha­bi­li­tá­cií (52 %), re­ha­bi­li­to­va­né oso­by, kto­ré sa fa­loš­ne doz­na­li, uvied­li fak­ty, kto­ré ne­bo­li zve­rej­ne­né [29. 7. 2020]; 23 (22 %) zo 104 ľu­dí, kto­rých prí­pa­dy ob­sa­ho­va­li fa­loš­né doz­na­nia, ma­lo v ča­se pro­ce­su k dis­po­zí­cii DNA dô­ka­zy o svo­jej ne­vi­ne, ale aj tak bo­li nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ní [29. 7. 2020];83 (61%) zo 137 osôb re­ha­bi­li­to­va­ných na zá­kla­de DNA, kto­rí bo­li nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ní za vraž­dy, ma­lo vo svo­jich prí­pa­doch fa­loš­né doz­na­nia (33 doz­na­li se­ba sa­mých, 20 ma­li spolu­ob­ža­lo­va­ných, kto­rí sa doz­na­li a ďal­ší 30 doz­na­li se­ba sa­mých, a sú­čas­ne ma­li spolu­ob­ža­lo­va­ných, kto­rí sa doz­na­li) [29. 7. 2020];In­no­cen­ce Pro­ject v rám­ci kon­tro­ly zis­til, že zo svo­jich uzav­re­tých prí­pa­dov (od ro­ku 2004 do jú­na ro­ku 2015), 29 % bo­lo uzav­re­tých kvô­li to­mu, že dô­ka­zy sa stra­ti­li, ale­bo bo­li zni­če­né.

Te­raz mô­že­me prejsť k sa­mot­né­mu ob­sa­hu vy­ššie zmie­ne­né­ho od­bor­né­ho člán­ku, kto­rý má ná­zov Po­li­ce-In­du­ced Con­fes­sions: Risk Fac­tors and Re­com­men­da­tions.

Zis­te­nia vy­plý­va­jú­ce z DNA re­ha­bi­li­tá­ciív USA(s. 3 - 4)

Auto­ri v úvo­de zdô­raz­ňu­jú, že v do­be DNA re­ha­bi­li­tá­cií  sa uka­zu­je dô­le­ži­tá úlo­ha psy­cho­ló­gie, kto­rá sa pre­ja­vu­je pri štú­diu a pre­ven­cii nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní. Zis­ti­lo sa, že v prí­pa­doch jus­tič­ných omy­lov bo­la naj­čas­tej­šou prí­či­nou (v troch štvr­ti­nách prí­pa­dov) nes­práv­na iden­ti­fi­ká­cia zo stra­ny oči­té­ho sved­ka. Vý­skum­ní­ci ve­nu­jú­ci sa prob­le­ma­ti­ke iden­ti­fi­ká­cií zo stra­ny oči­tých sved­kov, ús­peš­ne iden­ti­fi­ko­va­li hlav­né prob­lé­my a navrh­li kon­krét­ne re­for­my na zre­du­ko­va­nie chýb pri tých­to iden­ti­fi­ká­ciách (Tech­ni­cal Wor­king Group for Eyewit­ness Evi­den­ce, 1999; viď Doy­le, 2005; Wellset al., 2000).

V ro­ku 1989 bol Ga­ry Dot­son pr­vou oso­bou, kto­rej ne­vi­na bo­la do­ká­za­ná na zá­kla­de tes­tov DNA. Tak­mer po dvoch de­sať­ro­čiach nes­kôr bo­lo v USA na zá­kla­de tes­tov DNA, po svo­jom od­sú­de­ní, re­ha­bi­li­to­va­ných viac než 200 ľu­dí. V 15 – 20 % tých­to prí­pa­dov sa ob­ja­vi­li po­lí­ciou in­du­ko­va­né fa­loš­né doz­na­nia (Garrett, 2008)- s. 4.Auto­ri pri­tom ak­cen­tu­jú, že prí­pa­dy od­ha­le­ných fa­loš­ných doz­na­ní pred­sta­vu­jú špič­ku ľa­dov­ca. Znač­ný po­čet tých­to prí­pa­dov vzbu­dil veľ­ký zá­ujem, tak ako to bo­lo aj v prí­pa­de pia­tich tí­ne­dže­rov, kto­rí sa v ro­ku 1989 všet­ci fa­loš­ne doz­na­li k bru­tál­ne­mu úto­ku a zná­sil­ne­niu džo­ger­ky v Cen­tral Par­ku. Doz­na­nia šty­roch z nich bo­li nah­ra­né na vi­deo. Kaž­dý z tých­to chlap­cov nes­kôr od­vo­lal svo­je doz­na­nie, pri­čom po­ve­dal, že sa doz­nal pre­to, že oča­ká­val, že sa po­tom dos­ta­ne do­mov.Ich doz­na­nia sa pri­tom lí­ši­li oh­ľa­dom mies­ta, ča­su a účas­tní­kov zná­sil­ne­nia. Všet­ci pia­ti chlap­ci však bo­li aj tak od­sú­de­ní. Re­ha­bi­li­to­va­ní bo­li v ro­ku 2002, keď sa doz­nal sku­toč­ný pá­cha­teľ, kto­rý ko­nal sám, čo bo­lo nás­led­ne potvr­de­né DNA dô­ka­zom.

DNA tes­ty po od­sú­de­ní a nás­led­né re­ha­bi­li­tá­cie umož­ňu­jú skú­mať prí­či­ny jus­tič­ných omy­lov.Tie­to re­ha­bi­li­tá­cie v pos­led­ných dvoch de­sať­ro­čiach potvr­di­li, že hlav­ný­mi prí­či­na­mi jus­tič­ných omy­lov sú nes­práv­ne iden­ti­fi­ká­cie zo stra­ny oči­tých sved­kov, ne­ko­rek­tné fo­ren­zné dô­ka­zy, kri­vé vý­po­ve­de vä­zen­ských in­for­má­to­rov a fa­loš­né doz­na­nia (s. 4).

Prob­lém fa­loš­ných doz­na­ní(s. 5)

Auto­ri de­fi­nu­jú fa­loš­né doz­na­nie ako priz­na­nie k tres­tné­mu či­nu, kto­rý oso­ba, kto­rá sa doz­na­la, nes­pá­cha­la, pri­čom tu tiež uvá­dza­jú, že od­ha­liť fa­loš­né doz­na­nia, nie je jed­no­du­ché.

Li­te­ra­tú­ra kto­rá sa ve­nu­je prob­le­ma­ti­ke jus­tič­ných omy­lov uvá­dza, že exis­tu­je nie­koľ­ko spô­so­bov ako zis­tiť, či je doz­na­nie fa­loš­né. Doz­na­nia mô­žu byť po­va­žo­va­né za fa­loš­né ak: 1. sa nes­kôr zis­ti­lo, že sa v sku­toč­nos­ti žiad­ny zlo­čin nes­tal (pou­ka­zu­je sa tu prí­pa­dy, keď sa napr.priš­lo na to, že obeť zlo­či­nu je na­ži­ve, ale­bo sa zis­ti­la pri­ro­dze­ná prí­či­na smr­ti); 2. do­da­toč­ný dô­kaz uká­zal, že bo­lo fy­zic­ky ne­mož­né, aby oso­ba, kto­rá sa doz­na­la, spá­cha­la zlo­čin (napr. keď sa uká­za­lo, že oso­ba bo­la preu­ká­za­teľ­ne in­de v ča­se zlo­či­nu); 3. sa zis­ti­lo, že sku­toč­ný pá­cha­teľ, kto­rý ne­má žiad­ne pre­po­je­nie s ob­ža­lo­va­ným, je spo­je­ný so zlo­či­nom (napr. pod­rob­ne poz­nal nez­ve­rej­ne­né de­tai­ly zlo­či­nu, ale­bo ho so zlo­či­nom spo­jil fy­zic­ký dô­kaz); ale­bo 4. ve­dec­ký dô­kaz do­ká­zal ne­vi­nu oso­by, kto­rá sa doz­na­la (napr. ak bo­la vy­lú­če­ná na zá­kla­de DNA tes­tov sper­mií, kr­vi, slín, ale­bo vla­sov).

Člá­nok ďa­lej pou­ka­zu­je na štú­diu S. Dri­zi­na a R. Lea (2004), v kto­rej sa ana­ly­zo­va­lo 125 preu­ká­za­ných fa­loš­ných doz­na­ní z USA (z ob­do­bia me­dzi rok­mi 1971 – 2002), pri­čom ide o do­po­siaľ naj­väč­šiu vzor­ku fa­loš­ných doz­na­ní, kto­rá bo­la skú­ma­ná. Uká­za­lo sa, že 93 % ľu­dí, kto­rí sa fa­loš­ne doz­na­li, tvo­ria mu­ži. 81 % doz­na­ní sa ob­ja­vi­lo v prí­pa­doch vrážd. Naj­čas­tej­ším zá­kla­dom pre re­ha­bi­li­tá­cie bol fakt, že sa iden­ti­fi­ko­val sku­toč­ný pá­cha­teľ (74 %), ale­bo že sa ob­ja­vil no­vý ve­dec­ký dô­kaz (46 %). 63 % z ľu­dí, kto­rí sa fa­loš­ne doz­na­li, ma­lo me­nej než 25 ro­kov a 32 % ma­lo me­nej než 18 ro­kov. 22 % bo­lo men­tál­ne re­tar­do­va­ných a 10 % ma­lo di­ag­nos­ti­ko­va­nú du­šev­nú cho­ro­bu.Auto­ri tu do­dá­va­jú, že viac­ná­sob­né fa­loš­né doz­na­nia k to­mu is­té­mu zlo­či­nu pred­sta­vu­jú prek­va­pi­vo 30 %, pri­čom ide o prí­pa­dy, kde jed­no fa­loš­né doz­na­nie bo­lo pou­ži­té na pos­me­le­nie os­tat­ných.81 % ľu­dí, kto­rí sa fa­loš­ne doz­na­li v tej­to vzor­ke a kto­rí če­li­li pro­ce­su, bo­lo nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ných. Na tom­to mies­te sa zdô­raz­ňu­je, že väč­ši­na štú­dií pre­bie­ha­la v USA a An­glic­ku, ale preu­ká­za­né fa­loš­né doz­na­nia sú za­do­ku­men­to­va­né na ce­lom sve­te, vrá­ta­ne Ka­na­dy, Fín­ska, Nór­ska, Ne­mec­ka, Ho­lan­dska, Írska, Is­lan­du, Aus­trá­lie, No­vé­ho Zé­lan­du, Ja­pon­ska a Čí­ny.

Po­li­caj­né vý­slu­chy v kon­texte(s. 6 - 10)

Auto­ri­tu v rám­ci svo­jich zis­te­ní upo­zor­ňu­jú na dô­le­ži­tú okol­nosť, kto­rá spo­čí­va v tom, že lai­ci sú v sú­vis­los­ti so schop­nos­ťou roz­li­šo­vať me­dzi prav­dou a klam­stvom v prie­me­re pres­ní iba v 54 %. Vy­šet­ro­va­te­lia, sud­co­via a os­tat­ní pro­fe­sio­ná­li sú na tom len o čo­si lep­šie (viď Bond&De­Pau­lo, 2006; Meis­sner&Kas­sin, 2002; Vrij,2008).

V člán­ku sa uvá­dza, že cie­ľom vy­po­čú­va­nia (v USA) nie je roz­poz­nať prav­du, ur­čiť, či po­doz­ri­vý spá­chal zlo­čin, ale­bo vy­hod­no­tiť je­ho od­miet­nu­tia. Po­li­caj­ti sú skôr tré­no­va­ní tak, aby vy­po­čú­va­li len tých po­doz­ri­vých, kto­rých vi­nu “sta­no­vi­li“ na zá­kla­de svoj­ho po­čia­toč­né­ho vy­šet­ro­va­nia (Gor­don&Fleis­her, 2006; In­bau, Reid, Buc­kley, &Jay­ne,2001).Auto­ri k to­mu do­dá­va­jú, že: „Pre oso­bu, kto­rá je po­doz­ri­vá, je ten­to po­čia­toč­ný do­jem kri­tic­ký, pre­to­že ur­ču­je, či po­lí­cia bu­de pok­ra­čo­vať vo vy­po­čú­va­ní so sil­ným pred­pok­la­dom vi­ny, kto­ré ob­ra­tom ro­bí ná­chyl­ným...ku kla­de­niu potvr­dzu­jú­cich otá­zok, k pou­ži­tiu pres­ved­čo­va­cích tak­tík a k úsi­liu o doz­na­nie (Hill, Me­mon, &McGeor­ge, 2008;Kas­sin, Gol­dstein, &Sa­vit­sky, 2003).Skrát­ka... cie­ľom vy­po­čú­va­nia je vy­lá­kať us­ved­ču­jú­ce tvr­de­nia, priz­na­nia a mož­no úpl­né doz­na­nie, v sna­he za­is­tiť od­sú­de­nie pá­cha­te­ľov. Pre­dur­če­né na pre­ko­na­nie po­čia­toč­né­ho od­po­ru in­di­vi­duál­nych po­doz­ri­vých, o kto­rých sa pred­pok­la­dá, že sú vin­ní, je po­li­caj­né vy­po­čú­va­nie...štruk­tú­ro­va­né tak, aby pod­po­ri­lo zmy­sel izo­lá­cie a zvý­ši­lo úz­kosť a bez­ná­dej, kto­ré sú aso­cio­va­né s od­miet­nu­tím doz­na­nia. Aby po­lí­cia do­siah­la tie­to cie­le, pou­ží­va množ­stvo tak­tík.“(s. 6).

Ako po­pi­su­jú In­bauet al. (2001) v Cri­mi­nal In­ter ro­ga­tio­nand Con­fes­sions,naj­výz­nam­nej­šou me­tó­dou, kto­rá sa up­lat­ňu­je v rám­ci vý­slu­chov, je tzv. Reid tech­ni­ka, kto­rá je po­me­no­va­ná po Joh­no­vi E. Rei­do­vi, kto­rý spo­lu s Fre­dom In­bau vy­vi­nul tú­to me­tó­du v 40. ro­koch. Auto­ri člán­ku v tej­to sú­vis­los­ti pí­šu, že naj­prv sa po­li­caj­tom ra­dí izo­lo­vať po­doz­ri­vú oso­bu v ma­lej mies­tnos­ti, kto­rá zvy­šu­je jej úz­kosť a pod­ne­cu­je únik. Nás­led­ne vy­šet­ro­va­teľ pou­ži­je aj ne­ga­tív­ne, aj po­zi­tív­ne pod­ne­ty. Tu sa pri­tom upo­zor­ňu­je na to, že„Na jed­nej stra­ne, vy­šet­ro­va­teľ kon­fron­tu­je po­doz­ri­vé­ho s ob­vi­ne­nia­mi z vi­ny, s tvr­de­nia­mi, kto­ré mô­žu byť pod­po­re­né dô­kaz­mi - sku­toč­ný­mi, ale­bo vy­fab­ri­ko­va­ný­mi a od­mie­ta ak­cep­to­vať ali­bi, ale­bo po­pie­ra­nia. Na dru­hej stra­ne, vy­šet­ro­va­teľ po­nú­ka sym­pa­tiu a mo­rál­ne os­pra­vedl­ne­nie, pred­sta­vu­júc “té­my“, kto­ré mi­ni­ma­li­zu­jú zlo­čin a ve­dú po­doz­ri­vých k to­mu, aby vi­de­li doz­na­nie ako vý­hod­ný pros­trie­dok úni­ku.“. Vy­uží­va­nie tej­to tech­ni­ky bo­lo za­do­ku­men­to­va­né aj v rám­ci ne­dáv­ne­ho skú­ma­nia­prá­ce se­ve­roa­me­ric­kých vy­šet­ro­va­te­ľov (Kas­si­net al., 2007; Meyer&Rep­puc­ci,2007)– s. 7.

Auto­ri v ďal­šej čas­ti pou­ka­zu­jú na štú­die, kto­ré skú­ma­li su­ges­ti­bi­li­tu (ov­plyv­ni­teľ­nosť) osôb, kto­ré sú hen­di­ke­po­va­né (Cla­re&Gud­jon­sson, 1995: Eve­rin­gton&Fu­le­ro, 1999; O’Con­nell, Gar­moe, &Gol­dstein, 2005) a ado­les­cen­tov(Gol­dstei­net al., 2003; Red­li­chet al., 2003; Singh&Gud­jon­sson,1992).Su­ges­ti­bi­li­tu tu pri­tom de­fi­nu­jú ako„pre­dis­po­zí­ciu ak­cep­to­vať in­for­má­ciu ko­mu­ni­ko­va­nú os­tat­ný­mi a včle­niť tú­to in­for­má­ciu do svo­jich pres­ved­če­ní a spo­mie­nok.“. Vo všeo­bec­nos­ti tie­to štú­die naz­na­ču­jú, že ľu­dia s men­tál­nou re­tar­dá­ciou a ado­les­cen­ti sú ľah­šie ov­plyv­ni­teľ­ní, a že tie­to sku­pi­ny osôb ne­ro­zu­me­jú dos­ta­toč­ne svo­jim prá­vam (s. 9).

Člá­nok tu upo­zor­ňu­je aj na to, že vzhľa­dom k to­mu, že nie­ke­dy vy­šet­ro­va­te­lia či už úmy­sel­ne, ale­bo nech­tiac,za­čle­nia do doz­na­nia po­doz­ri­vej oso­by aj de­tai­ly zlo­či­nu, sa mno­hé fa­loš­né doz­na­nia mô­žu po­zo­ro­va­te­ľo­vi z dru­hej stra­ny zdať ako veľ­mi vie­ro­hod­né. Auto­ri tu pre­to zdô­raz­ňu­jú, že„bez elek­tro­nic­ké­ho nah­rá­va­nia ce­lé­ho vý­slu­cho­vé­ho pro­ce­su, sú sú­dy tak­to po­ne­cha­né roz­hod­núť sa... me­dzi po­doz­ri­vým a de­tek­tí­vom, pros­tred­níc­tvom... de­tai­lov ob­siah­nu­tých v doz­na­ní.“(s. 10).

Vý­slu­cho­vé tak­ti­ky: maxima­li­zá­cia a mi­ni­ma­li­zá­cia(s. 12)

V tej­to čas­ti člán­ku sa uvá­dza, že v sú­čas­nos­ti sa vy­šet­ro­va­te­lia usi­lu­jú vma­ni­pu­lo­vať po­doz­ri­vé­ho do po­zí­cie, aby si mys­lel, že uro­biť doz­na­nie je v je­ho naj­lep­šom zá­uj­me. Sle­du­júc ten­to cieľ, vy­šet­ro­va­te­lia pou­ží­va­jú tech­ni­ky “maxima­li­zá­cie“ a “mi­ni­ma­li­zá­cie“(Kas­sin&McNall,1991).

Maxima­li­zá­cia za­hŕňa tak­ti­ky, kto­ré pri­ve­dú vy­šet­ro­va­te­ľa k pev­nej vie­re, že  po­doz­ri­vý je vin­ný a že všet­ky po­pie­ra­nia zo stra­ny po­doz­ri­vé­ho sú od­sú­de­né na neús­pech. Zá­me­rom vy­uží­va­nia ta­kých­to tak­tík, me­dzi kto­ré pa­tria ob­vi­ne­nie, ned­ba­nie na ná­miet­ky zo stra­ny po­doz­ri­vé­ho, či uvá­dzanie dô­ka­zov – sku­toč­ných, ale­bo vy­fab­ri­ko­va­ných, je pri­viesť po­doz­ri­vé­ho k bez­ná­de­ji. Ma­júc na zre­te­li ten­to cieľ, vy­šet­ro­va­te­lia pou­ží­va­jú pres­vied­ča­nie v po­do­be hroz­by váž­nej­ších nás­led­kov v prí­pa­de, že po­doz­ri­vá oso­ba po­pie­ra tres­tnú čin­nosť (s. 12).

V kon­tras­te s tou­to tech­ni­kou, mi­ni­ma­li­zá­cia sme­ru­je k to­mu, aby sa po­doz­ri­vej oso­be pos­kyt­lo mo­rál­ne os­pra­vedl­ne­nie a se­ba­za­chra­ňu­jú­ce vý­ho­vor­ky ako od­ôvod­ne­nia spá­chania zlo­či­nu (nap­rík­lad, že po­doz­ri­vá oso­ba spá­cha­la da­ný zlo­čin pre­to, le­bo ju k to­mu do­nú­ti­la par­tia ka­ma­rá­tov). Pre­to tu vy­šet­ro­va­teľ vy­stu­pu­je sym­pa­tic­ky a s po­cho­pe­ním: ba­ga­te­li­zu­je zlo­čin, čas­to naz­na­ču­júc, že on by sa v da­nej si­tuá­cii cho­val po­dob­ne a po­núk­ne po­doz­ri­vé­mu voľ­bu z al­ter­na­tív­nych vy­svet­le­ní –auto­ri tu uvá­dza­jú, že vy­šet­ro­va­teľ napr. pou­ká­že na to, že vraž­da bo­la spon­tán­na, vy­pro­vo­ko­va­ná, uro­be­ná pod tla­kom ro­ves­ní­kov, že iš­lo skôr o ne­ho­du ako o chlad­nokrv­ný, úmy­sel­ný zlo­čin. Vý­skum uká­zal, že tá­to tak­ti­ka je pou­ží­va­ná s úmys­lom ozná­miť po­doz­ri­vé­mu, že bu­de če­liť mier­nej­šie­mu tres­tu, ak sa doz­ná (s. 12).Na s. 18 sa pou­ka­zu­je na to, že v prí­pa­de úto­ku na džo­ger­ku v Cen­tral Par­ku, sa všet­ci pia­ti tí­ne­dže­ri fa­loš­ne doz­na­li, pri­čom kaž­dý sa sna­žil ba­ga­te­li­zo­vať svo­ju vlas­tnú účasť na zlo­či­ne (napr. 16 roč­ný Kha­rey Wise po­ve­dal, že sa cí­til byť pod tla­kom ro­ves­ní­kov) a kaž­dý z nich nes­kôr uvie­dol, že si mys­lel, že sa dos­ta­ne do­mov po tom ako sa doz­ná, pre­to­že im to sľú­bi­li po­li­caj­ti. Tak­ti­ka mi­ni­ma­li­zá­cie, ako na to pou­ka­zu­jú vý­skum­ní­ci, te­da mô­že viesť ne­vin­ných ľu­dí, kto­rí sa ocit­li v pas­ci, k to­mu, aby sa doz­na­li.

V člán­ku sa na s. 19 pí­še, že Of­she a R. Leo (1997a, 1997b) v rám­ci ana­lý­zy viac než 125 elek­tro­nic­ky nah­ra­ných vý­slu­chov a pre­pi­sov zis­ti­li, že po­li­caj­ti čas­to pou­ží­va­jú tech­ni­ky, v rám­ci kto­rých vy­uží­va­jú sľu­by a hroz­by. Tí­to vy­šet­ro­va­te­lia po­doz­ri­vú oso­bu upo­zor­ni­li na to, že v prí­pa­de, že sa doz­ná, dos­ta­ne niž­ší trest, ale­bo, že dos­ta­ne vy­šší trest v prí­pa­de, že sa ne­doz­ná.

Pou­ží­va­nie tri­kov a klam­stiev v rám­ci vý­slu­chov

Po­lí­cia nie­ke­dy v rám­ci vý­slu­chov kla­me v po­do­be pred­sta­ve­nia fa­loš­ných dô­ka­zov.Tu auto­ri ak­cen­tu­jú, že sa preu­ká­za­lo, že tá­to tak­ti­ka bo­la pou­ži­tá vo veľ­kej väč­ši­ne za­do­ku­men­to­va­ných prí­pa­dov po­lí­ciou in­du­ko­va­ných fa­loš­ných doz­na­ní (Kas­sin, 2005).

Ty­py fa­loš­ných doz­na­ní(s.  14 - 16)

Saul Kas­sin spo­lu s Wrightsma­nom (1985) roz­li­šu­jú tri ty­py fa­loš­ných doz­na­ní:

-          dob­ro­voľ­né (vo­lun­ta­ry)

-          vy­nú­te­né-pod­ro­be­né (coer­ced-com­pliant)

-          vy­nú­te­né-inter­na­li­zo­va­né (coer­ced-inter­na­li­zed)

Dob­ro­voľ­né fa­loš­né doz­na­nia

Nie­ke­dy sa ne­vin­ní ľu­dia doz­na­jú k zlo­či­nom, kto­ré nes­pá­cha­li, a to bez vply­vu, či nát­la­ku zo stra­ny po­lí­cie. Vte­dy ho­vo­rí­me o dob­ro­voľ­ných fa­loš­ných doz­na­niach.Stá­va sa to v prí­pa­doch, kto­ré bu­dia veľ­ký zá­ujem. Auto­ri tu pou­ka­zu­jú na via­ce­ro prí­pa­dov. V prí­pa­de úno­su di­eťa­ťa Charle­sa Lin­dber­gha sa dob­ro­voľ­ne fa­loš­ne doz­na­lo 200 ľu­dí. Keď bo­la v ro­ku 1947 za­vraž­de­ná he­reč­ka Eli­za­beth Short, doz­na­lo sa k to­mu viac ako 50 mu­žov a žien. V tej­to sú­vis­los­ti sa uvá­dza, že exis­tu­jú via­ce­ré dô­vo­dy pre­čo ľu­dia dob­ro­voľ­ne uro­bia fa­loš­né doz­na­nia: pa­to­lo­gic­ká túž­ba po slá­ve;ve­do­má, ale­bo ne­ve­do­má pot­re­ba se­ba­pot­res­ta­nia ako od­či­ne­nia za po­ci­ťo­va­nie vi­ny; nes­chop­nosť od­li­šo­vať reali­tu od fan­tá­zie (v prí­pa­doch du­šev­nýchcho­rôb); ale­bo túž­ba ochrá­niť sku­toč­né­ho pá­cha­te­ľa (s. 14).

Pod­ro­be­né fa­loš­né doz­na­nia

V kon­tras­te s dob­ro­voľ­ný­mi fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi, v tej­to sku­pi­ne fa­loš­ných doz­na­ní, sú po­doz­ri­vé oso­by pros­tred­níc­tvom vý­slu­chu in­du­ko­va­né k doz­na­niu sa k zlo­či­nu, kto­rý nes­pá­cha­li. Auto­ri tu kon­šta­tu­jú, že „v tých­to prí­pa­doch, sa po­doz­ri­vá oso­ba pod­vo­lí žia­dos­ti po doz­na­ní, aby tým unik­la zo stre­so­vej si­tuácie, vy­hla sa tres­tu, ale­bo zís­ka­la pris­ľú­be­nú, či pred­pok­la­da­nú od­me­nu.“. Štú­die tý­ka­jú­ce sa so­ciál­ne­ho vply­vu (napr. Asch, 1956; Milgram, 1974) uvá­dza­jú, že ten­to typ doz­na­nia je ak­tom pod­ro­be­nia sa po­doz­ri­vé­ho, kto­rý vie, že je ne­vin­ný, ale pod­ľah­ne so­ciál­ne­mu tla­ku. Na zá­kla­de skú­ma­nia jed­not­li­vých prí­pa­dov, Gud­jon­sson (2003) iden­ti­fi­ko­val niek­to­ré špe­ci­fic­ké poh­nút­ky k to­mu­to ty­pu pod­ro­be­nia sa – smieť sa naj­esť, pos­pať si, za­vo­lať nie­ko­mu, ísť do­mov, či v prí­pa­de dro­go­vo zá­vis­lých osôb, dro­ga. Túž­ba ukon­čiť vý­sluch a vy­hnúť sa do­da­toč­né­mu ob­me­dzeniu mô­že do­lie­hať  hlav­ne na mla­dých ľu­dí, kto­rí sú zú­fa­lí, ale­bo tr­pia fó­biou z to­ho, že sú uväz­ne­ní na po­lí­cii. Zdô­raz­ňu­je sa tu, že exis­tu­je ve­ľa preu­ká­za­ných prí­pa­dov pod­ro­be­ných fa­loš­ných doz­na­ní. Vo vy­ššie zmie­ne­nom prí­pa­de zná­sil­ne­nia džo­ger­ky v Cen­tral Par­ku z ro­ku 1989,sa tí­ne­dže­ri doz­na­li po dl­hotr­va­jú­cich vý­slu­choch. Všet­ci okam­ži­te od­vo­la­li svo­je doz­na­nia, ale aj tak bo­li od­sú­de­ní. Re­ha­bi­li­to­va­ní bo­li po 13. ro­koch (s. 14 - 15).

Inter­na­li­zo­va­né fa­loš­né doz­na­nia

V tom­to ty­pe fa­loš­ných doz­na­ní „ne­vin­ní po­doz­ri­ví, kto­rí sú ale pod­daj­ní, po­ve­da­li, že exis­tu­je nez­vrat­ný dô­kaz o ich účas­ti[na zlo­či­ne], nie­len­že ka­pi­tu­lo­va­li vo svo­jom sprá­va­ní, ale tiež uve­ri­li to­mu, že moh­li spá­chať pred­met­ný zlo­čin“. Svo­ju ro­lu tu pri­tom mô­žu zoh­rať aj fa­loš­né spo­mien­ky. Gud­jon­sson a Mac­Keith (1982) uvá­dza­jú, že ten­to typ fa­loš­ných doz­na­ní sa ob­ja­vu­je vte­dy, keď sa u ľu­dí vy­vi­nie ne­dô­ve­ra v ich vlas­tné spo­mien­ky, tak­že sa v dôs­led­ku to­ho stá­va­jú ná­chyl­ný­mi k ov­plyv­ne­niu zo stra­ny von­kaj­ších vply­vov. Pou­ka­zu­je sa tu na prí­pad 14 roč­né­ho Mi­chae­la Crowea, kto­ré­ho ses­tra Step­ha­nie bo­la náj­de­ná do­bo­da­ná vo svo­jej iz­be. Po sé­rii vý­slu­chov po­čas kto­rých vy­šet­ro­va­te­lia pres­ved­či­vo ho­vo­ri­li Croweovi o tom, že ma­jú fy­zic­ké dô­ka­zy o je­ho vi­ne, Crowe vy­vo­dil zá­ver, že je vrah, tvr­diac: „Nie som si is­tý ako som to uro­bil. Všet­ko čo viem je, že som to uro­bil.“. Ob­vi­ne­nia pro­ti Croweovi bo­li za­sta­ve­né po tom, ako bol je­den muž v su­sed­stve v tú noc náj­de­ný s kr­vou Step­ha­nie na svo­jom ob­le­če­ní (s. 15).Fa­loš­né doz­na­nie M. Crowea je dos­tup­né v tom­to vi­deu. Auto­ri v tej­to čas­ti člán­ku upo­zor­ňu­jú na to, že vý­skum uká­zal, že ľu­dia sa roz­ho­du­jú tak, že maxima­li­zu­jú vý­ho­dy v si­tuá­cii kto­rej če­lia, sna­žiac sa tak uro­biť to, čo je pre nich v da­nej si­tuá­cii naj­lep­šie. Ľudia ma­jú pri­tom ten­den­ciu up­red­nos­tniť nás­led­ky, kto­ré sú okam­ži­té. Tie­to ten­den­cie sú obzvlášť evi­den­tné me­dzi mla­dis­tvý­mi a me­dzi tý­mi, kto­rí tr­pia zá­vis­los­ťa­mi.

Na zá­kla­de roz­sia­hle­ho vý­sku­mu de­zin­for­mač­ných efek­tov a klam­ných spo­mie­nok a pres­ved­če­ní, exper­ti mô­žu v sú­čas­nos­ti lep­šie po­cho­piť pro­ces na zá­kla­de kto­ré­ho ľu­dia ak­cep­tu­jú vi­nu za zlo­čin, kto­rý nes­pá­cha­li a pod­mien­ky za kto­rých k to­mu do­chá­dza (napr.Lof­tus, 1997,2005), (Kas­sin, 2008) – s. 16.

Si­tuač­né ri­zi­ko­vé fak­to­ry(s. 16 -17)

Auto­ri tu uvá­dza­jú, že me­dzi si­tuač­né ri­zi­ko­vé fak­to­ry spo­je­né s fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi pa­tria: čas tr­va­nia vý­slu­chu, mi­ni­ma­li­zá­cia a pred­sta­ve­nie fa­loš­né­ho dô­ka­zu. Tie­to fak­to­ry sú vý­znam­ne za­stú­pe­né v prí­pa­doch s preu­ká­za­ný­mi fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi.

Väz­ba a izo­lá­cia

S cie­ľom za­is­tiť súk­ro­mie a kon­tro­lu a zvý­šiť stres spo­je­ný s po­pie­ra­ním tres­tnej čin­nos­ti, sú vy­šet­ro­va­te­lia  tré­no­va­ní  tak, aby po­doz­ri­vé oso­by vy­po­čú­va­li na po­li­caj­nej sta­ni­ci – čas­to v špe­ciál­nej vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti.

V tej­to sú­vis­los­ti sav člán­ku uvá­dza, že S. Dri­zin a R. Leo v rám­ci svo­jej štú­die 125 preu­ká­za­ných fa­loš­ných doz­na­ní (2004) zis­ti­li, žev prí­pa­doch, kde sa vý­slu­chy nah­rá­va­li, 34 % tr­va­lo 6 – 12 ho­dín, 39 % tr­va­lo 12 – 24 ho­dín.Tu sa tiež kon­šta­tu­je, že„dl­há izo­lá­cia... v ta­kej­to si­tuá­cii vy­tvá­ra for­mu dep­ri­vá­cie, kto­rá mô­že zvý­šiť úz­kosť po­doz­ri­vej oso­by a pod­nie­tiť ju k to­mu, aby sa dos­ta­la z ta­kej­to si­tuácie.V zá­vis­los­ti od poč­tu ho­dín a pod­mie­nok vý­slu­chu, sa mô­že aj spán­ko­vá dep­ri­vá­cia stať zdro­jom ne­po­ko­ja.“. Pou­ka­zu­je sa tu tiež na to, že la­bo­ra­tór­ne expe­ri­men­ty uká­za­li, že spán­ko­vá dep­ri­vá­cia, kto­rá mô­že spre­vá­dzať dl­hé pe­rió­dy izo­lá­cie, mô­že zvý­šiť ov­plyv­ni­teľ­nosť a os­la­biť roz­ho­do­va­nie. Štú­die tiež preu­ká­za­li, že spán­ko­vá dep­ri­vá­cia vý­znam­ne os­la­bu­je schop­nosť udr­žať po­zor­nosť, či flexibi­li­tu mys­le­nia (s. 16).

Pred­sta­ve­nie fa­loš­né­ho dô­ka­zu

Keď sa po­doz­ri­vý izo­lu­je, vy­šet­ro­va­te­lia pred­pok­la­da­jú, že je vin­ný, a tak mu da­jú naj­avo, že od­por je zby­toč­ný. Tým sa od­štar­tu­je pro­ces, v rám­ci kto­ré­ho sa sna­žia dos­tať po­doz­ri­vé­ho do sta­vu bez­ná­de­je.

Auto­ri tu kon­šta­tu­jú, že nie­ke­dy sa ame­ric­kej po­lí­cii po­da­rí pre­ko­nať po­pie­ra­nia zo stra­ny po­doz­ri­vých tým, že pred­sta­ví jas­né dô­ka­zy o vi­ne po­doz­ri­vej oso­by (napr. že sa na mies­te či­nu naš­la jej krv, vla­sy, ale­bo ot­lač­ky pr­stov, ale­bo tvr­de­nia o tom, že nep­reš­la de­tek­to­rom lži, či o tom, že ma­jú oči­té­ho sved­ka, kto­rý ju iden­ti­fi­ko­val), a to aj vte­dy, keď v sku­toč­nos­ti ta­ké­to dô­ka­zy neexis­tu­jú. Po­lí­cia v USA mô­že kla­mať po­doz­ri­vé­ho oh­ľa­dom dô­ka­zov.Auto­ri však upo­zor­ňu­jú na to, že zá­klad­ný vý­skum preu­ká­zal, že ta­ké­to de­zin­for­má­cie ro­bia ľu­dí ná­chyl­ný­mi k ma­ni­pu­lá­cii. Štú­die sku­toč­ných prí­pa­dov uká­za­li, že kla­ma­nie oh­ľa­dom dô­ka­zov sa ob­ja­vi­lo vo veľ­kom poč­te jus­tič­ných omy­lov v USA, vrá­ta­ne DNA re­ha­bi­li­tá­cií, v kto­rých sa ob­ja­vi­li doz­na­nia (Dri­zin&Leo, 2004; Leo&Of­she, 1998) – s. 17. Niek­to­ré štú­die tiež uká­za­li, že po­doz­ri­ví uvied­li ako dô­vod svo­jich doz­na­ní to, že sa cí­ti­li byť v pas­ci pod ťar­chou ta­kých­to dô­ka­zov(Gud­jon­sson&Si­gur­dsson, 1999; Mos­ton, Step­hen­son, &William­son, 1992) – s. 17.

       Na zá­ver tej­to čas­ti by som k vý­slu­chom do­da­la, že aj sub­jek­tív­ne po­ci­ťo­va­ná hroz­ba ná­si­lia, ale­bo sku­toč­né ná­si­lie zo stra­ny po­lí­cie, mô­žu viesť k to­mu, že po­doz­ri­vá oso­ba uro­bí fa­loš­né doz­na­nie.

Dis­po­zič­né ri­zi­ko­vé fak­to­ry(s. 19 - 22)

Me­dzi naj­bež­nej­šie dis­po­zič­né ri­zi­ko­vé fak­to­ry pre vznik fa­loš­ných doz­na­ní auto­ri za­ra­ďu­jú vek po­doz­ri­vé­ho (napr. ak ide o mla­dis­tvých) a men­tál­ne os­la­be­nie (napr. men­tál­na re­tar­dá­cia, du­šev­ná cho­ro­ba), na­koľ­ko tie­to sú veľ­mi za­stú­pe­né v prí­pa­doch preu­ká­za­ných fa­loš­ných doz­na­ní. Do­ku­men­tu­jú to aj pou­ka­zom na pr­vých 200 DNA re­ha­bi­li­tá­cií v USA, kde 35 %  ľu­dí, kto­rí sa fa­loš­ne doz­na­li, ma­lo 18 ro­kov, ale­bo me­nej a/ale­bo ma­lo du­šev­nú po­ru­chu. V rám­ci vý­sku­mu vzor­ky nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní, kto­ré skú­ma­li Gross, Ja­co­by, Mat­he­son, Mon­tgo­me­ry a Pa­tel (2005), zis­ti­li, že 44 %  re­ha­bi­li­to­va­ných mla­dis­tvých a 69 %  re­ha­bi­li­to­va­ných osôb s du­šev­ný­mi po­ru­cha­mi, bo­lo nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ných kvô­li fa­loš­ným doz­na­niam.35 % ľu­dí, kto­rí sa preu­ká­za­teľ­ne fa­loš­ne doz­na­li vo vzor­ke, kto­rú skú­ma­liD­ri­zin and Leo (2004), ma­lo me­nej než 18 ro­kov a v rám­ci tej­to vzor­ky mla­dis­tvých, 55 % ma­lo 15 ro­kov, ale­bo me­nej  (s. 19).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že mla­dis­tví sú zvlášť vy­sta­ve­ní ri­zi­ku fa­loš­ných doz­na­ní. Upo­zor­ňu­je sa tu tiež na to, že mla­dis­tví, kto­rí ma­jú me­nej ako 16 ro­kov, ne­ro­zu­me­jú dos­ta­toč­ne svo­jim prá­vam a práv­nym ter­mí­nom, čo hrá dô­le­ži­tú úlo­hu v rám­ci ich sprá­va­nia sa pri vý­slu­choch(s. 20).

Kog­ni­tív­ne po­ru­chy a men­tál­ne pos­tih­nu­tie

V tej­to čas­ti sa kon­šta­tu­je, že mno­hé z to­ho, čo pla­tí v prí­pa­de mla­dis­tvých, pla­tí aj v prí­pa­doch ľu­dí s men­tál­nym pos­tih­nu­tím – kto­rí sú tiež veľ­mi za­stú­pe­ní v prí­pa­doch, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia.Ta­kí­to ľu­dia sú ľah­šie ov­plyv­ni­teľ­ní. Auto­ri to ilus­tru­jú na prí­pa­de EarlaWas­hin­gto­na, kto­rý mal IQ od 57-69 a bol vy­po­čú­va­ný viac ako dva dni. Doz­nal sa k zná­sil­ne­niu a vraž­de (bol k to­mu na­ve­de­ný su­ges­tív­ny­mi otáz­ka­mi). Nav­zdo­ry to­mu, že ne­bol schop­ný pos­kyt­núť de­tai­ly prí­pa­du a nav­zdo­ry sku­toč­nos­ti, že je­ho tvr­de­nia bo­li ne­kon­zis­ten­tné s dô­kaz­mi, bol od­sú­de­ný na trest smr­ti a od­se­del si 18 ro­kov, kým bol re­ha­bi­li­to­va­ný(s. 21).

Auto­ri tiež pou­ka­zu­jú na to, že sa zis­ti­lo, že väč­ši­na (75-80 %) pá­cha­te­ľov s du­šev­nou cho­ro­bou  bo­la zá­vis­lá, čo pred­sta­vu­je do­da­toč­ný ri­zi­ko­vý fak­tor pre fa­loš­né doz­na­nia(viď­Si­gur­dsson&Gud­jon­sson, 2001) – s. 22. V tej­to čas­ti sa zá­ro­veň upo­zor­ňu­je na to, že aj ľu­dia s ADHD pa­tria do oh­ro­ze­nej sku­pi­ny.

Ne­vi­na ako ri­zi­ko­vý fak­tor a nás­led­ky doz­na­ní(s. 22 - 25)

Člá­nok tu uvá­dza, že ne­vin­ní ľu­dia sú ná­chyl­nej­ší k to­mu, aby sa vzda­li svo­jich práv, čo ich vy­sta­vu­je ri­zi­ku v sú­vis­los­ti s fa­loš­ným doz­na­nia­mi. Auto­ri tu zdô­raz­ňu­jú, že sa uka­zu­je, „že ľu­dia kto­rí sú fa­loš­ne ob­vi­ne­ní, ma­jú ten­den­ciu ve­riť, že prav­da a spra­vod­li­vosť zví­ťa­zia a že ich ne­vi­na sa sta­ne jas­nou pre vy­šet­ro­va­te­ľov, po­rot­cov a os­tat­ných. V dôs­led­ku to­ho pl­ne spolu­pra­cu­jú s po­lí­ciou.“.Pou­ka­zu­je sa tu aj na to, že mno­hí ne­vin­ní ľu­dia si čas­to neu­ve­do­mu­jú, že nie sú v po­zí­cii sved­kov, ale po­doz­ri­vých. Zis­ti­lo sa, že ne­raz sa naiv­ne dom­nie­va­jú, že ich ne­vi­na ich os­lo­bo­dí, pri­čom ot­vo­re­ne ko­mu­ni­ku­jú s po­lí­ciou, spo­lie­ha­júc sa na to, že keď­že neu­ro­bi­li nič zlé, ne­ma­jú čo skrý­vať. Ne­vin­ní ľu­dia si tiež čas­to my­slia, že ad­vo­ká­ta pot­re­bu­jú len sku­toč­ní pá­cha­te­lia(s. 22).

Nás­led­ky doz­na­nia

Auto­ri v tej­to čas­ti upo­zor­ňu­jú na to, že mno­hí, kto­rí sa fa­loš­ne doz­na­jú sa dom­nie­va­jú, že to pre nich ne­bu­de mať tra­gic­ký do­pad, pre­to­že fa­loš­né doz­na­nia bu­dú na niek­to­rej úrov­ni od­ha­le­né. V zá­kla­de toh­to oča­ká­va­nia sto­jí vie­ra, že po­lí­cia, pro­ku­rá­to­ri, sud­co­via a po­ro­ty bu­dú schop­ní od­lí­šiť prav­di­vé doz­na­nia od fa­loš­ných.

V tej­to sú­vis­los­ti pre­toauto­ri­na s. 23 zdô­raz­ňu­jú nas­le­dov­né­zis­te­nia:„Pro­ces za­čí­na pri po­lí­cii. Po­čet­né prí­pa­dy s fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi od­ha­li­li, že len čo sa po­doz­ri­vý doz­ná, po­lí­cia čas­to ukon­čí vy­šet­ro­va­nie,dom­nie­va sa, že prí­pad je vy­šet­re­ný, a pre­hlia­da exkul­pa­tór­ne dô­ka­zy...  – do­kon­ca aj vte­dy, ak je doz­na­nie vnú­tor­ne ne­kon­zis­ten­tné, je v roz­po­re s exter­ným dô­ka­zom, ale­bo je pro­duk­tom do­nu­co­va­cie­ho vý­slu­chu (Dri­zin&Leo, 2004; Leo&Of­she, 1998). Tá­to dô­ve­ra v doz­na­nia mô­že za­siah­nuť rov­na­ko aj pro­ku­rá­to­rov, z kto­rých mno­hí vy­jad­ru­jú skep­tic­izmus oh­ľa­dom po­lí­ciou in­du­ko­va­ných fa­loš­ných doz­na­ní, tvr­doh­la­vo od­mie­ta­júc pri­pus­tiť ta­ký­to vý­skyt, do­kon­ca aj po tom, ako dô­kaz DNA jed­noz­nač­ne potvr­dí ne­vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho. Časť prob­lé­mu spo­čí­va v tom, že doz­na­nie mô­že zne­hod­no­tiť ďal­šie dô­ka­zy. Nap­rík­lad v jed­nom prí­pa­de sa ob­ža­lo­va­ný Barry Laug­hman z Pen­nsyl­vá­nie, doz­nal k zná­sil­ne­niu a vraž­de, čo bo­lo nes­kôr v roz­po­re s  kr­vným tes­tom. Fo­renz­ný che­mik, jas­ne ov­plyv­ne­ný doz­na­ním, pok­ra­čo­val tým, že vy­mys­lel  šty­ri “teórie“, z kto­rých žiad­na  ne­ma­la opo­ru vo ve­de, aby vy­svet­lil nez­ho­du. O 16 ro­kov nes­kôr bol Laug­hman re­ha­bi­li­to­va­ný.“. Na ten­to prob­lém pou­ká­za­li aj ne­dáv­ne em­pi­ric­ké štú­die(s. 23).

To, že doz­na­nie mô­že zne­hod­no­tiť ďal­šie dô­ka­zy, do­ku­men­tu­jú auto­ri aj na prí­pa­doch, kde oči­tí sved­ko­via zme­ni­li svo­ju pô­vod­nú iden­ti­fi­ká­ciu. Doš­lo k to­mu tak, že po tom, ako sa doz­ve­de­li, že­sa k zlo­či­nu doz­na­la iná oso­ba, ako tá, kto­rú pô­vod­ne ozna­či­li, zme­ni­li svo­je pô­vod­né roz­hod­nu­tie a ozna­či­li oso­bu, o kto­rej sa doz­ve­de­li, že sa doz­na­la, ak ma­li ta­kú­to mož­nosť(s. 24).

V sú­vis­los­ti s prob­le­ma­ti­kou dôs­led­kov doz­na­ní auto­ri uvá­dza­jú, že nie je prek­va­pe­ním, že v súd­nej sie­ni ma­jú doz­na­nia veľ­kú si­lu. Štú­die uká­za­li, že doz­na­nia ma­jú väč­ší vplyv než iné ty­py dô­ka­zov (Kas­sin&Neu­mann, 1997) a že ľu­dia ne­ve­dia správ­ne po­sú­diť doz­na­nia, do­kon­ca ani v prí­pa­de, keď tie­to bo­li po­va­žo­va­né za­vy­nú­te­né a ani v prí­pa­de, keď sa o doz­na­ní doz­ve­de­li od in­for­má­to­rov, kto­rí ma­jú mo­ti­vá­ciu kla­mať (Neus­chatz, Lawson, Swan­ner, Meis­sner, &Neus­chatz,2008). Si­lu doz­na­ní pod­po­ri­lo aj ne­dáv­ne po­zo­ro­va­nie tý­ka­jú­ce­sa dô­ka­zov, kto­ré uká­za­lo, že „ho­ci lai­ci chá­pu, že ur­či­té vý­slu­cho­vé tak­ti­ky sú psy­cho­lo­gic­ky nát­la­ko­vé, ne­ve­ria, že tie­to tak­ti­ky vy­lá­ka­jú fa­loš­né doz­na­nia.“(Leo&Liu, 2009) – s. 24.

Tie­to zis­te­nia pod­po­ru­jú aj ana­lý­zy sku­toč­ných prí­pa­dov, kde sa zis­ti­lo, že keď ľu­dia, kto­rí sa preu­ká­za­teľ­ne fa­loš­ne doz­na­li, neu­ro­bi­li do­ho­dy o vi­ne a tres­te, ale če­li­li pro­ce­su, mie­ra ich od­sú­de­ní po­ro­ta­mi sa po­hy­bo­va­la od 73 %(Leo&Of­she, 1998) do  81% (Dri­zin&Leo, 2004).

Uka­zu­je sa te­da, že ľu­dia ne­ve­dia iden­ti­fi­ko­vať fa­loš­né doz­na­nia ne­vin­ných po­doz­ri­vých. Auto­ri tu príz­vu­ku­jú, že väč­ši­na ľu­dí ve­rí, že by sa nik­dy ne­doz­na­la k zlo­či­nu, kto­rý nes­pá­cha­la, na­koľ­ko má len zá­klad­né poz­nat­ky o dis­po­zič­ných a si­tuač­ných fak­to­roch, kto­ré mô­žu nie­ko­ho viesť k to­mu, aby sa fa­loš­ne doz­nal.Tiež sa tu upo­zor­ňu­je na to, že ani lai­ci,  ani pro­fe­sio­ná­li nie sú schop­ní pres­ne od­lí­šiť prav­du od lží, čo sa vzťa­hu­je aj na úsud­ky v sú­vis­los­ti s prav­di­vý­mi a fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi(s. 24).

V tej­to sú­vis­los­ti člá­nok pou­ka­zu­je aj na tie­to dô­le­ži­té sku­toč­nos­ti:„v mno­hých za­do­ku­men­to­va­ných fa­loš­ných doz­na­niach, vy­hlá­se­nia, kto­ré bo­li na­po­kon pre­zen­to­va­né pred sú­dom, neob­sa­ho­va­li len priz­na­nie vi­ny, ale aj jas­né de­tai­ly oh­ľa­dom zlo­či­nu, mies­ta, a obe­te, s kto­rý­mi sa ne­vin­ný po­doz­ri­vý oboz­ná­mil pros­tred­níc­tvom otá­zok, fo­tog­ra­fií, náv­šte­vy mies­ta či­nu a pros­tred­níc­tvom ďal­ších zdro­jov z dru­hej ru­ky, kto­ré sú pre naiv­né­ho po­zo­ro­va­te­ľa ne­vi­di­teľ­né... ve­ľa ľu­dí, kto­rí sa fa­loš­ne doz­na­li, neu­vá­dza len to, čo údaj­ne uro­bi­li, a ako to uro­bi­li, ale aj pre­čo- keď­že ho­vo­ria o svo­jej pom­ste, žiarli­vos­ti, pro­vo­ká­cii, zú­fa­lej fi­nan­čnej si­tuá­cii, tla­ku ro­ves­ní­kov a os­tat­ných ori­gi­nál­nych mo­tí­voch pre zlo­čin. Niek­to­ré z tých­to tvr­de­ní do­kon­ca ob­sa­hu­jú os­pra­vedl­ne­nia a vy­jad­re­nia vý­či­tiek sve­do­mia. Naiv­né­mu di­vá­ko­vi sa ta­ké­to vy­jad­re­nia mô­žu ja­viť ako dob­ro­voľ­né, pret­ka­né de­tail­mi a ako pro­dukt osob­nej skú­se­nos­ti. Av­šak nein­for­mo­va­ný di­vák... si neu­ve­do­mu­je, že nah­ra­né doz­na­nie je zdra­ma­ti­zo­va­né na zá­kla­de po­li­caj­nej teórie  prí­pa­du, nac­vi­če­né po­čas ho­dín ne­nah­rá­va­né­ho vy­po­čú­va­nia, kto­ré je pria­mo ria­de­né vy­šet­ro­va­te­ľom.“. Na­ko­niec je sa­mot­né doz­na­nie na­pí­sa­né na pa­pie­ri, nah­ra­né na pás­ku, ale­bo na ka­me­ru(s. 25).

Je­den z auto­rov toh­to člán­ku – Saul Kas­sin,ame­ric­ký pro­fe­sor psy­cho­ló­gie,v roz­ho­vo­re oh­ľa­dom fa­loš­ných doz­na­ní, kto­rý ne­sie ná­zov Spea­king of Psy­cho­lo­gy: Fal­se­con fes­sion­sa­ren’t always what they seem, upo­zor­nil na vý­sled­ky vý­sku­mu v sú­vis­los­ti nah­ra­ný­mi doz­na­nia­mi, kto­rý uká­zal, že: „Sud­co­via, po­ro­ty, lai­ci – nie sú schop­ní roz­poz­nať roz­diel me­dzi prav­di­vým a fa­loš­ným doz­na­ním iba na zá­kla­de to­ho, že si to­to doz­na­nie poz­rú.“.Tu tiež pou­ká­zal na to, že zo skú­se­nos­tí vy­plý­va, že fa­loš­ným doz­na­niam uve­ri­la aj väč­ši­na od­vo­la­cích sú­dov: „prí­beh kaž­dé­ho fa­loš­né­ho doz­na­nia nie je iba prí­be­hom to­ho, čo sa sta­lo vo vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti. Je to prí­beh o sku­toč­nos­ti, že len čo bo­lo fa­loš­né doz­na­nie uro­be­né a od­vo­la­né a [da­ná]oso­ba neu­ro­bi­la do­ho­du o vi­ne a tres­te, ale iš­la na súd, kaž­dá in­štan­cia, pro­ku­rá­tor, sud­ca, po­ro­ta a väč­ši­nou aj od­vo­la­cí súd, uve­ri­li to­mu­to fa­loš­né­mu doz­na­niu... Ľudia ve­ria fa­loš­ným doz­na­niam... to čo je naj­dô­le­ži­tej­šie, je... ke­dy­koľ­vek vo­lám po re­for­me...pra­vid­lo č. 1 v sú­vis­los­ti s re­for­mou je nah­rá­va­nie ce­lé­ho pro­ce­su.“. 

Kas­sin vo svo­jom zve­rej­ne­nom člán­ku s náz­vom Fal­se Con­fes­sions: Cau­ses, Con­sequen­ces, and Im­pli­ca­tions for Re­form, na s. 117 uvie­dol, že v rám­ci skú­ma­nia vzor­ky 38 preu­ká­za­ných fa­loš­ných doz­na­ní sa zis­ti­lo, že väč­ši­na z nich ob­sa­ho­va­la pres­né de­tai­ly o zlo­či­ne, kto­ré po­lí­cia (či už úmy­sel­ne, ale­bo nie) po­ve­da­la po­doz­ri­vé­mu po­čas vý­slu­chu(Garrett,2010).Nás­led­ne do­dal, že „ana­lý­za 20 fa­loš­ných doz­na­ní uká­za­la, že... mno­hé z nich ob­sa­ho­va­li vy­jad­re­nia o mo­ti­vá­cii, tvr­de­nia o dob­ro­voľ­nos­ti, ru­kou nak­res­le­né náčr­tky a os­pra­vedl­ne­nia a vy­jad­re­nia vý­či­tiek sve­do­mia.“(Ap­ple­by, Ha­sel, &Kas­sin, 2013). Na s. 118 pí­še, že na zá­kla­de ana­lý­zy pr­vých 241 DNA re­ha­bi­li­tá­cií, sa skú­ma­li prí­pa­dy, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia, pri­čom sa zis­ti­lo, že fa­loš­né doz­na­nia spre­vá­dza­li ne­ko­rek­tné fo­ren­zné dô­ka­zy (63 %), nes­práv­ne iden­ti­fi­ká­cie zo stra­ny oči­tých sved­kov (29 %) a nep­rav­di­vé vý­po­ve­de in­for­má­to­rov (19 %).K to­mu uvá­dza, že:„fa­loš­né doz­na­nia ov­plyv­ni­li tie­to ďal­šie chy­by,doz­na­nie bo­lo zís­ka­né ako pr­vé... vo vy­šet­ro­va­ní v dvoch tre­ti­nách tých­to prí­pa­dov... vy­tvo­re­ním sil­né­ho oča­ká­va­nia vi­ny, doz­na­nia mô­žu zne­hod­no­tiť per­cep­cie, spo­mien­ky a úsud­ky laic­kých aj exper­tných sved­kov...“.

Zá­ve­rom tej­to čas­ti by som v sú­vis­los­ti s doz­na­nia­mi a de­tail­mi v nich uve­de­ný­mi chce­la pou­ká­zať na prí­pad zná­sil­ne­nia a vraž­dy Ni­ny Glo­ver z ro­ku 1994, kto­rý ma zvlášť za­ujal. K tým­to zlo­či­nom sa po 4. me­sia­coch priz­na­li šty­ria tí­ne­dže­ri: Vin­cent Tha­mes, Terrill Swift, Ha­rold Ri­char­dson a Mi­chael Saun­ders. Doz­na­nia bo­li v roz­po­re s fak­ta­mi, pri­čom tých­to chlap­cov nes­pá­jal so zlo­či­nom žiad­ny fy­zic­ký dô­kaz. DNA tes­ty všet­kých šty­roch vy­lú­či­li ako pá­cha­te­ľov. Je­di­ný­mi dô­kaz­mi pro­ti ob­ža­lo­va­ným bo­li doz­na­nia.  Te­rill Swift uro­bil 22 stra­no­vé doz­na­nie. Po­čas pro­ce­su s ním, sud­ca Sum­mer zhr­nul svo­je sta­no­vis­ko tak­to:„ten­to prí­pad je re­la­tív­ne jed­no­du­chý. Je to ce­lé o doz­na­ní...Neexis­tu­je žiad­ny fy­zic­ký dô­kaz, kto­rý spá­ja ob­ža­lo­va­né­ho s prí­pa­dom. Neexis­tu­je ani žiad­ne iné sve­dec­tvo, kto­ré by ho spo­ji­lo s prí­pa­dom. Je tu doz­na­nie. To čo má­me je 22 strán de­tai­lov, tak­že ja buď uve­rím to­mu, že ob­ža­lo­va­né­mu bo­lo po­ve­da­né, čo má po­ve­dať, ale­bo to­mu, že to po­ve­dal, pre­to­že tam bol a vie a ve­del čo po­ve­dať a po­ve­dal... čo sa sta­lo... Má­me 22 stra­no­vé doz­na­nie a mne to sta­čí.". Sud­ca Sum­mer v ro­ku 1998 od­sú­dil Swif­ta, Ri­char­dso­na aj Saun­der­sa. Tha­mes, po tom ako vi­del roz­sud­ky svo­jich spolu­ob­ža­lo­va­ných, uro­bil do­ho­du o vi­ne a tres­te, vý­me­nou za 30 roč­ný trest. V ro­ku 2011 po­lí­cia zis­ti­la zho­du DNA s Joh­nnym Doug­la­som, sé­rio­vým pá­cha­te­ľom, kto­ré­ho pri­tom po­lí­cia vy­po­čú­va­la už v ro­ku 1994, pre­to­že po jej prí­cho­de sa na­chá­dzal v blíz­kos­ti mies­ta či­nu. Doug­las však zom­rel už v ro­ku 2008. V ro­ku 2012 bo­li všet­ci šty­ria re­ha­bi­li­to­va­ní. Te­da aj na prík­la­de tej­to kau­zy mô­že­me vi­dieť, ako ľah­ko mož­no od­sú­diť ne­vin­ných ľu­dí len na zá­kla­de doz­na­ní, kto­ré ho­ci bo­li de­tail­né, uká­za­li sa byť fa­loš­ný­mi.

Návr­hy na re­for­my(s. 26 - 30)

Od­ha­le­né prí­pa­dy jus­tič­ných omy­lov, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia, ako aj vý­sku­my vý­slu­cho­vých me­tód a doz­na­ní, na­bá­da­jú k oboz­ret­nos­ti v sú­vis­los­ti s doz­na­nia­mi a k pri­ja­tiu re­fo­riem. Auto­ri člán­ku pre­to v tej­to sú­vis­los­ti od­po­rú­ča­jú re­for­my v nas­le­dov­ných ob­las­tiach:

-          Elek­tro­nic­ké nah­rá­va­nie ce­lých vý­slu­chov (te­da nie­len doz­na­ní)- v prí­pa­doch ťaž­kých zlo­či­nov, s tým, že ka­me­ra bu­de za­os­tre­ná aj na vy­šet­ro­va­te­ľa, aj na po­doz­ri­vé­ho. Auto­ri to sil­ne od­po­rú­ča­jú, pri­čom uvá­dza­jú, že nah­rá­va­nie ce­lé­ho vý­slu­chu mô­že od­ra­diť vy­šet­ro­va­te­ľov od pou­ží­va­nia do­nu­co­va­cích tak­tík, a zá­ro­veň, že ta­ké­to nah­rá­va­nie pos­kyt­ne sud­com a po­ro­tám ob­jek­tív­ne a pres­né nah­ra­nie pro­ce­su, kto­rý vie­dol k doz­na­niu (s. 26).

-          Re­for­my vý­slu­cho­vých prak­tík- pou­ka­zu­je sa tu na to, že vzhľa­dom k to­mu, že prob­le­ma­tic­ká Reid tech­ni­ka a os­tat­né tech­ni­ky sú kon­fron­tač­né a zvy­šu­jú ri­zi­ko u ne­vin­ných osôb, je na mies­te úva­ha o zre­du­ko­va­ní ma­ni­pu­la­tív­nych tech­ník (s. 27).

Na s. 28 auto­ri upo­zor­ňu­jú na to, že dl­há izo­lá­cia po­doz­ri­vej oso­by vy­tvá­ra for­mu dep­ri­vá­cie, kto­rá pod­ne­cu­je únik zo stre­so­vej si­tuácie. Dl­hý čas strá­ve­ný vo väz­be mô­že byť spre­vá­dza­ný úna­vou, po­cit­mi bez­moc­nos­ti a zú­fal­stvom, ne­dos­tat­kom spán­ku, jed­la, či os­tat­ných bio­lo­gic­kých po­trieb.Pre­to sa tu pí­še o pot­re­be sta­no­ve­nia ča­so­vých li­mi­tov, ale­bo pri­naj­men­šom o pot­re­be vy­tvo­re­nia smer­níc v sú­vis­los­ti s de­ten­ciou a vý­sluch­mi, rov­na­ko ako o návr­hoch na pe­rio­dic­ké pres­táv­ky­na od­po­či­nok a jed­lo v rám­ci vý­slu­chov.

Pre­zen­tá­cia fa­loš­ných dô­ka­zov- ide o vý­slu­cho­vú tak­ti­ku, kto­rá spo­čí­va v pre­zen­to­va­ní fa­loš­né­ho dô­ka­zu, te­da v kla­ma­ní po­doz­ri­vé­ho. Fa­loš­né dô­ka­zy vy­sta­vu­jú ne­vin­ných ri­zi­ku fa­loš­ných doz­na­ní. Naj­sil­nej­šou od­po­ve­ďou na to,by bol jas­ný zá­kaz pou­ži­tia tej­to tech­ni­ky. Auto­ri tu tiež ho­vo­ria o mož­nom kom­pro­mi­se me­dzi úpl­ným zá­ka­zom a ne­čin­nos­ťou, a pre­to na­lie­ha­jú na po­li­caj­tov,pro­ku­rá­to­rov a sú­dy, aby zvý­ši­li cit­li­vosť na ri­zi­ká, kto­ré fa­loš­né dô­ka­zy pred­sta­vu­jú pre ne­vin­ných po­doz­ri­vých-(s. 29).

Tech­ni­ky mi­ni­ma­li­zá­cie- pros­tred­níc­tvom nich sa ko­mu­ni­ku­jú sľu­by niž­šie­ho tres­tu, kto­ré ve­dú ne­vin­né­ho k to­mu, aby sa doz­nal. Na zá­kla­de preu­ká­za­ných ri­zík, kto­ré tie­to tech­ni­ky pred­sta­vu­jú pre ne­vin­ných po­doz­ri­vých,auto­ri navr­hu­jú, aby sa tie­to tech­ni­ky skú­ma­li a bo­li re­gu­lo­va­né (s. 30).

-          Ochra­na zra­ni­teľ­ných po­doz­ri­vých-tú­to sku­pi­nu po­doz­ri­vých, t. j. mla­dis­tvých, ľu­dí s kog­ni­tív­ny­mi po­ru­cha­mi, ale­bo s psy­chic­ký­mi po­ru­cha­mi,je pot­reb­né vo vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti chrá­niť, na­koľ­ko sú zvlášť ná­chyl­ní k fa­loš­ným doz­na­niam. Auto­ri tu uvá­dza­jú, že jed­nou z ciest ako ochrá­niť tie­to zra­ni­teľ­né sku­pi­ny, je po­vin­ná prí­tom­nosť ad­vo­ká­ta. Pri mla­dis­tvých je žia­du­ca prí­tom­nosť ro­di­ča, ale­bo opat­rov­ní­ka, pri­čom sa tu ak­cen­tu­je, že zvlášť ľu­dia mlad­ší ako 16 ro­kov by ma­li mať ad­vo­ká­ta. Pra­cov­ní­ci, kto­rí ro­bia vý­slu­chy, by ma­li byť špe­ciál­ne tré­no­va­ní - aj v ob­las­ti  li­mi­tov roz­poz­na­nia lži,  či v ob­las­ti fa­loš­ných doz­na­ní(s. 30).

Cel­kom na zá­ver by som chce­la upo­zor­niť na člá­nok z ro­ku 2016, kto­rý má ná­zov For 50 years, you’ve had “the­right to re­main­si­lent“. Ame­ric­kí auto­ri Sa­muel Gross a Mau­ri­ce Pos­sley sa tu ve­nu­jú prob­le­ma­ti­ke fa­loš­ných doz­na­ní,upo­zor­ňu­júc pri­tom aj na zlo­ži­tú si­tuáciu, v kto­rej sa ocit­nú ľu­dia, kto­rí sa fa­loš­ne doz­na­li: „má­lo od­sú­de­ní, kto­ré sú za­lo­že­né na fa­loš­ných doz­na­niach, je očis­te­ných re­ha­bi­li­tá­ciou.To­to pla­tí pre všet­ky nes­pra­vod­li­vé od­sú­de­nia, ale špe­ciál­ne pre tie, kto­ré sú za­lo­že­né na doz­na­niach. Je veľ­mi ťaž­ké pres­ved­čiť ľu­dí, že ob­ža­lo­va­ný kto­rý sa doz­nal, je ne­vin­ný...V niek­to­rých prí­pa­doch do­kon­ca ne­po­mô­že ani DNA dô­kaz, kto­rý vy­lú­čil vi­nu. V ok­tób­ri  1992, po 4. den­nom vy­si­lu­jú­com vý­slu­chu, sa 19 roč­ný Juan Ri­ve­ra fa­loš­ne doz­nal k zná­sil­ne­niu a vraž­de 11 roč­né­ho di­ev­ča­ťa... V sku­toč­nos­ti sa doz­nal dva krát. Je­ho pr­vé doz­na­nie ob­sa­ho­va­lo ta­ké fak­tic­ké chy­by, že ho de­tek­tí­vi pri­nú­ti­li uro­biť to zno­va, aby sa “ob­jas­ni­li“ roz­po­ry, a to aj na­priek to­mu, že Ri­ve­ra sa jas­ne psy­chic­ky zrú­til.Ri­ve­ra bol od­sú­de­ný za vraž­du v ro­ku 1993, a  v ro­ku 1996 opäť... V ro­ku 2005 DNA tes­ty do­ká­za­li, že zdro­jom sper­mií zís­ka­ných z te­la obe­te, bol iný muž. Ri­ve­rov roz­su­dok bol zru­še­ný, ale pro­ku­ra­tú­ra ho opäť pri­vied­la pred súd a v ro­ku 2009, na­priek DNA dô­ka­zu, bol Ri­ve­ra od­sú­de­ný 3. krát. Na­ko­niec, v ro­ku 2011 od­vo­la­cí súd... za­mie­tol ob­vi­ne­nia. Juan Ri­ve­ra led­va zví­ťa­zil nad svo­jim fa­loš­ným doz­na­ním, a to do­kon­ca s jas­ným DNA dô­ka­zom ne­vi­ny. Bez ne­ho by bol dod­nes vo vä­ze­ní – spo­lu s os­tat­ný­mi ne­vin­ný­mi..., kto­rí sa doz­na­li, ale ne­ma­li DNA tes­ty, kto­ré by ich za­chrá­ni­li.“.

 

 

Za­ují­ma­vé od­bor­né člán­ky tý­ka­jú­ce sa prob­le­ma­ti­ky fa­loš­ných doz­na­ní, kto­ré sú tiež dos­tup­né on­li­ne:

 

DRI­ZIN, S. A. – LEO, R. A.: TheP­rob­le­mof­Fal­se­Con­fes­sions in the­Post-DNAWorld.Nor­thCa­ro­li­na­LawRe­view. 2004. Člá­nok je dos­tup­ný tu.

 

GARRETT, B. L.: The­Sub­stan­ceof­Fal­se­Con­fes­sions.Stan­ford:Le­lan­dStan­ford Ju­nior Uni­ver­si­ty. 2010. Dos­tup­né tu.

 

KAS­SIN, S. M.: On theP­sy­cho­lo­gyof­Con­fes­sion­sDoe­sIn­no­cen­ce­Pu­tIn­no­cen­tsat Risk?William­sColle­ge. Ame­ri­can­psy­cho­lo­gist. 2005. Člá­nok je dos­tup­ný tu.

 

KAS­SIN, S. M.: The­So­cialPsy­cho­lo­gyof­Fal­se­Con­fes­sions.Joh­nJay­Colle­geof­Cri­mi­nal­Jus­ti­ce. So­cia­lIs­sues and Po­li­cy­Re­view, Vol. 9, No. 1, 2015, pp. 25-51. 2015. Dos­tup­né tu.

 

KAS­SIN, S. M.: Why­Con­fes­sionsTrum­pIn­no­cen­ce. New York: Joh­nJay­Colle­geof­Cri­mi­nal­Jus­ti­ce, Ci­ty Uni­ver­si­tyof New York. 2012. Dos­tup­nétu.

 

LOF­TUS, E. F.: Crea­tin­gFal­se­Me­mo­ries. Was­hin­gton: Uni­ver­si­tyof Was­hin­gton. Scien­ti­fi­cA­me­ri­can, Sep­tem­ber 1997, Vol. 277  #3, pa­ges 70-75.Dos­tup­né tu.

 

MEIS­SNER, CH. A. et al.: Inter­view and inter­ro­ga­tion­met­hods and thei­ref­fects on true and fal­se­con­fes­sions. The­Cam­pbellColla­bo­ra­tion. 2012. Dos­tup­né tu.

 

PE­RILLO, J. T. - KAS­SIN, S. M.: In­si­deIn­terro­ga­tion: The­Lie, TheB­luff, and Fal­se­Con­fes­sions. New York: De­par­tment of­Psy­cho­lo­gy, Joh­nJay­Colle­geof­Cri­mi­nal­Jus­ti­ce. 2010. Člá­nok je dos­tup­ný tu.

Za­ují­ma­vé vi­deá ve­nu­jú­ce sa prob­le­ma­ti­ke fa­loš­ných doz­na­ní:

Saul­Kas­sin, ame­ric­ký pro­fe­sor psy­cho­ló­gie z Joh­nJay­Colle­geof­Cri­mi­nal­Jus­ti­ce, sa ve­nu­je prob­le­ma­ti­ke fa­loš­ných doz­na­ní aj v tom­to vi­deu a aj vovi­deu s náz­vom TheIm­pac­tof­Hu­man­Fac­tors on Cri­mi­na­lIn­ves­ti­ga­tions. Fal­se­Con­fes­sions.

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia