Najvyšší súd SR: Nemusíme rešpektovať rozhodnutia Ústavného súdu SR, pokiaľ sa nám ich závery nepáčia

Publikované: 23. 09. 2022, čítané: 2365 krát
 

 


JUDr. Martin Bezák, PhD., advokát

Najvyšší súd SR: Nemusíme rešpektovať rozhodnutia Ústavného súdu SR, pokiaľ sa nám ich závery nepáčia

Dňa 28.08.2022 bola na Právnych listoch v článku s názvom Najvyšší súd SR: Nestrannosť sudcu nemôže spochybniť ani záväzný právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého nestranným nie je (dostupným tu: http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1130-najvyssi-sud-sr-nestrannost-sudcu-nemoze-spochybnit-ani-zavazny-pravny-nazor-ustavneho-sudu-sr-podla-ktoreho-nestrannym-nie-je), zverejnená sťažnosť, ktorú môj klient pplk. Ing. Bc. Marián Kučerka (ďalej len „klient“) podal proti  uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) zo dňa 21.07.2022, sp. zn. 5 To 7/2022, ktorým nebol z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci vylúčený sudca JUDr. Juraj Kliment, a to napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) svojim nálezom zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53, vyslovil, že v tejto trestnej veci nie je zákonným sudcom.

V anotácii k predmetnému článku som poukázal na to, že Najvyšší súd urobil v právnom štáte doposiaľ nevídanú vec, keď namiesto toho, aby na základe názoru Ústavného súdu, ktorým je podľa ustanovenia § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o Ústavnom súde“) viazaný, vylúčil sudcu JUDr. Juraja Klimenta z vykonávania úkonov v trestnej veci môjho klienta, rozhodol sa tento záväzný právny názor nerešpektovať a spochybňovať.

Medzičasom, dňa 05.09.2022, iný päťčlenný senát 2 TdoVS Najvyššieho súdu uvedenú sťažnosť môjho klienta uznesením sp. zn. 2 TdoVS 3/2022 zamietol, čo odôvodnil v podstate tými istými argumentmi, ako senát 5 T Najvyššieho súdu JUDr. Juraja Klimenta zdanlivo podoprenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré však na skutkové okolnosti trestnej veci môjho klienta nepriliehajú.

I.

Nech si Ústavný súd hovorí, čo chce

Sťažnostnú námietku môjho klienta, že zaujatosť (nezákonnosť) sudcu JUDr. Juraja Klimenta v jeho trestnej veci už bola konštatovaná právoplatným a vykonateľným nálezom Ústavného súdu zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53, senát 2 TdoVS Najvyššieho súdu, rovnako ako predtým senát 5 T Najvyššieho súdu JUDr. Juraja Klimenta, doslova odbil konštatovaním, že Najvyšší súd by bol právnym názorom vysloveným v predmetnom náleze Ústavného súdu viazaný iba v prípade, ak by ním Ústavný súd nielen zrušil uznesenie, ktorým senát 5 T Najvyššieho súdu obsadený nezákonným sudcom JUDr. Jurajom Klimentom zamietol sťažnosť môjho klienta proti uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Mgr. Pamely Záleskej o jeho vzatí do väzby, ale zároveň by aj vrátil vec môjho klienta Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 134 ods. 1 zákona o Ústavnom súde, čo sa však nestalo.

Uvedená interpretácia § 134 ods. 1 zákona o Ústavnom súde Najvyšším súdom je neudržateľná, pretože popiera zmysel a účel tohto ustanovenia. Tým je zabezpečiť, aby právny názor vyslovený v náleze, ktorým Ústavný súd konštatoval porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa štátnym orgánom, bol týmto štátnym orgánom rešpektovaný, ak pred ním po kasačnom zásahu Ústavného súdu pokračuje konanie, v ktorom boli porušené základné práva a slobody. Tým sa má zamedziť situácii, aby štátny orgán pokračoval v porušovaní týchto základných práv a slobôd sťažovateľa alebo aby ho opakoval.

Je pritom z hľadiska účelu tohto ustanovenia úplne bez právneho významu, či Ústavný súd po tom, ako zrušil rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, výrokom svojho nálezu  formálne vráti vec sťažovateľa štátnemu orgánu, ktorý tieto základné práva a slobody porušil, na ďalšie konanie alebo nie.

Právne významné je len to, či po kasačnom zásahu Ústavného súdu štátny orgán pokračuje v konaní, v ktorom porušil základné práva a slobody sťažovateľa. Ak áno, je v tomto konaní podľa ustanovenia § 134 ods. 1 zákona o Ústavnom súde viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným súdom v kasačnom náleze a je povinný vyvarovať sa v ďalšom konaní ďalších zásahov do základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré mu boli Ústavným súdom vytknuté.

Je pritom nepochybné, že konanie, ktoré v súčasnosti prebieha pred senátom 5 T Najvyššieho súdu JUDr. Juraja Klimenta o odvolaní môjho klienta proti odsudzujúcemu rozsudku Špecializovaného trestného súdu, je len pokračovaním konania, v ktorom senát 5 T Najvyššieho súdu obsadený nezákonným sudcom JUDr. Jurajom Klimentom zamietol sťažnosť môjho klienta podanú proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o jeho vzatí do väzby (je len ďalším štádiom tohto trestného konania). Preto je v ňom Najvyšší súd viazaný právnym názorom, ktorý o nezákonnosti sudcu JUDr. Juraja Klimenta vyslovil Ústavný súd v náleze zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53.

Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že § 134 ods. 1 zákona o Ústavnom súde ustanovuje, že štátny orgán, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, je názorom Ústavného súdu viazaný v konaní, ktoré nasleduje po tom, ako Ústavný súd zrušil jeho rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vrátil vec na ďalšie konanie, ako to tvrdí Najvyšší súd. Zákonodarca totiž zjavne nepredpokladal, že môže nastať aj taká procesná situácia, kedy Ústavný súd konštatuje porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa, zruší napadnuté rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah štátneho orgánu, ktorým boli tieto základné práva a slobody porušené, a nevráti vec tomuto štátnemu orgánu na ďalšie konanie napriek tomu, že takéto konanie bude následne pred štátnym orgánom ďalej pokračovať.To však neznamená, že by pre ten prípad chcel zákonodarca vysloviť, že rozhodnutie Ústavného súdu nemusí byť štátnym orgánom v ďalšom konaní rešpektované.

Presne takáto procesná situácia pritom nastala v trestnej veci môjho klienta, kedy Ústavný súd po tom, ako nálezom zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53, zrušil uznesenie senátu 5 T Najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti klienta proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o jeho vzatí do väzby z dôvodu, že ho vydal nezákonný sudca JUDr. Juraj Kliment, nevrátil vec Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že takýto postup by bol nadbytočným a bez akéhokoľvek právneho a praktického významu vzhľadom na skutočnosť, že môj klient bol medzičasom prepustený z väzby na slobodu (body 31 a 32 odôvodnenia predmetného nálezu).

Ukázalo sa však, že takýto postup (vrátenie veci Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie) by vôbec nebol nadbytočným a bez právneho významu, pretože na jeho základe by musel byť sudca JUDr. Juraj Kliment vylúčený z vykonávania úkonov v trestnom konaní môjho klienta ihneď po kasačnom zásahu Ústavného súdu, ešte v jehoprípravnom štádiu, čím by sa predišlo situácii, ktorá nastala v súčasnosti, kedy Najvyšší súd odmieta svoju viazanosť právnym názorom vysloveným Ústavným súdom v tom istom trestnom konaní na základe prehnane formalistického a už na prvý pohľad ústavne neudržateľného gramatického výkladu ustanovenia § 134 ods. 1 zákona o Ústavnom súde, ktorý popiera jeho zmysel a účel. Nehovoriac o tom, že v prípade, ak nedôjde k zásahu Európskeho súdu pre ľudské práva, môj klient sa v dôsledku tohto postupu nikdy nedozvie, či bol obmedzený na osobnej slobode väzbou zákonom ustanoveným spôsobom a na základe zákonom ustanovených dôvodov, pretože z dôvodu nevrátenia jeho trestnej veci Ústavným súdom na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu nedošlo k preskúmaniu zákonnosti uznesenia Špecializovaného trestného súdu o jeho vzatí do väzby, ktoré tak v súčasnosti existuje ako vydané, avšak neprávoplatné. 

Ak teda Ústavný súd po zrušení rozhodnutia všeobecného súdu pre porušenie základného práva obvineného  na zákonného sudcu nevrátil vec všeobecnému súdu na ďalšie konanie, v dôsledku čoho nastala procesná situácia, kedy pred všeobecným súdom síce toto konanie pokračuje a rozhoduje v ňom opäť ten istý nezákonný sudca, nemožno interpretáciou právnych noriem na ťarchu obvineného v žiadnom prípade dospieť k záveru, že v tomto konaní už všeobecný súd nie je viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným súdom. Ak zákonodarca s takouto procesnou situáciu nepočítal, je potrebné považovať nedostatok jej výslovnej právnej úpravy za medzeru v zákone, ktorú je v trestnom konaní vždy potrebné vyplniť analogickým výkladom trestnoprocesných noriem v prospech obvineného (obžalovaného).Teda tak, že ustanovenie § 134 ods. 1 zákona o Ústavnom súde sa vzťahuje nielen na prípady, kedy Ústavný súd po zrušení rozhodnutia všeobecného trestného súdu výrokom svojho nálezu formálne vráti vec tomuto súdu na ďalšie konanie, ale aj na prípady, kedy tak formálne neurobí, avšak po kasačnom zásahu Ústavného súdu sa pred všeobecným súdom v takomto konaní naďalej pokračuje, pretože neexistuje žiadny ústavne udržateľný a ospravedlniteľný dôvod na to, aby v jednej z týchto dvoch procesných situácií, ktoré sú z materiálneho hľadiska úplne totožné, bolo všeobecnému súdu dovolené pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré bolo konštatované Ústavným súdom, len preto, že Ústavný súd všeobecnému súdu formálne nevrátil vec na ďalšie konanie.

Správnosti uvedeného záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že ustanovenie § 362b ods. 1 Trestného poriadku, ktoré upravuje postup všeobecného súdu po tom, ako bolo jeho rozhodnutie zrušené Ústavným súdom, prikazuje všeobecnému súdu, aby pokračoval v tom štádiu trestného konania, ktoré predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia. Druhá veta tohto ustanovenia následne výslovne ustanovuje, že súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci Ústavný súd. Ustanovenie § 362b ods. 1 druhá veta Trestného poriadku túto viazanosť všeobecného súdu právnym názorom vysloveným Ústavným súdom teda neobmedzuje iba na prípady, kedy Ústavný súd po zrušení rozhodnutia súdu formálne vo výroku svojho nálezu vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie, ale toto zákonné ustanovenie dopadá na všetky prípady, kedy Ústavný súd zrušil rozhodnutie všeobecného súdu a vo veci vyslovil svoj právny názor.

Napriek tomu, že senát 2TdoVS Najvyššieho súdu v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 05.09.2022, sp. zn. 2 TdoVS 3/2022, ktorým zamietol sťažnosť môjho klienta podanú proti uzneseniu senátu 5 T Najvyššieho súdu o nevylúčení JUDr. Juraja Klimenta z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci, cituje ustanovenie § 362b Trestného poriadku, dovodil z jeho znenia presne opačný záver, a to, že v ňom upravený postup nie je možné uplatniť, pretože Ústavný súd po zrušení uznesenia senátu 5 T Najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti môjho klienta podanej proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu zároveň nevrátil Najvyššiemu súdu vec na ďalšie konanie (tretí odsek na strane druhej uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 05.09.2022, sp. zn. 2 TdoVS 3/2022).

Senát 2 TdoVS Najvyššieho súdutaktiež pri svojich úvahách opomenul skutočnosť, že otázka, či je sudcu JUDr. Juraja Klimenta možné považovať za zákonného v  trestnej veci môjho klienta pre jeho nezaujatosť,predstavuje v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 Trestného poriadku predbežnú otázku procesného charakteru, ktorú nebol oprávnený samostatne posudzovať, keďže o nej už bolo právoplatne rozhodnuté nálezom Ústavného súdu zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53, a zároveň nešlo o otázku, od ktorej zodpovedania záviselo posúdenie viny môjho klienta. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že spôsob, akým súd túto predbežnú otázku procesného charakteru posudzuje je osobitne upravený v ustanoveniach § 31 a 32 Trestného poriadku.

Osobitnú kategóriu v odôvodnení uznesenia, ktorým senát 2 TdoVS Najvyššieho súdu zamietol sťažnosť môjho klienta, predstavuje judikatúra, o ktorú sa tento senát snaží oprieť svoj záver o tom, že právnym názorom vysloveným Ústavným súdom nie je v ďalšom konaní viazaný, ktorá však na skutkové okolnosti tejto veci už na prvý pohľad nedopadá. Ako príklad možno uviesť odkaz senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu na právne vety I. a II. uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 10.01.2008, sp. zn. 1Tošs 53/2007, zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v zošite číslo 4/2008 pod číslom (R) 34/2008, podľa ktorých (zhrnuté) rozdielnosť právnych názorov všeobecných súdov a Ústavného súdu na právne otázky, ktoré sa majú v konaní riešiť, sama o sebe nemôže viesť k vylúčeniu sudcov všeobecného súdu z vykonávania úkonov trestného konania. Senát 2 TdoVS Najvyššieho súdu pri aplikovaní tejto judikatúry akosi opomenul, že dôvod pre vylúčenie sudcu JUDr. Juraja Klimenta z vykonávania úkonov v trestnej veci môjho klienta nepredstavuje to, že názor tohto sudcu, ako je potrebné trestnú vec môjho klienta právne posudzovať, sa odlišuje od názoru Ústavného súdu, ale to, že tento sudca je podľa záväzného právneho názoru Ústavného súdu vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci môjho klienta pre jeho kvalifikovaný pomer k JUDr. Ondrejovi Repovi a arbitrárnemu spôsobu, akým predtým v trestnej veci môjho klienta úplne odignoroval účinne vznesené námietky, voči protiprávnemu spôsobu, aký mal JUDr. Ondrej Repa voči môjmu klientovi uplatňovať.

Z uvedeného je zrejmé, že záver, ku ktorému dospel senát 2TdoVS Najvyššieho súdu v uznesení zo dňa 05.09.2022, sp. zn. 2 TdoVS 3/2022, že, citujem: „Vyššie označeným nálezom (zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53; pozn. M. B.) ústavný súd nevrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (...), a preto tu, striktne vzaté, nenastal prípad tzv. vertikálnej kasačnej viazanosti podľa naposledy citovaného ustanovenia (...). Inými slovami, pokiaľ trestná vec obžalovaného v ďalšom štádiu trestného konania, zhodou okolností opätovne napadla do senátu 5 T najvyššieho súdu, tak tento už nebol povinný ˈbezvýhradneˈ postupovať v intenciách skoršieho nálezu, ak si po preskúmaní a riadnom odôvodnení ustálil, že nastoleným skutkovým a/alebo právnym otázkam priliehavejšie zodpovedajú ním prijaté závery.“ (tretí odsek na strane druhej uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 05.09.2022, sp. zn. 2 TdoVS 3/2022), nemá žiadnu oporu v zákone ani v jeho ústavne konformnej interpretácii.

Najvyšší súd tým vlastne Ústavnému súdu odkázal, že jeho rozhodnutia jednoducho nebude rešpektovať, pokiaľ sa mu právne závery, ktoré z nich vyplývajú, nepáčia, nestotožňuje sa s nimi a nehodia sa mu do talóna. Ide zároveň aj o jasný odkaz všetkým občanom, že súdnymi rozhodnutiami je možné pohŕdať, nie je ich potrebné rešpektovať a už vôbec nie dodržiavať.

Najvyšší súd týmto účelovým a prehnane formalistickým výkladom zákona poprel nielen svoju viazanosť právoplatným a vykonateľným nálezom Ústavného súdu, ale svojim rozhodnutím zároveň znevážil akýkoľvek právny význam a relevanciu tohto nálezu, a tým aj autoritu Ústavného súdu ako takého. Je potrebné pripomenúť, že test posudzovania nestrannosti sudcov je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva nastavený veľmi citlivo a platí, že akýkoľvek sudca, proti ktorému existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmievec prejednávať (porovnaj rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť č. 29369/10, § 78). Najvyšší súd svojim rozhodnutím v podstate konštatoval, že právny názor vyslovený Ústavným súdom ohľadom zaujatosti sudcu JUDr. Juraja Klimenta voči osobe môjho klienta nemá ani len váhu vytvorenia legitímnych pochybností o nedostatku jeho nestrannosti pri rozhodovaní o jeho vylúčení v tom istom trestnom konaní. Najvyšší súd takto učinil dokonca napriek jednoznačnému záveru vyslovenému Ústavným súdom v jeho náleze, že vzťah sudcu JUDr. Juraja Klimenta k prokurátorovi JUDr. Ondrejovi Repovi za konkrétnych okolností prípadu môjho klienta je takej povahy intenzity, že objektívne vyvoláva pochybnosti o nestrannosti nielen u môjho klienta, ale aj u akéhokoľvek nestranného pozorovateľa a môže dokonca viesť ku strate dôvery občanov v spravodlivosť (bod  27 nálezu Ústavného súdu zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53).

Všetkým tým, ktorí ešte stále zdieľajú naivnú predstavu o tom, že štát môže byť právnym iba vtedy, pokiaľ sú jeho inštitúcie bezvýhradne dodržiavané (a to najmä zo strany predstaviteľov štátu a jeho orgánov), preto nezostáva nič iné, než dúfať, že predmetné uznesenie senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu nie je systémovým prvkom v činnosti Najvyššieho súdu, ale len ojedinelým excesom, s ktorým sa nestotožňujú aspoň ostatní sudcovia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu. Nádej v tomto smere dáva skutočnosť, že toto uznesenie bolo prijaté len s rozdielom jedného hlasu, keďže za jeho prijatie hlasovali „iba“ traja z piatich sudcov senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu. Táto skutočnosť zároveň naznačuje, že zmienené rozhodnutie je, zjemnene povedané, aj medzi sudcami Najvyššieho súdu vnímané ako kontroverzné.

 

II.

Keď niektorí sudcovia Najvyššieho súdu naprávajú závery Ústavného súdu

Predmetné uznesenie by z vyššie uvedených dôvodov nebolo potrebné ďalej komentovať, keďže traja z piatich sudcov senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu sa v ďalších častiach jeho odôvodnenia bez opory v zákone venujú výlučne spochybňovaniu záväzného právneho názoru vysloveného Ústavným súdom v náleze zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53.Napriek tomu si aj k týmto častiam odôvodnenia predmetného uznesenia dovolím krátky komentár, keďže závery, ktoré sú v nich uvedené, odporujú skutočnostiam, ktoré vyšli najavo v rámci dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní v trestnej veci môjho klienta, alebo ignorujú, resp. dezinterpretujú námietky, ktoré môj klient vzniesol vo svojej sťažnosti proti uzneseniu senátu 5 T Najvyššieho súdu o nevylúčení JUDr. Juraja Klimenta z vykonávania úkonov v jeho trestnej veci.

Väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu v predmetnom uznesení dospela k záveru, že Ústavný súd vychádzal zo „zjavne nesprávnych záverov“, keď konštatoval, že JUDr. Ondrej Repa bol činný v trestnej veci môjho klienta. Väčšina tohto senátu „po preskúmaní celého súvisiaceho spisového materiálu“ totiž zistila, že JUDr. Ondrej Repa v tejto veci „nebol nijako procesne činný“. Zjavne tým reagovala na sťažnostnú námietku môjho klienta, že JUDr. Juraj Kliment, ako predseda senátu 5 T Najvyššieho súdu, v uznesení o jeho nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci môjho klienta dezinterpretuje nález Ústavného súdu zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53, keď tvrdí, že Ústavný súd v bodoch 11, 21 a 24 jeho odôvodnenia dospel k záveru, že JUDr. Ondrej Repa bol v trestnej veci môjho klienta dozorujúcim prokurátorom, keďže Ústavný súd nič takého netvrdí, tvrdí iba toľko, že JUDr. Ondrej Repa bol činný v trestnej veci môjho klienta, čo je nespochybniteľný fakt, keďže tento prokurátor spolu s jeho kolegom JUDr. Michalom Šúrekom môjho klienta vypočúvali na Úrade špeciálnej prokuratúry k okolnostiam, o ktorých mal mať podľa ich presvedčenia vedomosť a ktoré z ich pohľadu mali mať trestnoprávnu relevanciu. Môj klient v tejto súvislosti vo svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že je už na prvý pohľad zrejmé, že pojmy „byť činný v trestnej veci“ a „vykonávať dozor“ nemožno stotožňovať ani zamieňať, keďže prvý z týchto pojmov je širší (prokurátor, ktorý je činný v trestnej veci konkrétnej osoby môže vykonávať aj iné úkony než dozor nad zákonnosťou prípravného konania), zatiaľ čo druhý z nich je užší.

Väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu tak namiesto toho, aby konštatovala neudržateľnosť tvrdenia senátu 5 T Najvyššieho súdu o tom, že Ústavný súd vychádzal pri posudzovaní zaujatosti JUDr. Juraja Klimenta z nesprávne ustálenejokolnosti, že jeho synovec JUDr. Ondrej Repa bol dozorujúcim prokurátorom trestnej veci môjho klienta, sa podujala k tomu, aby toto tvrdenie korigovala tak, že senát 5 T Najvyššieho súdu ním vlastne vôbec nemal na mysli to, že JUDr. Ondrej Repa nebol v trestnej veci môjho klienta dozorujúcim prokurátorom, ale že v nej nebol vôbec žiadnym spôsobom procesne činný a nevykonal v nej žiadny úkon. Otázka potom znie, čo potom prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry JUDr. Ondrej Repa a JUDr. Michal Šúrek robili s mojim klientom na Úrade špeciálnej prokuratúry, keď tam s ním, slovami väčšiny senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu, „nevykonávali žiadny, hoci len čiastkový úkon“ a neboli voči nemu „nijako procesne činní“?

Väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu ďalej uviedla, že ani tvrdenie môjho klienta, že synovec JUDr. Juraja Klimenta JUDr. Ondrej Repa sa mu mal vyhrážať, nie je spôsobilé ohroziť nestrannosť sudcu JUDr. Juraja Klimenta pri vykonávaní úkonov trestného konania v jeho trestnej veci, pretože ak podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu podanie žaloby na ochranu osobnosti, či trestného oznámenia obvineným na sudcu nespôsobuje jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania, o to menej môžu takýto následok spôsobiť  takéto „prejavy“ obvineného namierené voči osobe, ktorá je príbuzná so sudcom konajúcim vo veci obvineného. Rozhodovacia prax, ktorou väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu v tomto smere argumentovala, však vôbec nedopadá na skutkové okolnosti trestnej veci môjho klienta, ktorý nikdy netvrdil, že sudca JUDr. Juraj Kliment nemôže byť v jeho trestnej veci považovaný za nezaujatého preto, že na neho alebo jeho synovca JUDr. Ondreja Repu podal trestné oznámenie. Môj klient tvrdil len toľko, že JUDr. Juraj Kliment sa nemôže javiť ako objektívne nezaujatý, pretože mal ako sudca v prípravnom konaní preskúmavať námietky smerujúce voči protiprávnemu postupu svojho synovca JUDr. Ondreja Repu (zastrašovanie a nátlak na klienta), čo však vôbec neurobil a tieto námietky úplne odignoroval.

Je pritom prinajmenšom zaujímavé, že táto nepriliehavá argumentácia väčšiny senátu 2 TdoVS je v podstate doslovne prevzatá z vyjadrenia sudcu JUDr. Juraja Klimenta zo dňa 21.07.2021, sp. zn. 5 Tost 56/2020,k ústavnej sťažnosti môjho klienta, ktorej následne Ústavný súd spomínaným nálezom zo dňa 09.12.2021, č. k. II. ÚS 300/2021-53, vyhovel. Už v tomto vyjadrení JUDr. Juraj Kliment začal bezprecedentným spôsobom napádať Ústavný súd a profesionálnu integritu jeho sudcov, keď v ňom žiadal, aby predseda Najvyššieho súdu trval na ústnom pojednávaní ústavnej sťažnosti môjho klienta, k čomu sudcu JUDr. Juraja Klimenta viedli, citujem jeho slová: „(...) doterajšie skúsenosti (nielen) so senátom konajúcim vo veci sťažovateľa (obvineného pplk. Ing. Bc. Mariána Kučerku; pozn. M. B.), ktorý v inej mediálne sledovanej veci (vedenej pod sp. zn. II. ÚS 428/2020) rozhodol bez toho, aby najvyšší súd ako účastníka konania oboznámil s podaniami protistrany, bez toho, aby boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania, ale predovšetkým na základe (minimálne sčasti) vymyslených tvrdení sťažovateľa, ktoré si bez ďalšieho osvojil.“ Už na základe tohto  vyjadrenia sudcu JUDr. Juraja Klimenta bolo možné predvídať, aký postoj v budúcnosti zaujme k rozhodnutiam Ústavného súdu, s ktorými sa nebude stotožňovať. Uznesenie, ktorým senát 5 T Najvyššieho súdu pod vedením sudcu JUDr. Juraja Klimenta nevylúčil tohto sudcu z vykonávania úkonov v trestnej veci môjho klienta, je tak vo svetle jeho predchádzajúcich vyjadrení potrebné,podľa môjho názoru, vnímať ako nevyhnutný dôsledok jeho dlhodobo pretrvávajúceho presvedčenia, že je potrebné rešpektovať len tie rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré mu vyhovujú. Takýto postoj sudcu JUDr. Juraja Klimenta k rozhodnutiam Ústavného súdu, bohužiaľ, následne aprobovala aj väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu, a to na základe argumentov, ktoré od tohto sudcu nekriticky prevzala.

Väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu prevzala z uznesenia senátu 5 T Najvyššieho súdu, správnosť záverov ktorého mala preskúmať, aj argumentáciu, ktorá naznačuje, že tvrdeniamôjho klienta o nátlaku JUDr. Ondreja Repu a JUDr. Michala Šúreka na jeho osobu sú klamstvom, pretože vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Pezinku uznesením zo dňa 30.06.2021, ČVS: ORP-6/1-VYS-PK-2021,odmietol vec trestného oznámenia pre podozrenie z takéhoto konania uvedených prokurátorov voči môjmu klientovi, ktoré podala iná osoba (doc. JUDr. Róbert Fico, CSc.), môj klient sa týmto prokurátorom za svoje tvrdenia o ich nátlaku dňa 23.03.2021 písomne ospravedlnil, pričom opätovnú zmenu svojho postoja v tejto veci nevysvetlil, ani nepodložil novými dôkazmi, ktoré by jeho tvrdenia o nátlaku JUDr. Ondreja Repu a JUDr. Michala Šúreka objektivizovali a bolo ich tak možné považovať za relevantné.

K uvedenému záveru dospela väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu napriek tomu, že môj klient vo svojej sťažnosti voči uzneseniu senátu 5 T Najvyššieho súdu o nevylúčení sudcu JUDr. Juraja Klimenta namietal, že na hlavnom pojednávaní vykonanom v jeho trestnej veci Špecializovaným trestným súdom neboli vykonané žiadne také dôkazy, ktoré by spochybňovali jeho tvrdenie, že na neho prokurátori JUDr. Ondrej Repa a JUDr. Michal Šúrek vyvíjali nátlak za účelom jeho priznania a usvedčovania iných osôb. Na hlavnom pojednávaní nebolo ako listinný dôkaz vykonané žiadne písomné ospravedlnenie môjho klienta prokurátorom JUDr. Ondrejovi Repovi a JUDr. Michalovi Šúrekovi a takáto písomnosť sa nenachádza ani v súdnom spise. Zostáva preto otázkou, na základe čoho dospel senát 5 T a väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu k skutkovému záveru, že takáto písomnosť vôbec existuje. Uvedené rovnako platí aj o uznesení vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Pezinku zo dňa 30.06.2021, ČVS: ORP-6/1-VYS-PK-2021, o odmietnutí veci trestného oznámenia doc. JUDr. Róberta Fica, CSc., ktoré sa v spise nenachádza, a preto ani nemohlo byť vykonané na hlavnom pojednávaní ako dôkaz. Na hlavnom pojednávaní bolo ako dôkaz vykonané uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru zo dňa 13.09.2021, ktorým bola odmietnutá vec iného trestného oznámenia PaedDr. Tibora Gašpara na JUDr. Ondreja Repu a JUDr. Michala Šúreka, ktoré v závere hlavného pojednávania predložil Špecializovanému trestnému súdu prokurátor.

Je prinajmenšom zarážajúce, že senát 5 T a väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu vo svojich uzneseniach argumentuje listinami, ktoré sa v spise vôbec nenachádzajú, a to najmä v kontexte ďalšej sťažnostnej námietky môjho klienta, podľa ktorej práve skutočnosť, že sudca JUDr. Juraj Kliment argumentuje v jeho neprospech listinami, ktorými by nemohol disponovať, ak by ich proaktívne sám nevyhľadával (s veľkou pravdepodobnosťou pritom využívajúc práve svoj blízky príbuzenský vzťah s prokurátorom JUDr. Ondrejom Repom) preukazuje subjektívnu zaujatosť tohto sudcu.Väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu túto námietku odbila nič nehovoriacim konštatovaním, že v tomto smere, citujem: „(...) stačí odkázať na odôvodnenie napadnutého uznesenia (senátu 5 T Najvyššieho súdu o nevylúčení sudcu JUDr. Juraja Klimenta z vykonávania úkonov v trestnej veci môjho klienta; pozn. M. B.) (...)“. 

Ani záver väčšiny senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu, že môj klient zmenu svojho postoja k ospravedlneniu JUDr. Ondrejovi Repovi a JUDr. Michalovi Šúrekovi nijak nevysvetlil, nezodpovedá výsledkom hlavného pojednávania vykonaného v jeho trestnej veci na Špecializovanom trestnom súde, keďže môj klient vo svojej výpovedi na tomto hlavnom pojednávaní podrobne vysvetlil, za akých okolností došlo na Úrade špeciálnej prokuratúry k jeho ospravedlneniu, kto písomný koncept tohto ospravedlnenia na počítači (ktorý zjavne môj klient vo väzbe nemal k dispozícii) pripravil a akými následkami mu bolo hrozené, ak toto ospravedlnenie neurobí, a podrobne vysvetlil aj dôvody, pre ktoré sa potom, ako bol prepustený z väzby na slobodu, rozhodol o okolnostiach tohto vynúteného ospravedlnenia vypovedať a poprieť ho.

Naopak, na hlavnom pojednávaní vykonanom na Špecializovanom trestnom súde v trestnej veci môjho klienta boli vykonané dôkazy, ktoré podporujú tvrdenia môjho klienta o nátlaku, ktorý na neho mali vyvíjať JUDr. Ondrej Repa a JUDr. Michal Šúrek. Ide napríklad o výpoveď svedka Mgr. Jána Hazuchu, ktorému sa mal môj klient pred jeho zadržaním zdôveriť, akým spôsobom sa k nemu títo prokurátori správali. Špecializovaný trestný súd tiež odmietol vykonať viaceré dôkazy, ktoré mohli tento nátlak potvrdiť (alebo vyvrátiť), ako napríklad zvukový záznam, na ktorom má byť zachytené priznanie JUDr. Ondreja Repu, že od môjho klienta na Úrade špeciálnej prokuratúry žiadal, aby išiel do civilu a JUDr. Michal Šúrek pri tom na neho mal kričať, alebo výsluch svedka Jána Kaľavského, ktorý mal ako operatívec NAKA komunikovať môjmu klientovi pred jeho zadržaním vyhrážky týchto prokurátorov, že ich odmietnutím spolupráce „nasral“ a že z neho urobia exemplárny prípad, a má mať vedomosti aj o ďalšom hrubom nátlaku, ktorý na môjho klienta vyvíjali orgány činné v trestnom konaní počas jeho väzby, ako to vyplynulo zo zápisnice o výpovedi Jána Kaľavského z iného trestného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná ako listinný dôkaz.

Je zarážajúce, že skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z dôkazov, ktoré boli vykonané alebo mohli byť vykonané na hlavnom pojednávaní a svedčia v prospech tvrdení môjho klienta, väčšina senátu 2 TdoVS nielenže vôbec nevzala pri rozhodovaní o sťažnosti môjho klienta v úvahu, ale vyslovene ich existenciu poprela konštatovaním, že môj klient, citujem: „(...) opätovne zmenil svoj postoj k tejto veci bez toho, aby to náležite vysvetlil a podložil novými dôkazmi (...)“, pričom toto popretie zdôvodnila obsahom listín, ktoré na hlavnom pojednávaní vôbec vykonané neboli a netvoria ani súčasť súdneho spisu.

Obdobným arbitrárnym spôsobom sa väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu (ne)vysporiadala aj so sťažnostnou argumentáciou môjho klienta, podľa ktorej aj zostávajúci členovia senátu 5 T Najvyššieho súdu JUDr. Peter Hatala a JUDr. Peter Štift sa nemôžu objektívne javiť ako nezaujatí v jeho trestnej veci, aj keď subjektívne zaujatí byť nemusia, keďže v prípravnom konaní rozhodovali o väzbe môjho klienta. Väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu konštatovala, že ani podľa Európskeho súdu pre ľudské práva okolnosť, že sudca bol činný v prípravnom konaní pri rozhodovaní o väzbe, ho bez ďalšieho nediskvalifikuje z konania a rozhodovania o podanej obžalobe. To však môj klient ani nikdy netvrdil. S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Hauschildt proti Dánsku, rozsudok ESĽP zo dňa 24.05.1989, č. 10486/83, § 51 - 53) tvrdil len toľko, že k porušeniu práva obvineného na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dôjde vtedy, ak o vine obvineného rozhodne sudca, ktorý predtým rozhodoval o jeho väzbe ako sudca pre prípravné konanie, a (teda nie bez ďalšieho, ako to uvádza väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu) vnútroštátne právo zároveň vyžaduje pre uvalenie väzby existenciu kvalifikovaného podozrenia, že obvinený spáchal stíhaný trestný čin, pretože sa tým stiera rozdiel medzi konštatovaním prostého podozrenia a konštatovaním viny. Môj klient v tejto súvislosti upriamil pozornosť Najvyššieho súdu na to, že uvedené závery Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné dôsledne uplatňovať aj v slovenskom trestnom konaní (teda aj v jeho trestnej veci), keďže existencia kvalifikovaného podozrenia je podmienkou pre vzatie obvineného do väzby aj podľa slovenského práva. Podľa ustanovení § 71 ods. 1 a § 206 ods. 1 Trestného poriadku, musí totiž v čase rozhodovania súdu o väzbe obvineného existovať dostatočne odôvodnený záver, že obvinený spáchal trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu (materiálny dôvod väzby), pričom v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu, ktorá tieto zákonné ustanovenia interpretuje, je súd rozhodujúci o väzbe povinný dôsledne sa zaoberať otázkou dôvodnosti vzneseného obvinenia, a to vrátane preskúmania vzneseného obvinenia zo spáchania skutku obvineným podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty (III. ÚS 29/2015; č. 11/2015 Zb. ÚS SR). S touto argumentáciou sa väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu vôbec nevysporiadala.

Úspech u väčšiny senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu nezožala ani argumentácia môjho klienta, že v prípade, ak mu všetci členovia senátu 5 T Najvyššieho súdu, ktorý má ešte len rozhodovať o jeho odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku Špecializovaného trestného súdu, už vopred oznámia, že o niektorej z jeho odvolacích námietok, ktorú si ešte ani len nemohli naštudovať (pretože túto námietku ešte klient len hodlá podrobne zdôvodniť, čo Najvyššiemu súdu vo svojom odvolaní a jeho prvom doplnení avizoval), jednoducho rozhodovať nebudú, pretože takáto námietka je irelevantná, nemožno takéto ich vyjadrenie posudzovať inak, ako exaktný dôkaz ich subjektívnej zaujatosti vo vzťahu k jeho trestnej veci. Z takéhoto vyjadrenia členov senátu 5 T Najvyššieho súdu totiž jednoznačne vyplýva, že, prinajmenšom, na niektoré odvolacie námietky môjho klienta si ešte pred ich vecným prejednaním vytvoril názor o ich neopodstatnenosti. Väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu túto argumentáciu opäť odbila nič nehovoriacim konštatovaním, že, citujem: „(...) pomer (sudcu; pozn. M. B.) k veci nemožno odvodzovať ani z postupu, ktorému predchádza interpretácia práva.“ Nie je pritom vôbec zrejmé, ako väčšina senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu dospela k záveru, že arbitrárne odmietnutie súdu zaoberať sa námietkami obvineného možno považovať za akt interpretácie práva alebo za výsledok takéhoto aktu. Väčšina senátu 2 TdoVS zrejme nie je oboznámená s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu v tejto otázke, podľa ktorej, citujem: „Pokiaľ obvinený v námietke zaujatosti uvádza okolnosti znamenajúce protizákonný, resp. svojvoľný postup sudcu v konaní (napríklad vyjadrenie sudcovho názoru o vine obžalovaného), treba takúto námietku zaujatosti považovať za spôsobilú námietku v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku, o dôvodnosti či nedôvodnosti ktorej sa preto musí zákonom predpísaným spôsobom konať a rozhodnúť.“ (II. ÚS 111/2018, č. 18/2018 Zb. ÚS SR).

 

III.

Účel svätí prostriedky. Alebo koniec právneho štátu na Slovensku?

Keďže inštitucionálne záruky, prostredníctvom ktorých má Trestný poriadok a Ústava Slovenskej republiky v trestnom konaní zabezpečovať základné právo obvineného na zákonného sudcu a jeho právo na spravodlivý súdny proces, v prípade môjho klienta evidentne zlyhávajú, nezostáva mu nič iné, než poukazovať na spôsob, akým je proti nemu vedené trestné konanie, v mediálnom priestore a dúfať, že sa tento spôsob stane predmetom širokej mediálnej pozornosti a (nielen) odbornej kritiky. Je totiž prvoradou úlohou médií, aby kriticky poukazovali na zlyhávanie štátu pri ochrane základných práv a slobôd jeho občanov.

Bohužiaľ, v súčasnosti si mnohé (najmä spravodajské) médiá nielenže túto úlohu neplnia, ale, čo je v iných demokratických a právnych štátoch nepredstaviteľné, mnohokrát obhajujú činnosť niektorých predstaviteľov štátnych orgánov ajv takých prípadoch, kde je protiprávnosť ich činnosti do očí bijúca a neobhájiteľná. Takéto krivenie novinárskej etiky a porušovanie povinnosti novinára informovať o zistených skutočnostiach objektívne, nemôže ospravedlniť ani predstava niektorých týchto novinárov, že tak konajú v mene spravodlivosti a boja so zločinom. Účel však nemôže v trestnom práve ani v žurnalistike nikdy posväcovať používané prostriedky.

***

Aby sa čitatelia mohli oboznámiť s argumentáciou väčšiny senátu 2 TdoVS Najvyššieho súdu v trestnej veci môjho klienta a sami si takurobiť názor na opodstatnenosť, resp. neopodstatnenosť jeho sťažnostných námietok, zverejňujem s jeho súhlasom aj celé znenie uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 05.12.2022, sp. zn. 2 TdoVS 3/2022:

 

Na jv yšší s úd                                                                                           2 TdoVS 3/2022

Slovenskej republikyIČS: 9521100277

 

 

 

U Z NES ENIE

 

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Jany Kostolanskej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša, JUDr. Martina Piovartsyho, JUDr. Petra Kaňu a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obžalovaného pplk. Ing. Mariána Kučerku, vedenej pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. l, ods. 3 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 5. septembra 2022 v Bratislave o sťažnosti obžalovaného pplk. Ing. Mariána Kučerku proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. júla 2022, sp. zn. 5 To 7 /2022, takto

 

 

rozhodol:

 

 

Podľa § 193 ods. písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obžalovaného pplk. Ing. Mariána Kučerku z a mi eta.

 

 

O dôv o dneni e

 

 

Napadnutým uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len„ najvyšší súd") 21. júla 2022 rozhodol podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, že sudca tohto súdu,JUDr. Juraj Kliment nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo veciobžalovaného pplk. Ing. Mariána Kučerku, vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 To 7/2022a ani v súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. 5 Tost 14/2022.

 

V odôvodnení tohto uznesenia sa zárove11 uvádza, že dotknutý senát najvyššieho súduo námietke zaujatosti podanej voči sudcom JUDr. Petrovi Hatalovi a JUDr. Petrovi Štiftovipodľa§ 32 ods. 6 Trestného poriadku nekonal.

 

Obžalovaný pplk. Ing. Marián Kučerka v sťažnosti uviedol, že napadnuté uzneseniepovažuje za nezákonné a svojvoľné, nakoľko nerešpektuje názor Ústavného súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „ ústavný súd"), vyjadrený v náleze z 9. decembra 2021,sp. zn. II. ÚS 300/2021, a zároveň sa preskúmateľným spôsobom nezaoberá jeho námietkami.

 

Menovite vo vzťahu k sudcovi JUDr. Jurajovi Klimentovi poukázal, že jeho zaujatosťv tejto veci bola konštatovaná výrokom označeného nálezu. Nakoľko tam obsiahnuté dôvodyna vylúčenie JUDr. Juraja Klimenta pretrvávajú aj v tomto štádiu konania, potom samotnáexistencia dotknutého nálezu ho v danej veci diskvalifikuje ako sudcu. Podotkol, že ústavnýsúd dospel k tomuto záveru nielen z toho dôvodu, že sudca JUDr. Juraj Kliment neoznámilsvoju zaujatosť napriek príbuzenstvu k JUDr. Ondrejovi Repovi, ale tiež preto, že nereflektovalna obžalovaného argumentáciu týkajúcu sa nezákonného postupu jeho synovca.

 

Nerešpektovaním uvedeného nálezu, ktorý bol vydaný v tom istom konaní, bol porušenýzákon v§ 134 ods. 1 zákona č.314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmenea doplnení niektorých zákonov. Obžalovaný v tejto súvislosti namietol, že na hlavnompojednávaní neboli vykonané žiadne dôkazy, ktoré by spochybňovali jeho tvrdenie, že naňhoprokurátori JUDr. Ondrej Repa a JUDr. Michal Šúrek vyvíjali nátlak za účelom priznaniasa a usvedčovania iných osôb. Senát vedený JUDr. Jurajom Klimentom bez akýchkoľvekdôkazov, len na základe vlastného presvedčenia, pritom dospel k záveru, že skutočnostiuvedené v náleze ústavného súdu z 9. decembra 2021, sp. zn. II. ÚS 300/2021, sa nezakladajúna pravde. Napadnuté uznesenie súčasne dezinterpretuje tento nález, ak sa v ií.om uvádza,že ústavný súd v bodoch 11., 21. a 24. vyslovil, že JUDr. Ondrej Repa, PhD. bol vo veci obžalovaného dozorovýrn prokurátorom, keďže ústavný súd povedal len toľko, že bol činný v danej veci, čo je podľa obžalovaného nespochybniteľný fakt, keďže menovaný prokurátor ho s kolegom JUDr. Michalom Šúrekom vypočúval na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

 

Subjektívnu zaujatosť JUDr. Juraja Klimenta má podľa obžalovaného preukazovať tenfakt, že si o ňom zhromažďoval materiály z iných trestných spisov, pričom čisto z mediálnehopriestoru alebo vlastnej úradnej činnosti nemohol vedieť, od koho a v akých veciachmá jednotlivé dokumenty žiadať.

 

Na adresu celého senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie, uviedol, že v rámci nímpodaného odvolania namieta i zákonnosť rozhodovania o väzbe. Ak by teda nedošlo k ichvylúčeniu, potom by preskúmavali zákonnosť vlastného postupu v prípravnom konaní.Obžalovaný v tomto kontexte namietol, že títo sudcovia už majú sformulovaný názor na otázkujeho viny, nakoľko pri rozhodovaní o väzbe sa nezaoberali aj otázkou dôvodnosti  jeho trestnéhostíhania. K čas1i odôvodnenia napadnutého uznesenia, podľa ktorej senát 5 T najvyššieho súdunebude preskúmavať svoj postup, nakoľko tento nebude predmetom prieskumu na odvolacomsúde. obžalovaný podotkol, že ak všetci členovia sená1u odvolacieho súdu už vopred oznámia.že o niektorej z odvolacích námietok, ktorú si cš1e ani len nemohli naštudovať, rozhodovaťnebudú, pretože takáto námietka je irelevantná, potom ich prístup nemožno chápať inak,ako jasný prejav subjektívnej zaujatosti ktejto veci. Najvyšší súd teda podľa obžalovaného bol povinný rozhodnúť aj o tejto námietke.

 

Z týchto dôvodov obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd podľa § 194 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie a vo veci sám rozhodol  o vylúčení sudcovJUDr. Juraja Klimenta, JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Štifta z vykonávania úkonov trestnejveci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 To 7/2022 a sudcu JUDr. Juraja Klimentaaj z vykonávania úkonov v súvisiacej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tost l4/2022.

 

Iný päťčlenný senát najvyššieho súdu [§ 32 ods. 5 písm. d) Trestného poriadku,§ 18 ods. 1 veta druhá zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov] po zistení. že sťažnosť obžalovanéhopplk. Ing. Mariána Kučerku spĺňa všetky formálne podmienky, v intenciách § 192 ods. 1Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj jemupredchádzajúce konanie a dospel k záveru, že táto sťažnosť nie je dôvodná.

 

Teoretické východiská rozhodovania o väzbe sú súčasťou odôvodnenia napadnutéhorozhodnutia, a preto postačí uviesť, že na vznik pochybnosti o schopnosti namietaného sudcuobjektívne pristupovať kúkonom trestného konania v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadkumusia existoval' celkom konkrétne skutočnosti osobného charakteru, týkajúce sa individuálneurčenej trestnej veci (t.j. skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie ako aj všetky s ním súvisiacefaktické okolnosti; v praxi ide zväčša o prípady, ak je sudca sám poškodený trestným činom.má priamy právny záujem na prejednávanej veci alebo je svedkom trestného činu) alebok menovite známym osobám, ktoré v nej vystupujú.

 

Z obsahu sťažnosti ako aj námietky zaujatosti týkajúcej sa sudcu JUDr. Juraja Klimenta vyplýva, že obžalovaný prikladá najväčší význam nálezu ústavného súdu z 9. decembra 2021, sp. zn. II. ÚS 300/202!, ktorého samotná existencia má opodstatňovať' vylúčenie menovaného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v tejto veci.

 

Týmto nálezom ústavný súd konštatoval, že väzobným rozhodnutím najvyššieho súdu zo 7. januára 2021, sp. zn. 5 Tost 56/2020, bolo porušené základné právo sťažovateľa (v tom čase obvineného) pplk. Ing. Mariána Kučerku na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a tiež právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s jeho právom na zákonného sudcu, nakoľko v uvedenej veci rozhodoval sudca JUDr. Juraj Kliment, u ktorého možno mal pochybnosti o jeho nestrannosti. Týmto nálezom ústavný súd zrušil dotknuté uznesenie najvyššieho súdu.

 

Podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak ústavný súd zruší  právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie  konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

 

Vyššie označeným nálezom ústavný súd nevrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (nič mu neprikázal - ako má ďalej postupovať a rozhodnúť), a preto tu, striktne vzaté, nenastal prípad tzv. vertikálnej kasačnej viazanosti podľa naposledy citovaného ustanovenia (a z toho dôvodu sa následne v tejto veci ani neuplatnil postup upravený v § 362b a nasl. Trestného poriadku). Inými slovami, pokiaľ trestná vec obžalovaného v ďalšom štádiu konania, zhodou okolností opätovne napadla do senátu 5 T najvyššieho súdu, tak tento už nebol povinný „bezvýhradne" postupovať v intenciách skoršieho nálezu, ak si po preskúmaní a riadnom odôvodnení ustálil, že nastoleným skutkovým a/alebo právnym otázkam priliehavejšie zodpovedajú nim prijaté závery. Rovnako platí, že o vylúčení sudcov z vykonávania úkonov trestného konania sú oprávnené rozhodovať iba všeobecné súdy.

 

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je pritom zrejmé, že senát 5 T najvyššieho súdu vzal do úvahy existenciu predmetného nálezu, ktorého závery si po dôslednom ozrejmení dôvodov neosvojil; v stručnosti pre nezrovnalosti v skutkových okolnostiach, ktoré vyústili do zjavne nesprávnych záverov.

 

 Iný senát najvyššieho poukazuje i na vlastnú judikatúru, podľa ktorej (I.) rozdielnosť právnych názorov orgánov činných v trestnom konaní a súdu na prejednávanú vec na jednej strane a procesných strán na druhej strane, pokiaľ ide o právne otázky, ktoré sa majú vo veci riešiť nemôže byľ bez konkretizovania relevantných skutočností z hľadiska § 31 ods. 1 Trestného poriadku podkladom na vznesenie námietky zaujatosti konkrétneho sudcu alebo sudcov, lebo neodôvodňujú ich zaujatosť zo zákonom predpokladaných dôvodov, t. j. pre pomer k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka (a ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom) alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní. (II.) Ani odlišnosť právnych  názorov všeobecných  súdov všetkých stupňov, vrátane právneho názoru vyjadreného v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, nemôže z rovnakých dôvodov viesť k záveru, že orgán činný v trestnom konaní alebo súd je pre uvedenú odlišnosťvylúčený z vykonávania úkonov trestného  konania v takej veci [rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len ,,Zbierka“) pod č. 34/2008-I. a II.; po nevyhnutnej úprave].

 

V tomto ohľade ani iný senát najvyššieho súdu nezistil  dôvody na vylúčenie sudcu JUDr. Juraja Klimenta z vykonávania úkonov trestného konania v tejto veci.

 

Preskúmaním celého súvisiaceho spisového materiálu bolo zistené,  že JUDr. Ondrej Repa. PhD. v tejto veci nebol nijako procesne činný (či už ako dozorový prokurátor v zmysle § 17 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov,  alebo ako prokurátor, ktorý by v danej trestnej vecí vykonal hoci len čiastkový úkon; k tomu bližšie pozri uznesenie najvyššieho súdu z 8. marca 2022, sp. zn. 1 TdoVS 1/2022), čo ani sám obžalovaný, paradoxne, nespochybňuje. Do spisového materiálu síce boli priložené z iných trestných konaní uznesenie o začatí trestného stíhania a zápisnice o výsluchu svedka Ing. B. S. a toho istého obvineného Ing. B. S., kde bol účastný prokurátor JUDr. Ondrej Repa. PhD., ale tieto obsahovo nesúvisia s osobou sťažovateľa, resp. s prejednávanou vecou. Za uvedenej situácie tu potom z dôvodu príbuzenstva medzi JUDr. Ondrejom Repom, PhD. a JUDr. Jurajom Klimentom v žiadnom prípade nemohol vzniknúť pomer sudcu k orgánu činnému v trestnom konaní - prokurátorovi.

 

Tvrdenie, že JUDr. Ondrej Repa, PhD. sa mal obžalovanému vyhrážať (logicky) inak ako prokurátor, môže zakladať pomer sudcu JUDr. Juraja Klimenta k obžalovanému, nakoľko ten by k nemu mohol prechovávať negatívny postoj z dôvodu, že priamo usvedčuje jeho príbuzného (synovca) z protiprávnej činnosti. S prihliadnutím na stabilnú rozhodovaciu prax i konkrétne okolnosti tohto prípadu však táto obava z nestrannosti nie je opodstatnená.

 

Nadväzujúc na predchádzajúci odsek, pokiaľ podanie žaloby na ochranu osobnosti, návrhu na disciplinárne opatrenie či trestného oznámenia obvineným na sudcu automaticky nespôsobuje jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania (rozhodnutia uverejnené v Zbierke pod č. 11/2009-1. a 22/2011), tým menej môžu takýto následok spôsobiť uvedené prejavy namierené voči osobe, ktorá je príbuzná so sudcom konajúcim vo vecí obvineného. Je nepochybné, že opačný prístup by mohol viesť k účelovému vylučovaniu neželaných sudcov, a tým ovplyvňovaniu, kto bude rozhodovať alebo nerozhodovať o konkrétnej veci.

 

Ako už bolo napokon uvedené aj v napadnutom uznesení, vec vedená pre podozrenie z údajného nátlaku zo strany prokurátorov JUDr. Ondreja Repu, PhD. a JUDr. Michala Šúreka na pplk. Ing. Mariána Kučerku bola podľa§ 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietnutá uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Pezinku z 30. júna 2021. ČVS:ORP-6/I -VYS-PK-2021. Obžalovaný pplk. Ing. Marián Kučera pritom sám odvolal toto tvrdenie o vyhrážaní, keď sa menovaným prokurátorom písomne ospravedlnil 23. marca 2021.Pokiaľ obžalovaný teraz opätovne zmenil svoj postoj k tejto veci bez toho, aby to náležite vysvetlil a podložil novými dôkazmi, ktoré by jeho tvrdenia objektivizovali, tak potom ich ani pri značnej miere tolerancie nemožno považovať za relevantné.

 

Výhrada, ktorú obžalovaný uplatnil vo vzťahu ku všetkým členom senátu 5 T najvyššieho súdu, sama osebe nie je spôsobilá, aby sa o nej vôbec konalo. Vyplýva to priamo zo znenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom..., a to ani v tej istej trestnej veci. Toto ustanovenie nadväzuje na§ 32 ods. 6 Trestného poriadku v tom smere, že bližšie upravuje tie procesné situácie, ktoré zjavne nezakladajú dôvod na vylúčenie sudcu  z vykonávania úkonov trestného konania v konkrétnej veci.

 

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že hoci v minulosti Trestný poriadok výslovne stanovoval, že sudca rozhodujúci v prípravnom konaní nesmel následne rozhodovať vo veci tej istej trestne stíhanej osoby aj po podaní obžaloby, takúto inkompatibilitu už Trestný poriadok v súčasnosti nepozná (uznesenie ústavného súdu z 28. októbra 2021, sp. zn. II. ÚS 513/2021, bod 59.; po nevyhnutnej úprave). Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva, ak bol sudca činný v prípravnom konaní pri rozhodovaní o väzbe, tak táto okolnosť ho bez ďalšieho v danej trestnej veci nediskvalifikuje z konania a rozhodovania o podanej obžalobe (k tomu pozri napr. rozsudky vo veciach: Sainte-Marie proti Francúzsku zo 16. decembra 1992. sťažnosť č. 12981/87, body 32.-34., Padovani proti Taliansku z 26. februára 1993, sťažnosť č. 13396187, body 28.-29., Nortier proti Holandsku z 24. augusta 1993, č. 13924/88, bod 35. a Saraiva de Carvalho proti Portugalsku z 22.apríla 1994, sťažnosť č. 15651/89, body 36-40.) V tomto ohľade si je nutné uvedomiť, že súdy ako k tomu zmocnené orgány pri svojom rozhodovaní dôsledne rozlišujú medzi ,,prostým“ podozrením v rámci konania o väzbe v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku a záverom o vine obžalovaného po vykonaní dokazovania.

 

Na margo poznámky, že zaujatosť senátu 5 T najvyššieho súdu preukazuje ich vopred prijatý odmietavý postoj k obžalovaného námietkam týkajúcich sa väzby, žiada sa v krátkosti uviesť, že pomer k veci nemožno odvodzovať ani z postupu, ktorému predchádza interpretácia práva (v tomto prípade vyjadrená v odôvodnení napadnutého uznesenia), ktorá sa nezhoduje  s názorom strany konania (k tomu pozri rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 68/2009-l.).

 

Vo zvyšku (predovšetkým pokiaľ ide o argumentáciu týkajúcu sa získavania podkladov JUDr. Jurajom Klimentom k jeho vyjadreniu k ústavnej sťažnosti) a konkrétnostiach stačí odkázať na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré v žiadnom prípade nemožno označiť za nepreskúmateľné, nakoľko zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na všetky podstatné námietky, ktoré pred nim odzneli.

 

S poukazom na vyššie rozvedené úvahy iný senát najvyššieho súdu ako nedôvodnú zamietol sťažnosť obžalovaného  pplk. Ing. Mariána Kučerku.

 

 

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:2

 

 

P o u č e n i e:            Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

 

 

V Bratislave 5. septembra 2022

 

JUDr. Jana Kostolanská, v. r.

predsedníčka senátu

 

 

Vyhotovil: JUDr. Emil Klemanič

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia