Formálna a materiálna nezávislosť súdnej moci

 

FORMÁLNA A MA­TE­RIÁLNA NEZÁVIS­LOSŤ

SÚDNEJ MO­CI

 

Doc. JUDr. Ján Dr­go­nec, DrSc.

eme­rit­ný sud­ca Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

  

     K za­uží­va­nej vý­uč­be ús­tav­né­ho prá­va pat­rí roz­lí­še­nie na for­mál­ny a ma­te­riál­ny práv­ny štát. Zá­ro­veň sa v prí­jem­coch in­for­má­cie evo­ku­je po­cit, že for­mál­ny a ma­te­riál­ny je iba práv­ny štát. Všet­ky os­tat­né ús­tav­nop­ráv­ne in­šti­tú­ty sú jed­not­né. Ani for­mál­ne, ani ma­te­riál­ne. V sku­toč­nos­ti sa v ús­tav­nom prá­ve kaž­dý práv­ny in­šti­tút dá roz­lí­šiť na for­mál­ny a ma­te­riál­ny. Len sa o tom ml­čí, aby ne­zaz­ne­li hla­sy do­má­ha­jú­ce sa ma­te­riál­nych zmien jed­not­li­vých ús­tav­nop­ráv­nych in­šti­tú­tov.

Keď sa roz­lí­še­nie me­dzi for­mál­nym a ma­te­riál­nym up­lat­ní ako kla­si­fi­kač­né kri­té­rium pre hod­no­te­nie roz­sa­hu a pod­sta­ty zmien súd­nej mo­ci na Slo­ven­sku, zá­ve­ry sú okam­ži­te ove­ľa me­nej li­cho­ti­vé ako vte­dy, keď sa ne­zá­vis­losť súd­nej mo­ci vní­ma vo for­mál­nom vý­zna­me. Ne­zá­vis­losť v ma­te­riál­nom po­ňa­tí vý­raz­ne za­os­tá­va za prok­la­mo­va­ním ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva a sud­cov vo for­mál­nom vý­zna­me.Čas­to jej chý­ba­jú zá­klad­né pred­pok­la­dy – osob­nos­tná a vzde­la­nos­tná prip­ra­ve­nosť sud­cov na ná­le­ži­té roz­ho­do­va­nie spo­rov o prá­vo v me­dziach plat­né­ho práv­ne­ho po­riad­ku. Rám­co­vo po­te­ši­teľ­né je, že Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky zria­ďu­je in­šti­tú­ciu, kto­rá má spô­so­bi­losť dbať o pre­sa­de­nie ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva v jej ma­te­riál­nom vý­zna­me. In­šti­tú­cia má po­me­no­va­nie Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej aj „súd­na ra­da“).

Súd­na moc v štát­nom me­cha­niz­me

     Na súd­nic­tve naj­pod­stat­nej­šie je, že v deľ­be mo­ci ste­les­ňu­je tre­tiu moc v štá­te. MOC. Opa­ko­va­nie je mat­ka múd­ros­ti. Súd­na moc je moc. Vet­va štát­nej mo­ci. Učeb­ni­co­vo cha­rak­te­ris­tic­kým zna­kom tej mo­ci je ne­zá­vis­losť, aj keď ne­zá­vis­losť de fac­to je im­pli­ko­va­ná aj v zá­ko­no­dar­nej mo­ci. Pos­lan­ci sa nik­dy ne­mô­žu ria­diť len svo­jím sve­do­mím, ak ne­ma­jú priz­na­nú ne­zá­vis­losť. Ak im ne­zá­vis­losť pat­rí, po­tom aký je roz­diel me­dzi sud­cov­skou a pos­la­nec­kou ne­zá­vis­los­ťou? Na pr­vý poh­ľad sa mô­že zdať, že ne­zá­vis­losť v parla­men­te je pred­stie­ra­ná, no pred­stie­ra­nie ne­zá­vis­los­ti pat­rí aj k čin­nos­ti súd­nej mo­ci. Dá sa uva­žo­vať, že ne­zá­vis­losť pos­lan­cov je niž­šia ako sud­cov­ská ne­zá­vis­losť, keď­že pos­la­nec nie je zá­ko­nom via­za­ný na­toľ­ko, aby sa ne­mo­hol práv­ne vý­znam­ným spô­so­bom po­kú­siť o zme­nu zá­ko­na, čo sud­ca ne­mô­že, no prehl­bo­va­nie úva­hy tým­to sme­rom nie je v da­nom oka­mi­hu pri­me­ra­né té­me prís­pev­ku.

     Súd­na moc na Slo­ven­sku pla­tí daň za de­ci­mu­jú­ce zá­sa­hy do svo­jej or­ga­ni­zá­cie a čin­nos­ti od ro­ku 1990. Otáz­ne mô­žu byť iba to, či ide o zá­sa­hy prie­bež­né ale­bo cyk­lic­ky sa opa­ku­jú­ce. Na za­čiat­ku sú­čas­né­ho sta­vu súd­nic­tvas­to­jí už je­ho pr­vá de­mok­ra­ti­zač­ná zme­na po Než­nej re­vo­lú­cii, te­da po pá­de boľ­še­viz­mu. V me­ne očis­ty súd­nic­tva od boľ­še­viz­mu a boľ­še­vi­kov sa skú­se­ní, pro­fe­siez­na­lí sud­co­via pre­su­nu­li do ad­vo­ká­cie. Ich mies­ta za­bra­li kád­re s boľ­še­vic­kou praxou v or­gá­noch vý­kon­nej mo­ci. Ne­zá­vis­lý úrad­ník je od­jak­ži­va pro­ti prí­ro­de. Pres­tu­pom kád­rov z vý­kon­nej mo­ci do súd­nej mo­ci sa vy­tvo­ril pr­vý pred­pok­lad,  aby sa ne­zá­vis­losť súd­nej mo­ci na Slo­ven­sku neb­ra­la smr­teľ­ne váž­ne. Ako pres­ved­čiť za­ško­le­né­ho úrad­ní­ka, kto­rý sa mož­no os­lo­bo­dzu­je od svo­jich kom­plexov v sty­ku so strán­ka­mi, no roz­hod­ne dob­re vie, čo je slu­žob­ná hie­rar­chia a čo z nej vy­plý­va v sty­ku s na­dria­de­ným, že má byť od­ra­zu nep­red­stie­ra­ne ne­zá­vís­lý?

     Pos­toj sud­cov, ve­rej­nos­ti, po­li­tic­ky vý­znam­ných sub­jek­tov, ús­tav­ných or­gá­nov, osôb pô­so­bia­cich v ús­tav­ných or­gá­noch sa do­siaľ za­cho­vá­va. Dô­ka­zom je dvad­sia­ta zme­na Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky us­ku­toč­ne­ná ús­tav­ným zá­ko­nom č. 422/2020 Z. z. Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ju pri­ja­la 9. de­cem­bra 2020. Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky JUDr. Má­ria Ko­lí­ko­vá za­bez­pe­či­la vy­hlá­se­nie ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 422/2020 Z. z. v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky o tri týž­dne nes­kôr. Dňa 29. de­cem­bra 2020.

     Pre­čo?

     Ná­rod­ná ra­da SR sa za ku­rióz­nych okol­nos­tí ziš­la 28. de­cem­bra 2020, aby schvá­li­la ús­tav­ný zá­kon č. 414/2020 Z. z. o zme­ne ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu v roz­sa­hu us­ta­no­ve­ní o nú­dzo­vom sta­ve. Ak by Ústav­ný súd SR mal eš­te v plat­nos­ti ús­tav­nú prá­vo­moc roz­hod­núť o proti­ús­tav­nos­ti ús­tav­ných zá­ko­nov, je vy­so­ko prav­de­po­dob­né, že by zme­nu ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu  v us­ta­no­ve­niach o nú­dzo­vom sta­ve pres­kú­mal a zru­šil. Kvô­li to­mu, aby sa tak nes­ta­lo, Ná­rod­ná ra­da SR dvad­sia­tu zme­nu ús­ta­vy  pri­ja­tú 9. de­cem­bra 2020 vy­hlá­si­la v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky až 29. de­cem­bra 2020.

     Is­té je, že opo­zí­cia ča­ka­la iba  na to. Vzá­pä­tí išiel na Ústav­ný súd SR návrh jed­nej pä­ti­ny pos­lan­cov Ná­rod­nej ra­dy SR, aby ús­tav­ný súd pres­kú­mal zme­nu vlas­tnej prá­vo­mo­ci dvad­sia­tou zme­nou Ústa­vy SR. Čier­ny Pe­ter sa oci­tol na pra­cov­ných sto­loch sud­cov Ústav­né­ho sú­du SR. V neob­vyk­lý pra­cov­ný deň 30. ale­bo 31. de­cem­bra mu­se­li roz­hod­núť, či návrh pri­jí­ma­jú na ko­na­nie, pre­to­že o deň nes­kôr, 1. ja­nuá­ra 2021 by už spo­chyb­ňo­va­nú prá­vo­moc ur­či­te ne­ma­li. Stih­li to sud­co­via? Pri in­for­mo­va­nos­ti, na akej si za­kla­da­jú všet­ky štát­ne or­gá­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je od­po­veď stá­le za­ha­le­ná ml­ča­ním. Aká je prav­da? Roz­ho­do­val Ústav­ný súd SR o pri­ja­tí návr­hu sku­pi­ny pos­lan­cov na pres­kú­ma­nie sú­la­du ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 422/2020 Z. z. na sklon­ku ro­ku 2020 ale­bo to nes­ti­hol pre sil­ves­trov­skú vý­lu­ku?

Úče­lo­vé ob­me­dzenia prá­vo­mo­ci or­gá­nov súd­nej mo­ci

     Ochra­na ús­tav­nos­ti na naj­vyš­šom pos­cho­dí pra­me­ňov prá­va sa zá­sad­ne os­la­bi­la. Kaž­dé bo­ha­pus­té po­ru­še­nie Ústa­vy SR vlá­dou SR, pres­nej­šie vlád­nu­cou kli­kou roz­sa­de­nou vo vlá­de a v parla­men­te v bu­dúc­nos­ti zos­ta­ne ne­pot­res­ta­né a nez­ru­še­né, pre­to­že Ústav­ný súd SR už nes­mie roz­hod­núť, že zme­na Ústa­vy SR po­ru­šu­je Ústa­vu SR.

     V ča­se, keď Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky dos­ta­la od vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky návrh na pri­ja­tie dvad­sia­tej zme­ny Ústa­vy SR už bo­lo zná­me, že vlád­ny návrh po­ru­šu­je mo­del fun­go­va­nia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu. Pla­ti­lo, že „V pod­mien­kach de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu ne­mô­že žiad­ne roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho or­gá­nu stáť mi­mo ús­tav­né­ho pries­ku­mu z hľa­dis­ka to­ho, či zod­po­ve­dá (neod­po­ru­je) zá­klad­ným ús­tav­ným prin­cí­pom ako kon­šti­tu­tív­nym hod­no­tám, kto­ré sú ne­dot­knu­teľ­né a kto­ré de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát reš­pek­tu­je a chrá­ni.“ (PL. ÚS 7/2017. Ná­lez z 31. má­ja. ZNUÚS 2017, s. 264). V sú­la­de s tým­to pra­vid­lom kaž­dý akt ús­tav­né­ho or­gá­nu po­dlie­hal pries­ku­mu Ústav­ným sú­dom SR, či ne­po­ru­šu­je Ústa­vu SR.

     Návrh na dvad­sia­tu zme­nu Ústa­vy SR to­to pra­vid­lo zru­šil bez ro­zum­né­ho dô­vo­du. Do pos­led­nej ve­ty čl. 125 ods. 4 sa vlo­ži­la for­mu­lá­cia: „Ústav­ný súd ne­roz­ho­du­je ani o sú­la­de ús­tav­né­ho zá­ko­na s ús­ta­vou.“

     Na­vo­di­lo sa zda­nie, že od­ňa­tie prá­vo­mo­ci Ústav­né­ho sú­du SR roz­hod­núť o proti­ús­tav­nos­ti ús­tav­né­ho zá­ko­na je ne­vyh­nut­ný trest za to, čo si ús­tav­ný súd do­vo­lil, keď roz­ho­dol o proti­ús­tav­nos­ti skú­šok sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti.

     Ústav­ný súd SR o práv­nej úp­ra­ve ove­ro­va­nia sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti vy­slo­vil iba toľ­ko, že tak, ako sa ús­tav­ným zá­ko­nom č. 161/2014 Z. z. za­vie­dlo pre­ve­ro­va­nie sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti, a kvô­li ne­mu špic­ľo­va­nie sud­cov a všet­kých, kto­rí priš­li so sud­ca­mi do sty­ku Ná­rod­ným bez­peč­nos­tným úra­dom, ide o úp­ra­vu po­ru­šu­jú­cu Ústa­vu SR. S pre­ve­ro­va­ním sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti sa spo­ji­lo ši­ro­kos­pek­trál­ne, mož­no až ce­lop­loš­né, sle­do­va­nie a špic­ľo­va­nie (PL. ÚS 21/2014). Vy­tvo­ril sa pries­tor pre za­vá­dzanie me­tód po­li­caj­né­ho štá­tu. S tým sa Ústav­ný súd SR ne­do­ká­zal zmie­riť. Nas­to­lil pot­re­bu pri­ja­tia inej práv­nej úp­ra­vy ne­po­ru­šu­jú­cej ús­ta­vu. Sta­či­lo upus­tiť od me­tód po­li­caj­né­ho štá­tu a nes­ve­do­mi­tých sud­cov bo­lo mož­né prip­ra­viť o ta­lár. Bez sle­do­va­nia a špic­ľo­va­nia však pre­ve­ro­va­nie sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti pre zá­ko­no­dar­nú moc, pre vý­kon­nú moc a po­li­ti­kov za­kuk­le­ných v oboch zlož­kách štát­nej mo­ci stra­ti­lo ča­ro. Tak sil­ne, že s nie ma­lým ča­so­vým od­stu­pom od roz­hod­nu­tia, o šesť ro­kov po roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du SR, mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti SR stá­le tú­ži­la po prá­vo­mo­ci ús­tav­né­ho sú­du.

 Mi­nis­ter­ka pri me­diál­nej pre­zen­tá­cii návr­hu dvad­sia­tej zme­ny ús­ta­vy za­ta­ji­la ná­ro­du, že parla­ment ob­ral Ústav­ný súd SR o ochra­nu ús­tav­nos­ti práv­ne­ho po­riad­ku na naj­vyš­šom stup­ni, v ro­vi­ne ús­tav­ných zá­ko­nov. Kaž­dý zá­kon, ba aj kaž­dý ús­tav­ný zá­kon sa mu­sí vy­hlá­siť v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, „aby sa da­lo na zná­mosť, že zá­kon, resp. ús­tav­ný zá­kon exis­tu­je a bu­de vy­vo­lá­vať práv­ny úči­nok“. Dvad­sia­ta zme­na Ústa­vy SR sa moh­la spo­jiť s pos­led­ným návr­hom na Ústav­ný súd SR, aby roz­ho­dol, či vy­lú­če­nie pries­ku­mu ús­tav­nos­ti ús­tav­né­ho zá­ko­na neod­po­ru­je Ústa­ve. Ak by tak Ústav­ný súd roz­ho­dol, úsi­lie pa­ni mi­nis­ter­ky by stra­ti­lo vý­znam. Nuž sa zme­na Ústa­vy SR vy­hlá­si­la v zbier­ke zá­ko­nov až 29. de­cem­bra 2020.

So zá­sa­da­mi ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, ba čo viac, európ­skej ci­vi­li­zá­cie a európ­skej práv­nej kul­tú­ry nez­lu­či­teľ­ný pos­tup Ná­rod­nej ra­dy SR má jed­noz­nač­ný účel. Koa­lí­cia nú­ti všet­kých ob­ča­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, svo­jich vo­li­čov aj ne­vo­li­čov, žiť v sta­ve od­po­ru­jú­com Ústa­ve SR iba kvô­li ume­lo vy­tvo­re­ným pre­káž­kam na­há­dza­ným na ces­tu ochra­ny ús­tav­nos­ti Ústav­ným sú­dom SR.

Aká je dvad­sia­ta zme­na Ústa­vy SR v us­ta­no­ve­niach o sú­doch a sud­coch?
 

     Ju­bi­lej­ná dvad­sia­ta zme­na Ústa­vy SR má zá­važ­né ob­sa­ho­vé ne­dos­tat­ky.

Ko­na­nie o sťaž­nos­ti, kto­ré je ús­tav­ným pros­tried­kom ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd fy­zic­kých osôb a rov­na­ko tak práv­nic­kých osôb, sa dopl­ni­lo o us­ta­no­ve­nie čl. 127 ods. 5.

     Pod­ľa ne­ho: „Spo­lu so sťaž­nos­ťou pod­ľa od­se­ku 1 mož­no po­dať návrh, aby se­nát ús­tav­né­ho sú­du po­dal návrh na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa čl. 125 ods. 1, že všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, je­ho časť ale­bo je­ho jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nie, kto­ré sa tý­ka po­da­nej sťaž­nos­ti, od­po­ru­je ús­ta­ve, ús­tav­né­mu zá­ko­nu, me­dzi­ná­rod­nej zmlu­ve pod­ľa čl. 7 ods. 5 ale­bo zá­ko­nu. Ak se­nát ús­tav­né­ho sú­du dos­pe­je k zá­ve­ru, že ten­to návrh je dô­vod­ný, ko­na­nie o sťaž­nos­ti pre­ru­ší a po­dá návrh na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa čl. 125 ods. 1. Práv­ny ná­zor ús­tav­né­ho sú­du ob­siah­nu­tý v roz­hod­nu­tí je pre se­nát ús­tav­né­ho sú­du zá­väz­ný.“

     Za­lo­že­nie prá­vo­mo­ci Ústav­né­ho sú­du SR pres­kú­mať ús­tav­nosť zá­ko­na na návrh oso­by, fy­zic­kej či práv­nic­kej, je uži­toč­ným kro­kom na mies­to, kto­ré mo­hol ús­tav­ný súd za­ujať už ro­ku 1992, ke­by zme­na re­ži­mu zo 17. no­vem­bra 1989 bo­la sku­toč­nou, a nie pred­stie­ra­nou re­vo­lú­ciou. A pred­sa pri­ja­tie člán­ku 127 ods. 5 aj ro­ku 2020 pred­sta­vu­je krok vpred. Na­priek spor­nos­ti pr­vé­ho ko­la, v kto­rom má se­nát roz­hod­núť, či plé­num ús­tav­né­ho sú­du bu­de roz­ho­do­vať. Úpra­va je prek­la­dom z čes­ké­ho ja­zy­ka. Nem­či­ne či slo­vin­či­ne zrej­me na Mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti SR ne­ro­zu­me­jú, a tak ne­zís­ka­li príl­eži­tosť pres­ved­čiť sa, že pred­kla­da­nie návr­hov na pres­kú­ma­nie ús­tav­nos­ti zá­ko­nov oby­va­teľ­stvom mô­že byť aj jed­no­duch­šie a efek­tív­nej­šie.

     Zne­nie čl. 127 ods. 5 sa do Ústa­vy vlo­ži­lo čl. I bod 10 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 422/2020 Z. z.

     Zá­sad­ný vý­znam pre ozajst­ný vstup fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb do ochra­ny ús­tav­nos­ti pred neús­tav­ný­mi zá­kon­mi pri­ná­ša us­ta­no­ve­nie čl. II. V ňom sa uvá­dza: „Ten­to ús­tav­ný zá­kon na­do­bú­da účin­nosť 1. ja­nuá­ra 2021 ok­rem čl. I bo­dov 1 až 3, kto­ré na­do­bú­da­jú účin­nosť 1. ja­nuá­ra 2023, a čl. I bo­dov 10, 13 a 31, kto­ré na­do­bú­da­jú účin­nosť 1. ja­nuá­ra 2025.“

     Jed­not­li­vec sa nes­tal oso­bou, kto­rá mô­že vy­vo­lať pred Ústav­ným sú­dom SR ko­na­nie o ús­tav­nos­ti zá­ko­na. Ta­ké prá­vo na­do­bud­ne až 1. ja­nuá­ra 2025. Ak sa do 1. ja­nuá­ra 2025 nez­me­ní čl. 127 ods. 5 Ústa­vy SR. Buď tak, že dá­tum účin­nos­ti člán­ku 127 ods. 5 sa od­ro­čí na 1. ja­nuár 2027, 2030 ale­bo 2325, ale­bo tak, že sa ce­lé us­ta­no­ve­nie čl. 127 ods. 5 z Ústa­vy SR vy­pus­tí, až za­čne ísť do tu­hé­ho, keď za­čne hro­ziť, že kto­si si do­vo­lí na­miet­nuť, že zá­kon po­ru­šu­je ús­ta­vu.

     Európ­ska ko­mi­sia pre de­mok­ra­ciu pros­tred­níc­tvom prá­va („Be­nát­ska ko­mi­sia“) vy­da­la 16. ap­rí­la 2020 Súhrn sta­no­vísk a správ Be­nát­skej ko­mi­sie k nú­dzo­vé­mu sta­vu č. CDL-PI (2020) 003.

V ma­te­riá­li pri­po­me­nu­la, že je ne­vyh­nut­né, aby ús­ta­va azá­ko­no­dar­stvo vy­tvá­ra­li me­cha­niz­my – naj­mä parla­ment­ný a súd­ny doh­ľad nad vý­kon­nou mo­cou, aby ne­doš­lo k zneu­ži­tiu mi­mo­riad­nych/nú­dzo­vých prá­vo­mo­cí vnút­roš­tát­ny­mi or­gán­mi.

     Be­nát­ska ko­mi­sia ak­cen­tu­je, že „keď­že v parla­men­tnej de­mok­ra­cii je vý­kon­ná moc ob­vyk­le zlo­že­ná z líd­rov strán a iných ve­dú­cich pred­sta­vi­te­ľov tých is­tých po­li­tic­kých strán, kon­tro­la parla­men­tom ne­mu­sí byť v praxi dosť účin­ná na to, aby za­brá­ni­la zneu­ží­va­niu vý­kon­nej mo­ci. V štá­te za­lo­že­nom na zá­sa­dách práv­ne­ho štá­tu sa pre­to kon­tro­la parla­men­tom (le­gis­la­tív­na kon­tro­la) mu­sí dopĺňať vhod­ný­mi a účin­ný­mi pros­tried­ka­mi súd­nej kon­tro­ly.“

     Z pred­bež­nej sprá­vy Be­nát­skej ko­mi­sie zo dňa 8. ok­tób­ra 2020 o opat­re­niach pri­ja­tých v člen­ských štá­toch Európ­skej únie v dôs­led­ku krí­zy Co­vid-19 a ich vply­ve na de­mok­ra­ciu, práv­ny štát a zá­klad­né prá­va č. 995/2020, CDL (2020) 018 vy­plý­va, že súd­ne pres­kú­ma­nie nú­dzo­vých opat­re­ní je ďal­šou zá­ru­kou pro­ti ri­zi­kám zneu­ži­tia prá­vo­mo­ci vý­kon­nou mo­cou.

     Súd­ny sys­tém mu­sí pos­ky­to­vať jed­not­liv­com účin­né pros­tried­ky v prí­pa­de, že štát­ne or­gá­ny za­siah­nu do ich ľud­ských práv. Súd­ne pres­kú­ma­va­nie mô­žu vy­ko­ná­vať ob­čian­ske, ale­bo správ­ne, ale­bo tres­tné sú­dy pri roz­ho­do­va­ní o pe­na­li­zo­va­nom po­ru­še­ní nú­dzo­vých opat­re­ní na­mie­re­ných pro­ti ko­ro­na­ví­ru­su.

    Ta­ká je pred­sta­va Be­nát­skej ko­mi­sie. Pod účin­ným súd­nym pries­ku­mom zá­kon­nos­ti zá­sa­hu do ľud­ských práv a slo­bôd si pred­sta­vu­je pri­ja­tie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia v ča­se, keď pri­ja­tie toh­to roz­hod­nu­tia má vý­znam pre ochra­nu práv a slo­bôd jed­not­liv­ca, je ad­res­né a spô­so­bi­lé za­bez­pe­čiť bez­od­klad­nú náp­ra­vu.

     K ľud­ským prá­vam, kto­ré sú pred­me­tom pries­ku­mu správ­nym súd­nic­tvom, pat­rí ľud­ské prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces a ľud­ské prá­vo na účin­né op­rav­né pros­tried­ky, chrá­ne­né člán­kom 6 a člán­kom 13 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. A po­tom všet­ky hmot­né ľud­ské prá­va. Tie­to prá­va sa za­ru­ču­jú aj v nú­dzo­vom sta­ve. Pre­to jed­not­liv­ci, kto­rých pos­ti­hu­jú ob­me­dzu­jú­ce opat­re­nia v bo­ji s ko­ro­na­ví­ru­som, mu­sia mať mož­nosť na­pad­núť kaž­dé opat­re­nie pred správ­nym sú­dom.

     Zá­le­ži­tosť s väč­ším prak­tic­kým vý­zna­mom pre fun­go­va­nie ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu na Slo­ven­sku ako pro­jekt „Zme­na súd­nej ma­py“. Pop­rav­de, o tom pro­jek­te sa ho­vo­rí už as­poň rok aj kvô­li to­mu, aby sa ne­za­ča­lo na ve­rej­nos­ti ho­vo­riť o neexis­ten­cii súd­nej kon­tro­ly proti­pan­de­mic­kých opat­re­ní.

     Súd­ne pres­kú­ma­va­nie opat­re­ní za­ve­de­ných z dô­vo­du bo­ja pro­ti CO­VID-19 je pod­ľa Be­nát­skej ko­mi­sie vý­znam­nou zá­ru­kou pro­ti ri­zi­kám zneu­ži­tia prá­vo­mo­ci vý­kon­nou mo­cou, te­da tak vlá­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako aj jej mi­nis­ter­stva­mi. S pri­hliad­nu­tím na ob­sah zve­re­nej prá­vo­mo­ci, pre­dov­šet­kým Mi­nis­ter­stvom zdra­vot­níc­tva Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Mi­nis­ter­stvom spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

     Be­nát­ska ko­mi­sia k to­mu uvá­dza: „vnút­roš­tát­ne sú­dy mu­sia mať úpl­nú ju­ris­dik­ciu na pres­kú­ma­nie ob­me­dzu­jú­cich opat­re­ní z hľa­dis­ka ich zá­kon­nos­ti a op­ráv­ne­nos­ti a ich sú­la­du s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Do­ho­vo­ru.“

     Pod­ľa pred­bež­nej sprá­vy Be­nát­skej ko­mi­sie súd­nic­tvo mô­že or­gá­nu vý­kon­nej mo­ci v roz­ho­do­va­com pro­ce­se pos­kyt­núť väč­šiu dis­kreč­nú prá­vo­moc pri pri­jí­ma­ní opat­re­ní pot­reb­ných na zvlád­nu­tie nú­dzo­vé­ho sta­vu. Nik­dy však nes­mie ne­chať vý­kon­ný or­gán ko­nať bez akých­koľ­vek ob­me­dze­ní a akej­koľ­vek kon­tro­ly.

(https://www.us­tav­ny­sud.sk/do­cu­ments/10182/42829548/CDL-AD%282020%29018_opat­re­nia+po%C4%8Das+CO­VID19_s+lo­gom.pdf/1b914988-8c53-4287-a68c-31a6747d74f3s.24)

     Až bu­de Be­nát­ska ko­mi­sia kon­fron­to­vať tú­to po­žia­dav­ku s di­aním v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, prav­de­po­dob­ne ne­bu­de vy­chá­dzať z údi­vu.

     „Mož­no zne­po­ko­je­ne kon­šta­to­vať, že pri neexis­ten­cii účin­né­ho súd­ne­ho pries­ku­mu zá­kon­nos­ti proti­pan­de­mic­kých opat­re­ní, v dôs­led­ku kto­rých do­chá­dza k zá­sa­hom do práv a slo­bôd jed­not­liv­ca ale­bo sku­pi­ny jed­not­liv­cov, nie je za sú­čas­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho sta­vu v slo­ven­ských po­me­roch sys­tém bŕzd a proti­váh v nú­dzo­vom sta­ve funkč­ný tak ako by mal byť, a tak ako to pred­pok­la­dá Be­nát­ska ko­mi­sia.

     K je­ho sfun­kčne­niu by bo­lo pot­reb­né vy­ko­nať na­lie­ha­vé le­gis­la­tív­ne zme­ny, kto­rých vy­ko­na­nie sa ma­lo stať už pred ro­kom prio­ri­tou re­zor­tu spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky a vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky,“ na­pí­sa­la JUDr. Da­na Je­lin­ko­vá Du­dzí­ko­vá v prís­pev­ku uve­rej­ne­nom 11. má­ja 2021.

Me­dzi­ná­rod­ná od­oz­va dvad­sia­tej zme­ny Ústa­vy SR 

Na ne­dos­tat­ky dvad­sia­tej zme­ny ús­ta­vy, kto­ré sú ta­ké vý­raz­né, že sa ne­da­jú pre­hliad­nuť, upo­zor­ňu­je re­zo­lú­cia Európ­skej aso­ciá­cie sud­cov pri­ja­tá 2. sep­tem­bra 2021 kvô­li le­gis­la­tív­nym zme­nám ús­tav­nej úp­ra­vy súd­nic­tva a práv­ne­ho štá­tu na Slo­ven­sku za­ve­de­ným ús­tav­ným zá­ko­nom č. 422/2020 Z. z. s účin­nos­ťou od 1. ja­nuá­ra 2021.

     Re­zo­lú­cia sa za­čí­na pri zme­ne člán­ku 141a ods. 5 Ústa­vy. Us­ta­no­vu­je, že pred­se­du, pod­pred­se­du a čle­na Súd­nej ra­dy SR mož­no pred up­ly­nu­tím ich fun­kčné­ho ob­do­bia ke­dy­koľ­vek od­vo­lať.

     Pod­ľa vy­jad­re­nia Európ­skej aso­ciá­cie sud­cov:

     „Za­ve­de­nie ta­kej­to prá­vo­mo­ci je v roz­po­re s Európ­sky­mi štan­dar­dmi ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva a súd­nych rád. Ne­vyh­nut­ná ne­zá­vis­losť čle­nov rád vy­ža­du­je, aby vý­kon fun­kcie bol za­ru­če­ný a ne­mo­hol byť svoj­voľ­ne ukon­če­ný. Iba v prí­pa­de váž­ne­ho zneu­ži­tia ale­bo za­ned­ba­nia po­vin­nos­ti mô­že byť člen od­vo­la­ný, a pre ta­kú­to si­tuáciu by mal zá­kon us­ta­no­viť pres­né dô­vo­dy, pos­tup a kom­pe­ten­cie.

     EAJ je tak­tiež zne­po­ko­je­ná kon­šta­to­va­ním, že bod 17 dô­vo­do­vej sprá­vy pril­ože­nej k zve­rej­ne­niu zmien už viac neo­pi­su­je Súd­nu ra­du ako „ne­zá­vis­lý ús­tav­ný or­gán súd­nic­tva“, ale skôr ako „auto­nóm­ny or­gán reali­zu­jú­ci jus­tič­nú po­li­ti­ku Vlá­dy a Parla­men­tu“. Ta­ká­to for­mu­lá­cia, kto­rá vy­vo­lá­va ob­raz súd­nej ra­dy ako nás­tro­ja exeku­tív­nej po­li­ti­ky, mô­že viesť k zly­ha­niu za­cho­va­nia riad­nej deľ­by mo­ci me­dzi le­gis­la­tí­vou, vlá­dou a súd­nic­tvom, v roz­po­re s me­dzi­ná­rod­ný­mi štan­dar­dmi.

     Európ­ska aso­ciá­cia sud­cov vy­slo­vi­la zne­po­ko­je­nie aj s us­ta­no­ve­ním čl. 148 ods. 4 Ústa­vy SR za­kla­da­jú­cim po­ten­ciál­nu tres­tnú zod­po­ved­nosť sud­cu za vy­da­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. V nad­väz­nos­ti na us­ta­no­ve­nie čl. 148 ods. 4 ús­ta­vy bol zá­ko­nom č. 312/2020 Z. z. o vý­ko­ne roz­hod­nu­tia o za­is­te­ní ma­jet­ku a sprá­ve za­is­te­né­ho ma­jet­ku a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov no­ve­li­zo­va­ný Trest­ný zá­kon. Do ne­ho sa vlo­žil § 326a za­kla­da­jú­ci trest­ný čin „svoj­voľ­né­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré spô­so­bí ško­du ale­bo pos­kyt­ne vý­ho­du iné­mu“. Je­ho exlu­zív­nym pá­cha­te­ľom mô­že byť sud­ca. EAJ vy­slo­vi­la zne­po­ko­je­nie nie­len so zme­nou ús­ta­vy v čl. 148 ods. 4, ale aj s nad­vä­zu­jú­cou zme­nou § 326a Tres­tné­ho zá­ko­na.

      Pod paľ­bou EAJ sa ocit­la aj tre­tia zme­na ús­ta­vy oh­ľad­ne pos­ta­ve­nia sud­cov, a to zme­na čl. 136 ods. 3 ús­ta­vy. Vza­tie sud­cu do väz­by bo­lo pô­vod­ne pod ochra­nou Ústav­né­ho sú­du SR, kto­rý mal prá­vo­moc roz­hod­núť, či sa spĺňa­jú pod­mien­ky pre vza­tie sud­cu do väz­by. Od účin­nos­ti ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 422/2020 Z. z. tá­to prá­vo­moc ús­tav­né­mu sú­du za­nik­la. Pod­ľa EAJ: „Súh­las Ústav­né­ho sú­du, iné­ho sú­du ale­bo väč­ši­nou Súd­nej ra­dy je ne­vyh­nut­ný ako zá­ru­ka ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva. Ab­sen­cia ta­kej­to zá­ru­ky tak os­la­bu­je ochra­nu ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva.“

     Po­zor­nos­ti EAJ neu­nik­la ani štvr­tá zme­na v ús­tav­nej úp­ra­ve pos­ta­ve­nia sud­cov. Ústav­ným zá­ko­nom č. 422/2020 Z. z. sa re-for­mu­lo­val čl. 148 ods. 1 do zne­nia: „Sud­cu mož­no pre­lo­žiť na iný súd len s je­ho súh­la­som ale­bo na zá­kla­de dis­cip­li­nár­ne­ho roz­hod­nu­tia. Súh­las sud­cu s pre­lo­že­ním sa ne­vy­ža­du­jep­ri zme­ne sús­ta­vy sú­dov, ak je to ne­vyh­nut­né na za­bez­pe­če­nie riad­ne­ho vý­ko­nu súd­nic­tva; pod­rob­nos­ti us­ta­no­ví zá­kon.“

Ústav­ná úp­ra­va plat­ná a účin­ná pred pri­ja­tím ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 422/2020 Z. z. za­hŕňa­la iba pr­vú ve­tu. V dopl­ne­ní čl. 148 ods. 1 ús­ta­vy o dru­hú ve­tu vi­dí EAJ ďal­ší ob­me­dzu­jú­ci zá­sah pro­ti ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva.

     Člá­nok 136 ods. 3, čl. 141a ods. 5, čl. 148 ods. 1 a čl. 148 ods. 4 ve­die EAJ k vy­slo­ve­niu po­ľu­to­va­nia, že re­for­my súd­ne­ho sys­té­mu na Slo­ven­sku ob­sa­hu­jú tie­to kon­krét­ne pr­vky, kto­ré sú krok­mi späť v pro­ce­se vy­tvo­re­nia pod­mie­nok na ochra­nu súd­nic­tva pred nep­ri­me­ra­ným vply­vom a oh­ro­zo­va­ním zá­ruk je­ho ne­zá­vis­los­ti. To pri­vie­dlo Európ­sku aso­ciá­ciu sud­cov k na­lie­ha­niu na slo­ven­ské štát­ne or­gá­ny, aby pri­ja­li vhod­né opat­re­nia v sú­la­de s európ­sky­mi štan­dar­da­mi a v zá­uj­me ob­ča­nov Slo­ven­ska aby ob­no­vi­li všet­ky vy­ššie uve­de­né zá­ru­ky ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva

(https://sud­na­moc.sk/re­zo­lu­cia).

     Súd­na ra­da ako ús­tav­ný or­gán le­gi­ti­mi­ty súd­nic­tva by re­zo­lú­ciu EAJ ma­la vní­mať ako váž­ne va­ro­va­nie pred po­ru­šo­va­ním ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci na Slo­ven­sku. Z toh­to dô­vo­du by sa ma­la za­obe­rať aj po­žia­dav­kou na zme­nu Ústa­vy SR v ôs­mej hla­ve, kam pa­tria všet­ky kon­tro­ver­zné us­ta­no­ve­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 422/2020 Z. z. Na­mies­to to­ho sa Súd­na ra­da SR usi­lu­je sprá­vať ako auto­nóm­ny or­gán reali­zu­jú­ci jus­tič­nú po­li­ti­ku vlá­dy a parla­men­tu.

Tá­to okol­nosť sa­ma ose­be je proti­ús­tav­ná, pre­to­že je v roz­po­re s úče­lom exis­ten­cie súd­nej ra­dy.

Ži­lin­kov hriech

     Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­kyDr.hc JUDr. M. Ži­lin­ka, PhDuz­ne­se­ním sp. zn. IV/3 Pz 74/21/1000 zo dňa 24.08.2021 vy­slo­vil:

     „Prá­vop­lat­né uz­ne­se­nie Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, od­bo­ru Bra­tis­la­va, 1. od­de­le­nia vy­šet­ro­va­nia uz­ne­se­ním CVS: PPZ-205/NKA-BA1-2021 zo 16.07.2021 pod­ľa § 199 ods. 1, 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za­čal tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na a iné sa zru­šu­je.“

     Roz­pú­ta­la sa váš­ni­vá ve­rej­ná dis­ku­sia o uz­ne­se­ní z 24.08.2021. Tak, ako ká­že de­sať­ro­čia pes­to­va­ný dob­rý mrav, uz­ne­se­nie je ve­rej­nos­ti rov­na­ko zná­me, ako pred­tým Char­ta ´77 ale­bo Dve ti­síc slov.Uz­ne­se­nie IV/3 Pz 74/21/1000 vy­vo­lá­va rov­na­ké us­mer­ňo­va­né od­sú­de­nie v mé­diách, v tá­bo­roch sym­pa­ti­zan­tov parla­men­tných strán a v ďal­ších no­si­te­ľoch kva­li­ty ty­pic­kej pre  ve­rej­nú dis­ku­siu na sú­čas­nom Slo­ven­sku. Ob­rov­ským roz­hor­če­ním sa ne­ta­jí nap­rík­lad Alojz Ba­rá­nik, pos­la­nec Ná­rod­nej ra­dy SR za SaS.Parla­men­tné­ho pos­lan­ca Ba­rá­ni­ka vy­to­či­lo, že zru­še­nie uz­ne­se­nie Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru sa udia­lo „pod­ľa ko­mu­nis­tic­ké­ho zá­ko­na“.

Pos­lan­co­vo tvr­de­nie si ne­zas­lú­ži unik­núť po­zor­nos­ti. Pa­rag­raf 363, kto­rý sa stal zá­kla­dom pre pri­ja­tie uz­ne­se­nia IV/3 Pz 74/21/1000,us­ta­no­vu­je Trest­ný po­ria­dok. Návrh zá­ko­na pred­lo­ži­la parla­men­tu vlá­da SR v ča­se, keď ju vie­dol Mi­ku­láš Dzu­rin­da. Vlá­de SR návrh pred­lo­žil jej mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti Da­niel Lip­šic. Člen vlá­dy SR za KDH. Alojz Ba­rá­nik od­ha­ľu­je do­siaľ uta­jo­va­nú okol­nosť. Da­niel Lip­šic je ko­mun­ista! Ba­rá­ni­ko­vo po­doz­re­nie by va­ri moh­lo do­pad­núť aj na KDH. Sa­mý ko­mun­ista sa sta­diaľ na nás va­lí!

     Me­diál­ne vý­živ­né up­lat­ne­nie Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­ra­tú­rou nas­to­ľu­je mno­hé ďal­šie sces­tné otáz­ky, pod­ne­ty a upo­zor­ne­nia. Uda­losť sa pre­mie­ta do ús­tav­nop­ráv­nej prob­le­ma­ti­ky sú­vi­sia­cej so súd­nou mo­cou. Pred­se­da súd­nej ra­dy jej pred­lo­žil Návrh Sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom pod sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021.

Návrh mie­ri k vy­pro­vo­ko­va­niu vy­jad­re­nia súd­nej ra­dy, pod­ľa kto­ré­ho:

     „Súd­na ra­da, pl­niac si svo­ju fun­kciu ús­tav­né­ho or­gá­nu sud­cov­skej le­gi­ti­mi­ty, z uve­de­ných dô­vo­dov ape­lu­je na ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, aby vo vý­ko­ne svo­jej vý­sos­tne zod­po­ved­nej fun­kcie dbal na to, aby je­ho pos­tu­py a roz­hod­nu­tia žiad­nym spô­so­bom ne­za­sa­ho­va­li do le­gi­ti­mi­ty všeo­bec­ných (tres­tných) sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.“

     Pred­me­tom ko­na­nia súd­nej ra­dy o návr­hu by ma­lo byť pre­dov­šet­kým sa­mé uz­ne­se­nie IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021 z poh­ľa­du nep­rí­pus­tných zá­sa­hov do ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci.

Na­mies­to všet­kých ko­men­tá­rov sta­čí pri­po­mien­ka, že na ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re up­lat­ni­li plat­ný zá­kon. Pod­ľa § 363 ods. 1 TP: „Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zru­ší prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta, ak ta­kým roz­hod­nu­tím ale­bo v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, bol po­ru­še­ný zá­kon.“ Chy­by sa ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ko­na­jú­ci v za­stú­pe­ní mo­hol do­pus­tiť iba pri inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii plat­né­ho a účin­né­ho zá­ko­na. Po pre­čí­ta­ní od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021sa ro­dí zda­nie, že chy­ba tkvie v tom, čo sa uvá­dza v od­ôvod­ne­ní.

     „Po pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia pod­ľa § 199 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku zo 16.07.2021 je pot­reb­né uviesť, že sku­tok tres­tnej ve­ci, ako je vy­jad­re­ný, ne­napĺňa zá­ko­nom sta­no­ve­né ob­li­ga­tór­ne zna­ky skut­ko­vých pod­stát stí­ha­ných tres­tných či­nov, a pre­to je ne­vyh­nut­né pri­jať zá­ver, že uve­de­né uz­ne­se­nie ok­rem sku­toč­nos­ti, že bo­lo vy­da­né vec­ne nep­rís­luš­ným po­li­caj­tom, bo­lo zá­ro­veň ne­dô­vod­né.

     Zá­ro­veň je ne­vyh­nut­né kon­šta­to­vať, že vy­me­dzenie skut­ku v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia je v roz­po­re s § 199 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že neob­sa­hu­je žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti a ob­sah uz­ne­se­nia je len kom­bi­ná­ciou všeo­bec­ných in­dí­cií, kto­ré nie sú kon­kre­ti­zo­va­né, a pau­šál­nych dom­nie­nok a hypo­téz vy­šet­ro­va­te­ľa PZ, kto­ré vy­chá­dza­jú z ko­lek­tív­nej pre­zum­pcie vi­ny všet­kých prís­luš­ní­kov Úra­du in­špek­čnej služ­by, út­va­ru in­špek­cie, od­bo­ru in­špek­čnej služ­by Zá­pad. Ak exis­tu­je po­doz­re­nie zo spá­chania kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, ale nie je jas­né, ako sa mal sku­tok stať, nie je mož­né svoj­voľ­ne za­čať tres­tné stí­ha­nie a vy­mýš­ľať si skut­ko­vé okol­nos­ti o „bliž­šie nes­to­tož­ne­ných oso­bách ma­jú­cich vzťah k Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be“, do­po­siaľ nes­to­tož­ne­ných prís­luš­ní­koch Úra­du in­špek­čnej služ­by, út­var in­špek­cie, od­bo­ru in­špek­čnej služ­by Zá­pad“ a „iných ci­vil­ných oso­bách.“... „Bliž­šie nes­to­tož­ne­ný je aj mo­tív tej­to čin­nos­ti, a to vop­red pris­ľú­be­ný fi­nanč­ný pros­pech, resp. vop­red pris­ľú­be­ná ne­ná­le­ži­tá vý­ho­da, kde ide v pod­sta­te iba o pre­pis zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tných či­nov.“

V koc­ke zov­šeo­bec­ne­né – Po­li­caj­ný zbor svoj­voľ­ne za­čal tres­tné stí­ha­nie pre vy­mys­le­ný sku­tok. Tak to cha­rak­te­ri­zo­val autor prís­pev­ku uve­rej­ne­né­ho v Práv­nych lis­toch 6. sep­tem­bra 2021 (www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a995-svoj­vol­ne-za­ca­tie-tres­tne­ho-sti­ha­nia-pre-vy­mys­le­ny-sku­tok-uz­ne­se­nie-ge­ne­ral­ne­ho-pro­ku­ra­to­ra)

Tak­to iden­ti­fi­ko­va­ná prí­či­na pre zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia oh­ro­zu­je pod­sta­tu tres­tnej po­li­ti­ky vlá­dy SR.

     Uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia nie je pri­már­nym prob­lé­mom súd­nej mo­ci na Slo­ven­sku, aj keď pred­kla­da­teľ návr­hu Sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy na­vo­dzu­je ta­ké zda­nie.

Uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia je pri­már­ne prob­lé­mom vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a po­li­tic­kej mo­ci. Vlád­na koa­lí­cia pred voľ­ba­mi svo­jim vo­li­čom nak­la­ma­la, že je spô­so­bi­lá skon­čiť ot­vo­re­né tres­tné stí­ha­nia bez to­ho, aby tu­ši­la, že up­lat­ne­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sa spá­ja s prá­vop­lat­ný­mi roz­hod­nu­tia­mi sú­dov. Spl­ne­nie toh­to bo­du pred­vo­leb­nej agen­dy sto­tož­ni­la pod­pred­sed­níč­ka vlá­dy SR Ve­ro­ni­ka Re­mi­šo­vá s ozna­če­ním „Za mre­ža­mi“, kto­ré priz­na­la kaž­dé­mu ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy z vô­le or­gá­nu štá­tu. Ne­do­ro­zu­me­nie pred­sed­níč­ky koa­lič­nej stra­ny Za ľu­dí s práv­nym po­riad­kom má za nás­le­dok, že vý­znam sa nep­ri­pi­su­je prá­vop­lat­né­mu súd­ne­mu roz­sud­ku ur­ču­jú­ce­mu to­tož­nosť pá­cha­te­ľa zlo­či­nu a vý­šku tres­tnej sadz­by.

     Len­že pro­pa­gan­dis­tic­ky opo­mí­na­né je práv­ne re­le­van­tné. Na prá­vop­lat­ný roz­su­dok tre­ba dô­ka­zy. S tý­mi si or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­ve­dia po­ra­diť. Dô­ka­zy im chý­ba­jú. Zlo­čin ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra M. Ži­lin­ku spo­čí­va v tom, že si ex of­fo trú­fol po­ve­dať, že kráľ je na­hý. Za sme­losť, slu­žob­ný vzdor vo­či vlá­de SR, ho tre­ba exem­plár­ne „pop­ra­viť.“ Na­po­rú­dzi sú de­siat­ky vďač­ných no­vi­ná­rov ume­lo vy­ži­ve­ných na špič­ky pro­fe­sie.

Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Dr.hc JUDr. M. Ži­lin­ka, PhD  up­lat­ne­ním zá­ko­na pri­vo­dil kon­flikt me­dzi ús­tav­ný­mi or­gán­mi. Hľa­dá sa kto­si, kto­koľ­vek s fak­tic­kou ale­bo fik­tív­nou prá­vo­mo­cou, dob­ro­voľ­ník, kto­rý po­dá pod­net na je­ho me­diál­nu pop­ra­vu. Ak dôj­de na vý­zvy a va­ro­va­nia po­dak­to­rých no­si­te­ľov fun­kcií ako nap­rík­lad pos­lan­ca Aloj­za Ba­rá­ni­ka, me­diál­na pop­ra­va vy­tvo­rí príl­eži­tosť na vy­tú­že­né od­vo­la­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra z fun­kcie. V de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti Hlas ľu­du, hlas bo­ží.Súd­na ra­da po­cí­ti­la hnev vlá­dy ako vlast­ný a vkla­dá sa do urov­ná­va­nie kon­flik­tu. Ini­cia­tí­vu pre­be­rá súd­na ra­da na pod­net svoj­ho pred­se­du.

Účel zria­de­nia Súd­nej ra­dy SR a je­ho mo­di­fi­ká­cia dvad­sia­tou zme­nou Ústa­vy SR

     Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa v ús­ta­ve ocit­la ako čl. 141a ús­tav­ným zá­ko­nom č. 90/2001 Z. z. s účin­nos­ťou od 1. jú­la 2001. Ústa­va v tom ča­se vý­slov­ne neur­či­la účel exis­ten­cie súd­nej ra­dy. Plé­num Ústav­né­ho sú­du SR cha­rak­te­ri­zo­va­lo súd­nu ra­du tak­to:

     „Súd­na ra­da je ús­tav­ný or­gán zria­de­ný čl. 141a ús­ta­vy v rám­ci dru­hé­ho od­die­lu jej sied­mej hla­vy. Tým­to za­ra­de­ním v sys­te­ma­ti­ke ús­ta­vy je bez po­chyb­nos­tí vy­jad­re­ná prís­luš­nosť súd­nej ra­dy k súd­nej mo­ci. Pô­sob­nosť súd­nej ra­dy pod­ľa čl. 141a ods. 4 ús­ta­vy slú­ži na vy­tvo­re­nie me­cha­niz­mu za­ru­ču­jú­ce­ho ne­zá­vis­losť súd­nej mo­ci od mo­ci vý­kon­nej.“ (PL. ÚS 17/2008. Ná­lez z 20. má­ja 2009. ZNUÚS 2009, s. 189). „Úlo­ha súd­nej ra­dy ako ga­ran­ta ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci nie je v ús­ta­ve uve­de­ná, jed­noz­nač­ne však vy­plý­va zo zá­klad­nej cha­rak­te­ris­ti­ky súd­nej mo­ci, kto­rou je ne­zá­vis­losť (čl. 141 ús­ta­vy), pri­čom je zrej­mé, že tú­to ne­zá­vis­losť mu­sí dodr­žia­vať a chrá­niť aj súd­na ra­da.“ (PL. ÚS 2/2012. Ná­lez z 18. no­vem­bra 2015, bod 9.3).

     Na zá­kla­de toh­to vy­me­dzenia úče­lu v roz­ho­do­va­cej praxi Ústav­né­ho sú­du SR súd­na ra­da bez vý­raz­nej­ších prob­lé­mov exis­to­va­la od ro­ku 2009 až do schvá­le­nia dvad­sia­tej zme­ny ús­ta­vy v de­cem­bri 2020, te­da tu­cet ro­kov. A pred­sa vlád­na koa­lí­cia zro­de­ná v parla­men­tných voľ­bách vo feb­ruári 2020 po­cí­ti­la na­lie­ha­vé nut­ka­nie zme­niť čl. 141a tak, aby vý­slov­ne de­fi­no­val súd­nu ra­du.

     Pod­ľa čl. 141a ods. 1: „Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky je ús­tav­ným or­gá­nom sud­cov­skej le­gi­ti­mi­ty.“

     Ústav­ný zá­kon č. 422/2020 Z. z. sa dot­kol, mož­no skôr pot­kol, o zme­nu čl. 141a. Len veľ­mi ne­po­zor­né­mu či­ta­te­ľo­vi Ústa­vy SR mô­že unik­núť, že zme­nou neš­lo ani na­toľ­ko o vne­se­nie svet­la a práv­nej is­to­ty do otáz­ky, čo je súd­na ra­da, ako skôr o zne­jas­ne­nie úče­lu exis­ten­cie súd­nej ra­dy, o jej vy­zbro­je­nie prá­vo­mo­cou vhod­nou pre všet­ky a zá­ro­veň ni­ja­ké vzťa­hy. Tým sa v sú­čas­nos­ti ot­vá­ra aj príl­eži­tosť pre na­vo­dzo­va­nie zda­nia, že Sta­no­vis­ko Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom pod sp. zn. IV/3 Pz 22/2021 zo dňa 31.08.2021 pos­ky­tu­je le­gi­tím­nu ochra­nu súd­nej mo­ci pred svoj­vô­ľou ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry.

     Ústav­ná de­fi­ní­cia súd­nej ra­dy je zdan­li­vo všeo­bec­ná a „všet­ko za­hŕňa­jú­ca“. Prá­vo­moc súd­nej ra­dy pre­sa­hu­je me­dze ochra­ny súd­nic­tva pred vý­kon­nou mo­cou. Pro­ku­ra­tú­ra ne­pat­rí k vý­kon­nej mo­ci (PL. ÚS 17/96. Ná­lez z 24. feb­ruára 1998). To jej ne­za­ru­ču­je únik pred súd­nou ra­dou. No na dru­hej stra­ne ús­tav­ná de­fi­ní­cia sa­ma ose­be nie je ús­tav­nou nor­mou, kto­rá umož­ňu­je súd­nej ra­de vstu­po­vať do čin­nos­ti pro­ku­ra­tú­ry.

     Zá­sad­ný prob­lém súd­nej ra­dy nie je v de­fi­ní­cii úče­lu jej čin­nos­ti. De­fi­ní­cia da­ná ús­tav­ným sú­dom moh­la bo­ha­to sta­čiť na jed­noz­nač­nú inter­pre­tá­ciu a ap­li­ká­ciu ús­tav­ných no­riem o súd­nej ra­de. Za ta­ké­ho sta­vu bo­la, a po ju­bi­lej­nej zme­ne ús­ta­vy zos­ta­la prá­vo­moc Súd­nej ra­dy SR tým naj­pod­stat­nej­ších, čo je dô­vod zme­niť na ús­tav­ných nor­mách o súd­nej ra­de.

     Z aké­ho dô­vo­du?

     Súd­ne ra­dy v iných štá­toch, kto­ré tú­to ús­tav­nú in­šti­tú­ciu zria­ďu­jú, priz­ná­va­jú súd­nej ra­de po­mer­ne úz­ku prá­vo­moc roz­ho­do­vať o ve­ciach zve­re­ných do pô­sob­nos­ti. Ide pre­dov­šet­kým o roz­ho­do­va­nie o dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov a o ka­riér­nom pos­tu­pe sud­cov.

     Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky má ši­ro­kú pô­sob­nosť, no bez prá­vo­mo­ci práv­ne re­le­van­tne roz­hod­núť o otáz­kach zve­re­ných do jej pô­sob­nos­ti. Vec je zre­lá na ro­šá­du. Me­nej otá­zok, kto­rý­mi sa mô­že za­obe­rať. Viac roz­hod­nu­tí, kto­ré o ta­kých otáz­kach mô­že uro­biť. Ta­ká by ma­la byť pod­sta­ta ús­tav­ných zmien za­me­ra­ných na úp­ra­vu pos­ta­ve­nia Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.Vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sp. zn. IV/3 Pz 74/21/1000 zo dňa 24.08.2021 naj­pod­stat­nej­šie je, že ani ši­ro­ká, ne­jas­ne vy­me­dze­ná prá­vo­moc súd­nej ra­dy ne­dá­va tej­to in­šti­tú­cii prá­vo­moc za­sa­ho­vať do prá­vo­mo­ci pro­ku­ra­tú­ry či ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

Vždy v me­dziach prá­vo­mo­ci 

Súd­na ra­da nes­mie ko­nať svoj­voľ­ne. Nad rá­mec ani po­ved­ľa rám­ca zve­re­nej prá­vo­mo­ci.Súd­na ra­da má zve­re­nú pô­sob­nosť ko­nať dov­nút­ra súd­nej mo­ci aj na­vo­nok, vo­či ďal­ším zlož­kám ve­rej­nej mo­ci, ak bez práv­ne­ho dô­vo­du za­sa­hu­jú do prá­vo­mo­ci na­de­le­nej súd­nej mo­ci plat­ným práv­nym po­riad­kom. Súd­na ra­da nie je iba ochran­ca súd­nej mo­ci, ale aj „po­li­cajt“ súd­nej mo­ci. Za úče­lom sa­mos­práv­ne­ho ria­de­nia a kon­tro­lo­va­nia súd­nej mo­ci má súd­na ra­da prá­vo­moc po­die­ľať sa na tvor­be dis­cip­li­nár­nych se­ná­tov, kto­ré roz­ho­du­jú o dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov.

     Inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia Ústa­vy SR nes­po­čí­va iba na vý­slov­nom zne­ní ús­tav­nej nor­my. K vý­kla­du ús­ta­vy pat­rí aj vy­vo­dzo­va­nie pra­vi­diel sprá­va­nia z vý­slov­ných for­mu­lá­cií Ústa­vy SR a z ich vä­zieb s re­le­van­tný­mi pra­meň­mi ús­tav­né­ho prá­va (pod­rob­nej­šie Dr­go­nec, J. Ústav­né prá­vo hmot­né. Bra­tis­la­va : C. H. Beck, 2018, s. 76 – 80). Mož­no ta­kým­to pos­tu­pom vy­vo­diť, že súd­na ra­da má prá­vo­moc za­ují­mať sta­no­vis­ko k čin­nos­ti ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ale­bo Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky?

     Prá­vo­moc súd­nej ra­dy sia­ha za hra­ni­ce ochra­ny súd­nic­tva pred vý­kon­nou mo­cou. Pro­ku­ra­tú­ra nie je or­gá­nom vý­kon­nej mo­ci, no na dru­hej stra­ne ani ús­tav­ná de­fi­ní­cia Súd­nej ra­dy SR nez­na­me­ná, že súd­na ra­da mô­že kaf­rať do všet­ké­ho, čo sa de­je v štá­te a spo­loč­nos­ti, a čo súd­na ra­da uz­ná za hod­né svo­jej po­zor­nos­ti.

     Ústa­va SR v čl. 2 ods. 2 a 3 kla­die zá­kla­dy pre up­lat­ňo­va­nie prá­va v Slo­ven­skej re­pub­li­ke ako v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te. V čl. 2 ods. 2 je za­kot­ve­ný prin­cíp Čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né. V čl. 2 ods. 3 je us­ta­no­ve­ný prin­cíp Čo nie je za­ká­za­né, je do­vo­le­né.

Oba prin­cí­py v prí­pa­de stra­ty zdra­vé­ho ro­zu­mu mož­no ozna­čiť za nav­zá­jom nez­lu­či­teľ­né z dô­vo­du proti­klad­nos­ti. V sku­toč­nos­ti oba prin­cí­py exis­tu­jú ved­ľa se­ba. Prin­cíp Čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né vý­slov­ne za­vä­zu­je or­gá­ny štá­tu a po ná­le­ži­tom exten­zív­nom vý­kla­de pla­tí pre všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci. Prin­cíp Čo nie je za­ká­za­né, je do­vo­le­né pre­dur­ču­je práv­ne pos­ta­ve­nie sub­jek­tov súk­rom­né­ho prá­va. Vzťa­hu­je sa na fy­zic­ké oso­by a na práv­nic­ké oso­by.

     Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky je štát­nym or­gá­nom. Pre­to sa jej práv­ne pos­ta­ve­nie za­kla­dá na ús­tav­nom prin­cí­pe Čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né. Aj prá­vo­moc súd­nej ra­dy sto­jí na tom­to prin­cí­pe. Z dô­vo­du, že súd­na ra­da mô­že nie­čo, ne­mož­no vy­vo­diť, že mô­že aj vše­li­čo ďal­šie, nech je to ho­ca­ko vzdia­le­né vý­slov­ne zve­re­nej prá­vo­mo­ci. Nap­rík­lad vo­či vlá­de SR súd­na ra­da za­ují­ma sta­no­vis­ká vo vý­slov­ne ur­če­ných otáz­kach, nie pod­ľa vlas­tnej úva­hy, sym­pa­tií ale­bo po­ci­tov k čo­mu sa vy­jad­rí. Návrh kan­di­dá­tov na sud­cov, kto­rí by ma­li pô­so­biť za Slo­ven­skú re­pub­li­ku v me­dzi­ná­rod­ných súd­nych or­gá­noch pred­lo­žiť vlá­de SR mô­že, pre­to­že to us­ta­no­vu­je čl. 141a ods. 6 písm. f) Ústa­vy SR. Pred­lo­žiť Ná­rod­nej ra­de SR návrh zá­ko­na o or­ga­ni­zá­cii súd­nic­tva ne­mô­že, pre­to­že ta­kú prá­vo­moc ús­ta­va súd­nej ra­de nep­riz­ná­va. Rov­na­ko ako súd­na ra­da ne­mô­že per ana­lo­giam vy­vo­diť svo­ju prá­vo­moc pred­kla­dať návr­hy kan­di­dá­tov na roz­hod­cov pre majstrov­stvá sve­ta v ľa­do­vom ho­ke­ji, pre­to­že ani ta­kú prá­vo­moc jej ús­ta­va nep­riz­ná­va.

Prá­vo­moc súd­nej ra­dy za­ujať sta­no­vis­ko 

     Sta­no­vis­ko zdan­li­vo mož­no za­ujať k čo­mu­koľ­vek. K plá­nom le­tu na Mars, k zvy­šo­va­niu ce­ny mlie­ka, k ne­dos­tat­ku či­pov v auto­prie­mys­le či k zní­že­niu poč­tu vla­kov pre­má­va­jú­cich z Pop­ra­du do Pie­nin. Aby zo sta­no­vísk or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci nev­zni­kol gu­láš dob­rý iba ve­rej­nos­ti na smiech sa za­uží­va­lo, že ak sa or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci priz­ná prá­vo­moc za­ujať sta­no­vis­ko k otáz­ke ve­rej­né­ho zá­uj­mu, tak ide o prá­vo­moc vo vý­zna­me, aký to­mu­to poj­mu dá­va teória prá­va. Sta­no­vis­ko or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci je zá­väz­né auto­ri­tou da­né­ho or­gá­nu. Ko­na­ním nad rá­mec prá­vo­mo­ci, mi­mo prá­vo­mo­ci ale­bo bez prá­vo­mo­ci ne­po­sil­ní auto­ri­tu or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci

     Ústav­ný zá­kon č. 422/2020 Z. z. vý­slov­ne us­ta­no­vu­je, že do pô­sob­nos­ti Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky pat­rí pri­jí­mať sta­no­vis­ko, či kan­di­dát na vy­me­no­va­nie za sud­cu spĺňa pred­pok­la­dy sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti, kto­ré dá­va­jú zá­ru­ku, že fun­kciu sud­cu bu­de vy­ko­ná­vať riad­ne (čl. 141a ods. 6 písm. b/).

     Ten­to ús­tav­ný zá­kon vlo­žil do Ústa­vy SR čl. 141b, kto­rý spres­ňu­je:

„(1) Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­jí­ma sta­no­vis­ká pod­ľa čl. 141a ods. 6 písm. b), h) a i) na zá­kla­de vlas­tné­ho pre­ve­ro­va­nia, ňou za­ob­sta­ra­ných ale­bo od štát­nych or­gá­nov zís­ka­ných pod­kla­dov a vy­jad­re­nia dot­knu­tej oso­by.

     (2) O stra­te pred­pok­la­dov sud­cov­skej spô­so­bi­los­ti sud­cu, kto­ré dá­va­jú zá­ru­ku, že fun­kciu sud­cu bu­de vy­ko­ná­vať riad­ne po­čas tr­va­nia vý­ko­nu sud­cu, sa roz­ho­du­je v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní.“

     Us­ta­no­ve­nia čl. 141a ods. 6 písm. h) a i) pred­sta­vu­jú kom­pe­ten­čné nor­my bez do­sa­hu na za­lo­že­nie prá­vo­mo­ci súd­nej ra­dy za­ují­mať sta­no­vis­ká k uz­ne­se­niam ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra či pro­ku­ra­tú­ry vô­bec. Prá­vo­moc po­dať návrh sta­no­vis­ka k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021 si pred­se­da súd­nej ra­dy priz­nal sám, prav­de­po­dob­ne na zá­kla­de bás­nic­kej li­cen­cie.

     Dôs­led­né dodr­ža­nie prá­vo­mo­ci je zá­klad­ná po­žia­dav­ka na čin­nosť všet­kých or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te. To mu­sí pla­tiť aj vo vzťa­hu Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo­čip­ro­ku­ra­tú­re Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá je oso­bit­ným ús­tav­ným or­gá­nom. Súd­nu ra­du zria­ďu­je sied­ma hla­va Ústa­vy SR. Pro­ku­ra­tú­ru Slo­ven­skej re­pub­li­ky zria­ďu­je ôs­ma hla­vy Ústa­vy SR v pr­vom od­die­le. Na pr­vý poh­ľad roz­diel­ne or­gá­ny štá­tu.

      Tá­to „drob­nosť“ unik­la po­zor­nos­ti navr­ho­va­te­ľa Sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom pod sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021.

     Prá­vo­moc súd­nej ra­dy ne­mož­no up­lat­ňo­vať pod­ľa pra­vid­la z extré­mu do extré­mu. Naj­skôr dl­ho nič, po­tom všet­ko. Súd­na ra­da si oso­bu­je prá­vo­moc, kto­rú jej zá­kon nep­riz­ná­va. Oso­bu­je si ju v roz­po­re so zdra­vým ro­zu­mom. V ča­se, keď Európ­ska aso­ciá­cia sud­cov vy­slo­vu­je zne­po­ko­je­nie nad zme­nou pos­ta­ve­nia súd­nic­tva a sud­cov pod­ľa dvad­sia­tej zme­ny ús­ta­vy, súd­na ra­da sa trá­pi kvô­li oba­vám vlá­dy SR, kto­ré neoh­ro­zu­jú súd­nu moc. Sym­pa­tie mô­žu viesť súd­nu ra­du na stra­nu vlá­dy SR. Súd­na ra­da mô­že mať po­cit, že ak po­mô­že vlá­de s jej sú­čas­ný­mi po­li­tic­ký­mi prob­lé­ma­mi, vlá­da sa jej od­vďa­čí za­jtra. Súd­na ra­da mô­že mať množ­stvo iných prí­čin pre pri­da­nie sa na stra­nu vlá­dy ale­bo vlád­nej koa­lí­cie. Na­priek to­mu Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­má ani ko­rek­tne vy­vo­de­nú prá­vo­moc ko­nať v sú­la­de so svo­ji­mi emó­cia­mi. Prá­vo­moc súd­nej ra­dy ne­zahŕňa prá­vo­moc pri­jí­mať sta­no­vis­ká k uz­ne­se­niam ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je­ho ná­mes­tní­ka či ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry o ve­de­ní tres­tné­ho ko­na­nia v kon­krét­nych tres­tných ve­ciach.

     V reali­te súd­na ra­da v roz­po­re s úče­lom svo­jej exis­ten­cie od­pú­ta­va po­zor­nosť ve­rej­nos­ti od ozaj­stných prob­lé­mov súd­nic­tva, vy­vo­lá­va zda­nie o prob­lé­me súd­nic­tva tam, kde pod­sta­ta prob­lé­mu je v inom. Tým zni­žu­je mie­ru ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva a v pod­sta­te zno­vu chrá­ni vý­kon­nú moc, ten­to­raz na úkor sú­dov.

Po­diel pred­se­du súd­nej ra­dy 

     Na če­le súd­nej ra­dy je pred­se­da súd­nej ra­dy (čl. 141a ods. 2). Pos­ta­ve­nie  pred­se­du súd­nej ra­dy je ús­tav­nop­ráv­ne veľ­mi sil­né. Us­ta­no­ve­nie čl. 141a ods. 8 za­kot­vu­je mo­nok­ra­tic­ký prin­cíp ria­de­nia a or­ga­ni­zá­cie súd­nej ra­dy. Už tu mož­no vy­vo­lať po­chyb­nosť. Ako je ta­ké pos­ta­ve­nie zlu­či­teľ­né s ne­zá­vis­los­ťou ty­pic­kou pre kreáciu or­gá­nov súd­nej mo­ci?

Pred­se­do­vi súd­nej ra­dy sa ús­tav­ným zá­ko­nom č. 161/2014 Z. z. priz­na­lo prá­vo pred­kla­dať Ústav­né­mu sú­du SR návrh na za­ča­tie ko­na­nia o sú­la­de práv­nych pred­pi­sov tý­ka­jú­cich sa vý­ko­nu súd­nic­tva s Ústa­vou, ús­tav­ný­mi zá­kon­mi a s me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, kto­ré sú zá­väz­né pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku. Pre­to­že ús­tav­ný zá­kon č. 422/2020 Z. z. up­rel ús­tav­né­mu sú­du prá­vo­moc ko­nať o ús­tav­nos­ti ús­tav­ných zá­ko­nov, to­to ob­me­dzenie pri­vie­dlo aj k zú­že­niu prá­vo­mo­ci pred­se­du súd­nej ra­dy, no ne­mož­no ho hod­no­tiť ako ob­me­dzenie zá­sad­ne re­du­ku­jú­ce pos­ta­ve­nie pred­se­du súd­nej ra­dy.

     Sil­ným pred­se­dom súd­nej ra­dy ak­tuál­ne je pro­fe­sor JUDr. Ján Ma­zák, CSc. Muž s bez­kon­ku­ren­čnou pro­fe­sio­nál­nou ka­rié­rou. Pred­se­da Ústav­né­ho sú­du SR (2000 – 2006). Ge­ne­rál­ny ad­vo­kát Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie (2006 – 2012). Pro­fe­sor ob­čian­ske­ho prá­va na Práv­nic­kej fa­kul­te Uni­ver­zi­ty Pav­la Jo­ze­fa Šafá­ri­ka v Ko­ši­ciach. Na sú­pis­ke do­siah­nu­tých ús­pe­chov vo ve­rej­nom ži­vo­te chý­ba iba kres­lo hla­vy štá­tu, no príl­eži­tosť na vstup do ne­ho sa az­da eš­te nas­kyt­ne.

     Za kaž­dým člo­ve­kom nie­čo zos­tá­va. Ide len o to, čo a kde. Pro­fe­sor Ma­zák vy­slo­vil dve pa­mät­né práv­ne ve­ty nes­pô­so­bi­lé zme­niť svet, no so spô­so­bi­los­ťou zme­niť kva­li­tu ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu na Slo­ven­sku. Pre po­ria­dok im vrav­me pr­vá Ma­zá­ko­va ve­ta a dru­há Ma­zá­ko­va ve­ta. Pod­ľa pr­vej Ma­zá­ko­vej ve­ty V ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu ús­ta­va nep­la­tí. Dru­hýk­rát vstú­pil do de­jín ve­tou: „Co­vid-19 učí viac byť člo­ve­kom než práv­ni­kom.“

Sú­bež­ne so slo­va­mip­ro­fe­sor Ma­zák za­ne­chá­va za se­bou aj či­ny. Na spo­loč­ný me­no­va­teľ ich uvá­dza pouč­ka Keď sa ve­li­kán mý­li, tak veľ­mi.

Pr­vý prík­lad je zo dňa 14. 4. 2021, keď do po­jed­ná­va­cej sie­ne sud­cu Ok­res­né­ho sú­du Zvo­len Da­li­bo­ra Mi­ľa­na vkro­či­la pred­sed­níč­ka ok­res­né­ho sú­du JUDr. Ma­ria­na Phi­la­del­phyo­vá a pri­ká­za­la mu na­sa­diť si res­pi­rá­tor na dý­chacie ces­ty. Keď sud­ca od­mie­tol prí­kaz spl­niť, pred­sed­níč­ka sú­du pri­vo­la­la po­lí­ciu a ne­cha­la sud­cu vy­ká­zať z bu­do­vy sú­du.

     Sud­ca po­dal sťaž­nosť na pred­sed­níč­ku sú­du, kto­rú ad­re­so­val Súd­nej ra­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Navr­hol dis­cip­li­nár­ne pot­res­ta­nie pred­sed­níč­ky sú­du.

     Pred­se­da Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky Ján Ma­zák po­dal súd­nej ra­de iný návrh. Pro­ti sud­co­vi Ok­res­né­ho sú­du Zvo­len Da­li­bo­ro­vi Mi­ľa­no­vi. Navr­hol, aby súd­na ra­da po­zas­ta­vi­la sud­co­vi Mi­ľa­no­vi vý­kon fun­kcie sud­cu. Dô­vo­dom je ne­dodr­žia­va­nie proti­epi­de­mic­kých opat­re­ní po­čas po­jed­ná­va­ní.

     Súd­na ra­da SR za­sad­la 20. ap­rí­la 2021. Sto­tož­ni­la sa s návr­hom svoj­ho pred­se­du.

„Sud­ca Da­li­bor Mi­ľan sa dl­ho­do­bo, naj­me­nej od 1. ja­nuá­ra 2021, od­mie­ta pod­ro­biť bez prá­vom uz­na­ných dô­vo­dov proti­epi­de­mic­kým opat­re­niam pro­ti CO­VID-19. Od mar­ca 2021 do 31. má­ja 2021 viac­ná­sob­ne od­mie­tol po­jed­ná­vať,“ uvied­la súd­na ra­da na úvod.

     Sud­ca pod­ľa nej ne­reš­pek­to­val prí­ka­zy pred­sed­níč­ky OS Zvo­len. „Na­po­kon na po­jed­ná­va­ní ko­na­nom 31. má­ja 2021 jej ulo­žil po­riad­ko­vú po­ku­tu 300 eur za to, že ho žia­da­la, aby po­jed­ná­val s pou­ži­tím pros­tried­kov na prek­ry­tie dý­cha­cích ciest. V tom­to ko­na­ní pok­ra­čo­val na­priek trom zá­kro­kom prís­luš­ní­kov Po­li­caj­né­ho zbo­ru v mar­ci a v má­ji 2021, kto­rým do­kon­ca na po­jed­ná­va­ní ko­na­nom 31. má­ja 2021 ulo­žil za vý­kon ich po­li­caj­nej prá­vo­mo­ci po­riad­ko­vé po­ku­ty vo vý­ške 66 eur,“ do­dá­va Súd­na ra­da.

(https://ze­ma­vek.sk/zvo­len­sky-sud­ca-ude­lil-po­ku­tu-sef­ke-su­du-za-nu­te­nie-prek­ryt-si-dy­chacie-ces­ty/).

     Na pr­vý laic­ký poh­ľad dô­vod­ný a spra­vod­li­vý návrh. Len­že zá­kon je o inom.

     „Oso­ba ne­na­ka­ze­ná ko­ro­na­ví­ru­som ne­má práv­nu po­vin­nosť no­siť rúš­ko. Ulo­že­nú po­ku­tu ne­mu­sí za­pla­tiť. Nú­te­nie zdra­vé­ho člo­ve­ka pou­ží­vať rúš­ko je zjav­ne mu­če­ním, kto­ré je za­ká­za­né člán­kom 3 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd,“ na­mie­tol bý­va­lý pred­se­da Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky Šte­fan Ha­ra­bin, kto­rý po­dal tres­tné ozná­me­nie na Hlav­né­ho hy­gie­ni­ka Slo­ven­skej re­pub­li­ky, le­bo ten pod­ľa ne­ho zneu­ží­va prá­vo­moc ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, ub­li­žu­je ľu­ďom na zdra­ví a poš­ko­dzu­je cu­dzie prá­va

(https://ze­ma­vek.sk/zvo­len­sky-sud­ca-ude­lil-po­ku­tu-sef­ke-su­du-za-nu­te­nie-prek­ryt-si-dy­chacie-ces­ty/).

     Ako je to na Slo­ven­sku ob­vyk­lé, keď niek­to za­čne ho­vo­riť o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti čle­na vlád­nej koa­lí­cie, či už s fun­kciou vo vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo v parla­men­te, ne­za­ču­je to nik­to. Zvlášť nie v súd­nej ra­de. Ha­ra­bi­nov hlas zos­tal hla­som vo­la­jú­ce­ho na púš­ti. Ho­ci me­diál­na ka­ra­vá­na neš­la príl­iš ďa­le­ko od mies­ta, na kto­rom Ha­ra­bin vo­lal.

     Práv­na zod­po­ved­nosť v kaž­dej for­me sa vždy a vý­luč­ne za­kla­dá na po­ru­še­ní práv­nej po­vin­nos­ti. Vý­slov­ne ulo­že­nej zá­ko­nom, nie dot­vo­re­nej od­váž­nym vý­kla­dom kto­ré­ho­koľ­vek vý­znam­né­ho mu­ža v akej­koľ­vek fun­kcii.

     Súd­na ra­da SR nas­le­do­va­la že­la­nie svoj­ho pred­se­du a vy­hod­no­ti­la sprá­va­nie sud­cu Mi­ľa­na ako po­ru­še­nie po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom.

     Kto­ré­ho zá­ko­na?

     Súd­na ra­da neuvied­la.

     Po­vin­nosť „prek­ry­tia dý­cha­cích ciest“ v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky neexis­tu­je.

     Za úče­lom ochra­ny ve­rej­né­ho zdra­via sú po­vin­nos­ti, kto­ré ur­ču­je § 48 ods. 4 písm. r) zá­ko­na č. 355/2007 Z. z. o ochra­ne ve­rej­né­ho zdra­via. Ani pri naj­dôk­lad­nej­šom štú­diu v ňom ne­mož­no náj­sť po­vin­nosť „prek­ryť si dý­chacie ces­ty“. Rúš­kom, šá­lom, dla­ňou. Ni­čím.

     Do hry by sa mo­hol dos­tať aj zá­kon č. 124/2006 Z. z. o bez­peč­nos­ti a ochra­ne zdra­via pri prá­ci. Ten uk­la­dá za­mes­tnan­com po­vin­nosť pou­ží­vať ur­če­ným spô­so­bom pri­de­le­né osob­né ochran­né pra­cov­né pros­tried­ky (§ 12 ods. 2 pís­me­no f/).

     Ad­vo­kát­ka Kraj­ní­ko­vá o tom všet­kom uvied­la:

     „Pred­sed­níč­ka sú­du­ne­mô­že po sud­co­vi vy­ža­do­vať pod­mien­ky, kto­ré neur­ču­je zá­kon, a pre ich nepl­ne­nie ne­mô­že za­sa­ho­vať do vý­ko­nu je­ho čin­nos­ti, vrá­ta­ne nát­la­ku na opus­te­nie bu­do­vy sú­du. Inak sa sa­ma do­púš­ťa ne­zá­kon­nej čin­nos­ti, kon­krét­ne zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, nát­la­ku a iné. Svo­jím ko­na­ním zneu­ži­la po­lí­ciu SR na osob­ný účel a za­siah­la do zá­klad­ných práv sud­cu a účas­tní­kov zma­re­né­ho ko­na­nia na prís­tup k sú­dom.

     Práv­ny stav sto­jí opač­ne, než to po­ní­ma súd­na ra­da, a te­da je to za­mes­tná­va­teľ, v da­nom prí­pa­de pred­se­da sú­du, kto­rý po­ru­šil čl. 36 ods. 1 písm. b), c) Ústa­vy SR a Zák. č. 124/2006 Z. z. o bez­peč­nos­ti a ochra­ne zdra­via pri prá­ci, pre­to­že v zá­uj­me za­is­te­nia bez­peč­nos­ti a ochra­ny zdra­via pri prá­ci je po­vin­ný za­bez­pe­čo­vať, aby bio­lo­gic­ké fak­to­ry neoh­ro­zo­va­li bez­peč­nosť a zdra­vie za­mes­tnan­cov. Je po­vin­ný za­bez­pe­čiť zdra­vé pra­cov­né pod­mien­ky a pros­tre­die, vrá­ta­ne nek­la­de­nia pre­ká­žok na bio­lo­gic­ké a fy­zio­lo­gic­ké pot­re­by za­mes­tnan­ca.

     Dý­chanie je bio­lo­gic­ká pot­re­ba člo­ve­ka, kto­rá sto­jí na pr­vej prio­ri­te je­ho po­trieb, tú­to no­to­ric­ky zná­mu sku­toč­nosť net­re­ba do­ka­zo­vať, keď­že ne­dos­ta­tok riad­ne­ho prí­su­nu kys­lí­ka a ne­mož­nosť riad­ne­ho vy­dy­cho­va­nia oxidu uh­li­či­té­ho vy­vo­lá­va psy­chic­ké a fy­zic­ké ob­tia­že ako úz­kosť, ne­voľ­nosť, zní­že­nú po­zor­nosť a kon­cen­trá­ciu, bo­lesť hla­vy, zá­vra­ty a pod., čo mô­že byť v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s pra­cov­ným úra­zom. Po­žia­dav­ka za­mes­tná­va­te­ľa na prek­rý­va­nie dý­cha­cích ciest za­mes­tnan­ca mi­mo pou­ži­tia ochran­ných pra­cov­ných pros­tried­kov (kto­ré ma­jú oso­bit­nú práv­nu úp­ra­vu a pod­mien­ky) je spô­so­bi­lá oh­ro­ziť je­ho zdra­vie a ži­vot a je napr. le­gi­tím­nym dô­vo­dom pre okam­ži­té skon­če­nie pra­cov­né­ho po­me­ru zo stra­ny za­mes­tnan­ca pod­ľa § 69 ods. 1 písm. c) Zá­kon­ní­ka prá­ce.

     Vy­chá­dza­júc z bio­lo­gic­kej pre­mi­sy voľ­né­ho dý­chania a vy­dy­cho­va­nia splo­dín do exte­rié­ru (mi­mo or­ga­niz­mu), je zvrá­te­né, aby za­mes­tna­nec (ale­bo aká­koľ­vek iná oso­ba) mal do­ka­zo­vať, že nú­te­né ob­me­dzenie dý­chania­mu spô­so­bu­je fy­zio­lo­gic­ké ob­tia­že. Sud­ca Mi­ľan le­gi­tím­ne ar­gu­men­to­val vzá­jom­ne sú­vi­sia­cim ar­gu­men­tom, že neexis­tu­je zá­kon­ná po­vin­nosť prek­ry­tia dý­cha­cích ciest a zá­ro­veň (pre prí­pad dob­ro­voľ­né­ho pou­ži­tia) mu prek­ry­tie dý­cha­cích ciest spô­so­bu­je zdra­vot­né ob­tia­že (te­da utr­pe­nie).“

(Pred­sed­níč­ka Ok­res­né­ho sú­du vo Zvo­le­ne Ma­ria­na PHI­LA­DEL­PHYOVÁ (za­mes­tná­va­teľ) vs. sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Zvo­len Da­li­bor MIĽAN (za­mes­tna­nec). Dis­kri­mi­ná­cia za­mes­tnan­cov dodr­žia­va­jú­cich Ústa­vu SR a zá­ko­ny SR. https://Za­lo­by­vo­cis­ta­tu.sk/ca­te­go­ry/in­for­ma­cie-ad­vo­ka­ta/; https://za­lo­by­vo­cis­ta­tu.sk/aut­hor/JUDR-Adria­na-Kraj­ni­ko­va/).

     Prís­pe­vok JUDr. Kraj­ní­ko­vej má pok­ra­čo­va­nie:

     „Zá­ro­veň ide o za­ká­za­nú prak­ti­ku s pou­ka­zom na čl. 3, čl. 15 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uk­la­dať ta­kú po­vin­nosť, kto­rá by vy­vo­lá­va­la psy­chic­ké a fy­zic­ké utr­pe­nie. Utr­pe­nie a je­ho in­ten­zi­ta nie je v otáz­ke no­to­ric­ky zná­mych sku­toč­nos­tí, ako je pot­re­ba riad­ne­ho dý­chania, pred­me­tom do­ka­zo­va­nia. Neexis­tu­je ani zá­kon­ná po­vin­nosť na tes­to­va­nie, keď­že zdra­vot­ný úkon je dob­ro­voľ­ným da­ro­va­ním bio­lo­gic­ké­ho ma­te­riá­lu jed­not­liv­ca (§ 2 ods. 18 zák. č. 317/2016 Z. z.).

     Po­vin­nosť ulo­že­ná pod­ľa § 48 ods. 4 písm. r) Zák. č. 355/2007 Z. z. o pou­ži­tí pre­ven­tív­nych a ochran­ných po­mô­cok (nie o prek­ry­tí dý­cha­cích ciest) nie je zá­ro­veň po­vin­nos­ťou na úse­ku bez­peč­nos­ti a ochra­ny zdra­via pri prá­ci.

     Za­mes­tna­nec je na pra­co­vis­ku po­vin­ný pou­ží­vať ur­če­ným spô­so­bom pri­de­le­né osob­né ochran­né pra­cov­né pros­tried­ky - § 12 ods. 2 písm. f/ zák. č. 124/2006 Z. z., nie pre­ven­tív­ne a ochran­né po­môc­ky pod­ľa § 48 ods. 4 písm. r/ zák. č. 355/2007 Z. z. a je po­vin­ný sa pod­ro­biť le­kár­skym pre­ven­tív­nym pre­hliad­kam vo vzťa­hu k prá­ci, nie všeo­bec­ne ulo­že­né­mu ne­po­vin­né­mu tes­to­va­niu, bez pod­stú­pe­nia kto­rých v zá­ko­ne neexis­tu­jú­cich pod­mie­nok má za­me­dze­ný prís­tup k zá­klad­ným prá­vam a slo­bo­dám.

     Pod­ľa § 1 ods. 2 Na­ria­de­nia vlá­dy SR č. 395/2006 Z. z. osob­ným ochran­ným pros­tried­kom je pros­trie­dok ur­če­ný na ochra­nu za­mes­tnan­ca. Nie na ochra­nu tre­tích osôb v zmys­le uva­žo­va­nia súd­nej ra­dy „chrá­nim se­ba, chrá­nim te­ba“. Na­vy­še, s pou­ka­zom na § 6 ods. 5 Na­ria­de­nia vlá­dy SR č. 395/2006 Z. z. o ten­to pros­trie­dok sa za­mes­tnan­co­vi mu­sí sta­rať za­mes­tná­va­teľ (napr. prať ho, čis­tiť, žeh­liť, par­fu­mo­vať a pod).

     V ko­na­ní pred­sed­níč­ky sú­du Phi­la­del­phyo­vej a súd­nej ra­dy doš­lo k váž­nym práv­nym omy­lom. Pri po­su­dzo­va­ní le­gi­tím­ne­ho sprá­va­nia sud­cu Mi­ľa­na vy­chá­dzaú zo „sché­my“, ako­by ulo­že­nie všeo­bec­nej po­vin­nos­ti na ochra­nu zdra­via (na­vy­še de iure neexis­tu­jú­cej bo­lo zá­ro­veň po­vin­nos­ťou na úse­ku bez­peč­nos­ti a ochra­ny zdra­via pri prá­ci. Ce­lé ich „práv­ne ha­ra­še­nie“ po­tom vy­chá­dza z ta­kej­to ne­zá­kon­nej „kom­bi­no­va­nej“ po­vin­nos­ti.“

(Pred­sed­níč­ka Ok­res­né­ho sú­du vo Zvo­le­ne Ma­ria­na PHI­LA­DEL­PHYOVÁ (za­mes­tná­va­teľ) vs. sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Zvo­len Da­li­bor MIĽAN (za­mes­tna­nec). Dis­kri­mi­ná­cia za­mes­tnan­cov dodr­žia­va­jú­cich Ústa­vu SR a zá­ko­ny SR. https://Za­lo­by­vo­cis­ta­tu.sk/ca­te­go­ry/in­for­ma­cie-ad­vo­ka­ta/; https://za­lo­by­vo­cis­ta­tu.sk/aut­hor/JUDR-Adria­na-Kraj­ni­ko­va/).

Strach z pan­dé­mie nes­mie byť kľú­čom k vý­kla­du prá­va 

     Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky na za­sad­nu­tí ko­na­nom 18. jú­na 2021 do­čas­ne po­zas­ta­vi­la vý­kon fun­kcie sud­cu Da­li­bo­ro­vi Mi­ľa­no­vi, sud­co­vi Ok­res­né­ho sú­du Zvo­len.

     „Pred súd­nou ra­dou sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Zvo­len po­ve­dal, že návrh po­va­žu­je za „ab­so­lút­ne“ ne­dô­vod­ný. „Nie som si ve­do­mý, že by som nespĺňal mo­rál­ny štan­dard sud­cu. Po­kiaľ ide o sa­mos­tat­nú pro­fe­sio­nál­nu eti­ku a mrav­né vzťa­hy,“ skon­šta­to­val Mi­ľan. Navr­hol tiež, aby bo­lo na­ria­de­né zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie o exis­ten­cii asym­pto­ma­tic­ké­ho pre­no­su ocho­re­nia CO­VID-19. „Z to­ho dô­vo­du, že via­ce­rí čle­no­via súd­nej ra­dy sa dnes vy­jad­ri­li, že ve­ria v ta­ký­to pre­nos a ni­čím svo­je tvr­de­nia ne­pod­lo­ži­li,“ pok­ra­čo­val Mi­ľan. Ten­to návrh súd­na ra­da od­miet­la.“

(https://www.parla­men­tne­lis­ty.sk/are­na/437873/sud­na-ra­da-po­zas­ta­vi­li-vy­kon-fun­kcie-sud­cu-da­li­bo­ra-mi­la­na-kto­ry-od­mie­ta-no­sit-rus­ko/

     Inak po­ve­da­né, Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky pot­res­ta­la sud­cu Mi­ľa­na z dô­vo­du, že ne­vyz­ná­va jej vie­ru. Rov­na­ké úva­hy vied­li k uk­la­da­niu tres­tov in­kvi­zič­né sú­dy. O nie­koľ­ko sto­ro­čí späť do mi­nu­los­ti, kto­rú ra­di pok­la­dá­me za čas vý­raz­ne za­os­tá­va­jú­ci za fun­go­va­ním na­šej, vraj mo­der­nej spo­loč­nos­ti reš­pek­tu­jú­cej po­žia­dav­ky ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu. Ten sa spá­ja s pre­zum­pciou ne­vi­ny, a nie s laic­ký­mi pred­sta­va­mi čle­nov štát­ne­ho or­gá­nu o zá­le­ži­tos­tiach, kto­ré sú úpl­ne mi­mo vzde­lá­va­nia, aké sa čle­nom to­ho or­gá­nu dos­ta­lo ako od­bor­né vzde­la­nie.

     Ľúbi­vú ob­ha­jo­bu roz­hod­nu­tia Súd­nej ra­dy SR po­nú­kol ve­rej­nos­ti jej pred­se­da Ján Ma­zák:

     „Mi­ľan pred Súd­nou ra­dou tvr­dil, že vy­hláš­ky Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva (ÚVZ) SR sú nu­lit­né a pre­to mu nev­znik­la po­vin­nosť no­siť rúš­ko ale­bo res­pi­rá­tor. „Je to pre lai­ka veľ­mi ťaž­ko ucho­pi­teľ­né. Ak sud­ca po­vie, že zá­kon mu to neuk­la­dá a vy­hláš­ka nez­na­me­ná nič, kaž­dý si po­vie, že to po­ve­dal sud­ca. A to je v tom­to prí­pa­de ne­bez­peč­né,“ zdô­raz­nil Ma­zák.“

(https://www.hlav­ny­den­nik.sk/2021/06/18/ma­zak-pri­pad-sud­cu-mi­la­na-vel­mi-za­uj­me-za­hra­ni­cie/)

     Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky má zdan­li­vo ná­rok na ochra­nu svoj­ho zá­sa­hu pro­ti sud­co­vi Mi­ľa­no­vi po­ľah­ču­jú­cou okol­nos­ťou. Pri­hliad­la na všeo­bec­né oh­ro­ze­nie pan­dé­miou.

     Zdra­vý ro­zum pla­tí aj v pan­dé­mii. Ba chrá­ni aj pred pan­dé­miou. Stra­tu zmys­lov, ko­na­nie v nep­rí­čet­nos­ti ne­mož­no uz­nať za po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť.

     „Otáz­ka všeo­bec­né­ho oh­ro­ze­nia ví­ru­som nie je otáz­kou bez­peč­nos­ti ochra­ny zdra­via pri prá­ci pod­ľa Zák. č. 124/2006 Z. z., ale otáz­kou ve­rej­né­ho zdra­via pod­ľa Zák. č. 355/2007 Z. z., a cho­rý má se­dieť do­ma. Av­šak my tu ne­po­jed­ná­va­me o cho­rých, ale o zdra­vých „po­zi­tív­nych na ocho­re­nie“ ale­bo „ne­tes­to­va­ných“ (oso­bit­ná „di­ag­nó­za“bez kó­du), ta­ké poj­my zá­kon ne­poz­ná. Pre­to­že ide o práv­ne a me­di­cín­ske nez­mys­ly. Po­zi­tív­ny mô­že byť iba vý­sle­dok la­bo­ra­tór­ne­ho tes­tu na nie­čo, nie však člo­vek „po­zi­tív­ny na ocho­re­nie“. To je čo...? Po­zi­tív­ny na ocho­re­nie? Člo­vek je buď cho­rý ale­bo zdra­vý, ale „po­zi­tív­ny na ocho­re­nie“?! A tých­to práv­nych nez­mys­lov je ce­lá ra­da... Ale na anar­chiu a zmä­te­nie pod­sta­ty ve­ci to pos­lú­ži).“

https://Za­lo­by­vo­cis­ta­tu.sk/ca­te­go­ry/in­for­ma­cie-ad­vo­ka­ta/; https://za­lo­by­vo­cis­ta­tu.sk/aut­hor/JUDR-Adria­na-Kraj­ni­ko­va/).

     Ak sud­ca po­vie, že ne­má ko­nať spô­so­bom, kto­rý mu kto­si pred­pi­su­je, je to veľ­mi ne­bez­peč­né.

     Pre ko­ho je to ne­bez­peč­né?

Sud­ca Mi­ľan sa vzbú­ril pro­ti svo­jej via­za­nos­ti prí­kaz­mi Hlav­né­ho hy­gie­ni­ka Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Okol­nosť mož­no hod­no­tiť na dva spô­so­by. Zá­vi­sí iba od to­ho, či je hod­no­ti­teľ na stra­ne ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, ale je skal­ným fa­nú­ši­kom opat­re­ní vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Hlav­né­ho hy­gie­ni­ka Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

     Ústav­ný súd SR vo vzdia­le­nej­šej mi­nu­los­ti, keď mu pred­se­dal Ján Ma­zák, sú­čas­ný pred­se­da Súd­nej ra­dy SR, uvie­dol: „Z prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty vy­plý­va, že prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du pos­kyt­núť ochra­nu zá­klad­ným prá­vam a slo­bo­dám je da­ná iba vte­dy, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­jú všeo­bec­né sú­dy.“ (IV. ÚS 234/07) Bez po­chyb­nos­tí to pla­tí aj vte­dy, keď vo far­bách všeo­bec­né­ho sú­du roz­ho­du­je sud­ca Mi­ľan.

     Pred­se­da súd­nej ra­dy na­lie­hal na pot­res­ta­nie sud­cu Mi­ľa­na za to, že roz­ho­dol pod­ľa roz­hod­nu­tia, kto­ré na ús­tav­nom sú­de uro­bil sud­ca Ma­zák. Sla­bá pa­mäť ale­bo sla­bý cha­rak­ter?

     Ústa­va SR v člán­ku 152 od­sek 4 vy­dá­va všet­kým or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci spo­loč­ný prí­kaz: „Vý­klad a up­lat­ňo­va­nieús­tav­ných zá­ko­nov, zá­ko­nov a os­tat­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov mu­sí byť v sú­la­de s tou­to ús­ta­vou.“

Aj z člán­ku 152 od­sek 4 vy­plý­va, že sud­ca Mi­ľan mal ús­tav­nú po­vin­nosť uro­biť, čo uro­bil. Po­vin­nosť no­siť rúš­ko ur­ču­je všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis – vy­hláš­ka Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva Slo­ven­skej re­pub­li­ky, no tá­to po­vin­nosť po­ru­šu­je člá­nok 16 od­sek 2 Ústa­vy SR priz­ná­va­jú­ci ochra­nu pred ne­ľud­ským za­ob­chá­dza­ním. For­mou ta­ké­ho za­ob­chá­dzania je aj us­ta­no­ve­nie opat­re­nia ob­me­dzu­jú­ce­ho dý­chanie.

     Tu sa ta­jí od­po­veď na otáz­ku Pre ko­ho je to ne­bez­peč­né?

     Sud­ca Mi­ľan spl­nil ús­tav­ný prí­kaz pre vý­klad a up­lat­ňo­va­nie pra­me­ňov všet­ké­ho prá­va na Slo­ven­sku. Tak ako on, je pod­ľa ús­ta­vy po­vin­ný pos­tu­po­vať kaž­dý sud­ca, kaž­dý úrad­ník. Ba aj kaž­dý pos­la­nec, kto­rý inak má za sa­moz­rej­mé, že má dodr­žia­vať iba po­ve­ly svoj­ho sve­do­mia. Ne­bez­pe­čen­stvo Mi­ľa­nov­ho sprá­va­nia spo­čí­va v hroz­be, že sa od­tr­hne la­ví­na. Že s od­ka­zom na je­ho vzor s ús­ta­vou nez­lu­či­teľ­né vy­hláš­ky Hlav­né­ho hy­gie­ni­ka SR pres­ta­nú dodr­žia­vať sud­co­via a úrad­ní­ci. Že ne­pos­luš­nosť, zdra­vý ro­zum a ma­te­riál­ny práv­ny štát za­chvá­tia ce­lé Slo­ven­nsko.

     Hrieš­nik Mi­ľan ne­pa­dol na ko­le­ná. Zotr­val na sle­pom dodr­žia­va­ní ús­ta­vy do­kon­ca aj vte­dy, keď mu há­dza­li zá­chran­né ko­le­so.

     „Súd­na ra­da SR roz­hod­la, že to­to do­čas­né opat­re­nie je na­mies­te. Už aj so zre­te­ľom na to, že na pos­led­nú otáz­ku člen­ky Súd­nej ra­dy Ele­ny Ber­tho­tyo­vej, či bu­dú­ci pon­de­lok, ak bu­de po­jed­ná­vať, buď pou­ži­je rúš­ko ale­bo nie, jed­noz­nač­ne od­po­ve­dal „nie“, a tým potvr­dil, že nie je ochot­ný po­dria­diť sa prá­vu,“ chlad­nokr­vne sa roz­ru­šil pred­se­da súd­nej ra­dy.

     Pseu­dop­red­pi­sy Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­hlá­se­né  po 14. ok­tób­ri 2020 pot­re­bu­jú vša­de. Úra­dy, aj se­ba­ve­do­mí za­mes­tnan­ci ma­jú čo vy­nu­co­vať. Vo väč­ši­ne európ­skych štá­tov ta­kých hlu­pá­kov brz­dia sú­dy, no slo­ven­skí sud­co­via sa za­ra­di­li do zá­stu­pu prívr­žen­cov bez­prá­via. Ilus­trač­ný prík­lad zve­rej­ni­la na so­ciál­nych sie­ťach ko­šic­ká ad­vo­kát­ka JUDr. Adria­na Kraj­ní­ko­vá, keď od­ci­to­va­la z lis­tu, kto­rý jej ad­re­so­va­la pred­sed­níč­ka Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach Zo­zu­ľá­ko­vá: „Mám za to, že vzhľa­dom na vý­voj pan­dé­mie v sú­čas­nos­ti by sme ma­li prek­ro­čiť práv­ny roz­mer opat­re­ní, pre­dov­šet­kým po­kiaľ ide o no­se­nie či ne­no­se­nie rú­šok a za­me­rať sa na roz­mer ľud­ský, pred­sta­vu­jú­ci strach väč­ši­ny oby­va­teľ­stva, z tej­to mož­no po­ve­dať ne­vys­py­ta­teľ­nej cho­ro­by.“ (https:// za­lo­by­vo­cis­ta­tu.sk/ca­te­go­ry/in­for­ma­cie-ad­vo­ka­ta/).

     Práv­ny štát je štát, v kto­rom sa prá­vo up­lat­ňu­je. Sú­dy sú mies­tom, kde sa prá­vo up­lat­ňu­je, a tak sa chrá­ni ma­te­riál­ny práv­ny štát. Mož­no po­ve­dať, že po­vin­nos­ťou sú­du je zos­tať re­zer­vá­ciou práv­ne­ho štá­tu aj vte­dy a tam, kde a keď sa nik­de in­de v štá­te prá­vo ne­dodr­žu­je. Strach väč­ši­ny oby­va­teľ­stva by mal byť pre súd vý­znam­ný do­kiaľ sa oby­va­teľ­stvo bu­de báť, že prí­de o ma­te­riál­ny práv­ny štát a vý­ho­dy z to­ho ply­nú­ce v kaž­do­den­nom ži­vo­te. Pred­sed­níč­ka sú­du, ok­res­né­ho či kraj­ské­ho, kto­rá sa do­má­ha, aby sud­ca upus­til od up­lat­ňo­va­nia prá­va s od­ôvod­ne­ním, že tak má uro­biť, aby prek­ro­čil práv­ny roz­mer opat­re­ní úra­du kvô­li stra­chu oby­va­teľ­stva z aké­ho­koľ­vek iné­ho dô­vo­du ako zo stra­chu pred zru­še­ním práv­ne­ho štá­tu je dô­vo­dom na od­vo­la­nie z fun­kcie pred­se­du sú­du v kaž­dom štá­te, kto­rý nep­red­stie­ra, že je práv­nym štá­tom.

Pred­se­da Súd­nej ra­dy SR uvie­dol, že prí­pad sud­cu Mi­ľa­na veľ­mi za­uj­me za­hra­ni­čie.

     Za­ujať mož­no v dob­rom aj v zlom.

     V augus­te 2020 po­lí­cia v mes­tskej čas­ti Bru­se­lu An­derlecht ulo­ži­la po­ku­tu mu­žo­vi, kto­rý na ve­rej­nom tr­ho­vis­ku ne­no­sil rúš­ko. Súd roz­ho­dol, že ulo­že­ním po­vin­nos­ti no­siť rúš­ko kde­koľ­vek a ke­dy­koľ­vek po­ru­šu­je prá­vo na slo­bo­du po­hy­bu. K to­mu dopl­nil, že po­vin­nosť no­siť rúš­ko má po­va­hu po­vin­nos­ti, aká sa mu­sí ulo­žiť zá­ko­nom, nie vy­ko­ná­va­cím pred­pi­som mi­nis­ter­stva. Aj ne­dodr­ža­ním for­my pra­me­ňa prá­va sa po­ru­šu­je ús­ta­va.

     Súd uvie­dol aj to, že práv­ne úp­ra­vy uk­la­da­jú­ce po­vin­nosť no­siť rúš­ko by ma­li vzísť z ľu­do­vé­ho hla­so­va­nia, a že pra­vid­lá vy­me­dzu­jú­ce tú­to po­vin­nosť by sa ma­li ob­mie­ňať pod­ľa spo­lo­čen­ských si­tuá­cií a po­čet­nos­ti ľu­dí po­hy­bu­jú­cich sa na ve­rej­ných mies­tach. „Rúš­ko mô­že byť uži­toč­né v bo­ji s pan­dé­miou. Av­šak, exis­tu­je roz­diel v zá­vis­los­ti od to­ho, či ste na uli­ci sám ale­bo sa po­hy­bu­je­te v da­ve s mno­hý­mi iný­mi ľuď­mi. Ig­no­rá­cia tých­to roz­die­lov vy­tvo­re­ním pra­vid­la uk­la­da­jú­ce­ho všeo­bec­nú po­vin­nosť je po­ru­še­ním zá­sa­dy rov­nos­ti a zá­ka­zu dis­kri­mi­ná­cie.“

(https://euro­pe.in­fowars.com/brus­sels-jud­ge-ru­les-mask-man­da­te-un­con­sti­tu­tio­nal/).

     Súd­na ra­da sa za­obe­ra­la sud­com, kto­rý od­mie­tal no­siť rúš­ko na po­jed­ná­va­nia. No­se­nie rúš­ka, kto­ré bru­sel­ský súd vy­hod­no­til ako proti­ús­tav­né ob­me­dzenie jed­not­liv­ca od­po­ru­jú­ce zdra­vé­mu ro­zu­mu, súd­na ra­da po­sú­di­la opač­ne. Ako váž­ne mô­že­me oča­ká­vať, že za­hra­ni­čie, kto­ré za­uj­me prí­pad sud­cu Mi­ľa­na, ten­to prí­pad po­sú­di v dob­rom?

     Ta­kým­to prís­tu­pom, kto­rý sa opa­ku­je „od sú­du k sú­du“ na Slo­ven­sku de fac­to za­ni­ká súd­na moc. Jej mies­to pre­be­ra­jú in­kvi­zič­né zhro­maž­de­nia v ta­lá­roch, kto­ré vop­red ne­po­chy­bu­jú o vi­ne člo­ve­ka pre­dur­če­né­ho na od­sú­de­nie. Zvrat sa de­je ob­čas pod pat­ro­ná­tom, ino­ke­dy pod vply­vom pred­se­du súd­nej ra­dy.

     Po­dal návrh na dis­cip­li­nár­ne pot­res­ta­nie sud­cu, kto­rý dodr­žia­val zá­kon.

     Prí­ho­da sa opa­ku­je v prí­buz­nej ro­vi­ne.

     Pred­se­da súd­nej ra­dy po­dá­va návrh na mo­rál­ne od­sú­de­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra za up­lat­ne­nie plat­né­ho zá­ko­na.Text po­me­no­val Návrh STA­NO­VIS­KO Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom pod sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021.

Návrh Sta­no­vis­ka  uvá­dza o. i.:

     „2. Súd­na ra­da je ús­tav­ný or­gán sud­cov­skej le­gi­ti­mi­ty. Z toh­to ús­tav­né­ho vy­me­dzenia vy­plý­va po­vin­nosť Súd­nej ra­dy neus­tá­le dbať na to, aby le­gi­ti­mi­ta roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­bo­la žiad­nym spô­so­bom spo­chyb­ňo­va­ná, na­ru­šo­va­ná ale­bo ne­go­va­ná.

     3. Za zá­sah do le­gi­ti­mi­ty roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov je pot­reb­né po­va­žo­vať kaž­dý zá­sah vy­ko­na­ný iným or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, kto­rým sa od­ní­ma­jú, ru­šia ale­bo ne­gu­jú práv­ne zá­väz­né ná­zo­ry vy­slo­ve­né vo vý­ro­koch ale­bo v od­ôvod­ne­niach roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov.

     4. Zá­sa­hom do le­gi­ti­mi­ty roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov je aj ta­ké roz­hod­nu­tie iné­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­rým sa de fac­to roz­hod­ne o otáz­kach, kto­ré pa­tria do vý­luč­nej prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov. Ku ta­kým otáz­kam pat­rí aj roz­ho­do­va­nie tres­tných sú­dov o vi­ne.“

Pod­sta­tu skut­ko­vé­ho sta­vu pre po­da­nie návr­hu Sta­no­vis­ka mož­no zhr­núť tak­to:

     „6. Tri se­ná­ty naj­vyš­šie­ho sú­du práv­ne uzav­re­li, že ob­vi­ne­nia osôb uve­de­ných v spor­nom roz­hod­nu­tí ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sú pl­ne opod­stat­ne­né, zá­kon­né a v nad­väz­nos­ti na to exis­tu­jú aj dô­vo­dy na ich vä­zob­né stí­ha­nie.

     7. Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom uzav­rel, že uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sú v roz­po­re so zá­ko­nom, spor­ným roz­hod­nu­tím ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra te­da doš­lo k od­ňa­tiu práv­nych účin­kov uz­ne­se­ní troch se­ná­tov naj­vyš­šie­ho sú­du.

     8. Uz­ne­se­nie § 363 Tres­tné­ho po­riad­ku však ne­do­vo­ľu­je ta­ký vý­klad, pod­ľa kto­ré­ho by ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor bol op­ráv­ne­ný pres­kú­mať ale­bo pre­hod­no­tiť práv­ne zá­ve­ry vy­slo­ve­né tres­tný­mi súd­mi vrá­ta­ne práv­nych ná­zo­rov na opod­stat­ne­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia vo­či kon­krét­nym oso­bám, prí­pad­ne nah­ra­diť, na zá­kla­de rov­na­kých skut­ko­vých a práv­nych okol­nos­tí, práv­ne zá­ve­ry tres­tné­ho sú­du vlas­tný­mi práv­ny­mi ná­zor­mi.“

Zhr­nu­té a pod­čiarknu­té: Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor up­lat­nil plat­ný zá­kon v zne­ní, kto­ré zá­kon má. Pri tom inter­pre­to­val zá­kon inak ako to uro­bil naj­vyš­ší súd, zá­kon inter­pre­to­val nes­práv­ne a zá­ro­veň tým zní­žil dô­ve­ry­hod­nosť súd­nic­tva.

Ško­da, že sa pred­kla­da­teľ návr­hu viac ne­za­me­ral na vy­svet­le­nie, čím pro­ku­rá­tor zní­ži dô­ve­ry­hod­nosť súd­nic­tva, keď po­dá vlast­ný nes­práv­ny vý­klad zá­ko­na. V štan­dar­dnom mys­le­ní by ma­lo dôjsť k zní­že­niu dô­ve­ry­hod­nos­ti pro­ku­rá­to­ra, nie k zní­že­niu dô­ve­ry­hod­nos­ti naj­vyš­šie­ho sú­du.

     Pri všet­kej úc­te k pro­fe­so­ro­vi Ma­zá­ko­vi, je­ho ar­gu­men­tá­cia je pri­naj­lep­šom vý­raz­ne zjed­no­du­še­ná, ak nie je zá­mer­ne úče­lo­vá.

     Prá­vo­moc sú­du roz­hod­núť spor o prá­vo nie je mo­no­lit, do kto­ré­ho od za­čiat­ku do kon­ca nes­mie za ni­ja­kých okol­nos­tí vstú­piť iný or­gán ve­rej­nej mo­ci, pre­to­že ak to uro­bí, uprie sú­du je­ho ne­zá­vis­losť. Aj sud­co­via sú len ľu­dia, a pre­to sú omyl­ní. V prí­pa­de pot­re­by tre­ba nap­ra­viť aj roz­hod­nu­tie sú­du.

For­mál­ne bez prá­vo­mo­ci, ob­sa­hom má­lo so­fis­ti­ko­va­ný návrh sta­no­vis­ka

     Ne­dos­ta­tok prá­vo­mo­ci v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te je ob­rov­ská pre­káž­ka. Ok­rem to­ho, že súd­na ra­da ne­má prá­vo­moc schvá­liť sta­no­vis­ko, aké navr­hol pri­jať pred­se­da súd­nej ra­dy, je­ho návrh na­rá­ža zá­ro­veň aj na pre­káž­ku zdra­vé­ho ro­zu­mu.

     V okol­nos­tiach prí­pa­du naj­vyš­ší súd ne­roz­ho­dol o vi­ne, ako to vý­slov­ne uvá­dza J. Ma­zák.

     Po­li­caj­ný zbor uro­bil roz­hod­nu­tie, aké je pred­me­tom úp­ra­vy zá­ko­na pre príp­rav­né ko­na­nie. Ten­to pred­met zá­ko­na pre­dur­čil aj pred­met ko­na­nia pred naj­vyš­ším sú­dom. Iba o tom roz­ho­dol se­nát naj­vyš­šie­ho sú­du.

     Roz­hod­nu­tie o vza­tí do väz­by nie je roz­hod­nu­tím o vi­ne a tres­te. Pri vza­tí do väz­by súd roz­ho­du­je, či sa preu­ká­za­la prí­tom­nosť zá­ko­nom ur­če­ných prí­čin pre ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy. Ak sa súd sto­tož­ní so zis­te­ním dos­ta­toč­ne zá­važ­ných prí­čin pre ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy vza­tím do väz­by, nez­na­me­ná to sa­mo­čin­né potvr­de­nie vi­ny oso­by ob­me­dze­nej na osob­nej slo­bo­de. Aj po­čas väz­by za­dr­ža­nú oso­bu chrá­ni pre­zum­pcia ne­vi­ny a ža­lob­cu za­ťa­žu­je dô­kaz­né bre­me­no preu­ká­zať vi­nu. Súd v me­ri­tór­nom ko­na­ní na zá­kla­de pred­lo­že­ných dô­ka­zov mu­sí dôjsť k roz­hod­nu­tiu o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Roz­ho­do­va­nie o vza­tí do väz­by, aj roz­ho­do­va­nie o akej­koľ­vek inej otáz­ke príp­rav­né­ho ko­na­nia má iný pred­met roz­ho­do­va­nia ako roz­ho­do­va­nie o vi­ne a tres­te.

     Ta­ký skú­se­ný práv­nik ako prof. Ma­zák to ur­či­te vie veľ­mi dob­re. Keď ho­vo­rí o zá­sa­hu do le­gi­ti­mi­ty roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov ta­kým roz­hod­nu­tím iné­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­rým da­ný or­gán nep­rí­pus­tne za­sa­hu­je do roz­ho­do­va­nie tres­tných sú­dov o vi­ne, buď od­ra­zu zme­nil té­mu a bez upo­zor­ne­nia na tú­to okol­nosť sa vy­jad­ru­je k čo­mu­si iné­mu ako k uz­ne­se­niu sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000, ale­bo chce súd­nu ra­du ob­laf­núť, uviesť ju do omy­lu, pri­viesť ju k serviln­ost­i, pres­ved­čiť ju o dô­vod­nos­ti svoj­ho Návr­hu Sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

     Súd­na ra­da vy­šla v ús­tre­ty návr­hu pro­fe­so­ra Ma­zá­ka, keď iš­lo o zdis­cip­li­no­va­nie sud­cu Mi­ľa­na a cez ne­ho ne­pria­mo všet­kých sud­cov. Na tom­to skut­ko­vom zá­kla­de ne­mu­sí byť ďa­le­ko k sta­no­vis­ku, kto­rým súd­na ra­da ozna­čí uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra  za od­ňa­tie prá­vo­mo­ci naj­vyš­šie­mu sú­du. Z dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia pro­ti sud­co­vi Mi­ľa­no­vi je zrej­mé, že pre čle­nov súd­nej ra­dy je pro­fe­sor Ma­zák na­toľ­ko vý­ni­moč­nou auto­ri­tou, že je­ho ná­zor sa ľah­ko sta­ne ná­zo­rom ce­lej súd­nej ra­dy.

     Z poh­ľa­du zdra­vé­ho ro­zu­mu je hro­zia­ce sta­no­vis­ko tra­gé­diou spra­vod­li­vos­ti na Slo­ven­sku.

     Od ro­ku 1990 neu­be­hol je­di­ný ka­len­dár­ny rok bez pou­ka­zo­va­nia na pre­ťa­že­nosť sú­dov. Ten­to jav sa dá pre­ko­nať je­di­ne za­brá­ne­ním sta­vu, v kto­rom sú­dy bu­dú roz­ho­do­vať o všet­kom a o kaž­dom návr­hu or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci. Je to rov­na­ké ako s ochra­nou ús­tav­nos­ti. Prá­vo­moc chrá­niť ús­tav­nosť má iba Ústav­ný súd SR, čo zna­me­ná, že je­di­ne ús­tav­ný súd mô­že roz­ho­do­vať o tom, či or­gán ve­rej­nej mo­ci po­ru­šil ús­ta­vu. No kaž­dý or­gán ve­rej­nej mo­ci má po­vin­nosť ko­nať v sú­la­de s ús­ta­vou, čo z is­té­ho hľa­dis­ka z kaž­dé­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci ro­bí pr­vos­le­do­vý or­gán ochra­ny ús­tav­nos­ti, pre­to­že kaž­dý or­gán ve­rej­nej mo­ci má po­vin­nosť chrá­niť ús­ta­vu sám pred se­bou. Rov­na­ko je to s prá­vo­mo­cou sú­dov. Aj tie mu­sia pred pre­ťa­že­ním chrá­niť všet­ky os­tat­né or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci up­lat­ne­ním vlas­tnej prá­vo­mo­ci.

     Úče­lom roz­ho­do­va­nia sú­dov o vi­ne a tres­te nie je zvy­šo­va­nie po­li­caj­ných šta­tis­tík o poč­te tres­tných ve­cí pred­lo­že­ných sú­du na roz­hod­nu­tie. Tres­tné stí­ha­nie za­sa­hu­je do zá­klad­ných a ľud­ských práv člo­ve­ka, vy­sta­vu­je ho práv­nej neis­to­te. Ak ide o štan­dard­ný exem­plár ľud­skej by­tos­ti, vy­sta­vu­je ho tres­tné stí­ha­nie psy­chic­kým út­ra­pám. Oba­vám o svo­ju bu­dúc­nosť. S mno­hý­mi le­gi­tím­ny­mi zá­uj­ma­mi je zlu­či­teľ­né, aby v tá­bo­re or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní exis­to­val sub­jekt s prá­va­mi ochran­cu zdra­vé­ho ro­zu­mu, kto­rý ak vi­dí, že pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu niet dô­ka­zov, za­ra­zí je­ho zby­toč­né stre­so­va­nie pok­ra­čo­va­ním ďal­ších fáz ne­dô­vod­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia vop­red od­ká­za­né­ho na neús­pech.

     Na Slo­ven­sku má­me kon­krét­ne skú­se­nos­ti so zneu­ží­va­ním súd­nej mo­ci, ba aj or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vô­bec, v po­li­tic­kom zá­uj­me z 50. ro­kov 20. sto­ro­čia. Tie skú­se­nos­ti nie sú dosť za­bud­nu­té ani dosť vzdia­le­né v ča­se, aby sme moh­li s is­to­tou tvr­diť, že ďal­šia vl­na zneu­ží­va­nia pros­tried­kov tres­tné­ho prá­va v po­li­tic­kom zá­uj­me je vy­lú­če­ná. Vše­li­čo naz­na­ču­jú zos­ku­pe­nia pre­pa­do­vých út­va­rov po­lí­cie v tes­nom zá­ve­se nas­le­do­va­né vý­bor­ne in­for­mo­va­ný­mi in­ves­ti­ga­tív­ny­mi žur­na­lis­ta­mi, ich dvor­ný­mi fo­tog­raf­mi a ka­me­ra­man­mi pri bra­ní do väz­by osôb s praxou v opo­zič­ných po­li­tic­kých stra­nách. To všet­ko je dô­vod pre za­cho­va­nie in­šti­tu­cio­nál­ne­ho za­bez­pe­če­nia zdra­vé­ho ro­zu­mu pri up­lat­ňo­va­ní no­riem tres­tné­ho prá­va.

Ta­kým sub­jek­tom pod­ľa § 363 Tres­tné­ho po­riad­ku je ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor. Ne­zaš­ko­dí pri­po­me­núť, že spo­lu s prá­va­mi a zdra­vím ob­ža­lo­va­né­ho ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zá­ro­veň chrá­ni ve­rej­ný zá­ujem na riad­nom vy­šet­re­ní tres­tné­ho či­nu. Roz­hod­nu­tie pod­ľa § 363 Tr. po­riad­ku je pro­ces­né. Má po­ten­ciál do­čas­né­ho práv­ne­ho účin­ku. Ak sa nes­kôr dopl­nia dô­ka­zy o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, pred­chá­dza­jú­ce uz­ne­se­nie o vrá­te­ní ve­ci do skor­šie­ho štá­dia tres­tné­ho stí­ha­nia­neb­rá­ni po­da­niu ob­ža­lo­by. Ta­ký práv­ny stav na­vo­di­lo aj uz­ne­se­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom pod sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.08.2021.

     Roz­hod­nu­tia súd­nej ra­dy sú roz­hod­nu­tia­mi ko­le­giát­ne­ho or­gá­nu. A pred­sa ne­mož­no pred­se­du súd­nej ra­dy pro­fe­so­ra Ma­zá­ka vní­mať ako to­ho, kto iba napĺňa zá­sa­duJa nič, ja mu­zi­kant. Pred­kla­dá súd­nej ra­de návr­hy du­bióz­nych a kon­tro­ver­zných roz­hod­nu­tí. Ve­die za­sad­nu­tia, na kto­rých sa súd­na ra­da dos­tá­va k po­chyb­ným roz­hod­nu­tiam pri­ja­tým v hla­so­va­ní. Hý­ri vy­jad­re­nia­mi ty­pu „V ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu ús­ta­va nep­la­tí“; „Co­vid-19 učí viac byť člo­ve­kom než práv­ni­kom,“ aké sot­va spĺňa­jú pod­mien­ky sud­cov­skej le­gi­ti­mi­ty, ba aj účel deľ­by mo­ci a exis­ten­cie súd­nej mo­ci v štá­te. Ove­ľa ľah­šie by sa da­li vní­mať ako vy­jad­re­nia pô­so­bia­ce pro­ti sud­cov­skej le­gi­ti­mi­te.

Zá­ver 

     Súd­na ra­da zos­ta­la ľa­hos­taj­ná k du­bióz­nym zme­nám Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky v us­ta­no­ve­niach s do­sa­hom na pos­ta­ve­nie súd­nej mo­ci vy­ko­na­ných ús­tav­ným zá­ko­nom č. 422/2020 Z. z.

     Súd­na ra­da ne­vy­dá­va sig­nál zá­uj­mu o vý­hra­dy Európ­skej sud­cov­skej aso­ciá­cie k ob­me­dzo­va­niu ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci na Slo­ven­sku for­mu­lo­va­ným v uz­ne­se­ní z 2. sep­tem­bra 2021.

     Súd­na ra­da dis­cip­li­nár­ne pop­ra­vi­la sud­cu Ok­res­né­ho sú­du Zvo­len JUDr. Da­li­bo­ra Mi­ľa­na za neocho­tu nad­ra­diť pri up­lat­ňo­va­ní prá­va plat­ný práv­ny po­ria­dok SR nad emó­cie ve­rej­nos­ti, po­li­ti­kov a no­vi­ná­rov.

     Súd­na ra­da sme­ru­je k prek­ro­če­niu svo­jej prá­vo­mo­ci vo vzťa­hu ku Ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, aby sa za­vďa­či­la po­li­tic­kým stra­nám a dr­ži­te­ľom mo­ci v štá­te.

     Súd­na ra­da ko­la­bo­ru­je s po­li­tic­kou mo­cou v štá­te a jej per­so­nál­nym substrá­tom v or­gá­noch zá­ko­no­dar­nej a vý­kon­ne mo­ci. O ma­te­riál­nu ne­zá­vis­losť sú­dov a sud­cov ned­bá.Mož­no vy­vo­diť, že súd­na ra­da ne­ro­bí, čo má a ko­ná, čo ne­má.

     Oh­ro­zo­va­nie ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, deš­truk­cia je­ho in­šti­tú­cií a up­lat­ňo­va­nia práv­ne­ho po­riad­ku z dl­ho­do­bé­ho hľa­dis­ka je na ško­du všet­kým, ce­lej spo­loč­nos­ti. Nie­len po­li­tic­kej opo­zí­cii. To vy­jde naj­avo nes­kôr. V sú­čas­nos­ti sa koa­lí­cia cí­ti ako zvý­hod­ňo­va­ná ne­dôs­led­nos­ťa­mi v up­lat­ňo­va­ní prá­va a eš­te viac neup­lat­ňo­va­ním prá­va. Aj na Ti­ta­ni­cu sa na hor­ných pa­lu­bách ra­do­va­li a os­la­vo­va­li v ča­se, keď sa v pod­pa­lu­bí to­pi­li.

     Zá­le­ži­tosť má od­vrá­te­nú stra­nu.

     Pod­ľa pos­led­nej ve­ty čl. 141a ods. 5 ús­ta­vy v zne­ní ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 422/2020 Z. z. pred­se­du, pod­pred­se­du a čle­na Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky mož­no pred up­ly­nu­tím ich fun­kčné­ho ob­do­bia ke­dy­koľ­vek od­vo­lať. Pred­se­da súd­nej ra­dy pro­fe­sor Ma­zák sa do­pus­til toľ­kých zá­važ­ných chýb vo ve­de­ní a ria­de­ní Súd­nej ra­dy SR, že v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te by už váž­ne uva­žo­va­li o je­ho od­vo­la­ní. Sa­moz­rej­me, nev­hod­ne vtip­ku­jem. Chy­by v up­lat­ňo­va­ní Ústa­vy SR a zá­ko­nov SR slú­žia na pros­pech pre­sa­dzo­va­niu zá­uj­mov vlá­dy SR. Ta­ké chy­by na Slo­ven­sku ne­zak­la­da­jú práv­nu zod­po­ved­nosť.

 

 

 

 

Diskusia