Škoda v Trestnom zákone v kontexte ekonomického vývoja a subsidiarity trestnej represie

 

Mgr. Erika Krutková

 

Škoda v Trestnom zákone v kontexte ekonomického vývoja a subsidiarity trestnej represie

Nielen samotná inflácia ale aj celkový ekonomický a hospodársky vývoj krajiny má vplyv na vnímanie výšky škody spôsobenej protiprávnym konaním a spoločenského úzusu na nutnosti jeho postihu prostriedkami trestného práva ako nástroja ultima ratio.

V trestnom zákone č. 140/1961 Z. z. účinného do 31.12.2005 bol tento ekonomický vývoj zohľadnený v definícii škody, keď podľa § 89 ods. 13 Trestného zákona, škodou nie nepatrnou sa rozumie škoda dosahujúca najmenej výšku minimálnej mesačnej mzdy, škodou nie malou sa rozumie suma dosahujúca najmenej šesťnásobok takej mzdy, väčšou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej dvadsaťnásobok takej mzdy, značnou škodou suma dosahujúca najmenej stonásobok takej mzdy a škodou veľkého rozsahu suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej mzdy.

Ku dňu 31.12.2005 bola minimálna mzda v sume 6.900 Sk, t. j. 229,04 eur. Aktuálne je minimálna mzda pre rok 2024 stanovená v sume 750 eur. V prípade, že by uvedená právna úprava definície škody v Trestnom zákone bola účinná aj v súčasnosti, škodou nie nepatrnou by bola suma minimálnej mzdy vo výške 750 eur, škodou malou by bola suma 4.500 eur, väčšou škodou suma 15.000 eur, škodou značnou suma 75.000 eur a škodou veľkého rozsahu suma 375.000 eur.

Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. účinný od 01.01.2006 už priamo v samotnom zákone stanovil malú škodu v sume 8.000 Sk, t. j. dnes už neslávna suma 266 eur a jej násobky (desaťnásobok, stonásobok a päťstonásobok) v sume 2.660 eur pre škodu väčšiu, v sume 26.600 eur pre škodu značnú a v sume 133.000 eur pre škodu veľkého rozsahu. Súčasne suma 8.000 Sk predstavuje nárast približne o 15 % oproti pôvodnej výške nepatrnej škody a sume minimálnej mzdy. Priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca hospodárstva za rok 2005 bola 17.274 Sk (573,39 eur), a teda škoda malá predstavovala necelých 50 % z tejto sumy.

Pôvodný návrh novely Trestného zákona počítal s malou škodou v sume 500 eur a jej tradičnými desiatkovými násobkami 5.000 eur pre škodu väčšiu, 50.000 eur pre škodu značnú a sumu 250.000 eur pre škodu veľkého rozsahu so zavedením nového pojmu škody mimoriadne veľkého rozsahu v sume 1.000.000 eur (2.000 násobok malej škody).

Súčasný návrh novely[1] je trochu odvážnejší a škodou malou rozumie sumj 700 eur. Pri aktuálnej priemernej mzde približne 1.400 eur, uvedená suma malej škody rovnako predstavuje 50 % priemernej mzdy ako tomu bolo v minulosti. Škodou väčšou sa následne rozumie suma prevyšujúcu 35.000 eur, škodou značnou prevyšujúca suma 350.000 eur a škodou veľkého rozsahu rozumie škodu prevyšujúca sumu 700.000 eur. Pre lepšie porovnanie ide v prípade väčšej škody o 50 násobok malej škody, v prípade značnej škody o 500 násobok malej škody a v prípade škody veľkého rosahu o 1.000 násobok malej škody. V rámci pozmeňujúceho návrhu by sa suma väčšej škody mala znížiť z 35.000 eur na 20.000 eur, suma značnej škody z 350.000 eur na 250.000 eur a suma škody veľkého rozsahu zo 700.000 eur na 650.000 eur.

Už na prvý pohľad je zjavný skokový rozdiel medzi jednotlivými hranicami výšky škody, oproti predchádzajúcej právnej úprave a pôvodne navrhovanej novely. Na druhej strane v prípade spodnej hranice malej škody a spodnej hranice škody veľkého rozsahu mohol byť zákonodarca, podľa môjho názoru, ešte odvážnejší. Malá škoda mohla začínať na sume 1.000 eur alebo aj sume priemernej mzdy a hranicou škody značného rozsahu mohla byť pôvodne navrhovaná škoda mimoriadne veľkého rozsahuume 1.000.000 eur, pričom samotné zavedenie piatej úrovne hranice škody, ako tomu bolo v minulosti, pôvodne navrhovanej škody mimoriadne veľkého rozsahu napr. v sume 2.000.000 eur, stojí ešte za zváženie, aby výške škody spôsobenej rádovo v miliónoch a z toho vyplývajúceho celospločenského dopadu spôsobenej ujmy na súkromnom alebo verejnom majetku lepšie zodpovedal aj následný trestnoprávny postih páchateľa a umožnil jeho výraznejšie odlíšenie od prípadov škody spôsobenej rádovo „len“ v státisícoch.

Zvýšenie výšky malej škody má vplyv aj na procesné otázky, a to na vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu, ktorý je podľa § 14 písm l) Trestného poriadku príslušný na prejednanie trestných činov proti majetku a trestných činov hospodárskych, ak takým trestným činom bola spôsobená škoda alebo získaný prospech dosahujúci najmenej dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody alebo ak taký čin bol spáchaný v rozsahu dosahujúcom výšku najmenej dvadsaťpäťtisícnásobku malej škody, t. j. 17.500.000 eur oproti pôvodnej sume 6.650.000 eur. Počet takýchto trestných vecí za obdobie 30 existencie SR môžeme spočítať na prstoch jednej ruky. V pôvodnom návrhu novely trestných kódexov zákonodarca na túto situáciu reagoval novelou § 14 písm. l) Trestného poriadku, keď slová „dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody podľa Trestného zákona“ nahradil pevnou sumou „6.500.000 eur“. V aktuálne navrhovanej novele obdobné ustanovenie chýbalo a tento nedostatok odstránil až poslanecký návrh[2] na rokovaní ústavnoprávneho výboru, keď slová „dvadsaťpäťtisícnásobok malej škody podľa Trestného zákona“ boli nahradené pevnou sumou „7.000.000 eur“. Bez tejto zmeny by sudcovia Špecializovaného trestného súdu boli vyťažení asi ako vysokohorskí záchranári na pláži v Miami Beach, nieže by im to prekážalo. V konečnom dôsledku si ani nespomínam, že by tento toto opomenutie bolo predmetom akejkoľvek kritiky, či už zo strany verejnosti, prokurátorov alebo samotných sudcov Špecializovaného trestného súdu.

Negatívom predmetnej novely však je, že zákonodarca rovnako ambiciózne nepristúpil k novele Trestného poriadku a priestupkového konania ako aj súvisiacim nevyhnutným organizačným a systémovým zmenám s cieľom zefektívnenia vyšetrovania a trestného konania. V spojejní so znížením trestných sadzieb a skrátením premlčacích lehôt tak vo výsledku chceme od orgánov činných v trestnom konaní a okresných súdov aby, obrazne povedané, cestu na mesiac absolvovali na fiatke po pradedovi. Skúsiť to môžte, ale....?

Príklad z Českej republiky

Problematika výšky škody v Trestnom zákone z hľadiska hospodárskeho a ekonomického vývoja v krajine a jej vplyv na postupné faktické rozširovnie trestnej zodpovednosti sa v Českej republike dostala až pred ústavný súd v rámci konania o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 138 ods. 1 zákona č. 40/2009 Z. z. Trestného zákona v znení „Škodou nie nepatrnou sa rozumie škoda dosahujúca najmenej 5.000 Kč“[3] pre jeho rozpor s ústavným poriadkom, konkrétne s čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (zakaz retroaktivity), ktoré inicioval sudca Okresného súdu v Liberci. I keď ústavný súd nálezom sp. zn. ÚS 46/18 z 26.05.2020 návrh zamietol, prezentované úvahy okresného súdu ako aj ústavného súdu o vzťahu medzi výškou škody a zásadou subsidiarity trestnoprávneho postihu môžu vrátiť prebiehajúcu debatu späť z roviny emotívnej do roviny odbornej, i keď, ako už býva dobrým zvykom, si skôr každý vyberie tú časť, ktorá mu zapadá do jeho vlastnej srgumentácie. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že od vyhlásenia nálezu došlo k prušiemu rastu inflácie, ktorá v roku 2021 bola 3,12 %, v roku 2022 bola 12,74 % a v roku 2023 bola 10,44 %.

Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 46/18 z 26.05.2020 (skrátený)

a)              Argumentácia navrhovateľa

Na okresnom súde v Liberci bolo vedené trestné stíhanie proti obvinenej H. P. na základe návrhu na potrestanie podaného Okresným štátnym zastupiteľstvom v Liberci, v ktorom je obvinená z prečinu krádeže podľa § 205 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Tohto trestného činu sa mala dopustiť (stručne povedané) tromi čiastkovými útokmi, ktorými si prisvojila cudziu vec tým, že sa jej zmocnila, čím spôsobila škodu na cudzom majetku v celkovej výške 7.525,60 Kč.

Navrhovateľ poukazuje na to, že existujúce limity pre jednotlivé kategórie škôd boli zavedené už novelou zákona č. 140/1961 Zb. trestný zákon v znení neskorších predpisov, vykonanou zákonom č. 265/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2002. Pripomína, že v dôvodovej správe k tejto novele zákonodarca vyjadril zámer priebežne novelizovať zákonné ustanovenia vymedzujúce definičné znaky výšky škody relevantné pre právnu kvalifikáciu skutkovej podstaty tak, aby tieto novely zodpovedali inflačnému vývoju v Českej republike. Tento predpoklad sa však nenaplnil a tieto hranice škody sa nezmenili ani prijatím Trestného zákona, ktorý tieto hranice škody prevzal bez zmeny.

Svoje tvrdenia opiera o tabuľku, ktoré na základe údajov Českého štatistického úradu ukazujú vývoj priemernej mzdy, hranicu škody nie nepatrnej a podiel škody nie nepatrnej na priemernej mzde. Z tabuľky najmä vyplýva, že podiel nie nepatrnej škody na priemernej mzde v roku 1992 bol 43 %, v roku 2001 bol 13,9 %, v roku 2002 bol 35 % a v roku 2018 bol 15,7 %. Na základe týchto údajov žalobca tvrdí, že krádež 5.000 Kč v hotovosti v roku 2018 nemá na priemerného poškodeného taký závažný vplyv ako v roku 2002, keďže táto hotovosť má pre neho len približne polovičnú hodnotu.

Ďalej uvádza aj výpočet skutočnej škody, ktorá nie je zanedbateľná, t. j. vývoj výšky tejto škody vo vzťahu k nárastu spotrebiteľských cien. Tento výpočet vychádza z tzv. bázického indexu, t. j. miery inflácie vyjadrenej prírastkom indexu spotrebiteľských cien k základnému obdobiu, za ktoré Český štatistický úrad zvolil rok 2015. Na základe týchto údajov poukazuje na to, že v období od januára 2002 do júla 2018 došlo k inflačnému vývoju, pričom hodnota rovnakej položky vzrástla z 3.662 Kč na 5.000 Kč, t. j. o takmer 30 percentuálnych bodov. Poukazuje na to, že táto skutočnosť nebola nijako zohľadnená pri stanovení hranice nie zanedbateľnej škody. Tento problém potom navrhovateľ demonštruje na príklade, že krádež potravín v hodnote 5 000 Kč v roku 2018 má za následok trestnú zodpovednosť páchateľa takéhoto činu, zatiaľ čo krádež tých istých potravín v roku 2002 by spôsobila škodu len vo výške 3.662 Kč, t. j. takýto čin by bol posúdený len ako priestupok.

Rešeršou v internom systéme Okresného súdu v Liberci navrhovateľ preukazuje, že aspekt spôsobenia škody nie nepatrnej, ako jedného zo znakov skutkovej podstaty vybraných piatich trestných činov proti majetku, musel byť zohľadnený celkovo v približne 15,6 % trestných vecí napadnutých na tento súd v roku 2017. Dospel k záveru, že stanovenie hranice nie nepatrnej škody je veľmi významné.

Trestnosť majetkových trestných činov sa v skutočnosti posudzuje v čase a s rastom priemernej mzdy (životnej úrovne) podľa zákona, ktorý sa pre páchateľa stáva zakrádajúcim sa spôsobom a bez ďalšieho. V dôsledku inflácie a rastu životnej úrovne tak trestná represia postihuje čoraz širší okruh páchateľov majetkových trestných činov. Podľa jeho názoru má toto sprísnenie v podstate rovnaký účinok, ako keby došlo k legislatívnej zmene § 138 ods. 1 Trestného zákona, pri ktorej by sa znížila hranica škody, ale nezachovalo by sa pravidlo aplikácie priaznivejšieho právneho predpisu.

Navrhovateľ je presvedčený, že pevné hranice stanovené v § 138 ods. 1 Trestného zákona nemožno prekonať ani prelomiť uplatnením zásady subsidiarity trestnej represie. Rovnako je presvedčený, že prostriedky trestného práva by mali štátne orgány používať zdržanlivo a len v prípadoch, keď prostriedky iného právneho odvetvia už nepostačujú. Poukazuje tiež na nákladnosť trestného konania a s tým súvisiacu otázku, či spôsobenie škody vo výške len približne jednej sedminy priemerného mesačného zárobku (t. j. škody vo výške 5.000 Kč) je z hľadiska orgánov verejnej moci natoľko nevyhnutné, aby sa namiesto neho nezvolilo menej nákladné priestupkové konanie.

b)              Argumentácia senátu a vlády

Senát schválil návrh Trestného zákona v znení, v akom mu bol postúpený Poslaneckou snemovňou, prerokoval ho v medziach svojej ústavnej právomoci a ústavne predpísaným spôsobom a väčšinovým názorom sa uzniesol na tom, že návrh je v súlade s ústavným poriadkom Českej republiky a jej medzinárodnými záväzkami.

Vláda vo svojom stanovisku uviedla, že právna úprava, ktorú navrhovateľ napadol, spĺňa všetky ústavné požiadavky vyplývajúce zo zásady nullum crimen sine lege. Hranice jednotlivých kategórií škôd stanovené Trestnom zákone predstavujú dostatočne určité vymedzenie podmienok trestnej zodpovednosti. Aj keď je s týmto riešením spojená určitá rigidita, nedosahuje úroveň protiústavnosti. Vláda poukázala na to, že ustanovenia § 138 Trestného zákona je potrebné vnímať v súvislosti s ďalšími inštitútmi trestného práva, najmä tými, ktoré zabezpečujú subsidiaritu trestnej represie. Ide najmä o materiálny korektív formálneho vymedzenia trestného činu a procesný korektív spočívajúci v možnosti zastavenia trestného stíhania pre neúčelnosť. Skutočnosť, že zákonná norma môže mať na páchateľa prísnejší dopad, ako by mala pred niekoľkými rokmi, v zásade nezakladá retroaktivitu, a teda protiústavnosť. Vláda vyjadruje presvedčenie, že je vecou zákonodarcu, ako stanoví hranicu pre výpočet škody, a teda trestnú politiku štátu. Ak sa zákonodarca rozhodol predmetné hranice neaktualizovať, odráža to potom jeho prístup k otázkam výšky trestu.

c)               Posúdenie ústavným súdom vo veci samej

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tom, že v dôsledku ekonomických zmien (rast priemernej mzdy, životnej úrovne a dopadu inflácie) sa trestná zodpovednosť za majetkovétrestné činy fakticky sprísnila, keďže trestná zodpovednosť sa v súčasnosti vzťahuje aj na konania, ktoré z hľadiska svojej závažnosti a následkov pre poškodených zodpovedajú skutkom, ktoré boli predtým, t. j. po zavedení uvedených hraníc škody, považované za priestupky alebo boli menej trestné.

Ústavný súd nenachádza dôvody na odmietnutie tejto základnej tézy navrhovateľa. Je nepochybné, že stagnácia trestnoprávnej úpravy v otázke stanovenia hraníc jednotlivých kategórií škôd v spojení s vývojom uvedených ekonomických faktorov skutočne viedla k postupnému rozširovaniu, resp. sprísňovaniu trestnej represie. Štatistické údaje poskytnuté navrhovateľom celkom presne preukazujú, že toto rozširovanie a sprísňovanie trestnej represie nie je zanedbateľné. Možno tiež poukázať na to, že opísaný jav má za následok aj zvýšenie nákladov štátu, keďže trestné konanie aj v takýchto menej závažných prípadoch je nepochybne drahšie, ako keby sa predmetné trestné činy prejednávali v priestupkovom konaní.

Na druhej strane však ústavný súd pripomína, že v zásade nie je sám osebe kompetentný posudzovať šírku hraníc trestnoprávnej kriminalizácie určitých druhov konaní, ak nemá duplikovať alebo suplovať ústavnú úlohu zákonodarného orgánu. Skutková podstata trestného činu je vždy formálnym vyjadrením takého konania, ktoré je spoločnosťou reprezentovanou väčšinou dosiahnutou pri hlasovaní v zákonodarnom zbore považované za natoľko spoločensky škodlivé, že musí byť vyhlásené za trestné ako určitý druh alebo typ konania a vymedzené ako samostatná skutková podstata trestného činu.

Hoci navrhovateľ netvrdí, že by sprísnenie trestnej represie v dôsledku neaktualizovania hraníc jednotlivých kategórií škôd a hospodárskeho vývoja bolo neprimerané účelu ustanovenia § 138 ods. 1 Trestného zákona, resp. účelu príslušnej skutkovej podstaty, ústavný súd považuje za vhodné pripomenúť, že podľa platnej právnej úpravy je možné trestne postihovať aj také konanie smerujúce proti majetku, ktorým nebola spôsobená žiadna škoda. Ide napríklad o trestné činy poistného podvodu (porov. § 210 Trestného zákona), úverového podvodu (porov. § 211 Trestného zákona) a subvenčného podvodu (porov. § 212 Trestného zákona), osobitnú formu trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 228 ods. 2 Trestného zákona, ale napríklad aj o trestný čin krádeže podľa § 205 ods. 1 písm. b) až e) a § 205 ods. 2 Trestného zákona. Skutkové podstaty troch z týchto trestných činov už prešli testom ústavnosti a ústavný súd návrh na ich zrušenie vždy zamietol (vo vzťahu k poistnému podvodu porov. ÚS 5/2000, k trestnému činu úverového podvodu porov. ÚS 4/03).

O to viac nemožno dospieť k záveru o protiústavnosti miery kriminalizácie v prípade, keď v dôsledku vyššie popísaného javu postačuje na vyvodenie trestnej zodpovednosti spôsobenie škody, ktorá je v skutočnosti nižšia ako tá, ktorá bola predpokladom trestnej zodpovednosti pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Nemožno prehliadnuť, že v niektorých prípadoch, keď škoda spôsobená konaním páchateľa len nepatrne presahuje hranicu škody nie nepatrnej, t. j. hranicu 5.000 Kč, možno vyvodeniu trestnej zodpovednosti zabrániť uplatnením niektorého z korektívov trestnej zodpovednosti, ak to odôvodňujú ďalšie okolnosti prípadu.

Ústavný súd nemôže súhlasiť s navrhovateľom, že vyššie popísané faktické zmeny ekonomickej povahu majú v podstate rovnaký účinok, ako keby došlo k legislatívnej zmene, v rámci ktorej by sa síce znížila hranica škody, ale pravidlo aplikácie priaznivejšieho právneho predpisu by nebolo zachované. Z hľadiska zákazu retroaktivity je rozhodujúci stav v čase spáchania trestného činu. To platí aj vo vzťahu k určeniu výšky škody spôsobenej trestným činom, keďže pri určení výšky škody sa zásadne vychádza z ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom trestného činu, obvykle predávala v mieste a čase spáchania trestného činu. Zmena hodnoty veci, ku ktorej dôjde po spáchaní trestného činu, preto nemá vplyv na posúdenie trestnej zodpovednosti páchateľa, a to ani v prípadoch, keď by to mohlo byť v prospech páchateľa (napr. v dôsledku výrazného zníženia ceny veci po spáchaní trestného činu). Ešte menej relevantná môže byť podobná faktická zmena, ktorá nastala v čase medzi nadobudnutím účinnosti určitej právnej úpravy a spáchaním trestného činu.

Ústavný súd dospel k záveru, že sp[4]rísnenie podmienok trestnej zodpovednosti, ktoré je dôsledkom dlhodobého zachovania právnej úpravy určujúcej hranice náhrady škody v súvislosti s hospodárskym rastom a infláciou, nepredstavuje rozpor s princípmi vyjadrenými v čl. 40 ods. 6 charty. Tieto okolnosti nemajú vplyv na skutočnosť, že páchateľ v čase spáchania trestného činu pozná (alebo môže poznať) tak právnu úpravu, podľa ktorej sa bude jeho čin posudzovať, ako aj rozhodujúce okolnosti (t. j. hodnotu tovaru, ktorý je predmetom jeho činu), ktoré majú priamy vplyv na uplatnenie tejto právnej úpravy.

Ústavný súd považuje za vhodné ešte poynamenať, že i keď nedospel k rozporu § 138 Trestného zákona s Listinou alebo s inými ustanoveniami ústavného poriadku, možno vyššie popísané faktické sprísnenie trestnej represie vyplývajúce z toho, že hranice jednotlivých kategórií škodlivosti sa od roku 2002 nezmenili, oprávnene vnímať ako významný problém súčasnej trestnej politiky štátu a už bolo právom kritizované Hoci vláda vo svojom stanovisku k teraz prerokúvanému návrhu uviedla, že ak sa zákonodarca rozhodol dané hranice neaktualizovať, odráža to jeho prístup k otázke výšky trestu. Vyvstáva však otázka, či je legislatívna pasivita v tomto smere skutočne výsledkom premyslenej korekcie trestnej politiky a prístupu zákonodarcu k výškam trestov, alebo ide skôr o akési nežiaduce opomenutie.

Ústavnému súdu však neunikla zákonodarna iniciatíva skupiny poslancov v podobe návrhu novely Trestného zákona, ktorý je v súčasnosti predmetom posudzovania[5] a ktorého cieľom je okrem iného zvýšiť existujúce limity majetkovej škody. Takýto návrh len potvrdzuje, že túto otázku má posúdiť zákonodarca, a nie ústavný súd. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri úvahách o zvýšení hraníc majetkovej škody je potrebné okrem iného posúdiť aj dôsledky, ktoré by z takéhoto kroku vyplynuli a ktoré by mali pravdepodobne podobu výrazného zvýšenia zaťaženia správnych orgánov v oblasti priestupkovej agendy. Podobné pochybnosti zdieľala aj vláda vo svojom stanovisku, keď zaujala neutrálne stanovisko. Možno však poznamenať, že po zrušení okresných úradov (v roku 2002), ktoré boli obsadené výlučne odbornými zamestnancami, môže nová úprava spôsobiť príslušným obecným úradom odborné aj personálne problémy.

d)              Odlišné stanovisko sudcu Jaroslava Fenyka

Nemôžem súhlasiť s tou časťou odôvodnenia, ktorá sa týka možnosti relativizovať dolnú hranicu škody nie nepatrnej, ktorá je pojmovým znakom skutkovej podstaty trestného činu krádeže použitím výkladového ustanovenia § 138 ods. 1 Trestného zákona. (5.000 Kč).

V odôvodnení nálezu je obsiahnutá myšlienka, že v niektorých odôvodnených prípadoch, keď škoda spôsobená konaním páchateľa len nepatrne presahuje hranicu škody nie nepatrnej, možno sa vyhnúť trestnej zodpovednosti uplatnením niektorého z korektívov trestnej zodpovednosti, či už ide o materiálnz korektív v podobe zásady subsidiarity trestnej represie alebo o tzv. procesnú oportunity.

Pokiaľ ide o samotnú hranicu škody, existuje mnoho prístupov k jej stanoveniu pri majetkových trestných činoch, ako ich pojmového znaku, a sú živo diskutované v teórii trestného práva. Každý z nich má svoje výhody a nevýhody (stabilita, predvídateľnosť verzus flexibilita a reflexia ekonomického vývoja atď.)

Možno argumentovať napríklad tým, že zahraničné predpisy, ako napríklad český, stanovujú dolnú hranicu škody pri majetkových trestných činoch veľmi nízko (niekde - napr. v Nemecku - dokonca vôbec), čo je „signál“ vysielaný zákonodarcom vo vzťahu k páchateľom v preventívnom zmysle, alebo „nesmieš kradnúť“. Zároveň sa poškodenému hovorí, že aj keď je škoda malá, je dostatočne preventívne chránený. Opačný prístup by mohol viesť k stimulácii páchateľa smerom k jeho zníženému strachu z trestu. Nehovoriac o možnosti zahltenia správnych orgánov priestupkami. Trestné konanie má účinnejšie prostriedky ako správne konanie najmä v prípadoch neznámych páchateľov, ktorých je v oblasti majetkových priestupkov veľa)[6].

Preto je dôležité, aby konštrukcia hraníc náhrady škody za príslušné trestné činy bola zverená zákonodarcovi. Ak sa náš zákonodarca rozhodol stanoviť pevnú sumu, ktorá tvorí pojmový znak trestného činu, je to úplne legitímny prístup a je tiež plne na zákonodarcovi, aby túto sumu zvážil a v prípade potreby ju zmenil.

V tomto rozsahu možno odôvodnenie nálezu prijať. Podľa môjho názoru by stačilo konštatovať, že ústavný súd nenachádza ústavnú rovinu v určovaní majetkových hraníc ani v spôsobe ich určenia, pretože tieto otázky patria predovšetkým do diskrečnej právomoci zákonodarcu a jeho trestnej politiky.

Otázka subsidiarity trestnej represie je teoreticky pomerne zložitá a názory na ňu sa v praxi rôznia. Je pravdepodobne dôsledkom príliš kritického prístupu zákonodarcu k legálnej definícii trestného činu uvedenej v predchádzajúcom Trestnom zákone hmotnom (§ 3), kde materiálny korektív označovaný ako spoločenská nebezpečnosť bol materiálnym znakom (materiálnym odrazom) inak formálnej skutkovej podstaty trestného činu (objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka a protiprávnosť) a bol označovaný za relikt predlisabonskej úpravy.[7] Takmer dvadsať rokov bez problémov slúžil trestnému súdnictvu demokratického štátu a bol vnímaný ako spôsob účinného zmierňovania niekedy príliš tvrdých účinkov trestnej represie z hľadiska viny (len prospech) a trestu (komplexný prístup). Možnosť jeho zneužitia neprichádzala do úvahy, pretože mohol iba dopĺňať, nie nahrádzať formálne znaky trestného činu. Bola vhodným korektívom pre orgány činné v trestnom konaní, ale najmä pre obvineného a jeho obhajcu, ktorí tak mohli dosiahnuť priaznivejšiu právnu kvalifikáciu trestného činu v situácii, v ktorej by uplatnenie len formálnych znakov viedlo k príliš prísnym následkom.

Ustanovenie § 3 odst. 2 trestného zákona výslovne stanovilo spôsob aplikácie korektívu tak, že nejde vôbec o trestný čin, ak čin nie je nebezpečný pro společnost alebo jeho stupeň je nepatrný. Trestný čin musel naplniť všechny formálne znaky nektorej skutkovej podstaty z osbitnej časti trestného zákona a súčasne byt materiálne protiprávny.

V § 88 Trestného zákona sa ustanovuje, že k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby sa prihliadne len vtedy, ak jej závažnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.

Keďže materiálny korektív (materiálna oportunita) bol súčasťou legálnej definície trestného činu, bolo možné jeho použitím dobre korigovať prílišnú prísnosť v podstate akéhokoľvek hmotnoprávneho ustanovenia (t. j. odraz trestného činu vo forme viny a trestu), bol významnou pomôckou pre súd nielen pri určovaní druhu a výšky trestu, ale aj pre potreby všetkých orgánov činných v trestnom konaní tie v prípade okolností vylučujúcich protiprávnosť (krajná núdza, nutná obrana a pod.) alebo vhodným zmierňujúcim nástrojom v prípade okolností, ktoré si vyžadujú použitie vyššej trestnej sadzby (článok 88 starého Trestného zákona).

Spoločenská nebezpečnosť bola materiálnym vyjadrením protiprávnosti činu[8] a zákon poskytoval orgánom činným v trestnom konaní aj usmernenie v podobe kritérií, podľa ktorých sa spoločenská nebezpečnosť posudzovala (§ 3 ods. 4 Trestného zákona). Niektoré kritériá boli všeobecnejšie, iné špecifické. Hoci ich zoznam bol demonštratívny a príkladný, zahŕňal všetky relevantné faktory charakterizujúce znaky skutkovej podstaty trestného činu. Spoločenská nebezpečnosť fungovala bez preháňania ako materiálna oportunita.[9]

Podľa dôvodovej správy k návrhu súčasného Trestného zákona však tieto formálne kritériá uvedené v § 3 ods. 4 Trestného zákona neumožňovali poznať význam tohto pojmu a navrhovalo sa použiť oveľa konkrétnejšie a jednoznačnejšie kritériá na selekciu skutkov, ktoré len zdanlivo vykazujú znaky trestného činu. Žiaľ, zákonodarca túto myšlienku okrem všeobecného ustanovenia § 12 ods. 2 ďalej nerozvinul, a tak zostalo pri nej a prax bola ponechaná sama sebe.

Spoločenská škodlivosť trestného činu vyplývajúca z § 12 ods. 2 Trestného zákona nie je súčasťou legálnej definície trestného činu v platnom Trestnom zákone (§ 13), ale stojí samostatne v § 12 ods. 2. Rôzny výklad tohto ustanovenia môže viesť k rôznym záverom, ale pri štúdiu dôvodovej správy k vládnemu návrhu Trestného zákona a s prihliadnutím na mimoriadnu všeobecnosť úpravy je celkom zrejmé, že neplní a ani nemôže plniť funkciu niekdajšieho univerzálneho materiálneho korektívu (materiálneho oportunizmu).

Trestný poriadok nestanovuje žiadne kritériá (ani príkladom), ktoré by podporili uplatnenie subsidiarity trestnej represie v prípade viny, čo ponecháva možnosť jej uplatnenia na druh a výšku trestu. Ta je ale bez ohľadu na § 12 odst. 2 tr. zák. samostatne spracovaná v § 39 odst. 2 tr. zák.

Ako sa dalo očakávať, prax zvyknutá na materiálny korektív spoločenského nebezpečenstva pociťuje jeho absenciu ako citeľnú. Preto sa nezriedka objavujú pokusy orgánov činných v trestnom konaní pod vplyvom tých teoretikov, ktorí sú schopní uznať nevýhodnosť novej úpravy a praktickosť pôvodného riešenia, aplikovať spoločenskú škodlivosť uvedenú v § 12 ods. 2 Trestného zákona v podobnom rozsahu ako nebezpečnosť. Rctiac nechtiac sa rozhodovacia prax Najvyššieho súdu tomuto stavu približuje.[10] Najvyšší súd sa pokúsil zjednotiť rozdielnu novú prax, ktorá sa nemala čoho chytiť, stanoviskom trestného kolégia. V ňom výslovne uviedol, že úvaha o tom, či skutok, ktorý s poukazom na zásadu subsidiarity trestnej represie nie je trestným činom z dôvodu nedostatku spoločenskej škodlivosti v danom prípade, sa uplatní za predpokladu, že posudzovaný skutok nezodpovedá z hľadiska dolnej hranice trestnosti bežne sa vyskytujúcim trestným činom danej skutkovej podstaty. Pokiaľ ide o kritériá, stanovisko odkazuje na § 39 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú („čuduj sa svete“) totožné s kritériami bývalej spoločenskej nebezpečnosti, vrátane toho, že ide o demonštratívny výpočet.

Výklad Najvyššieho súdu, ktorý možno bez rozpakov označiť za analógiu v prospech páchateľa, však už nezodpovedá prísnym požiadavkám dôvodovej správy na oveľa konkrétnejšie a jednoznačnejšie kritériá a nemôže nahradiť skutočný materiálny korektív prílišnej tvrdosti zákona. Ak si judikatura vypomáha týmto improvizovaným spôsobôm u niektorých nejasných znakoch trestných činov, v žiadnom prípade nemôže býť korektívom viny v zmysle trestný čin ano/ne u pojmových znakov majetkových trestných činov, určených konkrétnou sumou, ako je v nálezu aplikovaná hranica 5.000 Kč.

Ak existuje v teórii a praxi zhoda, napriek nejasnostiam spôsobeným nejednoznačnou právnou úpravou základov trestných činov, tak je to tá, že pri dosiahnutí majetkovej hranice (nejde len o hranicu medzi priestupkom a trestným činom, ale aj o jej násobky) nemožno „priamo“ uplatniť subsidiaritu trestnej represie, pretože zákonodarca stanovil hranice trestnosti jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom. Aj v zmysle vyššie uvedeného stanoviska Najvyššieho súdu SR sa škoda dosahujúca hranicu stanovenej škody ako znaku daného trestného činu nikdy nemôže vymykať tejto „dolnej hranici trestnosti“.

Priamy zásah do znakov skutkovej podstaty trestného činu by znamenal skutočnú relativizáciu viny, čo oslabuje ústavnú zásadu nullum crimen sine lege. V konečnom dôsledku by sa to obrátilo proti samotným páchateľom, ktorí by si neboli istí, aká suma by v ich prípade zakladala trestnú zodpovednosť, t. j. kadiaľ presne vedie „spodná hranica trestnosti“.

Preto si nemyslím, že bolo vhodné, aby ústavný súd tieto otázky ešte viac spochybnil odkazom na aplikáciu § 12 ods. 2 Trestného poriadku. Odkazom na možnosť aplikácie § 12 ods. 2 Trestného zákona, ktorú ústavný súd ponúkol sťažovateľovi (sudcovi všeobecného súdu), sa priamo otvárajú otázky trestnej politiky. Je len otázkou času, kedy sa podobná diskusia bude viesť aj o iných znakoch skutkových podstát trestných činov (napr. vreckových krádeží alebo lúpeží, kde škoda vôbec nie je pojmovým znakom). Ústavný súd sa teda plenárnym nálezom napriek inak správnemu záveru o neexistencii protiústavnosti výšky určujúcej škody zapojil do vývoja trestnej politiky.

Ak chcel ústavný súd vo svojom zamietavom náleze „pomôcť“ orgánom činným v trestnom konaní, a preto uviedol, že v niektorých prípadoch možno uplatniť procesnú oportunitu zakotvenú v § 172 ods. 2 písm. (c) Trestného poriadku (trestný čin je trestným činom, ale nie je záujem na jeho stíhaní), nemôžem inak, ako konštatovať, že aj tento nástroj je súčasťou trestnej politiky, tentokrát však nie v rukách zákonodarcu, ale v rukách prokurátora, ktorého úlohu by ústavný súd nemal nahrádzať. K takémuto odkazu by som však nezaujal iný postoj, pretože nie je v rozpore s názormi, ktoré som vyjadril vyššie, keďže nezasahuje do viny, ale má procesný charakter.

e)               Odlišné stanovisko sudkyne Kateřiny Šimáčkovej a sudcu Pavla Šámala

Súhlasíme s navrhovateľom a väčšinou pléna, že stagnácia trestného práva pri určovaní hraníc jednotlivých kategórií škôd v spojení s rozvojom ekonomiky vedie k postupnému rozširovaniu, resp. sprísňovaniu trestnej represie. Podľa dôvodovej správy si zákonodarca uvedomoval potrebu reagovať na vývoj ekonomickej situácie zvyšovaním hraníc škody, avšak tieto hranice neboli za necelých 20 rokov od jeho prijatia novelizované.

Podľa nášho názoru však odôvodnenie rozhodnutia neodráža dve podstatné skutočnosti. Za prvé, nie je v ňom jasne uvedené, či a prípadne za akých podmienok môže zmena spoločenskej alebo hospodárskej situácie viesť k zásahu ústavného súdu, ak sa v dôsledku týchto zmien kriminalizuje iné konanie, ako zákonodarca pôvodne zamýšľal. Za druhé, odôvodnenie nálezu dostatočne nereflektuje vplyv takýchto zmien na uplatňovanie zásady subsidiarity trestnej represie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že „je vecou zákonodarcu, aby určoval trestnoprávnu politiku a kvalifikoval určitý druh konania ako trestný čin z hľadiska jeho formálnej podoby“. Ústavný súd zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje koncepciu trestného práva ako postupu, „ktorého prostriedky sa majú a musia použiť vtedy a len vtedy, ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy, pretože už boli vyčerpané alebo sú zjavne neúčinné či nevhodné“, trestné právo má preto slúžiť ako ultima ratio, posledná možnosť. Ak neslúži, ústavný súd konštatuje porušenie zásady subsidiarity trestnej represie, a teda aj čl. 39 Listiny základných práv a slobôd.

Predmetný prípad je špecifický tým, že Ústavný súd v tomto prípade neposudzuje, či bolo vhodné kriminalizovať konkrétny skutok, ale či v priebehu času a meniacich sa spoločenských podmienok mohlo dôjsť k takej faktickej zmene formálne vymedzeného kriminalizovaného skutku, ktorá by narušila koncepciu trestného práva ako ultimae rationis. Na to, aby ústavný súd v takejto situácii zasiahol, by bolo potrebné, aby dané konanie bolo v extrémnom rozpore s konaním, ktoré zákonodarca zamýšľal kriminalizovať, a zároveň by nenapĺňalo princíp trestného práva ako poslednej možnosti. Na to, aby ústavný súd mohol zasiahnuť, je preto potrebné, aby bola porušená zásada subsidiarity trestnej represie. Extrémny nesúlad medzi úmyslom zákonodarcu a kriminalizovaným konaním len znižuje mieru porušenia tejto zásady potrebnú na zásah ústavného súdu v porovnaní so situáciou, keď by zákonodarca úmyselne kriminalizoval konanie, ktoré by mohlo porušovať zásadu subsidiarity trestnej represie. Príkladom by mohol byť teoretický zásah ústavného súdu týkajúci sa hranice nie zanedbateľnej škody v prípade vzniku hyperinflácie. Vyjadrenie vlády, že neaktualizácia hraníc škody je odrazom prístupu k trestnej politike, je v rozpore so zásadami deliberatívnej demokracie, v ktorej zákonodarca vyjadruje vôľu kriminalizovať určité konanie a prijatiu takýchto zákonov predchádza verejná diskusia, ktorá spolu s vôľou zákonodarcu legitimizuje kriminalizáciu konkrétneho konania. Extrémny nesúlad medzi pôvodne vyjadrenou vôľou zákonodarcu a konaním, ktoré je kriminalizované v dôsledku spoločenských zmien bez následného potvrdenia zákonodarcom, však výrazne znižuje mieru legitimizácie kriminalizácie takéhoto konania. Ak by teda ústavný súd v takomto prípade zasiahol, nešlo by o zásah do práva zákonodarcu určovať trestnú politiku, ale o zdôraznenie postoja a vôle zákonodarcu pri kriminalizácii konkrétnych konaní. V danom prípade však neexistuje extrémny rozpor medzi úmyslom zákonodarcu pri prijímaní zákona a jeho súčasnou aplikáciou, ktorý by narúšal zásadu trestného práva ako poslednej možnosti. Hoci sa ekonomická situácia a následne i miera trestnej represie zmenila, v prípade výšky škody nie nepatrnej a ekonomického rastu se zmena pohybuje rádovo desiatkach percent, a nie v stovkách percent. Z hľadiska posudzovania extrémneho rozporu medzi úmyslom zákonodarcu a dnes kriminalizovaným konamím Ústavným súdom je pritom zmenu ekonomickej situácie nutné posudzovať od účinnosti trestného zákona, prostredníctvom ktorého zákonodarce novo vyjadril vôľu kriminalizovať určité konanie.

Súhlasíme s väčšinou pléna, že v prípadoch, keď škoda len mierne presahuje hranicu škody nie nepatrnej (5.000 Kč), t. j. v prípadoch, keď by výška škody bola priestupkom a nie trestným činom, ak by výška škody bola viazaná na dnešný hospodársky vývoj, možno sa vyhnúť trestnej zodpovednosti uplatnením niektorého z korektívov trestnej zodpovednosti, a to hmotnoprávneho prípadne aj procesného. Plénum väčšiny však dostatočne nerozoberá vplyv ekonomického a sociálneho vývoja na uplatňovanie týchto zásad, najmä na uplatňovanie zásady subsidiarity trestnej represie, ktorú ústavný súd vo svojej judikatúre dlhodobo zdôrazňuje. V odbornej literatúre sa považuje za „samozrejmé“, že hmotnoprávne riešenie tzv. menej závažných trestných činov má v zásade prednosť, keďže vychádza zo subsidiarity trestného práva a jeho ochrannej funkcie[11] Samotné uplatnenie zásady subsidiarity trestnej represie v zmysle § 12 ods. 2 Trestného zákona umožňuje eliminovať bagateľné prípady v zmysle právnej vety minima non curat praetor (praetor sa nestará o bagateľné veci) v prípade menej závažných trestných činov s reštriktívnym výkladom ich zákonných skutkových podstát. Zásada subsidiarity trestnej represie vychádza z legitimity trestného práva, keďže legitimita sa v poslednom období chápe ako pojem vyjadrujúci opodstatnenosť práva, právneho poriadku alebo určitého právne relevantného správania, pričom z jusnaturalistických pozícií (pozitivisticky bola stotožňovaná s legalitou) dopĺňa kritérium legality o požiadavku demokraticky vytvoreného práva v zmysle systému právnych noriem a požiadavku dodržiavania ľudských práv v procese tvorby práva, ale aj jeho výkladu a aplikácie. Dôraz treba klásť aj na materiálnz korektív, pretože jeho aplikácia bude mať za následok uplatnenie zodpovednosti páchateľa, aj keď nie trestnoprávnej[12]. Naopak, uvedený procesný korektív vedie k zastaveniu konania, a teda k neuplatneniu verejnoprávnej zodpovednosti páchateľa. Uplatnenie procesnoprávneho prístupu má preto obmedzený význam: len zriedkavo by bolo vhodné, aby bol páchateľ potrestaný v priestupkovom konaní za skutok, ktorým spôsobil škodu tesne pod zákonom stanovenou hranicou škody nie nepatrnej, ale aby nebol potrestaný vôbec, ak spôsobil škodu mierne nad hranicou škody nie nepatrnej. Procesný prostriedok nápravy by sa teda mal uplatniť predovšetkým tam, kde nie je odôvodnená verejnoprávna zodpovednosť páchateľa - hmotnoprávny prostriedok nápravy by sa mal uplatniť tam, kde postačuje verejnoprávna zodpovednosť páchateľa, ale nie je potrebná trestnoprávna zodpovednosť páchateľa. To je v súlade aj so znením § 172 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého ide predovšetkým o posúdenie, či sa aj bez skončenia trestného konania „dosiahol účel trestného konania“, inými slovami, či stále existuje verejný záujem na vykonaní predmetného trestného konania a na odsúdení páchateľa za posudzovaný trestný čin, alebo či je naopak potrebné trestné stíhanie zastaviť.

Vzhľadom na zvyšujúcu sa úroveň trestnej represie v čase prostredníctvom absolútne vymedzenej hranice škody, ktorá nie je zanedbateľná, vzhľadom na súčasný rast životnej úrovne obyvateľstva a vzhľadom na jasne vyjadrenú vôľu zákonodarcu prispôsobiť výšku hranice škody ekonomickému vývoju, čo sa však nestalo, sa postupne rozširuje možnosť uplatnenia zásady subsidiarity trestnej represie orgánmi činnými v trestnom konaní, najmä materiálneho korektívu. Ak všeobecné súdy neuplatnia zásadu subsidiarity trestnej represie, hoci zo skutkových okolností vyplýva, že podmienky na to boli splnené, dochádza k porušeniu ústavnej zásady nullum crimen, nulla poena sine lege zakotvenej v čl. 39 Listiny.

Skutočnosť, že zákonodarca jasne vymedzil hranice škody, ktorá nie je zanedbateľná, neobmedzuje uplatnenie zásady subsidiarity trestnej represie: formálne znaky trestného činu by mali byť vyjadrené jasne a určite v súlade so zásadou nullum crimen sine lege certa. Hmotnoprávny prostriedok obsiahnutý v Trestnom poriadku sa posudzuje až po tom, ako sa dospeje k záveru, že boli naplnené formálne znaky trestného činu[13]. Uplatnenie zásady subsidiarity trestnej represie v takýchto prípadoch teda nie je porušením „pevne daných hraníc stanovených v § 138 ods. 1 Trestného zákona“, ako uvádza navrhovateľ, ale len bežnou aplikáciou tejto zásady, ktorú je potrebné prispôsobiť meniacej sa spoločenskej situácii a konkrétnemu posudzovanému prípadu. Zásada subsidiarity trestnej represie teda nie je podmienená absolútnymi hranicami trestnosti konkrétneho činu. Podobne, ako paralelná existencia viacerých druhov zodpovednosti nemôže viesť k vylúčeniu trestnej zodpovednosti[14], ani jasne vymedzené hranice medzi priestupkom a trestným činom nemôžu viesť k nemožnosti uplatniť zásadu subsidiarity trestnej represie. V takom prípade by zásada subsidiarity trestnej represie nebola zásadou, ale pravidlom, čo by bolo v rozpore s jej všeobecne uznávaným výkladom, podľa ktorého, „... aj prostredníctvom konkrétneho skutku menej závažného trestného činu, aby orgán činný v trestnom konaní a v konečnom dôsledku aj súd napriek naplneniu zákonných znakov tohto skutku konštatovali, že nejde o trestný čin s ohľadom na škodlivosť prípadu, pri ktorom by v prípade potreby postačovalo uplatnenie zodpovednosti podľa iného právneho predpisu“.Napokon, uplatnenie inej zodpovednosti v rámci priestupkového konania zákonodarca pripúšťa aj vtedy, ak nestanoví hornú hranicu škody spôsobenej krádežou[15].

Ak je teda hranica náhrady škody v prípade majetkových trestných činov stanovená v absolútnych číslach, ekonomický rast prirodzene vedie k rozšíreniu priestoru pre uplatnenie materiálneho korektívu subsidiarity trestnej represie všeobecnými súdmi v dôsledku koncepcie trestného práva ako poslednej možnosti (ultima ratio). Hospodársky rast však v poslednom desaťročí nebol taký veľký, aby došlo k extrémnemu rozporu medzi zámerom zákonodarcu a takému porušeniu zásady subsidiarity trestnej represie, že by nepostačovalo uplatnenie hmotnoprávneho a procesnoprávneho korektívu trestného práva. To však neznamená, že ak by sa hranice škody nezvýšili, ústavný súd by v budúcnosti nebol oprávnený zasiahnuť.

 

Diskusia