Poškodená právnická osoba a súhlas poškodeného v zmysle § 211 Tr. por. - nález Ústavného súdu SR

Publikované: 01. 09. 2021, čítané: 782 krát
 

 

Úvod­ná poz­nám­ka JUDr. Pe­ter Šam­ko:

Niž­šie uve­de­ný ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sa tý­ka vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 211 Tr. por. o súh­la­se poš­ko­de­né­ho a to v prí­pa­doch, keď je poš­ko­de­ným sub­jek­tom v tres­tnom ko­na­ní práv­nic­ká oso­ba. Ústav­ný súd SR dos­pel k zá­ve­ru, že súh­la­som poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 211 ods. 1 Tr. por. mô­že dis­po­no­vať aj poš­ko­de­ná práv­nic­ká oso­ba (te­da nie­len fy­zic­ká oso­ba). Ten­to zá­ver bol vy­vo­de­ný z vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 2 Tr. por.

Tej­to prob­le­ma­ti­ke sme sa už v mi­nu­los­ti pod­rob­ne ve­no­va­li a to s rov­na­kým zá­ve­rom tu:

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a729-pos­ko­de­na-pav­nic­ka-oso­ba-a-ob­za­lo­va­na-fy­zic­ka-oso­ba-ako-oso­by-bliz­ke-a-suh­las-pos­ko­de­ne­ho-pod­la-211-ods-1-tr-por

II. ÚS 185/2020

Práv­ny zá­ver, pod­ľa kto­ré­ho súh­las s tres­tným stí­ha­ním sa vy­ža­du­je len od ta­ké­ho poš­ko­de­né­ho, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou ma­jú­cou kon­krét­ny vnú­tor­ný po­mer k pá­cha­te­ľo­vi (nie te­da od práv­nic­kej oso­by), nie je pri vý­kla­de Tres­tné­ho po­riad­ku ús­tav­ne udr­ža­teľ­ný.

Tým, že zá­ko­no­dar­ca v us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­vil ako vý­nim­ku z pra­vid­la o pot­re­be súh­la­su poš­ko­de­né­ho na tres­tné stí­ha­nie kon­krét­nej oso­by ako ob­vi­ne­né­ho v prí­pa­de tres­tných či­nov vy­me­no­va­ných v us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku via­ce­ré taxatív­ne vy­me­no­va­né ty­py práv­nic­kých osôb ako poš­ko­de­ných, zá­ro­veň ur­čil, že v prí­pa­de os­tat­ných (iných než vy­me­no­va­ných) ty­pov práv­nic­kých osôb je pot­reb­né pou­žiť us­ta­no­ve­nie § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (v zmys­le súh­la­su poš­ko­de­né­ho na tres­tné stí­ha­nie dot­knu­tej oso­by). To pla­tí bez oh­ľa­du na z po­va­hy ve­ci vy­plý­va­jú­cu ab­sen­ciu vzťa­hu poš­ko­de­né­ho (ako práv­nic­kej oso­by) k oso­be po­ten­cio­nál­ne­ho ob­vi­ne­né­ho, kto­rý je vy­me­dze­ný v naos­ta­tok ozna­če­nom us­ta­no­ve­ní (prá­vo poš­ko­de­né­ho od­miet­nuť vy­po­ve­dať pro­ti dot­knu­tej oso­be ako sve­dok). Us­ta­no­ve­nie § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku má te­da v uve­de­nom sme­re po­va­hu „lexspe­cia­lis“ a nie je ci­to­va­nou pod­mien­kou pod­ľa od­se­ku 1 toh­to us­ta­no­ve­nia ob­me­dze­né.

Keď­že ide o ba­zál­nu pod­mien­ku tres­tné­ho stí­ha­nia kon­krét­nej oso­by ako ob­vi­ne­né­ho, zá­klad­né prá­vo byť stí­ha­ný len spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­kon (čl. 17 ods. 2 pr­vá ve­ta ús­ta­vy), mô­že byť naz­na­če­ným nes­práv­nym vý­kla­dom us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (v ich vzá­jom­nej súv­zťaž­nos­ti) po­ru­še­né.

(Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. II. ÚS 185/2020 z 27. augus­ta 2020)

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 27. augus­ta 2020 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu Ľubo­ša Szi­ge­ti­ho (sud­ca spra­vo­daj­ca), zo sud­ky­ne Ja­ny Laš­šá­ko­vej a sud­cu Pet­ra Mol­ná­ra vo ve­ci ús­tav­nej sťaž­nos­ti JUDr. P. T., RNDr. P. T. a Ing. P. F., za­stú­pe­ných Ad­vo­kát­skou kan­ce­lá­riou JUDr. Da­niel Blyš­ťan s. r. o., Už­ho­rod­ská 21, Ko­ši­ce, v me­ne kto­rej ko­ná ad­vo­kát JUDr. Da­niel Blyš­ťan, pre na­mie­ta­né po­ru­še­nie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky pos­tu­pom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a je­ho prí­pi­som zo 4. ok­tób­ra 2019 tak­to

roz­ho­dol:

1.   Zá­klad­né prá­vo JUDr. P. T., RNDr. P. T. a Ing. P. F. pod­ľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky pos­tu­pom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a je­ho prí­pi­som zo 4. ok­tób­ra 2019 po­ru­še­né bo­li.

2.  Prí­pis ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. XVF2 Pz 52/19/1000 zo 4. ok­tób­ra 2019 zru­šu­je.

3.  JUDr. P. T., RNDr. P. T. a Ing. P. F. priz­ná­va fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške po 1 000 € (slo­vom ti­síc eur), kto­ré j e im Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­vin­ná vy­pla­tiť do jed­né­ho me­sia­ca od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

4.  JUDr. P. T., RNDr. P. T. a Ing. P. F. priz­ná­va náh­ra­du trov ko­na­nia v su­me 611,50 € (slo­vom šes­ťsto­je­de­násť eur a päť­de­siat cen­tov), kto­rú j e Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­vin­ná vy­pla­tiť na účet Ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rie JUDr. Da­niel Blyš­ťan s. r. o., Už­ho­rod­ská 21, Ko­ši­ce, do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

5.    Vo zvyš­nej čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vu­je.

Od­ôvod­ne­nie:

I.

Ar­gu­men­tá­cia ús­tav­nej sťaž­nos­ti

1.  Uz­ne­se­ním Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) č. k. H. ÚS 185/2020-20 z 28. ap­rí­la 2020 bo­la pri­ja­tá na ďal­šie ko­na­nie ús­tav­ná sťaž­nosť JUDr. P. T. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ 1“), RNDr. P. T. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ 2“) a Ing. P. F. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ 3“, resp. všet­ci spo­lu aj „sťa­žo­va­te­lia“) pre na­mie­ta­né po­ru­še­nie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) pos­tu­pom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor“) v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a je­ho prí­pi­som zo 4. ok­tób­ra 2019.

2.  Pod­ľa § 58 oďs. 3 zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní zá­ko­na č. 413/2019 Z. z. (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) pre­ro­ko­val ús­tav­ný súd tú­to vec na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, keď­že práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľov v elek­tro­nic­kom po­da­ní bez ozna­če­nia dá­tu­mu do­ru­če­nom ús­tav­né­mu sú­du 4. jú­na 2020, ako aj Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra“) vo vy­jad­re­ní z 22. má­ja 2020 do­ru­če­nom ús­tav­né­mu sú­du 29. má­ja 2020 netr­va­li na ús­tnom po­jed­ná­va­ní.

3.  Z ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­plý­va, že uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY- 2017 z 12. mar­ca 2019 bo­lo pro­ti sťa­žo­va­te­ľom (ako aj pro­ti ďal­ším fy­zic­kým oso­bám) vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) v sú­be­hu so zlo­či­nom poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 2 písm. a) a ods. 5 písm. a) a c) v spo­je­ní s § 138 písm. j) v spolu­pá­cha­teľ­stve pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, a to cel­kom za šty­ri skut­ky po­pí­sa­né v uz­ne­se­ní.

4.  To­to uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa sa opie­ra v skut­ku o vy­jad­re­nie Ústa­vu súd­ne­ho in­ži­nier­stva Ži­lin­skej uni­ver­zi­ty v Ži­li­ne (ďa­lej len „USI“) pri sta­no­ve­ní hod­no­ty neh­nu­teľ­nos­tí a sta­no­ve­ní ce­ny pri­me­ra­né­ho náj­mu, pri­čom ten­to „dô­kaz“ bol pre vy­šet­ro­va­te­ľa zjav­ne nos­ným - hlav­ným „dô­ka­zom“. Zá­ro­veň je v uz­ne­se­ní nep­rav­di­vo uve­de­né, že ide o zna­lec­ký úkon, ktoiý sta­no­vil všeo­bec­nú hod­no­tu neh­nu­teľ­nos­tí a náj­mu, pri­čom sa v ňom tvr­dí, že kúp­na ce­na neh­nu­teľ­nos­tí vo vý­ške 1 450 000 € bo­la znač­ne pod­hod­no­te­ná v pros­pech ku­pu­jú­ce­ho a zá­ro­veň poš­ko­dzo­va­la zá­uj­my pois­ťov­ne R. (ďa­lej len „pois­ťov­ňa“), ako aj jej klien­tov - ve­ri­te­ľov, keď­že USI spra­co­val vy­jad­re­nie, v kto­rom ur­čil všeo­bec­nú hod­no­tu neh­nu­teľ­nos­tí v ča­se ich pre­da­ja na su­mu naj­me­nej 4 000 000 € a ce­nu pre­náj­mu plo­chy vo vý­ške 4 € za nad­hod­no­te­ný, te­da ne­vý­hod­ným pre­da­jom a pre­náj­mom ne­by­to­vých pries­to­rov a neuh­ra­de­ním kúp­nej ce­ny bo­la pois­ťov­ni spô­so­be­ná ško­da vo vý­ške naj­me­nej 4 000 000 €.

5.  Pred­met­ný vý­rok sa ne­zak­la­dá na prav­de, pre­to­že „pred­bež­né vy­jad­re­nie“ USI ne­bo­lo mož­né po­va­žo­vať za zna­lec­ký úkon a ten­to „dô­kaz“ vô­bec neur­čo­val všeo­bec­nú hod­no­tu neh­nu­teľ­nos­tí, ale ani pri­me­ra­né náj­om­né. V sku­toč­nos­ti neš­lo o zna­lec­ký úkon, čo kon­šta­to­va­lo aj Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vy­jad­re­nie vznik­lo bez akej­koľ­vek pre­doš­lej ob­hliad­ky neh­nu­teľ­nos­tí, je nep­res­kú­ma­teľ­né a kon­šta­tu­je len aké­si do­ha­dy, pri­čom pred­bež­ným vy­jad­re­ním nie je mož­né ur­čiť v tres­tnom ko­na­ní vý­šku ško­dy, pre­to­že sa tak mô­že stať iba zna­lec­kým po­sud­kom v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 126 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ten­to „dô­kaz“ pri­tom vy­vrá­til tri pl­no­hod­not­né zna­lec­ké po­sud­ky na­chá­dza­jú­ce sa vo vy­šet­ro­va­com spi­se v mo­men­te vy­da­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pri­čom ohod­no­te­nie neh­nu­teľ­nos­tí sa lí­ši­lo v tých­to troch po­sud­koch len zna­lec­ky pri­ja­teľ­nou od­chýl­kou prib­liž­ne 5 %. Pred­bež­né vy­jad­re­nie USI však ur­či­lo hod­no­tu šty­rik­rát vy­ššiu. Zá­ro­veň ur­či­lo, že v cen­tre mes­ta Ko­ši­ce je náj­om 4 € za m2 kan­ce­lár­skych pries­to­rov nep­ri­me­ra­ne vy­so­ký, a to tak­tiež bez aké­ho­koľ­vek pres­kú­ma­teľ­né­ho od­ôvod­ne­nia.

6.  Ďal­šie skut­ky uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­ma­jú v spi­so­vom ma­te­riá­li žiad­ny dô­kaz­ný pod­klad (nie sú pod­po­re­né ani je­di­ným dô­ka­zom).

7.  Sťa­žo­va­teľ (neu­vá­dza sa, kon­krét­ne kto­rý z nich, pozn.) po­dal pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia blan­ke­tá­mu sťaž­nosť. Po­žia­dal, aby mu bol vy­šet­ro­va­cí spis na­fo­te­ný a od­ov­zda­ný pre úče­ly preš­tu­do­va­nia pred po­da­ním dopl­ne­nia od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti s tým, že sťaž­nosť od­ôvod­ní do 30 dní. Keď­že vy­šet­ro­va­teľ ne­vy­jad­ril ni­ja­kú ná­miet­ku pro­ti ta­ké­mu­to pos­tu­pu, sťa­žo­va­teľ vy­chá­dzal z to­ho, že vy­šet­ro­va­teľ žia­dosť kon­klu­den­tne ak­cep­to­val.

8.  K od­ov­zda­niu pre­fo­te­né­ho spi­su nik­dy ne­doš­lo a špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor na­priek tej­to sku­toč­nos­ti o blan­ke­tá­mej sťaž­nos­ti roz­ho­dol, pri­čom for­ma­lis­tic­ký uvie­dol, že sťa­žo­va­teľ mo­hol sám do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su na­hliad­nuť, čo ne­vyu­žil. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia za­mie­tol a for­ma­lis­tic­ký sa op­rel o sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­teľ ne­po­dal od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti. Zá­ro­veň zo­pa­ko­val nep­rav­di­vé tvr­de­nia uvá­dza­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a ozna­čil ich za zá­kon­né.

9.  Pro­ti uz­ne­se­niu špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra po­dal sťa­žo­va­teľ (opäť nie je kon­krét­ne uve­de­né, kto­rý z nich, pozn.) mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku, v kto­rom pou­ká­zal na už uve­de­né sku­toč­nos­ti. Ok­rem to­ho zdô­raz­nil, že:

a)   tres­tné stí­ha­nie pro­ti je­ho oso­be ne­moh­lo byť za­ča­té a ve­de­né, keď­že pois­ťov­ňa ako poš­ko­de­ná ne­da­la súh­las v zmys­le § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale prá­ve nao­pak, jas­ne a vý­stiž­ne oz­rej­mi­la, že ne­súh­la­sí s ve­de­ním tres­tné­ho stí­ha­nia pro­ti žiad­nej oso­be a ne­cí­ti sa byť poš­ko­de­ná,

b)  je v roz­po­re s prá­vom na ob­ha­jo­bu a na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces, ak or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ne­dá ob­vi­ne­né­mu ve­dieť, že ne­súh­la­sí s predĺže­ním le­ho­ty na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a prek­va­pi­vo roz­hod­ne o op­rav­nom pros­tried­ku bez upo­ve­do­me­nia ob­vi­ne­né­ho o tom, že mu pre­fo­te­ný spis do le­ho­ty, ke­dy o sťaž­nos­tných ná­miet­kach roz­hod­ne, ne­vy­dá,

c)   vy­šet­ro­va­teľ vznie­sol ob­vi­ne­nie na bá­ze zna­lec­ké­ho paak­tu, kto­rý v sku­toč­nos­ti nie je zna­lec­kým úko­nom, ale len akým­si nes­práv­nym úsud­kom, a pop­ri tom sa vô­bec ne­zao­be­ral riad­ny­mi zna­lec­ký­mi po­sud­ka­mi ve­de­ný­mi vo vy­šet­ro­va­com spi­se, ho­ci je­den z nich bol vy­ho­to­ve­ný na zá­kla­de žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa; nie je pres­kú­ma­teľ­né, pre­čo by mal mať pred­nosť aký­si „úsu­dok“ USI pred riad­ny­mi zna­lec­ký­mi po­sud­ka­mi; stí­ha­né skut­ky nie sú tres­tný­mi čin­mi, ide o bež­né ob­chod­nop­ráv­ne kon­trak­ty,

d)  o sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia roz­ho­do­val pro­ku­rá­tor, kto­rý sám vy­dal po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, čo je v roz­po­re so zá­ko­nom [§ 190 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku].

10.   Z prí­pi­su ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra č. k. XVT2 Pz 52/19/1000-11 zo 4. ok­tób­ra 2019 vy­plý­va, že na­mie­ta­né, ale ani iné po­ru­še­nia zá­ko­na ne­bo­li zis­te­né, a pre­to sa návr­hu na zru­še­nie uz­ne­se­nia vy­šet­ro­va­te­ľa a nad­vä­zu­jú­ce­ho uz­ne­se­nia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­vy­ho­ve­lo. Pod­ľa ná­zo­ru ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sa súh­las poš­ko­de­né­ho s tres­tným ko­na­ním ne­vy­ža­du­je od práv­nic­kej oso­by, pre­to­že zá­kon to us­ta­no­vu­je len pri poš­ko­de­ných fy­zic­kých oso­bách. Po­kyn da­ný vy­šet­ro­va­te­ľo­vi mu­sí mať mi­ni­mál­ne ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti, pri­čom po­kyn vy­šet­ro­va­te­ľo­vi od špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, na kto­rý sa pou­ka­zu­je, tie­to ná­le­ži­tos­ti ne­mal. Pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“), kto­ré skut­ko­vo, ale ani práv­ne ab­so­lút­ne ne­sú­vi­se­lo s pre­jed­ná­va­nou ná­miet­kou. S pou­ka­zom na nep­ri­lie­ha­vú ju­di­ka­tú­ru dos­pel ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor k zá­ve­ru, že oso­ba mô­že byť ob­vi­ne­ná aj bez dô­ka­zov s tým, že až v tres­tnom ko­na­ní sa uká­že, či po­doz­re­nie bo­lo dô­vod­né ale­bo nie. Na­po­kon zdô­raz­nil, že ob­vi­ne­ný mal mož­nosť na­hliad­nuť do spi­su, a pre­to ne­bo­lo po­ru­še­né je­ho prá­vo tým, že ne­doš­lo k pre­fo­te­niu spi­su a k in­for­mo­va­niu o tom, že sa o po­da­nej sťaž­nos­ti bu­de roz­ho­do­vať aj bez jej dopl­ne­nia, kto­ré ma­lo nas­le­do­vať po pre­fo­te­ní spi­su.

11.   Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľov ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v sú­vis­los­ti s tvr­de­nou ap­li­ko­va­teľ­nos­ťou § 211 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho po­riad­ku len na fy­zic­ké oso­by [ná­miet­ka uve­de­ná v od­se­ku 9 pod písm. a)] ne­vys­vet­lil roz­diel­nu ap­li­ká­ciu toh­to us­ta­no­ve­nia zo stra­ny všeo­bec­ných sú­dov (napr. roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci sp. zn. 4 To 29/2017). Pou­žil zu­žu­jú­ci vý­klad bez pres­kú­ma­teľ­né­ho od­ôvod­ne­nia a ne­vy­lo­žil us­ta­no­ve­nie § 211 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho po­riad­ku pod­ľa je­ho úče­lu a zmys­lu v sú­la­de s čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy. Pri­tom pla­tí, že keď sú prí­tom­né rôz­ne mož­nos­ti vý­kla­du, za správ­ny vý­klad mu­sí byť vza­tý ten, kto­rý za­bez­pe­ču­je naj­väč­šiu ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd. Ne­po­chyb­ne us­ta­no­ve­nie § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku jas­ne dek­la­ru­je len vý­po­čet tých práv­nic­kých osôb, na kto­ré sa us­ta­no­ve­nie § 211 ods. 1 nev­zťa­hu­je, a te­da na zvyš­ný ok­ruh práv­nic­kých osôb je zrej­me ap­li­ko­va­teľ­né. Inak by to­tiž ne­bol us­ta­no­ve­ný ako vý­nim­ka z pra­vid­la, čo je zrej­mé tak z gra­ma­tic­ké­ho, ako aj te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du toh­to us­ta­no­ve­nia. Tak gra­ma­tic­ký vý­klad, ako aj vý­klad ra­tio­ne­le­gis jas­ne vy­vra­cia nes­práv­ny zu­žu­jú­ci vý­klad ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Zmy­sel a účel tej­to práv­nej non­ny tkvie prá­ve v dis­po­zič­nej zá­sa­de tres­tné­ho ko­na­nia zo stra­ny poš­ko­de­né­ho, a to i keď ide o práv­nic­kú oso­bu. Na­priek to­mu, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor vie o ju­di­ka­tú­re vý­kla­do­vo di­amet­rál­ne od­liš­nej, tú­to od­ig­no­ro­val a vô­bec ju neb­ral do úva­hy, ho­ci mal po­vin­nosť mi­ni­mál­ne vy­svet­liť a zdô­vod­niť, pre­čo za­stá­va opač­ný ná­zor.

12.  V sú­vis­los­ti s ná­miet­kou uve­de­nou v od­se­ku 9 pod písm. d) tre­ba uviesť, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor na od­ôvod­ne­nie nes­práv­nos­ti práv­ne­ho ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľov o tom, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor vy­dal vy­šet­ro­va­te­ľo­vi po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, pou­ká­zal na inter­nú (nie všeo­bec­ne zá­väz­nú) práv­nu úp­ra­vu, le­to­rou je jed­nak sta­no­vis­ko ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sp. zn. IV/1 Spr 71/17/1000 a roz­hod­nu­tie naj­vyš­šie­ho sú­du uve­rej­ne­né pod č. R 72/2017. V roz­po­re so zne­ním inter­nej práv­nej úp­ra­vy dos­pel k zá­ve­ru, že neš­lo o po­kyn do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra, keď­že for­mál­ne neob­sa­ho­val po­ža­do­va­né ná­le­ži­tos­ti. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor pri­tom vy­šet­ro­va­te­ľo­vi v po­ky­ne z 8. mar­ca 2019 uvie­dol: „keď­že nie sú tie­to skut­ko­vé okol­nos­ti ob­siah­nu­té v do­te­raz vy­da­ných uz­ne­se­niach o za­ča­tí TS pre trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku tre­ba aj o nich za­čať tres­tné stí­ha­nie a viesť tres­tnú zod­po­ved­nosť k oso­bám pre­pá­ja­jú­cim me­no­va­né fir­my pri pe­ňaž­ných tran­sak­ciách.“ Vy­šet­ro­va­teľ 12. mar­ca 2019 ten­to po­kyn aj vy­ko­nal.

13.   Je ab­so­lút­ne jas­né po ob­sa­ho­vej aj gra­ma­tic­kej strán­ke, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor vy­dal vy­šet­ro­va­te­ľo­vi po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľa (neu­vá­dza sa, kto­ré­ho z nich, pozn.), pri­čom nie je pod­stat­né, či pri tom­to po­ky­ne dodr­žal inter­né prí­ka­zy ale­bo ne­ja­ké roz­hod­nu­tie všeo­bec­né­ho sú­du. Vy­šet­ro­va­teľ to zrej­me aj tak­to po­cho­pil, keď 12. mar­ca 2019 vznie­sol ob­vi­ne­nie pro­ti oso­bám pre­pá­ja­jú­cim dot­knu­té fir­my pri pe­ňaž­ných tran­sak­ciách. Je pre­to ne­po­chyb­né, že do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry JUDr. M. S. bol v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 190 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku vy­lú­če­ný z ko­na­nia o op­rav­nom pros­tried­ku — sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, no na­priek to­mu sám o tom­to op­rav­nom pros­tried­ku roz­ho­dol.

14.   V sú­vis­los­ti s ná­miet­kou uve­de­nou v od­se­ku 9 pod písm. c) pou­ka­zu­jú sťa­žo­va­te­lia na nes­práv­ny ná­zor ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, pod­ľa kto­ré­ho oso­ba mô­že byť ob­vi­ne­ná aj bez dô­ka­zov. Pri­tom od­kaz na roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du č. k. IH. ÚS 461/2015-33 neob­sto­jí, keď­že v uve­de­nej ve­ci sa roz­ho­do­va­lo o vä­zob­nom stí­ha­ní, pri­čom spá­chanie skut­ku bo­lo preu­ká­za­né a otáz­ne bo­lo, či sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný. Pod­sta­tou tej­to ná­miet­ky bo­lo pou­ká­zať na to, že vy­šet­ro­va­teľ sa op­rel o nep­ro­ces­ný dô­kaz roz­por­ný s us­ta­no­ve­ním § 126 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý tre­ba po­va­žo­vať dos­lov­ne za zdrap pa­pie­ra. Pri­tom žia­den práv­ny pred­pis ne­do­vo­ľu­je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vzniesť ob­vi­ne­nie len na bá­ze do­ha­dov, po­ci­tov a zdra­pov pa­pie­ra.

15.   V sú­vis­los­ti s ná­miet­kou uve­de­nou v od­se­ku 9 pod písm. b) tr­va­jú sťa­žo­va­te­lia na tom, že za da­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu bol pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní dos­lo­va ús­koč­ný a nez­lu­či­teľ­ný s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces ne­reš­pek­tu­jú­cim svoj­voľ­né ús­ko­ky vy­šet­ro­va­te­ľa či pro­ku­rá­to­ra. Sťa­žo­va­teľ (neu­vá­dza sa, kon­krét­ne kto­rý, pozn.) sa dom­nie­val, že spis sa ko­pí­ru­je a že bu­de mať šan­cu dopl­niť sťaž­nosť. Vy­šet­ro­va­teľ po­ža­do­va­né predĺže­nie le­ho­ty ne­na­mie­tal, no špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor pred­sa prek­va­pi­vo roz­ho­dol bez pred­chá­dza­jú­ce­ho upo­ve­do­me­nia sťa­žo­va­te­ľa o skrá­te­ní le­ho­ty. Ta­ké­to ko­na­nie nie je ani len sluš­né, nie to eš­te zá­kon­né v zmys­le prá­va na ob­ha­jo­bu.

16.   Uz­ne­se­nie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o za­miet­nu­tí sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu vy­šet­ro­va­te­ľa o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tr­pí zá­sad­nou práv­nou va­dou, keď­že roz­hod­la oso­ba (JUDr. M. S.), kto­rá bo­la zo zá­ko­na z roz­ho­do­va­nia vy­lú­če­ná, le­bo sa­ma vy­da­la 8. mar­ca 2019 po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, čím bo­la v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 190 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku ex le­ge vy­lú­če­ná z roz­ho­do­va­nia. Ďalej, ho­ci špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor ve­del o žia­dos­ti sťa­žo­va­te­ľov, pod­ľa kto­rej hod­la­jú pred­lo­žiť dô­vo­dy sťaž­nos­ti do 30 dní od do­ru­če­nia fo­to­kó­pie spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, žia­dosť sťa­žo­va­te­ľov svoj­voľ­ne ne­reš­pek­to­val, o neak­cep­to­va­ní žia­dos­ti ich vop­red neu­po­ve­do­mil a prek­va­pi­vo roz­ho­dol o ich ne­dopl­ne­nej sťaž­nos­ti, i keď sťa­žo­va­te­ľom eš­te pre­fo­te­ný spi­so­vý ma­te­riál vy­šet­ro­va­teľ ne­vy­dal.

17.   Sťa­žo­va­te­lia po­ža­du­jú, aby ús­tav­ný súd ná­le­zom tak­to roz­ho­dol:

„I. Zá­klad­né prá­va JUDr. Ing. P. T., RNDr. P. T., Ing. P. F. na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky v spo­je­ní s čl. 17 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky iným zá­sa­hom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod č .k. XVI/2 Pz 52/19/1000 zo dňa 4.10.2019, pom­še­né bo­li.

II. Iný zá­sah ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod č. k. XVI/2 Pz 52/19/1000 zo dňa 4.10.2019 zru­šu­je a vec vra­cia ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.

IK.Zá­klad­né prá­va JUDr. P. T., RNDr. P. T., Ing. P. F. na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky v spo­je­ní s čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 17 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky Uz­ne­se­ním Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tiuy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Štú­ro­va 2, 812 85 Bra­tis­la­va pod č. k. VH/2 Gv 268/17/1000 zo dňa 12.4.2019, po­ru­še­né bo­li.

IV.    Uz­ne­se­nie Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. VĽ/2 Gv 268/17/1000 zo dňa 12.4.2019 zru­šu­je a vec vra­cia Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.

V.      Zá­klad­né prá­va JUDr. P. T., RNDr. P. T., Ing. P. F. na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky v spo­je­ní s čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl.17 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky Uz­ne­se­ním Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Pre­zí­dium po­li­caj­né­ho zbo­ru, Ná­rod­ná kri­mi­nál­na agen­tú­ra, ná­rod­ná jed­not­ka fi­nan­čnej po­lí­cie, expo­zi­tú­ra vý­chod, Ras­tis­la­vo­va 69 (to­ho ča­su Ram­po­vá 7), 040 01 Ko­ši­ce pod č. k. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017 zo dňa 12. mar­ca 2019, po­ru­še­né bo­li.

VI.    Uz­ne­se­nie Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Pre­zí­dium po­li­caj­né­ho zbo­ru, Ná­rod­ná kri­mi­nál­na agen­tú­ra, ná­rod­ná jed­not­ka fi­nan­čnej po­lí­cie, expo­zi­tú­ra vý­chod, Ras­tis­la­vo­va 69 (to­ho ča­su Ram­po­vá 7), 040 01 Ko­ši­ce pod č. k. ČVS: PPZ-796-NKA-FP- VY-2017 zo dňa 12. mar­ca 2019 sa zru­šu­je a vec vra­cia vy­šet­ro­va­te­ľo­vi na ďal­šie ko­na­nia a roz­hod­nu­tie.

VH. JUDr. P. T. priz­ná­va pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 5000 EUR (slo­vom: päť ti­síc Eur), kto­ré je po­vin­ná Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do 2 me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

Vín. RNDr. P. T. priz­ná­va pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 5000 EUR (slo­vom: päť ti­síc Eur), kto­ré je po­vin­ná Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do 2 me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

IX.    Ing. P. F. priz­ná­va pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 5000 EUR (slo­vom: päť ti­síc Eur), kto­ré je po­vin­ná Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do 2 me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

X.      JUDr. P. T., RNDr. P. T., Ing. P. F. sa priz­ná­va náh­ra­da trov ko­na­nia vo vý­ške 635,04 EUR, kto­ré je Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­vin­ná za­pla­tiť na účet Ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rie JUDr. Da­niel Blyš­ťan s.r.o., so síd­lom Bre­zo­vá 10, 040 01 Ko­ši­ce, do troch dní od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.“

n.

Vy­jad­re­nie ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry a po­da­nie sťa­žo­va­te­ľov

18.    Z vy­jad­re­nia ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tiuy č. k. 2 GÚp 53/20/1000-7 z 22. má­ja 2020 do­ru­če­né­ho ús­tav­né­mu sú­du 29. má­ja 2020 vy­plý­va, že navr­hu­je ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vieť. Vzhľa­dom na to, že pre ply­nu­tie ča­su už nep­ri­chá­dza do úva­hy opä­tov­né pres­kú­ma­nie dô­vod­nos­ti ar­gu­men­tov sťa­žo­va­te­ľov zo stra­ny ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v re­ži­me pod­ľa § 363 až § 367 Tres­tné­ho po­riad­ku [a te­da ani zme­na prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rým bo­lo sťa­žo­va­te­ľom vzne­se­né ob­vi­ne­nie (§ 364 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku)], ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra vy­uží­va vy­jad­re­nie k ús­tav­nej sťaž­nos­ti ako pros­trie­dok na ob­jas­ne­nie všet­kých hmot­nop­ráv­nych i pro­ces­nop­ráv­nych as­pek­tov pre­bie­ha­jú­ce­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia v da­nej tres­tnej ve­ci.

19.    Zo skut­ko­vé­ho hľa­dis­ka pou­ka­zu­je ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra na to, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bo­lo sťa­žo­va­te­ľo­vi 1 a sťa­žo­va­te­ľo­vi 3 do­ru­če­né po­čas vý­slu­chu pred vy­šet­ro­va­te­ľom 13., resp. 14. mar­ca 2019. Oba­ja ih­neď po do­ru­če­ní uz­ne­se­nia po­da­li pro­ti ne­mu sťaž­nosť. Sťa­žo­va­teľ 1 si pred svo­jím vý­slu­chom v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho zvo­lil ob­haj­cu, kto­rý sa na vý­sluch dos­ta­vil, pri­čom mu bo­lo umož­ne­né po­ra­diť sa s ob­haj­com bez prí­tom­nos­ti tre­tej oso­by. Nás­led­ne od­mie­tol vy­po­ve­dať s tým, že po 15 dňoch od do­ru­če­nia kó­pie ce­lé­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su „sa prih­lá­si k vý­slu­chu a chce byť vy­po­ču­tý ako ob­vi­ne­ný a ob­jas­niť ve­ľa ve­cí v tej­to ve­ci“. Z rov­na­kých dô­vo­dov od­mie­tol vy­po­ve­dať aj sťa­žo­va­teľ 3 (v prí­tom­nos­ti zvo­le­né­ho ob­haj­cu) a pris­ľú­bil prih­lá­siť sa na vý­sluch v po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho po 15 až 20 dňoch po do­ru­če­ní vy­ho­to­ve­nej kó­pie ce­lé­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Nao­pak, sťa­žo­va­teľ 2 (tiež v prí­tom­nos­ti zvo­le­né­ho ob­haj­cu) po­dal pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sťaž­nosť s tým, že jej dô­vo­dy uve­die v pí­som­nej for­me do 3 dní od do­ru­če­nia uz­ne­se­nia. Aj on od­mie­tol vy­po­ve­dať a pris­ľú­bil ob­jas­ne­nie všet­kých mu zná­mych sku­toč­nos­tí až po preš­tu­do­va­ní ce­lé­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, a to do 15 až 20 dní od do­ni­če­nia je­ho fo­to­kó­pie. Sťa­žo­va­teľ 2 sku­toč­ne pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu JUDr. P. Č. 26. mar­ca 2019 za­slal po­da­nie, v kto­rom spo­loč­ne s ďal­ší­mi spolu­ob­vi­ne­ný­mi (RNDr. A. T. a R. V.) po­dal sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po­va­žu­júc ho za pred­čas­né s tým, že pre je­ho vy­da­nie ne­bo­li napl­ne­né hmot­nop­ráv­ne a pro­ces­nop­ráv­ne pred­pok­la­dy. Po ďal­ších všeo­bec­ných ná­miet­kach ob­haj­ca pris­ľú­bil dopl­niť dô­vo­dy sťaž­nos­ti v le­ho­te 30 dní odo dňa do­ru­če­nia fo­to­kó­pie spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu. Sťa­žo­va­te­lia pred svo­jím vý­slu­chom do­ru­či­li vy­šet­ro­va­te­ľo­vi pl­no­mo­cen­stvo na ich ob­ha­jo­bu pre JUDr. P. Č. Keď­že vy­šet­ro­va­teľ po­da­ným sťaž­nos­tiam v rám­ci auto­re­me­dúiy ne­vy­ho­vel, 1. ap­rí­la 2019 za­slal vy­šet­ro­va­cí spis špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi na roz­hod­nu­tie o sťaž­nos­tiach po­da­ných sťa­žo­va­teľ­mi. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor lis­tom z 11. ap­rí­la 2019 elek­tro­nic­ky po­žia­dal vy­šet­ro­va­te­ľa o dopl­ne­nie ďal­ších úda­jov vrá­ta­ne to­ho, či bo­li sťa­žo­va­te­lia zno­vu vy­po­ču­tí, či vy­uži­li mož­nosť naz­re­tia do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, resp. Či bo­la ich ob­haj­co­vi pos­kyt­nu­tá fo­to­kó­pia ce­lé­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Vy­šet­ro­va­teľ špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi to­ho is­té­ho dňa od­po­ve­dal, že sťa­žo­va­te­lia ne­bo­li eš­te vy­po­ču­tí, pre­to­že ich spo­loč­ný ob­haj­ca po­žia­dal o vy­ho­to­ve­nie fo­to­kó­pie ce­lé­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, kto­rú osob­ne reali­zu­je, a až po­tom, ako sa s ob­sa­hom vy­ho­to­ve­nej fo­to­kó­pie oboz­ná­mia, bu­dú vy­po­ve­dať. Do­dal tiež, že k naz­re­tiu do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su po vy­da­ní uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zo stra­ny sťa­žo­va­te­ľov ne­doš­lo. Dňa 12. ap­rí­la 2019 špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor sťaž­nos­ti po­da­né sťa­žo­va­teľ­mi za­mie­tol ako ne­dô­vod­né. Dňa 16. ap­rí­la 2019 bo­li vy­šet­ro­va­te­ľo­vi osob­ne do­ni­če­né pl­no­mo­cen­stvá od JUDr. Da­nie­la Blyš­ťa­na, ktoiými ho sťa­žo­va­te­lia spl­no­moc­ni­li ich ob­ha­jo­bou. Na zá­kla­de žia­dos­ti JUDr. Blyš­ťa­na bo­lo to­mu­to umož­ne­né to­ho is­té­ho dňa na­zrieť do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, z kto­ré­ho si časť od­fo­til do mo­bil­né­ho te­le­fó­nu a zá­ro­veň po­žia­dal o vy­ho­to­ve­nie fo­to­kó­pie ce­lé­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su na je­ho nák­la­dy. Uvie­dol tiež, že dô­vo­dy po­da­ných sťaž­nos­tí dopl­ní v pí­som­nej po­do­be po do­ru­če­ní a oboz­ná­me­ní sa s ob­sa­hom ce­lé­ho vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su s tým, že po­žia­dal o 20-dňo­vú le­ho­tu na preš­tu­do­va­nie vy­ho­to­ve­nej a doiuče­nej fo­to­kó­pie spi­su.

20.   V sú­vis­los­ti s up­lat­ne­nou ná­miet­kou ab­sen­cie súh­la­su poš­ko­de­né­ho s tres­tným stí­ha­ním pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 211 Tres­tné­ho po­riad­ku ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra uvá­dza, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor dos­ta­toč­ne rea­go­val na ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľov o pot­re­be súh­la­su na tres­tné stí­ha­nie od práv­nic­kej oso­by, kto­rou má byť sa­mot­ná pois­ťov­ňa. Up­red­nos­tnil do­te­raz nez­me­ne­ný vý­klad naj­vyš­šie­ho sú­du, pod­ľa kto­ré­ho sa súh­las s tres­tným stí­ha­ním pri­púš­ťa len od fy­zic­kej oso­by (ma­jú­cej kon­krét­ny vnú­tor­ný po­mer k pá­cha­te­ľo­vi), nie oso­by práv­nic­kej (po­dob­ne je to tak aj v Čes­kej re­pub­li­ke). Nej­de te­da o vý­klad con­tra le­gem, len o prík­lon k jed­né­mu z dvoch mož­ných vý­kla­dov, pri­čom do­siaľ ani naj­vyš­ší súd svoj práv­ny ná­zor nez­me­nil. Ak­tuál­ne k to­mu ne­vyu­žil ani príl­eži­tosť v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. 2 Tdo 74/2018 z 25. feb­ruára 2020. Poš­ko­de­ná pois­ťov­ňa je sí­ce práv­nic­kou oso­bou, av­šak jej ak­cio­nár­mi sú nie­len sťa­žo­va­te­lia, ale aj ďal­šie fy­zic­ké oso­by a práv­nic­ké oso­by bez aké­ho­koľ­vek vnú­tor­né­ho po­me­ru k pá­cha­te­ľom tres­tnej čin­nos­ti. Prá­ve pre ab­sen­ciu kon­krét­ne­ho zá­ko­nom vy­ža­do­va­né­ho blíz­ke­ho vzťa­hu poš­ko­de­ných osôb k ob­vi­ne­ným (sťa­žo­va­te­ľom) ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ne­po­va­žo­val pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľom za pot­reb­né vy­žia­dať súh­las kto­ré­ho­koľ­vek z ve­ri­te­ľov, resp. sa­mot­nej pois­ťov­ne. Ar­bit­rá­mosť upo­ve­do­me­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­mož­no od­vo­dzo­vať len od iné­ho práv­ne­ho ná­zo­ru pre­zen­to­va­né­ho v ko­na­ní sťa­žo­va­teľ­mi.

21.   K ná­miet­ke ne­pos­kyt­nu­tia pri­me­ra­né­ho ča­su na od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­tí pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra uvá­dza, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor vy­jad­ru­je struč­ný pos­toj, pod­ľa kto­ré­ho špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor roz­ho­dol o sťaž­nos­tiach až po jed­nom me­sia­ci od do­ru­če­nia uz­ne­se­nia, pri­čom i tá­to sku­toč­nosť nas­ved­ču­je to­mu, že sťa­žo­va­te­lia ma­li dos­ta­toč­ný pries­tor nie­len na od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­tí, ale i na vy­uži­tie prá­va na­zrieť do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Le­ho­ta, v kto­rej špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor o sťaž­nos­tiach roz­ho­dol, vy­so­ko pre­vy­šu­je zá­kon­nú le­ho­tu pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rá je z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka ak­cep­to­va­teľ­ná. Nad uve­de­ný rá­mec je pot­reb­né zdô­raz­niť, že sťa­žo­va­te­lia sa za­vá­dza­jú­cou ar­gu­men­tá­ciou sna­ži­li vtiah­nuť ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra do po­le­mi­ky o po­ru­še­ní ich práv na ob­ha­jo­bu. V sku­toč­nos­ti to­tiž po prev­za­tí uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­po­žia­da­li o vy­ho­to­ve­nie fo­to­kó­pie vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pre úče­ly od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti, ale pre úče­ly ich príp­ra­vy na vý­sluch v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­ných. Prá­ve tá­to sku­toč­nosť bo­la dô­vo­dom, pre kto­rý sťa­žo­va­te­lia od­miet­li vy­po­ve­dať pred vy­šet­ro­va­te­ľom 13. a 14. mar­ca 2019. Sťa­žo­va­teľ 2 pris­ľú­bil po­da­nú sťaž­nosť dopl­niť do 3 dní od do­ru­če­nia uz­ne­se­nia a v pí­som­nej sťaž­nos­ti po­da­nej pros­tred­níc­tvom zvo­le­né­ho ob­haj­cu uvie­dol len všeo­bec­né dô­vo­dy s tým, že po­žia­dal o mož­nosť opäť dopl­niť od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti až po do­ru­če­ní fo­to­kó­pie vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su. Na­via­zal pri­tom dopl­ne­nie sťaž­nos­ti na ne­kon­krét­ny a ne­jed­noz­nač­ný oka­mih, ku kto­ré­mu ani ne­mu­se­lo dôjsť. Vy­ho­to­vo­va­nie fo­to­kó­pií spi­su a je­ho čas­tí si vy­ža­du­je pod­stat­ne viac sú­čin­nos­ti, ako pre­ja­vi­li sťa­žo­va­te­lia. Ide o roz­siah­ly spi­so­vý ma­te­riál, kto­ré­ho pod­stat­nú časť tvo­rí úč­tov­ný ma­te­riál pois­ťov­ne, kto­rej bo­li sťa­žo­va­te­lia ko­na­teľ­mi. Časť lis­tin­ných dô­ka­zov sa­mi vy­šet­ro­va­te­ľo­vi pred­lo­ži­li a tie­to te­da ne­bo­li pre nich nez­ná­me.

22.  K na­mie­ta­né­mu ne­dos­tat­ku dô­ka­zov pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra uvá­dza, že vzhľa­dom na opí­sa­ný skut­ko­vý stav nie je tá­to ná­miet­ka opod­stat­ne­ná, pri­čom od­ka­zu­je na prís­luš­nú časť upo­ve­do­me­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

23.   V sú­vis­los­ti s na­mie­ta­nou za­uja­tos­ťou špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ko­na­jú­ce­ho o sťaž­nos­tiach pro­ti uz­ne­se­niu, na vy­da­nie kto­ré­ho dal po­kyn, tre­ba uviesť, že tá­to ná­miet­ka neob­sto­jí. Je prav­dou, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor upo­zor­nil vy­šet­ro­va­te­ľa na pot­re­bu za­obe­rať sa aj tou čas­ťou tres­tné­ho ozná­me­nia Ná­rod­nej ban­ky Slo­ven­ska, v kto­rej tá­to uvá­dza­la po­doz­ri­vé pe­ňaž­né tran­sak­cie s po­doz­ri­vou čes­kou spo­loč­nos­ťou. Aj na­priek to­mu, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor sfor­mu­lo­val pot­re­bu za­čať tres­tné stí­ha­nie a „viesť tres­tnú zod­po­ved­nosť“ vo­či oso­bám pre­pá­ja­jú­cim tú­to fir­mu s pois­ťov­ňou, iš­lo len o všeo­bec­né, ni­čím ne­kon­kre­ti­zo­va­né od­po­rú­ča­nie. Potvr­dzu­je to fakt, že neš­pe­ci­fi­ko­val ani ob­sah proti­práv­ne­ho ko­na­nia (opis mies­ta, ča­su a spô­so­bu spá­chania skut­ku), je­ho práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (trest­ný čin pod­ľa oso­bit­nej Čas­ti tres­tné­ho zá­ko­na) a ani oso­by, kto­ré sa proti­práv­ne­ho ko­na­nia ma­li do­pus­tiť. Nao­pak, za po­doz­ri­vé oso­by po­va­žo­val „oso­by pre­pá­ja­jú­ce“ obe fir­my, t. j. H. a pois­ťov­ňu. Bo­lo len
vo vý­luč­nej kom­pe­ten­cii vy­šet­ro­va­te­ľa, akým spô­so­bom a v akom roz­sa­hu vy­hod­no­tí to­to pri­po­me­nu­tie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, a to v kon­texte s roz­sa­hom dov­te­dy za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov. Vý­sled­kom bo­lo za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia len sťa­žo­va­te­ľo­vi 2. Na dru­hej stra­ne, tým is­tým spô­so­bom pou­ká­zal špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor aj na dô­vod­nú exis­ten­ciu po­doz­re­nia, že skres­ľo­va­ním úč­tov­níc­tva ve­de­ním pois­ťov­ne doš­lo k spá­chaniu ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu, na kto­rý vy­šet­ro­va­teľ pri vy­dá­va­ní uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vô­bec ne­ref­lek­to­val. Na zá­kla­de uve­de­ných sku­toč­nos­tí mož­no dos­pieť k zá­ve­tu, že vy­šet­ro­va­teľ vy­dal uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia auto­nóm­ne, bez akých­koľ­vek vply­vov zo stra­ny špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý je­di­ný mô­že práv­ne re­le­van­tným spô­so­bom ov­plyv­niť pos­tup a roz­ho­do­va­nie vy­šet­ro­va­te­ľa. Pla­tí, že všeo­bec­né upo­zor­ne­nia (od­po­rú­ča­nia) či práv­ne úva­hy do­zo­ro­vé­ho pro­ku­rá­to­ra k ďal­šie­mu vý­vo­ju tres­tné­ho ko­na­nia ne­ma­jú cha­rak­ter zá­väz­né­ho po­ky­nu pre vy­ko­na­nie aké­ho­koľ­vek úko­nu vy­šet­ro­va­te­ľa. Ide len o štan­dar­dné pre­ja­vy vý­ko­nu do­zo­ru pro­ku­rá­to­ra spo­je­né s je­ho zod­po­ved­nos­ťou za prie­beh a vý­sle­dok príp­rav­né­ho ko­na­nia.

24.  Text Box: 111.Z elek­tro­nic­ké­ho po­da­nia práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľov bez ozna­če­nia dá­tu­mu (v od­po­ve­di na vý­zvu ús­tav­né­ho sú­du z 2. jú­na 2020) doiuče­né­ho ús­tav­né­mu sú­du 4. jú­na 2020 vy­plý­va, že v sú­vis­los­ti s vy­jad­re­ním ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry z 22, má­ja 2020 sťa­žo­va­te­lia ne­vyu­ží­va­jú mož­nosť za­ujať sta­no­vis­ko, a to v zá­uj­me ča­so­vej hos­po­dár­nos­ti ko­na­nia.

Ústav­nou sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie a ďal­šie re­le­van­tné lis­tin­né dô­ka­zy

25.  



Text Box: JUDr. M. S.

Z prí­pi­su špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra č. k. Vfl/2 Gv 268/17/1000-112 z 8. mar­ca 2019 ad­re­so­va­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľo­vi vy­plý­va: voľ­ne dos­tup­ných úda­jov na inter­ne­te je zis­te­né, že fir­ma H. má v pred­me­te čin­nos­ti realit­nú čin­nosť a veľ­koob­chod so zdra­vot­níc­kym ma­te­riá­lom, že bo­la prev­za­tá fir­mou B. v ro­ku 2017. Ďalej z tých­to zdro­jov vy­plý­va pre­po­je­nie osôb evi­do­va­ných u spol. H. so síd­lom v Br­ne au R., pri­čom H. mal mať 97,79 % po­diel v spol. T. c., kto­rá vlas­tní 46,38 per­cent ak­cií R. Keď­že nie sú tie­to skut­ko­vé okol­nos­ti ob­siah­nu­té v do­te­raz vy­da­ných uz­ne­se­niach o za­ča­tí TS pre trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku tre­ba aj o nich za­čať tres­tné stí­ha­nie a viesť tres­tnú zod­po­ved­nosť k oso­bám pre­pá­ja­jú­cim me­no­va­né fir­my pri pe­ňaž­ných tran­sak­ciách.“ Prí­pis je pod­pí­sa­ný pro­ku­rá­to­rom

26.   Z uz­ne­se­nia vy­šet­ro­va­te­ľa sp. zn. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017 z 12. mar­ca 2019 vy­plý­va, že pro­ti sťa­žo­va­te­ľom, ako aj ďal­ším oso­bám bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie za tres­tné či­ny uve­de­né v bo­de 2. Pod­ľa ná­zo­ru vy­šet­ro­va­te­ľa sku­toč­nos­ti zis­te­né po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a dô­ka­zy za­do­vá­že­né v tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia sú dos­ta­toč­ným pod­kla­dom pre vy­slo­ve­nie zá­ve­ru, že sku­tok, za kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, spá­cha­li ob­vi­ne­ní úmy­sel­ným ko­na­ním napĺňa­jú­cim všet­ky ob­li­ga­tór­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty ozna­če­ných tres­tných či­nov.

27.   Z prí­pi­su vy­šet­ro­va­te­ľa sp. zn. ČVS: PPZ-796/NKA-FP-VY-2017 z 1. ap­rí­la 2019 ad­re­so­va­né­ho špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi vy­plý­va, že pred­kla­dá na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti po­da­né sťa­žo­va­teľ­mi (ako aj via­ce­rý­mi ďal­ší­mi ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi) pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z 12. mar­ca 2019. Sťa­žo­va­teľ 2 po­dal sťaž­nosť 14. mar­ca 2019 pria­mo do zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu s tým, že dô­vo­dy sťaž­nos­ti uve­die v pí­som­nej for­me do 3 dní od do­ru­če­nia uz­ne­se­nia. Nás­led­ne po­dal pí­som­nú sťaž­nosť aj je­ho zvo­le­ný ob­haj­ca JUDr. P. Č. 26. mar­ca 2019. Sťa­žo­va­teľ 3 po­dal sťaž­nosť 13. mar­ca 2019 pria­mo do zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu. Sťa­žo­va­teľ 1 tak­tiež po­dal sťaž­nosť 13. mar­ca 2019 pria­mo do zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu.

28.   Z uz­ne­se­nia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra č. k. VH/2Gv 268/17/1000-146 z 12. ap­rí­la 2019 vy­plý­va, že ním bo­li sťaž­nos­ti po­da­né sťa­žo­va­teľ­mi pro­ti uz­ne­se­niu vy­šet­ro­va­te­ľa o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia za­miet­nu­té ako ne­dô­vod­né. Pro­ti uz­ne­se­niu po­da­li sťa­žo­va­te­lia sťaž­nosť, a to ús­tne do zá­pis­ni­ce o ich vý­slu­chu. V ďal­šom si sťa­žo­va­te­lia zvo­li­li za ob­haj­cu JUDr. P. Č. Ten­to ob­haj­ca za sťa­žo­va­te­ľa 2 je­ho sťaž­nosť po­da­ním z 26. mar­ca 2019 od­ôvod­nil. Uvie­dol, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je mi­ni­mál­ne pred­čas­ne vy­da­né, ten­to pro­ces­ný úkon nes­ta­čí na to, aby bo­li zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú­ce zá­ve­ru, že bol spá­cha­ný trest­ný čin a že ho spá­cha­la ur­či­tá oso­ba. K exis­ten­cii od­ôvod­ne­né­ho zá­ve­ru sa bu­de mož­né pod­rob­ne vy­jad­riť po­tom, ako bu­de vy­ho­to­ve­ná kó­pia spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu s tým, že naj­nes­kôr do 30 dní od jej do­ru­če­nia bu­dú dô­vo­dy sťaž­nos­ti dopl­ne­né. Sťa­žo­va­teľ 3 a sťa­žo­va­teľ 1 sťaž­nos­ti po­da­né pria­mo do zá­pis­níc o ich vý­slu­choch z 13. mar­ca 2019 ne­ja­ko zvlášť neo­dô­vod­ni­li, a to ani pí­som­ný­mi po­da­nia­mi zvo­le­né­ho ob­haj­cu z 15. mar­ca 2019. Sťa­žo­va­te­lia, ako aj ich ob­haj­ca ma­li dos­ta­toč­nú mož­nosť od­ôvod­niť ús­tne do zá­pis­ni­ce po­da­né sťaž­nos­ti na zá­kla­de ob­sa­hu na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, po­da­nia vý­po­ve­de, ako aj mož­nos­ti na­zrieť do spi­su, čo do­siaľ ne­vyu­ži­li. S pou­ka­zom naj­mä na us­ta­no­ve­nie § 189 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku od­kla­da­nie uve­de­nia dô­vo­dov sťaž­nos­ti na ne­ja­kú le­ho­tu po do­ru­če­ní roz­sia­hle­ho spi­su tre­ba po­va­žo­vať za ne­dô­vod­né a neo­pod­stat­ne­né.

29.   Z prí­pi­su ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra č. k. XVT2 Pz 52/19/1000-11 zo 4. ok­tób­ra 2019 ad­re­so­va­né­ho sťa­žo­va­te­ľom a pod­pí­sa­né­ho ná­mes­tníč­kou ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vy­plý­va, že návr­hu na zru­še­nie uz­ne­se­nia vy­šet­ro­va­te­ľa o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v spo­je­ní s uz­ne­se­ním špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o za­miet­nu­tí sťaž­nos­tí po­da­ných sťa­žo­va­teľ­mi pro­ti uz­ne­se­niu vy­šet­ro­va­te­ľa o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­vy­ho­vel, keď­že ne­zis­til tvr­de­né, ale ani iné po­ru­še­nia zá­ko­na.

Pod­ľa kon­šta­to­va­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sťa­žo­va­te­lia pou­ka­zu­jú pre­dov­šet­kým na ab­sen­ciu súh­la­su poš­ko­de­né­ho pod­ľa § 211 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ďalej na­mie­ta­jú, že o sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu vy­šet­ro­va­te­ľa o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia roz­ho­do­val pro­ku­rá­tor, ktoiý na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia dal po­kyn. Na­po­kon vy­slo­vu­jú po­chyb­nos­ti o vý­ške ško­dy uve­de­nej v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

Pod­ľa ná­zo­ru ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vzhľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 211 oďs. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 a § 238, ako aj poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tres­tné­ho zá­ko­na pro­ti to­mu, kto je vo vzťa­hu k poš­ko­de­né­mu oso­bou, vo­či kto­rej by mal poš­ko­de­ný ako sve­dok prá­vo od­oprieť vý­po­veď, mož­no za­čať a v už za­ča­tom tres­tnom stí­ha­ní pok­ra­čo­vať iba so súh­la­som poš­ko­de­né­ho, pri­čom ak je poš­ko­de­ných jed­ným skut­kom nie­koľ­ko, sta­čí súh­las len jed­né­ho z nich. Pod­ľa § 130 ods. 1 pr­vej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku má prá­vo od­oprieť vý­po­veď ako sve­dok prí­buz­ný ob­vi­ne­né­ho v pria­mom ra­de, je­ho sú­ro­de­nec, os­vo­ji­teľ, os­vo­je­nec, man­žel a druh. Pod­ľa § 130 ods. 2 pr­vej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku sve­dok je op­ráv­ne­ný od­oprieť vy­po­ve­dať, ak by vý­po­ve­ďou spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia se­be, svoj­mu prí­buz­né­mu v pria­mom ra­de, svoj­mu sú­ro­den­co­vi, os­vo­ji­te­ľo­vi, os­vo­jen­co­vi, man­že­lo­vi ale­bo dru­ho­vi, ale­bo iným oso­bám v ro­din­nom ale­bo ob­dob­nom po­me­re, kto­rých uj­mu by prá­vom po­ci­ťo­val ako vlas­tnú uj­mu. Z ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní je nes­por­né, že súh­las na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia mož­no žia­dať len od fy­zic­kej oso­by, kto­rá má pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho a kto­rá z dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 130 Tres­tné­ho po­riad­ku má prá­vo od­oprieť vý­po­veď. Práv­ny zá­ver, pod­ľa kto­ré­ho sa na za­ča­tie tres­tné­ho ko­na­nia v da­nej ve­ci vy­ža­du­je súh­las pois­ťov­ne ako poš­ko­de­nej práv­nic­kej oso­by, je te­da nes­práv­ny a nie je v sú­la­de s plat­nou práv­nou úp­ra­vou.

V sú­vis­los­ti s tvr­de­ným po­ky­nom špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia tre­ba pou­ká­zať na sta­no­vis­ko naj­vyš­šie­ho sú­du uve­rej­ne­né pod R 72/2017, pod­ľa kto­ré­ho „Ak pro­ku­rá­tor ru­ší uz­ne­se­nie po­li­caj­ta, mô­že mu v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia (a to aj v prí­pa­de uve­de­nom v § 230 ods. 2 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku) na­ria­diť vy­ko­na­nie úko­nu (§ 194 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku) - vy­da­nie kon­krét­ne­ho uz­ne­se­nia; ta­ký pro­ces­ný pre­jav vô­le pro­ku­rá­to­ra je zá­ro­veň je­ho zá­väz­ným po­ky­nom v zmys­le § 230 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku. Mu­sí však ísť o jed­noz­nač­ne vy­jad­re­nú po­vin­nosť, nie o zva­žo­va­nie ur­či­té­ho pos­tu­pu po­li­caj­tom na zá­kla­de pro­ku­rá­to­rom ozna­če­ných (už zis­te­ných ale­bo nás­led­ne zis­ťo­va­ných) okol­nos­tí. Iba jed­noz­nač­ne vy­jad­re­ný po­kyn v zmys­le pred­chá­dza­jú­cej ve­ty vy­lu­ču­je pro­ku­rá­to­ra z roz­ho­do­va­nia o sťaž­nos­ti pro­ti dot­knu­té­mu (nás­led­ne vy­da­né­mu) roz­hod­nu­tiu po­li­caj­ta v zmys­le § 190 ods. 2 písm. a) (al­ter­na­tí­va dru­há), § 31 ods. 3 (ve­ta pos­led­ná) Tres­tné­ho po­riad­ku.“ Pod­ľa sta­no­vis­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sp. zn. IV/1 Spr 71/17/1000 z 20. feb­ruára 2017, na kto­ré sa sťa­žo­va­te­lia od­vo­lá­va­jú, po­kyn do­zo­ro­vé­ho pro­ku­rá­to­ra na vy­da­nie uz­ne­se­nia mu­sí spĺňať for­mál­ne aj ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti. Mi­ni­mál­ne mu­sí ob­sa­ho­vať spi­so­vú znač­ku ve­ci na pro­ku­ra­tú­re a na po­lí­cii, ozna­če­nie pred­me­tu tres­tnej ve­ci a údaj o tom, pod­ľa kto­ré­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia bol po­kyn vy­da­ný, jas­né a jed­noz­nač­né zne­nie zá­väz­né­ho po­ky­nu, kto­ré z ob­sa­ho­vé­ho hľa­dis­ka nev­zbu­dzu­je po­chyb­nos­ti o tom, či ide o po­kyn ale­bo len o od­po­rú­ča­nie, resp. us­mer­ne­nie, ako ďa­lej vo ve­ci pos­tu­po­vať (napr. zá­väz­ný po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be, pre aký trest­ný čin a za aký sku­tok), od­ôvod­ne­nie po­ky­nu a uve­de­nie le­ho­ty, v kto­rej má byť po­kyn spl­ne­ný. Ozna­če­ný text vy­hod­no­te­ný sťa­žo­va­teľ­mi ako po­kyn pro­ku­rá­to­ra nespĺňa for­mál­ne a ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti špe­ci­fi­ko­va­né naj­vyš­ším sú­dom, resp. sta­no­vis­kom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, a pre­to nie je mož­né po­va­žo­vať ho za po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be.

Vo vzťa­hu k dô­vod­nos­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tre­ba pou­ká­zať na uz­ne­se­nie ús­tav­né­ho sú­du č. k. Hl. ÚS 461/2015-33 a na práv­ny zá­ver tam uve­de­ný, pod­ľa kto­ré­ho «Trest­ný po­ria­dok (ako zá­kon na kto­rý pou­ka­zu­je ús­ta­va vo svo­jom čl. 17 ods. 2) ne­vy­ža­du­je, aby exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu bo­la pod­lo­že­ná aj zod­po­ve­da­jú­ci­mi dô­kaz­mi pro­ti ob­vi­ne­né­mu. V tej­to sú­vis­los­ti je, nao­pak, pot­reb­né zdô­raz­niť, že až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa v roz­ho­du­jú­cej mie­re ot­vá­ra pries­tor na do­ka­zo­va­nie v príp­rav­nom ko­na­ní, v dôs­led­ku čo­ho sa dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia pos­tup­ne „od­krý­va“ (t. j. buď potvr­dzu­je, ale­bo vy­vra­cia) prá­ve do­ka­zo­va­ním.». S pri­hliad­nu­tím na ci­to­va­ný práv­ny ná­zor ús­tav­né­ho sú­du tre­ba uviesť, že vý­ška ško­dy spô­so­be­nej tres­tnou čin­nos­ťou jed­not­li­vých ob­vi­ne­ných bu­de pred­me­tom ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia. Pri jej pr­vot­nej špe­ci­fi­ká­cii sa vy­chá­dza­lo z dô­ka­zov za­do­vá­že­ných do vzne­se­nia ob­vi­ne­nia a je ne­po­chyb­né, že v ďal­šom ko­na­ní bu­dú v uve­de­nom sme­re vy­ko­na­né ďal­šie dô­ka­zy vrá­ta­ne zna­lec­kých, a to aj so zoh­ľad­ne­ním návr­hov ob­vi­ne­ných.

Uz­ne­se­nie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­bo­lo vy­da­né pred­čas­ne, a sťa­žo­va­te­ľom pre­to ne­bo­lo up­re­té prá­vo na riad­nu ob­ha­jo­bu. Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 69 up­ra­vu­je prá­vo ob­vi­ne­ných na­zrieť do spi­su. Sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­te­lia to­to prá­vo ne­vyu­ži­li, nie je mož­né bez ďal­šie­ho pri­čí­tať na vrub špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý roz­ho­dol o sťaž­nos­tiach me­siac po­tom, ako bo­lo do­ru­če­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

IV.

Re­le­van­tná práv­na úp­ra­va

30.   Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.

31.  Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Ak po­ru­še­nie práv ale­bo slo­bôd pod­ľa od­se­ku 1 vznik­lo ne­čin­nos­ťou, ús­tav­ný súd mô­že pri­ká­zať, aby ten, kto tie­to prá­va ale­bo slo­bo­dy po­ru­šil, vo ve­ci ko­nal. Ústav­ný súd mô­že zá­ro­veň vec vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie, za­ká­zať pok­ra­čo­va­nie v po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­ríi Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ale­bo ak je to mož­né, pri­ká­zať, aby ten, kto po­ru­šil prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, ob­no­vil stav pred po­ru­še­ním.

32.  Pod­ľa čl. 17 ods. 2 pr­vej ve­ty ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.

33.  Pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

34.  Pod­ľa čl. 49 ús­ta­vy len zá­kon us­ta­no­ví, kto­ré ko­na­nie je tres­tným či­nom a aký trest, prí­pad­ne iné uj­my na prá­vach ale­bo ma­jet­ku mož­no ulo­žiť za je­ho spá­chanie.

35.  Pod­ľa § 31 ods. 3 pos­led­nej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku z roz­ho­do­va­nia o sťaž­nos­ti na na­dria­de­nom or­gá­ne je vy­lú­če­ný pro­ku­rá­tor, kto­rý na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie vy­dal ale­bo dal naň súh­las ale­bo po­kyn.

36.  Pod­ľa § 190 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku ale le­ho­ta na po­da­nie sťaž­nos­ti už všet­kým op­ráv­ne­ným oso­bám up­ly­nu­la a sťaž­nos­ti sa ne­vy­ho­ve­lo pod­ľa od­se­ku 1, pred­lo­ží vec na roz­hod­nu­tie po­li­cajt pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý vy­ko­ná­va do­zor nad za­cho­vá­va­ním zá­kon­nos­ti v príp­rav­nom ko­na­ní, a ak ide o sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu, ku kto­ré­mu ten­to pro­ku­rá­tor dal súh­las ale­bo po­kyn, je­ho pros­tred­níc­tvom na­dria­de­né­mu pro­ku­rá­to­ro­vi.

37.   Pod­ľa § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 157 a 158, oh­ro­zo­va­nia poh­lav­nou cho­ro­bou pod­ľa § 167, ne­pos­kyt­nu­tia po­mo­ci pod­ľa § 177 a 178, po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy pod­ľa § 194, ochra­ny súk­ro­mia v obyd­lí pod­ľa § 194a, po­ru­šo­va­nia ta­jom­stva prep­ra­vo­va­ných správ pod­ľa § 196 a § 197, krá­de­že pod­ľa § 212, spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213, neop­ráv­ne­né­ho uží­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 215, neop­ráv­ne­né­ho pou­ží­va­nia cu­dzieho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pod­ľa § 216 a § 217, neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo ne­by­to­vé­mu pries­to­ru pod­ľa § 218, neop­ráv­ne­né­ho vy­ro­be­nia a pou­ží­va­nia pla­tob­né­ho pros­tried­ku, elek­tro­nic­kých pe­ňa­zí ale­bo inej pla­tob­nej kar­ty pod­ľa § 219, pod­vo­du pod­ľa § 221, po­diel­nic­tva pod­ľa § 231 a § 232, úže­ry pod­ľa § 235, za­ta­je­nia ve­ci pod­ľa § 236, po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 a § 238, poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239, zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240, poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 a § 246, poš­ko­de­nia a zneu­ži­tia zá­zna­mu na no­si­či in­for­má­cií pod­ľa § 247, po­ru­šo­va­nia autor­ské­ho prá­va pod­ľa § 283, kri­vé­ho ob­vi­ne­nia pod­ľa § 345, ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a, oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373, poš­ko­dzo­va­nia cu­dzích práv pod­ľa § 375 Tres­tné­ho zá­ko­na pro­ti to­mu, kto je vo vzťa­hu k poš­ko­de­né­mu oso­bou, vo­či kto­rej by mal poš­ko­de­ný ako sve­dok prá­vo od­oprieť vý­po­veď, ako aj pre trest­ný čin opil­stva pod­ľa § 363 Tres­tné­ho zá­ko­na, ak inak vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z tých­to tres­tných či­nov, mož­no za­čať a v už za­ča­tom tres­tnom stí­ha­ní pok­ra­čo­vať iba so súh­la­som poš­ko­de­né­ho. Ak je poš­ko­de­ných jed­ným skut­kom nie­koľ­ko, sta­čí súh­las len jed­né­ho z nich.

38.  Pod­ľa § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­ve­nie od­se­ku 1 sa ne­pou­ži­je, ak ta­kým či­nom bo­la spô­so­be­ná smrť ale­bo poš­ko­de­ným je štát, obec, vy­šší územ­ný ce­lok, práv­nic­ká oso­ba s ma­jet­ko­vou účas­ťou štá­tu ale­bo práv­nic­ká oso­ba, kto­rá hos­po­dá­ri s ve­rej­ný­mi fi­nan­cia­mi.

39.  Pod­ľa § 230 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku pri vý­ko­ne do­zo­ru je pro­ku­rá­tor op­ráv­ne­ný dá­vať zá­väz­né po­ky­ny na pos­tup pod­ľa § 197, vy­šet­ro­va­nie a skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie tres­tných či­nov a ur­čo­vať le­ho­ty na ich vy­ba­ve­nie, pri­čom ta­ké po­ky­ny sú sú­čas­ťou spi­su.

40.  Pod­ľa § 230 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných v ods. 2 písm. a), d), f) ale­bo g) roz­ho­du­je opat­re­ním a v prí­pa­de us­ta­no­ve­nom v ods. 2 písm. e) roz­ho­du­je uz­ne­se­ním, kto­ré sa do­ru­ču­je ob­vi­ne­né­mu a poš­ko­de­né­mu.

41.  Pod­ľa § 363 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zru­ší prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta, ale ta­kým roz­hod­nu­tím ale­bo v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, bol po­ru­še­ný zá­kon.

42.  Pod­ľa § 364 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku návrh na pos­tup pod­ľa § 363 ods. 1 mô­žu po­dať do troch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia

a)     ob­vi­ne­ný vo svoj pros­pech,

b)     v pros­pech ob­vi­ne­né­ho oso­by, kto­ré by moh­li po­dať v je­ho pros­pech od­vo­la­nie,

c)     poš­ko­de­ný v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho,

d)     zú­čas­tne­ná oso­ba.

43.  Pod­ľa § 364 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mô­že zru­šiť roz­hod­nu­tie pod­ľa § 363 ods. 1 do šies­tich me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia.

44.  Pod­ľa § 163a ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 (ďa­lej len „sta­rý Trest­ný po­ria­dok“) tres­tné stí­ha­nie pre tres­tné či­ny kri­vé­ho ob­vi­ne­nia pod­ľa § 174, oho­vá­ra­nia pod­ľa § 206, ne­pos­kyt­nu­tia po­mo­ci pod­ľa § 207 a § 208, poš­ko­dzo­va­nia cu­dzích práv pod­ľa § 209, ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 223 a § 224, oh­ro­zo­va­nia poh­lav­nou cho­ro­bou pod­ľa § 226, krá­de­že pod­ľa § 247, spre­ne­veiy pod­ľa § 248, neop­ráv­ne­né­ho uží­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 249, neop­ráv­ne­né­ho pou­ží­va­nia cu­dzieho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pod­ľa § 249a, pod­vo­du pod­ľa § 250, po­diel­nic­tva pod­ľa § 251 a § 251a, úžeiy pod­ľa § 253, za­ta­je­nia ve­ci pod­ľa § 254, po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 255, poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256, zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256a, poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 257 a poš­ko­de­nia a zneu­ži­tia zá­zna­mu na no­si­či in­for­má­cií pod­ľa § 257a Tres­tné­ho zá­ko­na pro­ti to­mu, le­to je vo vzťa­hu k poš­ko­de­né­mu oso­bou, vo­či kto­rej by mal poš­ko­de­ný ako sve­dok prá­vo od­oprieť vý­po­veď (§ 100 ods. 2), ako aj pre trest­ný čin opil­stva pod­ľa § 201a Tres­tné­ho zá­ko­na, ak inak vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z tých­to tres­tných či­nov, mož­no za­čať a už v za­ča­tom tres­tnom stí­ha­ní pok­ra­čo­vať iba so súh­la­som poš­ko­de­né­ho. Ak je poš­ko­de­ných jed­ným skut­kom nie­koľ­ko, sta­čí súh­las len jed­né­ho z nich.

45.  Pod­ľa § 163a ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­ve­nie od­se­ku 1 sa však ne­pou­ži­je, ale tal­sým či­nom bo­la spô­so­be­ná smrť.

46.   Pod­ľa § 163a ods. 3 sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku ak poš­ko­de­ný nep­red­lo­ží svo­je vy­jad­re­nie pro­ku­rá­to­ro­vi, vy­šet­ro­va­te­ľo­vi ale­bo po­li­caj­né­mu or­gá­nu pí­som­ne, za­zna­me­ná sa je­ho ob­sah do zá­pis­ni­ce. Súh­las s tres­tným stí­ha­ním mô­že poš­ko­de­ný vý­slov­ným vy­hlá­se­ním vziať ke­dy­koľ­vek späť, a to až dov­te­dy, kým sa od­vo­la­cí súd neo­do­be­rie na zá­ve­reč­nú po­ra­du. Vý­slov­ne od­op­re­tý súh­las však ne­mož­no zno­vu ude­liť.

v.

r

Ústav­nop­ráv­ne vý­cho­dis­ká v ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du a sa­mot­né po­sú­de­nie ve­ci
ús­tav­ným sú­dom

47.    Jad­rom po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti sú dve ná­miet­ky.

48.  Sťa­žo­va­te­lia pre­dov­šet­kým ne­súh­la­sia s práv­nym ná­zo­rom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o neap­li­ko­va­teľ­nos­ti us­ta­no­ve­nia § 211 Tres­tné­ho po­riad­ku na ta­kých poš­ko­de­ných, kto­rí sú práv­nic­ký­mi oso­ba­mi. Iný­mi slo­va­mi, pod­ľa ná­zo­ru ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v prí­pa­de, keď poš­ko­de­ný­mi sú práv­nic­ké oso­by, tres­tné stí­ha­nie pre tres­tné či­ny vy­me­no­va­né v us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku mož­no za­čať a v za­ča­tom tres­tnom stí­ha­ní pok­ra­čo­vať aj bez súh­la­su poš­ko­de­nej práv­nic­kej oso­by [poz­ri bod 9 písm. a) a ods. 11].

49.  Ok­rem to­ho sú sťa­žo­va­te­lia pres­ved­če­ní, že o ich sťaž­nos­tiach pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia roz­ho­do­val pro­ku­rá­tor, kto­rý sám vy­dal po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, pri­čom ta­ký­to pos­tup je v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 190 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku [poz­ri bod 9 písm. d), ods. 12 a 13],

50.  Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra v sú­vis­los­ti s ná­miet­kou ab­sen­cie súh­la­su poš­ko­de­né­ho s tres­tným stí­ha­ním pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 211 Tres­tné­ho po­riad­ku uvá­dza, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor up­red­nos­tnil do­te­raz nez­me­ne­ný vý­klad naj­vyš­šie­ho sú­du, pod­ľa kto­ré­ho sa súh­las s tres­tným stí­ha­ním pri­púš­ťa len od fy­zic­kej oso­by (ma­jú­cej kon­krét­ny vnú­tor­ný po­mer k pá­cha­te­ľo­vi), nie práv­nic­kej oso­by. Naj­vyš­ší súd ak­tuál­ne ne­vyu­žil ani príl­eži­tosť zme­niť ten­to vý­klad v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. 2 Tdo 74/2018, a to v roz­sud­ku z 25. feb­ruára 2020 (poz­ri bod 20).

51.  Na mar­go ná­miet­ky za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ko­na­jú­ce­ho o sťaž­nos­tiach pro­ti uz­ne­se­niu, na vy­da­nie kto­ré­ho dal po­kyn, ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra uvá­dza, že ho­ci špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor upo­zor­nil vy­šet­ro­va­te­ľa na pot­re­bu za­obe­rať sa aj tou čas­ťou tres­tné­ho ozná­me­nia, v kto­rej sa uvá­dza­li po­doz­ri­vé pe­ňaž­né tran­sak­cie s čes­kou spo­loč­nos­ťou, av­šak iš­lo len o všeo­bec­né, ni­čím ne­kon­kre­ti­zo­va­né od­po­rú­ča­nie (poz­ri bod 23).

52.   Pod­ľa kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­ný súd nie je sú­čas­ťou sys­té­mu všeo­bec­ných sú­dov, ale pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy je ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti. Pri up­lat­ňo­va­ní tej­to prá­vo­mo­ci ús­tav­ný súd nie je op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať a po­su­dzo­vať ani práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, ani je­ho po­sú­de­nie skut­ko­vej otáz­ky. Úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du to­tiž nie je za­stu­po­vať všeo­bec­né sú­dy, kto­rým pre­dov­šet­kým pris­lú­cha inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia zá­ko­nov. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou ale­bo kva­li­fi­ko­va­nou me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách. Po­sú­de­nie ve­ci všeo­bec­ným sú­dom sa mô­že stať pred­me­tom kri­ti­ky zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du iba v prí­pa­de, ale by zá­ve­ry, kto­rý­mi sa všeo­bec­ný súd vo svo­jom roz­ho­do­va­ní ria­dil, bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne. O ar­bit­rá­mos­ti (svoj­vô­li) pri vý­kla­de a ap­li­ká­cii zá­kon­né­ho pred­pi­su všeo­bec­ným sú­dom by bo­lo mož­né uva­žo­vať len v prí­pa­de, ak by sa ten­to na­toľ­ko od­chý­lil od zne­nia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní, že by zá­sad­ne pop­rel ich účel a vý­znam (mu­ta­tismu­tan­dis I. ÚS 115/02,1. ÚS 12/05,1. ÚS 352/06).

53.  Pod­sta­tou zá­klad­né­ho prá­va na inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy pos­ky­to­va­nú or­gá­nom štát­nej sprá­vy je umož­niť kaž­dé­mu reál­ny prís­tup k prís­luš­né­mu or­gá­nu a to­mu zod­po­ve­da­jú­ca po­vin­nosť o ve­ci ko­nať tak, aby ne­doš­lo k po­ru­še­niu ús­tav­no- pro­ces­ných prin­cí­pov up­ra­ve­ných v sied­mom od­die­le dru­hej hla­vy ús­ta­vy. Ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va na inú práv­nu ochra­nu na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré­ho sa v spo­je­ní s čl. 51 ús­ta­vy mož­no do­má­hať len „v me­dziach zá­ko­nov, kto­ré to­to us­ta­no­ve­nie vy­ko­ná­va­jú“, nie je však po­vin­nosť ta­ké­ho­to or­gá­nu vy­ho­vieť návr­hu účas­tní­ka ko­na­nia (I. ÚS 84/97, Ľ. ÚS 265/2018).

54.  Pri ap­li­ko­va­ní už uve­de­ných všeo­bec­ných práv­nych vý­cho­dísk na da­ný prí­pad tre­ba pre­dov­šet­kým zdô­raz­niť, že sa nes­tá­va po pr­výk­rát, aby ús­tav­ný súd me­ri­tó­me (po pri­ja­tí ús­tav­nej sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie) skú­mal ús­tav­nosť a zá­kon­nosť upo­ve­do­me­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rým ten­to návr­hu na zru­še­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia v príp­rav­nom ko­na­ní pod­ľa § 363 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­vy­ho­vel. Vo ve­ci sp. zn. H. ÚS 265/2018 sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bo­lo po­va­žo­va­né za prá­vop­lat­ne vy­da­né aj na­priek to­mu, že mu ne­bo­lo nik­dy riad­ne do­ru­če­né, pri­čom ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor za ta­ké­ho­to sta­vu je­ho návr­hu na zru­še­nie (pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa) prá­vop­lat­né­ho, av­šak v sku­toč­nos­ti iba fik­tív­ne­ho uz­ne­se­nia, ne­vy­ho­vel. Ústav­ný súd (po­va­žu­júc up­lat­ne­nú ná­miet­ku z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka za cel­kom zá­sad­nú) ús­tav­nú sťaž­nosť pri­jal na ďal­šie ko­na­nie. Keď­že sa v nás­led­nom ko­na­ní vo ve­ci sa­mej preu­ká­za­lo, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v sku­toč­nos­ti bo­lo do­ru­če­né a na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť, na­po­kon ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vel (ná­lez ús­tav­né­ho sú­du č. k. II. ÚS 265/2018-93 z 10. ja­nuá­ra 2019).

55.  Za ob­dob­ný tre­ba po­va­žo­vať aj da­ný prí­pad, a to v tom zmys­le, že i tu sťa­žo­va­te­lia up­lat­ňu­jú z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka veľ­mi zá­sad­né a zá­važ­né ná­miet­ky, naj­mä v sú­vis­los­ti s op­ráv­ne­nos­ťou ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či nim, keď­že k to­mu ne­dal súh­las poš­ko­de­ný, ho­ci ide o trest­ný čin vy­me­no­va­ný v us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ústav­ná sťaž­nosť te­da nas­to­ľu­je, in­ter alia, cel­kom zá­sad­nú otáz­ku sa­mot­nej prí­pus­tnos­ti ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, čo ús­tav­ný súd ne­mo­hol po­ne­chať ne­pov­šim­nu­té, a to pre­dov­šet­kým s pri­hliad­nu­tím na čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať inak ako spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.

K op­ráv­ne­nos­tí ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia bez súh­la­su poš­ko­de­nej práv­nic­kej oso­by

56.  Práv­ny zá­ver ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­túiy, pod­ľa kto­ré­ho vzhľa­dom na exis­tu­jú­cu ju­di­ka­tú­ru naj­vyš­šie­ho sú­du súh­las s tres­tným stí­ha­ním sa pri­púš­ťa len od ta­ké­ho poš­ko­de­né­ho, ktoiý je fy­zic­kou oso­bou ma­jú­cou kon­krét­ny vnú­tor­ný po­mer k pá­cha­te­ľo­vi (nie te­da od práv­nic­kej oso­by), ne­po­va­žu­je ús­tav­ný súd za dos­ta­toč­ne pres­ved­či­vý a jed­noz­nač­ný.

57.   Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra sa od­vo­lá­va pre­dov­šet­kým na roz­su­dok naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 3 Tz 11/99 z 26. augus­ta 1999, kto­rým bo­lo vy­ho­ve­né sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na po­da­nej ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom pro­ti uz­ne­se­niu od­vo­la­cie­ho sú­du potvr­dzu­jú­ce­ho za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry z dô­vo­du nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia pre ne­súh­las poš­ko­de­né­ho. Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 bol uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 163 a sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, a do­pa­dal pre­to naň re­žim tzv. dis­po­zič­né­ho prá­va na ude­le­nie súh­la­su či ne­súh­la­su s tres­tným stí­ha­ním. Na tom­to zá­kla­de mož­no pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du uza­vrieť, že ak by poš­ko­de­ní bo­li vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu oso­ba­mi, kto­ré by moh­li pod­ľa § 100 ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku od­oprieť vý­po­veď, moh­lo by sa tres­tné stí­ha­nie pro­ti nim viesť len po ude­le­ní súh­la­su tých­to poš­ko­de­ných osôb, pri­čom by sta­čil aj súh­las čo i len jed­né­ho z poš­ko­de­ných. Poš­ko­de­nou je v tom­to prí­pa­de práv­nic­ká oso­ba. Ak sa má v tres­tnom ko­na­ní ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie § 163a sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, prá­vo ude­liť ale­bo neu­de­liť súh­las s tres­tným stí­ha­ním má iba fy­zic­ká oso­ba, le­bo iba ta­ká­to oso­ba mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­tá ako sve­dok. Iba fy­zic­ká oso­ba mô­že to­tiž mať k ob­vi­ne­né­mu blíz­ky' vzťah a po­ci­ťo­vať uj­mu ob­vi­ne­né­ho ako svo­ju vlas­tnú uj­mu. Má te­da prá­ve z toh­to dô­vo­du prá­vo v zmys­le § 100 ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku od­oprieť vý­po­veď vo­či ob­vi­ne­né­mu, kto­rý je mu tzv. blíz­kou oso­bou.

58.   Ďalej ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra pou­ka­zu­je aj na roz­su­dok naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tdo 74/2018 z 25. feb­niá­ra 2020 s tým, že naj­vyš­ší súd ne­vyu­žil v da­nom prí­pa­de mož­nosť od­chý­liť sa od už uve­de­nej ju­di­ka­túiy. Z roz­sud­ku naj­vyš­šie­ho sú­du vy­plý­va, že roz­ho­do­val o do­vo­la­ní mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „mi­nis­ter“) pro­ti uz­ne­se­niu od­vo­la­cie­ho sú­du, kto­rým ten­to potvr­dil za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na a pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na z dô­vo­du ne­dos­tat­ku súh­la­su poš­ko­de­nej práv­nic­kej oso­by s tres­tným stí­ha­ním. Mi­nis­ter v po­da­nom do­vo­la­ní zdô­raz­nil, že pos­tup pro­ku­rá­to­ra a vy­šet­ro­va­te­ľa, keď ne­zis­ťo­va­li súh­las poš­ko­de­né­ho s tres­tným stí­ha­ním pod­ľa § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, bol správ­ny, le­bo súh­las poš­ko­de­né­ho sa ne­vy­ža­du­je, ak je poš­ko­de­ný práv­nic­kou oso­bou, kto­rá hos­po­dá­ri s ve­rej­ný­mi fi­nan­cia­mi. Naj­vyš­ší súd sa uve­de­nou do­vo­la­cou ar­gu­men­tá­ciou mi­nis­tra me­ri­tó­me vô­bec ne­zao­be­ral, keď­že zis­til, že do­vo­la­nie bo­lo v čas­ti sme­ru­jú­cej pro­ti za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia pre ne­dos­ta­tok súh­la­su poš­ko­de­né­ho po­da­né po up­ly­nu­tí zá­kon­nej le­ho­ty, a pre­to do­vo­la­nie v tej­to čas­ti od­mie­tol ako ones­ko­re­né. Pre­to je neak­cep­to­va­teľ­né tvr­de­nie ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry o ne­vyu­ži­tí mož­nos­ti naj­vyš­šie­ho sú­du ju­di­ka­tú­ru uve­de­nú v bo­de 57 zme­niť.

59.  Po­rov­na­ním úp­ra­vy pod­ľa § 211 Tres­tné­ho po­riad­ku s úp­ra­vou pod­ľa § 163a sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku (poz­ri bod 37 a 38, resp. 44 až 46) mož­no zis­tiť vý­znam­ný roz­diel. Spo­čí­va v tom, že kým § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku vý­slov­ne pri­ka­zu­je, že us­ta­no­ve­nie ods. 1 sa ne­pou­ži­je (súh­las poš­ko­de­né­ho nie je pot­reb­ný), ak ta­kým či­nom bo­la spô­so­be­ná smrť ale­bo poš­ko­de­ným je štát, obec, vy­šší územ­ný ce­lok, práv­nic­ká oso­ba s ma­jet­ko­vou účas­ťou štá­tu ale­bo práv­nic­ká oso­ba, kto­rá hos­po­dá­ri s ve­rej­ný­mi fi­nan­cia­mi, za­tiaľ us­ta­no­ve­nie § 163a ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku sa o práv­nic­kých oso­bách vô­bec nez­mie­ňo­va­lo a je­di­ným dô­vo­dom na ne­pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 163a ods. 1 sta­ré­ho Tres­tné­ho po­riad­ku bo­lo spô­so­be­nie smr­ti.

60.  Tým, že zá­ko­no­dar­ca v us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku sta­no­vil ako vý­nim­ky z pra­vid­la o pot­re­be súh­la­su poš­ko­de­né­ho k tres­tné­mu stí­ha­niu v prí­pa­de tres­tných či­nov vy­me­no­va­ných v us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku via­ce­ré taxatív­ne vy­me­no­va­né ty­py práv­nic­kých osôb ako poš­ko­de­ných, pri­naj­me­nej naz­na­čil, že v prí­pa­de os­tat­ných (taxatív­ne ne­vy­me­no­va­ných ty­pov práv­nic­kých osôb) pri­chá­dza do úva­hy ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Zá­ro­veň by to moh­lo zna­me­nať, že zá­klad­né prá­vo kaž­dé­ho, aby bol stí­ha­ný len spô­so­bom, ktoiý us­ta­no­ví zá­kon (čl. 17 ods. 2 pr­vá ve­ta ús­ta­vy), by moh­lo byť po­ru­še­né nes­práv­nym vý­kla­dom us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

61.  Mož­no zhr­núť, že ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra sí­ce vy­svet­li­la práv­ny ná­zor o ne­mož­nos­ti ap­li­ká­cie § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku na práv­nic­ké oso­by z hľa­dis­ka po­žia­da­viek vy­plý­va­jú­cich z toh­to us­ta­no­ve­nia (kto­ré sa da­jú ne­po­chyb­ne inter­pre­to­vať aj talc, že sa vzťa­hu­jú iba na fy­zic­ké oso­by), av­šak ni­ja­ko ne­vys­vet­li­la prob­le­ma­ti­ku z poh­ľa­du us­ta­no­ve­nia §211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku naz­na­ču­jú­ce­ho skôr zá­sad­nú pou­ži­teľ­nosť us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku aj na práv­nic­ké oso­by ako poš­ko­de­ných (ok­rem taxatív­ne uve­de­ných vý­ni­miek vy­plý­va­jú­cich z us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku).

62.  Ústav­ný súd tiež poz­na­me­ná­va, že vo ve­ci sp. zn. 2 Tdo 74/2018 (poz­ri bod 58) roz­ho­do­val naj­vyš­ší súd na zá­kla­de do­vo­la­nia po­da­né­ho mi­nis­trom, ktoiý ne­pot­reb­nosť súh­la­su poš­ko­de­nej práv­nic­kej oso­by vy­vo­dzo­val z us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, keď­že tvr­dil, že poš­ko­de­ná je práv­nic­kou oso­bou hos­po­dá­ria­cou s ve­rej­ný­mi fi­nan­cia­mi. Neod­vo­lá­val sa te­da na ju­di­kát naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 3 Tz 11/1999, v zmys­le kto­ré­ho, a prio­ri, v prí­pa­de žiad­nej práv­nic­kej oso­by ako poš­ko­de­nej sa súh­las na tres­tné stí­ha­nie ne­vy­ža­du­je.

63.  V ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia sa­moz­rej­me nič ne­bu­de brá­niť ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi vlast­ný práv­ny ná­zor ďa­lej pre­sa­dzo­vať a ar­gu­men­tač­ne ho dopl­niť v už naz­na­če­nom sme­re, s kto­rým sa do­siaľ vô­bec ne­zao­be­ral, Čo mu sťa­žo­va­te­lia v ús­tav­nej sťaž­nos­ti prá­vom vy­čí­ta­jú. Bu­de na­po­kon ve­cou všeo­bec­ných sú­dov po­sú­diť, či práv­ny ná­zor pre­sa­dzo­va­ný ge­ne­rál­nou pro­ku­ra­tú­rou i na­ďa­lej ob­sto­jí.

64.  Z uve­de­ných dô­vo­dov, keď­že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor dos­ta­toč­ným a pres­ved­či­vým spô­so­bom ne­vys­vet­lil, pre­čo sa v da­nom prí­pa­de súh­las poš­ko­de­nej práv­nic­kej oso­by s tres­tným stí­ha­ním sťa­žo­va­te­ľov ne­vy­ža­do­val, doš­lo k po­ru­še­niu práv sťa­žo­va­te­ľov ne­byť stí­ha­ný inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, ktoiý us­ta­no­ví zá­kon, ako aj na ochra­nu na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy (bod 1 vý­ro­ku ná­le­zu).

K otáz­ke vy­lú­če­nia pro­ku­rá­to­ra z roz­ho­do­va­nia o sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu vy­šet­ro­va­te­ľa

65.  Sťa­žo­va­te­lia sú pres­ved­če­ní, že o ich sťaž­nos­tiach pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia roz­ho­do­val vy­lú­če­ný pro­ku­rá­tor, keď­že pred­tým sám vy­dal po­kyn na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia.

66.  Z poh­ľa­du ús­tav­né­ho sú­du mož­no aj tú­to ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľov po­va­žo­vať za dô­vod­nú.

67.  For­mu­lá­cia in­kri­mi­no­va­né­ho prí­pi­su špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra z 8. mar­ca 2019 ad­re­so­va­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľo­vi je dos­lov­ne ci­to­va­ná v od­se­ku 25. Ne­po­chyb­ne z nej vy­plý­va, že aj o ozna­če­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach, kto­ré nie sú ob­siah­nu­té v do­te­raz vy­da­ných uz­ne­se­niach o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, tre­ba za­čať tres­tné stí­ha­nie a „(tre­ba) viesť tres­tnú zod­po­ved­nosť k oso­bám pre­pá­ja­jú­cim me­no­va­né fir­my pri pe­ňaž­ných tran­sak­ciách.“ For­mu­lá­cia „tre­ba za­čať tres­tné stí­ha­nie“, ako aj for­mu­lá­cia „(tre­ba) viesť tres­tnú zod­po­ved­nosť k oso­bám pre­pá­ja­jú­cim me­no­va­né fir­my pri pe­ňaž­ných tran­sak­ciách“ je jed­noz­nač­ne a nes­po­chyb­ni­teľ­né vy­jad­re­ným zá­väz­ným prí­ka­zom. Ne­po­ne­chá­va sa to­tiž na vô­ľu vy­šet­ro­va­te­ľa, či za­čne ale­bo ne­zač­ne tres­tné stí­ha­nie, resp. či bu­de ale­bo ne­bu­de „viesť tres­tnú zod­po­ved­nosť4 aj pre ozna­če­né skut­ko­vé okol­nos­ti. Aj keď z pou­ži­tých for­mu­lá­cií ne­vyp­lý­va pres­né zne­nie skut­ku a oso­by, kto­rých sa po­kyn tý­ka, je ne­po­chyb­né, že tres­tné stí­ha­nie mu­sí byť za­ča­té aj čo sa tý­ka ďal­ších sku­toč­nos­tí a osôb, vo vzťa­hu ku kto­rým do­siaľ ve­de­né ne­bo­lo. Iný­mi slo­va­mi, vy­šet­ro­va­teľ bez po­ru­še­nia ob­sa­hu prí­pi­su pro­ku­rá­to­ra ne­mo­hol pos­tu­po­vať (a ani ne­pos­tu­po­val) tak, že by tres­tné stí­ha­nie (v akom­koľ­vek roz­sa­hu) pre ďal­šie skut­ko­vé okol­nos­ti ne­za­čal, resp. nev­znie­sol ob­vi­ne­nie. To pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du pl­ne pos­ta­ču­je pre ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­ní § 31 ods. 3 pos­led­nej ve­ty a § 190 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku.

68.  Keď­že sa pod­ľa tých­to us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku ne­pos­tu­po­va­lo (čo ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ne­nap­ra­vil), doš­lo aj tým k po­ru­še­niu práv sťa­žo­va­te­ľov ne­byť stí­ha­ný inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, ktoiý us­ta­no­ví zá­kon, ako aj na ochra­nu na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy (bod 1 vý­ro­ku ná­le­zu).

69.  Vzhľa­dom na uve­de­né zá­ve­ry tý­ka­jú­ce sa dvoch naj­zá­sad­nej­ších ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľov z poh­ľa­du ús­tav­né­ho sú­du už nie je pot­reb­né oso­bit­ne sa za­obe­rať ďal­ší­mi ná­miet­ka­mi up­lat­ne­ný­mi v ús­tav­nej sťaž­nos­ti [poz­ri bod 9 písm. b) a c)].

K ďal­ším otáz­kam

70. Pod­ľa § 133 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­ho­vie, v ná­le­ze uve­die, kto­ré zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy bo­li po­ru­še­né, kto­ré us­ta­no­ve­nie ús­ta­vy, ús­tav­né­ho zá­ko­na ale­bo me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy bo­li po­ru­še­né a akým prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy.

71. Pod­ľa § 133 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie.

72. Pod­ľa § 133 ods. 3 písm. e) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že priz­nať sťa­žo­va­te­ľo­vi pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, ak o to po­žia­dal.

73. Na zá­kla­de ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní § 133 ods. 1 a 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľov ne­byť stí­ha­ný inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon a na ochra­nu na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy pos­tu­pom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a je­ho prí­pi­som zo 4. ok­tób­ra 2019, pri­čom zá­ro­veň ten­to prí­pis ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra zru­šil (bod 2 vý­ro­ku ná­le­zu).

74. Po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti v čas­ti, kto­rou sa sťa­žo­va­te­lia do­má­ha­li vrá­te­nia ve­ci ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie (poz­ri bod 17 pod H), ne­bo­lo mož­né vy­ho­vieť (bod 5 vý­ro­ku ná­le­zu).

75.  Ako na to správ­ne pou­ka­zu­je ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra, v zmys­le § 364 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mô­že zru­šiť roz­hod­nu­tie pod­ľa § 363 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku do šies­tich me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia. Keď­že uz­ne­se­nie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o za­miet­nu­tí sťaž­nos­tí po­da­ných sťa­žo­va­teľ­mi pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bo­lo vy­da­né eš­te 12. ap­rí­la 2019, ja­ví sa ako jed­noz­nač­né, že zá­kon­ná šes­ťme­sač­ná le­ho­ta už dáv­no up­ly­nu­la. Za toh­to sta­vu by ne­ma­lo zmy­sel, aby ús­tav­ný súd vrá­til vec ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi na ďal­šie ko­na­nie, keď­že žiad­ne ďal­šie ko­na­nie by už pre up­ly­nu­tie zá­kon­nej le­ho­ty pre­bie­hať ne­moh­lo.

76.  Ďalej ne­bo­lo mož­né vy­ho­vieť po­žia­dav­ke sťa­žo­va­te­ľov na vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia čl. 49 ús­ta­vy pos­tu­pom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. XVI/2 Pz 52/19/1000 a je­ho prí­pi­som zo 4. ok­tób­ra 2019 (bod 5 vý­ro­ku ná­le­zu).

77.  Ústav­ný prí­kaz, pod­ľa kto­ré­ho len zá­kon us­ta­no­ví, kto­ré ko­na­nie je tres­tným či­nom a aký trest, prí­pad­ne iné uj­my na prá­vach ale­bo ma­jet­ku mož­no ulo­žiť za je­ho spá­chanie, nie je v da­nej ve­ci dot­knu­tý'. V tom­to prí­pa­de vzhľa­dom na ná­miet­ky sťa­žo­va­te­ľov sa ne­rie­ši otáz­ka, či ich ko­na­nie je ale­bo nie je pod­ľa zá­ko­na tres­tným či­nom, ale otáz­ka, či sú spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na to, aby bo­lo tres­tné stí­ha­nie ve­de­né a aby moh­lo byť vzne­se­né ob­vi­ne­nie pro­ti sťa­žo­va­te­ľom. To­tiž, aj ke­by ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľov bo­lo ne­po­chyb­ne tres­tným či­nom, vy­vstá­va otáz­ka, či v prí­pa­de ne­dos­tat­ku súh­la­su poš­ko­de­né­ho sú vô­bec tí­to tres­tne stí­ha­teľ­ní.

78.  Vzhľa­dom na up­ly­nu­tie zá­kon­nej šes­ťme­sač­nej le­ho­ty uj­mu na zá­klad­ných prá­vach, kto­rú sťa­žo­va­te­lia utr­pe­li, už nie je mož­né úpl­ne nap­ra­viť uve­de­ním do pô­vod­né­ho sta­vu (vy­slo­ve­ním po­ru­še­nia zá­klad­ných práv, zru­še­ním prí­pi­su ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a vrá­te­ním ve­ci na ďal­šie ko­na­nie a no­vé roz­hod­nu­tie). Pre­to je pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du na­mies­te priz­nať sťa­žo­va­te­ľom pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie ako kom­pen­zá­ciu dôs­led­kov, kto­ré po­ru­še­ním ich zá­klad­ných práv vznik­li a kto­ré už inak nap­ra­viť ne­mož­no. Vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du a na prin­cíp spra­vod­li­vos­ti po­va­žo­val ús­tav­ný súd za pri­me­ra­né priz­nať kaž­dé­mu zo sťa­žo­va­te­ľov fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške po 1 000 € (bod 3 vý­ro­ku ná­le­zu).

79.  Keď­že sťa­žo­va­te­lia po­ža­do­va­li priz­na­nie pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia vo vý­ške po 5 000 € pre kaž­dé­ho z nich, v pre­vy­šu­jú­cej čas­ti (te­da čo sa tý­ka 4 000 € pre kaž­dé­ho zo sťa­žo­va­te­ľov) ne­bo­lo mož­né sťaž­nos­ti vy­ho­vieť (bod 5 vý­ro­ku ná­le­zu).

VI.

Tro­vy ko­na­nia a zá­ver

80. Sťa­žo­va­te­lia po­ža­do­va­li náh­ra­du trov ko­na­nia vznik­nu­tých ich práv­nym za­stu­po­va­ním, a to vo vý­ške 635,04 €.

81.  Ústav­ný súd po­va­žo­val za mož­né priz­nať náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia sťa­žo­va­te­ľov ad­vo­ká­tom, a to za dva úko­ny práv­nych slu­žieb v ro­ku 2019 (prev­za­tie a príp­ra­va za­stú­pe­nia a ús­tav­ná sťaž­nosť so zoh­ľad­ne­ním sku­toč­nos­ti, že iš­lo o spo­loč­né za­stu­po­va­nie troch osôb) po 244,99 €, ale tiež re­žij­ný pau­šál dvak­rát po 9,80 €. Na­po­kon priz­nal aj daň z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 103,88 €. Úhr­nom pres­ta­vu­jú tro­vy práv­ne­ho za­stú­pe­nia sťa­žo­va­te­ľov su­mu 611,50 € (poz­ri bod 4 vý­ro­ku ná­le­zu).

82. Z uve­de­ných dô­vo­dov ús­tav­ný súd roz­ho­dol tak, ako to vy­plý­va z vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia.

83. Vzhľa­dom na čl. 133 časť ve­ty pred bod­ko­čiar­kou ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok, tre­ba pod prá­vop­lat­nos­ťou roz­hod­nu­tia uve­de­nou vo vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia ro­zu­mieť je­ho do­ni­če­nie účas­tní­kom ko­na­nia.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia