Komu zvonia do väzby

 

JUDr. Va­le­ria Haš­čá­ko­vá

JUDr. Mi­ros­la­va Pet­ro­vi­čo­vá LL.M

Mgr. Mar­tin Škub­la 

                                                 Ko­mu zvo­nia do väz­by

 

„Na ve­rej­nosť pre­ni­ka­li in­for­má­cie, že (...) or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ča­ka­li na sud­cu, kto­rý sa v té­me vy­zná, pre­to­že už rie­šil X po­dob­ných prí­pa­dov a net­re­ba mu té­mu vy­svet­ľo­vať. (...)  ak je o nie­kom zná­me, že in­kli­nu­je k ne­ja­ké­mu ty­pu roz­hod­nu­tia, a pre­to sa ča­ka­lo prá­ve na ne­ho, to je pre mňa me­nej po­cho­pi­teľ­né a dob­ré. Prin­cíp by pod­ľa mňa mal byť ta­ký, že by ma­lo ísť o ná­hod­ný vý­ber, ne­ma­lo by sa tam ni­ja­ko špe­ku­lo­vať ani kal­ku­lo­vať.“(Exčlen Súd­nej ra­dy SR Pa­vol Ži­lin­čík po­čas pa­ne­lo­vej dis­ku­sie na Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­re dňa 26. 10. 2021)[i]

„Aj ja som v mi­nu­los­ti za­chy­til šu­my, že si vy­šet­ro­va­te­lia vy­be­ra­jú svo­jich sud­cov.“„Ne­dá­vam si ra­diť od po­li­caj­tov.“(pred­se­da ŠTS Ján Hru­ba­la k tvr­de­nia­mi sved­ka, že on mal byť tým „správ­nym sud­com,“ na kto­ré­ho sa ča­ka­lo s návr­hmi v príp­rav­nom ko­na­ní)[ii]

***

(1) Úvod

Pred ro­kom sme moh­li byť sved­ka­mi to­ho, ako de­siat­ky elit­ných po­li­caj­tov ob­kľú­či­li a nás­led­ne ob­sa­di­li bu­do­vu is­tej spo­loč­nos­ti. A do bu­do­vy nás­led­ne pred ob­jek­tív­mi ka­mier es­kor­to­va­li jej kľú­čo­vé­ho náj­om­ní­ka.

Kuk­lá­či mie­ria sa­mo­pal­mi na neoz­bro­je­ných za­mes­tnan­cov náj­om­ní­ko­vej fir­my, zha­dzu­jú na zem vrát­ni­ka. Ka­me­ra v server­ovn­i do­kon­ca za­zna­me­ná jed­né­ho z čle­nov Lynx Com­man­da mie­ria­ce­ho zbra­ňou eš­te aj na server v ľu­dop­ráz­dnej mies­tnos­ti.

Mé­diá ve­le­bia od­váž­nych vy­šet­ro­va­te­ľov a pri­ná­ša­jú on­li­ne fot­ky a vi­deá z veľ­ko­le­pej ak­cie pro­ti náj­om­ní­ko­vi. Ve­rej­nosť tlies­ka. Po­li­ti­ci pí­šu re­zo­lút­ne fa­ce­boo­ko­vé sta­tu­sy. Re­dak­tor te­le­ví­zie spred bu­do­vy sú­du re­fe­ru­je o pre­cíz­nom roz­ho­do­va­ní sud­ky­ne vo vä­zob­nej ve­ci náj­om­ní­ka, ho­ci sa od­oh­rá­va za za­tvo­re­ný­mi dve­ra­mi. Sud­ky­ňa do­kon­ca pod­ľa ne­ho „eš­te pre­cíz­nej­šie vy­pra­co­vá­va od­ôvod­ne­nie svoj­ho roz­hod­nu­tia“; to od­ôvod­ne­nie, kto­ré v sku­toč­nos­ti stra­ny dos­ta­nú až o týž­deň.[iii] No a keď vza­tie do väz­by ozná­mia, no­vi­nár­ske „bie­le vra­ny“ bás­nia o zlo­me­ní vä­zu jed­né­mu z naj­vplyv­nej­ších ľu­dí na Slo­ven­sku, kto­ré­ho prí­pad pri­rov­ná­va­jú k Al Ca­po­ne­mu. A pre­ží­va­jú pri tom pred­čas­né Via­no­ce.[iv]

Nie, ne­ho­vo­rí­me o ak­čných scé­nach z ame­ric­ké­ho fil­mu, ani o so­cia­lis­tic­kom fil­mo­vom žur­ná­le ma­pu­jú­com mon­ster pro­ce­sy. Ho­vo­rí­me o slo­ven­skej reali­te a o tres­tnej ve­ci Ja­ros­la­va Haš­čá­ka me­diál­ne zná­mej ako kau­za „Ar­páš“ (kau­za údaj­né­ho ku­po­va­nia nah­ráv­ky Go­ri­la od ex-ria­di­te­ľa SIS Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša).

Kok­tail oča­ká­va­ní a dom­nie­nok ve­rej­nos­ti aj mé­dií, po­sil­ne­ných ra­zan­tnos­ťou po­lí­cie, ré­to­ri­kou po­li­ti­kov aj pr­vot­ným roz­hod­nu­tím sú­du, po­mo­hol Haš­čá­ko­vej vä­zob­nej kau­ze v rám­ci tzv. „proti­ko­rup­čnej“ je­se­ne 2020 vy­špl­hať sa na je­den z jej - na­po­kon len - zdan­li­vých vr­cho­lov. Vhod­ne pri­tom ilus­tru­júc ako sil­no je v slo­ven­skom spo­lo­čen­skom ve­do­mí, aj vďa­ka „tvor­com ve­rej­nej mien­ky“,vpe­ča­te­ná pred­sta­va, že up­lat­ne­ním väz­by sa spra­vod­li­vosť pre­sa­dzu­je pri­naj­men­šom z po­lo­vi­ce a po­tom to už pôj­de ako­si sa­mo, sme­rom k do­siah­nu­tiu vop­red ur­če­né­ho vý­sled­ku.

(2) O rok a nie­koľ­ko op­rav­ných pros­tried­kov nes­kôr

Emó­cie opad­li, po­cit pred­čas­né­ho „za­dos­ťu­či­ne­nia“ niek­to­rých „opi­nion-ma­ke­rov“ sa roz­ply­nul a mé­dia si naš­li iné vä­zob­né té­my. Z poh­ľa­du laic­kej ve­rej­nos­ti sa prí­pad zdan­li­vo ako­by opäť po­no­ril do še­ra. Až na jed­nu nes­po­chyb­ni­teľ­nú is­to­tu, a tou je ver­dikt sťaž­nos­tné­ho sú­du, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd zly­hal vo svo­jej kon­trol­nej fun­kcii ado väz­by bez­dô­vod­ne pos­lal dvoch ľu­dí.

Vy­vstá­va pre­to otáz­ka, kto­rá už v mé­diách ani na „fa­ce­boo­koch“ ne­re­zo­nu­je. Ako je mož­né, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd ne­vi­del to, čo nes­kôr úpl­ne jas­ne po­me­no­va­lo osem sud­cov Naj­vyš­šie­ho sú­du a ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor?[v]⁾  A naj­mä, či v prí­pa­de iš­lo o „bež­né“ ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tie ale­bo o lap­sus in­di­ku­jú­ci sys­té­mo­vú po­ru­chu. Ta­kú, kde už ne­pos­ta­čí in­di­vi­duál­na te­ra­pia (vý­rok op­rav­nej in­štan­cie), ale je pot­reb­ná sys­té­mo­vá lieč­ba.

(3) No tak si po­se­de­li pár týž­dňov vo väz­be ...

Sa­moz­rej­me, dá sa na­miet­nuť, že chy­by sa pred­sa stá­va­jú. Po­se­de­li si pár týž­dňov vo väz­be a pus­ti­li ich. Ke­by iš­lo o oby­čaj­né­ho člo­ve­ka, nik­to by to ne­rie­šil. Ak dá­me bo­kom tých „pár týž­dňov“ (kto­ré sa v inej ve­rej­ne zná­mej kau­ze na­tiah­li na viac ako je­den a pol ro­ka), ná­miet­ke sa dá sčas­ti pris­ved­čiť. Zná­me prí­pa­dy sú v hľa­dá­či­ku ve­rej­nos­ti, ve­nu­jú sa im vy­chy­te­ní ob­haj­co­via, ce­loš­tát­ne mé­diá a sú pred­me­tom roz­sia­hlej ve­rej­nej dis­ku­sie.

Len­že, ak už na sa­mom vr­cho­le ľa­dov­ca, vo svet­le ref­lek­to­rov, exis­tu­je via­ce­ro obe­tí zneu­ži­tia in­šti­tú­tu väz­by, koľ­ko je po­tom me­diál­ne nez­ná­mych prí­pa­dov zly­ha­ní súd­ne­ho kon­trol­né­ho sys­té­mu?„Oby­čaj­ní ľu­dia“, kto­rí­si svoj čas vo väz­be od­se­de­li/od­se­dia bez zá­uj­mu mé­dií, mô­žu zá­ro­veň ok­rem ab­sen­cie ve­rej­né­ho tla­ku dop­lá­cať aj na me­nej kva­lit­né práv­ne za­stú­pe­nie. Je aj pre­to prav­de­po­dob­né, že mno­hé prí­pa­dy „bež­né­ho“ zneu­ži­tia vä­zob­né­ho sys­té­mu ne­za­chy­tí fil­ter sťaž­nos­tné­ho, resp. ús­tav­né­ho sú­du.

Zly­há­va­nie kon­trol­né­ho sys­té­mu vo vä­zob­ných ve­ciach sa roz­hod­ne ne­tý­ka len pár ve­rej­ne zná­mych prí­pa­dov, a prá­ve pre­to si za­slú­ži oso­bit­nú po­zor­nosť. A tak­tiež dôk­lad­nú ana­lý­zu to­ho, akú vi­nu na zly­ha­niach ne­sie zle nas­ta­ve­ný sys­tém a akú jed­not­li­vé ľud­ské zly­ha­nie. Oba ty­py ne­dos­tat­kov sú od­strá­ni­teľ­né, kaž­dý však iným spô­so­bom.

Mi­mo­cho­dom, kto­rý z tých­to fak­to­rov vie­dol k zly­ha­niu kon­trol­nej fun­kcie sú­du vo vä­zob­nej ve­ci J. Haš­čá­ka a D. Ar­pá­šo­vej? Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru, ako ďa­lej bliž­šie vy­svet­lí­me, obid­va už spo­me­nu­té. V tom­to prí­pa­de to­tiž doš­lo k spo­je­niu

(i) sys­té­mu, kto­rý umož­ňu­je, aby sior­gá­ny čin­né v tres­tnom stí­ha­ní vop­red vy­bra­li sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a 

(ii) zá­sad­ných po­chy­be­ní v roz­ho­do­va­ní sud­ky­ne Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­ré nes­kôr, a to do­kon­ca dvak­rát, potvr­dil aj Naj­vyš­ší súd.

(4) Sud­co­via nie sú stro­je - dô­le­ži­tosť pra­vi­diel pri­de­ľo­va­nia ve­cí

Tvá­riť sa, že je jed­no, kto­ré­mu sud­co­vi vec na­pad­ne, zna­me­ná ig­no­ro­vať to, že sud­ca je v pr­vom ra­de člo­vek a až po­tom­sud­ca.[vi] Už na vy­so­kej ško­le štu­den­ti ve­dia, že ne­mu­sí byť jed­no, kto­rý uči­teľ ich skú­ša. Uni­ver­zit­né tam­ta­my ve­dia spo­ľah­li­vo spros­tred­ko­vať in­for­má­ciu, kto­rý z pe­da­gó­gov vy­ža­du­je príl­iš ve­ľa a u ko­ho „pre­le­zie kaž­dý“.

A keď sme už pri kau­ze Go­ri­la prob­lém roz­diel­ne­ho met­ra nev­do­jak ilus­tro­val hr­di­na rov­no­men­nej kni­hy To­ma Ni­chol­so­na Pe­ter tým­to vý­ro­kom: „Mu­se­li sme to ne­ja­ko za­oba­liť do to­ho lie­hu. Zdô­vod­ne­nie na­pí­sal môj šéf. Sud­ca schvá­li sko­ro všet­ko. Mu­se­la by tam byť na­pí­sa­ná ne­ja­ká úpl­ná hlú­posť, aby to sud­ca neschvá­lil.“[vii]⁾ (Iš­lo o ko­men­tár k pos­tu­pu Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by pri zís­ka­ní súh­la­su sú­du k od­po­čú­va­niu. Pred­met­ný súh­las sú­du bol nes­kôr zru­še­ný Ústav­ným sú­dom ako ne­zá­kon­ný).

Sa­moz­rej­me, po­dob­ne ako pri skú­ša­jú­cich na uni­ver­zi­te, pre väč­ši­nu  sud­cov roz­ho­du­jú­cich o od­po­čú­va­ní ur­či­te ne­mô­že pla­tiť, že u nich prej­de kaž­dá žia­dosť, kto­rá nie je prá­ve „úpl­nou hlú­pos­ťou“.Tak­že opäť tu ide len a len o prob­lém níz­ko nas­ta­ve­nej lat­ky u niek­to­rých z nich, kto­rých si tak žia­da­teľ pre vy­ba­ve­nie svo­jej ve­ci vie vy­brať napr. po­da­ním návr­hu na súd v správ­ny čas, prí­pad­ne ce­lou ba­té­riou po­da­ní, kto­ré sa v krát­kom ča­se ani riad­ne služ­bu­ko­na­jú­cim sud­com vy­ba­viť ne­da­jú.[viii]⁾ Po­tom nao­zaj „sud­ca schvá­li všet­ko“.

Prá­ve na eli­mi­ná­ciu zly­há­va­nia ľud­ské­ho fak­to­ru pri pri­de­ľo­va­ní súd­nej agen­dy slú­ži v slo­ven­skom práv­nom po­riad­ku ná­hod­né pri­de­ľo­va­nie ve­cíp­ros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej po­da­teľ­ne. Pod­mien­ka ná­hod­né­ho vý­be­ru je spl­ne­ná, ak sa má vec pri­de­liť jed­né­mu z as­poň dvoch se­ná­tov, sa­mo­sud­cov ale­bo súd­nych úrad­ní­kov. Jej cie­ľom je prá­ve za­brá­niť to­mu, aby bo­lo mož­né v kon­krét­nej ve­ci ov­plyv­niť vý­ber zá­kon­né­ho sud­cu.

Z uve­de­né­ho pra­vid­la exis­tu­jú vý­nim­ky. Jed­nou je po­ru­cha sa­mot­nej tech­ni­ky, umož­ňu­jú­cej ná­hod­né pri­de­ľo­va­nie. Dru­hú de­fi­nu­je zá­kon ako „ne­mož­nosť pri­de­liť vec ná­hod­ným vý­be­rom, ak ide o pot­re­bu pri­de­le­nia ve­ci na roz­hod­nu­tie bez zby­toč­né­ho od­kla­du“. Prob­lém dru­hej vý­nim­ky za­čí­na vý­poč­tom prí­pa­dov, v kto­rých pod­ľa zá­ko­na mô­že ísť o prí­pa­dy bez­od­klad­né (ho­ci vždy a za kaž­dých okol­nos­tí v nich o bez­od­klad­nú pot­re­bu roz­ho­do­va­nia ísť ne­mu­sí) a pok­ra­ču­je prak­tic­kým up­lat­ňo­va­ním tej­to vý­nim­ky pri tvor­be a up­lat­ňo­va­ní rozvr­hov prá­ce jed­not­li­vých sú­dov.[ix]⁾

Aj roz­ho­do­va­nie v tak zá­važ­nej otáz­ke, akou je vza­tie do väz­by, spa­dá do ok­ru­hu tých­to vý­ni­miek. Návr­hy pro­ku­rá­to­ra, o kto­rých má sud­ca roz­hod­núť, sa nep­ri­de­ľu­jú cez elek­tro­nic­kú po­da­teľ­ňu, ale v sú­la­de s rozvr­hom prá­ce a spô­so­bom v ňom ur­če­nom.[x]⁾ No i na­priek upus­te­niu od elek­tro­nic­ké­ho pri­de­le­nia­ve­ci zá­kon o sú­doch po­ža­du­je, „aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí“.[xi] A tu je pes za­ko­pa­ný.

Roz­pis slu­žieb sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nia na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de sa zvy­čaj­ne vy­tvá­ra na ob­do­bie pol ro­ka, prí­pad­ne krat­šie ob­do­bie. Kon­krét­ny služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie (spo­lu s je­ho zá­stup­com) sa ur­ču­je na ob­do­bie jed­né­ho týž­dňa.[xii]⁾ Pre ve­ci roz­ho­do­va­né v re­ži­me „slu­žieb“, te­da aj pre roz­ho­do­va­nie o návr­hov na vza­tie do väz­by, je tak vždy na da­ný týž­deň ur­če­ný iba je­den sud­ca a je­den zá­stup­ca, kto­rý pre­be­rie vý­kon služ­by v prí­pa­de náh­lej pre­káž­ky na stra­ne služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu (ta­kou je v zmys­le rozvr­hu prá­ce aj si­tuácia, ak by si služ­bu­ko­na­jú­ci sud­ca nes­ti­hol z ob­jek­tív­nych prí­čin prie­bež­ne vy­ba­vo­vať svo­je po­vin­nos­ti, vte­dy za­stu­pu­jú­ci sud­ca nas­tú­pi do služ­by pop­ri služ­bu­ko­na­jú­com sud­co­vi).

Vý­sled­kom tak­to nas­ta­ve­né­ho sys­té­mu je to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vop­red ve­dia, kto­rý sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie má v tom kto­rom týž­dni služ­bu. A to spra­vid­la s ta­kým ča­so­vým pred­sti­hom,[xiii] že si mô­žu na­ča­so­vať vy­ko­na­nie pro­ces­ných úko­nov tak, aby bol návrh na vza­tie do väz­by pri­de­le­ný kon­krét­ne­mu sud­co­vi. Ta­ké­mu, kto­ré­ho prá­ve da­ný or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní z rôz­nych dô­vo­dov po­va­žu­je za „vhod­né­ho“.

Ro­zu­mie­me, že v si­tuá­cii náh­ly­mi okol­nos­ťa­mi de­ter­mi­no­va­nej po­li­caj­nej ak­cie, kto­rá nás­led­ne ve­die k za­dr­ža­niu oso­by pre niek­to­rý z dô­vo­dov väz­by, je prí­pad­né ma­na­žo­va­nie vý­be­ru sud­cu po­lí­ciou ob­me­dze­né; je ním skrát­ka ten, kto ak­tuál­ne slú­ži. Len­že mno­hé prí­pa­dy vä­zob­ných stí­ha­ní nie sú vy­ús­te­ním ta­ké­ho­to ty­pu po­li­caj­ných zá­sa­hov. Nao­pak, je oči­vid­né, že im zo stra­ny si­lo­vých zlo­žiek pred­chá­dza dlh­šia príp­ra­va. A v ta­kých prí­pa­doch vy­vstá­va na­lie­ha­vá otáz­ka, ako je za­bez­pe­če­ná zá­kon­ná po­žia­dav­ka (pod­ľa § 51 ods. 3 zá­ko­na o sú­doch), aby bo­la „vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí“.

A keď­že tá­to otáz­ka os­tá­va bez od­po­ve­de aj v prí­pa­doch, ke­dy sil­ne­jú in­dí­cie, že na­ča­so­va­nie ne­bo­lo ná­hod­né a ani ne­bo­lo vý­sled­kom ob­jek­tív­nych okol­nos­tí sa­mot­nej kau­zy,po­tom sa ne­mô­že­me ču­do­vať, že aj v od­bor­nej ve­rej­nos­ti sa čo­raz viac roz­ši­ru­je pres­ved­če­nie, že „pro­ces­né plá­no­va­nie“ je bež­nou sú­čas­ťou prá­ce or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.[xiv]⁾ A že pro­ku­rá­tor v spolu­prá­ci s vy­šet­ro­va­te­ľom ter­mí­ny svo­jich zá­sa­hov a úko­nov pris­pô­so­bu­jú vop­red zná­me­mu rozvr­hu slu­žieb sud­cov pre príp­rav­né ko­na­nie.

Na­viac, v sú­la­de s prin­cí­pom kon­ti­nui­ty, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­rý roz­ho­dol o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, zos­tá­va prís­luš­ný aj pre roz­ho­do­va­nie o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by, o návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by a o mno­hých ďal­ších úko­noch v príp­rav­nom ko­na­ní. Správ­ne zvo­le­ný sud­ca mô­že byť po­tom aj zá­ru­kou po­hodl­nej a ne­ru­še­nej spolu­prá­ce vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra so sud­com v rám­ci ce­lé­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia. Sa­mot­ná voľ­ba sud­cu a na­ča­so­va­nie úko­nov sa tak stá­va­jú dô­le­ži­tým stra­te­gic­kým kro­kom vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia.

(5) Ako to bo­lo v prí­pa­de „Ar­páš“?[xv]

V stre­du 25.11.2020, mi­mo­cho­dom deň po za­dr­ža­ní Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša v tres­tnej ve­ci „Ba­by­lon“, kon­tak­to­val ad­vo­ká­ta M. Škub­lu ko­le­ga J., kto­ré­ho pred­tým kon­tak­to­va­la vy­šet­ro­va­teľ­ka tí­mu Go­ri­la v sna­he zís­kať kon­takt na J.Haš­čá­ka. Krát­ko na to sa s M. Škub­lom spo­ji­la aj vy­šet­ro­va­teľ­ka sa­mot­ná.

Vy­šet­ro­va­teľ­ka v te­le­fo­nic­kej ko­mu­ni­ká­cii pô­so­bi­la tak, že sa ozý­va v (pre ňu) po­mer­ne na­lie­ha­vej zá­le­ži­tos­ti, keď­že dos­ta­la od ve­dú­cej tí­mu za úlo­hu, aby vec, ku kto­rej sa mal ko­nať vý­sluch J.Haš­čá­ka, bo­la vy­ba­ve­ná do Via­noc. Z ko­mu­ni­ká­cie M. Škub­la vy­ro­zu­mel, že vy­šet­ro­va­teľ­ka chce tú­to vec v tom­to ter­mí­ne aj pro­ces­ne uza­vrieť a chý­ba jej k to­mu aku­rát vý­sluch J. Haš­čá­ka.

Vy­šet­ro­va­teľ­ka vo vy­svet­ľo­va­ní svo­jej zá­le­ži­tos­ti pok­ra­čo­va­la tým, že ak­tuál­ne, keď­že nik­to z ko­le­gov zo špe­cia­li­zo­va­né­ho tí­mu nie je vraj k dis­po­zí­cii, ne­ma­la ako zís­kať kon­takt na pá­na Haš­čá­ka, a pre­to si ho mu­sí zhá­ňať ta­kým­to kom­pli­ko­va­ným spô­so­bom.

J.Haš­čák bol pri­tom pred vy­šet­ro­va­teľ­mi tí­mu Go­ri­la vy­po­ve­dať opa­ko­va­ne a tí si s ním vždy vop­red v dos­ta­toč­nom pred­sti­hu do­jed­ná­va­li ter­mí­ny vý­slu­chu, pí­som­ne, či te­le­fo­nic­ky. Aj pre­to uve­de­ný kr­ko­lom­ný spô­sob kon­tak­to­va­nia slu­žob­ne no­vej člen­ky špe­cia­li­zo­va­né­ho tí­mu M. Škub­lu pri­naj­men­šom prek­va­pil, ale pri­jal vy­šet­ro­va­teľ­ki­no vy­svet­le­nie.

Vy­šet­ro­va­teľ­kou tvr­de­ná na­lie­ha­vosť ve­ci sa ja­vi­la zvláš­tna aj v kon­texte to­ho, že ma­lo ísť o vý­sluch pod­ľa § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku oh­ľa­dom do­po­siaľ (v tom ča­se viac ako dva ro­ky) ne­vy­ba­ve­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia Na­dá­cie Za­stav­me ko­rup­ciu eš­te z ro­ku 2018 (!!!).[xvi]

J. Haš­čá­ko­vi bo­li nás­led­ne pros­tred­níc­tvom M. Škub­lu vy­šet­ro­va­teľ­kou po­núk­nu­té ter­mí­ny vý­slu­chov. Av­šak vý­luč­ne v týž­dni od 30.11.- 6.12.2020. Mož­nosť účas­ti na vý­slu­chuv ča­se pred ale­bo po tom­to ča­so­vom úse­ku vy­šet­ro­va­teľ­ka jed­noz­nač­ne od­miet­la. Vy­šet­ro­va­teľ­ka zá­ro­veň tr­va­la na tom, aby sa vý­sluch us­ku­toč­nil v do­po­lud­ňaj­ších ho­di­nách, keď­že ako uvied­la, ta­ký­to úkon bu­de ne­ja­ký čas tr­vať.

Na­po­kon však – prek­va­pi­vo - ak­cep­to­va­la skor­ší z dvoch navr­hnu­tých ter­mí­nov (1.12.2020 o 15:00 a 3.12.2020 o 8:30), kto­ré jej J.Haš­čák po­nú­kol po­čas ňou pre­fe­ro­va­né­ho týž­dňa. A to aj keď iš­lo o poo­bed­ňaj­ší ter­mín.

Ako sa nes­kôr uká­za­lo, doo­bed­ňaj­ší ter­mín by mal svo­je opod­stat­ne­nie, le­bo to, čo ma­lo v sku­toč­nos­ti „dlh­šie“ tr­vať, bol nie vý­sluch v pred­príp­rav­nom ko­na­ní, ale za­dr­ža­nie J.Haš­čá­ka, pre­hliad­ka kan­ce­lár­skych pries­to­rov v Di­gi­tal Par­ku II a je­ho vý­sluch už v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v inej tres­tnej ve­ci („Ar­páš“). Tie­to sku­toč­ne za­mýš­ľa­né a vop­red prip­ra­ve­né úko­ny (ob­vi­ne­nie a prí­kaz na vy­ko­na­nie pre­hliad­ky do­ru­če­né o 16., resp. 17. ho­di­ne J.Haš­čá­ko­vi ma­li cca 30 strán textu) na­po­kon skon­či­li až nad­rá­nom dňa 2.12.2021 zrej­me aj vďa­ka to­mu, že za­dr­ža­nie J. Haš­čá­ka sa us­ku­toč­ni­lo „až“ o 16.00 hod. 

Prie­beh vý­slu­chu J.Haš­čá­ka dňa 1.12.2020 vo ve­ci tres­tné­ho ozná­me­nia spo­me­nu­tej na­dá­cie len umoc­nil cel­ko­vý do­jem z aj inak veľ­mi neš­tan­dar­dné­ho sprá­va­nia vy­šet­ro­va­teľ­ky. Ob­sa­ho­vo pri­po­mí­nal ne­ši­kov­ný po­kus o zdr­žo­va­ciu tak­ti­ku. Vy­šet­ro­va­teľ­ka sa pý­ta­la na sku­toč­nos­ti, kto­ré jej už mu­se­li byť zná­me,[xvii] mno­ho prip­ra­ve­ných otá­zok (kto­ré ma­la na pa­pie­ri na­pí­sa­né pred se­bou) ani ne­po­lo­ži­la (sa­ma uvied­la, že sú zby­toč­né) a ce­lý vý­sluch aj s pou­če­ním a“small tal­kom” tr­val ne­ce­lú ho­di­nu. To bo­lo úpl­ne v roz­po­re s pô­vod­ne avi­zo­va­ným dl­hším ča­som tr­va­nia vý­slu­chu.

„Vý­sluch“ bol ukon­če­ný pod­pi­som zá­pis­ni­ce zo stra­ny inej vy­šet­ro­va­teľ­ky - ve­dú­cej tí­mu Go­ri­la (ako sved­ka úko­nu). Tá ih­neď po pod­pi­se zá­pis­ni­ce opus­ti­la mies­tnosť, aby sa vzá­pä­tí vrá­ti­la v sprie­vo­de oz­bro­je­ných prís­luš­ní­kov po­lí­cie, už ale za úče­lom do­ru­če­nia ob­vi­ne­nia a za­dr­ža­nia J. Haš­čá­ka, kto­ré, ako sa nes­kôr uká­za­lo, bo­lo nap­lá­no­va­né na 16.00 ho­di­nu. Na tú is­tú ho­di­nu bol nap­lá­no­va­ný aj za­čia­tok veľ­ko­le­pej pre­zen­tá­cie si­ly a me­diál­nej šou v jed­nom - tzv. “bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky” v pries­to­roch spo­loč­nos­ti Pen­ta. (Do dneš­né­ho dňa ne­bo­lo zo stra­ny zod­po­ved­ných osôb pos­kyt­nu­té vy­svet­le­nie, čo to vlas­tne tá „bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka“ je a kto­rá práv­na nor­ma ta­ký­to in­šti­tút up­ra­vu­je.) Pre úpl­nosť uvá­dza­me, že návrh na vza­tie do väz­by J.Haš­čá­ka bol po­da­ný dňa 3.12.2020 a roz­hod­nu­tie ŠTS o väz­be bo­lo vy­da­né nas­le­dov­ný deň, t.j. 4.12.2020.

Ak ce­lú zá­le­ži­tosť hod­no­tí­me s od­stu­pom ča­su a z poh­ľa­du „šir­šej spo­lo­čen­skej per­spek­tí­vy“, od­miet­nu­tie ter­mí­nu dňa 3.12.2020 vy­šet­ro­va­teľ­kou, ma­lo svo­ju, ho­ci svoj­skú, lo­gi­ku. V dňoch 5. - 6.12.2020 to­tiž roz­ho­do­va­la tá is­tá sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie vo ve­ci Mi­lan Lu­čan­ský a spol. (ak­cia Ju­dáš). Iš­lo o se­dem ob­vi­ne­ných. Z hľa­dis­ka hos­po­dár­nos­ti a za­ťa­že­nos­ti sud­ky­ne ŠTS bo­lo zrej­me pot­reb­né vec J.Haš­čá­ka a D.Ar­pá­šo­vej vy­ba­viť skôr. Čo ta­ké­to viac ako len in­dí­cie vy­po­ve­da­jú o pro­ces­nom plá­no­va­ní, ško­da do­dá­vať.

Príz­vu­ku­je­me, že Trest­ný po­ria­dok úkon si­mu­lo­va­nia vý­slu­chu oso­by, ho­ci aj v pred­príp­rav­nom ko­na­ní, za úče­lom jej po­hodl­né­ho za­dr­ža­nia a ob­vi­ne­nia v inej ve­ci, ne­poz­ná. Ak sa ta­ký­to úkon na­vy­še us­ku­toč­ní pod­ľa vop­red sta­no­ve­né­ho ča­so­vé­ho har­mo­nog­ra­mu zo­syn­chro­ni­zo­va­né­ho nie­len s iný­mi zlož­ka­mi po­lí­cie a pro­ku­ra­tú­ry, ale aj s mé­dia­mi, nas­ved­ču­je to to­mu, že vy­šet­ro­va­teľ­ky k vý­kla­du vlas­tných op­ráv­ne­ní pris­tu­pu­jú v du­chu hes­la „účel svä­tí pros­tried­ky“.[xviii] Ta­ká zá­sa­da však za­tiaľ, vďa­ka bo­hu, nie je sú­čas­ťou náš­ho tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, a as­poň na pa­pie­ri pla­tí zá­sa­da stí­ha­nia len zo zá­kon­ných dô­vo­dov (a spô­so­bom, kto­rý sta­no­ví zá­kon).

(6) Mo­lo­to­vov kok­tejl - keď sa zle nas­ta­ve­ný sys­tém spo­jí so zly­ha­ním ľud­ské­ho fak­to­ra

Aby sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie mo­hol ob­vi­ne­né­ho vziať do ko­lúz­nej väz­by, mu­sí byť pres­ved­če­ný, že tres­tné stí­ha­nie nie je (laic­ky po­ve­da­né) pos­ta­ve­né „úpl­ne na vo­de“ a že exis­tu­je reál­ne ri­zi­ko ma­re­nia vy­šet­ro­va­nia zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho. Obe tie­to pod­mien­ky mu­sia pro­ku­rá­tor a naj­mä súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be pres­ved­či­vo a kon­krét­ne zdô­vod­niť.

A tu sa dos­tá­va­me do še­dej zó­ny po­le­mík o tom, ke­dy je a ke­dy nie je roz­hod­nu­tie o väz­be kon­krét­ne a pres­ved­či­vé. Jed­no­duch­šie, než de­fi­no­vať od­po­veď na tú­to otáz­ku po­zi­tív­nym spô­so­bom, ob­vyk­le bý­va prís­tup opač­ný – de­fi­no­vať ke­dy roz­hod­nu­tie tým­to po­žia­dav­kám roz­hod­ne ne­zod­po­ve­dá.

Aj bez roz­sia­hlych práv­nych ana­lýz je zrej­mé, že pos­lať člo­ve­ka do väz­by len pre­to, že pred viac ako pät­nás­ti­mi rok­mi vy­ko­ná­val ne­ja­kú prá­cu, je ar­bit­rár­ne. Prá­ve to sa však v prí­pa­de Da­ny Ar­pá­šo­vej sta­lo. Dô­vo­dom na ko­lúz­nu väz­bu v jej prí­pa­de bo­la to­tiž sku­toč­nosť, že pred pät­nás­ti­mi rok­mi pra­co­va­la v Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be. Keď­že ma­la zna­losť me­tód vy­šet­ro­va­nia a do­ku­men­to­va­nia tres­tnej čin­nos­ti a zís­ka­la kon­tak­ty na iných prís­luš­ní­kov Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, sud­ky­ňa po­va­žo­va­la za pot­reb­né tú­to – mi­mo­cho­dom - on­ko­lo­gic­kú pa­cien­tku, stí­hať vä­zob­ne. Len pre úpl­nosť pri­po­meň­me, že pa­ni D. Ar­pá­šo­vá od­iš­la z taj­nej služ­by v augus­te 2006, t.j. uve­de­né schop­nos­ti, skú­se­nos­ti a kon­tak­ty si pod­ľa mien­ky sud­ky­ne udr­ža­la aj po 14 ro­koch, ho­ci v ko­na­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný žiad­ny dô­kaz, že by aj na­ďa­lej udr­žia­va­la kon­tak­ty s bez­peč­nos­tnou ko­mu­ni­tou.

Je zrej­mé, že tak­to všeo­bec­ne for­mu­lo­va­ný vä­zob­ný dô­vod je mož­né vztiah­nuť aj na všet­kých po­li­caj­tov, pro­ku­rá­to­rov, sud­cov, ale aj ad­vo­ká­tov. Všet­ci z nich ma­jú znač­nú zna­losť me­tód vy­šet­ro­va­nia a do­ku­men­to­va­nia tres­tnej čin­nos­ti, a zá­ro­veň pri vý­ko­ne svo­jej pro­fe­sie priš­li do kon­tak­tu s množ­stvom osôb z tej­to ob­las­ti.

Há­dam aj pre­to ne­dáv­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du vo ve­ci R. Ku­ru­ca,[xix] kto­rý ra­zan­tne od­mie­tol za­lo­že­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du len na „abstrak­tných do­ha­doch“ spo­je­ných vý­luč­ne s mi­nu­lým pra­cov­ným pô­so­be­ním ob­vi­ne­né­ho, ukon­čí po­chyb­nú prax tých špe­ciál­nej­ších zlo­žiek pro­ku­ra­tú­ry, kto­ré pre­zu­mu­jú vä­zob­né dô­vo­dy, po­kým nie sú kon­krét­ne vy­vrá­te­né, v du­chu zá­sa­dy „príl­eži­tosť ro­bí zlo­de­ja“.[xx]

A mož­no prá­ve v nad­väz­nos­ti na pred­met­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du, tá is­tá sud­ky­ňa už pri roz­ho­do­va­ní o vä­zob­nom stí­ha­ní bý­va­lých po­li­caj­tov a prís­luš­ní­kov KUF­Su (ak­cia Agen­tú­ra) ar­gu­men­tu­je úpl­ne opač­ne ako pred ro­kom ar­gu­men­to­va­la v prí­pa­de D. Ar­pá­šo­vej. A to tak, že „na po­sa­de­nie ob­vi­ne­ných do väz­by nes­ta­čí ar­gu­ment o tom, kde v mi­nu­los­ti pra­cov­ne pô­so­bi­li“[xxi].

Roz­hod­nu­tie stí­hať vä­zob­ne J. Haš­čá­ka bo­lo za­se od­ôvod­ne­né ok­rem iné­ho tým, že v por­tfó­liu Pen­ty sú aj mé­diá. Z to­ho po­tom vy­ply­nul zá­ver o exis­ten­cii dô­vod­nej oba­vy, že by mo­hol „sys­te­ma­tic­ky a so­fis­ti­ko­va­ne us­mer­ňo­vať vy­da­va­teľ­skú čin­nosť tak, aby vý­sled­kom bo­lo zo­sú­la­de­nie vý­po­ve­dí sved­kov a ob­vi­ne­ných vje­ho pros­pech“. Ak by ten­to dô­vod mal vy­ho­vo­vať po­žia­dav­ke kon­krét­nos­ti a pres­ved­či­vos­ti, po­tom by na zá­kla­de ob­dob­ných dô­vo­dov bo­lo mož­né vä­zob­ne stí­hať nie­len ma­ji­te­ľov mé­dií, ale aj no­vi­ná­rov sa­mot­ných. Keď­že tí sú čas­to eš­te vplyv­nej­ší ako sa­mot­ní ma­ji­te­lia - a ver­te, či nie - po­dak­to­rí z nich sa tres­tné ve­ci ov­plyv­ňo­vať aj sna­žia.[xxii] Ten­to vä­zob­ný dô­vod by tiež mo­hol byť pou­ži­tý aj na blo­ge­rov, in­stag­ra­mo­vo-fa­ce­boo­ko­vých pris­pie­va­te­ľov a všet­kých, kto­rí sa vo ve­rej­nom pries­to­re vy­jad­ru­jú a ma­jú čas­tok­rát mno­ho­ná­sob­ne väč­ší do­sah na ve­rej­nú mien­ku než „mainstrea­mo­ví“ no­vi­ná­ri.

Veľ­mi zlým vti­pom bol však ďal­ší dô­vod vä­zob­né­ho stí­ha­nia, kto­rý chcel byť napl­ne­ním ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by v po­do­be dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia. Tres­tné stí­ha­nie v kau­ze Ar­páš to­tiž za­lo­ži­la vy­šet­ro­va­teľ­ka na neo­ve­re­nom texte ano­nym­né­ho pô­vo­du, kto­rý sa ob­ja­vil na inter­ne­te. Inak po­ve­da­né, na kle­be­te. Ale aj tá kle­be­ta ne­bo­la len ta­ká oby­čaj­ná.

Eš­te raz a po­ma­ly. Kým v iných vä­zob­ných kau­zách má pro­ku­ra­tú­ra as­poň ka­júc­ni­ka, ho­ci len je­di­né­ho, nep­re­ve­re­né­ho, sved­čia­ce­ho pri­tom o nie­čom, čo po­čul na chod­be Jus­ti­čá­ku, v tom­to (Haš­čá­ko­vom, Ar­pá­šo­vej) prí­pa­de ne­bol ani len ten­to dô­kaz­ný ka­júc­nic­ký „luxus“ s inak nep­re­ve­re­ným sve­dec­tvom z dru­hej ru­ky (kto­ré mi­mo­cho­dom sta­čí, ho­ci len do­čas­ne, aj na stí­ha­nie napr. sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du[xxiii]).

V Haš­čá­ko­vej kau­ze si OČTK to­tiž mu­se­li vy­sta­čiť len s ano­nym­nou in­for­má­ciou z mar­ca 2007 nez­ná­me­ho pô­vo­du, ob­sa­hu­jú­cou tvr­de­nie nez­ná­mej oso­by, že iná, v in­for­má­cii me­no­va­ná oso­ba ma­la tvr­diť, že má (ďal­šiu) in­for­má­ciu o tom, že is­té nah­ráv­ky bo­li vy­ne­se­né z taj­nej služ­by a „pre­da­né“ ob­vi­ne­né­mu za úp­la­tok od ďal­šie­ho ob­vi­ne­né­ho.

Po­lí­cia však ne­ma­la k dis­po­zí­cii ani len sve­dec­tvo tej­to „inej me­no­va­nej“ oso­by, kto­ré by naj­skôr uká­za­lo, že aj tá­to oso­ba – ak vô­bec – má in­for­má­cie za­se len z dru­hej ale­bo mož­no tre­tej prí­pad­ne aj štvr­tej ru­ky. Pri­naj­men­šom opak (že by ma­la o nich pria­mu ve­do­mosť) zo zis­te­ní po­lí­cie ne­vyp­lý­val.

Inak po­ve­da­né, po­lí­cii pos­ta­či­lo na inter­ne­te na­pí­sa­né, sve­dec­kou vý­po­ve­ďou ani inak ne­ve­ri­fi­ko­va­né dom­ne­lé „sve­dec­tvo“ z tre­tej (!!!) ru­ky. Na­vy­še sve­dec­tvo sta­ré údaj­ne 13 ro­kov a na inter­ne­te zve­rej­ne­né 9 ro­kov, kto­ré za to­to ča­so­vé ob­do­bie stí­ha­jú­ce štát­ne or­gá­ny nep­re­ve­ri­li. Po­lí­cia ma­la te­da tvr­de­nie nez­ná­mej oso­by, že is­tá iná, už zná­ma oso­ba ma­la nie­čo tvr­diť, čo naj­skôr ani sa­ma „ne­nav­ní­ma­la“ svo­ji­mi zmys­la­mi a ne­bo­lo ani zrej­mé, aké in­for­mač­né zdro­je k ta­kým­to tvr­de­niam vô­bec má, ak te­da tie­to tvr­de­nia vô­bec nie­ke­dy vy­slo­vi­la. A to­to „tvr­de­nie“ pou­ži­la po­lí­cia na ob­vi­ne­nie a pro­ku­ra­tú­ra so súh­la­som sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie aj na vä­zob­né stí­ha­nie. A uro­bi­li tak nie­len bez pre­ve­re­nia sve­dec­tva o ob­sa­hu ta­kej­to in­for­má­cie, ale aj bez sa­mot­né­ho zís­ka­nia ta­ké­ho­to sve­dec­tva. 

Keď­že dôs­led­né ove­re­nie uve­de­nej in­for­má­cie moh­lo viesť k zis­te­niu, že šlo o tzv. „spra­vo­daj­skú in­for­má­ciu“ (to sa v ano­nym­nej in­for­má­cií tvr­dí, ho­ci ce­lý a úpl­ný ob­sah tvr­de­nej spra­vo­daj­skej in­for­má­cie z 19.3.2007 ne­bol nik­dy pred­lo­že­ný), tre­ba si pri­po­me­núť, čo to spra­vo­daj­ská in­for­má­cia– v tom­to prí­pa­de z di­el­ne spra­vo­daj­skej služ­by - vlas­tne „dô­kaz­ne“ je. Asi naj­lep­šie je ci­to­vať náš­ho sú­čas­né­ho mi­nis­tra vnút­ra Ro­ma­na Mi­kul­ca, keď hod­no­til spra­vo­daj­skú in­for­má­ciu taj­nej služ­by o údaj­ných prak­ti­kách vy­šet­ro­va­te­ľov NA­KA: „Spra­vo­daj­ská in­for­má­cia má ďa­le­ko od dô­ka­zu, po­doz­re­nia sa mu­sia pre­ve­riť.“[xxiv] A v Haš­čá­ko­vej a Ar­pá­šo­vej kau­ze bo­lo tre­ba na­vy­še pre­ve­riť aj to, čo vô­bec tá­to spra­vo­daj­ská in­for­má­cia ho­vo­rí, keď­že jej ce­lý ob­sah ne­bol zná­my.

A ho­ci súd v ko­na­ní o väz­be dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia hod­no­tí len veľ­mi povr­chne, po­chy­be­nie, kto­ré­ho sa v tom­to sme­re do­pus­til Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, bo­lo tak zjav­né, že sťaž­nost­ný súd po­va­žo­val za pot­reb­né pri­po­me­núť Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, že dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né oprieť len o kle­be­tu, na­viac ni­ja­ko neo­ve­re­nú.

V prí­pa­de tres­tné­ho stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej bo­la ab­sen­cia dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia eš­te viac vy­puk­lej­šia. A na­priek kri­ti­ke v roz­hod­nu­tí sťaž­nos­tné­ho sú­du sa do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti po­da­né vo­či to­mu roz­hod­nu­tiu opä­tov­ne s otáz­kou dô­vod­nos­ti stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej vô­bec ne­vys­po­ria­da­lo. Ako to­tiž uvie­dol do­vo­la­cí se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du dňa 20.9.2021: „po­kiaľ ide o ob­vi­ne­nú PaedDr. Da­nu Ar­pá­šo­vú, v do­vo­la­ní ab­sen­tu­je aká­koľ­vek ar­gu­men­tá­cia sme­ru­jú­ca k dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­nej, keď­že mi­nis­ter­ka sa vý­luč­ne za­me­ra­la na oso­bu ob­vi­ne­né­ho Mgr. Ja­ros­la­va Haš­čá­ka.“ 

Aj vzhľa­dom na ten­to oči­vid­ne zneu­ží­va­jú­ci prís­tup štát­nej ma­ši­né­rie vo­či ob­vi­ne­nej D. Ar­pá­šo­vej je mož­né klásť si už ani nie otáz­ku, do akej mie­ry za­vre­tie man­žel­ky Ľ. Ar­pá­ša do väz­by a nes­kor­šie na­ťa­ho­va­nie neis­to­ty oh­ľa­dom jej väz­by po­mo­cou laj­dác­ky kon­ci­po­va­né­ho do­vo­la­nia (4.12.2020 – 20.9.2021) bo­lo for­mou nát­la­ku na skôr vä­zob­ne stí­ha­né­ho Ľ. Ar­pá­ša, le­bo ne­po­chyb­ne to­to vä­zob­né stí­ha­nie aj nes­kor­šie do­vo­la­nie ta­kým­to pros­tried­kom hru­bé­ho nát­la­ku vo­či nej (a ne­mu) bo­lo; inak sa to­tiž ne­dá lo­gic­ky vy­svet­liť. Ale otáz­ku tre­ba po­lo­žiť inak: akú mie­ru reš­pek­tu k ob­vi­ne­né­mu ako ľud­skej by­tos­ti na­da­nej ľud­ský­mi prá­va­mi a nes­po­chyb­ni­teľ­ným prá­vom na za­cho­va­nie svo­jej dôs­toj­nos­ti a osob­nej in­teg­ri­ty vô­bec po­ží­va­jú tí, kto­rí bo­li ochot­ní sa pod ta­ké­to pro­ces­né úko­ny vô­bec pod­pí­sať, keď sa neob­ťa­žo­va­li – zrej­me pre za­nep­ráz­dne­nosť iný­mi kau­za­mi - vy­svet­le­ním, v čom má spo­čí­vať dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej, kto­rej väz­bu navr­ho­va­li.

Po­kiaľ sa to­tiž sta­ne ľud­ská by­tosť, jej ele­men­tár­na dôs­toj­nosť, len pros­tried­kom pre do­sa­ho­va­nie pro­ces­ných cie­ľov, tak ta­kú­to „spra­vod­li­vosť“ si nao­zaj štát mô­že ob­raz­ne po­ve­da­né str­čiť za klo­búk.  

(7) O dva týž­dne nes­kôr - dvo­ji­tý ki­lo­me­ter

O dva týž­dne nes­kôr tá is­tá sud­ky­ňa roz­ho­do­va­la v  kau­ze „Slo­ven­ský Texas“ ale­bo „JO­PI“. S prí­pa­dom „Ar­páš“ tú­to vec spá­ja oso­ba sud­ky­ne, kto­rá ma­la po dvoch týž­dňoch už opäť na­ria­de­nú po­ho­to­vosť po kon­tro­ver­znej zme­ne roz­pi­su slu­žieb.[xxv] A zá­ro­veň ich spá­ja sku­toč­nosť, že otáz­ky, s kto­rý­mi sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a aj sud­ca mu­se­li v oboch kau­zách vy­spo­ria­dať, bo­li ob­dob­né. Tiež bo­lo za­ují­ma­vé, že v oboch prí­pa­doch vznik­lo po­doz­re­nie z pro­ces­né­ho plá­no­va­nia; v kau­ze slo­ven­ských Texasa­nov za­is­ťo­va­cie úko­ny, kto­ré pre nep­rí­tom­nosť šta­tu­tá­rov dňa 30. 11. 2020 ne­vied­li k ich za­dr­ža­niu, bo­li dovŕše­né o dva týž­dne, 14.12.2020, v pr­vý deň mi­mo­riad­ne pri­de­le­nej služ­by tej is­tej po­ho­to­vos­tnej sud­ky­ne. 

Ale to všet­ko bo­la zrej­me len ná­ho­da a zdan­li­vá po­dob­nosť (as­poň to­mu chce­me ve­riť), veď na­po­kon aj súd k tej­to dru­hej ve­ci pris­tú­pil di­amet­rál­ne od­liš­ne. Keď­že kaž­dý prí­pad má svo­je špe­ci­fi­ká.[xxvi]

V oboch prí­pa­doch sa roz­ho­do­va­lo o vä­zob­nom stí­ha­ní pre nie­koľ­ko ro­kov sta­ré skut­ky. V kau­ze Ar­páš bol od­stup od údaj­né­ho spá­chania skut­kov 15 ro­kov, v kau­ze JO­PI 2 ro­ky. Ob­ha­jo­ba v oboch prí­pa­doch ar­gu­men­to­va­la tým, že po tak dl­hom ča­se už neexis­tu­je ri­zi­ko ko­lú­zie. V prí­pa­de Ar­páš ten­to ča­so­vý as­pekt a ná­miet­ky ob­ha­jo­by súd ig­no­ro­val. V prí­pa­de JO­PI už ten­to as­pekt pri za­miet­nu­tí návr­hu na väz­bu za­vá­žil na­priek 7-krát krat­šej do­be, o kto­rú sa opie­ral.

V oboch prí­pa­doch bo­la oba­va z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia od­ôvod­ňo­va­ná aj cha­rak­te­rom tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá bo­la pred­me­tom vy­šet­ro­va­nia. V kau­ze Ar­páš pro­ku­rá­tor skut­ky, pre kto­ré bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, cha­rak­te­ri­zo­val ako ko­lúz­ne (zís­ka­va­nie spra­vo­daj­ských in­for­má­cií, ich zbie­ra­nie a vy­uží­va­nie vo vlast­ný, aj ma­jet­ko­vý pros­pech). V kau­ze JO­PI iný pro­ku­rá­tor uvá­dzal, že je dô­vod­né pred­pok­la­dať, že ob­vi­ne­ní sa ko­lúz­ne­ho ko­na­nia do­pus­ti­li už tým, že si ko­rup­čným sprá­va­ním za­bez­pe­čo­va­li pos­tu­py v tres­tnom ko­na­ní vo svoj pros­pech a sna­ži­li sa aj o za­me­dzenie ďal­ších štá­to­mo­cen­ských opat­re­ní vo­či nim, čím vzni­ká opod­stat­ne­ná oba­va, že tak­to mô­žu pos­tu­po­vať a pô­so­biť aj vo­či iným sved­kom, ale­bo iným spô­so­bom ma­riť ob­jas­ňo­va­nie ich tres­tnej čin­nos­ti.

V kau­ze Ar­páš sa sud­ky­ňa v pl­nej mie­re s ar­gu­men­tmi pro­ku­rá­to­ra sto­tož­ni­la: „z do­po­siaľ za­do­vá­že­ných dô­ka­zov vy­plý­va lo­gic­ký zá­ver, že ob­vi­ne­ní ma­li v tej­to tres­tnej ve­ci ko­nať so­fis­ti­ko­va­ným spô­so­bom, aj za po­mo­ci ďal­ších osôb a je da­ný pred­pok­lad, že s ni­mi aj na­ďa­lej spolu­pra­cu­jú“. Kto­ré ďal­šie oso­by to ma­li byť už sud­ky­ňa bliž­šie neš­pe­ci­fi­ko­va­la. Rov­na­ko ako ne­bo­lo bliž­šie zdô­vod­ne­né čo to bol za „pred­pok­lad“, kto­rý pod­po­ril neob­lom­ný zá­ver sud­ky­ne o bliž­šie neur­če­nej spolu­prá­ci.

V kau­ze JO­PI tá is­tá sud­ky­ňa uvied­la: „po­kiaľ iš­lo o tie ak­ti­vi­ty ob­vi­ne­ných, kto­ré ozna­čo­val pro­ku­rá­tor za už ko­lúz­ne a kto­ré zá­ro­veň tvo­ri­li kon­krét­ny pod­klad pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, súd sa sto­tož­nil s ná­zo­rom ob­ha­jo­by, že tie­to eš­te bu­dú pod­ľa sku­toč­nos­tí zná­mych z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su pred­me­tom vy­šet­ro­va­nia“.

V oboch prí­pa­doch ne­bo­li špe­ci­fi­ko­va­né oso­by, vo­či kto­rým ma­la byť da­ná oba­va z ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia. Ten­to ne­dos­ta­tok bol ob­ha­jo­bou na­mie­ta­ný v oboch kau­zách. Ako dô­vod pre nev­za­tie ob­vi­ne­ných do väz­by však bol sud­ky­ňou zoh­ľad­ne­ný len v kau­ze JO­PI. V kau­ze Ar­páš sud­ky­ňa pot­re­bu eš­te raz vy­po­čuť už vy­po­ču­tých sved­kov a vy­po­čuť aj rad (ne­kon­kre­ti­zo­va­ných) ďal­ších nao­pak po­va­žo­va­la len za ďal­ší dô­vod ko­lúz­nej väz­by.

V tom­to sme­re si ne­mož­no od­pus­tiť nas­le­dov­nú úva­hu: Asi ťaž­ko mož­no oča­ká­vať, že by sved­ko­via, kto­rí už raz bo­li v ko­na­ní vy­po­ču­tí, me­ni­li svo­je vý­po­ve­de. Iba­že by im k to­mu niek­to dal pád­ny dô­vod. J.Haš­čák ani D.Ar­pá­šo­vá tak však ne­ma­li žiad­nu mo­ti­vá­ciu ro­biť, pre­to­že do­po­siaľ vy­po­ču­tí sved­ko­via vô­bec ne­potvr­dzo­va­li po­doz­re­nia vo­či nim. Ak te­da J.Haš­čák a D.Ar­pá­šo­vá ne­ma­li mo­ti­vá­ciu sved­kov ov­plyv­ňo­vať, a na­priek to­mu bo­li vza­tí do väz­by, po­tom je na mies­te si po­lo­žiť otáz­ku, či sku­toč­ným cie­ľom toh­to pos­tu­pu ne­moh­lo byť nao­pak vy­tvo­riť pries­tor pre spolu­prá­cu zo stra­ny v tom ča­se už v inej ve­ci vä­zob­ne stí­ha­né­ho ob­vi­ne­né­ho Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša.

Ta­ký­to do­jem pod­po­ru­je aj ďal­ší pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré Ľ. Ar­pá­ša vy­po­ču­li až po tom, čo je­ho man­žel­ka, on­ko­lo­gic­ky cho­rá pa­cien­tka, bo­la se­dem­násť dní vä­zob­ne stí­ha­ná. Aký bol dô­vod ča­kať 17 dní na vý­po­veď oso­by, kto­rá bo­la pl­ne v mo­ci or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní? A keď Ľ.Ar­páš ani po­tom ako mu zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní bol do­pria­ty ten­to veľ­ký ča­so­vý pries­tor na to, aby si dob­re pre­mys­lel, ako bu­de vy­po­ve­dať, vo svo­jej vý­po­ve­di ne­potvr­dzo­val sku­toč­nos­ti uvá­dza­né v ob­vi­ne­ní, vy­šet­ro­va­teľ­ka je­ho vý­sluch pre­ru­ši­la a od­ro­či­la bez po­lo­že­nia je­di­nej otáz­ky. A do dňa zru­še­nia ob­vi­ne­nia­je­ho vý­sluch ne­do­kon­či­la.

Ta­ký­to do­jem ďa­lej pod­po­ru­je aj po­nu­ka „spolu­prá­ce“ J. Haš­čá­ko­vi, ad­re­so­va­ná už dňa 2.12.2020 oso­bou, kto­rej dneš­né pos­ta­ve­nie ta­ké­to po­nu­ky už umož­ňu­je ob­vi­ne­ným pred­kla­dať cel­kom ofi­ciál­ne, ho­ci v tom ča­se to bol náš ko­le­ga ob­haj­ca. In­for­má­cia o „po­nu­ke na spolu­prá­cu“ bo­la ob­sa­hom ob­ha­job­ných po­da­ní vo ve­ci „Ar­páš“.

(8) Ko­neč­ná za­stáv­ka – pro­sím vy­stúp­te

Jed­ným z hlav­ných prin­cí­pov prá­va pô­so­bia­cim na­prieč ce­lým spek­trom práv­nej úp­ra­vy je prin­cíp práv­nej is­to­ty. Ten sa v tres­tnom ko­na­ní pre­mie­ta naj­mä do zá­ru­ky, že v skut­ko­vo ob­dob­ných si­tuáciách sa k ich rie­še­niu bu­de pris­tu­po­vať po­dob­ne. Pre­to, ak tá is­tá sud­ky­ňa v dvoch prí­pa­doch s ča­so­vým od­stu­pom dvoch týž­dňov vy­hod­no­ti­la ob­dob­né otáz­ky roz­diel­ne, je le­gi­tím­ne sa pý­tať, pre­čo?

Ďal­ší z kľú­čo­vých prin­cí­pov je „fair trial“. Bez napl­ne­nia ga­ran­cií spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su už niet vä­zob­né­ho prá­va, exis­tu­je len vä­zob­ná svoj­vô­ľa. Pri ap­li­ká­cii pod­mie­nok vä­zob­né­ho stí­ha­nia tak zoh­rá­va kľú­čo­vú ro­lu to, či pra­cov­ník jus­tí­cie, pl­nia­ci si slu­žob­né po­vin­nos­ti v po­ho­to­vos­tnej služ­be, je aj nao­zaj zá­kon­ným a ne­zá­vis­lým SUD­COM. 

Mu­sí byť v pr­vom ra­de zá­kon­ným sud­com, vy­bra­tým v sú­la­de s rozvr­hom prá­ce, na zá­kla­de pev­ných pra­vi­diel roz­de­ľo­va­nia súd­nej agen­dy, a nie sud­com ad hoc „no­mi­no­va­ným“ vy­šet­ro­va­teľ­mi a pro­ku­rá­tor­mi, či pred­se­dom sú­du v dôs­led­ku úče­lo­vej zme­ny roz­pi­su slu­žieb. A to bez oh­ľa­du na cha­rak­ter oča­ká­va­ní, kto­ré sú s ta­kou­to „no­mi­ná­ciou“ spo­je­né. Ako uvie­dol aj P. Ži­lin­čík (vy­ššie cit.), žiad­ne ta­ké­to „vy­čká­va­nie na sud­cu“ nie je v po­riad­ku. Nao­zaj žiad­ne.

A, v dru­hom ra­de, keď sa za­vrú dve­re na „po­jed­ná­vač­ke“ (vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti), má ne­chať za ni­mi všet­ky iné mo­ti­vá­cie ako tie, kto­ré mô­že le­gi­tím­ne zoh­ľad­niť ako sud­ca. Ob­vi­ne­ný a pro­ku­rá­tor sú pre ne­ho stra­nou, sud­ca nea­sis­tu­je pri pre­sa­dzo­va­ní tres­tnej po­li­ti­ky, ani nes­tí­ha pá­cha­te­ľa. Ve­die pro­ces tak, aby vy­rov­ná­val a nie prehl­bo­val fak­tic­kú ne­rov­nosť „zbra­ní“ oboch strán, aj tej mo­cen­sky dis­po­no­va­nej, aj tej slab­šej. S po­ko­rou pri­jí­ma ši­ro­ké dis­kreč­né op­ráv­ne­nia, kto­ré mu de fac­to štát pri roz­ho­do­va­ní o väz­be zve­ru­je a pri ich up­lat­ňo­va­ní nep­re­sa­dzu­je zá­sa­du in du­bio pro väz­ba.

To, ako sa sud­ca zhos­tí uve­de­ných úloh, sčas­ti ne­má ob­vi­ne­ný ani ve­rej­nosť mož­nosť ako kon­tro­lo­vať, iba ak ne­pria­mo, na zá­kla­de sprá­va­nia sa sud­cu vo vý­slu­cho­vej mies­tnos­ti a od­ôvod­ne­nia je­ho roz­hod­nu­tia. Čo je po­tom aj pre­to pot­reb­né dôs­led­nej­šie kon­tro­lo­vať, je ok­rem kva­li­ty od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tí za­cho­va­nie zá­sa­dy zá­kon­né­ho sud­cu, t.j. čis­to­ta je­ho no­mi­ná­cie.

A prá­ve jej po­ru­šo­va­nie, ale aj ob­chá­dzanie, zľah­čo­va­nie, do­kon­ca až ni­ve­li­zo­va­nie v praxi niek­to­rých pred­se­dov sú­dov (napr. nez­ve­rej­ňo­va­nie roz­pi­sov po­ho­to­vos­tných slu­žieb na ŠTS) je tým pr­vým zle za­pnu­tým gom­bí­kom na ka­bá­te spra­vod­li­vos­ti. Ťaž­ko sa bu­du­je dô­ve­ra k súd­nic­tvu tam, kde vlád­ne ka­bi­net­ná jus­tí­cia. O to viac, ak súd s jed­nou zo strán síd­li v tej is­tej bu­do­ve, do kto­rej zá­ku­tí dru­há zo strán ne­vi­dí.

Té­ma tzv. „vlá­či­kov“, te­da koor­di­no­va­né­ho pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sud­cov za úče­lom vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­ných nie je no­vá. Na­ko­niec, ako sme už ci­to­va­li, aj sám šéf Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v roz­ho­vo­re pre mé­diá priz­nal, že v mi­nu­los­ti za­chy­til šu­my, že si vy­šet­ro­va­te­lia vy­be­ra­jú svo­jich sud­cov[xxvii]⁾a ob­dob­ne sa vy­jad­ril aj  člen Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky P. Ži­lin­čík.[xxviii] Mediál­ne vy­jad­re­nie šé­fa Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du vy­znie­va ako zle mas­ko­va­ný po­kus o ba­ga­te­li­zo­va­nie si­tuácie v reak­cii na kri­ti­ku zo stra­ny ve­rej­nos­ti. Ak by to to­tiž mal byť prob­lém, oča­ká­va­li by sme je­ho rie­še­nie. Le­bo už len sa­mot­ná exis­ten­cia ta­kých­to po­chyb­nos­tí zá­sad­ným spô­so­bom na­bú­ra­va dô­ve­ru ob­ča­nov v práv­ny štát.

Nech­ce sa nám to­tiž ve­riť, že by nas­ta­ve­nie sys­té­mu pri­de­ľo­va­nia (vä­zob­nej) agen­dy príp­rav­né­ho ko­na­nia inak ako pod­ľa zvy­ko­vé­ho pra­vid­la týž­den­ných inter­va­lov slu­žieb na­ria­de­ných vždy jed­né­mu sud­co­vi, a to­tiž tak, aby v čo naj­väč­šej mie­re eli­mi­no­va­lo ri­zi­ko ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­ľo­va­nia ve­cí, ne­bo­lo v pod­mien­kach slo­ven­skej súd­nej sprá­vy reali­zo­va­teľ­né. Mi­ni­mál­ne po­kú­siť sa o to tre­ba, zá­kon o sú­doch to v § 51 ods. 3 na­po­kon uk­la­dá, vrá­ta­ne po­vin­nos­ti pre­miet­nuť spô­sob ako za­bez­pe­čiť pri tej­to agen­de neov­plyv­ňo­va­nie ve­cí, do rozvr­hu prá­ce.

Na­vy­še, týž­den­ná ro­tá­cia slu­žieb je az­da vhod­ná pre kra­ji­ny s vy­so­kou kul­tú­rou súd­nic­tva a úra­du štát­ne­ho zá­stup­cu, nie však v kra­ji­ne, kde sa opa­ku­jú po­doz­re­nia z vy­čká­va­nia na tých správ­nych sud­cov. Veď ta­ké­to po­doz­re­nie bo­lo ofi­ciál­nym dô­vo­dom zme­ny služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu, keď ten no­vo us­ta­no­ve­ný po­tom roz­ho­do­val vy­ššie opí­sa­nú kau­zu „slo­ven­ský Texas“.

Jed­nou z mož­nos­tí ko­rek­cie ak­tuál­nej praxe po­ho­to­vos­tných slu­žieb je sú­bež­né slú­že­nie dvoch sud­cov, keď je­den z nich je bez­tak vždy us­ta­no­ve­ný ako zá­stup­ca, t.j. s nas­tú­pe­ním do služ­by mu­sí po­čí­tať. Ná­ho­di­losť vý­be­ru sud­cu by bo­la za­bez­pe­če­ná vý­be­rom me­dzi ni­mi. To­to je pre­fe­ro­va­ný va­riant, či už sa ná­hod­nosť vý­be­ru za­bez­pe­čí elek­tro­nic­kou po­da­teľ­ňou ale­bo iný­mi me­tó­da­mi ako napr. pri tech­nic­kej po­ru­che e-po­da­teľ­ne. Pri tech­nic­kej po­ru­che mi­mo­cho­dom pla­tí tá is­tá po­vin­nosť ako pri vä­zob­ných ve­ciach, ke­dy sa z dô­vo­du bez­od­klad­nos­ti mož­no e-po­da­teľ­ni vy­hnúť – zá­kon uk­la­dá rov­na­ký­mi slo­va­mi rov­na­kú po­vin­nosť (§ 51 ods. 3 a 9 zá­ko­na o sú­doch“ – „ve­ci sa pri­de­ľu­jú / bu­dú pri­de­ľo­va­né v sú­la­de s rozvr­hom prá­ce spô­so­bom ur­če­ným v rozvr­hu prá­ce tak, aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­ci“.

Ďal­šou mož­nos­ťou je skrá­te­nie inter­va­lov strie­da­nia slu­žieb a / ale­bo roz­de­le­nie služ­by me­dzi sud­cov so služ­ba­mi iba v den­nom pra­cov­nom ča­se a me­dzi sud­cov slú­žia­cich iba v re­ži­me pra­cov­nej po­ho­to­vos­ti (me­dzi pra­cov­ný­mi zme­na­mi), ako je to­mu na niek­to­rých če­ských sú­doch. Mi­mo­cho­dom, ako sa dá reál­ne a pl­no­hod­not­ne slú­žiť 7/24 ho­dín so za­bez­pe­če­ním do­sa­ži­teľ­nos­ti sud­cu, ho­ci je me­dzi pra­cov­ný­mi zme­na­mi „len“ pra­cov­ná po­ho­to­vosť? Po­čas den­né­ho pra­cov­né­ho ča­su mu­sí byť sud­ca (as­poň na ŠTS) na pra­co­vis­ku a čo po­tom uro­bí, ak kaž­dý deň  napr. od 15.00 do pol­no­ci dos­ta­ne sé­riu návr­hov pod­ľa § 5 ods. 2 zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. o ochra­ne súk­ro­mia pred od­po­čú­va­ním, o kto­rom tre­ba roz­hod­núť do 12 ho­dín? Ne­bu­de ce­lý týž­deň spať?  

Pra­vid­lá mu­sia skrát­ka za­ru­čiť - bez to­ho, aby roz­pis slu­žieb stra­til cha­rak­ter ve­rej­ne prís­tup­né­ho do­ku­men­tu - aby bo­lo kom­pli­ko­va­né a neis­té si zo stra­ny pro­ku­ra­tú­ry, SIS, či iných žia­da­te­ľov vy­be­rať vop­red služ­bu­ko­na­jú­ce­ho sud­cu, keď­že nik­to ne­mô­že reál­ne slú­žiť 7/24 ho­dín nep­retr­ži­te, ale sud­co­via  po­kiaľ aj ne­bu­dú via­ce­rí slú­žiť sú­bež­ne, sa mu­sia strie­dať (a aj do to­ho strie­da­nia sa dá za­kom­po­no­vať pr­vok ná­hod­nos­ti).

Rov­na­ko aj zme­ny už vy­da­né­ho roz­pi­su slu­žieb po­čas ka­len­dár­ne­ho ro­ka by ma­li byť mož­né len z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov a vý­ni­moč­ne, nie ako vý­sle­dok dis­kré­cie pred­se­du sú­du o otáz­ke, či je ta­ký Dr. XY kom­pro­mi­to­va­ný vý­slu­chom ka­júc­ni­ka v príp­rav­nom ko­na­ní, ale­bo sud­ca Dr. QZ spo­chyb­ne­ný po­da­ným dis­cip­li­nár­nym návr­hom (kto­rý, mi­mo­cho­dom, ne­vie­dol k do­čas­né­mu po­zas­ta­ve­niu vý­ko­nu fun­kcie sud­cu). Je ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné pre­ná­šať etic­ké hod­no­tia­ce úsud­ky, aj ke­by bo­li inak opod­stat­ne­né, do tvor­by tech­nic­ké­ho pra­vid­la rozvr­hu prá­ce, akým je roz­pis slu­žieb; zme­ny rozvr­hu prá­ce ne­mô­žu pred­sa slú­žiť ako kvá­zi­dis­cip­li­nár­ne opat­re­nie, nech by ním bo­lo iba „po­zas­ta­ve­nie“ slu­žieb pre po­doz­re­nie z etic­ké­ho preh­reš­ku sud­cu! Na čo tu má­me po­tom dis­cip­li­nár­ne súd­nic­tvo?!

Zá­ro­veň po­kiaľ vznik­nú dô­vod­né po­chyb­nos­ti o vy­tvo­re­ní vlá­či­ku, o ma­ni­pu­lo­va­ní rozvr­hu kon­krét­nou prak­ti­kou bez­peč­nos­tných zlo­žiek, ma­lo by sa v sú­la­de s teóriou zda­nia vy­jsť z pred­pok­la­du, že zá­sa­da pri­de­le­nia ve­ci zá­kon­né­mu sud­co­vi bo­la po­ru­še­ná, po­kým súd/štát nep­reu­ká­že opak (ob­rá­te­né dô­kaz­né bre­me­no). Spra­vod­li­vosť mu­sí byť nie­len vy­ko­ná­va­ná, ale aj ako spra­vod­li­vosť vní­ma­ná (teória zda­nia).[xxix]

Mi­mo­cho­dom, ak je sys­tém dl­ho­do­bo nas­ta­ve­ný tak, že s prav­de­po­dob­nos­ťou hra­ni­čia­cou s is­to­tou vä­zob­ná vec na­pad­ne len jed­né­mu, vop­red zná­me­mu sud­co­vi, po­čas re­la­tív­ne dl­hé­ho inter­va­lu (7 – 8 ka­len­dár­nych dní), bu­dí to do­jem, že je tak­to asi nas­ta­ve­ný zá­mer­ne.

Le­bo ani or­ga­ni­zač­né ob­me­dzenia, či „pra­cov­nop­ráv­ne“ hľa­dis­ká strie­da­nia po­ho­to­vos­tných slu­žieb, resp. per­so­nál­ne pod­di­men­zo­va­nie na niek­to­rých sú­doch ne­mô­že os­pra­vedl­niť to „za­ba­bu­še­nie sa“ do zvy­ko­vé­ho po­ho­dlia exis­tu­jú­ce­ho sys­té­mu, keď ten tak zjav­ne a oči­vid­ne od­po­ru­je zá­ko­nu aj ju­di­ka­tú­re a ne­pos­ky­tu­je zá­ru­ky pro­ti zneu­ži­tiu.

A ani oba­va z do­pa­dov priz­na­nia, že zly­há­va­nie pri pri­de­ľo­va­ní ve­cí má sys­té­mo­vý,[xxx] nie in­di­vi­duál­ny cha­rak­ter, ne­mô­že viesť k up­red­nos­tňo­va­niu sta­tu­su quo. Pretr­vá­va­nie ne­vy­ho­vu­jú­ce­ho, ba do­kon­ca proti­ús­tav­né­ho sys­té­mu je to­tiž dl­ho­do­bo neudr­ža­teľ­né, ús­tav­ný súd už zdví­ha „va­rov­ný prst (...)sme­rom k všeo­bec­né­mu súd­nic­tvu, aby svo­jím rozvr­hom prá­ce ve­no­va­li ná­le­ži­tú po­zor­nosť. V dôs­led­ku ta­kej­to pro­ces­nej ne­do­ko­na­los­ti po­tom mô­že vy­jsť nav­ni­voč tvr­dá a ná­roč­ná prá­ca, kto­rú sud­co­via vy­ko­ná­va­jú v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.“

A ako ďa­lej správ­ne upo­zor­ňu­je III. se­nát ús­tav­né­ho su­du „(...) to, čo nám sta­či­lo ke­dy­si, dnes už sta­čiť ne­mu­sí. (...) Dnes už ne­mož­no to­le­ro­vať ani mi­ni­mál­nu mie­ru ľu­bo­vô­le, keď­že spo­loč­nosť sa do­vo­lá­va tran­spa­ren­tnos­ti. Tran­spa­ren­tnosť v jus­tič­nom pros­tre­dí na­do­bú­da jed­noz­nač­ne ús­tav­nop­ráv­ny roz­mer.“[xxxi]

Ale to všet­ko vie­me, ju­di­ka­tú­ra vo ve­ci zá­kon­né­ho sud­cu mož­no ne­ve­die v kaž­dom prí­pa­de za ru­čič­ku, ale je vo svo­jej pod­sta­te jas­ná. Rov­na­ko aj zá­kon o sú­doch, v § 51 ods. 3 s po­žia­dav­kou aj pre vä­zob­nú agen­du,  „aby bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia pri­de­le­nia ve­cí“.

Otáz­ka te­da znie - cui bo­no? Ko­mu vy­ho­vu­je pros­tre­die, v kto­rom mô­že vzni­kať nad­štan­dar­dná koo­pe­rá­cia me­dzi vy­šet­ro­va­teľ­mi, pro­ku­rá­tor­mi a sud­ca­mi – tzv. „vlá­či­ky“? A kto má zá­ujem or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pries­tor na prak­ti­ky ve­dú­ce k po­pie­ra­niuprá­va ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces aj na­ďa­lej po­ne­chať?

Naj­mä v pos­led­nej do­be je z via­ce­rých strán po­čuť hla­sy upo­zor­ňu­jú­ce na to, že vä­zob­né stí­ha­nie sa pou­ží­va aj ako nás­troj na do­nú­te­nie ob­vi­ne­né­ho k priz­na­niu ale­bo na ma­ni­pu­lá­ciu a ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Re­duk­cia už len sa­mot­nej mož­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ov­plyv­ňo­vať vý­ber sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie je jed­ným zo spô­so­bovako pri­nav­rá­tiť dô­ve­ru v nes­tran­nosť sú­dov.

Lax­ný prís­tup mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti a sú­dov k to­mu­to ne­dos­tat­ku a exis­ten­cia tých­to prak­tík v tres­tnom ko­na­ní pô­so­bia doj­mom, že sú­čas­ným mo­cen­ským špič­kám vy­ho­vu­je uve­de­ný sta­tus quo. Stav, kto­rý vy­tvá­ra pod­hu­bie pre to, aby Slo­ven­sko­bo­lo štá­tom po­li­caj­ným a nie štá­tom práv­nym.

In­šti­tút ob­haj­cu je už z pod­sta­ty ve­ci s po­li­caj­ným štá­tom nez­lu­či­teľ­ný. Ako ob­haj­co­via pre­to ne­má­me inú mož­nosť, než na tie­to ne­dos­tat­ky sys­té­mu ve­dú­ce k po­ru­šo­va­niu práv ob­vi­ne­ných pou­ka­zo­vať. A po­ža­do­vať zme­nu nas­ta­ve­nia sys­té­mu pri­de­ľo­va­nia vä­zob­ných ve­cí tak, aby čo naj­viac eli­mi­no­val zly­ha­nia, prí­pad­ne zneu­ží­va­nie ľud­ské­ho fak­to­ra. Ako uvie­dol aj Pa­vol Ži­lin­čík (vy­ššie cit.): „Prin­cíp by pod­ľa mňa mal byť ta­ký, že by ma­lo ísť o ná­hod­ný vý­ber, ne­ma­lo by sa tam ni­ja­ko špe­ku­lo­vať ani kal­ku­lo­vať.“.

Tak pro­sí­me neš­pe­ku­luj­te, ne­kal­ku­luj­te a uve­de­ný sys­tém urý­chle­ne zmeň­te!

 

Diskusia