Výpovede získané mučením súkromnými osobami - prípad Cvik proti Poľsku

 

Vý­po­ve­de zís­ka­né mu­če­ním súk­rom­ný­mi oso­ba­mi - prí­pad Cvik pro­ti Poľ­sku

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v ak­tuál­nom roz­sud­ku oh­ľad­ne sťaž­nos­ti č. 31454/10 zo dňa 03.11.2020 po­su­dzo­val prí­pad, v kto­rom iš­lo o prí­pad sťa­žo­va­te­ľa – čle­na dro­go­vej or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ny, kto­rá sa za­obe­ra­la ne­le­gál­nym do­vo­zom ko­kaí­nu z Juž­nej Ame­ri­ky do Poľ­ska. Nes­kôr sa chcel spo­loč­ník sťa­žo­va­te­ľa (oso­ba K.G.) osa­mos­tat­niť a ob­cho­do­vať s ko­kaí­nom ne­zá­vis­le. Po­tom, čo pros­tred­ní­ko­vi ne­zap­la­til za zá­siel­ku ko­kaí­nu, bol K.G. člen­mi dro­go­vej or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ny mu­če­ný, aby vy­zra­dil, kde sa ko­kaín ale­bo pe­nia­ze na­chá­dza­jú. Vý­po­ve­de oso­by K.G be­hom mu­če­nia si dro­go­vá or­ga­ni­zo­va­ná sku­pi­na nah­rá­va­la a bo­li za­chy­te­né na nah­ráv­kach.

V ro­ku 2006 bol sťa­žo­va­teľ ob­vi­ne­ný s ob­cho­do­va­nia s dro­ga­mi. Nah­ráv­ka z mu­če­nia K.G., pri kto­rej uvá­dzal in­for­má­cie o zá­siel­ke ko­kaí­nu bo­la po­lí­ciou za­is­te­ná.

Sťa­žo­va­teľ bol od­sú­de­ný k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 12 ro­kov, pri­čom je­ho od­sú­de­nie sa v hlav­nej mie­re opie­ra­lo o sve­dec­ké vý­po­ve­de dvoch bý­va­lých čle­nov sku­pi­ny, kto­rí sa roz­hod­li spolu­pra­co­vať s po­lí­ciou. Ako pod­por­ný dô­kaz však bo­la pou­ži­tá aj nah­ráv­ka s vý­po­ve­ďa­mi oso­by K.G. zís­ka­ný­mi mu­če­ním člen­mi sku­pi­ny.

Na­priek to­mu, že poľ­ský trest­ný po­ria­dok za­ka­zu­je pou­ži­tie vý­po­ve­dí zís­ka­ných pou­ži­tím ná­si­lia, bo­li tie­to nah­ráv­ky pou­ži­té ako dô­kaz k od­sú­de­niu sťa­žo­va­te­ľa. Vnút­roš­tát­ne sú­dy to od­ôvod­ni­li tak, že nej­de o vý­po­veď zís­ka­nú mu­če­ním pred or­gán­mi štá­tu (t. j. nej­de o ná­si­lie, kto­ré­ho by sa do­pus­ti­li or­gá­ny štá­tu), ale zo stra­ny súk­rom­nej oso­by s tým, že zá­kaz pou­ži­tia dô­ka­zu zís­ka­né­ho ná­sil­ným za­ob­chá­dza­ním sa vzťa­hu­je iba na prí­pa­dy, keď sa ta­ké­ho­to ko­na­nia do­pus­tí or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní.

ESĽP sa s ta­kým­to vý­kla­dom nes­to­tož­nil, keď uvie­dol, že zís­ka­nie vý­po­ve­de v dôs­led­ku zlé­ho za­ob­chá­dzania zo stra­ny štá­tu, či zo stra­ny súk­rom­nej oso­by je nut­né po­sú­diť rov­na­ko. Po­kiaľ vnút­roš­tát­ne sú­dy ne­ma­li žiad­ne po­chyb­nos­ti o tom, že vý­po­veď K.G. bo­la zís­ka­ná v dôs­led­ku zlé­ho za­ob­chá­dzania v roz­po­re s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru, po­tom ta­kú­to vý­po­veď ne­ma­li pou­žiť na od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, na­koľ­ko to je v roz­po­re s ab­so­lút­nym zá­ka­zom mu­če­nia za­ru­če­ným v člán­ku 3 Do­ho­vo­ru.

ESLP dos­pel pre­to k zá­ve­ru, že v da­nej ve­ci bol z dô­vo­du pri­pus­te­nia ta­kej­to vý­po­ve­de po­ru­še­ný člá­nok 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru – prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces.

K slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve:

K uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke je nut­né pri­po­me­núť, že us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 5 Tr. por. (od 01.01.2021 doš­lo k pre­čís­lo­va­niu toh­to us­ta­no­ve­nia) sta­no­vu­je, že dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho do­nú­te­nia sa nes­mie pou­žiť v ko­na­ní ok­rem prí­pa­du, keď sa pou­ži­je ako dô­kaz pro­ti oso­be, kto­rá ta­ké do­nú­te­nie ale­bo hroz­bu do­nú­te­nia pou­ži­la.

Pred­met­né us­ta­no­ve­nie vy­slo­ve­ne za­ka­zu­je pou­ži­teľ­nosť ta­ké­ho dô­ka­zu, kto­rý bol zís­ka­ný buď pria­mo do­nú­te­ním (fy­zic­kým ale­bo psy­chic­kým), res­pek­tí­ve hroz­bou pou­ži­tia ta­ké­ho­to do­nú­te­nia. Tak­to zís­ka­ný dô­kaz je ne­pou­ži­teľ­né na us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, či zis­te­nie pá­cha­te­ľa.

Zhod­ne ako to bo­lo vo vy­ššie uve­de­nom prí­pa­de v Poľ­sku, aj v slo­ven­ských práv­nych po­me­roch sa ob­ja­vu­jú ná­zo­ry, že us­ta­no­ve­nie § 119 Tr. por. sa vzťa­hu­je iba na si­tuácie, keď sa proti­práv­ne­ho ko­na­nia pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu do­pus­tia or­gá­ny štá­tu (ty­pic­ky or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní) a nie aj súk­rom­né oso­by[1]. Z uve­de­né­ho sa po­tom vy­vo­dzu­je, že po­ru­še­nie zá­ko­na pri zís­ka­ní dô­ka­zu zo stra­ny súk­rom­nej oso­by neb­rá­ni to­mu, aby sa tak­to zís­ka­ný dô­kaz pou­žil v tres­tnom ko­na­ní. Ob­dob­ne to bo­lo aj v ho­re uve­de­nom prí­pa­de v Poľ­sku, keď dô­kaz zís­ka­ný za pou­ži­tia mu­če­nia zo stra­ny súk­rom­nej oso­by bol po­va­žo­va­ný vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi za prí­pust­ný, na­koľ­ko mu­če­nia sa ne­do­pus­ti­li or­gá­ny štá­tu.

Po roz­hod­nu­tí ESLP vo ve­ci Cvik pro­ti Poľ­sku už zrej­me bu­de nes­por­né, že us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 5 Tr. por. je nut­né vy­kla­dať v spo­ji­tos­ti s člán­kom 3 Do­ho­vo­ru a to tak, že zá­kaz pou­ži­tia dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­né­ho ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho­to do­nú­te­nia sa bu­de vzťa­ho­vať nie­len na prí­pa­dy, ke­dy sa ta­ké­ho­to ko­na­nia do­pus­tia štát­ne or­gá­ny, ale aj na prí­pa­dy, ak sa ta­ké­ho­to ko­na­nia do­pus­tia súk­rom­né oso­by (t. j. kto­koľ­vek).

Na­po­kon, ar­gu­ment, že us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o za­do­va­žo­va­ní dô­ka­zov sa tý­ka­jú iba or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du a nie aj súk­rom­ných osôb je cel­ko­vo nes­práv­ny.

Us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 3 Tr. por. účin­né­ho od 01.01.2021 sa tý­ka to­ho čo a za akých pod­mie­nok mô­že byť dô­ka­zom v tres­tnom ko­na­ní a nie to­ho kto dô­kaz za­bez­pe­ču­je. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie sa pre­to vzťa­hu­je na zís­ka­va­nie dô­ka­zov nie­len zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ale aj súk­rom­ných osôb.

To na­po­kon vy­plý­va z ce­lé­ho kon­textu us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 3 Tr. por. v zmys­le kto­ré­ho mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní vy­uži­tý (vy­ko­na­ný) aj dô­kaz, kto­rý bol zís­ka­ný pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Dô­kaz pou­ži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní te­da ne­mu­sí byť vždy zís­ka­ný len pos­tu­pom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a ne­mu­sí byť vždy zís­ka­ný (vy­pát­ra­ný) len zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Na­vy­še, us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 4 Tr. por. vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že dô­ka­zy mô­žu ob­sta­rá­vať aj stra­ny na vlas­tné nák­la­dy. Uve­de­né us­ta­no­ve­nie te­da jed­noz­nač­ne pred­pok­la­dá a umož­ňu­je ak­ti­vi­tu pro­ces­ných strán pri ob­sta­rá­va­ní dô­ka­zov vy­uži­teľ­ných v tres­tnom ko­na­ní.

Zá­klad­nou pod­mien­kou na pri­pus­te­nie dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní tak pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj pre súk­rom­né oso­by je to, aby bol dô­kaz ob­sta­ra­ný zá­kon­ne, t. j. v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom, či oso­bit­ným zá­ko­nom (§ 119 ods. 3 Tr. por. ve­ta pr­vá)[2].

 

 

 

Diskusia