Výpovede svedkov a paralelne vedené trestné stíhania - uznesenie Krajského súdu v Bratislave v mediálne známom prípade

Publikované: 17. 05. 2022, čítané: 1577 krát
 

 

Úvod­ná poz­nám­ka

Niž­šie v texte je uve­de­né kom­plet­né ano­ny­mi­zo­va­né zne­nie uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, kto­rým doš­lo k nev­za­tiu dvoch ob­vi­ne­ných do väz­by v me­diál­ne zná­mom prí­pa­de. Vzhľa­dom k to­mu, že časť me­diál­ne­ho pries­to­ru ako aj or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či ich na­dria­de­ných ci­to­va­la z uve­de­né­ho uz­ne­se­nia po­mer­ne se­lek­tív­ne a úče­lo­vo a nie vždy správ­ne, je vhod­ným, aby sa ve­rej­nosť moh­la oboz­ná­miť s ce­lým je­ho zne­ním.

Od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du má dve čas­ti. Pr­vá časť sa za­obe­rá sťaž­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra vo­či uz­ne­se­niu ok­res­né­ho sú­du o nev­za­tí ob­vi­ne­ných do väz­by, pri­čom sa tý­ka naj­mä prob­le­ma­ti­ky (ne)mož­nos­ti ve­de­nia pa­ra­lel­ných tres­tných ko­na­ní oh­ľad­ne hod­no­te­nia tých is­tých sve­dec­kých vý­po­ve­dí (pô­vod­né ko­na­nie, v kto­rom sve­dec­ké vý­po­ve­de od­zne­li a sú­bež­né tres­tné ko­na­nie, v kto­rom sú pre­ve­ro­va­né ako lži­vé) a dru­há časť od­ôvod­ne­nia sa za­obe­rá vy­spo­ria­da­ním sa s ná­miet­kou za­uja­tos­ti, kto­rú po­dal je­den z ob­vi­ne­ných (dru­hý ob­vi­ne­ný po­da­nú ná­miet­ku zob­ral späť eš­te po­čas ko­na­nia ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia) vo­či dvom sud­com roz­ho­du­jú­cim vo ve­ci s tým, že tu iš­lo naj­mä o vý­klad us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ty za bod­ko­čiar­kou.

Pred­met­né uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du mož­no za­uj­me aj z to­ho dô­vo­du, že po je­ho vy­ho­to­ve­ní a nás­led­nom vrá­te­ní spi­su ok­res­né­mu sú­du nas­le­do­va­lo, jem­ne po­ve­da­né, po­div­né ko­na­nie po­lí­cie vo­či sud­com ok­res­né­ho sú­du tý­ka­jú­ce sa naj­skôr opa­ko­va­né­ho vy­uži­tia in­šti­tú­tu po­vin­nos­ti na vy­da­nie ve­ci (spi­su) a nás­led­ne aj vy­da­nia prí­ka­zu na pre­hliad­ku ce­lé­ho (!!!) sú­du. To­mu­to neu­ve­ri­teľ­né­mu ko­na­niu po­lí­cie bo­la ve­no­va­ná po­zor­nosť tu:

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a1088-po­div­ne-prak­ti­ky-po­li­cie-ale­bo-mo­ze-sud­ca-vy­dat-spis-po­li­cii-pod­la-89a-ods-1-tr-por

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a1091-es­te-k-ne­za­kon­ne­mu-pos­tu­pu-po­li­cie-na-su­de-ale­bo-mo­ze-vy­dat-spis-po­li­cii-sud­ca-kto­ry-nie-je-za­kon­nym-sud­com

 

1Tpo/1004/2022

U z n e s e n i e

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Šam­ka a sud­cov JUDr. Já­na Go­lia­na, PhD. a Mgr. Mar­ce­ly Ko­so­vej v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu A. B. B. a spol. stí­ha­né­ho pre zlo­čin kri­vé­ho ob­vi­ne­nia pod­ľa § 345 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a iné, o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. Tp/10/2022 zo dňa 05.04.2022, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 12.ap­rí­la 2022 tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa § 193 ods.1 písm. c) Tr.  por.  sa sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra  Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry  Bra­tis­la­va z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III pod sp. zn. Tp/10/2022 zo dňa 05.04.2022 roz­hod­la tak, že pod­ľa § 72 ods. 3 Tr. por. ne­vy­ho­ve­la návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­ných A. C. D. a A. B. B. do väz­by s tým, že ob­vi­ne­ných pre­pus­ti­la zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní sťaž­nosť pro­ku­rá­tor kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry, kto­rú od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním tak, že s roz­hod­nu­tím sú­du sa nes­to­tož­ňu­je. Úva­hy sú­du oh­ľad­ne tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin pod­ľa § 345 a § 346 Tr. zák., ako aj oh­ľad­ne vy­ko­na­ných dô­ka­zov po­va­žu­je za nes­práv­ne. Ne­po­va­žu­je za opod­stat­ne­né tvr­de­nie uve­de­né v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, že ne­bo­la spl­ne­ná zá­klad­ná ma­te­riál­na pod­mien­ka väz­by. V pred­met­nej ve­ci bo­li za­bez­pe­če­né a vy­ko­na­né ce­lé sku­pi­ny dô­ka­zov, z kto­rých mož­no jed­noz­nač­ne via­ce­ré ozna­čiť, vo vzťa­hu k do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti a ich zdro­ju, ako pria­me, kto­ré preu­ka­zu­jú sku­toč­ný stav to­ho o čom ob­vi­ne­ní v rôz­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní vy­po­ve­da­li v inej tres­tnej ve­ci. Zá­ve­ry sú­du o pred­čas­nos­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mož­no jed­noz­nač­ne ozna­čiť ako zá­ve­ry, kto­ré prek­ra­ču­jú zá­kon­nú prá­vo­moc sú­du pos­tu­po­vať v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia a pri roz­ho­do­va­ní strik­tne pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. Pr­vos­tup­ňo­vý súd si v pod­sta­te pris­vo­jil zá­kon­nú prá­vo­moc pro­ku­rá­to­ra roz­ho­do­vať o op­rav­nom pros­tried­ku pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, čo je v príp­rav­nom ko­na­ní nep­rí­pus­tné. Ke­by sa súd za­me­ral na dôs­led­né hod­no­te­nie do­po­siaľ zís­ka­ných dô­ka­zov ne­mo­hol by dos­pieť k iné­mu zá­ve­ru ako k ta­ké­mu, že do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že skut­ky, pre kto­ré bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie sa sta­li, ma­jú zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že tie­to skut­ky spá­cha­li ob­vi­ne­ní, keď­že je zrej­mé, že ob­vi­ne­ní v rôz­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní vy­po­ve­da­li v inej tres­tnej ve­ci, a to či už nep­rav­di­vo ale­bo vý­raz­ne ne­vie­ro­hod­ne. Pro­ku­rá­tor sa nes­to­tož­nil so zá­ve­rom sú­du, že vo ve­ci nie je mož­né viesť sú­bež­ne tres­tné stí­ha­nia, kde jed­no je ve­de­né pre tres­tné či­ny pod­ľa § 345 a § 346 Tr. zák. Ne­mož­no pre­to ani súh­la­siť s tvr­de­ním sú­du o ne­mož­nos­ti ap­li­ko­vať § 7 Tr. por. a že ap­li­ká­cia § 7 Tr. por. pri tých­to tres­tných či­noch je mož­ná iba pri jed­noz­nač­nom a nes­po­chyb­ni­teľ­nom ob­jek­tív­nom dô­ka­ze o vy­ko­na­ní ta­kej sve­dec­kej vý­po­ve­de, kto­rá by sa da­la sub­su­mo­vať pod po­doz­re­nie z tres­tných či­nov pod­ľa § 345, § 346 Tr. zák. Pro­ku­rá­tor v tom­to sme­re dá­va do po­zor­nos­ti, že v zmys­le § 7 ods. 1 Tr. por. po­kiaľ ide o po­sú­de­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho, nie sú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd via­za­né prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du, čo už sa­mé oso­be vy­lu­ču­je ce­lú ar­gu­men­tá­ciu pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du. Zo sa­mot­ných skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov kri­vé­ho ob­vi­ne­nia a aj kri­vej vý­po­ve­de, pod­ľa kto­rých je tres­tné, keď niek­to lži­vo ob­vi­ní iné­ho v úmys­le pri­vo­diť je­ho tres­tné stí­ha­nie ale­bo kto ako sve­dok v tres­tnom ko­na­ní uve­die nep­rav­du o okol­nos­ti, kto­rá má pod­stat­ný vý­znam pre roz­hod­nu­tie expli­cit­ne vy­plý­va, že tres­tná vec, v kto­rej tak­to ko­na­jú ob­vi­ne­ní ne­mu­sí byť prá­vop­lat­ne skon­če­ná. To­mu­to fak­tu nas­ved­ču­jú aj sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú­ce jed­nak z us­ta­no­ve­nia § 197 Tr. por. a te­da ak ne­bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie ta­kú­to vec ne­mož­no od­ov­zdať prís­luš­né­mu or­gá­nu na pre­jed­na­nie pries­tup­ku a ani od­lo­žiť a ani od­miet­nuť. Ďalej z us­ta­no­ve­ní § 228 Tr. por. a aj § 215 Tr. por. vy­plý­va, že tres­tnú vec po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né ani pre­ru­šiť ani za­sta­viť až do prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia tres­tnej ve­ci, v kto­rej ob­vi­ne­ní uvá­dza­li nep­rav­dy. Tak­tiež to­mu­to fak­tu nas­ved­ču­je sku­toč­nosť, že ak v kon­krét­nej ve­ci bo­li vy­ko­na­né dô­ka­zy, z kto­rých je mož­né ak­tuál­ne vy­vo­diť skut­ko­vý a práv­ny zá­ver na roz­hod­nu­tie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, je v ta­kej­to tres­tnej ve­ci ne­vyh­nut­né pris­tú­piť k vy­da­niu roz­hod­nu­tia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Tak is­to ten­to fakt pod­po­ru­je aj to, že ak by doš­lo k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia oso­be pre tres­tné či­ny, ne­bo­lo by mož­né pro­ces­ne pos­tu­po­vať ani v ta­kom­to prí­pa­de pod­ľa § 228 Tr. por. a do­siah­nuť tak as­poň to, že do­ba po kto­rú bo­lo pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie sa ne­bu­de za­po­čí­ta­vať do preml­ča­cej do­by. Na­vy­še, je pot­reb­né uviesť, že tres­tné ko­na­nie v kto­rom ako sved­ko­via vy­po­ve­da­li ob­vi­ne­ní nik­dy ne­bu­de skon­če­né, keď­že to­to ce­lé ko­na­nie bo­lo zru­še­né vy­da­ním roz­hod­nu­tia Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR to dňa 31.08.2021 a te­da ozná­me­nie ako aj vý­po­ve­de sú pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né a už nik­dy ne­bu­dú pred­me­tom hod­no­te­nia dô­ka­zov or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du. Na zá­ver pro­ku­rá­tor kon­šta­tu­je, že oba­ja ob­vi­ne­ní svo­ji­mi, aj keď roz­sia­hly­mi vý­po­ve­ďa­mi a ob­ha­job­ný­mi tvr­de­nia­mi, ni­ja­ko nes­po­chyb­ni­li re­le­van­tnú ar­gu­men­tá­ciu pro­ku­rá­to­ra vo vzťa­hu k ich ko­na­niu a ďal­ším kon­krét­nym sku­toč­nos­tiam, z kto­rých vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že pri po­ne­cha­ní na slo­bo­de uj­dú ale­bo sa bu­dú skrý­vať, aby sa tak vy­hli tres­tné­mu stí­ha­niu, bu­dú pô­so­biť na sved­kov, ale aj vzá­jom­ne na se­ba ako na spolu­ob­vi­ne­ných a tak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie a bu­dú pok­ra­čo­vať v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti. Z vý­po­ve­dí ob­vi­ne­ných osôb ne­vyp­ly­nu­lo nič, čo by pod­stat­ným spô­so­bom spo­chyb­ni­lo navr­ho­va­né dô­vo­dy väz­by. V tom­to sme­re pou­ka­zu­je pro­ku­rá­tor aj na sku­toč­nosť, že oba­ja ob­vi­ne­ní ma­jú sklo­ny k pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti, na­koľ­ko vo­či ob­vi­ne­né­mu A. C. D. je ve­de­ných nie­koľ­ko tres­tných stí­ha­ní a to aj za obzvlášť zá­važ­nú tres­tnú čin­nosť a A. B. B. bol od­sú­de­ný roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du sp. zn. 7T/3/2021. Vzhľa­dom na uve­de­né, pro­ku­rá­tor navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a roz­ho­dol o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by, a to z dô­vo­dov uve­de­ných v návr­hu pro­ku­rá­to­ra zo dňa 04.04.2022.

Kraj­ský súd vy­ko­nal na­ria­de­né ve­rej­né za­sad­nu­tie s vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti pod­ľa § 298 Tr. por. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 249 ods. 3 Tr. por., a to z dô­vo­du ochra­ny sku­toč­nos­tí uta­jo­va­ných oso­bit­ným zá­ko­nom, pri­čom roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du bo­lo nás­led­ne vy­hlá­se­né ve­rej­ne.

Vo vzťa­hu k pred­me­tu ko­na­nia pro­ku­rá­tor kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry uvie­dol, že pou­ka­zu­je na dô­vo­dy po­da­nej sťaž­nos­ti a navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a vzal ob­vi­ne­ných do väz­by v zmys­le návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by.

Ob­haj­ca JUDr. Zol­tán Per­hács uvie­dol, že dopl­ne­nie sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pos­trá­da aké­koľ­vek kon­krét­nos­ti vo vzťa­hu k ar­gu­men­tá­ciám a k sa­mot­nej roz­sia­hlej vý­po­ve­di je­ho klien­ta, nie je tam o tom žiad­na zmien­ka. Pri tak zá­važ­nom zá­sa­hu do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd akým je za­dr­ža­nie ob­vi­ne­né­ho ale­bo ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy je ne­po­cho­pi­teľ­né, že pro­ku­rá­tor vô­bec ne­rea­gu­je na roz­siah­lu ob­ha­job­nú ar­gu­men­tá­ciu je­ho klien­ta. Pro­ku­rá­tor  vy­tý­ka kon­krét­ne na stra­ne 7 sťaž­nos­ti, že pr­vos­tup­ňo­vý súd ne­po­su­dzo­val ma­te­riál­ne dô­vo­dy väz­by z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por., ale z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 206 ods. 1 Tr. por. Pod­ľa ne­ho je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­né a práv­ne neudr­ža­teľ­né to­to tvr­de­nie pro­ku­ra­tú­ry, pre­to­že ak súd má skú­mať dô­vod­nosť väz­by tak prá­ve z ne­ja­ké­ho iné­ho us­ta­no­ve­nia ne­mô­že vy­chá­dzať ako z us­ta­no­ve­nia § 206 ods. 1 Tr. por.  Ale prá­ve nao­pak a s v sú­vis­los­ti s vzne­se­ním ob­vi­ne­nia tre­ba skú­mať ce­lé us­ta­no­ve­nie § 206 naj­mä od­sek 3 Tr. por. Tu z lo­gi­ky ve­ci vy­plý­va, že ne­pos­ta­ču­je skú­mať § 71 ods. 1 Tr. por. a ne­mož­no ho skú­mať izo­lo­va­ne bez ďal­ších us­ta­no­ve­ní. Ale ani to nes­ta­čí, mu­sí sa vy­chá­dzať zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré vy­plý­va­jú z § 2 Tr. por. Pro­ku­rá­tor vy­tý­ka sud­ky­ni príp­rav­né­ho ko­na­nia, že si pris­vo­ji­la zá­kon­nú prá­vo­moc pro­ku­rá­to­ra roz­ho­do­vať o op­rav­nom pros­tried­ku pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a ani s tým­to ná­zo­rom ob­ha­jo­ba ne­mô­že súh­la­siť, pre­to­že sud­ky­ňa ne­roz­ho­do­va­la o op­rav­nom pros­tried­ku, ona sa len vy­jad­ri­la k dô­vod­nos­ti resp. ne­dô­vod­nos­ti vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Ob­ha­jo­ba ve­rí, že neuš­lo po­zor­nos­ti kraj­ské­ho sú­du, keď pro­ku­rá­tor pria­mo v sťaž­nos­ti udá­va, že sa do­po­siaľ neo­boz­ná­mil so sťaž­nos­tný­mi ná­miet­ka­mi ob­vi­ne­ných, tak ako sa vô­bec oboz­ná­mil s vý­po­ve­ďou je­ho klien­ta, keď pria­mo v zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho uvá­dza, že je­ho vý­po­veď res­pek­tí­ve svo­ju vý­po­veď po­va­žu­je aj ako sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu pro­ti vzne­se­niu ob­vi­ne­nia. Ako mo­hol pro­ku­rá­tor po­su­dzo­vať dô­vod­nosť exis­ten­cie vä­zob­ných dô­vo­dov keď sa reál­ne vô­bec ne­vys­po­ria­dal s dô­vod­nos­ťou vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Navr­hol, aby sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra bo­la za­miet­nu­tá a aby kraj­ský súd potvr­dil roz­hod­nu­tie sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie.

Ob­haj­ca JUDr. Pe­ter Ku­bi­na uvie­dol, že sa v pl­nom roz­sa­hu od­vo­lá­va na do­ru­če­né pí­som­né sta­no­vis­ko k sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra, sto­tož­ňu­je sa aj s ar­gu­men­tá­ciou pred­ne­se­nou ko­le­gom JUDr. Per­hác­som, keď­že sa všet­ko vzťa­hu­je aj na je­ho klien­ta. Navr­hol sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra v ce­lom roz­sa­hu za­miet­nuť ako ne­dô­vod­nú pod­ľa § 193 ods. 1 psím. c) Tr. por. a to tak vo vzťa­hu k vý­ro­ku ako aj vo vzťa­hu k od­ôvod­ne­niu ňou na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie zo dňa 05.04.2022.

Ob­vi­ne­ný A. C. D. uvie­dol, že si do­vo­ľu­je vy­slo­viť ná­zor, že je to vy­konštruo­va­ný pro­ces OČTK a tiež aj SIS v rám­ci ob­ha­jo­by E..  Ve­ľa sa tu ho­vo­rí za pos­led­né dva ro­ky o práv­nom štá­te, kde sa on roz­ho­dol po svo­jom za­dr­ža­ní spolu­pra­co­vať a priz­nať sa ku svo­jim skut­kom a zá­ro­veň roz­kryť via­ce­ro zlo­či­nec­kých sku­pín pá­cha­jú­cich zá­važ­nú tres­tnú čin­nosť. Či dô­kaz­ná si­tuácia v je­ho vý­po­ve­di je spô­so­bi­lá k od­sú­de­niu aké­ho­koľ­vek ob­vi­ne­né­ho po­doz­ri­vé­ho ale­bo pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu to už nie je na ňom, ale na je­di­nom or­gá­ne v tej­to re­pub­li­ke, kto­rým je súd. Vo vzťa­hu k to­mu, čo po­ve­dal ne­mu­sí v niek­to­rých prí­pa­doch dô­kaz­ná si­tuácia pos­ta­čo­vať na od­sú­de­nie ko­ho­koľ­vek, v niek­to­rých prí­pa­doch ani na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia,  ale to nez­na­me­ná, že kla­me, res­pek­tí­ve úmy­sel­ne uvá­dza sku­toč­nos­ti, kto­ré sa nes­ta­li. Je­ho prav­dov­rav­nosť do­te­raz potvr­di­lo 15 súd­nych roz­hod­nu­tí, kde väč­ši­na z nich je už prá­vop­lat­ná. Je­ho otáz­ka na zá­ver znie: Čo te­da štát v sú­vis­los­ti s je­ho oso­bou chce, res­pek­tí­ve za­mýš­ľa?

Ob­vi­ne­ný A. B. B. uvie­dol, že čo sa tý­ka ob­vi­ne­nia, kto­ré mu bo­lo vzne­se­né, tak k to­mu sa vy­jad­ru­je tak, že sa cí­ti v pl­nom roz­sa­hu ne­vin­ný, ne­do­pus­til sa žiad­ne­ho skut­ku, kto­ré sú mu klad­né za vi­nu, pri­čom sa pl­ne pridr­žia­va vý­kla­du svoj­ho práv­ne­ho zá­stup­cu JUDr. Ku­bi­nu.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť ako aj ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­ná.

Pod­ľa § 193  ods. 1 písm. c/ Tr. por. na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť ak nie je dô­vod­ná

Sťaž­nost­ný súd z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že A. B. B. bo­lo uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa sp. zn. ORP – 91/1 – VYS – B3 – 2022 zo dňa 01.04.2022 vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre pok­ra­čo­va­cí zlo­čin kri­vé­ho ob­vi­ne­nia pod­ľa § 345 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pok­ra­čo­va­cím zlo­či­nom kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pri­čom tým is­tým uz­ne­se­ním bo­lo zá­ro­veň vzne­se­né ob­vi­ne­nie aj A. C. D. pre pok­ra­čo­va­cí zlo­čin kri­vé­ho ob­vi­ne­nia pod­ľa § 345 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pok­ra­čo­va­cím zlo­či­nom kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a to na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia.

Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ďa­lej vy­plý­va, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia A. B. B. a A. C. D. sú­vi­sí s ich vý­po­ve­ďa­mi v inom tres­tnom ko­na­ní a to ko­na­ní, kto­ré je ve­de­né pro­ti ob­vi­ne­ným F. G. E. a A. H. I. pre zlo­čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák., zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a iné. a je vy­sta­va­né na tom, že ob­vi­ne­ní A. B. B. a A. C. D. vy­po­ve­da­li v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov v tom­to pô­vod­nom ko­na­ní nep­rav­di­vo.

Osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho A. B. B. bo­la ob­me­dze­ná dňa 02.04.2022 o 08.15 h a ob­vi­ne­né­ho A. C. D. dňa 02.04.2022 o 08.20 h. Pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va ne­na­ria­dil pre­pus­te­nie ob­vi­ne­ných na slo­bo­du, ale dňa 04.04.2022 o 08.05 h ob­vi­ne­ných od­ov­zdal sud­ky­ni pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III s návr­hom na ich vza­tie do väz­by z dô­vo­dov § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por.

Sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie vy­po­ču­la obid­voch ob­vi­ne­ných dňa 04.04.2022 s tým, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­hlá­si­la dňa 05.04.2022 o 16.30 h. Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že zá­kon­né pro­ces­né le­ho­ty na roz­ho­do­va­nie o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by bo­li za­cho­va­né.

K sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra:

Kraj­ský súd kon­šta­tu­je, že zá­klad­ným ma­te­riál­nym pred­pok­la­dom roz­hod­nu­tia o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Ten­to zá­ver vy­plý­va z ná­ve­tia us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por., kto­ré uvá­dza, že vziať ob­vi­ne­né­ho do väz­by mož­no iba vte­dy ak do­te­raz zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.

V tom­to sme­re je však nut­né zdô­raz­niť, že pred­pok­la­dom po­su­dzo­va­nia dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia mu­sí byť aj správ­ny pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý pred­chá­dza vzne­se­niu ob­vi­ne­nia.

So sťaž­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra sa mož­no sto­tož­niť v tom, že v prí­pa­de ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de (a to sa tý­ka aj tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia) si or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý tres­tné stí­ha­nie reali­zu­je, po­su­dzu­je sa­mos­tat­ne všet­ky otáz­ky, kto­ré sa v tom­to ko­na­ní vy­skyt­nú, tý­ka­jú sa otáz­ky vi­ny a to v zmys­le § 7 ods. 1 Tr. por. (t. j. ako otáz­ky pred­bež­né). Pod­stat­ným pre správ­ny (zá­kon­ný) pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri ve­de­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de je však aj to, ke­dy sa ta­ké­to tres­tné stí­ha­nie ve­die. Je nut­né si uve­do­miť, že trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de neexis­tu­je sám oso­be (ako nap­rík­lad trest­ný čin vraž­dy, pod­vo­du a po­dob­ne), ale vždy vy­chá­dza z iné­ho ko­na­nia (tres­tné­ho ale­bo ci­vil­né­ho), v kto­rom bo­la vy­ko­na­ná (uro­be­ná) sve­dec­ká vý­po­veď, kto­rá je v nad­vä­zu­jú­com tres­tnom stí­ha­ní ve­de­nom pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de po­su­dzo­va­ná z hľa­dis­ka jej prav­di­vos­ti. Nie je pre­to mož­né ak­cep­to­vať zá­ver, že pô­vod­né ko­na­nie, v kto­rom bo­la vy­ko­na­ná sve­dec­ká vý­po­veď, kto­rá je nás­led­ne ozna­čo­va­ná za lži­vú je pre ve­de­nie tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de bez­výz­nam­né, res­pek­tí­ve, že nič neb­rá­ni to­mu, aby sa je­den a ten is­tý dô­kaz (sve­dec­ká vý­po­veď) hod­no­til izo­lo­va­ne od pô­vod­né­ho ko­na­nia, v kto­rom ten­to dô­kaz (sve­dec­ká vý­po­veď, či oznam o tres­tnej čin­nos­ti) vzni­kol (res­pek­tí­ve v kto­rom „pad­lo“ ob­vi­ne­nie inej oso­by, kto­ré je ozna­čo­va­né za lži­vé).

Prá­ve nad­väz­nosť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, kto­ré­ho skut­ko­vá pod­sta­ta vy­slo­ve­ne od­ka­zu­je na iné ko­na­nie (v kto­rom bo­la tá­to vý­po­veď uro­be­ná) je oso­bi­tos­ťou toh­to tres­tné­ho či­nu, kto­rá ho od­li­šu­je od iných tres­tných či­nov a pre­to je vždy nut­né po­su­dzo­vať tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de v spo­je­ní s pô­vod­ným ko­na­ním, v kto­rom bo­lo tá­to vý­po­veď sved­ka uro­be­ná (v da­nej tres­tnej ve­ci sa ten­to zá­ver tý­ka aj tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, kto­ré ma­lo byť tak­tiež vy­ko­na­né v inom, pô­vod­nom, tres­tnom ko­na­ní). Trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de je te­da úz­ko spä­tý s pô­vod­ným ko­na­ním, bez kto­ré­ho by ne­moh­lo exis­to­vať ani skut­ko­vé vy­me­dzenie toh­to tres­tné­ho či­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a ani po­sú­de­nie to­ho, či prí­pad­né klam­stvo sved­ka vo vý­po­ve­di bo­lo pod­stat­ným pre roz­hod­nu­tie uro­be­né v pô­vod­nom ko­na­ní. Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že mož­né po­doz­re­nie z lži­vos­ti vy­ko­na­nej sve­dec­kej vý­po­ve­de vzni­ká prá­ve v tom­to pô­vod­ne ve­de­nom tres­tnom ko­na­ní a to v proti­kla­de s iný­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, kto­ré mô­žu uka­zo­vať na nep­rav­di­vosť vy­ko­na­nej sve­dec­kej vý­po­ve­de a byť zá­kla­dom pre nás­led­né ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de (kde by bo­lo po­tom sa­mos­tat­ne do­ka­zo­va­né v zmys­le § 7 ods. 1 Tr. por., či sku­toč­ne iš­lo o vý­po­veď lži­vú ale­bo len po­chyb­nú, ne­dô­ve­ry­hod­nú, či roz­por­nú ale­bo nep­reu­ká­za­nú).

Pri tres­tnom či­ne kri­vej vý­po­ve­de (a v da­nom prí­pa­de aj pri tres­tnom či­ne kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, kto­ré bo­lo tak­tiež uro­be­né v inom ko­na­ní) je pre­to nut­né sa za­obe­rať aj tým v akom štá­diu sa na­chá­dza pô­vod­né ko­na­nie, v kto­rom bo­la sve­dec­ká vý­po­veď uro­be­ná, pre­to­že prá­ve z hod­no­te­nia dô­ka­zov vy­ko­na­ných v tom­to pô­vod­nom ko­na­ní by ma­lo vznik­núť po­doz­re­nie z mož­né­ho spá­chania tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Pro­ces­ný pos­tup by pre­to ne­mal byť opač­ný, te­da, že sa bu­de vy­ko­ná­vať pa­ra­lel­ne (nap­rík­lad aj o kaž­dej sve­dec­kej vý­po­ve­di uro­be­nej v pô­vod­nom ko­na­ní) sa­mos­tat­né tres­tné stí­ha­nie pre mož­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a po­tom sa ten­to vý­sle­dok „ozná­mi“ do pô­vod­né­ho ko­na­nia, kde bo­li sve­dec­ké vý­po­ve­de vy­ko­na­né a pô­vod­né ko­na­nie sa nap­rík­lad za­sta­ví, res­pek­tí­ve bu­de roz­hod­nu­té o os­lo­bo­de­ní spod ob­ža­lo­by. Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup nie je mož­né ak­cep­to­vať, na­koľ­ko by tak moh­li vznik­núť kon­ku­ru­jú­ce si tres­tné ko­na­nia ve­de­né o tom is­tom dô­ka­ze, v kto­rých by ten is­tý dô­kaz (sve­dec­ká vý­po­veď) mo­hol byť vy­hod­no­te­ný roz­diel­ne z hľa­dis­ka je­ho prav­di­vos­ti a to do­kon­ca sú­čas­ne, čo by spô­so­bi­lo chaos v tres­tnom ko­na­ní. Na­vy­še, by tak mo­hol vznik­núť ce­lý rad nep­reh­ľad­ných sú­bež­ne ve­de­ných tres­tných stí­ha­ní (nap­rík­lad, ak by sa pre­ve­ro­va­lo šesť sve­dec­kých vý­po­ve­dí uro­be­ných v pô­vod­nom ko­na­ní, moh­la by sa pre­ve­ro­vať kaž­dá z nich v sa­mos­tat­ne ve­de­nom tres­tnom stí­ha­ní a vý­sled­kom by bo­lo sú­bež­né ve­de­nie pô­vod­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a šies­tich sa­mos­tat­ných tres­tných stí­ha­ní a to na­priek to­mu, že fak­tic­ky ide o tie is­té skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré by pri­már­ne ma­li byť do­ka­zo­va­né a hod­no­te­né v jed­nom a to pô­vod­nom ko­na­ní).

Na­priek to­mu, že li­tis­pen­den­cia je in­šti­tút ci­vil­né­ho prá­va, kto­rý nie je vy­slo­ve­ne up­ra­ve­ný v tres­tnom pro­ce­se, vy­chá­dza aj tres­tnop­ráv­na prax pri tres­tnom či­ne kri­vej vý­po­ve­de (vzhľa­dom na je­ho vy­ššie po­pí­sa­né špe­ci­fi­ká; a to sa tý­ka aj tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, kto­ré bo­lo uro­be­né v inom ko­na­ní) lo­gic­ky z to­ho, že o tej is­tej ve­ci (o tom is­tom skut­ku, o tých is­tých skut­ko­vých okol­nos­tiach) by sa ma­lo viesť iba jed­no tres­tné ko­na­nie s tým, že za­ča­tie tres­tné­ho ko­na­nia o kon­krét­nom skut­ku by spra­vid­la ma­lo brá­niť to­mu, aby sa o tom is­tom skut­ku (o tej is­tej ve­ci) vie­dlo sú­čas­ne (pa­ra­lel­ne) tres­tné ko­na­nie aj pred iným or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní. Tou is­tou ve­cou sa pri­tom ro­zu­mie ko­na­nie o tom is­tom skut­ku (ko­na­nie s rov­na­kým pred­me­tom ko­na­nia za­lo­že­nom na tých is­tých skut­ko­vých okol­nos­tiach, v da­nom prí­pa­de tý­ka­jú­cich sa na­sa­de­nia ITP na A. H. I. a je­ho nás­led­né­ho ukon­če­nia) a tých is­tých osôb, pri­čom rov­na­kým ko­na­ním (rov­na­kým pred­me­tom ko­na­nia) je ko­na­nie aj vte­dy, ak ma­jú zhod­né oso­by v rôz­nych ve­ciach roz­diel­ne pro­ces­né pos­ta­ve­nie.

V da­nom prí­pa­de ide tak v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pre ko­rupč­ný trest­ný čin ako aj v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ve­de­nej pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vé­ho ob­vi­ne­nia fak­tic­ky o tie is­té skut­ko­vé okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa to­ho is­té­ho po­doz­re­nia zo spá­chania ko­rup­čné­ho tres­tné­ho či­nu a je bez vý­zna­mu, že v pô­vod­nom ko­na­ní ma­jú pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných F. G. E. a A. H. I., kým for­mál­ne pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­kov ma­jú A. C. D. a A. B. B. (ho­ci ma­te­riál­ne má ísť o pá­cha­te­ľov, na­koľ­ko vy­po­ve­da­jú aj o svo­jej údaj­nej vlas­tnej tres­tnej účas­ti na skut­ko­vom de­ji), pri­čom v dru­hom pa­ra­lel­ne ve­de­nom tres­tnom ko­na­ní pre trest­ný čin kri­vé­ho ob­vi­ne­nia a kri­vej vý­po­ve­de je to nao­pak (t. j. zo sved­kov sa sta­li ob­vi­ne­né oso­by a z ob­vi­ne­ných v pô­vod­nej ve­ci sa sta­li oso­by poš­ko­de­né; pred­met ko­na­nia zos­tá­va rov­na­ký).

Ta­ké­to jed­no pô­vod­ne za­ča­té ko­na­nie mô­že byť nes­kôr nap­rík­lad roz­de­le­né na via­ce­ré sa­mos­tat­né ko­na­nia pros­tred­níc­tvom in­šti­tú­tu vy­lú­če­nia ve­ci (je mož­né vy­lú­čiť na sa­mos­tat­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, či niek­to­rý zo skut­kov), av­šak nie je mož­né jed­no pô­vod­ne ve­de­né tres­tné ko­na­nie roz­de­liť na dve sa­mos­tat­né tres­tné ko­na­nia z dô­vo­du hod­no­te­nia dô­ka­zov, či z dô­vo­du se­pa­rát­ne­ho vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov, kde v pô­vod­nom (pr­vom) ko­na­ní by sa nap­rík­lad pri­már­ne vy­ko­ná­va­li a hod­no­ti­li dô­ka­zy sved­čia­ce pro­ti pô­vod­né­mu ob­vi­ne­né­mu (ob­vi­ne­né­mu za ko­rupč­ný trest­ný čin) a v dru­hom (pa­ra­lel­nom) tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, či kri­vej vý­po­ve­de (kto­ré skut­ko­vo vy­chá­dza zo sve­dec­kých vý­po­ve­dí vy­ko­na­ných v pô­vod­nom ko­na­ní) by sa pri­már­ne vy­ko­ná­va­li dô­ka­zy sved­čia­ce pro­ti dô­vod­nos­ti ob­vi­ne­nia v pô­vod­nej (pr­vej) tres­tnej ve­ci a to pre­ve­ro­va­ním sve­dec­kých vý­po­ve­dí us­ved­ču­jú­cich ob­vi­ne­né­ho v pô­vod­nom (pr­vom) tres­tnom ko­na­ní. Ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de to­tiž ne­mô­že slú­žiť na to, aby sa v ňom fak­tic­ky skry­te sú­bež­ne do­ka­zo­val ten is­tý sku­tok aký sa do­ka­zu­je v pô­vod­nom ko­na­ní, na­koľ­ko bez preu­ká­za­nia to­ho, či sa ten­to sku­tok stal ale­bo sa nes­tal, res­pek­tí­ve ak sa stal, tak kto ho spá­chal, nie je mož­né po­sú­diť ani to, či niek­to­rí zo sved­kov vo svo­jej vý­po­ve­di kla­mal a či bo­lo to­to je­ho klam­stvo pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie v pô­vod­nej ve­ci.

Ta­ký­to vý­klad prá­va má za­ru­čiť, aby dva rôz­ne or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či nás­led­ne sú­dy, ne­dos­pe­li v tej is­tej ve­ci (oh­ľad­ne tých is­tých skut­ko­vých okol­nos­tí) k roz­po­rupl­ným (roz­diel­nym) rie­še­niam. Nap­rík­lad v da­nom prí­pa­de by sa moh­lo stať, že by je­den súd uz­nal ob­vi­ne­ných F. G. E. a A. H. I. za vin­ných zo spá­chania ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti a v dru­hom, pa­ra­lel­ne ve­de­nom prí­pa­de, by iný súd uz­nal za vin­ných ob­vi­ne­ných A. C. D. a A. B. B. za vin­ných zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, pri­čom za nep­rav­du by ozna­čil to, čo súd v inom ko­na­ní us­tá­lil ako skut­ko­vé zis­te­nie dô­ve­ry­hod­né a prav­di­vé, te­da pos­ta­ču­jú­ce pre vý­rok o vi­ne. Exis­to­va­li by tak dve prá­vop­lat­né súd­ne roz­hod­nu­tia, v kto­rých by sa zá­ro­veň tvr­di­lo na stra­ne jed­nej, že sa sku­tok stal a na stra­ne dru­hej, že sa nes­tal. Jed­no z roz­hod­nu­tí sú­du by tak zjav­ne mu­se­lo byť nes­práv­ne. Zrej­me ne­bu­de spo­ru, že ta­ké­to nás­led­ky nie je mož­né pri­pus­tiť a cel­kom ur­či­te ich ani zá­ko­no­dar­ca ne­za­mýš­ľal pri kon­ci­po­va­ní skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, či kri­vé­ho ob­vi­ne­nia. A nas­tať by ta­ká­to si­tuácia moh­la prá­ve z to­ho dô­vo­du, že by sa v tých­to pa­ra­lel­ne ve­de­ných tres­tných ko­na­niach vy­ko­ná­va­lo rôz­ne spek­trum dô­ka­zov, res­pek­tí­ve by sa vy­ko­ná­va­lo rôz­ne pa­ra­lel­né hod­no­te­nie tých is­tých dô­ka­zov, pre­to­že by v nich bo­li vy­tý­če­né rôz­ne vy­šet­ro­va­cie ver­zie a te­da by roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti ne­bo­li po­su­dzo­va­né a hod­no­te­né kom­plexne, tak ako by to­mu ma­lo byť, ak by sa o tých is­tých skut­ko­vých okol­nos­tiach vie­dlo jed­no ko­na­nie.

Ta­ké­to mož­né nás­led­ky nie je pre­to mož­né ak­cep­to­vať a je nut­né tr­vať na tom, aby sa o tých is­tých skut­ko­vých okol­nos­tiach (v da­nom prí­pa­de o tom, či doš­lo ku ko­rup­čnej, či inej tres­tnej čin­nos­ti v sú­vis­los­ti s vy­uží­va­ním, res­pek­tí­ve ukon­če­ním ITP vo­či A. H. I.) vie­dlo pri­már­ne jed­no ko­na­nie a dru­hé ko­na­nie (nap­rík­lad o tres­tnom či­ne kri­vej vý­po­ve­de), aby na to­to pr­vé ko­na­nie až prí­pad­ne (ak to bu­de pri­chá­dzať do úva­hy) nás­led­ne nad­vä­zo­va­lo (te­da nie pa­ra­lel­né ve­de­nie obid­voch tých­to ko­na­ní sú­čas­ne, ale prí­pad­ne až ich pos­tup­né ve­de­nie, tak ako to v ap­li­kač­nej praxi aj bý­va).

Ale­bo po­ve­da­né inak, jed­no tres­tné ko­na­nie ve­de­né pre je­den sku­tok kto­ré­ho sa pod­ľa vy­me­dzenia skut­ku v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ma­li do­pus­tiť šty­ri oso­by (F. G. E., A. B. B., A. C. D. a A. H. I.) s tým, že dva­ja z nich ma­jú v pô­vod­nom tres­tnom ko­na­ní pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho a dva­ja pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka, nie je mož­né roz­de­liť tak, že vý­po­ve­de dvoch ob­vi­ne­ných osôb a im vzne­se­ná tres­tná čin­nosť sa bu­dú pre­ve­ro­vať v tom­to pô­vod­nom tres­tnom ko­na­ní a vý­po­ve­de dvoch sved­kov, kto­rí ma­li byť tak­tiež účas­tní na tej­to tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá sa pre­ve­ru­je (do­ka­zu­je) v pô­vod­nom (pr­vom) tres­tnom ko­na­ní sa bu­dú pre­ve­ro­vať v inom tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, či trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, ho­ci všet­ky vý­po­ve­de spá­ja­jú tie is­té skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré sú pred­me­tom do­ka­zo­va­nia tak v pô­vod­nom ako aj sú­bež­ne ve­de­nom tres­tnom stí­ha­ní.

Nie je mož­né pri­pus­tiť, aby sa v dvoch sa­mos­tat­ných tres­tných ko­na­niach vie­dol sú­bež­ne spor o hod­no­te­nie rov­na­kých dô­ka­zov (v da­nom prí­pa­de sve­dec­kých vý­po­ve­dí A. B. B. a A. C. D.). Ta­ký­to spor má byť pri­már­ne vy­rie­še­ný v pô­vod­nom (pr­vom) tres­tnom ko­na­ní, kde sa ve­die tres­tné ko­na­nie pre ozná­me­ný trest­ný čin (v da­nom prí­pa­de ko­rupč­ný trest­ný čin) a až nás­led­ne, po je­ho vy­rie­še­ní, mož­no prí­pad­ne zva­žo­vať tres­tnop­ráv­ne san­kcie v po­do­be tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, či tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de vo vzťa­hu k sved­kom (ozna­mo­va­te­ľom), ak by sa ich vý­po­ve­de (ozná­me­nia) uká­za­li ako nep­rav­di­vé (a po­tom v nás­led­nom tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, či trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de viesť do­ka­zo­va­nie v tom sme­re, či sku­toč­ne iš­lo o nep­rav­di­vú vý­po­veď, kto­rá by moh­la byť tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­ná ale­bo iš­lo len o vý­po­veď ne­dô­ve­ry­hod­nú, po­chyb­nú, nep­reu­ká­za­nú, nep­res­ved­či­vú, čo by na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti nes­ta­či­lo).

Keď­že te­da ide o je­den sku­tok, kto­ré­ho sa ma­li údaj­ne do­pus­tiť fak­tic­ky všet­ky vy­ššie uve­de­né šty­ri oso­by je po­tom pro­ces­ne nut­né tr­vať na tom, aby sa pri­már­ne prá­ve v tom­to jed­nom (pô­vod­nom) tres­tnom ko­na­ní ob­jas­ňo­va­lo, či doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, ak áno tak aké­ho a kto pri­chá­dza do úva­hy ako je­ho mož­ný pá­cha­teľ. Prá­ve v tom­to jed­nom (pô­vod­nom) tres­tnom ko­na­ní by sa te­da ma­li vy­ko­ná­vať dô­ka­zy sved­čia­ce v pros­pech ako aj nep­ros­pech ob­vi­ne­ných v zmys­le § 2 ods. 10 Tr. por., pre­to­že až ich kom­plexným vy­hod­no­te­ním jed­not­li­vo a vo vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach mož­no zis­tiť, či doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu a kto je je­ho pá­cha­te­ľom, res­pek­tí­ve, či vý­po­veď niek­to­ré­ho z vy­po­ču­tých sved­kov je ne­dô­ve­ry­hod­ná, nep­res­ved­či­vá, prí­pad­ne aj nep­rav­di­vá a v akom sme­re.

Na tom­to zá­ve­re ne­mô­že nič zme­niť ani sku­toč­nosť, na kto­rú pou­ka­zu­je pro­ku­rá­tor v po­da­nej sťaž­nos­ti a to, že tres­tné ko­na­nie ve­de­né v pô­vod­nej ve­ci bo­lo uz­ne­se­ním Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 31.08.2021 zru­še­né, na­koľ­ko to­to roz­hod­nu­tie ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry nez­na­me­ná, že by sa v pô­vod­nej ve­ci už na­ďa­lej ne­vie­dlo tres­tné ko­na­nie. Práv­ne nao­pak, tres­tné ko­na­nie ve­de­né v pô­vod­nej tres­tnej ve­ci stá­le pre­bie­ha a to na tých is­tých skut­ko­vých okol­nos­tiach ako pred roz­hod­nu­tím ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry, kto­ré bo­li za­lo­že­né vý­po­ve­ďa­mi A. B. B. a A. C. D. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov.

Vy­ššie uve­de­né práv­ne zá­ve­ry spô­so­bu­jú aj to, že ak ob­vi­ne­ná oso­ba po­dá na sved­ka, kto­rý ju us­ved­ču­je, tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, či tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, je nut­né ta­ké­to tres­tné ozná­me­nie po­sú­diť pod­ľa je­ho ob­sa­hu (§ 62 ods. 1 Tr. por.) tak, že ide o spô­sob ob­ha­jo­by ob­vi­ne­né­ho, kto­rým je pot­reb­né sa za­obe­rať, av­šak prá­ve a len v tom ko­na­ní, v kto­rom bo­li sve­dec­ké vý­po­ve­de vy­ko­na­né. V tom­to jed­nom a tom is­tom ko­na­ní by sa po­tom ma­li vy­ko­ná­vať dô­ka­zy sved­čia­ce tak v pros­pech ako aj nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho a to vrá­ta­ne pre­ve­ro­va­nia ob­sa­hu tres­tné­ho ozná­me­nia po­da­né­ho na sved­kov a nás­led­ne mu­sí or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­na­né dô­ka­zy riad­ne vy­hod­no­tiť a to aj v tom sme­re, či niek­to­ré z vý­po­ve­dí (či už ob­vi­ne­né­ho ale­bo sved­kov) po­va­žu­je za ne­dô­ve­ry­hod­né, vy­vrá­te­né, pres­ved­či­vé, prav­di­vé ale­bo nep­rav­di­vé. Prí­pad­né reál­ne po­doz­re­nia z mož­nej tres­tnej čin­nos­ti sved­ka z hľa­dis­ka je­ho prav­dov­rav­nos­ti (a to aj keď bo­lo v tom­to sme­re po­da­né tres­tné ozná­me­nie) by sa te­da vždy ma­li pre­ve­ro­vať pri­már­ne v tom tres­tnom ko­na­ní, v kto­rom bo­li uro­be­né (vy­ko­na­né) a až nás­led­ne by na pô­vod­né ko­na­nie ma­lo, či moh­lo nad­vä­zo­vať tres­tné ko­na­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Ta­ké­mu­to pos­tu­pu neb­rá­ni ani in­šti­tút preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, keď trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de je vždy spä­tý s ko­na­ním, v kto­rom bo­la ta­ká­to vý­po­veď vy­ko­na­ná, a pre­to v ta­kom­to špe­ci­fic­kom prí­pa­de mož­no uva­žo­vať nad tým, že preml­ča­cia do­ba spo­čí­va v zmys­le § 87 ods. 2 písm. a) Tr. zák., na­koľ­ko ve­de­niu tres­tné­ho stí­ha­nia brá­ni ko­na­nie ve­de­né v pô­vod­nej tres­tnej ve­ci.

Po­pí­sa­né sku­toč­nos­ti kraj­ský súd po­va­žu­je za tak vý­znam­ne (pod­stat­né), že nep­ri­chá­dza do úva­hy vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by a fak­tic­ky sa ani v sú­čas­nos­ti ne­mô­že kraj­ský súd vy­jad­riť k to­mu, či je vzne­se­né ob­vi­ne­nie A. B. B. a A. C. D. dô­vod­né v tom sme­re, že exis­tu­je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né po­doz­re­nie, že ich sve­dec­ké vý­po­ve­de bo­li nep­rav­di­vé, pre­to­že to pris­lú­cha pri­már­ne or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré ve­dú pô­vod­nú tres­tnú vec v príp­rav­nom ko­na­ní a kto­ré sú via­za­né zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia v zmys­le § 2 ods. 10 a ods. 11 Tr. por., z kto­rých vy­plý­va, že je ich po­vin­nos­ťou s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňo­vať okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu ako aj okol­nos­ti sved­čia­ce v je­ho pros­pech (čo by ma­lo brá­niť se­lek­tív­ne­mu vy­ko­ná­va­niu dô­ka­zov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní) a tie nás­led­ne hod­no­tiť jed­not­li­vo ako aj v ich súhr­ne a to ne­zá­vis­le od to­ho, či ich za­ob­sta­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.

Vzhľa­dom k to­mu, že nie je mož­né do bu­dúc­na vy­lú­čiť, že niek­to­rá zo sve­dec­kých vý­po­ve­dí vy­ko­na­ná v pô­vod­nom ko­na­ní by sa uká­za­la ako lži­vá a zá­ro­veň aj ako pod­stat­ná pre roz­hod­nu­tie v pô­vod­nom ko­na­ní, je mož­né ozna­čiť uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vé­ho ob­vi­ne­nia za za­tiaľ pred­čas­né (do bu­dúc­na te­da nie je mož­né vy­lú­čiť, že niek­to­rá zo sve­dec­kých vý­po­ve­dí vy­ko­na­ná v pô­vod­nom ko­na­ní a to nap­rík­lad aj vý­po­veď A. C. D., vý­po­veď A. B. B., res­pek­tí­ve iné­ho sved­ka bu­de mať pa­ra­met­re lži­vej sve­dec­kej vý­po­ve­de a bu­de pri­chá­dzať do úva­hy tres­tné stí­ha­nie sved­ka za kri­vú vý­po­veď).

Vzhľa­dom k to­mu, že sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a ani sťaž­nost­ný súd nie je v ko­na­ní o roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by na­dria­de­ným or­gá­nom pro­ku­rá­to­ro­vi a ani ne­má žiad­ne kom­pe­ten­cie k to­mu, aby ako­koľ­vek us­mer­ňo­val (po­ky­no­val), či inak up­ra­vo­val pos­tup pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní (a to tak v pô­vod­nom ko­na­ní ako aj v ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de), mô­že sa v tom­to vä­zob­nom ko­na­ní ob­me­dziť iba na ne­ga­tív­ne roz­hod­nu­tie o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by, ak sa nes­to­tož­ní s pro­ces­ným pos­tu­pom, kto­rý vie­dol k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia. Vzhľa­dom na uve­de­né pre­to už sťaž­nost­ný súd nes­kú­mal ďa­lej či sú ale­bo nie sú napl­ne­né vä­zob­né dô­vo­dy u ob­vi­ne­ných, na­koľ­ko, s pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né, nie je kraj­ský súd na­te­raz op­ráv­ne­ný skú­mať napl­ne­nie vä­zob­nej pod­mien­ky uve­de­nej v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por.

Na­priek to­mu, že súd v tres­tnej ve­ci, kto­rá je ve­de­ná v príp­rav­nom ko­na­ní nie je na­dria­de­ným or­gá­nom pro­ku­rá­to­ra, po­va­žu­je kraj­ský súd za ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že ne­dis­po­no­val in­for­má­cia­mi, či všet­ky dô­ka­zy vy­ko­na­né v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de sú zná­me aj or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré ve­dú tres­tné stí­ha­nie v pô­vod­nej tres­tnej ve­ci. Vzhľa­dom k to­mu, že dô­ka­zy zís­ka­né v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de cel­kom ur­či­te nie je mož­né ozna­čiť za bez­výz­nam­né, či ich ba­ga­te­li­zo­vať (keď­že sú do ur­či­tej mie­ry v roz­po­re s us­ved­ču­jú­ci­mi dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi v pô­vod­nom ko­na­ní), bo­lo by žia­dú­ce, aby bo­li tie­to dô­ka­zy vy­ko­na­né aj v pô­vod­nom ko­na­ní (ak sa tak eš­te nes­ta­lo) a aby aj bo­li nás­led­ne v tom­to pô­vod­nom tres­tnom ko­na­ní dôs­led­ne a ob­jek­tív­ne vy­hod­no­te­né.

Na­po­kon, ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup (prí­kaz pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní) cel­kom jed­noz­nač­ne vy­plý­va zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia vy­jad­re­nej v § 2 ods. 10 Tr. por. Nie je to­tiž mož­né ak­cep­to­vať ani ta­ký pro­ces­ný pos­tup, že sa v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­ná­va­jú tak­mer vý­luč­ne len dô­ka­zy pod­po­ru­jú­ce vzne­se­né ob­vi­ne­nie, pri­čom dô­ka­zy, kto­ré by tie­to dô­ka­zy moh­li spo­chyb­ňo­vať (t. j. dô­ka­zy v pros­pech ob­vi­ne­né­ho) vy­ko­ná­va­né nie sú s tým, že „ich ob­vi­ne­ný má navr­hnúť na vy­ko­na­nie v ko­na­ní pred sú­dom“ (tak ako to naz­na­ču­je ob­ha­jo­ba v po­su­dzo­va­nej ve­ci) a vo ve­ci je nás­led­ne po­da­ná ob­ža­lo­ba ne­za­ťa­že­ná dô­kaz­mi, kto­ré vy­tý­če­ný skut­ko­vý zá­ver v nej uve­de­ný ne­pod­po­ru­jú. Ta­ký­to prí­pad­ný se­lek­tív­ny prís­tup vo vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní by bol v roz­po­re s § 2 ods. 10 Tr. por., bol by svoj­voľ­ný, pri­čom už star­šia tres­tnop­ráv­na li­te­ra­tú­ra klád­la ob­ža­lo­be veľ­ký dô­raz keď uvá­dza­la, že ne­pod­lo­že­ná, preh­na­ná, či nes­ve­do­mi­tá ob­ža­lo­ba je vždy ne­bez­pe­čen­stvom pre správ­ne a spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du, nech je súd ako­koľ­vek ob­jek­tív­ny a nes­tran­ný (Rá­liš, A.: Tres­tní říze­ní. Pra­ha, 1947). Sna­ha or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní us­ved­čiť ob­vi­ne­né­ho by ne­ma­la byť až ta­ká in­ten­zív­na, že bu­de v príp­rav­nom ko­na­ní ig­no­ro­vať dô­ka­zy, kto­ré by moh­li spo­chyb­ňo­vať vzne­se­né ob­vi­ne­nie, na­koľ­ko ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup mô­že veľ­mi ľah­ko viesť k omy­lom. Je pre­to úlo­hou hlav­ne pro­ku­rá­to­ra ako pá­na príp­rav­né­ho ko­na­nia, aby za­bez­pe­čil dôs­led­nú reali­zá­ciu zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nej v § 2 ods. 10 Tr. por. pri ve­de­ní vy­šet­ro­va­nia a neu­mož­nil se­lek­to­va­nie dô­ka­zov len pre­to, že niek­to­ré mož­no ne­za­pa­da­jú do vy­tý­če­nej vy­šet­ro­va­cej ver­zii a nás­led­ne tak za­ťa­žo­val ko­na­nie pred sú­dom, do kto­ré­ho ta­ké­to vy­šet­ro­va­nie nás­led­ne pre­ne­sie.

Ako ne­pat­rič­né je pot­reb­né od­miet­nuť aj rôz­ne ve­rej­né vy­hlá­se­nia niek­to­rých pro­ku­rá­to­rov k da­nej tres­tnej ve­ci, v kto­rom fak­tic­ky už dop­re­du dá­va­jú naj­avo, že spo­chyb­ňo­va­nie vý­po­ve­de kon­krét­nej spolu­pra­cu­jú­cej oso­by je pre nich nep­ri­ja­teľ­né, čo cel­kom ur­či­te ne­mož­no ozna­čiť za ne­zau­ja­tý prís­tup k ve­ci, res­pek­tí­ve za pos­tup, kto­rý by bol sú­lad­ný s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 10 Tr. por. Pro­ku­rá­tor ako ne­zau­ja­tý pán príp­rav­né­ho ko­na­nia by ne­mal mať oba­vy, že mô­že byť re­le­van­tne iný­mi dô­kaz­mi spo­chyb­ne­ná vý­po­veď sved­ka (spolu­pra­cu­jú­cej oso­by) a tie­to ven­ti­lo­vať ve­rej­ne, ale mal by mať oba­vy z to­ho, že ne­dôs­led­ným pre­ve­re­ním ta­kej­to vý­po­ve­de, te­da ig­no­ro­va­ním zá­klad­nej zá­sa­dy uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por. mô­že v ko­neč­nom dôs­led­ku spô­so­biť nap­rík­lad ne­dô­vod­né ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. Ten­to zá­ver sa tý­ka aj iných tres­tných ve­cí, v kto­rých vy­po­ve­da­jú spolu­pra­cu­jú­ce oso­by.

Rov­na­ko tak nie je mož­né sa sto­tož­niť s ná­zo­rom, že ak bo­la vý­po­veď sved­ka (spolu­pra­cu­jú­cej oso­by) ozna­če­ná sú­dom v inej tres­tnej ve­ci, či iných tres­tných ve­ciach za vie­ro­hod­nú, tak by ma­la byť auto­ma­tic­ky po­va­žo­va­ná za vie­ro­hod­nú aj v tej­to po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci. Trest­ný po­ria­dok ne­poz­ná pre­zum­pciu prav­di­vos­ti, či dô­ve­ry­hod­nos­ti vý­po­ve­de sved­ka (spolu­pra­cu­jú­cej oso­by) a ani ne­nad­ra­ďu­je tie­to dô­ka­zy nad iné. Pre­to nie je mož­né re­zig­no­vať na vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov, či na dôs­led­né hod­no­te­nie vý­po­ve­de sved­ka (spolu­pra­cu­jú­cej oso­by), na­koľ­ko to, že sve­dok (spolu­pra­cu­jú­ca oso­ba) vy­po­ve­dal dô­ve­ry­hod­ne v jed­nej tres­tnej ve­ci eš­te me­cha­nic­ky ne­za­ru­ču­je, že je­ho vý­po­veď v dru­hej, res­pek­tí­ve aj v iných, ďal­ších tres­tných ve­ciach bu­de tak­tiež prav­di­vá ale­bo vie­ro­hod­ná.

Z hľa­dis­ka pro­ces­nop­ráv­ne­ho kraj­ský súd upo­zor­ňu­je, že po­kiaľ sa vzná­ša ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, tak ne­pos­ta­ču­je, ak je v skut­ko­vej ve­te uve­de­ný iba vý­sek ur­či­tej sve­dec­kej vý­po­ve­de s do­dat­kom, že ide „o tvr­de­nia preu­ká­za­teľ­ne nep­rav­di­vé“, tak ako sa to sta­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale je ne­vyh­nut­né v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia as­poň v struč­nos­ti uviesť prav­di­vý stav, aby bo­lo zrej­mé nie­len v čom ob­vi­ne­ný mal kla­mať, ale aj aká bo­la sku­toč­nosť, te­da prav­da. Po­jem „tvr­de­nia preu­ká­za­teľ­ne nep­rav­di­vé“ nie je skut­ko­vým zá­ve­rom, ale je hod­no­te­ním dô­ka­zov a pre­to pri kon­ci­po­va­ní skut­ku pri ta­kom­to tres­tnom či­ne by v ňom ma­lo byť naj­mä struč­ne uve­de­né, aká ma­la byť prav­da, t. j. v skut­ku je pot­reb­né pos­ta­viť pro­ti se­be prav­du a lož, na­koľ­ko len tak mô­že ob­vi­ne­ný ve­dieť pre­čo sa je­ho vý­po­veď po­va­žu­je za nep­rav­di­vú (nes­ta­čí ak sú ta­ké­to sku­toč­nos­ti uve­de­né iba v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia).

Z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho mož­no dopl­niť, že dôs­led­né vy­hod­no­te­nie všet­kých re­le­van­tných dô­ka­zov v pô­vod­nej (pr­vej) tres­tnej ve­ci je pod­stat­ným aj pre nás­led­nú prí­pad­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 ods. 1 Tr. por. oso­by, kto­rá vy­po­ve­dá v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že tres­tnop­ráv­ne re­le­van­tným, z hľa­dis­ka uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu, je len ta­ká vý­po­veď, kto­rá sa uká­že ako úmy­sel­ne lži­vá. Za úmy­sel­ne lži­vú (nep­rav­di­vú) nie je mož­né po­va­žo­vať nap­rík­lad len vý­po­veď ne­dô­ve­ry­hod­nú (či po­chyb­nú), res­pek­tí­ve auto­ma­tic­ky ani stav, keď súd roz­hod­ne pod­ľa zá­sa­dy in du­bio pro reo, pre­to­že us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy ne­po­va­žu­je za pos­ta­ču­jú­ce na us­tá­le­nie vý­ro­ku o vi­ne (pri­me­ra­ne R 19/2006 – čes­ké).

S pou­ka­zom na všet­ky vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti kraj­ský súd uzat­vá­ra, že sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie pos­tu­po­va­la správ­ne, keď ne­vy­ho­ve­la návr­hu pro­ku­rá­to­ra na vza­tie ob­vi­ne­ných do väz­by a pre­pus­ti­la ich zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du. Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti kraj­ský súd roz­ho­dol tak ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

K po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti na sud­cov roz­ho­du­jú­cich vo ve­ci:

Po­čas sťaž­nos­tné­ho ko­na­nia po­dal ob­vi­ne­ný A. C. D. ako aj ob­vi­ne­ný A. B. B. ná­miet­ku za­uja­tos­ti vo­či sud­com JUDr. Pet­ro­vi Šam­ko­vi a Mgr. Mar­ce­le Ko­so­vej ako čle­nom se­ná­tu, kto­rý mal vo ve­ci roz­ho­do­vať.

Ob­vi­ne­ný A. C. D. zob­ral po­da­nú ná­miet­ku vo­či obid­vom sud­com späť po­čas ko­na­nia ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia kraj­ské­ho sú­du, av­šak ob­vi­ne­ný A. B. B. na po­da­nej ná­miet­ke zotr­val a pre­to bo­lo ne­vyh­nut­né, aby sa ňou sťaž­nost­ný súd za­obe­ral.

 Pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por. o ná­miet­ke za­uja­tos­ti stra­ny, kto­rá je za­lo­že­ná na tých is­tých dô­vo­doch, pre kto­ré už raz bo­lo o ta­kej ná­miet­ke roz­hod­nu­té, ale­bo kto­rá ne­bo­la vzne­se­ná bez­od­klad­ne pod­ľa § 31 ods. 5 ale­bo ak je dô­vo­dom ná­miet­ky len pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du v ko­na­ní, sa ne­ko­ná; to pla­tí aj o ná­miet­ke, kto­rá je za­lo­že­ná na iných dô­vo­doch ako na dô­vo­doch pod­ľa § 31.

Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že vždy keď je po­da­ná ná­miet­ka za­uja­tos­ti pro­ces­nou stra­nou, mu­sí ko­na­jú­ci sud­ca (se­nát) naj­skôr po­vin­ne pres­kú­mať po­da­nú ná­miet­ku v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por., pre­to­že ak sud­ca (se­nát) zis­tí spl­ne­nie čo i len jed­nej tam taxatív­ne sta­no­ve­nej zá­kon­nej pod­mien­ky, nes­mie o ta­kej­to ná­miet­ke vô­bec ko­nať (te­da ani roz­ho­do­vať). Uve­de­né vy­plý­va jed­noz­nač­ne zo slov „sa ne­ko­ná“ uve­de­ných v § 32 ods. 6 Tr. por., pri­čom ná­miet­ka za­uja­tos­ti sa vždy po­su­dzu­je pod­ľa jej ob­sa­hu (§ 62 ods. 1 Tr. por.) a nie pod­ľa to­ho ako ju účas­tník ko­na­nia ozna­čí, res­pek­tí­ve, či v nej for­mál­ne tvr­dí, že sú napl­ne­né dô­vo­dy vy­lú­če­nia v zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por. Či sú ale­bo nie sú da­né zá­kon­né pred­pok­la­dy uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 32 ods. 6 Tr. por. je pri­tom pl­ne na po­sú­de­ní na­mie­ta­né­ho or­gá­nu (pre­to­že ten roz­ho­du­je o ná­miet­ke za­uja­tos­ti, te­da aj o tom, či po­da­ná ná­miet­ka nes­pa­dá do ka­te­gó­rie us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por.).

Po­kiaľ te­da na­mie­ta­ný sud­ca (se­nát) pri pres­kú­ma­ní po­da­nej ná­miet­ky za­uja­tos­ti dos­pe­je k zá­ve­ru, že doš­lo k napl­ne­niu niek­to­ré­ho zo zá­kon­ných pred­pok­la­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 32 ods. 6 Tr. por., ne­mô­že o ná­miet­ke za­uja­tos­ti vô­bec roz­ho­do­vať (a to ani ke­by chcel, res­pek­tí­ve ani „z opatr­nos­ti“), pre­to­že mu to us­ta­no­ve­nie § 32 ods. 6 Tr. por. vy­slo­ve­ne za­ka­zu­je. Or­gán, vo­či kto­ré­mu po­da­ná ná­miet­ka za­uja­tos­ti sme­ru­je, si mu­sí pre­to naj­skôr, ako pred­bež­nú otáz­ku, vy­rie­šiť to, či nie je nut­né ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie § 32 ods. 6 Tr. por., t. j. mu­sí roz­hod­núť, či a prí­pad­ne v akom roz­sa­hu po­da­nú ná­miet­ku „pus­tí“ do ďal­šej fá­zy ko­na­nia o nej ale­bo, či ne­for­mál­ne roz­hod­ne v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. a o po­da­nej ná­miet­ke sa ďa­lej ko­nať ne­bu­de.

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du iný vý­klad us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por. nep­ri­chá­dza do úva­hy a ani by ne­mal ra­cio­nál­ny zmy­sel, pre­to­že už sa­mot­ná exis­ten­cia us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por. (a to hlav­ne ve­ty za bod­ko­čiar­kou) zna­me­ná, že pred­bež­né po­su­dzo­va­nie po­da­nej ná­miet­ky za­uja­tos­ti mu­sí vy­ko­nať or­gán, kto­ré­ho sa po­da­ná ná­miet­ka za­uja­tos­ti tý­ka a prá­ve ten­to or­gán po tom­to pres­kú­ma­ní roz­ho­du­je o tom, či sa o po­da­nej ná­miet­ke bu­de ale­bo ne­bu­de ďa­lej ko­nať (ide o aké­si pred­bež­né po­sú­de­nie to­ho, či po­da­nie spĺňa všet­ky for­mál­ne a ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti a či sa vô­bec mô­že o ňom za­čať ko­nať).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že ak by sud­ca (se­nát) ko­nal o ná­miet­ke za­uja­tos­ti na­priek to­mu, že je pod­ra­di­teľ­ná pod taxatív­ne vy­me­no­va­né dô­vo­dy uve­de­né v § 32 ods. 6 Tr. por. po­ru­šil by zá­kon (pred­met­né us­ta­no­ve­nie) a spô­so­bil by neo­pod­stat­ne­ný sub­jek­tív­ny prie­ťah vo ve­ci, pre­to­že na­mies­to riad­ne­ho pre­jed­na­nia a roz­hod­nu­tia ve­ci by skon­če­nie ve­ci nep­rí­pus­tne od­ďa­ľo­val roz­ho­do­va­ním o ná­miet­ke za­uja­tos­ti, o kto­rej sa v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ko­nať vô­bec ne­ma­lo.

Us­ta­no­ve­nie § 32 ods. 6 Tr. por. je te­da zá­ko­no­dar­com skon­ci­po­va­né tak, aby brá­ni­lo predl­žo­va­niu tres­tné­ho ko­na­nia roz­ho­do­va­ním ná­mie­tok, kto­ré nespĺňa­jú for­mál­ne ale­bo ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti v zmys­le § 31 Tr. por. ako aj aby brá­ni­lo ta­kým ná­miet­kam za­uja­tos­ti, kto­rých cie­ľom je „vy­be­ra­nie si sud­cu, kto­rý by vy­ho­vo­val“ a aby tak ne­bo­lo nep­rí­pus­tne za­sa­ho­va­né do prá­va na zá­kon­né­ho sud­cu a ne­doš­lo tak k zne­vý­hod­ne­niu jed­nej z pro­ces­ných strán. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že ne­dôs­led­ný for­mál­ny pos­tup pri po­su­dzo­va­ní skú­ma­nia otáz­ky o vy­lú­če­ní sud­cu z vy­ko­ná­va­nia úko­nov po­su­dzo­va­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia bez preu­ká­za­nia ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, by mal za nás­le­dok neo­dô­vod­ne­né vy­lu­čo­va­nie sud­cov z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia a pri­de­ľo­va­nia ve­cí na ich pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie iným sud­com.  Pre­to je úče­lom a zmys­lom us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por. (naj­mä ve­ty za bod­ko­čiar­kou) aj to, aby sa za­me­dzi­lo úče­lo­vé­mu vy­uží­va­niu (res­pek­tí­ve zneu­ží­va­niu) in­šti­tú­tu vy­lú­če­nia zo stra­ny pro­ces­ných strán.

Ta­ký­to vý­klad (zmy­sel) dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní (us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ty za bod­ko­čiar­kou v spo­je­ní s § 31 ods. 1 Tr. por.) vy­chá­dza aj z to­ho, že roz­hod­nu­tie o vy­lú­če­ní sud­cu z dô­vo­dov uve­de­ných v § 31 Tr. por. pred­sta­vu­je vý­nim­ku z ús­tav­nej zá­sa­dy, pod­ľa kto­rej nes­mie byť nik­to od­ňa­tý svoj­mu zá­kon­né­mu sud­co­vi s tým, že prís­luš­nosť sud­cu aj sú­du us­ta­no­ví zá­kon. Sud­cu pre­to mož­no vy­lú­čiť z pre­jed­ná­va­nia a roz­ho­do­va­nia v pri­de­le­nej ve­ci iba cel­kom vý­ni­moč­ne, a to iba zo zá­važ­ných zá­kon­ných dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 31 Tr. por., kto­ré sud­co­vi brá­nia roz­ho­do­vať v sú­la­de so zá­ko­nom, ob­jek­tív­ne a ne­zau­ja­to (ÚS 2/05, zhod­ne R 2/2008). Prá­ve pre­to je v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou ne­vyh­nut­né tr­vať na tom, aby aj ná­miet­ka za­uja­tos­ti po­da­ná pro­ces­nou stra­nou ob­sa­ho­va­la zá­važ­né zá­kon­né dô­vo­dy uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 31 ods. 1 Tr. por., na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de sa o nej v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ty za bod­ko­čiar­kou ne­mô­že vô­bec ko­nať. K uve­de­né­mu je nut­né dopl­niť, že po­su­dzo­va­nie po­da­ných ná­mie­tok za­uja­tos­ti v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. reali­zu­je kraj­ský súd bež­ne vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti (nap­rík­lad uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4Nto/6/2016, sp. zn. 4Tos/21/2014, sp. zn. 2Tos/123/2020, sp. zn. 4Tos/52/2014, sp. zn. 2Ntc/15/2020).

Kraj­ský súd na tom­to mies­te pou­ka­zu­je aj na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 1TdoVS/1/2022 zo dňa 08.03.2022, kto­ré zdô­raz­ni­lo, že pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por ve­ta za bod­ko­čiar­kou, pro­ces­ne účin­nou, t. j. spô­so­bi­lou vy­vo­lať ko­na­nie, je len ta­ká ná­miet­ka za­uja­tos­ti, kto­rá je za­lo­že­ná na sku­toč­nos­tiach nas­ved­ču­jú­cich exis­ten­cii kon­krét­ne­ho vzťa­hu sud­cu ku kon­krét­nej pre­jed­ná­va­nej ve­ci, te­da k ve­ci, z kto­rej má byť vy­lú­če­ný ale­bo ku kon­krét­nym oso­bám, kto­ré v nej vy­stu­pu­jú. Po­kiaľ nej­de o pro­ces­ne účin­né ná­miet­ky pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou, po­tom o ta­kých­to ná­miet­kach net­re­ba ko­nať.

Se­nát kraj­ské­ho sú­du pre­to naj­skôr v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. pres­kú­mal po­da­nú ná­miet­ku za­uja­tos­ti ob­vi­ne­né­ho A. B. B. a dos­pel k zá­ve­ru, že sí­ce spĺňa for­mál­ne ná­le­ži­tos­ti v tom sme­re, že bo­la po­da­ná bez­od­klad­ne a vo­či kon­krét­nym sud­com, kto­rí sa ma­jú na roz­ho­do­va­ní po­die­ľať, av­šak nespĺňa ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti, na­koľ­ko nie je za­lo­že­ná na zá­kon­ných dô­vo­doch uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 31 ods. 1 Tr. por., ale je za­lo­že­ná na „iných dô­vo­doch“ v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou.

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že sud­cu mož­no vy­lú­čiť z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por. iba z troch zá­kon­ných dô­vo­dov a to pre je­ho po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo pre je­ho po­mer k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, k ob­haj­co­vi, zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi, spl­no­moc­nen­com ale­bo pre po­mer k iné­mu or­gá­nu čin­né­mu v tom­to ko­na­ní.

Po­mer k ve­ci, či oso­bám ne­mô­že byť pri­tom za­lo­že­ný iba na sub­jek­tív­nom po­ci­te ob­vi­ne­né­ho (či je­ho ob­haj­cu) a už vô­bec ne­mô­že mať iba všeo­bec­ný (abstrakt­ný) cha­rak­ter. Po­mer k ve­ci, či oso­bám v zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por. mu­sí byť v ná­miet­ke za­uja­tos­ti vy­me­dze­ný kon­krét­ne, t. j. mu­sí mať cel­kom kon­krét­nu in­di­vi­dua­li­zo­va­nú po­do­bu a osob­ný cha­rak­ter. Po­kiaľ sa tak nes­ta­ne, nej­de o dô­vo­dy pod­ra­di­teľ­né pod us­ta­no­ve­nie § 31 ods. 1 Tr. por., ale o „iné dô­vo­dy“ v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou, o kto­rých sa ne­ko­ná. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak po­da­ná ná­miet­ka za­uja­tos­ti ob­sa­hu­je iba sub­jek­tív­ne po­ci­ty oso­by dot­vá­ra­né len vlas­tný­mi dom­nien­ka­mi (špe­ku­lá­cia­mi), res­pek­tí­ve ak je za­lo­že­ná na príl­iš abstrak­tných (všeo­bec­ných, či zov­šeo­bec­ne­ných) dô­vo­doch ale­bo na dô­vo­doch, kto­ré pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ne­mô­žu vô­bec viesť k vy­lú­če­niu, po­tom ide cel­kom zjav­ne o ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré sú pod­ra­di­teľ­né pod „iné dô­vo­dy“ v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou, o kto­rých sa ne­ko­ná. Tak je to­mu aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de.

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že v prí­pa­de ná­miet­ky za­uja­tos­ti vzne­se­nej stra­nou, tá­to v prin­cí­pe vy­slo­ví svoj sub­jek­tív­ny pos­toj o za­uja­tos­ti úrad­nej oso­by o kto­rej tvr­dí, že exis­tu­jú dô­vo­dy, kto­ré sa mô­žu ja­viť ako spo­chyb­ňu­jú­ce nes­tran­nosť aj v ob­jek­tív­nej ro­vi­ne. Up­lat­ne­nie in­šti­tú­tu § 31 ods. 1 Tr. por. pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak exis­ten­cia po­me­ru vzbu­dzu­jú­ce­ho po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti je preu­ká­za­ná. Pre ta­ký­to zá­ver ne­pos­ta­ču­je len sub­jek­tív­ny, ob­jek­tív­ny­mi fak­ta­mi ne­pod­lo­že­ný po­cit ob­vi­ne­né­ho, za­lo­že­ný vý­luč­ne na vlas­tnom nes­to­tož­ne­ní sa s mož­ným pre ne­ho ne­priaz­ni­vým roz­hod­nu­tím or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní o vy­lú­če­nie kto­ré­ho ide (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 02.04.2008 sp. zn. 3T­do/9/2008).

Roz­lí­še­nie, čo mô­že spa­dať pod us­ta­no­ve­nie § 31 ods. 1 Tr. por. a po­tom mu­sí byť pred­me­tom roz­ho­do­va­nia a čo pod to­to us­ta­no­ve­nie pod­ra­diť nie je mož­né a o čom sa nás­led­ne v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou po­vin­ne ne­ko­ná, je mož­né naj­ob­jek­tív­nej­šie vy­hod­no­tiť na zá­kla­de vy­bra­nej kau­zis­ti­ky prí­pa­dov, kto­ré bo­li rôz­ny­mi súd­mi reali­zo­va­né v mi­nu­los­ti.

Dô­vo­dom pre vy­lú­če­nie sud­cu pre je­ho po­mer k ve­ci v zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por. mô­žu byť aj ve­rej­né pre­ja­vy sud­cu, pri­čom vy­lú­če­nia sud­cov JUDr. Pet­ra Šam­ka a Mgr. Mar­ce­ly Ko­so­vej pre ich ve­rej­né pre­ja­vy sa do­má­hal aj ob­vi­ne­ný v po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti.

Oh­ľad­ne ve­rej­ných pre­ja­vov sud­cov sa pri­már­ne vy­chá­dza zo zá­ve­ru, že aj sud­ca má prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu a ší­re­nie in­for­má­cií, te­da má prá­vo sa aj ve­rej­ne vy­jad­ro­vať, či pub­li­ko­vať a ší­riť svo­je ob­čian­ske pos­to­je, vrá­ta­ne ná­zo­rov ot­vo­re­ne kri­tic­kých, pri­čom pred­me­tom kri­ti­ky mô­žu byť aj po­me­ry v sa­mot­nej jus­tí­cii, či v pos­tu­poch or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Z hľa­dis­ka pre­ja­vov sud­cu ako mož­né­ho dô­vo­du je­ho za­uja­tos­ti sú pre­to pod­stat­né ta­ké pre­ja­vy, kto­ré mož­no vztiah­nuť k ne­ja­kej kon­krét­nej ve­ci a kto­ré te­da mô­žu za­kla­dať po­mer sud­cu k pred­me­tu da­né­ho ko­na­nia (poz­ri bliž­šie k ve­rej­ným pre­ja­vom J. K.: Pod­ja­tost soud­cu v roz­ho­do­va­cí praxi vr­chol­ných sou­du ČR, 1. vy­dá­ní, Pra­ha: C.H.Beck, 2021).

Ten­to zá­ver vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ESĽP), kto­rý nap­rík­lad zis­til po­ru­še­nie Do­ho­vo­ru v prí­pa­de, v kto­rom sa sud­ca vy­jad­ro­val spô­so­bom, z kto­ré­ho vy­plý­va­lo, že si už vy­tvo­ril ná­zor na prí­pad sťa­žo­va­te­ľa v je­ho nep­ros­pech (roz­su­dok ESLP zo dňa 16.09.1999 Bus­ce­mi v. Ta­lian­sko). V praxi ďa­lej ide o prí­pa­dy, v kto­rých sa nap­rík­lad sud­ky­ňa od­vo­la­cie­ho sú­du vy­jad­ro­va­la tak, že po­va­žu­je roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa za nes­práv­ny, ho­ci v da­nej ve­ci ma­la roz­ho­do­vať o po­da­nom od­vo­la­ní. Ale­bo mož­no spo­me­núť prí­pa­dy, kto­rý­mi sa za­obe­ral ESĽP, nap­rík­lad vec La­vents pro­ti Lo­tyš­sku (zo dňa 28.11.2002), v kto­rom súd rie­šil prí­pad sud­ky­ne, kto­rá sa v roz­ho­vo­re pre no­vi­ny jed­noz­nač­ne vy­jad­ri­la k pre­bie­ha­jú­ce­mu tres­tné­mu ko­na­niu, v kto­rom ma­la roz­ho­do­vať (doš­lo tak k po­ru­še­niu prá­va na roz­hod­nu­tie nes­tran­ným sú­dom). K vy­lú­če­niu mô­že dôjsť aj ta­ký­mi­to pre­jav­mi v súd­nej sie­ni, kde sud­co­via nap­rík­lad vy­slo­ve­nia po­bú­re­nie a hl­bo­ké dot­knu­tie z vý­ro­kov ad­vo­ká­ta a nás­led­ne ho sa­mi od­sú­dia za pohŕda­nie sú­dom (Ky­pria­nou v. Cyp­rus zo dňa 15.12.2005). Ďalej sem spa­da­jú nap­rík­lad nev­hod­né for­mu­lá­cie v sa­mot­ných roz­hod­nu­tiach sú­du, nap­rík­lad pri roz­hod­nu­tí o väz­be pou­ži­tie vý­ra­zu, kto­rý pre­ju­di­ku­je vi­nu a tým po­ru­šu­je pre­zum­pciu ne­vi­ny (Neš­ták v SR zo dňa 27.02.2007). Rov­na­ko mož­no spo­me­núť aj ne­dáv­ny prí­pad zo slo­ven­skej ap­li­kač­nej praxe, kde doš­lo k vy­lú­če­niu sud­cu z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko sa dot­knu­tý sud­ca v roz­ho­vo­re v mé­diách han­li­vo vy­jad­ril oh­ľad­ne kon­krét­nych ob­vi­ne­ných osôb v kon­krét­nej ve­ci, v kto­rej mal nás­led­ne roz­ho­do­vať o väz­be. Ty­pic­kým prí­pa­dom je aj si­tuácia, v kto­rej sud­ca ve­rej­ne vy­zve, či vy­slo­ví svo­je pres­ved­če­nie, že by kon­krét­na oso­ba ma­la byť stí­ha­ná za svo­je kon­krét­ne ko­na­nie a nás­led­ne, keď sa ta­ké­to ko­na­nie aj za­čne, má v tej­to ve­ci roz­ho­do­vať.

Dô­vo­dy na vy­lú­če­nie sud­cu z roz­ho­do­va­nia vo ve­ci nie je však mož­né vy­vo­dzo­vať z ta­kých sku­toč­nos­tí, kto­ré ne­sú­vi­sia so vzťa­hom sud­cu k ve­ci ale­bo k vy­me­no­va­ným oso­bám, či iným or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní (pri­me­ra­ne TR NS 54/2009 – T 1176, čes­ké), pri­čom us­ta­no­ve­nie § 31 o dô­vo­doch vy­lú­če­nia sto­jí na zá­sa­de, že tam uve­de­né dô­vo­dy mô­žu byť iba vý­sled­kom osob­né­ho vzťa­hu kon­krét­ne­ho sud­cu k ur­či­tým oso­bám na tres­tnom ko­na­ní zú­čas­tne­ných ale­bo k ve­ci sa­mej (pri­me­ra­ne SR 53/1999, čes­ké). Ústav­ný súd SR v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­tu­je, že dô­vo­dom na vy­lú­če­nie sud­cu je je­ho kon­krét­ny a in­di­vi­dua­li­zo­va­ný po­mer k spo­ru, stra­nám ale­bo ich zá­stup­com. Kri­té­riom vy­lú­če­nia je buď osob­ná za­uja­tosť sud­cu ale­bo ob­jek­tív­na okol­nosť spô­so­bi­lá vy­vo­lať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti sud­cu, av­šak vždy v in­ten­ciách po­me­ru de­fi­no­va­né­ho v pred­chá­dza­jú­cej ve­te. Iné, než in­di­vi­duál­ne a kon­krét­ne po­sú­de­nie dot­knu­tej otáz­ky mô­že zne­vý­hod­niť ús­peš­nú proti­stra­nu v spo­re a oh­ro­ziť tak zá­klad­né prá­vo ne­byť od­ňa­tý zá­kon­né­mu sud­co­vi (pri­me­ra­ne Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. IV. ÚS 209/2021 zo dňa 06.07.2021).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že dô­vo­dom na vy­lú­če­nie sud­cu za je­ho ve­rej­ný pre­jav mô­žu byť pri­már­ne iba si­tuácie, v kto­rých sa jed­noz­nač­ne vy­jad­ru­je ku kon­krét­nej „ži­vej“ ve­ci, v kto­rej má nás­led­ne roz­ho­do­vať, pre­to­že to mô­že vzbu­dzo­vať do­jem už dop­re­du ako roz­hod­ne. Nao­pak, ve­rej­ná pre­zen­tá­cia ná­zo­rov sud­cu k od­bor­ným práv­nym otáz­kam, ucho­pe­ná vo všeo­bec­nej ro­vi­ne, nep­red­sta­vu­je ne­žia­dú­ci po­mer k ve­ci, kto­rý by bol dô­vo­dom na vy­lú­če­nie (Lan­gá­šek, T. a kol.: Zá­kon o Ústav­ním sou­du s ko­men­tářem. Pra­ha, AS­PI, 2007).

V prí­pa­doch, keď sa na­mie­ta iba ve­rej­ná pre­zen­tá­cia od­bor­ných ná­zo­rov sud­cu, kto­rá bo­la uro­be­ná vo všeo­bec­nej (ne­kon­krét­nej, abstrak­tnej) ro­vi­ne, t. j. nie so za­me­ra­ním sa na kon­krét­ny je­di­neč­ný prí­pad ob­vi­ne­né­ho, kto­rý je pred­me­tom ko­na­nia o kto­rom má sud­ca roz­ho­do­vať, ide o „iné dô­vo­dy“ v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou o kto­rých sa ne­ko­ná. Sud­ca má to­tiž prá­vo na vy­ko­ná­va­nie pub­li­kač­nej čin­nos­ti ako aj prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu a ší­re­nie in­for­má­cií a pre­to vý­kon tých­to prá­va bez ich pre­po­je­nia na kon­krét­ny (je­di­neč­ný) prí­pad ob­vi­ne­né­ho ne­mô­že byť spô­so­bi­lým dô­vo­dom na vy­lú­če­nie sud­cu.

Ak tie­to práv­ne zá­ve­ry ap­li­ku­je­me na po­su­dzo­va­nú ná­miet­ku za­uja­tos­ti, tak zis­tí­me, že po­dá­va­teľ ná­miet­ky za­uja­tos­ti nep­reu­ká­zal, že by sa sud­co­via roz­ho­du­jú­ci vo ve­ci ve­rej­ne vy­jad­ro­va­li k pred­me­tu ko­na­nia, o kto­rom ma­jú roz­ho­do­vať, te­da k ve­ci, v kto­rej sú A. B. B. a A. C. D. ob­vi­ne­ní zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kri­vé­ho ob­vi­ne­nia a tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a ani to, že by sa vô­bec nie­ke­dy v mi­nu­los­ti vy­jad­ro­va­li kon­krét­ne a cie­le­ne ku kon­krét­nym vý­po­ve­diam tých­to osôb v iných ko­na­niach v tom sme­re, že by ich hod­no­ti­li (ako prav­di­vé, či nep­rav­di­vé), res­pek­tí­ve, že by sa kon­krét­ne vy­jad­ro­va­li k tým­to dvom ob­vi­ne­ným oso­bám v ne­ga­tív­nom zmys­le, či v akých­koľ­vek iných sú­vis­los­tiach (nič ta­ké ne­vyp­lý­va ani z hod­no­te­nia roz­hod­nu­tia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vy­da­né­ho pos­tu­pom pod­ľa § 363 Tr. por., te­da, že by bo­lo sud­ca­mi ko­men­to­va­né tak, že je nut­né tres­tné ko­na­nie za­sta­viť, či pot­res­tať us­ved­ču­jú­cich sved­kov a po­dob­ne, na­koľ­ko tam ide o kri­ti­ku pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nie osôb, kto­ré vo ve­ci vy­po­ve­da­li).

Po­kiaľ te­da ob­vi­ne­ný v po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti pou­ka­zo­val na via­ce­ré ve­rej­ne pub­li­ko­va­né člán­ky, či ve­rej­ne pre­zen­to­va­né ná­zo­ry sud­cov JUDr. Pet­ra Šam­ka a Mgr. Mar­ce­ly Ko­so­vej, kto­ré sa tý­ka­li od­bor­ných tres­tnop­ráv­nych otá­zok, tak fak­tic­ky vy­ko­nal iba se­lek­tív­ny mo­ni­to­ring (vý­sek) pub­li­kač­nej čin­nos­ti, či niek­to­rých ve­rej­ných vy­stú­pe­ní da­ných sud­cov, kto­ré bo­li kon­ci­po­va­né (či po­ve­da­né) abstrak­tne (všeo­bec­ne) a neš­lo v nich o pre­ja­vo­va­nie ná­zo­ru na vec, kto­rá je pred­me­tom roz­ho­do­va­nia o návr­hu pro­ku­rá­to­ra (kri­vá vý­po­veď, kri­vé ob­vi­ne­nie) a ne­bo­li tam ani hod­no­te­né kon­krét­ne vý­po­ve­de vy­ššie uve­de­ných ob­vi­ne­ných osôb (nap­rík­lad v tom sme­re, že by tie­to kon­krét­ne ob­vi­ne­né oso­by kla­ma­li, res­pek­tí­ve si niek­to­ré sku­toč­nos­ti vy­mýš­ľa­li a po­dob­ne).

Up­lat­ní sa tu pre­to vy­ššie uve­de­né a to, že ve­rej­ná pre­zen­tá­cia od­bor­ných ná­zo­rov vy­ko­ná­va­ná vo všeo­bec­nej (abstrak­tnej) ro­vi­ne ne­mô­že byť pod­ra­di­teľ­ná pod us­ta­no­ve­nie § 31 ods. 1 Tr. por. (a to len z dô­vo­dov, že sa s ňou ob­vi­ne­ný nes­to­tož­ňu­je). Ta­kú­to všeo­bec­nú (abstrak­tnú) od­bor­nú de­ba­tu je pre­to nut­né po­va­žo­vať iba za „iné dô­vo­dy“ v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou, o kto­rých sa ne­ko­ná. Sud­com pri­tom ne­mož­no klásť za vi­nu, ak sa niek­to v ich ve­rej­nom abstrak­tnom pre­ja­ve ini­cia­tív­ne sám „náj­de“, res­pek­tí­ve, ak všeo­bec­né ve­rej­né pre­ja­vy sud­cu si sám dot­vá­ra, či prek­rú­ca svo­ji­mi dom­nien­ka­mi, či špe­ku­lá­cia­mi, prí­pad­ne si zá­ve­ry v člán­koch sud­cov nes­práv­ne (úče­lo­vo ale­bo omy­lom) vy­svet­lí (pre úpl­nosť je nut­né uviesť, že na­mie­ta­ní sud­co­via vo ve­rej­ných pre­ja­voch na kto­ré pou­ká­zal ob­vi­ne­ný v po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti vô­bec nek­ri­ti­zo­va­li ka­júc­ni­kov a ani in­šti­tút spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho, tak ako sa to sna­žil pod­su­núť ob­vi­ne­ný v po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti, ale kri­ti­zo­va­li pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri vy­uží­va­ní toh­to in­šti­tú­tu).

V tom­to sme­re mož­no vy­užiť aj kom­pa­ra­tív­ny vý­klad prá­va a pou­ká­zať na čes­kú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť, pod­ľa kto­rej po­mer k ve­ci, či k oso­bám mu­sí mať cel­kom kon­krét­nu po­do­bu a osob­ný cha­rak­ter, aby mo­hol byť dos­ta­toč­ným dô­vo­dom pod­mie­ňu­jú­cim vznik po­chyb­nos­ti o schop­nos­ti sud­cu pris­tu­po­vať k ve­ci a úko­nom ob­jek­tív­ne. Ne­mô­že pre­to pos­ta­čo­vať po­mer abstrak­tné­ho rá­zu (pri­me­ra­ne NS 13/2002 – 339, čes­ké).

Po­kiaľ ide o ďal­šie dve zá­kon­né hľa­dis­ka vy­plý­va­jú­ce z § 31 ods. 1 Tr. zák., kto­ré sa tý­ka­jú po­me­ru k účas­tní­kom ko­na­nia, či k ich práv­nym zá­stup­com, tak pôj­de hlav­ne o vý­raz­ne ne­ga­tív­ny, či pria­teľ­ský (ale­bo ro­din­ný) vzťah k účas­tní­kom ko­na­nia ale­bo k ich práv­nym zá­stup­com. Ne­ga­tív­ny vzťah sud­cu mož­no vy­vo­diť nap­rík­lad aj z to­ho, keď sa sud­ca vy­jad­ru­je o účas­tní­koch ko­na­nia han­li­vo, urá­ža ich, res­pek­tí­ve sa o nich vy­jad­ru­je zjav­ne de­ho­nes­tu­jú­co. Nič z vy­ššie uve­de­né­ho ne­bo­lo v da­nej ve­ci zis­te­né, res­pek­tí­ve preu­ká­za­né a pre­to len sub­jek­tív­ne po­ci­ty ob­vi­ne­né­ho, či je­ho ob­haj­cu o mož­nej anti­pa­tii vo­či nim zo stra­ny ko­na­jú­cich sud­cov ne­mô­žu za­lo­žiť roz­ho­do­va­nie o ná­miet­ke za­uja­tos­ti, ale je nut­né ich po­va­žo­vať za „iné dô­vo­dy“ v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou, o kto­rých sa ne­ko­ná. V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej vy­plý­va, že up­lat­ne­nie in­šti­tú­tu vy­lú­če­nia niek­to­ré­ho or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa § 31 ods. 1 Tr. por. pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak je exis­ten­cia po­me­ru vzbu­dzu­jú­ce­ho po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti úrad­nej oso­by pre jej po­mer k ve­ci, k oso­bám, kto­rý sa úkon pria­mo do­tý­ka, prí­pad­ne k ich zá­stup­com, spl­no­moc­nen­com a ob­haj­com preu­ká­za­ná (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 1Tošs/3/2008, uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5Ndt/5/2009, uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. I. ÚS/482/2021 zo dňa 14.12.2021).

Po­kiaľ ide o opač­nú stra­nu, t. j. vý­ro­ky, či ko­na­nia účas­tní­kov ko­na­nia, či ich práv­nych zá­stup­cov vo­či sud­co­vi, či sud­com, tak vo všeo­bec­nos­ti sa vy­chá­dza z to­ho, že u sud­cov je nut­né vy­ža­do­vať vy­šší stu­peň to­le­ran­cie a nad­hľa­du, než u iných osôb a pre­to len po­da­nie nap­rík­lad tres­tné­ho ozná­me­nia na sud­cu, ža­lo­by na ochra­nu osob­nos­ti vo­či sud­co­vi, res­pek­tí­ve pod­ne­tu na dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie sud­cu nie je, sám oso­be, nik­dy dô­vo­dom na vy­lú­če­nie sud­cu a pre­to ani nes­pa­dá pod zá­kon­né dô­vo­dy uvá­dza­né v zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por.

V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né pou­ká­zať na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá uvá­dza nap­rík­lad, že ža­lo­ba na ochra­nu osob­nos­ti po­da­ná ob­ža­lo­va­ným v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní pro­ti sud­co­vi, kto­rý pre­jed­ná­va tres­tnú vec ob­ža­lo­va­né­ho, sa­ma ose­be, nespĺňa zá­kon­né pod­mien­ky uve­de­né v § 31 ods.1 Tr. por. na je­ho vy­lú­če­nie z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v pred­met­nej ve­ci (R 22/2011) ale­bo, up­lat­ne­nie in­šti­tú­tu o vy­lú­če­ní or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (sú­du) pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak je exis­ten­cia vzťa­hu uve­de­né­ho v § 31 ods. 1 Tr. por. preu­ká­za­ná. Ne­bu­de to­mu tak vte­dy, ak ob­vi­ne­ný po­dá na sud­cov ko­na­jú­ce­ho sú­du tres­tné­ho ozná­me­nie (R 11/2009, pri­me­ra­ne aj uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 14.07.2009 sp. zn. Nao 70/2009). Tie­to zá­ve­ry pla­tia ana­lo­gic­ky aj na pod­ne­ty na sud­cov na ich dis­cip­li­nár­ne pre­jed­na­nie.

Vy­chá­dza sa tu z to­ho, že opač­ný prís­tup by umož­ňo­val pro­ces­ným stra­nám ľah­ko do­siah­nuť vy­lú­če­nie tých sud­cov, kto­rí im ne­vy­ho­vu­jú a to po­da­ním aké­ho­koľ­vek vy­ššie uve­de­né­ho po­da­nia z akých­koľ­vek dô­vo­dov a v akej­koľ­vek ve­ci, čo nie je mož­né ak­cep­to­vať a čo by aj bo­lo po­ru­še­ním prá­va účas­tní­ka ko­na­nia na zá­kon­né­ho sud­cu. Po­dá­va­nie rôz­nych návr­hov a to nap­rík­lad aj pro­vo­ka­tív­ne, či uráž­li­vo for­mu­lo­va­ných je bež­nou sú­čas­ťou prá­ce sud­cov a pre­to ni­mi ne­mož­no od­ôvod­ňo­vať za­lo­že­nie dos­ta­toč­ne in­ten­zív­ne­ho ne­ga­tív­ne­ho vzťa­hu k účas­tní­kom, prí­pad­ne k ich zá­stup­com (pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR zo dňa 03.07.2001 sp. zn. II. ÚS 105/01).

Po­kiaľ te­da ob­vi­ne­ný v po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti uvá­dza, že na sud­cu JUDr. Pet­ra Šam­ka bol po­da­ný pod­net na dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie, tak tá­to sku­toč­nosť v zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho ne­mô­že za­lo­žiť spl­ne­nie zá­kon­nej pod­mien­ky uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 31 ods. 1 Tr. por. a pre­to tak­tiež spa­dá pod „iné dô­vo­dy“ v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou. To pla­tí o to viac, keď pod pod­ne­tom na dis­cip­li­nár­ne pre­jed­na­nie ne­bo­la pod­pí­sa­ná žiad­na z osôb, kto­rá je pro­ces­nou stra­nou v da­nej tres­tnej ve­ci a ani žiad­ni z ich práv­nych zá­stup­cov (ob­haj­cov) a keď nás­led­ne ve­rej­né od­ko­mu­ni­ko­va­nie toh­to pod­ne­tu zo stra­ny dot­knu­té­ho sud­cu sa ani tých­to osôb ne­tý­ka­lo. Opä­tov­ne je nut­né zdô­raz­niť, že zá­kon­ným pred­pok­la­dom na vy­lú­če­nie sud­cu v zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por. ne­mô­že byť len sub­jek­tív­ny po­cit ob­vi­ne­né­ho, či je­ho ob­haj­cu ne­pod­lo­že­ný re­le­van­tný­mi fak­ta­mi. Špe­ku­lá­cie, dom­nien­ky, vlas­tné sub­jek­tív­ne po­ci­ty, vlas­tné dot­vá­ra­nie, či vy­tvá­ra­nie dô­vo­dov na vy­lú­če­nie sud­cu mi­mo zá­kon­ný rá­mec pre­to spa­dá do ka­te­gó­rie „iných dô­vo­dov“ v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. ve­ta za bod­ko­čiar­kou, o kto­rých sa ne­ko­ná. Ten­to vý­klad vy­chá­dza aj z to­ho, že nie je úlo­hou roz­ho­do­va­nia o ná­miet­ke za­uja­tos­ti, aby na­mie­ta­ný sud­ca po­le­mi­zo­val so sub­jek­tív­nym pres­ved­če­ním pro­ces­nej stra­ny.

Sub­jek­tív­ne hľa­dis­ko účas­tní­kov ko­na­nia o za­uja­tos­ti mô­že byť pre­to pod­ne­tom k je­ho skú­ma­niu, roz­ho­do­va­nie o tej­to otáz­ke sa však mu­sí di­ať vý­luč­ne na zá­kla­de hľa­dis­ka ob­jek­tív­ne­ho. To zna­me­ná, že otáz­ka za­uja­tos­ti ne­mô­že byť nik­dy pos­ta­ve­ná nais­to, nie je však mož­né vy­chá­dzať len zo sub­jek­tív­nych po­chyb­nos­tí osôb zú­čas­tne­ných na ko­na­ní, ale z práv­ne­ho roz­bo­ru sku­toč­nos­tí, kto­ré k tým­to po­chyb­nos­tiam ve­dú (pri­me­ra­ne ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. I. ÚS 371/04 zo dňa 31.08.2004). Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du len sa­mot­ná po­chyb­nosť účas­tní­ka ko­na­nia o nes­tran­nos­ti sud­cu, kto­rý je­ho vec pre­ro­ko­val a roz­ho­dol, eš­te sa­ma oso­be nie je pos­ta­ču­jú­ca pre vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia prá­va na nes­tran­ný súd (uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III. ÚS 143/2013 zo dňa 26.03.2013).

Kraj­ský súd vy­ššie uve­de­nú ar­gu­men­tá­ciu k po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti uzat­vá­ra pou­ka­zom na súd­nu prax, kto­rá vy­chá­dza z to­ho, že v prí­pa­de, ak sa o ná­miet­ke za­uja­tos­ti ne­ko­ná z dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 32 ods. 6 Tr. por., prís­luš­ný or­gán o tom ne­vy­dá­va žiad­ne roz­hod­nu­tie, tú­to sku­toč­nosť je však ne­vyh­nut­né pro­ces­ne za­chy­tiť (nap­rík­lad zá­zna­mom do zá­pis­ni­ce) tak, aby bo­lo zrej­mé, že ná­miet­ka za­uja­tos­ti ne­zos­ta­la ne­pov­šim­nu­tá (uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp. zn. 1Tos/100/2009).

Tak­to pos­tu­po­val aj sťaž­nost­ný súd, kto­rý o pos­tu­pe pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por. in­for­mo­val pro­ces­né stra­ny na ve­rej­nom za­sad­nu­tí eš­te pred roz­hod­nu­tím, av­šak pre lep­šie po­cho­pe­nie toh­to pos­tu­pu, po­va­žo­val kraj­ský súd za ne­vyh­nut­né, aby bol ten­to je­ho pos­tup aj pod­rob­nej­šie po­pí­sa­ný v rám­ci od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia, kto­rým doš­lo k roz­hod­nu­tiu o pred­me­te ko­na­nia, t. j. o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu o nev­za­tí ob­vi­ne­ných do väz­by.

To­to roz­hod­nu­tie bo­lo pri­ja­té se­ná­tom kraj­ské­ho sú­du po­me­rom hla­sov 3:0.

P o u č e n i e :   Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pus­tná sťaž­nosť.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, dňa 12.4.2022

 

JUDr. Pe­ter Šam­ko

pred­se­da se­ná­tu

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia